ABE, KÓBÓŽENA Z DÚN
(The Woman in the Dunes - Suna no onna)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Tvorba národov
preklad Augustín Jurák
prebal Mária Pollaczyková
ilustrácie Dušan Polakovič
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
13-72-020-81
beletria, román
192 s., slovenčina
hmotnosť: 287 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, prebal natrhnutý
1,90 € PREDANÉ
*zukol2* in **O7**
Kóbó Abe (nar. 1924 v Tokiu) patrí k „prvej vlne" povojnovej japonskej literatúry, ktorú tvorili spisovatelia zgrupovaní okolo časopisu Moderná literatúra (zal. r. 1946) — Haruo Umezaki, Hiroši Noma, Kóbó Abe, Teidžun Takeda a Jukio Mišima. Debutoval r. 1947 knihou básní a poviedkami.
Už r. 1951 bol odmenený Akutagawovou cenou za zbierku poviedok Múr. Píše okrem poviedok aj divadelné hry — Uniforma (1953), Honba na otrokov (1955), Tento duch som ja (1959), televízne scenáre, eseje — Cesta po východnej Európe (1957) a romány — Štvrtá doba medziľadová (1959) a Žena z dún (1962), autorovo najúspešnejšie dielo, sfilmované a odmenené cenou na filmovom festivale v Cannes.
Jeho tvorbu charakterizuje fyziologický záujem o človeka (Kóbó Abe vyštudoval medicínu) a nezriedka šokujúco intímny pohľad na ľudí, znepokojujúci najmä rozporom medzi citovosťou a triezvou vecnosťou v ich vzťahoch. Príbehy, zväčša fantastické, s detektívkovou fabuláciou a obohatené „pseudovedeckými" teóriami, nepostrádajú ani spoločenskú kritiku a satirický tón.
Žena z dún je fantastickým príbehom entomológa, ktorý sa vyberie na odľahlé morské pobrežie hľadať vzácny druh hmyzu. Zablúdi do oblasti dún, kde sú celé dediny ohrozené pieskom. Obyvatelia jednej dediny vlákajú muža ako vzácnu pracovnú silu do hlbokej jamy — v nej býva v schátranom domčeku mladá žena. Jej život pozostáva len z úmornej driny, pretože musí každú noc odpratávať naviaty piesok; von nevychádza, vodu a potraviny jej spúšťajú po lane. Svoju prácu pokladá za samozrejmú povinnosť, žijú tak aj ostatní obyvatelia. Muž sa spočiatku búri, pokúsi sa ujsť, ale chytia ho a spustia nazad do jamy. Nemá na výber: ak nebude pracovať, nedostane prídel vody a potravín a zahynie. Zblíži sa so ženou, ktorá po čase otehotnie. Keď ženu odvážajú do nemocnice, naskytne sa mu konečne príležitosť ujsť, ale on váha ... Rozhodne sa, že o svojom úteku porozmýšľa neskôr.
Na úpätí čelnej steny ozval sa hluk, ktorý sa ponášal na trepot vtáčích krídel. Schmatol lampu a vybehol pozrieť von. V piesku ležal balík zabalený v tmavej rohoži. Po dedinčanoch nebolo ani stopy. Nahlas zakričal. Ale odpoveď sa neozvala. S dychtivou zvedavosťou rozväzoval špagát, ktorým bola rohož previazaná. Ešte dúfal, že v balíku budú nástroje, aby mohol zdolať stenu kolmú ako útes. Myslel, že sa dedinčania už teraz nechcú ukázať, a preto mu iba zhodili nástroje a utiekli.
Ale v rohoži našiel pollitrovú fľašu s drevenou zátkou a malý balíček zabalený do novinového papiera. Boli v ňom tri škatuľky cigariet značky Sinsei, balených po dvadsať kusov. Nič viac. Nemohol tomu uveriť... Znova schmatol konce rohože a mocne ňou potriasol, ale vysypal sa len piesok. Predpokladal, že nájde aspoň zdrap listu, no nebolo v nej celkom nič. Obsah fľašky zapáchal po ryžovej plesni, bolo v nej saké.
Co tým vlastne sledujú? Je to azda nejaký obchod? Počul, že americkí Indiáni si na znak priateľstva vymieňajú tabak. Aj v Japonsku sa pije saké zvyčajne len pri slávnostných príležitostiach. Teda by mohol predpokladať, že týmto spôsobom chcú naznačiť dobrú vôľu a zmieriť sa. Vieme predsa, akí sú dedinčania nesmelí, keď majú vyjadriť svoje city slovami. Preto sa o nich hovorí, že sú úprimní.
Nateraz sa akosi so všetkým zmieril; cigarety boli preňho dôležitejšie ako všetko ostatné. Že mohol vydržať bez nich viac ako týždeň? Navyknutým pohybom vytrhol v obale štvorcový otvor. Cítil hladkosť voskového papiera. Klepkal na spodok škatuľky, až vypadla von cigareta. Prsty sa mu triasli, keď ju chytil. Pripálil si od plameňa lampy. Pomaly, zhlboka sa nadýchol a naplnil si pľúca vôňou tabaku, až mu dym zaplavil krv a vnikol i do najmenšej žilky. Pery mu znecitliveli, na oči klesla ťažká zamatová clona. Pocítil závrat, akoby sa dusil, triaška mu prebehla celým telom.
Vzal fľašu, pevne ju pritisol k sebe a tackal sa k domčeku s pocitom, že má cudzie nohy a že sa pohybujú ďaleko pred ním. Hlavu mu ešte stále zvierala pevná obruč závratu. Chcel sa pozrieť, čo robí žena, no hocako sa usiloval, nevládal tým smerom obrátiť hlavu. Ženina tvár, tak ako ju zachytil kútikom oka, pripadala mu strašne malá.
„Zhodili darček, pozrite!" Zdvihol fľašu a potriasol ňou. „Predsa len sú k človeku uznanliví! Dajú mu plnú fľašu, aby to vopred oslávil. Nevravel som vám? Od začiatku som vedel, že sa umúdria. No, čo sa stalo, stalo sa. Dáte si za glg? Tak nevypijeme si spolu?"
Žena namiesto odpovede iba pevne zavrela oči. Hnevá sa azda, že jej nerozviazal putá? Hlupaňa! Keby mu aspoň raz bola jasne odpovedala, bol by jej ich možno hneď rozviazal. Alebo sa trápi, že sa jej nepodarilo zadržať chlapa, o ktorého sa toľko usilovala, a nakoniec ho musí pustiť? Možno i to je pravda . . . Napokon, nemá viac ako tridsať... a je vdova.
Žene sa na nohách medzi priehlavkami a chodidlami prehĺbili nápadné záhyby. Znova vybuchol v nezmyselný smiech. Prečo má také smiešne nohy?
„Ak chcete cigaretu, zapálim vám."
„Nie. Cigarety mi vysušujú hrdlo," povedala slabým hlasom a odmietavo pokrútila hlavou.
„Chcete sa radšej napiť vody?"
„Ďakujem, je mi dobre, zatiaľ nie."
„Nemusíte byť zdvorilá. Viete, nezaobchádzam s vami takto preto, že by som voči vám cítil nejaké osobné nepriateľstvo. Chápete, však? Z hľadiska taktiky to ináč nejde. Vidí sa mi, že vaša nebezpečná situácia jednako len trochu obmäkčila tých hore . . . Možno sa mi podarí zlomiť ich odpor."
„Tam, kde robia chlapi, vždy dostanú raz do týždňa prídel cigariet a saké."
„Co tým myslíte, dostanú prídel?" Pripadal si ako čierna mucha — vedecky Muscina stabulans — ktorá sa pokúša
