JÓKAI, MÓRČIERNE DIAMANTY
(Fekete gyémantok)
Tatran, Bratislava, 1967
edícia Meteor (5)
preklad Július Albrecht
verše prebásnil Ignác Šafár
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 25.800 výtlačkov
61-790-67
beletria, román
400 s., slovenčina
hmotnosť: 471 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
0,70 €
*
Soirées amalgamantes
Jedného krásneho zimného dňa dostal Ivan Berend od predsedu Maďarskej akadémie vied úradný list, v ktorom mu oznamujú, že na odporúčanie prírodovedeckého a matematického odboru Maďarskej akadémie vied zvolili ho na poslednom valnom zhromaždení za člena korešpondenta spomínaného odboru.
V druhom liste ho zasa úradne vyzýva tajomník Maďarskej akadémie vied, aby sa, keďže ho zvolili za člena vedeckého spolku, v zmysle (neviem ktorého) paragrafu stanov pričinil o sankcionovanie svojho zvolenia dizertačnou prednáškou.
Ivan sa začudoval týmto darom.
„Ako, že sa mi dostalo takej pocty? Nikdy v živote som riadka nenapísal ani do vedeckého, ani do nevedeckého časopisu. Nie som v blízkom ani v ďalekom príbuzenstve s jediným členom akadémie. Nie som ani magnátom. Ani na politickom kolbišti som nehral úlohu. Kde som teda získal renomé, že ma zvolili za člena vedeckej spoločnosti? Či sa azda dopočuli o mojom chemickom laboratóriu? Ale veď potom by museli zvoliť za učenca každého správcu šachty, každého dozorcu továrne na stroje, lebo z fyziky a matematiky majú práve toľké vedomosti, ako mám ja!“
Ale vyznamenanie musel jednako len prijať. Ktovie, možno chce krajina zozbierať všetkých svojich ľudí, ktorí sa naučili o niečo viac než ostatní, aby mohla zaimponovať masou? Ivan sa poďakoval za zvolenie a poslal odpoveď pánu tajomníkovi, že do roka, určeného stanovami, príde do Pešti predniesť svoju dizertačnú prácu.
Potom sa do toho dal s veľkým elánom a našiel si tému, o ktorej napíše dizertačnú prácu.
Bol to opis mikroskopických crustaceae, ktoré po desaťročnom usilovnom bádaní systemizoval pri vŕtaní artézskej studne, a svoje poznámky o tomto predmete sa mu do neskorej jesene podarilo zhrnúť v jednotný celok.
To je pravda, že by s touto úvahou v rozsahu tlačeného hárka bol vzbudil senzáciu všade na svete, kde sa zaoberajú podobnými vecami; ale aj to je pravda, že ešte nikdy toľko nezívali pri prednáške ani na jednej hora canonici vedeckej spoločnosti (len sedem hodín je dovolené prednášať, po ich uplynutí predseda odoberie prednášateľovi slovo), ako keď Ivan hovoril o mikroskopických kôrovcoch, hoci zasa kvôli spravodlivosti musíme poznamenať, že Ivanovi presne vyplatili dvadsať rakúskych zlatých, keď vo vestníku akadémie uverejnili jeho úvahu.
Ale toto nepatrí do románu.
Prvý, kto po prednáške pozdravil neofyta, stisnúc mu ruku a pochváliac jeho „velezaujímavú“ dizertáciu, bol opát Sámuel.
Taktiež učenec. Akože by nebol učencom!
Odrazu svitlo Ivanovi v hlave.
Prišiel na to, pre aké zásluhy sa stal členom akadémie.
Hľa, tu je ten tajomný priaznivec a objaviteľ. Za toto môže ďakovať priateľstvu opáta Sámuela. Nuž aj to je dobre. Drobné dary utužujú priateľstvo.
Ivan sa musel ešte niekoľko dní zdržať v Pešti; musel si vybaviť podaktoré veci. Medzitým noviny obligátne referovali o jeho akademickej prednáške. Najmilosrdnejšie boli noviny, ktoré tvrdili, že hovoril — a to veľmi zasvätene — o vulkanickom vzniku kvapľov.
Ivan sa utešoval iba tým, že doma nik nečíta takéto referáty a v zahraničí im nerozumejú.
Ale niekto ich predsa len čítal doma i v zahraničí.
Jedného dňa, keď sa Ivan práve chystal odcestovať do svojho vzdialeného brlohu, dostal pozvanie na večierok, ktorý o tri dni usporiada grófka Theudelinda z Bondaváru.
„Aha, ešte jedna splátka!“ — pomyslel si Ivan. „Dobre, že to neprišlo skôr.“
Hneď si sadol a napísal odpoveď, v ktorej veľmi zdvorilo ďakoval za vyznamenanie a uviedol príčiny, prečo ho nemôže prijať. Zajtra vraj musí odcestovať, podľa toho si už všetko zariadil, má neodkladné povinnosti a tak ďalej.
Prv než by bol list zapečatil, dostal návštevu, opáta Sámuela.
Ivan sa veľmi potešil návšteve znamenitého muža a tejto nečakanej pocte. Správali sa tak, akoby sa už dávno poznali.
— Nemôžem si dať ujsť príležitosť, aby som vás nenavštívil, kým ste tu v Pešti. Nerobím to len preto, aby som vám vrátil vašu vzácnu bondavársku návštevu, ale som naozaj cítil potrebu prejaviť nášmu mladému učencovi, ako sa teším, že som sa s ním zoznámil.
Ivan by mu bol rád povedal, že veru nie je vynikajúcim ani mladým učencom; ale neozval sa.
— Dúfam, že v našom hlavnom meste pobudnete dlhší čas, — pokračoval opát a sadol si k Ivanovi na pohovku
