DICK, PHILIP K. - TEMNÝ OBRAZ

DICK, PHILIP K.

TEMNÝ OBRAZ
(A Scanner Darkly)

Smena, Bratislava,
edícia Labyrint (122)
preklad Ján Kamenistý
obálka Karol Rosmány
50.000 výtlačkov
73-099-86

beletria, román, sci-fi, literatúra americká,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 335 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,50 € stav: dobrý, bez prebalu *kocev2*belx-usa-scifi*
1,40 € PREDANÉ *zukol2* 

- Spomaľ, - povedali Barris aj Luckman odrazu.

Auto sa rútilo takmer stošesťdesiatkou; pred nimi sa črtal volksvagen. Plynový pedál nereagoval; nevracal sa do pôvodnej polohy, nerobil vôbec nič. Aj Luckman, ktorý sedel vedľa neho, aj Barris, čo sedel vzadu, inštinktívne zdvihli ruky. Arctor strhol volant a preletel okolo volksvagenu, po jeho ľavej strane, kde mu zostal kúsok priestoru pred rýchlo sa približujúcou corvettou. Corvetta zatrúbila; počuli, ako jej brzdy zaškrípali. Luckman a Barris kričali; Luckman sa z ničoho nič natiahol a vypol zapaľovanie; Arctor medzičasom zaradil neutrál. Auto spomalilo, Arctor pribrzdil, prešiel do pravého pruhu a potom so zhasnutým motorom a s vyhodenou spojkou zabočil do odstavného pruhu, kde napokon celkom zastavil.

Corvetta zďaleka, rútiac sa v uvoľnenom pruhu, ešte vždy trúbila od nevôle. Obrovský kamión firmy Safeway prehrmel okolo nich a na chvíľu zaznel jeho ohlušujúci výstražný signál.

- Čo sa, dočerta, stalo? - spýtal sa Barris.

- Pružina na plynovom pedáli. Musela sa vzpriečiť alebo prasknúť, - povedal Arctor; ruky, hlas - všetko sa mu triaslo. Ukázal nadol. Všetci pozreli na pedál, ktorý ešte vždy ležal na dlážke. Motor sa pred chvíľou krútil na plné obrátky, ktoré mal tento voz poriadne vysoké. Arctor nezaregistroval najvyššiu rýchlosť, akú dosiahli, ale určite bola dobre nad stošesťdesiat. Uvedomil si, že hoci reflexívne stúpil na brzdu, auto iba trochu spomalilo.

Všetci traja mlčky vystúpili a zdvihli kapotu. Z hlavy motora sa dymilo, odvšadiaľ sa zdvíhal biely dym. Z chladiča vytekala takmer vriaca voda.

Luckman siahol na horúci motor a ukázal prstom. - Nebola to pružina, - povedal, - ale lanko vedúce od pedála ku karburátoru. Vidíte? Prasklo. - Dlhý drôtik bezmocne visel vedľa bloku motora, bezvládne a neúčinne visel spolu s poistným krúžkom ešte vždy na tom istom mieste. - Takže plynový pedál sa nemohol stiahnuť, keď si z neho zložil nohu. Ale... - prezeral si chvíľu karburátor, až sa mu napokon skrivila tvár.

- Na karburátore je zabezpečovací bežec, - povedal Barris s úškľabkom, odhaľujúc chrup podobný umelému. - Tento systém v prípade, že sa kábel preruší...

- Prečo by sa prerušil? - skočil mu do reči Arctor. - Neudrží tento poistný krúžok maticu na mieste? - prešiel prstom po lanku. - Ako to môže odpadnúť?

Barris akoby ho ani nepočúval. Pokračoval: - Ak z nejakej príčiny lanko praskne, motor vypadne. To je také bezpečnostné opatrenie. Ale namiesto toho motor bežal na plné obrátky. -Nahol sa, aby lepšie videl na karburátor. - Táto skrutka bola po celý čas odkrútená, - povedal. - Skrutka voľnobehu. Takže keď sa kábel oddelil, bežec šiel inakam, hore namiesto dole.

- Ako sa to mohlo stať? - spýtal sa Luckman hlasne. - Mohla sa sama až natoľko odkrútiť? Náhodou?

Barris neodpovedal. Vytiahol vreckový nožík, otvoril malú čepeľ a pomaly začal prikrúcať skrutku, ktorá zabezpečovala voľnobeh. Nahlas rátal. Dvadsať ráz ju musel skrútiť, aby sa ocitla na svojom mieste. - Na to, aby sa uvoľnil poistný krúžok aj s maticou, ktoré držia lanko od akumulátora pokope, - povedal, - treba špeciálne náradie. Zopár nástrojov. Odhadujem, že mi potrvá asi tak pol hodiny, kým to znova poskladám. Nástroje mám v puzdre.

- A puzdro máš doma, - poznamenal Luckman.

- Áno, - prikývol Barris. - Takže sa budeme musieť dostať na pumpu a buď si vypožičať ich nástroje, alebo sa dať odtiahnuť. Navrhujem, aby sme ich zavolali sem, nech sa na voz pozrú, kým doň opäť nasadneme.

- Hej, človeče, - zahulákal Luckman, - stalo sa to iba náhodou, alebo to niekto urobil naschvál? Ako s tým cefoskopom?

Barris sa zamyslel, ešte vždy sa usmievajúc potmehúdskym, a pritom ľútostivým úsmevom. - Nemôžem sa o tom vyjadriť s istotou. Normálne to vyzerá na sabotáž, zlomyseľné poškodenie, ktoré malo spôsobiť nehodu... - Pozrel na Arctora, oči mu za zelenými sklami nebolo vidieť. - Takmer sme nabúrali. Ak by tá corvetta išla o čosi rýchlejšie..-. Nebolo tam priekopy, do ktorej sa dalo zamieriť. Mal si vypnúť zapaľovanie, len čo si zistil, čo sa stalo.

- Vyhodil som spojku, - povedal Arctor, - hneď ako som na to prišiel. Celú sekundu som netušil, čo sa stalo. - Uvažoval: keby to boli brzdy, ak by sa brzdový pedál dal stlačiť až na doraz,

TURČÁNY, VILIAM - PETRARCOV VAVRÍN

TURČÁNY, VILIAM

PETRARCOV VAVRÍN

Tatran, Bratislava, 1974
edícia Interpretácie (3)
1. vydanie, 2.000 výtlačkov
prebal Igor Imro
61-484-74

literárna teória, poézia
288 s., slovenčina
hmotnosť: 244 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý, vpisy ceruzou, knižničné pečiatky

1,30 € PREDANÉ

*zukol2* in *H-2-8*

Centrom Turčányho práce je sama poézia, živá poézia Francesca Petrarcu, jeho Canzoniere, nie však chápaná staticky a osihotene, ale ako vnútorne dramatická zložka vývinovej dynamiky európskeho básnictva na úsvite tisícročia. Turčány ju vidí kontinuitne, preto pomerne obšírne vykladá i dokladá to, čo bolo v „modernej" (t. j. poantickej) poézii pred Petrarcom a aspoň stručne naznačuje, čo sa dialo s petrarcovským typom básne neskôr, nezabúdajúc, prirodzene, ani na našu kollárovskú podobu petrarkizmu zo začiatku 19. storočia.

PETÁCH, EMIL - PIENINY / ČERVENY KLÁŠTOR

PETÁCH, EMIL

PIENINY / ČERVENY KLÁŠTOR

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1974
edícia Autostop
3. vydanie, 20.000 výtlačkov
83-026-74

miestopis
96 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 90 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,00 € DAROVANÉ

*zukol2*

WALTARI, MIKA - EGYPŤAN SINUHE II.

WALTARI, MIKA

EGYPŤAN SINUHE II.
Pätnásť kníh zo života lekára Sinuheho asi od roku 1390 do roku 1335 pred naším letopočtom
(Sinuhe der Ägypter)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
preklad Gabriela Vigašová
edícia Retro (47)
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 60.000 výtlačkov

beletria, román, história, Egypt,
312 s., slovenčina
hmotnosť: 264 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,00 €  DAROVANÉ EGJAK

*zukol4*

„Waltariho historický román je jedinečné a nekonvenčné literárne dielo. Opreté o dejiny starého Egypta, Sýrie, Babylonu, Kréty zahrňuje v sebe typický románový príbeh s konkrétnymi postavami a konfliktmi (skoncentrovanými okolo Sinuheho — kráľovského lekára a podvrhnutého potomka egyptských faraónov), no koncipované panoramaticky, v širokých rozmeroch, je zároveň monumentálnou freskou o živote ľudí a spoločnosti antických orientálnych civilizácií. V každom prípade, čo autor napísal, znamená viac ako pútavý román alebo skutočnosť, že zasvätene uviedol čitateľa do konkrétneho historického obdobia. Sústredený najmä na Egypt obdobia faraónov XVIII. dynastie, na politické stretnutia stúpencov starých egyptských bohov (Amóna a Atona), na život v kráľovskom dome, vojnové výpravy do susedných krajín ap., postihol charakteristické dobové mravy, zvyklosti, predsudky, antické orientálne ponímanie človeka, život súkromný i verejný. Literárna stránka prítomného románu je o to pôsobivejšia, že autor využívajúc svoju rozsiahlu erudíciu, exponuje svojich hrdinov, či ide o radových slobodných občanov, otrokov alebo o príslušníkov aristokracie, z pozícií praktického života a zároveň zoči-voči ich ľudskej existencii. Obe tieto hľadiská uplatnil Waltari nielen realisticky, ale tiež moderne, tak, že jeho román, hoci je evidentne zasadený do prostredia antických čias, prihovára sa čitateľovi dôverne, bezprostredne, no bez tzv. aktualizácií." (Z posudku Valéra Peťku)

HOSSEINI, KHALED - TISÍC ŽIARIVÝCH SĹNK

HOSSEINI, KHALED

TISÍC ŽIARIVÝCH SĹNK
(A Thosand Splendid Suns)

Ikar, Bratislava, 2009
preklad Mária Galádová
obálka Viera Fabianová
ISBN 978-80-551-1865-9

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 326 g

3,00 € stav: dobrý *romant*

PREDANÉ *zukol2*

Chatrč na úpätí hôr nad Herátom a šesťsto kilometrov vzdialené hlavné mesto Kábul. Rámec príbehu dvoch žien, odlišných tak generačne, ako aj sociálne, ktorých životy zmetie dovedna osud surovým šľahom vojny. Zápas ťažko skúšanej krajiny... Vojny, ktoré prinútili milióny ľudí utiecť do cudziny, násilie, strach a nespravodlivé postavenie žien, ale aj viera, nádej a trvalé hodnoty sa intímne, hlboko všeľudsky konkretizujú v zápase o prežitie, ochranu rodiny a osobné šťastie hrdinov príbehu, ktorý nakoniec vyústi do poznania dôležitosti odpustenia a služby tým, čo sú v núdzi.

Khaled Hosseini, autor svetového bestsellera Majster šarkanov, prichádza so svojím druhým románom, ktorý je nezabudnuteľnou kronikou histórie Afganistanu za ostatných tridsať rokov a zároveň dojímavým príbehom o rodine, priateľstve a sile lásky a obety.

O DVA A POL ROKA NESKÔR, 27. SEPTEMBRA RÁNO SA Mariam zobudila na krik, piskot, pukanie prskaviek a hudbu. Utekala do obývačky, kde už bola Laila. Azizu mala posadenú na pleciach a pozerala z okna. Laila sa obrátila a usmiala.

„Je tu Taliban,“ povedala.

Mariam počula prvý raz o Talibane pred dvoma rokmi. Bolo to v októbri, keď Rašíd priniesol domov novinu, že Taliban zvrhol vojenských diktátorov v Kandaháre a obsadil mesto. Povedal, že Taliban sú partizánske jednotky, vytvorené paštúnskymi mladíkmi, ktorých rodiny ušli do Pakistanu počas vojny proti Sovietom. Väčšina z nich vyrastala v utečeneckých táboroch pozdĺž hraníc s Pakistanom, niektorí sa v nich dokonca narodili. Učia sa v pakistanských madrasoch, islamských náboženských školách, kde ich islamskí duchovní školia v islamskom práve, v šaríi. Ich vodcom je tajomný negramotný jednooký dedinský duchovný mulla Omar, ktorý sám seba nazýva Amír-ul-Muminín, Vodca veriacich, pobavene poznamenal Rašíd.

„Pravdou je, že títo chlapci nemajú žiadne riše, žiadne korene,“ pripustil Rašíd, pričom nepozrel ani na Mariam, ani na Lailu. Od ich nepodareného úteku pred dva a pol rokmi Mariam vedela, že sa v jeho očiach stali jednou a tou istou bytosťou. Previnili sa rovnako, obe si zaslúžili, aby im viac neveril, opovrhoval nimi a prehliadal ich.

Keď hovoril, Mariam mala pocit, že buď konverzuje sám so sebou, alebo s neviditeľnou bytosťou v miestnosti, ktorá bola, na rozdiel od nej a od Lady, hodna jeho názorov.

„Možno nemajú minulosť,“ prehodil fajčiac a zadíval sa do stropu. „Možno, že nevedia nič o svete alebo o histórii tejto krajiny. Hej. A v porovnaní s nimi by tuto Mariam mohla byť univerzitná profesorka. Cha-cha! Veru tak. Ale pozrite sa okolo seba. Čo vidíte? Skorumpovaných, chamtivých mudžahedínskych v ozbrojených po zuby, ktorí zbohatli z heroínu a vyhlasujú jeden druhému džihád, pričom zabíjajú všetko, čo im stojí v ceste. Taliban je aspoň čistý, neskazený a nepodplatiteľný. A sú to slušní moslimskí chlapci. Wallah, keď prídu, určite vyčistia toto miesto. Prinesú pokoj a poriadok. Ľudia sa už nebudú báť, že ich zasiahne guľka cestou po mlieko. A už žiadne rakety. Len si to predstavte.“

Dva roky si Taliban razil cestu do Kábulu, preberal správu miest z rúk mudžahedínov a všade, kde sa usídlil, ukončil frakčné boje. Talibanci zajali veliteľa Hazarov Abdula Aliho Mazariho a popravili ho. Usadili sa na južných predmestiach Kábulu a celé mesiace odpaľovali rakety na vojská opozičného generála Massúda. V prvej polovici septembra 1996 obsadili mestá Džalálábád a Sarobí.

Talibanci majú jednu vlastnosť, ktorá mudžahedínom chýbala, povedal Rašíd. Sú jednotní.

„Nech teda prídu,“ prehlásil. „A pokiaľ ide o mňa, pôjdem ich privítať ružovými lupeňmi.“

V ten deň šli všetci štyria von. Rašíd ich viedol z jedného autobusu na druhý. Išli vítať svoj nový svet, nových vodcov. Z ruín rozbitých, zbombardovaných sídlisk vychádzali ľudia. Mariam si všimla starú bezzubú ženu. Zoširoka sa usmievala a rozšafne rozhadzovala na okoloidúcich ryžu.

Vedľa trosiek zničenej budovy sa objímali dvaja muži, nad ich hlavami pískali, hvízdali a pukali petardy, ktoré hádzali chlapci z okolitých striech. Z kazetového prehrávača znela národná hymna. Sem-tam ju prehlušilo trúbenie áut.

„Pozji, Majiam!“ ukázala Aziza na skupinku chlapcov, bežiacich po bulvári Džadeh Majvand. Ťahali za sebou na šnúrkach pripevnené hrdzavé plechovky a hrozili päsťami. Kričali, že Massúd a Rabbání odtiahli z Kábulu.

Odvšadiaľ sa ozývali zvolania: Alláhu akbar!

Mariam videla, že z jedného okna visí plachta a na nej je veľkými čiernymi písmenami napísané: ZENDA BAAD TALI-BAN! Nech žije Taliban!

GALSKÝ, DEZIDER - KRÁL MADAGASKARU

GALSKÝ, DEZIDER

KRÁL MADAGASKARU

Státní nakladatelství dětské knihy, Praha, 1967
edícia Knihy odvahy a dobrodružství (97)
ilustrácie Ervín Urban
20.000 výtlačkov
13-003-67

beletria, román, história, dobrodružné
212 s., čeština
hmotnosť: 378 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,00 € PREDANÉ!

*zukol2*

Mořic Beňovský je jednou z nejzajímavějších postav osmnáctého století. Tento voják, dobrodruh a šlechtic napsal své paměti, které se často stávaly podkladem pro rozličná zpracování v různých světových jazycích. Několik národů se uchází o tohoto hrdinu jako o svého příslušníka. Státní příslušností byl Rakušan, rodem Slovák, příslušností k uherské šlechtě si na něho činí nárok Maďaři, a jako účastníka polských proti-carských rebelií a na základě příbuznosti s polským šlechticem v podstatě téhož jména ho mezi sebe počítají Poláci. Ale totéž právo by mohli mít i Francouzi, neboť jiný jeho strýc byl pofrancouzštělým šlechticem a Beňovský sám byl ve službách francouzského krále. A v neposlední řadě by mohl být pokládán za Madagaskařana, neboť tamější obyvatelé si ho zvolili za svého krále a jejich ostrovu také srdce Beňovského především patřilo.

Ale tehdy, v osmnáctém století, když se Beňovský stal povstalcem, zajatcem, vyhnancem, plavcem, osadníkem a králem, panovala pro určení příslušnosti člověka jiná měřítka. Ostatně určení příslušnosti není ani tak významné, jako spíše to, že jeho životopis dodnes dovede vzrušit čtenáře bohatými osudy, velkou barvitostí líčení, odvážnými činy a konec konců tu a tam i výmysly. Pro to všechno a přes to všechno bereme i dnes rádi do rukou tuto knihu, neboť napínavé čtení bylo oblíbené a vyhledávané nejen v osmnáctém století, ale také ve dvacátém.

TAJEMSTVÍ bolšereckého archívu

Brzy se v celém Bolšerecku mluvilo o tom, že vyhnanec, jakýsi hrabě z Uher, se těší mimořádné oblibě u guvernérovy rodiny. V kupeckých rodinách se přetřásaly večer co večer nové zvěsti a podrobnosti o Beňovském. Netrvalo to dlouho a všichni v Bolšerecku věděli, že slečna Afanázie je zamilovaná do záhadného a vzhledného vyhnance.

„Od té doby, co Beňovský chodí k Nilovovům, žádný kupec ani kozácký důstojník není pro slečinku dost dobrý,“ říkaly jizlivě bolšerecké ženy a nezapomněly hned dodat: „A paní Nilovová o ničem jiném nemluví než o vzdělaném hraběti Beňovském a o jeho vznešeném chování.“ Některé to říkaly naplno: „Stará Nilovová se může přetrhnout, aby získala toho cizince za ženicha pro svou Afanázii.“

A tak se stalo, že po krátkém pobytu v Bolšerecku se stal Beňovský ústřední postavou společenského života v městečku, které se honosilo titulem hlavního města Kamčatky. Každý z kupců považoval za svou čest zvát Beňovského do rodiny. Za dlouhých zimních večerů, kdy se svobodní občané den co den scházeli, aby si krátili nekonečné a nudné kamčatské noci, byl Beňovský na roztrhání. Všichni přátelé i nepřátelé se shodovali v jedné věci: že Beňovský má nesmírné osobní kouzlo. A proto mu leckdo ledaco odpustil.

Beňovský se stal nejzaneprázdněnějším člověkem v Bolšerecku.

Velitel kozáků Kolesov a dva nejbohatší kupci, Kasarinov a Rostagokov, ho požádali, aby založil obecnou školu, ve které by se děti učily různým jazykům, zeměpisu a počtům. Slíbili, že dají postavit vhodný dům. Beňovský souhlasil s podmínkou, že mu budou platit za každé dítě pět rublů měsíčně, a mimoto půl rublu na otop a osvětlení. A v druhé polovině prosince již stál dřevěný domek, který sloužil za školu. Beňovský však musel požádat Krustjeva, aby převzal vyučování ruštiny, a Panova, aby se ujal počtů, protože sám byl mezitím pověřen další zajímavou prací. Požádal ho totiž sekretář Sudějkin, aby vypracoval podrobnou mapu Kurdských ostrovů, Kamčatského poloostrova a celé Ochotské oblasti. Zpřístupnil mu k tomu bolšerecký archív.

Nic lepšího si Beňovský nemohl přát.

S posedlostí hledače pokladů se vrhl na hromadu knih, zápisů, poznámek, map a nákresů. Čím víc se zahloubával do třídění a studia zaprášených a zažloutlých listů a knih, tím víc ho vzrušující práce strhávala. Objevoval nové mořské cesty, ostrovy i poloostrovy, poznával nesmírné lidské tragédie, veliké hrdinské činy, nesplněné objevitelské plány, které přervala nemilosrdná smrt.

Listoval v zápiscích dobyvatele Kamčatky kupce Atlasova, seznámil se s velikou expedicí slavného Dána v carských službách Vituse Beringa z kamčatského Petropavlovska na Aljašku, studoval pečlivě knihu „Popis země Kamčatské“ od německého lékaře Georga Wilhelma Stellera, který se ve svých dvaadvaceti letech účastnil Beringovy výpravy, obdivoval skvělý popis Kamčatky od Krašeninnikova, zkoumal podrobně Španbergovy a Čirikovovy mapy. Pečlivě srovnával různé údaje o této oblasti a snažil se dosáhnout co nejpřesnějšího obrazu.

V malé komůrce, kde byl umístěn archív města Bolšerecka, se Beňovský úplně změnil. Zde nebylo třeba něco předstírat, hrát si na někoho, čím člověk nebyl, přibarvovat skutečnost, protože to lidé rádi poslouchali. Cítil se tu v bezpečí, svobodný. Tady se dalo nerušeně snít o budoucnosti.

Dělal si pečlivé záznamy a sestavil stručný přehled sedmnácti největších objevitelských výprav na východ od Kamčatky.

A pak se dal do popisu dvaadvaceti Kurdských ostrovů a Sachalinu. Nejzajímavější ze všech jeho záznamů je snad tento:

„Ostrov Sachalin leží na východ od ústí řeky Amuru...“

Beňovský napsal tato slova bez jakékoli pochybnosti, ačkoli netušil, že ještě desítky let po něm budou slavní mořeplavci mylně pokládat Sachalin za poloostrov. Tvrdili, že řeka Amur, dlouhá tři tisíce kilometrů, neústí do moře. A tvrdili to jen proto, že žádná loď ústí této řeky nenašla. Teprve ruský námořní kapitán Nevelskoj se dostal v roce osmnáctistém čtyřicátém devátém se svou šalupou Bajkal do ústí veletoku Amuru, když proplul Tatarskou úžinou, a dokázal tak, že Sachalin je ostrovem.

KOLÁŘ, JAN - DO DUŠE I DO TĚLA

KOLÁŘ, JAN

DO DUŠE I DO TĚLA
Rozhovor s Milanem Markovičem

Akropolis, Praha, 1993
obálka Dušan Dostál
1. vydanie
ISBN 80-85770-02-4

životopisy, humor
112 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 81 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,40 €

*zukol2*

PILCHEROVÁ, ROSAMUNDE - HĽADAČI MUŠLÍ

PILCHER, ROSAMUNDE

HĽADAČI MUŠLÍ
(The Shell Seekers)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1997
2. vydanie
preklad Alexandra Ruppeldtová
obálka Dušan Grečner
ISBN 80-220-0832-X

beletria, román
536 s., slovenčina
hmotnosť: 509 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

3,00 € 2,00 €

*roman*

Dnes už svetoznáma anglická autorka Rosamunde Pilcherová (1924) sa literárnej tvorbe venuje od svojej mladosti, no až románom Hľadači mušlí sa v roku 1987 dostala na prvé miesto v rebríčku bestsellerov a získala medzinárodné uznanie. Príbeh románu sa rozvíja ako retrospektíva naplneného života Penelope Keelingovej, ktorá po pobyte v nemocnici spomína na šťastné detstvo, na nezrelé vojnové manželstvo i na veľkú romantickú lásku. Ako dcéra známeho maliara zdedila niekoľko jeho obrazov, ktoré sa stanú jablkom sváru jej troch detí. Keď vyjde najavo skutočná cena obrazu s názvom Hľadači mušlí, Penelope sa chopí iniciatívy — pokúsi sa zachrániť narušené rodinné vzťahy. Jej rozhodnutie vyrazí všetkým dych.

NOEL

O pol piatej v ten chladný vlhký marcový piatok, kým sa Olivia vyhrážala redaktorke prózy prepustením a Nancy sa bezducho prechádzala po obchodnom dome Harrods, upratal si ich brat Noel stôl vo futuristickej kancelárii reklamnej agentúry Wenborn & Weinburg a pobral sa domov. Pracovalo sa síce až do pol šiestej, ale už tu bol zamestnaný päť rokov a usúdil, že si môže dovoliť občas skôr odísť. Kolegovia si už na jeho spôsoby zvykli, ani len okom nemihli, a keby cestou k výťahu stretol niektorého z nadriadených, výhovorku mal nachystanú: zle sa cíti, asi naňho ide chrípka, ide si domov ľahnúť.

Nikoho však nestretol, a navyše nešiel domov do postele, ale cestoval na víkend do Wiltshire k akýmsi Earlyovcom, ktorých vôbec nepoznal. Camilla Earlyová bola voľakedajšia Amabelina spolužiačka a Amabel bola momentálna Noelova priateľka.

„V sobotu robia večierok pre miestnu smotánku," povedala mu Amabel. „Možno to bude príjemné."

„Majú ústredné kúrenie?" opatrne sa spýtal Noel. Nechcelo sa mu v tomto ročnom období drkotať zubami pri slabo hrejúcom kozube.

„Preboha, áno. Sú to pracháči. Camilla sa vozievala zo školy domov v obrovskom bentley.“

Znelo to nádejne. Mohol by sa tam zoznámiť s užitočnými ľuďmi. Cestou dolu vo výťahu odhodil bežné starosti a pustil si predstavivosť z uzdy. Ak príde Amabel načas, mohli by sa vymotať z Londýna ešte pred piatkovou víkendovou špičkou. Dúfal, že príde svojím autom a ním aj pôjdu ďalej. Jeho jaguár začal vydávať akési čudné klepotavé zvuky, a navyše, keby šli jej autom, nemusel by kupovať benzín.

Pred budovou ho čakal dažďom zaliaty Knightsbridge zapchatý autami. Noel zvyčajne chodieval domov do Chelsea autobusom, ba v lete niekedy aj pešo cez Sloane Street, ale teraz, keď sa doňho zahryzol prenikavý chlad, obetoval peniaze a zastavil si taxík. Asi v polovici King's Road ho zastavil, zaplatil, peši zabočil do svojej ulice a prešiel ňou kúsok k Vernon Mansions.

Jeho auto stálo zaparkované pri chodníku — jaguár typu E, nádherne frajerský, ale desať rokov starý. Kúpil ho od chlapíka, ktorý zbankrotoval, a tak ho dostal vlastne za babku, ale až doma zistil pokročilú hrdzu na podvozku, slabé brzdy a spotrebu benzínu, ako keď vysmädnutý leje do seba pivo. A teraz ten klepot. Zastal, poprezeral pneumatiky, do jednej z nich jemne kopol. Ak bude nešťastnou zhodou okolností dnes musieť ísť svojím autom, bude treba zastaviť na pumpe a dofúkať ich.

Vzdialil sa od auta, prešiel cez chodník a otvoril si hlavnú bránu do budovy. Vnútri bolo cítiť stuchlinu a starinu. Bol tu aj výťah, ale keďže býval na prvom poschodí, pobral sa peši. Schody aj úzka chodbička vedúca k jeho dverám boli pokryté kobercom. Odomkol si, zavrel za sebou a bol doma. Doma. Znelo to skôr ako žart.

Byty boli navrhované ako garsónky pre obchodníkov, ktorých napokon nadobro vyčerpalo denné dochádzanie zo srdca Surrey, Sussexu alebo Buckinghamshiru. V každom bola malá predsienka so skriňou, do ktorej sa malo zmestiť všetko „mestské" šatstvo. Ďalej miniatúrna kúpeľnička, kuchyňa asi taká ako na malej jachte, obývačka. Tu sa za posuvnými dverami nachádzala akási kutica, ktorej celý priestor bol zaplnený manželskou posteľou. Nielenže sa tu nedalo ustielať, ale ani vetrať, a tak v lete Noel väčšinou spával na gauči.

Doplnky a nábytok boli zahrnuté vo vysoko inflačnej cene. Všetko bolo ladené do béžova či hneda, neuveriteľne fádne. Z obloka obývačky bolo vidieť holú tehlovú stenu novopostaveného supermarketu, úzku uličku a rad garáží. Nikdy sem nepreniklo slnko a pôvodne krémové steny mali teraz farbu starého margarínu.

No adresa bola dobrá. A to pre Noela znamenalo viac než čokoľvek iné. Bola to súčasť jeho imidžu, rovnako ako frajerské auto, košele Harvie & Hudson, topánky od Gucciho.

BEAUVOIROVÁ, SIMONE DE - DRUHÉ POHLAVIE 2

BEAUVOIROVÁ, SIMONE DE

DRUHÉ POHLAVIE 2
(Le deuxiéme sexe)

Obzor, Bratislava, 1968
edícia Malá moderná encyklopédia
preklad Viera Millerová
obálka E. Bačík
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
65-042-68

partnerstvo, biológia,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 497 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal po krajoch ohnutý, knižničné pečiatky

1,00 € PREDANÉ

*zukol2*

Ženou sa nik nerodí: stáva sa ňou. Nijaký biologický, psychický, ekonomický osud neurčuje podobu ľudskej samičky v lone spoločnosti — je to súhrn civilizácie, čo vytvára tento prechodný produkt medzi samcom a klieštencom, označovaný ako ženský. Jedine prostredníctvom druhého sa môže jedinec vytvoriť ako ten druhý.

Mladosť dievčaťa prejde viac-menej v očakávaní. Čaká Muža. Isteže aj dospievajúci chlapec sníva o žene, túži po nej, no v jeho živote bude žena vždy iba jediným prvkom — neurčuje jeho osud. Zatiaľ dievča od samého detstva, či už si želá realizovať sa ako žena, alebo prekročiť hranice svojho ženstva, očakávalo od muža naplnenie aj únik: pre dievčinu má muž oslnivú tvár, je vysloboditeľom; je bohatý a mocný a vlastní kľúče k jej šťastiu, je princom z rozprávky. Dievčina vopred cíti, že pri jeho nežnostiach akoby ju unášal obrovský prúd života ako v čase, keď spočívala v matkinom lone...

Manželstvo je údelom, ktorý spoločnosť tradične ponúka žene. Aj dnes sú ženy väčšinou vydaté, alebo aspoň boli, pripravujú sa na vydaj alebo trpia tým, že sa neuskutočnil. Ekonomický vývoj postavenia ženy mení inštitúciu manželstva prevratným spôsobom — stáva sa zväzkom, ktorý dobrovoľne uzatvárajú dvaja jedinci. Žena už nie je obmedzená na funkciu roditeľky: táto funkcia stratila z veľkej časti povahu samozrejmej služby a prejavuje sa skôr ako povinnosť, ktorú žena dobrovoľne berie na seba. (Úryvky z textu.)

pohlavné zasvätenie

V určitom zmysle sa pohlavné zasvätenie u ženy tak ako u muža začína už od najútlejšieho detstva. Teoretické i praktické zaúčanie sa odohráva neustále od orálnej, análnej a genitálnej fázy až do dospelosti. Ale erotické skúsenosti dievčaťa nie sú jednoduchým pokračovaním jeho predchádzajúcich sexuálnych činností; často majú nečakaný brutálny ráz, vždy sú novou udalosťou, ktorá znamená rozchod s minulosťou. Vo chvíli, keif nimi dievča prechádza, všetky problémy, pred ktorými stojí, splývajú a nadobúdajú ostrú a naliehavú podobu. V niektorých prípadoch kríza prejde ľahko, sú však aj tragické prípady, ktoré sa končia samovraždou alebo šialenstvom. V každom prípade žena spôsobom, akým reaguje, angažuje veľkú časť svojho osudu. Všetci psychiatri sa zhodujú v tom, že erotické začiatky majú pre ženu ohromnú dôležitosť: odrážajú sa v celom jej ďalšom živote.

Situácia muža a ženy je celkom odlišná jednak z hľadiska biologického, ale aj spoločenského a psychologického. Pre muža je prechod od detskej sexuality k dospelosti pomerne jednoduchý: je tu spredmetnenie erotickej rozkoše, ktorá namiesto toho, aby sa uskutočňovala imanentne, zameriava sa na transcendentnú bytosť. Erekcia je výrazom tejto potreby — pohlavím, rukami, ústami, celým telom sa muž obracia k svojej partnerke, no v podstate tejto činnosti, tak ako vôbec, ostáva subjektom voči objektom, ktoré vníma, a k nástrojom, ktoré používa. Vrhá sa k druhej bytosti bez toho, aby strácal svoju nezávislosť, ženské telo je preňho korisťou a muž sa v ňom zmocňuje vlastností, ktoré jeho zmyslovosť požaduje od každého objektu; pravda, nepodarí sa mu privlastniť si ich, ale ich aspoň objíma, nežnosti, bozky sú polovičným neúspechom, ale aj tento neúspech je podnetom a rozkošou. Ľúbostný akt dospieva k jednote v prirodzenom vyvrcholení, v orgazme. Súlož má celkom presný fyziologický cieľ: muž sa ejakuláciou zbavuje výlučkov, ktoré ho ťažia, a vzápätí pociťuje úplnú úľavu, ktorú vždy sprevádza rozkoš. Isteže, rozkoš tu nebola jediným cieľom, často po nej nasleduje sklamanie — potreba zmizla skôr, než bola ukojená. V každom prípade sa istý akt uskutočnil, a muž tu ostáva s nezmeneným telom; služba, ktorú poskytol družke, splynula s jeho vlastným potešením. Ženská erotika je oveľa zložitejšia a odráža zložitosť jej situácie. Videli sme, že žena namiesto toho, aby zlúčila svoje špecifické sily so svojím individuálnym životom, stáva sa korisťou druhu, ktorého záujmy sa líšia od jej osobných cieľov; tento rozpor dosahuje u ženy vyvrcholenie. Vyjadruje sa okrem iného rozdielnosťou orgánov: klitorisu a vagíny. V detskom štádiu je stredom ženskej erotiky klitoris: niektorí psychiatri tvrdia, že u niektorých dievčat jestvuje aj vaginálna citlivosť, ale to je názor veľmi sporný; v každom prípade by mala iba druhoradú dôležitosť. Klitoridný systém sa v dospelom veku nemení a žena si zachováva po celý život túto erotickú nezávislosť; klitoridný kŕč je tak ako mužský orgazmus akýmsi uvoľnením spuchnutia, ktoré nastáva quasi mechanickým spôsobom, s normálnou súložou však súvisí iba nepriamo a pri plodení nehrá nijakú úlohu. K penetrácii a oplodneniu ženy dochádza cez vagínu; vagína sa stáva erotickým centrom iba zásahom muža a tento zásah je vždy istým druhom násilia. Kedysi ženu vytrhli z jej detského sveta a vrhli do manželského života skutočným alebo predstieraným únosom; ženu z nej robí násilie — preto sa tiež hovorí „vziať“ dievčaťu panenstvo, „pripraviť“ ho o veniec. Deflorácia nie je harmonickým vyústením súvislého vývoja, je to prudký rozchod s minulosťou, začiatok nového cyklu. Rozkoš sa dosahuje kontrakciami vnútorného povrchu vagíny; vyústia však v určitý a konečný orgazmus? O tomto sa ešte diskutuje. Anatomické údaje sú veľmi neurčité.

TOLSTOJ, ALEXEJ - KRÍŽOVÁ CESTA

TOLSTOJ, ALEXEJ

KRÍŽOVÁ CESTA

Živena, Martin, 1947
edícia Knihy Živeny (32)
preklad Zora Jesenská
obálka Vojtech Stašík

beletria, román
284 s., slovenčina
hmotnosť: 344 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

1,80 €

*zukol2*

V rokoch, kedy Zora Jesenská redigovala edíciu Knihy Živeny, darilo sa jej v edičnej praxi uplatniť aj svoje prekladateľské schopnosti a ponúkať slovenským čitateľkám viaceré významné diela ruského realizmu. Preklad Krížovej cesty je jedným z prvých príkladov. Kniha vyšla ako 32. zväzok edície Knihy Živeny.

....

„Nuž, hľa, dievčičky, zasa sme spolu,“ povedal Nikolaj Ivanovič, potiahol si na bruchu zámišový frenč, chytil Jekaterinu Dmitrijevnu za bradu a šťavnato ju bozkal na líce — „dobré ráno, dušička, ako si spala?“ Keď išiel poza Dášinu stoličku, bozkal ju na vlasy.

„Nás dvoch teraz ani korbáčom nerozoženieš, Kaťuša, chlapík dievča — robotnica.“

Sadol si za stôl, pokrytý čistým obrusom, pritiahol si porcelánový kalištek s vajcom a nožom mu začal srezávať vrštek.

„Pomysli si, Kaťuša, obľúbil som si vajcia po anglicky — s horčicou a maslom, neobyčajne chutné, radím ti skúsiť. A Nemcom ti dávajú po jednom vajíčku na človeka dva razy do mesiaca. Ako sa ti to páči?“

Otvoril veľké ústa a zasmial sa:

„Akurátik tým vajcom dobijeme Germániu na mäkko. Už sa im vraj deti rodia bez kože. Bismarck im vravel, somárom, že s Ruskom treba žiť v mieri. Neposlúchli, opovrhli nami — teraz nech sa páči — dve vajíčka na mesiac.“

„To je hrozné,“ povedala Jekaterina Dmitrijevna a sklopila oči, „keď sa deti rodia bez kože — to je

jednako hrozné, komukoľvek sa rodia, — či nám či Nemcom.“

„Prepáč, Kaťuša, ale táraš.“

„Ja len viem — keď každý deň zabíjajú, zabíjajú, zabíjajú, to je také hrozné, že sa nechce žiť.“

„Co robiť, moja milá, musíme sa na vlastnej koži naučiť, čo znamená ríša. Len sme čítavali v rozličných Ilovajských, ako akísi sedliaci bojovali na rozličných Kulíkovských a Borodinských poliach. Mysleli sme si — ríša je veľmi milá a príjemná vec. Pozrieš na mapu — ach, Rusko veľké! Ale teraz ráčte dať určité percento životov na zachovanie celistvosti toho, čo je na mape namaľované zeleným cez celú Europu a Áziu. To je nie veselé. Teda, ak povieš, že je náš štátny aparát zlý, — s tým môžem súhlasiť. Teraz, keď idem umierať za ríšu, predovšetkým sa spytujem — a vy, čo ma posielate na smrť, vy ste v plnej zbroji štátnickej múdrosti?—Môžem spokojne preliať krv za vlasť? Hej, Kaťuša, vláda ešte vždy zo starého zvyku zazerá na samosprávne organizácie, ale už je jasné — bez nás sa teraz nezaobíde. A my zprvu za malíček, a potom už za celú ruku schmatneme. Som veľmi optimisticky naladený.“ Nikolaj Ivanovič vstal, vzal si s kozuba zápalky, stojačky si zapálil cigaretu a hodil dohárajúcu zápalku do škrupiny z vajca. „Krv nebude preliata zbytočne. Vojna sa skončí tým, že pri štátnom kormidle zastaneme si my, samosprávni činitelia. To, čo nemohli spraviť Zem a Sloboda, revolucionári a marxisti — urobí vojna. S Bohom, dievčence.“ ....

BEAUVOIROVÁ, SIMONE DE - DRUHÉ POHLAVIE 1

BEAUVOIROVÁ, SIMONE DE

DRUHÉ POHLAVIE 1
(Le deuxiéme sexe)

Obzor, Bratislava, 1968
edícia Malá moderná encyklopédia
preklad Viera Millerová
obálka E. Bačík
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
65-041-68

partnerstvo, biológia,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,00 €

*zukol2*zdr*

Dlho som váhala, či mám napísať knihu o ženách. Námet je dráždivý, najmä pre ženy. A nie je nový. Na spor o žene sa už vypísalo množstvo atramentu. Teraz je už takmer uzavretý: už o ňom nehovorme. No predsa sa o ňom ešte stále hovorí. Nezdá sa však, že by obrovské hlúposti, ktoré sa popísali za posledné storočie, boli objasnili celý problém. Existuje tu vôbec nejaký problém? Aký? Sú vôbec ženy? Teória večného ženstva má ešte prívržencov. Šepkajú si: „Ešte aj v Rusku ženy ostávajú ženami“; zatiaľ čo iní, informovanejší — a často sú to tí istí — vzdychajú: „Žena sa stráca, žena je stratená.“ Už sa ani nevie, či ešte sú ženy, či budú, či si to treba želať alebo nie, aké miesto zaujímajú na tomto svete a aké miesto by mali zaujímať.

... ako teda postavíme otázku? A predovšetkým, kto sme, aby sme ju mohli klásť? Muži sú sudcami aj súdenými. Ženy takisto. Myslím však, že postavenie ženy môžu najlepšie objasniť práve — ženy. Poznáme ženský svet bližšie ako muži, máme v ňom svoje korene. Lepšie chápeme, čo znamená pre ľudskú bytosť byť ženou a viac sa staráme o to, aby sme o tom vedeli. V čom ovplyvnila náš život skutočnosť, že sme ženy? Aké konkrétne možnosti nám boli dané a ktoré odmietané? Je zarážajúce, že celá ženská literatúra je dnes menej inšpirovaná snahou požadovať, ako skôr ujasniť problém. Teraz, keď sa končí obdobie neusporiadaných polemík, je táto kniha jedným z pokusov položiť za ním bodku. (Z autorkinho úvodu.)

Videli sme, že údel ženy v primitívnej tlupe bol veľmi ťažký. U živočíšnych samičiek je reprodukčná funkcia prirodzene obmedzená a keď sa uskutočňuje, je samička viac-menej úplne oslobodená od inej námahy. Iba u ľudí často náročný muž vykorisťuje ženu až do úplného vyčerpania jednak ako matku, a potom aj jej individuálne schopnosti. Tak to bolo nepochybné v čase, keď si boj proti nepriateľovi vyžadoval použiť všetky prostriedky občiny; k námahe neustáleho a neregulovaného rodenia sa pripájalo namáhavé plnenie domácich povinností. Pritom niektorí historici tvrdia, že práve v tomto štádiu sa nadradenosť muža prejavuje najmenej. Skôr by sa malo povedať, že táto nadradenosť bezprostredne existovala, nebola ešte nastolená a požadovaná; nikto sa nesnažil vyvážiť kruté nevýhody, ktoré handicapovali ženu; ale ani sa ju nesnažil týrať, ako to bolo neskoršie za patriarchálneho režimu. Nijaká ustanovizeň neuzákonila nerovnosť pohlaví, lebo nebolo nijakých ustanovizni: nebolo vlastníctva, nebolo dedičstva, nebolo práva. Náboženstvo bolo neutrálne: zbožňoval sa nejaký bezpohlavný totem.

Až keď sa kočovníci usadili na pôde a stali sa poľnohospodármi, vidíme, že vznikajú ustanovizne a právo. Človek sa už neobmedzuje na tvrdý boj proti nepriateľským silám; začína sa konkrétne prejavovať tým, že stvárňuje svet, tým, že uvažuje o svete a o sebe. Od tejto chvíle sa rozdielnosť pohlaví odráža v zložení spoločenstva. Táto štruktúra nadobúda zvláštny charakter. V poľnohospodárskych občinách má žena často mimoriadnu prestíž. Vysvetľuje sa to hlavne celkom novou dôležitosťou, ktorú nadobúda dieťa v civilizácii založenej na obrábaní pôdy. Keď sa ľudia usadia na pôde, privlastňujú si ju. Vzniká vlastníctvo v kolektívnej forme, ktoré si vyžaduje od svojich majiteľov potomstvo; materstvo sa stáva posvätným poslaním. Veľa kmeňov žije v občinovom zriadení: to neznamená, že ženy patria všetkým mužom skupiny. Dnes sa Už neverí, že sa dakedy praktizovalo neobmedzené obcovanie mužov so ženami; ale muži i ženy môžu nábožensky, sociálne i hospodársky existovať iba v skupine: ich individualita ostáva čistým biologickým faktom. Manželstvo, nech by jeho forma bola akákoľvek: monogamia, polygamia, polyandria, je tiež iba svetský jav, ktorý nevytvára nijaké mystické puto. Pre manželku nie je zdrojom nijakej poroby, ostáva začlenená do svojho rodu. Celý rod zhromaždený pod rovnakým totemom je mystickým vlastníkom rovnakého mana, materiálne spoločne užíva rovnaké územie. V závislosti od procesu odcudzenia, o ktorom som hovorila, rod využíva toto územie v objektívnej a konkrétnej forme; trvaním na pôde teda realizuje svoju jednotu, ktorej totožnosť pretrvá pominuteľnosť času. Iba tento existenciálny prístup umožňuje pochopiť identifikáciu, ktorá existovala až do našich dní medzi klanom, rodom, rodinou a vlastníctvom. Podľa predstáv nomádskych kmeňov, pre ktoré jestvuje iba súčasnosť, poľnohospodárska občina nahradzuje spoločenstvo života, ktorý korení v minulosti, a dotýka sa budúcnosti: uctieva sa totemický predok, ktorý dáva svoje meno členom rodu. A rod má hlboký záujem o svojich potomkov. Bude žiť cez pôdu, ktorú im odkázal a ktorú oni budú obrábať. Občina si uvedomuje svoju jednotu a chce jestvovať mimo súčasnosti: spoznáva sa v deťoch, uznáva ich za svoje, v nich dosahuje svoje naplnenie a prechod do budúcnosti.

Veľa primitívnych ľudí však nevie, akú účasť má otec na splodení dieťaťa. Pokladajú deti za prevtelenie duchov dávnych predkov, ktorí sa nachádzajú pri niektorých stromoch, skalách, posvätných miestach a ktorí vstúpia do tela ženy; podaktorí usudzujú, že žena nemá byť pannou, aby bola možná táto infiltrácia, iné národy zasa veria, že je práve tak možná cez nozdry alebo ústa; v každom prípade deflorácia je tu druhoradá a z mystických príčin zriedkavo býva údelom manžela. Matka je, prirodzene, potrebná pre narodenie dieťaťa; ona udržuje a živí zárodok vo svojom lone, a teda jej prostredníctvom sa šíri život rodu vo svete. 

FRÜHAUF, KLAUS - EXPERIMENT

FRÜHAUF, KLAUS

EXPERIMENT
(Genion)

Pravda, Bratislava, 1987
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Ladislav Villányi
prebal Ivan Šimek
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
75-018-87

beletria, román, scifi,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

NEDOSTUPNÉ

*zukol2*

Vedeckofantastický román Klausa Fruhaufa Experiment zavedie čitateľa do dvoch európskych výskumných ústavov genetického inžinierstva na začiatku 21. storočia.

Geniálny, no fanatický vedec Horst Kandler si zaumieni, že pomocou špeciálneho žiarenia dosiahne u živočíchov závažné genetické zmeny a preskočí tak niekoľko vývinových stupňov prirodzenej evolúcie. Vďaka metóde, ktorú načrtol, a nanoimpulzoru, ktorý skonštruoval, bude podľa neho možné posunúť vpred aj vývin človeka. Keďže sa v Berlíne cíti pri experimentovaní obmedzovaný, odchádza pracovať do marseillského biogenetického ústavu. Pre chorobnú ctižiadostivosť však nevidí nebezpečenstvo, spojené s prácou pri impulzore...

O šestnásť rokov neskôr dostáva Günther Bachmann, berlínsky biogenetik a Kandlerov sok v láske, ďalekopis od francúzskej polície, v ktorom ho žiada o pomoc pri vyšetrovaní zvláštneho prípadu. Na ostrove If pri Marseille sa totiž našla mŕtvola neobvyklého vzhľadu a do popredia sa dostáva otázka, ako došlo k zrodu tohto tvora, ktorého sa nikto neodváži nazvať človekom.

Spočiatku takmer kriminálna zápletka sa postupne mení na závažný celospoločenský problém morálnej zodpovednosti vedcov za experimentovanie so životom v akejkoľvek forme, za narušenie dokonalej prírodnej harmónie.

Tento, v poradí druhý Fruhaufov román, vychádzajúci v slovenskom preklade (Stromy z raja, Tatran 1985) je umeleckou predstavou autora, ako sa veda, zdanlivo slúžiac ľudstvu, môže obrátiť proti človeku, ak si neuvedomí dôsledky toho, čo robí.

„Nerozumieš ma,“ povedal s neotrasiteľným pokojom. „Ja som len upozornil na určité tendencie a snažil som sa ich vysvetliť. Navyše tvrdím, že ani nevydarené pokusy, ba dokonca ani nehody nemôžu zastaviť vývoj. Naopak, človek sa na ničom neučí tak rýchlo a efektívne ako na vlastných chybách.“

To bola jedna z najvratkejších téz, aké Günther počul. Robil si z nich Kandler vtipy? „Myslíš to vážne?“ opýtal sa, prekvapený, že sa tak ovláda.

Kandler prikývol: „Pravdaže! Len si spomeň na príslovie o popálených prstoch. Je oveľa múdrejšie, ako si myslíš.“

„To je predsa absurdné, úplne absurdné!“ zvolal Günther a udrel päsťou na stôl. No hneď to aj oľutoval, hnev nikdy nie je dobrým radcom. Mlčal, snažil sa upokojiť, ale zlomyseľný Kandlerov úsmev mu to nedovoľoval.

Teimann využil ich mlčanie a zasiahol: „Preháňaš, Günther. Žiadam ťa, aby si svoje emócie vynechal z hry. Nikto pri tomto stole predsa netvrdil, že nehody sú potrebné, a uisťujem ťa, že nikto to ani tvrdiť nebude. Prečo sa teda tak rozčuľuješ?“

Teimann bol proti nemu, a to ho tvrdo zasiahlo. Čo nepostrehol Kandlerov podtón? Inak by logicky musel dospieť k záveru, že Kandler považuje takéto nehody za niečo normálne, niečo, čo by ľudstvu mohlo byť užitočné, ba za určitých okolností dokonca potrebné.

Alebo je voči Kandlerovi zaujatý? Možno mu naozaj krivdil. Ostatní kolegovia si jeho výklad vypočuli so záujmom, nepolemizovali s ním. V Bachmannovi sa ozval strach pred vlastným zaslepujúcim hnevom.

Debata pokračovala ďalej, uvedomil si, že vníma len útržky viet. Spôsoboval to jeho hnev, jeho bezmocnosť? V každom prípade stratil schopnosť triezvo uvažovať a analyzovať.

V podvedomí počul Isabell, Kandlerov mentorský tón a občas hlboký Teimannov hlas, keď sa krátko niečo spýtal, ale ich rozhovor už nevnímal.

Prebral sa až pri hrmote posúvaných stoličiek. Vstal aj on a pozrel na Teimanna, ktorý práve zamyslene pokyvoval hlavou: „Dobre. Uvoľním prostriedky na zariadenie mutagenetického laboratória. Vy, profesor Wenzel, mi čo najskôr predložíte zoznam potrebných zariadení a dáte vypracovať konkrétny plán jeho činnosti. Ale pokúste sa, prosím, neprekročiť vyhradený rámec.“

So všetkými sa rozlúčil stiskom ruky: „O rok by mohlo byť nové laboratórium hotové.“

Na Kandlerovi bolo vidieť, že ho výsledok porady neuspokojil. Asi dúfal, že s výskumom bude môcť začať skôr. Obrátil sa k starému. „Mohol by som zatiaľ používať aspoň kobaltovú bombu zo stanice nádorových ochorení?“

Profesor urobil veľkorysé gesto. „Zariadim to. Nemyslím, že by proti tomu boli nejaké námietky.“

Günther vychádzal z Teimannovej kancelárie s veľkými bolesťami hlavy. Na chodbe podišiel k Isabell, bol zvedavý na jej mienku. A možno hľadal jej blízkosť len preto, že potreboval niekoho, s kým by sa mohol porozprávať. Ale ona na neho ani nepozrela, otočila sa a chcela ísť za Kandlerom. Günther ju zadržal a obrátil k sebe. Z jej tváre však vyčítal len hnev a odmietnutie.

„Bol si nemožný,“ zasyčala a prudko si vyslobodila rameno zo zovretia. „Jednoducho nemožný!“ dlhými krokmi sa pobrala preč. Na druhom konci chodby Kandler práve zabočil za roh.

Ešte nikdy sa k nemu Isabell tak nezachovala. Do líc sa mu nahrnula červeň. Všimol si, že sa na neho s ľahostajnou zvedavosťou díva Teimannova sekretárka. Zlostne sa zvrtol na opätku a odišiel.

V ten deň už nevyšiel zo svojej kancelárie. Zahĺbil sa do spisov, prelistoval štôsy správ a čítal najnovšie odborné články, hoci vedel, že v takomto stave nie je schopný niečo si zapamätať.

Isabell sa večer po neho zastavila. Čakala ho pred úradom, bez slova ho chytila pod pazuchu a kráčali k autu. Potom sa rovnako ticho doviezli domov. O necelú hodinu už v jej náručí zabudol, že sa po porade k nemu zachovala tak nepekne.

V nasledujúcich dňoch a týždňoch sa obaja vyhýbali tomu,