CHASE, JAMES HADLEY - 3X V PASCI

CHASE, JAMES HADLEY

3X V PASCI
Hippie na cestách
Chlap na posledné slovo
Prosím ťa, skap

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (397)
preklad Zuzana Bothová
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 45.000 výtlačkov
13-72-008-81

beletria, román, detektívky,
520 s., slovenčina
hmotnosť: 603 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € *juran*
0,60 € *zukol3* DAROVANÉ EGJAK

Jeden z popredných predstaviteľov tzv. „drsnej“ americkej školy James Hadley Chase sa radí medzi autorov kriminálneho žánru, ktorí si svojím svojráznym prístupom k problematike zločinu ako produktu modernej spoločnosti vedia získať každého čitateľa. Vo svojich dielach sa sústreďuje na dnešnú spoločnosť zbavenú akýchkoľvek ilúzií a ovládanú podsvetím riadiacim sa neúprosným zákonom džungle. Chaseov hrdina, protipól supermana, zväčša jednoduchý človek, neraz poznačený pohnutou minulosťou, je nedobrovoľne strhnutý do jej obludnej mašinérie, z ktorej sa často a márne pokúša vyslobodiť. Prvý príbeh Hippie na cestách, ktorý sa dotýka znepokojujúcej otázky vývoja mladej generácie, odohráva sa na exotickom pobreží Pacifiku, zaplavenom pašerákmi, príživníkmi, prostitútkami a špekulantmi, ženúcimi sa za mocou a ziskom. V druhom príbehu Chlap na posledné slovo s ústrednou postavou mladého novinára vniká autor do zákulisia gangov podporovaných magnátmi a ich nemilosrdnou politikou. Hrdinom tretieho príbehu Prosím ťa, skap je jeden z Chaseových typických charakterov, ktorého chamtivosť privedie k zločinu a uvrhne do bezvýchodiskovej situácie. Podobne ako ostatné autorove diela všetky tri príbehy prinášajú šokujúce stvárnenie tvrdej reality, obohatené expresívnym jazykom.

Potom pozrel na hodinky. Bolo pol šiestej. Vstal z postele, vošiel do kuchynky a zapol kávovar. Potom vošiel do sprchovacieho kúta, vyzliekol sa a postavil sa pod prúd studenej vody, ktorá ho prebrala. U trel sa, oholil, vošiel do kuchynky a vypol kávovar. Zaniesol si do izbičky šálku silnej čiernej kávy, položil ju na stôl a obliekol sa. Usrkoval si, znovu pozrel na hodinky a zistil, že má ešte pätnásť minút času, aby sa dostal k lodenici. Oprel sa o operadlo so šálkou kávy v ruke a rozmýšľal o predchádzajúcom večere.

Nechcelo sa mu veriť, že by sa bol Lepski opil. Najlogickejšie bolo, že ho niekto — možno aj Solo — napadol a ovalil po hlave, až stratil vedomie. Ale prečo? Harry uvažoval. Keď odišiel z Lepského domu, vrátil sa do reštaurácie. Solo bol priveľmi zaneprázdnený podávaním neskorých večerí, preto spolu nemohli hovoriť. Reštauráciu zatvorili až o jednej v noci a potom si Solo išiel hneď ľahnúť, takže sa s ním Harry nemal kedy pozhovárať.

Prv ako Harry odišiel do svojej chatky, na chvíľočku sa stretol s Ninou. Roztúžene sa naňho zahľadela.

„O šiestej budem pri lodenici,“ povedala a Harry prikývol.

Keď kráčal k svojej chatke, Randy sa k nemu pripojil.

„Čo sa deje?“ opýtal sa Randy. „Čo sa stalo Lepskému?“

Harry vošiel do Randyho chatky a sadol si na posteľ. Počkal, kým Randy zatiahne záclony a zatvorí dvere, potom povedal: „Pýtal si sa, čo sa stalo Lepskému. Neviem to iste, ale môžem hádať. Myslím si, že ho Solo zrazil, oblial whisky a fintoval, že je opitý. Ja som išiel s nimi domov, uložil som ho do postele a upokojil som jeho; manželku.“

Randy vyvalil oči.

„Nežartuj! Žeby Solo zrazil poliša!?“

„Možno máš pravdu ty,“ povedal Harry pokojne. „Ale ja to vidím takto.“

„Ale prečo?“

„Možno Lepski niečo uvidel... neviem.“ Harry sa odmlčal a hľadel na Randyho. „Počúvaj, toto je pre teba azda pravá chvíľa; aby si sa stratil.“

Randy otvoril ústa.

„Čo tým myslíš... stratiť sa? Povedal si predsa, že mám ostať tu a nejako to zahrať do autu!“

Harry prikývol.

„Hej, ale situácia sa zmenila. Viem, že som to povedal, ale teraz je to iné. Kým Lepski príde k sebe a dostane sa k telefónu, bude sa to tu hmýriť policajtmi. Nemáš tu šancu. Daj na moju radu, Randy, a hneď vypadni.“

„A čo budeš robiť ty?“

„Zajtra skoro ráno idem s Ninou na ostrov Sheldon.“

„S Ninou?“ Randy zvýšil hlas. „Ty si sa zbláznil.“

„Randy, toto sú hlboké vody. Dostal si sa trochu mimo hĺbky, akú zvládneš. Zbaľ sa a vypadni,“ nástojil Harry. „Si fajn chlapec. Nechcem, aby si sa dostal do nepríjemností. Vypar sa.“

„Vypariť sa?“ zvolal Randy. „Ty si mi povedal, že človek sa nikdy nemôže zbaviť policajtov. A teraz mi radíš vypariť sa. Čo je to s tebou? Nemôžeš hovoriť zrozumiteľnejšie?“

Harry sa začal prehrabávať vo vrecku košele, kde mal camelky, a pritom zamyslene hľadel na Randyho.

„Potrebujem sa trochu vyspať, Randy. Vypadni odtiaľto. Mám ti to hláskovať? Zmizni!“ Vstal a zamieril k dverám.

„Tak počkaj minútku! Chcem len vedieť, čo to všetko znamená. Musíš mi to povedať! Táto záležitosť s Holohlavým! Povedal si, že z toho môžeme vytĺcť peniaze!“

„Je tu taká možnosť, Randy, ale nie pre teba. Ty urob, čo som ti kázal... vypadni,“ povedal Harry trpezlivo.

„Naozaj chceš ísť s Ninou na ostrov Sheldon?“

„Áno... a nekrič.“

„Ja som ťa varoval!“ Randy sa začal triasť. „Solo sa to dozvie a zabije ťa, Harry! Počúvaj ma! Ja ťa mám rád. Zachránil si mi život! Som ti dlžníkom! Nechoď s Ninou na ostrov Sheldon!“

„Pôjdem.“

„Preboha, chceš sa zapliesť so Solom? Zabije ťa, Harry! Je podlý. Nebude to férový boj. Ja Sola poznám!“

Harry odstrčil Randyho, otvoril dvere, vyšiel do tmy a zastal. „Vypadni, Randy, a so mnou si nerob starosti.“

SIMPSONOVÁ, DOROTHY - DVA METRE POD ZEMOU / BÁBKA PRE MŔTVEHO

SIMPSONOVÁ, DOROTHY

DVA METRE POD ZEMOU
BÁBKA PRE MŔTVEHO
(Six Feet Under - Puppet For A Corpse)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Zelená knižnica
preklad Magda Žáryová
prebal a ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0099-X

beletria, román, detektívky,
360 s., slovenčina
hmotnosť: 417 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, prasknutá väzba

0,50 € - DAROVANÉ THCK

*zukol3*

V anglosaskej detektívnej literatúre sa objavuje čoraz viac autoriek, ktoré sú dôstojnými nasledovníčkami Agathy Christie alebo Dorothy L. Sayersovej. V poslednom čase sa k nim radí aj Dorothy Simpsonová, bývalá učiteľka francúzštiny a autorka niekoľkých detektívnych príbehov s ústrednou dvojicou sympatických vyšetrovateľov - inšpektorom Thanetom a seržantom Linehamom.

Románové príbehy Dorothy Simpsonovej možno označiť za „pokojné" detektívky Vychádzajú zo skutočného života, odohrávajú sa v reálnom prostredí súčasného anglického vidieka a sú zaľudnené plejádou plnokrvných malomestských postavičiek. Popri odhalení páchateľa kladie autorka dôraz na objasnenie motívov vraždy. Toto psychologizujúce pozadie prípadu je rovnako dôležité ako vecné dôkazy.

V prvom príbehu sa stretávame s vraždou nenápadnej starej dievky utláčanej panovačnou matkou. Hoci všetko nasvedčuje, že žila dvojakým životom, pravou príčinou jej smrti sú vlastne pokrivené ľudské vzťahy.

V druhom príbehu ide o zdanlivo nezmyselnú samovraždu úspešného lekára. Pri vyšetrovaní vyjdú najavo niektoré podozrivé momenty, ktoré vrhnú na prípad celkom nové svetlo.

„A čo je vás do toho, dočerta?“ zavrčal Ingram.

Dennis Ingram bol majiteľom najväčšej sprostredkovateľne práce v Sturrendene a kanceláriu mal rovnako modernú a nákladné zariadenú ako domov: hrubé pokrovce, pochromované, kožené kreslá, stolíky z dymového skla a obrazy, aké by si Thanet doma nezavesil. Podľa jeho vkusu závideniahodný bol jedine výhľad na rieku z obloka, ktorý bol široký ako stena Thanetovej obývačky.

„Máte odtiaľto utešený výhľad,“ povedal Thanet, keď prešiel cez miestnosť a zahľadel sa na širokú vodnú hladinu, pobleskujúcu v neskorom popoludňajšom slnku. Vedel, poznámka je svojou nevhodnosťou provokačná, a zámerne preto ju vyslovil. Keď sa ľudia napália, často bývajú indiskrétni. A svojou vecou si bol istý. Keď odviezol Susan, pred príchodom k Ingramovi sa zastavil v kaderníctve na Turtle Street. „Vymaľovaná blondínka“ sa otvorene priznala, že je Ingramovou milenkou - čo bolo zrejme viacej, ako bol ochotný pripustiť Ingram.

„Kašlať na utešený výhľad! Neviem, čo vás oprávňuje pchať nos do môjho súkromného života!“ So sklonenou hlavou a červenými lícami Ingram vyzeral ako rozzúrený býk chystajúci sa na útok. Jeho reakcia však bola prepiata, o tom sa nedalo pochybovať. Preto, že sa bojí, aby sa jeho manželka nedozvedela o milenke, alebo preto, že je zapletený do vraždy? To mienil Thanet vypátrať.

„Pán Ingram, môžem vás ubezpečiť, že váš súkromný život ma vôbec nezaujíma,“ spustil Thanet otráveným hlasom, „iba ak súvisí s vraždou, ktorú vyšetrujem. Nie,“ zdvihol ruku, lebo Ingram otvoril ústa a chcel ho prerušiť, „prosím, dajte mi dohovoriť. Spomínaná mladá dáma už priznala, že je vašou priateľkou. Pýtam sa len preto, aby som si to potvrdil. Ak váš vzťah nemá s prípadom nijaký súvis, ubezpečujem vás, že ma ďalej nezaujíma.“

Ingram naňho uprel prižmúrené oči. „Chcete povedať,“ vyslovil napokon, „že sa o tom moja manželka nemusí dozvedieť?“

„A načo by som jej to mal vravieť? Prirodzene, za predpokladu, že to s vraždou nemá nič spoločné, ako som povedal.“

„Ako by to mohlo spolu súvisieť?“ spýtal sa Ingram. Už sa trochu uvoľnil a oprel sa o kreslo. Chytil ceruzku a plynulým, rytmickým, podľa Thaneta navyknutým pohybom si ju spúšťal medzi prstami jednej ruky do druhej dlane.

Táto Ingramova reakcia Thaneta zaujala. Ruky bývajú zradné, ťažšie sa dajú kontrolovať ako svaly tváre. Začínalo to vyzerať, akoby v strede Ingramovho záujmu predsa len bola jeho žena.

Thanet mykol plecom. „V tomto štádiu vyšetrovania sa obzerám po Carriných známych, či na niečo neprídem. Zdanlivo nepodstatné fakty sa často ukážu ako životne dôležité.“

„No, táto informácia to nebude,“ povedal Ingram. „Je pravda, že mám istý... vzťah... k slečne Parkerovej, ale skutočne nevidím ani najvzdialenejšiu spojitosť tohto faktu so smrťou slečny Birchovej.“

„Poznali ste slečnu Birchovú a...“

„Tak ako poštár alebo smetiar,“ skočil mu do reči Ingram a uchechtol sa. „A vyšetrujete aj ich? Vážne, pán inšpektor, bližšie ako oni som sa so slečnou Birchovou nepoznal. Akurát, čo som ju občas stretol, nič viac.“

Ingram ešte vždy hovoril trochu obranne, ale to bolo celkom prirodzené. Thanet vedel, že aj nevinných stiesňujú obavy, keď ich vyšetruje polícia. Čím ďalej, tým väčšmi bol presvedčený, že Ingram hovorí pravdu.

Na druhej strane, uvažoval, keď sa viezol do kancelárie napísať denné povinné hlásenie, Ingram môže byť aj skvelý herec. Napokon, pri svojej manželke sa už naučil perfektne klamať, a ak je vinný, strach z odhalenia ho môže dostatočne podnietiť k najparádnejšiemu výkonu v živote.

DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJ PETROVIČ - SÁM VOJAK V POLI

DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJ PETROVIČ

SÁM VOJAK V POLI
(I odin v pole voin)
I. diel

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1965
preklad Ružena Jamrichová
IV. opravené vydanie, 73.000 výtlačkov
prebal Emil Bačík
75-010-65

beletria, román, vojna, literatúra ukrajinská
554 s., slovenčina
hmotnosť: 607 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ohnutý

1,00 € - DAROVANÉ THCK *zukol3*

Plamene druhej svetovej vojny blčali po pevninách i moriach, keď na arénu hitlerovského štábu vstupuje barón von Goldring. Mladý, tmavovlasý, driečny, s modrými očami, protekčné dieťa vysokého dôstojníka, odvážny, úspešný - ideál naozajstného germánskeho hrdinu. Ba dokonca vrtkavá vojnová Šťastena mu ostáva verná, oddane ho sprevádza po rôznych frontoch celej Európy, drží nad ním ochrannú ruku v najfantastickejších dobrodružstvách a nebezpečenstvách v Taliansku i Francúzsku, diskrétne odchyľuje clonu nad zákulisím fašistickej vojny.., Kto je vlastne tento záhadný Goldring? Čitateľ nepusti knihu z rúk, kým sa nedozvie o osudoch a príbehoch mladého sovietskeho zpravodajského dôstojníka, ktorý sa dal na najťažšiu prácu - na účinkovanie v nepriateľskom zázemí. Telesne i duševne dokonale pripravený, disciplinovaný a ostražitý, preniká k najdôvernejším zdrojom zpráv a informácii, a zachraňuje takto tisíce životov svojich rodákov ako aj mnohých čestných ľudí, bojujúcich proti zvrhlej hitlerovskej vojnovej mašinérii.

V populárnom špionážno-dobrodružnom románe „Sám vojak v poli", ktorého I. diel u nás vychádza po štvrtý raz, čitateľ má možnosť znovu si pripomenúť časy, keď neochvejnosť, húževnatosť a láska k vlasti pomáhali sovietskym ľuďom oslobodiť svet od hrôz a ohavnosti fašizmu.

KUBISOVA PASCA

Spomedzi všetkých domov v dedine bola najsúcejšia nemocnica, preto slúžila dvojakému účelu. Vo dne tam obedovali dôstojníci, a vtedy sa v najväčšej sieni porozostavovali stoly do tvaru písmena „T“. Za stolmi, ktoré predstavovali kratšiu čiastku písmena, sedeli najvyššie šarže. A ďalej si dôstojníci posadali podľa toho, v akých osobných vzťahoch boli k veliteľstvu, a podľa hodnosti. Večer však nezachovávali subordináciu. Vtedy stoly stáli voľne, dva a dva, alebo každý osve, podľa toho, či dôstojníci popíjali koňak, alebo kartovali. A večer obzvlášť ostro bolo cítiť zápach po medikamentoch a dezinfekčných prostriedkoch, ktorý sa nijako nedal odstrániť, čo ako škriabali steny a umývali dlážky. Zápach pridával akúsi trpkú príchuť aj vínu aj škriepkam, ktoré sa strhli pri pijatike.

Ostrý zápach dnes mimoriadne dráždil kapitána Paula Kubisa. Nevedno prečo, vzbudzoval v ňom spomienky na maličkú čakáreň na pohraničnej talianskej stanici, odkiaľ na vyzvanie svojho strýka generála odcestoval do Nemecka. Spomienky sa mu vynorili vari preto, že aj v čakárni zapáchali dezinfekčné prostriedky a že ho obchádzala nevoľnosť. Veď celkove sa vtedy cítil velmi zle. Dva roky bol študoval v Ríme, chystal sa na duchovnú kariéru, a tu ho odrazu zachytila vojna. Namiesto duchovnej hodnosti čakala ho práca v oddiele agentúrneho zpravodajstva. Pravda, Paul neľutuje, že zhodil sutanu. Vojenská uniforma mu neúrekom pristane. Čierny golierik na uniforme sa utešene odráža od bledej tváre a oči sa potom zdajú ešte hlbšie. Ba slečna Klára povedala o nich, že sú akési záhadné. Ale aj tak mu je žiaľ za rokmi, ktoré prežil v Ríme. Vtedy ešte veril v svoje vyššie poslanie a všeličo ho hlboko vzrušovalo. Rád by ešte aspoň raz precítil všetky tie pocity očakávania, neistoty, nadšenia. Ale ako otupeli odvtedy všetky city! Teraz sa vzrušuje, iba keď odkrýva prvú kartu pri hre.

Paul Kubis sa obzerá po sieni, hľadá partnerov. Že by pozval baróna von Goldring? Má peňazí ani maku. Len hrať trocha rozvážne, nehazardovať. ..

V poslednom čase sa Kubisovi nedarí v kartách. Ako každý hráč verí, že už-už sa to zmení a azda sa mu všetko vráti aj s dôvažkom. Len aby neprepásol tú krátku chvíľu, keď sa šťastie zmiluje nad ním a milostivo naňho vzhliadne. A možno práve dnes ...

Paul rezko prejde sieňou a podíde ku Goldringovi, ktorý živo beseduje s Kockenmullerom.

— Barón, nechcete si so mnou zahrať? Akiste hráte whist?

Goldring rozhodí rukami a úprimne sa prizná:

— Veľmi ľutujem, že som taký nevzdelanec. No naozaj ani netuším, aká je to hra. Ale priznám sa, rád by som sa ju naučil.

— Ak sa nenahneváš, Paul, zostavím ti partiu, — navrhol Kockenmuller.

— A koho ešte zavoláme?

— No tak Schultza a ... — Kockenmuller sa obzerá, — a ... bárs aj Wernera . . . Werner, — zavolá, — rozoznáš este túza od dolníka?

Werner, chmúrne popíjajúci za stolíkom koňak, lenivo vstáva. Oči má už celkom pomútené, no drží sa rovno a pohybuje sa rezko, akoby ani nebol pil.

Kockenmuller rozostavuje stoličky. Je dnes veľmi veselý

VYHOLENÁ-ŠÍPIVÁ, VIOLA - KRIVOLAKÁ PRŤ JE KU ŠŤASTIU

VYHOLENÁ-ŠÍPIVÁ, VIOLA

KRIVOLAKÁ PRŤ JE KU ŠŤASTIU

Slovenský literárny klub v ČR, Praha, 2007
1. vydanie
ISBN 978-80-87016-05-3

beletria, próza krátka, humor,
258 s., slovenčina
hmotnosť: 278 g

mäkká väzba
stav: dobrý

6,90 €

*zukol3*

Vedci zistili ležiac dolebrušky

Vedci zistili. Tak to je moje. Ja keď niekde čo i len kútikom oka zazriem, že vedci zistili, všeho nechám - hned tam spěchám. Lebo to je vždy prevratná vec. Keď som sa mame narodila, vedci mali práve čerstvo zistené, že nemôže byť väčšia sprostosť, než aby si otecko mohol narodené dieťatko hneď podržať v náručí a sa naň zblízka podívať. Tak mu ma mama v pôrodnici ukazovala spoza skla, že aha, aká je naša Violka zlatučká, lebo som mala novorodeneckú žltačku a z nej krásnu pomarančovú farbu. Moju obľúbenú. Krásne mi ladila k zeleným očiam.

Dnes vedci zistili, že niet väčšej sprostosti ako to, čo vtedy zistili. Dnes, naopak, treba dať novorodeniatko oteckovi do rúk hneď, aby si už od začiatku zvykalo na zlé baktérie. Keď som sa mame narodila, mali vedci čerstvo zistené tiež to, že deti v postieľkach musia bezpodmienečne spať na brušku. Takže vďaka vedcom je asi dnes toľko skínov, lebo naša generácia nemá také tie vzadu sploštené lebky ako chudáci rodičia, ktorí bez pomoci vedcov spávali na chrbátiku.

Dnes majú vedci spoľahlivo zistené, že klásť novorodeniatka na bruško môže len matka-vrahyňa.

Ja som vedcom za ich objavy vďačná, lebo som tým získala. Kebyže teraz vidíte moju od ležania na brušku krásne tvarovanú a vzadu nesploštenú hlavu v kombinácii s výraznými lícnymi kosťami po babke

- vedci zistili, že v mužoch ony budia zasuté animálne prainštinkty

- a ďalšie zaujímavé črty namiešané zo slovensko-česko-moravsko-poľsko-taliansko-švédsko-tatársko-avarsko-keltských prameňov, iste by ste si povedali:„Nemôžem si pomôcť, tá Viola sa mi páči." No - trošku som odbočila.

A vlastne ani nie! Lebo vedci nedávno zistili, kde presne v mozgu je miestočko, v ktorom sa ľúbezný pocit páčenia rodí. Mozgové centrum na rozlišovanie krásy. Keď sa na mňa pozriete, to centrum moju zaujímavo nesúmernú krásu ihneď zaznamená a vyšle impulz, z ktorého sa vám po celom tele urobí príjemne. Na druhú stranu zase, keď napríklad šéf pochváli vašu kolegyňu, ktorá v podstate nič nerobí, len si v pracovnom čase vypisuje haluze na svojom blogu, namiesto aby sa venovala tomu, čo má, to centrum vyšle do tela impulz hnusu a vám sa urobí z toľkej nespravodlivosti skoro až na vracanie. Chápete.

Vedci zistili aj to, kde je v mozgu centrum smiechu. A vraj niektorí ľudia, keď sa udrú presne do toho jedného miestočka, sa potom už nikdy viac nezasmejú. Začne im pripadať, že na tomto svete sa vlastne ani niet čomu. Centrum smiechu im skrátka prestane fungovať.

A kvôli tomu vám sem v rýchlosti - kým sa šéf nevráti z banky - píšem.

Noste helmy, prosím vás!

Chráňte si centrá krásy a smiechu!

P. S. Na ostatnú až poslednú chvíľu som sa dnes v novinách dočítala, že vedci zistili - ani na sekundu nezaháľajú, človek aby sa mal pred nimi ustavične na pozore - že tí, ktorí si po sebe ustieľajú posteľ, majú v nej viac roztočov ako bordelári, čo ju ráno nechávajú rozhádzanú. Toto rozhodne nesmiem ukázať filozofovi.

smutné opíča napísal(a) (o): ale vo vani sa to dá, vy lenivci!

Keď dvaja chcú, aj v myšačej diere! Dedov brat mi hovoril, že za vojny v zajateckom tábore to dokázal aj cez ostnatý drôt. Že ho to celkom chytilo a po víťazstve sovietskej armády si musel postupne odvykať - najprv cez mreže, diery v plote, cez nákupnú sieťovku. Až sa toho zbavil úplne. Ale občas, pri okrúhlych vojnových výročiach, si vraj rád zaspomínal.

CLAVELL, JAMES - POTKAN KRÁĽ

CLAVELL, JAMES

POTKAN KRÁĽ
(King Rat)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (401)
preklad Ján Vilikovský
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 30.000 výtlačkov

beletria, román,
384 s., slovenčina
hmotnosť: 457 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,40 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol3*

Desaťtisíc mužov na ploche necelého kilometra — to bol zajatecký tábor Changi pri Singapure v posledných rokoch druhej svetovej vojny. Hlad, špina, choroby a smrť. Ľudia žijúci na najnižšej úrovni existencie spomínali na život pred vojnou — na ženy, deti, milenky, na normálny svet normálnych hodnôt. Do budúcnosti hľadeli s obavami. Veď čo iné im môže priniesť ako smrť? Boli ako potkany: natlačení na kopu, bezohľadní, nenásytní a neľútostní.

Len jediný sa vedel prispôsobiť: Kráľ, vždy najedený, silný, vyobliekaný a čistý. Americký desiatnik, ktorý sa vyšvihol na nekorunovaného vládcu tohto malého sveta, ktorý mal všetko. A keď mu dobre zaplatili, bol ochotný z toho každému niečo predať. Slúžili mu takmer všetci bez rozdielu hodnosti a spoločenského pôvodu. A nenávideli ho. Iba anglický dôstojník Peter Marlowe mal na Kráľa iný názor. Pokladal ho za priateľa a uvedomoval si, že sa môže od neho všeličo naučiť.

Aj v tomto zdanlivo malom uzavretom svete pracovali obyčajné ľudské vášne. Tvrdo a neúprosne. Lakomstvo, túžba po moci, nenávisť. Až do nečakaného rozuzlenia.

Kráľ odovzdal hodinky v semišovom puzdre a prerátal peniaze, ktoré dostal z obrovského zväzku novovytlačených bankoviek. Dvadsaťdva stoviek ležalo na úhľadnej kôpke. Potom Torusumi podal tú stovku navyše. S úsmevom. Obtiahol Kráľa, ktorý sa medzi všetkými strážnymi tešil povesti skvelého obchodníka. Omegy bez všetkého predá za päťtisíc dolárov. No, prinajmenej za tritisíc päťsto. Nie zlý zisk za jednu strážnu službu.

Torusumi im nechal otvorenú škatuľku s kooami a ešte jednu neotvorenú ako odškodnenie za zlý obchod. Koniec koncov, pomyslel si, vojna potrvá ešte dlho a obchody idú dobre. A ak by vojna netrvala dlho — no čo, Kráľ bude v každom prípade užitočný spojenec.

„Bol si skvelý, Peter.“

„Už som si myslel, že ho rozdrapí.“

„Ja tiež. Cíť sa tu ako doma, hneď sa vrátim.“

Kráľ našiel Proutyho, ktorý sa stále skrýval v tieňoch. Dal mu deväťsto dolárov — sumu, na ktorú rozhorčený a nešťastný major neochotne pristal — a inkasoval deväťdesiat dolárov provízie.

„časy sú zo dňa na deň horšie,“ povedal Kráľ.

To teda sú, ty pankhart, pomyslel si Prouty. Ale aj tak, osemsto-desať dolárov za falošné omegy nie je najhoršie. V duchu sa zasmial, že ošmekol Kráľa.

„Som veľmi sklamaný, desiatnik. Posledná vec, ktorú som mal.“ No čo, pomyslel si naradovane, potrvá nám pár týždňov a zmajstrujeme druhé. Ďalší kšeft dáme sprostredkovať Timsenovi, tomu Austrálčanovi.

Odrazu Prouty zbadal, že sa blíži Grey. Rýchlo sa stratil v bludisku barakov, splynul s tieňmi, v bezpečí. Kráľ preletel oblokom do amerického baraku, pridal sa k rozohratej partii pokera a zasyčal na Petra Marlowa: „Chyť sa karát, boha ti.“ Dvaja chlapi, ktorých miesta zaujali, pokojne kibicovali a pozerali, ako Kráľ rozdáva zo štósu bankoviek, až mal každý pred sebou malú kôpku. Vo dverách zastal Grey.

Nik si ho nevšímal, kým Kráľ prívetivo nezdvihol zrak. „Dobrý večer. Pán poručík.“

„Dobrý večer.“ Greyovi tiekol po tvári cícerkom pot. „To je ale kopa peňazí.“ Panenka skákavá, v živote som toľko peňazí nevidel. Aspoň nie pokope. A ako by sa mi zišla z nich hoci len troška! „Radi hráme o vysoké stávky, pán poručík.“

Grey sa vrátil do noci. Čert aby vzal Samsona do najhlbších pekiel!“

Chlapi si párkrát zahrali, kým nedostali signál, že je čistý vzduch. Potom Kráľ skasíroval peniaze, každému dal po desiatke, a oni mu zborom poďakovali. Dinovi dal desiatku pre obe stráže vonku, kývol Petrovi hlavou a obaja sa pobrali na jeho koniec baraku.

„Zaslúžime si turka.“ Kráľ cítil únavu. Vyčerpalo ho napätie, keď musel myslieť na všetko. Vystrel sa na posteľ a Peter Marlowe uvaril kávu.

„Tak mám pocit, že som ti veľa šťastia nepriniesol,“ povedal Peter Marlowe ticho.

„Čože?“

„Ten obchod. Veľmi slávne sa neskončil, čo?“

Kráľ sa rozrehotal. „Tak, ako som si to nalinkoval. Tu máš.“ Vybral stodesať dolárov a dal ich Petrovi Marlowovi. „Dlhuješ mi dve geršle.“

„Dve geršle?“ Pozeral na peniaze. „Čo to je?“

„Tvoja provízia.“

„Za čo?“

„Kristepane, myslíš si, že by som ťa nechal pracovať zadarmo? Za čo ma máš?“

„Povedal som, že to rád urobím. To, že som ti tlmočil, ma ešte k ničomu neoprávňuje.“

„Ty si strelený. Stoosem geršlí — desať percent. To nie je almužna. Patrí ti to. Zarobil si si ich.“

„Strelený si ty. Ako som dočerta mohol zarobiť stoosem dolárov na obchode za dvetisícdvesto, keď to bola plná cena a ty si nemal nijaký zisk? Nebudem ťa oberať o tie peniaze, čo ti dal navyše.“ „Nezídu sa ti? Pre teba, pre Maca alebo pre Larkina?“ „Pravdaže sa zídu. Ale nie je to spravodlivé. A nechápem, kde si nabral akurát stoosem dolárov.“

„Peter, ja fakt neviem, kde si dodnes žil. Pozri, vysvetlím ti to zjednodušene. Zarobil som na tom kšefte tisícosemdesiat geršlí.

FORŠOVÁ, OĽGA - CÁROVA SMRŤ

FORŠ, OĽGA DMITRIJEVNA

CÁROVA SMRŤ
(Michajlovskij zamok)

Tatran, Bratislava, 1982
edícia Meteor (99)
preklad Ivan Podolinský
prebal Fedor Kiš
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
61-356-82

beletria, história, román,
204 s., slovenčina
hmotnosť: 309 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,30 € - DAROVANÉ THCK

*zukol3*

CÁROVA SMRŤ patrí k vrcholným dielam sovietskej historickej prózy. Zachycuje krátke obdobie vlády pološialeného cára Pavla I. syna Kataríny Veľkej, panujúceho na sklonku osemnásteho storočia. Autorka Oľga Foršová veľmi plasticky vykreslila významné dejinné obdobie a pôsobivo vystihla skutočnú atmosféru vtedajšej spoločenskej situácie. Hlavnou osou napínavého deja je príprava sprisahania, ktoré vyvrcholí zavraždením cára v jeho novej rezidencii, kde napriek dômyselným bezpečnostným opatreniam neunikol osudu. Príjemným osviežením románu sú zábery z vtedajšieho umeleckého života, v ktorých osobitne vynikne tvorivý duch popredných petrohradských umelcov a architektov (Baženov, Rossi, Brenna). Nemenej zaujímavý je aj profil legendárneho ruského vojvodcu A. V. Suvorova z čias, keď prešiel cez Alpy a v severnom Taliansku porazil Francúzov. Suvorov bol nepriateľom cárskej reakčnej politiky a neraz upadol do cárovej nemilosti. Pred jeho vojenským umením sa však sklonil aj ctibažný cár a rešpektoval jeho svojrázne názory a postupy.

Autorka šťastnou kombináciou faktov a fikcie dodala tomuto historickému románu ráz autentickosti. To je, pravda, hlavný poznávací znak jej umeleckej metódy, takže práve týmto postupom, ako aj všeobecným literárnym zacielením a kvalitami získala si nevšednú obľubu u širokých vrstiev čitateľov.

— Prirodzene, že viem. Všetko, čo sa týka smutného osudu nevoľníkov, je mi teraz zvlášť blízke, veď viete, prečo . . . Bolo to takto: Nasťa, svetoznáma vyšívačka zlatom Stroganovovcov sa z lásky k Andrejovi Nikiforovičovi rozhodla zabiť mladú grófku. To nášho znamenitého staviteľa priviedlo naveky do nešťastia ...

— Čo je pravdy na tom, že si chce vziať za ženu akúsi Angličanku? — spýtal sa Rossi opatrne.

— Počul som o tom. Robí to, myslím, z hrdosti, aby ľuďom i sebe dokázal, že pre nijakú srdcovú záležitosť nemôže na dlhší čas klesnúť na duchu. Je to veľmi hrdý človek.

— Poznám jeho novú nevestu, — poznamenal Rossi, — je to kreslička Mary Longová. Vyzná sa slušne v architektúre, bude to manželstvo z rozumu, to je jasné.

— Vtedy, za mlada, — skočil mu Miťa do reči, — sa zamiloval, ako sa dá zamilovať iba raz v živote! Osobne som to nezažil, ale Stroganovovi ľudia mi o tom podrobne rozprávali. Pred desiatimi rokmi mal vraj Voronichin čosi s vyšívačkou Nasťou. Nielenže vyšívala zlatom, ale kopírovala aj najkrajšie francúzske gobelíny tak, že sa nedali rozoznať od originálu. Voronichin sa s mladým grófom Stroganovom chystal do Paríža — už začínal byť známy. Bol vzdialeným príbuzným Natálie, veď grófov bratanec, barón Stroganov, ako všetci vedia, je jeho otcom. Andrej Nikiforovič vyrástal na dedine a nie náhodou ho prezývali „barónik“. Povedal mi to vynálezca samohybu Artamonov. Tak veru. bol taký talentovaný, že mu prorokovali veľkú slávu. Donedávna bol nevoľníkom, od počiatku patril Stroganovovcom. A Natália sa do neho nešťastne zaľúbila. Navyše tu bola aj Nastasia, vyšívačka. Spočiatku chcela skoncovať so životom, skočila do vody, no vytiahli ju, priviedli k vedomiu. Zotavovala sa. . . Ale srdcu nerozkážeš — tentoraz otrávila Natáliu. Nevoľníci vedeli o všetkom, no páni sa dopočuli o veci iba hmlisto a veľmi pravdu ani nezisťovali, obávali sa hanby. Náš slávny staviteľ odcestoval nadlho do Paríža a vrátil sa zmenený: škrobený, vážny, len k prostým ľuďom je stále mimoriadne milý.

— A čo sa stalo s Nastasiou? — zaujímal sa Rossi.

— S ňou to dopadlo ako v rozprávke. Vyšila taký nádherný gobelín, že sa gróf rozhodol poslať ho do daru rakúskemu cisárovi. Dali jej slobodu, navyše ju poslali do zahraničia na učenie.

— Prestaň hovoriť. Miťa, ide k nám Voronichin. — povedal Rossi. — a nie sám. ide s ním nejaký čudák.

— Veď je to náš nový známy, — usmial sa Miťa.

— Artamonov, vynálezca samohybu, obliekol si novú súkennú vestu a založil si striebornú retiazku.

Voronichin sa s nimi prívetivo zvítal.

— Rozprávam svojmu krajanovi o starovekom umení. .. Už dávno tu blúdi sám. tak som ho vzal do učenia.

— Tu si treba dávať pozor, aby človek nezablúdil, — ozval sa Artamonov. — Samé kaliky, všetkým chýbajú nohy alebo ruky, niektorým dokonca hlavy, normálnych sôch je málo.

— Všimnite si, že zvyčajne práve tie nie sú najhoršie.

— usmial sa Rossi a ukázal na vatikánske torzo, mäkko osvetlené rozptýleným svetlom. — Toto je napríklad neprekonateľne krásna socha, a pritom nemá ani hlavu, ani ruky, ani nohy.

Artamonov sa zamračil, rýchlo sa na hovoriaceho pozrel, asi chcel zistiť, či sa mu nevysmieva. Voronichin sa dovtípil, že má pochybnosti, a vyhlásil vážnym hlasom:

— Karl Ivanovič hovorí pravdu. V hlavnom meste Talianska, v Ríme, stojí táto socha v najkrajšom paláci vo zvláštnej sále. Svetlo na ňu padá zhora a ľudia vstupujú do sály ako do chrámu a stoja v úžase pred dielom neznámeho génia. Pochopiť ho okamžite je prirodzene ťažké.

— Čo je na tom ťažké, ak ho iní vedia pochopiť,

— Artamonov sa chápavo uškrnul, — človek musí mať dobré oko, a nie učenosť. . . Tak je to aj s piesňou, aj negramotný sa ju naučí, ak má sluch, ale ak ho nemá, učenosťou šiju do hlavy nevtlčie. Mám synovca, je pastierom, vytiahne uhlík z ohňa a nakreslí na kameň ovečku ako živú. A ktože ho učil, bosého sopliaka?

— Povedz nám úprimne, Artamonov, — Voronichin ukázal na vatikánske torzo, — čo vidíš na tejto soche bez hlavy?

Artamonov pribehol po všetkých rozumným prenikavým pohľadom a bez rozpakov vyhlásil:

SALINGER, JEROME DAVID - DEVÄŤ POVIEDOK

SALINGER, JEROME DAVID

DEVÄŤ POVIEDOK
(Nine Stories)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1965
edícia Zenit
preklad Jozef Kot
obálka Zdeněk Seyd
16.500 výtlačkov
61-523-65

beletria, poviedky, próza krátka,
174 s., slovenčina
hmotnosť: 174 g

mäkká väzba
stav: dobrý

4,00 € PREDANÉ

*zukol3*

BELASÉ OBDOBIE DE DAUMIERA-SMITHA

Keby toto rozprávanie dávalo nejaký zmysel — a ešte som s ním ani nezačal - azda by som ho venoval bez ohľadu na jeho cenu, ale s prihliadnutím na to, že aspoň sčasti je trocha oplzlé, pamiatke môjho nebohého oplzlého otčima; Robert Agadganian a či Bobby mladší - ako ho každý, vrátane mňa, volal - zomrel roku 1947 na trombózu a nepochybne zanechal po sebe málo pozostalých a ešte menej trúchliacich. Bol to človek dobrodružný, nesmierne príťažlivý a šľachetný. (Keď už som mu toľko rokov pri každej príležitosti tieto pikareskné prívlastky zazlieval, aspoň teraz pokladám za životne dôležité, aby som ich tu uviedol.)

Matka a otec sa rozviedli v zime v 1928, keď som mal osem rokov, a matka sa hneď z jari vydala za Bobbyho Agadganiana. Keď o rok na Wallstreete poklesli akcie, Bobby stratil všetko, svoj i matkin kapitál a - podľa všetkého - ostal mu iba čarovný prútik. Takrečeno za jednu noc sa zo skrachovaného akcionára a znemožneného bon vivanta Bobby premenil na podnikavého, i keď trocha nekvalifikovaného odhadcu akejsi spoločnosti nezávislých amerických galérií a výtvarných múzeí. O niekoľko týždňov, začiatkom roku 1930, sa celý náš trojlístok presťahoval z New Yorku do Paríža, kde sa Bobby mohol výnosnejšie venovať svojmu novému remeslu. Mal som vtedy desať rokov a ako chladnokrvný, ba až neprirodzene ľahostajný chlapec, som veľké sťahovanie prežil, pokiaľ si na to spomínam, bez traumatického šoku. Až opätovné sťahovanie do New Yorku o deväť rokov, tri mesiace po matkinej smrti, mnou otriaslo a otriaslo strašne.

Spomínam si na pozoruhodnú príhodu, ktorá sa stala deň-dva po tom, čo sme sa s Bobbym vrátili do New Yorku. Tiesnil som sa v preplnenom autobuse na Lexingtonskej avenue a držal som sa emailovanej tyče pri vodičovom sedadle, obrátený chrbtom k chlapíkovi za mnou. Zakaždým keď sa autobus zastavil na križovatke, vodič opakoval, nám, čo sme sa tisli pri predných dverách, stručný rozkaz: „Postúpte ďalej do voza." Niektorí sme mu chceli vyhovieť. Niektorí nie. Konečne znervóznený chlapík využil červené svetlo, pohniezdil sa na sedadle a vrhol na mňa pohľad. V devätnástich rokoch som ešte nenosil klobúk a do zlovestne vyčnievajúceho čela mi padali hladké čierne, nie najčistejšie vlasy pričesané do európskeho pompadourského účesu. Obrátil sa na mňa takmer poníženým, opatrným hlasom: „Počuj, ty sopliak," povedal, „máš hrubé sklo." Azda všetko spôsobil ten „sopliak". Ani som si nedal tú námahu, aby som sa k nemu naklonil — a hovoril s ním teda aspoň tak diskrétne, aspoň tak de bon gout, ako on so mnou - a šprihol som mu po francúzsky, že je hrubý, hlúpy, neznesiteľný imbecil a že niet takých slov, ktorými by som vedel vyjadriť, ako ním opovrhujem. Nato som v povznesenej nálade postúpil do voza.

Bolo to čoraz horšie. Keď som raz popoludní, tuším týždeň po tejto príhode, vyšiel z hotela Ritz, kde sme sa s Bobbym na neurčito ubytovali, pozdalo sa mi, že ktosi odskrutkoval zo všetkých newyorských autobusov sedadlá a postavil ich na ulicu, kde sa v plnom prúde odohráva príšerná hra na stoličky. Hádam by som sa bol ku hre aj pripojil, keby mi bola manhattanská cirkev udelila zvláštny dišpenz, ktorý by mi zaručoval, že kým sa neusadím, ostatní hráči úctivo postoja. No keď som zistil, že v nič podobného nemôžem dúfať, rozhodol som sa konať bez okľúk. Modlil som sa, aby sa mesto vyčistilo od ľudí, aby mi bolo dožičené byť sám - s á m: to je jediná newyorská modlitba, ktorá sotvakedy minie adresáta alebo uviazne v kanáloch, a predsa sa nič, čoho som sa dotkol, nezmenilo na skutočnú osamelosť. 

SOPOUCH, JAROMÍR - VIEDEŇ A OKOLIE

SOPOUCH, JAROMÍR

VIEDEŇ A OKOLIE
informátor a sprievodca

Šport, Bratislava, 1990
preklad Oľga Rázgová
obálka Jozef Michaláč, František Brabec
2. nezmenené vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-7096-072-8

sprievodca, turistika,
96 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 93 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 € - DAROVANÉ THCK

*zukol3*

JONÁŠ, JOSEF - KRÍŽOVKA ŽIVOTA

JONÁŠ, JOSEF

KRÍŽOVKA ŽIVOTA
(Křížovka života)
Múdrosť orientálnej medicíny a dnešok

Spektrum, Bratislava, 1990
ilustrácie Jaroslav Pospíšil, Roman Karpaš
preklad Marta Javůrková, Eva Stahlová
obálka Roman Karpaš
1. vydanie, 70.000 výtlačkov
ISBN 80-218-0039-9

zdravie, ezoterika, alternatívna medicína
288 s., slovenčina
hmotnosť: 270 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,70 € *dadag*zdr* 
0,70 € *kocev2*zdr*
1,60 € DAROVANÉ EGJAK *nadi*

Autor Krížovky života, lekár-psychiater Josef Jonáš (nar. 29. 7. 1945 v Náchode), hľadá v knihe zmysel starovekých orientálnych predstáv o ľudskom organizme. Veľa rokov sa zaoberá prírodným liečiteľstvom ázijských a európskych národov. Poznatky zbiera tak pri svojej práci, ako aj pri svojej záľube, cestovaní. V tradičných zvykoch  obyvateľov rozličných krajín odhaľuje zmysluplné konanie, ktoré je prínosom aj pre človeka modernej doby. Jeho konečným zámerom je vytvoriť model života, v ktorom sa neodriekame vymožeností civilizácie, ale dokonale splývame so svojím prostredím. 

Orientálni lekári hľadali vysvetlenie života vo všadeprítomnej energii, prúdiacej organizmom podľa pevných pravidiel. V knihe sa s týmito pravidlami podrobne oboznamujeme. Energetické dráhy, aktívne body a zóny tvoria svojbytný systém, ktorý umožňuje organizmu pružný styk s okolitým svetom plným energie. Zdanlivo primitívne názory orientálnych lekárov ožívajú v svetle poznatkov súčasnej vedy a predstihujú ju v zrozumiteľnosti aj pre laikov. Predstava jednoty telesnej a duševnej činnosti človeka je dominantnou myšlienkou knihy.

Čitateľ sa naučí premýšľať nad svojím organizmom i nad svojím vzťahom k životu. Výsledkom je pochopenie cesty k psychickej a fyzickej úspešnosti, ktorá nespočíva v rukách druhých, ale je záležitosťou predovšetkým jeho samého.

V súčasnosti autor pripravuje ďalšiu publikáciu, ktorú venuje čitateľom so záujmom o makrobiotickú stravu.

HAMMETT, DASHIELL - DETEKTÍV Z KONTINENTÁLNEJ

HAMMETT, DASHIELL

DETEKTÍV Z KONTINENTÁLNEJ
(The Continental Op)

Pravda, Bratislava, 1986
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Dušan Janák
predslov Steven Marcus
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
prebal Karol Rosmány
75-035-86

beletria, román, detektívky,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol3*

Výber z noviel klasika detektívneho žánru Dashiella Hammetta obsahuje sedem poviedok — Desiatu stopu, Zlatú podkovu, Dom v Tureckej ulici, Dievča so striebornými očami, Chalana, Mainovu ulicu a Farewellskú vraždu. Prózy spája postava nemenovaného detektíva sanfranciskej pobočky Kontinentálnej agentúry, ku ktorej autora inšpirovali vlastné skúsenosti agenta preslávenej Pinkertonovej spoločnosti. Všetky poviedky sa odohrávajú koncom dvadsiatych rokov, kedy v Spojených štátoch vládla prohibícia. Zákaz vyrábať a predávať alkohol vyvolal vlnu zločinnosti, z ktorej bohatli podvodníci, pašeráci alkoholu a zločinecké gangy.

Dôverná znalosť podsvetia a výrazný literárny talent umožnili Hammettovi vytvoriť detektívne príbehy, ktoré svojím významom prerástli dovtedajší rámec oddychovej literatúry a zaradili sa do zlatého fondu svetovej literatúry.

Zbierku poviedok Detektív z Kontinentálnej vydalo roku 1974 newyorské nakladateľstvo Random House so zasväteným predslovom Stevena Marcusa. Tento predslov sme prebrali aj do slovenského vydania, a tak sa náš čitateľ bude môcť bližšie oboznámiť so životom Dashiella Hammetta, nemenej pestrým a dramatickým ako život jeho literárnych postáv, a jeho tvorbou, ktorej vďačíme za také mytologické postavy americkej kultúry, ako sú detektív z Kontinentálnej, Sam Spade a Chudý muž.

Dohodol som sa s nimi, že ma upovedomia, keby niekto prišiel vrátiť nepoužitý cestovný lístok San Francisco - Baltimore.

Potom som zašiel do redakcie Chroniclu a prezrel si tam správy o počasí za uplynulý mesiac. Poznačil som si štyri dni, keď nepretržite vo dne v noci pršalo. So svojimi poznámkami som navštívil kancelárie troch najväčších taxikárskych spoločností.

Tento trik mi v minulosti už neraz vyšiel. Dievča bývalo dosť ďaleko od zastávky električky a ja som vychádzal z predpokladu, že v niektorý z týchto daždivých dní niekam išla, alebo jej prišla návšteva. Tak či onak bolo veľmi pravdepodobné, že ona, alebo jej návštevník, si radšej vzali taxík, ako by šli v daždi na električku. V denných záznamoch taxikárskych spoločností by mali byť zaznamenané telefonické objednávky z jej bytu a aj cieľ cesty.

Prirodzene, ideálne by bolo, prezrieť záznamy všetkých spoločností za celé obdobie, čo dievča bývalo v tom byte; lenže nijaká taxikárska spoločnosť nepristúpi na takú úmornú robotu, iba ak by naozaj išlo o otázku života alebo smrti. Aj tak som mal čo robiť, kým som ich presvedčil, aby úradníci prezreli aspoň záznamy zo štyroch dní, ktoré som si vybral.

Keď som odišiel z kancelárie poslednej taxikárskej spoločnosti, zavolal som opäť Pangburnovi, no nebol doma. Zavolal som do Axfordovej rezidencie, lebo som tipoval, že tam možno básnik prenocoval. Povedali mi, že sa tam ani neukázal.

Neskôr popoludní som dostal kópie Jeanninej fotografie, ako aj jej rukopisu a z každého som priložil do pošty pre Baltimore. Potom som znova obišiel kancelárie taxikárskych spoločností. Dve z nich nemali pre mňa nič. V tretej mali zaznamenané dve objednávky z Jeanninho bytu.

Raz v daždivé popoludnie ktosi objednal taxík a pasažier sa dal odviesť ku Glentonovmu činžiaku. Bol ním zrejme Pangburn, alebo to dievča. Raz v noci o pol jednej si z bytu objednali znova taxík, tentoraz do hotela Marquis.

Vodič, ktorý prišiel na ten druhý telefonát, si na celú vec pamätal len hmlisto, ale nazdával sa, že viezol muža. Zatiaľ som to pustil z hlavy; Marquis nepatrí v San Franciscu medzi najväčšie hotely, ale bol priveľký na to, aby som v ňom medzi toľkými hosťami len tak ľahko našiel toho, koho hľadám.

Celý večer som sa bezúspešne usiloval telefonicky zastihnúť Pangburna. O jedenástej som zavolal Axfordovi a spýtal sa ho, či náhodou nevie, kde by som našiel jeho švagra.

„Už som ho zopár dní nevidel,“ povedal milionár. „Včera večer mal prísť k nám na večeru, ale neprišiel. Manželka mu dnes zopár ráz volala, no nebol doma.“

Na druhý deň ráno som Pangburnovi telefonoval rovno z postele, ale nikto sa neohlásil.

Potom som zavolal Axfordovi a dohodol si s ním schôdzku na desiatu hodinu v jeho kancelárii.

„Neviem, čo má zasa za lubom,“ povedal Axford dobrosrdečne, keď som mu oznámil, že Pangburn podľa všetkého nebol od nedele vo svojom byte, „a myslím, že by som to ani neuhádol. Náš Burke je trochu extravagantný. Ako pokračuje hľadanie dámy, čo má ťažkosti?“

„Dosť dobre, aby som vedel, že to nebude až také hrozné. Deň pred svojím zmiznutím dostala od vášho švagra dvadsaťtisíc dolárov.“

„Dvadsaťtisíc dolárov od Burka? To musí byť úžasné dievča! Ale odkiaľ mal, preboha, toľko peňazí?“

„Od vás.“

Axfordovo svalnaté telo sa vzpriamilo v kresle. „Odo mňa?“

„Áno, dali ste mu šek.“

„Nedal.“

V hlase mu nezaznel škriepny tón, jednoducho konštatoval skutočnosť.

„Vy ste mu nevystavili prvého tohto mesiaca šek na dvadsaťtisíc dolárov?“

„Nie.“

„Azda by sme radšej mohli,“ navrhol som, „skočiť do Golden Gate Trust Company.“

O desať minút sme boli v Clementovej kancelárii.

„Rád by som si pozrel svoje preplatené šeky,“ povedal Axford hlavnému pokladníkovi.

PETROVSKÝ, ĽUDOVÍT - CESTA DO STAREJ CITADELY

PETROVSKÝ, ĽUDOVÍT

CESTA DO STAREJ CITADELY

Západoslovenské vydavateľstvo Slavín, Bratislava, 1969
obálka a frontispice Imro Polakovič
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
81-031-69

beletria, román
144 s., slovenčina
hmotnosť: 311 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,20 €

*zukol3*

Na tomto mieste bývajú zväčša propagačné záložky, ktoré sú málokedy pravdivé a snažia sa niekoľkými slovami redaktora ospravedlniť to, čo knižke chýba a propagovať ju. Uvedomujem si riziko, že slovom autora sa predaj knihy nezvýši. Ale myslím si, že raz za čas by sa mal človek zamyslieť sám nad sebou. Lebo nie iba jeden Eugen Mayer, o ktorom pišem, žije na svete . . . Ako každý človek, i on, či chce, alebo nechce, sa často v myšlienkach vracia do minulosti. Stretáva sa znovu s osobami, miestami a situáciami, ktoré mu pripomenú niečo zo zašlých rokov. Staršie udalosti, ktoré zdanlivo zapadli prachom, neraz viac ovplyvnia jeho súčasný život ako prítomnosť. Časová hierarchia tu už neplatí, lebo vo vedomí sa zaktivizoval pocit morálnej zodpovednosti. Človek často pred nim uniká celý život, ale mu neunikne. Spravodlivosť na mnohé závažné činy, ktoré sa nezlučujú s etikou ani neformulovala paragrafy. Ťažko by sa napríklad dokazovalo podľa platného práva, že ktosi mohol a mal pomôcť trpiacim. Ako hlboko musí klesnúť človek, keď sa zo strachu o seba ani nepokúsi zachrániť život dievčaťa, s ktorým ho spájal najľudskejši prejav života — láska. Ešte väčšia tragédia väzí v tom, keď si svoj strmý a hlboký pád neuvedomuje. Pustil sa iba na pol cesty a myslel si, že je to správne, keď iba slúži a nemyslí. Nechcel mať s nikým nič, veľmi sa neexponoval, ale nikomu ani nepomohol. Zapadal tak hlbšie do bahna. Potom nesúdi už sudca, ale život a okolnosti, ktoré sú neraz prísnejšie ako najspravodlivejší sudca.

Minulosť sa konfrontuje s prítomnosťou a človek, keby bol hocijako dobre skrytý pred zrakom ostatných, prehráva, lebo je sám uprostred ľudstva, stratil oporu pre svoje konanie. Ocitnúť sa takto osamotený je hádam to najstrašnejšie na svete, čo sa môže človeku prihodiť. V Ceste do starej citadely sa Eugen Mayer vracia naspäť v svojom živote, lebo sa zákonite musí vrátiť, ešte nezaplatil. A v živote málokto ujde bez platenia. Je isté, že spytovanie svedomia neoplýva humorom. S ľuďmi z minulosti prichádzajú aj minulé deje, prichádzajú do mysle pravidelne a nástojčivo, nezávisle na jeho vôli. Napokon sa mu minulosť a prítomnosť tak vytrvale prekrývajú, že už ani nerozozná ich hranicu, ktorá je začiatkom konca. Ani pri premietaní filmu, ktorý vidí v lietadle, keď odchádza za svojim bratom do cudziny, nepochopí, že film symbolizuje jeho život. Nepochopí, že zostal sám ako starec na inej planéte a pustatina je jeho myšlienkový svet, ktorý mu zostáva ako dedičstvo po predchádzajúcich rokoch. V živote mal všetky šance, ale ich nevedel využiť pre svoje dobro a pre dobro iných. Život zavše poskytne impulz k návratu k pravej ľudskej podstate, ale človek ho musí aj pochopiť. V jeho živote však už nastala degenerácia ako v spálenom svete na cudzej planéte.

Máš rád ľudí a to je dobre, povedal mi raz František Hečko. A naozaj mám rád aj tých, ktorí mi občas nevinne nabrýzgajú, i tých, ktorí majú iný názor ako ja. A pretože vidím a cítim, bojím sa aj za nich. Preto som túto knižku napísal takto a nijako ináč. Uvedomujem si, že namiesto do tanca môže hrať hudba aj smútočný pochod a rakety raz svietia na slávu víťazom a inokedy dávajú vojnové signály. A viem i to, že mnoho mayerovcov chodí po svete s doráňanou dušou. Písal som v záujme ľudí, ktorých mám nadovšetko rád.

Ľudovít Petrovský

Koniec filmu

— Nestrácajte hlavu. Robím, čo sa dá. Mám nádej, že to opravím. No neviem, či do chvíle, keď máme podľa plánu odtiaľto odletieť...

— Pán profesor. Povedzte už predsa niečo. Sedíte, píšete a píšete dlhé hodiny bez slova, ja to už nevydržím. Čo je veľa, je veľa.

— Čo povedať? Boj s neznámym sa stupňuje ...

— Naozaj nechápem váš pokoj.

— Čo mám robiť? Plakať — na to ma sem neposlali. Zapisujem si poznatky.

— Nechcel by som tu ostať, nechcel by som tu zakapať.

— Nevyrušujte technika. Má dôležitú prácu. Ak vás môžem o to prosiť.

— Slovko, dve sa dá stratiť, to ma nezdrží. — Ani ja by som tu nechcel ostať. — Mám doma ženu a dve deti. Chlapca a dievča. Chceli, aby som im doniesol na pamiatku fotografie... Chcel by som im ich doniesť...

— Aj ja mám krásnu ženu ...

— ... ktorá sa pýši tým, že má muža na Venuši.

— Aký ste zlý, profesor.

— Zlý, lebo ste sa pomýlili. Každý máme doma niekoho. Ja ženu, ktorá mi vynadá, keď prídeme neskôr na Zem, ako som oznámil. Vždy tak rohí, keď chodím neskoro domov, prečo by teraz urobila výnimku.

— Chcel by som vidieť uverejnenú moju životnú reportáž. Ale čo, ak sa raketa nedá opraviť ...

— Napísať ju môžete ... Bude iste v novinách ... Ale keby sa raketa neopravila, tak azda už za vášho života nie... Mnohí sa nedočkajú publikovania svojho najcennejšieho diela ...

— Rád som žil na Zemi... V nedeľu popoludní k nám chodili známi... Alebo sme išli na futbal... Pekné, slnečné popoludnie, alebo večery na verande, keď sme boli v lete v Bulharsku ...

— Milý technik, z vás mal byť spisovateľ a nie technik... Minúty sú vzácne, dajme sa do roboty.

— Robota! Robota! Stále len robota! Už to nemôžem počúvať, mám toho dosť! Dosť!

— Priatelia!

— Stále chcete len robiť.

— Či sa vám to páči, alebo nie, to je jediné východisko z našej situácie. Spracovať, čo máme v pamäti, zatiaľ sa to opraví.

— Počujte, profesor. Mám veľké podozrenie.

— Aké?

— Vy ste pokazili riadenie, keď ste boli v kabíne. Áno vy! Aby ste mohli ešte dlhšie pracovať, ako nám určili.

— Strácate súdnosť, človeče. Veď som vás sám upozorňoval, že musíme odletieť načas.

— Ale prečo vás to nemrzí?

— Nie tak, priateľu. Profesora nechajte na pokoji.

— Dajte mi všetci pokoj!

— Prejdite sa okolo, uspokojte sa.

— Vy ste to urobili, lebo ste taký pokojný, ale ja tu nechcem skapať. Ja vás ...

— Čo to robíte? Na starého človeka sa vrhnúť ...

Zrazu sa ozval mohutný hromový krik. Bola to akási cudzia neznáma reč.

— Ticho! Počuli ste ten hlas ...?

— Kto ma to tak odhodil... Ako som letel...

— Možno ten prízrak. Mali ste česť sa s ním zoznámiť aj vy ...

— Profesor, ja ...

— Tak existuje, aj sa ozval... Ale aká reč to bola... Nerozumeli ste, profesor?

— Rozumel... Bola to stará gréčtina.

— A čo povedal, pán profesor?

— Asi toto: Svoje poriadky sem nezanášajte!

— Tak to znamená, že by ste sa mohli s ním dohovoriť? Viete tú reč, profesor?

— Viem. Vidíte, a moja žena ma tak hrešila, keď som ju študoval. A záhade prídeme na kĺb.

— Profesor. Prosím vás ...