NOVAK, MICHAEL - BIZNIS AKO POSLANIE

NOVAK, MICHAEL

BIZNIS AKO POSLANIE
(Business As a Calling)

Charis, Bratislava, 1998
preklad Juraj Kohutiar
obálka Dorota Sadovská
1. vydanie
ISBN 80-88743-21-4

ekonomika
216 s., slovenčina
hmotnosť: 280 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

3,00 €

*bruri* *kat-eko*

Kniha Michaela Novaka Biznis ako poslanie je priekopníckym dielom v oblasti podnikateľskej etiky. Definuje ekonomické, politické a morálno-kultúrne úlohy biznisu v spoločnosti a predstavuje model profesionálneho, ľudského a náboženského naplnenia života podnikateľa. Toto dielo je vhodným čítaním nielen pre širokú podnikateľskú obec, ale aj pre všetkých, ktorým leží na srdci ekonomická, politická a mravná premena spoločnosti.

Slovensko prežíva tri ťažké transformácie súčasne: politickú, ekonomickú a morálnu... Ľudia v biznise majú popri úspešnom podnikaní i politické a kultúrne úlohy, ktoré musia riešiť preto, lebo podnikaniu sa najlepšie darí v slobodnej spoločnosti, kde všetci nesú zodpovednosť za jej politické zdravie. Tiež preto, lebo podnikaniu sa najlepšie darí medzi ľuďmi s pevne zakorenenými morálnymi cnosťami, akými sú zmysel pre spoluprácu, čest, schopnosť tvrdo pracovať, tvorivosť, chuť zlepšovať, učiť sa na vlastných chybách a ďalšie. Ak táto kniha akýmkoľvek spôsobom pomôže ľuďom vo vlasti mojich predkov, bude to pre mňa veľké zadosťučinenie.

Michael Novak sa narodil 9. 9. 1933 v Johnstowne v Pennsylvánii. Všetci štyria starí rodičia pochádzajú z východného Slovenska. Pôsobil ako poradca v administratíve prezidentov Forda a Cartera, ako diplomat, univerzitný profesor, novinár a spisovateľ. Napísal vyše 20 významných kníh z oblasti filozofie, teológie, politickej ekonómie a kultúry. Nateraz je riaditeľom sociálnych a politických štúdií na American Enterprise Institute vo Washingtone. Roku 1994 bol ocenený prestížnou Templetonovou cenou. Roku 1996 mu prezident Slovenskej republiky udelil Rad Bieleho dvojkríža II. triedy a v roku 1997 bol ocenený čestným doktorátom na Ekonomickej univerzite v Bratislave. 

Neokonzervatívny filozof Michael Novak si získal svetové uznanie ako zástanca myšlienky demokratického kapitalizmu. Tento systém je v jeho ponímaní naplnený hlbokým morálnym a demokratickým étosom, za presadzovanie ktorého podnikatelská sféra nesie veľkú časť zodpovednosti.

OSOBITNÉ KÓDEXY BIZNISU

V predchádzajúcej kapitole sme spomínali nával nepredvídaných skutočností, ktoré prichádzajú s vývojom a zmenami trhu a s ktorými si predstavitelia biznisu musia vedieť poradiť. Závažné veci zvyčajne prichádzajú náhle. Prídete do kancelárie po bežných rýchlych raňajkách a - bum! ~ na stole je krízová situácia. Niet veľa času na rozmýšľanie.

Tak tomu bolo i pred niekoľkými rokmi vo firme Johnson & Johnson (J & J), keď na jej najpopulárnejší výrobok Tylenol neočakávane padlo strašné podozrenie. Ako blesk z neba zasiahla jej domovskú kanceláriu správa o siedmych mŕtvych v Chicagu. Bolo zjavné, že niekto pridal do niekoľkých téglikov Tylenolu kyanid. Prvé vyšetrenia naznačovali, že vinníkom nebol ani zamestnanec firmy, ani k otráveniu nedošlo v procese výroby. Kyanid do nádobiek primiešal niekto neznámy. Zo žiadneho iného miesta neboli hlásené podobné prípady.

Vrcholní predstavitelia J & J okamžite a prakticky bez zaváhania vydali nariadenie na stiahnutie všetkých téglikov Tylenolu z predaja po celých Spojených štátoch, a to i napriek tomu, že úmrtia sa vyskytli len v oblasti Chicaga. Zároveň tiež vyčlenili 2500 ľudí na rozsiahlu komunikačnú kampaň, ktorej cieľom bolo upozorniť verejnosť na problém a zabrániť ďalším nešťastiam. Náklady na stiahnutie výrobku dosiahli 100 miliónov dolárov. Denník Washington Post o tejto kríze napísal, že „firme Johnson & Johnson sa pred verejnosťou podarilo predstaviť ako spoločnosť, ktorá chce robiť to, čo je správne, bez ohľadu na náklady". Ale J & J sa takto nielen predstavovala, ale aj konala. Spoločnosť nemala možnosť ovplyvniť posudzovanie svojich opatrení masmédiami. Jednoducho robila to, čo považovala za správne, nech sa deje, čo sa deje. Nech to stojí i sto miliónov dolárov.

Biznis sa takto nespráva vždy. Niekoľko dní po kríze Tylenolu -bolo to roku 1982 - spoločnosť Bristol-Mayers zasiahli podobné správy: jej excedrinové tabletky boli kontaminované v oblasti Denveru. Richard Gelb, riaditeľ spoločnosti Bristol-Mayers, ktorý neskôr sám seba charakterizoval ako „opatrný manažér, ktorý si rád spočíta veci do posledného zrnka", tiež konal rýchlo, ale excedrinové tabletky stiahol len z oblasti Denveru, nie (ako to urobil J & J) z celej krajiny. Na rozdiel od J & J neodštartoval informačnú kampaň. Riaditeľ Gelb sa poponáhľal s vyhlásením pre podnikateľskú tlač, že excedrinová kríza negatívne postihne zisky spoločnosti, aj keď takéto vyhlásenie len posilnilo klesanie akcií na burze.

Rozdiel v rýchlosti a dôkladnosti reakcie v spomínaných dvoch prípadoch je zvlášť poučný. Keď vypukne kríza a takáto naliehavá situácia, je takmer nemožné rozmýšľať. Informácie sú čiastkové. Roztriediť spoľahlivé a nespoľahlivé informácie je ťažké. Priame ekonomické a iné dôsledky každého verejného kroku sú závratné. Zmätok paralyzuje rozum.

Ak má podnikateľská spoločnosť pre takúto situáciu vypracovaný svoj kódex, je to dar z neba. Výkonní pracovníci nemusia vypracúvať novú politiku spoločnosti, ani sa obávať, že sa neskoršie nebudú vedieť brániť pred kurátormi spoločnosti. Okamžite sa môžu odvolať na kódex. R. W. Johnson, ml., zakladateľ spoločnosti Johnson & Johnson, napísal jej krédo roku 1943 a odvtedy sa často cituje pred podniknutím taktických rozhodnutí. Krédo bolo o 39 rokov neskoršie v čase tylenolovej krízy ako skala, o ktorú sa pracovníci exekutívy mohli spoľahlivo oprieť.

Bristol-Mayers nemal nič podobné. Pán Gelb sa musel rozhodnúť sám.

Rok 1982 nebol jediným, kedy krédo J & J pomohlo spoločnosti prekonať krízu. Jedným zo stálych a obľúbených výrobkov spoločnosti je detský olej. V čase, keď bolo nebezpečie rakoviny kože v dôsledku opaľovania známe len úzkemu kruhu výskumníkov v zdravotníctve, spoločnosť odštartovala reklamnú kampaň svojho výrobku Johnson & Johnson Baby Oil, ktorý prezentovala ako detský prostriedok na pekné opálenie sa na slnku. Jeden z výskumníkov, priateľ člena exekutívy J & J, po vzhliadnutí reklamy ho informoval o novom výskume, ktorý naznačuje, že slnenie môže byť škodlivé. Vyjadril svoj názor, že vystavovanie sa slnku s použitím detského oleja môže situáciu ešte zhoršiť. Spoločnosť J & J začala vec vyšetrovať a keď sa ubezpečila o podozrení, okamžite odvolala reklamnú kampaň. „Bolo by to jednoducho nesprávne", povedal člen vedenia, ktorý rozhodol. Krédo stálo na jeho strane.

LEONOV, NIKOLAJ - OPERÁCIA VIKING

LEONOV, NIKOLAJ
KOSTOV, JURIJ

OPERÁCIA VIKING
(Operacija "Viking")

Pravda, Bratislava, 1979
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Vasil Jasenčák
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 44.000 výtlačkov
75-039-79

beletria, román, II. svetová vojna, literatúra ruská,
248 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,20 € DAROVANÉ

*mikpa*

Po románe Sedemnásť zastavení jari od J. Semionova (r. 1975) pripravilo Nakladateľstvo Pravda ako prémiový zväzok pre členov ČKP ďalší špionážny román: Operácia Viking od Leonova a Kostrova. I toto dielo televízny divák sčasti pozná zo seriálu Operácia Omega. Má tak možnosť porovnať televízny prepis s literárnou predlohou a ešte hlbšie prežiť a precítiť strhujúce udalosti, ktoré sa odvíjajú v okupovanom Talline počas druhej svetovej vojny pri zrážke dvoch kontrarozviedok: sovietskej a nemeckej. V čase vojnovej drámy aj v tomto súboji tečie krv a hĺbavé úvahy prerýva ojedinelý praskot zbraní... Lenže nie toto je pre Operáciu Viking typické.

Odvážny zápas medzi prominentmi oboch rozviedok (Skorinom a Schlosserom) sa tu odohráva predovšetkým v súboji silných umov. Skúsenému, lišiacky prefíkanému špiónovi barónovi von Schlosserovi, majorovi abwehru, sa po dvojročnej nútenej „dovolenke" naskytá príležitosť dokázať svoje schopnosti plnením závažnej úlohy, ktorú vytýčil sám Hitler. Má prilákať do Tallina sovietskeho rozviedčika, tu ho odhaliť a získať na dezinformáciu vlastného ústredia. Splnenie úlohy má priniesť nemeckej armáde ďalekosiahle operačné výhody. Talentovaný barón rozohrá svoju partiu priam brilantne. V Moskve bleskovo reagujú na jeho ťah. Rozviedčici sa napokon ocitnú „pod jednou strechou", rádiohra dostáva vysoké obrátky, major Schlosser si za súboj vyslúži vysoké uznanie i povýšenie na plukovníka, hoci... víťazi jeho rival. Ako sa to Skorinovi podarilo? Nech o tom prehovorí sám príbeh.

Čitateľa Operácie Viking iste zaujmú aj osudy ďalších postáv. Zaujímavý je najmä príbeh Lotty, „milenky“ dvoch rozviedčikov. Z druhé, ho tábora čitateľa strhne osud majora Simakova a jeho ľudsky dojímavej tajomníčky Viery Ivanovny.

Operácia Viking nie je dielo o vojne, hoci vďaka majstrovstvu jeho autorov je priam nabité typickou atmosférou vojnových čias a z gigantického ľudského vzopätia dvoch rozviedok je na každom kroku cítiť, že o osude vojny sa rozhodovalo aj pri šálke čiernej kávy či kalíšku ruskej vodky, pri ktorých dvaja rozviedčici úporne hľadali cesty, ako jeden druhého pretromfnúť.

Operácia Viking je teda nielen dobrým, napínavým čítaním, ale aj svojským pohľadom na bojiská druhej svetovej vojny.

Šiesta kapitola

Keď Skorin oznámil majiteľovi bytu, ktorý si prenajal ako obchodník, že na niekoľko dní odchádza, ďalej rozvíjal činnosť v Talline ako kapitán Krieger. Ráno sa zastavil na mestskej správe, dozvedel sa, že Gréta Taarová sa ešte nenašla, a pomaly sa vydal smerom ku Koidulovej ulici.

Tabuľa s názvom ulice zhrdzavela a pozohýnala sa. Skorin sa márne snažil rozlúštiť načisto zotreté písmená. K ďalšiemu domu už nešiel, ale prešiel na druhý roh, a keď sa presvedčil, že je to Koidulovej ulica, so záujmom sa zahľadel do výkladu malej drogérie, z ktorej bolo výborne vidieť celú ulicu. Potom vošiel do obchodu, zastal pred pultom a roztržite sa pozrel do okna. Na ulici bolo veľa vojakov, pred domom číslo tri sa prechádzala stráž. Už Zverev hovoril o kasíne, kde si krátia čas dôstojníci abwehrkomanda. Bolo by dobre ta zájsť.

- Čo si želáte, pán kapitán?

- Dobrý deň, slečna. - Odmerane sa usmial na blondínu s veľkými ústami a ohrnutým nosom a obzrel si pult. - Prosím si zubnú kefku, pastu, mydlo a kolínsku.

- Akú značku, pán kapitán? - Dievčina vytiahla zo zásuvky vzorky a začala ich rozkladať na pulte.

Vzadu buchli dvere a ktosi veselo povedal:

- Kurt, už ti obsadili miesto.

- A vy, slečna, mi ktorú odporúčate? - spýtal sa Skorin. -Tak dlho som sa váľal v zákopoch, že som už aj zabudol...

- Môžem vám navrhnúť...

- Slečna Inge odporúča tú najdrahšiu, - vzadu sa ozval smiech a Skorin sa pomaly obrátil. - Dobrý deň, kapitán. -Dôstojník v gestapáckej uniforme ledabolo zasalutoval. -Dovoľte sa mi predstaviť: untersturmführer Karl Honigmann.

Bol to „tankový“ poručík, ktorý mu tak nešikovne dovolil utiecť z kaviarne.

Skorin sa odmerane predstavil. Je to náhodné stretnutie, alebo sa už ocitol v zornom poli gestapa? Prečo je mladý gestapák taký veselý? Za neúspech ho predsa museli potrestať. To znamená, že hlásenie podal zrejme neobjektívne, voľačo zatajil.

Honigmann mal dobrú náladu, lebo Maghiel, keď sa dozvedel o výbuchu, neočakávane zmenil svoj hnev na milosť, neposlal ho na front a povedal: „Teba ešte potrebujem tu. “ Bol to neuveriteľný úspech. O starcovi, čo sa stretol s kvetinárkou, Honigmann pred Maghielom pomlčal. Keby to vyšlo najavo, front ho neminie, lenže nevyšlo to najavo. Preto bol Honigmann čulý a veselý.

- Prišli ste do Tallina na dlhšie, kapitán?

- Nie, trochu sa zotavím a hajde späť. Niekto musí aj bojovať.

-Čo sa hneď zlostíte, kapitán? My si vážime frontových vojakov, najmä ak nie sú priveľmi urážliví. Kurt, čo trčíš vo dverách? Poď sem, zoznámim ťa s pánom kapitánom. Kapitán prišiel z frontu a pevnosť, ktorú ty obliehaš už dva mesiace, môže dobyť útokom.

- Prosím vás, Kurt, že sa nehanbíte. - Predavačka sa rozpačito usmiala a odišla za záves.

- Aby bolo jasné, kapitán, - gestapák doviedol k Skorinovi mladučkého ťarbavého poručíka, - môj priateľ poručík Kurt Wiese navštevuje podnik slečny Ingy dva razy denne. Najprv kupoval ako vy kolínsku, ale veľmi rýchlo prešiel na mydlo a zubné kefky... A potrebuje... - Gestapák sa rozrehotal.

- Dobrý deň, poručík. - Skorin mu podal ruku. - Nevšímajte si ho, prízemní ľudia nechápu, čo je láska.

- Kto by nebol prízemný, keď sa mu izba premení na drogériu! Peniaze, ktoré by sme mohli prepiť na zdravie fuhrera, tento tĺk nosí dva razy za deň sem. - Gestapák tľapol poručíka po pleci a kývol smerom ku Skorinovi. - Som šťastný,

.........................................................

... posledná veta ...

Tentoraz do Berlína. 

SCHÄFEROVÁ, MARIE - SPOLOČENSKÝ BREVÍŘ

SCHÄFEROVÁ, MARIE

SPOLOČENSKÝ BREVÍŘ

Jaroslav Samec, Praha, 1947
prebal Emil Kotrba
5.000 výtlačkov

rodina, výchova, psychológia
352 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 750 g

tvrdá väzba, veľmi pekná dobová preväzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*kvaja* *kat-psy*

SPOLEČENSKÉ PODNIKY

Večírky

Je zbytečné nazývat je cizím slovem,, soirée“. Je to vždycky večerní společnost, které dáme ráz jak obsahem tak formou. Podle obsahu můžeme uspořádati večírek taneční, literární, hudební, debatní. Podle formy může to být večírek přátelský, méně obřadný a v úborech jednoduchých, nebo representační, v předepsaném úboru a s leskem, jaký možno vyvinout v zařízení i pohoštění.

Na večírek se zve buď ústně nebo telefonicky, jde-li o společnost přátelskou, nebo tištěnými pozvánkami, jde-li o representační podnik. Na pozvánce je nutno udat nejen hodinu, ale i oblek.

Průběh večera je předem stanoven, jde-li o určitou náplň a je starostí domácí paní, aby udržela stanovený program. S programem se čeká, až je společnost pohromadě a volí se tak, aby neunavil, ale uspokojil. To je možno jen tehdy, jsou-li pozvaní stejného zájmu.

Provozuje-li se ve společnosti hudba či na pořadu je recitace, musí všichni sledovat pozorně přednes. Bylo by nešetrností bavit se při tom. Domácí mají se produkovat co nejméně, spíše se má dát přednost pozvaným hostům. Účastní-li se přednesu několik hostů, má být jak poděkování se strany hostitelů, tak potlesk od posluchačů poměrně stejný. Trapně se dotýká nepatrná pozornost toho, kdo současně vidí, že jiný je oslavován a vynášen. Proto se mají ti, kteří program večera naplňují, volit tak, aby byli pokud možno stejné umělecké vyspělosti; není-li to možno, uspořádá se program tak, aby nejdříve vystoupili umělci slabší, po nich teprve význačnějších kvalit. Jinak je lépe omezit program na produkci jednoho, ale vynikajícího hosta. To se děje zejména tehdy, zavítá-li do společnosti jako host známý umělec, který však byl předem o tom vyrozuměn, že bude účinkovat. Bylo by společenskou chybou pozvat umělce, nic mu předem neříci a pak jako samozřejmost očekávat, že bude společnost svým uměním bavit. Je-li náhodou požádán a zdráhá se, nesmí se nutit, projeví-li ochotu, je jeho přednes přijat s díkem, ale nesmí být unavován. Musí mu být jasné, že je hostem pro svou osobu, nikoli proto, aby pobavil společnost.

Při večírcích se připravuje studený bufet, pokud možno v jiné místnosti, kam je společnost pozvána, když už část večera uplynula. Nápoje se pak podávají po celý večer. Bud si hosté poslouží u bufetu sami, je-li to společnost malá a přátelská, nebo nabízejí nápoje služební, jde-li o společnost representační.

Při tanečním večírku se musí pečlivě dbát výběru hostí, aby bylo dost schopných tanečníků podle počtu dam. Cizí páni provedou nejdříve domácí dámy, domácí páni ujmou se dam cizích. Ale každý pán v uzavřené společnosti, kde je jeden druhému představen, musí zatančit s každou přítomnou dámou. Jsou-li některé z dam méně oblíbeny nebo méně skvělé tanečnice, všímají si jich domácí muži pozorně, aby se necítily zanedbávány. Proto je vždycky dobře mít po ruce mladší mužské příbuzné nebo tak dobré známé, aby ochotně tuto úlohu přijali.

Není nutno tančit neustále. Je-li dáma unavena, může se zcela klidně omluvit, ale samozřejmě nesmí v nejbližší době tančit vůbec. Až později, kdy je pravděpodobné, že její únava, kterou se omluvila, mohla pominout.

Při každé takové společnosti se zve jen tolik hostí, kolik se jich pohodlně může pohybovat v místnostech, jež se mohou pro společnost uvolnit. Je nutno, aby bylo dost sedadel, malých stolků, ale také dostatečná plocha k tanci, je-li na programu.

Je-li pánů náhodou méně než dam, které by si chtěly zatančit, pak musí páni velmi opatrně volit nejdříve dámy věkem a postavením váženější, ale pak všechny další. Žádnou není možno vynechat. Každou dámu odvede pán po tanci k sedadlu, při čemž je dáma zavěšena, počká, až si usedne, pak učiní krok zpět a teprve se obrátí a odchází. Nesmí se nikdy těsně před dámou otočit k ní zády. Bylo by nešetrné, kdyby zejména při nedostatku pánů některá dáma

KAZAKEVIČ, EMANUEL - JAR NA ODRE

KAZAKEVIČ, EMANUEL

JAR NA ODRE

Pravda, Bratislava, 1952
edícia Sovietska beletria
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra ruská, II. svetová vojna
404 s., slovenčina
hmotnosť 525 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,40 € DAROVANÉ

*mikpa*

Emanuel Kazakevič, laureát Stalinskej ceny, autor veľkolepého historického románu „Vesna na Odere", účastník bojov za slobodu sovietskej vlasti, čerpal tematiku pre svoje diela z tuhých bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne, vedenej proti hitlerovskej tretej ríši.

Po stroskotaní himmlerovskej defenzívy na rieke Visle sa vojna chýlila k svojmu koncu, víťaznému pre Sovietsku armádu, tragickému pre nacizmus — a vytúženému celým svetom.

Keď padly nemecké pevnosti, zostala Nemcom na východnom vale už len Odra, jediná prirodzená obranná čiara, ktorá mohla ako-tak dočasne zadržať postup víťazných sovietskych branných síl. Lež aj táto posledná nádej stroskotala. Stalinská geniálna strategia a vyspelá bojová technika zlomily húževnatý a zúfalý odpor nemeckých jednotiek. Ako živelná, dravá riava sa valily sovietske tanky a divízie všetkými cestami východného Nemecka na západ, na Berlín, do hniezda hitlerovského zla, aby urýchlily bezpodmienečnú kapituláciu fašistickej, hysterickej nadutosti, namyslenosti a zločinnosti.

Kazakevičovo dielo „Jar na Odre” je dokumentárnou kodifikáciou hrdinských činov sovietskeho vojaka, bojujúceho za spravodlivú vec proti zločincom, čo bez akejkoľvek príčiny pustošili jeho vlasť, ničili mestá a dediny, vraždili nevinných ľudí, odvliekali starcov, mládež a deti na otrockú prácu do Nemecka, na výrobu bojového materiálu, ktorý mal znivočiť sovietske územie a vykynožiť jeho obyvateľov.

Autor dáva čitateľovi možnosť soznámiť sa s dokonalými, mravnými typmi sovietskych ľudí, odchovaných na učení Lenina a Stalina. Duševnou náplňou sovietskych bojovníkov za slobodu a nezávislosť Europy, gniavenej hitlerovským imperializmom, je precítené vlastenectvo a hlboký cit pre medzinárodné bratstvo a solidaritu pracujúceho ľudu.

Ofenzívu sovietskych frontov a hlavne boje divízie generála Tarasa Petroviča Seredu premieta autor pred čitateľom ako grandiózny film o páde fašistickej moci. Dramatický obsah a umelecká forma Kazakevičovej tvorby upútajú na seba čitateľovu pozornosť, ktorý ani na chvíľu sa nemôže odtrhnúť od jej pôvabného a dokonalého obsahu, ale dychtivo sleduje rapídny vývoj udalostí, plných prekvapenia a údivu nad hrdinstvom, sebaobetavosťou a disciplinovanosťou sovietskeho vojaka.

Líčenie predsmrtnej agónie nacistického režimu a hlavne samého Hitlera, ktorý si ešte nedávno namýšľal, že je pánom sveta, a ktorého zahnal víťazný postup sovietskych armád takmer do „myšacej diery", dokazuje, akými zúfalými spôsobmi chcela fašistická zločinecká klika uniknúť pred zodpovednosťou za vojnové zločiny a takto vyhnúť trestajúcej ruke, právom likvidujúcej nebezpečné blúznenie rasovej a nadľudskej ideologie hitlerovských fantastov.

Sovietska „Zástava víťazstva" nad kopulou berlínskeho Reichstagu je symbolom novej, ozajstnej demokratickej jari nielen oslobodenej Europv, ale aj samého Nemecka a popri ňom novej jari všetkých z fašizmu vyslobodených národov.

A skutočne, 73. nemecká divízia bola pri Varšave rozdrvená na prach. Jej vojaci sa rozutekali, kto kde mohol, a poodha-dzovali zbrane. Delostrelecký pluk celý padol do zajatia. Ešte často stretával Oganesjan zajatcov z tejto divízie. Hoci cítil, že kerčské dni sú celkom pomstené, predsa sa vypytoval vojakov 73. divízie dlho, dôkladne, a s chuťou preberal podrobnosti porážky, zaujímajúc sa o osud plukov, práporov, ba aj jednotlivých dôstojníkov, ktorých priezviská poznal. O 73. divízii vedel naozaj všetko.

Teraz sa mu znezrady dostali do rúk ešte dvaja vojaci tejto divízie. Začal sa ich vypytovať, ako zvyčajne, škodoradostne sa uškierajúc, našeptával podrobnosti, ktoré Nemcov prekvapovaly.

Jeden z nich — mladý, vysoký Nemec s plavou šticou — na otázku tlmočníka, za akých okolností padol do zajatia, odpovedal, že jeho i kamaráta chytil ruský vojak na odľahlom majeri, kde sa skrývali, aby sa preobliekli do civilných šiat a dostali sa domov.

— Opýtaj sa, kde je jeho domov, — povedal Lubencov.

Oganesjan sa opýtal a dostal odpoveď:

— Schneidemuhl.

Lubencov sa zachvel. Bola to podarená vec. Až ho prekvapilo, že Oganesjan tak flegmaticky prijíma Nemcovu odpoveď. Nuž, áno! Tu končil tlmočník a začínal prieskumník.

Lubencov poslal ostatných Nemcov na sberný bod vojnových zajatcov a za tlmočníkovej pomoci začal sa podrobne a obratne vypytovať Nemcov zo Schneidemuhla.

Zajatci udali toto:

Mesto Schneidemuhl — po poľsky — Pila — leží na rieke Kuddow. Prechádza cezeň „ríšska hradská č. 160”, ktorá vedie k Baltskému moru, na Kolberg, „ríšska hradská č. 104”, ktorá vedie cez Stettin až po Lubeck, v provincii Hannover a trocha západnejšie „ríšska hradská č. 1” — na Berlín a ďalej na Magdeburg, Braunschweig, Dortmund, Essen, Düsseldorf, Aachen.

Nemec s plavou šticou, o ktorom vysvitlo, že je šoférom, obzvlášť vychvaľoval túto poslednú „ríšsku” hradskú.

— Táto hradská, — rozprával, a nie bez namyslenosti, ako podnikateľ, ktorý po vystavaní cesty odovzdáva stavebníkovi prácu, — je výborne asfaltovaná a výborne zariadená. Tá vás dovedie do Berlína, priamo do stredu mesta, na Alexanderplatz. Tri hodiny dobrej cesty autom. Na tieto pohostinné slová Nemca sa Lubencov nemohol zdržať úsmevu. Nemec-šofér sa cítil vo vlastnom živle, vyvaľoval oči a nadšeným slohom sprievodcu pokračoval:

— Hradská číslo jedna je v Nemecku najdlhšia a okrem autostrády je najlepšie zariadená... Vedie ďaleko-ďaleko, až po samu belgickú hranicu.

— A koľko je to? — opýtal sa Lubencov.

—    Vyše osemsto kilometrov...

Lubencov sa rozosmial. Jemu, človekovi z Ďalekého východu, táto vzdialenosť pripadla smiešnou. Od hranice po hranicu — osemsto kilometrov! Spomenul si na priamurské diaľky, kde tisíc kilometrov je ako kameňom dohodiť. Spomenul si tiež na „zelenú ulicu”, dlhú asi štyritisíc kilometrov, o ktorej počul včera od generála-tankistu.

— Nuž, dobre, bližšie k veci, — povedal nakoniec. — Nech hovoria o Schneidemuhle.

Zajatci začali rozprávať.

Zo severu a z východu je mesto obkolesené lesným pásmom. „Stadtforst”. Vraj, vedia, kde sú staré pevnostné tvŕdze. Najstaršia a najväčšia leží pätnásť kilometrov na východ od mesta. Tam sú i zákopy. Päť kilometrov na juh je ešte jedna tvŕdza — „Walter”. Medzi tvŕdzami sú staré betónové guľometné hniezda. Sú, pravda, veľmi zanedbané, zarástly trávou a kvetmi, často sa v nich hrávaly deti. Veď hranicu odsunuli ďaleko na východ! Lesy sú bohaté na jazerá a potoky, ktoré sa vlievajú do Kuddowa.

Zajatci svoje údaje starostlivo pozanášali na schému a dopodrobna vysvetlili každú čiaročku.

Pokiaľ ide o mesto samo, je to obyčajné mesto s kasárňami, s pílami, s pamätníkom Fridricha Pruského, s fabrikami na výrobu povrazov a starodávnymi nemeckými kostolmi. Jeden zajatec býva na Hindenburgplatzi, v strede mesta a druhý — na Berlinerstrasse, na západnom kraji. Tam majú príbuzných a práve...

— Rozumiem, — povedal Lubencov. — Opýtaj sa ich na rieku, aká je to rieka. Bude ju treba prekonať.

Malá, ale na vodu bohatá rieka Küddow je prítokom rieky Netze; obmýva mesto s juhovýchodu a delí ho na dve nerovnaké čiastky: na menšiu — východnú a na väčšiu — západnú. 

...........................................................................

.... posledná veta ...

Táto zem, vedomá si vlastnej mohutnej sily, mierumilovná a mocná vchádza do mierového života — ako nádej utláčaných a postrach utlačovateľov.

FAGLIC, ANDREJ - NÁVRATY DO RODNÉHO KRAJA

FAGLIC, ANDREJ

NÁVRATY DO RODNÉHO KRAJA

Pravda, Bratislava, 1989
Naše vojsko, Praha, 1989
edícia Memoáre
prebal Vlastimil Herold
6.500 výtlačkov
075-004-89 NDR

história, II. svetová vojna, životopisy,
224 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 340 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

4,00 € PREDANÉ

*mikpa* *kat-his*

Spomienky generála Faglica, jeho životný osud, ktorý ho zavial do hitlerovské ho Nemecka, jeho návraty do rodného kraja sú významným príspevkom k našim najnovším dejinám. Od začiatku do konca knihy s napätím sledujeme autorovo sugestívne rozprávanie o ilegálnom úteku na Slovensko, o jeho účasti na sovietsko-nemeckom fronte a prebehnutí z tzv. rýchlej divízie k Červenej armáde, o jeho víťaznom návrate s jednotkami 1. československého armádneho zboru v ZSSR do vlasti a zapojení sa do oslobodzovania republiky. Otvorené, pravdivé vyjadrenie mnohých objektívnych skutočností, videných cez prizmu vojaka v prvej línii, vystihuje činnosť, zážitky a pocity predovšetkým autora samého, ako aj jeho najbližších druhov, s ktorými pracoval a bojoval, ľudí, s ktorými sa stotožňoval či nestotožňoval. Andrej Faglic nerieši vo svojich memoároch otázky „vysokej stratégie“ ani operačného umenia, približuje čitatelovi len to, čo osobne zažil a videl, čo mohol v tom čase pochopiť a posúdiť. Prostredníctvom osobných zážitkov presvedčivo ukazuje, ako sa svetový konflikt stal previerkou hodnôt a charakterov ľudí, sociálnych vrstiev i celých národov. Živou formou sa mu podarilo opísať nielen jednotlivé bojové akcie a operácie, všedné i sviatočné dni na fronte, ale aj vnútorné stavy svojich spolubojovníkov v zložitých podmienkach vojny a v mimoriadne ťažkých situáciách. V širšom zábere autor približuje svoj podiel vojaka, osvetového dôstojníka 3. československej samostatnej brigády v ZSSR na protifašistickom zápase, na záverečných bojoch o oslobodenie republiky a poukazuje na korene mnohých zápasov o jej vnútornú a zahraničnopolitickú orientáciu, na jej formovanie a usporiadanie.

Kniha Andreja Faglica odhaľuje čitatelovi nové skutočnosti, prináša nový pohľad na udalosti z obdobia vojny, o ktorej aj napriek časovému odstupu nebolo ešte stále všetko povedané.

Na svahoch číhal nepriateľ

Cez obec Konskú sme prechádzali 1. februára a pokračovali k vzdialeným vyvýšeným svahom. Kráčal som z nohy na nohu vedľa náčelníka štábu a premýšľal o uplynulých dňoch. Za tých dvadsať dní ma povinnosť vojaka-komunistu spojila s osudom tohto bojového kolektívu. Veľmi dobre som si všímal všetkých - od veliteľa práporu až po veliteľov čiat. Zložité bojové situácie nás natoľko preverili, že sme sa jeden na druhého mohli pri plnení bojových úloh naozaj spoľahnúť.

Veliteľský zbor práporu bol dobre zladený a skúsený. Už som spomínal, že druhému práporu samopalníkov velil kapitán Oto Šacher, rodák z Ivančic pri Brne. Jeho zástupcom bol nadporučík Arnošt Klein a náčelníkom štábu poručík Eugen Ritterstein. Šéflekárom práporu bol podporučík Dezider Hercz. Funkciu osvetového dôstojníka práporu som vykonával ja. Veliteľom 1. roty bol podporučík Gregor Stegura, 2. rote velil podporučík Jozef Petráš a 3. rote podporučík Ivan Dubanič. Prieskumnú čatu práporu viedol rotný Vincenc Peregrin. S týmto veliteľským zborom zdieľal všetky bojové radosti i starosti styčný dôstojník sovietskej armády kapitán Kosťjum, rodák zo Sibíri. Aj velitelia čiat boli skúsení vojaci; na svojich pleciach niesli hlavnú ťarchu boja a statočne hájili česť svojej roty a práporu. Roty boli doplnené asi na sedemdesiat percent.

Keď sme zastali na mierne vyvýšených svahoch, začali sme sa orientovať. Pred práporom v smrečianskom údolí ležala dedinka Žiar, naprieč od nej vľavo Veterná Poruba a na západ Smrečany. Smerom na Liptovský Mikuláš vyčnievala zalesnená kóta Nicovo a od nej sa tiahol vyvýšený svah pozdĺž rieky Smrečianky až pod Liptovské hole. Pred naším práporom išla prieskumná rota brigády pod velením nadporučíka Lehára a za ňou v hlbokom snehu prápor. Postupovali sme rozčlenení do hĺbky i do šírky, no opatrne, ako by sme cítili, že nepriateľ je blízko, že musíme byť stále pripravení vstúpiť s ním do boja.

Keď sme sa blížili k okraju lesa nad horným koncom dediny Žiar, zistili sme, že na protiľahlom svahu je akosi rušno. Obyvatelia Žiaru potvrdili naše obavy. Prezradili nám, že Nemci tam za účasti miestneho obyvateľstva budujú obranné pásmo.

V Žiari sme dostihli prieskumnú rotu. Nadporučík Lehár nám oznámil, že v úzkom údolí Smrečianky, obkolesenej miernymi svahmi, nepriateľ obsadil západné úbočie a na jeho chrbte vybudoval obranné postavenie. Prieskumom už zistil, že tam Nemci majú okopy. Veliteľ práporu a velitelia rôt vedeli, že tie sú pre dobývanie ťažším orieškom ako súvislý pás zákopov. Okopy bývajú totiž rozsiate po celom teréne a sú uskupené do hĺbky. Guľomety majú hlavné a záložné palebné postavenie. Delostrelectvo sa na ne ťažko zastreľuje, preto musí strieľať na každý bod a na každý okop osobitne.

Po krátkom rozhovore sa veliteľ práporu rozhodol overiť si tieto informácie vlastným prieskumom. Na prieskume sa zúčastnila prieskumná čata pod velením rotného Peregrína, za ňou išla rota podporučíka Petráša. Veliteľ nariadil príslušníkom štábu práporu a veliteľom rôt pozorne sledovať činnosť nepriateľa. Keď bola Petrášova rota vzdialená asi 300-400 metrov od Žiaru smerom k obrane nepriateľa, ten spustil na našu prieskumnú čatu silnú guľometnú paľbu; o chvíľu dopadlo aj niekoľko mín medzi družstvá Petrášovej roty a do dvorov, odkiaľ prieskum vyšiel. Čaty šli ďalej, ale čoskoro boli pritlačené k zemi. Keď veliteľ práporu videl, že situácia je beznádejná, dal rozkaz na ústup. Len čo sa čaty stiahli, začalo sa sporadické delostrelecké ostreľovanie strednej a hornej časti dediny. Dve roty zaujali obranu na kraji lesa nad Žiarom a jedna rota ostala vysunutá na okraji dediny v priestore, odkiaľ robila prieskum.

BHATTAČÁRJA, BHABANÍ - VEĽKÝ HLAD

BHATTAHARYA, BHABHANI

VEĽKÝ HLAD
(So many Hungers!)

Matica slovenská, Martin, 1951
edícia Prekladová knižnica MS (7)
preklad Tatiana Ruppeldtová
prebal Osvald A. Klapper
1. vydanie, 6.600 výtlačkov

beletria, román, literatúra indická,
256 s., slovenčina
hmotnosť 360 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

NEDOSTUPNÉ

*mikpa* *kat-belx*

„Veľký hlad“ je otriasajúcou, ale pravdivou knihou o dnešnej Indii. Udalosť, okolo ktorej sa točí celý tento román, je veľký hlad, čo zachvátil Indiu v nedávnej druhej svetovej vojne. S napätím a rozhorčene sledujeme, ako hlad zasiahol do životov ľudí, ako hynuli slabí a chudobní a ako sa proti nemu vedeli zabezpečiť mocní a bohatí. Spisovateľ vykreslil v knihe verne i príslušníkov indického ľudu, i inteligencie, alebo bezcitnej vládnúcej buržoázie, a napokon aj anglických a iných utláčateľov. Vidíme, ako sa India zmieta vo vojne, s ktorou ubiedení indický ľud nemá nič spoločného. Tento ľud predovšetkým sa naučíme poznávať, ale aj zem, ktorú obýva a pracne obrába.

Vlani sme vydali román „Cesta do Indie“. Bola to kniha o Indii, ktorú napísal Angličan. Túto knihu však napísal Ind a je preto dobre porovnať, ako sa na veci dívajú dvaja ľudia, ktorí majú tak málo spoločného. Angličan Forster čestne uznáva, že vykorisťovanie Indie Anglickom musí prestať, ale jeho stanovisko je predsa ovplyvnené prístrojom národa, ku ktorému patrí. Okrem toho je už pre dnešné časv nedostačujúce. India sa odvtedy zmenila a zmenil sa poriadne i vývin vecí na svete. Kniha Inda Bhattáčárju, ktorá je veľkou obžalobou Anglie, doplňuje a opravuje teda knihu Forsterovu. Čitateľ, ktorý si ich prečíta obe, vnikne spoľahlivo do celej sféry problémov anglo-indických vzťahov a nadobudne presvedčenie, že tieto vzťahy patria výlučne minulosti, pretože boly založené na koloniálnom vykorisťovaní. V budúcnosti stojí pred nami veľká, slobodná India, ktorá čoskoro sa dá na cestu novej Číny a o ktorú sa musíme zaujímať. Osud stámiliónov ľudí tejto krajiny bude potom vplývať na osud celého sveta. Najprv však sa musí indický ľud zbaviť nielen anglických kolonizátorov, ale aj vlastnej príživníckej buržoázie — a práve na tieto problémy poukázal autor knihy neobyčajne bystro. Stará, tajomná a ospanlivá India mizne, rodí sa nová, činná a revolučná, ktorú najlepšie môžeme poznať z kníh pokrokových indických autorov, ako je aj B. Bhattačárja.

6. KAPITOLA

Letná obloha stratila už svoju trblietavú žiaru, studený vietor od pobrežia chladil súmrak, a predsa obidvom mužom perlil sa pot na hrudi. Ťažko oddychovali. Ich ťažký rybársky čln, ktorý poháňali dvoma veslami, letel rýchlo po prúde. Dve veslá pracovaly za štyri.

„To najhoršie už máme za sebou, “ povedal Kanu a utrel si pot koncom svojej dhoti. „Už len kúsok — sotva sto záberov veslom. K tamtej húštine na ohybe rieky. Dobré miestečko. Tam čln bezpečne ukryjeme. “

„Len pomalšie, Kanu b h a i, “ odvetil jeho spoločník, mladý rybár, s uľahčením v zadychčanom hlase. „Nech nás trochu prúd nesie. “

Čln sa pomaly kĺzal po rieke a bočil k zátoke stále ďalej a ďalej od siete nebezpečenstva.

Japonské vojnové loďstvo ovládalo vody morského pobrežia. To bolo to nebezpečenstvo. Široká hruď Bengálska ležala odhalená a nestrážená pred útokom od mora. Nepriateľ by mohol pristáť na pobreží. Čo potom? Nájde vypálenú zem, pevne odpovedala vláda. Bude treba spustošiť tisíc míľ krajiny okolo dolného toku bengálskych riek, spustošiť. Treba začať s dopravnými spojmi — člnmi. V tomto kraji, takom bohatom na rieky, je čln všetkým — vozom, automobilom, nákladným vlakom — všetkým. Bez člnov bude nepriateľ stratený, bezmocný.

Zhabte člny! Zničte člny! Veľké člny odvlečte!

Tak prišli do Báruní, ako i do päťsto iných dedín, prisluhovači vládcov ničiť člny a priviedli si na pomoc vojakov. Zhabali päťdesiat člnov, ale niekoľko ešte chybelo. Ničitelia mali so sebou soznamy o počte člnov v každej dedine. Bengálski vládcovia konali svoju úlohu dôkladne.

Nebol to akt tyranstva, násilia. Majitelia člnov dostávali náhradu. Vládni prisluhovači niesli so sebou plné mešce peňazí. Ale nevedomí rybári reptali, nechceli pochopiť, že je to pre nich výhodné. Keby prišli Japonci, vari by zaplatili za člny? A potom, zaiste i rybári musia mať nejaké povinnosti k svojmu štátu, ktorému hrozí veľké nebezpečenstvo.

Rybári, zadubené mozgy, chovali sa tak, ako by ničitelia člnov boli väčším nebezpečenstvom!

Dielo bolo takmer skončené. Zhabané člny ležaly nakopené na brehu rieky. Ale čo tých päť, čo ešte chybí?

Kanu bežal na pomoc svojmu priateľovi, rybárovi. Pri západe slnka prevážali čln s miesta na miesto, aby ho zachránili pred nepriateľom, aby ich nepriateľ nechytil. Teraz sa už skoro sotmie. Ráno už budú ničitelia člnov preč. Život ubehlíkov bude zachránený.

Kanu, vyziabnutý dedinský mládenec, vyvíjal sa v posledných rokoch veľmi rýchlo. Bol už taký vysoký ako jeho otec a pod nosom mu už hustly čierne chĺpky.

„Kto sú to — tí Japonci? “ spýtal sa rybár, čudujúc sa v duchu. Pred týždňom ktosi z dediny počul to slovo a teraz už bzučalo všetkým v ušiach, vo dne v noci.

„Cudzinci, “ odvetil Kanu s úškľabkom. „Všetko cudzinci — ako Angláni, Nemčúri, Číňania — aj Japóni. “

„Aj Iráni a Turčiská a Arménci, “ doložil rybár mená, ktoré poznal. „Všetko cudzinci. Prečo netrčia pri vlastnom kozube? Čo to za šialenstvo, čo ich ženie cez sedem čiernych vôd k domovom pokojamilovných ľudí, aby ich ničili? “

......................................................................

... posledná veta ...

"Čím vac nám priťahujú okovy, tým viac sa ony uvoľňujú."

BONDAREV, JURIJ - BREH

BONDAREV, JURIJ

BREH
(Bereg)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
preklad Milan Tokár
prebal Peter Horváth
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13-72-107-77

beletria, román, vojna, literatúra ruská
468 s., slovenčina
hmotnosť: 590 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

0,20 €

*mikpa* *kat-belx*

Jurij Bondarev (1924) patrí k tým spisovateľom strednej generácie, ktorí si každým novým dielom upevňujú pozíciu medzi poprednými súčasnými tvorcami a vzbudzujú zaslúženú pozornosť čitateľskej verejnosti i literárnej kritiky. U nás vyšli takmer všetky jeho diela — romány s vojnovou tematikou (Prápory žiadajú paľbu, Posledné salvy, Horiaci sneh) aj prózy zo súčasnosti (Tíšina, Dvaja, Príbuzní). Vo všetkých dielach priniesol niečo nové a objavné — jeho vojnové romány patrili k tzv. „druhej vlne“ vojnovej literatúry, ktorá zbavovala pátosu heroizmus sovietskych vojakov v krutých skúškach druhej svetovej vojny a kládla dôraz predovšetkým na „pravdu zákopov“, ako sa vyjadrovala kritika. V románoch zo súčasnosti zase nastoľoval aktuálne problémy, ktorými žila spoločnosť najmä po XX. zjazde KSSZ. Bondarev je vyslovene generačným spisovateľom, píše predovšetkým o tom, čo prežívala a pociťovala generácia jeho súčasníkov. Títo ľudia sú dnes päťdesiatnici, a to je vek zrelosti, vrcholu tvorivých síl a životných skúseností. Preto sa od nich oprávnene vždy čaká slovo vážne a závažné.

Vo svojom najnovšom románe Breh Bondarev takéto slovo povedal. Je to zatiaľ najrozsiahlejšie autorovo dielo a nepochybne aj najvýznamnejšie, nasýtené myšlienkovými i umeleckými hodnotami. Obidva doterajšie hlavné motívy Bondarevovej tvorby — vojna a súčasnosť — tu splynuli do jedného celku a spôsob, akým ich autor rozvinul, oprávňuje tvrdiť, že vytvoril jedno z najvýznamnejších diel povojnovej sovietskej literatúry.

Román je konštrukčne rámcovaný opisom návštevy dvoch sovietskych spisovateľov v Hamburgu. V čase návštevy vysvitne, že organizátorka celého podujatia je tá istá Emma, s ktorou Nikitin, vtedy poručík Sovietskej armády, prežil v posledných dňoch vojny, už po páde Berlína, svoju prvú čistú, romantickú lásku. Dramatický príbeh tejto lásky — sovietsky dôstojník a Nemka! — tvorí centrálnu časť románu. Aké bohatstvo typov, životných postojov a myšlienok vedel autor vtesnať do tohto príbehu!

Bolo by iste banálne, keby si títo dvaja ľudia po rokoch oživili starú lásku. Bondarev nešiel takouto lacnou cestou, ale využil tento motív inak — ako východisko reflexií o tom, ako životné osudy formujú ľudí, ako ich poznačujú a determinujú. Nejde tu o romantické stretnutie milencov po dlhých rokoch rozlúčky, ide o poznanie zložitého, často tragického, no nesmierne bohatého sveta, v ktorom žijeme. Preto aj rozhovory sovietskych spisovateľov so západonemeckými hostiteľmi nemajú len funkciu orámovať ľúbostný príbeh z vojnových rokov, ale sú organickou časťou autorovho veľkého zamyslenia o svete a človeku za posledných tridsať rokov. Zamyslenia, ktoré obohatí každého čitateľa.

V jedálni, veľkej, zafajčenej, zaliatej slnečnými lúčmi, zaplnenej vojakmi jeho čaty, v zhone a chaose čulého hovoru, smiechu, vtipkovania, všeobecného vzrušenia okolo stola, ihneď privítali oneskorený Nikitinov príchod natešenými výkrikmi: „Á, poručík, sadaj na svoje miesto, všetko je nachystané! “ a bodavý nepokoj, ktorý pocítil na schodišti, ihned zmizol — zmizol ako zbytočné, nemiestne pripomínanie nebezpečenstva. A znova si pokojne pomyslel: „Pravdaže, kým sa všetko skvele vyvíja, netreba si nič vtĺkať do hlavy! Hlavné je, že žije moja čata a že žijem ja! čo ešte treba? “

Väčšina vojakov sa hrčila pri kraji stola, hučala za čatárom Meženinom, ktorý postojačky pridržiaval kolenom vrece na stoličke, krútil na remienku hodinky, čo vybral zo škatuľky, hľadel na vojakov prižmúrenými očami a hlasno hovoril: — Pouvažujme, bračekovci, čo by sa dalo dostať za takúto vecičku? Opekaná bravčovinka, pivo a všelijaké nemecké žranice. Vzniká otázka, ako to urobiť? Zahútam sa — a ved je to hračka! Tatkin, počúvaj! Po raňajkách zájdeš naproti k majiteľovi zatvoreného obchodu a ponúkneš mu: reku, tak a tak, nemáte záujem o hodinky na základe vzájomnej dohody o výmene, po dobrom, hoci my by sme vás, paskudy, mali zahrdúsiť, no ako-tak sa ovládame! Niet námietok, aby sme korisť využili týmto spôsobom?

— Horkýže! Tatkin to zvládne, ten má plnú hlavu číslic! Ako kolchozný účtovník iste trieskal do počítadla ani do pianína! Staršinom by ho mali urobiť, ten ráta ani snajper! — rehotali sa za Meženinom a tam, v dave, začali s láskou stískať, potľapkávať po pleciach, po šiji maličkého, ryšavého Tatkina, vždy poriadneho, Šetrného, gazdovlivého mieriča tretieho dela, ktorý sa až zohol, rozkašlal pod náporom dobrosrdečných buchnátov vojakov. — Veru keby bol Tatkin intendant, druhý raz by sme mohli útočiť na Berlín! Náš Tatkin, to je priam generál bez hodnosti, mozog sa mu hýbe všetkými smermi!

— Vari sú vo vreci samé hodinky? — prezvedal sa Tatkin, polichotený všeobecným uznaním jeho hospodárskych zásluh, a Šikovnými rukami otvoril zips na vreci. — Co je tu? Tuším šuští papier... Čože je to?

— Milióny, Tatkin, poriadne sa pozri, bodaj ťa porantalo! — skríkol Meženin. — Fricovské ríšske marky, došlo ti, nie? Možno za ne kúpiť kravu a celý dom, ba ešte i Nemku na dôvažok, čo prstíkom láka z obloka za cigarety, chápeš? Sem pozri, Tatkin...! — A Meženin, ktorý vopred vedel, aký dojem teraz vyvolá, vytrhol z vreca hrubý zväzok bankoviek a pleskol ním o kraj stola. — V každom takom je päťtisíc! Co hľadíš ako teľa na nové vráta? Ber tento zväzok na prieskum, Tatkin, a vyňuchaj v akomkoľvek kráme, či ich berú alebo nie. A bude sa s nimi dať žiť, bračekovci!

— Vari sú to naozaj milióny? — zhíkol Ušatikov a natiahol ponad Meženinovo plece dlhý krk ako vták, usilujúc sa zblízka pozrieť na peniaze na stole. — To sme čosi ako kapitalisti? Vrece? Vari len nie naozajstné? — vykríkol prekvapene a nadšene, ako mal vo zvyku.

— Vyzerá to tak, že si sa stal milionárom, chlapče, otvor vrecká!

— Načo je nám toľko? Co s nimi? Hrôza...!

— S kašou ich zješ, zajedať ich budeš a ešte si pôjdeš po dupľu! Nebudeš otáľať...!

V nákazlivom návale vzájomnej lásky sa vojaci sácali, zo samopaše teraz mocne tľapkali Ušatikova po pleciach, po chudučkom chrbte, upokojovali ho týmto družným stís-

.............................................................................

... posledná veta ...

A už bez bolesti, lúčiac sa so sebou samým, pomaly plával na kompe, nasiaknutej vôňou sena, v teplej poludňajšej vode, plával, približoval sa, no nijako sa nemohol priblížiť k druhému brehu, zelenému, vytúženému, slnečnému — k prísľubu života.

KONVOLUT Č.3

KONVOLUT Č.3

VEVERKA, EMILIAN
SBÍRKA VÝKLADŮV A KÁZÁNÍ XIII.
Rohlíček a Sievers, Praha, 1863
náboženská literatúra,
184 s., čeština

SPENCER, HERBERT
VYCHOVÁNÍ ROZUMOVÉ, MRAVNÉ A TĚLESNÉ
Rohlíček a Sievers, Praha, 1879
edícia Bibliotéka učitelská (3)

Preklad Josef Úlehla

psychológia, výchova, pedagogika

130 s., čeština

MARKRAB, KLEMENT

CYKLICKÁ KÁZÁNÍ I. 

O Bohu vůbec

Čtyřiadvacet řečí na neděle a menší svátky od neděle I. adventní až do neděle V. po Velikonoci

Cyrillo-Metodějské knihkupectví, Praha, 1892

náboženská literatúra

102 s., čeština

hmotnosť: 460 g
tvrdá väzba, dobová preväzba
stav: dobrý

15,00 € PREDANÉ

*kvaja* *kat-nab*

SYDYKBEKOV, TUGEĽBAJ - ĽUDIA NAŠICH DNÍ

SYDYKBEKOV, TUGEĽBAJ

ĽUDIA NAŠICH DNÍ
(Ľudi našich dnej)

Matica slovenská, Martin, 1952
edícia Slovanská knižnica (41)
preklad Matej Andráš
prebal Osvald A. Klapper
1. vydanie, 4.400 výtlačkov

beletria, román, literatúra kirgizská,
416 s., slovenčina
hmotnosť 480 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,90 €

*mikpa* *kat-belx*

Už je druhá polovica februára, ale zima je ešte v plnej sile — druhá vojnová zima. V horách zúria metelice. Sneh zavalil ulice dediny. V noci sú také tuhé mrazy, že sa nad ránom aj horské riavy pokrývajú kôrou ľadu. V dedine B. však nezamrel život. Predtým neboli kolchozníci o tom čase príliš zaneprázdnení prácou. Zbožie bolo už dávno vymlátené a nasypané do sýpky. Zrno na siatie bolo roztriedené. Krm pre dobytok bol nachystaný na celú zimu, Starý rok sa skončil a nový ako by sa ešte nebol začal. Ale teraz treba o všetkom myslieť zavčasu. V dedine zostalo málo chlapov. Teraz musí každý pracovník stačiť j urobiť prácu za dvoch silných. Front potrebuje okrem chleba a mäsa veľa teplých vecí. Kolchozníci pracovali ešte s väčšou horlivosťou ako lanského roku. Ako by v nich tĺklo jedno veľké srdce, ktoré ženie do celého tela, do každého vlásočka krvnej cievy čistú krv — tak žila v tie dni dedina B. Ľudia sa nezachveli v ťažkom roku štyridsiatom prvom a nezachveli sa ani v dňoch veľkej stalingradskej bitky. Tam, na brehoch Volgy, hľadeli najlepší synovia otčiny smrti do očí a v ťažkých bojoch vysiľovali nepriateľa. Bojovali o každú piaď rodnej zeme, o každý kameň. Boly to ťažké dni. Ešte nikdy neviselo smrteľné nebezpečenstvo tak nízko nad hlavami. Ale tak ako predtým — z kraja do kraja, počínajúc od severných ľadov až po priestranné stepi juhu, nieslo sa celou krajinou pevné heslo: „Smrť hitlerovským okupantom! “, „Víťazstvo bude naše! “

To heslo znelo aj v dedine B.

A víťazstvo dozrievalo.

Pri Stalingrade na krídlach hitlerovských vojsk boly soskupené obrovské sily. Zaznel rozkaz vodcu. Úder zdrvujúcej sily zahrmel na nepriateľa. Zprávy hovorily o obkľúčení, o zničení a zajatí veľkej nemeckej armády. A nič už nemohlo zadržať víťazný postup Červenej armády.

Celou krajinou preletel radostný pocit úľavy. Doletel ako nezadržateľná vlna aj do dediny B. Deň plného víťazstva ešte nie je blízko, bude ešte treba prekonať mnohé ťažkosti a priniesť mnohé obete, ale už sa brieždi, už svitá tento jasný deň. Zvesť o úplnom víťazstve priletí do dediny na orlích krídlach.

Ľudia pokračujú v práci s novými silami. V každom dome žiari plameň skoro do úsvitu. Ženy pradú vlnu, pletú pančuchy a rukavice.

Chlapi majú iné povinnosti. Akman po odovzdaní štyridsiatich koní pre potreby frontu vzal pod svoju ochranu ešte ďalších päťdesiatpäť koní. Nikomu ani na um neprišlo, že by tie kone mohlo ešte potrebovať vojenské veliteľstvo. Boly medzi nimi kone vyčerpané, s odrenými hrivami a chorými nohami. Pravda, neboly to ešte staré kone, mohly sa ešte zotaviť.

Akman povedal:

— Vykrešem ich. Ak nie všetkých päťdesiatpäť, tak v krajnom prípade aspoň dvadsať ich bude súcich pod sedlo a ostatné použijeme na oranie a na inú prácu.

Ak Akman povedal „urobím“, znamená to, že sa možno

............................................................................

... posledná veta ...

"Rýchlejšie, moji milí, rýchlejšie!"

STEHR, HERMANN - SVÄTÝ DVOR I., II.

STEHR, HERMANN

SVÄTÝ DVOR I., II.
(Der Heiligenhof)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava
edícia SPKK (46) (47)
preklad Mária Nemcová
prebal Štefan Bednár

beletria, román, literatúra nemecká,
522 s., slovenčina
hmotnosť: 730 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,60 € spolu za oba zväzky

*mikpa* in *kat-belx*

Kamenár v meste, ktorému sverili zhotovenie sintlingerovského pomníka, sám nazýval sa sochárom, pretože za mladi sa pokúsil o umelecké vzdelanie, čo rýchle zlyhalo. Od tej doby bol kazičom, ktorý na uskutočnenie každej objednávky potreboval raz toľko času, pretože pred začatím nejakej práce musel zápasiť s divým osím rojom prepiatej fantázie. Možno len z márnomyseľnosti sa vrhol do toho vnútorného víru, aby ochutnal tieseň „pravého umelca” a aby presvedčil objednávateľov o vynaliezavosti svojej hlavy. Pre Svätý dvor splodil najprv rotundy so zemeguľami, na kopuli sediacich alebo lietajúcich géniov, stĺpovité haly so schodmi, symbolické figúry, ktoré sa oháňaly raz vyhasnutými fakľami, raz piesočnými hodinami a ktoré vymýšľal vo všetkých postojoch premýšľania a zádumčivého veštenia. S touto pestrou smesou plánov tvrdošijne sa otáčal pred Sintlingerom a jeho ženou, hoci mu hneď povedali, že ide len o prostý podstavec s krížom. Keď sa konečne spamätal zo svojho márnomyseľného poblúznenia a pochopil úlohu, bol hlboko sklamaný, spopolavel v tvári a urazený odišiel, ako by túto prácu pokladal pod svoju dôstojnosť. Tým sa obyčajne začínala jeho rýchla robota a dalo sa očakávať, že v krátkom čase sa splní nádej Sintlingerky. Sedliak sa čoraz viac odťahoval od tejto veci a ponechal svojej žene a Zenkerovi, aby vždy znovu nabádali „sochára”. A okrem tohoto mechanického podnetu ani nebolo nič, čo by bolo dielu prospelo, keďže prosté znenie venovania ustanovil Sintlinger a s neveľkou námahou vymohol u Johany rozhodnutie, aby pre klebety ľudí upustila od vysvätenia pomníka. Po uistení sochára, práca pokračovala cvalom, už aj rozkázal dať sa do vykopania vymeraných základov. 

Ale temer pred skončením privalila sa do dielne kamenárovej prekážka, za ktorú nebol zodpovedný. Nezdržala len stavbu pomníka, ale bola následkom udalostí, ktoré najzvláštnejším spôsobom zasiahly aj do života Sintlingerovho. Do onej doby zapadá hrozný nepokoj pre strašné banské nešťastie v Porurí, ktorý postrašil celé Nemecko.

Nedbanlivé obsluhovanie napúšťania uholného prachu vodou vyvolalo v bani „Gotthilf” v Gelsenkirchene požiar, ktorý sa so strašnou rýchlosťou rozšíril a svojím dusivým dymom naplnil veľkú časť stôl v poslednom poschodí, takže sa zdalo, že odrezal vyše sto robotníkov od vonkajšieho sveta a vydal ich napospas istej smrti. Celé Nemecko stŕplo od hrôzy a táto udalosť tvrdo doliehala na sedliacke obyvatelstvo, predovšetkým na tých, ktorí — ako obyvatelia Hemsterhus a okolia — boli tak blízko ohniska nešťastia. Zem, tá dôverná, bezpečná pôda života, zdala sa teraz mnohému mámivou a úskočnou prikrývkou, pod ktorou sa stahovaly nepredstavitelné hrozby, pod ktorou prebiehaly búrky hĺbok a nezvučne sa pripravovaly hroby, ktoré sa mohly v každej chvíli rozzeviť a nahltať sa ľudí. A pretože tento otras pripadol okrem toho do týždňov pred žatvou, keď sedliaka pri pohľade na zrejúce obilie uchvacuje omnoho živšia citlivosť pre blaho a zlo života, každý vystupujúci mrak sa zdal nebezpečnejším, vietor hvízdal príšernejšie a každá tichá horúčava tlačila zlovestnejšie než predtým. Táto- úzkosť, ktorú jeden pred druhým tajil, ale ktorú nemohol skryť, ešte sa zväčšila, keď dedinami preletela ako jazdec smrti zpráva, že pri vykopávaní obetí banskej katastrofy došlo k divým výstupom nielen medzi príbuznými, ale aj u zmenového robotníctva iných baní, ktorí obviňovali správu z lakomého zanedbávania bezpečnostných opatrení. Zúfalé ženy zúrily ako revúci orkán a kameňmi bombardovaly dvere a okná budov, takže nakoniec strhly k násiliu i baníkov, ktorí zpočiatku hroziví a zachmúrení, ale zdržanliví a rozvážni vyčerpávali svoju pozornosť a silu pri zachraňovaní úbohých

...................................................................

... posledná veta...

Odteraz znel vždy jasne ako hlas dieťaťa a teraz, keď sa jeho hlas milo vznáša nad dolinami a kopcami, ľudia v izbách si ho­voria: „Počúvajte, svätá Lenka spieva, ” prestanú roz­právať, vykročia pred dvere a s pohnutím načúvajú, dokiaľ zvon nedoznie.