LAZAROVÁ, KATARÍNA - PUTOVANIE SVӒTEJ ANNY

LAZAROVÁ, KATARÍNA

PUTOVANIE SVӒTEJ ANNY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Slovenská próza
obálka Agneša Sigetová
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
13-72-053-68

beletria, román, detektívky,
244 s., slovenčina
hmotnosť: 222 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu

0,40 €

*cesvo*

Kniha ponúka detektívny román - z kostolov miznú vzácne umelecké predmety, podozrenie padá na reštaurátora Vadima. Zita začne na vlastnú päsť pátrať po rozkrádačoch a ocitne sa v nemocnici, no nevie sa rozpamätať, kto ju chcel zaškrtiť... 

Ovievala sa čiernou podprsenkou zo samých čipiek. Obzrela som sa, čo sa stalo?

Vo dverách stál Luigi. Luigi Záviš. Stál tam šarmantne a bezstarostne. Nerobilo mu to ťažkosti. Odjakživa bol predsa šarmantný a bezstarostný. Nevládala som sa ani hnúť. Ja si lámem hlavu, ako sa s ním dáko stretnúť, a on si stojí vo dverách, usmieva sa, vyzerá zaujímavo i bezočivo zároveň a využíva moje prekvapenie a nehybnosť, pristupuje ku mne a bozkáva ma na líce.

— Máš veľa práce?

Evička sedí s vytreštenými očami, Oľga lapá dych a neprestajne sa ovieva čiernou podprsenkou.

— Nemám! — odsekla som a mala som chuť vyfliaskať niekoho, predovšetkým, neviem prečo, práve Oľgu.

— Nemáš chuť na zmrzlinu?

O pol hodiny sme sedeli na terase Devína pod červeno-žltým slnečníkom. Luigi objednal zmrzlinu. Pre mňa so šľahačkou, pre seba bez, k tomu dva malé koňaky. Dlho sa dohadoval, prečo nemajú francúzsky koňak, a keď sa dozvedel, že ho majú, prečo nie tej druhej značky, vysekíroval čašnicu, potom hlavného, ktorý sa nečujne prikradol a vyberane zdvorile vysvetľoval, prečo práve teraz nemajú francúzsky koňak tej požadovanej značky, Luigi rad-radom odmietal všetko ostatné, čo mu čašnica a hlavný ponúkali, napokon blahosklonne pristal na moldavský.

— Prečo sa smeješ?

Ostali sme pod slnečníkom sami.

— Som zvedavá, čo odo mňa chceš.

— Nič od teba nechcem! — odvrkol urazeno.

— Prečo si myslíš, že niečo chcem? Nemôžem si iba posedieť s tebou, vidieť ťa zase raz, pozhovárať sa?

— O čom?

— Len tak.

Luhal odjakživa. Ale luhal mimoriadne zle. Neviem, či to zbadal aj niekto iný okrem mňa, ale ako viem, nik iný nežil s ním najprv legálne nejaký čas a potom sem-tam niekoľko týždňov nelegálne pod spoločným krovom.

— Naozaj? — opýtala som sa a on celkom vážne prisvedčil:

— Naozaj.

Naozaj sa tváril vážne, aj sa na mňa vážne pozeral.

Chvílu sme ticho fajčili a mohli sme vyzerať ako dvaja ľudia, čo sa vídajú dennodenne a mlčia buď preto, že si už nemajú čo povedať, alebo preto, že si úplne rozumejú. Potom prišla čašnica a vytrhla ma z dúm a Luigiho z rozpakov, ako začať rozhovor. Teraz sa mohol sústrediť na koňak. Štrngli sme si a vypili. Do polovice. Luigi si nalial zvyšok do zmrzliny, ja som si odjedala najprv šľahačku. Ako vždy. Ako kedysi. Bol to náš dávno zaužívaný obrad. Luigi jedol opatrne, drobnými hltmi. Bol náramne opatrný, chránil si hrdlo; odvrátila som sa, aby nezbadal, že sa uškŕňam. Nepatrná investícia. Čo len bude chcieť ako náhradu za jednu porciu ináč dosť dobrej zmrzliny a malého moldavského koňaku? Co ja od neho chcem, to viem, ale ako to zariadim ...

— Je dobrá? — opýtal sa a vycieral bieloskvúce zuby, prižmuroval uhrančivé čierne oči. Tváril sa tak bezstarostne, že ma to rozčúlilo.

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Vilka, ale druhé poschodie!"

BRONNEN, ARNOLT - EZOP

BRONNEN, ARNOLT

EZOP
Sedem záznamov z Helady
(Aisopos - Sieben Berichte aus Hellas)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK)(120)
preklad a doslov Ervín Mikula
prebásnil I. Kupec, M. Kraus, E. Mikula, M. Stanislav
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 45.000 výtlačkov

beletria, román
400 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,40 €

*cesvo*

Autor preštudoval všetku dostupnú literatúru o starovekom bájkarovi Ezopovi a vytvoril románovú fresku sformovanú zo siedmich fiktívnych záznamov, ktoré tvoria zápisky obchodníka s otrokmi, výpoveď kurtizány, rozprávanie otroka, glosy člena kňazského kolégia v Delfách a ďalšie.

Velký či malý, povedal som, to je jedno, každý človek pchá svoj nos všade. Je to už v ľudskej prirodzenosti.

Ezop odporoval. „Sú všadenosi, a sú aj prostí ľudia.“

Dobre, povedal som. Aj tak vieš vždy všetko lepšie. Tentoraz ešte môžeš vyhnúť trestu. Priveď mi raz takého prostého človeka, ktorý nepchá nos nikam. Môže tu pojesť jazyky alebo dáku inú maličkosť. No musí to byť ozajstný prostý človek. Ak bude všetečný raz, budem mlčať. Ani pri druhom raze nepoviem ani slova. Lenže ak po tretí raz voppchá nos do dačoho, čo sa ho netýka, dostaneš bitku!

Ezop pobral sa hľadať prostého človeka. Šiel na agoru. Tam bol hrozitánsky zhon. Ľudia kričali, bili sa a pluli na seba; bokom od huriavku sedel na kameni človek a čítal z papyrusového svitku. To, ľa, je môj človek, pomyslel si Ezop, ten sa nestará o nič, ten mi pomôže vyhnúť sa bitke. Podišiel k nemu a pozval ho na hostinu ku mne. A vrátil sa.

Spýtal som sa: Našiel si prostého človeka? Ezop prikývol: „Čaká vonku pred bránou.“ Jedlo bolo hotové, nuž kázal som ho vpustiť a ponúkol som ho miestom medzi svojimi priateľmi. Najprv sa mal vypiť pohár medoviny. Zdráhal sa: „Oj nie, pán môj. Najprv sa napi ty, potom nech sa napijú tvoji priatelia, a napokon sa napijem ja.“ Významne som kývol na Ezopa: bol to prvý priestupok proti prostote.

Chlap mal dobrý apetit. Najprv skonzumoval jazyky — pričom som ho nijako nechcel mýliť — potom som dal doniesť rybacinu. Pustil sa do nej zasa s veľkou chuťou; ibaže sám mám veľmi rád ryby. Vzal som teda spred neho misu a zrúkol som: To jedlo sa nedá jesť! Niet v ňom korenia ani oleja, a kde je omáčka?! Nasoliť kuchárovi! Hosť sa horlivo načiahol za misou a ubezpečoval ma: „Nieže tak, pán môj, kuchár je dobrý, jedlo je vynikajúce!“ Kývol som Ezopovi: bol to druhý priestupok proti prostote.

Do tretice bol skvostný sezamový koláč. Ochutnal som ho najprv a potom som zmraštil ústa: Sem s pekárom! V koláči niet medu ani hrozienok! — a postavil som podnos s koláčom nabok. Hosť upieral túžobné zraky na voňavý koláč a vyčítavo povedal: „Pán môj, aj koláč je dobrý a nič mu nechýba. Nekonáš správne, ak karháš svojich otrokov.“ Udrel som päsťou o stôl a povedal som: To je po tretí raz, Ezop, čo sa tvoj prostý človek stará o veci, do ktorých ho nič. — „Prehral som,“ povedal Ezop vinovato. „Idem do kuchyne dať sa zbičovať.“ Hosť, ktorý ničomu nerozumel, vzal nohy na plecia. No zasa mi prišlo môjho otroka ľúto. Povedal som: Ezop, dávam ti ešte poslednú príležitosť. Keď mi teraz neprivedieš prostého človeka, dám ťa poviazať a dolámem ti všetky kosti v tele!

Čakali sme v žartoch a hádaní. Moji priatelia si želali, aby nenašiel nikoho a aby sa mu konečne ušlo bitky; no ja som si želal, aby sa bitke vyhol. Medzitým zašiel Ezop až za mesto, lebo sa domnieval, že tam skôr nájde prostého človeka. Tu mu prišiel do cesty sedliačik, ktorý viedol somára, ťažko naloženého drevom, a takto sa mu prihováral: „Poponáhľajže sa, ujko, nech dôjdeme rýchlejšie do mesta. Dostaneme tam za drevo dvanásť obolov. Dva z nich sú tvoje, na seno a jačmeň; ďalšie dva sú pre mňa, aby som si zajedol a vypil; osem si odložíme, aby sme mali dačo, keď prídu búrky a mrazy.“

Len čo to Ezop začul, podišiel k sedliačkovi: ,,Bud šťastný, otec.“ — „Budže šťastný aj ty,“ odvetil sedliak. ,,Za čo je to drevo?“ vyzvedal sa Ezop. „Za dvanásť obolov,“ odpovedal. Ezop sa spýtal: „Poznáš filozofa Xanthosa?“ Sedliak rečie: „Nie, syn môj.“ I spýtal sa Ezop: „A prečo?“ Rečie sedliak: „Pretože som sedliak a do toho sa ja nerozumiem.“ Nato Ezop: „Ono ja som otrokom toho Xanthosa.“ Sedliak nato: „Nepýtal som sa ťa, či si slobodný a či neslobodný. To je mi jedno.“ Tu si Ezop v duchu povedal: „To je môj človek,“ a nahlas sedliakovi: „Otec, odkúpim ti drevo. Zaved svojho somárika ku Xanthosovmu domu!“ Sedliak nato: „Ale ved ja ti neviem, kde to je!“ Ezop mu vravel: „Pod so mnou, a dozvieš sa.“

A tak prišiel Ezop so sedliakom pred môj dom. Vzal drevo, zaplatil zaň, zaviedol somárika do dvora a sedliaka ku mne. Spýtal som sa: Kto je to? Odpovedal: „Prostý človek.“ Videl som, že tentoraz bude treba siahnuť k drastickejším prostriedkom. Vzal som ženu nabok a spýtal sa jej: Zaiste chceš aj ty, aby Ezop dostal poriadny príučok? Oči jej zažiarili: „O to sa denne modlím.“ Inštruoval som ju; nech vraj urobí všetko, ako jej poviem, a nech sa ničomu nečuduje; potom už preberieme toho sedliaka zo zadubenosti; najprv nech žena príde s misou na umývanie, akoby mu chcela umyť nohy; sedliak dozaista zbadá, že je to domáca pani, a odmietne nezaslúženú poctu; a tak Ezopa bitka určite neminie.

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ten tam už nikdy nebude rozprávať bájky; iba ak by ich miesto neho rozprávalo more.

LETNÍ LÁSKY 11/1995

LETNÍ LÁSKY 11/1995
(Summer Sizzlers ´94)

Annette Broadricková - Tajné poslání
Jackie Merrittová - Na holičkách
Justine Davisová - Dobyvatel

Tři příběhy na dovolenou

Harlequin, 1995
preklad Michal Vrbovec
ISBN 80-7170-276-5

beletria, pre ženy,
320 s., čeština
hmotnosť: 140 g

mäkká väzba
stav: obálka ošúchaná

1,00 €

*cesvo*

Tajné poslání

Zraněný Ryan O´Rourke se po střetnutí s pašeráky drog potřebuje rychle ukrýt. Schová se v opuštěném domě svých rodičů, kde ho překvapí Melody Youndgová, hledající zatoulanou kočku. Melody Ryana dobře zná – jako kluk byl jejím největším nepřítelem v sousedství. Když ji však Ryan přinutí, aby ho převezla do bezppečí, Melody se vůbec nebrání. Najednou poznává, že Ryan je úplně jiný než si představovala.

Na holičkách

Tyler Ruskin zastavil uprostřed pouště, aby pomohl krásné řidičce zapadlého karavanu – a už se mu nepodařilo nastartovat! Přitažlivý rančer tak musí strávit několik horkých dní a nocí s Loren Tannerovou. Jediné, co si přitom přeje, je, aby záchrana přijela co nejpozději.

Dobyvatel

Gunnar Royce se po špatných zkušenostech se světem obchodu rozhodli žít jako mořský čulák. Snad proto tolik přitahuje Jill Brownovou, kterou tíží starostlivá péče jejích rodičů. Má jí však Gunnar co dát?

KUKUČÍN, MARTIN - DIELO III.

KUKUČÍN, MARTIN

DIELO III.

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958
edícia Naši klasici (45)
zostavila Marianna Prídavková
poznámky Oskár Čepan, Marianna Prídavková
obálka Václav Sivko
1. vydanie, 4.230 výtlačkov

beletria, próza krátka,
364 s., slovenčina
hmotnosť: 488 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,50 € PREDANÉ

*cesvo*

Veru všeličo by tie brány vedeli rozprávať, keby mohli. Tak by rozprávali, ako pred štyridsiatym ôsmym bol zabránený prístup synom Izraela. A rozkaz sa plnil so všetkou prísnosťou a krutosťou tých starých, barbarských časov. Ak si mal podozrive dlhý nos alebo brčkavé vlasy, už ťa hajdúch zastavil a examinoval; ak si prízvukom reči prezradil, že tvoji predkovia pasírovali Červené more, hajdúch ti rezolútne oznámil, že ty hradby kráľovského mesta pasírovať nebudeš. Ak si sa dobre držal a neprezradil rečou svoj pôvod, ešte si nemal výhru vo vrecku. Hajdúch vedel, čím je označený Izrael, i musel si sa mu legitimovať.

Nad Európou a teda i nad Bystricou svitla nová doba. Doba kultúry, emancipácie, liberalizmu, tolerantnosti, pary, elektriny, nacionalizmu a bohvie ako sa tie šaty menujú, ktoré si obliekli násilie a brutálnosť našej doby. Lebo všetko zostalo pri starom, ľudia sa v ničom nezmenili. Staré hriechy zostali, len obliekli sa do nových moderných šiat. Hrádze medzi kastami sa porúčali — ak sa porúčali — a nastavali sa miesto nich iné, ešte mocnejšie. Ponad roztrhané hrádze votreli sa iní, cudzí, a prvá ich práca bola nie tie hrádze porúčať, zničiť, ale do trhlín nanosiť piesku a hliny a znovu ich reštaurovať, len aby ich už nik neprekročil.

Ale čo je pravda, to je pravda: vyšnej brány v Banskej Bystrici už niet. I múry sú už tiež porúcané, lebo mestu je potrebný priestor, aby si mohlo voľne vydýchnuť a rozšíriť sa. Keď sme vťahovali do mesta, pristúpil síce hajdúch, ale len aby vybral akýsi poplatok, neviem, či mýto a či dáku inú daň. Ani mu nenapadlo pozrieť do voza, kto tam sedí, a vynášať úsudky, k akej konfesii patríme. Ostatne keby bol aj dnu pozrel, nebol by videl nič, len kľuckajúce, driemajúce postavy, pozdĺž alebo krížom voza preložené. V tom šere petrolejových lámp, ktoré po ulici kmitali, bol by nás ľahko mohol považovať za vrecia s múkou, švábkou alebo mrkvou. Ako voz zastal a hlava necítila, že sa vezie, že sa tlčie o drabinu, alebo kufor, alebo opätok susedov, prebudili sme sa a udivení hľadeli do dlhej, dlhej ulice, osvetlenej dvojradom petrolejových lámp.

„Bystrica!“ vydralo sa každému mimovoľne z úst. Známa vec, že pre Slováka sú dve mestá na svete: Bystrica a Prešporok. Vzpriamili sme sa na sediskách, každý dľa najlepšej možnosti. Nie že by nás bola pýcha prešla pomyslením, že je to mesto naše, ale že ulice boli vyložené zvariakmi, po ktorých Rázvorov voz veselo si tancoval.

Popri biskupskej rezidencii a liptovskou bránou našli sme sa za mestom. Tam sme i zatiahli do veľkolepého hostinca, v akom sme ešte dosiaľ nikdy neboli. Rázvora sa tam pohyboval ako doma. Znal i čeliadku v dome, a čeliadka znala jeho. Každý sa mu prívetive usmial, i prihováral, potľapkali ho i po pleci a jak Janíčko, tak Janíčko.

„Čo je to za hostinec ?“ spýtali sme sa ho.

„To je pána Trebuľov! To je šak hostinec — ja, čože, pán Trebuľa!“

Hoci som v Bystrici predtým nikdy nebol, predsa Trebuľov hostinec som znal dobre. Každé dieťa u nás ho znalo, lebo od nás ľudia podjeseň chodievali do Bystrice s kapustou. A nech si sa opýtal kohokoľvek, kde nocoval, každý povedal, že u Trebuľu. Dľa toho utvoril som si o jeho dome divný pojem. Dom, v ktorom celá dedina môže prenocovať, už len musí byť poriadny! A ešte keď mi rozprávali, že nielen z našej dediny, ale i z ostatných dedín tam nocúvajú!

Ostatne bolo tam dosť smutno. My sme vo voze zostali sami, pánov z bričky už tam čakali a zajali do mesta. Mimo toho boli sme ako otrávení po dnešnej ceste, a prehalaškovanej ceste Kufre sme usporiadali tak, aby sme na nich mohli spať, takže celý voz premenil sa v obrovskú posteľ. Ale čo jak veľká posteľ, predsa nemôže toľkých pritúliť. Traja sme zostali bez prístrešia. Ale na šťastie tu bola panská brička. Dvaja sme ju hneď obsadili, ľahnúc si pozdĺž popod sediská, hlavou do sena, ktoré

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Aj tak pozná príslovie: "Grzech na Wengrzech a pokuta Polskiej".

ČERVENKA, MIROSLAV - STYL A VÝZNAM

ČERVENKA, MIROSLAV

STYL A VÝZNAM
Studie o básnících

Československý spisovatel, Praha, 1991
1. vydanie
ISBN 80-202-0267-6

literárna teória,
280 s., čeština
hmotnosť: 438 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

3,00 €

*bib14* *bib14* in *H-kris*

Výbor literárních studií o českých básnících (Březina, Bezruč, Gellner, Reynek, Halas, Holan, Kolář, Hrabal, Šiktanc) z pera předního literárního teoretika a kritika.

Hrabal veršem - Bohumilu Hrabalovi k pětasedmdesátinám

Když Bohumil Hrabal znovu — ať po dnech, nebo po desetiletích — dostane do rukou, co napsal ve verších, velice často to přepíše do prózy. Dojde-li při přepisu i k jiným změnám textu, anebo je výchozí verš natolik volný, že bez grafického signálu není dost podnětů vyzývajících čtenáře ke konstituci zvukového rytmického útvaru, je konečným produktem próza bez uvozovek (Příliš hlučná samota); jsou-li v původní verzi příznaky rytmu dostatečně nápadné a jiné textové úpravy je nesetřou, vznikají zamaskované verše (Etudy v Poupatech).

Snadnost, s jakou Hrabalovy texty svlékají ze sebe verš jako příliš volnou košili, nesmí vyvolat dojem, že rytmus je skutečně jen vnějším, pro charakter díla nepodstatným obalem. Změna je podnikána s vědomím svého dosahu pro význam a styl díla, pro jeho žánrový charakter atd. Právě nepřítomnost verše tam, kde původně byl, je názornou demonstrací jeho významových potencí.

Sémanticky zaměřený rozbor Hrabalových veršů se proto neobejde bez textologického komponentu, bez stálého srovnávání verzí s pozdějšími, prozaickými. Patří k němu sledování vzniku a proměn příslušných textů. Textologické předpoklady pro takový výzkum se teprve začaly vytvářet. V této orientační sondě nemůžeme dát víc než několik poznámek a poukazů; popisná klasifikace Hrabalových veršových útvarů tu směřuje k elementárním strukturním vztahům mezi veršem a jinými složkami. Hranice imanentního rozboru veršovaných verzí jen v kapitole věnované Příliš hlučné samotě budou překročeny směrem k otázkám vývoje textu; v ostatních případech se o něm zmíníme pouze okrajově.

1. Ztracená ulička, sbírka dovedená roku 1948 v nymburské tiskárně až do korektur, ale nikdy nevydaná, je jen střídmým výborem z rané Hrabalovy veršované tvorby. Pro versologa — pokud mu nebudou dostupné staré nymburské rukopisy (Dny a noci, 1939; Obrázky bez rámů, 1940) přesto zůstane hlavním zdrojem jejího poznání, protože v Etudách (in Poupata, 1970) obsahujících z téže doby daleko více textů (Ztracená ulička: 31 čísel, z toho 5 pouze zde; Etudy: 67) už jsou verše přepsány jako próza a původní členění na řádky, pro versologa ovšem podstatné, lze jen zřídka spolehlivě rekonstruovat. Z předválečné doby jsou přitom ve Ztracené uličce pravděpodobně ukázky méně četné, než z let těsně předcházejících sestavení této sbírky.

Typický veršový tvar Hrabalova mládí si můžeme předvést na úryvku básně Dolce far niente:

Tolik kvítků, tolik lístků tolik peněz

visí nad ostrou pilkou zoubků 

a ty zakousnuta v blankytu 

posíláš úsměv na ozdobném blanketu, 

jsouc šťastna,

že můžeš ležet a na nikom nic nechtít.

Sama, sama uprostřed louky,

uprostřed července, 

podobajíc se července

hřející na prsou slunce,

před kterým odkládáš morálku

a necháváš mi šeptat slova milá

a lehtat kůži v rychlých krůčcích vodomila,

Dá se říci — volný verš. V podstatě ano, ale jen povrchní pohled by se spokojil s tímto zařazením. Většina řádek pravidelně střídá důrazné a nedůrazné slabiky (lichoslabičné celky se objevují zpravidla na začátku nebo na konci rytmických úseků), takže základní půdorys rytmu tvoří volné smíšení jambických a trochejských řádek různého rozsahu. Toto pravidlo je čas od času porušené (např. sama, sama uprostřed louky), přičemž konflikt mezi tím a pravidelným střídáním není nijak ostře pociťován. Z 32 veršů básně se 7 vymyká jambické, resp. trochejské alternaci. Bez předem přija-

..........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Stav absolutní nadvlády estetické funkce by znamenal sterilitu a nakonec ztrátu aktivity i ve vlastní estetické a sémiotické sféře.

ŠČIPAČOV, STEPAN - SLOHY LÁSKY

ŠČIPAČOV, STEPAN

SLOHY LÁSKY
(Stichotvorenija poemy)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Zlatá jabloň (21)
preklad Helena Križanová-Brindzová, Dušan Haruštiak
ilustrácie Alexander Vojtášek
6. vydanie (v SS 4.), 12.000 výtlačkov
13-72-046-82

poézia
184 s., slovenčina
hmotnosť: 216 g

tvrdá väzba, menší formát
stav: dobrý

predané

*cesvo*

Lásku som preniesol cez strasti, cez rozluky, 

šťastný, že hoci som od teba v takej diali, 

urvať ju nemohli zlodejské cudzie ruky a 

cudzie ústa ju po vetre nerozviali.

MOLNÁR, AMEDEO - VALDENŠTÍ

MOLNÁR, AMEDEO

VALDENŠTÍ
Evropský rozměr jejich vzdoru

Kalich, Praha, 1991
obálka Iban Urbánek
ilustrácie Jindřich Čech
2. rozšírené vydanie
ISBN 80-7017-384-X

história, kresťanstvo
400 s., čeština
hmotnosť: 569 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

PREDANÉ

 *bib14* *bib14* in *H-kris*

Valdenští patřili mezi první skupiny lidí v Evropě, které měly překlad Písma svatého. Staletí před reformací vlastnili v rukopisech překlad Bible ve svém mateřském jazyce. Měli ryzí a nefalšovanou pravdu, a proto se stali terčem nenávisti a pronásledování. Prohlašovali, že římská církev je odpadlým Babylonem z knihy Zjevení a s nasazením vlastních životů čelili její zkaženosti. Pod tlakem dlouhotrvajícího pronásledování učinili někteří ústupky ve víře a postupně upouštěli od zásad, jiní se však pevně drželi pravdy. Ve staletích temna a odpadlictví to byli valdenští, kdo popírali svrchovanost Říma, odmítali uctívání obrazů jako modloslužbu a zachovávali pravou sobotu. Uchovali svou víru i v nejlítějších bouřích pronásledování. Ačkoli byli ohrožováni savojskými zbraněmi a římskými mučícími nástroji, stáli neochvějně za Božím slovem a za Boží ctí.

Ve školách, do nichž přicházeli, si nesměli udělat z nikoho důvěrníka. Oděv měli upravený tak, aby v něm mohli ukrýt svůj největší poklad - vzácné opisy Písma. Tyto rukopisy, výsledky usilovné práce trvající řadu měsíců, ba roků, nosili stále u sebe, aniž vzbudili podezření. Opatrně svěřovali části těchto opisů lidem, o kterých se domnívali, že jsou ochotni přijmout pravdu. Už na klíně svých matek byli mladí valdenští vychováváni k tomuto cíli, svůj úkol pochopili a věrně plnili. Právě ve vzdělávacích ústavech získávali stoupence pravé víry a často se stalo, že zásady pravé víry pronikly do celé školy. Přitom však stoupenci papežství nemohli ani po nejpečlivějším pátrání zjistit, odkud takzvané "zhoubné kacířství" pochází. 

Na českém jihu

O českém království, které v 15. století sehraje v dějinách valdenských rozhodující úlohu, jsme zatím mluvili jen příležitostně. To proto, že vnitřní vývoj českého státu byl svérázný a poměrně nezávislý. Třebaže v politických věcech podléhal římské říši německého národa, nikdy se v něm císařské zákonodárství neuplatňovalo přímo a nelomeně. Kromě toho mělo valdenské kázání, které se v této oblasti v době svého nástupu omezovalo na prostředí jazykově německé, méně příležitostí proniknout mezi české obyvatelstvo. I když nepočítáme s kacíři, kteří byli do Čech dovlečeni před církevní soudy z ciziny, jsou první valdenští v Čechách Němci.

V průběhu 13. století a ještě i ve století 14. pronikali němečtí kolonisté do některých krajů Čech a Moravy většinou z nejbližších říšských oblastí. Narozdíl od dobyvačné německé kolonizace rozlehlých krajů mezi Labem a Odrou, přicházeli sem často i vazalové a poddaní, kteří zběhli od pánů, v naději, že tu naleznou půdu a tedy i obživu. Vlastní kolonizaci svěřovali domácí čeští páni takzvaným lokátorům. Jejich povinností bylo vybudovat během stanovené lhůty na přidělené půdě novou osadu. Záleželo jim tedy na tom, aby získali pro pracný a neodkladný úkol dostatečný počet kolonů.

V některých případech byl patrně už jen tento postup vhodnou příležitostí pro valdenské selské pracovníky. Další příležitost se valdenským nabízela od okamžiku, kdy se lokátorovi dostalo výsady přijmout a zaměstnat řemeslníky.

I když nelze doložit účast valdenských přímo na klučení hvozdů, je zcela nepochybné, že rozmach německé kolonizace, hlavně v jižních Čechách na panstvích, sousedících s Rakouskem, vytvořil příznivé podmínky pro valdenskou infiltraci. Záhy si jí všimla také inkvizice, která se brzy po nástupu Lucemburků na český trůn stala stálou institucí. Vášnivě české vědomí šlechtické, které k nám tou dobou mluví z veršovaných útoků takřečeného Dalimila na přivandrovalé kořistníky z ciziny, se právě tehdy mohlo opírat o představu nedotknutelné posvátnosti českého prostoru. K té představě nedílně patřilo i vědomí české nekolísající pravověrnosti. Roku 1318 vstoupila u nás stálá inkvizice na místo dřívější, většinou příležitostné inkvizice biskupské. Prosadil ji papež Jan XXII. hned měsíc po tom, co suspendoval pražského biskupa Jana IV. z Dražic. Provozní způsoby a účinnost české inkvizice poznáváme z inkviziční příručky pro české země, kterou měl kdysi v ruce zakladatel protestantského církevního dějepisectví Jihoslovan Flacius Illyricus. Alexander Patschovsky ji vzorně kriticky vydal (1975) z rukopisu knížecí knihovny ve Wolfenbuttelu, zejména na osmdesát jejích kusů, týkajících se českých poměrů. Po celou první polovinu 14. století narážela u nás inkvizice jako nově zaváděná soudní instituce na neobyčejně silný odpor. Postihoval nenávistí hlavně vrcholné představitele nového zařízení. Motivací tohoto odporu byla jen zcela výjimečně sympatie ke kacířům, mnohem více rozhodoval pocit, že novinka stálé inkvizice v samých základech ohrožuje starý právní řád, platný v zemi, a tím i její svobody. Inkvizítoři se skoro na každém kroku střetávají s projevy neposlušného vzdoru a se záměrnými překážkami nejenom v Praze, kde mají hlavní sídlo v dominikánském klášteře u svatého Klimenta na Starém Městě, ale i jinde, zejména v Budějovicích, Znojmě a Žatci. V čele pražského protiinkvizičního odboje vidíme od roku 1320 dokonce kapitulního kanovníka Michala. Ve spojení se staroměstskými konšely zabránil inkvizitorům Koldovi z Koldic a Hartmannovi z Plzně ve výkonu jejich úřadu. Za časté nepřítomnosti krále Jana se proto inkvizitoři utíkají pod ochranu pana podkomořího Jindřicha z Lipé a sami tasí mocnou zbraň interdiktu. Ve dvacátých letech 14. století postihuje interdikt i České Budějovice za to, že uvěznily udavačského spolupracovníka Koldovy inkvizice. Také v Žatci, Písku, Netolicích, Klatovech a jinde se inkvizice prosazovala do konce dvacátých let s krajními obtížemi už pro samu liknavost plebánů. Pokud jde o valdenské, už v roce 1318 vyzývají papežské přípisy mimo jiné dva jihočeské pány, aby neopomenuli účinně podpořit inkvizici. 

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ekumenická vzájemnost by  měla sloužit především prohloubené konfrontaci církví, které spolu hovoří, se slyšeným božím slovem a ne se vyčerpávat vzájemným uznáváním vlastních nedostatků, chyb a provinění.

DUMAS, ALEXANDRE - GRÓF MONTECRISTO 2

DUMAS, ALEXANDRE

GRÓF MONTECRISTO 2
(Le Comte de Monte-Cristo)

Mladé letá, Bratislava, 1965
preklad Vladimír Roy
ilustrácie Imrich Polakovič
úprava textu pre mládež Elena Chmelová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
66-136-65

beletria, román
320 s., slovenčina
hmotnosť: 512 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,20 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*

— Madame, — namietal Villefort, — verte mi, že nikto sa len tak ľahko nezriekne deväťstotisícového majetku.

— Ona by sa zriekla i sveta, veď vlani chcela vstúpiť do kláštora.

— Na tom vôbec nezáleží, — povedal Villefort. — Trvám na tom, že sa tá svadba uskutoční.

— Proti vôli vášho otca? — opýtala sa pani Villefortová, dotýkajúc sa inej struny. — To je veľmi vážna vec!

Montecristo sa tváril, akoby nepočúval, ale z celého rozhovoru mu neušlo ani slovo.

— Môžem smelo povedať, — namietol Villefort, — že som si vždy ctil svojho otca, lebo s prirodzeným synovským citom sa spájalo i vedomie jeho duševnej prevahy. Otec je človek vždy dvojnásobne posvätný: ako náš rodič, aj ako náš učiteľ. Dnes však už nemôžem uznať, že má zdravý rozum, keď pre rozpomienku na dávnu nenávisť k otcovi prenasleduje i syna. Bolo by to teda smiešne, keby som sa podvolil jeho vrtochu. Pána Noirtiera budem mať vždy v najväčšej úcte, podrobím sa bez slova pokute, ktorou ma tresce, ale moje rozhodnutie sa nezmení, a ľudia posúdia, na čej strane je zdravý rozum. Preto vydám svoju dcéru za baróna Franza ďÉpinay, lebo podľa mojej mienky je to dobrá, slušná partia a ja dám svoju dcéru tomu, komu sa mne páči.

— Ako? — dozvedal sa gróf, ktorého súhlasu sa kráľovský prokurátor pohľadom stále dovolával. — Vravíte, že pán Noirtier vydeďuje slečnu Valentínu iba preto, že sa chce vydať za pána baróna Franza ďÉpinay?

— Bože môj, veru áno, pán gróf, iba to je príčina! — prisvedčil Villefort, stisnúc plecia.

— Aspoň viditeľná príčina, — doložila pani Villefortová.

— Je to skutočná príčina, madame. Verte mi, poznám svojho otca.

— Pochopí to niekto? — rozhorčovala sa mladá žena. — Prečo, pýtam sa vás, sa pán ďÉpinay páči pánu Noirtierovi menej ako hockto iný?

— Naozaj neviem, — poznamenal gróf, — poznám pána Franza ďÉpinay, je to syn generála Quesnela, ktorého tuším kráľ Karol X. povýšil na baróna, však?

— Áno, — prisvedčil Villefort.

— Ale veď to je podľa mňa veľmi milý mladík.

— Je to iba zámienka, o tom som pevne presvedčená, — trvala pani Villefortová na svojom. — Starci neraz tyranizujú svojich najmilších. Pán Noirtier nechce, aby sa jeho vnučka vydala.

— A neviete, prečo tak nenávidí toho mladíka? — opýtal sa Montecristo.

— A ktože to môže vedieť?

— Azda nejaká politická antipatia?

— Máte pravdu, môj otec a pán ďÉpinay žili v búrlivých časoch, z ktorých som ja zažil vlastne len posledné dni, — odpovedal Villefort.

— Nebol váš otec bonapartista? — opýtal sa Montecristo. — Ak sa dobbre pamätám, tuším ste čosi spomínali.

— Môj otec bol predovšetkým jakobín, — odvetil Villefort, ktorého vzrušenie strhlo k neopatrnosti, — a senátorské rúcho, ktoré mu Napoleon hodil na plecia, starca síce prestrojilo, ale nezmenilo. Ak môj otec konšpiroval, neurobil to pre cisára, ale pre Bourbonovcov. Otec nikdy nebojoval za neuskutočniteľné utópie, ale iba za veci uskutočniteľné a pre úspešné uskutočnenie svojich zámerov sa neštítil nijakých prostriedkov.

— No vidíte, tak to je! — zvolal Montecristo. — Pán Noirtier a pán ďÉpinay si iste zmerali sily v politike. Ved generál ďÉpinay, hoci slúžil v Napoleonovom vojsku, si v hĺbke srdca zachoval rojalistické zmýšľanie a raz večer ho zavraždili, keď odchádzal z napoleonského klubu, kam ho bonapartisti pozvali v nádeji, že nájdu v ňom spojenca!

Villefort pozrel na grófa temer s hrôzou.

— Alebo sa mýlim? — opýtal sa Montecristo.

— Vôbec nie, pán gróf, — prisvedčila pani Villefortová, — naopak, je to naozaj tak. A práve preto, čo ste teraz spomenuli, rozhodol sa pán Villefort, že spojí láskou dve deti, ktorých otcovia sa nenávideli, aby dávne nepriateľstvo navždy zmizlo.

— Vznešená myšlienka! — uznal Montecristo. — Myšlienka plná kresťanskej lásky, ktorá by si zaslúžila verejné uznanie. Naozaj, bolo by krásne vidieť, ako sa slečna Noirtierová de Villefort stane pani ďÉpinay.

Villefort sa zachvel a pozrel na Montecrista, akoby chcel zistiť, aký úmysel mu vnukol tieto slová.

Gróf sa však láskavo usmieval. No ani teraz neprenikol kráľovský prokurátor svojím bystrým pohľadom pod povrch.

— Ani nemyslím, — poznamenal opäť Villefort, — že by to prekazilo svadbu, hoci strata starootcovského majetku je pre Valentínu veľkým nešťastím. No nemyslím, že by pán Franz d'Épinay ustúpil pre finančnú stratu. Akiste zistí, že som azda hoden viac ako peniaze, ktoré obetujem, aby som mohol dodržať slovo. Okrem toho si iste uvedomí, že Valentína má majetok po nebohej matke, ktorý spravuje pán de Saint Méran s paňou, jej starí rodičia po matke, ktorí ju majú nesmierne radi.

— A ktorí si naozaj zaslúžia, aby ich Valentína milovala a opatrovala práve tak ako pána Noirtiera, — doložila pani Villefortová. — Ostatne, obidvaja prídu o mesiac do Paríža a Valentína sa po takej urážke nebude už musieť zahrabávať u pána Noirtiera ako dosiaľ.

Gróf s potešením počúval mrzuté hlasy urazeného sebavedomia a prekazených plánov.

— Tak sa mi vidí, — povedal po chvíľke mlčania Montecristo, — a prosím vopred, aby ste mi prepáčili moje slová, že ak pán Noirtier vydedil slečnu Villefortovú preto, že sa chce vydať za človeka, ktorého otca on nenávidel, nemôže predsa nič vytýkať Eduardovi.

— Však, pán gróf? — zvolala pani Villefortová s neopakovateľným prízvukom. — Však je to nespravodlivé? Chudák Eduard je práve tak vnukom pána Noirtiera ako Valentína, a keby sa Valentína nemusela vydať za pána Franza, pán Noirtier by jej zanechal celý majetok. Okrem toho je Eduard dedičom rodinného mena, no aj tak bude Valentína tri razy taká bohatá ako on, i keby ju starý otec naozaj vydedil.

Po tomto výbuchu gróf počúval, ale nepovedal už nič.

..................................................................................

... posledná veta ...

"Dopite kávu," poznamenal gróf, - a príbeh sa skončil.

DALMATSKÉ POBŘEŽÍ JUGOSLÁVIE

DALMATSKÉ POBŘEŽÍ JUGOSLÁVIE
Boka Kotorska - Dubrovnik - Split - Šibenik - Zadar
1:500 000

Geodetický a kartografický podnik, Praha, 1990
obálka Rudolf Knedlhans
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-7011-068-6

mapy
nestr., čeština
hmotnosť: 52 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky na obálke

0,90 € DAROVANÉ

*bib14*

PROKŠ, JINDŘICH - POLÁK NA ČESKÉM VENKOVĚ

PROKŠ, JINDŘICH

POLÁK NA ČESKÉM VENKOVĚ
Příručka česko-polských rozhovorů při práci v zemědělství

Ministerstvo zemědělství, Praha, 1949
preklad Anděla Rezková
5.000 výtlačkov

poľnohospodárstvo, slovníky prekladové,
36 s., čeština, poľština
hmotnosť: 48 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,50 €

*bib14* in *H-kris*

Vzájemnou dohodou vlády československé a polské přicházejí polští zemědělští pracovníci pomoci československému zemědělství. Přicházejí předně doplniti potřebu pracovních sil v československém zemědělství, avšak příchod jejich je také významným přínosem ke snahám vzájemného poznání a přátelského sblížení se obou našich národů. Nic jiného, než společná práce a každodenní styk v praktickém životě nemůže více tomuto žádoucímu sblížení prospěti. Jsme přesvědčeni, že naši polští přátelé budou přijati v duchu slovanského pohostinství a že prospěch ze vzájemného styku bude oboustranný. Tato příručka česko-polských rozhovorů má sloužiti k usnadnění dorozumění českého zemědělce s polskými zemědělskými pracovníky. Při jejím sestavování přihlíželi jsme jen k nejpotřebnějším základním výrazům, sestaveným v praktických větách a při vší stručnosti snažili jsme se též čtenáře přiblížiti národnímu duchu českého venkova. Knížka si tedy nečiní nároku, aby byla považována za dokonalou učebnici polštiny. Jestliže však poslouží jako prostředek k běžnému dorozumění polského zemědělského pracovníka a jeho zaměstnavatele, bude její poslání splněno.

MAUPASSANT, GUY DE - MONT-ORIOL

MAUPASSANT, GUY DE

MONT-ORIOL
(Mont-Oriol)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Tvorba národov
preklad Dominik Tatarka
ilustrácie a obálka Jozef Baláž
2. vydanie, 28.000 výtlačkov

beletria, román
260 s., slovenčina
hmotnosť: 310 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € DAROVANÉ

*cesvo*

Kniha rozdelená do dvoch častí zhŕňa príbehy naivity mladej Kristiny, ktorá so svojím manželom, ktorého si vzala z rozumu a z priania rodičov, prichádza do Auvergneského kraja. Jej manžel tu založí kúpele Mont-Oriol a zatiaľ čo vášnivo podniká, Kristina sa zamiluje do rodinného priateľa Bretignyho. Jej naivná láska je ale zradená, všetky city musia ustúpiť chladnej vypočítavosti.

Bola to teraz pálčivá otázka, otázka envalských lekárov. Lekári sa náhle zmocnili osady, okolo nich sa točila a vybíjala všetka pozornosť, všetka vášeň obyvateľstva. Kedysi envalské pramene vyvierali pod dozorom jediného doktora Bonnefilla, neskôr pretekali uprostred neškodnej nevraživosti pohyblivého doktora Latonna a zmierlivého doktora Honorata.

Teraz to bolo celkom ináč.

Len čo sa úspech, pripravovaný Andermattom cez zimu, ukázal, vďaka výdatnej pomoci pánov profesorov Clocha, Mas-Roussela a Rémusota, z ktorých každý priviedol kontingent dvesto až tristo nemocných, stal sa doktor Latonne, inšpektor nových kúpeľov, veľkou osobnosťou, podporovanou najmä vplyvom profesora Mas-Roussela, ktorého on, jeho žiak, postojom i v gestách napodobňoval.

S doktorom Bonnefillom sa už nerátalo. Starý lekár soplil hnevom, zúfal si a nadával na Mont-Oriol, celé dni trávil v starom ústave i s niekoľkými starými pacientmi, ktorí mu zostali verní.

Podľa mienky niektorých chorých iba on poznal opravdivé vlastností vôd, ovládal, tak povediac, ich tajomstvo, keďže ich spravoval od vzniku kúpeľného strediska.

Doktor Honorat si udržal iba auvergnskú klientelu. Stačili mu priemerné príjmy, len keď s každým dobre vychodil, a utešoval sa tým, že má omnoho radšej karty a biele víno ako medicínu.

Ale tak ďaleko len predsa nezašiel, aby si obľúbil kolegov.

Doktor Latonne bol by teda zostal montoriolským veľkým veštcom, keby sa nebol jedného dňa objavil človiečik, skoro trpaslík, z ktorého veľká hlava, zaklinená medzi plecia, veľké, okrúhle oči a veľké ruky robili čudného tvora. Tento nový lekár, pán Black, ktorého do kúpeľov priviedol profesor Rémusot, upozornil na seba už prvý deň prepiatou pobožnosťou. Skoro každé ráno medzi návštevami

nemocných zastavil sa na pár minút v kostole a temer každú nedeľu chodil na prijímanie. Farár mu čoskoro dohodil niekoľko nemocných, starých panien, chudákov, ktorých liečil zdarma, pobožných paničiek, ktoré si pýtali radu od svojho spovedníka prv, než si zavolali muža vedy, o ktorom sa chceli predovšetkým dozvedieť, akého je zmýšľania, nakoľko je zdržanlivý a cudný v povolaní.

Potom jedného dňa oznámili príchod kňažnej z Magdeburgu, zo starej nemeckej šľachty, veľmi horlivej katolíčky, ktorá si, sotva prišla, zavolala doktora Blacka, a to na odporúčanie rímskeho kardinála.

V tej chvíli prišiel do módy. Dať sa od neho liečiť znamenalo mať dobrý vkus, stalo sa dobrým tónom, bolo to chic. Iba on bol, ako sa vravelo, lekár ako sa patrí, iba k nemu mohla mať ženu úplnú dôveru.

Videli ste ho, tohto človiečika s buldočou hlavou, ako behá od rána do večera z hotela do hotela, ako si s kdekým šušká po kútoch. Zdalo sa, že ustavične oznamuje a vypočúva dôležité tajomstvá, stretali ste ho hocikde na chodbách, ako sa dôležite a tajomne zhovára so správcami hotelov, s chyžnými a s každým, kto sa čo len priblíži k jeho pacientom.

Na ulici, len čo zbadal známu osobu, hybaj rovno k nej drobným, náhlivým krôčkom a už jej rapoce nové a čo najpodrobnejšie rady ani spovedník.

Zbožňovali ho najmä staré ženy. On vypočul ich príbehy až do konca, neprerušoval ich, zaznamenával si všetky ich poznámky, všetky otázky, všetky želania.

Denne zväčšoval alebo zmenšoval dávky vody, ktorú mali vypiť jeho pacienti, a tak si získaval ich plnú dôveru.

— Včera sme zostali na dvoch a tri štvrte pohára, — vravel, — nuž, dnes vypijeme dva a pol a zajtra tri ... Nezabudnite . . . zajtra tri poháre. Na tom mi veľmi záleží!

A všetci jeho nemocní boli presvedčení, že mu na tom naozaj veľmi záleží.

Aby nezabudol dávky a poldávky, zaznačoval si ich do zápisníčka, lebo sa nechcel pomýliť, veď pacient nikdy neodpúšťa mýlku o pol pohára.

.....................................................................................

... posledná veta ...

"Želám vám veľa šťastia."

NOVÉ ZPĚVY STARÉ ČÍNY

NOVÉ ZPĚVY STARÉ ČÍNY
Parafráze staré čínské poesie

Melantrich, Praha, 1949
zostavil Bohumil Mathesius
edícia Poesie (44)
obálka F. Muzika
7. vydanie, 10.000 výtlačkov

literatúra staroveká, poézia,
60 s., čeština
hmotnosť: 132 g

tvrdá väzba
stav: väzba uvoľnená, obálka ušpinená

predané

*cesvo*

Návštěva

Půlnoční ticho.

Souseda, přítele nemám — 

daleko ve vřesu 

chudý a sám.

Žluté je listí; 

před oknem v dešti 

plihnou mé stromy.

Bledý svit lampy 

tlí na holé lebi. —

Jak dlouho, jak dlouho 

jsem na tebe čekal!

Jak krátkou se 

zdá mi doba, cos tu!

Pozdravit tebe 

skoro se stydím — 

přece však, přece:

Bratře, buď zdráv!

AMADO, JORGE - CESTY HLADU

AMADO, JORGE

CESTY HLADU
Červená siatba
(Seara Vermelha)

Pravda, Bratislava, 1952
edícia SPKK (82)
preklad Vlado Oleriny
obálka J. Krejča
1. vydanie, 40.000 výtlačkov

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 335 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,20 €

*cesvo*

Spisovateľ brazílskeho ľudu Jorge Amado tlmočí vo svojich dielach plamennú túžbu brazílskeho človeka po pravde a slobode. Preto si našlo Amadovo dielo cestu ku všetkým národom Latinskej Ameriky a udomácnilo sa v radoch všetkých pokrokových ľudí na svete.

Jorge Amado sa narodil roku 1912 na kakaovej plantáži v štáte Bahia, Už od najútlejšieho detstva sledoval tvrdý život černochov a miešancov a z ich tvrdého údelu čerpal neskoršie námety k svojim románom. Po zakríknutom detstve v cirkevnom kolégiu a po búrlivých rokoch mladíckeho dospievania vydal — ako devätnásťročný svoj prvý román „Krajina karnevalu". Ako dvadsaťročný sa dostáva do styku so skupinou ľavých intelektuálov a vstupuje do radov komunistickej mládeže. Od toho času celý jeho ďalší život úzko splýva s bojom robotníckej triedy a Komunistickej strany Brazílie.

Jorge Amado nikdy nezradil v sebe neúnavného bojovníka a tribúna svojho ľudu. Žalárovanie a časté vyhnanstva vtlačily jeho dielu pečať aktuálnosti, pravdivosti a srozumiteľnosti. Týmito si čoskoro získal srdcia miliónov bedárov v brazílskom vnútrozemí na kakaových a kávovníkových plantážach.

Jorge Amado je veľkým bojovníkom za mier. Za vynikajúce zásluhy v tomto smere ho tohto roku odmenili vysokým vyznamenaním, medzinárodnou Stalinskou ceinou „Za upevnenie mieru medzi národmi". Keď Amado preberal túto cenu, ešte i vtedy myslel na svoj zbedačený ľud: „Dojatý do hĺbky duše prijímam túto cenu v mene brazílskeho ľudu a najmä v mene tisícov obrancov mieru, ktorí napriek hrozbe a násiliu vedú boj brazílskeho ľudu za mier."

Biedny život brazílskych robotníkov na kávovníkových a kakaových plantážach zaujímal Jorga Amadu od začiatku jeho literárnej tvorby. Z neho čerpá námet k svojmu trojdielnemu románovému cyklu „Zeme nekonečné" (1942), „Svatý Juraj z Hhéus" (1944) a „Cesty hladu" (Červená siatba) —- 1946. V „Ceste hladu" Amado nemilosrdne odhaľuje pomery na brazílskom vidieku pred revolúciou roku 1935. Hlavní hrdinovia knihy sú členovia rodiny černošského bezzemka Jerónima, ktorých postihuje známe nešťastie brazílskych chudákov. Veľkostatkár im odňal kúsok poľa, ktoré mali v prenájme a na ktorom dlho živorili. To spôsobuje veľkú biedu Jeronimovej rodiny, a aby jej unikla, vydáva sa o hlade a smäde spolu s tisícmi iných chudákov na dlhú púť, tŕnistou spálenou stepou, až prichádza k pobrežiu do mesta s nádejou, že tu nájde prácu. No čaká ju ďalšie sklamanie, lebo v meste namiesto práce nájde Žobrácku palicu. Na tomto hroznom pochode složili mnohí z putujúcich do vysušenej stepi svoje kosti a nikdy nedošli k vysnívanému cieľu práce a ľudsky dôstojného života.

Aj Jerónímove deti, ktoré opustily rodičovský dom ešte pred nastúpením cesty hladu, si vybraly najvhodnejšie z daných možností. Jeden zo synov sa dáva na zboj, druhý prepadne náboženskému blúzneniu, dcéra zasa prostitúcii, a iba najmladší zo synov, Juvencio, sa stáva vojakom a vystupuje ako kladná postava. S Júvenciom sa soznamujeme po nevydarenom vojenskom povstaní, ktoré viedol a za ktoré sa dostal na dlhé roky do žalára. Juvencio v žalári neobyčajne vyspieva, stáva sa komunistom a vychádza z neho plný odhodlania organizovať na vidieku strannícke bunky.

Po rokoch sa Juvencio vracia do vnútrozemia spolu so svojím synovcom Tonkom, uvedomelým brazílskym mládežníkom, tou istou cestou, ktorou jeho rodičia odtiaľ utekali. Brazílsky proletariát sa pripravuje do otvoreného boja proti hlavným pôvodcom svojej biedy, veľkostatkárom a plantážnikom. Tak prichádza rok 1935 a s ním revolúcia v Brazílii, ktorej „kliky bolestí a vzbury" — ako hovorí na konci svojej knihy Jorge Amado — „vypučily z červenej siatby krvi a hladu" — apo ktorých — „prišiel čas žatvy".

Juvencio, ktorého priatelia volali Nenén, počúval potichu a so sústredenou pozornosťou vysokého muža, čo hovoril. Vedel o tomto súdruhovi málo, iba to, že prišiel z juhu, možno z Pernambuca a že bol z vedenia. Tak mu to povedal obuvník, keď ho prišiel pozvať na schôdzku:

— Prišiel sem istý súdruh funkcionár... Priveď len celkom spoľahlivých ... Pochybných nie! Nemôžeme privádzať súdruha do nebezpečenstva ...

A robil ho zodpovedným:

— Osobne mi za to zodpovieš ...

Kým Juvencio pozorne počúval, aby zachytil všetko, čo rečník povie, a aby pochopil dobre smysel povedaných slov, prezeral si funkcionára. Bolo v ňom čosi, čo ho robilo na prvý pohľad nesympatickým, čo bránilo tomu, aby sa medzi ním a poslucháčmi rozprúdila sympatia a porozumenie, ktoré tak veľmi pomáhajú vzájomnému chápaniu vecí. Juvencio sa usiloval prísť na koreň toho, necítil sa dobre s tým stiesneným pocitom v hrudi. Ako len oddeliť pravdivé slová, ktoré hovoril tento muž — a hovoril ich s istým dôrazom a dosť jasne — od odporu, ktorý k nemu pociťoval? Možno, že v jeho dôraze a jasnosti chýbal oheň, čo vyviera z hlbokého presvedčenia, a odtiaľ ten chlad medzi poslucháčmi. Vtedy ešte to nebola len strana, ktorá bola preňho posvätná a nedotknuteľná. Boli to aj vedúci funkcionári. Juvencio totiž zamieňal ešte stranu s ľuďmi, a v nich, v ich úprimnosti a bojovej schopnosti hľadal uskutočňovanie myšlienok strany. Neposudzoval boj a jeho výsledky, ale bojovníkov a ich vlastnosti. Bol v strane niečo vyše roka a z toho niekoľko mesiacov strávil na Amazone, uprostred pralesa, bez akéhokoľvek styku so súdruhmi. Rečník citoval Lenina a Stalina, teda diela, ktoré Juvencio nečítal a vyjadroval sa preňho nezrozumiteľne. Okrem ilegálnych tlačív prečítal len knihu Márie Lacerdovej-Mourovej, ktorá ho nadchla. Toho človeka nesporne obdivoval. Zdalo sa, že vie toho veľa a ohromoval ich — tú ich skupinu čatárov a seržantov — citátmi, celými vetami z Lenina a dokonca i z Marxa. Juvencio si sám pre seba zašomral výsledok svojho pozorovania:

— Taraj ...

Po dlhom čase, keď bol vo väzení, mal možnosť spoznať zblízka Agnalda — ktorý tu, na schôdzke, používal svoje bojové meno Tadeu — a prišiel na pomenovanie, ktoré ho lepšie vystihovalo: »samostačný«. Ale vtedy už čatár Juvencio jasne rozlišoval stranu od ľudí, ktorí ju tvoria.

Dom, kde bola schôdzka, bol na predmestí Natalu. Otvormi v zatvorených obločniciach vnikal dovnútra nočný vánok. Povetrie v miestnosti bolo presýtené dymom lacných cigariet a Juvencio v istej chvíli začal strácať dych, takže nemohol sledovať Agnaldove slová. Zahrúžil sa do pozorovania jeho výzoru a porovnával ho s jeho piskľavým hlasom, s ktorým sa zasekol vždy pri vyslovení poslednej slabiky tak ako učiteľ, ktorý učí deti slabikovať. Vzchopil sa a znovu sústredil pozornosť:

— ... každý súdruh musí byť pripravený, musí si byť vedomý svojej zodpovednosti a historického poslania robotníckej triedy, musí vedieť čeliť danej situácii ...

Bo! to inteligentný človek, to sa nedalo poprieť. Načrtával teraz politický obraz krajiny a Juvencia postupne chytalo nadšenie. Agnaldove slová boly plné optimizmu, podľa jeho slov mali už vládu na dosah ruky ako zrelý plod na strome, stačilo načiahnuť sa,

.............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Klíky bolesti a vzbury vyrástly z červenej siatby krvi a prišiel čas žatvy.