NOVOMESKÝ, LADISLAV - DEŇ

NOVOMESKÝ, LADISLAV

DEŇ

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Čítanie študujúcej mládeže (102)
zostavil a doslov napísal Karol Rosenbaum
prebal Vladimír Rostoka
1. vydanie, 9.000 výtlačkov

poézia, literárna teória, próza krátka, literatúra slovenská
300 s., 12 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 254 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,80 € PREDANÉ

*zukol2* in *H-2-8*

DROGIN, BOB - CURVEBALL

DROGIN, BOB

CURVEBALL
Špionáž, podvodník a lži, ktoré spôsobili vojnu

PRO, Banská Bystrica, 2008
preklad Roman Mezencev
ISBN 978-80-89057-23-8

história, politika
352 s., slovenčina
hmotnosť: 513 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,70 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol2*

Bob Drogin vo svojom románe - faktografii Curveball odpovedá na kľúčovú otázku:

Ako vlastne mohlo dôjsť k tomu, ŽE VLÁDA PRESVEDČILA SEBA AJ AMERICKÚ VEREJNOSŤ, ŽE SADDÁM HUSAJN MÁ ZBRANE HROMADNÉHO NIČENIA?

Dá sa pochopiť, že pre jastrabov usilujúcich o inváziu to bol jeden z kameňov viery, ale ich zbožné prianie nemohlo predsa stačiť na mobilizáciu stoviek tisícok vojakov a stoviek miliárd dolárov. Po teroristických útokoch na New York a Pentagon 11. 9. 2001 bola hrozba zbraní hromadného ničenia najvážnejším dôvodom z tých, ktoré viedli k rozpútaniu vojny v Iraku. „Niet pochybností, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia“, oznamoval viceprezident Dick Cheney koncom augusta 2002. Colin Powel, vtedajší minister zahraničných vecí, dokonca na pôde OSN predložil neoverené dôkazy. V posledných mesiacoch pred inváziou do Iraku v marci 2003 vláda prezidenta G. Busha však účelovo prekrútila pravdu a ignorovala zmysel pre zodpovednosť.

„Snažil som sa prísť na to, kde sa celý problém zamotal a ako nás mohla CIA, s ročným rozpočtom 45 miliárd dolárov, zaviesť do najhoršej traumy zahraničnej politiky za posledných 40 rokov. Nikdy v minulosti nikto z Američanov neobetoval toľko krvi, bohatstva a prestíže v honbe za falošnou predstavou. Iracký utečenec s krycím menom Curveball má v tomto príbehu kľúčovú úlohu.“

Bob Drogin je korešpondentom Los Angeles Times, kde sa venuje otázkam národnej bezpečnosti. Pracoval tiež ako zahraničný dopisovateľ Times v JAR a na Filipínach. Je laureátom viacerých ocenení za žurnalistiku, vrátane Pulitzerovej ceny, ceny Georgea Polka a ceny Roberta F. Kennedyho. Rozhovory s ním odvysielali televízne stanice CNN, BBC, PBS, NPR, Nightline a mnohé iné. Žije v Silver Spring v štáte Maryland, USA, s manželkou a dvomi deťmi.

KAPITOLA 26

V nedeľu 8. februára 2003, niekoľko minút po 9. hodine a tri dni po Powellovom prejave, konvoj bielych automobilov Nissan Patrol s veľkým čiernym označením „U.N." na dverách a kapote vyrazil cez bránu spred hotela Canal v Bagdade.

Štyri autá sa predierali cez hustú rannú premávku na južnom predmestí Bagdadu. Studený dážď, ktorý v noci padal, ešte stále ochladzoval vzduch. Na uliciach bolo vidno ľudí v hrubých vlnených svetroch a kabátoch, ktorí sa ponáhľali popri predajných stánkoch a obchodoch s potravinami. Autá nabrali rýchlosť, keď sa dostali na diaľnicu smerujúcu von z mesta.

OSN vydala pre svojich hľadačov zbraní v Iraku rádiové volacie znaky vojenského štýlu. Špecialisti na chemické zbrane boli tím „Charlie“, nukleárni vedci patrili do tímu „November“ a experti na rakety do tímu „Delta“. V tomto konvoji boli dvanásti členovia tímu „Bravo“ - kontingent inšpektorov OSN pre biologické zbrane.

V novembri predchádzajúceho roku sa inšpektori OSN po štyroch rokoch neprítomnosti v krajine vrátili do Iraku. Oficiálny názov ich organizácie sa zmenil z UNSCOM na UNMOVIC, ale práca zostala v podstate rovnaká. Od návratu inšpektori vykonávali každodenne asi tucet alebo aj viac inšpekcií, nevynímajúc piatky ani iné sviatočné dni. Inšpekčné skupiny vykonali razie asi v 350 továrňach, vojenských základniach, štátnych úradoch, súkromných domoch a na iných miestach. Väčšina z týchto miest bola známa a opakovane prehľadaná už v minulosti. Iba niekoľko desiatok miest bolo nových.

Kay Mereishová šéfovala biologickej skupine pre plánovanie a operácie, vrátane skupiny „Bravo“. Táto chudá, skoro päťdesiatročná inšpektorka, pracovala s energiou teriéra. Mala vedeckú hodnosť PhD. z biológie a agresívnu zvedavosť, čo bola pre túto misiu skvelá kombinácia. Predtým pracovala deväť rokov v prísne chránenom laboratóriu biologickej obrany vo Fort Detricku v Marylande, ktoré patrilo do rezortu Pentagonu. O biologických zbraniach toho vedela veľa.

Potom ako nastúpila do OSN, so silným pracovným zápalom sa ponáhľala do Iraku v prvej skupine inšpektorov. Narodila sa v Jordánsku a arabčinu ovládala perfektne. Napriek tomu však v Iraku hovorila po arabsky iba zriedkavo. Zistila, že sa dozvie oveľa viac, ak si ľudia okolo nej budú myslieť, že hovorí iba po anglicky.

Pred inšpekciou vybraných miest vedúci inšpekčných skupín zvyčajne pripravili detailné informačné podklady pre inšpektorov, aby boli dôkladne informovaní o mieste, na ktoré idú a o cieľoch inšpekcie. Ale v tomto prípade to bolo inak. Mereishová svojim inšpektorom skoro ráno oznámila iba to, že idú na mimoriadne dôležitú misiu, prehľadať nové miesto, o ktoré je veľký záujem. Okolo tejto inšpekcie sa robilo veľa tajomstiev.

CIA a MI6 si vynútili veľmi prísne obmedzenia. Ak by unikli informácie, Iračania by dokázali odstrániť z miesta inšpekcie všetky dôkazy. Mereishová a Martin Fosbrook, jej britský zástupca, boli oprávnení v prípade potreby zdieľať časť tajomstiev iba s americkými a britskými inšpektormi. V tomto prípade boli informácie také dôverné, že sa o nich nezmienili ani pred šéfinšpektorom z Holandska.

Nikto nechcel, aby vzťahy medzi CIA a UNMOVIC ešte viac ochladli. McLaughlin a ďalší čelní predstavitelia CIA z hĺbky duše nedôverovali Hansovi Blixovi, výkonnému predsedovi UNMOVIC. Bolo to trochu neférové. Tento švédsky diplomat odmietol, aby CIA, tak ako v 90-tych rokoch, používala jeho inšpektorov ako svojich špiónov. Vedenie CIA nadávalo, že si Blix predstavoval spravodajskú spoluprácu ako „jednosmernú cestu“. On sa ich pomoci dožadoval, ale odmietol odplácať im to tým, že by jeho ľudia fungovali v Iraku ako oči a uši CIA. Okrem toho, informácie z OSN unikali ako z deravého hrnca. Každá významnejšia spravodajská služba, vrátane irackej, mala v nej svojich ľudí.

„Ľudia nechceli inšpektorom pomáhať“, povedal istý vedúci predstaviteľ CIA. „Báli sa, že by sa tým znehodnotili informácie. Všeobecne sa verilo tomu, že medzi inšpektorov OSN by prenikol hocikto, aj so svojím psom. Existovali reálne obavy, že ak by sme im to dali, bolo by to zbabrané.“

TABLIC, BOHUSLAV - PAMÄTI ČESKO-SLOVENSKÝCH BÁSNIKOV ALEBO VERŠOVANCOV

TABLIC, BOHUSLAV

PAMÄTI ČESKO-SLOVENSKÝCH BÁSNIKOV ALEBO VERŠOVANCOV
ktorí sa alebo v Uhorsku narodili, alebo aspoň v Uhorsku žili

Slovenský Tatran, 2000
edícia Knihy do vrecka (6)
preklad a doslov Rudo Brtáň
1. vydanie v tejto edícii
ISBN 80-222-0485-4

životopisy, literárna teória,
296 s., slovenčina
hmotnosť: 291 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý, dve knižničné pečiatky

3,20 €

Nezastupiteľnú úlohu pri vzniku slovenského literárnohistorického myslenia, formujúceho sa v období osvietenstva na prelome 18. a 19. storočia, zohral Bohuslav Tablic dielom Pamäti česko slovenských básnikov alebo veršovcov, ktoré vyšlo postupne v štyroch zväzkoch. V tomto vydaní vám ich predkladáme v ucelenej podobe. 

SLÁDKOVIČ, ANDREJ - POÉZIA

SLÁDKOVIČ, ANDREJ

POÉZIA

Tatran, Bratislava, 1976
zostavil a štúdiu napísal Cyril Kraus
edícia Zlatý fond slovenskej literatúry (27)
prebal Ivan J. Kovačevič
2. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-765-77

poézia, antológia
640 s., slovenčina
hmotnosť: 742 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,20 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol2*

PRILEŽAJEVOVÁ, MARIJA - ZELENÁ MÁJOVÁ VETVIČKA

PRILEŽAJEVOVÁ, MARIJA

ZELENÁ MÁJOVÁ VETVIČKA
(Zelenaja vetka maja)

Mladé letá, Bratislava, 1981
preklad Vlasta Ballová
ilustrácie Karol Ondreička
edícia Čajka
2. vydanie, 20.000 výtlačkov
66-057-81

beletria, román,
368 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

0,80 €

*zukol2* darované THCK

Známa sovietska spisovatelka Marija Pavlovna Priležajevová sa narodila 22. júna 1903 v Jaroslavli. Po skončení školy (1920) stala sa učitelkou. Roku 1925 začala študovať na pedagogickej fakulte. Neskôr prednášala ruštinu na stredných školách v Archangeľsku, v Jachromi a v Moskve.

Písať začala roku 1939. Na začiatku Veľkej vlasteneckej vojny uverejnil časopis „Okťabr“ jej prvú novelu „Tento rok“. V rokoch vojny proti fašistickým votrelcom napísala romány „Taňa Slesarovová“ a „Študentky“. Román „Študentky“ bol autorkiným prvým dielom, ktoré vyšlo knižne. Všetky jej počiatočné práce čerpajú námet zo školského prostredia. Autorka v nich rieši otázky priateľstva, čestnosti a zásadovosti. Okrem románu „Mladosť Maše Strogovovej“, ktorý čerpá námet zo života mladej učiteľky, začínajúcej pedagogickú prax v ťažkých rokoch vojny, aj v ďalších románoch M. P. Priležajevovej sú hrdinami študentky („Nie si sám“, „Nad Volgou“). Okrem toho píše Priležajevová i historické a životopisné poviedky pre mládež (o detstve a mladosti M. I. Kalinina, o revolučnej činnosti mladého V. I. Lenina).

Čitateľkám edície Čajka pripravili sme druhé slovenské vydanie románu „Zelená májová vetvička“, v ktorom opisuje osud hrdinky Kate tak verne a sugestívne, že čitateľ cíti hlboké pretavenie cez autorkine osobné zážitky.

Kaťa prežíva neradostné detstvo v priestrannom dome len s matkou, ktorú opustil manžel, plukovník cárskej armády. Katin život sa zmení, keď matku odvezú do ústavu na liečenie a ju si odvedie príbuzná — baba Koka, vzdelaná, múdra žena. Tá si obľúbi osirelú školáčku Kaťu a stane sa jej oporou i po skončení školy, keď pošlú Kaťu učiť do dediny Ivaňkovo. Smrť láskavej baby Koky je pre Kaťu úderom. Cíti sa osamelá, hoci ju majú radi aj žiaci aj dospelí a pomáhajú jej, ako vedia.

Pozvánka na doplňujúce štúdium pre učiteľov znamená pre Kaťu rozlúčku s Ivaňkovom. Pred ňou stojí nový život, čakajú ju nové priateľky i prvá láska.

Otec Agafangel viedol hodinu svojím vlastným spôsobom.

Vždy začal nejakým príbehom, podobenstvom, z ktorého potom vychádzal pri výklade, a až nakoniec skúšal.

Aj teraz, ako zvyčajne, sa otec Agafangel pomaly prechádzal medzi lavicami, bez úvodu začal zamatovým hlasom rozprávať podobenstvo a zo zvyku vystrel ruku, aby ju položil na čiusi hlavu. Bol to zvyk, akoby stále dával požehnanie, nevnímal, čiu hlavu otcovsky prikryje širokým rukávom so šuštiacou atlasovou podšívkou.

Kaťa sa schúlila. Atlasová podšívka sa mäkko dotkla jej tváre. Pocítila jeho teplú bielu ruku. Zatajila dych a s odporom sa zaryla nechtami do teplej, mäkkej jemnej ruky.

Nezdržal sa, mykol sa a skríkol. Všetko sa to odohralo v okamihu, ale celá štvrtá paralelná uvidela, ako otec Agafangel prišiel do rozpakov, na bledoružovú tvár mu vystúpili červené fľaky, napravil si kríž na hrudi a takmer pošepky sa spýtal:

— Si chorá? Je ti zle?

Možno je naozaj chorá, od včera ju na prasknutie bolí hlava, nohy má ťažké, akoby na nich mala priviazané závažia.

— Protiví sa mi, že ste sa ma dotkli, — povedala Kaťa.

Zavládlo ticho. Dlhé, hrozivé. Dievčatá sa neodvážili ani pohnúť.

Otec Agafangel akoby o desať rokov ostarel, podišiel ťažkým krokom k učiteľskému stolu, sadol si, vytrhol zo zápisníka list, so smutnou tvárou naň čosi napísal, pridŕžajúc si pritom na hrudi 

pozlátený kríž, akoby v ňom hľadal oporu a silu prežiť poníženie.

— Odíď z triedy, Bektyšovová, a odnes tento lístok riaditeľke.

Kati v ušiach dunela ozvena vlastných krokov, také ticho ju odprevádzalo. Ako na pohrebe.

Chodby boli pusté. Kráčala po chodbe a niesla riaditeľke lístok. Zastala. Ticho povedala:

— Boh! — zavolala ticho zvláštnym, cudzím

hlasom. — Boh! — Započúvala sa, v spánkoch jej búšilo ako na poplach. — Otec Agafangel učil... nie, no nie je otec, on je pop... pop Agafangel nás učil, že ty všetko vidíš. Videl si, že potupil Frosiu? Frosia v teba dúfala. Vtedy s babou Kokou som počula, ako mníška čítala žalm: „V teba vkladáme všetky svoje nádeje...“ Kde si, boh? No? No? Odpovedz. Niet ťa. — Kaťa v hrôze stíchla. V spánkoch jej búšilo ako na poplach. Chodba bola pustá, tichá. Iba z najbližšej triedy sa ozýval monotónny hlas učiteľa. Pusto, ticho. Kaťa čakala. Ticho. Bledá od otrasu, od nečakaného, definitívneho objavu, zreteľne povedala: — Niet ťa. Pop Agafangel tebou straší, kryje sa tebou. Teba niet.

Riaditeľkina pracovňa bola veľkým tajomstvom. Gymnazistky sem vstupovali iba v krajných prípadoch, hoci mladistvá riaditeľka gymnázia s jamkami na lícach a s jasnými očami mala povesť prístupnej a spravodlivej ženy. Tu pohladkala niektorú zo žiačok, nehladiac na to, či je z bohatej alebo z chudobnej rodiny, tu zase pochválila za výborný prospech. Alebo potrestala. Nie zadarmo, zaslúžene.

ARCHER, JEFFREY - CHARLIEHO ŠŤASTIE

ARCHER, JEFFREY

CHARLIEHO ŠŤASTIE
(As the Crow Flies)

Motýľ, Bratislava, 1997
preklad Hviezdoslav Herman
obálka Branko Kocian
1. vydanie
ISBN 80-88775-34-5

beletria, román
272 s., slovenčina
hmotnosť: 403 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

3,00 € PREDANÉ

*zukol2*

Druhá časť príbehu Charlieho Trumpera pokrýva obdobie od sklonku štyridsiatych do začiatku sedemdesiatych rokov. Charlie je už úspešným podnikateľom, jeho veľkolepé plány ale zanovito hatí zlomyseľná starena - celoživotná protivníčka Trumperovcov pani Trenthamová. Do centra príbehu sa však dostáva nová generácia: mladý nádejný matematik Daniel Trumper, syn Becky, ktorý začína tušiť pravdu o svojom nemanželskom pôvode, a pekná mladá Austrálčanka Cathy, historička umenia, odchovaná melbournským sirotincom, ktorej najväčšou túžbou je dozvedieť sa niečo o svojich rodičoch. Charlieho Trumpera nezlomí ani nečakaná osobná tragédia a po strhujúcom, takmer detektívnom pátraní sa mu v napínavom finále príbehu podarí objaviť jediného človeka, schopného definitívne zmariť zlovestné plány pani Trenthamovej...

Becky netrpezlivo sedela na stoličke a najradšej by pána Ba-verstocka poriadne nakrútila kľukou ako gramofón, aby sa rozbehol rýchlejšie, už však začínala tušiť, že asi nič, čo by povedala, by ho nevedelo vytrhnúť z rovnomerného tempa, ktoré si zvolil.

„Výsledok nášho vyšetrovania,“ pokračoval Baverstock, „nás doviedol k presvedčeniu - a v tomto okamihu sa vám musím ospravedlniť za nedostatok citlivosti, lady Trumperová -, že otcom vášho dieťaťa je Guy Trentham, a nie Charles Trumper.“

Becky sklonila hlavu a pán Baverstock sa ešte raz ospravedlnil, kým pokračoval.

„Pravda, sir Raymond sa chcel jednoznačne uistiť, že Daniel je jeho pravnuk. Keď chlapec získal štipendium u sv. Pavla, dva razy preto navštívil túto školu.“

Becky sa zahľadela na starého právnika.

„Pri prvej príležitosti sledoval chlapca na koncerte - bol to Brahms, ak sa dobre pamätám - a druhý raz ho pozoroval pri preberaní Newtonovej ceny za matematiku v pamätný Deň zakladateľov. Myslím, že vy ste tam vtedy boli tiež. Počas oboch návštev si dal záležať na tom, aby sa chlapec nedozvedel o jeho prítomnosti. Po druhej návšteve bol sir Raymond celkom presvedčený, že Daniel je jeho pravnuk. Obávam sa, že všetci muži v tej rodine zdedili výraznú hardcastleovskú sánku, nehovoriac o sklone prešľapovať z nohy na nohu, keď sú niečím vyvedení z miery. Sir Raymond na druhý deň zmenil svoju poslednú vôľu.“

Advokát zdvihol zo stola listinu zviazanú ružovou stužkou a pomaly ju rozviazal. „Bolo mi uložené, madam, prečítať vám relevantnú pasáž jeho testamentu v čase, ktorý uznám za vhodný, najskôr však krátko pred chlapcovými tridsiatymi narodeninami. Ak sa nemýlim, Daniel budúci mesiac dovŕši tridsať rokov.“

Becky prikývla.

Baverstock schvaľujúco pokýval hlavou a pomaly roztvoril nepoddajné hárky testamentu.

„Už som vám vysvetlil dispozície týkajúce sa pozostalosti sira Raymonda. Pravda, od smrti slečny Amy celé úroky z investícií dostáva pani Trenthamová. V súčasnosti dosahujú výšku štyridsaťtisíc libier ročne. Pokiaľ je mi známe, sir Raymond nikdy neodkázal nič svojmu staršiemu vnukovi pánu Guyovi Trenthamovi, no keďže menovaný už zosnul, nie je to ani podstatné. Ďalej v testmente odkázal menšiu finančnú sumu svojmu druhému vnukovi pánu Nigelovi Trenthamovi.“ Odmlčal sa. „A teraz musím presne odcitovať slová sira Raymonda,“ povedal a zahľadel sa do testamentu. Skôr než pokračoval, odkašlal si.

,„Po vyrovnaní všetkých ostatných pohľadávok a účtov odkazujem zvyšok svojho nehnuteľného i hnuteľného majetku pánu Danielovi Trumperovi z Trinity College v Cambridge s podmienkou, že svoje vlastnícke práva môže uplatniť až po smrti svojej starej matere pani Ethel Trenthamovej.´"

Teraz, keď sa právnik konečne dostal k podstate, ohromená Becky stratila reč. Pán Baverstock sa na okamih odmlčal a čakal, či nejako zareaguje. Becky však predpokladala, že ešte nepovedal všetko, nuž nič nehovorila. Právnikov pohľad sa vrátil k testamentu ležiacemu pred ním.

„Asi by som mal spomenúť, že si - podobne ako sir Raymond -uvedomujem, ako nepekne sa k vám správali jeho dcéra i jeho vnuk. Navyše musím dodať, že hoci váš syn zdedí značný majetok, nepatrí doň farma v Ashurste v grófstve Berkshire ani dom na Chester Square. Majiteľkou oboch sa po smrti svojho manžela Geralda stala pani Trenthamová. A čo je pre vás asi podstatnejšie, nepatrí tam ani nezastavaná parcela v strede Chelsea Terrace - ani ona nie je súčasťou pozostalosti sira Raymonda. Opakujem - všetko ostatné napokon zdedí Daniel, i keď, ako som už vysvetlil, až po tom, keď zomrie pani Trenthamová.“

„A ona o tomto všetkom vie?“

„Áno, fakticky sa s podmienkami testamentu svojho otca oboznámila už istý čas pred jeho smrťou. Dokonca sa radila s právnikmi, či by sa nedala vyhlásiť za neplatnú tá časť testamentu, ktorú tam sir Raymond doplnil po druhej návšteve školy vášho syna.“

„A podnikla nejaké právne kroky?“

„Nie. Naopak, celkom nečakane, a musím povedať, že dosť prekvapujúco, inštruovala svojich právnikov, aby stiahli všetky námietky proti testamentu. Nech už je, ako chce, sir Raymond v testamente jasne vyjadril, že si neželá, aby sa jeho pozostalosť niekedy dostala do užívania alebo do správy niektorej z jeho dcér. Toto malo zostať výsadou jeho pravnuka.“

NEXÖ, MARTIN ANDERSEN - DITTA, DCÉRA ČLOVEKA

NEXÖ, MARTIN ANDERSEN

DITTA, DCÉRA ČLOVEKA

Smena, Bratislava, 1962
edícia Máj (15)
doslov Jaroslav Kaňa
ilustrácie Ernest Zmeták
obálka Ernest Zmeták, Miroslav Váša
1. vydanie v Smene, 40.800 výtlačkov
73-033-62

beletria, román, literatúra dánska
624 s., slovenčina
hmotnosť: 580 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,10 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol2*

NOVY OTEC

Keď mala Ditta desať mesiacov, mala zvyk všetko si strkať do úst — všetko muselo prejsť touto cestou. Bol to skúšobný kameň na každú vec — či sa dala zjesť alebo nie.

Ditta sa smiala, keď jej stará mama o tom rozprávala, lebo teraz bola oveľa múdrejšia. Sú veci, ktoré nemôžeme zjesť, a predsa z nich máme radosť; a sú iné veci, ktoré by sa dali zjesť, ale najväčší pôžitok spôsobia, keď sa človek uspokojí s radosťou nad tým, ako znamenite by chutili, keby... Potom si pohladíme brucho, zhíkneme a môžeme mať tú vec oveľa dlhšie. „Ty si ozaj hlúpa,“ povedala stará mama, „zjedz to, kým sa to nepokazí, a nenechávaj to ležať!“ Ale Ditta vedela sporiť. Snívala o veci, ktorú dostala, napríklad o červenom jabĺčku, tlačila si ho k lícu a prikladala k ústam, aby ho pobozkala. Alebo ho schovala a kade chodila, všade naň myslela s vrúcnou zbožnosťou. Ak naň neskôr pozrela a našla ho skazené — áno, potom vedela, že ho už veľa ráz v duchu zjedla, a teda aj tak z neho dosť užila. Stará mama to nechápala: v svojej bezmocnosti sa stala maškrtnou a nikdy sa nevedela dojesť; teraz by práve ona chcela mať najradšej všetko v ústach.

Ale predtým dávali na dieťa pozor, lebo sa báli, aby niečo nezhltlo, z čoho by ochorelo. Najmä Sören sa obával. „Nedávaj to do úst!“ ustavične jej hovoril. Dieťa naňho chvíľu hľadelo, vec vybralo a skúšalo strčiť ju jemu do úst. Bol to azda pokus získať spoluvinníka, alebo si dieťa myslelo, že mu to zakazuje preto, aby mohol vec sám cmúľ'ať? Sörenovi to nikdy nebolo jasné.

V každom prípade Ditta sa zavčasu naučila počítať s ľudskou sebeckosťou. Ak jej dobre radili alebo ju napomínali, nerobili to ani tak z lásky k nej ako skôr z vlastných záujmov, ktoré tu boli rozhodujúce. Keď ju väčšie dievčatá stretli na ceste s jabĺčkom v ruke, povedali jej: „Zahoď to hnusné jablko, veď by si iba červy pojedla!“ Ditta ho už neodhodila; zistila, že potom by šli za ňou, zdvihli ho — a samy zjedli. Nebolo už pre ňu všetko také jednoduché; spravidla sa vždy niečo skrýva za tým, čo vidíme a počujeme — a to býva najdôležitejšie.

Niekedy ľudia schovávajú za chrbtom to, čo je pre nás rozhodujúce — napríklad palicu; preto je vždy múdre dôkladne sa poobzerať.

So starou mamou to, prirodzene, tak nebolo. Bola jednoduchou starou mamou v každých okolnostiach a pred ňou nemusela byť opatrná. Teraz sa iba väčšmi ponosovala a nevedela už nič sama zadovážiť. Ditta musela prevziať veľkú časť starostí a bola už celkom súca všeličo do domu obstarať; vedela, kedy na gazdovstvách mútia maslo alebo zakáľajú; stala si tam bosá, aby vypýtala niečo pre starú mamu. „Prečo sa neprihlásite v obci?“ spýtali sa niektorí, ale predsa jej dali; chudobného neslobodno vyhnať z dverí, ak má byť zakáľačka požehnaná. Ale úctu k starej mame si v nových pomeroch nezachovávala; čím ďalej, tým väčšmi sa k nej Ditta správala ako k veľkému rozmaznanému dieťaťu; napomínala ju a hneď k nej zase bola láskavá.

„Ach, tebe je ľahko,“ povedala starena, „máš zrak a dobré nohy; ty máš všetky cesty otvorené. Ale ja sa už Iba na hrob môžem tešiť.“

„Chcela by si zomrieť,“ spýtala sa Ditta, „a odísť za starým otcom Sörenom? Vari si myslíš, že tam ti bude lepšie?“

Nie, stará mama, pravdaže, nechcela zomrieť. Ale hrob nevedela v svojich rečiach vynechať; pripomínala si ho a obávala sa ho. Unavené údy si nikdy poriadne neodpočinuli a myšlienka na dlhý-dlhočizný spánok pod trávou po Sorenovom boku bola lákavá; len keby si bol človek istý, že tam nebude zima. A, pravda, keby sa dievčaťa niekto ujal.

„Tak pôjdem len k svojmu novému otcovi,“ povedala Ditta, keď sa reč dostala až sem; o ňu sa stará mama nemusí starať. „Ale myslíš, že starý otec Sören tam ešte je?“

Áno, to bola vec, v ktorej si stará Maren ešte nebola istá. Ona si poľahky vedela predstaviť hrob ako koniec všetkého a odpočinúť si už pri tejto predstave; väčšiu blaženosť si nevedela predstaviť, ako položiť unavenú hlavu ta, kde nechodia vozy, kde by bola naveky oslobodená od roboty, nepokoja, smrteľnej únavy, všetkých starostí — a len odpočívať. Ale vari ani na to nemá človek právo — toľko sa o tom hovorí: kňaz hovorí tak, a sektářský kazateľ zas inak.

HOCHMUTH, ZDENKO - NÍZKE TATRY ZÁPAD

HOCHMUTH, ZDENKO

NÍZKE TATRY ZÁPAD

Šport, Bratislava, 1988
edícia Turistický sprievodca ČSSR (10)
obálka Karol Demuth, Ján Hladík
2. vydanie, 12.000 výtlačkov
077-019-88

miestopis, turistika,
400 s., slovenčina
hmotnosť: 360 g

tvrdá väzba

3,00 € stav: veľmi dobrý, s mapovou prílohou

2,00 € stav: veľmi dobrý, bez prílohovej mapy

*geo*

SMREK, JÁN - MOJE NAJMILŠIE

SMREK, JÁN

MOJE NAJMILŠIE
Výber

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
prebal Kveta Chytilíková, Michael Jeanbin
3. vydanie, 5.000 výtlačkov
13-72-091-74

poézia
380 s., slovenčina
hmotnosť: 521 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,00 € *zukol2* DAROVANÉ mipet

MITCHELLOVÁ, MARGARET - ODVIATE VETROM I.

MITCHELL, MARGARET

ODVIATE VETROM I.
(Gone With the Wind)

Slovenský spisovateľ,  Bratislava, 1967
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (215)
preklad Jozef Šimo
obálka Anastázia Miertušová
2. vydanie, 45.000 výtlačkov
13-72-037-67

beletria, román
558 s., slovenčina
hmotnosť: 593 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

0,90 € 

*zukol2*inc*b-usa*

Margaret Mitchellová sa narodila roku 1900 v Atlante, kde strávila celý život. Jej otec, predný právnik, bol autoritou na históriu a — najmä na obdobie občianskej vojny a táto záľuba sa preniesla aj na dcéru, Margaret odišla študovať na vysokú školu, ale po matkinej smrti štúdiá prerušila a viedla otcovi a bratovi domácnosť, až kým sa r. 1925 vydala za Johna R. Marsha, reklamného odborníka. V decembri r. 1922 začala pracovať ako reportérka v Atlanta Journal, kde ostala do r. 1926. Ako sa neskôr ukázalo, v tom roku začala písať svoj veľký román. „Hoci robota trvala celých desať rokov,“ povedala kôr, „prakticky celú knihu som napísala od u 1926 do roku 1929.“

Bolo len pochopiteľné, že dievča, ktoré pochádzalo zo starej južanskej rodiny a v mladosti znova a znova počúvalo dospelých rozprávať o vojne, obrátilo sa k tejto veľkej téme. „Počula som o bojoch, o ranách a o primitívnych spôsoboch, ako ich liečili, ako dámy chodili ošetrovať do nemocníc, ako smrdí gangréna, aké náhrady sa používali namiesto liekov, jedla a šatstva, keď blokáda začala byť velmi prísna a tieto potreby sa už nemohli dovážať. Počula som, ako vypálili a vyplienili Atlantu, ako cesty a železnice do Maconu boli plné utečencov, a počula som o rekonštrukcii. Počula som všetko na svete okrem toho, že juh vojnu prehral. Bol to pre mňa strašný otras, keď som sa desaťročná dozvedela, že generála Leeho porazili.“

Pri práci na knihe preštudovala Mitchellová všetky ročníky novín od roku 1860 do 1873, stovky starých časopisov, denníkov a listov. Ale najväčšmi sa opierala o otcove historické poznatky a o spomienky matky, ktorá si veľmi presne pamätala zvyky a obyčaje tých čias.

Neznámu autorku, ktorá ukázala rukopis len niekoľkým najbližším priateľom, objavil šéfredaktor Macmillanovho vydavateľstva, ktorý roku 1935 odišiel hľadať nových autorov mimo literárnych kruhov. Bolo treba veľkého presviedčania zo strany redaktora i priateľov, aby mu skromná autorka vôbec svoje dielo ukázala — a vzápätí si ho aj telegraficky žiadala nazad. Ale to už bolo jasné, že rukopis má veľké šance na úspech, a tak poputoval do newyorských kancelárií vydavateľstva. Román sa pôvodne volal „Aj zajtra je deň“ podľa hrdinkinho zvyku pomyslieť si pri každej nepríjemnosti: „O tom budem rozmýšľať zajtra.“ Autorka však upustila od pôvodného názvu, keď uvidela, koľko vyšlo v posledných rokoch kníh, ktoré mali v titule slovo „zajtra“. Rozhodla sa pre názov „Odviate vetrom“, lebo dobre vyjadroval základnú myšlienku jej príbehu — zánik starej južanskej civilizácie vo vetre dejín.

Román vyšiel v júni 1936 a ihneď dosiahol obrovský úspech, práve tak ako film, ktorý o tri roky podľa neho nakrútili. Do konca roku 1966 vyšla kniha v tridsiatich dvoch jazykoch v celkovom náklade skoro trinásť miliónov exemplárov.

11. augusta 1949 večer zrazil autorku taxikár, ktorý mal v policajných registroch už dvadsaťštyri vážnych dopravných priestupkov. O päť dní, 16. augusta, spisovateľka zraneniu podľahla.

KAPITOLA 7

Do dvoch týždňov sa Scarlett vydala a o dva mesiace bola už vdovou. Čoskoro sa vyslobodila z pút, ktoré vzala na seba tak prenáhlene a nerozmyslene, ale nikdy už nepoznala bezstarostnú voľnosť ako za slobodna. Po vydaji síce chytro prišlo vdovstvo, ale na jej zlosť čoskoro nasledovalo aj materstvo.

Keď sa po rokoch Scarlett zamyslela nad poslednými dňami apríla 1861, nikdy si nevedela spomenúť na podrobnosti. Čas a udalosti sa zlievali, pomiešané ako zlý sen, ktorému chýba skutočnosť i logika. Do smrti bude mať biele miesta v spomienkach na tieto dni. A najhmlistejšie sa pamätala na čas odo dňa, keď prijala Charlesovu žiadosť, do svadby. Dva týždne! Také krátke zasnúbenie by bolo v mieri vylúčené. Musel by prísť slušný odstup — rok, alebo aspoň šesť mesiacov. Ale juh bol v plameňoch vojny, udalosti sa rútili tak rýchlo, akoby ich hnal mocný víchor, a na pomalé tempo starých čias sa zabudlo. Ellen zalamovala ruky a radila jej, nech počká, aby mala viac času na rozmyslenie. Ale pre všetky jej prosby mala Scarlett len nadutú tvár a hluché uši. Vydá sa! A chytro! Do dvoch týždňov.

Keď sa dozvedela, že Ashleyho svadbu preložili z jesene na prvého mája, aby mohol odísť s oddielom, len čo ho povolajú, určila dátum svojej svadby o deň skôr. Ellen protestovala, ale Charles ju s novonadobudnutou výrečnosťou uprosil, lebo sa nevedel dočkať, kedy odíde do Južnej Karolíny a pridá sa k Légii Wadea Hamptona, a Gerald nadržiaval mladým. Zmocnila sa ho vojnová horúčka, bol rád, že Scarlett sa tak dobre vydá, a akým právom chce brániť dvom zaľúbeným, keď je vojna? Elien, celá zronená, napokon povolila, ako veľa iných matiek na juhu. Ich usporiadaný svet bol hore nohami a ich rady, prosby a príhovory nič nezvládli proti strašným silám, ktoré ich vliekli so sebou.

Juh bol opitý nadšením a vzrušením. Všetci boli presvedčení, že stačí jediná bitka, a je po vojne, a každý mládenec sa náhlil k vojsku, aby ho vzali, kým sa skončí vojna — ponáhľal sa oženiť s milou, kým odíde do Virginie poraziť Yankeeov. V okrese boli desiatky vojnových svadieb a na žalostné lúčenie nebolo času, lebo každý bol taký vzrušený, že sa nezmohol na vážne úvahy či slzy. Dámy šili uniformy, plietli pančuchy a chystali obväzy, chlapi cvičili a strieľali. Denne prechádzali cez Jonesboro celé vlaky vojska na sever do Atlanty a Virginie. Niektoré jednotky mali pestré rovnošaty — červené, belasé a zelené — to boli vyberané oddiely milície, niektoré skupinky mali na sebe súkno a zálesácke kožené čiapky, iní nemali ani uniformy a boli vyobliekaní do jemných vlnených látok a jemného plátna; ale všetci boli len napolo vycvičení, napolo vyzbrojení, plní nadšenia a vykrikovali, akoby šli na výlet. Keď ich mládenci z okresu videli, dostali strach, že sa vojna skončí, kým sa dostanú do Virginie, a preto sa prípravy na odchod oddielu ešte urýchlili.

V tomto všeobecnom zmätku sa chystala svadba, a kým sa Scarlett nazdala, mala na sebe Ellenine svadobné šaty a závoj, kráčala dolu širokými schodmi Tary zavesená do otca a ukázala sa plnému domu hostí. Potom si už len ako na sen spomínala na stovky sviečok na stenách, na matkinu tvár, plnú lásky a trocha znepokojenú, s hýbajúcimi sa perami, lebo sa ticho modlila za šťastie svojej dcéry, na Geralda, červeného od pálenky a pýchy, že jeho dcéra sa vydáva nielen do bohatej, ale aj starej a vznešenej rodiny — a na Ashleyho, ktorý stál dolu pri schodišti zavesený do Melanie.

Keď uvidela jeho tvár, pomyslela si: To nemôže byť pravda. Nemôže. To je zlý sen. Zobudím sa a zistím, že všetko je iba zlý sen. Teraz na to nesmiem myslieť, aby som nezačala pred všetkými vrieskať. Teraz nemôžem rozmýšľať. Budem rozmýšľať neskoršie, keď budem môcť — keď nebudem vidieť jeho oči.

Bolo to všetko ako sen, cesta pomedzi zástup usmiatych ľudí, Charlesova červená tvár a zajakavý hlas, jej vlastné odpovede, obdivuhodné chladné a jasné. A potom blahoželania, bozky, prípitky a tanec — všetko, všetko ako sen. Aj Ashleyho bozk na tvár a tichý šepot Melanie: „Teraz sme naozaj sestry,“ všetko bolo neskutočné. 

TUSCHEL, KARL-HEINZ - KOMANDO VENUŠA 3

TUSCHEL, KARL-HEINZ

KOMANDO VENUŠA 3
(Komando Venus 3)

Smena, Bratislava, 1985
edícia Labyrint (108)
preklad Eva Melichárková
prebal Dušan Leščinský, Ľ. Longauer
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
73-005-85

beletria, román, sci-fi,
246 s., slovenčina
hmotnosť: 234 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,30 € PREDANÉ

*zukol2*

Karl-Heinz Tuschel patrí k strednej generácii východonemeckých prozaikov a jeho tvorba, zameraná na vedeckú fantastiku, si získava v kontexte literatúry NDR čoraz pevnejšie miesto.

Dej románu Komando Venuša 3 sa odohráva okolo r. 3000 n. 1., keď je problém medziplanetárnych letov dávno vyriešený a ľudstvo osídlilo i Venušu. Na Venuši sa ľudia už nestarajú o priemyselnú výrobu. Tá prebieha úplne automaticky v podzemných komplexoch riadených počítačmi. Väčšina profesií je zameraná iba na pretváranie krajiny, úpravu prostredia. Zavše sa však vyskytnú situácie, ktoré musia riešiť tzv. komandá. Sú to skupiny mladých mužov — dobrovoľníkov. V organizácii a štruktúre kománd mnoho vecí pripomína inštitúciu, ktorá existovala na Zemi dávno v historickom čase a nazývala sa armáda. To je však už neznámy pojem. Úlohy, ktoré komandá plnia, sú takisto zamerané na pretváranie planéty, ale sú často spojené s rizikom, ľudia pri ich plnení stoja pred skúškou schopnosti a zároveň sa kryštalizujú ich vzájomné vzťahy. Ešte dlho po prečítaní knihy musíme myslieť na rad nadhodených problémov súvisiacich s budúcnosťou ľudstva, s jeho prežitím.

Musela byť horúca, lebo vo svetle meniča intenzívne svetielkovala.

Poručík dal znamenie, káblom si navzájom prepojili prilby a vypli meniče zvuku - tak mohli hovoriť a do priestoru neprenikol ani hlások. Potom pozorovali ďalej. Všetci videli to isté, ale ich myšlienky sa uberali rozličnými cestami.

Poručíkovi Malininovi bolo hneď jasné, čo sa tu robí: guľový robot pokrýva bránu zvnútra milenitom. Treba mu to prekaziť, veď keď masa o hodinu - o dve stvrdne, brána sa nebude dať otvoriť, a potom môžu práve tak dobre odstreliť stenu komplexu na ktoromkoľvek mieste. Je len otázka, či majú čakať, kým bude robot hotový, a potom to zase zoškrabať, alebo mu v tom zabrániť hneď.

Seržant Ho videl v guľovitej postave robota potvrdenie svojich obáv, že stoja pred úlohou, kde sa stretnú vždy s čímsi iným, ako čakali, a premýšľal, ako by mohol robota znehybniť - nevedel však zistiť, kde je uložené pohybové centrum.

Kai Nono si nelámal hlavu praktickými otázkami. Predtým ho zaujala záhada vyčnievajúcich držadiel, preto jeho pozornosť mimovoľne pripútali končatiny, chytajúce sa výčnelkov. Rýchlo prišiel na to, že ich je päť. A zdá sa, že nie sú rovnocenné: štyri z nich sú predelené kĺbmi, jedna sa zdá byť pevná, pri manipulácii sa len skracuje alebo predlžuje - žeby teleskopické podperné rameno? Kai začal špekulovať: jeden pár nôh a podpera, to je ako pohybový mechanizmus, pravdaže, efektívnejší ako podvozky pri typoch robotov, ktoré poznali. Nezaberá miesto a hodí sa na prácu skoro v každej polohe a v ľubovoľnom priestore.

„Prerušíme prácu,“ povedal poručík. „Seržant Ho, vy žiaričom zničíte prívodnú hadicu. Zvoľte si frekvenciu v rozsahu veľmi krátkych vĺn, na tú tu nie sú senzory.“

Seržant Ho si potichu gratuloval, že vnútri nezostal sám s Kaim Nonom. Poručík hneď našiel najvýhodnejší variant: hadica, medzitým už horúca od masy, poskytovala na obraze meniča dobre viditeľný cieľ, robot zostane nepoškodený, všetko bude vyzerať ako obyčajná porucha, a oni budú môcť pozorovať, čo robot potom spraví. Seržant Ho zamieril a vyslal lúč. Videli, ako sa hadica na jednom mieste vydula a potom sa roztrhla.

Robot zaváhal, kutil čosi v milenitovej debne, kým masa neprestala prúdiť, a opustil priestor tou istou cestou, ktorou prišiel.

Poručík hlásil všetko von, aj Kaiho pozorovanie, že jedna z končatín robota je asi teleskopické podperné rameno. Plukovníkovi Sinenkovi, ktorý hlásenie prevzal, sa táto okolnosť videla dôležitá. Z toho možno vyvodiť, mienil, že guľový robot nie je konštrukčne celkom nový, teda jeho končatiny by mali zodpovedať končatinám predtým používaných robotov. Potom však majú menej mechanickej sily ako ľudia a malo by sa dať chytiť robot nepoškodený. To bude ich úloha, keď sa vráti naspäť. Okrem toho majú skúsiť zablokovať prístup debnou s milenitom. Medzitým tí vonku začnú autogénom rezať bránu. Zvonku sa s nimi zase spoja až potom, keď ich zvnútra vyzvú, a medzitým skúsia spraviť si obraz o tom, čo sa robí v nakladacej stanici, len na základe zvukov.

Po krátkom rozmýšľaní poručík vydal rozkazy. „Nono, vy budete načúvať pri ľavom vchode. Seržant, vy sa pokúsite zistiť, ako sa debna pohybuje. Keď sa vám to podarí, posuňte ju až na dva metre od ľavého vchodu. Keď príde robot, budem tam aj ja. Nono a ja skúsime robot chytiť. Seržant, vy ako náš najlepší strelec sa postavíte za debnu. Keby bol jeden z nás v nebezpečenstve, zničte robot centrálnym lúčom. Keby za naším robotom prišli ďalšie, zažeňte ich nazad. Použite frekvenciu v infračervených vlnách, tá je pre ne viditeľná. My dvaja, Nono, budeme postupovať takto: Naše prilbové lampy prepneme na modré svetlo, to môžeme naostatok spraviť ihneď. Predpokladám, že tak budeme mimo  vlnového pásma ich optických senzorov. 

MARTINI, JUAN CARLOS - NAHÝ ŽIVOT

MARTINI, JUAN CARLOS

NAHÝ ŽIVOT
(La vida entera)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (474)
preklad Oľga Hlaváčová
doslov Ladislav Franek
prebal Kamila Štanclová
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
13-72-087-86

beletria, román,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 385 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,50 € *zukol2* in **S4P**
0,50 € *zlaci* darované THCK

Juan Carlos Martini je novým pozoruhodným zjavom súčasnej juhoamerickej literatúry. Radí sa do prúdu literárnej fantastiky, ale aj popri takých výrazných predchodcoch, akými sú Márquez, Onetti, Borges, ostáva svojbytný a originálny. Narodil sa roku 1944 v Rosariu a dnes žije a tvorí v Barcelone. Geograficky i duchovne však pevne korení v rodnej Argentíne, kde situoval aj jeden zo svojich najnovších románov Nahý život (La vida entera, 1981). V zdanlivo realistickom rámci, v mestečku Encarnación, akejsi mestskej džungli zasvätenej rozkoši a pôžitkom, vegetuje pestrá fauna, prostitútky, hazardní hráči, barové tanečnice, mnohonárodná spoločnosť vydedených, osamotených ľudí. Mozaika ich príbehov, pohybujúcich sa na rozhraní sna a skutočnosti, nadobúda v svojráznom poetickom ovzduší nádych apokalypsy, ktorá je obsiahnutá aj v prorockých vidinách Sestry blúzniacej v horúčkach. Hrdinovia vydaní napospas náhode, nespútaným prírodným živlom a bezuzdnému násiliu mocných sa v príhodnom okamihu pokúsia zvrátiť kolobeh vecí a vzbúria sa. Moc silnejšieho však zavráti ich život do starých koľají, čím Martiniho román v duchu tradícií argentínskej literatúry rozpracúva popri ostatných dualitných motívoch tela a duše, mesta a vidieka aj motív barbarstva a civilizácie a stáva sa zamyslením nad silami ohrozujúcimi ľudskú existenciu a jej budúci zmysel.

SPAĽOVANIE ODPADKOV

Amalia Fuentesová neodišla,, pane,, a vraví sa, že ani neodíde. Cválajú, uháňajú na koňoch po rovine a Škorpión hladí na Ignacia, skúmavo, pevným pohľadom pozerá na jeho vetrom ošľahanú tvár, dokedy ma bude tento lotor poslúchať, dokedy to pri mne vydrží, keď to so mnou ide dolu vodou? vietor prináša odporný zápach smetiska, v podstate sme s celým naším nešťastím iba kopa hnoja, že neodíde ? opakuje, a čo chce robiť? spytuje sa Škorpión. Ignacio k nemu obráti hlavu, pokúša sa o úsmev, ale hneď pochopí, že sa mu nepodarí priliehavo vyjadriť, presne vyjadriť svoje pohŕdanie, preto vraví: to čo všetci ostatní, pane. Áno, vedel som to, vedel, prekliata miešanka, bodaj ju porantalo, prečo som sa len nerozhodol, prečo som nenašiel dosť odvahy, aby som ju zlomil a prinútil pracovať, ak som práve to mal urobiť, čo je to so mnou, kedy ma začala nahlodávať slabosť? je to rokmi, únavou, znudenosťou? Jedného dňa budeme musieť vypáliť kolóniu, pane, zbaviť sa všetkých tých žobrákov. Škorpión prikývne, pozrie pred seba, chytí sa pevnejšie svojho vybíjaného sedla: áno, raz to bude treba urobiť.

Cválajú, dvíhajú mračno prachu, pod nimi sa duto ozývajú podkovy tátošov, za nimi na voze, ktorý vedie Leandro, vezú sudy benzínu a ďalší dvaja muži cválajú za vozom, uberajú sa po severnej ceste uprostred belavého prachu, v diaľke rozoznávajú chatrče Rosariovej kolónie, ale Ignacio sa znovu obráti na západ, hľadí na nízke sivasté pahorky smetiska a v očiach sa mu mihne zvrátený svit, potahuje striešku klobúka, chce si ho stiahnuť až na oči, popraví si remienok pod. bradou, jemne bodne svojho červenkastého hnedáka do slabín a rýchlejšie sa pohne dopredu.

Slnko v to ráno vyšlo, keď už pili maté v kuchyni, kde postávali v kruhu ako každý deň, a keď sa on zjavil v hodvábnej košeli, čiernych nohaviciach a čižmách, s čerstvo učesanými a dlhými hustými vlasmi a čosi zahundral na pozdrav, počkal na prvé maté, ktoré mu pripravila hluchonemá starena, pena bola zelená, pery pod hustými fúzmi stískali pipňu zo zlata a striebra, pohľad mal znenazdajky podozrievavý a spozornel, akoby sa k nemu bolo priblížilo a zaskočilo ho čosi silnejšie ako najväčšia fyzická sila, akoby bol znova pocítil, že jeho predstavy sú už iba poslednými víziami, akoby ho zožieral bezútešný nepokoj. Myslia na ňu, povedal si, pýtajú sa v duchu, či som sa s ňou dnes v noci vyspal, či sa ešte vládzem váľať každý deň s takou ženskou, dúfajú, že ma uvidia odpadnúť, ako som sa dozvedel z klebiet, že mi už nestojí alebo že mi ona otrávila krv, že ma vycicala, veď ktovie, čo tu tá indiánska fľandra natárala.

— Ak by ste súhlasili, dnes by sme išli k smetisku, — povedal vtedy Ignacio. — Naposledy sme ho pálili skoro pred šiestimi mesiacmi.

Pozrel naňho a v ten istý deň si prvý raz položil otázku, či urobil dobre, keď tomu človeku dôveroval. Čo vlastne ten ničomník chce, čo sleduje? Vedel, že všetci, ale Ignacio prvý, by si dal vypáliť železom znamenie, ak by za to získal jeho ženu, nech sa hocijako dušujú, že si ho ctia, nech sa ho akokoľvek boja, aj tak cítil, že tento chlap nechce iba to, číta mu to v očiach, v hlase, v zámlkách, nie, Ignacio chce viac, žiada viac a čaká iba na príhodný okamih, aby zaťal pazúry.

— Aj ja pôjdem, — odvetil.

-      Vy?

— Hej.

— Na smetisko? Páliť smeti?

— Počul som, že tam bývajú ľudia.

— Áno, vraví sa to. Jedna syfilitička a dvaja či traja blázni, ako sa zdá.

— Chcem ich vidieť. Chcem vedieť, čo všetko sa dá vydržať, kým človek umrie.

BURANSKÝ, FRANTIŠEK - PORADCA ZÁHRADKÁRA

BURANSKÝ, FRANTIŠEK

PORADCA ZÁHRADKÁRA

Príroda, Bratislava, 1995
ilustrácie František Buranský
obálka Vlasta Lúčanová
1. vydanie
ISBN 80-07-00743-1

hobby, záhradkárstvo,
86 s., slovenčina
hmotnosť: 124 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,90 € PREDANÉ!

*zukol2*

Táto publikácia je prvá z novovzniknutej "Edície EKO". Mottom knihy sú dva výroky "Tvoja strava nech je tvoj liek" a "Veda o pôde je základ preventívneho lekárstva". Autor napísal publikáciu ľahkým, zrozumiteľným spôsobom. Záhradkárom odpovedá na otázky: Prečo ekologicky hospodáriť, čo je podstata a základ ekologického pestovania, vysvetľuje význam najdôležitejších rastlinných živín, zakladanie kompostu a biopareniska. Komentuje odporúčania pána Harrisona - autora knihy "Úroda bez chémie" a uvádza susedské vplyvy jednotlivých rastlín (rastliny, ktoré nemožno po sebe pestovať, rastliny, ktoré sa negatívne resp. pozitívne ovplyvňujú atď.). Zdôrazňuje ochranné funkcie koreninových a liečivých rastlín v záhrade, ako aj využitie ozdravujúcich účinkov niektorých rastlín. Z publikácie sa dozviete tiež o bioochrane pred rôznymi chorobami rastlín.