Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 6. apríla 2019

CALVINO, ITALO - KEĎ CESTUJÚCI JEDNEJ ZIMNEJ NOCI...

CALVINO, ITALO

KEĎ CESTUJÚCI JEDNEJ ZIMNEJ NOCI...

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (38)
ISBN 80-85585-48-0

beletria, román, literatúra talianska,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

tvrdá väzba s prebalom

3,90 € stav: veľmi dobrý, 1 pečiatka v knihe *sospo*
2,70 € stav: dobrý, knižničné pečiatky PREDANÉ *trsos*

V tvorbe Itala Calvina značí kniha Keď cestujúci jednej zimnej noci jeho znovuzrodenie. Po nádhernom uvoľnení v Neviditeľných mestách, po siedmich rokoch mlčania, sa roku 1979 opäť vracia s celou svojou naratívnou mohutnosťou, až priveľkou, keďže v románe nájdeme až desať začiatočných kapitol románov, úplne rozdielnych, na pozadí pospájaných červenou nitkou príbehu, ktorý nás sprevádza dobrodružstvami Čitateľky a Čitateľa od jednej kapitoly po druhú, no vždy sa zakrátko skončí.

Experimentálny a kombinačný spôsob písania, veľmi výrazný v knihe Zámok skrížených osudov, ale už značne utlmený v Neviditeľných mestách, sa tu takmer celý odhaľuje v nespútanej fantázii, ktorá nepozná hranice ani času, ani priestoru, len rozkoš z rozprávania, ktorú len horko-ťažko drží na uzde intelektuálna vôľa, ktorá váhavo zasahuje hlboko do štruktúry románu. Frustrácia, ktorú Calvino núti prežívať Čitateľa i Čitateľku, keď sa príbehy napísané s ohromujúcim majstrovstvom nečakane končia, sa prenáša aj na nás, vždy podliehame očakávaniu, ktoré autor zakaždým pripraví, ktoré však zlomyseľne odmieta naplniť.

Sám Calvino definoval toto svoje dielo ako „román o rozkoši z čítania“, no rovnako sa v ňom prejavuje aj jemná a ľahká radosť z písania, ba možno aj zo života, ktorá nezmazateľným spôsobom poznačila poslednú fázu jeho výnimočnej literárnej tvorby.

Italo Calvino sa narodil roku 1923 v Santiago de Las Vegas na Kube. O dva roky sa jeho rodina vrátila do Talianska a usadila sa v San Remo. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Calvino aktívne zúčastnil na odboji. Roku 1946 začal spolupracovať s vydavateľstvom Einaudi, o rok neskôr skončil štúdium na univerzite diplomovou prácou o Josephovi Conradovi. Od roku 1950 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Einaudi a svoju profesiu neprestal vykonávať ani neskôr, keď sa preslávil ako spisovateľ. Písal pre denníky Coriere della Sera a Repubblica. Zomrel náhle, na záchvat mŕtvice v Siene roku 1985.

Ako spisovateľ sa predstavil roku 1947 románom Chodník pavúčích hniezd (II sentiero dei nidi di ragno). Nasledujú romány Rozdvojený vikomt (Il visconte dimezzato, 1952), Barón na strome (Il barone rampante, 1957) a Nejestvujúci rytier (Il cavaliere inesistente, 1959), ktoré vyšli spoločne pod názvom Naši predkovia (I nostri antenati, 1960). Roku 1963 vychádza Marcovaldo a Skrutátorov deň (La giornata di uno scrutatore). Nový rozprávačský spôsob prezentoval v Kozmikomických poviedkach (Le cosmicomiche, 1965) a v románe Cé nula (Ti con zero, 1968). Ďalší zlom možno zaznamenať v dielach Zámok skrížených osudov (Il castello dei destini incrociati, 1973) a Neviditeľné mestá (Le cittá invisibili, 1972). Medzitým mu vyšla zbierka poviedok Neľahké lásky (Gli amori difficili, 1970). Nasledujú romány Keď cestujúci jednej zimnej noci... (Se una notte d´inverno un viaggiatore, 1979) a Palomar (1983), ako aj posmrtne vydané knihy Na jaguárom slnku (Sotto il sole giaguaro, 1986) a Ulica svätého Jána (La strada di San Giovanni, 1990). Významné sú aj jeho zbierky esejí Kameň navrchu (Una pietra sopra, 1980), Zbierka piesku (Collezione di sabbia, 1984) a Odkazy tretiemu tisícročiu s podtitulom Americké prednášky (Lezioni americane, 1998).





Pondelok. Dnes som videl, ako sa z väzenského okna obráteného k moru vystrčila ruka. Zvykol som si chodievať po prístavnej hrádzi až za starú pevnosť. Je obklopená šikmými hradbami; jej okná, chránené dvojitou či trojitou mrežou, vyzerajú ako slepé. Napriek tomu, že viem o väzňoch, ktorí sú v nej zatvorení, som pevnosť vždy pociťoval ako čosi neživé, kamenné. Preto ma vystrčená ruka prekvapila, akoby vyšla z kameňa. Ruka bola v neprirodzenej polohe; predpokladám, že okná sú v celách umiestnené vysoko a zapustené do hrubých múrov; väzeň musel byť ohybný ako akrobat, ba ako hadí muž, keď sa mu podarilo prestrčiť ruku medzi mreže a kývať ňou vo vzduchu. Nebolo to znamenie väzňa určené mne, ani nikomu inému; ibaže ja som ho tak nebral, naopak, v tej chvíli som vôbec nemyslel na väzňov; povedal by som, že ruka sa mi videla biela a krehká, nie nepodobná mojej, nič na nej nenaznačovalo drsnosť, aká sa očakáva od väzňa. Pre mňa to bolo ako znamenie, ktoré mi dal kameň; kameň mi chcel naznačiť, že naša podstata je spoločná a že čosi z toho tvorí i moju osobnosť, zostane a nestratí sa, aj keď nastane koniec sveta; v púšti bez života, bez môjho života i akejkoľvek spomienky na mňa nejaká komunikácia predsa len bude možná. Hovorím svoje prvé dojmy, tie najdôležitejšie.

Dnes som zašiel až k nižšie položenej vyhliadke, opustenej pri sivom mori, pod ktorou sa rozprestiera kúsok pláže. Prútené kreslá s vysokými ohnutými operadlami pripomínali koše, chrániace pred vetrom, a rozložené do polkruhu akoby pochádzali zo sveta, odkiaľ vymizol ľudský rod a veci nevládali rozprávať o inom, iba o jeho neprítomnosti. Zakúsil som pocit závratu, akoby som sa prepadával z jedného sveta do druhého, akoby som do každého z nich prišiel krátko po tom, ako tam nastal koniec sveta.

Po pol hodine som z vyhliadky odišiel. Na jednom kresle, čo bolo ku mne obrátené chrbtom, sa trepotala fialová stužka. Zišiel som strmým chodníkom dolu svahom až na odpočívadlo, odkiaľ sa mi menil uhol pohľadu: ako som očakával, v jednom z košov, úplne zakrytá prútenou zástenou, sedela slečna Zwida v bielom slamenom klobúku, na kolenách mala otvorený skicár; kreslila mušľu. Nepotešilo ma, že ju vidím; rozporné znamenia z dnešného rána ma odrádzali od rozhovoru s ňou; už zo dvadsať dní ju na svojich prechádzkach po útesoch a dunách stretávam osamelú a netúžim po ničom inom, len ju osloviť, vlastne s touto túžbou každý deň opúšťam penzión, no zakaždým ma čosi odradí.

Slečna Zwida býva v hoteli Morská ľalia; jej meno mi prezradil vrátnik; možno sa o tom aj dozvedela; v tomto období je v Petkwo veľmi málo výletníkov; najmä mladých možno zrátať na prstoch jednej ruky; stretáva ma veľmi často, a tak možno čaká, že ju jedného dňa pozdravím. Dôvodov, ktoré bránia nášmu prípadnému rozhovoru, je viacero. Predovšetkým, slečna Zwida zbiera a kreslí mušle; kedysi pred rokmi som mal krásnu zbierku mušlí, bol som ešte malý, ale potom som ich prestal zbierať a zabudol som všetko: klasifikáciu, morfológiu, zemepisný výskyt jednotlivých druhov; konverzácia so slečnou Zwidou by ma nevyhnutne priviedla k mušliam a ja sa neviem rozhodnúť, aký postoj zaujať: či predstierať úplnú nevedomosť, alebo sa odvolať na dávnu, takmer zabudnutú skúsenosť; téma mušlí ma núti uvažovať o vzťahu k svojmu životu, skladajúcemu sa z nedokončených a napoly odvrhnutých vecí; odtiaľ pramení nechuť, ktorá ma napokon vždy donúti k úteku.

K tomu sa navyše pripája fakt, že horlivosť, s akou sa toto dievča venuje kresleniu mušlí, naznačuje jej hľadanie dokonalosti ako tvaru, ktorý svet môže, a teda aj musí

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Práve končím "Keď cestujúci jednej zimnej noci..." od Itala Calvina.




VILIKOVSKÝ, PAVEL - KÔŇ NA POSCHODÍ, SLEPEC VO VRÁBĽOCH

VILIKOVSKÝ, PAVEL

KÔŇ NA POSCHODÍ, SLEPEC VO VRÁBĽOCH
PRVÁ VETA SPÁNKU

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (39)
ISBN 80-85585-49-9

beletria, novela
224 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,90 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Vilikovského prozaické úsilie smeruje od samého počiatku tam, kde nachádza možnosť odpatetizovať rozprávača, príbeh, poslanie literatúry, kde môže o týchto hodnotách pochybovať alebo ich spochybňovať. Z týchto východísk si vytvoril široký priestor pre svojský rozklad situácie, tradičného fabulovania, rozkladanie rozumových špekulácií, mýtických konštrukcií či podobenstiev. Rozprávačstvo uňho pretrváva iba ako spomienka. Možno preto si v každej svojej próze volí formu záznamu či prepisu skutočnosti, zrovnoprávňuje citáty s vlastným textom. Ak v novele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (prvé vydanie 1989) ide o smrť či vraždu matky, dej Prvej vety spánku (1983; v prítomnom výbere nie je zaradená chronologicky), novely s detektívnou zápletkou, sa krúti vo víre útržkov rozhovorov okolo smrti/vraždy dievčaťa, no rovnako sa presúva z prostredia do prostredia, z postavy na postavu. Zdanlivo zámerne rozbitú formu, rozbitú autorom aj skutočnosťou, odrážajúcou tak vzájomný prienik reality a literatúry, spája hĺbková téma spánku či smrti. Nie je dôležité, kto príbeh napísal, príbeh sa odohrá sám a má vlastnú logiku, na jeho vyústení - či odhalení vraha - rozprávač nemá zásluhu, s úvahami a odmlkami postáv, rovnako ako s inými literárnymi konvenciami, sa autor len pohráva: žáner detektívnej novely ani výsledok vyšetrovania nie sú pre Vilikovského dôležité. Dôležité je preňho povedať „svoju vetu“ v ktoromkoľvek príbehu.

Pavel Vilikovský, prozaik, prekladateľ, publicista, sa narodil 27. 6. 1914 v Palúdzke. Na FF UK v Bratislave vyštudoval angličtinu a slovenčinu. Pracoval ako redaktor v Slovenských pohľadoch, vo vydavateľstve Tatran, v rokoch 1970 - 1976 bol redaktorom a šéfredaktorom Romboidu, pracoval aj v slovenskej redakcii Reader’s Digest. Časopisecky debutoval v Mladej tvorbe poviedkou Viac než kedykoľvek (1961). Za knižný debut, zbierku poviedok Citová výchova v marci (1965), dostal Cenu Ivana Krasku. Neskôr vydal prózu Prvá veta spánku (1983). V roku 1989 mu vyšli tri knižky: Eskalácia citu, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (súčasťou druhej je aj novela Extrémna osamelosť), Večne je zelený... Nasledovali ďalšie prózy: Peší príbeh (1992), Krutý strojvodca (1996), Posledný kôň Pompejí (2001), Vyznania naivného milovníka (2004), Čarovný papagáj a iné gýče (2005). Spolu s L. Grendelom vydal Slovenského Casanovu (1991), s T. Janovicom Okrídlenú klietku (1998). Popri vlastnej tvorbe (literárna historiografia ju označuje za postmodernú) sa venuje prekladom z anglo-americkej literatúry. Je nositeľom viacerých ocenení za preklad umeleckej literatúry (Cena Jána Hollého, Cena Zory Jesenskej).







Ale to sú maličkosti. Základný zlostný úžas pochádza z toho, že sa také čosi vôbec mohlo stať. Na to nie sme pripravení. Pri všetkej triezvosti, pri všetkom cynizme predsa len predpokladáme, že život má logickú stavbu, niečo ako schody, alebo, naopak, akési oku ladiace zaguľatenie, akúsi vnútornú spravodlivosť; že existuje - ako odmena za všetku námahu, za všetky príkoria - čosi ako pokojná staroba. Keď vzniklo také pomenovanie, iste niekedy, aspoň v ojedinelých prípadoch, existovalo aj to. čo pomenúva. Prečo potom tá zlosť? Veď ako poľahky sme sa vedeli zmieriť s tým, že holub nedbá, koho oserie!

Nejde o smrť, so smrťou sme sa naučili rátať. Keď umrie niekto, kto prekročil šesťdesiatku, beriem to ako samozrejmosť, ako logický dôsledok toho, že už žil šesťdesiat rokov. Ani pri pani Plačkovej ma nezarazila sama smrť, ale okolnosti. Nehanbím sa za to - keď som sa zmieril s vlastnou smrťou, čo by som sa nezmieril so smrťou pani Plačkovej. Nerozmýšľal som o nej veľa. Vedel som, prirodzene, že je smrteľná, veď zomrela aj jej matka a sestra; ale ak bol niekto, komu by tie trochu starosvetské slová „pokojná staroba“ pristali ako uliate, bola to pani Plačková. Mama je príliš blízko, zacláňa; pri nej si to netrúfam objektívne posúdiť.

Pokojná staroba! Predstavil som si pani Plačkovú, ako v slnečné ráno chodí po trhu. Trh je neďaleko, hneď vedia cintorína. Takú náhodu si človek nevymyslí, hanbil by sa. A na cintoríne sa už aj tak nepochováva, naopak, rúcajú sa pomníky. Prvé sú na rade hroby, ktorých sa nemá kto zastať, mŕtvi, ktorí si zavčasu nezadovážili majetných alebo vplyvných pozostalých. Tak im treba, nemali zomrieť tak bezstarostne.

Pani Plačkovu na trhu poznajú. „Panička, kúpia si kvasené oharky! Idú sem, okoštujú, aké sú fajnové!“ Ale pani Plačkovú nezaujímajú uhorky, prechádza popri plechových zelených stánkoch a obzerá si kvety. Ľalie? Povedzme ľalie, ale tých určite nebolo na trhu dosť. Biele klince? Celý život bola po všetkých stránkach, teda aj esteticky nenáročná, a teraz si vyberá. To preto, že má predstavu. Páči sa mi, že má predstavu, len by som rád vedieť, či pri tých kvetoch myslela predovšetkým na seba, alebo skôr na iných. To nič, mala predstavu. Sloboda mačky je v tom, že nemá o sebe predstavy, a tak sa im nemôže spreneveriť. Človek má predstavu, a jeho sloboda - ale to je možno nepresné slovo - jeho sloboda je v tom... že tú predstavu uskutoční, sa ponúka, ale to by bolo neskromné... že je to predstava vlastná. Že si do nej nedá kafrať.

Predstavujem si pani Plačkovú, ako chodí po trhu, alebo je tu potom ten kôň. Zvláštne, po celé roky som si na neho nespomenul, a teraz akoby mi z celej vojny iné nezostalo.

Každý si z vojny vyberie svoje, i svoje vlastné hrôzy. Na svoju vlastnú mieru, koľko uvládze. Anna, slúžka z piateho poschodia, sa mi raz v pivnici pri uhlí zverila, že na vlastné oči videla, ako pred naším domom padli dvaja ruskí vojaci na motorke. Dostali šmyk a bác! Chlapcom sa ani veľa nestalo, ale tá motorka! Celá rozbitá! Hej, hej, vojna je strašná vec. Nevysmievam sa jej, veď som rovnaký.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Dopili, rozišli sa.


HELLER, JOSEPH - HLAVA XXII

HELLER, JOSEPH

HLAVA XXII
(Catch 22)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (40)
preklad Dušan Janák
ISBN 80-85585-55-3

beletria, román
504 s., slovenčina
hmotnosť: 579 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, poškodený prebal, uvoľnené prvé listy z väzby

1,00 € PREDANÉ!

*trsos* in *H-BAR*

Druhá svetová vojna. Na malom ostrove Pianosa v Stredozemnom mori sa nachádza základňa amerického letectva. Kapitán Yossarian, bombometčík, musí čeliť zlovestnému nepriateľovi: absurdite byrokracie vojenského aparátu. Bojuje proti nej jej vlastnou zbraňou: na nezmysel odpovedá nezmyslom. Víťazstvo je v nedohľadne, ale aspoň z času na čas sa môže uchýliť do nemocnice, kde má aj smrť „vyberanejšie spôsoby“. Hoci, Yossarian sa nikde nemôže cítiť v bezpečí. Priatelia sa strácajú a umierajú, vojenská mašinéria v spolupráci s Milom Minderbinderom silnie a napokon zostanú len dve možnosti: istá smrť alebo útek.

Joseph Heller sa narodil v roku 1923 v newyorskom Brooklyne. Je autorom mnohých vynikajúcich románov a jedným z najprísnejších kritikov všetkých aspektov americkej spoločnosti. Jeho prvotina Hlava XXII patrí medzi najsugestívnejšie diela s protivojnovou tematikou, druhý román Niečo sa stalo je hlbokým ponorom do duše človeka, ktorý pochopil, aký klamlivý je mýtus o krajine neobmedzených možností. Úspešný bol aj román Gold nad zlato, v ktorom satiricky vykreslil vládne praktiky Washingtonu aj spôsob myslenia amerických Židov, a mnohé jeho ďalšie diela, v ktorých prostredníctvom humoru - komiky aj satiry - bojoval za rehabilitáciu ľudských hodnôt. Heller zomrel v roku 1999.






WINTERGREEN

Clevinger bol mŕtvy. To bola základná chyba jeho filozofie. Jedného odpoludnia na spiatočnej ceste z pravidelného týždenného vyhliadkového letu do Parmy sa osemnásť lietadiel ponorilo do žiarivého bieleho oblaku neďaleko Elby; vynorilo sa ich len sedemnásť. Po osemnástej posádke nebolo stopy ani vo vzduchu, ani na nehybnej hladine nefritového mora. Nikde nebolo vidieť jedinú trosku. Helikoptéry krúžili okolo bieleho oblaku až do súmraku. V noci vietor odvial oblak a ráno už bolo každému jasné, že Clevingera viac niet.

Zmiznutie lietadla zapôsobilo priam ohromujúco, práve tak ohromujúco, ako Veľké sprisahanie v Lowery Fielde, keď raz v deň vyplácania žoldu zmizlo z jedného baraku všetkých šesťdesiatštyri mužov a nikto už o nich nikdy nepočul. Kým sa Clevinger takto znenazdajky nevyparil, Yossarian sa jednoducho domnieval, že všetci chlapi sa jednomyseľne rozhodli zdrhnúť od posádky v ten istý deň. Tento čin, ktorý bolo možno pokladať za masovú dezerciu od svätej povinnosti, ho natoľko povzbudil, že v povznesenej nálade sa ponáhľal oznámiť túto vzrušujúcu zvesť exslobodníkovi Wintergreenovi.

„A čo je na tom vzrušujúce?“ uškrnul sa exslobodník Wintergreen pohŕdavo, vyložil si špinavú baganču na lopatu a zhrbený sa mrzuto opieral o stenu hlbokej štvorcovej jamy. Kopanie jám bolo totiž jeho vojenskou špecializáciou.

Exslobodník Wintergreen bol všivavý darebák, ktorý sa vyžíval vo vyvolávaní zmätkov. Zakaždým, keď sa pokúsil svojvoľne vzdialiť od útvaru, chytili ho a odsúdili na nejaký čas kopať a zasypávať jamy; jamy boli dva metre dlhé, široké a hlboké. Len čo si svoj trest odkrútil, znova sa svojvoľne vzdialil. Exslobodník Wintergreen si plnil svoju úlohu - kopať a zahadzovať jamy - s neochvejným presvedčením ozajstného vlastenca.

„Nie je to zlý život,“ občas filozofoval. „A niekto to napokon robiť musí.“

Bol dosť múdry na to, aby pochopil, že kopať jamy v Colorade nie je za vojny ťažký údel. Pretože po jamách nebol priveľký dopyt, mohol ich vykopávať a zahrabávať celkom pohodlne, takže neboli obavy, že by sa mohol presiliť. Na druhej strane, zakaždým, keď sa dostal pred vojenský súd, degradovali ho na obyčajného vojaka. Strata hodnosti sa ho vždy trpko dotkla.

„Bol to celkom dobrý pocit byť slobodníkom,“ spomínal túžobne. „Mal som isté postavenie - chápete, ako to myslím? - a pohyboval som sa v tých najlepších kruhoch.“ Tvár mu potemnela od rezignácie. „Ale všetko je už preč,“ smútil. Najbližšie zdrhnem len ako obyčajný vojak a už teraz viem, že to nebude také jednoduché.“ A kopanie jám nemalo vôbec budúcnosť. „Veď to ani nie je trvalé zamestnanie. Len čo si odkrútim trest, mám po robote. Ak nechcem o ňu celkom prísť, musím zasa zdrhnúť. A ani to sa nedá robiť večne. Je tu jeden háčik, hlava XXII. Ak ešte raz zdrhnem, pôjdem do basy. Ktovie, ako by sa to mohlo skončiť. Ak si nedám pozor, pošlú ma nakoniec do zámoria.“ Nemienil až do smrti kopať jamy, aj keď nemal nijaké námietky proti tejto robote za vojny, kým sa pokladala za jeho príspevok k vojnovému úsiliu. „Služba je služba,“ hovorieval, „A všetci máme svoje povinnosti. Mojou povinnosťou je kopať jamy, a ja ich kopem tak svedomito, že mi práve navrhli medailu za vzorné plnenie povinností. Vašou povinnosťou je povaľovať sa tu v kadetke a dúfať, že vojna sa skončí skôr, ako sa odtiaľto dostanete. Povinnosťou chlapov v bojových útvaroch je vyhrať vojnu a ja si želám len toľko, aby si svoju povinnosť plnili tak svedomito ako ja. Nebolo by predsa spravodlivé, aby som musel ísť do zámoria a vybaviť to tam za nich, no nie?“

Jedného dňa prerazil exslobodník Wintergreen pri kopaní jamy vodovodné potrubie a takmer by sa bol utopil, keby ho odtiaľ neboli vytiahli, už polomŕtveho. Rozchýrilo sa, že to bola nafta, Náčelníka Bieleho Mustanga vykopli zo základne. Čoskoro každý, komu sa podarilo zohnať lopatu, horúčkovito kopal jamy a hľadal naftu. Hlina lietala na všetky strany, obraz pripomínal pamätné ráno na Pianose, ktoré nadišlo o sedem mesiacov
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nôž ho minul len o vlások a Yossarian sa dal na útek.


DELILLO, DON - VÁHY

DELILLO, DON

VÁHY
(Libra)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (50)
preklad Milan Gráf
ISBN 80-85585-63-4

beletria, román, literatúra americká,
608 s., slovenčina
hmotnosť: 673 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,20 €

*trsos* in *H-BAR-rr*

Hlavnými témami románu sú život Leeho Harveyho Oswalda a udalosti, ktoré viedli k zavraždeniu amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho. V mimoriadne autenticky pôsobiacom podaní sledujeme Oswaldove kroky od jeho detstva, cez službu v americkej námornej pechote, emigráciu do Sovietskeho zväzu a návrat do USA, až po jeho rolu v atentáte na prezidenta. Zároveň spoznávame postavy z kruhov CIA, proticastrovského hnutia a podsvetia, ktorých spoločným cieľom je dosiahnuť, aby vláda Spojených štátov odstránila komunistický režim na Kube. Pred našimi očami sa rodí plán, ktorého následky otriasli Amerikou a svetom.

Don DeLillo (nar. v r. 1936 v New Yorku) je renomovaný americký prozaik, považovaný za jedného z hlavných predstaviteľov literárneho postmodernizmu. Vo svojich dielach sa venuje najmä detailnému zobrazovaniu temných stránok života rôznych vrstiev americkej spoločnosti v druhej polovici 20. storočia. Popri Váhach sú jeho najznámejšími románmi White noise (1985), Mao II (1991) a Underworld (1997). DeLillo je tiež autorom divadelných hier.








V Acugi

Tmavé lietadlo pomaly klesalo, opisujúc oblúk na rozochvenej oblohe východne od pristávacej dráhy. Pôsobilo ľahko ako balzový model, trochu vratko, pre nezvyčajne dlhé krídla, a blížilo sa ponad elektrické stožiare, ktoré sa ťahali cez ryžové polia hore do kopcov a odtiaľ do nedohľadna. Vzduchom sa nieslo čudné vysoké hvízdanie, ktoré vytiahlo ľudí z domov neďaleko základne a muži s nohami do O sledovali líniu zostupu. Zvuk, ktorý pripomínal čajčí škrek predĺžený do nekonečna, rezonoval v hlbokých jaskyniach okolo základne, hniezdach kamikadze z druhej svetovej. Aj v oknách kasární sa zjavili muži chtiví aspoň krátkeho pohľadu na pristátie. Pri radarovej bubline stál chlapík s rukami zloženými na prsiach a díval sa. Pred kantínou sa pristavila dvojica mužov v údržbárskych šiltovkách, práve keď sa lietadlo konečne znieslo sponad polí a plotov z ostnatého drôtu a zľahka dosadlo na dráhu, hoci ovisnutými koncami krídel o ňu zadrelo, až vyleteli iskry, ako v kreslenom filme, v to dobiela rozpálené poludnie.

„To hovädo má neuveriteľné stúpanie.“

„Viem. Počul som,“ odvetil Heindel.

„Ale fakt rýchle. Zmizne, ani nevieš ako. Nehovoriac o výške.“

„Poznám ju.“

„Bol som v bubline,“ vyhlásil Reitmeyer.

„Dvadsaťštyritisíc metrov.“

„To hovädo si pýta vetry na dvadsaťštyritisíc metroch.“

„Čo údajne nie je možné,“ dodal Heindel.

„Zakresľoval som súradnice. Počul som. Ten tajomný muž rozpráva.“

Prvý vojak námornej pechoty, Donald Reitmeyer, bol širokej hranatej postavy a chodil lenivým krokom, čím pôsobil, akoby sa zabáral do zeme. Pozoroval, ako sa k lietadlu blíži ťahač, ktorý ho dopraví do vzdialeného hangára. Eskortujú ho a následne hangár obkľúčia muži s automatickými zbraňami. Reitmeyer si zložil čiapku a zamával ňou komusi, kto kráčal krížom cez rozpálenú dráhu k nim, útlejšiemu mužovi, ktorý pri chôdzi nakláňal hlavu nabok a ovísalo mu jedno plece, vojakovi, čo návrat lietadla sledoval od radarovej stanice.

„To je Ozzie. Ako by si z oka vypadol.“

Heindel zakričal: „Oswald, pohni si!“

„Pridaj skosh,“ zavolal naňho Reitmeyer známou frázou v lámanej angličtine.

„Nebuď ako mŕtvola.“

„Ukáž trochu záujmu.“

Trojica mužov zamierila ku kasárňam.

„Vieme, ako vysoko lieta,“ nadhodil Reitmeyer, „takže ďalšia otázka je, kam až doletí a čo tam potom robí.“

„Ďaleko do čínskeho vnútrozemia,“ vyhlásil Oswald.

„Ako vieš?“

„Je v tom logika a zdravý rozum. A aj do Sovietskeho zväzu.“

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Teraz patrila jej, jej a histórii.



REMARQUE, ERICH MARIA - TRAJA KAMARÁTI

REMARQUE, ERICH MARIA

TRAJA KAMARÁTI
(Drei Kamaraden)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (43)
preklad Nora Krausová
ISBN 80-85585-53-7

beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 545 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,90 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

V románe Traja kamaráti, podávajúcom plastický obraz Nemecka s príznakmi nástupu fašizmu a jeho morálneho úpadku, Remarque opäť stvárňuje základné ľudské pocity, pre ktoré sa oddá žiť aj v tých navonok najneznesiteľnejších situáciách. Priateľstvo muža k mužovi pod ironickou šibeničnou maskou, neštítiace sa nijakých obiet, a lásku dvoch mladých ľudí, nemenej obetavú ako priateľstvo a navyše bohatšiu o to nevypovedateľné, krehké a silné zároveň, čo spája dvoch milencov narodených ako tí shakespearovskí „pod nešťastnou hviezdou“ dvadsiateho storočia. Azda práve tento večný návrat tematiky starej ako svet je napriek pochmúrnemu ladeniu a prostému deju bez efektných zauzlení dôvodom, prečo po tomto príbehu čitatelia radi siahajú dodnes.

Nemeckošvajčiarsky prozaik a dramatik Erich Maria Remarque (vl. m. Erich Paul Remark, 1898 Osnabrück - 1978 Porto Ronco) bol príslušníkom generácie, ktorú hneď zo školských lavíc poslali do zákopov prvej svetovej vojny. Svetový úspech dosiahol románom Na západe nič nové (1928). Po jeho pokračovaní Cesta späť (1931) nasledoval svetoznámy román Víťazný oblúk (1946). Z obdobia druhej svetovej vojny čerpajú diela Iskra života (1952), Čas žitia a čas umierania (1954). Do predvojnového Nemecka je situovaný román Čierny obelisk (1956). Z ostatných čitateľsky príťažlivých diel treba spomenúť Nebo nepozná obľúbencov (1961) a Tiene v raji (1971). Remarquov úspech sa nezakladá len na napínavom deji, ale najmä na pôsobivej charakterizácii postáv, odrážajúcej životnú filozofiu doby a mladých ľudí prežívajúcich takmer existenciálne jej otrasy.






Fordka stála hotová v dielni. Nová práca nebola. Museli sme niečo podniknúť. Vybrali sme sa s Kosterom na dražbu. Chceli sme kúpiť taxík. Taxíky sa dali vždy dobre predať. Dražobná miestnosť bola v severnej časti mesta, v zadnom trakte akéhosi domu. Časť vecí stála na dvore. Postele, rozhegané stoly, pozlátená klietka s papagájom, ktorý vykrikoval „Vitaj, miláčik,“ stojacie hodiny, knihy, skrine, starý frak, kuchynské stoličky, náčinie - všetka tá bieda rozpadávajúcej sa, zničenej existencie.

Prišli sme priskoro, licitátor tam ešte nebol.

Prehraboval som sa vo vystavených haraburdách a prezeral som si zopár kníh - ošúchané lacné exempláre diel gréckych a latinských klasikov s množstvom rukopisných poznámok na okraji. Na roztrhaných, povytrhávaných stránkach neboli už Horáciove verše a Anakreónove piesne - bol na nich iba výkrik biedy a bezradnosti strateného života. Pre toho, komu tieto knihy patrili, boli posledným útočiskom, nechával si ich až do konca, ten, kto ich sem priniesol, bol už na dne.

Köster mi pozrel ponad plece. „Smutné, čo?“ Prikývol som a ukázal na ostatné veci. „Aj to je smutné, Oto. Kuchynské stoličky a skrine sa sem nenosia len tak zo žartu.“ Pobrali sme sa k vozu, ktorý stál v kúte dvora. Lak bol popraskaný a odretý, ale voz bol inak čistý, dokonca i pod blatníkmi. Obďaleč stál zavalitý chlap s ovisnutými hrubými rukami a tupo sa na nás díval.

„Prezrel si stroj?“ spýtal som sa Kostera.

„Včera,“ odvetil. „Riadne zodratý, ale výborne udržiavaný.“

Prikývol som. „To vidieť. Ešte dnes ráno ho niekto umyl. Dražiteľ to celkom isto nebol.“

Koster potriasol rukou a pozrel na zavalitého chlapa, „To je pravdepodobne majiteľ. Aj včera tu stál a čistil voz.“

„Dočerta,“ povedal som, „ten chlap vyzerá ako zbitý pes.“

Naprieč dvorom prichádzal k vozu akýsi mladík. Mal prepásaný kabát a bol nepríjemne sebavedomý. „Tak toto je tá kára,“ povedal spoly nám, spoly chlapovi stojacemu opodiaľ a poklopkal paličkou po chladiči. Zbadal som, ako chlapovi myklo kútikmi očí. „To nič, to nič,“ povedal veľkoryso mladík v prepásanom kabáte, „tak či tak nie je hodná viac ako päták. Úctyhodná kraksňa. Patrí skôr do múzea, čo?“ Hlučne sa zasmial svojmu vtipu a pozrel na nás, očakávajúc súhlas. My sme sa však nesmiali. Obrátil sa k majiteľovi. „Koľko chcete za toho starkého?“

Chlap prehltol a mlčal. Je súci do starého železa, čo?“ bľabotal mladík vo výbornej nálade a opäť sa obrátil k nám. „Aj páni majú záujem?“ Stíšil hlas: „Mohli by sme sa dohodnúť. Vydražiť voz za pár grajciarov a zisk si rozdeliť. Prečo by sme mali dakoho zbytočne zasýpat’ peniazmi! Mimochodom, som Quido Thiess z Augeky.“

Zavrtel bambusovou palicou a s dôvernou povýšenosťou na nás zažmurkal. Pre tohto dvadsaťpäťročného sopliaka nejestvujú nijaké tajomstvá, pomyslel som si zlostne, pretože mi bolo ľúto mlčanlivého chlapa vedľa voza. „Mali by ste sa volať inak ako Thiess.“

„No, no,“ povedal polichotene. Zrejme bol zvyknutý na poklony, aký je schopný.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Potom svitlo ráno, a už to nebola ona.




SAINT-EXUPÉRY, ANTOINE DE - POŠTA NA JUH

SAINT-EXUPÉRY, ANTOINE DE

POŠTA NA JUH
(Courrier Sud)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (44)
preklad Ivan Dudík
ISBN 80-85585-57-X

beletria, román
96 s., slovenčina
hmotnosť: 177 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,90 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Roku 1926 uverejnil Saint-Exupéry v časopise Le Navire ďargent úryvok z novely Únik Jacqua Bernisa, svoju prvú prózu - podklad pre budúcu novelu Pošta na juh (Courrier-Sud). Nebol profesionálnym spisovateľom a čoskoro celkom opustil počiatočný sklon pridávať k svojim dobrodružným letovým zážitkom prvky beletrie - rýchlo prešiel k písaniu lyrických denníkov a úvah. Na jeho prvom texte podľa ladenia a štýlu lyrického dokumentu vidieť, že ho napísal básnik: letectvo a lietanie ospevuje ako vážne a dôstojné ľudské poslanie, ktoré ľudí spája. Novela Pošta na juh vyšla knižne v roku 1929. Napísal ju na Myse Juby, kde bol náčelníkom medzipristávacej stanice a poštovým pilotom na trase medzi Európou a Južnou Amerikou. Trasa viedla ponad Saharu a lietadlo muselo preletieť asi dvetisíc kilometrov ponad púšť, kde sa často zdvíhal horúci vietor spojený s piesočnými búrkami; pilot neraz musel núdzovo pristáť a vtedy ho zasa ohrozovali domorodé kmene. Za svoju činnosť na Myse Juby dostal Saint-Exupéry vyznamenanie rytier Čestnej légie. Patetický rozmer leteckého majstrovstva sa v novele v jemnom autorskom komentári prelína s úvahami o hrdinstve, o duševnom rozpoložení v ohrození života. Žiť, to znamená zápasiť so smrťou, ísť čoraz ďalej, k novým priestorom. Pilot Jacques Bernis, ktorý zahynul v Senegale, si zapísal poznámky z letu a autor k nim pridal náznaky románového prvku -sklamanú lásku a tragický skon letca. Život nebol Jacquovi ani Genevieve naklonený, ich vzájomná príťažlivosť neviedla k trvalému šťastiu a po nenaplnenej túžbe zostáva v nich pocit beznádeje.

Spisovateľ Antoine de Saint-Exupéry (narodený 29. júna 1900 v Lyone, zahynul 31. júla 1944), románopisec, esejista, povolaním letec, patrí k výrazným zjavom francúzskej literatúry 20. storočia, k prúdu, ktorý možno označiť ako literatúra

o letectve. Vo väčšine svojich diel vychádza zo skúseností civilného a vojenského pilota. Diplom civilného pilota získal v marockom Rabate a na vlastnú žiadosť sa stal členom prieskumnej leteckej skupiny, ktorá pôsobila pod americkým velením v Alžírsku, na Sardínii a na Korzike. Bol vedúcim leteckej stanice na Myse Juby a zabezpečoval letecké spojenie Toulouse - Dakar, bol i riaditeľom spoločnosti Aeroposta v Buenos Aires, ktorá uskutočňovala prvé nočné lety medzi Európu a Amerikou. Pracoval ako skúšobný pilot, pre parížske denníky písal reportáže z Moskvy a zo Španielska. Zahynul pri plnení leteckej úlohy. (V roku 2000 sa našli zvyšky jeho lietadla pri pobreží Stredozemného mora.)

Napísal: Pošta na juh (1929; spája sa s jeho pôsobením na Myse Juby), Nočný let (1931, Cena Femina), Zem ľudí (1939, cena Francúzskej akadémie). Vojnový pilot (1942) je vyjadrením pocitov človeka, ktorý má rád všetkých ľudí, no láska k vlasti a k slobode ho nútia bojovať proti časti ľudstva. Rovnakú šľachetnosť nájdeme aj v Liste rukojemníkovi (1943)

i v Malom princovi (vyšiel v New Yorku roku 1943), poetickej rozprávke pre dospelých. Posmrtne vyšli jeho hlavné diela: Citadela (1948, začal ju písať roku 1936), Jean Mermoz, dopravný pilot (1952), Zápisníky (1953), Listy z mladosti (1953), Listy matke (1955), Dať zmysel životu (1956).







Herlin ju znova trápil. „Ako sa môžeš takto zabávať, túlať sa po starožitníctvach? Nikdy ti to neodpustím! To je...“ hľadal slová, „ohavné, ja to nechápem, to sa na matku nepatrí!“ Mechanicky vytiahol cigaretu a obracal v ruke červené puzdro. Geneviéve ešte zachytila slová: „Človek má mať úctu sám k sebe!“ Spytovala sa v duchu: Zapáli si tú cigaretu?

„Áno...“ pomaly dodal Herlin, toto si nechával až na koniec: „Áno... a kým sa matka zabáva, dieťa vracia krv!“

Geneviéve náramne zbledla.

Chcela odísť z miestnosti, no zahatal jej dvere. „Zostaň!“ Dýchal zrýchlene ako zviera. Tú úzkosť, čo musel prežívať sám, tú mu zaplatí!

Povedala iba: „Ublížiš mi a potom ťa to bude mrzieť.“

Táto poznámka, určená nafúkancovi, akým bol Herlin, narážajúca na jeho úplnú neschopnosť v ťažkých chvíľach života, bola pre jeho exaltovanosť rozhodujúce šľahnutie bičom. A spustil. Áno, nikdy ju nezaujímalo, čím sa zapodieva, bola koketná, ľahkovážna. Áno, a on bol dlho hlupák, on, Herlin, ktorý pre ňu obetoval všetko. Áno. Ale to všetko nič neznamená: sám preto trpí, človek je v živote vždy sám... Geneviéve, vyčerpaná, sa odvrátila: obrátil ju tvárou k sebe a odsekol: „No za chyby žien treba zaplatiť.“

A pretože mu uhýbala, vynútil si pozornosť urážkou: „Dieťa zomiera: to je prst boží!“

Jeho hnev odrazu opadol ako po vražde. Vyriekol tie slová a sám po nich ostal ako osprostený. Geneviéve, biela ani stena, vykročila ku dverám. Herlin uhádol, aký obraz si o ňom odnáša, hoci chcel pred ňou vyzerať šľachetne. Túžil zotrieť ten obraz, opraviť ho, chcel jej vnútiť predstavu, že je jemný.

Zlomeným hlasom povedal: „Odpusť... vráť sa... šalel som!“

S rukou na kľučke, napoly obrátená k nemu, pripadá mu ako plaché zviera, hotové ujsť, ak by sa pohol. Nehýbe sa.

„Poď ku mne... musím sa s tebou pozhovárať... ťažko mi je...“

Geneviéve ostáva nehybná: čoho sa bojí?

Tá zbytočná obava ho popudzuje. Žiada sa mu povedať jej, že bol šialený, krutý, nespravodlivý, že ona jediná konala správne, no najprv musí k nemu podísť, musí dosvedčiť, že mu dôveruje, že sa mu odovzdáva. Potom sa pred ňou poníži. Potom Geneviéve pochopí... No ona už stíska kľučku.

Vystrie k nej ruku a prudko ju schytí za zápästie. V jej pohľade je zdrvujúce pohŕdanie. Herlin nepovoľuje: teraz ju musí za každú cenu udržať pod svojím jarmom, ukázať jej silu, povedať jej: „Pozri, roztváram dlaň.“

Najprv zľahka, potom hrubo potiahol za krehkú ruku. Zdvihla druhú ruku, chcela ho udrieť, no Herlin jej zachytil i tú. A teraz jej pôsobil bolesť. Cítil, že ju to bolí. Predstavil si deti, ktorým sa podarí chytiť divú mačku, nasilu ju chcú skrotiť a div ju neuškrtia, len aby ju mohli pohladiť. Chcú byť nežné. Zhlboka dýchal: ,Ubližujem jej, všetko je stratené.´ Na chvíľu sa ho zmocnila šialená túžba udusiť so Geneviévou i tú predstavu o sebe, ktorú v nej vytvoril a ktorá desila i jeho.

Napokon rozovrel dlaň s čudným pocitom nemohúcnosti a prázdnoty. Nenáhlivo od neho odstúpila, akoby sa ho už naozaj nemusela báť, akoby ju čosi postavilo na miesto, kam už za ňou nemôže. Nejestvoval. Zastala, pomaly si upravila účes, vzpriamila sa a vyšla.

Večer, keď ju Bernis navštívil, nespomenula pred ním nič. S čímsi takým sa ľudia nepriznávajú. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Pokračujem na Dakar.



KALINČIAK, JÁN - MILKOV HROB

KALINČIAK, JÁN

MILKOV HROB
Rozprávky

Matica slovenská, Martin, 1951
edícia Slovenský literárny odkaz - Spisy Ján Kalinčiaka (1)
doslov A. Mráz, J. Tibenský
obálka Ľudo Fulla
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

beletria, novela
210 s., slovenčina
hmotnosť: 260 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný po krajoch, knižničné pečiatky

1,80 €

*trsos*







Vladimír sa naraz premenil. Všetci hovoria, že včera, ako domov prišiel, začal behať po Strečne, kázal sa zbrojiť, prebehúval rady vojakov, ktoré sa tak skoro do radu postavily, ako čo by zo zeme vyrástly.

Ešte sa ani nerozbrieždilo a len tam ďaleko-ďaleko na východe sa pozlátistá žiara trošku ukazuje, ako čo by si nebo po dlhom spaní oči pretieralo, a už Vladimír sedí na koni, vojsko sa hýbe, všetko stojí na nohách. Vladimír rozkáže, zakričí, bubny zahučia ako podzemné mumlanie, kone zarehotajú, vozy zavrždia a všetko sa to pohybuje dolu Váhom, dolu Váhom.

Svitať začína a pod múrmi žilinskými už možno rozoznať české oceľové šišaky, uhorské kalpaky, vyšnurované dolomány a ligotavé panciere; možno rozoznať, ako muž vysoký, zamračenej tváre, ohnivých očú, silných ramien, s holou ťažkou šabľou pomedzi ľudstvo na koni lieta, ako volá, ako rozkazy dáva. Zrazu zadunia bubny, zavreštia ľudia: „Na Žilinu, na Žilinu!“ a všetko sa k múrom valí. Tí strieľajú z niekoľkých diel, títo prikladajú rebríky a driapu sa na múry; tamtí sostreľujú s múrov žilinských mešťanov a pánov, títo obchádzajú a obklopujú celé mesto. Kriku a hukotu nieto konca-kraja.

V Žiline zahučaly zvony, až sa človek nazdáva, že len tak plačú. Celé mesto je na múroch, Dlhohorský pozerá na pohybovanie sa nepriateľa, rozdeľuje mešťanov i pánov na rozličné strany. Vladimírovi ľudia lezú na múry od východnej strany ako mravce; Žilinci hádžu skálie na ich hlavy, srážajú ich pikami s rebríkov, šabľami rúbajú do nich, puškami pália ako blesk. Veľa ich padá i s jednej i s druhej strany. Vladimír pod múrmi volá, kričí netrpezlivo, rád by odrazu všetko zdrúzgať a znivočiť; vychytí prvému zástavníkovi zástavu z ruky, zavolajúc: „Za mnou, za mnou!“ a zubmi škripiac, ako blesk chytro letí na múry — ľudstvo sa hrnie za ním.

Čože sa to zas robí za chrbtom ľudstva Vladimírovho? Nikto nevie ako, nikto nevie kedy, len sa odrazu roja od východu hromady ozbrojencov. Váh je zakrytý kompami a na nich sa ustavične prevážajú s pravého boka kopy silného mužstva. To je Pankrác zo Starého hradu so svojimi plukmi. Od západu zdola prichádzajú nemo a tmavo zástupy: to sú Pankrácovi ľudia z Nitrianskej stolice.

Vladimír už stojí na múroch mestských; biela zástava si pyšne povieva v rukách jeho a ťažká šabľa len sa tak kúpe v krvi Žilincov. Vladimír rúbe a šepce: ,,Poď pozerať, Mária, či Vladimír nestojí za svoje slovo.“ Dolu volajú: „Pankrác, Pankrác!“ Vladimír sa obzrie a zakričí: „Hviezdy nebeské. Za mnou, za mnou!“ Skočí s múru a hodí sa na prvého koňa, čo popadne, a letí so zástavou na tú stranu, odkiaľ sa nepriateľ približuje. Jeho vojsko sa obráti od mesta a ide za vodcom svojím.

Nebolo dávno takej radosti v Žiline ako teraz, nebolo dávno takého výjavu pod Žilinou ako teraz. Pankrác sa objavil na bielom koni, behá, skáče s miesta na miesto, miznú pred ním pluky nepriateľské ako tôňa, lebo on jeden stojí za všetkých, a jeho chlapstvo tak z chuti ide za ním ako šuhaj na sobáš g milou svojou. Pankrác sa mršti, a kdekoľvek svoje tmavé oko vrhne, tam všetko padá pred jeho strelami. Vladimír sa ženie s druhej strany ako divý do najväčších a najhustejších kôp nepriateľských, skáče ako šialený, lebo on nebojuje len proti Pankrácovi, ale musí bojovať i proti náruživosti svojej, ktorá ho naháňa. Nešanuje teda nič, ani seba, ani iných.

Strašná to bola bitka pod Žilinou medzi Pankrácom a Vladimírom.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"S Bohom, s Bohom!"




piatok 5. apríla 2019

JESENSKÝ, JANKO - PROTI NOCI

(1)
JESENSKÝ, JANKO

PROTI NOCI
Básne

Tranoscius, Liptovský sv. Mikuláš, 1945
edícia Sobrané spisy Janka Jesenského (9)
obálka Štefan Bednár

poézia,  literatúra slovenská,
80 s., slovenčina
hmotnosť: 162 g

tvrdá väzba

1,80 € - stav: dobrý, knižničné pečiatky, prebal ošúchaný *trsos*poe*

Po ôsmich sväzkoch básní a prózy Janka Jesenského a po dvoch plánovaných sväzkoch (Cestou k slobode a Zo starých časov) vychodí poprvé súborne výber z Jesenského lyriky, ktorá nadväzuje na sbierku Po búrkach (z 1932). Kniha básní Proti noci tvorí iba úvod k ilegálnym a čiastočne v zahraničí vytlačeným alebo doma v odklepoch šíreným básňam Jesenského a dokresľuje tak básnikov neobyčajne pružný a svieži profil.

V sbierke Proti noci sú motívy, nadväzujúce na Jesenského básne o nalomenom konári, strhaných listoch, na motívy Moriturus te salutat alebo na pocity pokorenia a ústupu mladšej vrstve. I tu je pocit staroby a choroby, nálady jesenného vädnutia a smrti („život je len veľký, smrť je malá"). Spoveď starnúceho, skoro 70-ročného básnika je na kontraste víťazného pochodu mladých. Básnikov výraz dostáva nielen tóny rezignácie, ale i titanského zápasu a živelnej vervy v modernom tempe jazzbandov a večne sa opakujúcich Silvestrov, v túžbach po živote širokom, vysokom, hlbokom a ďalekom. Opúšťa však už sny a reflexia ho unáša na sociálne priepastné pole ale do osobných i poetických žiaľov nad stratou priateľov, najmä básnika Valdimíra Roya, zabudnutého nezabudnuteľného nad stratou Martina Rázusa, žeravého a skonom utišeného rebelantského básnika. Zadumá sa nad Hodžovým hrobom tešínským i Puškinovou smrťou (1937 na deň storočnice diela a smrti), zaspieva o autodafé Gogoľovom, ktorý mu bol po Puškinovej lyrickej múze vari najbližší satirickým tónom.

Ale aj Jesenského satirický šľah sa v sbierke Proti noci tlmí vrúcnym príležitostným náladovým slovom poetovým, ktorému jeseň sadla na čelo a nádeje, na jeho jar i jarý smiech. Smrť mu však pripadá ako satira žitia.

Zaujímavé sú piesne, spojené s rodným Slovenskom, s oslavou významu starej Matice, Matky nášho života, s glosovaním 50. ročníka Slovenských pohľadov, so spomienkou na osemdesiatku Jozefa Škultétyho a na Karola Kramářa, známy je prípitok na šestdesiatku Tajovského, pozdrav Srbom, toast juhoslovanským Slovákom, pestré sú rozmanité verše do pamätnínikov, spomienky na osloboditeľské boje (Zborov, Masaryk), oslava Sokolov a niekoľko sviežich a poetických, zväčša jesenných nálad prírodných, hlbokých reflexii a boľavej rezignácie.

Bez tejto sbierky je nemysliteľná kontinuita so sbierkami Čierne dni a bohatou poéziou sbierok Na zlobu dňa.

Niektoré zo sbierky Proti noci vyšly už aj v emigrácii v Londýne 1941 ako básne odbojného Slovenska v sbierke Pred ohnivým drakom (v redakcii J. Slávika) a 1944 v Clementisovej redakcii sbierky poézie „Hnev svätý". Tým sa ich cena dokumentárnosti ešte viac len zvyšuje.











ZBOROV

Krv drahocenná, čo ťa zaliala, 
nesoschla vpitá do červenej hrudy, 
v tej hŕstke, ktorá živou ostala, 
a ešte ako bystrý potok prúdi,

rozklepe staré srdcia, rozbolí, 
žilami stvrdnutými zvoniac pádi, 
šedivých chlapcov sháňa do polí, 
kde bojovali veselí a mladí.

Zborovské pláne nezostarely, 
zborovskí bratia, ktorí nepohnili, 
i miesto mŕtvych, čo už zotleli, 
by sláva žila, znovu by sa bili.

Zas udrely by do žijúcich skál 
vĺn vysokých a prudkých živé valy, 
a aby národ hate roztrieskal, 
ho so sebou jak búrka strhly, hnaly . . .

Nie kríže chránia hroby presväté, 
lež pamiatka, čo nosia spravodliví, 
nie v hroboch - v dušiach odpočívate, 
nie mŕtvi - v srdciach ostali ste živí.

A pokým na zborovské poľany 
sa duch náš s tichým pozdravom vše schýli 
v radostne - smutnom rozpomínaní, 
deň bude svietiť, čo ste zapálili!

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Čľapol vína ešte na hole, rudý v tvári na ich prsia klesal.

TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČ - VOJNA A MIER I.

TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČ

VOJNA A MIER I.
(Vojna i mir)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1954
Edícia svetových klasikov (20)
edícia L. N. Tolstoj: Spisy v 12. sväzkoch (4)
preklad Zora Jesenská
obálka František Muzika
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

352 s., slovenčina
beletria, román
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

2,50 € PREDANÉ

*trsos*h-bar-FR*





XX.

Pešie pluky, prekvapené v lese, vybiehaly z lesa, miešaly sa s inými stotinami, utekaly v zmätených skupinách. Jeden vojak v strachu vyslovil slovo nesmyselné a na vojne strašné: „Odrezali!” a slovo i s pocitom strachu, prenieslo sa do celej masy.

„Obišli! Odrezali! Sme stratení!” ozývaly sa hlasy utekajúcich.

Veliteľ pluku hneď vo chvíli, ako počul streľbu a krik za sebou, pochopil, že sa stalo čosi strašného s jeho plukom, a myšlienka, že on, vzorný, mnoho rokov slúžiaci bezúhonný dôstojník mohol byť vinný pred veliteľstvom nedbanlivosťou alebo neschopnosťou, tak ho ohromila, že hneď v tej chvíli zabudol i na nepoddajného kavaleristu-plukovníka, i na svoju generálsku hodnosť, ale hlavne — úplne zabudol na nebezpečenstvo i na cit sebazáchovy, chytil sa za rázsochu sedla, pobodol koňa a cválal k pluku cez dážď guliek, ktoré ho obsýpaly, ale šťastlivo minuly. Túžil len za jedným: zvedieť, čo sa deje, pomôcť a stoj čo stoj napraviť chybu, ak sa nejakej dopustil, aby nebol vina on, vzorný dôstojník, čo slúžil dvadsaťdva rokov.

Šťastlivo precválal pomedzi Francúzov a letel k poľu za lesom, cez ktoré utekali naši a nedbajúc na povely bežali dolu. Nastala chvíľka mravného váhania, ktorá rozhoduje o výsledku bitiek: poslúchnu tie rozbité skupiny vojakov hlas svojho veliteľa, a či sa obzrú na neho a pobežia ďalej? Čo ako zúfalo kričal veliteľ pluku, predtým taký postrach vojakov, čo akú rozzúrenú, červenú, sebe nepodobnú tvár mal veliteľ pluku a čo ako mával šabľou, vojaci len utekali, shovárali sa, strieľali do povetria a neposlúchali rozkazy. Mravné váhanie, rozhodujúce o výsledku bitiek, zrejme sa klonilo v prospech strachu.

Generál sa rozkašľal od kriku a dymu a zastavil sa v zúfalstve. Všetko bolo vari stratené; ale vtom Francúzi, útočiaci na našich, bez zjavnej príčiny sa rozbehli nazad, zmizli s kraja hory a v hore sa zjavili ruskí pešiaci. Bola to stotina Timochinova, ktorá jediná sa v hore udržala v poriadku, ukryla sa do priekopy pri lese a nečakane zaútočila na Francúzov. Timochin sa s takým zúrivým krikom vrhol na Francúzov a s takou šialenou a opitou rozhodnosťou, len so šabličkou, udrel na nepriateľa že sa Francúzi nestihli spamätať, poodhadzovali pušky a utekali. Dolochov, ktorý bežal pri Timochinovi, zblízka zabil jedného Francúza a prvý chytil za golier dôstojníka, ktorý sa vzdal. Utekajúci sa vrátili, prápory sa shromaždily a Francúzov, ktorí boli roztrhaní na dvoje vojská ľavého krídla, na chvíľočku odtisly. Zálohy sa stihly spojiť a bežiaci sa zastavili. Veliteľ pluku stál s majorom Ekonomovom pri moste a prepúšťal popri sebe ustupujúce stotiny, keď k nemu prikročil vojak, chytil ho za strmeň a skoro sa oprel o neho. Vojak mal modrý kepeň z továrenského súkna, torby a čiapky nemal, hlavu mal obviazanú a cez plece mal prehodenú francúzsku kapsu na náboje. V rukách držal dôstojnícku šabľu. Vojak bol bledý, belasé oči mu opovážlivo hľadely do tváre veliteľovi pluku, ale ústa sa usmievaly. Hoci veliteľ pluku bol celkom zaujatý rozkazmi majorovi Ekonomovi, nemohol si nevšimnúť tohto vojaka.

„Vaše prevoschoditeľstvo, tu sú moje trofeje,” povedal Dolochov a ukázal na francúzsku kapsu a šabľu. „Zajal som dôstojníka. Zastavil som stotinu.” Dolochov ťažko dýchal od udatnosti; hovoril trhano. „Celá stotina môže dosvedčiť. Ráčte si zapamätať, vaše prevoschoditeľstvo!”

„Dobre, dobre,” povedal veliteľ pluku a obrátil sa k majorovi Ekonomovi. Ale Dolochov neodišiel; rozviazal si šatku, strhol ju a ukázal vo vlasoch zaschnutú krv.

„Rana bodákom, ostal som vo fronte. Zapamätajte si, vaše prevoschoditeľstvo.”

Na Tušinovu bateriu zabudli a iba celkom na konci boja knieža Bagration, keď v strede ustavične počul

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Knieža Andreja medzi inými smrteľne ranenými dali do opatery miestnemu obyvateľstvu.

VONNEGUT JR., KURT - BITÚNOK Č. 5

VONNEGUT JR., KURT

BITÚNOK Č. 5

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (2)
preklad Karol Dlouhý
ISBN 80-85585-13-8

beletria, román,literatúra americká,
194 s., slovenčina
hmotnosť: 271 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*belx-usa*

V kultovej knihe Bitúnok č. 5 alebo Detská križiacka výprava (1969) zachytil Vonnegut svoje zážitky z 2. svetovej vojny a z bombardovania Drážďan, ktorého svedkom sa stal ako americký vojnový zajatec. Podobne ako v iných autorových dielach, aj tu sa objavujú postupy vedeckej fantastiky - hlavná postava Billy Pilgrim má kontakt s obyvateľmi planéty Tralfamadore, cestuje v čase a vďaka mimozemšťanom, ktorí ho unesú, aj v lietajúcich tanieroch. Skvelé komediálne dielo sa v roku 1972 dočkalo aj filmového spracovania.

Kurt Vonnegut Jr. sa narodil roku 1922 v Indianapolise, v štáte Indiana v USA a je Američanom nemeckého pôvodu vo štvrtej generácii. Slúžil v americkom pechotnom prieskume a ako vojnový zajatec sa stal v Nemecku roku 1945 svedkom bombardovania Drážďan, prežil a tento príbeh vyrozprával v kultovej knihe Bitúnok č. 5 (1969). Je to román trocha telegraficky schizofrenický, v duchu povestí z planéty Tralfamadore, odkiaľ pochádzajú lietajúce taniere. Viaceré jeho knihy sú inšpirované postupmi literárnej fantastiky. Prvý román Mechanický klavír (1952) je zamyslením nad americkou spoločnosťou elektronického veku riadenou robotmi. Antiutopickými varovaniami sú aj čitateľsky mimoriadne úspešné romány Sirény Titanu (1959) či Kolíska (1963). V neskorších dielach Raňajky šampiónov (1973), Galapágy (1985), Hókus pokus (1990) alebo Časotrasenie (1998) sa čoraz výraznejšie hlási k slovu jeho groteskná komika a inšpirácia popkultúrou. S postupujúcim vekom sa v jeho tvorbe čoraz výraznejšie dostávajú do popredia reflexívne a autobiografické prvky.






Medové týždne prežívali v trpkosladkých mystériách babieho leta v Novom Anglicku. Ich milenecký bytík mal romantickú stenu, ktorú tvorili iba francúzske okná. Otvárali sa na balkón a oproti bol prístav zaplavený olejom.

Zelenooranžový remorkér, ktorý bol v noci čierny, prešiel dunivo a s rachotom popri ich balkóne, necelých tridsať stôp od ich svadobného lôžka. Šiel na more a mal zažaté iba palubné svetlá. Prázdne priestory v ňom rezonovali, pieseň motorov zvučala bohato a hlasne. Prístavná hrádza zanôtila tú istú pieseň a potom sa rozospievalo aj čelo postele mladomanželov. A spievalo ešte dlho potom, keď už remorkér prešiel.

„Ďakujem ti,“ povedala konečne Valencia. Čelo postele spievalo komáriu pieseň.

„Vďačne.“

„Bolo to pekné.“

„Som rád.“

Potom sa rozplakala.

„Čo sa robí?“

„Taká som šťastná.“

„Dobre.“

„Nedúfala som, že si ma dakto vezme.“

„Hm,“ povedal Billy Pilgrim.

„Kvôli tebe schudnem,“ povedala.

„Čože?“

„Budem držať diétu. Opekniem pre teba.“

„Páčiš sa mi taká, aká si.“

„Naozaj?“

„Naozaj,“ povedal Billy Pilgrim. Videl už veľa z ich manželstva, vďaka putovaniu v čase, vedel, že bude po celý čas aspoň znesiteľné.

Popri svadobnej posteli sa teraz šinula veľká motorová jachta, volala sa Šeherezáda. Jej motory spievali pieseň, ktorá mala veľmi hlbokú organovú melódiu. Všetky svetlá svietili.

Dvaja prekrásni ľudia, mladý muž a mladá žena vo večerných úboroch, stáli pri zábradlí na korme, ľúbili sa, ľúbili svoje sny a bdenie. Aj oni prežívali medové týždne. Bol to Lance Rumfoord z Newportu v štáte Rhode Island a jeho nevesta, za slobodna Cynthia Landryová, ktorá bola detskou láskou Johna F. Kennedyho v Hyannis Porte v štáte Massachusetts.

Bola tu akási nepatrná súvislosť. Billy Pilgrim sa mal neskôr v nemocnici dostať do spoločnej izby s Rumfoordovým strýkom, profesorom Bertramom Copelandom Rumfoordom z Harvardovej univerzity, ktorý bol oficiálnym historikom Letectva Spojených štátov.

Keď krásni ľudia prešli, vypytovala sa Valencia svojho smiešne vyzerajúceho manžela na vojnu. Bola to prostomyseľnosť Pozemšťanky, spájať sex a romantiku s vojnou.

„Myslíš dakedy na vojnu?“ spýtala sa a položila mu ruku na stehno.

„Občas,“ povedal Billy Pilgrim.

„Občas, keď sa na teba zahľadím,“ priznala sa Valencia, „neviem sa ubrániť smiešnemu pocitu, že si vlastne samé tajomstvo.“

„Nie som,“ povedal Billy. Samozrejme, bola to lož. Nikomu neporozprával o všetkom tom putovaní v čase, o Tralfamadore a tak ďalej.

„Musíš mať nejaké tajomstvá z vojny. Možno nie tajomstvá, ale čosi, o čom nechceš rozprávať.“

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ktorýsi vták sa spýtal Billyho Pilgrima: "Pú-tí-vít?"