DRIEŇ, LADISLAVZÁZRAK V PÚŠTI
Mladé letá, Bratislava, 1971
fotografie Ladislav Drieň
obálka Ondrej Máriássy
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
66-089-71
cestopis
152 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 380 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
1,50 €
*zukol2*
Ešte pred polhodinou som obdivoval dômyselný systém rímskych kúpeľov, skvelú akustiku divadla, vyspelosť umelcov, ktorí postavili pred dvetisíc rokmi Džaraš. A tu pred nami je jedno mesto 20. storočia: špinavé, začmudené a premočené stany, bahno, bieda, hlad a zúfalstvo. Žije tu dvadsaťtisíc ľudí.
V tábore nás zastavili dvaja naliehavo mávajúci mládenci; jeden bol starší a v civile, druhý v uniforme. Mysleli sme spočiatku, že je to nejaká kontrola, ale čoskoro sa ukázalo, že sa chcú zviezť do Ammánu. Keď zistili, že sme zo spriateleného štátu, hneď sa pustili do reči. Ten v civile bol učiteľom, Palestínec, prišiel do týchto končín s táborom, ktorý sa sem pred niekoľkými mesiacmi presťahoval z Jordánskeho údolia.
,,Ušli sme odtiaľ,'' vysvetľoval, „nedalo sa to už vydržať, takmer každý deň sú tam prestrelky. Toto je už naše piate miesto od júna 1967. Najprv sme sa uchýlili pri hlavnom meste. Náš tábor však víchor úplne zničil. Veľa rodín zostalo bez stanov, šatstva a potravín, všetko vietor odniesol. Potom sme sa presťahovali do Jordánskeho údolia, kde bolo teplejšie a kde nás navyše hrialo vedomie, že hneď za Jordánom je naša vlasť. Tam sme však hneď boli na muške, nemali sme ani chvíľku pokoja. Preto sme sa sem odsťahovali. Chcel by som zriadiť nejakú školu, ale nemám z čoho. Preto idem do Ammánu. Deti majú už vyše roka prázdniny, potulujú sa pomedzi stany a rastú ako stromy v lese."
Tábor je v zúfalej situácii. Ale ktorý nie? Ľudia žijú len zo skromných prídelov, z ruky do úst, aj pitná voda sa dováža — a aj na tú stoja fronty ľudí. Široko-ďaleko niet väčšej dedinky alebo mesta, a tým možnosti zárobku. Prídely sa zmenšujú a hladných ľudí pribúda. UNRWA, organizácia OSN pre pomoc palestínskym utečencom, je z roka na rok pasívnejšia. Predpokladaný deficit na rok 1970 sa odhaduje na 3 800 000 dolárov. UNRWA prideľuje dnes len to najnevyhnutnejšie, potraviny (1500 až 1600 kalórií denne) a šatstvo.
„Ani populačný trend neklesá" pokračoval učiteľ. „Aj chorôb je veľa a lekárov — ba i nedokončených medikov — je málo. Kde však vziať toľko nadšencov?"
Kto vie, kedy sa asi skončí toto neľudské utrpenie národa, ktorý za nič nemôže. Kedy sa títo ľudia budú môcť vrátiť do svojich domovov? Je to už stará a obohraná pieseň, nelahodí ušiam a svet ju už nerád počúva. Elán medzinárodnej solidarity ochabuje, darov pre utečencov ubúda, sklady sa vyprázdňujú, finančné pramene vysýchajú. A ani otázka návratu utečencov do starej vlasti sa nehýbe z miesta.
„Zostáva tu len jediné východisko a jediné riešenie," zamiešal sa do reči vojak, „a tým je ozbrojený boj". Ukázalo sa však, že tento mladý muž v uniforme nepatrí k armáde, ale k Al-Fattáh, jednej z najväčších a najaktívnejších palestínskych organizácií. Jej jadro sa začalo tvoriť už pred desiatimi rokmi v Ghaze. Od tých čias vyrástla na niekoľkotisícovú vplyvnú a všadeprítomnú organizáciu. Každý jej člen prisahá, že radšej zomrie postojačky, so zbraňou v ruke a na pôde predkov, než by mal pomaly hniť a odumierať v tábore utečencov.
„Náš cieľ je jasný," odpovedal mladý muž, keď som sa ho opýtal, čo ich organizácia sleduje. „Chceme oslobodiť Palestínu a to ozbrojeným bojom. Na sľuby už nič nedáme, už dvadsať rokov nám kde-kto sľubuje, že sa náš osud politicky vyrieši, že sa budeme môcť vrátiť domov. A výsledok? Izrael nesplnil ani jednu rezolúciu OSN a jeho spojenci ho v tom i naďalej podporujú. A nás len tíšia, chlácholia a kedy-tedy nám aj niečo pohodia, aby nám zapchali oči a ústa. Izrael sa za tie dve desaťročia skonsolidoval, v júni roku 1967 zabral dokonca ďalšie územie, a my, palestínski utečenci, poldruhamiliónová zúbožená masa ľudí bez domova a bez vlasti, my sa len sťahujeme z tábora do tábora. Preto bojujeme so zbraňou v ruke, a nie v salónoch diplomatov, nie stovky kilometrov od vlasti, ale tam, kde sme sa narodili a kam sa chceme vrátiť."
Organizácia Al-Fattáh si vytýčila dosť radikálne ciele. Nemá síce nič proti Židom ako národu, ani proti ich náboženstvu, neuznáva však štát Izrael. Kde je vraj napísané, že len Palestinci majú odviesť takú krutú daň za barbarstvo, ktoré napáchal nacizmus na Židoch v Európe? Či vraj len Palestinci majú splácať účty za Hitlera? A to ešte tak dlho?
„Izrael však existuje, bol uznaný väčšinou štátov," namietal som, „a potom, Izrael nie je Vietnam, ani z geografického ani z politického hľadiska. Nebude sa zrejme ani v budúcnosti dívať so založenými rukami na akcie fedajínov, budú nasledovať i naďalej trestné výpravy, retorzné opatrenia, bude trpieť i civilné
