BREZINA, THOMAS - KTO NÁS PRITÚLI?

BREZINA, THOMAS

KTO NÁS PRITÚLI?
(Drei Welpen und ein Baby)

Slovenské pedagogické vydavateľstvo - Mladé letá, Bratislava, 2004
séria Sedem labiek za Penny (12)
preklad Mária Ličková
ilustrácia Bernhard Forth, Michael Fantur
1. vydanie
ISBN 80-10-00386-7

beletria, knihy pre deti,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 225 g

tvrdá väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*zimpa*  in *060*

Známy rakúsky spisovateľ Thomas Brezina sa pôvodne chcel stať zverolekárom. Počas štúdia sa však rozhodol, že bude radšej o zvieratách písať zaujímavé príbehy. A tak vznikla, okrem mnohých iných, aj jedna z najkrajších sérií dobrodružstiev o Penny a jej štvornohých priateľoch.

Prekvapenia zriedka prichádzajú samy. Takúto skúsenosť má aj Penny. Neznáma osoba im nechá pred dverami tri malé šteniatka a krátko na to sa spred dverí ozve z košíka detský plač.

Rodine Moosburgerovcov niekto pred dvere položil v košíku bábätko! Čie sú šteniatka a komu patrí bábätko, je záhadou. Penny si však nezúfa, aj keď podchvíľou sa už vzdáva nádeje na odhalenie týchto záhad. A keď si už myslí, že vie, komu čo patrí, zistí, že je všetko celkom inak.

Situácia vrcholí a zdá sa že Penny nedokáže nič vyriešiť...

Romeo sa čírou náhodou prebral a pobudil ostatných.

Pretože už bolo pol ôsmej, muselo všetko bežať stokrát rýchlejšie. Čo sa dalo robiť, raňajok sa museli zriecť.

Penny sa napochytre rozlúčila so psami a zavolala na otca, aby Milli a Robina pustil na chvíľu von, kým otvorí ambulanciu. Aj šteniatka bolo ešte treba nakŕmiť.

Z vyučovania Penny veľa nemala. Myšlienky jej blúdili stále okolo Hansa Georga a predstavovala si, ako to bude v kaviarni u Schwarza. Po škole sa pobrala rovno tam a vyhľadala stôl, pri ktorom sedeli v predošlý deň.

Čakala a čakala, ale profesor nechodil.

Po hodine zaplatila za čaj a pobrala sa domov. Hans Georg nedodržal slovo a to bolo v Penniných očiach to najhoršie, čo mohol urobiť.

Určite ho trápi svedomie, že ten telefonát s Rothenbaumovcami zvrzal, zlostila sa v duchu.

Keď prišla domov, zavolala na Milli a na Robina. Za normálnych okolností ju psy vždy odprevádzali do školy. Pre Penny bolo úplne nezvyklé, že nebežali cestou popri nej.

Milli zbehla dolu schodmi, vrtela chvostom a hrnula sa rovno do kuchyne. Štekajúc začala poskakovať pred policou, kde boli uložené psie sucháre.

„Kde je Robin?“ spýtala sa Penny a zavolala na salašníckeho psa.

Ale Robin neprichádzal.

Vybehla hore do obývačky. Robin ležal na lavici bez akejkoľvek zmeny. Nos mal ešte suchší a horúcejší. Keď sa ho Penny dotkla, sotva reagoval. Potriasla ho a povzbudzovala, aby vstal, no on len unavene zdvihol zviečka a znova klesol späť.

„Ocko, ocko, poď sem rýchlo, Robin...!“ Naľakaná vbehla do ambulancie. Otec našťastie práve nemal pacienta a začítal sa do nejakého odborného časopisu.

„Nevšimol si si ráno, čo s ním je?“ spýtala sa Penny vyčítavo. „Vyzerá to s ním zle, veľmi zle. Má horúčku a ledva sa hýbe!“

Doktor Moosburger sa ponáhľal s dcérou hore. „Ráno som nechal psom otvorené dvere. Milli vybehla. Či bol vonku aj Robin, to neviem. Hneď o ôsmej mi prišiel úraz, jazvečík, zrazilo ho auto. Musel som operovať.

Lekár si kľakol v obývačke k lavici a začal Robina vyšetrovať. Jeho výraz bol čoraz ustarostenejší.

„Čo je?“ spýtala sa Penny znepokojene.

„Nechápem to. Ťažký zápal. Musí mať veľké hnisavé ložisko v jednej alebo možno aj v oboch

BAUMANN, HANS - KOLUMBOV SYN

BAUMANN, HANS

KOLUMBOV SYN
(Der Sohn des Columbus)

Mladé letá, Bratislava, 1984
preklad Elena Diamantová
prebásnil Ignác Šafár
ilustrácie Ľubomír Longauer
edícia STOPY
1. vydanie, 23.000 výtlačkov

beletria, román, dobrodružné,
230 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

2,00 €

PREDANÉ! *zimpa* in **O2**

Postavu objaviteľa Ameriky Krištofa Kolumba nájdeme v mnohých literárnych dielach, mnohí autori sa usilovali vykresliť jeho rozporuplnú osobnosť a činy, opísať jeho odvážne plavby. Západonemecký spisovateľ Hans Baumann (1914) si zvolil nový pohľad na tohto veľkého muža. Zahľadel sa na Kolumba očami jeho trinásťročného syna Fernána, ktorý v túžbe spoznať a pochopiť svojho otca odíde s ním na jeho štvrtú, poslednú plavbu. Chlapec má takto možnosť vidieť, akým úkladom a ťažkostiam musí jeho otec čeliť, s koľkými nepriateľmi musí zápasiť. Fernánovi a jeho indiánskemu priateľovi Tahakovi sa neraz podarí pomôcť Kolumbovi, odvrátiť od neho smrteľné nebezpečenstvo, keď na lodiach vypukne vzbura alebo keď výprave hrozí smrť hladom. Hoci Fernán spoznáva svojho otca až na sklonku jeho života, ťažko chorého a vyčerpaného intrigami kráľovského dvora, nesklame sa v ňom, naopak, má príležitosť v najťažších chvíľach sa presvedčiť o jeho odvahe a nezlomnej vôli, húževnato vzdorujúcej porážkam.

Rozliční kapitáni

V deň, keď vyplával Makanoholo, kapitán Escobar, kreatúra žijúca z miestodržiteľovej milosti, vyslal z prístavu Santo Domingo Fatu. V nadchádzajúcom šere sa ako svetlý tieň sunula na západ. Keď sa táto pekná loď dostala na dohľad k opornému bodu vzbúrencov, Escobar dal spustiť čln, tak ako pred prvým stretnutím, a zaviezol sa k výbežku. Tam ho očakával Porras a jeho prívrženci.

Pisár podišiel k člnu a nazrel doň.

— Kde je vrece? - spýtal sa.

Escobar zatiahol Porrasa nabok.

— Na Fate, — zašepkal. - Čln by vrece neuniesol.

— Malé vrece v hrsti by mi bolo milšie. Kto sa mi zaručí ?

— Ja, — povedal Escobar. - Aj ja mám s admirálom nevybavené účty. Zostanem u teba, kým nebude po všetkom. Fata odpláva odtiaľto priamo do Španielska.

— Tam sú sudcovia.

— Za Kolumbom ani pes nezašteká, - povedal Escobar.

Porras premýšľal.

— Chcem to vrece vidieť.

Escobar s Porrasom sa zaviezli na Fatu, k vrecu uloženému v kapitánskej kajute. Porras sa spýtal:

— Môžem doň nazrieť?

Keď bolo vrece otvorené, usúdil:

— Miestodržiteľ je naozaj veľký pán! Nie taký hladný bedár ako admirál.

Escobar postavil na stôl dva poháre a nalial vína. Porras vypil pohár na dúšok.

— Bueno!

— Musíš si zachovať jasnú hlavu, — napomínal ho kapitán.

— Kým k tomu dôjde, vytriezviem, aj keby som bol na mol.

— Predtým treba ešte všeličo vykonať.

— Komu to vravíš? — smial sa pisár. — Plán je už dávno hotový. Niekoľko svojich ľudí pošlem nazad na lode zbožné ovečky, ktoré sa prišli dať ostrihať. Celada bude vodcom stáda.

— Miestodržiteľovi záleží len na dvoch: na Cristóbalovi a na Bartolomeovi.

Porras vybuchol:

— Nech zmizne celá tá zberba! Predovšetkým Ojeda! A všetci ostatní pätolizači: Žabykláč, Hák — naučím tých svätuškárov kliať.

— To je tvoja vec.

— Nechaj to na mňa! Zajtra pošlem prvých šesť oviec na loď. O tri dni ďalšie štyri. O deň nato ešte tri, aby sme dovŕšili šťastné číslo. V noci na dvadsiateho štvrtého udrieme. Dovtedy Celada rozoženie všetky admirálove pochybnosti. Všetko pôjde ako po masle. Presne na sekundu. Keď bude mesiac zapadať, dve „ovečky" sa zatúlajú do skladu zbraní na Belladame. Vysypú pušný prach a z kuší stiahnu tetivy. Len čo sa mesiac vnorí do mora, preplavíme sa s piatimi člnmi k lodi. A potom dobrú noc, admirál všetkých morí!

Ojeda prvý zbadal Porrasových ľudí, ktorí sa vynorili na brehu a kývali im. Aj ostatní na drevených ostrovoch zbystrili pozornosť, keď tí šiesti z brehu na nich volali.

— Čo len chcú? - spýtal sa Buey.

— Možno vlci začuli, že zas máme čo jesť, — poznamenal Pompo.

— Pravdepodobne, — súhlasil Hák.

— Stratení synovia, ktorí zavoňali pečienku, — vysmieval sa Quill. - Teľa, čo starý zaklal.

— Ale nie pre tamtých! — zavrčal Buey.

— Mali by sme ich opľuť olovom, - navrhol Žabykláč.

Ojeda priviedol admirála.

— Spoznávate tých šiestich? - spýtal sa Kolumbus.

— Je medzi nimi Celada, — konštatoval Ojeda.

— Ten je najhorší, - povedal Bartolomeo.

— Privezte ich - rozkázal Kolumbus. - Tu nemôžu nič vyparatiť.

Ojeda mlčal. Aj Bartolomeo len stisol pery.

MORAVIA, ALBERTO - NUDA

MORAVIA, ALBERTO

NUDA
(La noia)

Československý spisovatel, Praha, 1967
edícia Spirála
preklad Eva Ruxová
obálka Zdenek Seydl
1. vydanie, 84.000 výtlačkov

beletria, román
296 s., čeština
hmiotnosť: 236 g

mäkká väzba
stav: dobrý, zadný obal fľakatý

1,00 €

*zimpa* in **O2**

Alberto Moravia je dnes patrně nejznámějším italským autorem ve světě. Narodil se v Římě r. 1907 a Řím, jeho milované město, stal se dominantním prostředím většiny jeho románů a povídek. Prvního bouřlivého úspěchu dobyl Moravia románem Lhostejní, který vzbudil nelibost Mussoliniho a byl dán na index. Malaparte, tehdy šéfredaktor Stampy, nabídl Moraviovi místo korespondenta v Londýně a v Paříži. Moravia pak podnikal cesty do USA, Mexika, Číny, po válce do Sovětského svazu a přitom pokračoval ve svém literárním díle. Vydal řadu románů, novel a povídek, z nichž velká část byla přeložena do češtiny. Nejvýznamnější jsou: Krásný život /1934/, Zklamané touhy /1935/, Lenochovy sny /1941/, Epidemie, Maškaráda /1941/, Agostino /1945/, Neposlušnost /1943/, Rimanka /1947/, Manželská láska /1949/, Pohrdání /1954/, Římské povídky /1954/, Horalka /1957/. Román Nuda je jednou z posledních jeho knih, za niž dostal autor v roce 1961 cenu Viareggio. Byl podle něho natočen film a dosáhl v několika letech 24 vydání. Je zřejmě čtenářsky nejúspěšnější Moraviovou knihou. Líčí historii malíře z bohaté rodiny, kterému bohatství zabraňuje plně žít, to jest umělecky tvořit a milovat. Na milostném vztahu k modelce, vylíčeném ve všech peripetiích, promítá autor problém hrdinova odcizení.

KAPITOLA DRUHÁ

V témže domě ve via Margutta, kde jsem bydlel, třetí dveře od mých na chodbě v přízemí měl ateliér starý malíř jménem Balestrieri. Často jsem ho potkával, prohodil s ním pár slov, ale nenavštěvoval jsem ho: jako všichni muži, kteří mají v hlavě jen ženy, Balestrieri jednal s krajním, téměř urážlivým chladem s osobami svého vlastního pohlaví, ať byly jejich postavení a věk jakékoli, dívaje se zřejmě na ně jako na možné soky. Balestrieri byl malý člověk s velmi širokými rameny a příliš velkýma nohama, kteréžto nedostatky se nijak nenamáhal zakrývat, naopak vystavoval je ještě na odiv tím, že nosil ohromná sportovní kostkovaná saka a zastaralé lakové boty s úzkou špičkou. Balestrieriho tvář hodně připomínala masopustní masku nebo pompejského satyra: měl bílé vlasy jako stříbro, brunátně červenou tvář, obočí černé jako uhel, nos jako skobu, velká ústa, špičatou bradu. Výraz této tváře byl trochu bezradný a zároveň při pohledu zblízka neklidný. Od starších malířů, kteří Balestrieriho dobře znali, jsem o něm slyšel, že je to erotoman a že v mládi začal malovat jedině proto, aby pod záminkou malování přilákal do svého ateliéru ženy. Následkem toho mu však zůstal, aby se tak řeklo, zvyk malovat, což pro něho znamenalo malovat především ženské akty. Balestrieri, jenž byl zámožný, se svou prací neživil, nikdy nevystavoval a jistým způsobem maloval sám pro sebe; jeho přátelé mi řekli, že měl své obrazy tak rád, že když se zřídkakdy rozhodl nějaký darovat, udělal kopii a tu daroval místo originálu. Pokud šlo o kvalitu, všichni shodně říkali, že jsou velmi špatné. Jat zvědavostí, pokoušel jsem se jednou nebo dvakrát podívat se na Balestrieriovy obrazy skrze velké okno ze dvora; a zahlédl jsem několik velkých tmavých pláten, na nichž se stěží daly rozeznat ohromné ženské akty nadměrných tvarů a v postojích dost nepřirozených.

Balestrieriův ateliér byl neustále navštěvován velkým počtem žen. Tabulkami svého okna jsem je mohl vidět, jak jdou přes dvůr a mizí ve dveřích vedoucích do chodby v přízemí. Věděl jsem, že chodí k Balestrierimu, poněvadž v ostatních dvou ateliérech bydleli dva malíři, kteří tu žili s rodinami a nepoužívali modelek, neboť malovali abstraktní obrazy. Tyto Balestrieriovy ženy dosvědčovaly neobyčejnou rozmanitost jeho vkusu: mladé i zralé, ženy z lidu i dámy, dívky i vdané, blondýnky i brunetky, hubené i tlusté, bylo vidět, že Balestrieri jako všichni donchuáni hrubšího zrna si příliš nevybírá a že je to sběratel milostných dobrodružství, jemuž jde víc o kvantitu než o kvalitu. Balestrieri míval velmi zřídka to, co se nazývá poměr, nebo trvalejší styky s jedinou ženou; a i když jej měl, nepřerušoval nikdy ostatní méně významné vztahy. Hlavně v prvních letech, kdy jsem bydlel ve via Margutta, probouzel ve mně Balestrieri svou osobou a životem zvědavost, takže jsem ho i trochu špehoval. Dokonce jsem měl statistiku žen, které ho navštěvovaly: až pět různých žen v měsíci nebo každý týden nová žena docházející dvakrát denně. Když jsem viděl Balestrieriho poprvé, bylo mu pětapadesát let; v době, kdy se odehrávají události, o nichž vyprávím, mu bylo pětašedesát; přesto jsem však během těch deseti let nepozoroval žádnou změnu v jeho zvycích: míval pořád více méně stejný počet žen, jako by pro něho čas stál.

Nebo lépe řečeno, změna tu byla, projevila se však ne snad menším počtem ženských návštěv, nýbrž jejich vzrůstem. Balestrieriho erotismus, který jsem často přirovnával k sopce v klidné, ale nepřetržité činnosti, dostoupil kolem jeho třiašedesátého roku stadia paroxysmu. Zdálo se mi, že těch žen, které chodily přes dvůr a klepaly na dveře starého

ZUSKINOVÁ, IVETA - SLOVENSKÉ MÚZEÁ V PRÍRODE

ZUSKINOVÁ, IVETA
SOPOLIGA, MIROSLAV

SLOVENSKÉ MÚZEÁ V PRÍRODE

Únia múzeí v prírode na Slovensku, Pribylina, 2000
ilustrácie Jiří Langer
fotografie Jiří Langer
ISBN 80-968551-0-7

kultúra, folklór
80 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 220 g

krúžková väzba
stav: veľmi dobrý, spolu so skladačkou Kalendárium 2001

2,00 €

*zimpa* in **S3P**

Od prvej informácie o štokholmskom Skanzene, ktorú sprostredkoval redaktor Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti Andrej Sokolík v roku 1902, a najmä od diskusií v časopise Prúdy v roku 1926 sa v povedomí kultúrnych pracovníkov na Orave rodila myšlienka využiť na múzejné účely časť dedinského prostredia vrátane stavieb. Najmä v rokoch 1924-1927 sa z iniciatívy profesora dolnokubínskeho gymnázia dr. Pavla Floreka zintenzívnila múzejná činnosť. V roku 1960 nastúpil do Oravského múzea PhDr. Juraj Langer, CSc. Vďaka zámeru múzea vybudovať expozíciu múzea v prírode sa začal venovať dokumentácii ľudovej architektúry. V roku 1963 vypracoval investičný zámer na oravské múzeum ľudovej architektúry v Oravskom Podzámku. V tom čase už bola sformovaná koncepcia záchrany ľudovej architektúry na strednom Slovensku, v ktorej dominovali regionálne múzeá v prírode. Jej autor Ing. arch. Stanislav Dúbravec, CSc., riaditeľ Krajského strediska pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici, využil dokumentačnú prípravu a Orava sa stala prvým regiónom, v ktorom sa malo budovať regionálne múzeum v prírode. PhDr. Juraj Langer, CSc., vytvoril etnografickú a Ing. arch. Mária Slováková architektonickú štúdiu budúceho múzea. Výstavba múzea v prírode bola schválená 7. decembra 1966 a 24. septembra 1967 bol položený základný kameň na poľane Brestová pri Zuberci, ktorú nakoniec vybrali z množstva navrhovaných lokalít.

Vytváranie múzea oravskej dediny bolo naozaj experimentálne. Spočiatku sa vychádzalo len z potreby zachrániť jednotlivé stavby, ale pretože sa na Brestovej zakomponovali do urbanistického modelu dediny, ich múzejná funkcia nútila autorov postupne dotvárať ulice, dvory a všetky detaily. Počas prvej etapy výstavby sa aj teoreticky dospelo ku koncepcii rekonštrukcie historického sídelného prostredia, vrátane sociálnych a prírodných komponentov, ktorá sa dnes všeobecne uplatňuje v európskych múzeách v prírode. Stavby síce dominujú, ale sú tiež len jedným z komponentov modelovaného sociálneho prostredia. Hľadisko rekonštrukcie prostredia zatlačilo do úzadia niektoré pseudovedecké otázky, ktoré sa uplatňovali pri budovaní iných múzeí v prírode (napríklad hranice tradičných prejavov ľudovej a neľudovej kultúry, ľudového a slohového umenia, etnicita meštianskych domov a podobne). Preto možno v Múzeu oravskej dediny nájsť stavby, ktoré dlho unikali pozornosti etnografov i historikov umenia, napríklad zemianske kúrie, plátennícke a šoltýsske (richtárske) domy.

V Múzeu oravskej dediny je niekoľko expozičných celkov, ktoré reprezentujú sídelné, sociálne a kultúrne tradície regiónu.

Dolnooravský rínok reprezentuje najstaršie osídlenú časť regiónu slovanskými obyvateľmi. Dominantným objektom

KOLLÁR, JAN - NEDĚLNÍ, SVÁTEČNÉ A PŘÍLEŽITOSTNÉ KÁZNĚ A ŘEČI

KOLLÁR, JAN

NEDĚLNÍ, SVÁTEČNÉ A PŘÍLEŽITOSTNÉ KÁZNĚ A ŘEČI
výbor

Kalich , Praha, 1995
na vydanie pripravil Lenka Kusáková
obálka Daniel Trojan
1. vydanie
ISBN 80-7017-900-7

náboženská literatúra,
128 s., čeština
hmotnosť: 234 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, na viacerých miestach mohutné poznámky perom do textu

0,50 €

*zimpa*  in **O1**

3. Hus získav a nakloniv sobě tímto národním skutkem srdce lidu a národu, počal již tím směleji a zdařileji i na jeho duchovním osvícení a vzdělání pracovati vyvoděním křesťanského náboženstva na světlo, vyměšováním od něho všech bludů a nálezků lidských, slovem vniterním i zevniterním napravením církve. Šlechetným životem, vydanými spisy a výmluvností svou v betlehemském chrámě k takové cti a slávě přišel, že nejen od královny za zpovědního otce zvolen byl, ale že i k jeho kázaní zástupové posluchačů světského i duchovního stavu se hrnuli. Horlivý muž tento dotíral zde zjevně na polepšení života víry a církve. A pokud toliko proti hříchům světských lidí mluvil, od duchovních za velikého muže a znamenitého řečníka držán byl, jako by se z ust jeho sám Duch svatý ozýval: ale když i na kněžské bludy a nepravosti hřímati začal, tu duchovenstvo a mnišstvo proti němu se vzbouřivši jej u domácí vrchnosti obžalovalo, která ale Husa za nevinného vyhlásila proto, že on k tomu přísahou zavázán jest, aby pravdu mluvil bez přijímání osob. Církev křesťanská nalezala se toho času ve smutném stavu. Papež byl téměř více než Kristus, mnichové a kláštery množili se k obtížnosti pracujících, do chrámu se vloudili pohoršiví obyčejové, skutky boží obrátily se v prázdné divadlo a vykonávaly se v cizí, lidu nesrozumitelné řeči; Písmo svaté bylo zapomenuto; velebné svátosti byly zjinačené a lidu kalich při večeři Páně odňat, odpustky se za peníze zjevně prodávaly: slovem celé náboženstvo bylo prevráceno a porušeno. Hus co dobrý pastýř a v Písmích svatých zběhlý křesťan toto trpěti nemoha, ustanovil své spolukřesťany k čisté studnici křesťanské víry vésti, ustanovil takové náboženstvo kázati, jako ono vyšlo z ust Krista a jeho apoštolů. K tomu cíli pečoval on jako učitel a ředitel škol o dobré a pravé křesťanské cvičení mládeže, překládal Písma svatá z cizího do našeho jazyka, skládal pro lid a služby boží svaté písně v řeči materské, z nichž jednu i my dnes jsme zpívali a z nichž některé i sám Luther do němčiny přetlumočil. K tomu cíli sepsal on i mnohé jiné spisy, knihy a postily, ve kterých ve všech on to učil, aby se křesťané k původní prostotě a čistotě evangelium Kristova vrátili, samého Krista za hlavu církve uznávali, svátosti podle jeho nařízení pod obojím způsobem přisluhovali, odpustky, vzývání svatých a jejich zůstatků a jiné neřády zanechali, a za kacíře a bludaře ne toho považovali, kdo se Kristova učení přidrží, ale raději toho, kdo od něho odstupuje. Proto Svatou biblii svou přítelkyní, svou chotí, svou tovaryškou na cestách jmenoval. Tyto kázně a písně Husovy, které náš lid ještě posud čítá a zpívá, jsou i z toho ohledu pamatné, že ony jsou nejprvnější a nejstarší protestantické kázně a písně, anť žádný jiný k obnovené víře se přiznávající národ a jazyk podobným starožitným pokladem honositi se nemůže.

4. Když se pověst o tomto učení do Říma dostala, Jan Hus jako kacíř do církevní kletby a zlořečenství dán byl; anobrž o krátký čas i církevní všeobecný sněm v německém městě Kostnici držán, kam Hus také odeslán, od nepřátelů osočen a obžalován byl. A ačkoli jemu tehdejší římský císař Zikmund vlastní rukou podepsaný průvodní list dal, v němž ho o tom ubezpečoval, že se mu při tomto sněmě nic nestane a že se svobodný a živý domův navrátí: přece když Hus, tam přišed, nespravedlivě lapen, do žaláře uvržen a odsouzen byl, na toto císarské psaní se odvolával, biskupové a kněží křičeli, že se prej kacířovi slib a slovo držeti nemá. V samém shromaždění sněmu mnozí bludové falešně mu přičítáni byli, své pak učení když důvody rozumu a Písem svatých zastávati počal, ani slyšán nebyl, nýbrž sněm ten nekřesťanský a ukrutný ortel o něm vynesl, aby Hus i knihy jeho spáleny byly, což se stalo nejvíce na potměšilé rady a ouklady, na mudrlantského hádání Písem svatých zfalšování jistého Němce Jana Zachariae, mnicha z Erfurtu, k témuž řádu a klášteru přináleževšího, v němž

MARKOV, GEORGIJ - SOĽ ZEME

MARKOV, GEORGIJ MOKEJEVIČ

SOĽ ZEME
(Soľ zemli)

Osveta, Bratislava, 1962
preklad Zora Jesenská, Ľudmila Pikulová
obálka Teodor Schnitzer
1. vydanie, 7.000 výtlačkov

beletria, román
568 s., slovenčina
hmotnosť: 651 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 €

*zimpa*  in **S7S**

Georgij Markov sa narodil roku 1911 v Novo-Kuskove v Tomskej oblasti. Už ako chlapec si obľúbil Sibír, ktorú pochodil krížom-krážom so svojím otcom-pol'ovníkom. K tejto veľkej láske sa Markov neustále vracia aj v svojich literárnych dielach. V prvom svojom väčšom diele — Strogovovcoch, uverejnenom roku 1939, líči osudy ľudí na Sibíri v čase zúrivých bojov za sovietsku moc. Román priniesol autorovi veľkú popularitu a bol vyznamenaný literárnou cenou. Bol preložený aj do slovenčiny. Slovenská čitateľská verejnosť ho prijala veľmi kladne.

V románe Soľ zeme sa autorovi podarilo vylúdiť tie najčarovnejšie zvuky, aké prechováva vo svojom vnútri ešte stále záhadná, málo preskúmaná Sibír. Čím ďalej čitateľ obracia stranu za stranou, tým väčšmi sa pred ním vynára naozajstná Sibír, plná aróm, rôznorodých farieb, nekonečne bohatá svojimi pokladmi. No nejde tu len o romantiku. Sibír vie byť aj krutá, záludná. Ale tak, ako je náš život popretkávaný rôznymi protikladmi, čo sa navzájom prelínajú a dopĺňajú, aj v Sibíri sa ešte väčšmi skvie na pozadí týchto tienistých stránok jej opravdivá krása, jej bohatstvo.

Autorovi tohto románu ide o to, aby ukázal tvorivý zápas o sprístupnenie sibírskych bohatstiev sovietskemu človeku. Tento boj o Sibír prerastá rámec vedeckého bádania, stáva sa vnútornou záležitosťou mnohých ľudí, lebo aj od toho, ako sa zapojili do tohto ťažkého boja s prírodou, ako pochopili dialektiku rozvoja a potrieb spoločnosti, aj od toho závisí osobné šťastie nejedného z hrdinov.

Niektorých hrdinov si čitateľ už obľúbil v Strogovovcoch (synovia Arťom a Maxim). Teraz môže sledovať ich osud v povojnových podmienkach, keď sa život stáva plnší, bohatší a zložitejší, a teda aj náročnejší. Aby bratia obstáli v tomto novom prostredí, aby ich nepredbehol život, musia občas vynakladať obrovské úsilie. No aj tak sa na tejto ceste neraz podkýnajú (hlavne Arťom). Horšie obstála v živote ich sestra Marina, ktorá nevedela v mladosti dostatočne oceniť osobné šťastie, ktoré sa jej ponúklo a až neskôr, keď okúsila trpké sklamania s manželom Benediktinom, pochopila stratu a snaží sa napraviť svoj omyl. Sviatočnými farbami kreslí Markov osud trojice — Alexeja, Sofii a Uli, mladých ľudí, ktorých aj napriek rozdielnosti ich charakterov spojí život v práci a v citových vzťahoch. Uliana nachádza veľké šťastie v svojej prvej láske, zatiaľ čo Sofia musí sa zmieriť s odmietnutím Alexeja, hoci ho ľúbi tak isto vrúcne ako Uliana.

Román si svojím obsahom a umeleckou hodnotou určite získa priazeň slovenského čitateľa.

ÔSMA KAPITOLA

1

MAXIM A ARŤOM si obzerali Marejevku. Maxim za mladi chodil po mnohých dedinách a osadách Ulujulia, ale sem sa nikdy nedostal. Nenáhlivo prešli po jednej ulici, potom sa zvrtli do druhej, ústiacej do limbovej hory. Pri jednom dome bratia zastali. Maxim znehybnel, uveličený zázrakom, ktorý stvoril ľuďom na obdiv neznámy majster. Garniže a rámy na dome, bránička a vráta — všetko bolo samá vzorka, vypílená z obyčajných dosák. Majster urobil podoby zverov a vtákov veľmi výrazne.

Na vrátach bol celý rozvinutý námet: dvaja psi prudko naháňajú medveďa. Medveď sa už kotúľal ako drevený vĺčok, ale ani psom nie je ľahko: vyplazili z papúľ dlhé jazyky.

— Tento dom patril priekupníkovi kožušín Tichomirovovi, — povedal Arťom.

Ale Maxim nemyslel teraz na Tichomirova.  Živo si predstavil majstra týchto vzoriek, ktorý mal v rukách iba dláto, pílku a sekeru. Bol to samorastlý talent, z tých, čo na údiv celej Európy vedeli podkovať blchu. Majster akiste nemal nielen vlastný dom, ale ani obyčajnú chalupu, putoval z dediny do dediny, medzi ľudom mal meno „majster desatorakej psoty“ a celý život sníval o tom, vystaviť mesto na div sveta. Umrel tento majster osamelý ako kôl v plote, pochovala ho obec, a len urastené brezy hladkých pňov na tichom dedinskom cintoríne oplakávali jeho opustený hrob.

— Miestny soviet? — spýtal sa Maxim.

— Aha, vidíš? — Arťom ukázal na tabulu so zlatými literami na čiernom, na prst hrubom skle: „Marejevský miestny soviet poslancov pracujúcich“.

Arťom otvoril dvierka a vošli na dvor. Polovica dvora bola prikrytá strechou z plechu; strecha miestami prehrdzavela a škľabila sa dierami. Kedysi za kupca Tichomirova pod touto strechou zimovali vozy, letovali sane, opatrovali sa pluhy, kosačky, stáli tam veľké váhy, na ktorých vážievali vrecia nakúpených limbových orechov. Teraz pod strechou nebolo ani vozov, ani váh. Zem zarástla harmančekom a lobodou. Tam, kde bývali váhy, stál dlhý stôl a za ním sa ťahali tri rady mocných smrekových lavíc. Od jari, až kým sa nezačali zimy, všetky zhromaždenia, zvolávané miestnym sovietom, konali sa tu na voľnom povetrí a Marejevčania žartom volali toto miesto „letnou zasadacou dvoranou“.

Keď Arťom a Maxim vošli na dvor, uvideli pod strechou ľudí. Ľudia sedeli v takých nenútených polohách, že sa podľa nich nedalo hneď rozumieť, či zasadajú, a či len besedujú. Ale keď sa Maxim sediacim prizrel, zbadal, že sa zhovárajú o čomsi vážnom, významnom, a že sú zrejme nie rovnakej mienky.

— Dobrý deň, súdruhovia! — veselo povedal Arťom, keď uvidel známych. — Nevyrušujeme?

Ozvala sa vrava: „Dobrý deň!“, „Poďte ďalej!“, „Nemáme tajností“. V tej chvíli z krajnej lavice vstal bradatý človek s okrúhlou tvárou a šiel oproti Arťomovi, ukazujúc v úsmeve mocné zuby, žlté od dohánového dymu.

— Aha, Miron Stepanyč! Dobrý deň, ujček! — zvolal Arťom a podával mu ruku. — Dovoľte, aby som vás predstavil. — Arťom sa obrátil ku bratovi. — Toto je súdruh Degov, naša okresná znamenitosť, a toto súdruh z krajského výboru strany.

Maxim stisol ruku Degovovi, ale pozornosť mu upútal človek, čo sedel na zadnej lavici na kraji. Mal na sebe brodne, sivé široké nohavice a takú istú sivú košeľu bez opaska. Na hlave mal čiapku-ušianku. Malými bystrými očami obzeral Arťoma. Keď Arťom pomenoval Degova „naša okresná znamenitosť“, človek natiahol aj tak dlhé chudé hrdlo a s úsmevom poznamenal:

— Oj, ľúbi naša znamenitosť pred vrchnosťou chvostom pokrútiť!...

— Ale daj pokoj, sváko Miša! Závidíš mu jeho rad, preto tak nerozumne hovoríš, — povedal ktosi poučne.

— Vraj závidím... — odpovedal Lisicyn dudravo a pozorne sa prizrel Maximovi, akoby sa ho spytoval: „No, a ty si čo za vtáka?“

— A o čom ste sa tu radili a hádali? — spýtal sa Arťom všetkých.

— O zemi, Arťom Matvejič. Tuto s priateľkom sme sa po-

MAGIC, DEZIDER - ATLAS CHRÁNENÝCH RASTLÍN

MAGIC, DEZIDER
BOSÁČKOVÁ, EVA

ATLAS CHRÁNENÝCH RASTLÍN

Obzor, Bratislava, 1978
edícia Obrázky z prírody
ilustrácie Jindřich Krejča, Otakar Ušák
obálka Jindřich Krejča
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

atlasy, príručky, príroda, liečivé rastliny, zdravie
260 s., slovenčina
hmotnosť: 313 g

tvrdá väzba

4,00 €  3,50 € stav: veľmi dobrý *sampa*bot*
4,00 €  3,50 € stav: veľmi dobrý *bookhu2*bot*
4,00 €  3,50 € stav: dobrý *W-dykopa*bot*

PREDANÉ stav: dobrý, pečiatky v knihe *trsos**bot*
PREDANÉ stav: veľmi dobrý, len na predsádke uvedené meno majiteľa *zimpa* 

ERBEN, KAREL JAROMÍR - ROZPRÁVKY

ERBEN, KAREL JAROMÍR

ROZPRÁVKY

DLX Slovakia, Bratislava, 2002
preklad Štefan Moravčík
ilustrácie Dana Moravčíková
ISBN 80-900972-7-8

beletria, knihy pre deti, rozprávky,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 523 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

7,00 €

*zimpa*  in **S3P**

Prečo vlastne rozprávky nestarnú? Sú tri hlavné dôvody, ktoré im zaručujú večnú mladosť: ich poézia, múdrosť a humor. Bez poézie myseľ vysychá, bez múdrosti stráca rovnováhu a bez humoru vädne. Citát rozprávky - pravda, v takej literárnej forme, ako sú rozprávky Erbenove - znamená osvieženie, pookriatie, duševné prevetranie. Nikto po Erbenovi nenapísal Tri zlaté vlasy deda Vševeda tak pútavo. Jeho rozprávky sú základ. Až na ňom stavali všetci ostatní, lebo bol dostatočne pevný, dokonale premyslený, jasný a jednoduchý, ako každé klasické dielo.

(Z doslovu Marie Majerovej k českému vydaniu.)

Živá voda

Bol raz jeden kráľ a mal troch synov. Keď synovia dorástli, rozboleli kráľa oči tak, že nemohol ani na božie svetlo hľadieť, ale musel zostávať v tme, a nikto mu nevedel rady ani pomoci. Raz v noci sa kráľovi snívalo, že keby získal živú vodu a tou si oči umyl, že by sa uzdravil. Druhej noci sa mu to snívalo zase a tretej noci tiež. Nuž povolal k sebe svojich troch synov a riekol im: „Milí synovia, po tri noci sa mi snívalo, že by som sa uzdravil, keby som sa umyl živou vodou. Kto z vás mi pôjde po ňu?“

„Ja - ja - ja!“ volali všetci traja synovia.

Kráľa to veľmi potešilo, ale riekol: „Milé deti, všetci traja nemôžete odísť. Som starý a chorý, kto by ma ošetroval, keby ste všetci odišli? Choď ty, môj najstarší syn, tebe to právom náleží.“ Najstarší syn sa hneď chystal na cestu. Vybral si dobrého koňa, nabral si z kráľovskej pokladnice mnoho zlata a striebra, dal otcovi zbohom a šiel. Išiel tri dni neprestajne, nikde sa nezdržiaval, až prišiel do akéhosi veľkého mesta. Keďže bol už unavený a mesto sa mu páčilo, chcel si tu pár dní odpočinúť. Príde do krčmy a vidí tri krásne panny, ako hrajú spolu v kocky. Kráľovič k nim podišiel, díval sa a veľmi sa mu tá hra zapáčila. Zrazu mu jedna panna povie: „Nechcel by si si s nami zahrať?“

Kráľovič sa nedal dlho pobádať a začal hrať. Hral tri dni a tri noci, až všetko zlato a striebro prehral. Potom stavil aj koňa a zase prehral. Keď už nemal nič, čo by stavil, riekla jedna panna: „Budeme hrať jeden o druhého. Keď vyhráš ty, budeme tvoje, aj všetko, čo je naše. Keď vyhráme my, budeš ty náš.“ Kráľovič privolil, vzal kocky, zamiešal, hodil na stôl a - prehral seba samého.

Kráľ doma čakal — čakal, ale najstaršieho syna sa dočkať nemohol a s jeho očami bolo čoraz horšie a horšie. Tu prišiel k nemu stredný syn a riekol: „Otče, nechaj, aby som ja zašiel po živú vodu, možno sa tam aj o bratovi niečo dozviem.“ „Choď, syn môj,“ riekol kráľ, „nech ťa pánboh opatruje!“ Kráľovič si osedlal dobrého koňa, nabral si z kráľovskej pokladnice zlata a striebra a šiel. Išiel tou istou cestou ako jeho brat, až prišiel na tretí deň do toho istého veľkého mesta. Keďže bol už unavený a mesto sa mu páčilo, chcel si tu odpočinúť. Príde do krčmy, vidí tri krásne panny v kocky hrať. Kráľovič sa k nim postavil a díval sa, až ho jedna panna vyzvala, aby si aj on zahral. Kráľovič začal hrať a prehral všetko zlato a striebro, potom koňa a naposledy aj sám seba.

Kráľ zase dlho-predlho čakal, a keď sa ani jeden, ani druhý syn nevracal a choroba sa mu zo dňa na deň horšila, riekol mu najmladší syn: „Otče, dovoľ, aby som ja po živú vodu šiel. Možno sa tam niekde s bratmi zídem a privediem ich

ČEJKA, KAREL - DVA MUŽI PŘES PALUBU

ČEJKA, KAREL

DVA MUŽI PŘES PALUBU

Profil, Ostrava, 1989
prebal Aleš Stanovský
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
ISBN 80-7034-01-3

cestopis
262 s., čeština
hmotnosť: 482 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na frontispice neautorské venovanie

1,40 €

*zimpa*  in **S1P**

Bystrý vjem, postřeh a úsudek, pohotovost intelektu zkoumat a touha uvidět cizí kraje člověka vedou k dobrodružným cestám i k literárním cestopisům. V osobitém žánrovém typu cestopisných fejetonů představují kapitoly v knize Karla čejky ojediněle přitažlivé možnosti poznání z cest: DVA MUŽI PŘES PALUBU — na trase k jaltským břehům a plážím Černého moře a odtud vodami Středozemního moře k přístavům sicilským a africkým; ANGLICKÉ LISTY PO PADESÁTI LETECH - z putování po Francii a Anglii a se zkušenostmi tuláků; OSTRAVA JE V PATAGONII - napříč Jižní Amerikou k dosud nepoznaným vrcholům And s ostravskou horolezeckou expedicí; JAK JSME NEBYLI NA KUBĚ a ATHÉNY A RADEGASTI — s cestovními kancelářemi na turistických zájezdech, jež mají předem plánovaný program, avšak vynalézavý, původní průběh a jejichž obraz je podán vypravěčsky nápaditě, s dobrou mírou pro důvtip, aforisticky živě.

JAK JSME NEBYLI NA KUBĚ

IV

KAPITOLA / 5

MARNÁ VZPOURA

(SE VZPOMÍNKOU NA PANA PIVODU)

KDYŽ NÁM OZNÁMILI, ŽE SE Z NAŠEHO PROgramu škrtá Trinidad, vzbouřili jsme se. Tedy já s Honzou. Pak se k nám přidalo ještě několik účastníků zájezdu, ostatním to bylo celkem jedno. Zástupci Cubaturu odůvodňovali změnu tím, že na silnici z Cienfuegos do Trinidadu spadl most. Namítali jsme, že můžeme jet jinou cestou. Řekli, že objížďka je příliš dlouhá a překročili bychom vysoko příděl nafty. Navrhovali jsme vynechat některý jiný, méně atraktivní výlet, třeba okružní jízdu v Camaguey. Prohlásili, že nejde jen o naftu, ale i o čas; nestihli bychom oběd objednaný v hotelu Zaza. Byli jsme ochotni oběda se vzdát, ale když to uslyšeli ostatní turisté, většinou začali protestovat. Postupně se k nim přikláněli i ti, kteří se ze začátku zdáli být na naší straně. Kvůli několika starým barákům přece nepřijdou o výborný oběd a možnost vykoupat se v hotelovém bazénu! Po vytrvalém boji jsme se s Honzou vzdali přesile. Ze Cienfuegos se tedy vyjelo nikoliv k jihovýchodu, nýbrž na sever, abychom se oklikou přes Santa Claru dostali k jezeru na řece Zaza. Jen abychom ten oběd, proboha, nakonec přece jen nezmeškali! Zdrželi jsme odjezd svou tvrdohlavou touhou spatřit jedno z nejstarších a historicky nejvýznamnějších měst na Kubě skoro o hodinu.

Kdybych měl popsat složení našeho zájezdu terminologií našich babiček, řekl bych, že velkou většinu tvořili páni velkouzenáři, hoteliéři a soukromníci, za což lze snadno dosadit stavy a profese současné společnosti. Ti lidé si mohli prostě dovolit každým rokem nákladnou a atraktivní dovolenou — a cesta na tento největší ostrov Velkých Antii jim ji ideálně poskytovala. Nepřipouštěli si vůbec žádné starosti, snad jen o to, jaké ovoce a zákusky dostanou po vydatné večeři, co si koupí za své celkem slušné kapesné či zda v hotelovém pokoji funguje lednička, televizor a klimatizace. Nezáleželo ani na tom, kudy je autobus — teď už, bohužel, bez baru, což mnozí považovali za velikou újmu — poveze, ale především na tom, aby všude, kamkoliv je přiveze, měli veškerý komfort a pohodlí. A pak nás tu bylo několik (za pár dní jsme se přece jen tak trochu seznámili), kteří si na cestu za oceán lopotně ušetřili a chtěli tudíž prožít a vidět co nejvíc. Co nejvíc!

„Věřil bys,“ řekl mi Honza někde před městem, „že někteří jsou na tomhle zájezdu už podruhé?“

„Věřil,“ odpověděl jsem tiše, „protože vím o jednom manželském páru — to je támhle ten, co se vždycky tak vehementně dere na první sedadla za řidičem — který už je tu potřetí.“

„Do Pěruna,“ zaklel Honza po ostravsku, „a my se s nimi hádáme kvůli jedné zrušené exkurzi! Teď už je mi jasné, proč se na nás dívali jako na blbce.“

Projeli jsme Santa Clarou, kde budeme ubytováni na zpáteční cestě, a obrátili se tváří k východu. „Air—conditioning“ fungovala bezvadně, za okny 30 °C, zde o deset stupňů míň. Někteří jsou už z těch náhlých teplotních změn při neustálých nástupech do a výstupech z autobusu mírně nachlazeni. Bar v zadní části autobusu je prázdný, koktejly nejsou, upíjíme tedy z láhve havanský rum bez ledu.

Byl jsem zvyklý (a Honza též) cestovat často, cestovat rád, ale cestovat za poznáním světa, bez ohledu na nepohodlí a potíže. Zkoušeli jsme to všelijak — vlastním autem, jachtou, veřejnými dopravními prostředky a mnohokrát i pěšky. Seznámili jsme se sice kdysi na atraktivním zájezdu s Čedokem, ale od té doby jsme se podobným kolektivním radovánkám, až na nepatrné výjimky, vyhýbali.

Teď jsme však in corpore „za hranicemi všedních dnů“ a musíme se tomu podřídit. Například zbodnout v hotelu Zaza placičky s máslem, zeleninovou mísu, krémovou polévku s šunkovou rýží, dva řízky s pomfrity, zmrzlinu, kávu, džus z guajaby a jedno černé pivo. Potom se vykoupat ve vodě dvojitého hotelového bazénu a projít se pod palmami po břehu mělkého přehradního jezera s množstvím vodního ptactva, pozorovat černé papoušky na větvích v okolí a pak nastoupit do autobusu a opět pokračovat v cestě po Carretera central — přes tisíc kilometrů dlouhé dálnici procházející po délce celého ostrova. Naším dnešním cílem je město Camaguey, hotel Camaguey, původním jménem Marica, a v něm opět pohodlně zařízený pokoj, bar, koupaliště a vydatná večeře.

RICHTÁRIKOVÁ, SOŇA - MATEMATIKA

RICHTÁRIKOVÁ, SOŇA
KYSELOVÁ, DARINA

MATEMATIKA
Pomôcka pre maturantov a uchádzačov o štúdium na vysokých školách

Enigma, Nitra, 1999 a 1998
edícia Chystáte sa na maturitu?
ISBN 80-85471-61-2

učebnice, matematika
320 s., slovenčina
hmotnosť: 339 g

mäkká väzba

0,80 € stav: veľmi dobrý *gopal2*  DAROVANÉ EGJAK
0,60 € stav: dobrý, len na asi 10 stranách vpisy do knihy *zimpa* PREDANÉ

Edícia kníh CHYSTÁTE SA NA MATURITU ? už svojím názvom naznačuje, komu je určená. Iste však po nej siahnu aj študenti nižších ročníkov rozličných typov škôl, účastníci kurzov i samoukovia, ktorí chcú mať „poruke“ základný prehľad vedomostí z daného predmetu. Témy príručiek sú zhrnutím stredoškolského učiva.

Rozhodne si nemyslíme, že naše príručky majú byť jedinou študijnou pomôckou v záverečnej fáze prípravy na skúšku. Nemali by ani suplovať základné učebnice v procese výučby. Ich vydaním sa snažíme poskytnúť študentom materiál, ktorý im pomôže zosystematizovať a upevniť vedomosti nadobudnuté počas štúdia. Myslíme si tiež, že s našou knižkou sa študent pripraví na skúšky s nižšou mierou stresu ako bez nej.

Želáme Vám spokojnosť s Vaším výkonom pri zelenom stole a úspešný štart do sveta dospelých.

ROZNER, JÁN - SEDEM DNÍ DO POHREBU

ROZNER, JÁN

SEDEM DNÍ DO POHREBU

Marenčin PT, Bratislava, 2009
predslov Vladimír Petrík
doslov Zora Jesenská
obal Ľubomír Krátky
1. vydanie
ISBN 978-80-8114-009-9

životopisy, autobiografia,
312 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 477 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 €

*zimpa* in  in **S1P**

Ján Rozner (1922) Bratislava - (2006) Mníchov, publicista, prekladateľ, literárny, divadelný, filmový kritik, dramaturg, od roku 1945 redaktor Národnej obrody, Pravdy, vydavateľstva Slovenský spisovateľ, vedúci pracovník SAV. Prekladal z anglickej a nemeckej literatúry.

V 50. rokoch sa spoznal s prekladateľkou Zorou Jesenskou, s ktorou sa oženil. V období normalizácie mal zákaz publikovať a jeho diela a preklady boli vyradené z knižníc. Roku 1976 sa vysťahoval do Mníchova, kde žil až do smrti.

V Mníchove sa v spomienkových prózach vracal do povojnových rokov a skoncipoval rozsiahly román s dokumentárno-biografickými prvkami Sedem dní do pohrebu, v ktorom s veľkou emotívnou silou zobrazil smrť manželky Zory Jesenskej a dramatické okolnosti súvisiace s jej pohrebom. Pretože išlo o známu osobnosť, ktorá sa verejne postavila proti sovietskej okupácii, komunistický režim sa usiloval pohreb všemožne obmedziť. Ten napokon aj tak prerástol do tichej manifestácie. Román má však širšie spoločenské pozadie a je zároveň kritickým obrazom štyridsaťročnej totality a figuruje v ňom celý rad postáv z oblasti kultúry i politiky.

Zora Jesenská (1909) Martin - (1972) Bratislava, prekladateľka, literárna kritička, publicistka, redaktorka, pedagogička. Pochádzala zo známej rodiny Jesenských (jej otec Fedor bol bratom Janka Jesenského), študovala klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, ale čoskoro sa začala venovať prekladaniu a kritike. Redigovala časopis Živena a knižnú edíciu rovnomenného spolku, bola redaktorkou Tatranu, prednášala na Filozofickej fakulte UK, vychovala celú generáciu prekladateliek. Sama patrí k najvýznamnejším a najplodnejším slovenským prekladateľom. Z ruštiny preložila takmer celú klasiku (Dostojevskij, Tolstoj, Gogoľ, Čechov atď.) i veľa zo sovietskej prózy.

S manželom Jánom Roznerom preložila hry W. Shakespeara. Ako publicistka sa aktívne zapájala do tzv. obrodného procesu, roku 1968 odsúdila sovietsku okupáciu, za čo ju Husákov režim vylúčil zo slovenskej kultúry. Nesmela publikovať, jej knihy a preklady sa stiahli z knižníc. Zúčastnila sa nejednej verejnej demonštrácii proti okupácii v Bratislave, kde ju policajti zbili. Napísala o tom kritickú reportáž, čím sa jej prípad stal známym aj v zahraničí. Zomrela v roku 1972 po krátkej chorobe. O okolnostiach jej smrti a pohrebu vydáva svedectvo táto kniha.

Večer

Obálky padli do schránky a v tej chvíli prestal myslieť na to, že asi predsa na nejakých ľudí ešte zabudol. Teraz mal v hlave len jedno, čo povie, keď bude telefonovať.

Myslel na to so zaťatou sústredenosťou, ale nevynorila sa mu ani jedna veta. Asi ani nič nepríde. Cestou k sesternici sa vrátil kus vyššie a zabočil do ulice, ktorá viedla paralelne s tou jeho hornou. Mal rád tú ulicu, kde z jednej strany boli väčšinou trojposchodové domy aspoň z doby jugendstilu, z druhej strany, smerom k svahu, ktorý sa odtiaľ dvíhal k hornej ulici, stáli vilky a menšie kaštiele, iba celkom na kraji ulice ten kaštieľ bol skôr menší palác, teraz celý vysvietený, ani keby tam bola nejaká predvianočná oslava, hocikedy prešiel popri ňom, vždy si pomyslel, že za vojny tam sídlilo vyslanectvo Veľkonemeckej ríše, najvyššia komandatúra Slovenského štátu, kedykoľvek s niečím neboli spokojní, vyšiel o tom úvodník v denníku nemeckej volksgruppe Grenzbote, a to sa stávalo dosť často, dokonca aj názov ulice si vtedy dali zmeniť, volala sa Moyzesova, nemeckým ušiam to mohlo znieť provokujúco, Mosesova, Mojžišova, iste z ich podnetu ju premenovali na Schillerovu, jeho život za tých päť vtedajších rokov závisel aj od toho, čo sa dialo v tejto budove, do ktorej nikdy nevstúpil, už len preto by bol rád vedel, čo tam je teraz, kto tam teraz sídli, síce istá inštitúcia mala zrekvirovanú nejednu vilku, na ktorej nebola nijaká tabuľka s označením inštitúcie, ale takú nápadnú budovu by si pre tie svoje účely neboli zabrali, a že sa nikoho na to nespýtal, čo tam teraz je, začudoval sa, ale už nechal za sebou vysvietené obloky, o kus ďalej, tiež uprostred veľkého trávnika, uvidel žltú vilku, tam ešte pred dvanástimi rokmi býval Friš, od ktorého si odviezol chladničku, bielizník a dva mohutné fotely. Vilka patrila hudobnému skladateľovi Moyzesovi, s jeho sestrou sa Friš vtedy rozišiel, a rozpamätal sa, že začiatkom tridsiatych rokov Moyzes ako profesor učil na konzervatóriu jeho ženu. No teraz už musí myslieť na ten telefón, čo vôbec mohol povedať niekomu, s kým nehovoril ani netelefonoval, koho nevidel... presne štyri roky a štyri mesiace.

Vlastne to bola súhra náhod, pomyslel si, že sa s tou „tatranskou sesternicou” - ako ju niekedy nazývala jeho žena, lebo sa tiež volala Zora - dlhé roky stretávali v lete a veľmi často aj v zime. Prvý raz sa s ňou stretli celkom nečakane, keď sa do Tatier vybrali krátko po svadbe - ubytovali sa jedine vtedy v jednom z veľkých Grandhotelov zo začiatku storočia, postavených v majestátnom alpskom štýle, lebo všetky normálne hotely zabrali odbory - a raz, na väčšom výlete, sa zastavili v chate vysoko v horách, bola pokročilá jeseň a začalo pršať... aspoň teraz sa mu tak zdalo... chata bola prázdna, len odrazu odkiaľsi k nim pribehla tatranská sesternica - žena s ním nezašla za ňou do sanatória, kde pracovala ako lekárka, lebo to bolo v tom čase, keď ju príbuzenstvo odpísalo a ignorovalo -, ale tu natrafili na niekoho, koho sa rodinné pobúrenia vôbec nedotkli, naopak, vyčítala jeho žene, prečo ju nevyhľadali, aj jemu hneď začala tykať, a potom priviedla Harryho, vysokého štíhleho muža asi v jeho veku alebo trocha mladšieho, ktorý vtedy bol na chate kuričom a za ktorého sa neskôr vydala. A odvtedy ich styky udržiavala takrečeno zhoda okolností. Jeho žena zistila, že jej niekdajšia žiačka Magda, ktorú učila hrať na klavír, je v Tatrách vedúcou odborárskeho rekreačného strediska - bola dcérou mäsiara, hotelovú školu absolvovala vo Švajčiarsku, oboje ju vtedy diskvalifikovalo na reprezentatívne miesto v hotelierstve, kedykoľvek im tam rezervovala izbu aj so stravou za minimálny poplatok... raz ich ubytovala vo vlastnom byte, keď odišla na dovolenku... Po nejakom čase spisovatelia kúpili a dali zrenovovať bývalé súkromné sanatórium, keď tam prišli, vždy dostali pohodlnú izbu, len stravovať sa chodili do reštaurácie nablízku. Od toho prvého stretnutia na chate už vždy vyhľadali ženinu tatranskú sesternicu v sanatóriu pre tuberkulózu, kde ako lekárka mala ako byt jednu veľkú izbu, neskôr aj spolu s mužom. Harry bol vyštudovaný právnik, práve keď doštudoval, zvíťazila robotnícka trieda a on sa ešte v poslednej chvíli zúčastnil nejakých študentských demonštrácií a po víťazstve robotníckej triedy odišiel z Prahy do Tatier. Ako horolezec chodieval tam už za protektorátu a na túrach sa zoznámil so sesternicou jeho ženy. Bol iste jeden z prvých, ktorí sa z civilizácie utiahli do prírody z ideologických dôvodov. Teraz by sa asi povedalo, pomyslel si, že ušiel pred establišmentom.

KLAPKA JEROME, JEROME - TRAJA V ČLNE A PES

KLAPKA JEROME, JEROME

TRAJA V ČLNE A PES
(Three Men in a Boat)


Mladé letá, Bratislava, 1970
edícia Dobré slovo
preklad Alfonz Bednár
ilustrácie Ján Trojan
1. vydanie, 8.000 výtlačkov

beletria, román, humor
206 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

2,40 € PREDANÉ

*zimpa* in **S2P**

Rozmarný príbeh troch priateľov, ktorí sa vypravia spoločne na niekoľkodennú dovolenku po rieke Temži, patrí ku klasickým dielam svetovej humoristické literatúry. Rozprávanie je pestrou zmesou príhod a udalostí, ktoré ich po dobu tejto svojráznej výpravy stretávajú na palube ich člna iv pobrežných krčmičkách. Autor používa pokojný, suchý humor, s ktorého pomocou odhaľuje ľudské slabosti, návyky a zlozvyky a velebí priateľskú solidaritou a túžbu po dobrodružstve.

Okolo jedenástej sme prišli na dohľad Readingu. Rieka je špinavá a odpudzujúca. Človek sa nerád zdržiava v okolí Readingu. Mesto samo je povestné minulosťou, ktorá sa datuje od šerých čias kráľa Ethelreda, keď Dáni zakotvili s vojnovými loďami v Kennete a vyrazili z Readingu, aby spustošili celú wessexskú krajinu, a tu sa Ethelred a jeho brat Alfréd pustili do boja a Dánov premohli, pričom sa Ethelred modlil a Alfréd bojoval.

V neskorších rokoch, ako sa zdá, pokladali Reading za vhodné útočište, najmä keď pomery v Londýne začali byť nepríjemné. Parlament obyčajne uháňal do Readingu, keď vo Westminsteri vypukol mor, a roku 1625 tak spravilo i súdnictvo a všetky súdy sa konali v Readingu. Stálo by iste za to mať teraz v Londýne mor, aby sa človek zbavil advokátov a parlamentu.

Za parlamentných bojov obliehal Reading gróf z Essexu a o štvrť storočia tam princ Oranžský zničil vojská kráľa Jakuba.

V Readingu leží pochovaný Henrich I. v benediktínskom kláštore, ktorý sám založil. Rumy z neho vidno ešte dosial a v tom istom kláštore mal sobáš veľký Ján z Gauntu a lady Blanche.

Do readinskej komory sme prišli s barkasou, ktorá patrila akýmsi mojim priateľom, a vliekla nás asi tak na míľu k Streatley. Je to veľmi príjemné, keď barkasa ťahá čln. Ja sám dávam tomu prednosť pred veslovaním. Plavba by bola bývala ešte príjemnejšia, keby tam nebolo toľko tých prekliatych malých člnkov, ktoré sa našej barkase stále plietli do cesty, a aby sme do nich nevrazili, museli sme stále spomaľovať a zastavovať. Naozaj to veľmi otravuje, keď sa tieto veslárske člny na rieke stále pletú do cesty barkase; malo by sa niečo robiť, aby sa to zamedzilo.

A okrem toho sú tak bezohľadne bezočivé. Môžete pískať, len-len že vám kotol nepraskne, kým sa im uráči poponáhľať. Ja by som občas do jedného-dvoch vrazil, keby bolo po mojom, len aby som im dal ponaučenie.

Rieka nad Readingom začína byť veľmi pôvabná. Železnica ju trochu kazí až k Tilehurstu, ale od Mapledurhamu až k Streatley je nádherná. Kúsok nad mapledurhamskou komorou obchádzate Hardwick House, kde Karol I. hrával kolky. Okolie Pangbournu, kde stojí zvláštny malý hostinec „Labuť“, je takisto blízke stálym návštevníkom umeleckých výstav, ako svojim vlastným obyvateľom.

Barkasa mojich priateľov nás odopla práve pod jaskyňou a Harris tvrdil, že vraj je na mne rad veslovať. Zdalo sa mi to veľmi nerozumné. Ráno sme sa dohodli, že dopravím čln tri míle nad Reading. Nuž tu sme, desať míľ nad Readingom. Na rade boli určite oni.

Jednako sa mi nepodarilo prinútiť Georgea ani Harrisa, aby vec posúdili v správnom svetle. A tak aby som zabránil sporu, uchopil som veslá. Neveslovai som nimi viac ako minútu, keď George zbadal čosi čierne, plávalo to na vode, a my sme k tomu zabočili. Keď sme sa k tomu priblížili, George sa nahol a zachytil to. A hneď s výkrikom cúvol a zbledol.

Bola to mŕtvola ženy. Ležala veľmi ľahko na vode a tvár mala milú a pokojnú. Krásna tvár to nebola, vyzerala predčasne zostarnutá, príliš tenká a strhaná, ale bola to ušľachtilá, milá tvár, i keď boli v nej črty núdze a chudoby, a mala výraz tichého pokoja, aký prichádza niekedy na tvár chorých, keď ich už trápenie konečne opustí. Na šťastie — nechcelo sa nám totiž, aby nás vláčili po úradovniach obhliadačov mŕtvol — zbadali ju aj akísi ľudia na brehu a vzali si ju na starosť.

Neskôr sme sa o tej žene dozvedeli všetko. Pravda, bola to stará,