PUZO, MARIOTEMNÁ ARÉNA
(The Dark Arena)
Tatran, Bratislava, 1980
preklad Otakar Kořínek
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (78)
1. vydanie, 50.000 vyýtlačkov
61-127-80
beletria, román
232 s., slovenčina
hmotnosť: 319 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
PREDANÉ
*zukol2* in **S2P**
Román „Temná aréna" je literárnou prvotinou dnes už známeho Maria Puza, autora Krstného otca. Dej tohto románu sa na rozdiel od ostatných neodohráva v Amerike, ale v Nemecku, presnejšie povedané v tej časti porazeného Nemecka, ktorú okupovali Američania. Sem sa vracia mladý americký vojak Walter Mosca, lebo ho sem priťahujú putá lásky k mladej Nemke Helle Brodovej. Walter sa v ich vzťahu spočiatku nevie zbaviť pocitu nadradenosti víťaza k porazenej, ale napokon dramatické okolnosti a situácia načisto zmenia jeho postoj. Na pozadí tejto lásky autor podáva veľmi zaujímavý a jedinečný obraz udalostí v porazenej krajine bezprostredne po skončení vojny, ktorej bol priamym účastníkom, náhľady a postoje rozličných typov ľudí. A takto kniha nielenže upúta fabulou, ktorú Puzo majstrovsky vyrozpráva, ale sa stáva aj historickým dokumentom.
Keď prišli do nemeckého baru, hudba práve hrala rýchly foxtrot. Celý bar bola jedna pretiahnutá štvoruhlastá miestnosť s holými stenami. Steny boli nahrubo vybielené a vysoká kupolovitá klenba vyvolávala dojem katedrálnej rozľahlosti. Bývala tu školská poslucháreň, ale zvyšok budovy padol za obeť bombám.
Stoličky boli tvrdé, skladacie, skoro každá iná, stoly takisto obyčajné a hladké. Dekorácie tu neboli nijaké. Bar bol natrieskaný, takže čašníci sa neraz ani nedostali k stolu a museli požiadať prekážajúce páry, aby podali nápoje ďalej. Wolfa tu poznali, a tak ostatní šli za jeho zavalitou postavou k stolu pri stene.
Wolf ponúkol dookola cigarety a čašníkovi povedal: „Šesťkrát šnaps.“ Súčasne mu šuchol do dlane balíček so zvyšnými cigaretami. „Ale pravý!“ Čašník sa uklonil a odbehol.
Frau Meyerová sa obzerala plavou hlavou po lokali: „Nie je tu bohvieako,“ skonštatovala naostatok.
Eddie ju potľapkal po ruke. „To je pre ľudí, ktorí prehrali vojnu, milá moja.“
Mosca sa usmial na Hellu. „Tak čo, ako sa ti to tu pozdáva?“ Hella pokrčila plecami. „Je to zmena,“ povedala.
„A mala by som vedieť, ako sa moji krajania zabávajú.“ Mosca nepostrehol náznak výčitiek svedomia v jej hlase, no Eddie pochopil a jemné ústa sa mu skrivili do úsmevu. Jednu zbraň by sme mali, povedal si, a zaplavila ho náhla radosť, náhla vášeň.
„O tomto mieste koluje podarená historka,“ ozval sa Wolf. „Najprv museli podplatiť náčelníka vzdelávacieho oddelenia okupačnej správy, aby potvrdil, že táto miestnosť nie je vhodná na školské účely a potom náčelníka pre oblasť umenia, aby ju odklepol ako súcu na zábavné účely. A pritom nikto nevie, či je to tu vôbec bezpečné.“ Letmo sa usmial a dodal: „Ale na tom nezáleží, beztak to čoskoro zatvoria.“
„Prečo?“ spýtala sa Hella.
„Počkajte a uvidíte,“ odvetil Wolf so zasväteným úsmevom.
Leo, ako zvyčajne v dobrej nálade, prehodil: „Len na nich pozrite,“ urobil rukou široké gesto po lokáli. „Smutnejších ľudí som v živote nevidel. A za takú mizernú zábavu platia?“ Všetci sa rozosmiali. Čašník im priniesol nápoje.
Eddie zdvihol pohár a na peknej tvári vylúdil posmešnú vážnosť. "Na šťastie našim dvom priateľom, dokonalému páru! Len sa na nich pozrite! Ona, princezná, jemná a nežná. On, zamračené zviera. Ona mu bude štopkať ponožky, každý večer chystať papuče a za odmenu dostane pár dobre volených tvrdých slov a facku. Priatelia moji, toto manželstvo bude dokonalé. Pretrvá storočie, ak ju on predtým nezabije!“ Napili sa a Mosca s Hellou sa na seba usmiali, akoby poznali odpoveď, tajomstvo, ktoré ostatní nemôžu uhádnuť.
Obidva páry si šli zatancovať na malý parket na druhom konci lokálu pred vyvýšeným pódiom. Wolf s Leom osameli. Wolf si obzeral lokál skúseným okom.
K vysokej klenbe stropu sa vznášal nad masou ľudí cigaretový dym. Návštevníci tvorili čudnú miešaninu — boli tu staré manželské páry, ktoré azda predali kus dobrého nábytku, aby si aspoň na jeden večer oddýchli od otupného jednotvárneho života, mládenci z čierneho trhu, inak tichí kumpáni proviantných dôstojníkov, každý s naparfumovanou dievčinou v nylonkách, a starší muži, ktorí kšeftovali s briliantami a kožušinami, autami a inými cennosťami, a pri nich zasa pokojné, skromnejšie oblečené mladé ženy, ich stále milenky, vzťahy, udržiavané peniazmi.
V preplnenom lokáli nebolo hlučno, prevládal tu šum bežného rozhovoru. Nápoje sa objednávali v dlhých intervaloch, ale nikde sa nezjavil ani kúsok jedla. Orchester sa usiloval o americký džezový štýl a bubeník mykal hranatou hlavou zboku nabok, keď kŕčovito, hoci ukáznene imitoval amerických hudobníkov, ktorých strháva vnútorný rytmus.
Wolf pozdravil kývnutím hlavy niekoľkých ľudí pri okolitých stoloch. Boli to priekupníci z čierneho trhu, s ktorými obchodoval za cigarety. Všetci v nás spoznali Američanov, len čo sme sem vkročili, rozmýšľal Wolf, a napodiv, najspoľahlivejšie podľa kravát. Oblečením sa nelíšime, ale čierny trh nevedno prečo nevie zadovážiť kravaty, a preto tunajší chlapi nosia pod krkom akési nevýrazné, rozstrapkané kusy látky. Wolf si tento poznatok uložil do pamäti. Ďalší spôsob, ako prísť ľahko k doláru.
