VANČURA, VLADISLAV - ÚTĚK DO BUDÍNA

VANČURA, VLADISLAV

ÚTĚK DO BUDÍNA

Družstevní práce / Melantrich / Svoboda, Praha, 1949
edícia Dílo Vladislava Vančury (9)
obálka František Muzika
6. vydanie, 30.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra česká,
264 s., slovenčina
hmotnosť: 387 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,20 €

*cesvo*

NÁVRAT

Brehmova rodina pocházela odkudsi z Němec nebo z Holandska. Byli to kupci, jež revoluce hnaly ze země do země. Kupovali obilí, když se urodilo, a prodávali je v období usně, jež mnohdy následovalo jedno za druhým. Plenili pokladnice armád napoleonských, a když se změnily časy, činili se až do krve na bursách. Vratislav Brehm znal výhody klidu a vyčkávání, byl jist sám sebou a spojenectvím peněz. Neukvapoval se.

V onom roce, kdy vykonal cestu do Budína, byl stár právě třicet osm let. Tehdy již velmi dlouho řídil věci svého obchodu a rozhodoval o penězích. Mír přicházející po čtvrtém roce války ho zastihl na straně dohody. Od druhé poloviny vojny se již netajil svým smýšlením a jeho jméno ve Vídni bylo vykřičeno. Strýc, který v rodině Brehmů měl největší váhu, onemocněl právě v období, když rakouská koruna klesala.

V této době uzavřely již státy těsně své hranice a styk s Londýnem a s prastrýci, kteří žili ve Francii, se stal nadmíru obtížným. Jakýsi Vratislavův příbuzný žil ve Vídeňském Novém Městě, ale jako se přiházívá v rodinách, nepodobal se tento Brehm ostatním. Stal se vášnivým vyznavačem Německa a všechno své počínání obracel k tomu, aby došlo vítězství. Byl to zuřivec. Vrhal se na válečné papíry, hotov ztratiti jakýkoliv peníz. Hotov ztratiti a přece důvěřivý, že mu konečné vítězství všechno vrátí.

Vratislav měl v ošklivosti podobnou vášnivost, vedl si prostě a protože bylo přirozené a spravedlivé ztotožňovati se s věcmi svého národa, činil to. Velmi mnoho příhod z té doby svědčilo o jeho odvaze, ale Brehm je nevyj menovával, spokojuje se s výtěžky peněžními. Vskutku, v té době se pětkrát znásobilo jeho jmění a desateronásob vzrostlo po převratě.

Sotva utuchla vojna, sotva bylo sjednáno příměří, jel Brehm za hranice. Sešel se s příbuznými, nakoupil zboží, maje v cizích zemích úvěr stejně veliký jako doma. Oba prastrýcové a polichocený ujec mu připili neskrblíce chválami. 

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ba věru, nový příběh se počíná v ten okamžik, kdy prvý právě končí.

ERBEN, KAREL JAROMÍR - KYTICE Z POVĚSTÍ NÁRODNÍCH

ERBEN, KAREL JAROMÍR

KYTICE Z POVĚSTÍ NÁRODNÍCH

Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, Bratislava, 1956
edícia Školská knižnica
doslov Milan Pišút
ilustrácie Václav Karel
obálka Václav Karel
1. vydanie, 10.400 výtlačkov

poézia, literatúra česká,
148 s., čeština
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, ošúchané dosky

4,50 €

*H-bar-RL*

VODNÍK

Na topole nad jezerem

seděl vodník pod večerem: 

„Sviť, měsíčku, sviť, 

ať mi šije niť.

Šiju, šiju si botičky 

do sucha i do vodičky: 

Sviť, měsíčku, sviť 

ať mi šije niť.

Dnes je čtvrtek, zejtra pátek - 

šiju, šiju si kabátek: 

sviť, měsíčku, sviť, 

ať mi šije niť.“

Zelené šaty, botky rudé, 
zejtra moje svatba bude: 
sviť, měsíčku, sviť, 
ať mi šije niť.“

II

Ráno, raníčko panna vstala, 
prádlo si v uzel zavázala: 
„Půjdu, matičko, k jezeru, 
šátečky sobě vyperu.“

,Ach nechoď, nechoď na jezero, 
zůstaň dnes doma, moje dcero! 
Já měla zlý té noci sen: 
nechoď, dceruško, k vodě ven.

Perly jsem tobě vybírala, 
bíle jsem tebe oblíkala, 
v sukničku jako z vodních pěn 
nechoď, dceruško, k vodě ven.

Bílé šatičky smutek tají, 
v perlách se slzy ukrývají, 
a pátek nešťastný je den, 
nechoď, dceruško, k vodě ven.‘ -

Nemá dceruška, nemá stání, 
k jezeru vždy ji cos pohání, 
k jezeru vždy ji cos nutí, 
nic doma, nic jí po chuti. —

SIGNIER, JEAN-FRANCOIS - TAJNÉ SPOLOČNOSTI

SIGNIER, JEAN-FRANCOIS

TAJNÉ SPOLOČNOSTI

Fortuna Libri, Bratislava, 2007
preklad Zuzana Mrlianová, Mariana Pauliny-Danielisová, Juraj Roháč
1. vydanie
ISBN 978-80-89144-71-6

záhady, literatúra faktu, história,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 1270 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý, nečítaná

9,50 €

*H-6-1*

DOYLE, ARTHUR CONAN - DOBRODRUŽSTVÁ SHERLOCKA HOLMESA 3

DOYLE, ARTHUR CONAN

DOBRODRUŽSTVÁ SHERLOCKA HOLMESA 3
Pes baskervillský
Údolie hrôzy

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Zelená knižnica
preklad Alfonz Bednár
obálka Anastázia Miertušová
2. vydanie, 35.000 výtlačkov
13-72-079-65

beletria, detektívky,
320 s., slovenčina
hmotnosť: 326 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu

3,00 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-bar*

O tretej ráno prišiel z policajného riaditeľstva na ľahkej bričke, ťahanej udychčaným klusákom, hlavný sussexský detektív, privolaný naliehavou žiadosťou seržanta Wilsona z Birlstonu. Vlakom päť hodín štyridsať poslal zprávu na Scotland Yard a o dvanástej nám prišiel naproti na birstonskú stanicu. White Mason bol tichý, spokojne vyzerajúci človek, oblečený vo voľných tweedových šatách, mal červenú, hladko vyholenú tvár, zavalitú postavu a mocné nohy do O ozdobené gamašami a vyzeral ako malý farmár, hájnik na odpočinku alebo hocičo na svete, len nie ako veľmi sľubný dôstojník vidieckej kriminálnej polície.

,,To je naozaj pekný hlavolam, pán MacDonald!“ opakoval neprestajne. ,,Budeme tu mať novinárov ani múch, až sa o tom dozvedia. Dúfam, že budeme s prácou hotoví, prv než do toho začnú pchať nos a ničiť všetky stopy. Nič takého sme ešte nemali, pokiaľ sa pamätám. Sú tam veci, ktoré sa vám zapáčia, pán Holmes, na moj veru. A aj vám, pán doktor Watson, lebo aj lekári budú musieť svoje povedať, kým skončíme. Byt sme vám našli v hostinci Westville Arms. Iného miesta tu niet, ale počul som, že je tam čisto a dobre. Tento chlap vám odnesie batožinu. Tadiaľto, páni, nech sa páči!“

Sussexský detektív bol veľmi rázny a prívetivý človek. O desať minút sme už všetci boli ubytovaní. O dalších desať minút sme už sedeli v hostinci v izbe a už nám v skratke opisoval udalosti, ktoré sme načrtli v predošlej kapitole. MacDonald tu i tam niečo poznamenal, kým Holmes sedel zamyslene s výrazom prekvapenia a úctivého údivu, s akým botanik skúma vzácny a drahocenný kvet.

„Pozoruhodné!“ povedal, keď vypočul príbeh. „Veľmi pozoruhodné! Sotva si viem spomenúť na prípad, ktorý by sa vyznačoval zvláštnejšími momentmi.“

„Čakal som, že dospejete k takému názoru, pán Holmes,“ povedal White Mason veľmi radostné. „V Sussexe kráčame s duchom času. Povedal som vám, ako sa veci mali, keď som prípad prebral od seržanta Wilsona medzi treťou a štvrtou hodinou dnes ráno. Na moj veru! Ale som prehnal tú starú kobylu! Ale vysvitlo, že som sa nemusel tak ponáhlať, lebo sa nič nedalo robiť. Seržant Wilson už vypátral fakty. Skontroloval som ich, pouvažoval nad nimi a možno som aj sám zopár faktov objavil.“

„Akých?“ opýtal sa Holmes dychtivo.

„Nuž, najprv som prezrel kladivo. Bol tam doktor Wood a pomohol mi. Nenašli sme na ňom nijaké stopy násilného činu. Dúfal som, že ak sa Douglas bránil kladivom, možno nechal stopy na vrahovi, kým mu nespadlo na koberec. Ale na kladive nebola nijaká škvrna.“

„To, pravda, ešte vôbec nič nedokazuje,“ poznamenal inšpektor MacDonald. „Neraz sa už stalo, že kladivom voľakoho zabili, a pritom na kladive neostala najmenšia stopa.“ „Celkom správne. To ešte nedokazuje, že sa s ním nebránil. Ale keby na ňom boli škvrny, velmi by nám to pomohlo. V skutočnosti nie sú. Potom som preskúmal pušku. Boli v nej srnčie broky a ako seržant Wilson upozornil, kohútiky sú zviazané drôtom, aby puška vystrelila naraz z obidvoch hlavní, ak človek potiahne zadný kohútik. Ten, kto ich zväzoval, bol rozhodnutý neriskovať, že netrafí. Odpílená puška nie je dlhšia než dve stopy — ľahko sa dá nosiť pod kabátom. Niet na nej ani celé meno výrobcu, ale na žliabku medzi hlavňami sú písmená P-E-N a ostatok mena je odrezaný pílou."

„Veľké P s ozdobou navrchu, E a N menšie?“ opýtal sa Holmes.

„Áno.“

„Pennsylvania Small Arms Company — Pensylvánska spoločnosť na výrobu strelných zbraní, veľmi známa americká firma,“ povedal Holmes.

White Mason pozrel na môjho priateľa ako skromný dedinský praktický lekár na veľkého londýnskeho špecialistu, ktorý jediným slovom vie rozriešiť mätúce ťažkosti.

„To je veľmi vítaná pomoc, pán Holmes. Určite máte pravdu. Obdivuhodné! Obdivuhodné! Nosíte v pamäti mená všetkých výrobcov pušiek na svete?“

Holmes prešiel ponad otázku kývnutím ruky.

.............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Všetci sme chvíľu sedeli ticho a tie osudné oči boli stále napäté, akoby chceli preniknúť závojom.

TRAVEN, B. - VZBURA VYVESENCOV

TRAVEN, B.

VZBURA VYVESENCOV
(Rebellion der Gehenkten)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1949
edícia SPKK (72)
preklad Viktória Hornáková
prebal Štefan Bednár

beletria, román, literatúra nemecká,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 358 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,30 €

*cesvo*

Román odohrávajúci sa v prostredí mexického pralesa, v ktorom robotníci v ťažkých podmienkach stínajú vzácne stromy. Práve nespokojnosť s takýmito podmienkami však vyústi do búrlivých nepokojov.

Dobrý týždeň obetoval Celso denne hodinu alebo dve, aby pomohol Candidovi urobiť štyri tony.

„Nemusíš mi toľko pomáhať, compaňero,” povedal Candido často. „Okrádaš sa o čas a budú ťa bičovať, a to všetko len pre mňa.”

„Len sa o to nestaraj, bratku. Veď sme z rovnakého kmeňa. A či nie?”

„Pravdaže. Sme susedia a obaja chamulovia.” „No vidíš. A dôvod je ten, že sme kamaráti. No, azda, mám ešte aj iný dôvod.”

Candido sa zasmial a odložil sekeru. Zapálil si cigaru. Potom sa zasmial. „Nemusíš sa opytovať, bratku, hermanito. Môžem ti prezradiť, Modesta nemá muža. Túto noc sme sa o tom rozprávali. Povedala mi, že ťa má rada. Čo ešte chceš? Vieš veľmi dobre, že u nás to nejde len tak s piatku na sobotu. Ale ona ťa má rada, Modesta.”

„To meno sa mi veľmi páči.” Celso sa uprene díval pred seba. „Krajšie meno si ani neviem predstaviť.” „To si mi už niekoľko ráz povedal a ešte skôr, ako si mi to povedal prvý raz, už som vedel, čo sa s tebou robí. Si mi vítaný a viem naisto, že si viac ako vítaný Modeste.”

Candido si vzal sekeru a dal sa do roboty.

Večer po jedle ušúľal si Celso niekoľko cigár, strčil si ich do vrecka na košeli a pustil sa dolu kopcom k vode. Sadol si do vody tak, že mu z nej trčala iba hlava, aby mohol fajčiť. Sedel vo vode preto, aby sa zbavil kliešťov, ktoré sa mu vryly do kože a boly príliš malé, aby ich po jednom povyťahoval. Voda mu súčasne ochládzala pálčivé pichnutia moskytov a uštipnutia veľkých múch, ktoré cítil po celodennej práci. Hmyz bol v období dažďov nezvyčajne pažravý, a čo bolo horšie, bolo ho tisícnásobne viac ako inokedy. Vo vode ho chránil cigarový dym proti moskytom, ktoré tu na brehu bzukotaly v hustých rojoch a maly večer práve tak rady ako človek, na ktorého sa shŕkly.

Celso nebol jediným muchachom, ktorý pookrieval vo vode. Po obidvoch stranách brehu sedeli učupení parobci, sami alebo v skupinách.

Sotva bol päť minút vo vode, keď si k nemu prisadol Martin Trinidad.

„Hej, Celso,” prihovoril sa mu, „podaj mi cigaru, aby som si pripálil.”

„Prečo si ju nezapáliš ešte skôr, ako vojdeš do vody?”

„Vyhasla mi.”

„Odkiaľ si, compaňero?”

„Celso, tebe jedinému to tu poviem. Som z Pachucy, kde je veľa baní na striebro. Bol som tam učiteľom.”

„Učiteľom? A teraz si tu v monterií?”

„Nedržal som jazyk za zubmi. Lepšie povedané, šíril som pravdu medzi baníkmi, zväčša otcami detí, ktoré som mal v škole.”

„Akú pravdu?” opýtal sa Celso nedôverčivo.

„Pravdu o diktátorovi a právach ľudu a že nikto, čo ako múdry a hoci si o sebe namýšľa, že je vedúcim a vodcom národa, nemá právo potláčať mienku, myšlienky, reči a vôľu ľudu. Lebo každý človek má právo povedať, čo si myslí; každý človek je povinný druhých o tom poučiť, že sa im vládne zle a na ich vlastnú škodu, keď vie, kde vred sedí a ako ho možno odstrániť. I keď sa človek mýli a nemá pravdu, má sa mu ponechať právo môcť povedať, čo si myslí a ako myslí, že by sa to mohlo urobiť lepšie.”

„To si vravel tam v Pachuce baníkom?” Celso sa podíval na neho zboku. Bolo však príliš tma, aby rozpoznal črty tváre rozprávajúceho.

„Povedal som im toho ešte viac. Povedal som im, aby nešli do baní a nerobili, aby majitelia baní nič nezarábali. Ďalej, aby si pýtali zvýšenie pláce a aby im dovolili tvoriť si syndikáty, aby svoje požiadavky mohli 

 v skupinách, lebo jednotlivec nič nezmôže. Jednotlivca odpália, zavrú alebo na smrť ubijú. Keď však všetci žiadajú to isté a hromadne stoja za svojimi požiadavkami, potom ich nemôžu postrieľať, lebo by im nik nezostal, aby im hrdlačil

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

To bolo príčinou, prečo nemohol odpovedať a navrhované povýšenie hneď potvrdiť.

KELLER, PAUL - AGARIN SYN

KELLER, PAUL

AGARIN SYN
Román

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1948
preklad V. Augustin
obálka Š. Cpin

beletria, román, literatúra nemecká,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 414 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, dobová preväzba s voviazanou obálkou, neautorské venovanie na patitule

0,80 €

*kvaja*belx-ger* in *H-bar-FL*

Román Agarin syn je dielo, ktoré upúta predovšetkým bohato rozvetveným dejom a ľudsky teplým vnútorným ovzduším. Ústrednou postavou je Róbert Hellmich, nemanželský syn, ktorý zablúdi ako žobravý muzikant do matkinho rodiska. Tu u krčmára Hartmanna kedysi slúžila, ale Hartmann ju vyhnal, keď čakala dieťa, ktorému bol otcom. Nešťastná žena pri pôrode zomrela. Jej syn dostáva sa teraz do blízkosti vlastného otca, ale nepoznáva ho. Hartmann však poznáva v ňom vlastného syna, ale nechce, aby mu bol na očiach, preto ho nemieni prijať do služby. Urobí tak až na nátlak. Róbert slúži u neho ako paholok, nenávidený Hartmannovou ženou a nevlastným bratom, iba nevlastná sestra má srdce k nemu. Trvá veľmi dlho, kým padne záhada okolo Róbertových rodičov. Nakoniec predsa sa len dozvie, že jeho otcom je Hellmich. Osvetli sa mu aj matkin pôvod. Mal by sa pomstiť Hartmannovi za krutost a podlosť, ktorej sa dostalo jeho matke, no neurobí to. Radšej odíde do sveta a uchytí sa ako továrenský robotník. Vracia sa ešte raz, pred smrťou, aby odpustil všetkým a podal im ruku. Umiera tam, kde ho porodila odkopnutá matka — na poli. 

Piata kapitola

Prišlo hmlisté, daždivé ráno.

Róbert Hellmich vstal z lôžka prv ako jeho kamaráti. Mal nepokojnú noc.

Vošiel do kuchyne a prosil si vodu na umývanie. Krista stála samotná pri ohnisku. Trocha sa začervenala a zmiatla sa, keď ho zbadala, ale išla mu priateľsky v ústrety a podala mu ruku.

»Dobré ráno! Ako ste sa vyspali?«

Čudoval sa jej vľúdnosti, a rozpačite pozeral na ňu. Mala nežnú, bielu tvár a vysokú, prítulnú postavu, bola jemnej, zvláštnej krásy, pre ktorú sedliaci nemajú porozumenia. Krista Hartmannová ešte nemala nápadníka.

»Nevyspali ste sa dobre?« opakovala, keď neodpovedal.

»O predsa ... predsa ...« povedal skľúčene; »je to len... je to len tak... mňa sa totiž ešte nikto v živote nepýtal, ako som sa vyspal!«

Vážne pozrela na neho a neodpovedala mu na to nič. Potom pripravila umyvadlo, naliala vody a zavolala ho, aby sa išiel umyť; medzitým priniesla zo skrine biely, kvietkovaný uterák a podala mu ho.

Prišiel ešte do väčších rozpakov.

»Slečna, takého nového uteráka je škoda pre mňa.«

Obrátila sa.

»Len sa ním poutierajte!« povedala.

Utrel sa a potom sa pýtal, či by jej nemohol poslúžiť, že by doniesol vody, uhlia alebo niečo iného.

Ona odmietla a povedala, aby si zatiaľ sadol na lavičku pri peci, že otec hneď príde. Mienila, že otec sa chce s ním rozprávať.

Sadol si. Teplo bolo príjemné. Pozrel, ako usilovne a skoro bez buchotu pracovala. Pomyslel si, že sa jej musí odvďačiť a troška sa s ňou pobaviť. Pýtal sa: »Ste od narodenia v tomto dome, slečna?«

»Áno.«

»Je to pekný dom. Človek zriedkakedy nájde na vidieku taký hostinec. Všetko je také solídne.«

Pokývala, ale potom povedala: »Ale vždy tu nie je všetko tak, ako by malo byť!«

Po malej prestávke vravel on: »Už dávno sme neboli tak dobre ubytovaní. Ináč sa nám veľmi zle vodí. Mohli by ste mi povedať slečna, či to pán prednosta skutočne vážne myslí s mojimi kamarátmi, či ich skutočne chce tu mať?«

Vtedy pristúpila k nemu: »Ale istotne to myslí vážne. Dr. Friedlieb nemá väčšej radosti na svete, ako keď môže urobiť niekomu niečo dobrého... V našej obci nieto človeka, ktorému by sa vodilo zle. A to môžeme ďakovať doktorovi. Pomáha všetkým ľuďom, ako len môže. A on pomôže aj vám. Aha, počujete, prichádza otec.«

Zvonka bolo počuť kroky na schodoch. A čoskoro sa zjavil v kuchyni Hartmann. Vyzeral úplne nevyspatý a trocha sa zľakol, keď zbadal Hellmicha pri ohnisku.

Róbert pri pozdrave vstal. Hartmann hovoril skľúčeným hlasom:

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"V dome môjho Otca je mnoho miesta!"

ILUSTROVANÁ ENCYKLOPÉDIA ĽUDSKEJ VZDELANOSTI

ILUSTROVANÁ ENCYKLOPÉDIA ĽUDSKEJ VZDELANOSTI
(Illustrated Dictionary of Essential Knowledge)

Reader´s Digest Výber, Bratislava, 2001
ISBN 80-88983-118

encyklopédie
608 s., far. fot. slovenčina
hmotnosť: 2040 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý, nečítaná

10,00 €

*H-6-1*

STRÖBINGER, RUDOLF - STOPA VEDIE K RENÉMU

STRÖBINGER, RUDOLF

STOPA VEDIE K RENÉMU
(Stopa vede k Renému)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1965
preklad Ján Hronec
prebal Augustín Greschner
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
75-072-65

literatúra faktu, história, II. svetová vojna,
199 s., 16 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 292 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, fľak na obálke

0,40 € darované THCK

*cesvo*

V ONÝCH BÚRLIVÝCH JARNÝCH DŇOCH a v lete roku 1938 bolo na československo-nemeckých hraniciach rušno. Hlbokými hustými lesmi, roklinami a skoro nebadateľnými cestičkami prechádzali ako tiene nemeckí agenti s tajným poslaním. Keď naďabili na nemecké hliadky, preukázali sa heslom. Hliadky ich bez akejkoľvek kontroly hneď prepustili. Pre zaručenie úplnej bezpečnosti sa heslá na jednotlivých úsekoch hraníc každý mesiac menili. Na úseku Sebnitz platilo v máji 1938 heslo „Sebeltasche“.

Najužitočnejšími pomocníkmi agentov boli prevažne Nemci spomedzi stúpencov Konráda Henleina. Boli aj najplatnejšími spolupracovníkmi kapitána Dehmela zo zpravodajskej pobočky v Drážďanoch, ktorý riadil sabotáž a propagandu proti Československu. Na rozkaz Abwehru v Berlíne Dehmelove spojky z Drážďan, Wroclavi a z Viedne prepašovali šesť balíkov protištátnych letákov, ktoré sa mali rozširovať na československom štátnom území. Letáky boli určené pre funkcionárov Henleinovej Sudetonemeckej strany. Iná sa rozširovali na Slovensku a medzi maďarsky hovoriacimi občanmi Československej republiky. Vojakov slovenskej a maďarskej národnosti vyzývali, aby hromadne dezertovali. Letáky obsahovali pokyny na vyvolávanie nepokojov v armáde. Nacisti nezabudli využiť aj nacionalistické zameranie slovenských ľudákov a v ich duchu demagogicky vyzývali vytvoriť samostatný slovenský štát.

A-54 však hlásil ešte oveľa nebezpečnejšie akcie nemeckej vojenskej špionáže. Tesne pri hraniciach, v Lobau, Pirne a v Kamenici, zriadili skladištia zbraní, ktoré mali prepašovať do Československa. K nám ich dopravovali nákladnými vlakmi a loďami po Labe. Traskaviny balili do polkilových plechoviek s označením „kompót“ alebo „marmeláda“. Debny s puškami a guľometmi skrývali v železničných vagónoch a dôverníci Abwehru ich dopravovali na miesto určenia. A-54 označil niekoľko tajných nacistických skladišť zbraní na československom území: v Liberci, Mimoni, Ostí nad Labem, Moste, Kadani, veľké skladište bolo aj v Hannersdorfe a ďalšie vo väčších i menších mestách v pohraničí.

V Nemecku pôsobili aj vedúci teroristických skupín a sabotážnych akcií. Do Československa prichádzali na falšované pasy, robili nábor a cvičili záškodnícke skupiny spomedzi sudetských Nemcov. Tieto skupiny neboli veľmi početné, často mali len štyroch členov. Napriek tomu si nemecká zpravodajská služba od nich veľa sľubovala. Jedna z nich, ktorú získal v okolí Chomutova náborový agent Sedmidubský, mala prerušiť telefonické spojenie medzi Štefánikovými kasárňami v Chomutove a jednotlivými úsekmi malých pevností. Dve skupiny mali za úlohu zasypať granátmi pochodujúce československé jednotky po uliciach Chomutova a ďalším trom skupinám z priestoru Chomutova uložili zavraždiť predstaviteľov politickej správy, policajných dôstojníkov a vedúcich Stráže obrany štátu (SOS). Pozdĺž hradských z Chomutova do vnútrozemia si tajne vyhliadli miesta, kde chceli rozostaviť ťažké guľomety, ktoré mali znemožniť prípadný ústup vojenským jednotkám z mesta. Z hlásení A-54 zpravodajskí dôstojníci sa dozvedeli, že zbrane, náboje a traskaviny určené pre teroristické skupiny sú skryté na veľkostatku v Spořiciach, kam ich preniesli vo vreckách a v kufroch. Náboje a traskaviny boli v konzervách s označením čerešne, špargle, slivky a hrušky.

Československé úrady získali aj mená osôb, ktoré prípravu týchto akcií v Nemecku riadili. Muž s krycím menom Mock zo Žitavy, Äussere Weberstrasse, mal na starosti úsek od sliezskej hranice po tok Labe. Bývalý československý dôstojník s krycím menom Waag úradoval na colnici v Altenbergu. Býval v Drážďanoch, Pillnitzerstrasse, a „staral sa“ o oblasť od toku Labe po Český Jiřetín v okrese Most. Inž. Seifert, skrývajúci sa pod krycím menom Sieg, býval v Annabergu v Sasku, telefónne číslo 2314. Kontroloval územie od Českého Jiřetína až po bavorskú hranicu. Teroristické skupiny mali rozvinúť činnosť, len čo sa začnú vojenské akcie medzi Československom 

..............................................................................................................................................................

ZUSAK, MARCUS - ZLODEJKA KNÍH

ZUSAK, MARCUS

ZLODEJKA KNÍH
(The Book Thief)

Ikar, Bratislava, 2010
preklad Vladislav Gális
prebal Len Speier, Gayna Murphy
obálka Augustín Putera
ilustrácie Trudy White
ISBN 978-80-551-2141-3

beletria, román, literatúra austrálska
480 s., slovenčina
hmotnosť: 427 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

12,00 € PREDANÉ

*H-6-1*

Liesel Memingerová prichádza do nemeckého mestečka Molching, kde ju čakajú adoptívni rodičia. Postupne si zvyká na krik a výčitky novej mamy Rosy i na láskavosť nového ocka Hansa. Liesel si nachádza priateľov - aj toho najlepšieho, ktorý sa do nej zaľúbi. Zoznamuje sa so slovami, učí sa ich čítať i zapisovať. Počúva hudbu, ktorou jej ocko obveseľuje mestečko. A hoci by to od nej asi nik nečakal, kradne knihy.

Na všetko, čo vnímavá Liesel prežíva, však dopadá tieň Adolfa Hitlera, ktorý vládne Nemecku a nepochybne aj srdciam väčšiny jeho obyvateľov. Jej ocko nacistickému poblázneniu odolal a Liesel sa čoskoro naučí rozlišovať medzi svetom „tam vonku“, kde treba na požiadanie hajlovat’ či vešať zástavy so svastikami, a svetom „vnútri“, v dome, kde sa v pivnici ukrýva mladý židovský utečenec.

Blíži sa koniec vojny, život je čoraz ťažší a Smrť, rozprávač strhujúceho príbehu Liesel Memingerovej, má čoraz viac práce. Jeho pohľad sprevádza čitateľov od prvej stránky po poslednú a prifarbuje ich melanchóliou i čiernym humorom.

Austrálsky spisovateľ Markus Zusak sa narodil v roku 1975 v Sydney ako najmladšie zo štyroch detí v rodine európskych prisťahovalcov. Jeho otec pochádza z Rakúska, matka z Nemecka. Práve matkine spomienky na Nemecko počas druhej svetovej vojny ho inšpirovali na napísanie románu Zlodejka kníh.

Markus Zusak pôvodne túžil byť maliarom ako jeho otec, od šestnástich rokov sa však začal venovať písaniu a istý čas pracoval ako stredoškolský učiteľ. Jeho prvé štyri knihy boli určené pre dospievajúcich čitateľov. Román Zlodejka kníh sa stal medzinárodným bestsellerom.

Čerstvý vzduch, stará nočná mora

A ČO SI POČAŤ SO ŽIDOVSKOU MŔTVOLOU

Pri rieke Amper Liesel práve dorozprávala Rudymu, že by si od starostu rada vzala ďalšiu knihu. Po Pískajúcom vrahovi niekoľkokrát pri Maxovej posteli prečítala Muža nado mnou. Každé čítanie trvalo len pár minút. Skúsila Myknutie plecom, ba aj Príručku hrobára, no nesedeli jej. Chcem niečo nové, pomyslela si.

„Tú poslednú si vôbec dočítala?“

„Jasné.“

Rudy hodil do vody kamienok. „A bola dobrá?“

„No jasné.“

„Jasné, jasné, jasné.“ Pokúsil sa z hliny vyhrabať ďalší kamienok, no poranil si prst.

„Tak ti treba.“

„Saumensch!“

Keď ten druhý nemá čo povedať, len Saumensch, Saukerl, alebo Arschloch, je jasné, že ste ho porazili.

Podmienky na krádež boli ideálne. Bol šerý podvečer začiatkom marca a len zopár stupňov nad nulou - lepšie ako desať pod. Po uliciach sa pohybovalo veľmi málo ľudí. Padali kvapky ako stružliny zo sivej ceruzky.

„Ideme?“

„Na bicykloch,“ odvetil Rudy. „Vezmi si jeden od nás.“

Tentoraz sa Rudymu žiadalo viac. „Dnes som na rade,“ povedal, keď prsty zaťali do riadidiel.

Liesel uvažovala rýchlo. „Radšej nie, Rudy. Je to tam zahádzané vecami. A je tam tma. Taký somár ako ty do niečoho vrazí alebo sa potkne.“

„Vďaka.“ V takejto nálade bol Rudy nezastavitelný.

„A je to nízko pod oknom. Nižšie, ako si myslíš.“

„Chceš povedať, že to nezvládnem?“

Liesel sa vzoprela na pedáloch. „To nie.“

Prešli cez most a serpentínami hore kopcom na Grandestrasse. Okno bolo otvorené.

Ako naposledy, aj teraz pozorovali dom. Videli trochu dovnútra, dole sa svietilo, asi v kuchyni. Tieň prechádzal sem a ta.

„Zopárkrát to tu obídeme,“ nadhodil Rudy. „Ešteže máme bicykle, čo?“

„Len si daj pozor, aby si si ho tu nezabudol.“

„Si vtipná, Saumensch. Je o trochu väčší ako tie tvoje špinavé baganče.“

Vozili sa zhruba pätnásť minút, no starostova žena stále trčala dole, príliš blízko. Ako sa opovažuje strážiť v kuchyni! Lebo Rudy pokladal za hlavný cieľ vlámania kuchyňu. Vojde dnu, ukradne toľko jedla, koľko unesie a potom, ak mu náhodou zostane ešte chvilka, strčí si za gate knihu. Cestou von. Hocijakú.

No jeho slabinou bola netrpezlivosť. „Už je neskoro,“ šomral a vyštartoval. „Ideš?“

Liesel nešla.

Nemusela sa rozhodovať. Dotrepala ten oštarný bicykel až sem, tak bez knihy neodíde. Zložila riadidlá do jarku, obzrela sa, či neuvidí susedov, a podišla k oknu. Rýchlo, no nie chvatne. Tentoraz si vyzula topánky nohami.

Prsty sa jej zaťali do dreva a vošla dnu.

Tentoraz sa cítila o niečo lepšie, hoci len o trošku. Vzápätí už obchádzala miestnosť a hľadala titul, čo by ju upútal. Zo tri- či štyrikrát už vystrela ruku. Ba uvažovala, že si vezme aj viac ako jednu knihu, ale nechcela zneužiť to, z čoho sa stal akýsi systém. Potrebovala len jednu knihu. Zadívala sa na police a čakala.

.........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Mátajú ma ľudia.

FEUCHTWANGER, LION - ŽIDOVKA Z TOLEDA

FEUCHTWANGER, LION

ŽIDOVKA Z TOLEDA
(Die Jüdin von Toledo)

Slovenský spisovateľ, Bratislava,  1960
edícia SPKK (135)
preklad Júlia Májeková
doslov Miloš Tomčík

1. vydanie, 23.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra nemecká,
456 s., čeština
hmotnosť: 473 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, ušpinené dosky, bez prebalu

0,40 € darované THCK

*cesvo*

Doňa Leonor zostala v Burgose dlhšie, ako zamýšľala. Odtiaľ bolo ľahšie súriť grandov severného Kastílska a aragónskych poradcov, aby Alfonosovi čo najskôr poskytli potrebné posily. Horela túžbou, aby začal svoju výpravu. Odkedy poznala, ako hlboko sa doňho tá chlipná náruživosť k židovke zažrala, jej podozrenie nikdy úplne nezaspalo. Z onej pekelnej choroby sa Alfonso celkom uzdraví len vojnou.

Potom dostala zprávu - on sám jej to radostne oznámil -ako smelo poslal toho bezočivého moslimského princa k jeho kalifovi. Najprv pocítila divú radosť: teraz je vojna tu. Ale hned si uvedomila všetko nebezpečenstvo, ktoré musí z Alfonsovej smelosti nevyhnutne skrsnúť. ,Porážka,’ myslela si, .teraz príde porážka. Možno nie tá porážka, ale porážka to bude.’ To v nej vyvolalo popri hneve a starosti temné zadosťučinenie. Utkvelo v nej, čo povedala jej matka o blahodarných dôsledkoch porážky. Porážka znásobuje silu, rozpaľuje energiu, porážka otvára desať nových možností; myšlienka na porážku jej spôsobovala podivné, šteklivé vzrušenie.

Hned sa vybrala do Toleda. „Chod do Toleda,“ kázala jej matka. Zločinná nerozvážnosť, s akou Alfonso vyprovokoval moslimského vyslanca, len zväčšovala jej lásku. A do jej horúcej túžby za Alfonsom sa jednostaj miešal onen tichý, temný jasot: Teraz príde porážka. Teraz je koniec s tou druhou. Actum est de ea, je po nej.

Keďže už kráľa v Tolede nezastihla, našla si zámienku, aby za ním odcestovala na juh. Don Pedro, ktorý podľa plánu vtrhol na územie Valencie a nechcel sa vzdať postupu na hlavné mesto Valenciu, zdráhal sa postaviť Alfonsovi pomocné oddiely pred zmluvne stanovenou lehotou. No ona teraz vymohla od neho záväzný prísľub, že najneskôr do šiestich týždňov pošle desaťtisíc chlapov a osemsto už teraz, aby ukázal dobrú vôľu. A sama sa pobrala do Calatravy, aby Alfonsovi doniesla tú šťastnú zprávu.

Prišiel jej v ústrety, aby ju privítal. Neskrývala jasavú radosť, keď ho uvidela. Tu. medzi rytiermi, v prísnom ovzduší pevnosti Calatravy, bol celkom takým Alfonsom, akého si želala.

Rozžiarená mu oznamovala, ako nakriatla zdráhajúceho sa dona Pedra, aby posily vyslal už v najbližších týždňoch. Alfonso jej srdečne ďakoval. Zamlčal, že mu jej zpráva nie je naskrze vítaná. Utvrdil sa v zámere, že sa kalifovi postaví v otvorenej bitke. Keď sa teraz rozchýri, že aragónske posily možno očakávať už v blízkej budúcnosti, jeho poradcovia a dôstojníci sa budú ešte prudšie vzpierať jeho plánu.

Rádový majster Nuňo Perez, ktorý už bol v rokoch, a don Manrique de Lara navštívili doňu Leonor. Kráľov plán, akokoľvek ho zamlčoval, bol známy a obozretnejším z jeho priateľov robil veľké starosti. Starí páni vysvetlili doni Leonor, aké nebezpečné je to opovážlivé podujatie a aké dôležité je vyčkať aragónske oddiely. Prosili kráľovnú, aby dona Alfonsa odhovorila od jeho úmyslu.

Doňa Leonor sa zľakla. Nevyznala sa v stratégii, nechcela o tom nič vedieť, s Alfonsom sa mlčky dohodli, že sa bude zúčastňovať na správe štátu, no nebude sa miešať do vojenských vecí. A tentoraz, to chápala, šlo o jestvovanie ríše. Rozpamätala sa, ako vtedy Alfonso proti varovaniu svojich poradcov napadol Sevillu, tušila, vedela, že s týmto pochabo odvážnym plánom to mieni vážne. Rozum jej navrával, že sa musí s Alfonsom pozhovárať. No práve teraz sa mu nechcela znepáčiť, nechcela dobiedzať nenávidenými radami; okrem toho sa v jej vnútri ozýval šteklivý šepot: Porážka!

Ľúbezne, a predsa celkom kráľovsky odpovedala obom pánom, že sa nevyzná v otázkach stratégie, že za všetky roky sa nikdy o tých veciach s Alfonsom nezhovárala, že obdivuje jeho vojenskú genialitu a že by nepristalo kastílskej kráľovnej, keby malodušnými námietkami podkopávala panovnícku odvahu a zbožnú sebadôveru manželovu.

Zostala v pevnosti dva dni a dve noci. Napochytre jej pripravili nádherné ubytovanie, lebo sa nesvedčilo, aby spala

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ja sám som ešte stál pred tou bránou a videl som zvetrávajúci arabský nápis, ktorým Galiana vítala hosťa:  Alafia, zdar, požehnanie.

SVĚTLÁ, KAROLINA - ROZCESTÍ

SVĚTLÁ, KAROLINA

ROZCESTÍ
Novelly I.

L. Mazáč, Praha, 1932
ilustrácie Jan Goth
5. vydanie

beletria, novela, literatúra česká,
408 s., čeština
hmotnosť: 480 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobová preväzba,, chýba posledných 22 strán

0,10 € PREDANÉ

*cesvo*

BENEŠ TŘEBÍZSKÝ, VÁCLAV - Z TĚŽKÝCH DOB

BENEŠ TŘEBÍZSKÝ, VÁCLAV

Z TĚŽKÝCH DOB
Výbor z díla

Státní nakladatelství dětské knihy, Praha, 1950
edícia Knižnice pro střední školy
ilustrácie Jiří Jelínek
upravil Pravoslav Hykeš
1. vydanie, 15.750 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky, literatúra česká,
192 s., čeština
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

0,40 € darované THCK

*cesvo*

Těžké, přetěžké byly doby poddanství, z nichž čerpá námět většina povídek tohoto našeho výboru. Psal je vlastenecký kněz, jeden z těch vzácných pokrokových duchovních, kteří jako kdysi kněží dob pobělohorských a dnes francouzský abbé Boulier a anglický kněz Johnson zasvětili celý svůj život lidu, lidskému štěstí, boji proti tyranství a útisku.

Narodil se z chudých rodičů a chudé dětství jej poznamenalo těžkou chorobou, jíž ve velmi mladém věku podlehl. Zemřel na chrlení krve ne ještě ani třicetipětiletý. A přece zanechal dílo počtem značně rozsáhlé — na devadesát povídek, románů, pohádek a pověstí. Ačkoliv byl katolický kněz, nebál se vyzdvihnout boj slavných táborských vojsk proti katolickým křižákům. Pravé doba husitská jej z naší minulosti nejvíc přitahovala. Vždyť o té krásné minulosti, o té krásné době husitského bratrství slýchal od nejútlejších let z vypravování svého otce a tato doba právě v něm vzbudila lásku k historii a touhu psát. A z této dráhy se nedal svést ani ostrými výtkami katolických církevních hodnostářů, kterým byl trnem v oku kněz, zastávající se lidu proti světským a zvláště církevním pánům a velebící dokonce husitské války. Doba pobělohorská a selské utrpení jej, nemocí přecitlivělého, silně rozsmutňovaly. Varoval ve svých knihách, napomínal jimi, ukazoval hoře národa porobeného a lidu bezbranného.

Čteme-li my je dnes, kdy šťastná přítomnost a ještě šťastnější budoucnost ostře vystupují proti jejich bezútěšnosti, tím více oceňujeme všechnu tu svobodu lidově demokratické vlasti a vděčíme mu za velikou práci, kterou hlavně mezi prostým lidem vykonalo jeho dílo, varující před chybami minulosti i povzbuzující slavným příkladem husitským.

S ilustracemi Jiřího Jelínka

SEDLÁK KRÁKORA

Sedlák Krákora bude přece zítra kázat!

Tato zpráva se rozletěla jednou v sobotu večer ve vsích na pravém břehu Vltavy: v Husinci, v Klecánkách, ve Větrušicích, v Řeži, v Klecanech, jako palička, když si ji podávají od statku k statku, od chalupy k chalupě a od chaty k chatě.

Bývalo tak vždycky, kdykoliv šla řeč, že sedlák Krákora bude kázat.

Tehdáž začínaly být nepokojné časy. Sám Pánbůh ví, kdo naházel zase doutnáky do popela už dávno vystydlého. Lidem opět nechtělo do hlavy, jak je to, že nejdříve cizí „huba“ a potom teprve vlastní, zvláště tam, kde stopy vojny, moru a protivenství nevyhladily paměť na lepší, volnější časy.

Sedlák Krákora byl vyhlášený kazatel široko daleko.

Pod bílou lebkou měl celou bibli; postily či tištěných kázání nepotřeboval. Kazatelského umění také neslyšel, úsudky si tvořil sám; ale byly pádné, byly, jak říkáme, jako hrom: ozdob nepřijímaly, někdy pálily jako žhavé železo, někdy zase byly studené jako led, až mrazily. Byly skorem nešetrné, ale zato pravdivé.

Lidé z jeho „kázání“ chodívali mlčky, s hlavami svěšenými, neříkali „ten to zná“; ale cítili jeho slova hluboko, a to jim vázalo jazyky. Ale druhý den bývaly vždycky ve dvorech plné šatlavy, protože lidé na robotu schválně zaspávali a schválně nešli, až pro ně přišli mušketýři.

Sedlák Krákora kázával nad řekou na vysoké skále. Těm balvanům před Větrušicemi do dneška říká lid „kazatelna“.

Páni nechávali Krákoru rok od roku v pokoji. Ještě leckdy ho také šli poslechnout, a když je tak „říz“, usmáli se tomu.

Ale letos se naň dívali nějak zostra. Na „kázání“ jeho nechodili, a kdo z posluchačů zmeškal v pondělí robotu, bylo s ním zle. Už mu to dvakrát zapověděli, třikrát seděl po čtyři téhodny ve sklepě; ale Krákora byl tvrdý, tvrdší než jeho „kazatelna“, a v neděli, bylo-li hezky, nekázat bylo mu jako mít zdravé plíce a nedýchat.

Když mu řekli, pro to že jsou kněží a v kostelích opravdové kazatelny, usmál se trpce; ale co mu v té chvíli přišlo na jazyk, nevyřkl nikdy. —

A dnes v sobotu byli u Krákory dva mušketýři, měli s sebou řetězy a lidé ve vsi povídali, na čí ruce a na čí nohy.

„Kde máš tatíka?“ zeptali se dcery.

„Odešel, milí páni!“

„Kam odešel?“

„Jediné Pánbůh ví, milí páni!“

„Měl štěstí, že odešel.“

„Pomodlím se za to, milí páni!“

„A jestli se vrátí a bude zítra kázat, nedokáže a nedořekne ,amen', protože schválně pro něj postavili před zámkem zbrusu novou šibenici. Vyřiď mu to, přijde-li!“

Mušketýři odcházeli s nadávkami. 

.........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Zatím Tě nejsrdečněji pozdravuji a líbám, zůstávaje Tvůj.