FRANCIS, DICK - DRAHÝ ČAS

FRANCIS, DICK

DRAHÝ ČAS
detektivní příběh
(Rat Race)

Olympia, Praha, 1976
preklad Jaroslava Moserová-Davidová
obálka Zdeněk Ziegler
1. vydanie, 70.000 výtlačkov
27-018-76

beletria, román, detektívky,
192 s., čeština
hmotnosť 195 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 €

*mikpa* *kat-belx*

Prostředí dostihového sportu obohatil Dick Francis tentokrát novým prvkem. K namáhavému, nebezpečnému povolání profesionálního dostihového jezdce přidal náročnou a odpovědnou profesi leteckého taxíkáře. Hlavními dějovými partnery letce a vypravěče příběhu jsou nejlepší dostihový jezdec té doby, jeho sestra a roztomilý, starosvetsky čestný starý vévoda. Autor vytvořil z těchto čtyř osob, jimž zlo a osud připravily trpké zkušenosti, neobyčejně sympatický, odzbrojující a nakonec vítězný tým slušných, skromných, poctivých a čestných lidí. Samozřejmě nechybí ani romantika, dobrodružství, přesně cítěné ovzduší anglických dostihových závodů včetně ostře viděných postav v zákulisí.

“ Příští den jsem letěl s pěti žokeji a trenéry z Newmarketu na dostihy do Newcastlu a zpět. Musel jsem vyslechnout spoustu stížností na to, jak je cesta nákladná. Večer jsem vyzkoušel „nového“ cherokee. Na automatického pilota lítal vytrvale nakloněný na jedno křídlo, nefungoval průtokoměr paliva a musel mít také někde přetížený elektrický obvod.

„Není to nejlepší, “ hlásil jsem Harleyovi, „mašina je stará, hlučná, určitě má velikou spotřebu a myslím, že taky pořádně nedobíjí baterie. “

Přerušil mě. „Ale lítá, a lítá lacino. Joe to spraví a já tu mašinu beru. “

„Je ale nastříkaná na oranžovo-bílo jako Polyplane.

Dopáleně se na mě podíval. „To vidím, nejsem slepý. Dá rozum, že má tyhle barvy, když jim patřila." 

Čekal, že začnu odporovat a že mě pak okřikne. Tak jsem mlčel, jen jsem pokrčil rameny. Když byl ochoten přiznat svým největším konkurentům, že je na tom tak špatně, že se nezmůže na nic lepšího než na jejich vyřazenou řehtačku z třetí ruky, tak je to jeho věc.

Podepsal smlouvu a podal ji pilotovi, který s letadlem přiletěl a vracel se zpátky vlakem. Pilot se útrpně usmál, a když odcházel, vrtěl hlavou.

Oranžovo-bílého cherokee odtáhli do hangáru, aby se do něho Joe mohl pustit, a já se vydal pěšinou kolem letiště do svého teplého domova.

Maringotka pro piloty. Předtím v ní žil Larry a před ním mnoho jiných. Piloti vydrželi u Harleye tak v průměru osm měsíců a většinou bydleli v maringotce, protože to bylo nejjednodušší. Maringotka stála na zaprášeném čtverci betonu, který kdysi tvořil podlahu vojenského přístřešku. Měla elektrickou přípojku, tekoucí vodu a odpad. Tyhle vymoženosti před lety sloužily vojenským letcům.

Kdysi to tam muselo být docela obstojné, ale zástupy starých mládenců, které maringotkou prošly a holdovaly pivu, na ní zanechaly stopy. Všude byly vytlačené vroubky od korunek od lahví, za každou židlí byly na stěnách tmavé, mastné skvrny od neumytých vlasů. Letištní špína zbarvila čalounění na tmavošedo, tu a tam s tmavšími skvrnami. Na zdech byly přilepeny lepicí páskou otrhané vybledlé fotografie- nahých slečen s obrovským poprsím. Světlejší, oloupané, tmavě orámované obdélníky na stěnách svědčily o tom, že se tam těch slečen vystřídalo víc. Zplihlé zelené záclony na oknech musely zastírat mnoho kocovin a od much zašpiněné zrcadlo muselo být svědkem mnoha zklamání. Prohnutá, proležená pohovka byla znavená nudou desítek pilotů, kteří neměli po ruce nic lepšího než Honey.

Úplně jsem zapomněl, že nemám nic k jídlu. V kuchyňce byly jen ovesné vločky a káva. To bylo k ničemu, protože zbytek mléka zkysl. Chvíli jsem nadával a pak jsem se rezignovaně usadil na krátké pohovce a vytáhl z kapsy dva neotevřené dopisy, které došly ráno.

Jeden z dopisů byl od půjčovny televizorů. Půjčovna potvrzovala, že převedla televizor z Larryho jména na moje, tak jak jsem žádal, a abych prý laskavě obratem vyrovnal dlužnou částku za minulé tři týdny. Druhý dopis byl od Susan. Stručně mě upozorňovala, že jsem se zase opozdil s placením alimentů.

Odložil jsem dopisy a zahleděl se z okna na tmavnoucí letní nebe. Prázdná plocha letiště mizela v dálce v šeru, tichá, klidná, zastřená večerními stíny. Byl to pohled, který mě uklidňoval i povzbuzoval. Bohužel tahle morální vzpruha působila pomalu a zdlouhavě. Někdy jsem pochyboval o tom, že se ještě mohu úplně vzpamatovat, že budu takový, jako jsem býval kdysi. Možná, že když si člověk jednou pokazí život tak důkladně jako já, nedá se to už nikdy spravit. Možná, že se brzy přestanu snažit něco spravovat a spokojím se tím, co mám. Nebudu potom už svůj nynější způsob života považovat za rekonvalescenci, za provizorní, ale za definitivní. To by ovšem byla škoda; spokojit se s prázdným životem je škoda.

...............................................................

... posledná veta ...

Než jsem dopadl na zem, necítil jsem nic.

BOBIŃSKA, HELENA - SOSO

BOBIŃSKA, HELENA

SOSO
Detstvo a školské roky J. V. Stalina
(Soso, Dzieciece i szkolne lata Stalina)

Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, Bratislava, 1954
edícia Školská knižnica (19)
preklad M. Babiaková-Bajová
ilustrácie W. Waśkowski
2. vydanie (v SNDK), 14.900 výtlačkov

beletria, knihy pre deti, životopisy, literatúra poľská,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 200 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,90 €

*mikpa* *kat-belx*

Trápil ho nepokoj o Lada. Ak sa Lado ani dnes neukáže... Lado Kecchoveli už dlhší čas pracoval v Cheladzeho tlačiarni. Teraz tam mal jedného či dvoch spolupracovníkov a vďaka tomu podarilo sa mu tu i tam v noci vytlačiť letáčiky.

Nedávno bol práve vzal do tlače letáčik, ktorý napísal Soso z príležitosti stávky v Mižojevovej textilke. Druhý deň chýlil sa ku koncu. A Lado na uzhovorené miesto neprišiel. V dome, kde býval, nenocoval. A dom iste pozorovali.

Že by sa bolo niečo stalo? Soso odložil pero.

Len teraz si všimol, že je už šero. V meste, obklopenom vrchmi, sa rýchlo stmieva. Snehom pokryté štíty vrchov ružovejú sa ešte na slnku a na mesto sa už znáša hustý súmrak. Soso zapálil neveľkú lampku, čo stála na stole. Chvíľu sa díval, ako do bieleho tienidla lampky narážajú mory a padajú na stôl, trepotajúc krídelkami.

Ak Lado ani dnes nepríde...

Odrazu sa mu zazdalo, že počuje kroky na schodoch. Kroky boli drobné, ľahké, akoby šlo dieťa. Soso vykukol na pavlač.

V neistom svetle súmraku zazrel pred sebou malú, drobná postavičku.

— Koho tu hľadáš, „bičo“? — spýtal sa.

— Ja... ja som prišiel k tebe, Soso. Nepoznávaš ma? — v chlapcovom hlase znela výčitka. —- Ja som Micha!

— Poďže bližšie, Micha. Ponajprv... odkiaľ vieš, ako sa volám?

— Vano mi to povedal.

— A kto je to Vano? — spýtal sa už trochu rozveselený Soso.

— Vano je z mojej skupiny, — trpezlivo vysvetľoval Micha. — Taký malý, pehavý. Nehrá najhoršie, lenže slabo bije.

Chlapec podišiel ku dverám. Vo svetle lampky ukázali sa teraz nahnedo ohorené, veľmi chudé nohy v obnosených sandálkoch, krátke nohavičky, traky na chudých, slnkom spálených pleciach a drobná tvár pod šticou tmavých vlasov. Spod tej štice chlapcove čierne oči hľadeli ešte vždy vyčítavo. Tí dospelí tak ľahko zabúdajú!

Ale Soso sa už rozpamätal na všetko: aj na nebezpečné položenie Michovej skupiny, aj na Michu, zúfalo sa metajúceho za loptou, aj na toho ťarbáka na pravom krídle.

— Už ťa poznávam, pravdaže, — usmial sa chlapcovi. — No som zvedavý, odkiaľ ten tvoj „pehavý“ Vano vie, ako sa volám a kde bývam.

—-Lebo on býva tu! V tomto dome! — Micha sa rozveselil. Konečne sa dohovorili! — Ale dobre si vtedy „nabil“ Arčila, — povedal uveličene. — Pif, paf! A bác po ňom!

-— Pif, paf! — napodobil ho Soso. — A neveľa chýbalo, že mi ten zurvalec oko nevybil.

— To Dávid! — vzdychol Micha. — S tým mám starosti... a vôbec... — zamračil sa odrazu.

Soso sa naň chvíľu prizeral.

— A vôbec, Micha, načo si ty sem vlastne prišiel?

Chlapcovo radostné rozrušenie zhasínalo. Odvrátil sa bokom. Nechtom ryl do zbútľavených verají, potom zašomral:

— Lebo oni... lebo Arčil... lebo ma vždy porážajú!

— To nie je nič divného, že ťa „porážajú“, — povedal prísne Soso, — keď ty na krídlo staviaš takého ťarbáka ako je ten Dávid.

— On sa sám stavia, — ponosoval sa Micha. Odvrátil hlavu a spýtal sa tichšie:

...................................................................

... posledná veta ...

"Buď istý!"

NÉMETH, GABRIEL - RODINNÝ ALBUM

NÉMETH, GABRIEL

RODINNÝ ALBUM

Vienala, Košice, 2009
ilustrácie Zdenka Laciková
obálka Zdenka Laciková
1. vydanie
ISBN 978-80-89232-62-8

poézia, literatúra slovenská, podpis autora,
66 s., slovenčina
hmotnosť: 115 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*cnbtn* *h-6-2*

GOYTISOLO, JUAN - NA PREDMESTÍ BARCELONY

GOYTISOLO, JUAN

NA PREDMESTÍ BARCELONY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia SPKK (160)
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra španielska,
160 s., slovenčina
hmotnosť 230 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € DAROVANÉ

*mikpa*

Po dlhom čase dostáva slovenský čitateľ do rúk knihu, ktorú napísal súčasný španielsky autor o súčasnom živote v Španielsku. A nie je to náhodná kniha, náhodne vybratá. Juan Goytisolo je totiž spisovateľ, ktorý zahajuje spolu s Camilom Josém Celom tzv. "novú vlnu" v súčasnom španielskom románe, vytyčujúcom si veľké ciele v duchu demokratického odkazu španielskych tradícií, a po období úpadku tohto žánru aj obrodenecké ciele umelecké.

S "novou vlnou" vstupuje do španielskeho románu súčasná španielska realita a dostáva v nej domovské právo. Goytisolo je v tomto ohľade priam akýmsi typickým zjavom. Tento, dnes tridsaťjeden ročný (narodil sa v r. 1931) barcelonský rodák dozrel v tragických časoch občianskej vojny. Nečudo, že sa mu stali veľkým umeleckým zdrojom. A keďže videl vojnu ešte temer detskými očami, v románoch dáva veľa miesta práve deťom a mládeži, kreslí ich psychu a na ich osudoch ukazuje dôsledky tohto tragického obdobia novodobých španielskych dejín. Stretávame sa s nimi v prvom románe "Triky", v "Smútku v Raji", so skaličenými mladými ľudskými bytosťami vo vojnovom i povojnovom zmätku. V románe, ktorý predkladáme slovenskému čitateľovi pod názvom "Na predmestí Barcelony", stoja tiež v centre deja, i keď Goytisolo tu vykresľuje aj iné spoločenské vrstvy. Proletárska bedač, jej úbohý, s hladom a nedostatkom zápasiaci život na barcelonskom predmestí, kde s chudobou ide aj zlodejstvo, spodné prúdy, pudy, vášne; to je jedna stránka obrazu. Lenže tu Goytisolo nezaviazne. Drobní revolucionári, ako Giner alebo Maño už vidia záblesk svetla z robotníckeho sveta, ktorý im ukazuje východisko. A tak hoci je skutočnosť smutná a ťažká, toto vedomie stojí už na prahu činu - zmeniť ju!

Román zaujme čitateľa práve tak dejom ako prostredím. Umelecky sviežo a napínavo nám autor premietne film o živote ľudí na predmestí, o ich trápeniach, nešťastiach, ale aj o vôli vysekať sa z nich. Goytisolo vyniká najmä v kresbe deklasovaných, ponížených, ubitých ľudí, ich psychy a osudov, vie nás dojať tragikou ich existencie. Nesie nám však aj posolstvo, ktoré frankistická cenzúra nemôže natrvalo umlčať. Posolstvo o tom, že obrodné sily v Španielsku rastú a mohutnejú. 

Začal sa Týždeň predmestia. Denníky o tom prinášali zprávy s obrovskými titulkami na prvej strane.

VEĽKÁ SOCIÁLNA UDALOSŤ

Roztržitý pohľad jej spočinul na slovách, ktoré zdôraznil jeden z rečníkov, silulský biskup: „Veľa sa popíše o mrhaní boháčov, “ čítala, „vážne však pochybujeme, že by tieto premrhané peniaze aspoň približne dosiahli sumu, ktorú vydajú na tabak a alkohol — a víno ani do toho nepočítame — takzvané menej uprednostnené vrstvy. “

Costa, ktorý sedel oproti nej, ešte vždy s ohromnou chuťou raňajkoval. Ak sa nemýli, jedol už siedmu hrianku. V rukách mala noviny a ukradomky ho pozorovala. Jej muž v posledných mesiacoch neprestajne priberal. Ruky mal čoraz mäkšie a belšie, brucho mu rástlo ako hrvol vtákovi a mäso na lícach mu začínalo ovísať.

A okrem toho jeho posunky a pohyby ju poburovali. Pri jedení nepríjemne mlaskal jazykom. Keď si miešal jogurt, štrkotanie lyžičkou jej išlo na nervy.

„Jedného dňa to už nevydržím a podrežem mu krk, “ povedala si.

Nedeľami popoludní Costa chodieval na Katalánske námestie kŕmiť holuby. Chodieval v zamatovom kabáte a kockovanej čiapke hore Layetánskou ulicou, aby ušetril peniaze. Raz ho z diaľky sledovala. A medzi pery si vkladal zrnká prosa. Vtáci ho obletúvali, zavieral oči a oddával sa ich hrkútaniu, maznaniu a cukrovaniu.

Keď sa vrátila domov, otvorila dvierka na klietke a nožnicami podrezala kanárikovi hrdlo. Nikdy si však nevedela vysvetliť, prečo to urobila: že by ju bol ten vtáčik nejako mimoriadne dráždil, to nie. Len jej začalo silne búchať srdce, a keď si všetko uvedomila, už bolo neskoro.

Nabudúce sa bude musieť trochu viac kontrolovať. Neraz sa pristihla, ako hladí svojmu spiacemu mužovi uprene na krk. Mäso sa mu pekne odúvalo, bolo mäkké. Stačilo by, keby oň zľahka oprela nôž, hneď by sa doň čepeľ vborila. Minulý týždeň využila Estelinu návštevu na to, aby ju oboznámila so svojou fixnou myšlienkou.

— V hĺbke svojej bytosti pociťujem voči nemu len odpor a pohŕdanie... Štyri roky žijem vedľa neho, pokladajú ma za jeho ženu, ale v skutočnosti nie som mu ženou. No a pánko si za ten čas nenašiel nejaký spôsob, ako by...

— Nože už na to nemysli. Prestaňže o tom špekulovať.

— Musel mu to vysvetliť lekár. Vybrala som sa totiž k nemu na prehliadku, lebo som si myslela, že som neplodná...

— Nože už na to zabudni, žena.

— Keď na takú vec nemožno zabudnúť, — odvetila.

Akosi sa premohla a vstala. Nervy jej mohli v mužovej

prítomnosti kedykoľvek povoliť. Nepovedala nič na vysvetlenie — nikdy to nerobievala — len otvorila dvere a vyšla na ulicu.

Akýsi človek stál na rebríku a inštaloval rad ampliónov na stožiaroch elektrického vedenia. Plagát na budove Frontu mládeže oznamoval Týždeň predmestia. Dolu zase vyvreskúval celý kŕdeľ šarvancov, čo sa sem i ta sácali.

Obchodníkova žena sa pustila uličkami, kde bývali Murciáni. Plán cesty mala každý deň ten istý a dodržiavala ho temer s tvrdohlavosťou šialenca. Akákoľvek odchýlka od neho — i tá najmenšia — zdala sa jej zlou predzvesťou. Obišla mláky na ceste a zahla doprava smerom k pláni.

Minulý týždeň blúdila kade-tade a bola na pokraji šialenstva. Chlapček odrazu zmizol ako gáfor, večer sa nevracal do chalupy, kde bývali jeho rodičia. Raz ho tak celé hodiny čakala. Nespala a sedela na zemi. Stočila sa do klbka a snívala, že býva vedno s ním, až ju na svite prebrala zima.

Na druhý deň ho objavila neďaleko kanála spolu s plavovlasým chlapcom a pomaľovaným dievčaťom. 

KOVIJANIĆ, RISTO - JUHOSLOVANSKÁ JEDNOTA

KOVIJANIĆ, RISTO

JUHOSLOVANSKÁ JEDNOTA
Kráľ Alexander a sjednotenie Juhoslovanov
Juhoslovanská národná jednota

Roľnícka osveta, Bratislava, 1936
edícia Publikácie Roľníckej osvety 1936 (2)

história
184 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť 395 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

29,00 €

*kvaja* *kat-his*

III. Sjednotitel'.

1. Prvý december. Prišiel deň juhoslovanského sjednotenia. Srbi, Chorváti a Slovinci z0 všetkých krajov prejavili jednotnú vôľu: utvoriť jednotný štát. Nacionálny básnik spieval:

Na vrelu bratstva oprasmo oči ju vid:

I više mi nismo slepi...

Oprasmo mrlje, i krv, i greh, i stid:

I sad smo ko bogovi lepi! (A. Šantić. )

Prvého decembra 1918 regent Alexander slávnostne vyhlásil sjednotenie Juhoslovanov a utvorenie juhoslovanského štátu — Kraljevine Srba, Hrvata i Slovenaca. Tak sa uskutočnily stáročné túžby a najväčšie národné ideály juhoslovanského národa. Utvorená je država národa jednej krvi, jedného jazyka a vlastnosti, jedných národných hrdinov, túžob a ideálov. To, čo mnoho storočí ťažkých, ale slávnych juhoslovanských dejín bolo politicky rozdvojené, spojil 1. decembra 1918 regent Alexander, ako vykonávateľ vôle celého svojho národa.

Tak mladý kráľovič Alexander vyplnil odkaz veľkých predkov-bojovníkov: od Ľudovíta Posavského po kráľa Tomislava, od Nemanji po cara Dušana a kráľa Tvrtka, od Karadjordja a Petra I. Cetinského po kniežaťa Michailu a kráľa Petra. Vyplnil odkaz veľkých predkov-buditeľov a hlásateľov juhoslovanskej myšlienky: od Trubara po Vraza a Kreka; od Gundulića a Kačica po Gaja a Štrosmajera, Račkiho a Meštrovića; od Obradovića a Karadžića po Njegoša a Miletića, Cvijića a Skerlića.

Proklamujúc sjednotenie juhoslovanského národa, Alexander sa stal vykonavateľom uskutočnenia najväčšieho nacionálneho ideálu, vykonavateľom najväčšieho historického diela v minulosti aj v budúcnosti juhoslovanského národa; lebo v historii jedného národa nemôže byt väčšej historickej udalosti, ako jeho oslobodenie a sjednotenie.

2. Vnútorná politika. Na miesto bojovníka vstúpil na javisko štátnik a vladár.

Kráľ a štátnik. Po smrti svojho šľachetného otca, kráľa Petra, r. 1921 Alexander sa stáva kráľom. On neodpočíva na dobytých vavrínoch. Snaží sa čo najskôr urobiť svoju vlasť mocným a vážnym medzinárodným faktorom. Všetku starosť venuje organizácii vojska a vnútornej konsolidácii štátu. Z vojska rýchle urobil jednu z najlepších armád Európy. S politickou konsolidáciou nešlo to tak rýchle. Juhoslovania nežili nikdy všetci v jednom politickom celku. Cez storočia nepriateľ rozdeľoval a staral sa vniesť čím viac nenávisti medzi jednotlivé kmene. Cez storočia zakladal svoju vládu na princípe: „Rozdeľuj a panuj! " Zdedilo sa osem právnych území (Srbsko, Staré Srbsko, Čierna Hora, Dalmácia, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko a Slavonia, Vojvodina, Slovinsko) a rôzne názory o zariadení štátu; zdedilo sa územie stáročného vlivu dvoch kultúrnych sfér, východnej a západnej, a veľký rozdiel v hmotnej kultúre (na príklad Slovinsko a Staré Srbsko),

Za demokratického režimu a parlamentárneho života v Juhoslávii borba jednotlivých politických strán, založených väčšinou na náboženskom a kmeňovom rozdiele a povojnovej mravnosti, dosiahla vrcholu. Strieľa sa v skupštine. Kmeňová rozdielnosť vynáša sa na povrch. Začalo sa hovoriť o troch národoch. Jedným rozmachom kráľ Alexander roztína gordický uzol. Dňa 6. januára 1929 rozpustil parlament, zrušil ústavu, rozpustil všetky politické strany a všetky kmeňové organizácie. Vzal do svojich rúk všetku vládu; vzal na seba aj všetku zodpovednosť. To bolo gesto veľkej odvahy a energie, akú ukázal na solunskej fronte.

Vo svojej proklamácii k národu kráľ vyhlásil: „Ani v jednom okamihu nesmelo sa zabudnúť, že národné sjednotenie nie je dielom jednej generácie, ani následok historickej náhody. To je dielo neprestajnej námahy, stáročných nacionálnych živých síl a morálny historický majetok. Národná jednota a štátna celistvosť nikdy nesmú byt predmetom žiadnych jednaní; ony musia byt vždy nad naším denným životom a nad všetkými našimi osobnými záujmami. Záchrana štátu je najväčším zákonom a služba národu najväčšou povinnosťou. Moja

MRÁZEK, KAREL - MODERNÍ VYTÁPĚNÍ BYTŮ A RODINNÝCH DOMKŮ

MRÁZEK, KAREL
ŠUSTR, KAREL
JANOUŠ, ANTONÍN

MODERNÍ VYTÁPĚNÍ BYTŮ A RODINNÝCH DOMKŮ

Státní nakladatelství technické literatury, Praha, 1986
Polytechnická knižnice II. řada (100)
obálka Richard Maršák
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
04-320-860

energetika, bývanie
336 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 418 g

stav: veľmi dobrý

1,00 €

*gopal2*  *kat-dom*

NOVAK, MICHAEL - BIZNIS AKO POSLANIE

NOVAK, MICHAEL

BIZNIS AKO POSLANIE
(Business As a Calling)

Charis, Bratislava, 1998
preklad Juraj Kohutiar
obálka Dorota Sadovská
1. vydanie
ISBN 80-88743-21-4

ekonomika
216 s., slovenčina
hmotnosť: 280 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

3,00 €

*bruri* *kat-eko*

Kniha Michaela Novaka Biznis ako poslanie je priekopníckym dielom v oblasti podnikateľskej etiky. Definuje ekonomické, politické a morálno-kultúrne úlohy biznisu v spoločnosti a predstavuje model profesionálneho, ľudského a náboženského naplnenia života podnikateľa. Toto dielo je vhodným čítaním nielen pre širokú podnikateľskú obec, ale aj pre všetkých, ktorým leží na srdci ekonomická, politická a mravná premena spoločnosti.

Slovensko prežíva tri ťažké transformácie súčasne: politickú, ekonomickú a morálnu... Ľudia v biznise majú popri úspešnom podnikaní i politické a kultúrne úlohy, ktoré musia riešiť preto, lebo podnikaniu sa najlepšie darí v slobodnej spoločnosti, kde všetci nesú zodpovednosť za jej politické zdravie. Tiež preto, lebo podnikaniu sa najlepšie darí medzi ľuďmi s pevne zakorenenými morálnymi cnosťami, akými sú zmysel pre spoluprácu, čest, schopnosť tvrdo pracovať, tvorivosť, chuť zlepšovať, učiť sa na vlastných chybách a ďalšie. Ak táto kniha akýmkoľvek spôsobom pomôže ľuďom vo vlasti mojich predkov, bude to pre mňa veľké zadosťučinenie.

Michael Novak sa narodil 9. 9. 1933 v Johnstowne v Pennsylvánii. Všetci štyria starí rodičia pochádzajú z východného Slovenska. Pôsobil ako poradca v administratíve prezidentov Forda a Cartera, ako diplomat, univerzitný profesor, novinár a spisovateľ. Napísal vyše 20 významných kníh z oblasti filozofie, teológie, politickej ekonómie a kultúry. Nateraz je riaditeľom sociálnych a politických štúdií na American Enterprise Institute vo Washingtone. Roku 1994 bol ocenený prestížnou Templetonovou cenou. Roku 1996 mu prezident Slovenskej republiky udelil Rad Bieleho dvojkríža II. triedy a v roku 1997 bol ocenený čestným doktorátom na Ekonomickej univerzite v Bratislave. 

Neokonzervatívny filozof Michael Novak si získal svetové uznanie ako zástanca myšlienky demokratického kapitalizmu. Tento systém je v jeho ponímaní naplnený hlbokým morálnym a demokratickým étosom, za presadzovanie ktorého podnikatelská sféra nesie veľkú časť zodpovednosti.

OSOBITNÉ KÓDEXY BIZNISU

V predchádzajúcej kapitole sme spomínali nával nepredvídaných skutočností, ktoré prichádzajú s vývojom a zmenami trhu a s ktorými si predstavitelia biznisu musia vedieť poradiť. Závažné veci zvyčajne prichádzajú náhle. Prídete do kancelárie po bežných rýchlych raňajkách a - bum! ~ na stole je krízová situácia. Niet veľa času na rozmýšľanie.

Tak tomu bolo i pred niekoľkými rokmi vo firme Johnson & Johnson (J & J), keď na jej najpopulárnejší výrobok Tylenol neočakávane padlo strašné podozrenie. Ako blesk z neba zasiahla jej domovskú kanceláriu správa o siedmych mŕtvych v Chicagu. Bolo zjavné, že niekto pridal do niekoľkých téglikov Tylenolu kyanid. Prvé vyšetrenia naznačovali, že vinníkom nebol ani zamestnanec firmy, ani k otráveniu nedošlo v procese výroby. Kyanid do nádobiek primiešal niekto neznámy. Zo žiadneho iného miesta neboli hlásené podobné prípady.

Vrcholní predstavitelia J & J okamžite a prakticky bez zaváhania vydali nariadenie na stiahnutie všetkých téglikov Tylenolu z predaja po celých Spojených štátoch, a to i napriek tomu, že úmrtia sa vyskytli len v oblasti Chicaga. Zároveň tiež vyčlenili 2500 ľudí na rozsiahlu komunikačnú kampaň, ktorej cieľom bolo upozorniť verejnosť na problém a zabrániť ďalším nešťastiam. Náklady na stiahnutie výrobku dosiahli 100 miliónov dolárov. Denník Washington Post o tejto kríze napísal, že „firme Johnson & Johnson sa pred verejnosťou podarilo predstaviť ako spoločnosť, ktorá chce robiť to, čo je správne, bez ohľadu na náklady". Ale J & J sa takto nielen predstavovala, ale aj konala. Spoločnosť nemala možnosť ovplyvniť posudzovanie svojich opatrení masmédiami. Jednoducho robila to, čo považovala za správne, nech sa deje, čo sa deje. Nech to stojí i sto miliónov dolárov.

Biznis sa takto nespráva vždy. Niekoľko dní po kríze Tylenolu -bolo to roku 1982 - spoločnosť Bristol-Mayers zasiahli podobné správy: jej excedrinové tabletky boli kontaminované v oblasti Denveru. Richard Gelb, riaditeľ spoločnosti Bristol-Mayers, ktorý neskôr sám seba charakterizoval ako „opatrný manažér, ktorý si rád spočíta veci do posledného zrnka", tiež konal rýchlo, ale excedrinové tabletky stiahol len z oblasti Denveru, nie (ako to urobil J & J) z celej krajiny. Na rozdiel od J & J neodštartoval informačnú kampaň. Riaditeľ Gelb sa poponáhľal s vyhlásením pre podnikateľskú tlač, že excedrinová kríza negatívne postihne zisky spoločnosti, aj keď takéto vyhlásenie len posilnilo klesanie akcií na burze.

Rozdiel v rýchlosti a dôkladnosti reakcie v spomínaných dvoch prípadoch je zvlášť poučný. Keď vypukne kríza a takáto naliehavá situácia, je takmer nemožné rozmýšľať. Informácie sú čiastkové. Roztriediť spoľahlivé a nespoľahlivé informácie je ťažké. Priame ekonomické a iné dôsledky každého verejného kroku sú závratné. Zmätok paralyzuje rozum.

Ak má podnikateľská spoločnosť pre takúto situáciu vypracovaný svoj kódex, je to dar z neba. Výkonní pracovníci nemusia vypracúvať novú politiku spoločnosti, ani sa obávať, že sa neskoršie nebudú vedieť brániť pred kurátormi spoločnosti. Okamžite sa môžu odvolať na kódex. R. W. Johnson, ml., zakladateľ spoločnosti Johnson & Johnson, napísal jej krédo roku 1943 a odvtedy sa často cituje pred podniknutím taktických rozhodnutí. Krédo bolo o 39 rokov neskoršie v čase tylenolovej krízy ako skala, o ktorú sa pracovníci exekutívy mohli spoľahlivo oprieť.

Bristol-Mayers nemal nič podobné. Pán Gelb sa musel rozhodnúť sám.

Rok 1982 nebol jediným, kedy krédo J & J pomohlo spoločnosti prekonať krízu. Jedným zo stálych a obľúbených výrobkov spoločnosti je detský olej. V čase, keď bolo nebezpečie rakoviny kože v dôsledku opaľovania známe len úzkemu kruhu výskumníkov v zdravotníctve, spoločnosť odštartovala reklamnú kampaň svojho výrobku Johnson & Johnson Baby Oil, ktorý prezentovala ako detský prostriedok na pekné opálenie sa na slnku. Jeden z výskumníkov, priateľ člena exekutívy J & J, po vzhliadnutí reklamy ho informoval o novom výskume, ktorý naznačuje, že slnenie môže byť škodlivé. Vyjadril svoj názor, že vystavovanie sa slnku s použitím detského oleja môže situáciu ešte zhoršiť. Spoločnosť J & J začala vec vyšetrovať a keď sa ubezpečila o podozrení, okamžite odvolala reklamnú kampaň. „Bolo by to jednoducho nesprávne", povedal člen vedenia, ktorý rozhodol. Krédo stálo na jeho strane.

LEONOV, NIKOLAJ - OPERÁCIA VIKING

LEONOV, NIKOLAJ
KOSTOV, JURIJ

OPERÁCIA VIKING
(Operacija "Viking")

Pravda, Bratislava, 1979
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Vasil Jasenčák
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 44.000 výtlačkov
75-039-79

beletria, román, II. svetová vojna, literatúra ruská,
248 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,20 € DAROVANÉ

*mikpa*

Po románe Sedemnásť zastavení jari od J. Semionova (r. 1975) pripravilo Nakladateľstvo Pravda ako prémiový zväzok pre členov ČKP ďalší špionážny román: Operácia Viking od Leonova a Kostrova. I toto dielo televízny divák sčasti pozná zo seriálu Operácia Omega. Má tak možnosť porovnať televízny prepis s literárnou predlohou a ešte hlbšie prežiť a precítiť strhujúce udalosti, ktoré sa odvíjajú v okupovanom Talline počas druhej svetovej vojny pri zrážke dvoch kontrarozviedok: sovietskej a nemeckej. V čase vojnovej drámy aj v tomto súboji tečie krv a hĺbavé úvahy prerýva ojedinelý praskot zbraní... Lenže nie toto je pre Operáciu Viking typické.

Odvážny zápas medzi prominentmi oboch rozviedok (Skorinom a Schlosserom) sa tu odohráva predovšetkým v súboji silných umov. Skúsenému, lišiacky prefíkanému špiónovi barónovi von Schlosserovi, majorovi abwehru, sa po dvojročnej nútenej „dovolenke" naskytá príležitosť dokázať svoje schopnosti plnením závažnej úlohy, ktorú vytýčil sám Hitler. Má prilákať do Tallina sovietskeho rozviedčika, tu ho odhaliť a získať na dezinformáciu vlastného ústredia. Splnenie úlohy má priniesť nemeckej armáde ďalekosiahle operačné výhody. Talentovaný barón rozohrá svoju partiu priam brilantne. V Moskve bleskovo reagujú na jeho ťah. Rozviedčici sa napokon ocitnú „pod jednou strechou", rádiohra dostáva vysoké obrátky, major Schlosser si za súboj vyslúži vysoké uznanie i povýšenie na plukovníka, hoci... víťazi jeho rival. Ako sa to Skorinovi podarilo? Nech o tom prehovorí sám príbeh.

Čitateľa Operácie Viking iste zaujmú aj osudy ďalších postáv. Zaujímavý je najmä príbeh Lotty, „milenky“ dvoch rozviedčikov. Z druhé, ho tábora čitateľa strhne osud majora Simakova a jeho ľudsky dojímavej tajomníčky Viery Ivanovny.

Operácia Viking nie je dielo o vojne, hoci vďaka majstrovstvu jeho autorov je priam nabité typickou atmosférou vojnových čias a z gigantického ľudského vzopätia dvoch rozviedok je na každom kroku cítiť, že o osude vojny sa rozhodovalo aj pri šálke čiernej kávy či kalíšku ruskej vodky, pri ktorých dvaja rozviedčici úporne hľadali cesty, ako jeden druhého pretromfnúť.

Operácia Viking je teda nielen dobrým, napínavým čítaním, ale aj svojským pohľadom na bojiská druhej svetovej vojny.

Šiesta kapitola

Keď Skorin oznámil majiteľovi bytu, ktorý si prenajal ako obchodník, že na niekoľko dní odchádza, ďalej rozvíjal činnosť v Talline ako kapitán Krieger. Ráno sa zastavil na mestskej správe, dozvedel sa, že Gréta Taarová sa ešte nenašla, a pomaly sa vydal smerom ku Koidulovej ulici.

Tabuľa s názvom ulice zhrdzavela a pozohýnala sa. Skorin sa márne snažil rozlúštiť načisto zotreté písmená. K ďalšiemu domu už nešiel, ale prešiel na druhý roh, a keď sa presvedčil, že je to Koidulovej ulica, so záujmom sa zahľadel do výkladu malej drogérie, z ktorej bolo výborne vidieť celú ulicu. Potom vošiel do obchodu, zastal pred pultom a roztržite sa pozrel do okna. Na ulici bolo veľa vojakov, pred domom číslo tri sa prechádzala stráž. Už Zverev hovoril o kasíne, kde si krátia čas dôstojníci abwehrkomanda. Bolo by dobre ta zájsť.

- Čo si želáte, pán kapitán?

- Dobrý deň, slečna. - Odmerane sa usmial na blondínu s veľkými ústami a ohrnutým nosom a obzrel si pult. - Prosím si zubnú kefku, pastu, mydlo a kolínsku.

- Akú značku, pán kapitán? - Dievčina vytiahla zo zásuvky vzorky a začala ich rozkladať na pulte.

Vzadu buchli dvere a ktosi veselo povedal:

- Kurt, už ti obsadili miesto.

- A vy, slečna, mi ktorú odporúčate? - spýtal sa Skorin. -Tak dlho som sa váľal v zákopoch, že som už aj zabudol...

- Môžem vám navrhnúť...

- Slečna Inge odporúča tú najdrahšiu, - vzadu sa ozval smiech a Skorin sa pomaly obrátil. - Dobrý deň, kapitán. -Dôstojník v gestapáckej uniforme ledabolo zasalutoval. -Dovoľte sa mi predstaviť: untersturmführer Karl Honigmann.

Bol to „tankový“ poručík, ktorý mu tak nešikovne dovolil utiecť z kaviarne.

Skorin sa odmerane predstavil. Je to náhodné stretnutie, alebo sa už ocitol v zornom poli gestapa? Prečo je mladý gestapák taký veselý? Za neúspech ho predsa museli potrestať. To znamená, že hlásenie podal zrejme neobjektívne, voľačo zatajil.

Honigmann mal dobrú náladu, lebo Maghiel, keď sa dozvedel o výbuchu, neočakávane zmenil svoj hnev na milosť, neposlal ho na front a povedal: „Teba ešte potrebujem tu. “ Bol to neuveriteľný úspech. O starcovi, čo sa stretol s kvetinárkou, Honigmann pred Maghielom pomlčal. Keby to vyšlo najavo, front ho neminie, lenže nevyšlo to najavo. Preto bol Honigmann čulý a veselý.

- Prišli ste do Tallina na dlhšie, kapitán?

- Nie, trochu sa zotavím a hajde späť. Niekto musí aj bojovať.

-Čo sa hneď zlostíte, kapitán? My si vážime frontových vojakov, najmä ak nie sú priveľmi urážliví. Kurt, čo trčíš vo dverách? Poď sem, zoznámim ťa s pánom kapitánom. Kapitán prišiel z frontu a pevnosť, ktorú ty obliehaš už dva mesiace, môže dobyť útokom.

- Prosím vás, Kurt, že sa nehanbíte. - Predavačka sa rozpačito usmiala a odišla za záves.

- Aby bolo jasné, kapitán, - gestapák doviedol k Skorinovi mladučkého ťarbavého poručíka, - môj priateľ poručík Kurt Wiese navštevuje podnik slečny Ingy dva razy denne. Najprv kupoval ako vy kolínsku, ale veľmi rýchlo prešiel na mydlo a zubné kefky... A potrebuje... - Gestapák sa rozrehotal.

- Dobrý deň, poručík. - Skorin mu podal ruku. - Nevšímajte si ho, prízemní ľudia nechápu, čo je láska.

- Kto by nebol prízemný, keď sa mu izba premení na drogériu! Peniaze, ktoré by sme mohli prepiť na zdravie fuhrera, tento tĺk nosí dva razy za deň sem. - Gestapák tľapol poručíka po pleci a kývol smerom ku Skorinovi. - Som šťastný,

.........................................................

... posledná veta ...

Tentoraz do Berlína. 

SCHÄFEROVÁ, MARIE - SPOLOČENSKÝ BREVÍŘ

SCHÄFEROVÁ, MARIE

SPOLOČENSKÝ BREVÍŘ

Jaroslav Samec, Praha, 1947
prebal Emil Kotrba
5.000 výtlačkov

rodina, výchova, psychológia
352 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 750 g

tvrdá väzba, veľmi pekná dobová preväzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*kvaja* *kat-psy*

SPOLEČENSKÉ PODNIKY

Večírky

Je zbytečné nazývat je cizím slovem,, soirée“. Je to vždycky večerní společnost, které dáme ráz jak obsahem tak formou. Podle obsahu můžeme uspořádati večírek taneční, literární, hudební, debatní. Podle formy může to být večírek přátelský, méně obřadný a v úborech jednoduchých, nebo representační, v předepsaném úboru a s leskem, jaký možno vyvinout v zařízení i pohoštění.

Na večírek se zve buď ústně nebo telefonicky, jde-li o společnost přátelskou, nebo tištěnými pozvánkami, jde-li o representační podnik. Na pozvánce je nutno udat nejen hodinu, ale i oblek.

Průběh večera je předem stanoven, jde-li o určitou náplň a je starostí domácí paní, aby udržela stanovený program. S programem se čeká, až je společnost pohromadě a volí se tak, aby neunavil, ale uspokojil. To je možno jen tehdy, jsou-li pozvaní stejného zájmu.

Provozuje-li se ve společnosti hudba či na pořadu je recitace, musí všichni sledovat pozorně přednes. Bylo by nešetrností bavit se při tom. Domácí mají se produkovat co nejméně, spíše se má dát přednost pozvaným hostům. Účastní-li se přednesu několik hostů, má být jak poděkování se strany hostitelů, tak potlesk od posluchačů poměrně stejný. Trapně se dotýká nepatrná pozornost toho, kdo současně vidí, že jiný je oslavován a vynášen. Proto se mají ti, kteří program večera naplňují, volit tak, aby byli pokud možno stejné umělecké vyspělosti; není-li to možno, uspořádá se program tak, aby nejdříve vystoupili umělci slabší, po nich teprve význačnějších kvalit. Jinak je lépe omezit program na produkci jednoho, ale vynikajícího hosta. To se děje zejména tehdy, zavítá-li do společnosti jako host známý umělec, který však byl předem o tom vyrozuměn, že bude účinkovat. Bylo by společenskou chybou pozvat umělce, nic mu předem neříci a pak jako samozřejmost očekávat, že bude společnost svým uměním bavit. Je-li náhodou požádán a zdráhá se, nesmí se nutit, projeví-li ochotu, je jeho přednes přijat s díkem, ale nesmí být unavován. Musí mu být jasné, že je hostem pro svou osobu, nikoli proto, aby pobavil společnost.

Při večírcích se připravuje studený bufet, pokud možno v jiné místnosti, kam je společnost pozvána, když už část večera uplynula. Nápoje se pak podávají po celý večer. Bud si hosté poslouží u bufetu sami, je-li to společnost malá a přátelská, nebo nabízejí nápoje služební, jde-li o společnost representační.

Při tanečním večírku se musí pečlivě dbát výběru hostí, aby bylo dost schopných tanečníků podle počtu dam. Cizí páni provedou nejdříve domácí dámy, domácí páni ujmou se dam cizích. Ale každý pán v uzavřené společnosti, kde je jeden druhému představen, musí zatančit s každou přítomnou dámou. Jsou-li některé z dam méně oblíbeny nebo méně skvělé tanečnice, všímají si jich domácí muži pozorně, aby se necítily zanedbávány. Proto je vždycky dobře mít po ruce mladší mužské příbuzné nebo tak dobré známé, aby ochotně tuto úlohu přijali.

Není nutno tančit neustále. Je-li dáma unavena, může se zcela klidně omluvit, ale samozřejmě nesmí v nejbližší době tančit vůbec. Až později, kdy je pravděpodobné, že její únava, kterou se omluvila, mohla pominout.

Při každé takové společnosti se zve jen tolik hostí, kolik se jich pohodlně může pohybovat v místnostech, jež se mohou pro společnost uvolnit. Je nutno, aby bylo dost sedadel, malých stolků, ale také dostatečná plocha k tanci, je-li na programu.

Je-li pánů náhodou méně než dam, které by si chtěly zatančit, pak musí páni velmi opatrně volit nejdříve dámy věkem a postavením váženější, ale pak všechny další. Žádnou není možno vynechat. Každou dámu odvede pán po tanci k sedadlu, při čemž je dáma zavěšena, počká, až si usedne, pak učiní krok zpět a teprve se obrátí a odchází. Nesmí se nikdy těsně před dámou otočit k ní zády. Bylo by nešetrné, kdyby zejména při nedostatku pánů některá dáma

KAZAKEVIČ, EMANUEL - JAR NA ODRE

KAZAKEVIČ, EMANUEL

JAR NA ODRE

Pravda, Bratislava, 1952
edícia Sovietska beletria
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra ruská, II. svetová vojna
404 s., slovenčina
hmotnosť 525 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,40 € DAROVANÉ

*mikpa*

Emanuel Kazakevič, laureát Stalinskej ceny, autor veľkolepého historického románu „Vesna na Odere", účastník bojov za slobodu sovietskej vlasti, čerpal tematiku pre svoje diela z tuhých bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne, vedenej proti hitlerovskej tretej ríši.

Po stroskotaní himmlerovskej defenzívy na rieke Visle sa vojna chýlila k svojmu koncu, víťaznému pre Sovietsku armádu, tragickému pre nacizmus — a vytúženému celým svetom.

Keď padly nemecké pevnosti, zostala Nemcom na východnom vale už len Odra, jediná prirodzená obranná čiara, ktorá mohla ako-tak dočasne zadržať postup víťazných sovietskych branných síl. Lež aj táto posledná nádej stroskotala. Stalinská geniálna strategia a vyspelá bojová technika zlomily húževnatý a zúfalý odpor nemeckých jednotiek. Ako živelná, dravá riava sa valily sovietske tanky a divízie všetkými cestami východného Nemecka na západ, na Berlín, do hniezda hitlerovského zla, aby urýchlily bezpodmienečnú kapituláciu fašistickej, hysterickej nadutosti, namyslenosti a zločinnosti.

Kazakevičovo dielo „Jar na Odre” je dokumentárnou kodifikáciou hrdinských činov sovietskeho vojaka, bojujúceho za spravodlivú vec proti zločincom, čo bez akejkoľvek príčiny pustošili jeho vlasť, ničili mestá a dediny, vraždili nevinných ľudí, odvliekali starcov, mládež a deti na otrockú prácu do Nemecka, na výrobu bojového materiálu, ktorý mal znivočiť sovietske územie a vykynožiť jeho obyvateľov.

Autor dáva čitateľovi možnosť soznámiť sa s dokonalými, mravnými typmi sovietskych ľudí, odchovaných na učení Lenina a Stalina. Duševnou náplňou sovietskych bojovníkov za slobodu a nezávislosť Europy, gniavenej hitlerovským imperializmom, je precítené vlastenectvo a hlboký cit pre medzinárodné bratstvo a solidaritu pracujúceho ľudu.

Ofenzívu sovietskych frontov a hlavne boje divízie generála Tarasa Petroviča Seredu premieta autor pred čitateľom ako grandiózny film o páde fašistickej moci. Dramatický obsah a umelecká forma Kazakevičovej tvorby upútajú na seba čitateľovu pozornosť, ktorý ani na chvíľu sa nemôže odtrhnúť od jej pôvabného a dokonalého obsahu, ale dychtivo sleduje rapídny vývoj udalostí, plných prekvapenia a údivu nad hrdinstvom, sebaobetavosťou a disciplinovanosťou sovietskeho vojaka.

Líčenie predsmrtnej agónie nacistického režimu a hlavne samého Hitlera, ktorý si ešte nedávno namýšľal, že je pánom sveta, a ktorého zahnal víťazný postup sovietskych armád takmer do „myšacej diery", dokazuje, akými zúfalými spôsobmi chcela fašistická zločinecká klika uniknúť pred zodpovednosťou za vojnové zločiny a takto vyhnúť trestajúcej ruke, právom likvidujúcej nebezpečné blúznenie rasovej a nadľudskej ideologie hitlerovských fantastov.

Sovietska „Zástava víťazstva" nad kopulou berlínskeho Reichstagu je symbolom novej, ozajstnej demokratickej jari nielen oslobodenej Europv, ale aj samého Nemecka a popri ňom novej jari všetkých z fašizmu vyslobodených národov.

A skutočne, 73. nemecká divízia bola pri Varšave rozdrvená na prach. Jej vojaci sa rozutekali, kto kde mohol, a poodha-dzovali zbrane. Delostrelecký pluk celý padol do zajatia. Ešte často stretával Oganesjan zajatcov z tejto divízie. Hoci cítil, že kerčské dni sú celkom pomstené, predsa sa vypytoval vojakov 73. divízie dlho, dôkladne, a s chuťou preberal podrobnosti porážky, zaujímajúc sa o osud plukov, práporov, ba aj jednotlivých dôstojníkov, ktorých priezviská poznal. O 73. divízii vedel naozaj všetko.

Teraz sa mu znezrady dostali do rúk ešte dvaja vojaci tejto divízie. Začal sa ich vypytovať, ako zvyčajne, škodoradostne sa uškierajúc, našeptával podrobnosti, ktoré Nemcov prekvapovaly.

Jeden z nich — mladý, vysoký Nemec s plavou šticou — na otázku tlmočníka, za akých okolností padol do zajatia, odpovedal, že jeho i kamaráta chytil ruský vojak na odľahlom majeri, kde sa skrývali, aby sa preobliekli do civilných šiat a dostali sa domov.

— Opýtaj sa, kde je jeho domov, — povedal Lubencov.

Oganesjan sa opýtal a dostal odpoveď:

— Schneidemuhl.

Lubencov sa zachvel. Bola to podarená vec. Až ho prekvapilo, že Oganesjan tak flegmaticky prijíma Nemcovu odpoveď. Nuž, áno! Tu končil tlmočník a začínal prieskumník.

Lubencov poslal ostatných Nemcov na sberný bod vojnových zajatcov a za tlmočníkovej pomoci začal sa podrobne a obratne vypytovať Nemcov zo Schneidemuhla.

Zajatci udali toto:

Mesto Schneidemuhl — po poľsky — Pila — leží na rieke Kuddow. Prechádza cezeň „ríšska hradská č. 160”, ktorá vedie k Baltskému moru, na Kolberg, „ríšska hradská č. 104”, ktorá vedie cez Stettin až po Lubeck, v provincii Hannover a trocha západnejšie „ríšska hradská č. 1” — na Berlín a ďalej na Magdeburg, Braunschweig, Dortmund, Essen, Düsseldorf, Aachen.

Nemec s plavou šticou, o ktorom vysvitlo, že je šoférom, obzvlášť vychvaľoval túto poslednú „ríšsku” hradskú.

— Táto hradská, — rozprával, a nie bez namyslenosti, ako podnikateľ, ktorý po vystavaní cesty odovzdáva stavebníkovi prácu, — je výborne asfaltovaná a výborne zariadená. Tá vás dovedie do Berlína, priamo do stredu mesta, na Alexanderplatz. Tri hodiny dobrej cesty autom. Na tieto pohostinné slová Nemca sa Lubencov nemohol zdržať úsmevu. Nemec-šofér sa cítil vo vlastnom živle, vyvaľoval oči a nadšeným slohom sprievodcu pokračoval:

— Hradská číslo jedna je v Nemecku najdlhšia a okrem autostrády je najlepšie zariadená... Vedie ďaleko-ďaleko, až po samu belgickú hranicu.

— A koľko je to? — opýtal sa Lubencov.

—    Vyše osemsto kilometrov...

Lubencov sa rozosmial. Jemu, človekovi z Ďalekého východu, táto vzdialenosť pripadla smiešnou. Od hranice po hranicu — osemsto kilometrov! Spomenul si na priamurské diaľky, kde tisíc kilometrov je ako kameňom dohodiť. Spomenul si tiež na „zelenú ulicu”, dlhú asi štyritisíc kilometrov, o ktorej počul včera od generála-tankistu.

— Nuž, dobre, bližšie k veci, — povedal nakoniec. — Nech hovoria o Schneidemuhle.

Zajatci začali rozprávať.

Zo severu a z východu je mesto obkolesené lesným pásmom. „Stadtforst”. Vraj, vedia, kde sú staré pevnostné tvŕdze. Najstaršia a najväčšia leží pätnásť kilometrov na východ od mesta. Tam sú i zákopy. Päť kilometrov na juh je ešte jedna tvŕdza — „Walter”. Medzi tvŕdzami sú staré betónové guľometné hniezda. Sú, pravda, veľmi zanedbané, zarástly trávou a kvetmi, často sa v nich hrávaly deti. Veď hranicu odsunuli ďaleko na východ! Lesy sú bohaté na jazerá a potoky, ktoré sa vlievajú do Kuddowa.

Zajatci svoje údaje starostlivo pozanášali na schému a dopodrobna vysvetlili každú čiaročku.

Pokiaľ ide o mesto samo, je to obyčajné mesto s kasárňami, s pílami, s pamätníkom Fridricha Pruského, s fabrikami na výrobu povrazov a starodávnymi nemeckými kostolmi. Jeden zajatec býva na Hindenburgplatzi, v strede mesta a druhý — na Berlinerstrasse, na západnom kraji. Tam majú príbuzných a práve...

— Rozumiem, — povedal Lubencov. — Opýtaj sa ich na rieku, aká je to rieka. Bude ju treba prekonať.

Malá, ale na vodu bohatá rieka Küddow je prítokom rieky Netze; obmýva mesto s juhovýchodu a delí ho na dve nerovnaké čiastky: na menšiu — východnú a na väčšiu — západnú. 

...........................................................................

.... posledná veta ...

Táto zem, vedomá si vlastnej mohutnej sily, mierumilovná a mocná vchádza do mierového života — ako nádej utláčaných a postrach utlačovateľov.