WEISS, PAVOL - TRAJA PRIATELIA

WEISS, PAVOL

TRAJA PRIATELIA

Slovart, Bratislava, 2006
ISBN 80-8085-206-5

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

3,20 €

*zukol* in **S3P**

Základný rámec románu Traja priatelia Pavla Weissa tvoria tri životné príbehy. Osudy Sama, Danyho a Petra sa odohrávajú a navzájom križujú od školských lavíc až po najaktuálnejšiu súčasnosť zmenených spoločenských a politických reálií Československa a neskôr Slovenska. Na cestách ich sprevádza detstvo, rodinné zázemie, prvé a ďalšie lásky, štúdium, zamestnanie, pád komunizmu...

Miera sebapoznania a poznania okolitého sveta je, pravdaže, u každého z nich iná. Iné sú sumy individuálnych životných skúseností, a predsa sprostredkúvaný súčet často umožňuje isté prekrývanie, prameniace v poznaní, že trosky snov a ideálov môžu, ba musia ukrývať ďalšie človekove korene. Ono prekrývanie je sčasti i výsledkom autorovej schopnosti nielen dodržať kompozičný plán, ustriehnuť jednotlivé časové roviny a ich postupnosť a nadväznosť, ale aj - či najmä - rozprávať o „svojich“ postavách pútavo, presvedčivo. A predovšetkým ich jazykom, ktorý sa vari najplnšie uplatnil v dialógoch plných krátkych viet, umocňujúcich ďalšie tušené zásoby dramatického napätia. Traja priatelia sú príbehom troch ľudských životov, vyrozprávaných na pozadí našej novodobej histórie. A príbehom našej novodobej histórie, projektovaným prostredníctvom troch ľudských životov.

PAVOL WEISS (1962, Humenné), absolvent scenáristiky a dramaturgie na FAMU, publikoval v Romboide, Smene na nedeľu a rozhlase. Po skončení školy podnikal v marketingovom poradenstve a reklame. Debutoval v roku 2003 románom ŽIME, POTOM UVIDÍME, v ktorom ponúkol výstižný obraz súčasného človeka v prostredí biznisu.

V roku 2004 mu vyšla novela POMSTA a v zborníku SEX PO SLOVENSKY poviedka Dream & Reality. Do slovenčiny preložil román Vybíjaná od českého bestsellerového spisovateľa Michala Viewegha. V roku 2006 mala v divadle ASTORKA premiéru jeho hra PRIATEĽKY a hrou BAJMANN BROTHERS uspel vo finále súťaže Dráma 2005.

Poručík sa na okamih zarazil, prederavil Sama niekoľkými nadávkami a povedal, nech sa o to nestará. Rozkaz je rozkaz. Sama povýšili na slobodníka a ešte v tú noc ho vojenský transport spolu s ostatnými odviezol stovky kilometrov na západ, kamsi k Plzni. V jednu noc sa tak na koľajniciach pri Českej Třebovej ocitli naraz traja kamaráti bez toho, aby o sebe vedeli. Danyho špeciálne vypravený vlak pre brancov smeroval do Prahy. Na stanici v Českej Třebovej predbehol Samov transport a oba vojenské vlaky museli počkať, aby dali prednosť nočnému rýchliku Hungaria z Berlína. V jednom z jeho kupé sedel ich kamarát Peter. Bol zamotaný do svetrov, chrániac sa tak pred chladnou nocou Vysočiny. V Českej Třebovej sa na okamih prebral, vyzrel oknom a preletel pohľadom bezútešné nástupište. Tesnejšie sa zakrútil do plášťa a o malú chvíľu zaspal. Z výmennej stáže vo východnom Nemecku sa vracal bohatší o pár stoviek východonemeckých mariek a niekoľko erotických zážitkov. Rýchlik prefrčal stanicou, Peter ešte raz otvoril oči, podvedome zaregistroval, že chodbičkou prešiel sprievodca a skrútil sa na sedadlo.

Ako členovi školského výboru SZM sa Petrovi bez väčších problémov podarilo každý rok vybaviť si nejakú zahraničnú stáž -teda v skutočnosti brigádu. V bývalom hansovnom meste Rostock sedel v prístave, rátal lode a snažil sa osvojiť si základy námornej navigácie, lebo ani tu pre neho nebola žiadna robota. Aspoň sa zdokonalil v nemčine. Druhý raz sa dostal na brigádu do Bulharska, k mestu Sozopol do hotela Vitoša. Prvé dva týždne bol zmätený z ich opačného prikyvovania áno a nie, a od nudy obhrýzal ceruzky, lebo bulharskí súdruhovia - zväzáci pochopili jeho stáž ako príležitosť stráviť príjemné prázdniny pri mori a nemali pre neho vôbec žiadnu pracovnú náplň. Čistiť zemiaky v kuchyni bolo pod jeho úroveň. Možno by tam strávil šesť nudných týždňov, možno by ho rozptyľovali iba výmenné družobné zájazdy zo sovietskeho Krasnojarska a z Poľska.

V druhom turnuse objavil peknú unudenú poľskú študentku. Všimol si ju v jedálni, ako sa ohnivo rozpráva so spolusediacimi. Pri večeri si prisadol čo najbližšie k jej stolu, a hoci sa snažil pôsobiť nenápadne, aj tak si jeho uprené pohľady všimla. Stroho sa usmiala a ďalej debatovala so spolusediacimi o tom, prečo je more studené, keď je vonku tak strašne teplo. Vraj sa objavili akési spodné prúdy. Na druhý deň ráno uskutočnil pomerne primitívny plán. Sadol si na jej miesto, ale Baška, cez recepciu si už poľahky zistil jej meno, na raňajky neprišla. Celý deň nervózne obchádzal hotel a zazrel ju až podvečer. Z vysvetľovania ostatným pochopil, že sa opaľovala sama, kdesi na skalách. Na zoznamovacom večierku Bašku niekoľkokrát požiadal o tanec. Prijala aj pozvanie na pohárik Solnčeho Brjagu, ku ktorému zajedali vyprážané chobotničky.

Po večierku ju pod priehľadnou zámienkou výhľadu na more pozval do svojej izby na ôsmom poschodí. Samého ho prekvapilo, že bez okolkov súhlasila.

Ráno ho zmätená Baška poprosila, aby ju okamžite odprevadil do kostola, čo na tom, že pravoslávneho, kde sa skoro hodinu vymodlievala zo svojho hriechu. Zhrešila, snažila sa mu vysvetliť, že nie je vydatá a ani nemá priateľa, ale sa zaviazala viesť nepoškvrnený život a ostatných šesť mesiacov sa jej to darilo, až dovčera, keď ju opil a ona podľahla. Plakala, hnevala sa raz na seba, potom na Petra, aj keď sa ju snažil upokojiť a vysvetliť jej, že ju nepovažuje za ľahkú či radodajnú. V tej chvíli sa mu zapáčila ešte viacej. Bolo to čisté, úprimné, nehrané. Naopak, zasiahli ho výčitky, veď ju podlo zneužil. Zaskočene zistil, že ho v Bulharsku prekvapila láska. Do plavovlasej a večne usmiatej Bašky, krásnej, nežnej a prítulnej ako mača, sa bezhlavo zamiloval. O dva dni sa nasťahovala do jeho izby.

Jedno ráno na pláži, keď cez slnečné okuliare pozorovala Petra, ako konárikom kreslí do piesku jej meno, sa ho opýtala, či vie, čo je Solidarnošč.

- Viem, - odvetil Peter, hoci v skutočnosti o hnutí vedel málo, skoro nič.

Otázka ho zaskočila. Baška zobrala do dlane piesok a pomaly ho sypala na Petrov opálený chrbát.

- A čo si myslíš? Mal vyhlásiť stanné právo, alebo nemal?

- Kto? - opýtal sa hlúpo, hoci vedel.

- No predsa Jaruzelski.

ALEX, JOE - SI LEN DIABOL / TICHÝ LET SMRTIHLAVA / VLÁDKYŇA LABYRINTU

ALEX, JOE

SI LEN DIABOL / TICHÝ LET SMRTIHLAVA / VLÁDKYŇA LABYRINTU
(Jestes tylko diablem / Cichym scigalam go lotem / Zmacony spokój Pani Labiryntu)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Zelená knižnica
preklad Félix Uváček
ilustrácie a prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-053-81

beletria, román, detektívky,
440 s., slovenčina
hmotnosť: 496 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 €

*zukol*  in **S7Z**

Slovenskému milovníkovi detektívok sa v tomto zväzku dostávajú do rúk tri pútavé romány z tvorby poľského autora Joea Alexa. Ide o príbehy takpovediac klasického anglického typu, kde ústredným motívom je rozlúštenie komplikovanej hádanky, zložitého hlavolamu. Detektív musí vynaložiť predovšetkým mimoriadne myšlienkové úsilie, aby postupne rozplietol komplikovanú sieť pravých i falošných stôp, najrozličnejších motívov i podozrení.

Prvý príbeh Si len diabol sa odohráva v osamotenom vidieckom sídle, čo už samo osebe podstatne ohraničuje počet podozrivých na veľmi úzky okruh. Celou zápletkou sa s majstrovským zmyslom pre mieru preplieta „démonský" motív: blízkosť Diablovej skaly, kliatba upálenej bosorky, stopy čertovho kopyta. I pre druhý príbeh je príznačné ohraničenie okruhu podozrivých. Detektív musí rozriešiť problém vraždy známeho finančného experta. Napriek tomu, že vražda je mimoriadne presvedčivo kamuflovaná ako samovražda, Alex prísnou deduktívnou logikou rozpletie celú intrigu a odhalí vraha. Do exotického prostredia neveľkého stredomorského ostrovčeka nás zavedie tretí príbeh, v ktorom Alex brilantným spôsobom odhalí dvojnásobnú vraždu v archeologickej expedícii.

TEN HAD PRI ŇOM LEŽÍ...

— Čo chcem od teba? Neviem, čo chcem od teba. Keby som to vedel, o päť minút by sme sa mohli rozlúčiť s týmto krásnym zákutím našej krajiny a odísť do menej krásneho Londýna, kde by sa mi možno včas podarilo dokončiť tú príšernú knihu a odletieť do Grécka... Ale prestal som tomu veriť. Nechajme túžby túžbami a radšej si to skúsme usporiadať.

— Budem šťastný, — zahundral Parker. — Keď usporiadaš to, čo máš usporiadať, okamžite odídeme. Tak mi hovorí predtucha...

S povzdychom si sadol do kresla oproti písaciemu stolu a znechutene pozeral na hada, ktorý sa plazil po dne klietky a podchvíľou sa hlavou dotýkal skla, akoby sa v tomto známom prostredí usiloval nájsť niečo, čo doteraz nevidel.

Alex vytiahol zásuvku písacieho stola, v ktorej predtým zbadal čistý papier na písanie, vytiahol jeden hárok a položil ho pred seba.

— Najprv by som chcel napísať mená všetkých osôb, ktoré bývajú v tomto dome, a potom zistiť, kde boli vtedy, keď došlo k zabitiu...

— Načo? — Parker odtrhol zrak od hada a otrávene pozrel na priateľa. — Veď sám môžeš odprisahať, že nikto z nich nezabil Irvinga Ecclestona.

— Božemôj... — Joe vytiahol vreckovku a utrel si spotené čelo. — Sľúbil si mi, že mi pomôžeš. Neprekážaj mi teraz...

— Ale ved... — Parker zmĺkol.

— Začnime služobníctvom... — Alex vytiahol pero. —

1. Joseph Rice — lokaj

2 Marta Cowleyová — kuchárka

3. Cynthia Rowlandová — chyžná...

A záhradník. Ako sa volá? —

Parker pozrel do svojho notesa.

— Field...

— Áno. 4. Záhradník Field. Koho máme ďalej ? Zdravotnícky personál, ak ich možno tak nazvať, čiže:

5. doktor Archibald Duke

6. Agnes Stonová, ošetrovateľka.

Teraz nasleduje rodina:

7. Joan Robinsonová

8. Nicholas Robinson.

Mohli by sme ešte, pravdaže, pridať sira Alexandra Gilburna, ktorému dáme číslo deväť. A tým sa náš zoznam končí.

— Veď do úvahy môže prichádzať aj niekto cudzí, — povedal Parker mimovoľne.

— Sám si povedal, že nemôže... — Alex sa nevdojak usmial a hneď zvážnel. Pozrel do okna. Nad pásmom zalesnených kopcov sa naďalej modrela bezoblačná obloha blížiaceho sa večera, ale zrazu sa na nej zjavil ďaleký záblesk.

— Búrka... — Parker si zhlboka vzdychol. — Konečne. Len aby nás neobišla a neprešla bokom... — Podišiel k teráriu, na dne ktorého teraz ležali zvinuté a nehybné hady. — Dokonca aj tieto tvory stratili už silu, zdá sa... — Sklonil sa nad ne. — Čo je to?

Alex dvihol hlavu sponad papieru, na ktorý v tejto chvíli kreslil malé, zdanlivo nič neznamenajúce znaky vedľa priezvisk.

-Čo sa stalo? Našiel si niečo?

— Áno. Vyzerá to ako pakľúč. Ten had pri ňom leží.

Joe podišiel ku klietke a pozrel do nej.

— Nehryzú? Neštípu? — spýtal sa zástupca šéfa kriminálneho oddelenia detsky neisto, čo Alexa, pretože poznal jeho bezhraničnú odvahu v boji s ozbrojenými ľuďmi, takmer dojímalo. — Treba ho odtiaľ vytiahnuť...

— Skúsim to. — Joe otvoril dvierka klietky a prestrčil cez ne ruku. Jeden z hadov dvihol hlavu a zasyčal.

— Dávaj pozor! — povedal Parker.

Alex vzal kovový predmet do ruky a vtedy had zaútočil. Jeho hlava bleskurýchle vyletala a zrazila sa s chrbtom ruky. Joe potriasol rukou. Had padol na dno klietky, ticho zasyčal a podráždene stiahol krk k druhému útoku.

— Uštipol ťa? — Parker rýchlo zatvoril dvierka. — Hneď zatelefonujem po nášho lekára! — Pohol sa k dverám.

Alex ho zadržal:

— Tie hady nie sú jedovaté. A navyše ma neuštipol.

— Ukáž...

Na chrbte ruky boli iba dve malé sčervenené miestočká. Zuby, ktoré usmrcovali žaby a jašterice, nevládali prehryznúť ľudskú kožu.

— „Primálo síl máš, predsa si len diabol.

MIŠEV, GEORGI - DÁMSKA VOLENKA

MIŠEV, GEORGI

DÁMSKA VOLENKA
(Dami kanjat - Дами канят)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Žihadlice
preklad Jaroslav Marušiak
ilustrácie a prebal Svetozár Mydlo
1. vydanie, 1.500 výtlačkov
ISBN 80-220-0146-5

beletria, román, humor,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,60 € PREDANÉ

*zukol* in **S9A**

Satirická próza Georgi Miševa Dámska volenka je situovaná do osemdesiatych rokov, do ešte celkom živej súčasnosti. Hlavná postava románu Jakim Dobrev, inštruktor autoškoly v malom mestečku, rozpráva o kurze, v ktorom je päť mužov a dvadsaťtri žien. O mužoch nepadne ani slovo, ak si odmyslíme protekčného uchádzača o vodičský preukaz, zato ženy pred ním otvárajú protirečivý svet bulharského malomeštiactva (väčšinou bývalých dedinčanov). Na jednej strane rast materiálneho blahobytu, na druhej úbytok hodnôt vrátane lásky. Hmotne zabezpečení unavení muži. Ženy zmierajúce od ľúbostného hladu, pozývajúce do tanca, provokujúce. Ženy v popredí všetkého malomestského diania určujú smer mužských ciest, rozhodujú o ich dĺžke a trvaní, začiatku i koncoch. Dámska volenka je románom živého, dynamického humoru, smiešnych nedorozumení, situačnej a jazykovej komiky, celého pestrého prostredia malého mesta, ktoré je svetom samo osebe, ale aj románom odvážnych otázok; rozprávač má na tvári trpký úsmev, za ktorým sa skrýva znepokojenie, smútok, možno aj obava.

Pozeral som na ne, na mamu a Mimu, a zdalo sa, že táto kombinácia je vydarenejšia ako predchádzajúca. Mali čosi spoločné - v očiach, úsmevoch, v mäkkom ovále tvárí, odlišovali sa len vekom. Blyslo mi hlavou, že Mima sa mi páči možno práve preto, že mi čímsi pripomína ženu, ktorú som opustil už pred desiatimi rokmi, hneď po skončení strednej školy, a vídal som ju len z času na čas... Nemal som ešte veľa životných skúseností a možno som si len namýšľal, ale v súvislosti s niektorými ženatými mužmi som si všimol, že býva čosi blízke medzi ich ženami a matkami. Inými slovami, akoby si každý podvedome vyberal takú ženu, ktorá mu niečím bude pripomínať tú, ktorá ho porodila, kŕmila a vychovávala. Nepochádzajú azda práve z tejto podobnosti neskoršie konflikty medzi nevestami a svokrami — podľa prírodného zákona, ktorý núti rovnakých, aby sa hádali a znepriateľovali?

Margi vytiahla balíček hábéčiek a ponúkla všetkých zaradom — ja som odmietol, ale na moje prekvapenie mama si vzala a zapálila.

- Naozaj ma ohromuješ, - povedal som. - Ty fajčíš?

Zasmiala sa a zakuckala — bolo vidno, že je ešte len začiatočníčka:

- Robia u nás dve dievčatá, od nich som sa naučila... Vraj, teta Elenka, skús, musíme byť moderné. A teraz som sa pred tvojimi priateľkami nechcela dať zahanbiť. A ty si si nezapálil kvôli mne?

- Nefajčím, mama.

- Otec sa poteší, keď mu to poviem.

- Povedzte mu, teta Elenka, - zamiešala sa Mima, - že vychoval dobrého syna. Môže byť na neho hrdý. Takých synov večer vychvaľujú v televízii a ako ich volajú — kladné príklady. Jaki, nečervenaj sa, ty si dokonale kladný hrdina.

- Vari sa také veci vravia človeku do očí? - povedal som. - Tomu sa hovorí pochlebovanie.

- Ja najradšej všetko poviem rovno — aj dobré, aj zlé. Priznávam, - povedala Mima.

- Ja som taká istá, - pridala sa k nej mama.

- Všimla som si, - zapojila sa aj Margi, - že v poslednom čase čoraz zriedkavejšie možno stretnúť človeka, ktorý sa vie začervenať. Mám na mysli mužov. Aj keď sa ho niečím dotkneš, urazíš ho, žmurká na teba a ani sval sa mu v tvári nepohne. Mám jedného kamaráta, ktorý má na líci implantovanú kožu a len to miesto sa mu v niektorých prípadoch začervená... Inžinier-chemik, pri nejakých pokusoch sa popálil, presadili mu kúsok kože zo zadku, s prepáčením... A ukázalo sa, že práve ten je najcitlivejší...

- Mudruješ, kamarátka, mudruješ! - pokrútila hlavou Mima, keď sme sa zasmiali. — Lenže aj ty, tak ako ja, ostaneš sama ako kôl v plote.

- Tak nám bolo súdené. Nie sme prvé a nebudeme ani posledné... U nás vo fabrike len tu a tam nájdeš vydatú paničku — všetko je to porozvádzané alebo ako my — na ocot...

- Každý má svoj údel, — povedala mama a gestom zavelila na odchod: s intuíciou matky slobodného muža sa usilovala vyhnúť rozhovorom o svadbe v prítomnosti dvoch slobodných žien...

Po rozlúčke s Mimou sme sa odviezli na stanicu — o tomto čase odchádzal do Teležného vhodný vlak. Margi taktne ostala v aute, kým som bol kúpiť lístok. Celé predpoludnie bola s nami, preto nás teraz chcela nechať osamote.

Kúpil som lístok a gumené zvieratko pre synovca Dobku a vyšli sme na perón.

- Len to som nepochopila, čím sú ti tie dve? - povedala mama.

- Priateľky.

- Nevyzerajú ako zlé dievčatá. Na Margarite vidno, že je prvotriedna gazdiná - tie okná umyla raz-dva!... Ale zmeškala vlak, chudinka; má asi toľko rokov ako ja...

- A tá druhá, mama?

- Tá druhá zas — hm, z Dolnej Jamy!

- No to je argument! — zasmial som sa, lebo som ho nečakal. - V ére kozmických letov a počítačov si vziať ženu z Dolnej Jamy!

ŠPITZER, JURAJ - BÍLÁ OBLAKA

ŠPITZER, JURAJ

BÍLÁ OBLAKA
(Biele oblaky)

Státní nakladatelství dětské knihy, Praha, 1964
preklad Dagmar Klementová
ilustrácie Ruda Šváb
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
13-146-64

knihy pre deti, beletria, román,
116 s., čeština
hmotnosť: 241 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,60 €

*zukol*  in **S2P**

Ve studených nevlídných dnech časné zimy roku 1944 se vlekli sněhovou vánicí dva lidé. Kráčeli těžce po kluzkém úbočí, vítr je bičoval, sníh zalepoval oči. Ten menší z nich nesl harmoniku, jako by se nemohl rozloučit s milovanou hračkou. A kdybychom nahlédli zblízka, zblizoučka, viděli bychom dětskou tvář s důvěřivýma očima, které však za poslední týdny viděly mnoho, víc než jiné oči za celý život. A kdyby ten menší odhrnul s hlavy šátek, vlňák, jímž má přikryta ramena, poznali bychom, že je to děvčátko ani ne dvanáctileté. A snad mnohem mladší. Je to Zuzka a ten velký je partyzán Petr. Zuzka ho zná teprve několik týdnů, jako on ji. Ztratila se rodičům, vyběhla v dýmu a ve střelbě, polekala se. Náhodou se dostala do přestřelky mezi partyzány a německými fašisty. Partyzáni se jí ujali, co mohli také dělat jiného? A když se museli rozdělit, aby dosáhli po skupinkách několika cílů, zůstala Zuzanka s partyzánem Petrem, který se o ni staral jako otec nebo veliký bratr. Zkusili spolu mnoho. Nakonec se prodírali k cíli opuštěnými samotami a polorozbitými horskými vesničkami, předstírajíce, že jsou žebráci. A když málem došli svého cíle, když jim už kynulo prozatímní jakés takés bezpečí, našla kulka nepřátelské pušky terč, který neměl být terčem, neboť malou Zuzku měl očekávat nový a svobodný život, tak volný, jak volně plují nad Nízkými Tatrami bílá oblaka.

Zahodil cigaretu a těžce vstal. Ne, tak lehce se nedáme! Usmál se povzbudivě na rozespalou Zuzku. Dojdeme tam, až ke slunci, jako ta bílá oblaka. Budeme se jich držet a oblaka nás převedou.

Vzali se za ruce a vykročili k slunečními štítu . . .

Přešli. Ale to už není Zuzka, to už není Petr. Ztrhané obličeje svědčí o tom, že jsou u konce svých sil. Nejdou, jen se potácejí dolů skalnatou úžlabinou. Petr zoufale hledí do bílého moře a vyhlíží nějakou záchranu. Jakou, to neví. Když slunce prosvitne bílými cáry mlhy, vynoří se slunečný štít — ale teď už za nimi. Klesli na mechem obrostlou skálu, rovnou jako stůl, a hledí před sebe do údolí, kde tuší lidi, odkud však vystupuje jenom těžká mlha a bílá oblaka.

Na chvilku se mraky protrhly. Jako v pohádce se v hloubce pod nimi objevuje louka a na louce domek. Neskutečné, osamělé stavení — možná je to jenom jejich vidina. Zahlédli ho oba, a přece nevěří. Petr chtěl vykročit rychleji, ale stačil udělat jenom několik kroků a uklouzl po mokré trávě. Zuzka se vylekala, přiběhla k němu. Petr chce vstát, ale nemůže; obrátí se na záda a vědomí se mu začíná utápět ve vírech těžké mdloby. Pádem ho rozbolela i stará rána. Jen aby nezačala krvácet. Přitáhl Zuzku blíž k sobě a zašeptal.

„Jdi dál sama, Zuzanko. A jestli to půjde, tak se vrať. Jdi, tobě nic neudělají. Řekni, žes zabloudila.“

Rozplakala se, nechce jít sama. Petr nemá sílu být přísný a laskavě jí domlouvá:

„Jdi, kamaráde rozvědčíku, jeden z nás musí jít. Tentokrát bude lepší, když půjdeš ty. Příště zase já.“

Se slzami v očích ho poslechla. Mlha a válející se oblaka, prozářená sluncem, zakryla malou postavičku. To bylo poslední, co Petr ještě zahlédl. Chtěl se trochu nadzvednout, aby líp viděl, ale klesl a zůstal ležet na zelenavé skále.

Než ztratil vědomí, všiml si, že nad ním plují bílá oblaka. Nejsou studená, jsou měkká jako těžké peřiny u té hospodyně.

Velcí ptáci s mohutnými křídly letěli nízko nad ním, až ho celého zakryli stříbrným peřím.

Když nad středním Slovenskem ustane podzimní déšť, rozplynou se mraky a zasvítí modrá obloha, není na světě nic krásnějšího a kouzelnějšího. Široko daleko jenom moře kopců, huňaté hřbety zalesněných hor, údolí s chmárami řídké mlhy a vysoko na nebi zářivě jasné slunce.

Tamhle vzadu je prosluněný vrcholek Zlatého vrchu, přes který přišli Petr ze Zuzkou. A pod ním na malé loučce domek jako hračka, který zahlédli trhlinou v oblacích. Pod lesem dozrávají borůvky. Jejich listí je modré, červené i fialové. Všude ticho a klid. Nikdo by neřekl, že je válka.

Na louce se rozléhá dětský smích. Honí se tam Zuzka, chlapec, skoro stejně starý jako ona, a velký huňatý ovčácký pes. Všichni se válejí po zemi. V Zuzce by už nikdo nepoznal to opuštěné, unavené děvčátko, je to zase veselé a bezstarostné dítě.

Na vyvýšenině se zastavila a zadívala do dálky. Otevřel se jí výhled do údolí, na moře blízkých i vzdálených hor. Objev, který Zuzku vytrhl ze hry. Štefan, ten je tu doma. Pro něho není obraz krajiny ničím zvláštním. Chce si hrát dál. Skočil na huňatého psa a strhl ho na zem. Pes mu utíká a schovává se před ním za Zuzku, přestože je větší než on. Rozdováděný Štefan vytrhuje Zuzku z pozorování neznámé krajiny. Ta se k němu vyčítavě obrací:

„Nech ho už! Nedej se, Tuláku. Pojď sem!“

Štefan zůstal uraženě ležet na zemi.

„Tobě by se líbilo, kdyby ti někdo pořád nedal pokoj?“ Štefana zlobí, že ho Zuzka poučuje.

„Já si s ním můžu dělat co chci. Je to můj pes, ne tvůj.“ Zavolal na Tuláka, a ten se k němu hned rozběhl.

Zuzku zamrzelo, že jí takhle dává najevo, že on je tu doma a ona jenom na návštěvě.

Ale Štefan na ni doráží dál:

„Bylas už někdy támhle?“ a ukazuje na vzdálený hřbet hor a na údolí, která skrývají neznámá místa. Zuzka odsekla: „Nebyla.“

Štefan se dětsky vytahuje:

„A já tam už byl. S tátou.“

EDIGEY, JERZY - VÝSTRELY NA RÁZCESTÍ / SMRŤ ČAKÁ PRED OKNOM / PRÍBEH JEDNEJ PIŠTOLE

EDIGEY, JERZY

VÝSTRELY NA RÁZCESTÍ / SMRŤ ČAKÁ PRED OKNOM / PRÍBEH JEDNEJ PIŠTOLE
(Strzaly na rozstajnych drogach / Śmierć czeka przed oknem / Dzieje jednego pistoletu)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
edícia Zelená knižnica
preklad Matej Andráš
prebal a ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
072-009-88

beletria, román, detektívky,
488 s., slovenčina
hmotnosť: 540 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, prasknutá väzba pri prednej doske

0,50 €

*zukol*  in **S7Z**

Poľský autor kriminálnych príbehov Jerzy Edigey (1912—1983) je dobre známy nášmu čitateľovi z viacerých slovenských a českých prekladov.

Na rozdiel od mnohých autorov tohto žánru Edigey neopisuje vykonštruované vraždy, nepomáha si násilnými scénami a lacnými efektmi a jeho vyšetrovatelia nie sú geniálni detektívi. Edigeyove kriminálne romány vychádzajú z reálnej skutočnosti a zločiny, ktoré opisuje, sa mohli kedykoľvek stať. No aj z týchto zdanlivo bežných prípadov sa mu podarilo vyťažiť dramaticky účinné príbehy, v ktorých krok za krokom sleduje prácu vyšetrovateľov, pričom preniká k podstate zločinnosti a najčastejšie ju objavuje v túžbe po rýchlom zbohatnutí a vo vidine prepychového života.

Prvý príbeh tohto výberu Výstrely na rázcestí je zaujímavá psychologická štúdia staršieho muža, ktorý sa z lásky k peknej mladej žene dostáva do rozporu so zákonom.

Dej druhého príbehu Smrť čaká pred oknom sa odohráva v malej dedinke pri Varšave, kde pokojný život naruší vražda a rozmáhajúca sa narkománia mládeže.

Príbeh jednej pištole je rekonštrukcia skutočnej udalosti. Vraždou príslušníka bezpečnosti sa začína séria dlho neodhalených prepadov.

Major Witold Nowakowski niekoľko nasledujúcich dní nevolal Stanislawa Kowalského na výsluch. Bol v tom čase veľmi zaneprázdnený. Najprv dlhý telefonát do Zielonej Góry. Potom rozhovor s vojvodskou a mestskou hlavnou správou v Krakove, dokonca služobná cesta na jeden deň do mesta pod Wawelom. A tak až o niekoľko dní priviedli do majorovej pracovne majiteľa opravovne televízorov.

— Ešte dlho budem vo väzbe? — spýtal sa.

— Je mi veľmi ľúto, že sa váš pobyt u nás trocha predĺžil. Napokon, vašou vinou. Mali ste byť úprimný, pán Kowalski. Boli by ste si ušetrili trocha nepríjemností a nám veľa námahy. Viem dobre, že vyšetrovaciu väzbu nemožno porovnávať ani s vidieckym hotelom. Chcel som vás preložiť do väzenia, kde sú lepšie podmienky, bohužiaľ, museli sme vás mať stále poruke. Ale už to nebude dlho trvať.

— Neviem, prečo mi vyčítate neúprimnosť, — začudoval sa Kowalski. — Pokiaľ ide o moju výpoveď, nemám k nej čo dodať ani čo ubrať. Nepotrebujem zmeniť ani slovo na tom, čo som povedal a čo ste nahrali na magnetofónovú pásku, pán major.

— A jednako ste neboli celkom úprimný. Nepovedali ste nám, kde treba hľadať manželov Jerzmanowských.

— To by už asi nemalo význam. Veď ste povedali, že obaja sú vo vašich rukách. Tak načo by vám bola ich adresa?

— Hoci aj nato, aby sme mohli uveriť, že vaša ľútosť je úprimná.

— Dobre viete, že vám to nikdy nepoviem. Už na začiatku som si to vyhradil. Hneď pri prvom vypočúvaní.

— Aj tak by ste si to mali ešte rozmyslieť. Je to vo vašom záujme.

— Je mi ľahostajné, ako bude súd hodnotiť moju ľútosť. Neprišiel som sem, aby som prosil o odpustenie. Chcem si odpykať svoj trest. Či dostanem o rok, o dva viac alebo menej, v každom prípade prijmem súdny výrok.

— Takže odmietate?

— Rozhodne.

Kowalski sa usmial.

— Zamotali ste sa do vlastných osídiel, pán major. Keby ste skutočne mali Jerzmanowských pod zámkou, neprehovárali by ste ma tak zápalisto, aby som prezradil ľudí, ktorí mi dôverovali.

— Znova sa mýlite. Nahováram vás len preto, aby som vás presvedčil, že vaša solidarita so skrývajúcimi sa banditami je nesprávna. Sám si protirečíte. Na jednej strane vyhlasujete, že musíte odčinit krivdu, ktorej ste sa dopustili na spoločnosti a rodinách zabitých; na druhej strane s neuveriteľnou tvrdohlavosťou bojujete o to, aby hlavní vinníci zostali na slobode.

— Nemôžem, naozaj nemôžem ináč. Pochopte to. Veď Baśka... Teraz ju mám poslať do väzenia? Je nevinná, ale obávam sa, že súd by to nepochopil. Myslíte, že trestný zákon predvída také zamotané prípady ? Poznám nemecké príslovie: Mitgefangen, mitgehangen — Spolu chytených spolu vešajú. Za týchto okolností by odsúdili aj ju. Uznávam, možno som urobil chybu. Možno vtedy, osemnásteho novembra tisícdeväťstošesťdesiatpäť som mal s oboma prísť sem do tejto budovy. Mal by som dva a pol roka väzenia za sebou. Aj ten najprísnejší súd by Baśke nevymeral viac ako tri-štyri roky. Teraz by už možno bola na slobode, alebo by musela čakať už len zopár mesiacov, kým sa pred ňou otvoria brány väzenia. Mali by sme šancu začať nový život. A tak som ju premrhal sebe i jej. A vy ešte žiadate, aby som ju teraz dostal do väzenia. To sa nikdy nestane. Veľmi sa teším, že ste ju nenašli. Nikdy ju nenájdete.

— Dobre. Nebudeme sa viac zhovárať na túto tému. Len mi povedzte, či vám niekedy Barbara Jerzmanowská hovorila o sebe. Nežiadam nijaké podrobnosti ani adresy. Z akého prostredia pochádza, aké má vzdelanie? To mi azda môžete prezradiť?

— Môžem. Ale z toho nebudete mať nič. Spomínala, že jej rodičia boh nejakí malí úradníci. Mala maturitu. Chcela študovať na vysokej škole, ale nemala na to prostriedky. Vtedy sa zoznámila s Jerzmanowským, ktorý sa o ňu začal hneď zaujímať.

— Bol už bohatý?

DE MAUPASSANT, GUY - NAŠE SRDCE

DE MAUPASSANT, GUY

NAŠE SRDCE
(Notre coeur)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Retro (15)
preklad Jozef Brandobur
obálka Ján Krížik, Ladislav Borodáč
2. vydanie
13-72-086-81

beletria, román
152 s., slovenčina
hmotnosť: 141 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*zukol*  in **S2P**
*svama*  DAROVANÉ EGJAK

Slávny francúzsky poviedkár a románopisec Guy de Maupassant vložil do románu Naše srdce (1890) kus svojho osobného poznania a azda aj svojich osobných osudov. Naše srdce je prenikavou štúdiou nenaplnenej lásky zámožného milovníka umenia Andrého Mariolla k mladej vdove Michéle de Burnovej, ktorá nie je schopná bezvýhradne opätovať jeho vášeň. Kým André Mariolle je romanticky založený muž, pani de Burnová je predobrazom modernej, nezávislej ženy, ktorá chce byť mužovi plnohodnotnou partnerkou; má triezvy pohľad na lásku, vie rozobrať svoje city a pocity, ba odvažuje sa o nich aj nahlas hovoriť. Maupassant hlboko nazerá do záhad ľudského srdca, vie vystopovať a v jemnej drobnokresbe zachytiť jeho najtajnejšie prejavy, jeho najprenikavejšie rozpory. Naše srdce, v poradí posledný Maupassantov román, je najmä vďaka večnej téme lásky dodnes čitateľsky príťažlivý.

Na druhý deň ráno sa mali všetci stretnúť pred vchodom do hostinca a rozlúčiť sa. André Mariolle zišiel dolu prvý a s pálčivým pocitom nepokoja a šťastia čakal, kedy sa objaví ona. Čo urobí? Aká bude? Čo sa stane s ňou a s ním? Do akého šťastného alebo hrozného dobrodružstva sa to zaplietol ? Môže z neho urobiť čo len chce, blúznivca, akými sú fajčiari ópia, alebo mučeníka. Chodil sem a tam popri dvoch kočoch, lebo spoločnosť sa rozdeľovala, on mal ísť ďalej do Saint-Malo a pokračovať v pretvárke, oni sa mali vrátiť do Avranches.

Kedy sa s ňou znova stretne? Skráti svoju návštevu u príbuzných, alebo oddiali svoj návrat? Hrozne sa obával jej prvého pohľadu a prvých slov, veď pri tom krátkom objatí v noci ju vôbec nevidel a takmer nič si nepovedali. Oddala sa mu smelo, ale s cudnou zdržanlivosťou, nepredlžovala s potešením jeho láskania: potom odišla ľahkým krokom, šepkajúc: „Do videnia zajtra, môj milý !"

Andrému Mariollovi ostalo v duši po tej rýchlej a zvláštnej schôdzke trochu sklamania muža, čo nemohol brať všetku úrodu lásky, o ktorej sa nazdával, že dozrela, a súčasne opojenie z víťazstva, čiže takmer bezpečná nádej, že čoskoro získa najvyšší cieľ.

Začul jej hlas a zachvel sa. Rozprávala nahlas, zaiste ju rozhnevalo nejaké otcovo želanie, a keď ju zbadal na posledných stupňoch schodiska, mala pery ľahko zovreté, akoby od hnevu, čo prezrádzalo, že je nespokojná.

Mariolle urobil dva kroky; zazrela ho a usmiala sa. V očiach, odrazu pokojných, prebehlo jej čosi láskavé, a rozlialo sa jej po celej tvári. Potom mu rýchle a láskyplne podala ruku, čo mu len potvrdilo, že sa mu darovala z vlastnej vôle a že nič neľutuje.

— Rozlúčime sa teda? — spýtala sa ho.

— Bohužiaľ, madame, a trápi ma to väčšmi, než to môžem dať najavo. *

Pani de Burnová zašepkala:

— Nebude to nadlho.

A keďže sa k nim blížil pán de Pradon, celkom potichu dodala:

— Oznámte, že sa asi desať dní zdržíte v Bretónsku, ale nechoďte ta.

Pani Valsaciová pribehla celá znepokojená:

— Tvoj otec hovorí, že pozajtra chceš odcestovať, ale ved si tu mala ostať najmenej do budúceho pondelka.

Pani de Burnová odpovedala trochu zamračene:

— Tatko je nešikovný a nevie mlčať. Tak ako každý rok, aj teraz dostávam pri mori veľmi nepríjemné neuralgické záchvaty a naozaj som hovorila, že odídem, aby som sa potom nemusela mesiac liečiť. Ale teraz nie je vhodná chvíľa o tom hovoriť.

Mariollov kočiš naliehal, nech už nasadne, aby nezmeškali v Pontorsone vlak.

Pani de Burnová sa spýtala:

— A vy sa kedy vrátite do Paríža?

Tváril sa, že uvažuje.

— Vlastne ani neviem, ešte sa chcem pozrieť do Saint-Malo, do Brestu, Douarnenezu, do Dušičkového zálivu, na mys Raz, do Audierne, Penmarchu, do Morbijanu, slovom, na celý slávny výbežok bretónskeho kraja. To bude trvať asi...

Odmlčal sa, ako keby rátal, a potom s nadsádzkou povedal:

— Dva až tri týždne.

— To je veľa, — povedala so smiechom. — Ja sa vrátim o dva dni, ak ma ešte budú tak ako dnes v noci bolieť nervy.

Mariolla priam zadúšalo od vzrušenia a najradšej by bol vykríkol: „Ďakujem!" Takto iba mileneckým bozkom pobozkal ruku, ktorú mu naposledy podala.

A keď sa niekoľkokrát úctivo pozdravil, poďakoval a ubezpečil o vzájomnej sympatii s pánom Valsacim i s pánom de Pradon, ktorý sa už trocha upokojil, keď počul o chystanej ceste, nasadol do koča a odišiel s tvárou obrátenou k nej.

Vrátil sa rovno do Paríža a za cesty nič nevidel. Celú noc presedel v kúte vagóna s privretými očami, so skríženými rukami a s dušou ponorenou do spomienok, mysliac iba na svoj uskutočnený sen. Len čo prišiel domov, od prvej chvíle, ako sa zastavil v tichu knižnice, kde sa obvykle zdržiaval, kde pracoval, písaval, kde sa takmer vždy cítil pokojne v priateľskom susedstve kníh, klavíra a huslí, zmocnila sa ho trvalá, mučivá netrpezlivosť, ktorá ako horúčka zmieta nenásytné srdcia. Prekvapilo ho, že ho nič nevie upútať, zamestnať, že mu čítanie, hudba, ktorými sa zvyčajne v súkromí rozptyľoval, nestačia upútať myseľ a upokojiť telo, a tak si položil v duchu otázku, čo by mal robiť, aby utíšil nový nepokoj. Z neobjasniteľných príčin sa mu priam bytostne žiadalo vyjsť von, chodiť, pohybovať sa;

CHORVÁTOVÁ, ZUZANA - KOZMETICKÉ PRÍPRAVKY Z RASTLÍN

CHORVÁTOVÁ, ZUZANA

KOZMETICKÉ PRÍPRAVKY Z RASTLÍN
Recepty a návody

Príroda, Bratislava, 1991
obálka Ladislav Donauer, Zdenka Drahokoupilová
ilustrácie Jindřich Krejča
fotografie Pavol Havran
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-07-00234-0

alternatívna medicína, pre ženy,
276 s., slovenčina
hmotnosť: 454 g

tvrdá väzba

2,00 € stav: dobrý *bot*

stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky *bib14* PREDANÉ

stav: výborný - PREDANÉ *zukol*

Informácie o možnostiach využívania liečivého účinku rastlín v kozmetike. Recepty a návody, ako si pripraviť rôzne kozmetické prípravky - pleťové masky, krémy, pleťové vody, prísady do kúpeľa, zábaly a pod. Kniha obsahuje i obrázkový herbár - opis rastlín, ich vyobrazenie, výskyt, zber, obsahové látky, kozmetický účinok a spôsob použitia.

DU MAURIER, DAPHNE - REBEKA

DU MAURIER, DAPHNE

REBEKA
(Rebecca)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Retro (4)
preklad Zuzana Kubišová, Magda Žáryová
obálka Ján Krížik, Ladislav Borodáč
5. vydanie (v Slovenskom spisovateľovi 4.), 30.000 výtlačkov
13-72-003-80

beletria, román
360 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,70 € 

*S7Z*+*hroda2*in *belx*

Anglická spisovateľka Daphne du Maurier (nar. 1907 v Londýne) sa po skončení štúdií v Paríži vracia do vlasti. Bohaté skúsenosti ju priam uspôsobili, aby ich preliala do literatúry. Daphne du Maurier získala úspech románom Rebeka, ktorý pre pútavý príbeh prenikol v desiatkach prekladov do cudzích rečí (bol aj sfilmovaný) najmä medzi stredné, široké čitateľské vrstvy na celom svete. Krásna a mŕtva Rebeka dlho hádže svoj tieň na novú, mladú a neskúsenú paniu zámku v Manderley uprostred rozorvanej a tajomnej prírody na juhovýchodnom pobreží Cornwallu. V dramatickom deji, ktorý sa v poslednej časti priam detektívne valí k vyústeniu, sa odhalí ozajstná príčina smrti krásnej Rebeky, aj keď sa pravda nesmela dostať na verejnosť. Nová pani v Manderley sa zbaví posadnutia, nájde pokoj a napokon hádam aj šťastie.

Na druhý deň ráno Maxim telefonoval, že sa vráti z Londýna okolo siedmej. Odkaz prevzal Frith, Maxim ma nevolal k telefónu. Počula som zvoniť, keď som sedela pri raňajkách, a čakala som, že Frith vojde do jedálne a povie: „Pán de Winter je pri telefóne, milostivá pani.“ Už som odložila obrúsok a vstala. Frith skutočne prišiel do jedálne, odovzdal mi odkaz, a keď videl, že som odstrčila stoličku a ponáhľam sa k dverám, povedal:

„Pán de Winter už zložil, milostivá pani. Len toľko povedal, že asi o siedmej bude doma.“

Vrátila som sa k stolu, zobrala som si obrúsok a myslela som si, že Frith ma iste považuje za bláznivú a hlúpu, keď som sa tak rozbehla.

„Dobre, Frith, ďakujem vám,“ povedala som a dala som sa opäť do slaniny s vajíčkom. Jasper mi sedel pri nohách a starý pes v kúte v košíku. Čo budem robiť celý deň? V noci som zle spala, možno preto, že som bola sama v spálni, a každú chvíľku som sa prebúdzala; pri pohľade na hodinky som videla, že ručičky sa sotva pohli z miesta. Keď som konečne zaspala, mala som divé, nepokojné sny. Prechádzali sme sa s Maximom po lese, on šiel vždy niekoľko krokov predo mnou. Nestačila som mu a nevidela som mu do tváre. Jeho postava sa náhlila stále predo mnou. Iste som v spánku plakala, lebo keď som sa prebudila, hlavnica bola mokrá,

V zrkadle som videla, aké mám napuchnuté oči a ako zle vyzerám. Aby som mala ľudskejší výzor, rozotrela som si trochu rúžu na líca, ale to bolo ešte horšie. Vyzerala som ako pajác. Pravdaže, veď vôbec neviem, ako sa treba líčiť. Zbadala som, že Robert na mňa vyvaľoval začudované oči, keď som prechádzala cez halu na raňajky.

Okolo desiatej — práve som hádzala na terase omrvinky vtákom — zazvonil znovu telefón. Tentoraz to bolo pre mňa.

Frith mi oznámil, že by so mnou chcela hovoriť pani Lacyová.

„Dobré ráno, Beatrice!“

„Ako sa máš, moja drahá?“ povedala mi Beatrice ráznym, skoro mužským hlasom, nepripúšťajúcim hlúposti, a nečakajúc na moju odpoveď, pokračovala: „Zišlo mi na um, že by sme mohli dnes popoludní zájsť k starej mame. Obedujem u známych asi tridsať kilometrov od vás, a potom by som sa u vás zastavila a zobrala ťa so sebou, dobre? Myslím, že by bolo načase, aby si sa zoznámila so starou mamou.“

„Veľmi rada, Beatrice,“ povedala som.

„To je skvelé! Tak teda okolo pol štvrtej prídem po teba. Giles sa stretol s Maximom na bankete. Jedlo vraj bolo biedne, ale víno znamenité. Teda do videnia, moja drahá!“

V slúchadle cvaklo a Beatrice bola preč. Vrátila som sa do záhrady. Bola som rada, že mi Beatrice navrhla, aby sme išli navštíviť starú matku. Mala som nejaký program a deň nebude taký jednotvárny. Čas do siedmej hodiny sa mi videl pred chvíľou nekonečný. Sviatočná nálada ma prešla, nechcelo sa mi ísť s Jasperom do Blaženého údolia, zabehnúť k zálivu a hádzať žabky. Pocit voľnosti ma opustil a s ním aj detská chuť naháňať sa v sandáloch po lúke. Išla som si sadnúť ako stará matróna s knihou, s číslom Timesov a s pletením do ružovej záhrady a zívala som tam na slnku, uspávaná bzukotom včiel medzi kvetmi.

Pokúsila som sa najprv sústrediť na suché články v novinách a potom na duchaplnú zápletku románu, ktorý som si priniesla; nechcela som si spomínať na včerajšie popoludnie a na pani Danversovú. Zaháňala som myšlienku, že je doma, možno práve stojí pri obloku a díva sa na mňa. Kedykoľvek som zdvihla oči od knihy, alebo som sa poobzerala po záhrade, vždy som mala nepríjemný pocit, že nie som sama.

V Manderley bolo toľko oblokov, toľko tichých, neobývaných izieb, do ktorých sme ani Maxim, ani ja nikdy nechodili, kde sa bývalo za dávnych čias Maximovho otca a starého otca, keď tu bolo mnoho zábav a dom plný služobníctva. Pani Danversová mohla veľmi ľahko ticho otvoriť a zavrieť dvere, prekradnúť sa pomedzi poprikrývaný nábytok k obloku a pokojne ma pozorovať spoza zatiahnutých záclon.

Nevedela by som o tom. Nevidela by som ju, ani keby som sa obrátila na stoličke a pozerala do oblokov.

Spomenula som si na hru, ktorú sme sa hrávali ako deti. Ostatní zo susedstva ju volali „babkine kroky“, ale ja som si

MIHÁLIK, VOJTECH - ČLOVEK PROTI SLEPOTE

MIHÁLIK, VOJTECH

ČLOVEK PROTI SLEPOTE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
edícia Knižnica Slovenského spisovateľa (38)
1. vydanie, 1.500 výtlačkov
12-72-080-73

literárna teória, publicistika,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 245 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

2,00 €

*zukol*  in **S7Z**

Staré matere a umývanie murínov

Stala sa zvláštna vec. Človek z praxe, prekladateľ a vydavateľský pracovník, vystúpil na obranu jazykového citu starých materí, poukázal na neuspokojivú situáciu v starostlivosti o čistotu spisovného jazyka i na celkový kritický stav našej jazykovej kultúry. Svoje znepokojenie doložil príkladmi, presvedčivými i menej presvedčivými, ale vcelku príkladmi, s ktorými sa každodenne stretávame na stránkach tlače, v rozhlase a v televízii v ohlušujúcom a otupujúcom množstve.

A odpovedal mu odborník, jazykovedec, ozdobený funkciami a hodnosťami, riaditeľ Ústavu jazyka SAV a hlavný redaktor Slovníka slovenského jazyka. Mohli by sme očakávať, že sa alarmujúce slová Jána Ferenčíka (Na obranu starých materí, KŽ č. 18) stretnú s plnou a dôraznou podporou našich jazykovedcov. Ale od Štefana Peciara (O nehatený rozvoj, KŽ č. 24) sa napodiv dozvedáme, že je všetko v poriadku.

Nie je všetko v poriadku, naopak, všetko je vo veľkom neporiadku. Kuriózna je už situácia, v ktorej neodborník bráni čistotu rodnej reči a odborník, poverený kodifikovaním a strážením tejto čistoty, s ním polemizuje. A pritom sa nevyhýba spôsobom, ktoré by sa už mali z našich diskusií stratiť.

Ferenčík hovorí predovšetkým o prirodzenom jazykovom cite starých materí a o otupenom jazykovom cite mnohých súčasných vzdelancov, ale Peciar mu argumentuje klasikmi slovenskej literatúry, Bernolákom a Štúrom, a naširoko vykladá známe pravdy o vzťahu spisovného jazyka a nárečí. Tam, kde sa Ferenčík dožaduje kultivovaného spisovného jazyka, Peciar mu podsúva snahu o oživenie reči starých materí, o konzervatívne lipnutie na tom, čo sa v jazyku prežilo. Jedine na otázku zbližovania slovenčiny s češtinou odpovedá priamo, jednoznačne a nepresvedčivo.

Neozval by som sa, keby šlo o taľafatky, o nejaké správne či nesprávne slovíčka. Peciar bystro vystihol (ale nenapísal to), že v spore o slovíčka sa skrýva spor o principiálne úlohy našej jazykovedy, o jej vedeckú akríbiu. Nie som špecialistom, ale jazyk je základným materiálom mojej práce, preto o ňom rozmýšľam. Moje myšlienky sú možno laické a možno nie všade použijem odborný výraz, ale žiada sa mi povedať aspoň toto:

Aj dejiny spisovných jazykov majú svoju dialektiku. Rozpoznávame v nich obdobia, keď jazyk pod tlakom nových sociálnych skutočností vo zvýšenej miere naberá podnety zvonka, „zhromažďuje surovinu“, a obdobia, v ktorých takto nahromadený materiál predovšetkým usporadúva a hodnotí. Jazykoveda by mala citlivo postihovať tieto základné tendencie vo vývine jazyka a podľa nich orientovať svoju prácu, ak sa nechce vzdať aktívneho spoločenského poslania. A v tejto súvislosti už ne-

SKALSKÝ, VLADIMÍR - KĽÚČOVÉ SLOVÁ: PRAHA, SLOVENSKO, LITERATÚRA

SKALSKÝ, VLADIMÍR

KĽÚČOVÉ SLOVÁ: PRAHA, SLOVENSKO, LITERATÚRA
Eseje ilustrované umeleckými fotografiami Petra Župníka

Slovenský literárny klub v ČR, Praha, 2004
fotografie Peter Župník
obálka Milada Čerepušťáková
1. vydanie
ISBN 80-903581-0-1

publicistika, eseje
136 s., slovenčina
hmotnosť: 182 g

mäkká väzba
stav: dobrý

3,20 €

*zukol*  in **S7Z**

PETER ŽUPNÍK - Narodil sa roku 1961 v Levoči ako syn Ukrajinca a Češky. Vyštudoval umeleckú fotografiu na FAMU v Prahe, je považovaný za člena takzvanej Slovenskej novej vlny či Generácie 60. Pôsobí ako fotograf na voľnej nohe, od prvej polovice deväťdesiatych rokov žije v Paríži. Jeho fotografie sú v zbierkach galérií v Paríži, Lausanne, Austine, Bostone, Bratislave, Prahe, Brne či Spišskej Novej Vsi, vrátane Centre Georges Pompidou, European House of Photography alebo Slovenskej národnej galérie. Vystavoval samostatne i na kolektívnych výstavách okrem Česka, Slovenska a Francúzska tiež v Poľsku, Holandsku, Švajčiarsku, Nemecku, USA a Japonsku - celkovo ide o asi päťdesiatku výstav. Jeho tvorba je zachytená tiež knižne, ďalšie tituly fotografiami ilustroval.

VLADIMÍR SKALSKÝ - Narodil sa roku 1 972 v Prešove, vyštudoval teoretickú fyziku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej. Od roku 1990 žije v Prahe. Od roku 1992 pôsobí v oblasti česko-slovenských vzťahov ako novinár, organizátor a manažér. V súčasnosti je štatutárnym podpredsedom Slovensko-českého klubu a Slovenského literárneho klubu v ČR, členom Rady vlády ČR pre národnostné menšiny a zastáva ďalšie verejné funkcie. Je šéfredaktorom internetového denníka Český a slovenský svet, zástupcom šéfredaktorky časopisu Slovenské dotyky a výkonným podpredsedom redakčného kruhu literárneho štvrťročníka Zrkadlenie-Zrcadlení. Je autorom, spoluautorom či editorom desiatky kníh, vrátane svojho básnického debutu K tichu (2000). Koordinuje viaceré medzinárodné kultúrne a vzdelávacie projekty.

Wolfgang Kempelen

BRATISLAVSKÝ FAUST

Ku géniu loci Bratislavy patrí rovnako ako hoci Schöne Náci, sympatický obecný pomätenec, okúzľujúci po vojne na ulici svojím správaním a staromódnym oblečením. Lenže Wolfgang Kempelen nebol pomätenec, ani bežný človek. Bol to skôr bratislavský Faust, ak mám nájsť prirovnanie blízke Pražanom. Pritom v encyklopédiách sa väčšinou píše suchá charakteristika: polytechnik, vynálezca. On však bol čímsi viac - hľadačom, iluzionistom i obeťou ilúzií, osobnosťou fascinujúcou Európu i fascinovanou svojimi víziami...

Po prvý raz som sa s ním - trochu nepriamo - stretol už ako dieťa, vlastniace vtedy moderný počítač Sinclair ZX Spectrum. Mal som aj preň určený šachový program anglickej proveniencie a nevalnej kvality „The Turk“. Na úvodnej strane tejto počítačovej hry bol podivný umelý Turek, hrajúci šach. Vôbec som vtedy nevedel, že autorom tohto svetoznámeho automatu bol Wolfgang Kempelen. Mal som na tom drevnom počítači aj hlasový simulátor. A rovnako ako v prípade šachového automatu som nevedel, že prvý, kto sa o podobný simulátor s istými úspechmi pokúšal, bol ten istý Bratislavčan.

So súčasným hlavným mestom Slovenska, v ktorom však kedysi neprevažoval slovenský živel, sú tak či onak spojené i mená mnohých ďalších osobností svetovej vedy: Regiomontanus, Paracelsus, Segner, Bel, Edison, Nobel, Einstein... Bratislavčan Filip Lenard získal v roku 1905 Nobelovu cenu. Wolfgang Kempelen sa však všetkým porovnaniam vymyká.

Narodil sa 23. januára 1734 v Bratislave, kde prežil takmer celý život. Jeho otec Engelbert Kempelen bol vysokým colným úradníkom, cisár Karol III. ho dokonca povýšil do šľachtického stavu. Wolfgang Kempelen študoval filozofiu a právo v Győri a vo Viedni. Ovládal osem jazykov, okrem rodnej nemčiny a úradnej latinčiny tiež všetky hlavné svetové jazyky, maďarčinu a slovenčinu. Tieto i ďalšie osobnostné kvality ho predurčili, aby zastával významné funkcie. Už krátko po skončení štúdií sa stal tajomníkom uhorskej dvorskej komory a ako tridsaťročného ho Mária Terézia menovala riaditeľom soľných baní v celom Uhorsku. Dozeral však napríklad aj na kolonizáciu Banátu, kde viedol boj proti zbojníckym bandám, a v Temešvári. Riadil tiež presťahovanie univerzity z Trnavy do Budína. Ako riaditeľ soľných baní zmodernizoval banské zariadenie a zaslúžil sa o vytvorenie lepších podmienok pre baníkov, čím sa zvýšila produktivita baní. V osemdesiatych rokoch konal dozor nad rekonštrukciou budínskeho hradu i nad stavbou mestského divadla.

Kempelen sa vyznamenal aj ako priekopník nových myšlienok: počas pobytu v Banáte tu zaviedol pestovanie ľanu a postavil manufaktúru na súkno. Pre bratislavský hrad skonštruoval čerpadlo, ktoré ťahalo vodu z Dunaja, vo viedenskom Schönbrunne postavil vodomet, v Bratislave vybudoval pontónový most a na Žitnom ostrove zavlažovacie zariadenie.

Písal dokonca aj verše a drámy, hoci v týchto oblastiach sa príliš nepresadil. Zaznamenal vari jediný úspech hodný zaznamenania, a to keď jeho melodrámu Perseus a Andromeda hrali v roku 1781 v Národnom divadle vo Viedni. Bol i uznávaným maliarom a rytcom.

Najväčšiu slávu však priniesli Kempelenovi dva tajomné mechanizmy - šachový a hovoriaci automat. Boli to výsledky jeho túžby, ktorú sám akoby zhrnul vo vete: „Možno sa napokon na konci tohto, na objavy tak bohatého stroročia objaví majstrovská ruka, ktorá taký vynález, ktorý sa doteraz pokladal za nemožný, zakrátko realizuje do úplnej dokonalosti.“ Keď bol v roku 1769 svedkom Pelletierových „matematických predstavení“, založených prevažne na magnetizme, vyhlásil na mieste, že zhotoví omnoho dokonalejší automat. A skutočne, o šesť mesiacov neskôr predstavil svojho hráča šachu. Za akýmsi písacím strojom, plným prevodových mechanizmov, sedela figurína Turka, hrajúca šach. A to tak dobre, že porážala aj zdatných hráčov. Predviedol ho pred viedenským dvorom i pred ruskou delegáciou na čele s veľkokniežaťom Pavlom. Kempelen s automatom absolvoval aj turné po Nemecku, Francúzsku a Anglicku. Pred začatím hry vždy otvoril stroj, aby ukázal, že sú v ňom iba mechanizmy, uvádzajúce do pohybu figurínu Turka. Pri hre dokázal Turek prstami chytiť šachovú figúrku a preložiť ju na patričné miesto. Turek aj pokyvoval hlavou pri garde, šachu, či záporne pri chybnom ťahu súpera. Zhruba po každom dvanástom ťahu bolo treba stroj znovu natiahnuť. Na začiatku deväťdesiatych rokov kúpil automat od Kempelena pruský kráľ Fridrich II. Hral na ňom aj cisár Napoleon. Napokon sa dostal do rúk princa Eugena Beaurnaisa, ktorý oň však údajne stratil záujem, keď sa dozvedel „tajomstvo“ automatu. To s pravdepodobnosťou blízkou istote spočívalo v tom, že v ňom sedel živý šachista, možno skrytý za systémom zrkadiel. V každom prípade bola obdivuhodná mechanická stránka šachistu, kombinujúca zrejme pružinový pohon s riadením ukrytého hráča.

V prípade šachového automatu bol teda Kempelen, hnaný túžbou prísť s obrovským objavom a nútený do toho i vlastným prísľubom, iluzionistom.