DOBŠINSKÝ, PAVOLPROSTONÁRODNÉ SLOVENSKÉ POVESTI
Zväzok I
Tatran, Bratislava, 1973
edícia Výber (35)
poznámky Eugen Pauliny
úvodná štúdia Andrej Melicherčík
ilustrácie Martin Benka
3. vydanie, 15.000 výtlačkov
beletria, knihy pre deti, rozprávky
444 s., slovenčina
hmotnosť: 1064 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok vo veľmi dobrom stave, prebal po krajoch mierne ohnutý, zadná časť prebalu natrhnutá (ľahko opraviteľné)
15,00 € PREDANÉ
*H-TV-1* lizd1
Prvá časť týchto rozprávok vyšla r. 1858—1861 v Rožňave a v Banskej Štiavnici pod názvom Slovenské povesti. Vydavatelia, August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský, sem zahrnuli rozprávky, ktoré charakterizovali ako „povesti prastarých báječných časov“. Druhú časť vydal už Pavol Dobšinský sám v rokoch 1880— 1883 pod názvom Prostonárodné slovenské povesti. Pod týmto názvom sa najčastejšie zjavujú v ďalších početných vydaniach. Pod týmto názvom sa uverejňujú aj v tomto vydaní. Bez Prostonárodných slovenských povestí si už dnes slovenskú literatúru predstaviť nemožno. Dobšinský vydal slovenské rozprávky obidva razy v osudovo pravom čase. Keď vychádzala ich prvá časť, končil sa práve Bachov absolutizmus. Končilo sa mĺkve desaťročie, v ktorom sa za oponou urputne bojovalo o definitívne víťazstvo slovenského spisovného jazyka. Dobšinský vydaním Slovenských povestí pridal ťažké závažie na prevažujúcu sa misku slovenčiny. Druhá časť vychádzala v čase, keď ministerský predseda Kálmán Tisza vyhlásil (r. 18751 v uhorskom parlamente, že slovenského národa niet. V týchto ťažkých časoch vrcholiaceho národného útlaku a zaznávania holej národnej existencie svedčili ľudové rozprávky o jestvovaní slovenského národa a o tradičných kultúrnych hodnotách v slovenskom ľude utvorených a slovenským ľudom pestovaných. Dnes sa už síce na slovenské ľudové rozprávky nedívame tak, ako sa dívali štúrovci. Nevidíme v nich „najprvšie kvety poézie národnej“, ktoré „od počiatku ich neznámeho, až do báječnej minulosti padajúceho vzniku vyprávajú sa a podávajú z úst do úst, z pokolenia na pokolenie, s premenami síce čo do pobočnosti, ale v podstate vždy tie isté, tie samé“. Vieme, že ich vznik ako celku nemôžeme položiť do „pradávnych báječných časov“. Ale to ich cenu nezmenšuje, lebo v nich vidíme iné hodnoty. Hodnotíme v nich právom generáciami vycizelované ľudové útvory, vypracované tematicky, kompozične i jazykovo. Dobšinského ľudové povesti sa pre tieto hodnoty stali nepostrádateľnou školou slovesného umenia každému Slovákovi v každom veku. Deti ich milujú pre ich fantastické deje, podané geniálne prosto, so strhujúcou dramatičnosťou. Dospelí ich obdivujú pre to, čo je obdivuhodné v každom ľudovom umení: sú umelecky vypracované do tej čistoty kompozičnej, obsahovej i formálnej, ktorá umeleckému útvoru vždy dáva pečať klasičnosti. A všetci milujeme a učíme sa ich jazyk: ich slovník, frazeológiu a stavbu viet. Milujeme ich preto, lebo ich pociťujeme ako naše vlastné, nám drahé. Preto keď podávame toto vydanie verejnosti, môžeme ho ponúknuť slovami Škultétyho a Dobšinského: „Nie čo je naše, ale čo je vaše, to si vezmite, Slováci! To prijmite do každého domu, tomu náručie otvorte a k srdcu ho priviňte, tak ako svoj vlastný drahý národný poklad!“
