TOMASI DI LAMPEDUSA, GIUSEPPE - GEPARD

TOMASI DI LAMPEDUSA, GIUSEPPE

GEPARD
(Il Gattopardo)

Odeon, Praha, 1983
edícia Galerie moderních autorů
preklad Jaroslav Pokorný
obálka Jiří Rathouský
3., prepracované vydanie, 56.000 výtlačkov

beletria, román,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,80 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

GIUSEPPE TOMASI (1896 v Palermu - 1957 v Římě), kníže z Lampedusy, vévoda z Palmy, strávil dětství v otcovském paláci v Palermu a na různých venkovských sídlech rodiny. Vystudoval práva v Turíně, za první světové války prchl ze zajateckého tábora v Poznani a pěšky se dostal zpátky do Itálie. Setrval v armádě do roku 1925, po nástupu fašistického režimu kvitoval. Mnoho cestoval, dlouze a často pobýval v Paříži a Londýně. Mnoho četl. Za druhé světové války byl jeho palermský palác zničen a Tomáši přijal pohostinství bratrance Lucia Piccola, básníka, jehož skoupé „barokní“ verše vysoce oceňoval např. Montale. Piccolovou zásluhou přišel poprvé do přímého styku se světem literatury a dostal chuť změřit s ní síly a uskutečnit už čtvrt století odkládaný záměr: napsat svou Vojnu a mír. Za několik měsíců vznikl tak v zimě 1955-1956 Gepard. Román neodpovídající uznávaným kánonům byl odmítnut dvěma velkými nakladatelstvími na základě posudku téhož lektora: spisovatele Vittoriniho, rovněž sicilského rodáka. Zavržení se Tomáši ještě dočkal, vítězství už ne. Další lektor Giorgio Bassani jeho rukopis nadšeně doporučil. Stala se z něho kniha roku. Podobně jako tři století před ním jiný vévoda, Francouz Saint-Simon, má vévoda z Palmy vybroušeně nedbalý styl, neurovnanou kompozici, podobně jako on dosahuje svého cíle: oživit drama minulosti i vlastního osudu.

Gepard vyšel poprvé roku 1958. V Itálii se dočkal za čtvrt století 111 vydání, byl přeložen do mnoha jazyků, dal Viscontimu podnět k znamenitému filmu. A přece byl mnohými kritiky vítán velmi nevlídně. Jedni románu vytýkali nedostatek kompozice, druzí nedostatek novátorství. Někteří ho obviňovali ze zpátečnictví, jiní ze znesvěcování vlasteneckých tradic.

Z odstupu je vidět, jaká to byla mýlka. Gepard není ani kronika, ani epos, je to veliké loučení: starý svět, odsouzený ke zkáze, se ještě na okamžik rozzáří v živých barvách, muž na prahu smrti se ještě jednou sklání nad tím, co nenávratně minulo. Ani na chvíli se nedá oklamat: jeho ironie je všudypřítomná, a přece se snaží vzbudit iluzi: don Fabrizio, kníže a astronom, obr plný slabůstek a opravdové velikosti, vtipný, udatný, ctižádostivý a sličný Tancredi, krásná Angelica a její lasiččí tatík plný zlata, hrdá Concetta, zálety dona Fabrizia, příjezd do Donnafugaty, bloudění mladých milenců komnatami nekonečného zámku, palermský ples se šťastně přidružili k literárním mýtům. Že se revoluci 1860 podařilo zbřídit, už v Itálii nikdo nepopírá. Je poučné nahlédnout do soukolí, které to způsobilo - vědomě nebo bezděky. Také tady je Tomáši průvodce jedinečný.

Krátce předtím, než dorazili na vrcholek pahorku, zahájili to ráno Bystrouš a Terezka náboženský tanec psů, kteří narazili na divokou. Plížili se, strnuli, obezřetně zvedali tlapky, potlačovali štěkání. Za pár minut se mihl v trávě šedivý chlupatý zadeček, dvě rány téměř současně ukončily mlčelivé čekání; Bystrouš položil knížeti k nohám zvířátko v posledním tažení. Byl to divoký králík; prostá halena barvy hlíny ho nestačila uchránit. Hrozné trhliny mu rozervaly čumák a prsa Don Fabrizio viděl, jak se na něho upírají dvě veliké černé oči, do kterých rychle vpadal siný zákal. Nedívaly se na něho vyčítavé, ale byly plné užaslé bolesti, obracející se proti celému uspořádání věcí. Sametové uši už byly studené, silné tlapky rytmicky cukaly: přežívající symbol marného útěku. Zvíře umíralo trápeno úzkostlivou nadějí na záchranu, představovalo si, že se může ještě spasit, i když už byl konec; tak jako mnoho lidí. Ve chvíli, kdy soucitná bříška prstů laskala ubohý čumáček, zvířátko se naposled zachvělo a zemřelo. Ale don Fabrizio a Tumeo si užili svou kratochvíli. A don Fabrizio zakusil kromě potěšení zabíjet i utěšlivé potěšení soucitu.

Když lovci dorazili na vrchol hory, objevil se jim mezi tamaryšky a řídkými korkovými duby pohled na pravou Sicílii, proti níž barokní města a pomerančové háje nejsou než nicotné tretky. Pohled na vyprahlost vlnící se do nekonečna, hřbet za hřbetem, neutěšené a iracionální, jejichž hlavní linie, koncipované ve vteřinovém deliriu tvoření, mysl nebyla s to uchopit: jako kdyby moře zkamenělo ve chvíli, kdy obrat větru vyvolá šílenství vln. Schoulená Donnafugata se krčila v bezejmenném záhybu země a nebylo vidět živou duši. Jen roztroušené řádky révy prozrazovaly tu a tam stopy lidí. Za pahorky ležela z jedné strany indigová skvrna moře, ještě tvrdšího a neplodnějšího než země. Přes všecko přelétal vítr, spájel vjedno pach mrvy, zdechlin a šalvěje, vymazával, vymycoval, přetvářel všecko ve svém neúčastném běhu. Vysoušel kapičky krve, jediné, co zbylo po králíku. Mnohem dál čechral Garibaldimu hřívu a ještě dál hnal prach do očí neapolských vojáků, kteří nakvap opevňovali bašty Gaety a namlouvali si naděje stejně marné, jako byl k zemi sražený útěk divokého zvířátka

V ostře ohraničeném stínu korkových dubů si kníže a varhaník odpočinuli. Pili vlažné víno z dřevěných čutor, splachovali jím pečené kuře z myslivecké brašny dona Fabrizia a sladoučké „pícky“ posypané hrubou moukou, které s sebou přinesl don Ciccio; vychutnávali sladké hrozny, tak ošklivé na pohled a výborné na chuť; nasytili tlustými krajíci chleba hlad loveckých psů, kteří stáli před nimi, necitelní jako soudní vykonavatelé soustředění na vymáhání svých pohledávek. V tom konstitučním slunci byli don Fabrizio a don Ciccio na nejlepší cestě zdřímnout si.

Ale i když výstřel z pušky zabil králíka, i když Cialdiniho rýhované hlavně už braly odvahu neapolským vojákům, i když polední horko uspávalo lidi, nic nemohlo zadržet mravence. Přivolalo je několik zkažených zrnek vína, které don Ciccio vyplivl, a jejich husté řady přibíhaly, hnány touhou po té trošce shnilotiny promíšené varhaníkovou slinou. Přibíhaly překypujíce smělostí, v nepořádku, ale rozhodné. Skupiny po třech nebo po čtyřech se zastavovaly na kus řeči a bezpochyby velebily vezdejší slávu a budoucí blahobyt mraveniště č. 2 pod dubem č. 4 na vršku Monte Morco. A pak se spolu s ostatními daly zas na pochod směrem k vzkvétajícímu příští Lesklé hřbety toho hmyzu se chvěly nadšením a beze vší pochyby nad jejich radami poletovala melodie hymny.

V důsledku některých asociací, které by nebylo vhodné upřesňovat, hmoždění těch mravenců zaplašilo donu Fabriziovi spánek a připomnělo mu dny plebiscitu, které zažil před nedávnem právě v Donnafugatě. Kromě pocitu údivu v něm tyto dny zanechaly pěkných pár hádanek na rozluštění. Ted uprostřed této netečné přírody (až na mravence), by se snad mohl pokusit přijít jedné z nich na kloub. Psi spali natažení a zploštělí jako vyřezané figurky, králíček, zavěšený na větvi hlavou dolů, visel úhlopříčně pod ustavičným náporem větru, ale Tumeo s pomocí své dýmky dokázal ještě udržet oči otevřené.

"A vy, done Ciccio, jak jste vy hlasoval jednadvacátého?“

Chudák sebou trhl. Přepaden znenadání, ve chvíli, kdy se ocitl mimo ohradu obezřetnosti, do níž se obvykle uzavíral jako každý jiný jeho krajan, váhal a nevěděl, co odpovědět.

Kníže považoval za bázeň to, co bylo jen překvapení a popudil se. „Zkrátka, z čeho máte strach? Není tu nikdo než my, vítr a psi.“

Seznam uklidňujících svědků nebyl, po pravdě řečeno, šťastný: vítr je vyhlášený žvanil a kníže byl napůl Sicilan. Naprosto

................................................................................................................................................................

POZNÁMKA REDAKCE

Prapůvodní rukopis Geparda autor zničil, první vydání se držela strojopisu pořízeného pod dohledem spisovatelovým v červnu 1956. Začátkem roku 1957 těsně před smrtí Tomasi svůj román vlastnoručně přepsal pro svého adoptivního syna Gioacchina Tomasi-Lanzi. Teprve po deseti letech prof. Carlo Muscetta obě znění kolacionoval a došel k názoru, na který přistoupil posléze jak dědic, tak nakladatel, že diferencí je tolik a jsou tak závažné, že je nutno napříště publikovat text podle rukopisu. Podle tohoto znění poslední ruky se řídí i toto revidované vydání českého překladu.

................................................................................................................................................................

... posledná veta...

Pak všecko došlo pokoje v hromádce kalného prachu.

HOTMAR, JOSEF - PRIŠIEL SI ZOMRIEŤ

HOTMAR, JOSEF

PRIŠIEL SI ZOMRIEŤ
(Přišel jsi zemřít)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (470)
preklad Zemka Jaurová
doslov Ervín Pauliak
prebal Kamila Štanclová
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
13-72-085-86

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 385 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Román Prišiel si zomrieť, ktorý ponúkame nášmu čitateľovi v slovenskom preklade, je ôsmou knihou z pera Josefa Hotmara, známeho českého publicistu a novinára. Josef Hotmar (nar. 8. októbra 1933) strávil viacero rokov v západnej Európe ako zahraničný korešpondent Československého rozhlasu, navštívil Afriku aj Áziu, čo mu poskytlo celú sériu námetov na napísanie cestopisov - Západ mýtov zbavený, Európa zvaná západná, Afrika prvej generácie, Krížom cez kontinenty, ďalej reportážnych poviedok V tieni neónov, knihy Rozhovory nad Seinou (vydal Slov. spisovateľ 1980) a reportážneho románu Tamtamy dunia. Svoj posledný román situoval do viacerých prostredí - najprv do Paríža, potom na Korziku a do Čadu v Afrike. Dejová línia, ktorá spája tieto miesta, tvorí osudy syna profesora Golda, politického emigranta z r. 1968. Otec ho odvezie viac-menej proti jeho vôli do Francúzska, kde sa obaja v krátkom čase stávajú bezmocnými figúrkami v hre emigrantských kruhov a špionážnych centier. 

Dav pred bodákmi opatrne ustupuje, pretože legionári nevyzerajú, že by len nacvičovali na prehliadku. Velitelia zvierajú v rukách pištole veľmi kŕčovito. Idú, nezastávajú. Nie však rázne, ale sa vlečú. Plukovník Mason jačí na prefekta cez hlavy demonštrantov, aby okamžite roztvoril reťaz traktorov. Vo chvíli sa strhne panika o volanty, ale ulice sa trochu vyčistia, prejdú dvaja, traja a celé pätice mužov, vzduchom síce lietajú rajčiaky a miestne krásky pľujú s výbornou presnosťou, lenže sláva každodenná pomaly pohasína. Légia ostáva na bojisku jediným víťazom.

Plukovník sa priblíži k prefektovi, ktorý žiari vďačnosťou, a pozdraví vládcu mocného ostrova jediným slovom: „Srá-či!” Hneď potom odchádza organizovať pokračovanie.

Pevnosť nad ďalším prístavom obsadia pre istotu až v noci. V jedinej chvíli pokoja, pretože kolóna ešte trikrát zastala, vystúpila a rozobrala neumelé zátarasy z barelov, stromov, pichľavých krovísk a všakového svinstva, ktoré sa nedá umyť, takže si prinesú pamiatku do kasární.

Do tých horších medzi horšími.

Čaká ich pravý stredovek. Zatuchnuté a tmavé chodby. Miestnosti vyzerajú skôr ako cely aj s náležitým príslušenstvom. Ako za oných čias „bol raz jeden kráľ”, keď zbrojnošom patrilo všetko, čo súviselo s koniarňami, vrátane hnojiska.

Nepohodlie im vynahradzujú kráľovské výhľady z veternej hôrky. Cez smaragdové more zrána, plné ultramarínu napoludnie a dúhových farieb podvečer. Až tam, kde sa končia diaľavy a kýva na pozdrav Sardinia, ešte trocha doľava Elba a možno aj Apeniny. Zvykajú si na vzduch, ktorý ostrovania môžu rovno vyvážať. Užijú si každodenné starosti do sýtosti, preháňajúc telá aj ducha od pláží až po skaly. Znova ta a nazad. Stále v pokluse. „K zemi! Vztyk! Vpred!” Po cvičení chytro čistiť, prať, hladiť, zašívať, pretože hodina stráže sa neúprosne blíži.

Ostáva už len vyraziť.

K bráne, k muničáku, na baštu, bdelo aj v najväčšej poludňajšej horúčave, keď dokonca ani muchy nelietajú. Vo chvíli, keď more priženie studené prívaly, vo vetre zo všetkých svetových strán, ktorý vôbec neustáva, stále povieva, priam duje, takže ostáva iba držať krok, drkotať zubami a zbraň radšej veľmi nepritláčať, aby neostali stopy na koži, ktorá praská z nedostatku vody a z nadbytku soli. Keď smäd dosiahne vrchol a piť sa dá len po vystriedaní, máš ešte dve hodiny čakania pred sebou. V neustálom trápení.

Miestny lapiduch ošetruje iba venerické choroby, zápaly od tŕňov, očné katary, nič iné nepozná, a preto nelieči. Prechladnutie vyhlásil za chorobu detí. Takých neberie. Chrípka je vyhradená pre pánov na ministerstve. To nevidel. Zápal pľúc možno v zime, ale uprostred leta, keď turisti behajú po plážach nahí? To celkom vylučuje. Dávno k nemu nik nechodí, a tak doktor upadá do armaňakového opojenia hneď po raňajkách. Na poludnie už iba bľaboce. Vždy pri najnovších Hallydayových hitoch, čo znamená „nerušiť”.

Uštvaným, vyprahnutým a premrznutým ostáva pár hodín spánku, kým sa kolotoč zase roztočí. V opakovaní opakovaného. V čase, keď ani jedlo nie je radosť, ale nepríjemná povinnosť, pretože miestni kuchári prešli zrejme jednotným výcvikom v Porýní. Smažia, pečú a varia veselo, ale výsledok je hrozný „eintopf’, ktorý chutí pripáleninou a vyvoláva zažívacie poruchy ako na objednávku. Našťastie im prideľujú víno, nestojí síce zaveľa, piť sa však dá, je to aspoň dajaký zdroj guráže, keď zase jeden deň odišiel.

Piť a fajčiť ostáva vlastne jedinou radosťou. Vo chvíli, keď František vydal v plen škatuľku marihuany, ktorú mu podstrčila zrejme Jeannetta, stúpa v kurze u čaty, oslavovaný ako vykupiteľ. Na čele družstva - čata má teraz tri čeľadníky iba pre seba - aj s fľašou prepašovaného casanisu zaspávajú po mesiaci po prvý raz s úsmevom na tvári. Len kútiky úst trpko stiahnuté a občasný tik v očiach, pretože minulosť stále vzýva budúcnosť. Hoci náhodou vypočutou Vltavou, ktorú pražské rádio v tónoch donieslo až do mora.

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ešte vždy veria, že uniknú

VANSOVÁ, TERÉZIA - JULINKIN PRVÝ BÁL

VANSOVÁ, TERÉZIA

JULINKIN PRVÝ BÁL

Mladé letá, Bratislava, 1957
zostavila a doslov Margita Valehrachová-Matulayová
ilustrácie Jozef Baláž
1. vydanie, 8.260 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 279 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, mierne ušpinená obálka

0,90 € predané

*zlaci*

Svet pred sto rokmi a duša dnešných 11-13  ročných dievčeniec, žeby mali čosi spoločné? Úspech predošlých vydaní tejto knižky hovorí, zdá sa, áno. Bystré dievčatko „zo školy“, postavička viac živá než rozvážna... Potom cudzí svet, stretnutia s krutou nedôverou, ktorá zanecháva takú ťažkú stopu v duši. Zároveň však pomalý, ťažký zrod vlastného sebavedomia, vlastný pevný kus zeme pod nohami, dozrievanie spoločenské i mravné. Jemnosť, statočnosť, ušľachtilosť a schopnosť oceniť ju vyššie než hmotné bohatstvo, s istotou si vedieť povedať: to je ten pravý. Zdá sa, že sú to hodnoty a témy, ku ktorým sa priznáva i dospievajúce dievča dnešných moderných čias

Okrem prvých štyroch poviedok, zachytávajúcich vývin dievčatka Milky od školských rokov až po vydaj, zahrnuje knižka ďalšie tri humorne ladené poviedky o vydaja a ženbychtivej mládeži „dávnych“ čias. Námety k nim autorka čerpala zo skutočného života, zo skúsenosti vlastnej alebo z rozprávania starších ľudí, čím sa jej podarilo zachytiť kus opravdivého vtedajšieho života a významne tak zasiahnuť aj do vývinu našej literatúry.

Ako jej hrdinka Milka pochádzala spisovateľka Terézia Vansová z rodiny učiteľa, kým jej manžel Ján Vansa z rodiny farárskej. Obe tieto spoločenské vrstvy boli v časoch, o ktorých je v knižke reč, najväčšou oporou nášho národného života. Neľahká cesta Milky za remeselníckym chlebom, cesta prostredím takmer výlučne poznačeným cudzími vplyvmi a cudzou rečou, naznačuje všetky úskalia, ktorým bol tento zástoj vystavený, ukazuje, že bol neľahký. Kniha vám takto, milí čitatelia, dá v nemalej miere nazrieť aj do našej histórie, pomôže vám spoznať, pochopiť i vážiť si týchto skromných ľudí a ich význam pre náš život dnešný i budúci.

Medzitým domáca pani doniesla raňajky: na tácni poháre s kávou a fľašu slivovice i s kaliskami. Fricík vliekol veľký biely chlieb a položil na stôl. Ešte i slaniny doniesla a núkala hosťa, aby sa mu páčilo ako doma.

Baláž sa slivovici a slaninke zasmial. Hneď siahol po fľaške a nalieval do kalíškov tej domácej, nefalšovanej pálenky a ukázal, že je v tom ohľade chlap na mieste. Upil si za dvoch a. ujedal si ako mlatec.

Pri raňajkách sa dohodli, za akých podmienok prijmú Balážovci Milku do svojho domu.

Za bývanie a raňajky, prípadne len mlieko alebo kávu, lebo chlieb bude mať Milka z domu — majú platiť 60 zlatých šajnových na celý rok. Stravu dostávať bude Milka riadne z domu v prírodninách, ale variť jej bude nénika Balážka. Taktiež dostane z domu chlieb a omastu. I šaty jej budú prať doma, veď furmani, najmä Hrnčiar, chodia temer každý týždeň a dovezú i odvezú prípadné batôžky spravodlivo. Knihy a školské potreby ako i za vyučovanie bude sa účtovať osobitne.

Keď toto ustálili a raňajky boli odbavené, odporúčal sa Milkin otec — a šiel pokonať ešte iné veci v meste. Lebo dedinčania majú nielen svojich, lež i cudzích nákupov vybaviť toľko, že musia sa dobre usilovať, aby všetko vykonali a nič nepozabúdali.

Pri lúčení prízvukovala pani Balážka, že ona bude Miluške druhou matkou a že sa u nich bude cítiť ako doma.

Doma čakali všetci netrpezlivo otcov príchod, ale najmä deti, lebo im on vždy niečo doniesol, keď nie inšieho, aspoň toho dobrého, chýrneho chleba sobotského, akého napiecť už nevie nikto, iba vari jedna stará žena, ak neumrela po tieto časy.

Keď Milka počula, že už má miesto zabezpečené, cítila i ľútosť nad tým, že onedlho opustí rodičovský dom, i prichodila si sama sebe akousi dôležitou a isté sebavedomie začalo sa v nej budiť. Teda už nie je malé decko, je už žiačka — a ak sa bude pilne učiť a naučí sa niečomu — potom už bude veľká a bude nosiť pekné šaty, klobúk, aký vídala v meste iba u niektorých panských dcérok. Niekedy sa veľmi rozveselila, ale keď pozrela na svoju matku, jej utrápenú tvár, pocítila smútok a žiaľ, že ju musí opustiť. Deti cítia intenzívne, ich žiaľ je opravdivý, hlboký, ich veselosť rýdza, skutočná. Ale oboje býva u nich tesno vedľa seba a ani jedno netrvá dlho, najmä žiaľ. A dobre tak. Radosť zo života, bezstarostnosť, akú donáša mladosť so sebou, premáha smútok a zaháňa clivé dojmy. To je právo mladosti.

Začali chystať malú výbavu. Milka musela ísť s mamikou do mesta, kde jej pani krstná spolu s mamikou vybrali a kúpili na šaty. Pani krstná jej hneď i mieru vzala, preto musela sa pred nimi postaviť do „pozitúry“. Ako vďačne! Nové šaty, a to dvoje odrazu, jedny na zimu, druhé na teplejšie časy. Ako si ich obzerala, ako vyčkávala, kedy budú hotové a či budú pekné ušité!

Pri šití pomohli jej i na fare a dobré tetky-susedy. Pani farárka dala Milke aj vlastnoručne vyšívanú sukničku a iné drobnosti. I sama Milka musela sa pričiniť: obšívala si ručníky a zástery a šila malé chutné vrecúška na rozličné zásoby, ktoré si mala vziať so sebou. Veď, keď sa má sama stravovať, musí mať všetko, čo treba k výžive.

Stolársky majster Javorský, na ten čas v celom okolí najšikovnejší, vyhotovil jej malú, pevnú a úhľadnú truhličku s priečinkom na boku. V priečinku si mala držať drobnejšie veci, menovite veci potrebné na šitie a ručné práce. Milka sa truhličke nesmierne potešila, veď tá mala obsahovať celý jej majetok, celú malú komoru. Tak si začala ukladať veci, akoby jej navždy tam mali ostať a aby si ich aj potme mohla nájsť. Cítila sa pri tom bohatou a dôležitou, už akoby samostatnou osobnosťou. Ale keď jej prišlo na um, že toto všetko súvisí s lúčením, že za túto cenu ona má opustiť svoj útulný domov, otca, matku, bračekov, sestričky, kamarátky a ten pri všetkej chudobe a práci predsa len veselý detský život i dedinku rodnú, bolo jej clivo a do plaču. Prečože na tomto svete

..................................................................................................................................................................

Poviedky

Nové šatočky Milku dajú na edukáciu

Milka — mašamódkou

Púť za šťastím

Julinkin prvý bál

Prsteň

Ohlášky................................................................................................................................................................

"Ďakujem ti, Hospodine, za dnešný deň, za všetko dobrodenie, preukázané mne, nehodnej -  a ó, Hospodine, odpusť naše viny!"

GALSWORTHY, JOHN - PATRICIJ

GALSWORTHY, JOHN

PATRICIJ
(The Patrician)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (513)
preklad Tatiana Ruppeldtová
doslov Jozef Olexa
prebal Věruna Melčáková-Juneková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0248-8

beletria, román
280 s., slovenčina
hmotnosť: 385 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,80 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Patricij je dielo z raného obdobia Galsworthyho tvorby. Obsahuje však už galsworthyovský konflikt medzi povinnosťou a láskou, medzi zákonom a slobodou, medzi meravou konvenciou a novými formami života. Y dvoch paralelných osudoch sleduje majstrovský znalec ľudskej duše históriu ohrozenej, trpiacej, podliehajúcej a opäť víťaznej lásky. Lord Miltoun, patricij, výlupok tradície a starých poriadkov Anglicka, zvolený práve do parlamentu, ľúbi krásnu vydatú ženu, jednu z najskvelejších typov, aké Galsworthy stvoril, ženu kazateľa, ktorá však nie je rozvedená. Tu je jadro konfliktu: môže hrdina ako zástupca a vyznávač pevných poriadkov rodiny, základu štátneho poriadku, konať v súkromnom živote proti tomu, čo si na verejnosti určil ako obsah svojho životného poslania? Prečo ho zvolili? Bude schopný hrať túto farizejskú úlohu? — Jeho tichá, tlmená, ale tým vášnivejšia láska sa dostáva do ohňa — a v ľúbostnom zmätku kryštalizuje celú problematiku starého i nového sveta. To sú kapitoly uchvacujúce svojou presvedčivosťou, plastickosťou a sugesciou slova, pod ktorým sa menia tiene v trojrozmerné bytosti, plné vášni, tragiky a predovšetkým skutočného života. 

V menšom salóne, používanom, len keď sa stretla malá spoločnosť, pani Winlowová si sadla ku klavíru a hrala si pre seba, lebo lady Casterleyová, lady Valleysová a jej dve dcéry si zasadli spolu, akoby chceli spoločne čeliť tým všetko prenikajúcim zlým chýrom.

Bolo to zvláštne svedectvo o Miltounovom charaktere, že ani tu, ani medzi mužmi v jedálni nik nepochyboval o počestnosti jeho vzťahu k pani Noelovej. Ale kým v jedálni posudzovali vec iba z hľadiska volieb, v salóniku v tom videli už iba zlomok jej dôležitosti. Ženské mysle, ktoré intuitívne rýchlo prenikajú k jadru všetkého, čo sa dotýka ich vlastných mužov, už pochopili fakt, že muža Miltounovej povahy také chýry takpovediac len ešte väčšmi pripútajú k tej žene.

Ale pohybovali sa po takom tenkom ľade faktov a pod ním bolo také hlboké bahno dohadov, že hovoriť o tom bolo až bolestne ťažké. Dosiaľ nikdy si azda ani jedna z týchto štyroch žien tak jasne neuvedomovala, ako veľa Miltoun — tento čudácky a celkom neznámy vnuk, syn a brat — znamená v ich živote. Ich potlačovaný nepokoj sa prejavoval veľmi rozdielne. Lady Casterleyová, vzpriamená v kresle, ho prejavila iba rozhodnejšou rečou, ustavičným nepokojným klopkaním ruky, tenkou vráskou na zvyčajne hladkom čele. Lady Valleysová sa tvárila zmätene, akoby ju trochu prekvapovalo, že je taká vážna. Agáta bola úprimne ustarostená. Svojím tichým spôsobom to bola žena veľmi charakterná, obdarená vrodenou zbožnosťou, ktorá bez otázok prijíma ustálený poriadok v živote a v náboženstve. Jej svetom bol domov a rodina, a mala skutočnú, aj keď mierne prejavovanú hrôzu pred všetkým, o čom inštinktívne cítila, že sa stavia proti jej ideálu. Ľudia v nej videli trochu priveľmi tichú, fádnu a obmedzenú ženu, prirovnávali ju ku kvočke ustavične kvokajúcej okolo svojich kuriatok. Značná dávka hrdinstva v jej povahe azda nebola navonok dosť zjavná. Ale jej súcit s bratovou situáciou bol úprimný a nedal sa zmeniť ani upokojiť. Bála sa, že mu hrozí nebezpečenstvo v onom jedinom vzťahu, v ktorom si vedela predstaviť muža — vo vzťahu manžela a otca. To jej preniklo o srdca, hoci zbožnosť jej ukazovala aj nebezpečenstvo hroziace jeho duši; lebo schvaľovala názor svojej cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.

A Barbara, tá stála pri kozube a bielymi plecami sa opierala o tesaný mramor, s rukami za chrbtom, zahľadená do zeme. Zavše sa jej pery skrivili, hladké čelo zvraštilo a z úst vyšiel tichý vzdych. Potom sa zjavil slabý úsmev, ktorý hneď potlačila. Iba ona mlčala — mladosť kritizujúca život; jej úsudok sa prejavoval len pokojným dvíhaním a klesaním mladej hrude, vraštením obočia, sklopeným zrakom modrých očí, plných žiariaceho neuhasiteľného jasu.

Lady Valleysová si vzdychla.

„Keby to aspoň nebol taký čudný chlapec! Je celkom schopný vziať si ju z čírej zvrátenosti.“

„Čo?“ zvolala lady Casterleyová.

„Ešte si ju nevidela, moja drahá. Na všetko nešťastie je to veľmi príťažlivá žena — veľmi pekná tvár.“

Agáta povedala ticho:

„Ale mama, ak je rozvedená z jej viny, som si istá, že by to Eustace neurobil.“

„Áno, to je možné,“ zamrmlala lady Valleysová. „Dúfajme v to najlepšie!“

„Neviete ani, z čej viny to bolo?“ spýtala sa lady Casterleyová.

„Nuž, vikár vraví, že sa ona dala rozviesť, ale náš vikár má veľmi mäkké srdce; možno je to tak, ako dúfa Agáta.“

„Neznášam nejasnosti. Prečo sa niekto nespýta tej ženy priamo?“

„Drahá stará mama, pôjdeš ta so mnou a spýtaš sa jej sama; urobíš to tak pekne.“

Lady Casterleyová zdvihla hlavu.

„Uvidíme,“ povedala. V jej očiach čosi zápasilo s jej panovačnou kritickosťou. Takisto ako všetci ostatní nevedela Barbare nič odoprieť. Ako človek veriaci v božskosť svojho spoločenského stavu, mala rada toto nádherné dieťa. Ba aj obdivovala — hoci obdivom nikdy neplytvala — tú teplú radosť zo

...................................................................................................................................................................

Posledná veta: 

Alebo to bol slabý záblesk pochopenia starého gréckeho príslovia - "Povaha je osudom človeka", náhleho poznania všeobecnej pravdy, že všetci sme otrokmi svojej povahy a že to, čo si s najväčšími želáme, nás napokon zotročí?

SCOTT, WALTER - QUENTIN DURWARD

SCOTT, WALTER

QUENTIN DURWARD
(Quentin Durward)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
Edícia svetových klasikov (90)
edícia Výber zo spisov Waltera Scotta (3)
preklad Viera Szathmáry-Vlčková
obálka František Muzika
1. vydanie, 6.220 výtlačkov

beletria, román, história,
580 s., slovenčina
hmotnosť: 533 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Nesmierne plodný anglický básnik a románopisec Waller Scott (1771—1832), kým pre ostatné svoje romány čerpal látku zväčša zo škótskej minulosti i prítomnosti, svoj román Quentin Durward (vyšiel r. 1823) zasadzuje do rámca francúzskych dejín, a to do obdobia vlády kráľa Ľudovíta XI. v XV. storočí. Historickým podkladom diela je zavraždenie liégeskebo biskupa Guillaumom de la Marck, tzv. Diviakom z Ardennes, a v dôsledku toho dočasné zajatie kráľa Ľudovíta na brade Péronne vlastným vazalom, Karolom Burgundským, ktorý svojho bratanca Ľudovíta robil zodpovedným za túto vraždu. Do tohto historického rámca vkladá autor osud mladého škótskeho lučištníka z kráľovskej gardy, Quentina Durwarda, ktorý po vyničení svojho rodu v Škótsku nepriateľským kmeňom vyberie sa do Francúzska hľadať si šťastie a stáva sa námezdným vojakom. Náhodne zasahuje do vývoja udalostí a svojou bystrosťou, chrabrosťou a čestnosťou nielenže zachraňuje životy zverených mu ľudí, prestíž svojho pána, kráľa Ľudovíta, ba aj vojnovú situáciu vôbec, ale získava ešte i lásku a napokon aj ruku vznešenej vazalky Karola Burgundského, grófky Isabelly z Croye. Táto ľúbostná história vymyslených postáv je, pravda, len románovou náplňou, ktorá spolu so znamenitou kresbou vedľajších osôb, so živým opisovaním vojnových výprav, vtedajšieho spôsobu boja, vzbúr, krajín, hradov, dvorských zvyklostí a ceremónií, mestského i rytierskeho života, spôsobu vykonávania spravodlivosti nad vinnými aj nevinnými atď., autorovi pomáha ozrejmovať historické fakty a vytvárať pôsobivé prostredie na vykreslenie dvoch ústredných postáv: Ľudovíta XI. a jeho bratanca a vazala Karola Burgundského. Scott bol pre finančné príčiny nútený tvoriť veľmi rýchlo (za 18 rokov napísal zo 30 obsiahlych románov), takže mnohým z jeho diel by bola osožila revízia historických omylov a kontrola povahových kresieb. No i tak svedčia nielen o autorovej úžasnej plodnosti, o jeho obdivuhodných znalostiach historických, o jeho charakterizačnej schopnosti a rozprávačskej obratnosti, ale ukazujú i jeho postoj dobromyseľného, rozumného, nevášnivého komentátora dobrých i zlých ľudských stránok, jeho zmysel pre prírodu a pre široké historické dianie a lásku k človeku a k životu samému. A v tom — okrem poučenia v histórii — je jeho cena i pre dnešného čitateľa.

Predchádzajúca kapitola primerane svojmu titulu mala retrospektívny cieľ, aby čitateľovi umožnila plne pochopiť vzťahy medzi francúzskym kráľom a vojvodom Burgundským. Francúzsky kráľ, sčasti azda ovplyvňovaný vierou v astrológiu, ktorá sa mu javila priaznivá pre výsledok takého postupu, a ešte vo väčšej miere nepochybne vedomím vlastnej duševnej prevahy nad Karolom, pojal ono neobyčajné a v hocakých okolnostiach úplne nepochopiteľné rozhodnutie, že svoju osobu zverí na spoľahlivosť ľúteho a rozhorčeného nepriateľa — rozhodnutie tým prenáhlenejšie a nezodpovednejšie, že v oných búrlivých časoch bolo veľa rozličných príkladov toho, že zabezpečenie osobnej slobody, čo ako slávnostne zaručené, neprejavilo sa isté pre tých, pre ktorých ho vystavili. Vražda vojvodovho starého otca na montereauskom moste v prítomnosti Ľudovítovho otca a schôdzka, slávnostne dohovorená na dohodnutie mieru i amnestie, boli, pravda, hrozným precedentom v tom prípade, keby vojvoda bol náklonný dovolávať sa bo.

Ale Karolova povaha, hoci drsná, prudká, nerozvážna a neústupná, nebola — okrem v najvyššom vypätí vášne vierolomná ani nešľachetná, čo sú chyby, ktoré obyčajne prislúchajú chladnejším letorám. Neusiloval sa prejavovať kráľovi viac zdvorilosti, než výslovne vyžadovali zákony pohos-

tinstv; ale na druhej strane nedával najavo nijaký úmysel prestúpiť ich posvätné hranice.

Nasledujúceho rána po kráľovom príchode konala sa všeobecná prehliadka vojsk vojvodu Burgundského. Toto vojsko bolo také početné, také znamenité a tak dobre vyzbrojené, že vojvoda vari neľutoval možnosť ukázať ho svojmu veľkému súperovi. Hoci vyslovil nevyhnutnú poklonu vazala lénnemu pánovi vyhlásením, že tie čaty sú vlastne kráľove, a nie jeho vlastné, zvlnenie hornej pery a pyšný pohľad očí naznačovali presvedčenie, že slová, ktoré použil, sú prázdnou poklonou a že jeho skvelá armáda, ktorá je mu neobmedzene k dispozícii, je práve tak hotová pochodovať na Paríž ako ktorýmkoľvek iným smerom. Ľudovítovo pokorenie iste zväčšila i skutočnosť, že v tomto vojsku zazrel veľa zástav francúzskej šľachty nielen z Normandie a z Bretónska, ale aj z provincií bezprostredne podliehajúcich jeho moci, ktorá z rozličných príčin nespokojnosti sa pripojila k vojvodovi Burgundskému a stotožnila svoje ciele s jeho cieľmi.

Verný svojej povahe, Ľudovít si týchto nespokojencov naoko málo všímal, ale v skutočnosti uvažoval v duchu o rozličných prostriedkoch, ako by ich mohol odtrhnúť od burgundských zástav a prinávratiť ich svojim zástavám, a rozhodol sa, že nakáže Oliverovi a iným prostredníkom, aby tajne sondovali tých, ktorým pripisoval najväčšiu dôležitosť.

Sám sa usiloval horlivo, ale pritom obozretne si získať Priazeň vojvodových vysokých dôstojníkov a poradcov, používajúc na to zvyčajné prostriedky dôvernej a častej pozornosti, obratného lichotenia a štedrých darov; nie preto, ako zdôrazňoval, aby ich verné služby odlúdil ich vznešenému pánovi, ale aby oni svojou pomocou prispeli k zachovaniu mieru medzi Francúzskom a Burgundskom — čo je cieľ sám osebe znamenitý a zjavne prospešný pre blaho obidvoch krajín i vládnúcich tam panovníkov.

Pozornosť takého veľkého a múdreho kráľa už sama bola

POSLEDNÁ VETA: 

Vo štáte feudálnom ospieva lepšia bardská strofa,

jak v hrade Bracquemont brána gotická sa otvorila

a z potulného Škóta majiteľka roztomilá

spravila pána svojej krásy a súčasne grófa

BLOCH, JEAN RICHARD - KURDSKÁ NOC

BLOCH, JEAN RICHARD

KURDSKÁ NOC
(La Nuit Kurde)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1958
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (112)
preklad a doslov Jozef Brandobur
prebal Jozef Baláž
1. vydanie, 42.000 výtlačkov

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý *cesvo*
0,20 € stav: dobrý *zlaci* darované THCK

Autor „Kurdskej noci“ — romantickej básne — ako ju sám nazval, bol nesporne jednou z vedúcich postáv francúzskej literatúry prvej polovice nášho storočia. Narodil sa v Paríži 25. mája 1884 v rodine inžiniera. Študoval profesúru na Sorbonne a vyučoval potom dejepis a zemepis na rôznych stredných školách. Zúčastnil sa prvej svetovej vojny, trikrát bol ranený. Ako typický pokrokový francúzsky intelektuál pridal sa k socialistickému hnutiu, bol priateľom Barbussovým i Rollandovým, neskoršie sa stáva členom Komunistickej strany Francúzska. Roku 1934 zúčastnil sa na prvom sjazde sovietskych spisovateľov a pobudol po ňom päť mesiacov v Sovietskom sväze. Po návrate prednášal a písal o tejto svojej ceste. Keď fašistické sily zaútočili na demokratické Španielsko, odišiel Bloch do Madridu a dal do boja proti fašistickej agresii všetky svoje schopnosti rečníka a novinára. Tak isto sa postavil rozhodne proti Mníchovu. Keď hitlerovci obsadili Francúzsko, stáva sa Bloch jedným z prvých ilegálnych pracovníkov a roku 1941 unikne v poslednej chvíli pred zatknutím. Na pozvanie sovietskej vlády odchádza do Moskvy a pracuje v tamojšom rozhlase. V januári 1945 sa vrátil do Paríža, kde nenašiel mnohých členov svojej rodiny i priateľov, ktorých hitlerovci vyvraždili. V polovici marca 1947 náhle zomrel.

Román „Kurdská noc“ vznikal v rokoch 1920—1925. Kniha dosiahla svetový úspech. Blochova tvorba je rôznorodá a rozsiahla — písal prózu, básne, drámy a bol vynikajúcim esejistom i publicistom, najmä ako zakladateľ revue Effort. Jeho dalším veľmi známym dielom je spoločenský román „ ... a spol. “ o osude židovskej továrnickej rodiny, dokončený pred prvou svetovou vojnou. Vyšiel až roku 1917. Z Blochových divadelných hier vynikajú najmä „Posledný cisár“, napísaný roku 1920, a dráma o francúzskych námorníkoch „Toulon“ z r. 1943, ktorá sa s veľkým úspechom hrávala všade tam na neobsadenom francúzskom území — najmä v severnej Afrike — kde bolo treba kriesiť ducha odboja proti fašizmu. Významné miesto v Blochovej tvorbe majú jeho knihy esejí „Karneval je mŕtvy“, „Osud storočia“, ako aj kniha politických štúdií „Dar politike“.

Dielo J. R. Blocha je myšlienkovo bohaté, je výrazom vskutku univerzálneho ducha. Pritom je to dielo človeka, ktorý po celý svoj život stál na strane spravodlivosti a celou svojou tvorbou bojoval za nový poriadok sveta. Preto ho Louis Aragon nazval „čestným človekom“.

— Evanthia! Evanthia!

Pekný kontraaltový hlas sa rozkotúľa, stúpa a stíchne.

— Evanthia!

Cengot peňazí, náhrdelníkov, skvostov, amuletov.

— Evanthia!

Prudký hlas sa rozľahne pod klenbou chodieb. Počuť krátky dych, ťažký krok a hodvábny šum, ktorý spôsobuje spätný prúd vzduchu, keď kráča živá a telnatá osoba:

— Evanthia!

Zadunia dvere, zdvihne sa záclona, Helena Katsantanesová vojde do izby, v ktorej sa obvykle zdržuje s dcérou. Vzrušením sa zväčšia, potemnejú a zvlhnú oči, ktoré pred dvadsiatimi rokmi ospevovali básnici. Vznešené poprsie sa búri. Dáma hodí trochu hlavou dozadu, aby nabrala dychu. Obočie, stiahnuté od úsilia, dodáva tvári výraz kráľovskej pýchy.

Evanthia počúvala, stojac nehybne pri okienku, ako sa matka blíži. Húf známych zvukov, ktoré sa nesú pred ohnivou osobou ako vyparádení a hluční heroldi, ju vždy trochu unavoval a dráždil. Podráždenie sa zdvojnásobí, keď vidí matku, ale najmä preto, že sa nemôže ubrániť tajnému a nepriateľskému obdivu.

— Hľadala som ťa, Evanthia, ty moja perla, moja radosť. Prečo si odišla, holubička?

Nežné slová vychádzajú z materských perí tak, akoby sa z vrecka na peniaze sypali opotrebované mince. Kedysi mali kurz pre hodnotu, ktorá bola na nich vyrazená. Boli to mince dobrého zrna, vydané pri prvom prejave šťastia a hrdosti. Ale uplynulo osemnásť rokov. Milé bľabotanie dieťaťa sa zmenilo na rozhodnú reč; dakedy až prirozhodnú. Prvé krôčiky mimo nepokojných materských rúk sa stali smelou chôdzou; dakedy až prismelou. „Šťastie mojich očí“, „perla“, „radosť“ je dnes dospelou osobou a slávna Helena, ktorej materstvo tak dlho nechalo pôvaby mladosti, sa pomaly stala krásnou pani Katsantanesovou.

— Ach, radosť moja, kde sa vzal ten šuhaj? Pre svätého Juraja, veď je to emir! A tie ruky! Videla si už, aby podomový obchodník s takými rukami narábal s tovarom? Aký výzor! Aká tvár! Princ! ... Och, aký je to poriadok na svete? Neveriace ženy — veď sú to kravy, kupujú ich, držia to v košiari, za muža dostanú toho, kto si ich uloví, a pre takýto statok stvoril Boh Apolónov? Jaj, keby mi bolo bývalo dožičené, aby som mala syna ... Naši tuční tatkovia sú takto telesne akísi nemotorní. Prečo je to? ... Ech! ... Ty nevravíš nič? Bola si tam, keď rozviazal vrece? Vskutku, kde zoženú takéto zázračné veci? Ach, ach, naši tuční tatkovia nie sú takí šikovní. Skutočné poklady! Och, perlička moja, videla si tie závoje? Juj, ľahulinký hodváb s votkaným striebrom a zlatom! . . . Pavučinka! A náhrdelník z korálových guličiek navlečených na takej tenkej, tenulinkej zlatej nitke! . . . Ech, všetci sú dolu a jednajú sa, ohŕňajú nosy. Práve oni! Pristane im to! Prasce! Huš! Poď! A on je pri tom . . . Vezír, ktorý súdi. Jeho pokrovec? Trón! Nazlostili ťa, zrenica moja? Dobre som si toho všimla. Chcela si niečo? Pod, poviem slovo tatkovi. Dá si povedať. Ovoňala si tie masti? Och, och, to je čosi na krásu!

Pani Katsantanesová rozpráva, ako keď nemluvňa kričí, aby sa mu roztiahli pľúca. Sklesne na stoličku pri dverách. Pravú ruku si položila na srdce a hladí ukradomky na dcéru. Nepozoruje nič, čo by ju prekvapilo a dojalo, a chladne prezerá krásu vzácnejšiu než čačky sýrskeho obchodníka — sponu pliec, tryskajúce línie krku, krivku jantárovej šije, tiene i plochy láskané protisvetlom. Spod závoja ako mäkkýš prečnieva vrkoč, čo v pani Katsantanesovej vzbudzuje dosť prchavý dojem. A predsa trvalo roky, než sa nabažila úžasu, ktorý sa jej zmocňoval pre tie vlasy. Evanthia je plavovláska. Udalosť zriedkavá, že ju spomínajú široko-ďaleko! Susedky vyhrabali z popola pamäti pratetu z minulého storočia, ktorá tak isto vyvolala medzi ľuďmi úžas touto výnimkou. Takou plavovláskou ako Evanthia môže byť iba dcéra Ázie: pleť má ako staré drahokamy, voľne presiaknuté slnkom, oči ako tyrkysy, skoro čierne, lesknúce sa iskrami, ktoré v nich

.............................................

... posledná veta ...
Kiež mi osud dožičí, aby som sa naučil urobiť aj z noci dar.

UPDIKE, JOHN - VEZMI SI MA

UPDIKE, JOHN

VEZMI SI MA
(Marry Me: A Romance)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (483)
preklad a doslov Igor Navrátil
prebal Marián Minarovič
1. vydanie, 32.000 výtlačkov
072-008-87 VSM

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Román Vezmi si ma, ktorý vyšiel v USA roku 1971, je ďalším významným dielom amerického prozaika, preloženým do viacerých jazykov. Ide o kritickorealistický príbeh, kde autor za pomoci irónie a satiry analyzuje súčasný americký život v jeho sociálnych súvislostiach. Sústreďuje sa tu najmä na pomery v modernej rodine, na ktorej osudoch sa odzrkadľujú najpálčivejšie problémy, konflikty a krízy spoločnosti, predovšetkým stredných vrstiev. Stredobodom sú dva manželské páry, ktoré sa domáhajú svojho práva na osobné šťastie. V centre príbehu stojí láska Jerryho a Sally, dvojice, ktorá sa usiluje usporiadať si život podľa vlastných predstáv, i keď pritom ohrozuje svoje rodiny. Najmä pri opise charakterov manželského štvoruholníka, ktorý dopĺňajú Richard a Ruth, Updike sa opäť prejavil ako dobrý znalec ľudskej psychológie s veľkým zmyslom pre humor.

„Haló?“

Bol to Richardov hlas.

Jerry sa práve chystal vyjsť von. Bolo niečo po deviatej, najvyšší čas, aby odišiel stráviť do chaty tretiu noc. Telefón nečakane zazvonil a Jerry bez rozmýšľania zdvihol slúchadlo. A teraz držal v ruke Richardov hlboký, dutý, nafúkaný, príšerný hlas.

„Haló,“ povedal.

„Jerry,“ ozval sa Richard, „myslím, že my štyria by sme sa mali trochu porozprávať.“

„Prečo?“

„Iste vieš prečo.“

„Myslíš?“ Hlas počul celkom pri uchu, nemal ho kam odložiť, nemohol ten prúd obrátiť opačným smerom, ani ho zastaviť, a zdalo sa mu, že ten prúd unáša jednu za druhou klzké čiastočky jeho prepadávajúcich sa útrob. Stratil kontrolu nad situáciou.

„Chceš so mnou naozaj hrať takúto hru?“

„Akú hru?“

„No tak - nebuďme ako malé deti. Sally sa mi priznala, že už šesť mesiacov ste milenci.“

Jerry zaváhal a vo víre mlčania mu stále vŕtalo v hlave, či je správne slovom „milenec“ nazývať aj ženu.

„Tak čo?“ spýtal sa Richard. „Nehovorila azda pravdu?“

Pripomínalo mu to šachovú vidličku s koňom. Keď sa všetci spolu presťahovali do Greenwoodu, hrávali s Richardom šach, až kým sa Jerry nezačal pozvaniam vyhýbať. A nevyhýbal sa im preto, že by neboli rovnocennými súpermi - lebo rovnocenní, na počudovanie, boli - ale preto, lebo mu bol odporný ten jeho zbabelý strach z prehry. Keď Jerry v šachu prehrával, nenachádzal v hre nijaké uspokojenie, nemal ani ten príjemný následný pocit, že si zatrénoval, ba neuspokojovalo ho ani to, že si zahral s kamarátom, ako keď hrával poker - myslel iba na to, že je celý napáchnutý nikotínom, že sa zasa zasedel neskoro do noci a že mu zasa niekto prešiel cez rozum. Pri vidličke v šachu človek nevyhnutne stratí jednu figúrku.

Ruth, bledá od vyčerpania, vzrušene gestikulovala pri kozube a naprázdno otvárala ústa: Kto je to?

Jerry si vzdychol od úľavy, že sa už nedá nič robiť, len nechať veciam voľný priebeh, nechať všetkému voľný priebeh. „Áno,“ povedal Richardovi. „Hovorila pravdu.“

Teraz už Ruth vedela, kto to je. Jej postava na okraji jeho periférneho videnia znehybnela ako na mŕtvom zábere.

„Dobre,“ povedal Richard. „Teraz už niekam napredujeme.“ „Kam?“ zasmial sa Jerry.

„Veď to je to,“ odvetil Richard so svojím typickým komickým uspokojením, ani čo by zabodoval v hre, do ktorej Jerry nevidí. „Naozaj, kam? Tam, kam nás chceš zaviesť, Jerrinko. Sally aj ja sme veľmi zvedaví, kam nás to chceš zaviesť.“

„Ako sa to vezme,“ odvetil Jerry, nevediac, kam z konopí. Cítil sa podvedený. Sally ho postupne presviedčala o tom, že Richarda akosi netreba brať vážne. A zrazu ho treba brať veľmi vážne, lebo tým, že to vie, sa všetko úplne obrátilo. Klamala mu.

„Mohli by ste obidvaja prísť k nám?“ spýtal sa Richard. Jerry mal pocit, že sa vrátili do starých čias, predtým než Conantovci začali odmietať, keď Richard alebo Sally kedykoľvek zavolali a pozvali ich v piatok večer do kina alebo na nedeľný pohárik.

Jerry akoby sa vrátil do tých čias a odpovedal: „Je už veľmi neskoro, nemáme koho zavolať k deťom.“ Potom si spomenul na to, na čo sa zúfalo usiloval zabudnúť, a to na ich situáciu. „A neprišli by ste vy k nám?“ spýtal sa. „Vy máte Josie.“ „Dnes večer má Josie voľno. Zabudol si už na náš domáci režim?“

„Tak trochu áno. A čo zajtra večer? Nemohlo by to počkať, kým si to všetko zvážime?“

„Ja si nemám čo zvažovať,“ odvetil Richard rovno. Zdalo sa, že všetko číta zo scenára, zatiaľ čo Jerry musí improvizovať. „Ja som v tomto príbehu len nezúčastnený divák. Nikto sa so mnou neradil, nikto neprejavil záujem o môj názor.“

„A ako sme mohli? Čo sme ti mali povedať?“

CRISTOFANELLI, ROLANDO - DENNÍK POCHÁBĽA MICHELANGELA

CRISTOFANELLI, ROLANDO

DENNÍK POCHÁBĽA MICHELANGELA
(Diario di Michelangelo il pazzo)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (396)
preklad Blahoslav Hečko
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
13-72-090-80

beletria, román, umenie
374 s., slovenčina
hmotnosť: 281 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,00 €

*zlaci*

O veľkom renesančnom maliarovi, sochárovi, architektovi a básnikovi Michelangelovi jestvuje naozaj veľa životopisov. Cristofanelliho Denník pochábľa Michelangela sa však vymyká z bežného rámca toho, čo bolo o tomto umelcovi doposiaľ napísané. Autor nám tu vo forme fiktívneho denníka, fingovaných zápiskov, ktoré mohol napísať sám umelec, nielen dokresľuje túto veľkú osobnosť, ale usiluje sa zároveň, pravdaže, na základe štúdia archívnych materiálov, preniknúť aj do jeho intimity ľudskej i umeleckej. Doba, v ktorej Michelangelo žil a tvoril, bola, ako je známe, veľmi búrlivá, plná zmätkov i nádejí. No a Cristofanelli nám predstavuje v nej Michelangela ako človeka práve tak hlboko milujúceho ľud ako umenie, o slobodu ľudu aj umenia zápasiaceho a víťaziaceho. Z tohto hľadiska kritizuje nielen florentských tyranov a pápežov, ale aj Savonarolu, Leonarda, Rafaela, vôbec všetko, čo prekáža človeku v slobodnom živote a v úsilí o orginálny, svojrázny a svojský umelecký výraz. Je pozoruhodné, ako prirodzene vie autor udržiavať našu zvedavosť, aj udržiavať nás v napätí, hoci sa pohybuje v hĺbkach duše génia a kráča po vrcholoch jeho tvorivých zápasov. Z tohto hľadiska nastavil zrkadlo nielen umeleckej renesancii, ale aj životu ľudí v nej. Preto je toto dielo nielen zaujímavé, ale aj poučné.

Už nemám takú chuť písať o svojich veciach ako v uplynulých rokoch. Už v tom azda nevidím taký úžitok ako predtým. Všetko mi ide na nervy. Dokonca aj sochy, ak nechcem znova opakovať históriu s mramorom. Nevládzem ďalej takto žiť. Práca, existencia, všetko ma drví desaťkrát väčšmi ako kedysi. Sily mi ochabli, nepočúvajú moju vôľu, nie vždy sú v súlade s mojím želaním. Vidím, ako mi unikajú z rúk opraty existencie. Už nimi nevládzem zatiahnuť, ako by som chcel, aby som s istotou zamieril k cieľu. Bolí ma hlava, oči, kosti. Som celkom chorý. Nekonečná každodenná únava — niekoľko pokojných chvíľ, najmä keď sa môj duch prebúdza. Vtedy sa rozzúrim a vrhnem na prácu. Dokončím ju síce, ale na druhý deň som celý dolámaný a nevládzem ďalej.

Moja choroba je chorobou „človeka, ktorý priveľmi pracuje“, opakujú mi lekári. Keby som jej chcel vytrhnúť korisť, musel by som žiť životom darebáka. Aj práca sa mi už obrátila chrbtom. Stala sa mi úhlavným nepriateľom. No aj tak ďalej pracujem, ako vládzem, už ani nedbám, ako dielo zavŕšim, pretože musím dodržať záväzky. Stal sa zo mňa otrok. A otroka nikto neľutuje. Aby uspokojil svojho pána, musí pracovať, kým neumrie.

Kardinál Leonardo della Rovere ma zasa rozčuľuje. Prednedávnom mi napísal, že sa musím poponáhľať s prácou, aby „vojvodkyňa z Urbina neodchádzala z Ríma nespokojná“. Preto ma nabádal, aby som urýchlil priebeh prác tak, ako sme sa v zmluve „dohodli“.

Vojvodkyňa tu bola predvčerom a prezrela si prácu. Ale zo slov, ktorými sa na mňa obrátila, hoci ich múdro zjemnila, som vycítil, v akom duševnom rozpoložení sa ocitla pri pohľade na tie nedokončené práce. Kardinál Leonardo si bude môcť ušetriť pobádanie, lebo vojvodkyňa odíde z Ríma spokojná, ako si želal.

Keby som ďalej písal, napokon by som sa ocitol pred kopou faktov a opakoval by som iba známe veci, ku ktorým by pribudlo trochu slzavých historiek. Nič by som nezmenil na skutočnosti. Prejdem radšej na inú tému.

Začínam rozmýšľať, že aj ja odídem z Ríma. Tak ako to urobil Giuliano da Sangallo a Leonardo. Vo Florencii by som sa mohol lepšie liečiť a pracovať oveľa pokojnejšie. Napokon, na Júliovom náhrobníku môžem pracovať aj vo Florencii. Tak by som vyriešil otázku mramoru. Florencia nie je ďaleko od Carrary. Chodil by som často do lomov, osobne by som dozeral na prácu, bol by som v priamom styku s majiteľmi lomov, mohol by som zavčasu čeliť všemožným obštrukciám alebo ich v zárodku prekaziť. Okrem toho by som konečne prišiel na koreň istej „podvratnej“, proti mne namierenej činnosti, ako ma informuje Michele, ktorý je ešte vždy v Carrare. Veď iba tieto neviditeľné intrigy by mohli zmariť všetko moje úsilie. No ešte vždy tomu nemôžem uveriť.

Vrátiť sa do florentskej dielne, do svätého Lorenza, zmeniť vzduch, to všetko by som potreboval ako soľ.

Rád dodávam, že Lev X. si za svojho zimného pobytu vo Florencii spomenul na našu rodinu a dal jej právo pripojiť si k rodovému znaku mediciovskú guľu. Táto pocta nie je zanedbateľná, hoci osobne mi na nej nezáleží. Pravda, môj otec a moji bratia boli náramne uveličení. Štedrosť pápeža Leva X. voči Buonarrotiovcom zašla ešte ďalej, keď pri tej istej príležitosti udelil bratovi Buonarrotovi titul „comes palatinus“. Všetci členovia našej rodiny sú s týmito mediciovskými poctami veľmi spokojní.

Pápežovu pozornosť voči Buonarrotiovcom si neviem celkom vysvetliť. Žasnem nad mediciovskou guľou, ktorú dostala do vienka naša rodina, a nad titulom „comes palatinus“, ktorým ociachovali Buonarrota.

Apríl 1516

PRISCO, MICHELE - DÁMIČKA

PRISCO, MICHELE

DÁMIČKA
(La dama di piazza)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (523)
preklad Halina Kaufmannová
prebal Věruna Melčáková-Juneková
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0250-X

beletria, román
472 s., slovenčina
hmotnosť: 598 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Michele Prisco (1920, Torre Annunziata) patrí k najobľúbenejším talianskym románopiscom staršej generácie doma i v zahraničí. U nás je známy zo slovenských prekladov Špirály hmly (Tatran, Bratislava 1978), poctenej cenou Strega, a Slepého zrkadla (Pravda, Bratislava 1988) a z českého prekladu Dedičov vetra (Svoboda, Praha 1983). Vzhľadom na lokalizáciu deja a tematiku možno Prisca pokladať za južanského spisovateľa par excellence: väčšina jeho románov sa odohráva v „spiacej provincii“, aby sme parafrázovali názov jeho prvotiny La Provincia addormentata (1949), t. j. vo vezuvskom kraji či na hlbokom talianskom juhu alebo priamo v kráľovnej talianskeho juhomoria, v Neapole, v meste, kde je bieda „každodenným meradlom života, jeho naozajstným pulzom...“ Práve v tomto meste sa odohráva dej jedného z najlepších Priscových románov La dama di piazza, v kontexte talianskej povojnovej prózy takmer ojedinelý prípad diela zachytávajúceho fašistickú éru v Taliansku v časovom rozpätí takmer tridsiatich rokov, t. j. od búrlivých sociálnych nepokojov bezprostredne po I. svetovej vojne a nástupu fašizmu cez nastolenie Mussoliniim diktatúry a vojnu v Habeši až po Mussoliniho pád a II. svetovú vojnu...

Giovanni Manzo pricestoval sám, neskoro večer, a ubytoval sa v hotelíku hneď pri železničnej stanici. Bola sobota, dvadsiateho ôsmeho októbra, popŕchalo. Lillino ho čakal na stanici hučiacej nezvyčajným ruchom, fašisti, ľahko poznateľní podľa čiernych košieľ, čiapok s brmbolcami a ráznych pochodov, predstavovali najpočetnejšiu masu: zabrali niekoľko vozňov, ba v podstate celý vlak, a v očakávaní odchodu vyspevovali natlačení v oknách. Giovanni sa zľakol, veď ich po tom, čo o nich toľko písali noviny, prvý raz videl zblízka. Poskakoval medzi mlákami, pod dáždnikom, čo držal Lillino, a usiloval sa nevšímať si ich, ale súčasne cítil, že ich blízkosť si ho istým spôsobom podmaňuje. „To sú neapolskí?“ opýtal sa ticho, aby ho nebolo počuť. Lillino, naopak, sa zasmial celkom neviazane. „Nie, títo sú asi zo Salerna alebo z Kalábrie. Neapolskí odišli na nákladných autách smetiarov, predvoj sa utáboril v Marane a v Qualiane. Veľké udalosti sa chystajú, Giovanni, veľké.“

Veľké udalosti? Giovanni o tom nič nevedel, vyzeral otrávený, prestrašený, nič nechápal. Lillino však pred cestou na stanicu zašiel aj do Marana. Pravdupovediac, šiel ta so synom baróna Viglienu, všemožne sa uchádzal o jeho priazeň, až sa stal v istom zmysle jeho služobníkom. Mladý Vigliena mal medzi fašistami mnoho priateľov a v ten večer - bol to jeden z jeho zvyčajných rozmarov - chcel pozdraviť najmä jedného z nich, ktorý mal byť akýmsi šéfom či veliteľom, aby sa od neho dozvedel, ako povedal na ospravedlnenie takejto pochabej výstrednosti, nejaké podrobnosti o ich výprave. V skutočnosti mu však šlo len o jediné: blysnúť sa pred ním, popýšiť sa, čo aj skape od závisti, novým autom, kúpil si ho ani nie pred týždňom. Aj za moju krv, za moje biedne peniaze, vravel si v duchu Lillino, zatiaľ čo Mimi Vigliena uháňal do Marana na plný plyn, akoby sa bál, že nepríde včas. Hukotu motora podchvíľou odpovedal z polí zúrivý brechot, zvečerievalo sa a na modrastej oblohe nad obzorom sa už ligotala hviezda. Ale predtým pršalo a Mimi Vigliena mohol ísť veru trochu opatrnejšie po šmykľavej ceste, veď ani nebol ktovieaký šofér. Ešte to by tak teraz chýbalo, aby niekde havarovali!

Ozbrojení fašisti sa poukrývali za mestečkom, pod stromami, za kríkmi, a kto nepoznal heslo, nemohol ďalej. Mimi Vigliena ho nepoznal, ani Lillino, to bolo naozaj posledné, čo by ho mohlo zaujímať pri všetkých svojich trampotách (ešte šťastie, že Giovanni pricestuje neskôr). A tak sa nedostali ďalej, Mimi Vigliena sa pokúšal čosi vysvetľovať, opakoval priateľovo meno, akoby mohlo nahradiť heslo, ale mládenci ho prerušili vyslovene drsným spôsobom. Pokyny boli jasné, a oni nemali s nikým o čom debatovať, len slepo plnili rozkazy veliteľov. Museli sa teda vrátiť do Neapola, a nič sa nedozvedeli, ale i tak ich do krajnosti rozrušila tlmená vrava v kroví, pod stromami (končeky cigariet žiarili ako svätojánske mušky) a Lillina, ktorý tu na chvíľu zabudol na svoje problémy, ovládla na okamih clivá túžba zostať tu, medzi čiernymi košeľami, pripravený spolu s nimi slúžiť vlasti a na Mussoliniho výzvu vyraziť na Rím: akí boli tí mládenci hrdí a sebaistí, plní viery a ideálov, zatiaľ čo on, vojak - a teda vedel dobre, čo znamená slúžiť Vlasti - sa oddával hre tesne pripútaný k barónovi Viglienovi. Ešte že je tu Giovanni, konečne zareagoval na jeho výzvu.

Giovanni prišiel načas, ale možno aj preto, že sa naľakal nečakaného zhluku toľkých fašistov, hneď mal podozrievavý výraz a len čo vyšli zo stanice, zaraz chcel vedieť, prečo ho brat tým záhadným listom zavolal do Neapola. Netuší to? Lillino sa vyhýbavo usmial a začal sa vypytovať na príbuzných, odkladajúc akékoľvek vysvetlenie, veď sa o tom pokojne porozprávajú zajtra, majú pred sebou voľný sviatočný deň, môžu sa zhovárať do sýtosti. Dohodli sa, že sa stretnú priamo pred penziónom, v uličke Teatro Nuovo. Giovanni bol ustatý a zdalo sa, že túži len po tom, aby sa mohol zavrieť v hoteli; podvedome možno aj tušil pravý dôvod tohto stretnutia, ale radšej ho, tak trochu zbabelo, ignoroval, načo sa dopredu zbytočne znepokojovať. A potom, vraj sa chystajú veľké veci. Čo tým chcel Lillino povedať?

Keď nasledujúce ráno vychádzal Giovanni Manzo z hotela, zbadal hlúčiky Neapolčanov pozorne čítajúcich oznamy povylepované na múroch; pristúpil k jednému z nich a dozvedel sa, že „camerati“ fašisti boli povolaní do zbrane a obyvatelia mesta majú zachovať pokoj. „Od dnešného rána je pre neapolský fašis-