RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, MÁRIA - MEDOVNÍKOVÝ DOMČEK

RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, MÁRIA

MEDOVNÍKOVÝ DOMČEK
Veršovaná hra pre deti v 3 obrazoch s prológom a premenami

Slovenské nakladateľstvo detskej literatúry, Bratislava, 1955
ilustrácie Mária Želibská
1. vydanie, 8.300 výtlačkov

beletria, knihy pre deti,
64 s., slovenčina
hmotnosť: 209 g

tvrdá väzba
stav: poškodená, chýbajú 2 listy, počmáraná, ušpinená

4,90 €

*piska*

KRÁĽ, JANKO - BALADY

KRÁĽ, JANKO

BALADY

Mladé letá, Bratislava, 1957

edícia Školská knižnica

zostavil Milan Pišút

doslov Milan Pišút

ilustrácie Alojz Pepich

1. vydanie, 15.400 výtlačkov

56-VII/7

poézia

112 s., slovenčina

hmotnosť: 213 g

tvrdá väzba

3,50 € stav: dobrý, prebal poškodený *piska*poe

3,90 € stav: dobrý, prebal ošpchaný, pečiatky v knihe, lepka na prebale *trsos*poe*

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi 

oči dve sivé strihajú — 

čo je to za chvost tam na tom konci 

vari ho ryby drmajú!

Ľaľa, veď je to len po pás človek, 

odpoly ryba chlpatá — 

na hriešnu dušu, ak sa nemýlim: 

je to tá panna zakliata.

Dvanásta bije v diaľke hodina, 

mesiac na vodu zasvietil, 

naprostred Váhu na čiernej skale, 

pannu zakliatu osvietil.

Taká ak’ stena v zváľanom zámku, 

oči ak’ okná sa zdajú, 

z ktorých ak’ hviezdy slzy blyštiace 

do vody temnej fŕkajú.

Tam zapadajú tie svetlá božie — 

junák za nimi omdlieva, 

ale nádeja omdlenú dušu 

rosou života polieva.

Junák na holé kľakne kolená, 

zaspieva bohu pesničku — 

krížom sa žehná, na nebo pozrie 

a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz’ prežehná, 

pobozká krížik, pátričky — 

vtom „Amen” povie a z brehov hodí 

sa do vzbúrenej vodičky.

MAJEROVÁ, MARIE - ROBINSONKA

MAJEROVÁ, MARIE

ROBINSONKA
(Robinsonka)

Mladé letá, Bratislava, 1964
edícia Klub mladých čitateľov
preklad Gusta Baricová
ilustrácie Jarmila Čihánková
3. vydanie, 28.000 výtlačkov
66-083-64

beletria, knihy pre deti,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 273 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, obálka ušpinená

0,90 € DAROVANÉ

*piska*

August uplynul a Blažena ani nezbadala tok času v príhodách, ktoré sa predstihovali. Blažena myslievala na všeličo, keď trávila hodiny nejakou bezduchou prácou na svojom pustom ostrove, napríklad keď lúpala struky, strúhala tvrdé žemle, bielila zemiaky, prala pančuchy a ponožky. Na čas však nikdy nemyslela, lebo čas bol pre ňu nekonečnosť bez hraníc, ktorou sa brodila ako zakvitnutou lúkou, kde sa jej pod nohy lenivo ukladala vysoká tráva. Chodila po rose večnosti v bezstarostnom ráne svojej mladosti.

Načo sa náhliť? Na všetko je dosť času!

Budúcnosť bola ustavične pred ňou. Čo práve prežívala, tú neprestajnú detskú radosť, zloženú z drobných úlomkov šťastia, bol iba prah, ktorý treba, ako cítila, prekročiť, kým vojde človek do nádhernej komnaty života.

Pravda, jej dni boli rozdelené pravidelnou povinnosťou voči ockovi a vymeraným oddychom. Tým sa však len podobali hodinám, ktoré denne obehnú svoj kruh, no ináč nezrýchlia svoje minúty o nijaký krkolomný skok, lebo plynú do neohraničenej nekonečnosti a nik ich nemôže zadržať ani urýchliť.

No koncom augusta si Blaža predsa uvedomila skutočnosť času.

Začiatok školského roku!

Chvíľa, ktorá stojí akoby sama pre seba v postupe dní! Znamenala, že sa začína nový ruch v budove zo skla a z čistých stavebných hmôt, v krásnom modernom gymnáziu, podobnom obrovskému múru, zostavenému zo samých sklených i kovových zrkadiel, s vchodom, ktorý štedro otvára náručie niekoľkých dverí popri sebe, s takou prekrásnou telocvičňou, že už číre pomyslenie na hodiny hier a telocviku vyvolávalo slastný tlkot jej srdca; s učebňami, v ktorých since vyčíňalo ako na lúke, kde sa mohol z plnosti jasu pomýliť i motýľ.

Tá chvíľa znamená, že sa do rozľahlej budovy vrúti niekoľko sto gymnazistov, chlapcov a dievčat, každý si ponesie za náručie kníh a začne sa prehrýzať k vedomostiam; každá hodina je jedna cela voštiny, naplnená medom poznania.

A to bola pre Blaženu smutná pripomienka, lebo ona sa rada učila, hoci niekedy bola nepozorná, dychtivo rozširovala svoje obzory, akoby sa odvážnymi plaveckými tempami predierala dravou riekou.

V nekonečnosti času len jedno bolo pre ňu od začiatku ohraničené a na dosah: osem tried, jedna za druhou, a napokon maturita. Ostatné plávalo zatiaľ v sivých hmlách nezáujmu.

Taká bola donedávna jej prítomnosť. Tým Blažena žila a o nič iné nedbala. Žila si ako rybka vo vode - až po tú smutnú zvesť, že už nepôjde do školy, práve štrnásťročná, a že musí ockovi viesť domácnosť, lebo nič iného jej nepozostáva ...

Nuž zmierila sa s pustým ostrovom. Pocítila studený dotyk bezcitného Osudu a vedela, že je proti nemu bezmocná. A keby bola mohla zostať ako Robinson na ostrove naozaj sama, bola by si hádam len matne spomenula, že je začiatok školského roku - kdesi tam v diaľke, tak ďaleko, že sa jej to ani netýka.

Ona však musela vystrčiť hlavu zo svojho pomyselného slimačieho domčeka a vidieť to, čo nepatrí do hry, a predsa jestvuje. Lebo prázdniny sa skončili a všetky dievčatá sa vrátili z tábora! Stretla Novotnú a Pochovú. Oriešok sa prehýnal pod ťarchou učebníc a premiantka si niesla pod pazuchou dva tenké zošitky. Jej to stačí!

Pravda, Blažena sa tvárila, akoby bolo samozrejmé, že ona ide kupovať a ony idú do školy. Rozprávala sa s nimi dosť odmerane, s výrazom, akoby lízala horčicu, ale doma si potom trpko poplakala.

Dosiaľ nemala toľko slov, aby nimi vedela vyjadriť vlastný veľký žiaľ, žiaľ nad sebou. Vypožičiavala si slová u iných a toho dňa znova zabedákala:

„Čo si mi to, mamička, čo si mi to urobila?“

Bojazlivý výkrik zdeseného srdca prerazil odtok zadržanej bolesti.

A ako začala pomaly zdvíhať hlavu z lona svojej beznádeje, naplnila jej oči žiarivá čistota dlážky. Ach, tá Tonička veru vie šúchať dlážku! Robí to premyslene, akoby písala kompozíciu. A koľko dobrých rád jej dala! Vedela ohromne našepkávať, ako Novotná!

„Musíš si na niekoľko ráz zložiť nejaké vrece alebo starý koberček a dať si tú podložku pod kolená, ináč by si si zase zranila kožu! Vodu vo vedre si často vymieňaj! Raz, dva razy si kľakneš, a voda je špinavá. Tie šmúhy? Musíš sa vrátiť pri každom zábere znovu na miesto, ktoré si na kraji sucho vytierala, a ešte raz ho prepláknuť čistou vodou - vidíš, takto! Kefou pekne šúchaj dlážku po letokruhoch, aby si sa dostala do všetkých rýh! Čo vyšúchaš, najprv splákni, utri vyžmýkanou handrou a do sucha poutieraj osobitnou handrou, čistou! Potom ti bude dlážka až tak svietiť!“

Blažena tentoraz sedela na stoličke, opálala nohami, potom chcela Toničke pomôcť, ale keďže nemali dosť pomôcok pre obidve, tak jej aspoň vynášala špinavú a napúšťala do vedra čistú vodu.

MORIC, RUDO - Z POĽOVNÍCKEJ KAPSY

MORIC, RUDO

Z POĽOVNÍCKEJ KAPSY

Mladé letá, Bratislava, 1960
edícia Školská knižnica
ilustrácie Fedor Klimáček
3. vydanie, 15.260 výtlačkov
56/VII-7

knihy pre deti
136 s., slovenčina
hmotnosť: 238 g

tvrdá väzba
stav: obálka a hrany ošúchané

0,90 € PREDANÉ

*piska*

Lakomý mlynár a kuny

Na druhý deň pršalo. Zrazu sa silno ochladilo a bolo sychravo. Od Poľskej zafičal severák a hmly zaľahli na úbočia, ba chvíľami sa vteperili až na dno doliny.

Ale v horárni bolo útulne. Len ujo Bohdan hundral, že privčas prišli mrcha časy, a ako mračno gánil do dažďa, lebo ho začalo štiepať v kĺboch. No tetka Hana zakúrila do veľkej izby a my s ujom sme sa tam uvelebili.

Začal som oči popásať na ujových poľovníckych trofejach, rozvešaných po stenách. Prezerám parohy, diviačie kly, a zrazu zastanem pred vypchatou kunou s bielym, na okrajoch do žlta zachádzajúcim podbradníčkom. Prišlo mi na um ujovo včerajšie rozprávanie.

— A túto, ujko, akože ste dostali? — pýtam sa, ukazujúc na kunu.

Ujo sa zasmial a v očiach mu blysli veselé ohníčky. A ja som už tušil,

že to bude dajaká veselá príhoda.

Zrazu sa však ujo prestal usmievať, chytil sa za koleno a pritom urobil bolestnú grimasu. Potom prišuchol stolček k peci, pohodil zopár polien do jej huhlajúceho pažeráka, aby nemusel rozprávanie pretŕhať — a začal:

— Nie je kuna ako kuna, o tom by vám mohol starý mlynár Mrva z Petrovíc rozprávať, ak už nie je na pravde božej . . .

Je tomu už pekných pár rokov. Boli predvianočné holomrazy a my sme sa vybrali na zajace. Zavolali sme aj poľovníkov z mesta, nech reku majú mäsa na Štedrý večer. No a nezabudli sme ani na starého mlynára Mrvu, lebo vám to bol náruživý poľovník. Celý rok by nebol hľadel v našu stranu, keby sme ho boli obišli a nedožičili mu na stôl z poľovačky. 

S prvým svitom sme sa začali schádzať na určenom mieste pri starom dube. Strelci i honci. Chrapčalo nám pod nohami, akoby sme po skle chodili. Ja som rozostavoval strelcov, horár Kašuba mal na starosti honcov.

Zubaté since práve ožiarilo vrcholce hôr, keď sa ozvala trúbka. Začal sa prvý pohon. Z diaľky sa blížili hlasy honcov. Klepot palíc o stromy cvendžal v mrazivom povetrí. Strelci zatajili dych a čakali s pripravenými flintami. Odhora padli prvé výstrely. Ušiaci leteli pred honcami ako zjašení.

Aj mlynár Mrva čakal na svojho. Duplovka pripravená, len zalíciť a spustiť. Oči na stopkách. Srdce ide vyskočiť. Len aby ten ušiak podbehol — neujde!

A naraz beží oproti nemu čosi. Ale nie je to zajac.

Kuna!

,Ej, to bude úlovok!' mihne mlynárovi hlavou.

Hodil flintu do pleca a bác! — Ujovi ruky mimovoľne vyleteli do výšky, ukazováčky dopredu — akoby naozaj cielil. — Kuna sa skrútila, urobila kotrmelec a ostala ležať. Pobehol za ňou náš mlynár a mysli si: ,Figu drevenú im ju ukážem. Nech si len zajace strieľajú, ja budem mať kožtičku,' a šmyk kunu za košeľu.

Prvý pohon sa skončil. Zverinu — a bolo jej neúrekom — poznášali honci k starému dubu a už ich Kašuba viedol ďalej do hory. Začal sa druhý pohon. Zase huriavk a klepot palic, výstrely — a zajacov sila. Dobrý lov sa ukazoval.

Už sme nastupovali k štvrtém pohonu, keď zrazu mlynárisko začal revať, jojčať, akoby mu z chrbta kožu drali. A len sa oboma rukami chmatká vyše pása. Kričí, na ratu reve. Práve sme sa zbehli okolo neho, keď sa skydol na zamrznutú zem, začal sa prevracať z brucha na chrbát, z chrbta na brucho a jačí ani pomätený. Ktosi skríkol:

„Joj, ľudkovia, veď ho to zrádnik mece!“

„Rozopnite mu šaty, uvoľnite košeľu!“ napochytro radí ktorýsi z tých mestských.

Skočili k nemu niekoľkí, chytili ho. A jeden už aj rozopäl kožúšok a rozviazal šnúrku na košeli. Práve chcel priložiť ucho k hrudi, aby zistil, ako je to so srdcom, keď spod košele fuk — vyletelo tmavohnedé zviera. A práši do húštiny.

ČARUŠIN, J. - O VEĽKÝCH A MALIČKÝCH

ČARUŠIN, J.

O VEĽKÝCH A MALIČKÝCH
(Pro boľšich i maleňkich)

Mladé letá, Bratislava, 1958
edícia Knižnica pre najmenších
ilustrácie J. Čarušin
preklad Peter Jarin
2. vydanie, 8.270 výtlačkov
56/VII-13

knihy pre deti,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g

tvrdá väzba
stav: obálka ušpinená, uvoľnená väzba, lepené strany, neautorské venovanie

3,30 € PREDANÉ

*piska* in *parap*

MANN, THOMAS - BUDDENBROOKOVCI

MANN, THOMAS

BUDDENBROOKOVCI
(Buddenbrooks-Verfall einer Familie)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Nora Krausová, Viktor Kochol
doslov Nora Krausová
chronológiu zostavil Elemír Terray
obálka Jozef Gális
2. vydanie, 28.000 výtlačkov
13-72-021-70

beletria, román
704 s., slovenčina
hmotnosť: 801 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,60 € DAROVANÉ EGJAK

*piska*

Veľké rozprávačské umenie Thomasa Manna vovádza nás do súkromia patricijskej rodiny obchodníkov Buddenbrookovcov a predstavuje nám životný štýl, názory a dobové prostredie rodiny, sledujúc ju cez tri generácie v úspechoch, a sláve až po úpadok. Úpadok rodiny je i podtitulom diela. Kým však k nemu dôjde, čiara úspechov sa neraz zdvihne vysoko a krivka neúspechov nezdá sa hroziť katastrofou. Osudy troch detí Jána Buddenbrooka, Tomáša, Kristiána a Antónie, na rozdiel od ich úspešných predkov smerujú k zániku temer s fatálnou nevyhnutnosťou, i keď vonkajší lesk ešte vždy prekrýva prvky rozkladu. Bezperspektívnosť, ktorá sa zahniezďuje v dušiach žijúcich členov, podlamuje tvorivé sily, a ako letí čas, úpadok sa vždy viditeľnejšie črtá na obzore. V závere románu vidíme už len malú rodinnú schôdzu pozostalých a po nej nasleduje melanchólia.

Takto sa začali pre Tóny Buddenbrookovú letné týždne, zábavnejšie a príjemnejšie, ako zažila kedykoľvek predtým v Travemünde. Rozkvitla, nič ju už neťažilo: do jej slov a pohybov sa vrátila smelosť a bezstarostnosť. Konzul sa na ňu díval s úľubou, keď s Tomom a Kristiánom prichádzali na nedeľu do Travemünde. Vtedy jedávali pri table ď hôte, pili pri kúpeľnej hudbe kávu pod plátennou strechou cukrárne a dnu v sále sa prizerali na ruletu, okolo ktorej sa tlačili veselí ľudia, ako Justus Kroger a Peter Dohlmann. Konzul nikdy nehral.

Tóny sa slnila, kúpala, jedla klobásy s paprikovou omáčkou a chodila na dlhé vychádzky s Mortenom; vychádzky do susedného mesta, popri štrande k vysoko položenému Morskému chrámu, odkiaľ bol široký výhľad na more a kraj, alebo hore do lesíka, ktorý ležal za kúpeľným domom a na vyvýšenom mieste ktorého visel veľký zvon, zvolávajúci k table d'hôte... Alebo veslovali cez Travu k Privalu, kde sa nachádzal jantár...

Morten bol zábavný sprievodca, hoci jeho náhľady zneli dosť prudko a odsudzujúco. Mal o veciach prísny, ale spravodlivý úsudok, ktorý vždy rozhodne vynášal, hoci sa pritom červenal. Tóny bola zarmútená a hrešila ho, keď trochu nešikovným spôsobom vyhlásil všetkých šľachticov za idiotov a úbožiakov. No bola veľmi hrdá, že k nej sa správal otvorene a dôverne jej vykladal svoje názory, ktoré pred rodičmi tajil. Raz jej povedal:

„Musím vám prezradiť ešte toto: v mojej izbe v Gottingene mám úplnú kostru... kostru pospájanú drôtom. No, a na túto kostru som navliekol starú policajnú uniformu... ha! Nezdá sa vám to skvelé? Ale to, preboha, nepovedzte môjmu otcovi!“

Niekedy sa stalo, že sa Tóny stretla so svojou mestskou spoločnosťou na štrande, v kúpeľnom parku, inokedy ju zas pribrali do tanca, na nejakú spoločnú vychádzku alebo do veslárskej partie. Vtedy Morten „sedel na kameňoch“. Tieto kamene sa pre nich hneď od prvého dňa stali ustáleným zvratom. „Sedieť na kameňoch“ znamenalo: „byť sám a nudiť sa“. Ak bol daždivý deň a more sa zahalilo sivým závojom, takže úplne splývalo s nízkou oblohou, ktorá premočila pobrežie a zaplavila chodníčky, Tóny povedala:

„Dnes musíme obaja sedieť na kameňoch — na verande, alebo v obývacej izbe. Neostáva, Morten, nič iné, len aby ste mi zaspievali svoje študentské pesničky, hoci ma to strašne nudí.“

„Áno,“ povedal Morten, „sadnime si... Ale, viete, keď ste vy pri tom, tak to už nie sú kamene!“ Pravdaže, také niečo nevravel, keď bol prítomný jeho otec. Matka to mohla počuť.

„Co teraz?“ spýtal sa veliteľ lodivodov, keď sa po obede Tóny a Morten súčasne zdvihli a chystali sa spoločne odísť... „Kdeže, mladí páni?“

„Môžem slečnu Antóniu odprevadiť na kúsok k Morskému

chrámu?“

„Tak, môžeš? Povedz mi, synku, či by nebolo múdrejšie, keby si sa zatvoril do svojej izby a zopakoval si svoje nervové povrazce? Kým sa vrátiš do Gottingenu, všetko zabudneš...“

Ale pani Schwarzkopfová povedala mierne: „Bože môj, Diederich, prečo by nemohol ísť? Nechaj ho, nech len ide. Ved má prázdniny. A či on nemá mať vôbec nič z našej návštevy?“ — A tak potom išli.

Kráčali pobrežím, celkom popri vode, tade, kde piesok bol od prílivu mokrý, obrúsený a stvrdnutý, takže mohli kráčať bez námahy; kde ležali rozhádzané malé obyčajné biele mušle a popri nich iné, väčšie, podlhovasté, opalizujúce, medzi nimi žltozelené morské riasy s guľatými holými plodmi, ktoré puknú, keď sa na ne stúpi — a medúzy, obyčajné, vodovej farby, ako aj červenožlté, jedovaté, ktoré pália nohu, keď sa ich človek pri kúpaní dotkne.

„Chcete vedieť, aká som bola prv hlúpa?“ povedala Tóny.

KAJZROVÁ, IRENA - ŠKOLA DOMÁCEHO ŠITIA

KAJZROVÁ, IRENA
KAJZR, MIROSLAV

ŠKOLA DOMÁCEHO ŠITIA

Práca, Bratislava, 1966
edícia Praktické príručky (5/66)
obálka Jiří Mezřický
2. vydanie, 6.000 výtlačkov
74-038-66

domácnosť, príručky, hobby,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 970 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

2,70 € PREDANÉ

*piska*

KUKUČÍN, MARTIN - DOM V STRÁNI

KUKUČÍN, MARTIN

DOM V STRÁNI

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1961
edícia Hviezdoslavova knižnica (66)
ilustrácie Ferdinand Hložník
doslov Andrej Mráz
poznámky Marianna Prídavková
9. vydanie, 60.000 výtlačkov

beletria, román
329 s., slovenčina
hmotnosť: 342 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

2,00 € PREDANÉ

*piska*

Všade dobre -  doma najlepšie

Dnes popoludní zabáva sa zas Niko Dubčić so svojím člnom Leptirom v prístave dolčinskom.

Meštrál duje ako každé odpoludnie v lete, nadúva sa biela plachta Leptira. Člnok letí po hladine ako labuť, nechávajúc za sebou brázdu. Niko sedí na kormidle, otáčajúc člnom dľa vôle, ani čo by to bol dobre drezovaný koník. Prímorské vrchy čnejú sťa múry hradné do modrej, tmavej oblohy. Ich rozrýpané hrebene a pošmúrne boky trasú sa sťa libačka cez rozohriaty vzduch. Dediny v ich úpatí podriemujú ako omámené v záštite viníc a olív. Z druhej strany sivie sa náš úbohý ostrov, vypálený od slnca, iba čo sa černejú fľaky hôr v šťavnatej ešte zeleni, ktorá dosiaľ odolala všeobecnej suchote ...

Člny a trabakuly v prístave hojdajú sa rytmicky pod údermi meštrála, potrhujúc laná a povrazy, ktorými sú priviazané o nábrežie. Napospol sú pozakrývané rozostretými plachtami, na tônistých palubách chrápe junáckym snom ohorený mornár, nemohúc odolať zmalátneniu.

Niko nepozoruje ničoho zo všetkého toho. Neraz sa on kochal v podobnej horúcej, odpoludňajšej nálade. Nie veru, ani v dumách nenie zabratý. Skôr strežie, hladiac podchvíľou k predhoriu sv. Ďušta, ako čo by stamtadiaľ niečo očakával. A hľa, tam práve spoza majáka akoby kto niesol žrď a zápäť za ňou druhá žrď. Šinú sa poza predhorie obidve, jednakým tempom, sťa dohovorené, keď tu znenazdania vystrčí sa spoza brehu predhoria, cele zvedavo, ostrý nos lode; pred ním sa more dvíha a na obe strany odhadzuje, sťaby prsť pred lemešom pluha, peniac sa a čľupkajúc. Hneď zatým sa vystrčí i objemné brušisko lode, hore obielené, dolu čierne, až kam asi dosahuje more, a už sa rozlieha driemajúcim okolím chrapľavé kikiríkame nie amerikánskeho kohúta, lež lodného stroja, pod ktorým loď keruje v mohutnom oblúku rovno do prístavu dolčinského.

Na zakikiríkanie skočili mornári Špiro a Kuzma do svojej bielej bárky a veslujúc skladno poberajú sa k lodi, ktorá dľa všetkého nemieni pristať k mostu, ktorý hlboko trčí do mora, zaštitujúc prístav od južných vetrov. Onedlho zarachotí mašina, scvendžiac reťazami, na ktorých Polanda spúšťa svoju kotvu do mora; Špiro a Kuzma zas priväzujú lano o ucho boje, ktorá sťa obrovská biela tekvica tancuje na vlnách mora. Polanda sa zakotvila vprostred prístavu. No vtom i Nikov čln priletel skoro k samej lodi, obišiel ju zručným oblúkom, hojdajúc sa a skákajúc po rozpenenom mori, ktoré rozmiešala sťa obrovskou habarkou, loďová vrtula. Ale Niko si toho všetkého nevšíma; vyzerá a skúma, kto je na palube, okolo zábradlia, v tôni, ktorú hádže rozostretá plachta. Jesto tam dakoľko ľudí a medzi nimi oslnila ho šumná tvár Katice ...

Jej nádherné oči hľadia naň nežno a milo, nespúšťajúc sa z neho, lesknú sa hrdosťou v povedomí svojej ceny a krásy. No hneď sa odvrátili, celá bytosť sa striasla, zmiatla v hlbokých rozpakoch, keď jej Niko zamáchal bielou šatôčkou, verejne, bez okúňania, akoby mu nezáležalo na údive jej spolucestovateľov, ktorí nevedia, čo znamená to vítanie zo strany elegantného pána dievčiny, dľa všetkého pospolitej. Nemá ona ani odvahy prijať jeho pozdrav, so živým rumencom v tvári... ,Ešte neprivykla na myšlienku, že sme svoji,' myslí si Niko, usmievajúc sa, lebo všetko v ňom jasá a výska od šťastia. ,Veď je i div, ona — moja snúbenica, úradne uznaná!' Vykríkol by od veľkého šťastia, ktoré ho privalilo sťa bralisko ... Výska sám v sebe i pri pohľade na Mateho, Pretúra starého, ktorý sa ho usiluje nevidieť a preto pozerá tak meravo do údolia, ktoré vedie rovno pod Grabovik, popod naše mesto. Vidno na ňom, že sa mu zunovalo cestovanie. Ledva čaká, kedy príde do svojho domu a začne svoju obvyklú prácu, ktorá sa mu stala nutnosťou. V nej zabudne aspoň na chvíľu na zápletky a všetky starosti, ktoré ho v posledné dni prikvačili, nedávajúc mu vo dne v noci pokoja. Tento pánik v bielych šatách, s dobrým, veselým úsmevom, ktorého sa on vynasnažuje nespozorovať, oj, ten pánik mu vyviedol peknú komédiu, z ktorej sa tak skoro nespamätá ...

ZAGORKA, MARIJA JURIČ - GRIČSKÁ ČARODEJNICA III.

ZAGORKA, MARIJA JURIČ

GRIČSKÁ ČARODEJNICA III.
SOKYŇA MÁRIE TERÉZIE
(Grička vještica)
(Suparnica Marije Terezije)

Smena, Bratislava, 1972
preklad Ján Jankovič
obálka Renáta Vlachová
95.000 výtlačkov
73-017-72

beletria, román, literatúra chorvátska
576 s., slovenčina
hmotnosť: 575 g

tvrdá väzba

PREDANÉ stav: dobrý *erima* predané
PREDANÉ  stav: bez prebalu, obal ušpinený, väzba v poriadku *piska*

Nie náhodou prichádza čitatelom do rúk ďalší zväzok rozsiahleho románu Marije Jurič Zagorky GRIČSKÁ ČARODEJNICA. Možno povedať, že už prvé dva zväzky sa stali u nás akýmsi, nazvime to „ľudovým“ bestsellerom, pričom je známe, že výrazný úspech knihy, najmä úspech bestselleru, nemožno predvídať ani vysvetliť. A dovoľme si ešte pohľad trochu sociologický: ak človek dnes popri iných možnostiach, kde sa môže slobodne rozhodnúť a vybrať si, siahne po knihe, dá sa to kvalifikovať ako výrazný prejav kultúrnej aktivity a ozajstného záujmu o knihu.

Ak by sme sa teda spýtali, čo najviac púta na tomto románe, nepochybne by sme dostali niekoľko typov odpovedi: modus vivendi vtedajšej spoločnosti, voči ktorému sa autorka netají svojou kritičnosťou, romantika prostredia, v ktorom sa dej odohráva, nežná a čistá láska mladých, pekných ľudí, boj dobra so zlom a najmä — napätie od začiatku do konca.

Autorka nesklame čitateľov ani v treťom zväzku nazvanom SOKYŇA MÁRIE TERÉZIE. Dej sa z Chorvátska prenesie na viedenský panovnícky dvor, odhalí politické napätie vytvárané na jednej strane absolutistickou panovníčkou Mariou Teréziou a na strane druhej jej osvietensky zmýšľajúcim synom Jozefom. Historicky stroho známe fakty pôsobia neobyčajne pútavo a plasticky doplnené o intímny pohľad do zákulisia kráľovskej rodiny, intríg vládychtivých jezuitov, dvorných klebiet, závisti a nenávisti. V tomto prostredí pokračuje príbeh romantickej lásky mladej manželskej dvojice: kapitána dvornej stráže Sinišu Vojkffyho a jeho krásnej ženy Nery, kráľovninej dvornej dámy.

Nič netušiaca mladá dvojica sa dostane do šialeného víru dvorných intríg, čo akoby patrili k vtedajšiemu bontónu. Obaja sa stávajú zbraňami v rukách mocnej, nie však nezraniteľnej, no zato tvrdej panovníčky, ktorá necitlivým zasahovaním do ich osudov chce riešiť svoje osobné problémy.

Úsilie autorky zachytiť aspoň čiastočne dobovú fresku, podať pravdivé svedectvo o dvore Márie Terézie, živo vykresliť zápas o politickú moc, ukázať pohľad na pestrú viedenskú ulicu a život mešťanov tých čias a napokon — do tohto všetkého vložiť osudy ľudí, hnaných mocou do najfantastickejších situácií plných neočakávaných zvratov, sa už stretlo s úspechom. Nepochybne splní aj očakávanie čitateľov, najmä tých, ktorí sa už s GRIČSKOU ČARODEJNICOU v predchádzajúcich zväzkoch zoznámili.

STOLÁR

Bolo to na druhý deň po slávnosti v Schönbrunne. Siniša čakal Neru vo svojom viedenskom byte. Spolu s Filipom, ktorý medzitým vyzdravel, usiloval sa skrášliť byt kvetmi. No podchvíľou ustal vo svojom nadšení a smutne sa zamyslel. Odkedy bol v zámku kňažnej Vilmy, do duše mu vnikol nepokoj, ktorý kalil radosť zo stretnutia. Spomenul si na včerajšok. Netešilo ho vidieť, ako si jeho ženu všetci obzerajú a obdivujú. Cítil, že vo chvíli, keď cisár Jozef okolo neho prechádzal, sa niečo stalo. Ešte nezabudol na pohľad, akým na ňu cisár pozrel.

Včerajší deň rozdúchal podozrenie, ktoré mu do srdca zasiala Vilma.

„Je možné, že mladý cisár jej dvorí?“

Pred domom zastal dvorný koč so štvorzáprahom. Siniša zazrel Neru a zabudol na všetko. Vybehol jej oproti.

Vošla svieža a veselá a objala ho.

— Každý piatok dostanem voľno, — povedala mu ešte vo dverách. — A možno i častejšie. Jedinou cestou k nášmu šťastiu je vo všetkom vyhovieť kráľovnej.

Sadli si za stôl a rozhovorili sa o paláci, o kráľovnej a o slávnosti. Keď prešli do salóna, Nera si sadla na diván. Siniša sa k nej naklonil a zahľadel sa jej do očí.

— Prečo si bola včera taká veselá?

— Veselá? Nemala som veľkú radosť.

— Vieš, vtedy po rozhovore s cisárom Jozefom.

— Ach, áno, to bolo chvíľu po tom, ako mi kráľovná oznámila, že ma pustí za tebou.

— Cez celú slávnosť si bola veselá ...

— Nevšimol si si, že po celý čas som hľadela iba na teba? Bol si taký krásny. Pýšila som sa tebou a myslela som na to, ako sa stretneme.

— Nera, naozaj ma máš rada?

— Nevďačník! — Nera nežne láskala Sinišu, no on sa zrazu ozval:

— Nera, povedz, môže sa z vďaky zrodiť láska?

— Z vďaky, ako to?

— Povedzme, že muž zachráni dievčaťu život. Ona sa o tom dozvie a z vďačnosti sa doňho zaľúbi.

— Vďaka nie je láska. Láska vzniká sama od seba.

VERNE, JULES - PÄTNÁSŤROČNÝ KAPITÁN

VERNE, JULES

PÄTNÁSŤROČNÝ KAPITÁN
(Un capitaine de quinze ans)

Mladé letá, Bratislava, 1969
edícia Klub mladých čitateľov
preklad Štefan Kocián
doslov Ján Boor
ilustrácie Ondrej Mariássy
4. vydanie, 17.000 výtlačkov
66-014-69

beletria, dobrodružné, román
396 s., slovenčina
hmotnosť: 731 g

tvrdá väzba
stav: dosky uvoľnené od knižného bloku, bez prebalu, neautorské venovanie

PREDANÉ

*piska*

KAPITOLA 10

Ďalšie štyri dni

Dick Sand bol teda kapitánom Pútnika. Nestrácal ani chvíľku, aby sa rozvinuli všetky plachty.

Už sme spomínali, že cestujúcim ostávala jediná nádej: dostat sa do niektorého prístavu na americkom pobreží, aj keď nie do Valparaísa. Dick Sand chcel najprv zistiť smer a rýchlosť Pútnika. K tomu potreboval naniesť každý deň na mapu vzdialenosť zistenú meračom rýchlosti a buzolou. Na lodi bol aj osobitný merač rýchlosti s ciferníkom a ukazovateľom, ktoré veľmi presne udávajú rýchlosť za určitý čas. Tento jednoduchý, užitočný nástroj mohol lodi preukázať veľké služby, ba aj černosti čoskoro vedeli, ako s ním pracovať.

Ostávala už len jediná možnosť omylu: morské prúdy. Na jej vylúčenie nestačí odhad. Len hvezdárske pozorovania by mohli dosiahnuť presný výsledok. Nuž a mladý plavčík ešte nedokázal robiť takéto pozorovania.

V istej chvíli pomýšľal Dick Sand aj na to, že dopraví Pútnika späť na Nový Zéland. Plavba by netrvala tak dlho a bol by tak aj urobil, keby sa vietor, ktorý bol až doteraz nepriaznivý, nebol obrátil. Bolo teda výhodnejšie zamieriť k Amerike.

A naozaj, vietor fúkal od severozápadu a stále mocnel.

Bolo len treba využiť ho a preplávať pod jeho náporom čo najväčší kus cesty.

Dick Sand sa teda rozhodol, že rozvinie všetky plachty Pútnika.

Na brig-golete má predný sťažeň štyri štvorhranné plachty. Hlavný sťažeň naproti tomu nesie menej plachiet. Na dolnom rahne má brigantínu, na hornom vrcholovku. Konečne na prove, na čeleňovom sťažni, sú napnuté tri plachty čeleňové.

Plachty čeleňové, brigantína, vrcholovka a stehlové plachty sa ľahko ovládajú. Možno ich rozvinúť aj z paluby, lebo nie sú priviazané k rahnám lanami, ktoré by sa museli najprv uvoľniť.

Naproti tomu pri plachtách predného sťažňa je potrebná oveľa väčšia zručnosť. Ak ich treba napnúť, musí sa liezť po povrazových rebríkoch, či už do koša predného sťažňa, či už na rahná bramové, alebo na vrchol. A to nielen vtedy, keď ich treba napnúť alebo uvoľniť, ale aj vtedy, keď sa ich plocha má zmenšiť. Treba liezť po šliapniciach, povrazoch zavesených pod rahnami, a pracovať iba jednou rukou, lebo druhou sa treba držať. Je to nebezpečné pre toho, kto na to nie je zvyknutý. Hojdanie a kolísanie lode, ešte citeľnejšie na vysokých sťažňoch, údery plachiet, vzdúvaných silnejším vetrom, to všetko môže ľahko zhodiť človeka do vody. Bola to pre Toma a jeho druhov vskutku nebezpečná práca.

Našťastie vial mierny vetrík. Hojdanie a kolísanie bolo dosť mierne.

Keď sa vybral Dick Sand na znamenie kapitána Hulla na miesto katastrofy, Pútnik mal rozvinuté iba čeleňové plachty, brigantínu, veľkú prednú a košovú plachtu. Aby loď uviedol do pohybu, sta-

STENDHAL - KARTÚZA PARMSKÁ

STENDHAL

KARTÚZA PARMSKÁ
(La Chartreusse de Parme)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
edícia Svetová tvorba (7)
preklad Štefan Horváth
štúdia Anton Vantuch
verše prebásnil Viliam Turčány
obálka Ivan Urbánek
2. vydanie, 17.000 výtlačkov
61-151-63

beletria, román
514 s., slovenčina
hmotnosť: 535 g

tvrdá voľba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,00 € 

*piska*

Kartúza parmská je dielo, v ktorom sa výrazne prejavuje Stendhalova pokrokovosť a nezmieriteľný, realistickým majstrovstvom umocnený odpor proti tmárstvu, pretvárke a útlaku. Jadro deja je umiestené do Talianska, ktoré v prvej polovici XIX. storočia, teda v čase deja Kartúzy, bolo vydané napospas najčernejšej reakcii. Vládnuca trieda, ktorá sa sotva stačila spamätať z prestrašenia, vyvolaného výbojom revolučných myšlienok za napoleonovských vojen, zabezpečuje si panstvo proti akémukoľvek náznaku pokrokovosti. Všetko, čo prejavuje nadšenie, čo sa hýbe a smelšie dýcha, je podozrivé a preto prenasledované. Špehúnstvo, intrigy, bezhraničná svojvôľa mocných rozhodujú o všetkom. Aj hrdina románu, Fabrizzio del Dongo, dostát a takéto ponaučenia: nedávať najavo nijaké nadšenie, nijakú duchaplnosť, neoddávať sa slobodnému mysleniu — to je jediná cesta k úspechu, ku skvelej kariére a priazni vladárov. A kto je postihnutý týmito „neresťami“, jediným prostriedkom sebaobrany je pretvárka.

No Stendhal nachádza v Taliansku aj vášnivých bojovníkov proti tyranom, kým vo Francúzsku v období porevolučnej reakcie možno beztrestne prejavovať len jedinú vášeň — lásku k peniazom. Pravda, Stendhal sám je príliš v zajatí dobového myslenia a nevidí jasné východisko pre svojich kladných hrdinov. Jeho revolucionár Ferrante Palla, básnik, filozof a — zbojník, v Kartúze parmskej vyznieva v značnej miere ako lyp pochábľa, fantasta.

Dej Kartúzy parmskej je známy, aj keď zväčša v znetvorenej podobe filmového prepisu. Je utkaný z intríg a vášní, svojvôle despotov a duchaplného klamania. Hrdinov Kartúzy, zajatých v zjemnenej osnove životných spôsobov doby, ovláda silná vitalita a neľútostná osudovosť, pripomínajúca renesančných ľudí. Stendhal sa v diele prejavuje ako prenikavý psychológ. No nie je to u neho samoúčelné zameranie, lebo jednotlivca vždy vidí zasadeného do rámca dobovej spoločnosti, spriahnutého s antagonistickými záujmami spoločnosti. Je pritom príznačné, že ušľachtilosťou, nefalšovanou ľudskosťou zaodieva takmer všetky postavy z ľudu, kým typy z vládnucej triedy stavia na pranier svojho nemilosrdne ironizujúceho postrehu. Realisticky načrtáva profil doby a nenecháva v pochybnostiach, pokiaľ ide o hodnotenie jej kladných a záporných prvkov.

V Stendhalovom diele treba obdivovať majstrovskú kompozíciu deja, jasný a čistý štýl bez zbytočných príkras romantického razenia a bez rozplývavej šírky. Taká je napríklad monumentálna skratka opisu bitky pri Waterloo. No z dnešného hľadiska je podstatné ideové zameranie, presvedčivá kresba záujmových protikladov vtedajšej spoločnosti, zvýraznenie neudržateľnosti a nezmyselnosti toho, čo je prežité a len kŕčovite sa drží pri živote.

Treba sa opäť a opäť vracať k Stendhalovi. V jeho dielach si možno overovať platnosť objektívnych zákonov spoločenského vývoja a z ich pôsobenia v špecifických podmienkach príslušnej doby utvrdzovať správny náhľad na spoločenský vývoj vôbec.

SIEDMA KAPITOLA

HISTÓRIU ŠTYROCH NASLEDUJÚCICH ROKOV BY sme museli vyplniť takými istými bezvýznamnými dvorskými drobnôstkami, aké sme práve vyrozprávali. Markíza so svojimi dcérami prichádzala každú jar na dva mesiace do sanseverinovského paláca alebo na majetok Saccu na brehu Pádu. Boli to veľmi príjemné chvíle a hovorilo sa o Fabrizziovi, ale gróf mu nikdy nechcel dovoliť čo len raz navštíviť Parmu. Vojvodkyňa a minister síce museli ponaprávať niekoľko jeho bláznivých kúskov, ale vcelku sa Fabrizzio držal dosť múdro línie, ktorú mu naznačili: byť veľmožom, ktorý študuje bohoslovie a pri kariére naskrze neráta so svojou cnosťou. V Neapoli sa živo pustil do štúdia antiky, robil vykopávky; táto vášeň takmer nahradila jeho záľubu pre kone. Predal svoje anglické kone, aby mohol pokračovať vo vykopávkach v Misene, kde našiel poprsie Tiberia, ešte mladého; táto busta sa zaradila medzi najkrajšie pamiatky antiky. Jej objav spôsobil mu vari najživšie potešenie, aké v Neapoli zažil. Mal príliš hrdého ducha, aby sa snažil napodobňovať ostatných mládencov a aby sa mu napríklad chcelo aspoň trochu vážne hrať úlohu zaľúbeného. Pravdaže, mal dosť mileniek, ale nemali pre neho nijaký význam a mohlo sa o ňom povedať, že napriek svojim rokom nevedel, čo je láska; tým väčšmi ho však milovali. Nič mu neprekážalo počínať si uhladene a chladnokrvne, lebo pre neho bola jedna mladá a pekná žena práve taká ako druhá mladá a pekná žena; len tá posledná mu pripadala najdráždivejšia. V poslednom roku jeho pobytu sa doňho bláznivo zaľúbila jedna z najobdivovanejších neapolských dám; sprvoti ho to zabávalo, ale napokon ho to tak nesmierne nudilo, že sa okrem iného aj preto tešil na odchod, lebo sa zbaví pozornosti rozkošnej vojvodkyne z A ... V roku 1821 obstojne zložil všetky skúšky, jeho riaditeľ alebo vychovávateľ dostal rad a dar a on mohol konečne odísť do Parmy, do mesta, na ktoré tak často myslel. Bol monsignore a do koča mal zapriahnuté štyri kone. Na poštovej stanici pred Parmou si vzal len dva a v meste dal zastaviť pred kostolom svätého Jána. Tam bol nádherný náhrobok arcibiskupa Ascania del Dongo, jeho prastrýca, pôvodcu Latinskej genealógie. Pomodlil sa pri náhrobku, potom sa pobral peši do paláca vojvodkyne, ktorá ho čakala len o niekoľko dní neskôr. V salóne mala veľkú spoločnosť, ale čoskoro ju nechali samu.

— No tak! Si so mnou spokojná? — povedal, hodiac sa jej do náručia. — Vďaka tebe namiesto nudy v Novarre s policajne schválenou milenkou strávil som v Neapoli štyri dosť šťastné roky.

Vojvodkyňa sa nevedela spamätať z údivu. Keby ho bola stretla na ulici, nebola by ho poznala; pripadal jej taký, aký bol v skutočnosti: jeden z najkrajších mužských v Taliansku, najmä tvár mal pôvabnú. Keď ho posielala do Neapola, mal spôsoby smelého odvážlivca; jazdecký bičík, ktorý vtedy nosieval, akoby bol nerozlučnou časťou jeho bytosti. Teraz mal veľmi vznešený výzor a pred cudzími ľuďmi bol veľmi odmeraný. Vybadala u neho, že si v súkromnom živote zachoval všetok oheň ranej mladosti. Bol to diamant, ktorý brúsením nič nestratil. Neminula sa ani hodina od Fabrizziovho príchodu a prišiel gróf Mosca; prišiel trochu privčas. Mladík sa mu tak vyberane vyslovil o parmskom kríži, ktorý udelili jeho vychovávateľovi, a svoju hlbokú vďačnosť za iné dobrodenia, o ktorých sa neopovážil hovoriť tak jasne, vyjadril tak dokonale a taktne, že minister ho na prvý pohľad posudzoval priaznivo. — Tento synovec, — povedal potichu vojvodkyni, — je ako stvorený, aby robil česť všetkým hodnostiam, na ktoré ho budete chcieť v budúcnosti povzniesť. — Dosiaľ šlo

KAFKA, FRANZ - ZÁMOK

KAFKA, FRANZ

ZÁMOK
(Das Schloss)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
preklad Perla Bžochová
doslov Eduard Goldstücker
edícia Tvorba národov
obálka František Kaušitz
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13.72-070-65

beletria, román
340 s., slovenčina
hmotnosť: 381 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ stav: dobrý

PREDANÉ stav: kniha vo veľmi dobrom stave, prebal natrhnutý 3 cm 

Po rozsiahlych diskusiách o tvorbe pražského autora Franza Kafku (1883—1924), ktoré v posledných rokoch prebiehali na stránkach našich novín, prichádza do rúk slovenskej čitateľskej verejnosti Kafkovo najrozsiahlejšie nedokončené dielo Zámok. Pre bližšie pochopenie jeho tvorby má taký istý význam ako román Proces. Všetko, čo jestvuje u Kafku roztratene — v poviedkach, korešpondencii a prozaických fragmentoch — ako tzv. problematika človeka, dostáva v Zámku svoj výrazný tvar. Postava románu zememerač K., ktorý zdanlivo bez východiska blúdi po dedine a hľadá nedosiahnuteľný prístup do zámku, pripúšťa rozličnú interpretáciu, tak ako celý svet kafkovskej prózy. Pojem odcudzenia, maximálne rozvedený práve v Kafkových prózach, nadobúda v Zámku priam obludné rozmery. Zememerač K. je obklopený cudzou, nepriateľskou skutočnosťou, je v neviditeľnom zajatí neznámych síl a každé jeho úsilie stroskotáva na začarovanom kruhu moci. A predsa sa tento osamotený jednotlivec nevzdáva, aj keď je jasné, že svoj cieľ nikdy nedosiahne.

Nezáleží na záveroch a východiskách Kafkovho románu. Oveľa dôležitejšie je, že s neobyčajnou umeleckou presvedčivosťou zobrazil postavenie človeka v modernom svete a že ho týmto obrazom núti, aby si uvedomil sám seba.

Kafkov Zámok vychádza v slovenčine aj s doplnkami a fragmentami textov. Všetky hlavné postavy u Kafku majú len jednu voľbu: alebo sa zmieria so svetom, v ktorom žijú, alebo sa proti nemu vzbúria. Inej voľby nieto. Neexistuje nijaká iná alternatíva, nijaká iná situácia, len táto jediná, a tá sa utvára negatívne alebo pozitívne. S negatívnou formou sa stretáme v Procese, s pozitívnou v Zámku.

KAPITOLA PIATA

K. sa skoro sám čudoval, ako málo starostí mu spôsobuje rozhovor so starostom. Vysvetľoval si to tým, že podľa doterajších skúseností bol pre neho služobný styk s grófskymi úradmi veľmi jednoduchý. Vyplývalo to jednak z toho, že vzhľadom na jeho záležitosť bola zrejme vydaná určitá, navonok preňho veľmi priaznivá zásada, a jednak z obdivuhodnej jednotnosti služby, ktorej zvláštnu dokonalosť vytušil človek hlavne tam, kde jej naoko nebolo. Niekedy, keď K. myslel na tieto veci, nebol ďaleko od toho, aby svoje položenie považoval za uspokojujúce, hoci si po takýchto návaloch pohody vždy rýchlo povedal, že nebezpečenstvo väzí práve v tom.

Priamy styk s úradmi nebol ani príliš ťažký, lebo úrady, nech by boli organizované akokoľvek dobre, obhajovali vždy len v mene vzdialených, neviditeľných pánov vzdialené, neviditeľné veci, zatiaľ čo K. bojoval o niečo nanajvýš živé a blízke, o seba; okrem toho aspoň celkom zo začiatku, bojoval z vlastnej vôle, pretože útočníkom bol on; a nebojoval o seba sám, očividne tu boli ešte iné sily, ktoré nepoznal, v ktoré však podľa úradných opatrení mohol veriť. No tým, že mu úrady v nepodstatných veciach - o väčšie doteraz nešlo - dopredu vychádzali v ústrety, oberali ho o možnosť malých, ľahkých víťazstiev, a tým aj o príslušné zadosťučinenie a z neho vyplývajúcu odôvodnenú istotu pre ďalšie, väčšie boje. Namiesto toho nechávali K.-a, pravda, len v okruhu dediny, prekĺznuť, kam chcel, rozmaznávali ho tým a oslabovali, znemožňovali tu akýkoľvek boj a presúvali ho tak do mimoúradného, vonkoncom neprehľadného, pošmúrneho, čudného života. Keby sa stále nemal na pozore, istotne by sa mohlo stať, že jedného dňa - napriek ochote úradov a napriek dokonalému plneniu všetkých tak prehnane ľahkých úradných povinností, oklamaný zdanlivou priazňou - urobí vo svojom mimoúradnom živote taký neopatrný krok, že sa zrúti, a úrad, ešte stále mierne a priateľsky, akoby proti svojej vôli, ale v mene nejakého jemu neznámeho verejného poriadku, zakročí a odprace ho z cesty. A čo vlastne bol ten mimoúradný život? K. ešte nevidel, aby sa úrad niekde tak prelínal so životom ako tu, že sa niekedy zdalo, akoby si úrad a život boli vymenili miesta. Čo znamenala napríklad doteraz len formálna moc, ktorú Klamm prejavoval nad K.-ovou službou, v porovnaní s mocou, ktorú mal Klamm celkom zjavne v K.-ovej spálni. Tak sa stalo, že nejaký ľahkomyseľný postup, isté uvoľnenie tu bolo namieste len v priamom styku s úradmi, ináč musel byť človek veľmi opatrný, musel sa obzerať na všetky strany, pri každom kroku.

K.-ova mienka o tunajších úradoch sa mu plne potvrdila priamo u starostu. Starosta, prívetivý, tučný, vyholený muž, bol chorý, mal ťažký záchvat dny, a prijal K.-a v posteli. „To je teda náš pán zememerač,“ povedal, chcel sa na privítanie nadvihnúť, no nepodarilo sa mu to, a hodil sa, ospravedlňujúco ukazujúc na nohy, nazad do vankúšov. Tichá žena, pohybujúca sa ako tieň v prítmí izby s malými, ešte aj záclonami zastretými oknami, priniesla K.-ovi stoličku a postavila ju k posteli. „Sadnite si, nože si sadnite, pán zememerač,“ povedal starosta, „a povedzte mi svoje želanie.“ K. mu prečítal Klammov list a pripojil niekoľko poznámok. Opäť mal pocit, že styk s úradmi je neobyčajne ľahký. Zniesli každú ťarchu, všetko sa dalo na ne preniesť, a človek sám pritom ostal nedotknutý a voľný. Akoby to svojím spôsobom cítil aj starosta, nepohodlne sa vrtel v posteli. Napokon povedal: „Ja, pán zememerač, ako ste iste zbadali, som o celej veci vedel. Že som sám ešte nič nevybavil, má svoju príčinu jednak v mojej chorobe a jednak v tom, že ste tak dlho nechodili, už som si myslel, že ste sa celej veci vzdali. No teraz, keď ste taký milý a sám ste ma vyhľadali, musím vám, pravdaže, povedať plnú, nepríjemnú pravdu. Ste prijatý za zememerača, ako vravíte; my však, žiaľ, nijakého zememerača nepotrebu-

ČECHOV, ANTON PAVLOVIČ - POVIEDKY I.

ČECHOV, ANTON PAVLOVIČ

POVIEDKY I.
(Izbrannyje proizvodenija v trech tomach. Tom pervyj)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1953
Edícia svetových klasikov (13)
edícia A. P. Čechov: Vybrané spisy v 5 sväzkoch (2)
preklad M. Takáčová, M. Ličková, Zora Jesenská
obálka František Muzika
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

beletria, próza krátka,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 496 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, na patitule pečiatky, bez prebalu

PREDANÉ

*piska*

KAPRÁL PRIŠIBEJEV

„Poddôstojník Prišibejev! Ste obvinený z toho, že tretieho septembra tohto roku urazili ste slovom i skutkom strážmajstra Žigina, starostu Al’apova, obecného strážnika Jefimova, boženíkov Ivanova a Gavrilova a ešte šiestich roľníkov, pričom prvých troch ste urazili pri výkone služobných povinnosti. Uznávate svoju vinu?“

Prišibejev, vráskavý kaprál s pichľavou tvárou, srazi päty a odpovedá chrapľavým, priškrteným hlasom, vyrážajúc slová, ako by dával povely:

„Vaše vysokorodie, pán smierčí sudca! Nuž teda podľa všetkých zákonitých predpisov je potrebné preskúmať okolnosti s oboch stránok. Vinný nie som ja, ale všetci ostatní. Celá vec sa stala skrz mŕtvolu, daj jej pánboh slávu večnú. Idem si tretieho tohto mesiaca s manželkou Anfisou spokojne, ako sa patrí, len keď vidím na brehu hŕbu kadejakých ľudí. — Akým právom sa tu shŕklo toľko sveta? — pýtam sa. — Prečo? Vari v zákone stojí, že národ má chodiť v čriedach? Kričím: Rozchod! — Začal som ich rozháňať, aby sa rozišli, rozkázal som strážnikovi, aby ich rozduril...“ „Dovoľte, veď vy nie ste strážmajster, ani starosta — je to vaša vec, rozháňať ľudí?“

„Nie veru! Nie jeho!“ ozvú sa hlasy zo všetkých kútov súdnej siene. „Strašne nám krv pije, vaše vysokorodie! Už pätnásť rokov trpíme od neho! Ako prišiel od vojska, od tých čias je v dedine na nevydržanie. Všetkých nás utrápil!"

„Tak je, prosím, vaše vysokorodie!“ hovorí svedok starosta. „Celá obec sa ponosuje. Nedá sa už s ním vydržať! Či je procesia, či svadba, alebo už akákoľvek príležitosť, všade kričí, rozhadzuje sa, poriadky robí. Deti ťahá za uši, za ženskými sliedi, aby sa čo nepridalo, ani keby im bol svokor... Onehdá chodil po domoch, zakazoval pesničky spievať a svietiť. Na to vraj nieto zákona, že sa má vyspevovať.“

„Počkajte, príde rad aj na vašu výpoveď,“ vraví sudca, „teraz nech pokračuje Prišibejev. Pokračujte, Prišibejev!“

„Rozkaz!“ chripí kaprál. „Ráčili ste sa vysloviť, vaše vysokorodie, že to nie je moja vec, rozháňať ľudí... Dobre, prosím... A keď sú neporiadky? Možno azda pripustiť, aby ľud šarapatil? V akom zákone to stojí, že ľudu treba vo všetkom dať voľnosť? Ja to nemôžem pripustiť, prosím. Ak ich ja nebudem rozháňať a robiť s nimi poriadky, tak kto? Nikto nepozná riadne predpisy, môžem povedať, vaše vysokorodie, že v celej obci ja jediný viem, ako treba zaobchádzať s pospolitým ľudom, ja sa vo všetkom vyznám, vaše vysokorodie. Ja nie som sedliak, ja som poddôstojník, slúžil som pri intendatúre, vo Varšave som slúžil, pri štábe, prosím, a potom, ráčite vedieť, keď som si už odslúžil, bol som hasičom, prosím, a potom skrze chorobu som sa vzdal hasičstva a dva roky som bol školníkom v chlapčenskom klasickom nižšom gymnáziu... Všetky predpisy poznám, prosím. A sedliak je jednoduchý človek, do ničoho sa nerozumie a musí ma poslúchať, lebo je to len jemu na osoh. Vezmite si napríklad túto vec... Rozoženiem svet na brehu, na piesku utopenec. — Pre akú príčinu tu leží? — pýtam sa. — Je to dáky poriadok? Prečo strážmajster stojí so založenými rukami! Prečo, reku, stražmajster, neupovedomíš vrchnosť? Možno sa tento nebohý sám utopil, a možno to smrdí aj Sibíriou. Možno, že je to zločinná vražda... — A strážmajster Žigin ako by nič, len fajči. — Kto nám tu bude rožka-