SABUROV, ALEXANDER - TAJOMNÝ KAPITÁN

SABUROV, ALEXANDER

TAJOMNÝ KAPITÁN
(Tainstvennyj kapitan)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1963
preklad Krista Bendová
prebal Imro Weiner-Kráľ
2. vydanie, 5.000 výtlačkov
75-045-63

beletria, román,
344 s., slovenčina
hmotnosť: 410 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,30 € PREDANÉ

*cesvo*

Kniha ponúka veľkú a slávnu cestu kapitána Jána Nálepku...

— To je teda hlavička, dobrovolne sa schoval v záchode, — smeje sa Reva.

Nechceli sme rušiť Kosťu. Odišiel som s Bogatyrom a Revom z domu.

Pred očami sa nám zjavilo nové ohnisko požiaru: prostred Slovečne horel kostol.

— Ani kostol neobišli, a pritom sa skrývajú za veriacich, — poznamenal Bogatyr.

— Nech len horí, aspoň bude vidnejšie na ceste do Tchoryne, — zakričal mu Pavol. — O chvíľu po nej povezieme obilie.

Každú chvíľu vzbĺkali nové pochodne požiarov. Zúrivý nepriateľ sa bránil tým, že podpaľoval dom za domom, no neodchádzal zo Slovečne. Čakal zrejme posilu.

Cez noc sa Revovi podarilo obsadiť len niekoľko domov, ktoré držal dovtedy nepriateľ. Nad obrovským dymiacim spáleniskom vzišiel nový deň, no boj ešte stále netíchol. Slovečňa sa rozdelila na dve skoro rovnaké polovice medzi nás a protivníka.

Veľkou prekážkou v centre bola jednoposchodová tehlová budova, v ktorej sa zahniezdilo hlavné jadro slovečňanskej posádky. Táto budova stála na mieste, ktoré bolo pre nepriateľa veľmi výhodné: mal možnosť ostreľovať z nej všetky ulice, priľahlé k centru. Teraz nám bolo jasné, prečo nepriateľ tak zúrivo podpaľoval domy: odokrýval sa mu tak palebný priestor a partizáni nemali možnosť kryť sa za domy. Naši delostrelci sa pokúsili strieľať priamou streľbou, no 76-milimetrové strely ublížili tejto tehlovej budove tak ako komár slonovi.

Prišiel som na pozície našich delostrelcov práve v tejto vzrušujúcej chvíli. Dookola po námestí váľali sa mŕtve telá fašistov a medzi nimi zvlášť nápadne vynikalo telo vysokého, tučného dôstojníka. Práve v tej chvíli plazil sa od neho naším smerom Volčkov. Z budovy spustili na Volčkova guľometnú paľbu.

— Zabijú mládenca ... Po čo ta liezol? — vzdychol som rozčúlene.

— Nijaké dokumenty, len samé listy, — hlási o niekoľko minút Volčkov Arťuchovovi výsledky svojho výletu.

— A do vnútorného vrecka si pozrel? — pýta sa ho veliteľ oddielu Krotov.

— Myslíš si, že sa ta dostaneš? — bezmocne rozhodil rukami Volčkov. — Takú horu mäsa len tak neobrátiš.

Náš mlčanlivý Krotov ostal i tentoraz verný sám sebe: pokojne sa obrátil a odišiel.

Neprešlo ani päť minút, keď som zbadal nového odvážlivca, ako lezie k nešťastnému brucháčovi. Z budovy znova pustili zúrivú palbu. Dávam rozkaz delostrelcom, ktorí doteraz neopustili pozície, aby pálili na budovu, a kričím na Revu:

— Čo je to za nedisciplinovanosť...

Po prvých výbuchoch našich striel prerušil protivník palbu a Krotov — lebo to bol skutočne on — tvrdohlavo sa plazil k mŕtvole oficiera, nevšímajúc si našich výkrikov, aby sa vrátil nazad. Priliezol už celkom tesne k nemu — a odrazu mŕtvola ožila a chmatla Krotova za hrdlo. Stŕpli sme ... O niekoľko sekúnd ozval sa Krotovov krátky výstrel a fašista padol.

Celkom sme si však vydýchli len vtedy, keď sa k nám Krotov šťastlivo vrátil. A nebolo by ho minulo pokarhanie, keby nebol s nešťastnou tvárou porozprával podrobnosti o tom, čo sa stalo. Vyšlo najavo, že dôstojník, zrejme ranený, robil sa mŕtvym. Dlho sa mu táto pretvárka darila. Ani sa nepohol, keď ho prezeral najprv Volčkov, ani keď ho potom Krotov obracal. No keď Krotov našiel dôstojníkovi vo vnútornom vrecku zlaté hodinky a potiahol za retiazku, fašistická dušička už nevydržala, dôstojník ožil a začal sa biť.

Znova priletelo šesť slovenských lietadiel. Sformovali sa, pripravené bombardovať Slovečňu. Fašisti im raketami ukázali smer, kde mali partizáni obsadenú časť mesta. Hneď po nich vystrelili partizáni k nebu rakety smerom na územie, ktoré držali fašisti. To sa opakovalo niekoľkokrát, lietadlá sa stále chystali bombardovať to z jednej, to z druhej strany. A potom odrazu začali bombardovať... nemecké pozície.

...................................................................................................................................

... posledná veta ...

Niesla slobodu trpiacemu československému ľudu, ktorý tak vrúcne miloval jeho slávny syn a vlastenec, veľký priateľ sovietskych ľudí -  kapitán Ján Nálepka.

ZIZIUS, ZDENĚK - REKREAČNÍ PLAVIDLA

ZIZIUS, ZDENĚK

REKREAČNÍ PLAVIDLA
(stavba, opravy a plavba)

SNTL, Praha, 1991
edícia Polytechnická knižnice - Udělejte si sami (102)
obálka Richard Maršák
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

hobby, jachting,
320 s., 252 čb fot., 20 tab., čeština
hmotnosť: 461 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

7,00 €  *bib14*hob*
8,00 €  *bib14* in *kat-DOM*

SZIRÁKYOVÁ, JUDITH - RANNÉ VTÁČA

SZIRÁKY, JUDITH

RANNÉ VTÁČA
(Hajnali madár)

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1977
preklad Juraj Furdík, Katarína Králová
doslov Ľudovít Garaj
zostavil Juraj Furdík
obálka Jozef Haščák
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
83-009-77

beletria, poviedky, próza krátka,
276 s., slovenčina
hmotnosť: 394 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*cesvo*

Szirákyovej umelecký svet má zvláštnu atmosféru. Všetky jej novely a poviedky — až na malé výnimky — sa odohrávajú v malebnom prostredí južných Karpát, v podhorskej oblasti  v okolí Máramarošu, kde Judith Szirákyová (nar. 1907) strávila detstvo a mladosť. Hoci ju osud ďaleko odvial od končín rodného kraja a umelecké ambície a záujmy ju od začiatkov jej literárnej tvorby pripútali k hlavnému mestu, zázemie domova sa jej tak nezmazateľne vrylo do duše, zážitky z detstva a spomienky na mladosť zanechali v nej také hlboké a nezabudnuteľné dojmy, že sa stali prameňom väčšiny jej próz. Celé jej literárne dielo z väčšej časti vyrastá z týchto zážitkov, je reflexiou na ne, je expresívnou freskou prežitého, no v umeleckom subjekte stále sa obnovujúceho sveta.

V dvadsiatych rokoch upozornila na seba zvláštnymi poviedkami. Ich tematika sa vyznačuje úplnou a krajnou abstraktnosťou, spôsob zobrazovania zhustenosťou, búrlivou obraznosťou a baladickou náladou. Szirákyová je na začiatku svojej umeleckej cesty odchovankyňou expresionizmu — nielen štýlom, ale aj videním.

László B. Nagy

. . . Ovzdušie tohto sveta je ťažké, je to ovzdušie zakarpatských dedín a mestečiek ukrytých medzi horami. Je v ňom čosi hrozivé; spôsobuje to blízkosť divej prírody, alebo to množstvo tieňov, ktoré na ňu padá . . . ? Ako drevorezy horalov, azda alpských, také sú Szirákyovej novely, z ich vážnosti sa hrozivo vynára pochmúrnosť, skrúšenosť hraničí v nich s mátožnosťou a bizarnosťou.

Károly Pap

Szirókyová vyskúšala už rozmanité témy, jej pohľad na svet sa rozšíril, ale jej základné úsilie je stále to isté: rozvinúť vnútornú logiku ľudského subjektu.

László B. Nagy

Mňa sa znenazdajky a celkom nečakane zmocnil ten istý rozpačitý a so strachom i zvedavosťou zmiešaný nepokoj, ktorý som pociťoval v detstve. Srdce mi zrazu poskočilo a začalo pod rebrami silne búšiť, potom sa náhle upokojilo.

Och, tento dom, veď tento dom sa vôbec nezmenil, všimol som si hneď, keď sane k nemu zatočili. Ale prečo som si vlastne myslel, že Matúš Zsivanovits sa možno odsťahoval do iného domu? Ak býva tu, tak je určite slobodný, hoci o tom nepísal, ale je možné, že je ženatý, aj to je možné, že jeho matka Lukrécia Zsivanovitsová medzitým zomrela a dom zdedil on, no práve tak je možné i to, že Lukrécia Zsivanovitsová žije, prečo by nežila, keď bola tučná a zdravá, desať rokov nie je taký dlhý čas ... Bože dobrý, myslel som si neskôr, ja vlastne o Matúšovi Zsivanovitsovi neviem takpovediac nič. — Kamarát, — chytil som ho za ruku, keď mi pomáhal zostúpiť zo saní,

— veď ja o tebe neviem nič, ale vôbec nič ... — Nato sa hlasno rozosmial a doslova ma strkal, drgal ku schodišťu.

Tu ma prijalo útulné svetlo, teplý, ľahký a neistý vzduch, ktorý okrem toho osviežovala čerstvá, trávna vôňa ozimných rastlín.

— Pastor! — skríkol Matúš Zsivanovits. — Pastor!

Ja som sa nemotorne, ale pozorne obzeral. Striehol som, kto príde, ale až o hodnú chvíľu sa otvorili na poschodí nejaké dvere a vzápätí sa aj zatvorili. Hore, na poslednom schode skúmavo zastala akási vyžla, ktorá začala ostro a kovovým hlasom štekať. Keď sa vystrela, pod jej žltou srsťou bolo dobre vidno oblúkovité a pružné rebrá. Neskôr sa zatriasla, uši hlasno prichlopla a jediným skokom priskočila k nohám Matúša Zsivanovitsa.

— Toto je Pastor! — ukázal na psa Matúš Zsivanovits,

— Pastor, toto je môj priateľ, Pavol Hostyuk. — Ale psisko si ma ani nevšimlo. Ustavične len Matúša Zsivanovitsa oňuchávalo a keď sa o neho oprelo, svojimi silnými prednými labami ho takmer povalilo. O mňa sa vôbec nestaralo, hoci som bol zvyknutý, že psi bývali ku mne prítulní a ja osobne mám zvieratá mimoriadne rád.

— Veď sa skamarátite, — povzbudzoval ma Matúš Zsivanovits, pretože zbadal moju namrzenosť, a psa jediným pohybom, povedal by som pohľadom, zo seba zmietol.

Cítil som sa rozpačito a neobratne. Bol by som býval rád, keby bol pes na mňa zaútočil, hravo ma obehol, prípadne keby mi bol hrýzol prsty, slovom, keby si ma bol všimol, lebo táto dokonalá ľahostajnosť bola nepríjemná a skľučujúca. Začalo mi byť zima. Včasné vstávanie, cesta a stretnutie ma vzrušili a unavili. Najradšej by som bol zívol a hneď sa kdesi uložil k spánku. V tomto okamihu mi zrazu prišlo na um, že táto miestnosť pôsobila na mňa vždy stiesňujúco, nepríjemné. Okná vsadené do nepravidelných olovených obručí ma už v detstve rozčuľovali. Nikde som také okno nevidel. Raz som sa sem vkradol s otvoreným nožíkom a v nestráženej chvíli som ho do obruče zabodol. Ako keby som sa bol dotkol niečoho živého, tak hladko a mäkučko vkĺzol nôž do olova. Na mieste vpichnutia ostala malá, veľmi lesklá rana s drsnými okrajmi, z ktorej som si kúsok olova aj odkrojil, a tento kúsok sa mi sťa had ihneď ovinul okolo prsta. Potom som s rukami vo vrecku ostal stáť a čakal som na schodišti priateľa. Stŕpnutými nohami som striedavo prešľapoval na modro-červených kamenných kockách a hlavou spustenou k hrudi som ako nejaký vrah načúval búšeniu svojho srdca. Ale Matúš Zsivanovits neprichádzal, čakať ma síce nechal už aj inokedy, ale teraz to bolo na nevydržanie. Zrazu, ako keby som zdivel, začal som na kamenných kockách pobehúvať, podľa možnosti tak, aby som sa dotýkal len tých červených, a z celej sily som vykrikoval: „Som silný, som smelý, ukáž sa, Matúš Zsivanovits, ty trkvas!“ Sám neviem, prečo som tak kričal. Zdalo sa mi, že takto pobehujem už veľmi dlho, možno aj celé hodiny, keď ma zrazu niekto uchopil za plece a ako nejakú mačku jediným pohybom vysotil na chodbu. Dodnes som sa nedozvedel, či to bola Lukrécia Zsivanovitsová, alebo jedna zo slúžok, pretože v tom strachu a omámení som sklonil hlavu a pevne zažmúril oči. 

............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Lenže už je neskoro, trištvrte na osem, a vlak odchádza presne o ôsmej ...

VINOGRADOV, ANATOLIJ - ODSÚDENIE PAGANINIHO

VINOGRADOV, ANATOLIJ

ODSÚDENIE PAGANINIHO
(Osuždenije Paganini)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1957
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (100)
preklad Mária Freistadtová
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 25.400 výtlačkov + dotlač 5500 výtlačkov

beletria, román, životopisy,
348 s., slovenčina
hmotnosť: 387 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

*cesvo*

0,40 €

Svojím románom „Odsúdenie Paganiniho" kráča Anatolij Vinogradov v stopách veľkých ruských realistov. Pravdivým, no pritom bohatým umeleckým stvárnením osudov Paganiniho, tejto veľkej postavy európskeho umenia, podáva plastický obraz nielan svojho hrdinu, ale celej vtedajšej spoločnosti. Zoznamuje nás s jednou z najpohnutejších epoch histórie — s epochou napoleonských vojen, s epochou, keď Habsburgmi utláčané a francúzskou buržoáznou revolúciou povzbudené národy začínajú dvíhať hlavy, vidia spočiatku v Napoleonovi symbol slobody, no sklamané jeho ctibažnosťou a 'nenásytnosťou, sa od neho odvracajú.

Z takéhoto širokého rámca kultúrnych a politických udalostí koncom 18. a začiatkom 19. storočia vystupuje teda postava "na geniálnosť odsúdeného a pre svoj talent prekliateho Paganiniho".

Celý život tohto zázračného huslistu je popretkávaný náznakom čohosi tragického, smutného. Nie div, že Paganiniho súčasníci videli v ňom typ démonicky-romantického hudobníka.

Tajomný a excentrický spôsob jeho života bol podnetom k tomu, že sa o ňom rozprávali najfantastickejšie legendy. No dobradružnosť týchto legiend ďaleko prekonáva skutočná história života tohto obdivovaného, obľúbeného, no tým viac ohováraného a zaznávaného umelca. Vrodený cit pre spravodlivosť ho postavil do radov talianskych vlastencov karbonárov. Ako každý veľký duch, ani on sa nevedel pokoriť despotickému tmárstvu a radšej sa do konca života vystavoval rafinovaným úkladom a tvrdošijnému prenasledovaniu.

Paganiniho dobrodružný život spestruje niekoľko romantických lások. Azda najosudnejším bolo preňho stretnutie so speváčkou Antóniou Bianchi, ktorá sa stala matkou jeho jediného syna. Malý Achillo znamená pre Paganiniho stelesnenie lepšej, krajšej budúcnosti, pre neho dokáže viesť boj až do svojho tragického konca.

22. kapitola

PO CESTE DO VIEDNE

Noviny ohlasovali príchod veľkého huslistu. Keď Paganiniho koč zastal pred bránou jedného viedenského hostinca, upútala jeho zrak podivná vyhláška:

„V najbližších dňoch príde do Viedne a vystúpi na verejných koncertoch na smrť odsúdený a dlho väznený taliansky huslista Niccolo Paganini.

Svätý otec mu odpustil jeho mnohé zločiny a vraždy.

Čo najrýchlejšie si obstarajte lístok! Vstupné jeden dukát, začiatok o dvanástej v noci. Veľké viedenské divadlo.”

Rozzúrený Paganini rozkázal ísť ďalej, no pred najbližším hostincom visela tá istá vyhláška.

Antonia mykla plecom a tárala čosi o neschopnom impresáriovi. Bola v rozpakoch. Umelec mlčal; pochopil, že na novej pôde sa Antonia necíti dosť bezpečne: hlava sa jej zakrútila od úspechov v Taliansku. Videla sa v úlohe hlavy rodiny, zašla trochu priďaleko v svojej sebaistote a zrejme sa dostala do rúk akémusi šarlatánskemu entrepreneurovi. Nič sa už nedalo robiť. Na všetkých uliciach viseli Paganiniho obrazy, ako sedí na slame za mrežami väzenia so smutnou, peknou mladou tvárou a hrá pod obrazom Ukrižovaného, akoby si chcel vymodliť odpustenie.

Keď pozde v noci prišiel sluha a pýtal si doklady, Paganini zlostne tĺkol päsťou o stôl a žiadal, aby prišiel majitel hostinca a priviedol so sebou aj nejakého policajného dôstojníka.

Ani jeden z nich nechápal, čo vlastne chce od nich tento cudzí umelec. Keď Paganini žiadal, aby odstránili plagáty, ktoré ho potupujú a vychyrujú ako zločinca a vraha, rozhodil dôstojník rukami a povedal, že ak signor Italiano nie je spokojný s postupom viedenských úradov, môže si podať sťažnosť k ministrovi polície, pánu Sedlnitzkemu.

Keď títo dvaja prívetiví ľudkovia odišli, Paganini sa rozhodol vážne prehovoriť s Antoniou. Nenašiel ju však v izbe. Chcel ju počkať a čoskoro zaspal v kresle. Keď sa prebral, bola už noc. Signora Antonia sa ešte stále nevrátila. Prišla až nad ránom a vyhlásila, že strávila noc u priateľky, s ktorou kedysi spievala v Benátkach. Paganini sa tváril, ako keby toto vysvetlenie vôbec nepočúval.

— No zdá sa mi, že vy ste nespali? — spýtala sa Antonia. — Choďte si ľahnúť.

Paganini odvetil pokojne:

— Už idem, no najprv mi sľúbte, že sa prestanete miešať do organizovania mojich koncertov.

Vtom nastala podivná premena Eurydiky. Náhle zmizlo všetko mytologické čaro. Pred Paganinim stála telnatá kofa s vytreštenými očami, rozzúrená, s červenými škvrnami na tvári. Ruky opreté v bok — zasypávala manžela prúdom nepekných nadávok. Rastúci pocit osamelosti, ktorý sa zmocňoval Paganiniho od prvej manželskej škriepky, doľahol naň zrazu s celou ťarchou a menil sa na pocit zhnusenia. Antonia čoraz väčšmi zvyšovala hlas a so zaťatými päsťami útočila na manžela. Paganini s rukami zloženými za chrbtom mlčky vyčkával, čo sa bude diať. No zobudil sa chlapec a s plačom natiahol ruky k matke. Ako odpoveď dostalo sa mu zvučné zaucho.

— Všetci mi vravia, — vrieskala táto žena, — že ste bezbožník a karbonár, a povedali mi i to, že ste nesplnili príkaz kňaza a neponorili ste husle do svätenej vody. Nevyvrátili ste obvinenia, že vaše husle sú zasvätené diablovi. Ste nepriateľom kresťanskej cirkvi.

— Ešte že čo! — zvolal Paganini. — Či božský Guarneri nato urobil tieto husle, aby ich vaši kňazi rozmočili vo vode? V útokoch proti mne je táto svätuškárska spoločnosť ochotná použiť akékoľvek zradné prostriedky. Áno, som skutočne spolčený s diablom, áno, skutočne som v rukách nečistých síl, no tieto špinavé sily sú kňazi, a diabol — ste vy, signora!

Jedným skokom bola signora Antonia pri stene. Strhla z vešiaka puzdro a zdrapila husle.

Achillino hľadel so široko roztvorenými očami, v detinskej ospalosti nemohol spoznať rozzúrenú matku a pustil sa do plaču. Vypadol z postieľky. S akýmsi nepochopiteľne nerozhodným pohybom, akoby uvažoval, kde je jeho pomoc potrebnejšia, hodil sa Paganini k decku. Zbadal, že chlapec má vykĺbené rameno.

.......................................................................................................................................................

... posledná veta ...

S hrôzou myslel na to, aké drahé je zmierenie s katolíckou cirkvou a ako ťažko pykajú deti za hriechy svojich otcov.

ANDRT, JAROSLAV - ÚDRŽBA A OPRAVY AUTOMOBILŮ ŠKODA FAVORIT, FORMAN, PICK UP

ANDRT, JAROSLAV
MALINA, TOMÁŠ

ÚDRŽBA A OPRAVY AUTOMOBILŮ ŠKODA FAVORIT, FORMAN, PICK UP

T. Malina, Praha, 1992
obálka Denisa Wagnerová
1. vydanie
ISBN 80-900759-3-2

automobily, hobby
464 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 697 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,00 € PREDANÉ

*bib14* in *H-kris*

Publikace popisuje podrobný postup všech údržbářských a opravářských prací na osobních automobilech Škoda Favorit, Škoda Forman a Škoda Pick up v rozsahu běžných a středních oprav. Při popisu jednotlivých prací je uvedena demontáž, oprava, montáž a seřízení včetně montážního nářadí a přípravků. Kniha je určena pracovníkům servisů, opravářům a řidičům.

SABAHATTIN, ALI - ŠŤASTNÝ PES A JINÉ POVÍDKY

SABAHATTIN, ALI

ŠŤASTNÝ PES A JINÉ POVÍDKY
(Toplu Eserleri)

Státní nakladatelství dětské knihy, Praha, 1961
preklad a doslov Josef Kováč
ilustrácie Michal Romberg
2. vydanie (v SNDK 1.)

beletria, poviedky, knihy pre deti,
96 s., čeština
hmotnosť: 196 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

DAROVANÉ

*cesvo* in *parap*

6. RODNÝ LIST

Navečer přivedli do věznice skupinu lidí, bylo jich kolem padesáti. Když jsme je uviděli a všimli jsme si, že jsou s nimi jen dva četníci, kteří ani nenasadili bodáky, hned jsme pochopili, že ti lidé jsou tu pro nezaplacenou daň.

Seřadili se na vězeňském dvoře, pak přišel jeden ze strážců s listinou a četl z ní jména. Když byl hotov, položili se všichni podél zdi a beze slova čekali, co bude dál.

Jeden jako druhý byli bídně oblečeni. Šalvary na nich visely v cárech a to, co měli na nohou, sotva se už podobalo střevícům. Pod roztrhanými soukennými kabáty bylo vidět jakési košile, jejichž původní tvar i barva se ztrácely pod záplatami. Ze štítků promaštěných čepic, které většinou seděly nějak nakřivo, prosvítal děrami špinavě žlutý kartón. Většinou měli s sebou plátěné mošny s několika krajíci černého chleba, k nimž někdo přidal i pár stočených jufek nebo několik listů čerstvé cibule.

Nikdo nepřišel, aby jim řekl, co mají dělat nebo do které cely jít, a tak tu seděli a čekali. Jen občas někdo šeptem promluvil k sousedovi.

Někteří ze starších vězňů našli mezi nimi své krajany či známé a přiblížili se k nim, aby navázali rozhovor. Ale nováčci na takové pokusy odpovídali jen zdrženlivě, a když rozprávka trvala příliš dlouho, otočili hlavu a dívali se jinam, aby dali najevo, že nijak nestojí o pokračování. Zdálo se, že se stydí za své krajany a že jsou jim bližší ti neznámí, co přišli s nimi. Bylo jim nepříjemné sedět pro nezaplacenou daň ve vězení s vrahy a všelijakými jinými zločinci.

Mezi nově přišlými byl také jakýsi stařeček, jistě hodně přes šedesát, to bylo vidět na první pohled. Když stáli, opíral se o silnou hůl a na suché rozpraskané kůži rukou mu vystupovaly provazy modrých žil. Hned jak přečetli jeho jméno, odstoupil ke zdi, aby si trochu narovnal shrbená záda. Dlouhou bradu pokrýval řídký šedivý plnovous a pod zbytky plesnivých vlasů bylo vidět skvrnitou pokožku, plnou lupů. Byl ještě ošumělejší než ostatní, ale oblek měl stejný. Jen místo plátěné brašny visela mu na opasku kožená patrontaška; asi mu zůstala z dob vojny, ale za těch šedesát let se tak odřela, že byla tenoučká jako sešlapaná podešev.

Nemohl jsem pochopit, co tu on, tak starý, dělá mezi dlužníky, a vydal jsem se k němu. Hleděl na mne maličkýma stařeckýma očkama, ale když jsem se blížil, odvrátil náhle hlavu. Myslel asi, že půjdu dál.

Přisedl jsem k němu.

„Merhaba, dede!“ řekl jsem.

..................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Stačí opřít se do něho několika hlavami, a i ten nejpyšnější palác se rozbije na střepy..."

SEMIONOV, JULIAN - PETROVKA 38

SEMIONOV, JULIAN

PETROVKA 38
(Petrovka 38)

Smena, Bratislava, 1966
edícia Labyrint (7)
preklad Viera Marušiaková
ilustrácie Adrian Zalay
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
73-006-66

beletria, román, detektívky,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 198 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

0,80 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*

Keď Čitu odviedli do cely, komisár si pozorne prečítal všetko, čo Čita napísal, a podal Sadčikovovi. Pokrútil hlavou, šiel k oknu, zapálil si. V sivom brieždení bola obloha bezodná a blízka. Bolo počuť, ako domovníci zametajú ulice.

Šerif v cele nespal, a preto, keď ho priviedli na výsluch, zazeral na komisára a Sadčikova zle-nedobre. „Vitaj,“ povedal komisár, „sadni si.“

Šerif si pritiahol stoličku a posadil sa.

„Čo je, nemôžeš spať?“

„Prečo ... Môžem ...“

„Vyzeráš celkom čulý.“

„Charakter, viete?“

„Ž-žartuješ.“

„To vyplýva z mojej situácie. V mojej situácii sa dá len žartovať.“

„V tvojej situácii treba plakať, Romin.“

„Moskva slzám neverí.“

„To je tiež pravda. Berieš všetko na seba?“

„Čo napríklad?“

„Všetko.“

„Nič neberiem na seba. A ak sa chcete so mnou rozprávať ako s človekom, dajte mi morfium.“

„A čo by si ešte rád?“

„Viac nič. Bez morfia nie som človek.“

„Ale si, si,“ upokojoval ho Sadčikov. „si č-človek ako každý iný.“

„Žeby ako každý iný, o tom silne pochybujem,“ opravil Sadčikova komisár. „No tak, Romin? Berieš milicionára?“

„Ťažko."

„To ti verím. A komisionárstvo a komunál?“

„A ešte Dom obuvi,“ uškrnul sa Šerif. „Zapáčili sa mi tam jedny galoše.“

„Aha, galoše... Čierne?“

„Uhm.“

„S obrubou?“

„S obrubou.“

„A s červenou podšívkou?“

„Plstenou.“

„Chlap si, Romin, chlap. Ani Pankin nie je tvoj?" „Sem aj s Pankinom.“

„Nie. Pankin nie je tvoj. Ty si o celej veci s Pankinom nevedel. To je Prochorova robota.“

„Sem aj s Prochorovom.“

„No Šerif, ty si teda ozaj chlap!“ pochválil ho komisár. „Hrdina, superman! S tým Prochorovom to nebol zlý nápad. Lenže trocha si to prehnal, čudovať by som sa síce nemal, samozrejme, šiel si na to správne, ale meniť krstné meno na priezvisko, to je až príliš presná hra, švík nevidieť, ale ja mám na také veci dobré oko.“

„Nič vám nepoviem, veľavážení páni detektívi. Nič. Prihrajte mi trocha morfia a môžeme sa porozprávať. Len tak, bez protokolu, priateľsky ...“

„Dobre,“ povedal komisár, „viac otázok nemáme. Za dve vraždy a ozbrojenú lúpež sa fasuje guľka. O tom vieš. Čita s tebou samozrejme nevraždil, na to by sa nezmohol. Čiže vraždil si sám. Vecné dôkazy máme. To je všetko. Choď. Choď, choď,“ opakoval komisár, „stráž je vo vedľajšej miestnosti. Chod. A pamätaj: naše zákonodarstvo ti dáva možnosť, aby si sa obhajoval. Sám i pomocou advokáta. Pamätaj: súd vždy berie do úvahy, kto bil a kto stál bokom. Aj my na to dáme. Ak máš čo len najmenší náznak alibi — sem s ním, my si to tvoje malé alibi prešetríme.“

..............................................................................................................................................................

.... posledná veta ...

"Tak predpisuje zákon," odpovedal Kostenko a zahasil cigaretu, aby mu dym neštípal oči.

DANIEL-ROPS - JEŽIŠ VO SVOJEJ DOBE

DANIEL-ROPS

JEŽIŠ VO SVOJEJ DOBE
(Histoire de l´Eglise du Christ -  Jésus en som temps)

Dobrá kniha, Trnava, 1991
ISBN 0-919865-66-6

náboženská literatúra, náboženstvo, Biblia,
474 s., slovenčina
hmotnosť: 610 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,70 €

*bib14* in *H-2-9*

Cudzoložnica

Bol sviatok Stánkov príležitosťou pre niektoré výstrelky, ktoré zaiste boli umožnené takýmto zvláštnym spôsobom života cez osem dní? Cesty a plavby po mori sú, ako je známe, veľmi žičlivé náhodným stretnutiam, pri ktorých sa málo dbá o mravnosť. Túto domnienku by sme mohli pokladať za dosť pravdepodobnú, pretože hneď po udalostiach tohto týždňa štvrté evanjelium opisuje príhodu s cudzoložnou ženou. Táto epizóda patrí medzi najznámejšie a najkrajšie udalosti z celého Kristovho života: nikde inde sa tak neprejavuje jeho láska, jeho jemnosť a zároveň jeho prenikavý úsudok i jeho znalosť človeka ako tu.

“Zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju doprostred a povedali mu: “Učiteľu, túto ženu pristihli pri cudzoložstve. Mojžiš nám v Zákone prikázal takéto ukameňovať. Čo povieš ty?” (Jn 8,3-5)

Výjav sa musel odohrať pri Nikanorovej bráne na východ od chrámu; podľa talmudu tam priviedli takto pristihnuté ženy “ťahané za golier ich šiat”. Pre Ježiša, ak prichádzal od Olivovej hory, bola to zvyčajná cesta. Odsúdenie cudzoložnice zrejme vyplývalo zo šiesteho prikázania Desatora, avšak — na učiteľov Zákona — obžalobcovia neboli veľmi dôslední pri používaní textov, pretože ak Levitikus odsudzuje na smrť cudzoložnice (Lev 20,10), predsa trest ukameňovania je určený iba v prípade nevernosti snúbenice (Dt 22,22-24). Možno predpokladať, že v Kristových časoch bolo zvykom trestať manželskú nevernosť týmto spôsobom a že ešte nebolo používané zahrdúsenie, ktoré predvída talmud. Napokon v tomto prípade málo na tom záležalo nešťastnici obkolesenej hulákajúcou tlupou a v najväčšej úzkosti očakávajúcej svoje odsúdenie.

“To vraveli, aby Ježiša pokúšali a mohli ho obžalovať.” (Jn 8,6) Otázka bola skutočne úskočná. Ako sa mohol Kristus vyhnúť tomu, aby sa nedostal do zjavného rozporu či už s mojžišovským zákonom alebo s ľudovým cítením, ktoré sa v tieto sviatočné dni nepochybne klonilo k súcitu, alebo konečne (a tu už vidno nástrahy, ktoré privedú Ježiša na kríž) s rímskymi nariadeniami, ktoré odňali Židom právo trestať smrťou?

“Ježiš sa však zohol a prstom čosi písal na zemi. Keď sa ho neprestávali opytovať, vzpriamil sa a riekol im: “Kto z vás je bez hriechu, nech prvý do nej hodí kameň!” A zase sa zohol a písal na zemi. Ako to počuli po jednom sa stratili, počnúc od starších až po posledných, takže zostal sám so ženou. Ježiš sa vzpriamil a hovoril jej: ‘ ‘Žena, kde sú tí, čo na teba žalovali? Nikto ťa neodsúdil?” Ona odpovedala: “Nikto, Pane.” Tu jej riekol Ježiš: “Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už viac nehreš.” (Jn 8,7-11)

Akýkoľvek výklad tejto krajne jednoduchej scény je zbytočný. Nemožno si predstaviť striedmejší a presnejší opis. Prvý kameň mal hodiť obžalobca na toho, ktorého udal a dal odsúdiť. Je tu Ježiš, ktorý sa akoby ľahostajne skláňa k zemi a ktorý ticho vypovie ohromujúcu vetu. Sú tu pokryteckí mužovia, už vopred vzrušení mučením, ktoré idú spôsobiť žene, veď majú za sebou svoje svedomie i Zákon, a ktorí sa odrazu cítia zmätení, úplne odhalení a preto odchádzajú. Všetko je pravdivé v týchto niekoľkých riadkoch, všetko, aj ironická poznámka “počnúc od starších”! Je zbytočné spytovať sa, čo písal Ježiš do prachu: neurčité znaky, ľahostajné kresby? Mená obžalobcov alebo ich hriechy, ako si myslel svätý Hieronym, spomínajúci si na Jeremiášov verš (v hebrejčine; grécky text je hmlistejší: Jer 17,13): “Tí, čo ma opúšťajú, budú zapísaní na zemi”? Alebo dokonca kabalistické výpočty, ako to tvrdili hlásatelia evanjeliového exoterizmu? Na tom nezáleží, to nie je podstatné.

To podstatné je v milosrdnom tichu, ktoré prekvapená žena odrazu vníma okolo seba, keď Ježiš dohovoril. Je v onom ešte láskavejšom pohľade, ktorý Učiteľ odvracia od nej a obracia k zemi, aby sa nemusela červenať od hanby. Je v onom odpúšťajúcom geste, ktoré sa črtá nad jej hlavou vo chvíli, keď sa jej odpúšťa hriech. Konečne je v onom veľkom

HALPER, ALBERT - MALÍ LIDÉ

HALPER, ALBERT

MALÍ LIDÉ
(The little people)

Sfinx - Bohumil Janda, Praha, 1949
edícia Evropská knihovna (39)
edícia Nové cíle (1075)
obálka Jaroslav Šváb
preklad Zdeňka Hofmanová
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

beletria, román
424 s., čeština
hmotnosť: 509 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

0,90 € PREDANÉ

*cesvo*

Představujcte si Ameriku jako zemi blahobytu, zemi, kde se s lehkostí vydělávají dolary a utrácejí za přepychové výlety na Floridu, prostě jako zemi neomezených možností? Pak si přečtěte Halperovu knihu MALÍ LIDÉ a poznáte skutečný život devadesáti devíti procent Američanů. Halper si vybral velký chicagský závod, prodávající klobouky a kožichy, udělal jím průřez od nejhořejších pater až po suterén a vypsal osudy lidiček, kteří jsou zde zaměstnání. Čtenář sleduje tyto postavičky při denní práci, večer doma, v neděli při svátečním obědě, v kolektivu i v nejintimnějším soukromí. Blahobyt? Jak má každý spočítaný svůj krejcar, jak liftboy Al si odříká obědy, jestliže si náročné děvče v neděli v tanečních místo limonády objedná občerstvení, jak si jeden od druhého vypůjčuje dolar do příští výplaty, jak chudák pan Applegate se po narození svého prvního dítěte děsí, co ho bude stát nuzná hostina pro přátele! Neomezené možnosti? Ano, podle liberalistické theorie se každý z těchto lidiček může stát Fordem nebo Rockefellerem. Ale v praksi: před každým z nich stojí hrůza nezaměstnanosti, kterou poznalo mnoho zaměstnanců firmy; okusil ji na přiklad malý balič Roosty, vyhozený ze závodu pro „nemravnost“ (poněvadž se díval okénkem ze suterénu nad svým pracovním stolem slečnám pod sukně). Každý z nich zná děs před stářím, kdy bude bez prostředků odkopnut: pani Hatchová jej utápí v alkoholu, starý vrátný George jej zakusil, když byl propuštěn jako nepotřebný po celoživotní dřině a nezbylo mu nic jiného než oprátka. Nebo obratný, pracovitý kloboučník Oscar: sní po celý život o tom, že si zařídí samostatný krámek, do něhož potřebuje pouhých dvě stě dolarů; a vždycky už na dosah ruky ušetřenou sumu musí vydat na jiný účel, nikdy se nedočká splnění svého snu. Halper je skutečný umělec, nejlepší ze současných amerických spisovatelů. Píše poutavě, zajímavě, prostě. U nás bychom jej mohli přirovnat k Poláčkovi: týž humor, zabarvený smutkem, stejné postavy průměrných lidiček, opakujících vyčtené formulky místo vlastních myšlenek; jak je to směšné a zároveň tragické, když ty slečny prodavačky sní o tom, jak si pro né přijde Clark Gable nebo jak jednou vyhrají v rozhlasové soutěži, pořádané továrnou na psí konservy, a stanou se z nich milionářky... Amerika, kterou nám líčí Halper, to jo ta pravá Amerika bez pozlátka a bez falešných představ, jaké ve velkém vyrábí Hollywood.

»Nemusim se obléci docela, že ne?« otázal se.

»U mne je pravidlem neformálnost« zněla veselá odpověď.

Ve spodním prádle pozoroval major slečnu Boylovou, jak dokončuje úpravu másla, pomazánky a chlebíčků se sardinkami.

»Už to bude hned,« oznamovala stručně.

»To tedy už připravím křesla.« Neopominul ponechat si pohodlnější křeslo pro sebe.

Za chviličku se posadili. Major měl znamenitý apetit, ale slečna Boylová se mu vyrovnala. Začali šálkem horké nudlové polévky z konservy a pak se pustili do chlebíčků. Major snědl tři chleby s máslem, dva chlebíčky s pomazánkou a čtyři dvojité se sardinkami. Při jídle hlasitě žvýkal. Shledal, že je jídlo u slečny Boylové neobyčejně dobré.

»Přiznávám, že vy Američani jíte znamenitě,« poznamenal. »Zastáváte názor, že je zdravé pořádně se nacpat, že ano?« Podíval se na sýr. Tu si náhle na něco vzpomněl. »Poslyš, telefonoval jsem ti a hned potom za dvě hodiny jsem přišel. Doufám, že mě omluvíš, co?«

Slečna Boylová se zasmála. »Mám ráda v neděli odpoledne nenadálé návštěvy.«

»To je náhoda! Já taky! Taková už je moje povaha; dostanu nápad a ihned jej uskutečním! ,S kterou vábnou ženou bych se v dnešní ponuré odpoledne sešel?´ Otázal jsem se v duchu a okamžitě mi vytanulo na mysli tvoje jméno. A tak jsem hned zatelefonoval!«

Slečna Boylová se napila kávy a oblažila svého hosta usměvavým, vypočítavým pohledem.

»Majore, proč se ucházíš o slečnu Reverovou ? Nevíš, že má přítele a že je to hnusný snob?«

Major zapomněl údivem zavřít ústa.

»Co? Je to snad žert? Chceš snad říci — chceš mě snad obvinit, že jsem nejdřív telefonoval slečně Reverové?« Pevně pohlédl slečně Boylové do očí, vyvaluje přitom své vystouplé kanadské oči. Slečna Boylová se zasmála. »Jsi ty ale povedená!« pokračoval major. »Při práci musí být člověk přece ke každému zdvořilý, nezdá se ti? Jen se na ni podívejme! Se slečnou Kluckholmovou a s ostatními mluvím také, či ne?« Zvedl obočí jako samolibé růžky. Vstal z křesla, obešel stůl a objal ji.

Tu zazněl venku v hale telefon. Slečna Boylová se nepohnula, měla něco jiného na práci. Ať si k tomu jde, kdo chce, řekla si. Za chvíli otevřela dole v hale slečna Langnerová dveře svého pokoje a šla k aparátu. Zakrátko zaklepal někdo na dveře.

»Slečno Boylová ?«

Major se vrátil do své lenošky. Slečna Boylová odpověděla: »Prosím?«

»Volá vás někdo telefonem. Nepůjdete k aparátu ?-

»Dobře, ale ať chviličku počká.«

Slyšela, jak se slečna Langnerová vrací taktně do svého pokoje. Než vykročila do haly, zavázala si slečna Boylová opět pečlivě stuhu svého květovaného županu. Zavřela za sebou dveře a dohadovala se, kdo ji asi volá.

»Prosím? Haló!«

Byla to její přítelkyně, slečna Kluckholmová. Slečna Kluckholmová plakala. »Nemohla bych k tobě večer přijít, Noro? Jsem celé odpoledne tak opuštěná a je mi hrozně smutno. Mám pocit, jako bych se mátla na rozumu. Mohu k tobě večer zajít, Noro —?«

»Lituju, ale nemám opravdu čas,« odpověděla slečna Boylová krátce. »Uvidíme se zítra v obchodě.« Zavěsila a vrátila se do pokoje.

»Kdo to volal ?« zeptal se major.

»Edita. Edita Kluckholmová. Smluvila za mne nějakou schůzku, ale řekla jsem jí, že o to nestojím.« Slečna Boylová se posadila a rozvázala si opět stuhu na županu. »Tak co, chlapečku, nedáme si teď sýr se sušenkami ?«

»Proti tomu nic nenamítám. To je ale hostina!« Major se pustil do sýra a sušenek. Pak si na něco vzpomněl.

»Poslyš, bylo to dnes krásné odpoledne, což?« 

...........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Sníh se třpytil záhadnou září jeko klenotnická výkladní skříň, za níž svítily do studené noci nedosažitelné drahokamy.

KALISKÝ, ROMAN - OBŽALOVANÝ, VSTAŇTE!

KALISKÝ, ROMAN

OBŽALOVANÝ, VSTAŇTE!

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
obálka Ján Mráz
3. vydanie, 45.000 výtlačkov

beletria, poviedky, detektívky,
260 s., slovenčina
hmotnosť: 359 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

*cesvo*rekry*unk* in *bels*

0,50 €

V januári 1962 debutoval Roman Kaliský, redaktor-reportér Kultúrneho života, knihou reportáží Dlhá cesta, jeho debut znamenal úspech. Nielen pre autora, ale aj pre slovenskú reportážnu tvorbu: dielo bolo odmenené cenou vydavateľstva Slovenský spisovateľ ako jedna zo štyroch najlepších knih produkcie za rok 1961. Hodnoty diela ocenilo aj vydavateľstvo Československý spisovatel, kde Dlhá cesta vyšla v Českom preklade koncom roku 1962. Po Dlhej ceste, knihe objavných reportáži zo Slovenska, prinášame našim čitateľom Kaliského novú, mimoriadne pútavú knihu o tej tvári života, akú po prvý raz priamo a poväčšine s tragickými črtami vidia tí, ktorí v našej spoločnosti uskutočňujú zákony, slúžiac tak spravodlivosti.

V novej knihe Obžalovaný, vstaňte! budú naši čitatelia spolu s vyšetrujúcimi orgánmi, so sudcami a s reportérom hľadieť do ľudského svedomia, do podivne pokrútených pohnútok činov, ktoré aj naša spoločnosť trestá, lebo sa bráni proti takémuto zlu. Kaliský stopuje, hľadá, skúma pohnútky, priebeh, motívy i dôsledky ľudských pokleskov, ktoré sa, žiaľ, musia často nazývať vraždou, zločinom, niekedy sú tragickým omylom, inokedy dôsledkom neuspokojenej ambície, a v strhujúcich súdnych reportážach vystríha, obviňuje i ukazuje, ako naša spoločnosť chce a vie pomáhať aj takým ľudom, ktorí sa - väčšinou nie vlastnou vinou - dostávajú na šikmú plochu.

PRVÝ VÝSLUCH GUSTY BORECKEJ

Obvinená: Bola som poučená o právach obvineného a podstata obvinenia mi bola objasnená. Bola som poučená o poľahčujúcich okolnostiach priznania a výpovede čistej pravdy.

Narodila som sa v Prievidzi. Môj otec bol robotník a bolo nás päť detí. Tam som vychodila meštianku a potom v Martine jednoročný zdravotnícky kurz. Po vojne som sa chcela lepšie uplatniť, odišla som do Bratislavy, zapísala som sa na zdravotnícku školu a tiež som absolvovala pedagogický kurz. Bola som učiteľkou na viacerých materských a národných školách v Bratislave. Neskoršie som sa rozhodla pre trvalé povolanie zdravotnej sestry. Som zamestnaná na chirurgickej klinike v Bratislave. Roku 1951 som sa vydala za inžiniera Rastislava Boreckého. Mám päťročnú dcérku, no inžinier Borecký nebol jej skutočným otcom, nikdy som to pred ním netajila.

Vyšetrujúci: Rozprávajte teraz podrobne o svojom spolužití s inžinierom Rastislavom Boreckým, ktorý 16. januára t. r. náhle zomrel.

Obvinená: Vydala som sa nešťastne. Najprv som chodila päť rokov s istým Kamilom Orgovánom, totiž - žili sme spolu. Neviem presne, kde býval, kdesi pri Dunaji, ako sa ide do Parku kultúry. Mala som vtedy izbu na Suchom mýte. Chcel si ma aj vziať, ale naša rodina bola pokroková, otec bol proti nemu, lebo Orgován pochádzal z Bánovec, a tam bolo veľa gardistov. Či aj on bol gardista, to určite neviem. Okrem toho som sa ho bála, lebo ma bíjal, keď sa opil. V zime v päťdesiatom roku som sa zoznámila s inžinierom Boreckým. Náhodou, v autobuse. Začal mi dvoriť, niekoľkokrát ma odprevadil, ale k ničomu medzi nami nedošlo, ani raz sa o nič také nepokúšal, len ma veľmi zdvorilo popýtal o ruku. Keď ma Orgován znovu veľmi zbil, vydala som sa za inžiniera Boreckého, hoci sme sa bližšie nepoznali. Vzali sme sa na radnici, i keď on bol proti tomu, lebo bol nábožensky založený. Ale na tretí deň po svadobnej noci som od neho odišla. Manželsky sme sa nezhodli, protivil sa mi, nemohla som ho pri sebe zniesť, cítila som voči nemu neznesiteľný odpor. Vrátila som sa do svojej izby na Suché mýto a Kamil Orgován tam začal za mnou znova chodiť. V päťdesiatom prvom, bolo to vo februári, sme sa vracali z fašiangovej zábavy z Ligy a vtedy ma sotil o stenu a bil ma päsťami po bruchu. Ušla som domov a ľahla som si. Ale Orgován mal kľúč a prišiel za mnou. Nejak sme sa pomerili a nad ránom sme si uvarili kávu a potom som už nevedela nič, prebudila som sa v nemocnici. Na byte ma v bezvedomí našla moja vlastná sestra. Orgován bol potom za mnou a naviedol ma, aby som povedala, že som užila naraz veľa liekov. Som presvedčená, že mi vtedy niečo do kávy dal. Keď ma prepustili z psychiatrie, ďalej som riadne učila.

S mužom som sa chcela rozviesť, ale on mi ako veriaci katolík nechcel podpísať a prosil ma, aby som sa k nemu vrátila.

Často mi telefonoval a raz, na jar roku tisíc deväťsto päťdesiatdva, ma oslovil na ulici. Stála som pred výkladom, bola som kupovať pre deti krepový papier. V škole sme chystali oslavy oslobodenia Bratislavy. Volal ma na prechádzku. Práve som sa zberala do Petržalky, lebo som potrebovala pre deti aj prúty na ručné práce. Povedala som mu, že môže ísť so mnou. Vtedy som mu dala sekerku, čo som si požičala od školníka, aby mi ju poniesol, že mi ťahá tašku. Strčil si ju za montgomerák a dal mi pomaranč. Do Petržalky sme šli pešo, pamätám sa, že pozdola mosta stáli na brehu dvaja rybári a ja som s nimi žartovala, že do obchodu práve priviezli živé ryby. Prišli sme k Lidu a ďalej sme kráčali popri Dunaji, až sme zastali pri starej vŕbe, ktorá mala veľa prútia. Pri vŕbe bola jama a on ma zrazu objal a ťahal do jamy. Bránila som sa, hnusil sa mi. Ako sme spolu zápasili, vypadla mu spod kabáta sekerka. Schytila som ju, uskočila a kričala som, neopováž sa ma dotknúť! Keď sa proti mne rozbehol,

.........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Zo všetkých síl sa ju vynasnažím čestne a spravodlivo splniť.