ONDAATJE, MICHAEL - ANGLICKÝ PACIENT

ONDAATJE, MICHAEL

ANGLICKÝ PACIENT
(The English Patient)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (47)
preklad Veronika Redererová
ISBN 80-85585-60-X

beletria, román, literatúra kanadská,
352 s., slovenčina
hmotnosť: 426 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,00 €

*trsos*belx-cnd

Dej románu sa odvíja v dusnom ovzduší na sklonku druhej svetovej vojny v Toskánsku a v severnej Afrike. V centre diania sú osudy štvorice ľudí, ktorá sa stretáva vo vile, zmenenej na nemocnicu, v horách severne od Florencie. Kanadská ošetrovateľka; jej krajan, dlhoročný zlodej, pochádzajúci z rodiny talianskych prisťahovalcov; domorodý sikhský sapér britskej armády a napokon „anglický pacient“, muž bez mena a bez tváre, podľa uniformy príslušník britskej armády a beloch...

Štyri životy sa pred čitateľovým zrakom v slede retrospektív prepájajú do zložitého, mnohovrstevného obrazu. Ondaatjeho román je v istom zmysle slova negáciou Dekameronu. Postavy uzavreté pred svetom neďaleko Florencie, zatiaľ čo tam práve zúria veci podstatné a ťaživé, si nerozprávajú príbehy. Dorozumievajú sa spolu gestami, pohybmi, pohľadmi, dotykmi. V tichu nerozprávania tak šumia štyri príbehy rozprávané niekým - lebo rozprávači tohto textu sú ďalšími anglickými pacientmi, bytosťami bez tváre a minulosti, zjavujúcimi sa a miznúcimi s neočakávanosťou zázraku - a čitateľ sa necháva uchvátiť ich čarom, vyúsťujúcim do drámy uťatej životom a do rozbiehavého prázdna opäť rozdelených osudov.

Michael Ondaatje, celým menom Philip Michael Ondaatje, sa narodil 12. septembra 1943 v Colombe (Sri Lanka). Od roku 1962 žije v Kanade, vyučuje na univerzite v Toronte.

Literárnu dráhu Michael Ondaatje začal poéziou a spájal v nej všedný život s mytológiou. Prvú zbierku básní vydal v roku 1967, doposiaľ je ich spolu trinásť.

Oveľa známejšie sú jeho prozaické diela. V románe Koža leva (1987) vykresľuje spor bohatých s chudobnými v Toronte začiatkom 20. storočia. Svetový ohlas mu získal román Anglický pacient (1992), za ktorý dostal významnú prestížnu Bookerovu cenu za najlepší román v angličtine. Román sfilmoval anglický režisér Anthony Minghella a Americká filmová akadémia v roku 1997 udelila filmu až deväť Oscarov.

Pre Ondaatjeho prózu je typická exotickosť až excentrickosť prostredí, kam umiestňuje svoje príbehy (Toskánsko a Sahara v románe Anglický pacient, Srí Lanka v románe Anilin duch, „divoký Západ“ v zbierke básní Zobrané spisy Billyho Kida) a zložitá technika rozprávania, založená na zmenách typu osoby rozprávača.

V románoch nie je podstatný príbeh, ale to, čo sa za ním, v ňom či nad ním skrýva a čo často čitatel s ťažkosťami rekonštruuje... alebo dekonštruuje.

V Zobraných spisoch Billyho Kida rozbíja obraz ostrého chlapíka na črepiny, z ktorých každá zrkadlí niečo iné a celok sa topí v rozporoch. Ondaatjeho skepsa však nevyúsťuje do rezignácie a relativizmu, ale do hľadania - hoci sa končí otvoreným koncom alebo aj nekoncom.

Večer sa zvykne Toskánskom prehnať búrka. Blesky udierajú do každého kovového predmetu, najmä do hrotov veží týčiacich sa nad krajinou. Kip sa vždy vracia do vily po žltej ceste medzi cyprusmi okolo siedmej večer, vtedy, keď sa búrka - ak už má byť - práve začína. Aspoň podľa skúseností prežívajúcich od stredoveku.

Zdá sa, že si zvykol na istú časovú pravidelnosť. Hana či Caravaggio ho zazrú v diaľke, keď na ceste domov zastane, aby sa obzrel do údolia a zistil, aký má pred dažďom náskok. Tí dvaja potom zvyčajne vojdú dnu. Kip pokračuje v ešte takmer kilometrovej chôdzi do kopca po ceste, ktorá sa kľukatí najprv mierne vpravo a potom vľavo. Jeho čižmy škrípu po štrku. Vietor ho doženie a zaprie sa doňho, narazí do mohutných cyprusov, až ich zohne, preniká mu do rukávov košele.

Kráča ďalších desať minút a nikdy naisto nevie, či na poslednú chvíľu unikne dažďu, alebo nie. Skôr ako pocíti prvé kvapky, začuje ich pleskost na suchú trávu a na lístie olív. No jeho ešte ovieva nádherný svieži horský vietor, predbiehajúci búrku.

Ak ho dážď chytí, prv než dôjde k vile, kráča ďalej rovnakým tempom, len si prehodí gumovú pláštenku cez vojenskú torbu a pokračuje.

V stane už zažíva naozajstné hromobitie. Ostré praskanie nad hlavou a neskôr, keď búrka pomaly ustupuje za hory, zvuk, aký vydávajú kolesá kočiara. Náhle zablysnutie prenikajúce cez stenu stanu mu pripadá jasnejšie ako slnečné svetlo. V jeho fosforovom záblesku je čosi mechanické, akoby mal do činenia s novým faktom, s ktorým sa zoznámil teoreticky v učebniciach, ako aj prostredníctvom svojej vysielačky a ktorý označujú slovom nukleárny. V stane si zloží turban, aby si osušil mokré vlasy a uviazal na hlavu iný.

Búrka sa valí z Piemontu na juh a na východ. Blýska sa nad vežičkami malých vysokohorských kaplniek s ich tabuľovými obrazmi znázorňujúcimi Krížovú cestu či tajomstvo Ruženca. V mestečku Varese alebo Varallo pri takom svetle nakrátko uvidel terakotové postavy v nadživotnej veľkosti vytvorené v sedemnástom storočí, ktoré predstavujú akýsi biblický výjav. A na tabuľovej maľbe videl bičovaného Krista s rukami zviazanými za chrbtom, bič dopadá, psy brešú, a na maľbe v ďalšej kaplnke traja vojaci zdvíhajú kríž s ukrižovaným nahor k namaľovaným oblakom.

Aj vila San Girolamo zažíva vďaka tomu, ako je situovaná, podobné chvíle, keď je všade dosť svetla - v tmavých chodbách, v izbe s anglickým pacientom, v kuchyni, kde Hana zakladá oheň, v rozstrieľanej kaplnke - všetko je odrazu osvetlené a nikde nijaký tieň. Kip sa počas takých búrok bez zábran bude prechádzať popod stromy na svojom kúsku záhrady. Nebezpečenstvo, že by ho zabil blesk, je smiešne malé v porovnaní s nebezpečenstvami jeho každodenného života. Naivné obrázky z tých svätyniek na úbočiach kopcov, ktoré si prezrel, sú teraz v polotme s ním, keď ráta sekundy medzi úderom blesku a zahrmením. Azda aj táto vila je len podobný tabuľový obraz a oni štyria náhle osvetlení - každý vo svojom pohybe - ako sa ironicky vrhajú proti vojne.

Dvanásť ženistov, ktorí v Neapole zostali, sa rozprchlo po meste. Po celú noc sa prebíjali do zapečatených

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A jemná vráska sa mu ťahá od kútikov očí za okuliarmi.

JESENSKÝ, JANKO - MALOMESTSKÉ ROZPRÁVKY

JESENSKÝ, JANKO

MALOMESTSKÉ ROZPRÁVKY

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (48)
ISBN 80-85585-64-2

beletria, próza krátka, poviedky,
320 s., slovenčina
hmotnosť: 391 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*bels*

Prvá Jesenského prozaická knižka Malomestské rozprávky (1913) obsahovala pôvodne desať próz: anekdotický príbeh Šťastie v nešťastí, nešťastie v šťastí, grotesku z malomestského prostredia Výborník, poviedku propagujúcu „osvietený“ spôsob života Slnečný kúpeľ, komickú štúdiu o nepochopenom altruizme Moja domáca pani a iné. Základným prvkom jeho rozprávania býva kontrast, ktorý spúšťa mechanizmus odhaľujúci tragikomické životné fiasko hrdinov. V prózach obsiahnutých v zbierke Novely (1913) cítime prvoplánovosť, no zároveň v nich pozorujeme provokatívnosť priameho rozprávača. K najbrilantnejším Jesenského novelám patria Pani Rafiková, Maškarný bál a Koketka, zachytávajúce sugestívne ovzdušie bálov, ich atmosféru, doznievajúcu v deziluzívnom tóne. Dobovú patinu, vtedajšie cítenie módnosti, malomeštiactvo, vplyvy cudzích kultúr, typické pre slovenské mestečko, najviac vnímame cez Jesenského pestrý, šťavnatý slovník. Vo svojich príbehoch sa nám predstavuje ako majster krátkeho žánru - jeho prózy nám dodnes poskytujú príjemné i zábavné čítanie, odhaľujúce zároveň postavenie slovenského intelektuála, ktorý jasnozrivo vidí našu trpko--smiešnu skutočnosť

Prítomný výber obsahuje najznámejšie humoristické a satirické poviedky a novely J. Jesenského. Okrem Malomestských rozprávok je doň zahrnutý aj výber z jeho najlepších noviel. Textová podoba vychádza z vydania v edícii Zlatý fond Slovenskej literatúry (Tatran, Bratislava 1977).

Janko Jesenský (1874 - 1945), básnik, prozaik, prekladateľ, predstaviteľ neskorého realizmu, sa narodil v Martine, v rodine národne uvedomelého zemana, ktorý pre politiku prišiel o majetok. Ich rodina sa ocitla v biede, čo do istej miery ovplyvnilo názory budúceho spisovateľa - Jesenský už v detstve stratil ilúzie o národovcoch a ľudomiloch. Jeho básnické prvotiny sú poznačené hľadaním vlastného výrazu pod vplyvom veľkých osobností svetovej literatúry. Veľmi skoro sa uňho prejavuje tendencia otvorene zobrazovať ľúbostný cit až po jeho spochybnenie. Jeho analýza, zachytávajúca len náznaky skutočného prežívania prekrytého nánosom konvencií, nám poodhaľuje cítenie človeka jeho čias. Jesenský knižne debutoval pomerne neskoro zbierkou Verše (1905). Typická je preňho ľahkosť, s akou sa zmocňuje slovenčiny a s akou využíva tradičné básnické formy. V zbierkach Verše II (1923), Po búrkach (1932) prevláda spoločenská kritika. Proti noci (1945), Čierne dni, Na zlobu dňa II (obe 1945) sú zas ladené osobnejšie. Posmrtne mu vyšla zbierka Jesenný kvet (1948). V próze je preňho príznačná humorná nadľahčenosť, ktorá ho spája s príslušnikmi moderny. Zaujímavá je jeho dokumentárna próza z vojnových rokov Cestou k slobode (1933). Na konci Jesenského umeleckej cesty stojí román Demokrati (1934, 1938), mozaika prvorepublikového malomestského života.

Takto rozmýšľal pán doktor, keď sa dvere naozaj otvorili.

Do kancelárie vošiel bruchatý, asi šesťdesiatročný človek s červenou vyholenou tvárou, chumáčovým obočím a s veľkým mäsitým nosom. Oblečený bol do obšúchaného kávového zimníka, obšitého čiernymi šnúrami po krajoch, s bočným vreckom na pravej strane. Z tohto vrecka mu trčal dlhý pipasár s obhryzenou čutorkou a s červenými kvastľami. Na bruchu kolembal sa na zelených šnúrach cez krk prehodených starý žltkavý, miestami vypĺznutý jágerský muf, ktorý slúžil namiesto rukavičiek.

Hrubú tŕňovú palicu aj s plochým zelenkavým klobúkom zložil do kúta a prešiel rozvážne k advokátovi, podávajúc mu ruku.

„Andrej Škereň,” predstavil sa, „učiteľ na odpočinku. Tunajší mešťan.”

„Doktor Čurida. Čím môžem slúžiť?”

„V právnej záležitosti som prišiel.”

„Prosím.”

„Chcem sa so ženou rozsobášiť.”

„Prečo?”

„Dovoľte, aby som si sadol. Musím vám celú vec rozložiť. To vyžaduje čas. História tridsať rokov.”

Rozsobáš, myslel si Čurida, interesantné... „Ráčte si sem ku mne. Počúvam,” povedal nahlas.

„Idem ako ku spovedi. Chcem všetko povedať od a po z. Prosím vás, pán doktor, ako som už povedal, som Škereň a ženil som sa pred tridsiatimi rokmi. Na svadobnej večeri bola aj pečená kačka s majoránikom a gaštanové pyré... Od tých čias som si kúpil dom. Vysadil sad. Rodí sa mi ovocie najvyberanejšej fajty. Mám desať včelínov. Chýrny je takzvaný škereňovský med. Kúpil som si štyri turecké žreby. Chránim v kasni sedem vkladných knižiek. A konečne teším sa dvadsaťpäťročnej dcére Malvínke. Pekné dievča. Ale nebudem sa chváliť. Slovom, stačil som na všetko. Ja totižto...”

Škereň sa udrel do pŕs.

„A stačí nám na všetko... A predsa, pán doktor, od svadobnej večere nevidel som na svojom stole ani pečenú kačku, ani gaštanové pyré. Túžim po nich. Azda by sa pri nich mladoženíchom cítil. Nemôžem sa ich dožiť... Prečo...? Preto, lebo pani učiteľka nestačí. Nestačí s časom. Jej stačí iba na demikát, na bielu kávu, niekedy s veľkou parou a pomocou susedy na mrvance so zemiakmi a škračkami. Demikát závodí s bielou kávou, ako dve drane. Raz demikát, raz káva je napred o konskú hlavu... Do zúfania mi je. Na obed demikát, na večeru demikát. Ráčte to uvážiť. Ktorýsi priateľ sa mi vysmial, že sa nemám čo ponosovať na dražobu.”

„Kúpiš si za štyri bryndze, napiješ sa vody, staneš si ku sporáku a máš večeru.”

„Tak vravel. A to je aj pravda.”

Advokát sa usmial. Klient sa zamračil.

„Nie je to do smiechu. Do plaču, pán doktor, do plaču. Ľudia by povedali, že to zo skúposti. Nie. Len preto, že pani učiteľka nestačí. A počujte, vždy lieta, vrtí sa ako vreteno. Vždy chodí, behá, lezie, štverá sa ako veverica, a práce po nej nevidíte. Raz je na povale, raz v pivnici, raz na dvore, raz tu, raz tam, a probujte pozrieť za ňou. Nič je nie v poriadku. Celé dni sa nepostelie. Periny zostávajú rozhádzané, ako boli za rána. Dcéru učeše o dvanástej, ale nestačí, aby sama sa učesala. Kým mi prišije gombík, trvá pol druhej hodiny, lebo

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Ach, Milka, Milka...!"

SCHNITZLER, ARTHUR - SNOVÁ NOVELA

SCHNITZLER, ARTHUR

SNOVÁ NOVELA
(Traumnovelle)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (37)
preklad Anna Grusková
ISBN 80-85585-47-2

beletria, román
96 s., slovenčina
hmotnosť: 177 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,50 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Rakúsky klasik Arthur Schnitzler ako autor bestsellerov? Prečo nie? Jeho Snová novela z roku 1926 sa v poslednom čase dobre predávala po celom svete - pravda, s dodatkom, že práve podľa nej nakrútil nedávno zosnulý americký režisér Stanley Kubrick svoj posledný film Eyes wide shut čiže Oči doširoka zatvorené.

Snová novela dokumentuje Schnitzlerov príklon k hlbinnej psychológii. V klasicky vystavanom príbehu krízy mladého manželstva Fridolína a Albertiny, ktorí hľadajú naplnenie neuspokojených erotických túžob nielen v realite, ale aj vo fantáziách a snoch, sa spája Schnitzlerova fascinácia nevedomým, pudovou silou v človeku a dobový fenomén rozvratu konvenčných spoločenských istôt „sveta včerajška“ (S. Zweig). Schnitzlerove romány, poviedky a drámy majú v sebe tragickú hĺbku, schopenhauerovský pesimizmus, ktorý v najcitlivejšom okamihu zmení vznietenú vášeň v krásnej tvári na grimasu rozkladajúcej sa mŕtvoly, človeka na mechanický nástroj vyššej vôle - nástroj na to, aby nezanikol kolobeh ľudských druhov: skôr ako zanikne on sám. Schémy známe z pornografickej literatúry intímne zasiahnu diváka a potom sa mu, takto pripravenému, vlastne odhalenému, ukáže čosi strašné: bezvýchodiskovosť kruhu, vyškierajúca sa smrť. Eros a Tanatos.

„Schnitzler pozoruje život očami citlivého, kultivovaného bonvivána: hľadá pôžitky, predovšetkým pôžitky... Celé Schnitzlerovo dielo odzrkadľuje postoje vzdelaného, aristokrata a európskeho intelektuála. Kto je hrdinom jeho prác? Spisovateľ, herec, maliar, profesor, spisovateľ a znova spisovateľ - jednoducho osobnosť, ktorej zvláštna podstata mozgových závitov dáva ‘právo’ pozerať sa s rovnakým intelektuálnym a estetickým zhnusením na vrcholky plutokracie, ako aj do sociálnych nížin,“ napisal slávny ruský revolucionár Lev Trockij o viedenskom spisovateľovi a lekárovi, milovníkovi žien a príležitostnom bicyklistovi Arthurovi Schnitzlerovi (1862 - 1931). Krivdil mu. Arthur Schnitzler bol aj angažovaným umelcom, jedným z prvých kritikov rakúskej parlamentnej demokracie. Sigmund Freud ho nazval svojím dvojníkom a Hugo von Hofmannsthal milým pornografom. Celý Schnitzlerov život sprevádzali senzácie, škandály a zákazy. Inscenátori jeho najznámejšej hry Kolotoč (1900) sa dokonca ocitli pred súdom.

Akási ruka sa odrazu natiahla k jeho tvári, aby mu strhla masku, keď sa náhle otvorili dvere a jedna zo žien - Fridolín nemohol zapochybovať ktorá - tam stála v šate mníšky, taká, akú ju uvidel prvý raz. Za ňou bolo v presvetlenej sále vidieť ďalšie ženy, nahé so zahalenými tvárami, natlačené na seba, nemý, vystrašený húf. No dvere sa rýchlo zatvorili.

„Nechajte ho,“ povedala mníška, „som pripravená ho vykúpiť.“

Krátke hlboké mlčanie, ako keby sa stalo niečo strašné, potom sa čierny gavalier, ktorý prvý od Fridolína vyžadoval heslo, obrátil k mníške: „Vieš, čo tým na seba berieš.“

„Viem to.“

Rozľahlo sa to miestnosťou ako hlboký výdych.

„Ste voľný,“ povedal gavalier Fridolínovi. „Opusťte okamžite tento dom a vystríhajte sa ďalej pátrať po tajomstvách, ku ktorých bránam ste sa vkradli. Ak by ste sa pokúsili priviesť niekoho na našu stopu, či už by sa to podarilo, alebo nie - boli by ste stratený.“

Fridolín sa nepohol. „Akým spôsobom ma táto žena - má vykúpiť?“

Nijaká odpoveď. Niekoľko rúk ukázalo na dvere na znamenie toho, že sa má okamžite vzdialiť.

Fridolín pokrútil hlavou. „Potrestajte ma, vážení páni, ako chcete: nestrpím, aby za mňa platila iná ľudská bytosť.“

„Na osude tejto ženy,“ povedal teraz veľmi jemne čierny gavalier, „by ste už aj tak nič nezmenili. Keď tu padne sľub, niet cesty späť.“

Mníška pomaly prikývla, akoby na znak súhlasu. „Choď!“ povedala Fridolínovi.

„Nie,“ odvetil zvýšeným tónom. „Život už pre mňa nemá cenu, ak mám odtiaľto odísť bez teba. Odkiaľ si, kto si, na to sa nepýtam. Aký má pre vás zmysel, vážení neznámi páni, či túto fašiangovú komédiu, a nech sa aj smutne skončí, dohráte až do konca, alebo nie. Nech ste, kto ste, vážení páni, v každom prípade vediete ešte inú existenciu, ako je táto. Ja však nehrám nijakú komédiu, ani tu nie, a ak som to aj v núdzi robil, teraz od toho upúšťam. Cítim, že som sa dostal do čohosi osudového, čo už nemá s týmto mumrajom nič spoločné, poviem vám svoje meno, dám si dolu škrabošku a ponesiem všetky dôsledky.“

„Zadrž!“ vykríkla mníška, „zničíš sa a mňa nezachrániš! Chod’!“ A obrátila sa k ostatným: „Tu som, tu ma máte - všetci!“ Čierny odev z nej ako zázrakom spadol, stála tam v lesku svojho bieleho tela, chytila závoj, ktorý jej omotával čelo, hlavu a šiju a jediným obdivuhodným oblúkom ho odhodila. Závoj klesol na zem, tmavé vlasy sa jej rozliali cez ramená, prsia a boky - no skôr ako Fridolín stihol zachytiť obraz jej tváre, uchopili ho nekompromisné ruky, strhli ho a tisli k dverám: v nasledujúcom okamihu sa ocitol v predsieni, dvere za ním zapadli, zamaskovaný sluha mu doniesol kožuch, pomohol mu s obliekaním a domové dvere sa otvorili. Ponáhľal sa ďalej, ako keby ho poháňala nejaká neviditeľná sila, zastavil sa na ulici, svetlo za ním zhaslo, obzrel sa a uvidel tichý dom so zatvorenými oknami, z ktorých neunikal von ani záblesk. Len aby som si to presne zapamätal, zaumieňoval si najskôr. Musím ten dom zase nájsť, všetko ostatné už pôjde samo. Navôkol bola noc, trochu ďalej, tam, kde mal čakať jeho koč, kalnou červeňou svietila pouličná lampa. Z hĺbky ulice vyšiel pohrebný koč, ako keby si ho privolal. Sluha otvoril dvierka.

„Mám svoj koč,“ povedal Fridolín. Služobník zavrtel hlavou. „Ak už odišiel, vrátim sa do mesta pešo.“

Sluha odpovedal tak málo úslužným pohybom ruky, že vylúčil akýkoľvek odpor. Kočišov cylinder komicky čnel do

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Tak obaja ležali mlčky, asi podriemkavajúc, a bez snov si boli blízki, až kým sa ako každé ráno o siedmej neozvalo zaklopanie na dvere izby - a so zvyčajnými zvukmi z ulice, víťazným lúčom svetla cez škáru medzi závesmi a veselým detským smiechom odvedľa sa začal nový deň.

GOLDING, WILLIAM - BOH MÚCH

GOLDING, WILLIAM

BOH MÚCH
(Lord of the Flies)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (4)
ISBN 80-85585-15-4

beletria, román,literatúra anglická
224 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,90 € PREDANÉ

*trsos*belx-eng*in*H-BAR-rr*

Román Boh múch sa začína haváriou lietadla na neobývanom ostrove, ktorú prežije iba skupina anglických chlapcov. Pocit dobrodružstva zakrátko vystriedajú hodiny plné hrôzy a strašidelných predstáv. Čitateľ čoskoro stratí pocit, že číta príbeh o deťoch, a ocitne sa vo svete dospelých, ktorých najnižšie ľudské pudy, túžba zabíjať a vládnuť brutálne prenikajú tenkým nánosom civilizácie. Román je alegóriou spoločnosti bez práva a zákonov, v ktorej je život neistý a hrozivý; obraz spoločnosti vytvorenej človekom, ktorý stratil nevinnosť a zmenil sa na sebca a nositeľa zla.

William Golding (1911 - 1993) pochádzal z anglického Cornwallu. Vyrastal pod silným vplyvom svojho otca, stredoškolského profesora, ktorý radikálne odmietal náboženskú výchovu. Na univerzitách v Marlboro a v Oxforde vyštudoval anglistiku a prírodné vedy. Počas druhej svetovej vojny slúžil v námorníctve. Literárne debutoval v roku 1934 zbierkou básní. Pôsobil ako profesor v Salisbury a okrem literatúry sa zaoberal aj hudbou a históriou. Jeho najslávnejší román Boh múch (1954) sa dočkal dvoch filmových spracovaní. Úspešné boli aj jeho knihy Voľný pád (1959), Veža (1964), Viditeľná temnota (1979) či Rituály preplavby (1980), román ocenený Bookerovou cenou. Za celoživotné dielo dostal v roku 1983 Nobelovu cenu za literatúru.

Každý mlčal, ale tváre obrátené k Ralphovi boli napäté. Zatrúbil na mušli. Skúsenosť ho naučila, že dôležité vyhlásenia treba vysloviť dvakrát, aby ich každý pochopil. Musí sedieť, pritiahnuť k mušli všetky pohľady a vrhať slová ako ťažké mlynské kamene na zhrbené hlúčiky. Hľadal jednoduché slová, aby aj najmenší pochopili, prečo sa zišli. Neskôr azda skúsení diskutéri - Jack, Maurice, Bravčo - uplatnia všetko svoje umenie a priebeh zhromaždenia usmernia. Ale teraz, na začiatku, musí jasne vysvetliť, o čom by mali diskutovať.

“Musíme sa poradiť. Dnes sa tu stretávame nie pre zábavu. Neprišli sme sa sem smiať, padať z kmeňa,” - hlúčik malkáčov na kmeni sa zachichotal a pozrel na seba - “vtipkovať ani pretekať sa” - kým našiel vhodné slovo, zdvihol mušľu - “v ostrovtipe. Nič také. No chceme sa o všetkom otvorene pozhovárať.”

Na okamih zmĺkol.

“Keď som sa sem vracal z vrchu, lámal som si nad všetkým hlavu. Už viem, čo potrebujeme. Musíme si naliať čistého vína Na tomto zhromaždení si všetko vytmavíme.”

Na okamih zmĺkol a mimovoľne si odhrnul vlasy. Keď Bravčo videl, že jeho protest je zbytočný, po prstoch podišiel k trojuholníku zhromaždiska a pripojil sa k ostatným.

Ralph pokračoval:

“Schádzame sa dosť často. Každý sa rád vyhovorí, každý je rád, keď sa spolu zídeme. Na všeličom sa dohodneme. Ale potom na to kašleme. Mali sme z bystriny nosiť vodu a uskladňovať ju pod čerstvým lístím v kokosových škrupinách. Niekoľko dní sa tak robilo. No teraz už nemáme ani kvapku vody. Škrupiny sú suché. Každý pije z potoka."

Ozvalo sa súhlasné mrmlanie.

“Piť vodu z potoka nie je nič zlé. I ja by som radšej pil vodu odtiaľ - z toho jazierka s vodopádom - než zo starej kokosovej škrupiny. Lenže dohodli sme sa, že vodu budeme nosiť. A už ju nenosíme. Dnes poobede som našiel iba dve plné škrupiny.”

Oblizol si pery.

“Po druhé, chatrče. Mám na mysli chatrče.”

Opäť sa zdvihol šepot, ale zakrátko stíchol.

“Zväčša spávate v chatrčiach. Dnešnú noc okrem Sama a Erica, ktorí budú bdieť hore pri ohni, všetci prenocujete v chatrčiach. A kto postavil chatrče?”

Strhol sa krik. Predsa každý staval chatrče. Ralph zamával mušľou.

“Len pomalšie! Kto postavil tri chatrče? Prvú sme stavali všetci, druhú štyria a tú poslednú už iba ja so Simonom. Preto je taká chatrná. Nie. Nesmejte sa. Ak začne zase pršať, tešte sa, že sa zvalí. Ale vtedy sa bez strechy nad hlavou nezaobídeme.” Zmĺkol a odkašlal si.

“Ešte niečo. Dohodli sme sa, že tie skaly vpravo za vodnou priehlbňou budú slúžiť ako záchod. A bolo to rozumné. Príliv to miesto očisťuje. Aj malkáči by o tom mali vedieť.”

Kde-tu sa ozval chichot, mihlo sa niekoľko pohľadov. “Lenže teraz si asi každý z vás odbavuje potrebu, kde sa mu zapáči. Ešte i pri chatrčiach na planine. Najmä vy, malkáči. Napchávate sa tým ovocím. Ak vás chytá hnačka...” Zhromaždenie zaburácalo smiechom.

“Povedal som: ak vás chytá hnačka, ovocia sa nedotýkajte. Je zákerné.”

Znova sa strhol smiech.

“Opakujem: je zákerné!”

Potiahol sa za stuhnutú košeľu.

“Nemožno mu veriť. Ak vás chytí hnačka, odbehnite k tamtým skalám pri brehu. Jasné?”

Bravčo sa načiahol za mušľou, ale Ralph pokrútil hlavou. Svoj prejav si bod po bode rozplánoval.

“Odteraz každý bude chodiť iba medzi skaly. Nesmiete zasviniť celý ostrov.” Zmĺkol. Všetci vycítili, že prechádza k hlavnému bodu zhromaždenia, a napäto čakali.. “A teraz pár slov o tom ohni.”

Ralph stenavo vydýchol a poslucháči ho napodobili ako ozvena. Jack dýkou rozsekával kus dreva a čosi zašeptal Robertovi. Ten sa odvrátil.

_________________________________________________________________________________

... posledná veta ...

Čakal a oči upieral do diaľky na svoju elegantnú loď.

MANN, THOMAS - SMRŤ V BENÁTKACH

MANN, THOMAS

SMRŤ V BENÁTKACH
(Tod in Venedig)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (5)
ISBN 80-85585-17-0

beletria, novela, literatúra nemecká,
96 s., slovenčina
hmotnosť: 179 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

predané

*trsos*belx-ger*

Najznámejšia novela Thomasa Manna zachytáva vznik a vývin pustošivého, bezvýchodiskového citu, ktorý uzatvára smrť, nakoniec predstavujúca vykúpenie. Sám autor ju charakterizoval ako „príbeh o rozkoši zo zániku“. Úspešný starnúci spisovateľ Gustav von Aschenbach sa nečakane rozhodne stráviť leto v Benátkach. Ubytuje sa na Lide, kde jeho pozornosť upúta krásny poľský chlapec Tadzio. Keď v meste vypukne epidémia cholery, Aschenbach zvažuje odchod, no jeho fascinácia chlapcom je silnejšia než pud sebazáchovy, a tak kvôli Tadziovi ostáva. V deň Tadziovho odchodu Aschenbach zomiera, pozorujúc na pláži objekt svojej trýznivej lásky.

Nemecký spisovateľ, esejista a humanista Thomas Mann (1875 - 1955) pochádzal z Lübecku, no až do núteného odchodu z vlasti žil v Mníchove. Po fašistickom prevrate emigroval v roku 1933 do Švajčiarska, neskôr sa usadil v USA, kde pôsobil aj ako vysokoškolský profesor. V početných románoch, novelách a článkoch obsiahol problematiku spoločenského a kultúrneho vývinu Nemecka a Európy na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia. Jeho dielo je hlboko zakorenené v tradíciách európskej kultúry od antiky, vzniku kresťanstva až po klasický realizmus. Epická šírka a štylistické majstrovstvo sa uňho spájajú s pôsobivou drobnokresbou postáv, psychologickou hĺbkou a jemnou iróniou. Celosvetovo sa preslávil románmi Buddenbrookovci, Čarovný vrch, Kráľovská výsosť, Doktor Faust či Jozef a jeho bratia. V roku 1929 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Podľa slávnej novely Smrť v Benátkach nakrútil v roku 1970 Luchino Visconti rovnomenný film.

Vládlo tu slávnostné ticho, a to je ctižiadosťou všetkých veľkých hotelov. Obsluhujúci čašníci obchádzali na mäkkých podošvách. Zacinknutie čajníka alebo napolo zašepkané slovo, to boli jediné vnímateľné zvuky. V kúte oproti dverám, dva stoly za sebou, zbadal poľské dievčatá s vychovávateľkou. Sedeli nápadne vzpriamené, popolavoplavé vlasy čerstvo uhladené, s červenkastými očami, v belasých plátenných šatách, tuho naškrobených, s malými bielymi golierikmi a manžetami, a podávali si pohár so zaváraninou. S raňajkami boli už takmer hotové. Chlapec chýbal.

Aschenbach sa usmial. „Hľa, malý Faják!“ pomyslel si.

„Tuším máš pred sestrami výhodu, že môžeš spať, dokedy sa ti zachce.“ A zrazu rozveselený v duchu si zacitoval verš: „Často mením šperky, šaty, teplý kúpeľ a lôžko. “

Pomaly sa naraňajkoval a prevzal poštu, ktorú za ním poslali. Pofajčievajúc cigaretu, otvoril niekoľko listov. Tak sa stal svedkom príchodu spáča, na ktorého tam pri stole ešte čakali.

Vošiel sklenými dverami a kráčal krížom cez tichú miestnosť k stolu sestier. Jeho chôdza bola nezvyčajne pôvabná - rovnako držaním hornej časti tela, ako aj pohybom kolien a našľapovaním nôh v bielych topánkach, pritom veľmi ľahká, jemná i hrdá, navyše skrášlená detinskou hanblivosťou, s akou dvakrát, obracajúc hlavu do sály, vzhliadol a sklopil zrak. S úsmevom, vraviac čosi polohlasom vo svojej mäkko plynúcej materinskej reči, sadol si na miesto. Až teraz, keď sa práve obrátil profilom, Aschenbach znovu od údivu žasol, ba priamo sa vyľakal nad skutočne božskou krásou ľudského tvora. Chlapec bol dnes naľahko oblečený, v blúze s bielymi a bledobelasými pásikmi, s červenou hodvábnou mašľou na hrudi, s prostým bielym golierikom. Avšak na golieri, čo sa nijako zvlášť elegantne nehodil k obleku, spočíval kvet hlavy s neporovnateľným pôvabom - hlava Erotova so žltkastým peľom parmského mramoru, s jemným a vážnym obočím, sluchy a uši tmavo i mäkko zakryté prstencami vlasov.

„Dobré, dobré!“ myslel si Aschenbach s odborne chladným schvaľovaním, s akým občas umelci zoči-voči majstrovskému dielu zakrývajú nadšenie, ba uchvátenie. A ešte si pomyslel: „Naozaj, keby ma neočakávalo more a pláž, ostal by som, kým len budeš tu!“ Vstal však a šiel, pozorovaný personálom prešiel halou, dolu veľkou terasou a po drevenom mostíku zamieril k oddelenej pláži pre hotelových hostí. Od bosého starca, čo sa tam v plátenných nohaviciach, matrózskej blúze a slamenom klobúku zvŕtal ako plavčík, si dal ukázať prenajatú plážovú búdku a rozkázal mu, aby mu stôl a stoličku postavil von na piesčitú drevenú podložku. Pohodlne sa spustil na ležadlo, odtiahol si ho však bližšie k moru na voskovo žltý piesok.

Pohľad na pláž, na tento obraz kultúry oddávajúcej sa zmyslovému pôžitku na okraji živlu, ho zabával a tešil ako vždy. Plytké more už oživovali brodiace sa deti, plavci a pestré postavy, ktoré ležali na piesku s rukami skríženými pod hlavou. Ďalší veslovali na malých, červeno a belaso natretých člnoch a so smiechom sa prevrhovali. Pred dlhým radom kabín, pred ktorými sa posedávalo na plošinkách ako na malých verandách, panoval hravý pohyb a lenivo sa rozprestierajúci pokoj, návštevy a rozhovory, starostlivá ranná elegancia popri nahote, ktorá s vyzývavou bezstarostnosťou využívala slobodu tohto miesta. Podaktorí sa na vlhkom piesku prechádzali v bielych kúpacích plášťoch a vo voľných, nápadne sfarbených košeľovitých odevoch. Napravo mnohotvárny hrad, ktorý deti postavili z piesku, bol dookola ozdobený malými zástavkami vo farbách všetkých krajín. 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A ešte toho istého dňa prijal svet s úctivým pohnutím správu o spisovateľovej smrti.

CALVINO, ITALO - KEĎ CESTUJÚCI JEDNEJ ZIMNEJ NOCI...

CALVINO, ITALO

KEĎ CESTUJÚCI JEDNEJ ZIMNEJ NOCI...

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (38)
ISBN 80-85585-48-0

beletria, román, literatúra talianska,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

tvrdá väzba s prebalom

3,90 € stav: veľmi dobrý, 1 pečiatka v knihe *sospo*
2,70 € stav: dobrý, knižničné pečiatky PREDANÉ *trsos*

V tvorbe Itala Calvina značí kniha Keď cestujúci jednej zimnej noci jeho znovuzrodenie. Po nádhernom uvoľnení v Neviditeľných mestách, po siedmich rokoch mlčania, sa roku 1979 opäť vracia s celou svojou naratívnou mohutnosťou, až priveľkou, keďže v románe nájdeme až desať začiatočných kapitol románov, úplne rozdielnych, na pozadí pospájaných červenou nitkou príbehu, ktorý nás sprevádza dobrodružstvami Čitateľky a Čitateľa od jednej kapitoly po druhú, no vždy sa zakrátko skončí.

Experimentálny a kombinačný spôsob písania, veľmi výrazný v knihe Zámok skrížených osudov, ale už značne utlmený v Neviditeľných mestách, sa tu takmer celý odhaľuje v nespútanej fantázii, ktorá nepozná hranice ani času, ani priestoru, len rozkoš z rozprávania, ktorú len horko-ťažko drží na uzde intelektuálna vôľa, ktorá váhavo zasahuje hlboko do štruktúry románu. Frustrácia, ktorú Calvino núti prežívať Čitateľa i Čitateľku, keď sa príbehy napísané s ohromujúcim majstrovstvom nečakane končia, sa prenáša aj na nás, vždy podliehame očakávaniu, ktoré autor zakaždým pripraví, ktoré však zlomyseľne odmieta naplniť.

Sám Calvino definoval toto svoje dielo ako „román o rozkoši z čítania“, no rovnako sa v ňom prejavuje aj jemná a ľahká radosť z písania, ba možno aj zo života, ktorá nezmazateľným spôsobom poznačila poslednú fázu jeho výnimočnej literárnej tvorby.

Italo Calvino sa narodil roku 1923 v Santiago de Las Vegas na Kube. O dva roky sa jeho rodina vrátila do Talianska a usadila sa v San Remo. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa Calvino aktívne zúčastnil na odboji. Roku 1946 začal spolupracovať s vydavateľstvom Einaudi, o rok neskôr skončil štúdium na univerzite diplomovou prácou o Josephovi Conradovi. Od roku 1950 pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Einaudi a svoju profesiu neprestal vykonávať ani neskôr, keď sa preslávil ako spisovateľ. Písal pre denníky Coriere della Sera a Repubblica. Zomrel náhle, na záchvat mŕtvice v Siene roku 1985.

Ako spisovateľ sa predstavil roku 1947 románom Chodník pavúčích hniezd (II sentiero dei nidi di ragno). Nasledujú romány Rozdvojený vikomt (Il visconte dimezzato, 1952), Barón na strome (Il barone rampante, 1957) a Nejestvujúci rytier (Il cavaliere inesistente, 1959), ktoré vyšli spoločne pod názvom Naši predkovia (I nostri antenati, 1960). Roku 1963 vychádza Marcovaldo a Skrutátorov deň (La giornata di uno scrutatore). Nový rozprávačský spôsob prezentoval v Kozmikomických poviedkach (Le cosmicomiche, 1965) a v románe Cé nula (Ti con zero, 1968). Ďalší zlom možno zaznamenať v dielach Zámok skrížených osudov (Il castello dei destini incrociati, 1973) a Neviditeľné mestá (Le cittá invisibili, 1972). Medzitým mu vyšla zbierka poviedok Neľahké lásky (Gli amori difficili, 1970). Nasledujú romány Keď cestujúci jednej zimnej noci... (Se una notte d´inverno un viaggiatore, 1979) a Palomar (1983), ako aj posmrtne vydané knihy Na jaguárom slnku (Sotto il sole giaguaro, 1986) a Ulica svätého Jána (La strada di San Giovanni, 1990). Významné sú aj jeho zbierky esejí Kameň navrchu (Una pietra sopra, 1980), Zbierka piesku (Collezione di sabbia, 1984) a Odkazy tretiemu tisícročiu s podtitulom Americké prednášky (Lezioni americane, 1998).

Pondelok. Dnes som videl, ako sa z väzenského okna obráteného k moru vystrčila ruka. Zvykol som si chodievať po prístavnej hrádzi až za starú pevnosť. Je obklopená šikmými hradbami; jej okná, chránené dvojitou či trojitou mrežou, vyzerajú ako slepé. Napriek tomu, že viem o väzňoch, ktorí sú v nej zatvorení, som pevnosť vždy pociťoval ako čosi neživé, kamenné. Preto ma vystrčená ruka prekvapila, akoby vyšla z kameňa. Ruka bola v neprirodzenej polohe; predpokladám, že okná sú v celách umiestnené vysoko a zapustené do hrubých múrov; väzeň musel byť ohybný ako akrobat, ba ako hadí muž, keď sa mu podarilo prestrčiť ruku medzi mreže a kývať ňou vo vzduchu. Nebolo to znamenie väzňa určené mne, ani nikomu inému; ibaže ja som ho tak nebral, naopak, v tej chvíli som vôbec nemyslel na väzňov; povedal by som, že ruka sa mi videla biela a krehká, nie nepodobná mojej, nič na nej nenaznačovalo drsnosť, aká sa očakáva od väzňa. Pre mňa to bolo ako znamenie, ktoré mi dal kameň; kameň mi chcel naznačiť, že naša podstata je spoločná a že čosi z toho tvorí i moju osobnosť, zostane a nestratí sa, aj keď nastane koniec sveta; v púšti bez života, bez môjho života i akejkoľvek spomienky na mňa nejaká komunikácia predsa len bude možná. Hovorím svoje prvé dojmy, tie najdôležitejšie.

Dnes som zašiel až k nižšie položenej vyhliadke, opustenej pri sivom mori, pod ktorou sa rozprestiera kúsok pláže. Prútené kreslá s vysokými ohnutými operadlami pripomínali koše, chrániace pred vetrom, a rozložené do polkruhu akoby pochádzali zo sveta, odkiaľ vymizol ľudský rod a veci nevládali rozprávať o inom, iba o jeho neprítomnosti. Zakúsil som pocit závratu, akoby som sa prepadával z jedného sveta do druhého, akoby som do každého z nich prišiel krátko po tom, ako tam nastal koniec sveta.

Po pol hodine som z vyhliadky odišiel. Na jednom kresle, čo bolo ku mne obrátené chrbtom, sa trepotala fialová stužka. Zišiel som strmým chodníkom dolu svahom až na odpočívadlo, odkiaľ sa mi menil uhol pohľadu: ako som očakával, v jednom z košov, úplne zakrytá prútenou zástenou, sedela slečna Zwida v bielom slamenom klobúku, na kolenách mala otvorený skicár; kreslila mušľu. Nepotešilo ma, že ju vidím; rozporné znamenia z dnešného rána ma odrádzali od rozhovoru s ňou; už zo dvadsať dní ju na svojich prechádzkach po útesoch a dunách stretávam osamelú a netúžim po ničom inom, len ju osloviť, vlastne s touto túžbou každý deň opúšťam penzión, no zakaždým ma čosi odradí.

Slečna Zwida býva v hoteli Morská ľalia; jej meno mi prezradil vrátnik; možno sa o tom aj dozvedela; v tomto období je v Petkwo veľmi málo výletníkov; najmä mladých možno zrátať na prstoch jednej ruky; stretáva ma veľmi často, a tak možno čaká, že ju jedného dňa pozdravím. Dôvodov, ktoré bránia nášmu prípadnému rozhovoru, je viacero. Predovšetkým, slečna Zwida zbiera a kreslí mušle; kedysi pred rokmi som mal krásnu zbierku mušlí, bol som ešte malý, ale potom som ich prestal zbierať a zabudol som všetko: klasifikáciu, morfológiu, zemepisný výskyt jednotlivých druhov; konverzácia so slečnou Zwidou by ma nevyhnutne priviedla k mušliam a ja sa neviem rozhodnúť, aký postoj zaujať: či predstierať úplnú nevedomosť, alebo sa odvolať na dávnu, takmer zabudnutú skúsenosť; téma mušlí ma núti uvažovať o vzťahu k svojmu životu, skladajúcemu sa z nedokončených a napoly odvrhnutých vecí; odtiaľ pramení nechuť, ktorá ma napokon vždy donúti k úteku.

K tomu sa navyše pripája fakt, že horlivosť, s akou sa toto dievča venuje kresleniu mušlí, naznačuje jej hľadanie dokonalosti ako tvaru, ktorý svet môže, a teda aj musí

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Práve končím "Keď cestujúci jednej zimnej noci..." od Itala Calvina.

VILIKOVSKÝ, PAVEL - KÔŇ NA POSCHODÍ, SLEPEC VO VRÁBĽOCH

VILIKOVSKÝ, PAVEL

KÔŇ NA POSCHODÍ, SLEPEC VO VRÁBĽOCH
PRVÁ VETA SPÁNKU

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (39)
ISBN 80-85585-49-9

beletria, novela
224 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,90 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Vilikovského prozaické úsilie smeruje od samého počiatku tam, kde nachádza možnosť odpatetizovať rozprávača, príbeh, poslanie literatúry, kde môže o týchto hodnotách pochybovať alebo ich spochybňovať. Z týchto východísk si vytvoril široký priestor pre svojský rozklad situácie, tradičného fabulovania, rozkladanie rozumových špekulácií, mýtických konštrukcií či podobenstiev. Rozprávačstvo uňho pretrváva iba ako spomienka. Možno preto si v každej svojej próze volí formu záznamu či prepisu skutočnosti, zrovnoprávňuje citáty s vlastným textom. Ak v novele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (prvé vydanie 1989) ide o smrť či vraždu matky, dej Prvej vety spánku (1983; v prítomnom výbere nie je zaradená chronologicky), novely s detektívnou zápletkou, sa krúti vo víre útržkov rozhovorov okolo smrti/vraždy dievčaťa, no rovnako sa presúva z prostredia do prostredia, z postavy na postavu. Zdanlivo zámerne rozbitú formu, rozbitú autorom aj skutočnosťou, odrážajúcou tak vzájomný prienik reality a literatúry, spája hĺbková téma spánku či smrti. Nie je dôležité, kto príbeh napísal, príbeh sa odohrá sám a má vlastnú logiku, na jeho vyústení - či odhalení vraha - rozprávač nemá zásluhu, s úvahami a odmlkami postáv, rovnako ako s inými literárnymi konvenciami, sa autor len pohráva: žáner detektívnej novely ani výsledok vyšetrovania nie sú pre Vilikovského dôležité. Dôležité je preňho povedať „svoju vetu“ v ktoromkoľvek príbehu.

Pavel Vilikovský, prozaik, prekladateľ, publicista, sa narodil 27. 6. 1914 v Palúdzke. Na FF UK v Bratislave vyštudoval angličtinu a slovenčinu. Pracoval ako redaktor v Slovenských pohľadoch, vo vydavateľstve Tatran, v rokoch 1970 - 1976 bol redaktorom a šéfredaktorom Romboidu, pracoval aj v slovenskej redakcii Reader’s Digest. Časopisecky debutoval v Mladej tvorbe poviedkou Viac než kedykoľvek (1961). Za knižný debut, zbierku poviedok Citová výchova v marci (1965), dostal Cenu Ivana Krasku. Neskôr vydal prózu Prvá veta spánku (1983). V roku 1989 mu vyšli tri knižky: Eskalácia citu, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (súčasťou druhej je aj novela Extrémna osamelosť), Večne je zelený... Nasledovali ďalšie prózy: Peší príbeh (1992), Krutý strojvodca (1996), Posledný kôň Pompejí (2001), Vyznania naivného milovníka (2004), Čarovný papagáj a iné gýče (2005). Spolu s L. Grendelom vydal Slovenského Casanovu (1991), s T. Janovicom Okrídlenú klietku (1998). Popri vlastnej tvorbe (literárna historiografia ju označuje za postmodernú) sa venuje prekladom z anglo-americkej literatúry. Je nositeľom viacerých ocenení za preklad umeleckej literatúry (Cena Jána Hollého, Cena Zory Jesenskej).

Ale to sú maličkosti. Základný zlostný úžas pochádza z toho, že sa také čosi vôbec mohlo stať. Na to nie sme pripravení. Pri všetkej triezvosti, pri všetkom cynizme predsa len predpokladáme, že život má logickú stavbu, niečo ako schody, alebo, naopak, akési oku ladiace zaguľatenie, akúsi vnútornú spravodlivosť; že existuje - ako odmena za všetku námahu, za všetky príkoria - čosi ako pokojná staroba. Keď vzniklo také pomenovanie, iste niekedy, aspoň v ojedinelých prípadoch, existovalo aj to. čo pomenúva. Prečo potom tá zlosť? Veď ako poľahky sme sa vedeli zmieriť s tým, že holub nedbá, koho oserie!

Nejde o smrť, so smrťou sme sa naučili rátať. Keď umrie niekto, kto prekročil šesťdesiatku, beriem to ako samozrejmosť, ako logický dôsledok toho, že už žil šesťdesiat rokov. Ani pri pani Plačkovej ma nezarazila sama smrť, ale okolnosti. Nehanbím sa za to - keď som sa zmieril s vlastnou smrťou, čo by som sa nezmieril so smrťou pani Plačkovej. Nerozmýšľal som o nej veľa. Vedel som, prirodzene, že je smrteľná, veď zomrela aj jej matka a sestra; ale ak bol niekto, komu by tie trochu starosvetské slová „pokojná staroba“ pristali ako uliate, bola to pani Plačková. Mama je príliš blízko, zacláňa; pri nej si to netrúfam objektívne posúdiť.

Pokojná staroba! Predstavil som si pani Plačkovú, ako v slnečné ráno chodí po trhu. Trh je neďaleko, hneď vedia cintorína. Takú náhodu si človek nevymyslí, hanbil by sa. A na cintoríne sa už aj tak nepochováva, naopak, rúcajú sa pomníky. Prvé sú na rade hroby, ktorých sa nemá kto zastať, mŕtvi, ktorí si zavčasu nezadovážili majetných alebo vplyvných pozostalých. Tak im treba, nemali zomrieť tak bezstarostne.

Pani Plačkovu na trhu poznajú. „Panička, kúpia si kvasené oharky! Idú sem, okoštujú, aké sú fajnové!“ Ale pani Plačkovú nezaujímajú uhorky, prechádza popri plechových zelených stánkoch a obzerá si kvety. Ľalie? Povedzme ľalie, ale tých určite nebolo na trhu dosť. Biele klince? Celý život bola po všetkých stránkach, teda aj esteticky nenáročná, a teraz si vyberá. To preto, že má predstavu. Páči sa mi, že má predstavu, len by som rád vedieť, či pri tých kvetoch myslela predovšetkým na seba, alebo skôr na iných. To nič, mala predstavu. Sloboda mačky je v tom, že nemá o sebe predstavy, a tak sa im nemôže spreneveriť. Človek má predstavu, a jeho sloboda - ale to je možno nepresné slovo - jeho sloboda je v tom... že tú predstavu uskutoční, sa ponúka, ale to by bolo neskromné... že je to predstava vlastná. Že si do nej nedá kafrať.

Predstavujem si pani Plačkovú, ako chodí po trhu, alebo je tu potom ten kôň. Zvláštne, po celé roky som si na neho nespomenul, a teraz akoby mi z celej vojny iné nezostalo.

Každý si z vojny vyberie svoje, i svoje vlastné hrôzy. Na svoju vlastnú mieru, koľko uvládze. Anna, slúžka z piateho poschodia, sa mi raz v pivnici pri uhlí zverila, že na vlastné oči videla, ako pred naším domom padli dvaja ruskí vojaci na motorke. Dostali šmyk a bác! Chlapcom sa ani veľa nestalo, ale tá motorka! Celá rozbitá! Hej, hej, vojna je strašná vec. Nevysmievam sa jej, veď som rovnaký.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Dopili, rozišli sa.

HELLER, JOSEPH - HLAVA XXII

HELLER, JOSEPH

HLAVA XXII
(Catch 22)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (40)
preklad Dušan Janák
ISBN 80-85585-55-3

beletria, román
504 s., slovenčina
hmotnosť: 579 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, poškodený prebal, uvoľnené prvé listy z väzby

1,00 € PREDANÉ!

*trsos* in *H-BAR*

Druhá svetová vojna. Na malom ostrove Pianosa v Stredozemnom mori sa nachádza základňa amerického letectva. Kapitán Yossarian, bombometčík, musí čeliť zlovestnému nepriateľovi: absurdite byrokracie vojenského aparátu. Bojuje proti nej jej vlastnou zbraňou: na nezmysel odpovedá nezmyslom. Víťazstvo je v nedohľadne, ale aspoň z času na čas sa môže uchýliť do nemocnice, kde má aj smrť „vyberanejšie spôsoby“. Hoci, Yossarian sa nikde nemôže cítiť v bezpečí. Priatelia sa strácajú a umierajú, vojenská mašinéria v spolupráci s Milom Minderbinderom silnie a napokon zostanú len dve možnosti: istá smrť alebo útek.

Joseph Heller sa narodil v roku 1923 v newyorskom Brooklyne. Je autorom mnohých vynikajúcich románov a jedným z najprísnejších kritikov všetkých aspektov americkej spoločnosti. Jeho prvotina Hlava XXII patrí medzi najsugestívnejšie diela s protivojnovou tematikou, druhý román Niečo sa stalo je hlbokým ponorom do duše človeka, ktorý pochopil, aký klamlivý je mýtus o krajine neobmedzených možností. Úspešný bol aj román Gold nad zlato, v ktorom satiricky vykreslil vládne praktiky Washingtonu aj spôsob myslenia amerických Židov, a mnohé jeho ďalšie diela, v ktorých prostredníctvom humoru - komiky aj satiry - bojoval za rehabilitáciu ľudských hodnôt. Heller zomrel v roku 1999.

WINTERGREEN

Clevinger bol mŕtvy. To bola základná chyba jeho filozofie. Jedného odpoludnia na spiatočnej ceste z pravidelného týždenného vyhliadkového letu do Parmy sa osemnásť lietadiel ponorilo do žiarivého bieleho oblaku neďaleko Elby; vynorilo sa ich len sedemnásť. Po osemnástej posádke nebolo stopy ani vo vzduchu, ani na nehybnej hladine nefritového mora. Nikde nebolo vidieť jedinú trosku. Helikoptéry krúžili okolo bieleho oblaku až do súmraku. V noci vietor odvial oblak a ráno už bolo každému jasné, že Clevingera viac niet.

Zmiznutie lietadla zapôsobilo priam ohromujúco, práve tak ohromujúco, ako Veľké sprisahanie v Lowery Fielde, keď raz v deň vyplácania žoldu zmizlo z jedného baraku všetkých šesťdesiatštyri mužov a nikto už o nich nikdy nepočul. Kým sa Clevinger takto znenazdajky nevyparil, Yossarian sa jednoducho domnieval, že všetci chlapi sa jednomyseľne rozhodli zdrhnúť od posádky v ten istý deň. Tento čin, ktorý bolo možno pokladať za masovú dezerciu od svätej povinnosti, ho natoľko povzbudil, že v povznesenej nálade sa ponáhľal oznámiť túto vzrušujúcu zvesť exslobodníkovi Wintergreenovi.

„A čo je na tom vzrušujúce?“ uškrnul sa exslobodník Wintergreen pohŕdavo, vyložil si špinavú baganču na lopatu a zhrbený sa mrzuto opieral o stenu hlbokej štvorcovej jamy. Kopanie jám bolo totiž jeho vojenskou špecializáciou.

Exslobodník Wintergreen bol všivavý darebák, ktorý sa vyžíval vo vyvolávaní zmätkov. Zakaždým, keď sa pokúsil svojvoľne vzdialiť od útvaru, chytili ho a odsúdili na nejaký čas kopať a zasypávať jamy; jamy boli dva metre dlhé, široké a hlboké. Len čo si svoj trest odkrútil, znova sa svojvoľne vzdialil. Exslobodník Wintergreen si plnil svoju úlohu - kopať a zahadzovať jamy - s neochvejným presvedčením ozajstného vlastenca.

„Nie je to zlý život,“ občas filozofoval. „A niekto to napokon robiť musí.“

Bol dosť múdry na to, aby pochopil, že kopať jamy v Colorade nie je za vojny ťažký údel. Pretože po jamách nebol priveľký dopyt, mohol ich vykopávať a zahrabávať celkom pohodlne, takže neboli obavy, že by sa mohol presiliť. Na druhej strane, zakaždým, keď sa dostal pred vojenský súd, degradovali ho na obyčajného vojaka. Strata hodnosti sa ho vždy trpko dotkla.

„Bol to celkom dobrý pocit byť slobodníkom,“ spomínal túžobne. „Mal som isté postavenie - chápete, ako to myslím? - a pohyboval som sa v tých najlepších kruhoch.“ Tvár mu potemnela od rezignácie. „Ale všetko je už preč,“ smútil. Najbližšie zdrhnem len ako obyčajný vojak a už teraz viem, že to nebude také jednoduché.“ A kopanie jám nemalo vôbec budúcnosť. „Veď to ani nie je trvalé zamestnanie. Len čo si odkrútim trest, mám po robote. Ak nechcem o ňu celkom prísť, musím zasa zdrhnúť. A ani to sa nedá robiť večne. Je tu jeden háčik, hlava XXII. Ak ešte raz zdrhnem, pôjdem do basy. Ktovie, ako by sa to mohlo skončiť. Ak si nedám pozor, pošlú ma nakoniec do zámoria.“ Nemienil až do smrti kopať jamy, aj keď nemal nijaké námietky proti tejto robote za vojny, kým sa pokladala za jeho príspevok k vojnovému úsiliu. „Služba je služba,“ hovorieval, „A všetci máme svoje povinnosti. Mojou povinnosťou je kopať jamy, a ja ich kopem tak svedomito, že mi práve navrhli medailu za vzorné plnenie povinností. Vašou povinnosťou je povaľovať sa tu v kadetke a dúfať, že vojna sa skončí skôr, ako sa odtiaľto dostanete. Povinnosťou chlapov v bojových útvaroch je vyhrať vojnu a ja si želám len toľko, aby si svoju povinnosť plnili tak svedomito ako ja. Nebolo by predsa spravodlivé, aby som musel ísť do zámoria a vybaviť to tam za nich, no nie?“

Jedného dňa prerazil exslobodník Wintergreen pri kopaní jamy vodovodné potrubie a takmer by sa bol utopil, keby ho odtiaľ neboli vytiahli, už polomŕtveho. Rozchýrilo sa, že to bola nafta, Náčelníka Bieleho Mustanga vykopli zo základne. Čoskoro každý, komu sa podarilo zohnať lopatu, horúčkovito kopal jamy a hľadal naftu. Hlina lietala na všetky strany, obraz pripomínal pamätné ráno na Pianose, ktoré nadišlo o sedem mesiacov

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nôž ho minul len o vlások a Yossarian sa dal na útek.