CHOROMAŃSKI, MICHAL - ŽIARLIVOSŤ

CHOROMAŃSKI, MICHAL

ŽIARLIVOSŤ
(Zazdrość i medycyna)

Tatran, Bratislava, 1976
edícia Svetová tvorba (111)
preklad Miroslava Wlachovská
prebal Pavel Blažo
50.000 výtlačkov
61-670-76

beletria, román
212 s., slovenčina
hmotnosť: 290 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €

*cesvo*

Slovenskí čitatelia dostávajú do rúk jeden z najčítanejších románov poľskej literatúry. Po prvý raz vyšiel roku 1933 a odvtedy úspešne prešiel takmer celým kultúrnym svetom. A hoci do kontextu slovenskej prekladovej tvorby vstupuje so značným oneskorením, akiste sa stretne so živým čitateľským záujmom. Lebo v nezvyčajnom zrkadle autorovho psychologického pohľadu je veľká téma literatúry: láska a žiarlivosť. Navyše pozoruhodne komponovaný dej románu sa odvíja v príťažlivom lekárskom prostredí. Na pozadí klasického manželského trojuholníka Michal Choromański s dôslednosťou psychológa rozpitváva lásku a žiarlivosť, ktorá hraničí až so šialenosťou.

Michal Choromański si získal uznanie čitateľov i literárnej kritiky v medzivojnovom období práve románom Žiarlivosť. V tom čase toto dielo znamenalo novátorský čin, lebo duševné stavy hrdinov, neobyčajná atmosféra a tajomnosť v Choromańského próze nie sú prvkami deja, ale vlastného rozprávania. Okrem toho Choromańského próza z tohto obdobia je umelecky dokonalá, dômyselne vtipná, so zmyslom pre aforistické vyjadrovanie a napokon sa vyznačuje výborným psychologickým postrehom. Autor svojich hrdinov včleňuje do takého pracovného a rodinného prostredia, aby mohol uplatniť preňho veľmi príznačný a charakteristický pohľad na človeka cez jeho duševné stavy vo vzťahu k ostatným ľuďom. Vo vymedzenom spoločenskom priestore sleduje konanie postáv preto, aby mohol nielen načrtnúť, ale zároveň aj ironizovať nenáležité meštiacke spoločenské konvencie. Hoci sa autor vhodnými kompozičnými postupmi usiloval vyvolať dojem nadčasovosti svojho „príbehu o žiarlivosti“, jednako je román pevne zakotvený v konkrétnej, triedne diferencovanej meštiackej spoločnosti medzivojnového Poľska. Čítajúc ho dnešnými očami, vyznieva ako kritický pohľad nielen na túto spoločnosť, ale aj na chorobnú žiarlivosť. Lebo pre Michala Choromańského charakteristický spôsob zobrazovania postáv cez psychológiu prejavov a vzťahov medzi ľuďmi umožňuje načrtnúť aj výstižný obraz vtedajších spoločenských mravov.

Michal Choromański sa vo svojom literárnom diele dotýka problémov, ktoré sú blízke každému človeku: lásky, priateľstva, žiarlivosti, nenávisti, sympatie, obetavosti. Bol výborným pozorovateľom a vedel majstrovsky načrtnúť bizarné charaktery ľudí. Tieto znaky sa výrazne sústreďujú v tomto románe, ktorý tvorí pevné ohnivko poľskej medzivojnovej prózy.

V posledných rokoch zaznamenalo dielo Michala Choromańského nezvyčajný záujem poľských čitateľov i odborných znalcov literatúry. Živý záujem o jeho dielo sa prejavuje aj mimo Poľska, o čom svedčia nové a pripravované vydania jeho románov najmä v socialistických krajinách (MĽR, NDR). Do tohto prúdu zapadá aj prvé zoznámenie s jeho tvorbou na Slovensku.

Widmarove informácie boli takmer úplné, až na jeden bod, ktorý zostal nevysvetlený. Išlo tu o čosi, čo sa stalo počas operácie a čo vyvolalo v chirurgovi zmätok a stiesnenosť. Išlo o čosi záhadné, čo sa stalo osem minút po uspaní pacientky a prvom reze. Práve po tých ôsmich minútach sa stalo v operačnej sále čosi také, čoho skutočnú podstatu nevedel rozlúštiť ani asistent Rubiński, ani hlavná sestra. Rozhodne to vyzeralo priam ako dáka katastrofa, bolo to strašné -a asistent i sestra, ba aj ošetrovateľ Pavel, ktorý sterilizoval nástroje, mali dojem, že sú na topiacej sa lodi alebo v divadle, v ktorom zrazu vypukol požiar a nastal zmätok. V istej chvíli bol ošetrovateľ Pavel dokonca taký vydesený, že chcel všetko nechať tak a ujsť na chodbu. Ôsma minúta bola iba prvá z radu minút, ktoré neskôr splynuli do štvrťhodín a hodín. Asistent Rubiński tvrdil, že hlavnú sestru ovládol strach až natoľko, že keď po ôsmej minúte vyjavene otvorila ústa, zabudla ich zatvoriť až do konca operácie, zahľadená na chirurga očami červenými od vypätia. - Vyzerala ako zdochnutý vrabec s otvoreným zobákom, - porovnával to Rubiński.

Widmarovi, ktorý rozvinul svoju výzvednú činnosť s obratnosťou profesionálneho detektíva, sa napriek všetkým snahám nepodarilo preniknúť na koreň veci. Keď vypočúval ošetrovateľa Pavla, aby si overil Rubińského slová, a keď sa ho vypytoval na ten rozhodný moment, nedozvedel sa nič nové. Pavel o tom rozprával veľmi neochotne.

- Boli sme všetci zdesení, - rozprával, - už desať rokov pracujem s pánom riaditeľom a ešte nikdy sa nám nič také neprihodilo. Hneď som pochopil, že sa dačo stalo. Sterilizoval som nástroje vo vedľajšej sále, ale hneď ako som ich priniesol do operačky, vycítil som, že čosi nie je v poriadku. Sestra vyzerala tak, akoby bola omámená chloroformom ona, a nie pacientka. Rubiński bol červený ako cvikla. Nečudo, veď o chvíľu sa to začalo a Rubiński sa mal ozaj prečo báť! Veď to hvizdlo a vybuchlo tri razy celkom pri jeho líci!

Iba ten Nemec, - rozprával ďalej ošetrovateľ, - jedine on zostal pokojný. Po celý čas sa ani len nepohol a iba sem-tam niečo povedal pánu riaditeľovi. Mal také pohyblivé prsty, že pri pohľade na ne človeka až zamrazilo. To je hlavička, ten Nemec. - Widmar si domyslel, že to hovoril o docentovi von Fuchsovi.

- Ten Nemec býval u riaditeľa dlho? - spýtal sa Widmar.

- Ó, zo tri týždne, nie menej. Bol u nás na návšteve a bol aj pri tej operácii.

Napokon, o tom vedel Widmar už od Rubińského. Bolo to približne tak:

Asi týždeň pred operáciou pricestoval von Fuchs z Viedne a ubytoval sa u svojho priateľa, chirurga Tamtena. Bola chladná jeseň. Docent pricestoval v hrubom zimnom plášti, okolo krku mal veľkú hodvábnu šatku. Keď vystupoval zo spacieho vozňa, privítal ho chirurg Tamten.

- Som ti nesmierne vďačný, - povedal mu po nemecky. — Tento rok som nemal dovolenku a na zahraničnú cestu som nemohol ani pomyslieť.

Podali si ruky a chvíľu si hľadeli do očí. Chirurg Tamten povedal ustarostene:

- Veľmi si schudol.

Docent mu na to:

- Ale nie, vôbec nie. To skôr ty vyzeráš prepracovaný, -a vyhrnul si golier plášťa. Bol to vysoký, chudý, kostnatý chlap. Tvár mal bledú, takmer priesvitnú. Vyzeral tak trochu ako umelec. Čosi v jeho výzore pripomínalo umelca, takže nosič, ktorý za ním niesol kufor, si myslel, že docent si nesie puzdro s husľami. Neobyčajným dojmom zapôsobil aj na pacientov nemocnice U všetkých svätých, keď sa blížil s chirurgom cez nemocničnú záhradu.

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Nič sa nestalo," odvetila prosto. 

EISNER, PAVEL - CHRÁM I TVRZ

EISNER, PAVEL

CHRÁM I TVRZ
Kniha o češtině

Lidové noviny, Praha, 1992
fotoreprint vydania z roku 1946
ISBN 80-7106-066-6

jazykoveda,
670 s., čeština
hmotnosť: 904 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,50 €

*bib14* in *H-kris*

"Kniha o češtině" vznikla z přemýšlení o jazyce, z přemýšlení ne zrovna soustavného, ale soustředěného. Nemůže a nechce nahradit poučení, jaké o jazyce může dát jen věda. K té má autor opravdovou úctu, a má ji do té míry, že češtinář na zapadlém venkově, který napíše kloudné pojednání o nějakém speciálním jazykozpytném předmětu, je v jeho očích víc než autor průměrného románu, i kdyby mu deset porot udělilo po státní ceně. Autor "Knihy o češtině" se neplete vědě do jejich věcí. Nechce nahradit ani jedinou z krásných knih, kterou nám dala a ještě dá nová a také již radostná věda o jazyce, věda, z níž se stala chlouba veškerého badatelského usilování v národě. Autor "Knihy o češtině" chce práci vědy jen doplnit.

Fotr a frajle, handlíř a rajzák

Uvádím v kapitole Hosté, jak čeština naložila s některými jazykovými vetřelci, především s cizomluvy přišlými z němčiny. Některé vyhostila do mluvy společenských spodin, kde ještě budou nějaký čásek živořit; i tam už vadnou a chřadnou, jiná vůčihledě zkomírají - na př. ausgus dobíjený výlevkou, konk vyřízený chodbou. - Jiné takové vetřelce spisovná čeština trpí v reservacích slov, jež označují bytosti nekalé: machr, lump, gauner, šuft. Řekla si patrně: když už jste tady, buďte si, alespoň si nemusím vymýšlet českého hochštaplera; dareby a podvodníky sice už mám, ale copia verborum zde neuškodí. - A třetí skupinu distancovala a diferencovala, dala jim úplně nový odstín, vytvořila z nich pojmová pejorativa. O čemž sluší povědět několik slov.

Slova, jako der Rauber, Räuber, der Morder, morden, der Vater, das Fräulein, der (Geschäfts) reisende, der Händler vnikla do češtiny se svým původním významem lupič, vrah, vražditi, otec, slečna, cestující, obchodník. Byla to původně prostá konstatující označení pro lupiče, vraha atd. Když se tato slova pokračující jazykovou očistou stala křiklavými jazykovými kazy, nevyvrhla je čeština ze svého lůna, nýbrž naložila s nimi daleko důvtipněji: popadla stříkačku s chemickým barvivem a dala jim injekci jednou směšnosti, jindy opovržlivosti. Ze slov neutrálních se stala pejorativa, úplně nová slova s významem, o němž se jim v jejich vlasti ani nesnilo a podnes nesní.

I neznamená fotr otce, nýbrž směšného tatíka, senilního hňupa. Frajle není slečna, je to hloupá fiflena a křehotinka se stavovskou pejchou a s odpudivou osobivostí. Raubíř není lupič, je to daleko spíš vůdce silničních pobertů Pafnúc Těpic, bytost spíš k popukání než pro p. státního zástupce. Obdobně mordýř a mordovat. A handlíř není obchodník, nýbrž je to výhradně jen obchodník pokoutní, nekalý, důkladně neprotokolovaný. Obchodní cestující může být sympatický i méně sympatický, o tom sousloví obchodní cestující nic neříká, označujíc jen příslušníka stavu, jehož lidé se těžce probíjejí životem, nabízejíce zboží jiných lidí jiným lidem; a kde jazyk nevyznačuje nějaký záporný rys předem, kde dává označení citově neutrální, předpokládá v případě jako je ten zde lidskou slušnost, spořádanost, sympatičnost. Slovo rajzák však není neutrální, je v něm opovržení, páchnou z toho slova splašky a pomyje života, mastnaté hrací karty, špinavé anekdoty, přiboudlina sprostoty „rajzácké“; a myslím, že to je slovo žalovatelné, alespoň tehdy, když padne z úst člověka vzdělaného. S hlediska vzdělaneckého usu vycházejí vůbec všechna pojmová vymezení, jak se zde o ně pokouším; je však významné, že tato rozrůznění vnikají víc a víc také do mluvy lidové.

Německé slovo das Geschäft je prosto každé příchuti, je neutrální; nějaký mravní zápor do něho mohu vložit jen aktualisací ve zcela určitém kontextu. České slovo kšeft však může být výraz neutrální jen v ústech chudáka obchodníčka, který se při svém plahočení nikdy nedostal k slušné češtině. Pro všechny jen trochu vzdělanější Čechy je kšeft čpavé pejorativum, slovo s mravním odsudkem, s potupným cejchem na čele. Tím víc pak kšeftař. Nejinak hauzír, srovnáme-li jej s podomním obchodníkem, člověka jen trochu školami prošlého, který mluví o svých kšeftech, budeme bez váhání mít za člověka ne-li zchátralého, tedy povážlivě chátrajícího.

Když k nám se vznikající industrialisací přišlo slovo fabrikant, bylo po nějakou dobu stejně neutrální jako ve své vlasti, znamenalo prostě továrníka (místy po nějakou dobu znamenalo i továrního dělníka). Pozdější soutěž se slovem továrník to slovo diferencovala, a to tak, že mu vtiskla cejch. Továrník může být slušný i méně slušný, slovo samo označuje jen jeho výdělečnou činnost a stavovskou příslušnost; fabrikant je skoro již kvalifikovaná nadávka, čpí z toho slova manchestrismus, vykořisťovatelství, nízká povaha, podlé praktiky hospodářské a jiné.

Strážník je prostě orgán veřejné bezpečnosti, a nic víc. Policajt je bud humorný aspekt strážníka, anebo je v tom slově spolupředstava tupého pochopa, biřické nízkosti, představa „poldovství“.

Obdobně reagujeme na dvojici četník: žandár. Také věcná představa slov nevěstinec a bordel je úplně shodná; ale mezi oběma slovy je přec jen rozdíl, slovo bordel je silnější o složku hnusu z mravní špíny a zvrhlosti.

RAIS, KAREL VÁCLAV - STEHLE

RAIS, KAREL VÁCLAV

STEHLE
Podhorský obraz

Vyšehrad, Praha, 1950
edícia Raisovy spisy (16)
obálka a patitul Mikoláš Aleš
10. vydanie, 10.250 výtlačkov

beletria, román
372 s., čeština
hmotnosť: 398 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,70 €

*cesvo*

V příběhu Stehlete se znovu objeví motivy zhoubných důsledků peněžní morálky na život venkovanů, motiv proletarizace drobných zemědělců, svízelného osudu svobodných matek, popanštělosti půlpánů. V obou pracích se tak Rais dotkne ožehavých sociálních a mravních problémů, byť je nestaví na první místo svého vyprávění. Proto i Sirotek a Stehle doplňují v Raisově díle pravdivý obraz života na našem venkově koncem 19. století.

V neděli hned za jitra se strojil na posvícení; černé nohavice si vzal, sosák uchystal božíhodový, tvrdý klobouk, jejž nosíval leda o velkých svátcích, a Márinka přinesla náprsenku, že se jen leskla; sama mu ji uvázala, aby vyšívání hned nepomačkal, černý šátek také sama upravila a límeček přehrnula.

Šli spolu na ranní, ale Márinka byla zatím ustrojena jenom jako v obyčejnou neděli, teprve když se z kostela vrátili, počala se chystati sama. Vzala to od základu, i botky obula jiné, brynelky s lakýrem. Papoušková přichvátala, aby pomohla, a Toníček s Frantinou také přišli na podívanou. Břízek seděl u stolu, pokuřoval a pozoroval vážně, jako když o Božím hodě stával v sakristii, a díval se, jak kostelníci strojili pana faráře do toho nejlepšího. Na zvonec sukní jako napěněných navlekli konečně černé šaty hedvábné, s korálkovými ozdůbkami, ke krku krejzlík ze samých kraječek a zlatý křížek, jejž jí Břízek koupil jednou v Jičíně na jarmarce. Hedvábný šátek si uvázala na hlavu, „šáltuch“ vzala na ruku pro případ, že by na zpáteční cestu bylo chladno, a když si ji Papoušková ještě se všech stran prohlédla, pravila: „Tak se, lidičky, můžete vydat; švaříčku, před žádnými pány se za Márinku stydět nemusíte!“

„I copak to,“ smál se, „kdežpak já za Márinku -hůř bude se mnou, jen aby se ona za mne nestyděla.“

„Inu, musíte si dát na sobě záležet, jste přeci měšťan!“

„Hezky to tu opatrujte, navečer přijdeme, to víš, že dlouho nebudeme,“ sestře pravila Márinka. Zčervenalá byla a všecek pohled jí zářil.

„Jenom na sebe nepospíchejte, měsíc svítí, tedy se domů nežeňte, vždyť snad jsme tady. I skočit si v hospodě můžete!“

„Bodejť, to tak,“ již ve dveřích chrchlal Břízek.

„Proč říkáte: to tak!“ durdila se Papoušková, „vždyť snad Márinka není žádná baba, a kdyby pro ni přišel pan farář nebo někdo takový, bodejť by nešla!“

Neodpověděl jí. Zvolna je vyprovodila přes zahradu a potom se za nimi dívala. „Sluší jí to,“ povídala si v duchu, „zato on se vedle ní ohýbá.“

Břízkovi šli nejprve silnicí, ale brzy z ní vybočili na cestu, jež se bělavá vinula lukami, která byla růžovými naháčky poseta.

Lahodno bylo, nebe jako z polních zvonků, a zeleň lesů na Horce prolinula zlatou září slunečnou. Stavení vsi Březovce, k níž bílá cesta mířila, zdála se čerstvě obílenými, tašková střecha jedné stodoly se do dálky červenala a všecka vesnická okna byla plna lesku a třpytu.

Márinka šla pěšinkou krajem silnice, Břízek maje v ruce rákosovou hůl, vykračoval si uprostřed; tu hůl nosil nerad, raději ruce pohodlně skládal vzadu, ale dnes ji vzít musil.

Tou poutí ozářenou krajinou, poutí s Márinkou, jež dnes zrovna kvetla, i jeho nitrem pronikalo měkké světlo a teplo; ale netrvalo dlouho a také tam začaly zas vyskakovati hořké ocúny! Krásně se nám jde, zrovna vesele, ale půjdu-li já tak s Márinkou ještě jednou? Šla-li by se mnou, kdyby věděla - -?

Poslední dobou byl myšlením už tak umořen, že mu i ta dnešní cesta a čistý podzimní den s jasnými

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

"Stehle - jen chatrné lidské stehle!" trpce se usmál doktor, když jsme odcházeli.

MAY, KARL - OLD SUREHAND I.

MAY, KARL

OLD SUREHAND I.
(Old Surehand)

Mladé letá, Bratislava, 1967
preklad Teofil Ušák
ilustrácie František Šesták
obálka Alojz Riškovič
1. vydanie, 130.000 výtlačkov
66-101-67

beletria, román, dobrodružné, western
336 s., slovenčina
hmotnosť: 455 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,00 €

predané€ *sampa*belx-ger-dobr*
 PREDANÉ *cesvo* in *H-2-9*

Tí čitatelia, ktorí už poznajú Mayove knihy: Winnetou, Poklad v Striebornom jazere a Duch Liana Estacada, zaiste majú v živej patnäti hlavných hrdinov: náčelníka Apačov Winnetoua, jeho priateľa Old Shatterhanda a Old Surehanda. Dej tohto románu sa začína pri Jasnom potoku, kde čaká Old Shatterhand na svojho priateľa Winnetoua. Dohodli sa, že sa tu stretnú na pravé poludnie. Nadarmo však čaká Old Shatterhand niekoľko dni na dohovorenom mieste, Winnetou neprišiel. Zaiste ho zdržala nejaká vážna príčina. A naozaj na jedľovej vetvičke bol priviazaný papierik s odkazom: Nech môj brat Old Shatterhand ide rýchle za mnou k Bloodymu Foxovi, Krvavej Liške, ktorého chcú Komančovia prepadnúť. Winnetou sa ponáhľa k nemu, aby ho ešte včas vystríhal. A tak sa začínajú príbehy o tom, ako sa kráľ cowboyov Old Wable stal zajatcom Komančov, ako stretol Old Shatterhand pomätenú Indiánku, o tajomstve, ktoré čítal z jej očú, o živote v oáze Bloodyho Foxa, o ceste púšťou a divým kaktusovým porastom, o tom, ako stretli Indiána Apanačku, o tom, čo sa odohralo na Helmersovej farme medzi údajným hrdinským generálom a našimi hrdinami Winnetouom a Old Shatterhandom.

Šiel som ďalej. Musím nejako zistiť, kde väznia Boba. Dúfal som, že uvidím niekde stráž. A naozaj, pred jedným Stanom ležali dvaja bojovníci. Zrejme to bola stráž. Vedel som už, čo som chcel vedieť, a dobre som si vštepil do pamäti polohu stanu. Neďaleko neho stál iný stan, väčší a krajšie ozdobený než ostatné. Pred ním boli do zeme zapichnuté dva koly a na nich viseli najrozličnejšie predmety. Zrejme to boli náčelníkove „medicíny“ a stan patril jemu. Každý indiánsky bojovník má svoju medicínu, čo znamená asi toľko ako „ochranné znamenie, ochranný predmet“. Ak bojovník stratil medicínu, stratil i svoju česť a dobré meno, a to až dotiaľ, kým nezabije nejakého nepriateľa a nevezme si jeho medicínu. Ak bojovník umrie, dajú mu medicínu do hrobu. U niektorých kmeňov je zaužívaný zvyk, že syn dedí medicíny po otcovi a uschováva ich ako vzácnu rodinnú pamiatku. Kto by takú medicínu stratil, v očiach celého kmeňa by ho to zničilo. Hneď som sa dovtípil, že predmety na koloch sú medicíny Vupu Umugiho. Musím sa ich zmocniť za každú cenu. Keby naozaj došlo k boju s Komančmi, mohol som tieto medicíny veľmi dobre využiť.

Urobil som ešte niekoľko krokov dopredu, keď tu som náhle zbadal čerstvú stopu, vedúcu z doliny sem nahor. Bola to stopa ženy! Tá ma tu nesmela zbadať.

Práve som sa chcel dať na spiatočnú cestu, keď za mnou zapraskotalo krovie. Obzriem sa a vidím — Indiánku! Už som zdvíhal ruku, že ju úderom do spánkov omráčim a tak zneškodním, no keď sa stretli naše oči, ruka mi klesla. Nie preto, že to bola žena, veď v tomto prípade, keď nám všetkým šlo o život, musel som zaútočiť hoci aj na slabú ženu. Zarazil ma však jej pohľad, a vôbec celý výraz jej tváre.

Bola už pomerne stará. Jej neobyčajne vysokú postavu širokých pliec zahaľovali belasé šaty podobné dlhej košeli. Hlavu mala nepokrytú a vlasy, šedivé a strapaté, splývali jej v dlhých prameňoch na plecia. Jej tvár bola opálená do bronzova, ale iste by som ju nebol pokladal za Indiánku, keby som ju bol videľna nejakom inom mieste. Táto tvár mala — kaukazské črty! A zdalo sa mi, že som tieto črty alebo podobné už videl, a to iba nedávno! Ale kde, u koho? Nijako som sa nemohol rozpomenúť! Ženino čelo prerývali hlboké vrásky, líca mala vpadnuté a oči... ach, tie oči! Ich pohľad bol naozaj neobyčajný. Upierali sa na mňa meravo, a predsa v nich horel hrozný, divý plam a zároveň v nich iskril bôľ. Hneď som vedel, že predo mnou stojí — šialená žena.

Najprv hľadela na mňa zlostne, ba takmer zúrivo, potom však zasvietil v jej očiach miernejší lesk. Ba dokonca na jej bezfarebných perách zaihral úsmev. Kostnatými prstami mi pokynula, aby som pristúpil bližšie.

— Poď sem, poď sem! — zašepkala. — Poď sem. Musím sa ťa na niečo spýtať.

Delila nás vzdialenosť troch krokov. Podišiel som teda celkom k nej. Chytila ma z celej sily za rameno a spýtala sa:

— Ty si bledá tvár, však?

— Áno, — odvetil som tichým hlasom, akým hovorila aj ona. — A kto si ty?

— Som Tibo-vete-elen, — zašepkala.

Vete znamená žena. Ale čo malo znamenať tibo a elen, to som nevedel. V indiánskych nárečiach, ktoré som poznal, sa tieto slová nevyskytovali.

— Máš muža? — spýtal som sa.

— Áno. Volá sa Tibo-taka!

Taka je muž. Ale čo znamená tibo, zase som nevedel.

— Kde je? — vyzvedal som sa ďalej.

Priblížila sa ústami celkom k môjmu uchu a zašepkala:

— Prenasleduje Bloody Foxa. Šiel s ostatnými, lebo je medicinmanom nášho kmeňa.

To bol ďalší dôkaz, že bola šialená. Keby mala zdravý rozum, isteže by také dačo neprezrádzala cudzincovi, a najmä belochovi nie. Naraz ma chytila za ruku a spýtala sa ma vzrušene:

— Poznal si môjho Vavu Dericka?

Vava značí brat. Ale Derick? Malo to byť azda anglické meno Derick, Detrich? Ale veď Indiánkin brat sa nemohol volať Derick! Hádam aj to bude nejaké slovo, ktoré som nepoznal.

— Nie, — odvetil som.

— Ty si bledá tvár a nepoznal si ho? Len sa rozpamätaj!

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

V tej chvíli som netušil, aký osudný bude raz ten prsteň mne a Old Surehandovi.

PROTEKTORÁTNÍ POLITIKA REINHARDA HEYDRICHA

PROTEKTORÁTNÍ POLITIKA REINHARDA HEYDRICHA

Tisková, ediční a propagační služba, Praha, 1991
editori Miroslav Kárný, Jaroslava Milotová, Margita Kárná
1. vydanie, 1.000 výtlačkov
ISBN 80-7065-064-8

história, II. svetová vojna, zborník,
304 s., čeština
hmotnosť: 374 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

0,90 €

*bib14* *bib14**bib14**bib14**bib14* in *H-kris*

KATAJEV, VALENTIN - BELIE SA PLACHTA OSAMELÁ

KATAJEV, VALENTIN

BELIE SA PLACHTA OSAMELÁ
(Bielejet parus odinokij)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1946
edícia SPKK (60)
preklad Marián Prídavok
prebal Štefan Bednár

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 406 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,30 €

*cesvo*

Príhody dvoch chlapcov, Gavrika a Peťu, jedného úbohého rybárskeho uličníka a druhého gymnazistu, stoja v popredí románu. No v úzadí celého deja ustavične sa šinie tieň revolučného krížnika "Potemkina" so vzbúrenou posádkou, lebo prežívame osudný rok 1905, keď sa ruský ľud raz pokúsil zúčtovať s cárizmom..

Pravdu vraviac, Peťa na svoj vek sa už mnoho ráz zaľúbil. Najprv ľúbil tú maličkú černuškú dievčinku — zdá sa, Vieročku, — s ktorou sa soznámil lanského roku na Vianoce u jedného oteckovho kolegu. Bol do nej zaľúbený celý večer, sedel pri nej za stolom, potom štverigal sa s ňou potme popod zhasnutým stromčekom po dlážke, klzkej od napadaného ihličia.

Zaľúbil sa do nej na prvý pohľad a bol celý zúfalý, keď ju o pol deviatej odvádzali domov. Dokonca začal fňukať a nariekať, keď videl, ako sa jej vrkôčiky a mašličky skrývajú pod čepcom a kožuštekom.

Tu sa v myšlienkach zaprisahal, že ju bude ľúbiť až do hrobu a na rozlúčku podaroval jej papierovú mandolínu a štyri orechy: tri zlaté a jeden strieborný, ktoré dostal so stromčeka.

Lež jednako, prešly dva dni a z tejto lásky neostalo nič, okrem horkého žiaľu za mandolínou, o ktorú prišiel tak nerozvážne.

Neskôr zasa na letovisku ľúbil tú Zoe v ružových pančuškách víly, s ktorou sa dokonca bozkával pri kadi s vodou, čo bola pod marhuľou. Lež táto láska sa ukázala omylom, lebo na druhý deň Zoe tak bezočivo klamala v hre v kroket, že ju musel poriadne trepnúť kroketovou liskaňou po nohách, po čom, pravda, o nejakom romániku už nemohlo byť ani reči.

Potom zahorel na chvíľu vášňou k onej krásnej dievčine na lodi, čo išla v prvej triede a celou cestou sa harkala s otcom, lordom Glenervanom.

Lež toto všetko, pravdaže, nič nebolo. Ktože nezažil také nerozumné lásky!

Čo sa týka Moti, to bolo niečo celkom iné. Veď popritom, že bola dievčaťom, popritom, že sa jej na ušiach hompáľaly belaskavé náušnice, popritom, že tak strašne zbledla a zarumenila sa a tak milo mykala lopatkami, bola okrem toho všetkého ešte i priateľovou sestrou. Vlastne nie sestrou, ale bratanicou. Ale podľa vzrastu Gavrika — celkom ako sestrička. Priateľova sestra! Či vari môže byť na dievčati niečo vábivejšieho a nežnejšieho než to, že je sestrou priateľa? Či azda už iba v tom nie je zárodok neodolateľnej lásky?

Peťa bol razom ako očarený. Kým došli k pivnici, bol už zaľúbený až po uši.

Lež jednako, aby sa Mota nedovtípila, tváril sa neznesiteľne povýšenecky a ľahostajne.

No len čo mu Moťa začala zdvorile ukazovať svoje bábiky, starostlivo uložené na postieľkach, a malý sporáčik s ozajstnými, lenže maličkými kastrólikmi, ktoré jej urobil otec z odrezkov cinkového plechu, čo sa, aby sme povedali pravdu, Peťovi náramne páčilo, už aj pohrdlivo crkol pomedzi zuby a urážlivo sa chichotajúc, spýtal sa:

„Moťa, prečo si taká ostrihaná?”

„Mala som týfus,” vetila mu Moťa tenulinkým urazeným hláskom, pričom vzdychla si tak zhlboka, že až v hrdle jej zapisklo sťa vtáčaťu. „Chcete si pozrieť obrázky?”

Peťa zhovievavo pristal.

Sedeli vedľa seba na zemi a prezerali pestré jarmočné litografované obrázky vlasteneckého obsahu, zväčša námorné bitky.

Úzke lúče reflektorov preskakovaly všetkými smermi tmavú lipkavú oblohu. Padaly polámané stožiare s japonskými vlajkami. Z rozbúreného mora Vyletovaly biele fontány výbuchov. V povetrí sťa hviezdy sa rozprskovaly japonské šimózy.

So zdvihnutým čelom potápal sa japonský krížnik, zachvátený žltočerveným plameňom požiaru. Do rozvírenej vody sypali sa malinkí žltolíci ľudkovia.

„Japončík” šepkala uveličená Moťa a liezla kolenačky okolo obrázka.

HVIEZDOSLAV, PAVOL ORSZÁG - ODKAZY

HVIEZDOSLAV, PAVOL ORSZÁG

ODKAZY

Matica slovenská, T. Sv. Martin, 1950
edícia Hviezdoslavova knižnica (1)
ilustrácie Emil Makovický
2. vydanie, 20.000 výtlačkov

poézia
230 s., slovenčina
hmotnosť: 266 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,40 €

*cesvo*

ANDRUŠKA, PETER - ZASPIEVAJ, CHVÍĽA

ANDRUŠKA, PETER

ZASPIEVAJ, CHVÍĽA

Smena, Bratislava, 1974
edícia Mladá tvorba (106)
prebal Dušan Leščinský
3.000 výtlačkov
73-062-74

beletria, novela
148 s., slovenčina
hmotnosť: 150 g

mäkká väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý

0,90 €

*cesvo*

Triedu naplnilo ťaživé ticho. Igor vystrúhal unudenú tvár, mučeníckym pohľadom sa obrátil k Dušanovi. Zdalo sa, že si rozumejú. Jožko sa zachichotal. Jana káravo zdvihla hlavu. Nonin pohľad neprezrádzal nič.

Léner na okamih zaváhal. Má pokračovať? Veď títo žiaci ho nepočúvajú. Jeho žiaci. Nezaujíma ich, čo hovorí. Sklamal sa v nich? Alebo ... oni sa sklamali v ňom? Ošemetná situácia. Učiteľ to nikdy nemá ľahké. Nechce moralizovať, usiluje sa im pomôcť, a jednako jeho konanie má nádych neosobnej nadradenosti.

— O pár dní jeden z vás pôjde na lyžiarsky zájazd, — pokračoval Léner. — Patrí medzi previnilcov, ale bude odmenený. Je to paradox. Vždy som si myslel, že šport pestuje dobré charakterové vlastnosti. Chcem veriť, že Igorov čin, jeho prípad s výkresmi, bol náhodným poblúdením. Tešil by som sa, keby ten týždeň prežil bez problémov. Lebo jeho problémy budú nutne aj mojimi a teda vlastne aj vašimi problémami. Sme jeden kolektív. Viažu, pútajú nás k sebe štyri dlhé roky, množstvo vyučovacích hodín. Prejde niekoľko týždňov a bude po všetkom. Iste so mnou súhlasíte, že rozísť by sme sa mali v dobrom.

Takmer sentimentálne zakončenie prípadu malo blahodarný účinok na žiakov, aspoň Léner si to myslel. Iste si uvedomili, že nemá význam kaziť si posledné dni v škole. Túžil po tom, aby to bolo naozaj tak. Jeho prví žiaci, dobrý kolektív. Napriek všetkému chcel dosiahnuť to, o čo sa márne usilovali mnohí jeho oveľa skúsenejší kolegovia.

Len čo učiteľ vyšiel z triedy, medzi žiakmi sa rozprúdila hlučná debata. Explózia slov prehlušila aj zlostný krik učiteľa, ktorý mal dozor a rozvravených výrastkov vyháňal na chodbu. Zrazu mal každý čo povedať.

— Veľa vám toho narozprával? — spýtal sa Dušan, keď sa s Igorom prechádzali na chodbe.

— Pravdaže, — odvetil Igor. — Riaditeľ si nikdy neodpustí malé rečnenie.

— Učiteľská choroba, — usmial sa Dušan, no vzápätí zvážnel. — Dobre, že to nedopadlo ešte horšie.

— Len sa nerozplač, — zlostil sa Igor. — Kvôli mizerným výkresom sa škola nezosype.

— Nezosype, ale mohli ste mať viac rozumu, — povedala Nona, ktorá prechádzala vedľa chlapcov.

Igor prekvapene zastal.

— Čože? Hádam si naozaj myslíš, že sme urobili hlúposť?

— Myslím, — prikývlo rozhodne dievča.

Igor kývol rukou.

— Dušička, keby si ty bola taká ľavá do kreslenia ako ja, nehrabala by si sa na umeleckú priemyslovku. Môžem ja za to, že neviem kresliť?

— Aspoň ste nám mohli povedať, že si tie výkresy požičiate, — trvala na svojom Nona a dievčatá, ktoré sa okolo nich zbehli, jej horlivo prikyvovali. — Takto to naozaj vyzerá, že ste obyčajní podvodníci.

— Ďakujem za poklonu. Druhý raz sa ťa určite opýtam, čo máme urobiť.

— Čo máme urobiť... a ako, — doplnil spolužiaka Tibor, ktorý tiež patril medzi postihnutých a trocha ho mrzelo, že všetku pozornosť strhol na seba Igor.

— Nech je akokoľvek, — povedala Nona, — mali ste myslieť na triedu. Neviem, či vám tak veľmi záleží na tom, aby sme získali povesť najhorších.

— Veď ty už niečo vymyslíš, aby sme aj naďalej mohli patriť medzi najlepších.

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A práve v tom okamihu, v tom nepatrnom zlomku chvíle mal pocit, ba bol si celkom istý, že si rozumeli, rozumejú si a vždy si budú rozumieť, nech by sa stretli kedykoľvek.

BENZONIOVÁ, JULIETTE - KRÁSNA CATHERINE 2

BENZONI, JULIETTE

KRÁSNA CATHERINE 2
Jediná láska
(Catherine: Il suffit d´un amour)

Tatran, Bratislava, 1992
edícia Meteor (143)
preklad Felix Kostolanský
3. vydanie
ISBN 80-222-0399-8

beletria, román
368 s., slovenčina
hmotnosť: 394 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ   stav: dobrý, bez prebalu!!! *mynel*belx-fra*

PREDANÉ  stav: veľmi dobrý *cesvo*belx-fra*

Catherine, hrdinka šesťzväzkového cyklu románov Juliette Benzoniovej, sa v 2. zväzku ocitne vo zvláštnom položení. Vydala sa za svoju veľkú lásku, no manžel sa k nej správa odmerane, okolnosti ju priam vháňajú do náručia vojvodu Filipa a stáva sa jeho milenkou. Manžel ju podozrieva zo spoluúčasti na smrti brata a odcudzenie vrcholí rozchodom. Pred svojou popravou sa jej zverí a hrdinka znenávidí Filipa, vydáva sa na dlhú cestu za svojou veľkou lásku, dostáva sa do obliehaného Orleánu, stretáva sa s Johankou z Arcu. Vojna proti Anglicku je kulisou pre dramatický dej s ľúbostným podfarbením, no zároveň v próze rezonuje i vlastenecký pátos a boj za slobodu prostých Francúzov. Kalvária sympatickej Catherine sa však nekončí.

Jean de Blaisy, opát v Saint-Seine, bol presne taký, ako ho opísal Gervais, nesmierne milosrdný. Dve ženy požiadali o azyl a on im bez slova poskytol útočište v kláštore. Ale keď sa dozvedel, že jedna zo žobráčok prijatých do útulku, vybudovaného v kláštore na posilnenie pútnikov a na opateru chorých, ho poprosila o rozhovor, prejavil istý údiv. Hoci nosil tonzúru a čiernu kutňu, zostával človekom vznešeného rodu a nikdy sa mu nepodarilo dokonale sa zbaviť odstupu od ľudí nízkeho pôvodu, od bedárov, hoci na Zelený štvrtok im sám umýval nohy, pokorne kľačiac v prachu. A predsa, keď sa cudzinka odvolávala na jeho sesternicu Ermengarde zo Chateauvillainu, dal príkaz, aby ju priviedli do kostola, kde sa s ňou stretne zajtra ráno po odslúžení omše.

Kým odbavoval bohoslužby, Catherine sa prikrčila k jednému z náhrobníkov postavených k múru a trpezlivo čakala. Keď videla, že sa k nej približuje veľký opát, taký vznešený v drsnom čiernom habite, s úzkou hlavou, ovrúbenou tenkým vencom šedivých vlasov, pripomínajúcou z profilu dravého vtáka, padla na kolená, ale nesklonila hlavu. Opát stál pred ňou s rukami v rukávoch habitu a uprene pozoroval útlu tvár medzi ťažkými svetlými vrkočmi.

- Požiadali ste ma o rozhovor, - povedal. - Som tu, hovorte!

- Ctihodný otče, — povedala Catherine, stále v postoji prosebníčky, - vďačím vám za život. Včera ste dovolili, aby sa brány tohto azylu otvorili pred dvoma stíhanými, prenasledovanými ženami. Len o to vás chcem poprosiť v mene vašej sesternice, aby ste nám aj naďalej poskytovali ochranu.

Jeanovi de Blaisy sa roztiahli tenké pery v pochybovačnom úsmeve. Nemohol sa ubrániť pocitu, že táto sedliačka v handrách sa správa priveľmi bezočivo, keď sa odvoláva na jednu z najvznešenejších dám provincie, hoci to predniesla vyberanými slovami a mala nepopierateľne dvorné spôsoby.

- Poznáte pani de Chateauvillain? To ma prekvapuje.

-Je to moja priateľka... moja najlepšia priateľka. Ctihodný otče, vy ste sa ma nespýtali, kto som, ani odkiaľ prichádzam.

Cítim sa vám zaviazaná týmto dvojnásobným prejavom dôvery. Volám sa Catherine de Brazey, bola som dvornou dámou nebohej vojvodkyne Margueritte. Tam som sa zoznámila s Ermengarde. A ak ma teraz vidíte ako utečenku v handrách, nuž len preto, lebo som ušla zo strašného väzenia, kam ma uvrhol môj manžel... z veže vášho malainskeho hradu.

Opát nadvihol obočie. Sklonil sa, zdvihol Catherine, a keď si všimol, že niekoľko žien, čo prišli z dediny na omšu, po nich zvedavo poškuľuje, odviedol ju do sakristie.

- Poďte sem. Tu sa môžeme nerušene pozhovárať.

V malej miestnosti, voňajúcej kadidlom, sväteným olejom a škrobenou bielizňou, jej ponúkol stolček, sadol si na stolicu s vysokým operadlom a poslal von novicov, ktorí usilovne ukladali ornáty.

- Porozprávajte mi svoj príbeh. A predovšetkým, prečo vás uväznili v Malaine?

Catherine mu pomaly, rozvážiac si dobre každé slovo, aby ju nepokladal za pomätenú, rozpovedala svoje dobrodružstvá. Opát si podoprel dlaňou bradu a počúval ju pozorne až do konca. Príbeh bol fantastický, ale žene, čo ho rozprávala, žiaril vo fialkových očiach plameň úprimnosti, a ten neklamal.

- Už si neviem rady, - povedala napokon Catherine, keď skončila svoje rozprávanie. - Mala by som nasledovať svojho manžela a poslúchať ho. Ale vrátiť sa k nemu znamená ísť na smrť. Znovu ma zavrie do ťažšieho, ešte strašnejšieho žalára, z ktorého už nevyjdem. Jedine vojvoda...

Opát prudko položil chudú ruku na Catherininu a prerušil ju:

- Ďalej nehovorte, dcéra moja. Musíte jasne pochopiť, že vaše cudzoložné vzťahy k vojvodovi by nenašli u mňa podporu. Vidím, že váš prípad je pre kňaza tvrdým orieškom. Váš manžel má nad vami neobmedzenú moc, a ak sa vás dožaduje, nemám právo ho odmietnuť. Ale na druhej strane ste v nebezpečenstve života a požiadali ste o azyl...

Vstal a pomalými krokmi premeriaval biele dlaždice sakristie. Catherine ho s úzkosťou sledovala.

- Otče, prosím vás úpenlivo, nevydajte ma! Ak máte trocha súcitu s nešťastnou ženou, nedovoľte, aby sa ma znovu zmocnil Garin! Pomyslite si, že nosím dieťa, že on chce to dieťa zabiť.

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Všetko bude dobré!

BENZONIOVÁ, JULIETTE - KRÁSNA CATHERINE 1

BENZONI, JULIETTE

KRÁSNA CATHERINE 1
Jediná láska
(Catherine: Il suffit d´un amour)

Tatran, Bratislava, 1992
edícia Meteor (142)
preklad Mária Kocúriková
prebásnil Július Lenko
3. vydanie
ISBN 80-222-0398-X

beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť: 332 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*

V prvom dieli rozsiahleho šesťzväzkového cyklu známej francúzskej autorky historických románov Juliette Benzoniovej sa zoznamujeme s ústrednou postavou, krásnou Catherine Legoixovou, ktorej osudy na pozadí historických skutočností z dejín Francúzska upútali už milióny čitateľov v mnohých krajinách sveta.

Catherine už ako trinásťročná stala sa svedkom vyčíňania vzbúrencov a smrti mladého Michela de Montsalvy. Vo víre občianskej vojny sa stretáva neskôr s rytierom Arnaudom de Montsalvy a zaľúbi sa doňho hlbokou, osudovou láskou. Nezabudnuteľné sú opisy vzbúreného Paríža na začiatku 15. storočia a rovnako i zápas hrdinky o naplnenie jej nesmiernej vášne. Krajina krváca, hlavná hrdinka spozná biedu i utrpenie, ale i nádheru a veľkosť citov. Navyše sa okolo hlavnej hrdinky roja záhadné postavy. Získa dievčina od Seiny lásku najmocnejšieho človeka, kráľa?

Z Filipových úst zmizol úsmev a ukázala sa okolo nich tvrdá vráska. Jednu nohu si položil na roh skrinky, napoly si sadol a začal obštipkávať kvety, čo stáli vedia neho.

- Teda Armagnacova prívrženkyňa? Pravda, teraz už viem, prečo sa rušia procesie. Milá moja, ľudia vašej fajty by mali vedieť, že sem chodia iba na vlastné riziko a záhubu. Namojpravdu, to je trúfalosť patriť k tým, čo mi zabili milovaného otecka.

-Ja nepatrím k armagnacovcom, - bránila sa Catherine, červená od hnevu. Vojvodovo bezočivé a vyhrážavé správanie ju nanajvýš dráždilo. Už k nemu necítila nijakú náklonnosť... Hlasom zachrípnutým od zlosti pokračovala:

- Nepatrím ani k jednej strane, ale vaši priatelia mi obesili otca, lebo im chcel vytrhnúť istého služobníka vašej sestry, mladíka, za ktorého darmo orodovala u vás aj u vášho milovaného otecka. Nespomínate si? Stalo sa to v Akvitánskom paláci. Pani Marguerite na kolenách a v slzách prosila za život Michela de Montsalvy.

- Mlčte!... Nevyvolávajte tú spomienku! Vari najstrašnejšiu z mojej mladosti. Nebolo možné zachrániť Michela a pritom nepoškodiť sebe.

- Bolo to nebezpečné, - zasmiala sa uštipačne. - Preto som sa chcela o to pokúsiť ja, hoci som bola len malé dievča. Preto mi obesili otca, preto vyhnali mňa i moju mamičku. Museli sme ujsť, dostať sa do Dijonu, kde má môj strýko Mathieu Gautherin obchod s látkami. Tam som bývala od toho nešťastia...

Medzi oboma protivníkmi zavládlo ticho. Catherine sa v strašných spomienkach vrátila do tých ukrutných dní a cítila, že srdce jej bije ako zvon. Filipova zachmúrená tvár neveštila nič dobré. Čochvíľa ju dá hodiť do najhlbšieho žalára, a koľko starostí narobí dobrému Mathieuovi a všetkým doma. No čo by sa priam červená postava kata bola vynorila uprostred prepychovej izby, zopakovala by každé slovo, ktoré vmietla do tváre mocnému burgundskému vladárovi. Pocítila akési vnútorné uspokojenie, že to urobila. Bola to z jej strany svojím spôsobom odplata za minulosť...

Nabrala zhlboka dych, prehodila si dozadu prameň vlasov a spýtala sa:

- Čo so mnou urobíte, Monseigneur? Strýko sa určite o mňa velmi strachuje. Dozaista by bol rád, keby vedel... hoci to najhoršie!

Filip zúrivo stisol plecia a vyhodil oblokom ružu, ktorú rozmliaždil medzi prstami, alebo aspoň to, čo z nej ostalo. Zodvihol sa z nedbanlivej pózy a podišiel niekoľko krokov ku Catherine.

- Čo s vami urobím? Narušenie procesie si zasluhuje trest, to je isté, ale vy si už na mňa ťažkáte pre toľko vecí, že sa vám nechcem ešte väčšmi znepáčiť. A potom... bol by som rád, keby sme v budúcnosti boli priatelia. Napokon, mladá žena má právo brániť sa, keď ju niekto napadne, a ten chlap si trúfal...

- Vari to znamená, Monseigneur, že ten nešťastník bude pykať za mňa? V tom prípade mu odpustite, tak ako mu ja odpúšťam. Jeho prečin si nezaslúži taký rozruch.

Aby sa zbavila tiesnivého pocitu, ktorý sa jej zmocňoval pod sústredeným pohľadom upretým na jej tvár, obrátila sa k zrkadlu a obzerala sa v ňom, aj keď sa nevidela. V zlatom ráme sa vedľa jej tváre zjavil obraz vojvodu, ktorý ju prevyšoval o hlavu, a zrazu sa zachvela: dve teplé ruky sa jej ovinuli okolo pliec...

V zrkadle sa odrážali ich tváre, obidve rovnako bledé. V očiach mladého vojvodu horel akýsi čudný plameň a ruky sa mu trošinku chveli na jej hodvábnej pokožke. Sklonil sa natoľko, že cítila na krku jeho horúci dych, kým v zrkadle striehol na fialkastý pohľad, ktorý bol v jeho zajatí.

- Ten chruňo si stonásobne zaslúži smrť, veď si trúfal to, čo si ja netrúfam... čo akú chuť mám na to. Ste veľmi krásna a bojím sa, že by som ďaleko od vás nenašiel pokoj... Kedy máte odísť z tohto mesta?

- Len čo sa skončí procesia. Batožinu sme mali zabalenú, mulice boli pripravené.

- Teda choďte, ako ste chceli, choďte ešte dnes večer, aby vás zajtra delilo od Brugg toľko míľ, koľko len stihnete ujsť. Sprievodný list vám otvorí brány mesta a zabezpečí vám voľnú cestu. Stretneme sa v Dijone, mal by som ta ísť.

Catherine bola v rozpakoch, zmocňoval sa jej akýsi zmätok, lebo ruky ju ešte vždy stískali, až mala pocit, že sa jej hruď vzdúva čudným vzrušením. Filipov hlas bol drsný a teplý, panovačný a nežný zároveň. Chcela bojovať proti tomu očareniu, ktorým si ju podmanil.

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ona zostala ...