KAPR, JAROSLAV - KNIHA PRO NASTÁVAJÍCÍHO OTCE

KAPR, JAROSLAV

KNIHA PRO NASTÁVAJÍCÍHO OTCE

Avicenum, Praha, 1972
ilustrácie Václav Křížek
obálka Josef Týfa
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
08-031-72

rodina, výchova
192 s., čeština
hmotnosť: 214 g

mäkká väzba
stav: zachovalá, poškodený chrbát

ZDARMA  - DAROVANÉ THCK

*home*

Vztah mezi těmito dvěma procesy je vztahem nutné a postačující podmínky. K tomu, aby se dítě mohlo posadit, postavit, chodit, je nutné, aby k tomu fyzicky dozrálo. Budete-li se snažit přehnaně s ním cvičit a učit je dříve, než přijde jeho čas, je to málo účinné a můžete mu naopak uškodit, protože ničíte jeho chuť a zájem o činnost, která se mu nebude dařit, a snížíte jeho sebevědomí. Zároveň ale dozrání není postačující podmínkou k dokonalému ovládnutí nějaké činnosti. Dozrání je předpokladem, ale potom již má smysl dítě učit, zdokonalovat, cvičit v něčem, to naopak rozvíjí jeho pohybové kvality a dodává mu radost z úspěchu a sebevědomí.

To chce klid, nevzrušovat se tím, že ostatní děti už chodí. Bude vás to ještě hodně mrzet, až se dá do pohybu i to vaše. Dejte pozor ale také na druhý extrém. Není zase možné nechat je úplně sobě samému. Možná, že by chodit začalo, ale určitě by byly potíže třeba s mluvením. To, co dítě potřebuje, je určitá vlídná pozornost, pohled otce, který sleduje jeho pokusy, a když se to nedaří, tak uklidní a utiší, a když se to začne dařit, tak pomůže, povzbudí a pochválí.

Málokdy si uvědomujeme, že dítě vnímá svět jinak. A to opravdu jinak, v jiné perspektivě, v jiných proporcích. Např. až asi do devíti měsíců nemají předměty pro dítě stálý tvar. My dospělí jsme zvyklí vnímat popelník, který leží před námi na stole, jako konstantní komplex různých tvarů, barev a světel a stínů, i když se mění podle toho, zda sedíme za stolem nad ním, nebo když ho vidíme z rohu místnosti. Je to proto, že máme pojem vratnosti. Víme ze zkušenosti, že když se vrátíme do stejného postavení, budeme popelník vnímat stejně jako předtím, a to nám umožňuje spojit ho v mysli v kompaktní a trvalou množinu vjemů. Dítě to ale ještě neumí, musí se to teprve naučit, musí mít vlastní zkušenost smyslovou a pohybovou, musí vyzkoušet různé perspektivy.

Když malému dítěti schováte před jeho očima hračku pod polštář, nebude ji hledat, protože pro ně zmizela, není. Když je již starší a uděláte před ním totéž, půjde a bude ji hledat pod polštářem. Když ale před ním opět znovu schováte hračku na jiné místo, bude mít tendenci hledat ji nejdříve znovu pod oním polštářem,

BUCHANAN, THOMAS G. - KTO ZAVRAŽDIL KENNEDYHO?

BUCHANAN, THOMAS G.

KTO ZAVRAŽDIL KENNEDYHO?
(Who killed Kennedy?)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1964
preklad Dušan Ruppeldt
obálka Augustín Greschner
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-077-64

literatúra faktu, história, dejiny,
195 s., slovenčina
hmotnosť: 195 g

mäkká väzba
stav: dobrý

2,00 €

*his*

Fotografia na obálke našej knižky je historická - zachycuje prezidenta Spojených štátov pri príchode do Dallasu. Usmievajúcu sa manželskú dvojicu na letisku v Dallase delil už iba krátky časový úsek od tragických výstrelov, ktoré ohromili celý svet...

Prečo ľudia zatajili dych?

John Fitzgerald Kennedy, predstaviteľ americkej veľkoburžoázie, si po mnohých neúspešných avantúrach Pentagónu a zpravodajskej služby začal uvedomovať nebezpečenstvo svetovej termonukleárnej vojny pre Spojené štáty samotné. To bol realistický záver zo súčasného pomeru síl vo svete. Postupne sa prepracovával k presvedčeniu, že medzinárodné problémy treba riešiť mierovou cestou a, podľa slov známeho komentátora Drewa Pearsona, „päť mesiacov pred svojim tragickým skonom si urobil záver o nevyhnutnosti mierového spolunažívania". Tieto nové prvky v americkej zahraničnej politike mu získavali vážnosť doma a za hranicami Spojených štátov.

Autor našej knižky, Thomas G. Buchanan, pochádza z amerického Juhu. Študoval v Lawrenceville School a na Yalskej univerzite. Počas druhej svetovej vojny bojoval v americkej armáde v hodnosti kapitána. Šesť rokov bol politickým korešpondentom asi dvadsiatich časopisov v Európe a Ázii. Teraz žije v Paríži a vedie matematické stredisko. Je nositeľom Pullitzerovej ceny. Kniha „THE UNICORN" (Jednorožec) bola v Amerike medzi prvými na zozname bestsellerov za rok 1960.

Thomas G. Buchanan je buržoázny autor. S niektorými jeho formuláciami nebudú naši čitatelia súhlasiť. Zaujme ich však analýza historických súvislosti okolo vrážd amerických prezidentov a rozbor obrovského množstva faktov uverejnených k atentátu na Kennedyho. Ide o otrasnú kritiku americkej buržoáznej spoločnosti.

OFICIÁLNA TÉZA: Strelcom, ktorý vystrelil všetky výstrely, bol Oswald.

Odpoveď na túto otázku závisí od toho, či výstrely boli tri alebo štyri, pretože — ako ma informoval istý vyšetrujúci úradník prezidentskej komisie — keď sa dokáže, že bolo viac výstrelov než tri, možno predpokladať, že vrahovia boli dvaja. Nik na svete, ubezpečoval ma, by nemohol z vražednej zbrane toľkokrát vystreliť vo vyžadovanom časovom rozpätí. A toto je mimoriadne dôležitá skutočnosť, lebo 10. marca, v ten istý deň, keď mi to vyšetrujúci úradník povedal, dostala komisia výpoveď očitého svedka vraždy, Jamesa Richarda Worrella, ktorý prisahal, že počul štyri výstrely.

S touto otázkou súvisí zpráva, ktorú uverejnil Richard Dudman zo St. Louis Post Dispatch (a ktorú potvrdil Frank Cormier z Associated Press), že na prednom ochrannom skle prezidentovho auta bola „malá guľatá" dierka od guľky. Dudmanovu zprávu sa pokúšali vyvrátiť tvrdením, že sklo bolo len poškodené odrazeným úlomkom jednej z guliek, ktorá zasiahla buď prezidenta alebo guvernéra Connallyho. Ak je však Dudmanova zpráva pravdivá, potvrdila by existenciu štvrtého výstrelu, ktorý nezasiahol cieľ a prišiel pravdepodobne zozadu. Výstrel zo železničného nadjazdu, ktorý by zasiahol prezidenta sediaceho na zadnom sedadle, preletel by ponad predné sklo a nepoškodil by ho. Sám Dudman mal dojem, že dierku urobil výstrel prichádzajúci spredu; zjavne si však neuvedomil skutočnosť, že auto zostupovalo po svahu, takže prezidentovo hrdlo bolo pri pohľade zo zeme približne v jednej rovine s horným okrajom predného skla. Vrah na moste by teda musel strieľať ponad horný okraj skla.

Ak by sme aj prijali predbežne tézu, že boli len tri výstrely, všetky zozadu, vzniká ďalšia otázka, či Oswald vedel strieľať s takou zručnosťou, akú dokázal vrah. Ak berieme do úvahy horizontálnu i vertikálnu vzdialenosť medzi oknom na šiestom poschodí a cieľom, znamená to, že prvý výstrel by musel padnúť zo vzdialenosti takmer 100 yardov. Pre strelca v skladišti učebníc by sa táto vzdialenosť po prvom výstrele postupne zväčšovala — asi 10 yardov za sekundu. Je zrejmé už na základe takejto vzdialenosti, že vrahova úloha bola oveľa obťažnejšia než úlohy jeho predchodcov, ktorí zavraždili Lincolna, Garfielda a McKinleyho. Pritom Kennedy bol oveľa vážnejšie zranený než oni. Lincoln žil deväť hodín po výstrele, McKinley osem dní, Garfield 79 dní. Kennedy zomrel po pol hodine. Booth bol len niekoľko decimetrov od Lincolna, keď vystrelil. Czolgosz bol tak blízko, že sa mohol svojej obete dotknúť. Guiteau nebol vo viac ako polovičnej vzdialenosti, z akej strieľal Kennedyho vrah.

A nielen vzdialenosť bola väčšia. V tomto prípade sa po prvý raz obeť pohybovala, keď atentátnik strieľal, ostala v pohybe i po zásahu a pohybovala sa i pri druhom zásahu. To znamená, že bol potrebný predstih: jednak v azimute, jednak v nadstavení pušky. Vrah si nemohol postaviť terč do zacieľovacieho krížika ďalekohľadu na puške — musel strieľať nad a doprava. Nech už by bola zbraň, ktorú používal, čo ako presná, takáto streľba si vyžaduje oko odborníka, ktoré musí presne odhadnúť, kde bude terč pri dopadnutí výstrelu.

K tejto mimoriadnej presnosti treba ešte prirátať prekvapujúcu rýchlosť, s akou vrah strieľal zo zbrane, ktorú musel nabíjať a znovu zacieľovať po každom výstrele. Podľa FBI vystrelil vrah tri razy v rozpätí nie viac ako päť a pol sekundy. To, pravda, neznamená, že rozpätie medzi jednotlivými výstrelmi bolo rovnaké. Naopak, dva výstrely boli veľmi blízko seba — ba padli takmer súčasne. Pritom vrah strieľal z pušky s ďalekohľadom a so záverom, ktorý treba po každom výstrele rukou natiahnuť dozadu, aby sa náboj dostal do hlavne. Takéto pušky používajú odstreľovači; sú to pušky

KUKAL, ZDENĚK - SOUMRAK KOUZELNÍKŮ

KUKAL, ZDENĚK
MALINA, JAROSLAV

SOUMRAK KOUZELNÍKŮ

Horizont, Praha, 1987
edícia Otazník
ilustrácie Jaroslav Kerles
obálka Bohuslav Blažej
1. vydanie, 53.000 výtlačkov
40-066-87

záhady
208 s., čeština
hmotnosť: 246 g

mäkká väzba

0,80 € stav: zachovalá, lepená obálka *H-6-4*

1,50 € stav: dobrý *marno*ezo*

PREDANÉ stav: dobrý, knižničné pečiatky *bib10* PREDANÉ

Archeoastronautické teorie vývoje lidstva

MYTIČTÍ BOHOVÉ A MIMOZEMŠŤANÉ

V říjnu roku 1978 vysílala britská televize BBC v seriálu Panorama reportáž o startu kosmické rakety v africkém Zaire. Před kamerou se objevila také skupina domorodců, kteří tuto událost sledovali s úctou a nábožným obdivem. Když se jich reportér zeptal, co o této věci soudí, ukázalo se však, že si přesně dovedou vysvětlit, oč jde. Otázka je vůbec nezaskočila, odpověděli pohotově a s jistotou. „To jsou naši mocní přátelé, kteří posílají oheň k bohům.“

Podobnou příhodu indiánští Pemonové ve venezuelské oblasti Gran Sahana dokonce zaznamenali. Na skalní stěnu do mytologické malby zobrazující jejich boha Chiricavaie cosi přimalovali. Etnolo-gům to vysvětlili: „To jsou Rusové.“ Jeden z příslušníků kmene Pemonů totiž někde uslyšel, že Rusové vypustili do vesmíru orbitální družici. Obrázek odpovídal v jeho představách nebeskému vozidlu. A tak se Pemoni dohodli na tom, že pošlou po Rusech svému bohu Chiricavaiovi zprávu. Dopis sepsali tři gramotní Pemoni a předali jednomu misionáři, aby jej Rusům odevzdal. Svůj velký čin zaznamenali malbou na skále, také proto, aby tím napomohli k řádnému vyřízení svého poselství.

S podobným chápáním moderní techniky, z našeho pohledu svérázným a bizarním, ale plně odpovídajícím kmenové filozofii, se můžeme setkat prakticky u všech přírodních národů.

Papuánci z Nové Guineje pojmenovali obojživelné letadlo ďáblem, který sletěl z nebe, a když plul kolem jejich břehů první parník, komentovali tuto událost s nadšením: „Tam jede bůh Tibud Anut a kouří dlouhý doutník!“

Severoameričtí Indiáni nazvali telegrafní vedení zpívajícím drátem a první parní lokomotivu supícím koněm.

Tasadajové z Filipín pojmenovali magnetofon věcí, která krade hlas, a před velkým ptákem, vrtulníkem, který jim přinesl tolik cenných darů, úplně cizích a tak vzácných krásných věcí, vyjadřovali bázlivou úctu. Obyvatelům velkého ptáka se obdivovali stejně jako bohům a snažili se s nimi dobře vycházet.

Přírodní lidé dokonce často napodobují moderní technická zařízení. aby je využili pro své účely.

Obyvatelé vesnice Kaimari na Nové Guineji vyrobili spoustu poměrně výstižných modelů obojživelného letadla a vybavili jimi všechna svá obydlí. V jiné novoguinejské vesnici domorodci zřídili z bambusových tyčí vysílací stanice, jako měla společnost Persian Oil Company, i s bambusovým telegrafním vedením. Obojí mělo zprostředkovat výzvu k bohům, aby jim vrátili zlatě časy, kdy dostávali zadarmo tolik dobrých věcí. Byli svou myšlenkou tak posedlí, že budovali pro bohy přistávací plochy. Viděli totiž, jak letadla s nákladem přistávala, a konečně sami byli svědky toho. jak Japonci za druhé světové války letiště stavěli. A tak je napodobili. Vymýtili džungli a vybudovali přistávací plochy pro imaginární božstva. Na jednom novoguinejském ostrově zřídili dokonce kompletní letiště pro duchy.

Přírodní národy se snaží věci, příhody a jevy, kterým nerozumějí a které nechápou, zařadit do svých mytologických představ. Náležejí podle nich do kompetence mocných nadpřirozených sil, bohů, duchů zemřelých a přírodních živlů. A stejně jako přírodní národy si počínali a uvažovali také naši pravěcí předkové. Obklopovalo je množství jevů, se kterými si nedovedli poradit.

V pravěkých podmínkách bylo i uchování holého života nesmírně obtížné. Všude číhaly nástrahy a pohromy. Divoké rozzuřené zvíře bylo nebezpečné, a když zase naopak zvíře nebylo, nebyla potrava. Když bylo sucho nebo příliš mokro, moc horko nebo moc zima, nebyla úroda. Přicházely průtrže mračen, povodně, krupobití, vichřice. zemětřesení, požáry.

Proč se to všechno dálo, nevěděli. Ale musel to přece někdo způsobit. A tak prosili o přízeň toho mocného neznámého, který to věděl a který všechno řídil. Sami se však také pěkně oháněli, prosba a rituál a smlouvání o pomoc byly ve skutečnosti jaksi navíc. Měly posílit a podpořit vlastní úsilí a snažení. V neštěstí a neúspěchu dodávaly útěchu a naději. To nebylo málo. Přirozené a nadpřirozené splývalo.

TOMÁŠ, EDUARD - CESTAMI SEBEPOZNÁNÍ

TOMÁŠ, EDUARD

CESTAMI SEBEPOZNÁNÍ
rozhlasový cyklus o dvaceti dílech

Avatar, Praha, 1997
edícia Vhled
obálka Miloš Tomáš, Barbora Tomášová
fotografie Barbora Tomášová, Jarmila Kutová
1. vydanie
ISBN 80-85862-15-8

duchovná cesta, ezoterika, okultizmus, náboženstvo,
218 s., čeština
hmotnosť: 315 g

mäkká väzba
stav: dobrý

5,90 € PREDANÉ

*H-6-4*

Knižní verze úspěšného dvacetidílného rozhlasového seriálu, vysílaného od září 1996 do ledna 1997 ve veřejnoprávním Českém rozhlase. První část publikace tvoří pojednání o základních duchovních cestách a postupech, v druhé části jsou odpovědi autora na otázky posluchačů. Tento kurz je vhodný zejména pro úplné začátečníky a mírně pokročilé adepty duchovních nauk. 

MEDITACE

Již ve starém Egyptě bylo každého rána pravidelnou součástí denního života uctívání slunce. Člověk se k němu obracel jako k symbolu božství vnitřní skutečnosti. Pak zavřel oči a upnul pozornost dovnitř, k míru srdce, aby se s ním sblížil a aspoň na okamžik sjednotil. To bylo nutné k očišťování lidské mysli a k posilování života a je to nutné i dnes. Bohužel lidé už dávno odložili tento dobrý zvyk. Ne že by jeho význam podceňovali nebo jej přímo zavrhovali, ale spíš proto, že byl vytlačen trvalým spěchem a spoustou jiných zájmů a záležitostí.

Následkem toho byl člověk „vyhnán z ráje“. Ztratil nejen vědomí svého božského prazákladu a často i jakoukoliv znalost o něm, ale hlavně vnitřní mír, který často nahradila chamtivost, vypočítavost, krutost a sobectví. Ale není-li mír v člověku, jak by mohl být kolem něho, ve světě člověkem obývaném?

Současný člověk je stále tak silně zaneprázdněn vším možným i nemožným, že si vůbec neuvědomuje své vlastní božské Já. Kdyby se aspoň na okamžik dovedl odpoutat od své osobnosti tím, že odvede pozornost od svých všemožných zálib a zájmů a obrátí ji dovnitř, do svého duchovního srdce, brzy by poznal jak sebe sama, tak i smysl a účel svého života. Poznal by, proč se musí neustále strastiplně převtělovat do nových a nových těl, proč mnohdy tolik trpí a také proč se doopravdy raduje.

Filozofická jóga, kterou považuji za nejlépe propracovaný systém návodů pro duchovní život, říká například také to, že už jen pouhou, do vlastního nitra položenou, naléhavou otázkou: „Kdo nebo co jsem já?“ či „Kdo je ten, kdo si uvědomuje, že trpí?“ by mohl člověk své potíže zvládnout a někdy by je mohl dokonce úplně zlikvidovat.

O józe a také o mystice mají však lidé často velmi zkreslené představy. Někteří soudí, že praktikování těchto cest vede k nadpřirozeným zážitkům nebo k rozvoji okultních sil. K tomu všemu může při hledání vnitřního poznání dojít, ale také nemusí. Tyto zdánlivě nadpřirozené zážitky a okultní síly vůbec nejsou podmínkou vnitřního prozření, spíš jsou jeho brzdou.

Jiní lidé si myslí, že jóga nebo mystika jsou tou nejtěžší řeholí, jakou běžný člověk vůbec nedokáže dodržovat. Že jsou to cesty vhodné snad jen pro mnichy nebo pro budoucí světce. Že jít cestou jógy či mystiky znamená vzdát se činorodého života a v odloučení od tohoto světa trávit celé dny v půstech a meditacích, nebo že nutně musí meditovat několik hodin denně a na to činorodý člověk Západu nemá prostě čas. Není tomu tak. Každý člověk, ať jógin nebo nejógin, má žít aktivním životem, má ovlivňovat běh věcí a podle svých sil, schopností a možností se má podílet na zlepšování světa, ve kterém žije. Měl by si ale

WALTHER, HANS - ŠKOLA DETEKTÍVOV

WALTHER, HANS

ŠKOLA DETEKTÍVOV
Dobrodružný život prvých detektívov
(Die Schule der Detektive)

Mladé letá, Bratislava, 1966
preklad Štefan Teren
ilustrácie Ján Mráz
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
66-200-66

kriminalistika, literatúra faktu,
196 s., slovenčina
hmotnosť: 459 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,50 €

*H-6-4*

Senzačné zatknutie

Medzitým Renovci sedeli vo svojom takzvanom bare v dedine Rockford a oslavovali víťazstvo.

— To bol lov, — vravela uznanlivo Laura Renová.

— Myslím, že sa o niečo takého pokúsime čoskoro ešte raz!

— Skoro osemdesiatdeväťtisíc dolárov, však, sestrička, to sa už ľúbi aj tebe? A urobili sme to len sami, bez teba!

— To jediné sa mi neľúbi, — odpovedala táto. — Korunného svedka ste však zrejme celkom neodbavili. Ako píšu v novinách, našli ho pri trati ešte živého. Máte šťastie, že zomrel prv, než prišiel k vedomiu! — a podala mu pritom otvorené noviny.

Nepísali to len „Cincinnati-Tribune“, ktoré si zadovážila Laura, ale aj ostatné noviny. Pinkerton to zámerne tak povedal s istým poľutovaním žurnalistom, ktorí naň dobiedzali. Chcel učičíkať Renovcov a uľahčiť tak ich zatknutie. Že mal pravdu, ukázal práve uvedený rozhovor.

— Nerob sa dôležitou, Laura, — zamiešal sa teraz do rozhovoru aj John Reno. — Vari sa nazdávaš, že šerif zo Seymouru nás príde zatknúť? Aj keby o tom vedel, bál by sa. Má plné gate a okrem toho ho máme v hrsti! A Pinkerton, o ktorom píšu tu v novinách? Sedí už dávno v Chicagu, kam patrí. Keby sa tu ten zelenáč mal naozaj ukázať, boli by sme sa to od našich ľudí už dávno dozvedeli a poslali ho rovno za Grangerom!

S rehotom, akoby bol brat povedal dajaký mimoriadne dobrý žart, William Reno sa pľasol po stehne.

— Toho by ste však už museli prenechať mne, — kričal. — Bola by to naozaj pekná strieľačka!

Pinkerton však vôbec nesedel v Chicagu, ale pracoval na múdrom a dobre premyslenom pláne. Naoko totiž naozaj odišiel, ale v mestečku Columbus z vlaku zas vystúpil. Bangs vystúpil už predtým v North Vernone. Jeho úlohou bolo pokračovať večerným vlakom ďalej do Seymouru a zistiť, ako to už pozoroval Phil Oats, či John Reno ešte pravidelne čakáva pri večernom exprese.

— John Reno zostal napriek všetkým svojim kúskom iba malomeštiakom,— vysvetľoval Pinkerton svojim spolupracovníkom. — Pozorovať príchod večerného vlaku je preňho mimoriadna zábava a zážitok a ten si nedá ujsť. Často s ním býva na stanici aj niektorý brat. Ak má túto obyčaj, ako sa domnievam, ešte i dnes, možno ich náhle prekvapiť, šikovne premôcť a odviesť do pripraveného vlaku. Kým Renovci pochopia, čo sa vlastne stalo, budeme už za horami za dolami!

Ako vlak vchádzal do stanice, Bangs tam skutočne Johna a Williama Rena aj zbadal. Sedeli na širokom drevenom zábradlí, ktoré oddeľovalo nástupište od ulice. Pokukávali so záujmom na cestujúcich, čo nastupovali a vystupovali, robili kadejaké poznámky a bavili sa. Hotová idyla, ktorá ver nijako nepristala týmto chladnokrvným lupičom.

Druhý deň Pinkertonovci vyčkávali, aké bude počasie. Keby pršalo, John Reno by sa asi na stanici neobjavil. Nadišiel však pekný jesenný deň.

Pinkerton si dal zostaviť osobitný vlak, ktorý z Columba odišiel neskoro popoludní, musel v North Vernone stihnúť ešte večerný vlak z Cincinnati. Tu potom s väčšinou svojich ľudí prestúpili do expresu.

Osobitný vlak s Bangsom sa pohol o chvíľu za nimi. Vyzeralo to, akoby sa vracala dajaká prázdna súprava po splnení svojej úlohy.

So zatajeným dychom vykukol Pinkerton v Seymoure z obloka. John a William Reno sedeli zasa na zábradlí.

Pinkerton a jeho ľudia pomaly vystúpili, akoby vôbec nemali naponáhlo. V rukách niesli batožinu a vyzerali ako obyčajní cestujúci. Nik nezbadal, že pravou rukou zvierajú vo vrecku nabité revolvery. Z ničoho nič ako zo zeme stálo okolo Renovcov dvanásť mužov s namierenými pištoľami.

— Ruky hore! — skríkol Pinkerton, — lebo vás postrieľame ako besných psov.

John Reno sa pokúsil siahnuť po svojom kolte, čo sa mu hompáľal na opasku. Jeden z detektívov však priskočil a bleskurýchle mu skrútil ruku za chrbát. Zacvendžali retiazky a bol sputnaný. Prekvapený William Reno sa už ani nepokúsil odporovať.

Ľudia na nástupišti zostali sprvoti zarazene stáť. Tí prví však hneď pochopili.

Báli sa, že dôjde k streľbe a utekali z nástupišťa. Podľa dohovoru s vlakvedúcim večerný vlak odišiel bez toho, že by v nastalom zmätku čakal na znamenie. Na koľajach zostal iba osobitný vlak. Detektívi naň teraz vliekli veľmi sa brániacich Renovcov, čo kričali na ratu. Krok za krokom stále ešte s namierenými zbraňami zabezpečovali niekoľkí muži odchod. Lež nikomu ani nenapadlo, žeby zatknutých vyslobodzoval. Z toho, čo sa práve odohralo, boli na stanici všetci zmätení.

Medzitým už ostatní dovliekli Renovcov k vozňu. Darmo sa vzpierali o schodí-

HUTCHIN, KENNETH C. - AKO SI NEZABIŤ MUŽA

HUTCHIN, KENNETH C.

AKO SI NEZABIŤ SÁM MUŽA
(How Not to Kill Your Husband)

Osveta. Martin, 1979
preklad Vojtech Magurský
prebal Robert Brož
3. vydanie, 20.000 výtlačkov
70-015-79

psychológia, sociológia, zdravie, rodina, manželstvo
272 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav:  veľmi dobrý, chrbát prebalu ošúchaný

1,90 € PREDANÉ

*H-6-4*

ROKU 1970 V CELEJ ČSSR ZANIKLO SMRŤOU JEDNÉHO Z MANŽELOV 78 298 MANŽELSTIEV, Z TOHO 56 760 SMRŤOU MUŽA. TOTO ČÍSLO HOVORÍ JEDNOZNAČNE — MUŽI SÚ SMRTEĽNEJŠÍ AKO ŽENY (NAPOKON — MAJÚ AJ KRATŠÍ STREDNÝ VEK). A TU JE ÚLOHA PRE ŽENY, O KTOREJ ICH CHCE PRESVEDČIŤ A PRE ŇU ZÍSKAŤ AJ TÁTO KNIHA — POMÔCŤ SVOJIM MUŽOM ŽIŤ DLHŠIE.  A SEBE AJ IM ŠŤASTNEJŠIE!

23. MUŽOVÝM PRÁCAM NIET KONCA

Akosi tradične ženy vykonávajú ženské práce a muži sa stavajú tvárou v tvár nebezpečenstvám nevďačného sveta. Tieto nebezpečenstvá sa cez stáročia menili. V dávnej minulosti musel čeliť nebezpečným zverom, dnes taký vedúci pracovník podstupuje väčšie riziko ako stavbári továrenských komínov, baníci alebo rybári na hlbokých moriach.

Praveký muž poľoval a rúbal stromy, zatiaľ čo jeho žena pripravovala v jaskyni stravu a odev. Dbala, aby boli deti v teple, aby sa najedli, aby bolo všetko v poriadku, keď sa vráti hlava rodiny. Bez jeho ochrany sa ani žena, ani malé deti nevzdalovali od jaskynného vchodu. Netrpezlivo očakávali, kedy sa vráti. Pri jeho návrate nebolo radosti konca-kraja. Ak sa nevrátil, obklopil ich nemilosrdný svet. Nastal pre nich skôr čas opustenosti a samoty ako smútku.

V tejto spoločnosti každý muž robil všetko, čo bolo treba. Keď sa vrátil domov, mohol pokojne odpočívať s vedomím, že prácu tohto dňa má za sebou. Tento spôsob života sa nemenil tisíce generácií. Roľníci ťažko dorábali obživu pre svoju rodinu, ale po dlhých hodinách práce na poli doma už len odpočívali. Tento zvyk sa udržuje ešte u mnohých telesne pracujúcich, hoci skracovanie pracovného času prináša so sebou určité zmeny. Pracovný týždeň robotníka urobil konečnú hranicu medzi mužovou a ženinou prácou v dome. Nikdy nedokončená robota okolo domu ostala pre ženu.

Skupina vedúcich pracovníkov nemá tak dobre vybudovanú tradíciu. Mnohé domáce práce ešte nedávno vykonávali slúžky. Dnes ich z tejto práce odlákali dobré platy a zabezpečená práca na iných úsekoch, takže manželky vedúcich pracovníkov musia pracovať viac a ťažšie ako ich matky a staré matky. Výsledkom toho je zas — nikdy nedokončená mužova práca. Z úradu sa vracia čím skôr domov, kde ho čaká ďalšia práca, napr. umývať riad alebo deti.

„Sadni si, drahý, kým poumývam riad,“ hovorí starostlivá žena a pritom mu už priväzuje svoju zásterku okolo pása.

Zdá sa to veľmi čudné, že generácia, pred očami ktorej sa vyvinulo veľa prístrojov šetriacich našu prácu, je súčasne svedkom väčšej driny dnešného človeka ako v minulosti. Chyba je v tom, že tieto dômyselné stroje nešetria čas. Muži by sa radi večerami potešili zo spoločnosti svojich žien, ale pretože mnohé do noci otročia v kuchyni, prinútia mužov tiež nejako pracovať, pretože bezcieľne posedávanie v obývacej izbe ich nemôže baviť.

Každý muž sa rád prirovnáva k silnému, neprestajne idúcemu stroju. Ukazuje sa, že niektoré ženy (a rady] súhlasia s takýmto názorom. Pretože mužov škoda presviedčať o opaku, obraciam sa na vás, ženy.

Pani, váš manžel nie je z nezničiteľného materiálu.

ČADA, VÁCLAV - ROK 1918

ČADA, VÁCLAV

ROK 1918
Skutočnosť, sny a ilúzie
(28. říjen 1918)

Obzor, Bratislava, 1988
edícia Periskop
preklad Margita Svitková, Daniela Števčeková
prebal Jozef Michaláč
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
65-031-88 R19

dejiny, história, Československo,
376 s., 32 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 497 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,60 €

*H-6-4*

BELEHRADSKÉ PRÍMERIE

Slovensko, to bol predmet najfantastickejších úvah, vášnivých diskusií, nádejných plánov a bolestných sklamaní. Myslel naň v noci 6. novembra nielen dr. Vavro Šrobár v rýchliku do Prahy, ale aj o niekoľko sto kilometrov na východ človek oveľa zvučnejších titulov, honosnejších prebiend, a ako sám určite veril, aj onakvejších predkov, gróf Mihály Károlyi, ktorý sa na palube trochu ošúchanej luxusnej lode Millenium plavil po Dunaji do Belehradu.

Len niekoľkodňový novopečený uhorský ministerský predseda bol - aspoň na túto funkciu v polofeudálnom Zalitavsku - ešte mladý. Narodil sa v roku 1875 a pôvodom patril medzi najvýznamnejšiu a najbohatšiu uhorskú šľachtu. Jeho manželka Júlia, „červená grófka“, ako sa s obľubou nazývala v emigrácii, kam museli odísť po Horthyho nástupe k moci, bola neterou a adoptívnou dcérou posledného c. k. ministra zahraničia grófa Júliusa Andrássyho. Mimochodom, Andrášiovci boli jedným z mála vysokých šľachtických rodov v Uhorsku, ktorí tradične zachovávali vernosť c. k. habsburskému domu.

Mihály Károlyi bol však spríbuznený a spriatelený s Aponiovcami, Esterháziovcami, Turzovcami, Pálfiovcami, Sečéniovcami, Wekerleovcami, Erdéliovcami, Baťánovcami, Zičiovcami, Tisovcami, teda so všetkými tými, čo si o sebe mysleli, že predstavujú Veľké Uhorsko, a čo nikdy neoplývali veľkou láskou k Viedni.

V tichu, keď loď prechádzala vojnou nedotknutou uhorskou rovinou, nemohli byť myšlienky grófa Károlyiho veľmi veselé. Celá vojna po boku viliamovského Nemecka bol veľký omyl. Pravdu mal uhorský ministerský predseda Štefan Tisza, keď sa po sarajevskom atentáte bránil vojnovým chúťkam Hotzedorfa a Bertholda. Nerobil to, pochopiteľne, ako práve Károlyi dobre vedel, z nejakej filantropie, ale z celkom obyčajného strachu, strachu z porážky a možno aj víťazstva.

Áno. Porážka ani víťazstvo vo vojne nemohli byť pre Uhorsko veľmi výhodné. Priživá bola ešte spomienka na rok 1848 a Villágos a v roku 1914 šlo nielen o malé Srbsko, ale znova aj o obávané veľké Rusko. A víťazstvo by znamenalo pripojenie ďalších území so slovanským obyvateľstvom - a toho malo Uhorsko aj napriek najtvrdšej maďarizácii stále takmer polovicu.

A udalosti posledných dní... Rútili sa s historickou neodvratnosťou, hodinu za hodinou, deň za dňom. Kapitulácia Bulharska, udalosti na talianskom fronte a manifest cisára Karola o federalizácii ríše. To sa ešte uhorskému ministerskému predsedovi Wekerlemu podarilo presvedčiť panovníka, aby sa do jeho viac-menej posledného pokusu zachrániť c. k. monarchiu dostala známa veta: „Tento nový útvar, ktorý sa netýka integrity Uhorska..

Federalizácia Uhorska, to by bol skutočne koniec. Čo by zostalo zo zalitavskej časti dualizovaného mocnárstva, keby sa odtrhli Rumuni, Juhoslovania a dokonca Slováci či vari Čechoslováci, ako sa o tom čoraz hlasnejšie hovorilo v dohodových štátoch... Ešte v októbri 1918 to pripadalo aj Károlyimu celkom nemožné.

Koľko vlastne prešlo rokov, čo sme oslavovali milénium, preletelo náhle trochu nostalgicky grófovi hlavou. Roku 1896, keď sa s obrovskou pompou oslavovalo tisíc rokov uhorského štátu, zdalo sa Uhorsko neotrasiteľné, večné. História ani čo by dávala za pravdu maďarskej veľkosti a sláve. Oslavy milénia, podzemná železnica, Arpádovské súsošie, prítomnosť kráľa, zástupcov panujúcich rodov z celej Európy... Na konci nešťastnej vojny sa to všetko zrazu vytratilo.

Revolúcia sa jednoducho nedala zastaviť na hraniciach Uhorska, ako o tom sníval Štefan Tisza. Idey Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie - a v emigrácii to neskôr pripustil aj Károlyi - boli silnejšie ako všetky pokusy uhorských ministrov a generálov. Ľud túžil po mieri a c. k. armáda mlela z posledného. Vôbec nepomáhala uhorská štátna

MATZNER, ANTONÍN - RHYTHM & BLUES

MATZNER, ANTONÍN

RHYTHM & BLUES

Panton, Praha, 1985
edícia Impuls
obálka Jakub Krejčí
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
35-101-85

hudba
276 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 350 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

2,40 € PREDANÉ

*H-6-4*

Stejně jako ragtime patří i boogie woogie ke stylově vyhraněným druhům afroamerické hudby; stejně jako ragtime je především klavírní záležitostí, a stejně jako ragtime úspěšně vzdoruje zubu času. Ale tady už podobnost končí. Jestliže ragtime ještě v mnohém úzce navazoval na evropskou zábavnou hudbu 19. století, boogie woogie už tyhle vztahy rezolutně přetrhlo. Ragtimoví "profesoři" se pyšnili tím, jak dovedou střihnout třeba předehru k Lehké kavalerii nebo k Básníku a sedláku; boogie bylo zpočátku s největší pravděpodobností hudbou těch, pro něž byla tradiční klavírní technika něčím zcela neznámým. Své impulsy čerpali spíše ze zcela jiných a snad i "základnějších" způsobů projevu. Jimmy Yancey a Pine Top Smith začali jako tanečníci a stepaři, Albert Ammons byl bubeníkem illinoiské domobrany, Pete Johnson hrál na bicí v tanečním orchestru v Kansas City. Životní příběhy prvních pianisti boogie woogie zdůrazňují, že šlo v podstatě o samouky, kteří k pianu zasedali zprvu jen příležitostně.

Obživu přitom nalézali vesměs ve výpomocné, nekvalifikované práci, jaká byla ve dvacátých letech dostupná černochům, nevyučeným v žádném řemesle. Speckled Red a Doug Suggs pracovali jako nosiči, Jimmy Yancey se nakonec usadil jako podomek na baseballovém hřišti, Meade Lux Lewis s Albertem Ammonsem, dvě nej slavnější hvězdy třicátých let, jezdili jako šoféři.

V boogie woogie tedy americký černoch objevuje krále evropských nástrojů - klavír - a bezohledně, jej znásilňuje, aby jeho zvuk přetvořil podle vlastní představy. Nic nevadí, že král, s nímž se dostává do styku mívá už dosti potrhaný hermelín. Nejčastěji to bývá otlučené a rozladěné pianino, které muselo v setmělém výklenku nějaké špeluňky už ledacos vydržet. Tento nedostatek se však proměňuje v přednost: cesta mezi úhozem na klávesu a rozezněním struny je tu kratší a rychlejší a amatérský hráč má pocit, že může bezprostředněji ovládat zvuk, který se mu tu rozeznívá přímo před

očima. Levá ruka zůstává - zejména u raných pianistů tohoto stylu - bezpečně téměř na jediném místě. Někdy se tu prostě osmkrát do taktu opakuje tentýž akord, třeba mírně obměňovaný - v nej jednodušším provedení jen jako dvoj zvuk, ve složitějším v různých formách trojzvuků. Jinou možnost představuje právě "bas na procházce". Tady stačí do taktu i jen čtyři tóny, kráčející po rozloženém akordu. Častěji jich však bývá osm -ať už se na každou dobu opakuje tentýž tón o oktávu výš, nebo at se vytvářejí různé figury, většinou z tónů rozloženého akordu. A konečně je i možnost obě metody kombinovat a spojovat dvoj zvuky a akordy s jednotlivými tóny do plynulé linky, která neústupně vytlouká do kláves nekonečný, urputný a robustní proud osminových hodnot. Ani pravá ruka nepotřebuje mnoho z konvenční techniky. Buď vyhrává poměrně jednoduché, ale výrazně rytmizované figury, nebo energicky vysekává akordy s tvrdošíjností téměř nezávislou na valivém rytmu levé.

Tvrdý, zdánlivě až mechanický rytmus a úsilí o maximální zvukovou intenzitu vedly neškolené pianisty ke hře s napjatými svaly a tvrdým zápěstím. Chopina nebo Debussyho by takovým způsobem hrát nemohli, a Keith Jarrett nebo Chick Corea by takovým způsobem nedokázali nic ze svých klavíristických kouzel. Ostatně profesionální pianisté, kteří si zakládali na své technice, mívali o boogie woogie ne právě lichotivé představy. Když hrál Earl Hines se svým velkým orchestrem v Chicagu, byla vlna renovovaného boogie právě na svém vrcholu. Hines to považoval za drobný muzikantský žertík, když jednou, bez přípravy, začal rytmus boogie woogie podkládat pod Handyho St. Louis Blues. Ale žertování se mu nevyplatilo: "Boogie woogie na St. Louis Blues" se k jeho velkému překvapení stalo nejoblíbenějším číslem jeho repertoáru a musil je pak pakovat každý večer. Posloucháme-li jeho nahrávku dnes, je jasné jak daleko měl klasik kultivovaného

SREMAC, STEVAN - POP TÍRA A POP SPÍRA

SREMAC, STEVAN

POP TÍRA A POP SPÍRA

Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1943
edícia Tvorba Tranoscia (30)
preklad Jozef Holúbek
obálka Štefan Bednár
1. vydanie

beletria, román
344 s., slovenčina
hmotnosť: 465 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

5,00 € 2,00 €

*brsrb*

Známy humoristický román srbského autora, v ktorom autor využíva benátsky ľudový dialekt. Jeho dej sa odohráva vo veľkej a bohatej banátskej dedine, v dobe spokojnej - koncom 19. storočia - a vykúzľuje nám pred oči krásnu a pútavú idylu, ktorá sa číta od začiatku do konca s úsmevom a miestami aj s hlasitým smiechom...

Keď prišiel závin, nastala všeobecné chválenie. Aj sám pop-Spíra, ktorý vždy prízvukoval, že rodič nemá chváliť svoje dieťa v jeho prítomnosti — dnes odhliadol od svojej zásady a pochválil závin.

— Dobre je vypečený a mastný, to je v poriadku! — vraví pop-Spíra. — Nestojím o torty a všelijaké iné talafatky. Len štrúdľa, ale predtým aby nebolo viac ako jedno jedlo, a hneď po ňom štrúdľa. Neráta sa mi za múčnik, keď je nie mastný a masť netečie po brade. Lenže je fajné, vravia: ej veru nie, nestojím ja o to!

— Celkom správne, pravdu máte. Aj ja dávam prednosť dobrému závinu pred každým sladkým múčnikom, — vraví hosť.

Závinom sa skončil obed a započal sa živší rozhovor. Dosiaľ sa jedlo a málo hovorilo, teraz začali besedovať pri víne.

Pop-Spíra nebýval nikdy príliš shovorčivý, ale keď jedol, držal sa zlatého pravidla spisovateľa Dositija Obradoviča: „Keď ješ, jedz, a neshováraj sa s nikým!“ Víno bolo výborné, pop-Spíra ho chválil a vypočítával jeho dobré vlastnosti a jeho účinok.

— U mňa je pravidlom, — vraví pop-Spíra, — aby človek bol veselý. Ale ako, do paroma, môže byť veselý bez vína; lebo: „víno obveseluje srdce člověka“, ako vraví kráľ Dávid vo svojom žalme. A takéto víno nenájdete na široko-ďaleko. Hľa, pán notár ozaj vie, čo je víno, ale kedykoľvek sa chce napiť dobrého vína, príde ku mne. „Či sa hneváte alebo nie, prišiel som, vraví, na jeden pohárik.“ Lenže čerta je to pohárik! Býva z toho aj desať!

— Alebo hádam i dvadsať! — dokladá pán Péra s úsmevom.

— Áno, áno, dobre ste podotkli, aj dvadsať! A čo si myslíte?! Ešte ste ho nevideli, ale keby ste len videli, aký má červený nos! Teda, prosím!

— Oh, nie! Ďakujem pekne!

— Ale ochutnajte len! Výhovorky neprijímam!

— Môžem konečne, — povoľuje hosť, — ale len s vodou, tak ako starí grécki filozofi —

— Ale, nechajte ich, do paroma! Ako robili, tak aj pochodili. To bol Starý zákon, a toto tu je Nový!

— žartuje pop-Spíra. — Nože vy tak po kresťansky, čistého vína, potiahnite tak po srbsky, ako náš Kraljević Márko! Len ho ochutnajte!

Pán Péra vzal pohár a vypil ho do polovice, a pop-Spíra sa podoprel o pravú ruku, ľavou si chytil bradu a zadíval sa na neho blažene, ani nežmurknúc.

— Nuž, čo som povedal?! Čo na to poviete?

— Neobyčajné, — vraví pán Péra, pozerá s výrazom údivu po domácich a ľahko mľaská jazykom.

— Na moj’ dušu! ... A koľkože ho ešte máte v pivnici?

— He-he! Mám, koľko mám, ale vám môžem povedať: dnes ho nevypijeme, ani keby sme vzali do kompánie samého Kraljevića Márka.

— Ja sa síce do vína veľmi nerozumiem, ale ubezpečujem vás, — vraví pán Péra, — že som niečo podobného ešte nepil. Nikdy!

— To vám verím, to vám verím, — smeje sa spokojne pop-Spíra. — A môžem vám povedať: čisté, prírodné... bez špécií, a vy sa mi tu predsa ketelujete. Eh, taká ti je terajšia mládež! A potom sa čudujú, že toľkí umierajú na suchotiny! Keď som ja bol vo vašich rokoch, toľko som vedel popiť na „lačné srdce“, ako vy traja, takíto dnešní, po najmastnejšej karmenádli —

— Ale Spíra, ako to len rozprávaš! ? Kto ťa nepozná, pomyslel by si, že je to všetko pravda! — vraví pani Sída.

— A vari je nie! A keď sme spustili hromovým hlasom: „Čo sa nestane za rozbresku zory, náš Novák tajne“ —

— No, veľmi krásne! Vari začneš ešte vyprávať o svojich „štikloch“ —

HALAGA, ONDREJ - HISTÓRIA MESTA KOŠÍC

HALAGA, ONDREJ
SABOL, EUGEN

HISTÓRIA MESTA KOŠÍC

Park kultúry a oddychu, Košice, 1975
2. doplnené vydanie, 5.000 výtlačkov

história, sprievodca, turistika,
102 s., slovenčina
hmotnosť: 132 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*H-TV-4-3*

Pre odsťahovanie členov rádu ostali opustené, a preto boli kráľovskou komorou dané k dispozícii vojsku pre účely skladov a ubytovanie vojakov. Roku 1671 bol kostol vrátený františkánom, ktorí sa vrátili do mesta.

Avšak prechodne ho používali členovia jágerskej kapituly, ktorí sa pred Turkami uchýlili do Košíc. K návratu do pôvodných pomerov došlo až roku 1687. Zdemolovaný kostol bol až v rokoch 1718-1724 opäť upravený. Vtedy bola upravené loď kostola, jeho veža a priečelie. Roku 1779 opäť vyhorel, ale už v nasledujúcich štyroch rokoch bol daný do poriadku. Po zrušení rádu františkánov roku 1787 a založení košického biskupstva bol kostol i kláštor pridelený účelom biskupského seminára.

Z pôvodnej stavby sa zachovalo iba gotické sanktuárium. Je pretiahle, zaklenuté hviezdicovou klenbou a ukončené troma stenami osmistena. Štvorhranná veža kostola, podľa vzoru kostolov žobravých rádov, je na severnej strane sanktuária. Úpravnými prácami dostalo priečelie celkom barokový vzhľad. Výnimku tvorí gotický reliéf z prelomu 14. a 15. storočia nad prostredným vchodom kostola. Reliéf s námetom kalvárie je v porovnaní s reliéfom dómu po stránke kompozície i úrovne prevedenia znateľne vyššej umeleckej hodnoty. Výzdobu priečelia doplňujú barokové sochy svätíc a svätcov. Vo vrchole štítu umiestnená plastika p. Márie je dielom Šimona Griminga

z roku 1720.

Obraz hlavného hlavného oltára je od rakúskeho maliara Michala Unterbregera z počiatku 18. storočia, sedem oltárov v bočných kaplnkách je z 1. polovice 18. storočia. Nástropná maľba lode je podľa Jána Bergla.

Z iných pamiatok zariadenia zvláštnu pozornosť si zasluhuje rokokový pamätník hornouhorského kapitána Jozefa Renauda z roku 1736.

Ku kostolu patrila pôvodne aj vedľajšia budova - Leninova ul. 93 - postavená v rokoch 1764-1768 na miesta bývalého františkánskeho kláštora. Roku 1779 utrpela požiarom, ale čoskoro bola opravené. Pre kláštor slúžila až do zrušenia rádu františkánov roku 1787. Od roku 1804 bol v nej biskupský seminár. Neskoršie už klasicistické úprava je z rokov 1810-1820. Dnes je v budove umiestnené konzervatórium. V priečelí budovy je vsadená pamätná tabuľa s textom:

" Na stromoch tejto ulice boli v januári 1945 obesení odporcovia fašizmu. Česť ich pamiatke. 1945-1970. "

Tabuľa je dielom akad. sochára Arpáda Račku a bola odhalená v roku 1970.

Susedné budova - Leninova ul. 95 - tvorila pôvodne tiež Súčasť košickej univerzity. Postavená bola v rokoch 1647-1657 a barokovo upravená po r. 1759, ako konvikt pre

ONDO, JÁN - ARMÁDA BEZ ZBRANÍ

ONDO, JÁN

ARMÁDA BEZ ZBRANÍ

Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 1996
1. vydanie
ISBN 80-7162-125-0

autobiografia, podpis autora
144 s., slovenčina
hmotnosť: 188 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*

Po uchopení moci a nastolení nadvlády jednej strany v roku 1948 sa začali zriaďovať tábory nútených prác, v ktorých sa mali ľudia prevychovávať k láske k ľudovodemokratickému zriadeniu. Štát potreboval lacné pracovné sily, ktoré sa nemohli brániť. Tak vznikli smutne známe pomocné technické prápory. Okrem politicky nespoľahlivých osôb v nich slúžili aj mnohí kňazi a bohoslovci. Ich osudy sú príznačné pre obdobie nastupujúceho komunizmu. Sú svedectvom a výzvou.

O pomocných technických práporoch vieme, nevieme však veľa o tých, ktorí sa stali ich obeťami. A mnohí ešte sú medzi nami. Jeden z nich, autor tejto knihy, sa podujal opísať útrapy a neznesiteľné podmienky, v akých žili. Uvádza príhody, ktoré sám zažil, ako aj príbehy iných podobne postihnutých. Vo svojich spomienkach sa vracia aj k tým, ktorí útrapy pomocných technických práporov neprežili. 

Spomína brat Jozef

Usmievavý, kučeravý Cigán bol v pracovnom tábore raritou. Nepodarilo sa nám zistiť, prečo Bélu zaradili k nám Chudák, ani on to nevedel.

- Som predsa taký ako ostatní v našej kolónii. Ani lepší, ani horší. Dačo som aj ukradol, ale kto z nás nekradne? -hovoril.

Pravdepodobne sa mu pomstil predseda národného výboru jeho obce za to, že si nič nerobil z jeho rozkazov, iba sa usmieval. Lenže usmievať sa bez rozkazu bolo v socializme zakázané.

Napriek svojej dobrosrdečnosti mal Béla v tábore dosť problémov. Prvý problém bol, že ako Maďar takmer nerozumel po slovensky. Vyrástol na Žitnom ostrove. Medzi svojimi rozprával len cigánsky a s ostatnými maďarsky. Druhý problém bol v tom, že nebol zvyknutý na železný poriadok a disciplínu, ktoré sú na vojenčine alfou a omegou všetkého diania. Preto často narážal na nepochopenie svojich nadriadených. Tretí problém spočíval v tom, že nikdy nemal peniaze. Doma nechal ženu s tromi deťmi a od nich nič nemohol dostať. Náš žold, to bola len almužna. Béla ho minul za pár dní. Potom sedel v baraku alebo pred ním a smutne pozeral, ako ostatní idú na vychádzku. Občas som ho pozval na pivo alebo do kina. Bol mi za to veľmi oddaný a vďačný.

- Pán Jozef, ďakujem pekne.

- Nehovor mi pán. Ja som taký vojak ako ty.

- Pán Jozef, to nepravda, oni sú pán a ja obyčajný vojak.

Pri sťahovaní sa do Brna na sídlisko Tábor som stratil pracovný plášť. Pri jednej vychádzke do mesta som to spomenul.

- Plášť bude, - vyhlásil Béla rezolútne.

- Nieže budeš kradnúť, - upozornil som ho.

- Požičiavame si.

O pár dní mi plášť doniesol. Keď som sa ho pri pive vypytoval, komu ho zobral, povedal:

- Jozef, predstav si, to je zaujímavé. Chýbal ti plášť. Teraz chýba plášť ďalšiemu vojakovi. Ten si nájde plášť u iného a zase tomu bude chýbať. Tak koľko plášťov sa vlastne stratilo, keď už traja si hľadajú plášť?

- Dáme si ešte jedno pivo, - zažehnal som diskusiu o vojenskom plášti.

- Ak sú ešte peniaze... Plášť sa dá požičať, ale pivo nie.

S Bélom ma zoznámil čatár Kvasnička, veliteľ čaty v Slavošovciach. Bol to dôstojník, ktorému ani z očí nič dobré nehľadelo. Keď vydával rozkazy, jedno oko mal prižmúrené. A on veľmi rád rozkazoval.

Pri jednom rozkaze, bolo to pred prvým májom, hľadal pracovníkov na postavenie tribúny.

- Potrebujem dvoch stolárov a dvoch maliarov... Kto je stolár?

Ako keby sa opýtal, kto je stolár bohoslovec alebo kto je cigán profesor.

- Nikto?! Ja viem, kto je stolár. Raz sa na niekoho pozriem a viem, čo je v ňom.

Prešiel popred čatou a zastal pri Bélovi:

- Vojak, vy ste stolár.

- Súdruh čatár, vykonám, som stolár, - odpovedal Béla.

- A prečo ste sa neprihlásili?

- Neodvážil som sa priznať, ja vlastne nie som...

- Vojak nikdy nekecá. Povie "vykonám" a hotovo. Ja som vám povedal, že stolárov nájdem. Jedného som už našiel a nájdem aj druhého.

Zastavil sa predo mnou: