SCHÄFEROVÁ, MARIE - SPOLOČENSKÝ BREVÍŘ

SCHÄFEROVÁ, MARIE

SPOLOČENSKÝ BREVÍŘ

Jaroslav Samec, Praha, 1947
prebal Emil Kotrba
5.000 výtlačkov

rodina, výchova, psychológia
352 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 750 g

tvrdá väzba, veľmi pekná dobová preväzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*kvaja* *kat-psy*

SPOLEČENSKÉ PODNIKY

Večírky

Je zbytečné nazývat je cizím slovem,, soirée“. Je to vždycky večerní společnost, které dáme ráz jak obsahem tak formou. Podle obsahu můžeme uspořádati večírek taneční, literární, hudební, debatní. Podle formy může to být večírek přátelský, méně obřadný a v úborech jednoduchých, nebo representační, v předepsaném úboru a s leskem, jaký možno vyvinout v zařízení i pohoštění.

Na večírek se zve buď ústně nebo telefonicky, jde-li o společnost přátelskou, nebo tištěnými pozvánkami, jde-li o representační podnik. Na pozvánce je nutno udat nejen hodinu, ale i oblek.

Průběh večera je předem stanoven, jde-li o určitou náplň a je starostí domácí paní, aby udržela stanovený program. S programem se čeká, až je společnost pohromadě a volí se tak, aby neunavil, ale uspokojil. To je možno jen tehdy, jsou-li pozvaní stejného zájmu.

Provozuje-li se ve společnosti hudba či na pořadu je recitace, musí všichni sledovat pozorně přednes. Bylo by nešetrností bavit se při tom. Domácí mají se produkovat co nejméně, spíše se má dát přednost pozvaným hostům. Účastní-li se přednesu několik hostů, má být jak poděkování se strany hostitelů, tak potlesk od posluchačů poměrně stejný. Trapně se dotýká nepatrná pozornost toho, kdo současně vidí, že jiný je oslavován a vynášen. Proto se mají ti, kteří program večera naplňují, volit tak, aby byli pokud možno stejné umělecké vyspělosti; není-li to možno, uspořádá se program tak, aby nejdříve vystoupili umělci slabší, po nich teprve význačnějších kvalit. Jinak je lépe omezit program na produkci jednoho, ale vynikajícího hosta. To se děje zejména tehdy, zavítá-li do společnosti jako host známý umělec, který však byl předem o tom vyrozuměn, že bude účinkovat. Bylo by společenskou chybou pozvat umělce, nic mu předem neříci a pak jako samozřejmost očekávat, že bude společnost svým uměním bavit. Je-li náhodou požádán a zdráhá se, nesmí se nutit, projeví-li ochotu, je jeho přednes přijat s díkem, ale nesmí být unavován. Musí mu být jasné, že je hostem pro svou osobu, nikoli proto, aby pobavil společnost.

Při večírcích se připravuje studený bufet, pokud možno v jiné místnosti, kam je společnost pozvána, když už část večera uplynula. Nápoje se pak podávají po celý večer. Bud si hosté poslouží u bufetu sami, je-li to společnost malá a přátelská, nebo nabízejí nápoje služební, jde-li o společnost representační.

Při tanečním večírku se musí pečlivě dbát výběru hostí, aby bylo dost schopných tanečníků podle počtu dam. Cizí páni provedou nejdříve domácí dámy, domácí páni ujmou se dam cizích. Ale každý pán v uzavřené společnosti, kde je jeden druhému představen, musí zatančit s každou přítomnou dámou. Jsou-li některé z dam méně oblíbeny nebo méně skvělé tanečnice, všímají si jich domácí muži pozorně, aby se necítily zanedbávány. Proto je vždycky dobře mít po ruce mladší mužské příbuzné nebo tak dobré známé, aby ochotně tuto úlohu přijali.

Není nutno tančit neustále. Je-li dáma unavena, může se zcela klidně omluvit, ale samozřejmě nesmí v nejbližší době tančit vůbec. Až později, kdy je pravděpodobné, že její únava, kterou se omluvila, mohla pominout.

Při každé takové společnosti se zve jen tolik hostí, kolik se jich pohodlně může pohybovat v místnostech, jež se mohou pro společnost uvolnit. Je nutno, aby bylo dost sedadel, malých stolků, ale také dostatečná plocha k tanci, je-li na programu.

Je-li pánů náhodou méně než dam, které by si chtěly zatančit, pak musí páni velmi opatrně volit nejdříve dámy věkem a postavením váženější, ale pak všechny další. Žádnou není možno vynechat. Každou dámu odvede pán po tanci k sedadlu, při čemž je dáma zavěšena, počká, až si usedne, pak učiní krok zpět a teprve se obrátí a odchází. Nesmí se nikdy těsně před dámou otočit k ní zády. Bylo by nešetrné, kdyby zejména při nedostatku pánů některá dáma

KAZAKEVIČ, EMANUEL - JAR NA ODRE

KAZAKEVIČ, EMANUEL

JAR NA ODRE

Pravda, Bratislava, 1952
edícia Sovietska beletria
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra ruská, II. svetová vojna
404 s., slovenčina
hmotnosť 525 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,40 € DAROVANÉ

*mikpa*

Emanuel Kazakevič, laureát Stalinskej ceny, autor veľkolepého historického románu „Vesna na Odere", účastník bojov za slobodu sovietskej vlasti, čerpal tematiku pre svoje diela z tuhých bojov vo Veľkej vlasteneckej vojne, vedenej proti hitlerovskej tretej ríši.

Po stroskotaní himmlerovskej defenzívy na rieke Visle sa vojna chýlila k svojmu koncu, víťaznému pre Sovietsku armádu, tragickému pre nacizmus — a vytúženému celým svetom.

Keď padly nemecké pevnosti, zostala Nemcom na východnom vale už len Odra, jediná prirodzená obranná čiara, ktorá mohla ako-tak dočasne zadržať postup víťazných sovietskych branných síl. Lež aj táto posledná nádej stroskotala. Stalinská geniálna strategia a vyspelá bojová technika zlomily húževnatý a zúfalý odpor nemeckých jednotiek. Ako živelná, dravá riava sa valily sovietske tanky a divízie všetkými cestami východného Nemecka na západ, na Berlín, do hniezda hitlerovského zla, aby urýchlily bezpodmienečnú kapituláciu fašistickej, hysterickej nadutosti, namyslenosti a zločinnosti.

Kazakevičovo dielo „Jar na Odre” je dokumentárnou kodifikáciou hrdinských činov sovietskeho vojaka, bojujúceho za spravodlivú vec proti zločincom, čo bez akejkoľvek príčiny pustošili jeho vlasť, ničili mestá a dediny, vraždili nevinných ľudí, odvliekali starcov, mládež a deti na otrockú prácu do Nemecka, na výrobu bojového materiálu, ktorý mal znivočiť sovietske územie a vykynožiť jeho obyvateľov.

Autor dáva čitateľovi možnosť soznámiť sa s dokonalými, mravnými typmi sovietskych ľudí, odchovaných na učení Lenina a Stalina. Duševnou náplňou sovietskych bojovníkov za slobodu a nezávislosť Europy, gniavenej hitlerovským imperializmom, je precítené vlastenectvo a hlboký cit pre medzinárodné bratstvo a solidaritu pracujúceho ľudu.

Ofenzívu sovietskych frontov a hlavne boje divízie generála Tarasa Petroviča Seredu premieta autor pred čitateľom ako grandiózny film o páde fašistickej moci. Dramatický obsah a umelecká forma Kazakevičovej tvorby upútajú na seba čitateľovu pozornosť, ktorý ani na chvíľu sa nemôže odtrhnúť od jej pôvabného a dokonalého obsahu, ale dychtivo sleduje rapídny vývoj udalostí, plných prekvapenia a údivu nad hrdinstvom, sebaobetavosťou a disciplinovanosťou sovietskeho vojaka.

Líčenie predsmrtnej agónie nacistického režimu a hlavne samého Hitlera, ktorý si ešte nedávno namýšľal, že je pánom sveta, a ktorého zahnal víťazný postup sovietskych armád takmer do „myšacej diery", dokazuje, akými zúfalými spôsobmi chcela fašistická zločinecká klika uniknúť pred zodpovednosťou za vojnové zločiny a takto vyhnúť trestajúcej ruke, právom likvidujúcej nebezpečné blúznenie rasovej a nadľudskej ideologie hitlerovských fantastov.

Sovietska „Zástava víťazstva" nad kopulou berlínskeho Reichstagu je symbolom novej, ozajstnej demokratickej jari nielen oslobodenej Europv, ale aj samého Nemecka a popri ňom novej jari všetkých z fašizmu vyslobodených národov.

A skutočne, 73. nemecká divízia bola pri Varšave rozdrvená na prach. Jej vojaci sa rozutekali, kto kde mohol, a poodha-dzovali zbrane. Delostrelecký pluk celý padol do zajatia. Ešte často stretával Oganesjan zajatcov z tejto divízie. Hoci cítil, že kerčské dni sú celkom pomstené, predsa sa vypytoval vojakov 73. divízie dlho, dôkladne, a s chuťou preberal podrobnosti porážky, zaujímajúc sa o osud plukov, práporov, ba aj jednotlivých dôstojníkov, ktorých priezviská poznal. O 73. divízii vedel naozaj všetko.

Teraz sa mu znezrady dostali do rúk ešte dvaja vojaci tejto divízie. Začal sa ich vypytovať, ako zvyčajne, škodoradostne sa uškierajúc, našeptával podrobnosti, ktoré Nemcov prekvapovaly.

Jeden z nich — mladý, vysoký Nemec s plavou šticou — na otázku tlmočníka, za akých okolností padol do zajatia, odpovedal, že jeho i kamaráta chytil ruský vojak na odľahlom majeri, kde sa skrývali, aby sa preobliekli do civilných šiat a dostali sa domov.

— Opýtaj sa, kde je jeho domov, — povedal Lubencov.

Oganesjan sa opýtal a dostal odpoveď:

— Schneidemuhl.

Lubencov sa zachvel. Bola to podarená vec. Až ho prekvapilo, že Oganesjan tak flegmaticky prijíma Nemcovu odpoveď. Nuž, áno! Tu končil tlmočník a začínal prieskumník.

Lubencov poslal ostatných Nemcov na sberný bod vojnových zajatcov a za tlmočníkovej pomoci začal sa podrobne a obratne vypytovať Nemcov zo Schneidemuhla.

Zajatci udali toto:

Mesto Schneidemuhl — po poľsky — Pila — leží na rieke Kuddow. Prechádza cezeň „ríšska hradská č. 160”, ktorá vedie k Baltskému moru, na Kolberg, „ríšska hradská č. 104”, ktorá vedie cez Stettin až po Lubeck, v provincii Hannover a trocha západnejšie „ríšska hradská č. 1” — na Berlín a ďalej na Magdeburg, Braunschweig, Dortmund, Essen, Düsseldorf, Aachen.

Nemec s plavou šticou, o ktorom vysvitlo, že je šoférom, obzvlášť vychvaľoval túto poslednú „ríšsku” hradskú.

— Táto hradská, — rozprával, a nie bez namyslenosti, ako podnikateľ, ktorý po vystavaní cesty odovzdáva stavebníkovi prácu, — je výborne asfaltovaná a výborne zariadená. Tá vás dovedie do Berlína, priamo do stredu mesta, na Alexanderplatz. Tri hodiny dobrej cesty autom. Na tieto pohostinné slová Nemca sa Lubencov nemohol zdržať úsmevu. Nemec-šofér sa cítil vo vlastnom živle, vyvaľoval oči a nadšeným slohom sprievodcu pokračoval:

— Hradská číslo jedna je v Nemecku najdlhšia a okrem autostrády je najlepšie zariadená... Vedie ďaleko-ďaleko, až po samu belgickú hranicu.

— A koľko je to? — opýtal sa Lubencov.

—    Vyše osemsto kilometrov...

Lubencov sa rozosmial. Jemu, človekovi z Ďalekého východu, táto vzdialenosť pripadla smiešnou. Od hranice po hranicu — osemsto kilometrov! Spomenul si na priamurské diaľky, kde tisíc kilometrov je ako kameňom dohodiť. Spomenul si tiež na „zelenú ulicu”, dlhú asi štyritisíc kilometrov, o ktorej počul včera od generála-tankistu.

— Nuž, dobre, bližšie k veci, — povedal nakoniec. — Nech hovoria o Schneidemuhle.

Zajatci začali rozprávať.

Zo severu a z východu je mesto obkolesené lesným pásmom. „Stadtforst”. Vraj, vedia, kde sú staré pevnostné tvŕdze. Najstaršia a najväčšia leží pätnásť kilometrov na východ od mesta. Tam sú i zákopy. Päť kilometrov na juh je ešte jedna tvŕdza — „Walter”. Medzi tvŕdzami sú staré betónové guľometné hniezda. Sú, pravda, veľmi zanedbané, zarástly trávou a kvetmi, často sa v nich hrávaly deti. Veď hranicu odsunuli ďaleko na východ! Lesy sú bohaté na jazerá a potoky, ktoré sa vlievajú do Kuddowa.

Zajatci svoje údaje starostlivo pozanášali na schému a dopodrobna vysvetlili každú čiaročku.

Pokiaľ ide o mesto samo, je to obyčajné mesto s kasárňami, s pílami, s pamätníkom Fridricha Pruského, s fabrikami na výrobu povrazov a starodávnymi nemeckými kostolmi. Jeden zajatec býva na Hindenburgplatzi, v strede mesta a druhý — na Berlinerstrasse, na západnom kraji. Tam majú príbuzných a práve...

— Rozumiem, — povedal Lubencov. — Opýtaj sa ich na rieku, aká je to rieka. Bude ju treba prekonať.

Malá, ale na vodu bohatá rieka Küddow je prítokom rieky Netze; obmýva mesto s juhovýchodu a delí ho na dve nerovnaké čiastky: na menšiu — východnú a na väčšiu — západnú. 

...........................................................................

.... posledná veta ...

Táto zem, vedomá si vlastnej mohutnej sily, mierumilovná a mocná vchádza do mierového života — ako nádej utláčaných a postrach utlačovateľov.

FAGLIC, ANDREJ - NÁVRATY DO RODNÉHO KRAJA

FAGLIC, ANDREJ

NÁVRATY DO RODNÉHO KRAJA

Pravda, Bratislava, 1989
Naše vojsko, Praha, 1989
edícia Memoáre
prebal Vlastimil Herold
6.500 výtlačkov
075-004-89 NDR

história, II. svetová vojna, životopisy,
224 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 340 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

4,00 € PREDANÉ

*mikpa* *kat-his*

Spomienky generála Faglica, jeho životný osud, ktorý ho zavial do hitlerovské ho Nemecka, jeho návraty do rodného kraja sú významným príspevkom k našim najnovším dejinám. Od začiatku do konca knihy s napätím sledujeme autorovo sugestívne rozprávanie o ilegálnom úteku na Slovensko, o jeho účasti na sovietsko-nemeckom fronte a prebehnutí z tzv. rýchlej divízie k Červenej armáde, o jeho víťaznom návrate s jednotkami 1. československého armádneho zboru v ZSSR do vlasti a zapojení sa do oslobodzovania republiky. Otvorené, pravdivé vyjadrenie mnohých objektívnych skutočností, videných cez prizmu vojaka v prvej línii, vystihuje činnosť, zážitky a pocity predovšetkým autora samého, ako aj jeho najbližších druhov, s ktorými pracoval a bojoval, ľudí, s ktorými sa stotožňoval či nestotožňoval. Andrej Faglic nerieši vo svojich memoároch otázky „vysokej stratégie“ ani operačného umenia, približuje čitatelovi len to, čo osobne zažil a videl, čo mohol v tom čase pochopiť a posúdiť. Prostredníctvom osobných zážitkov presvedčivo ukazuje, ako sa svetový konflikt stal previerkou hodnôt a charakterov ľudí, sociálnych vrstiev i celých národov. Živou formou sa mu podarilo opísať nielen jednotlivé bojové akcie a operácie, všedné i sviatočné dni na fronte, ale aj vnútorné stavy svojich spolubojovníkov v zložitých podmienkach vojny a v mimoriadne ťažkých situáciách. V širšom zábere autor približuje svoj podiel vojaka, osvetového dôstojníka 3. československej samostatnej brigády v ZSSR na protifašistickom zápase, na záverečných bojoch o oslobodenie republiky a poukazuje na korene mnohých zápasov o jej vnútornú a zahraničnopolitickú orientáciu, na jej formovanie a usporiadanie.

Kniha Andreja Faglica odhaľuje čitatelovi nové skutočnosti, prináša nový pohľad na udalosti z obdobia vojny, o ktorej aj napriek časovému odstupu nebolo ešte stále všetko povedané.

Na svahoch číhal nepriateľ

Cez obec Konskú sme prechádzali 1. februára a pokračovali k vzdialeným vyvýšeným svahom. Kráčal som z nohy na nohu vedľa náčelníka štábu a premýšľal o uplynulých dňoch. Za tých dvadsať dní ma povinnosť vojaka-komunistu spojila s osudom tohto bojového kolektívu. Veľmi dobre som si všímal všetkých - od veliteľa práporu až po veliteľov čiat. Zložité bojové situácie nás natoľko preverili, že sme sa jeden na druhého mohli pri plnení bojových úloh naozaj spoľahnúť.

Veliteľský zbor práporu bol dobre zladený a skúsený. Už som spomínal, že druhému práporu samopalníkov velil kapitán Oto Šacher, rodák z Ivančic pri Brne. Jeho zástupcom bol nadporučík Arnošt Klein a náčelníkom štábu poručík Eugen Ritterstein. Šéflekárom práporu bol podporučík Dezider Hercz. Funkciu osvetového dôstojníka práporu som vykonával ja. Veliteľom 1. roty bol podporučík Gregor Stegura, 2. rote velil podporučík Jozef Petráš a 3. rote podporučík Ivan Dubanič. Prieskumnú čatu práporu viedol rotný Vincenc Peregrin. S týmto veliteľským zborom zdieľal všetky bojové radosti i starosti styčný dôstojník sovietskej armády kapitán Kosťjum, rodák zo Sibíri. Aj velitelia čiat boli skúsení vojaci; na svojich pleciach niesli hlavnú ťarchu boja a statočne hájili česť svojej roty a práporu. Roty boli doplnené asi na sedemdesiat percent.

Keď sme zastali na mierne vyvýšených svahoch, začali sme sa orientovať. Pred práporom v smrečianskom údolí ležala dedinka Žiar, naprieč od nej vľavo Veterná Poruba a na západ Smrečany. Smerom na Liptovský Mikuláš vyčnievala zalesnená kóta Nicovo a od nej sa tiahol vyvýšený svah pozdĺž rieky Smrečianky až pod Liptovské hole. Pred naším práporom išla prieskumná rota brigády pod velením nadporučíka Lehára a za ňou v hlbokom snehu prápor. Postupovali sme rozčlenení do hĺbky i do šírky, no opatrne, ako by sme cítili, že nepriateľ je blízko, že musíme byť stále pripravení vstúpiť s ním do boja.

Keď sme sa blížili k okraju lesa nad horným koncom dediny Žiar, zistili sme, že na protiľahlom svahu je akosi rušno. Obyvatelia Žiaru potvrdili naše obavy. Prezradili nám, že Nemci tam za účasti miestneho obyvateľstva budujú obranné pásmo.

V Žiari sme dostihli prieskumnú rotu. Nadporučík Lehár nám oznámil, že v úzkom údolí Smrečianky, obkolesenej miernymi svahmi, nepriateľ obsadil západné úbočie a na jeho chrbte vybudoval obranné postavenie. Prieskumom už zistil, že tam Nemci majú okopy. Veliteľ práporu a velitelia rôt vedeli, že tie sú pre dobývanie ťažším orieškom ako súvislý pás zákopov. Okopy bývajú totiž rozsiate po celom teréne a sú uskupené do hĺbky. Guľomety majú hlavné a záložné palebné postavenie. Delostrelectvo sa na ne ťažko zastreľuje, preto musí strieľať na každý bod a na každý okop osobitne.

Po krátkom rozhovore sa veliteľ práporu rozhodol overiť si tieto informácie vlastným prieskumom. Na prieskume sa zúčastnila prieskumná čata pod velením rotného Peregrína, za ňou išla rota podporučíka Petráša. Veliteľ nariadil príslušníkom štábu práporu a veliteľom rôt pozorne sledovať činnosť nepriateľa. Keď bola Petrášova rota vzdialená asi 300-400 metrov od Žiaru smerom k obrane nepriateľa, ten spustil na našu prieskumnú čatu silnú guľometnú paľbu; o chvíľu dopadlo aj niekoľko mín medzi družstvá Petrášovej roty a do dvorov, odkiaľ prieskum vyšiel. Čaty šli ďalej, ale čoskoro boli pritlačené k zemi. Keď veliteľ práporu videl, že situácia je beznádejná, dal rozkaz na ústup. Len čo sa čaty stiahli, začalo sa sporadické delostrelecké ostreľovanie strednej a hornej časti dediny. Dve roty zaujali obranu na kraji lesa nad Žiarom a jedna rota ostala vysunutá na okraji dediny v priestore, odkiaľ robila prieskum.

BHATTAČÁRJA, BHABANÍ - VEĽKÝ HLAD

BHATTAHARYA, BHABHANI

VEĽKÝ HLAD
(So many Hungers!)

Matica slovenská, Martin, 1951
edícia Prekladová knižnica MS (7)
preklad Tatiana Ruppeldtová
prebal Osvald A. Klapper
1. vydanie, 6.600 výtlačkov

beletria, román, literatúra indická,
256 s., slovenčina
hmotnosť 360 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

NEDOSTUPNÉ

*mikpa* *kat-belx*

„Veľký hlad“ je otriasajúcou, ale pravdivou knihou o dnešnej Indii. Udalosť, okolo ktorej sa točí celý tento román, je veľký hlad, čo zachvátil Indiu v nedávnej druhej svetovej vojne. S napätím a rozhorčene sledujeme, ako hlad zasiahol do životov ľudí, ako hynuli slabí a chudobní a ako sa proti nemu vedeli zabezpečiť mocní a bohatí. Spisovateľ vykreslil v knihe verne i príslušníkov indického ľudu, i inteligencie, alebo bezcitnej vládnúcej buržoázie, a napokon aj anglických a iných utláčateľov. Vidíme, ako sa India zmieta vo vojne, s ktorou ubiedení indický ľud nemá nič spoločného. Tento ľud predovšetkým sa naučíme poznávať, ale aj zem, ktorú obýva a pracne obrába.

Vlani sme vydali román „Cesta do Indie“. Bola to kniha o Indii, ktorú napísal Angličan. Túto knihu však napísal Ind a je preto dobre porovnať, ako sa na veci dívajú dvaja ľudia, ktorí majú tak málo spoločného. Angličan Forster čestne uznáva, že vykorisťovanie Indie Anglickom musí prestať, ale jeho stanovisko je predsa ovplyvnené prístrojom národa, ku ktorému patrí. Okrem toho je už pre dnešné časv nedostačujúce. India sa odvtedy zmenila a zmenil sa poriadne i vývin vecí na svete. Kniha Inda Bhattáčárju, ktorá je veľkou obžalobou Anglie, doplňuje a opravuje teda knihu Forsterovu. Čitateľ, ktorý si ich prečíta obe, vnikne spoľahlivo do celej sféry problémov anglo-indických vzťahov a nadobudne presvedčenie, že tieto vzťahy patria výlučne minulosti, pretože boly založené na koloniálnom vykorisťovaní. V budúcnosti stojí pred nami veľká, slobodná India, ktorá čoskoro sa dá na cestu novej Číny a o ktorú sa musíme zaujímať. Osud stámiliónov ľudí tejto krajiny bude potom vplývať na osud celého sveta. Najprv však sa musí indický ľud zbaviť nielen anglických kolonizátorov, ale aj vlastnej príživníckej buržoázie — a práve na tieto problémy poukázal autor knihy neobyčajne bystro. Stará, tajomná a ospanlivá India mizne, rodí sa nová, činná a revolučná, ktorú najlepšie môžeme poznať z kníh pokrokových indických autorov, ako je aj B. Bhattačárja.

6. KAPITOLA

Letná obloha stratila už svoju trblietavú žiaru, studený vietor od pobrežia chladil súmrak, a predsa obidvom mužom perlil sa pot na hrudi. Ťažko oddychovali. Ich ťažký rybársky čln, ktorý poháňali dvoma veslami, letel rýchlo po prúde. Dve veslá pracovaly za štyri.

„To najhoršie už máme za sebou, “ povedal Kanu a utrel si pot koncom svojej dhoti. „Už len kúsok — sotva sto záberov veslom. K tamtej húštine na ohybe rieky. Dobré miestečko. Tam čln bezpečne ukryjeme. “

„Len pomalšie, Kanu b h a i, “ odvetil jeho spoločník, mladý rybár, s uľahčením v zadychčanom hlase. „Nech nás trochu prúd nesie. “

Čln sa pomaly kĺzal po rieke a bočil k zátoke stále ďalej a ďalej od siete nebezpečenstva.

Japonské vojnové loďstvo ovládalo vody morského pobrežia. To bolo to nebezpečenstvo. Široká hruď Bengálska ležala odhalená a nestrážená pred útokom od mora. Nepriateľ by mohol pristáť na pobreží. Čo potom? Nájde vypálenú zem, pevne odpovedala vláda. Bude treba spustošiť tisíc míľ krajiny okolo dolného toku bengálskych riek, spustošiť. Treba začať s dopravnými spojmi — člnmi. V tomto kraji, takom bohatom na rieky, je čln všetkým — vozom, automobilom, nákladným vlakom — všetkým. Bez člnov bude nepriateľ stratený, bezmocný.

Zhabte člny! Zničte člny! Veľké člny odvlečte!

Tak prišli do Báruní, ako i do päťsto iných dedín, prisluhovači vládcov ničiť člny a priviedli si na pomoc vojakov. Zhabali päťdesiat člnov, ale niekoľko ešte chybelo. Ničitelia mali so sebou soznamy o počte člnov v každej dedine. Bengálski vládcovia konali svoju úlohu dôkladne.

Nebol to akt tyranstva, násilia. Majitelia člnov dostávali náhradu. Vládni prisluhovači niesli so sebou plné mešce peňazí. Ale nevedomí rybári reptali, nechceli pochopiť, že je to pre nich výhodné. Keby prišli Japonci, vari by zaplatili za člny? A potom, zaiste i rybári musia mať nejaké povinnosti k svojmu štátu, ktorému hrozí veľké nebezpečenstvo.

Rybári, zadubené mozgy, chovali sa tak, ako by ničitelia člnov boli väčším nebezpečenstvom!

Dielo bolo takmer skončené. Zhabané člny ležaly nakopené na brehu rieky. Ale čo tých päť, čo ešte chybí?

Kanu bežal na pomoc svojmu priateľovi, rybárovi. Pri západe slnka prevážali čln s miesta na miesto, aby ho zachránili pred nepriateľom, aby ich nepriateľ nechytil. Teraz sa už skoro sotmie. Ráno už budú ničitelia člnov preč. Život ubehlíkov bude zachránený.

Kanu, vyziabnutý dedinský mládenec, vyvíjal sa v posledných rokoch veľmi rýchlo. Bol už taký vysoký ako jeho otec a pod nosom mu už hustly čierne chĺpky.

„Kto sú to — tí Japonci? “ spýtal sa rybár, čudujúc sa v duchu. Pred týždňom ktosi z dediny počul to slovo a teraz už bzučalo všetkým v ušiach, vo dne v noci.

„Cudzinci, “ odvetil Kanu s úškľabkom. „Všetko cudzinci — ako Angláni, Nemčúri, Číňania — aj Japóni. “

„Aj Iráni a Turčiská a Arménci, “ doložil rybár mená, ktoré poznal. „Všetko cudzinci. Prečo netrčia pri vlastnom kozube? Čo to za šialenstvo, čo ich ženie cez sedem čiernych vôd k domovom pokojamilovných ľudí, aby ich ničili? “

......................................................................

... posledná veta ...

"Čím vac nám priťahujú okovy, tým viac sa ony uvoľňujú."

BONDAREV, JURIJ - BREH

BONDAREV, JURIJ

BREH
(Bereg)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
preklad Milan Tokár
prebal Peter Horváth
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13-72-107-77

beletria, román, vojna, literatúra ruská
468 s., slovenčina
hmotnosť: 590 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

0,20 €

*mikpa* *kat-belx*

Jurij Bondarev (1924) patrí k tým spisovateľom strednej generácie, ktorí si každým novým dielom upevňujú pozíciu medzi poprednými súčasnými tvorcami a vzbudzujú zaslúženú pozornosť čitateľskej verejnosti i literárnej kritiky. U nás vyšli takmer všetky jeho diela — romány s vojnovou tematikou (Prápory žiadajú paľbu, Posledné salvy, Horiaci sneh) aj prózy zo súčasnosti (Tíšina, Dvaja, Príbuzní). Vo všetkých dielach priniesol niečo nové a objavné — jeho vojnové romány patrili k tzv. „druhej vlne“ vojnovej literatúry, ktorá zbavovala pátosu heroizmus sovietskych vojakov v krutých skúškach druhej svetovej vojny a kládla dôraz predovšetkým na „pravdu zákopov“, ako sa vyjadrovala kritika. V románoch zo súčasnosti zase nastoľoval aktuálne problémy, ktorými žila spoločnosť najmä po XX. zjazde KSSZ. Bondarev je vyslovene generačným spisovateľom, píše predovšetkým o tom, čo prežívala a pociťovala generácia jeho súčasníkov. Títo ľudia sú dnes päťdesiatnici, a to je vek zrelosti, vrcholu tvorivých síl a životných skúseností. Preto sa od nich oprávnene vždy čaká slovo vážne a závažné.

Vo svojom najnovšom románe Breh Bondarev takéto slovo povedal. Je to zatiaľ najrozsiahlejšie autorovo dielo a nepochybne aj najvýznamnejšie, nasýtené myšlienkovými i umeleckými hodnotami. Obidva doterajšie hlavné motívy Bondarevovej tvorby — vojna a súčasnosť — tu splynuli do jedného celku a spôsob, akým ich autor rozvinul, oprávňuje tvrdiť, že vytvoril jedno z najvýznamnejších diel povojnovej sovietskej literatúry.

Román je konštrukčne rámcovaný opisom návštevy dvoch sovietskych spisovateľov v Hamburgu. V čase návštevy vysvitne, že organizátorka celého podujatia je tá istá Emma, s ktorou Nikitin, vtedy poručík Sovietskej armády, prežil v posledných dňoch vojny, už po páde Berlína, svoju prvú čistú, romantickú lásku. Dramatický príbeh tejto lásky — sovietsky dôstojník a Nemka! — tvorí centrálnu časť románu. Aké bohatstvo typov, životných postojov a myšlienok vedel autor vtesnať do tohto príbehu!

Bolo by iste banálne, keby si títo dvaja ľudia po rokoch oživili starú lásku. Bondarev nešiel takouto lacnou cestou, ale využil tento motív inak — ako východisko reflexií o tom, ako životné osudy formujú ľudí, ako ich poznačujú a determinujú. Nejde tu o romantické stretnutie milencov po dlhých rokoch rozlúčky, ide o poznanie zložitého, často tragického, no nesmierne bohatého sveta, v ktorom žijeme. Preto aj rozhovory sovietskych spisovateľov so západonemeckými hostiteľmi nemajú len funkciu orámovať ľúbostný príbeh z vojnových rokov, ale sú organickou časťou autorovho veľkého zamyslenia o svete a človeku za posledných tridsať rokov. Zamyslenia, ktoré obohatí každého čitateľa.

V jedálni, veľkej, zafajčenej, zaliatej slnečnými lúčmi, zaplnenej vojakmi jeho čaty, v zhone a chaose čulého hovoru, smiechu, vtipkovania, všeobecného vzrušenia okolo stola, ihneď privítali oneskorený Nikitinov príchod natešenými výkrikmi: „Á, poručík, sadaj na svoje miesto, všetko je nachystané! “ a bodavý nepokoj, ktorý pocítil na schodišti, ihned zmizol — zmizol ako zbytočné, nemiestne pripomínanie nebezpečenstva. A znova si pokojne pomyslel: „Pravdaže, kým sa všetko skvele vyvíja, netreba si nič vtĺkať do hlavy! Hlavné je, že žije moja čata a že žijem ja! čo ešte treba? “

Väčšina vojakov sa hrčila pri kraji stola, hučala za čatárom Meženinom, ktorý postojačky pridržiaval kolenom vrece na stoličke, krútil na remienku hodinky, čo vybral zo škatuľky, hľadel na vojakov prižmúrenými očami a hlasno hovoril: — Pouvažujme, bračekovci, čo by sa dalo dostať za takúto vecičku? Opekaná bravčovinka, pivo a všelijaké nemecké žranice. Vzniká otázka, ako to urobiť? Zahútam sa — a ved je to hračka! Tatkin, počúvaj! Po raňajkách zájdeš naproti k majiteľovi zatvoreného obchodu a ponúkneš mu: reku, tak a tak, nemáte záujem o hodinky na základe vzájomnej dohody o výmene, po dobrom, hoci my by sme vás, paskudy, mali zahrdúsiť, no ako-tak sa ovládame! Niet námietok, aby sme korisť využili týmto spôsobom?

— Horkýže! Tatkin to zvládne, ten má plnú hlavu číslic! Ako kolchozný účtovník iste trieskal do počítadla ani do pianína! Staršinom by ho mali urobiť, ten ráta ani snajper! — rehotali sa za Meženinom a tam, v dave, začali s láskou stískať, potľapkávať po pleciach, po šiji maličkého, ryšavého Tatkina, vždy poriadneho, Šetrného, gazdovlivého mieriča tretieho dela, ktorý sa až zohol, rozkašlal pod náporom dobrosrdečných buchnátov vojakov. — Veru keby bol Tatkin intendant, druhý raz by sme mohli útočiť na Berlín! Náš Tatkin, to je priam generál bez hodnosti, mozog sa mu hýbe všetkými smermi!

— Vari sú vo vreci samé hodinky? — prezvedal sa Tatkin, polichotený všeobecným uznaním jeho hospodárskych zásluh, a Šikovnými rukami otvoril zips na vreci. — Co je tu? Tuším šuští papier... Čože je to?

— Milióny, Tatkin, poriadne sa pozri, bodaj ťa porantalo! — skríkol Meženin. — Fricovské ríšske marky, došlo ti, nie? Možno za ne kúpiť kravu a celý dom, ba ešte i Nemku na dôvažok, čo prstíkom láka z obloka za cigarety, chápeš? Sem pozri, Tatkin...! — A Meženin, ktorý vopred vedel, aký dojem teraz vyvolá, vytrhol z vreca hrubý zväzok bankoviek a pleskol ním o kraj stola. — V každom takom je päťtisíc! Co hľadíš ako teľa na nové vráta? Ber tento zväzok na prieskum, Tatkin, a vyňuchaj v akomkoľvek kráme, či ich berú alebo nie. A bude sa s nimi dať žiť, bračekovci!

— Vari sú to naozaj milióny? — zhíkol Ušatikov a natiahol ponad Meženinovo plece dlhý krk ako vták, usilujúc sa zblízka pozrieť na peniaze na stole. — To sme čosi ako kapitalisti? Vrece? Vari len nie naozajstné? — vykríkol prekvapene a nadšene, ako mal vo zvyku.

— Vyzerá to tak, že si sa stal milionárom, chlapče, otvor vrecká!

— Načo je nám toľko? Co s nimi? Hrôza...!

— S kašou ich zješ, zajedať ich budeš a ešte si pôjdeš po dupľu! Nebudeš otáľať...!

V nákazlivom návale vzájomnej lásky sa vojaci sácali, zo samopaše teraz mocne tľapkali Ušatikova po pleciach, po chudučkom chrbte, upokojovali ho týmto družným stís-

.............................................................................

... posledná veta ...

A už bez bolesti, lúčiac sa so sebou samým, pomaly plával na kompe, nasiaknutej vôňou sena, v teplej poludňajšej vode, plával, približoval sa, no nijako sa nemohol priblížiť k druhému brehu, zelenému, vytúženému, slnečnému — k prísľubu života.

KONVOLUT Č.3

KONVOLUT Č.3

VEVERKA, EMILIAN
SBÍRKA VÝKLADŮV A KÁZÁNÍ XIII.
Rohlíček a Sievers, Praha, 1863
náboženská literatúra,
184 s., čeština

SPENCER, HERBERT
VYCHOVÁNÍ ROZUMOVÉ, MRAVNÉ A TĚLESNÉ
Rohlíček a Sievers, Praha, 1879
edícia Bibliotéka učitelská (3)

Preklad Josef Úlehla

psychológia, výchova, pedagogika

130 s., čeština

MARKRAB, KLEMENT

CYKLICKÁ KÁZÁNÍ I. 

O Bohu vůbec

Čtyřiadvacet řečí na neděle a menší svátky od neděle I. adventní až do neděle V. po Velikonoci

Cyrillo-Metodějské knihkupectví, Praha, 1892

náboženská literatúra

102 s., čeština

hmotnosť: 460 g
tvrdá väzba, dobová preväzba
stav: dobrý

15,00 € PREDANÉ

*kvaja* *kat-nab*

SYDYKBEKOV, TUGEĽBAJ - ĽUDIA NAŠICH DNÍ

SYDYKBEKOV, TUGEĽBAJ

ĽUDIA NAŠICH DNÍ
(Ľudi našich dnej)

Matica slovenská, Martin, 1952
edícia Slovanská knižnica (41)
preklad Matej Andráš
prebal Osvald A. Klapper
1. vydanie, 4.400 výtlačkov

beletria, román, literatúra kirgizská,
416 s., slovenčina
hmotnosť 480 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,90 €

*mikpa* *kat-belx*

Už je druhá polovica februára, ale zima je ešte v plnej sile — druhá vojnová zima. V horách zúria metelice. Sneh zavalil ulice dediny. V noci sú také tuhé mrazy, že sa nad ránom aj horské riavy pokrývajú kôrou ľadu. V dedine B. však nezamrel život. Predtým neboli kolchozníci o tom čase príliš zaneprázdnení prácou. Zbožie bolo už dávno vymlátené a nasypané do sýpky. Zrno na siatie bolo roztriedené. Krm pre dobytok bol nachystaný na celú zimu, Starý rok sa skončil a nový ako by sa ešte nebol začal. Ale teraz treba o všetkom myslieť zavčasu. V dedine zostalo málo chlapov. Teraz musí každý pracovník stačiť j urobiť prácu za dvoch silných. Front potrebuje okrem chleba a mäsa veľa teplých vecí. Kolchozníci pracovali ešte s väčšou horlivosťou ako lanského roku. Ako by v nich tĺklo jedno veľké srdce, ktoré ženie do celého tela, do každého vlásočka krvnej cievy čistú krv — tak žila v tie dni dedina B. Ľudia sa nezachveli v ťažkom roku štyridsiatom prvom a nezachveli sa ani v dňoch veľkej stalingradskej bitky. Tam, na brehoch Volgy, hľadeli najlepší synovia otčiny smrti do očí a v ťažkých bojoch vysiľovali nepriateľa. Bojovali o každú piaď rodnej zeme, o každý kameň. Boly to ťažké dni. Ešte nikdy neviselo smrteľné nebezpečenstvo tak nízko nad hlavami. Ale tak ako predtým — z kraja do kraja, počínajúc od severných ľadov až po priestranné stepi juhu, nieslo sa celou krajinou pevné heslo: „Smrť hitlerovským okupantom! “, „Víťazstvo bude naše! “

To heslo znelo aj v dedine B.

A víťazstvo dozrievalo.

Pri Stalingrade na krídlach hitlerovských vojsk boly soskupené obrovské sily. Zaznel rozkaz vodcu. Úder zdrvujúcej sily zahrmel na nepriateľa. Zprávy hovorily o obkľúčení, o zničení a zajatí veľkej nemeckej armády. A nič už nemohlo zadržať víťazný postup Červenej armády.

Celou krajinou preletel radostný pocit úľavy. Doletel ako nezadržateľná vlna aj do dediny B. Deň plného víťazstva ešte nie je blízko, bude ešte treba prekonať mnohé ťažkosti a priniesť mnohé obete, ale už sa brieždi, už svitá tento jasný deň. Zvesť o úplnom víťazstve priletí do dediny na orlích krídlach.

Ľudia pokračujú v práci s novými silami. V každom dome žiari plameň skoro do úsvitu. Ženy pradú vlnu, pletú pančuchy a rukavice.

Chlapi majú iné povinnosti. Akman po odovzdaní štyridsiatich koní pre potreby frontu vzal pod svoju ochranu ešte ďalších päťdesiatpäť koní. Nikomu ani na um neprišlo, že by tie kone mohlo ešte potrebovať vojenské veliteľstvo. Boly medzi nimi kone vyčerpané, s odrenými hrivami a chorými nohami. Pravda, neboly to ešte staré kone, mohly sa ešte zotaviť.

Akman povedal:

— Vykrešem ich. Ak nie všetkých päťdesiatpäť, tak v krajnom prípade aspoň dvadsať ich bude súcich pod sedlo a ostatné použijeme na oranie a na inú prácu.

Ak Akman povedal „urobím“, znamená to, že sa možno

............................................................................

... posledná veta ...

"Rýchlejšie, moji milí, rýchlejšie!"

STEHR, HERMANN - SVÄTÝ DVOR I., II.

STEHR, HERMANN

SVÄTÝ DVOR I., II.
(Der Heiligenhof)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava
edícia SPKK (46) (47)
preklad Mária Nemcová
prebal Štefan Bednár

beletria, román, literatúra nemecká,
522 s., slovenčina
hmotnosť: 730 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,60 € spolu za oba zväzky

*mikpa* in *kat-belx*

Kamenár v meste, ktorému sverili zhotovenie sintlingerovského pomníka, sám nazýval sa sochárom, pretože za mladi sa pokúsil o umelecké vzdelanie, čo rýchle zlyhalo. Od tej doby bol kazičom, ktorý na uskutočnenie každej objednávky potreboval raz toľko času, pretože pred začatím nejakej práce musel zápasiť s divým osím rojom prepiatej fantázie. Možno len z márnomyseľnosti sa vrhol do toho vnútorného víru, aby ochutnal tieseň „pravého umelca” a aby presvedčil objednávateľov o vynaliezavosti svojej hlavy. Pre Svätý dvor splodil najprv rotundy so zemeguľami, na kopuli sediacich alebo lietajúcich géniov, stĺpovité haly so schodmi, symbolické figúry, ktoré sa oháňaly raz vyhasnutými fakľami, raz piesočnými hodinami a ktoré vymýšľal vo všetkých postojoch premýšľania a zádumčivého veštenia. S touto pestrou smesou plánov tvrdošijne sa otáčal pred Sintlingerom a jeho ženou, hoci mu hneď povedali, že ide len o prostý podstavec s krížom. Keď sa konečne spamätal zo svojho márnomyseľného poblúznenia a pochopil úlohu, bol hlboko sklamaný, spopolavel v tvári a urazený odišiel, ako by túto prácu pokladal pod svoju dôstojnosť. Tým sa obyčajne začínala jeho rýchla robota a dalo sa očakávať, že v krátkom čase sa splní nádej Sintlingerky. Sedliak sa čoraz viac odťahoval od tejto veci a ponechal svojej žene a Zenkerovi, aby vždy znovu nabádali „sochára”. A okrem tohoto mechanického podnetu ani nebolo nič, čo by bolo dielu prospelo, keďže prosté znenie venovania ustanovil Sintlinger a s neveľkou námahou vymohol u Johany rozhodnutie, aby pre klebety ľudí upustila od vysvätenia pomníka. Po uistení sochára, práca pokračovala cvalom, už aj rozkázal dať sa do vykopania vymeraných základov. 

Ale temer pred skončením privalila sa do dielne kamenárovej prekážka, za ktorú nebol zodpovedný. Nezdržala len stavbu pomníka, ale bola následkom udalostí, ktoré najzvláštnejším spôsobom zasiahly aj do života Sintlingerovho. Do onej doby zapadá hrozný nepokoj pre strašné banské nešťastie v Porurí, ktorý postrašil celé Nemecko.

Nedbanlivé obsluhovanie napúšťania uholného prachu vodou vyvolalo v bani „Gotthilf” v Gelsenkirchene požiar, ktorý sa so strašnou rýchlosťou rozšíril a svojím dusivým dymom naplnil veľkú časť stôl v poslednom poschodí, takže sa zdalo, že odrezal vyše sto robotníkov od vonkajšieho sveta a vydal ich napospas istej smrti. Celé Nemecko stŕplo od hrôzy a táto udalosť tvrdo doliehala na sedliacke obyvatelstvo, predovšetkým na tých, ktorí — ako obyvatelia Hemsterhus a okolia — boli tak blízko ohniska nešťastia. Zem, tá dôverná, bezpečná pôda života, zdala sa teraz mnohému mámivou a úskočnou prikrývkou, pod ktorou sa stahovaly nepredstavitelné hrozby, pod ktorou prebiehaly búrky hĺbok a nezvučne sa pripravovaly hroby, ktoré sa mohly v každej chvíli rozzeviť a nahltať sa ľudí. A pretože tento otras pripadol okrem toho do týždňov pred žatvou, keď sedliaka pri pohľade na zrejúce obilie uchvacuje omnoho živšia citlivosť pre blaho a zlo života, každý vystupujúci mrak sa zdal nebezpečnejším, vietor hvízdal príšernejšie a každá tichá horúčava tlačila zlovestnejšie než predtým. Táto- úzkosť, ktorú jeden pred druhým tajil, ale ktorú nemohol skryť, ešte sa zväčšila, keď dedinami preletela ako jazdec smrti zpráva, že pri vykopávaní obetí banskej katastrofy došlo k divým výstupom nielen medzi príbuznými, ale aj u zmenového robotníctva iných baní, ktorí obviňovali správu z lakomého zanedbávania bezpečnostných opatrení. Zúfalé ženy zúrily ako revúci orkán a kameňmi bombardovaly dvere a okná budov, takže nakoniec strhly k násiliu i baníkov, ktorí zpočiatku hroziví a zachmúrení, ale zdržanliví a rozvážni vyčerpávali svoju pozornosť a silu pri zachraňovaní úbohých

...................................................................

... posledná veta...

Odteraz znel vždy jasne ako hlas dieťaťa a teraz, keď sa jeho hlas milo vznáša nad dolinami a kopcami, ľudia v izbách si ho­voria: „Počúvajte, svätá Lenka spieva, ” prestanú roz­právať, vykročia pred dvere a s pohnutím načúvajú, dokiaľ zvon nedoznie.

CORNELIUS, GEOFFREY - ASTROLOGIE PRO ZAČÁTEČNÍKY

CORNELIUS, GEOFFREY
HYDE, MAGGIE
WEBSTER, CHRIS

ASTROLOGIE PRO ZAČÁTEČNÍKY
(Astrology)

Ando Publishing, Brno
preklad Renata Kamenická

ezoterika, astrológia
176 s., čeština
hmotnosť: 230 g

mäkká väzba
stav: dobrý

2,90 €

*bruri* *kat-ezo*

Co je astrologie? Můžeme jí věřit? Jak vlastně funguje? Astrologie měla zaniknout před staletími s nástupem racionálního osvícenství, ale přes neustávající útoky kritiků tento důmyslný výplod lidské představivosti přežívá.

Strhující dějiny astrologie se odvíjejí od starořeckých pramenů přes středověkou a renesanční evropskou tradici až k nejnovějším výzkumům a teoriím. Najdete zde také klíč k základním principům a metodám moderní astrologie, od čtení horoskopu až k tomu, co můžete očekávat od návštěvy u astrologa. Tato kniha nabízí vše, co potřebujete vědět o této záhadné disciplíně a jejím místě v moderní kultuře.

ANTONOVOVÁ, NEDA - ÚTULEK PRO ŠŤASTNÉ

ANTONOVOVÁ, NEDA

ÚTULEK PRO ŠŤASTNÉ
(Prijut za štastlivi)

Naše vojsko, Praha, 1990
edícia Živé knihy (150)
preklad Zlata Kufnerová
ilustrácie Dagmar Sedláčková
prebal Dagmar Sedláčková, Zdeněk Netopil
doslov Josef Kolář
1. vydanie, 2.000 výtlačkov
ISBN  80-206-0025-6

beletria, román, literatúra bulharská
192 s., čeština
hmotnosť 305 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 € DAROVANÉ

*mikpa* in *kat-belx*

Bylo mi dál sedmatřicet let a prožívala jsem druhou polovinu svého života. Trvala dva měsíce: od desátého srpna, kdy jsme se vrátili ze Švýcarska, do dneška, což je desátý říjen. Do tohoto okamžiku.

Žena miluje vlastního syna víc než všechny muže na světě, dokud nepotká jednoho, jehož začne milovat víc než svého syna...

To bylo řečeno o mně.

Nic z toho, co se stalo v posledních dvou měsících, nelze vypovědět tak, aby to obsahovalo vše. Vyprávění vzpomínky zaměňuje pravdu za její výklad. V mém vyprávění bude krásné méně krásným, neboť to už minulo a ztratilo pro mě význam, zatímco ošklivé bude ještě ošklivějším, protože je nemůže nic zastřít.

Vzpomínka na ony dva měsíce se podobá domu po zemětřesení, v němž nic není zničeno úplně. Jen je všeho míň - téměř celistvé a téměř zachované kousky Života, které vedle sebe mohou existovat jen proto, že je po zemětřesení. Jako bych se dívala na barokní stůl stojící v kurníku, na dámský střevíc na stole spolu s mlýnkem na maso a se zlatem inkrustovanou biblí. Po silnici jede kočár s vdovou a policista hraje na křídlovku nokturno...

Doktor Riva mi řekl, že přílišné oduševňování světa je jistým druhem neurózy, jak se v poslední době delikátně říká určitému typu nevyléčitelného šílenství. ,,Vy jste klinický případ, “ řekl mi přátelsky Riva a já se dala do smíchu. Nemohl o mně vědět víc, než jsem o sobě věděla já. A já jsem dokonce věděla, co jsem byla, než jsem se narodila a než se narodila máti. Byla jsem vévodkyní, koněm a jablkem. Zpočátku každým zvlášť a později pak vším dohromady. To o tom jablku potvrdila i máti. Jenže takový, co utrhli zelený, říkala máti, která mě nikdy neměla ráda. Já jsem si však na to zvykla tak, že kdyby řekla něco opačného, určitě by mě polekalo, že to znamená něco zlého.

To zlé však přišlo: máti zemřela.

Byla to ta nejkrásnější žena, jakou jsem kdy viděla.

Ta ztráta mě tak zaskočila, že jsem ji ani nemohla k ničemu přirovnat - například k okradení, ke svobodě či ke zradě. Věci se nedají přirovnat k tomu, čemu se skutečně podobají.

Byla jsem zmatena, ale bylo mi stále sedmatřicet a zůstalo ve mně jen jakési zmatené přání. A stále ještě na sebe vzpomínám ve třetí osobě.

Asi nemám tak docela pravdu. Za poslední dva měsíce se udály i dobré věci, obě stránky se zdály vyrovnané, jenže jen já vím, že žádné dobro nemůže být tak velké jako zlo.

První byl doktor Moun - pravda sledovaná z povzdálí se zdá přibližná. A to dává naději...

Rogozanovovi přijeli do Plevenu v podvečer. Město - páchnoucí koňským potem a melouny - vypadalo solidní a prosperující jako předtím. Život sledovaný z kočáru působil dojmem několika poschodí. Nejníž se batolili holubi po trhu a na dvorcích domků. O něco výš byli psi a děti - stejně negramotní, a proto tak veselí. Výš pak byly služky skloněné nad koši s prádlem a nad pekáči s gjuvečem. Nad nimi se plandaly potrhané plakáty ještě z éry zemědělské vlády, zvoucí na přednášku pana Gea Mileva na téma Současné sovětské umění. Tyto plakáty byly prelepený vyhláškami nové vlády o mobilizaci dobrovolníků ve dnech červnového povstání a výzvami všem zájemcům o účinkování ve sboru nové lidové opery. Mezi státními vyhláškami se tetelily listy ze školních sešitů, na nichž bylo inkoustovou tužkou napsáno, že mladí zdraví manželé s nezletilými dětmi schopnými fyzické práce hledají zaměstnání na vinicích a v zelinářských zahradách. Mzda může být v naturáliích.

Ve výkladech obchodů a hokynářských krámů byl zavěšen carův portrét v emailovém oválu se skutečnou alpskou protěží dole - to byla poslední novinka fotoateliéru Chalvadžian. Místy měli u portrétu rukou připsaný výraz loajality: „Tady se nevedou protistátní řeči. Kdo by tak chtěl činit, bude oznámen. “

Nad veškerým tím dramatickým písemnictvím se plácaly národní vlajky, zapomenuté na balkónech buď od nějakého nedávného svátku, anebo přichystané k svátku právě nadcházejícímu.

............................................................

... posledná veta ...

To knihkupectví se jmenovalo Zářivá jitřenka