LAWRENCE, D. H. - MILENEC LADY CHATTERLEYOVEJ

LAWRENCE, D. H.

MILENEC LADY CHATTERLEYOVEJ
(Lady Chattersley´s Lover)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (18)
preklad Šarlota Barániková
ISBN 80-85585-27-8

beletria, román
420 s., slovenčina
hmotnosť: 488 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,00 € PREDANÉ

*trsos*  in *H-BAR*

Posledný román D. H. Lawrencea je síce v prvom rade autorovým vyjadrením odporu k civilizácii a priemyselnému pokroku a hľadaním harmonickejšieho spôsobu života prostredníctvom citového obrodenia človeka, preslávili ho však predovšetkým odvážne erotické scény. Tie spôsobili, že Milenec lady Chatterleyovej bol v autorovom rodnom Anglicku - a nebolo to inak ani v puritánskych Spojených štátoch - zakázaný súdnym rozhodnutím ako pornografia až do roku 1960 (tridsať rokov po autorovej smrti!). Paradoxom pritom bolo, že sám Lawrence bol vo svojej podstate veľkým moralistom a pornografiu verejne odsudzoval. Bytostne však veril v posvätnosť sexu a chápal ho ako obrodzujúcu silu, ktorá môže človeka strateného v industriálnej spoločnosti zachrániť. Lawrence napísal Milenca lady Chatterleyovej neďaleko Florencie, kde v roku 1928 aj vyšla (po anglicky), o rok neskôr ju vydali v Paríži. Vo Francúzsku sa román dočkal aj filmovej podoby - v roku 1955 ho nakrútil režisér Marc Allégret.

V prístavisku pri stanici prestúpili do gondoly a udali gondolierovi adresu. Bol to profesionálny gondolier v bielo-modrej blúze, nebol veľmi pekný, vôbec na nich nezapôsobil.

„Áno! Vila Esmeralda! Áno! Poznám. Robil som tam gondoliera jednému pánovi. Ale je to dosť ďaleko!“

Vyzeral trocha detsky a popudlivo. Vesloval s akousi prehnanou prudkosťou po tmavých bočných kanáloch s hroznými slizkými zelenými múrmi, po kanáloch spájajúcich chudobnejšie štvrte, kde vysoko na šnúrach visí bielizeň a kde sa šíri mierny alebo ťažký zápach stôk.

No napokon doplával do jedného z otvorených kanálov, vrúbených chodníkmi a preklenutých mostmi, ktoré vedú priamo a ústia v pravom uhle do Veľkého kanála. Obe ženy sedeli pod plátennou strieškou a gondolier stál vzadu nad nimi.

„Ostanú signoriny vo vile Esmeralde dlho?“ opýtal sa, zvoľnil tempo veslovania a utieral si spotenú tvár bledomodrou vreckovkou.

„Asi tak tri týždne. Sme obe vydaté,“ povedala Hilda svojím zvláštnym priduseným hlasom, ktorý sfarboval jej taliančinu tak cudzo.

„Ach! Teda tri týždne!“ zvolal gondolier a zmĺkol. Po chvíli sa ozval znova: „Budú si signory na tie tri týždne, čo ostanú vo vile Esmeralda, želať gondoliera? Na jednotlivé dni alebo na týždeň?“

Connie a Hilda pouvažovali. V Benátkach je výhodné mať vlastnú gondolu, ako je výhodné na pevnine mať vlastné auto.

„A aké člny majú vo vile Esmeralda?“

„Motorový čln aj gondolu. Ale...“ To ale znamenalo - nebudú vám stále k dispozícii.

„Koľko žiadate?“

Bolo to tridsať šilingov na deň alebo desať libier na týždeň.

Je to úradná cena?“ opýtala sa Hilda.

„Menej, signora, menej. Úradná cena je...“ Sestry pouvažovali.

„Dobre,“ povedala Hilda. „Príďte zajtra ráno a dohovoríme sa. Ako sa voláte?“

Volal sa Giovanni a chcel vedieť, kedy má prísť a čo má povedať - na koho čaká. Hilda nemala vizitku. Connie mu dala svoju. Hodil na ňu rýchly pohľad svojich ohnivých južanských belasých očí a potom na ňu pozrel ešte raz.

„Ach!“ rozžiaril sa. „Milady! Milady, však?“

„Milady Costanza!“ povedala Connie.

Prikývol a zopakoval: „Milady Costanza!“ a starostlivo si ukryl vizitku do záhrenia.

Vila Esmeralda bola dosť ďaleko, na okraji lagúny s výhľadom na Chioggiu. Bol to nie veľmi starý príjemný dom - terasy mal obrátené k moru a pod nimi bola dosť veľká záhrada s tmavými stromami, oddelená od lagúny múrom.

Hostiteľ bol hrmotný, dosť ťarbavý Škót, ktorý si pred vojnou nahrabal v Taliansku slušný majetok a za vojny ho vďaka jeho ultravlastenectvu povýšili do rytierskeho stavu. Jeho žena bola chudá, bledá, ostrá osôbka bez vlastného majetku a naopak postihnutá tým nešťastím, že celý život musela ututlávať dosť špinavé ľúbostné pletky svojho muža. Bol veľmi protivný najmä voči služobníctvu. Ale v zime mal ľahký záchvat mŕtvice a teraz bol znesiteľnejší.

Vila bola takmer celkom obsadená. Okrem sira Malcolma s dcérami tam bolo sedem ďalších hostí,

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Pán poneváč želá lady Jane dobrú noc, síce trochu skľúčene, ale s nádejou v srdci.

RILKE, RAINER MARIA - ZÁPISKY MALTEHO LAURIDSA BRIGGEHO

RILKE, RAINER MARIA

ZÁPISKY MALTEHO LAURIDSA BRIGGEHO
(Die Aufzeichnungen des Malte Laurids Brigge)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (19)
preklad Perla Bžochová
ISBN 80-85585-28-6

beletria, román, literatúra rakúska
224 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g

tvrdá väzba s prebalom

2,90 € 2,00 € stav: dobrý, 1 pečiatka v knihe *sospo*

2,50 € stav: dobrý *inc*b-aut*
PREDANÉ stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*

Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho sú lyrickou prózou vo forme denníka, ktorý si píše mladý dánsky šľachtic. Hlboko vzrušený moderným veľkomestom, vracia sa v spomienkach do detstva a vmýšľa sa aj do osudu svojich predkov. Jeho básnický duch túži po láske, po ideáloch, v prostredí Paríža však nachádza len neúprosnú realitu, ktorá ho zaháňa do samoty a k myšlienkam na smrť. Tento román, akokoľvek je vysoko štylizovaný, nesie zároveň výrazné autobiografické črty.

Rainer Maria Rilke sa narodil 4. 12. 1876 v Prahe, zomrel vo švajčiarskom Valmonte 29. 12. 1926. Patrí k najvýznamnejším nemeckým básnikom na rozhraní 19. a 20. storočia. Vo svojom diele hľadal podstatu ľudského bytia, zamýšľal sa nad životom i smrťou, nad mystikou vecí. Bohatými obrazmi a dokonale prepracovanými veršami vyjadroval zložité pocity moderného človeka (Pieseň o láske a smrti korneta Krištofa Rilkeho, Kniha obrazov, Kniha hodiniek, Duinské elégie, Sonety Orfeovi), je autorom eseje o sochárovi A. Rodinovi a jediného románu Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho. Jeho dielo sa stalo predmetom mnohých výkladov a dodnes láka svojou tajomnosťou.

A teraz ešte aj táto choroba, ktorá sa ma zakaždým tak zvláštne dotkla. Som presvedčený, že sa podceňuje. Takisto, ako sa preceňuje závažnosť iných chorôb. Táto choroba nemá nejaké príznačné vlastnosti, preberá na seba vlastnosti toho, koho postihne. So somnambulistickou istotou vyrve z každého jeho najhlbšie nebezpečenstvo, ktoré sa zdanlivo už pominulo, a zase ho postaví tesne pred neho, do najbližšej chvíle. Muži, čo kedysi za školských čias vychutnávali bezmocnú neresť, ktorej oklamanou dôverníčkou sú úbohé tvrdé chlapčenské ruky, zase tomu prepadnú, alebo sa v nich znova ozve choroba, ktorú prekonali v detstve; alebo znova začnú váhavo obracať hlavu, ako mali vo zvyku pred rokmi, hoci ich to medzitým už prešlo. A spolu s tým, čo sa vracia, dvíha sa celá spleť zmätených spomienok, ktoré na tom visia ako mokrá chaluha na potopenom predmete. Vynárajú sa udalosti, o ktorých by sme sa nikdy neboli dozvedeli, miešajú sa s tým, čo sa skutočne stalo, a zatláčajú do pozadia zdanlivo známu minulosť, pretože v tom, čo vystupuje na povrch, je nová, zotavená sila, kým to, čo tu bolo vždy, je unavené od pričastého spomínania.

Ležím v posteli na piatom poschodí a môj ničím neprerušovaný deň je ako ciferník bez ručičiek. Podobne ako dávno stratená vec leží jedného rána na svojom mieste, zachovaná a v poriadku, takmer novšia než v čase, keď sa stratila, akoby ju bol niekto opatroval, tak spočíva tu a tam na mojej prikrývke všeličo stratené z detstva a vyzerá to ako nové. Všetok prekonaný strach je zase tu.

Strach, že vlnený chĺpok, čo trčí zo švíka prikrývky, je tvrdý, tvrdý a ostrý ako oceľová ihla; strach, že tento gombík na nočnej košeli je väčší ako moja hlava, že je veľký a ťažký; strach, že omrvinka chleba, čo práve padá z mojej postele, je sklená a na zemi sa rozbije, a tiesnivá obava, že tým sa vlastne rozbije všetko, všetko a navždy; strach, že odtrhnutý okraj z otvorenej obálky je niečo zakázané, čo nikto nesmie vidieť, niečo nevýslovne vzácne, čo sa nikde v izbe nedá bezpečne skryť; strach, že keď zaspím, prehltnem kúsok uhlia, čo leží pri peci; strach, že mi v mozgu začne narastať nejaké číslo, až tam napokon nebude preň miesta; strach, že to, na čom ležím, je žula, sivá žula; strach, že sa rozkričím a že sa ľudia zbehnú pred mojimi dvermi a nakoniec ich vylomia, strach, že by som sa mohol prezradiť a povedať všetko to, čoho sa bojím, a strach, že by som nebol schopný povedať nič, lebo všetko je nevýslovné — a strach zo všeličoho iného... strach.

Prosil som o svoje detstvo, vrátilo sa a ja cítim, že je ešte vždy také ťažké ako kedysi a že roky tomu nijako nepomohli.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Koniec zápiskov.

BORGES, JORGE LUIS - BRODIHO SPRÁVA

BORGES, JORGE LUIS

BRODIHO SPRÁVA
(El Informe de Brodie)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (9)
preklad Vladimír Oleríny
ISBN 80-85585-20-0

beletria, próza krátka, poviedky, literatúra argentínska,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 206 g

tvrdá väzba s prebalom

1,90 €  stav: veľmi dobrý, 1 pečiatka v knihe *sospo*
1,50 € PREDANÉ stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*

Borges sa stal svetoznámym najmä ako autor poviedok, ale jeho poviedková tvorba úzko súvisí, dokonca niekedy takmer splýva s esejistickou. Vytvoril špecifický štýl, v ktorom spája zdanlivo zľahka načrtnutý opis životných osudov svojich protagonistov, obmedzený na niekoľko kľúčových bodov, s tými najvážnejšími filozofickými úvahami; racionalitu a iróniu s nečakanými pointami a prvkami úžasu. Zbierka jeho krátkych próz Brodiho správa je plná tajomných až hororových príbehov pripomínajúcich rozprávačské umenie z Tisíc a jednej noci.

Argentínsky prozaik, básnik a esejista Jorge Luis Borges (1899 - 1986) sa narodil v Buenos Aires a pochádzal zo starej kreolskej rodiny, po matke bol anglického pôvodu. Prvú svetovú vojnu prežil v Európe, potom žil striedavo vo Švajčiarsku, Španielsku a neskôr vo Francúzsku. Pracoval ako šéfredaktor literárnych časopisov a v argentínskej metropole pôsobil v Národnej knižnici. Nevyliečiteľná očná choroba ho v neskorom veku postihla úplnou slepotou.

Patrí k najvýznamnejším predstaviteľom latinskoamerického magického a fantastického realizmu a k najoriginálnejším osobnostiam svetovej literatúry 20. storočia. Svojské ponímanie sveta a umelecké novátorstvo pri jeho reflektovaní tvorí základ autorovej tvorby. Za celoživotné dielo ho roku 1980 poctili Cervantesovou cenou, obdobou Nobelovej ceny v rámci španielsky písanej literatúry na obidvoch brehoch Atlantiku. Zomrel v Ženeve.

Volal sa don Eliseo Amaro. Krížom cez širokú a nevýraznú tvár sa mu ťahala dlhá jazva. Neskôr mi ľudia povedali, že ho odsúdili a väznili.

Ferrari ma usadil po svojej ľavej ruke a don Eliseo si musel presadnúť. Nebol som vo svojej koži. Obával som sa, že Ferrari spomenie nepríjemnú príhodu spred niekoľkých dní. Ale nič také sa nestalo; chlapi sa zhovárali o ženách, o kartách, o voľbách, o potulnom ľudovom spevákovi, ktorý mal prísť, ale neprišiel, o tom, čo sa prihodilo v našej štvrti. Spočiatku ma chlapi medzi seba neprijali, ale potom to urobili, lebo si to Ferrari želal. Hoci mali prevažne talianske mená, každý sa pokladal (a pokladali ho aj ostatní) za kreola, ba aj za gauča. Niektorí z nich boli pomocní povozníci, pohoniči a možno aj mäsiari. Cez styk so zvieratami sa zblížili s vidiečanmi. Predpokladám, že ich najväčšou túžbou bolo stať sa Juanom Moreirom. Napokon ma prezvali Rusáčikom, ale v tej prezývke nebolo nič hanlivé. Naučil som sa od nich fajčiť a všeličo iné.

V ktoromsi dome na ulici Junín sa ma ktosi opýtal, či náhodou nie som priateľom Francisca Ferrariho. Odpovedal som, že nie. Ak by som mu bol odpovedal kladne, pokladal by som to za chvastúnstvo.

V ktorýsi večer vtrhla do výčapu polícia a vypočúvala nás. Niektorých odviedli na komisariát, ale na Ferrariho si netrúfli. O dva týždne sa výjav opakoval, ale vtedy odviedli aj Ferrariho, lebo mal za pásom dýku. Akiste upadol u miestneho pohlavára do nemilosti.

Teraz sa mi Ferrari javí ako úbohý mladík, podvedený a zradený, ale vtedy bol pre mňa bohom.

Priateľstvo je práve také tajomné ako láska alebo hocktorá iná podoba zmätku, ktorý nazývame život. Zavše som mal dojem, že jediná vec, v ktorej nie je nič tajomné, je šťastie, lebo zdôvodňuje samo seba. Ale či tak alebo onak, odvážny a mocný Francisco Ferrari sa so mnou spriatelil, hoci som si zaslúžil pohŕdanie. Cítil som, že sa pomýlil a že som nebol hoden jeho priateľstva. Usiloval som sa mu vyhýbať, ale zabránil mi v tom. Moje strasti sa zväčšili po matkinom nesúhlase, lebo sa nevedela zmieriť s tým, že sa stýkam s ľuďmi, ktorých nazývala zberbou, a ja som sa ich usiloval napodobňovať. Podstatný v mojom príbehu, čo vám rozprávam, je však môj vzťah k Ferrarimu, a nie temné činy, ktoré teraz vôbec neľutujem. Vina trvá totiž len dovtedy, kým trvá ľútosť.

Starý muž si znovu prisadol k Ferrarimu a čosi mu šepkal. O niečom sa spolu dohovárali. Na druhom konci stola sa mi zdalo, že som začul

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Dúfam, že vláda Jeho veličenstva si nebude zapchávať uši pred tým, čo sa osmeľuje naznačiť táto správa."

CHANDLER, RAYMOND - ZBOHOM, MOJA KRÁSNA

CHANDLER, RAYMOND

ZBOHOM, MOJA KRÁSNA
(Farewell, my lovely)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (6)
preklad Gabriela Hanáková
ISBN 80-85585-18-9

beletria, román, detektívky, literatúra americká
280 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*belx-usa*in*H-BAR-rr*

Skeptik a samotár Phil Marlowe prichádza k svojim prípadom znenazdania. Hneď niekoľkokrát sa tak stane aj v románe Zbohom, moja krásna. Náhodne ho vtiahne pátranie čerstvo prepusteného väzňa Bizóna Malloya po krásnej Velme, bývalej tanečnici v nočnom klube. Náhodne sa zapletie aj do smrti Lindsaya Marriotta, ktorým bol najatý, aby vykúpil od zločineckého gangu ukradnuté šperky. Chandlerov súkromný detektív nie je neohrozeným géniom dedukcie, ale jedincom, ktorý je v priebehu vyšetrovania neprestajne vystavený ohrozeniu života a cti. Dejový spád a akčnosť tak neznamenajú len prehodnotenie klasickej detektívky, založenej na víťazstve racionality a logiky, ale čitateľsky atraktívnou formou umožňujú exponovať, ako sa moderný človek plahočí temnou džungľou zvrátenej spoločnosti.

Americký spisovateľ a scenárista Raymond Thornton Chandler (1888 - 1959) sa narodil v Chicagu. Po rozvode rodičov vyrastal v Anglicku a študoval v Európe, počas prvej svetovej vojny slúžil v kanadskej armáde, potom v britskom kráľovskom letectve. Keď počas hospodárskej krízy prišiel ako 45-ročný o zamestnanie, naplno sa začal venovať písaniu detektívok. Spolu s D. Hammettom reprezentuje to najlepšie z tzv. drsnej školy (hard-boiled school). Chandlerov súkromný detektív Phil Marlowe v priebehu napínavého vyšetrovania nečelí len zločinu, ale aj inštitúciám, ktoré ho majú potierať. Popri poviedkach a románoch Hlboký spánok (1939), Zbohom, moja krásna (1940), Vysoké okno (1942), Žena v jazere (1943), Sestrička (1949), Dlhé zbohom (1954), Playback (1959) a Poodle Springs (nedokončený) stojí za pozornosť autorova esej Prosté umenie vraždy (1944) či rozhovor s deportovaným mafiánom Lucky Lucianom. Vo filmových adaptáciách Chandlerovmu hrdinovi prepožičali svoj zjav také hviezdy ako Humphrey Bogart alebo Robert Mitchum.

Pešo som sa vrátil nazad popod most a pustil som sa hore schodmi. Bola to pekná prechádzka, ak si rád zadychčíte. Po Cabrillo Street viedlo dvestoosemdesiat schodov. Boli zaviate pieskom a zábradlie bolo studené a mokré ako brucho ropuchy.

Kým som sa vyštveral hore, záblesky sa z hladiny stratili a vzduchom si kliesnila proti morskému vetríku cestu čajka s jednou ovisnutou zlomenou nohou. Sadol som si na vlhký a chladný najvyšší schod, vytriasol som si piesok z topánok a čakal, kedy sa mi pulz spomalí aspoň na dvesto. Keď som už zase viac-menej normálne dýchal, pomrvil som sa, aby som si uvoľnil z chrbta prilepenú košeľu, a vykročil som k osvetlenému domu, jedinému, ku ktorému by sa dalo od schodov dokričať.

Bol to pekný baráčik. K prednému vchodu viedlo soľou zakalené točité schodište a verandu osvetľovala napodobenina staromódneho lampáša. Garáž stála poniže, bokom. Dvere boli na nej vyklopené a svetlo lampáša dopadalo šikmo na čierne auto, obrovské ako materská loď, s chrómovanými čačkami, na kojoti chvost, uviazaný na okrídlenej soche bohyne víťazstva na kapote, a na vyrytý monogram na mieste, kde mal byť firemný znak. Auto malo volant na pravej strane a vyzeralo drahšie ako celý dom.

Vyšiel som po točitých schodoch, hľadal som cengáč a použil som klopadlo v podobe tigrej hlavy. Jeho zvuk pohltila podvečerná hmla. Nepočul som v dome nijaké kroky. Vlhká košeľa mi chladila chrbát ako ľadový zábal. Dvere sa nečujne otvorili a zjavil sa v nich vysoký plavovlasý muž v bielom flanelovom obleku s fialovým saténovým šálom okolo krku.

V gombíkovej dierke bieleho saka mal nevädzu a popri nej vyzerali jeho svetlobelasé oči akoby vyblednuté. Fialový šál mal voľne uviazaný a pod ním bolo vidieť, že nemá kravatu a že má hrubý pružný hnedý krk, aký by mohla mať silná žena. Mal trošičku hrubé črty, ale bol pekný, vyšší odo mňa asi o tri centimetre, čo značí meter osemdesiatpäť. Plavé vlasy mal upravené, či už od prírody, alebo od holiča, do troch presne rovnakých vĺn, ktoré mi pripomínali schody, a preto sa mi nepáčili. Ale ani tak by sa mi neboli páčili. Od hliadnuc od tohto všetkého, mal vcelku výzor mladého muža, ktorý nosí biely flanelový oblek, fialový šál okolo krku a nevädzu v gombíkovej dierke.

Zľahka si odkašlal a pozrel mi ponad plece na temnejúci oceán. Povedal chladne a povýšenecky: „Želáte si?“

Je sedem,“ povedal som. „Na sekundu.“

„Ach áno. Počkajme... voláte sa...“ odmlčal sa a zamračil od námahy, ako si turboval pamäť. Dojem bol taký pochybný ako pôvod ojazdeného auta. Chvíľu som ho nechal, nech sa namáha, potom som mu vypomohol:

„Philip Marlowe. Presne takisto ako popoludní.“

Vrhol na mňa bleskový chmúrny pohľad, akoby sa proti tomu malo niečo podniknúť. Nato ustúpil a povedal chladne:

„Ach áno. Pravdaže. Poďte ďalej, Marlowe. Môj sluha má dnes večer voľno.“

Dokorán otvoril dvere končekom prsta, akoby sa mu už i samotným otvorením dverí trocha zašpinil.

Prešiel som popri ňom a začuchal som parfum. Zavrel dvere. Stáli sme na nízkej galérii s kovovým zábradlím, ktorá sa ťahala okolo troch stien veľkej podkrovnej obývačky. Na štvrtej stene bol veľký kozub a dvoje dvere. V kozube praskal oheň. Galéria bola obložená knižnicami a na podstavcoch stáli kovovolesklé ukážky výtvarného umenia.

Zišli sme po troch schodoch do vlastnej miestnosti.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Bolo vidieť doďaleka - ale nie až ta, kam odišla Velma.

BRADBURY, RAY - ZLATÉ JABLKÁ SLNKA

BRADBURY, RAY

ZLATÉ JABLKÁ SLNKA
(The Golden Apples of the Sun)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (17)
preklad Ján Vilikovský
ISBN 80-85585-26-X

beletria, próza krátka, poviedky, scifi,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 321 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*belx*

Bradburyho plodná fantázia a prostý, ale účinný rozprávačský štýl vytvárajú jedinečnú autorskú individualitu; jeho poviedky, zdanlivo ľahké a nezáväzné, nám ostávajú v pamäti, pretože nám odhaľujú tie stránky vecí a javov, ktoré si pri bežnom vnímaní neuvedomujeme. Zmocňuje sa nás neraz i proti našej vôli. Vedecká fantastika mu nie je iba stechnizovanou zámienkou pre akýsi modernejší western, kde hrdinovia namiesto koní osedlávajú rakety a bojujú nie o dobytok, ale o planetárny Lebensraum. Hlavné miesto uňho vždy patrí človeku v jeho kultúrnych a emocionálnych dimenziách. Nebol v tom prvý, ale na rozdiel od iných autorov, ktorí varovali pred bezduchým pretechnizovaným svetom, je optimistom. Verí, že človek pretrvá, a zaslúži si pretrvať. Zaslúži si to pre svoju odvahu, statočnosť, schopnosť prekročiť vlastnú malosť a obmedzenosť. Zlaté jablká slnka obsahujú poviedky z čias Bradburyho dozrievania koncom štyridsiatych a v päťdesiatych rokoch.

Americký románopisec, poviedkar, esejista, dramatik a básnik Ray Bradbury sa narodil v roku 1920 vo Waukegane v štáte Illinois. Ako sám hovorí, po strednej škole sa stal „študentom života“: cez deň predával na ulici noviny a písal, v noci trávil vo verejnej knižnici. Dnes platí za klasika science-fiction, predovšetkým vďaka románu 451 stupňov Fahrenheita. V ňom načrtol obraz totalitnej spoločnosti v budúcnosti, v ktorej platí zákaz písaného slova. Na protest voči cenzúre a páleniu kníh sa skupina rebelov učí naspamäť celé literárne a filozofické diela, aby takto zachránila svoju kultúru. Nemalú zásluhu na Bradburyho sláve majú aj početné poviedky, ktoré po časopiseckých uverejneniach vychádzali v zbierkach ako Temný karneval, Ilustrovaný človek či Marťanské kroniky.

Hodiny na okresnom úrade odbíjali tri štvrte na dvanásť, keď v svite mesiaca pristáli ako dve pavučiny, padajúce z hviezd, na chodníku pred Janiciným starým domom. Mesto spalo a Janicin dom čakal, že si prídu pohľadať svoj spánok, ktorého v ňom nebolo.

„Sme to my?“ spýtala sa Janice, Janice Smithová a Leonora Holmesová, roku 2003?“

„Áno.“

Janice si oblizla pery a stála vzpriamená. „A jednako by som si želala, aby bol nejaký iný rok.“

„1492? 1621?“ Leonora vzdychla a vietor v stromoch na odchode vzdychol s ňou. „Vždy si spomenieš na rok objavenia Ameriky alebo pristátie anglických kolonistov na lodi Mayflower, a ja si najmojdušu neviem predstaviť, čo my ženy môžeme proti tomu robiť.“

„Ostať starými dievkami.“

„Alebo robiť, čo robíme.“

Otvorili dvere teplého nočného domu a zvuky mesta im pomaly odumierali v ušiach. Ako zatvárali dvere, začal zvoniť aparát.

„Svetlofón!“ zvolala Janice a rozbehla sa.

Leonora šla za ňou do spálne a Janice už mala slúchadlo v ruke a vravela „Haló, haló“. A operatér v ďalekom meste pripravoval obrovský aparát, ktorý spojí dva svety, a dve ženy čakali; jedna sedela, bledá, druhá stála, nahnutá k prvej a rovnako bledá.

Nasledovala dlhá prestávka, plná hviezd a času; čakanie, ktoré bolo ich osudom v posledných troch rokoch. A tu nadišla vytúžená chvíľa a prišiel rad na Janice, aby telefonovala cez milióny a milióny kilometrov, meteorov a komét, vyhýbajúc sa pritom žltému slnku, ktoré mohlo roztopiť a spáliť jej slová alebo vybieliť z nich zmysel. No jej hlas prenikal stehmi rozprávania ako strieborná ihla cez všetko, prenikal veľkou nocou a odrážal sa od Marsových mesiacov. A potom si našiel cestu k mužovi v ktorejsi izbe ktoréhosi mesta na inom svete vzdialenom päť minút rádiom. A to bol jej odkaz:

„Haló, Will! Tu Janice!“

Preglgla.

„Nemám vraj veľa času. Minútu.“

Zavrela oči.

„Chcela som vravieť pomaly, ale povedali mi, aby som hovorila rýchlo a porozprávala všetko, čo mám na srdci. Chcem ti teda povedať — rozhodla som sa. Cestujem zajtrajšou raketou. Prídem ta za tebou, konečne. A milujem ťa. Dúfam, že ma počuješ. Milujem ťa. Trvalo to tak dlho...“

Jej hlas sa uberal svojou cestou do toho neviditeľného sveta. Teraz, keď už poslala svoj odkaz, keď vypovedala slová, chcelo sa jej privolať ich späť, skontrolovať ich, prestavať ich, zostaviť krajšiu vetu, lepšie vyjadriť svoju dušu. No slová viseli už medzi planétami a ona premýšľala o tom, že jej láska by ožiarila tucet svetov a vyplašila nočnú stranu zeme predčasným úsvitom, keby sa dali jej slová osvetliť nejakým kozmickým žiarením a zapálili sa tam ako úžasná vidina. Slová už neboli jej, patrili vesmíru, až do svojho príchodu nenáležali nikomu a leteli na miesto určenia rýchlosťou tristotisíc kilometrov za sekundu.

Čo mi povie? Čo povie za svoju minútu času? 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A všetci sa usmiali, akoby sa uprostred horúceho letného popoludnia náhle zdvihol vietor.

BELLOW, SAUL - HERZOG

BELLOW, SAUL

HERZOG
(Herzog)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (8)
preklad Marián Fridrichovský
ISBN 80-85585-12-X

beletria, román, literatúra americká
476 s., slovenčina
hmotnosť: 554 g

tvrdá väzba s prebalom

1,30 € stav: veľmi dobrý, 1 pečiatka *sospo*
1,00 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*H-BAR-RR*

Literárny vedec profesor Moses Herzog je na pokraji úplného nervového zrútenia. Konflikty medzi ním a spoločnosťou, jeho najbližším okolím a v ňom samom sa vyhrocujú a on cíti, že musí definitívne uzavrieť istú epochu života. Príznaky ťažkej psychózy sa u Herzoga prejavujú skladaním skutočných aj imaginárnych listov rôznym adresátom (od testinej až po prezidenta Spojených štátov), ale i častými a nepremyslenými útekmi raz od milenky, inokedy od priateľov, a napokon nepodareným dobrodružstvom s revolverom. Ústredným psychickým problémom Herzoga je stroskotané manželstvo, ale spolu s ním akoby skrachoval celý svet: Bellow prostredníctvom svojho protagonistu zúfalo bojuje o záchranu svojprávnosti individuálneho ja pred bezduchou uniformitou, ktorá naň dolieha zo všetkých strán, skúma otázky slobody konania a osobnej zodpovednosti človeka a predovšetkým neriešiteľnú dilemu intelektuála, ktorého existencia závisí od fungovania komplikovaného mechanizmu mnohonásobných zviazaností a konvencií, čo udržujú pri živote modernú spoločnosť, a ktorého práve táto mnohonásobná zviazanosť ubíja. Je takmer príznakom alebo chorobou našich čias, že človek zlyháva vo svojich najsúkromnejších vzťahoch a najzúrivejšia búrka lomcuje jeho mikrokozmom práve tam, kde by podľa zákonov prírody mal nachádzať stabilitu a ochranu.

Spisovateľ, dramatik a esejista Saul Bellow sa narodil roku 1915 v kanadskom Lachine, na predmestí Montrealu, v rodine ruských emigrantov. Od roku 1924 vyrastal v Chicagu, dnes žije v Bostone. Vyštudoval sociológiu a antropológiu na univerzitách v Chicagu a vo Wisconsine. Počas druhej svetovej vojny slúžil v námorníctve. Roku 1948 získal Guggenheimovo štipendium a dva roky strávil na cestách po Európe. Neskôr žil v slobodnom povolaní a pravidelne prednášal na rôznych univerzitách. Pôsobil aj ako vojnový korešpondent v Izraeli. Jeho najznámejšie romány sú Henderson, kráľ dažďa, Ravelstein, Realista, Spojka Bellarosa, Planéta pána Sammlera, Herzog, Obeť a Súvaha. Za svoje prózy bol mnohokrát odmenený prestížnymi americkými a medzinárodnými literárnymi cenami ako Pulitzerova cena, Medzinárodná literárna cena či Národná cena kritikov. V roku 1976 získal Nobelovu cenu za literatúru.

Ale sám Nietzsche mal kresťanský názor na dejiny, podľa ktorého súčasnosť vždy znamená istú krízu, istý pád z klasickej velkosti, istú skazenosť alebo zlo, od ktorého sa treba zachraňovať. To je podľa mňa kresťanstvo. A Madeleine to má, v poriadku. Do istej miery to majú aj mnohí z nás. Myslia, že sa musíme uzdraviť z akejsi otravy, že potrebujeme záchranu, vykúpenie. Madeleine potrebuje spasiteľa, a ja nie som spasiteľ.“

Edvig zrejme očakával od Mosesa niečo podobné. Krčil plecami a usmieval sa, všetko to asi pokladal za analytický materiál a vyzeral veľmi spokojne. Bol to pekný, mierny muž, plecia mal trošičku hranaté. Staromódne okuliare s ružovkastým, takmer bezfarebným rámom mu dodávali fádny zamyslený a lekársky výzor.

Postupne, a neviem celkom presne, ako k tomu došlo, Madeleine sa stala ústrednou postavou v analýze a ovládala ju, tak ako ovláda mňa. A začala ovládať i Vás. Spozoroval som, ako nedočkavo ju chcete spoznať. Povedali ste, že pre nezvyčajnosť prípadu sa s ňou musíte pozhovárať. Onedlho ste s ňou živo debatovali o náboženstve. A napokon ste liečili aj ju. Hovorili ste, že chápete, prečo ma očarila. Odvetil som: „Veď som Vám vravel, že je zvláštna. Je skvelá, suka jedna, teroristka." Tak ste aspoň videli, že ak mi dakto hodil kameň do hlavy (ako sa vraví), neurobila to nejaká obyčajná žena Pokiaľ ide o Mady, prekonala svoj rekord tým, že ovládla aj Vás. To všetko jej pridalo hĺbku. A pretože chcela získať doktorát filozofie v odbore dejín náboženstva Ruska (ak sa nemýlim), Vaše posedenia s ňou, zakaždým po dvadsaťpäť dolároch, boli niekoľko mesiacov kurzom prednášok o východnom kresťanstve. Potom sa u nej začali objavovať čudné príznaky.

Najprv obvinila Mosesa, že najal súkromného detektíva, aby ju špehoval. Svoje obvinenie začala vznášať afektovanou britskou dikciou, ktorú sa naučil rozpoznávať ako istý znak ustarostenosti. „Nazdávala som sa,“ povedala, „že si príliš bystrý na to, aby si si najal taký nápadný typ.“

„Najal?“ opýtal sa Herzog. „Koho som najal?“

„Mám na mysli toho odporného chlapa - zapáchajúceho, tučného, v športovom kabáte.“ Madeleine, absolútne istá sama sebou, vrhla naňho jeden zo svojich strašných pohľadov. „Ak to poprieš, pohrdnem tebou. To však nestojí ani za opovrhnutie.“

Keď videl, ako zbledla, usiloval sa zostať opatrný a predovšetkým nespomenúť britský prízvuk. „Ale, Mady, to je jednoducho omyl.“

„Nie je to omyl. Nikdy sa mi ani neprisnilo, že by si bol schopný niečoho takého.“

„Ale ja neviem, o čom hovoríš.“

Hlas sa jej zvyšoval a začal sa chvieť. Prudko odpovedala: „Ty sukin syn! Nesprávaj sa ku mne tak nemužne! Poznám všetky tvoje prekliate triky.“ Potom skríkla: „To musí prestať! Nedovolím, aby mi taký somár chodil v pätách!“ Keď sa tie nádherné oči uprene dívali, hneď sčerveneli.

„Ale prečo by som ťa dal sledovať, Mady? Nerozumiem tomu. Čo by som mohol vypátrať?“

„Ten chlap mi chodil po stopách u F-Fielda celé popoludnie.“ Keď sa rozrušila, často jachtala. „Čakala som pol hodiny v ž-ž-ženskom záchode a keď som vyšla, ešte vždy tam bol. Potom v podchode metra... keď som kupovala k-k-kvety.“

„Možno to bol nejaký chlapík, čo ťa chcel zbaliť. Ale to nemá so mnou nič spoločné.“

„Bol to fízel.“ Zaťala päste. Pery sa jej hrozivo zúžili

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ani jediné slovo.

SAROYAN, WILLIAM - VOLAJÚ MA ARAM

SAROYAN, WILLIAM

VOLAJÚ MA ARAM
(My Name is Aram)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (46)
preklad Juraj Vojtek
ISBN 80-85585-59-9

beletria, próza krátka, poviedky,
160 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,50 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Ešte na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia vyšiel v Mladých letách výber z diela Williama Saroyana nazvaný Zbohom, láska moja. Vyšiel v preklade Juraja Vojteka, ktorý Saroyanovej tvorbe venoval podstatnú časť svojej prekladateľskej aktivity. Prvých sedem poviedok sa do tohto výberu dostalo z druhej Saroyanovej zbierky poviedok -Volajú ma Aram (My Name Is Aram, 1940). Medzičasom, najmä po roku 1989, vyšlo sedem ďalších výberov z množstva autorových krátkych próz (Saroyan napísal vyše dvetisíc poviedok). Ako celok však poviedková kniha Volajú ma Aram vychádza v slovenčine prvý raz. Až teraz má slovenský čitateľ možnosť vychutnať dielo ako komponovaný celok, v takej podobe, v akej ho predložil vydavateľovi autor, a to aj s autorskou úvodnou Poznámkou. Poviedky ako Granátovníky, Traja plavci a obchodník, ktorý mal diplom z Yale, Roztomilý staromódny románik s galantnými básničkami a vôbec so všetkým, Leto na prekrásnom bielom tátošovi patria k najznámejším a najprekladanejším autorovým prózam. Hlavnými hrdinami sú v nich deti arménskych prisťahovalcov v Kalifornii. Práve týmto dielkom s osobitou, slnkom prežiarenou atmosférou, vzdal spisovateľ hold životnej filozofii a duchu svojich rodákov, ktorí aj v nových podmienkach vedeli zostať sami sebou.

William Saroyan (1908 - 1981), americký spisovateľ arménskeho pôvodu, sa narodil v kalifornskom Fresne. Ako trojročnému mu zomrel otec, a hoci bol najmladší, musel pomáhať matke starať sa o päťčlennú rodinu. Vyrastal v zmiešanom mnohonárodnostnom prostredí a veľmi skoro sa začal venovať literatúre. Nezabudnuteľná zostáva najmä jeho prvá kniha Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde (1933).

Dielo máloktorého zahraničného spisovateľa sa stretlo na Slovensku s takým ohlasom ako jeho tvorba. Poznáme ho ako autora poviedok, noviel, románov, divadelných hier, pamätí. Z celej jeho tvorby v najväčšej obľube zostali predovšetkým poviedky. V slovenských prekladoch vychádzali z nich zväčša výbery: Zbohom, láska moja (Mladé letá, 1969), Srdce na vysočine (Smena, 1984); v slovenskom preklade vyšla aj novela Tracyho tiger (Jaspis, 1993) a román Ľudská komédia (Tatran, 1961). Z množstva jeho divadelných hier boli uvedené hry Čas tvojho žitia (SND - 1964) a Moje srdce je na vysočine (Čsl. rozhlas, 1976). V preklade do slovenčiny vyšla aj monografia o jeho živote a diele od Alexeja Zvereva: William Saroyan (Obzor, 1988). Sám napísal veľa spomienkových a autobiografických kníh - najznámejšia z nich je Ešte neumieram (1963).

Mať takého človeka za priateľa bolo cťou.

Bol tu však jeden problém - nemal som peniaze. Už sa nepamätám, o koľko peňazí vlastne šlo na začiatku našej známosti, spomínam si však, že to bola suma, ktorá vôbec neprichádzala do úvahy. Hoci som dychtil prejaviť pánu Strongfortovi za jeho nadšenie vďaku, nenachádzal som slová, ktorými by som vysvetlil, že tie peniaze nemám, aby som napokon sám nevyzeral ako námesačník a rojko. A tak, kým som odkladal riešenie zo dňa na deň a všemožne hľadal slová, ktoré by nenarušili naše priateľstvo a nedegradovali ma na priemer, porozprával som sa o tom so strýcom Gykom, ktorý sa v tom čase venoval štúdiu orientálnej filozofie. Moja pozoruhodná ctižiadostivosť ho ohromila, ale zároveň aj potešila. Tvrdil, že podľa jogy tajomstvo veľkosti spočíva vo vnútornom uvoľnení oných tajomných životných síl, ktoré sú v každom človeku.

Táto sila, odvetil mi svojskou angličtinou, ktorú používal, keď sa snažil na mňa zapôsobiť, prichodí od Boha. Vec, Aram, že to jest krása nad krásy.

Poznamenal som, že sa nemôžem stať silákom, ako som si predsavzal, kým nepošlem pánu Strongfortovi nejaké peniaze.

Penjáze! zrúkol strýc opovržlivo. Vec, Aram, že penjáze nje sú nyšt. Pána Boha si nekúpiš.

Aj keď strýc Gyko nebol nijaký neduživec, určite sa Lionelovi Strongfortovi nevyrovnal. V gréckorímskom zápase by podľa mňa určite pán Strongfort nasadil strýcovi zámok, polovičného nelsona, alebo páku na nohu, a prinútil by ho vzdať sa, alebo by ho stisol tak, že by z neho vytlačil dušu. Zároveň som však mal aj isté pochybnosti: strýc síce nie je ani náhodou taká väzba ako pán Strongfort, no pán Strongfort zasa nedisponuje takou úžasnou dynamikou ako strýc. Mal som dojem, že v zápase so strýcom by musel čeliť množstvu neočakávaných problémov spojených s onými tajomnými životnými silami, ktoré sa v strýcovi jednostaj uvoľňovali, takže často stačil jeho ostrý pohľad a aj veľké chlapisko sa zachvelo a stiahlo, alebo - ak práve dotyčný niečo rozprával, ihneď stíchol.

Skôr než som našiel slová, ktorými by som pánu Strongfortovi vysvetlil svoju finančnú situáciu, dostal som od neho ďalší list. Bol rovnako srdečný ako ten prvý, ba v skutočnosti ešte o niečo srdečnejší. Celý natešený som začal pobehovať, pričom som uvoľňoval svoje tajomné životné sily, robil premety, šplhal sa na stromy, váľal kotrmelce, pokúsil som sa zodvihnúť športovú fordku ročník 1920 a vyzýval som všetkých, čo mi prišli do cesty, na gréckorímsky zápas, a tak som všetkými možnými i nemožnými spôsobmi ľakal príbuzných a dráždil susedov.

Nielenže sa pán Strongford na mňa nehneval, ale dokonca znížil poplatok za kurz. No aj tak predstavoval väčší obnos peňazí, než som mohol splašiť. Predával som vtedy noviny, lenže tie peniaze boli určené na chlieb a iné potrebné veci. Istý čas som vstával veľmi skoro ráno, chodil po meste a hľadal vrecko plné peňazí. Za šesť dní týchto dobrodružných výprav som našiel päták a dve pence. A našiel som aj dámsku kabelku s niekoľkými zapáchajúcimi kozmetickými potrebami, zato bez peňazí, a s útržkom papiera, na ktorý nejaká ruka kostrbato napísala: Steve Hertwig, 3764 Ventura Avenue.

Tri dni po príchode druhého listu pána Strongforta som dostal od neho tretí list. Odvtedy bola naša korešpondencia jednostrannou záležitosťou. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Neubehlo ani desať minút odvtedy, čo autobus opustil Salt Lake City, a ja som veril vo všetko, v ľavú stranu, v pravú stranu, ako povedal misionár, a odvtedy to bolo so mnou vždy tak.

KUKUČÍN, MARTIN - VEĽKOU LYŽICOU

KUKUČÍN, MARTIN

VEĽKOU LYŽICOU

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (42)
ISBN 80-85585-54-5

beletria, novela, literatúra slovenská
224 s., slovenčina
hmotnosť: 307 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,00 €

*trsos*bels*in*H-BAR-rr*

Jedna z najznámejších Kukučínových poviedok Veľkou lyžicou o mladom chlapcovi, ktorý vylieta z rodného hniezda, je dojemnou reminiscenciou autora na vlastnú mladosť. Poviedky Rysavá jalovica a Neprebudený vyznačujú zasa dve krajné medze Kukučínových začiatkov - pól tragického a komického. Zatiaľ čo sa Adam Krt dostáva cez alkoholické opojenie do komicko-groteskných konfliktov, husára Ondráša ženie slepé nutkanie splniť si povinnosť do náručia smrti. Štvrtá poviedka z výberu Dies irae je niekoľkovrstvovým obrazom dediny zasiahnutej dvojakou morovou nákazou: tou vonkajšou je cholera kosiaca stovky ľudí po mestách i dedinách a tou vnútornou moc peňazí rozleptávajúcich ľudské vzťahy. Napriek rôznorodej tematike a celkovému ladeniu všetky štyri poviedky však spája úsilie o obnaženie vnútra človeka prahnúceho po obyčajnom ľudskom teple a porozumení.

Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr, 1860 - 1928), ktorého dielo sa pokladá za východisko tradície novodobej slovenskej prózy, poznal život slovenskej dediny z vlastnej skúsenosti. Písať začal už za svojho učiteľovania v Jaseňovej a vo svojej tematicky mnohotvárnej literárnej tvorbe pokračoval všade tam, kam ho jeho dobrodružná povaha zaviedla - či už v Prahe, na jadranskom ostrove Brač, alebo v Južnej Amerike. Z autorovho vyše dvadsaťzväzkového literárneho diela treba spomenúť predovšetkým široko koncipované romány Dom v stráni, Mať volá, Lukáš Blahosej Krasoň, zameraný na historickú tematiku, a novelu Mladé letá. Hoci sa Kukučín zameral na viacero žánrov a prozaických foriem, nič neupútalo záujem jeho čitateľa natoľko ako poviedky čerpajúce z prostredia slovenského vidieka. Dodnes nás priťahujú živo a plasticky stvárnené postavy a postavičky zosobňujúce typickú slovenskú dedinu so svojím plnokrvným, írečitým prejavom, ich každodenné problémy a najmä príznačný svojrázny humor, ktorý im pomôže žiť a prežiť za každej situácie.

Richtárka sa utíšila. Srdce otupelo, žiaľ ho toľme nerozjedá. Ale aký je to pokoj! Mŕtvy! Vymrelo, čo bolelo najväčšmi. Život je zas v starej koľaji. Nebadať navonok, čo sa prihodilo. Žijú pred ľuďmi ako predtým.

Ale muža strežie. Bojí sa, že príde do reči. Nestalo sa nič nového, ale ju to už neupokojuje. Tuší, že sa muž premáha, pretvaruje; strežie na seba. Celý deň sedáva nad lajstrami, vypisuje z nich čosi. O poľnú robotu málo sa stará. Je smutný, zamyslený. Konečne zobral papiere, zaniesol do mesta. A vrátil sa k obvyklým prácam. Beztoho ich je veľa.

Starý Ondráš Hôrka je všetkému vina. Páni predsa našli v ňom choleru. Lomnicu sotili medzi nakazené obce. Každý deň prirajtuje švárny pán „cholera-komisár“. A čo robí? Vypisuje, kto ochorel, kto umrel. A že nemá koho vpisovať, robí krásne čiary v rubrikách svojho „cholera-denníka“. Nezabudne poprosiť pani richtárku, aby mu uvarila dve-tri vajíčka. On za to jej nakvapká čohosi na handričku, čo vraj zaháňa choleru. A zaháňa nielen choleru, ale i chuť do jedenia. Richtár zas pohodí jeho tátošovi chĺpok sena alebo do meričky ovsa. Evke tiež venuje pozornosť. Deň po deň jej skúma líčka, či nepobledli od cholery. I štípe ju po nich. Zahľadí sa jej i do očí - čo ak dakde na dne učupená je cholera! Raz ju vzal do náručia, tuho, tuho stisol.

Možno vyháňal choleru. Tiež objavil, že cholera sa vkráda ústami - treba ich teda zamknúť. Bozkáva ju na ústa a verá sa, že cholere porobil. Sám si oblizuje gamby po takej porobenine.

Evke sa to nepáči a najradšej ujde, keď čuje cholera-komisára. Ale i občania šomrú.

„Pánovi i cholera na osoh. Zarába na nej ako ty na koňoch. Sedliak, plať, ak chceš chorieť.“

No úrady robia predsa, čo môžu. Pravda, iba čo môžu. Tu už je nová zásielka soli, bárs stará mokne dosiaľ v richtárkinej dieži. I kurča sa v nej utopilo. Túto už nemočí, hodili ju pod posteľ. Prišiel nový pak skleničiek. Leží v obecnej truhlici, zamknutý. Hajtman sa k nim už dobýjal, kvapky sú vraj tuhšie od pálenky, teda i lepšie. Každý skoro týždeň príde slúžnodvorský s pandúrom, či je všetko podľa predpisu. Najal i dvoch opatrovníkov, čo budú chorých liečiť, mŕtvych obliekať.

Ťažko ich bolo nájsť, bárs plat bol veľký. Ale konečne sa dali naviesť Jano Lukáč a Ondro Hnátik. Oba moc pijú, moc fajčia, žujú močku a pracujú okolo duba. Aby choleru ešte väčšmi prestrašili vôňou, akú rozšimjú, strovia každé ráno po hlávke cesnaku.

Raz sa doviezol do dediny sám pán fyzikus a s ním páni v okuliaroch i bez okuliarov. Samí doktori! Prezerajú dvory a v nich všetky kúty - vari hľadajú, kde cholera čupí. Pán fyzikus je hrozne prísny, k tomu má palicu v ruke. Sťaby hovoril: Poď len, poď - však ťa ja vyplatím!

A choleru v Lomnici nemáš. Naľakala sa buď slúžnodvorského, vlastne pandúra s flintou, buď pána fyzikusa a ostatných prísnych pánov, buď konečne pána komisára, vlastne čiar, čo tak šikovne zanáša do lajstra.

Prvý strach prešiel, ľud sa spamätal, robí si žarty. V okolitých dedinách hlahol zvonov. Ako dobre v Lomnici! Ako v dakom inom, veselom svete. Jediný pán učiteľ je nedôverčivý. Nedá sa už cholere prekabátiť! Pripravuje sa na jej vhodné uvítanie: robí verše dopredu; kto umrie, umrie na hotovo. On to už tak šípi, kto tak asi najskôr pôjde.

A razom prestalo sa o cholere hovoriť, na ňu myslieť. Prišiel od stolice úradník, dal zvolať boženíkov a predložil im účty richtárove z minulých piatich rokov.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A u richtára je už pokoj i zovňajší, ale nadovšetko ten, ktorý nikto neodníme.

ONDAATJE, MICHAEL - ANGLICKÝ PACIENT

ONDAATJE, MICHAEL

ANGLICKÝ PACIENT
(The English Patient)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (47)
preklad Veronika Redererová
ISBN 80-85585-60-X

beletria, román, literatúra kanadská,
352 s., slovenčina
hmotnosť: 426 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

3,00 €

*trsos*belx-cnd

Dej románu sa odvíja v dusnom ovzduší na sklonku druhej svetovej vojny v Toskánsku a v severnej Afrike. V centre diania sú osudy štvorice ľudí, ktorá sa stretáva vo vile, zmenenej na nemocnicu, v horách severne od Florencie. Kanadská ošetrovateľka; jej krajan, dlhoročný zlodej, pochádzajúci z rodiny talianskych prisťahovalcov; domorodý sikhský sapér britskej armády a napokon „anglický pacient“, muž bez mena a bez tváre, podľa uniformy príslušník britskej armády a beloch...

Štyri životy sa pred čitateľovým zrakom v slede retrospektív prepájajú do zložitého, mnohovrstevného obrazu. Ondaatjeho román je v istom zmysle slova negáciou Dekameronu. Postavy uzavreté pred svetom neďaleko Florencie, zatiaľ čo tam práve zúria veci podstatné a ťaživé, si nerozprávajú príbehy. Dorozumievajú sa spolu gestami, pohybmi, pohľadmi, dotykmi. V tichu nerozprávania tak šumia štyri príbehy rozprávané niekým - lebo rozprávači tohto textu sú ďalšími anglickými pacientmi, bytosťami bez tváre a minulosti, zjavujúcimi sa a miznúcimi s neočakávanosťou zázraku - a čitateľ sa necháva uchvátiť ich čarom, vyúsťujúcim do drámy uťatej životom a do rozbiehavého prázdna opäť rozdelených osudov.

Michael Ondaatje, celým menom Philip Michael Ondaatje, sa narodil 12. septembra 1943 v Colombe (Sri Lanka). Od roku 1962 žije v Kanade, vyučuje na univerzite v Toronte.

Literárnu dráhu Michael Ondaatje začal poéziou a spájal v nej všedný život s mytológiou. Prvú zbierku básní vydal v roku 1967, doposiaľ je ich spolu trinásť.

Oveľa známejšie sú jeho prozaické diela. V románe Koža leva (1987) vykresľuje spor bohatých s chudobnými v Toronte začiatkom 20. storočia. Svetový ohlas mu získal román Anglický pacient (1992), za ktorý dostal významnú prestížnu Bookerovu cenu za najlepší román v angličtine. Román sfilmoval anglický režisér Anthony Minghella a Americká filmová akadémia v roku 1997 udelila filmu až deväť Oscarov.

Pre Ondaatjeho prózu je typická exotickosť až excentrickosť prostredí, kam umiestňuje svoje príbehy (Toskánsko a Sahara v románe Anglický pacient, Srí Lanka v románe Anilin duch, „divoký Západ“ v zbierke básní Zobrané spisy Billyho Kida) a zložitá technika rozprávania, založená na zmenách typu osoby rozprávača.

V románoch nie je podstatný príbeh, ale to, čo sa za ním, v ňom či nad ním skrýva a čo často čitatel s ťažkosťami rekonštruuje... alebo dekonštruuje.

V Zobraných spisoch Billyho Kida rozbíja obraz ostrého chlapíka na črepiny, z ktorých každá zrkadlí niečo iné a celok sa topí v rozporoch. Ondaatjeho skepsa však nevyúsťuje do rezignácie a relativizmu, ale do hľadania - hoci sa končí otvoreným koncom alebo aj nekoncom.

Večer sa zvykne Toskánskom prehnať búrka. Blesky udierajú do každého kovového predmetu, najmä do hrotov veží týčiacich sa nad krajinou. Kip sa vždy vracia do vily po žltej ceste medzi cyprusmi okolo siedmej večer, vtedy, keď sa búrka - ak už má byť - práve začína. Aspoň podľa skúseností prežívajúcich od stredoveku.

Zdá sa, že si zvykol na istú časovú pravidelnosť. Hana či Caravaggio ho zazrú v diaľke, keď na ceste domov zastane, aby sa obzrel do údolia a zistil, aký má pred dažďom náskok. Tí dvaja potom zvyčajne vojdú dnu. Kip pokračuje v ešte takmer kilometrovej chôdzi do kopca po ceste, ktorá sa kľukatí najprv mierne vpravo a potom vľavo. Jeho čižmy škrípu po štrku. Vietor ho doženie a zaprie sa doňho, narazí do mohutných cyprusov, až ich zohne, preniká mu do rukávov košele.

Kráča ďalších desať minút a nikdy naisto nevie, či na poslednú chvíľu unikne dažďu, alebo nie. Skôr ako pocíti prvé kvapky, začuje ich pleskost na suchú trávu a na lístie olív. No jeho ešte ovieva nádherný svieži horský vietor, predbiehajúci búrku.

Ak ho dážď chytí, prv než dôjde k vile, kráča ďalej rovnakým tempom, len si prehodí gumovú pláštenku cez vojenskú torbu a pokračuje.

V stane už zažíva naozajstné hromobitie. Ostré praskanie nad hlavou a neskôr, keď búrka pomaly ustupuje za hory, zvuk, aký vydávajú kolesá kočiara. Náhle zablysnutie prenikajúce cez stenu stanu mu pripadá jasnejšie ako slnečné svetlo. V jeho fosforovom záblesku je čosi mechanické, akoby mal do činenia s novým faktom, s ktorým sa zoznámil teoreticky v učebniciach, ako aj prostredníctvom svojej vysielačky a ktorý označujú slovom nukleárny. V stane si zloží turban, aby si osušil mokré vlasy a uviazal na hlavu iný.

Búrka sa valí z Piemontu na juh a na východ. Blýska sa nad vežičkami malých vysokohorských kaplniek s ich tabuľovými obrazmi znázorňujúcimi Krížovú cestu či tajomstvo Ruženca. V mestečku Varese alebo Varallo pri takom svetle nakrátko uvidel terakotové postavy v nadživotnej veľkosti vytvorené v sedemnástom storočí, ktoré predstavujú akýsi biblický výjav. A na tabuľovej maľbe videl bičovaného Krista s rukami zviazanými za chrbtom, bič dopadá, psy brešú, a na maľbe v ďalšej kaplnke traja vojaci zdvíhajú kríž s ukrižovaným nahor k namaľovaným oblakom.

Aj vila San Girolamo zažíva vďaka tomu, ako je situovaná, podobné chvíle, keď je všade dosť svetla - v tmavých chodbách, v izbe s anglickým pacientom, v kuchyni, kde Hana zakladá oheň, v rozstrieľanej kaplnke - všetko je odrazu osvetlené a nikde nijaký tieň. Kip sa počas takých búrok bez zábran bude prechádzať popod stromy na svojom kúsku záhrady. Nebezpečenstvo, že by ho zabil blesk, je smiešne malé v porovnaní s nebezpečenstvami jeho každodenného života. Naivné obrázky z tých svätyniek na úbočiach kopcov, ktoré si prezrel, sú teraz v polotme s ním, keď ráta sekundy medzi úderom blesku a zahrmením. Azda aj táto vila je len podobný tabuľový obraz a oni štyria náhle osvetlení - každý vo svojom pohybe - ako sa ironicky vrhajú proti vojne.

Dvanásť ženistov, ktorí v Neapole zostali, sa rozprchlo po meste. Po celú noc sa prebíjali do zapečatených

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A jemná vráska sa mu ťahá od kútikov očí za okuliarmi.