NELKENOVÁ, DINAH - Z CELÉHO SRDCE

NELKENOVÁ, DINAH

Z CELÉHO SRDCE
(Von ganzem Herzen)

Melantrich, Praha, 1991
edícia Panoráma
preklad Jitka Tomanová, Rudolf Toman
prebal Magdaléna Martinková
1. vydanie
ISBN 80-7023-093-2

beletria, román
328 s., čeština
hmotnosť: 410 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Bohumil Margolin - Don Quijote společnosti hospodářskeho zázraku z roku 1960 - čistý bloud, jak jej nazve jeho sentimentálně cynický protihráč, hochštaplerský krasavec Rosario La Rocca, chce žít a milovat z celého srdce. Věčný chlapec s prostým srdcem se zákonitě dostává do střetu s blahobytným, i když někdy předstíraně blahobytným okolím. Zájezd do Itálie vytváří specifickou atmosféru, v níž se vytrženy z maloměstské kontroly, začnou projevovat skutečné povahy jednotlivců. Dostává se ke slovu touha po dobrodružství dam i panů. Zmizení záhadného cizince přivádí pro podezření z vraždy do vězení hlavního hrdinu a tehdy se opět projeví skutečná lidská hodnota všech zúčastněných

Večer se propadl v noc a na chodbách lehátkového vozu se protlačovalo vlakem panstvo ke druhé večeři mezi panstvem, které přicházelo od první večeře. Vlak jel pomalým tempem vstříc měsíci, jihu, radosti, splnění něžných snů pod palmami za zlevněné hotelové ceny.

„Masa rozhoduje,“ poznamenal si právě Margolin, tak jako si poznamenal několik nápadů pod písmenem S jako „styl“, totiž: „Lehce, lehce! Publikum chce veselost! Povrch místo hloubky! Ovšem i napětí - z čeho ale vyplývá napětí, když ne z hloubky!“ A pozvedl pohled k dámě sedící proti němu, kterou už uvedl ve svých poznámkách pod písmenem O jako „osoby“, a přece už brzy ji měl nazývat „Dorničkou“, anebo dokonce svou Dorničkou“. Opětovala pohled, načež Margolin odvrátil oči na chodbičku a na vysokého plavovlasého mládence v džínech, s vousy a brýlemi, který tam mluvil - nikoli, hovořil - s pážetem ve světle modrém odění.

Jaká směšná novohornoněmčina! Povrchní, drsná, ale velmi účelná, takže Margolin si zase poznamenal pod S jako „styl“: „Používání takzvaného drsného stylu, stejně jako dialektových idiomů dodává barvu a atmosféru!“ A začal pátrat po takovéto barvě a atmosféře tím, že se odebral na chodbu k vousáči s brýlemi a koženou kazajkou.

Chvilku tam nerozhodně postával, potom se ale uklonil s ráznou rozhodností.

„Margolin, Bohumil.“

„Rozumím správně? Bohumil? Člověče, jmenujete se opravdu tak? To je přece úžasné!“ Blonďák zaváhal. „A Margolin? Není to...? Nebyl to...? Souhlasí, správně: ,Smrt a zkáza´. Docela divoká věc, ta knížka. To nejlepší v té ceně, co jsme tak měli.“

„Vždyť to taky byla dost divoká věc, ta válka. A nejlepší v té ceně, co jsme tak měli.“ „Až doposud,“ řekl bystrý mladík. A srazil potom světle žluté sandály. „Wundersam. Hrabě Wundersam. Ale můžete mi taky říkat krátce jenom Wunder. Máte taky tak sucho v krku?“

„Nic nám nedají,“ řekl Bohumil zarmouceně. „Už jsem byl předtím v jídelním voze, ale ten je plný.“

„Panebože, to bych chtěl taky být! Cestovní společnost, lehátkové vozy, slunný jih, samé staré báby a nic k pití! Jsem otrávený!“

„Otrávený?“ Bohumil byl nadšen. „Ale promiňte, když jste otrávený už teď, proč tady vůbec jste?“

„Musím, trestná výprava. ,Vzhůru s Wunderem za dětmi hospodářského zázraku do země cest hospodářského zázraku Itálie,' řekl šéf a já jsem řekl: ,To není moje parketa, šéfe!’ Ale co chcete, marky musejí souhlasit a veškeré trháky už jsou opotřebované. Koncentráky, Soraya, knížecí rody - to všechno už udělali ostatní. Ti dokážou během čtyř týdnů položit na lopatky šest až osm vrahů, a já potřebuju na jediného celý týden a to si ještě přitom můžu uběhat nohy."

„Ach tak,“ řekl Bohumil opatrně, „vy píšete?“

„To ne, já mluvím do magneťáku, ne, oni mluví, ne, oni mají mluvit, ale vždycky to nedělají, ty svéhlavičky. Kouzelné povolání, to vám povím. A vy..." S nedůvěřivým pohledem na zápisník v Margolinově ruce: „Vy snad opravdu píšete? Už zase něco nového?“

„Už zase - to je dobré! ,Smrt a zkáza', to bylo před dvanácti lety, tedy zapomenuto a odpuštěno. A peníze jsou už dávno pryč. A ted ... poznámky o typech, osobách, co tak člověk najde na takovém zájezdu. Vždyť je to zajímavé a moderní, masa v pohybu a v ní jednotlivec, opuštěný, osamělý.“

„Příjemnou zábavu! Anebo taky: Lovu zdar a hojnou

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A snad dokonce k sobě samým.

CHMELOVÁ, ELENA - ZBOJNÍK ROBIN HOOD

CHMELOVÁ, ELENA

ZBOJNÍK ROBIN HOOD
podľa starých anglických povestí a balád

Mladé letá, Bratislava, 1965
edícia Dobré slovo
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
66-124-65

beletria, literatúra stredoveká, knihy pre deti,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, ušpinené dosky, uvoľnená väzba

0,40 €

*zlaci*printer*

Zlé chýry sa rozletia rýchlejšie ako dobré. Zistil to i nottinghamský šerif na vlastnej koži, keď sa dopočul, že v celom grófstve sa z neho smejú. Zo dňa na deň sa nieslo ďalej, na aké drahé hody sa vybral do Sherwoodskeho lesa a akého chýrneho posla vypravil za Robinom Hoodom. A posmech mrzel pyšného šerifa aspoň tak ako tých tristo zlatých, čo nechal pri zbojníckej vatre. Nie div, že si potom deň i noc lámal hlavu, ako čím skôr chytiť Robina Hooda a ako dokázať všetkým, že on je ozajstným pánom v grófstve, keď zlodeja odovzdá katovi a jeho paholkom do rúk.

Na vtákov lepom, opakoval si neraz vo dne i v noci za bezsenných nocí, ale ako na Robina Hooda?

Až mu naveľa-naveľa zišlo na um, na čo smelého zbojníka iste navnadí. Na vlastné oči videl, akí výborní strelci sú Robinovi chlapci. Nuž usporiada tohto roku ešte pred jesennými hodmi veľké strelecké preteky v Nottinghame a sám odovzdá neobyčajne vysokú cenu víťazovi — zlatý šíp. Opovážlivec Robin Hood akiste vyjde z lesa a oprobuje šťastie. Šerifovi potom stačí, keď sa dobre prizrie najlepším strelcom — a iste medzi nimi nájde Robina Hooda alebo chlapcov z jeho družiny. Keď nie po prvý raz, podarí sa po druhý raz, ale teraz mu isto ani jeden zbojník neprekĺzne z Nottinghamu do Sherwoodskeho lesa.

Onedlho sa na všetky strany rozbehli nottinghamskí posli na koňoch a všade, v každom meste, v každej dedine, na každej samote i v každom hrade vyhlasovali, že v Nottinghame bude na svätú Margarétu veľká ľudová slávnosť so streleckými pretekami. Víťaz dostane od šerifa šíp z rýdzeho zlata.

Bola to udalosť nad udalosti. Meniny šerifovej ženy vždy oslavovali v Nottinghame, ale ľudová slávnosť dosiaľ v ten 40 deň nikdy nebola.

Onedlho sa novinu dozvedel i Robin Hood. Z krčiem a samôt sa všetky noviny vždy rýchlo dostali k jeho družine.

A tentoraz sa šerif nemýlil, dobre odhadol Robina. Ledva sa dozvedel o pretekoch a o zlatom šípe, hneď sa strojil, že sa i s najlepšími strelcami z družiny vyberie do Nottinghamu a bude bojovať o takú vzácnu odmenu.

— Nechoď, Robin, — napomínal ho Jack rozvážne, — už včera som u Čierneho diviaka počul o tých streleckých pretekoch. Má to byť klepec na teba a ty sa máš doň chytiť.

— Dobre vieš, že nechodievam s bubnom na zajace ako šerif. Nič sa teda neboj a radšej mi ako dobrý hospodár zaopatri dajaké švihácke šaty, akoby som prišiel rovno z Londýna. A pre chlapcov tiež voľačo súce.

Jack si len vzdychol, pokrútil hlavou a odišiel.

Deň pred slávnosťou putovali zo sherwoodských húštin do Nottinghamu žobraví mnísi, kotlári, kováči a všelijakí remeselníci. Ľudia, čo na ľudových veseliciach nikdy nechýbajú. Ale títo boli napodiv dobre ozbrojení, mocní, urastení a mladí. To bol však Robinov predvoj. Chlapci mali byť divákmi na streleckých pretekoch, a keby bolo zle, mali vysekať svojich druhov z nebezpečenstva, aj keby sa im sám čert do cesty postavil.

Napokon vyšiel z húštiny na cestu do mesta i tmavovlasý švihák s tmavou briadkou a s čiernou páskou cez oko. Sedel na gaštanovom koni a vo vaku mal nový belasý hodvábny kabátec, v mešci mu štrngotali zlatky. Odprevádzali ho dvaja panoši, ako sa patrilo na urodzeného mládenca. V Nottinghame sa najprv prezvedeli, kde je najlepší hostinec, tam sa občerstvili, oddýchli si a pýtali sa, kde to majú ísť na tú chýrnu veselicu a lukostrelecké preteky.

I svetaskúsený človek mal čo obdivovať na nottinghamskej streleckej slávnosti. Na veľkej lúke pod pošmúrnymi mocnými hradbami stála otvorená drevená tribúna pre urodzených pánov, zemanov a vznešených mešťanov. Šerifove miesto bolo kráľovsky vyzdobené červeným aksamietom a zlatom. Okolo celej lúky viali veselé farebné zástavky na počesť vznešenej patrónky dnešnej slávnosti.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ale kameň klesol, zarástol machom, nápis na ňom dávno nevidno a mikto by dnes o Robinovi Hoodovi a jeho veselej družine nevedel, keby všade po celom Anglicku dobrí ľudia od dávnych čias dodnes nerozprávali svojim deťom a detným deťom o sherwoodskom zbojníkovi Robinoci Hoodovi.

SLIACKY, ONDREJ - KRÁSNA MODRÁ MUŠĽA

SLIACKY, ONDREJ

KRÁSNA MODRÁ MUŠĽA

Mladé letá, Bratislava, 1977
ilustrácie Ján Dressler
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
66-042-77

beletria, knihy pre deti, próza krátka, poviedky,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 212 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 €

*zlaci*

Kniha detských etud Ondreja Sliackeho Krásna modrá musia bude iste príjemným čitateľským prekvapením v domácej tvorbe so súčasným detským hrdinom. Pretože jej detské postavičky, túžiace po priateľstve a porozumení, ale najmä často po nejestvujúcom rodinnom šťastí, objavujú sa tu v citlivo, až dojímavo obnažených podobách, v situáciách, v ktorých je ich „malý svet“ ohrozený. Pravda, niektorí Sliackeho hrdinovia a hrdinky sú vlastne duše smutné, život ich pripravil neraz o najzákladnejšie ľudské hodnoty, ale u autora zmôžu sa práve oni na oslobodzujúci čin alebo čo len na gesto dobrej vôle.

V tom sa skrýva hlboký zmysel tejto knižky, príťažlivej práve v autorovom úsilí byť vidiaci, kde býva aj v literatúre pohodlnejšie tváriť sa slepý. A v tom je i nevšedná sila Krásnej modrej mušle, ktorej čitateľský úspech mal by byť nesporný.

Andrejko

Keď sme sa s mamou presťahovali k novému otcovi, v prvých dňoch som sa nepohla od nej ani na krok. Spočiatku nehovorila nič, len raz večer to už nevydržala a okríkla ma: „Preboha, dievča, to sa mi musíš stále pliesť pod nohy?“ Urazila som sa, pretože mama dobre vedela, prečo sa jej tak držím.

„Čo si už nenájdeš nejakú robotu,“ zvýšila hlas. Rozplakala som sa a vybehla z kuchyne. Hneď mi zišlo na um, že zájdem k starkej, ale keď som si predstavila, ako spustí to svoje „ty sirôtka moja malá“ a bude bedákať a zalamovať rukami, zostala som na dvore. Podišla som len ďalej od vchodu a sadla si na kameň pod veľkú hrušku.

Ešte stále som plakala, hoci ma už začínalo mrzieť, že som sa tak zhodila pred otcom. Lenže či ja za to môžem? Vidím smutný film, plačem. Počujem, že niekto z triedy ochorel, už mám slzy v očiach. Stratím korunu, a rumádzgam, že ma nevie nikto utíšiť. Najhoršie je, že ma schytí plač, a ani neviem prečo. Už som sa chcela na to spýtať aj mamy, ale keď som videla, ako len lieta, aby všetko stihla, nepovedala som nič. Zato som sa zdôverila starkej:

„To prejde, sirôtka moja malá, to prejde,“ chlácholila ma starká svojím mäkkým hlasom. „Keď som mala toľko rokov čo ty, ja som sa zas len smiala. Mama s otcom boli už z toho celí zúfalí, dávali mi piť agátový kvet i šalviu, jesť cesnak aj med, ale nič nepomáhalo. Len som sa smiala a smiala. Až raz to otca dohnevalo a schytil remeň a zmlátil ma, že som si tri dni nemohla poriadne sadnúť. Ale ani to nepomohlo. Prešlo to akosi samo. Ani som nevedela kedy a ako.“

„Lenže mne sa nechce smiať. Mne je pre všetko do plaču, starká,“ povedala som, a už som sa aj rozplakala.

„To prejde, sirôtka moja malá, to prejde,“ zopakovala starká a mne bolo akosi dobre, aj keď som plakala.

No teraz neplačem len tak. Plačem od hanby, že ma mama okríkla pred „otcom“. Hoci ja, hus husovitá, nemusela som hneď ukázať, aká som hysterka.

Na dome vrzli dvere a vyšiel otec. Zatušila som, že ide po mňa, preto som si rýchlo utrela vreckovkou tvár. No práve vtedy ma pochytila akási mrzutosť, ktorá urobí zo mňa vždy odpornú žabu. Otec ma zaiste zavolá dnu, no ja len myknem plecom, a pritom mi bude robiť dobre, keď bude stáť nado mnou a nebude vedieť, čo so mnou.

Lenže som sa zmýlila, pretože otec za mnou nešiel. Oprel sa o zárubňu dverí a zapálil si cigaretu. Ako fajčil, díval sa do záhrady, no vedela som, že ma nevidí, lebo nado dvermi svietila silná žiarovka. A tak som sa naňho dívala ja, prezerala si ho celého od hlavy po päty a zrazu som pochopila, že sa naňho nemôžem hnevať.

„Od soboty ho volaj otec,“ povedala mi mama tri dni pred svadbou. „Ale prosím ťa, urob to.“

Nebolo ma treba prosiť. Môj budúci otec sa mi celkom páčil, aj keď pravdu povediac, predstavovala som si ho celkom ináč.

„Vieš, aký by mal byť?“ povedala som raz mame, keď sme ležali v posteliach. „Štíhly, s vráskami okolo očí a mlčanlivý.“

Mama ma počúvala, počúvala, a potom sa začala smiať.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nevidela som ho, len som cítila, že je pri mne, a bolo mi odrazu, akoby z nášho domu spúšťali čiernu, smútočnú zástavu.

SIENKIEWICZ, HENRYK - V PÚŠTI A V PRALESE

SIENKIEWICZ, HENRYK

V PÚŠTI A V PRALESE
(W pustyni i w puszczy)

Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Dobré slovo
preklad Mikuláš Stano
ilustrácie Radomír Kolář
1. vydanie (v Mladých letách), 30.000 výtlačkov
66-037-66

beletria, román, dobrodružné,
312 s., slovenčina
hmotnosť: 505 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

predané  *unk*belx-pol*

*zlaci*belx-pol* DAROVANÉ EGJAK

Staško učil Kaliho aj strieľať z pušky remingtonky a toto učenie šlo ľahšie než katechizmus. Po desaťdňovom strieľaní do cieľa a do krokodílov, ktoré spávali na pobrežnom piesku pri rieke, mladý černoch zastrelil veľkú antilopu pufu, potom niekoľko arielov a konečne diviaka ndiri. Ale toto stretnutie len-len že sa neskončilo takou nehodou, aká sa prihodila Lindemu, lebo ndiri, ku ktorému sa Kali po výstrele nepozorne priblížil, sa strhol a vrhol sa na neho s chvostom, postaveným hore. Kali odhodil pušku, utiahol sa na strom a sedel tam dotiaľ, kým krikom neprivolal Staška, ktorý našiel diviaka už neživého. Na byvoly, levy a nosorožce Staško ešte nedovolil chlapcovi poľovať. Do slonov, ktoré sa večerami prichádzali k rieke napojiť, ani on nestrieľal, lebo sľúbil Nele, že nikdy nezabije ani jedného.

Ale keď ráno alebo v popoludňajších hodinách uzrel ďalekohľadom dolu v džungli pasúce sa stáda zebier, byvolov, arielov alebo skackajúcich kôz, brával Kaliho so sebou. Pri týchto vychádzkach sa často spytoval na národy Va-himov a Samburov, s ktorými sa rozhodne museli stretnúť, ak chceli ísť na východ k brehu oceána.

— Kali, či vieš o tom, — spýtal sa raz, — že za dvadsať dní, a na koňoch ešte aj skôr, mohli by sme sa dostať do tvojho kraja?

— Kali nevie, kde bývať Va-hima, — odpovedal mladý černoch, smutne potriasajúc hlavou.

— Ale ja viem, bývajú na tej strane, odkiaľ ráno vychádza slnko, nad akousi veľkou vodou.

— Hej, hej! — zvolal prekvapený a natešený chlapec. — Baso Narok! To je po našsky veľká a čierna voda. Velký pán vedieť všetko.

— Nie, lebo neviem, ako by nás prijali Va-himovia, keby sme k nim prišli.

— Kali by im kázať padnúť na tvár pred velkým pánom a pred dobrým mzimu.

— A poslúchli by ťa?

— Otec Kaliho nosiť kožku leoparda a Kali tiež.

Staško pochopil, že to znamená, že otec Kaliho je náčelníkom a on je najstarším z jeho synov a budúcim vládcom Va-himov.

Spytoval sa teda ďalej:

— Hovoril si mi, že bieli cestovatelia boli u vás a že starší ľudia sa na nich pamätajú?

— Áno, a Kali počul, že mali na hlavách mnoho plátna.

„Ach!“ pomyslel si Staško, „teda to neboli Európania, ale Arabi, ktorých černosi pre ich jasnejšiu pleť a biely odev pokladali za belochov.“

Ale keďže sa Kali na nich nepamätal a nemohol mu dať o nich nijaké presnejšie vysvetlenie, Staško mu dal inú otázku.

— Nezabili Va-himovia nikoho z tých bielo odetých ľudí?

— Nie. Va-hima, ani Samburu to nemôžu urobiť.

— Prečo?

— Lebo oni hovorili, že keby ich krv vsiaknuť do zeme, prestalo by pršať.

„Som rád, že tomu veria,“ znova si pomyslel Staško.

Potom sa ešte spýtal:

— Šli by Va-himovia s nami až k moru, keby som im sľúbil veľa plátna, korálkov a pušiek?

— Kali ísť a Va-hima tiež, ale veľký pán najprv podmaniť Samburu, ktorí sú na druhej strane vody.

— A kto je za Samburu?

— Za Samburu nebyť hora, tam je džungľa a v nej levy.

Tým sa skončil rozhovor. Staško čoraz častejšie myslel teraz na veľkú cestu na východ, nezabúdajúc, čo hovoril Linde, že možno sa tam stretnú s Arabmi z pobreží, obchodujúcimi so slonovinou, ba aj s misijnými výpravami. Vedel, že taká cesta bude pre Nelu ďalším radom strašných námah a nových nebezpečenstiev, ale 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Po tejto poslednej ceste mladí Tarkowskovci vrátili sa do Európy a so Staškovým šedivým otcom navždy sa usadili v Poľsku.

ŁUBIŃSKI, SŁAWOMIR - BALADA O JANUŠKOVI

ŁUBIŃSKI, SŁAWOMIR

BALADA O JANUŠKOVI
(Ballada o Januszku)

Smena, Bratislava, 1987
edícia Eva (102)
preklad Miroslava Wlachovská
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
073-064-87 BOJ

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 361 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Románom Balada o Januškovi si Slawomir Lubiński získal v Poľsku veľkú popularitu a uznanie. Jeho prvotina sa razom v ankete časopisu Nowe Ksiaźki umiestnila medzi desiatimi najúspešnejšími knihami roka a vzápätí sa s prekladom tejto knihy oboznámili čitatelia vo viacerých socialistických krajinách. Úspech Lubińského knihy vyplýva do značnej miery z jej rozprávačskej a kompozičnej prirodzenosti. Autor, ktorý nemá za sebou veľké literárne skúsenosti, intuitívne siahol za tým, čo vždy robilo literatúru veľkou a príťažlivou. Prostriedkami realistického monológu hovorí o životných a psychických peripetiách matky v jej vzťahu k okoliu a synovi. Geňa Smoliwasová je prostá a nevzdelaná žena, dojímavo a sugestívne rozpráva svojským jazykom mlčanlivému poslucháčovi, obhajcovi jej syna, svoj smutný príbeh, v ktorom jej neposkytol syn ani záblesk radosti. Je to rozprávanie neľútostné voči sebe i synovi. Rekapituluje svoj život, hľadá chybu, ktorá spôsobila jej i Januškovo nešťastie. Sama jednoznačné vysvetlenie nenachádza a neuvedomuje si, že ono ani nemôže byť jednoznačné. Lubińského nezvyčajný debut je myšlienkovo i jazykovo zaujímavý experiment; núti každého čitateľa zamyslieť sa nad nesentimentálnou, ale hlboko zaslepenou materinskou láskou. Každého z nás obklopuje dobro i zlo, každý človek musí nájsť cestu, ako žiť medzi ľuďmi a s nimi. Román Balada o Januškovi ukazuje jednu takúto cestu, nie najlepšiu: a stáva sa tak varovaním pre nás všetkých.

Zutekaj stadeto, kým máš silu v nohách. Oni sú už pod parou a aj tebe môže po dnešných udalostiach vodka rýchlo stúpnuť do hlavy. Vidím aj to, že oni, jak všetci ožratí, nielenže majú chuť na ďalšiu pijatiku, ale aj na čosi druhé. Dom to bol moderný, murovaný, len záchody boli po starom na dvore pod hruškou. Dobrovolne ma odtiaľto nepustia, pomyslela som si, musím na to podfukom. Tak sa teda celkom nápadne, aby všetci videli, zdvíham zo stoličky a mierim k dverám.

- Kamže, kam, - volá Śledź. - Od dnešného dňa si naša spoločná žena. Kvietoček náš opustený na zelenej lúke.

Ešteže čo, myslím si, to by mi tak ešte chýbalo, ešte k tomu s takými sopliakmi. A hovorím Śledźovi:

- To je predsa jasná vec, že to tu treba trochu upratať, kým sa vaša žena vráti z Varšavy.

- Sadaj, — hovorí Śledź. - Už nebude nijaká žena. Koniec.

- Pán Śledź, - hovorím a chce sa mi smiať, že je zrazu po tej vodke taký smelý, — mám slabé zdržiaky. Len čo vypijem trochu alkoholu, musím na stranu. Ja sa hneď vrátim.

Vyšla som na ulicu, prešla som pár krokov a hovorím si: Smoliwasová, odkrúť si ty dneská sestry Burakowské. Šak tie nevedia, ani na jakom svete žijú, a nie ešte, jaký je deň a hodina.

Ani tam som nemala moc roboty, trochu poumývať, prach poutierať, jeden koberček a dva staré behúne vyprášit’ a nakoniec prebehnúť handrou po dlážke. Sestry Burakowské sa ma ani nepýtali, prečo som prišla k nim o dva dni skorej, a nie podľa dohodnutého termínu. Hladkali kocúra, ktorý bol vypasený jak sviňa, sedeli vedľa seba v kreslách a štrikovali. Obidve kreslá už boli staré a pĺzla z nich srsť jak z prašivého zvieraťa.

- Pani Smoliwasová, - ozvala sa tá, ktorej hovorili Zuzka, - snažte sa to rýchlo zvládnuť, na dneská máme moc zaujímavé spomienky.

A tá, ktorú volali Duška, sa ozvala takými slovami:

- A ešte jaké, šak uvidíte.

Aj ja mám spomienky, pomyslela som si, ale také, že by sa vám pred očami zatmelo.

Rýchlo som upratala kuchynku, nanosila som im do plechového kotla vody do zásoby, vyprášila som, čo som mala vyprášiť, a vytrela som dlážku. Potom som uvarila čaj, ponalievala do pohárov a odniesla im ho do izby.

- No tak, - ozýva sa tá staršia, Zuzka, — Duška, začnime hádam od toho, jak k nám pricestoval pán Hypolit a hral s naším tatuškom karty.

-To tak nebolo, Zuzka, - hovorí Duška, — šak keď pán Hypolit pricestoval, hneď ráno sa vybral s tatuškom do lesa.

- Som staršia, Duška, tak aj pamätať si musím viacej. Najprv pán Hypolit hral s tatuškom karty a až na druhý deň išli na poľovačku.

- Keď nechceš, - povedala Duška, - ja nemusím povedať ani slovo. Ty mi na každom kroku hádžeš polená pod nohy.

- Ojej, Duška, — povedala Zuzka, — to predsa neni nijaký dôvod ani príčina na urážku. Vyprávaj, jak sa ti zachce. My si to s pani Smoliwasovou vypočujeme.

-Teda bolo to tak, — ozýva sa Duška. — Pán Hypolit hovorí: „Slečna Duška, ste jak tá nádherná ruža, jak ten prekrásny kvietoček, ktorý vám hneď vložím do vašich rúčok.“

- Ojej, Duška, - hlasitým smiechom vybuchla Zuzka, - prosím ťa pekne, ďalej, také je to smiešne!

-Teda jak sa pán Hypolit sklonil, aby odtrhol kvietok, - povedala Duška, — a odovzdal mi ho jako dáme svojho srdca, čosi prasklo. Pán Hypolit vtedy úplne očervenel a hovorí: „Prepáčte, prosím, musím sa vzdialiť, lebo v mojej garderóbe došlo k závažným zmenám.“

- Duška, pán Hypolit bol predsa bez najmenších pochybností a bezvýhradne zamilovaný do mňa.

- Zuzka, ty si už naozaj nič nepamätáš? Mám to predsa v pamäti, jako keby to bolo včera.

Nemohla som už tie ich sprostosti ďalej počúvať. Tak som teda vstala a hovorím:

- Prepáčte, dámy, ale doma mám moc roboty a musím sa s vami rozlúčiť. Chystám syna na cestu. Bude chodiť do školy na strojnícku priemyslovku v druhom meste, ďaleko odtiaľto.

- Cesty, - povedala Zuzka. - Duška, pamätáš, cudzina, Paríž?

Vykladám vám to všetko preto, aby ste lepšie poznali ten môj na kúsky roztrhaný život. Stále je tu ktosi druhý, a zas iná

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Ulica bola opäť pustá.

FOCH, VÁCLAV - BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG ČESKOSLOVENSKÉ REPUBLIKY I.

FOCH, VÁCLAV

BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG ČESKOSLOVENSKÉ REPUBLIKY I.
Literární tvorba z roku 1946 vyjma noviny a časopisy
Díl I. tvorba česká

Národní a uiversitní knihovna, Praha, 1947
Odborový svaz knihkupců a nakladatelů, Praha, 1947

bibliografia
590 s., čeština
hmotnosť: 1035 g

mäkká väzba
stav: dobrý, prasknutá lepená väzba

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-2-9*

FOCH, VÁCLAV - BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG - LITERÁRNÍ TVORBA Z ROKU 1938 VYJMA DÍLA PERIODICKÁ

FOCH, VÁCLAV

BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG - LITERÁRNÍ TVORBA Z ROKU 1938 VYJMA DÍLA PERIODICKÁ

Národní a uiversitní knihovna, Praha, 1939
Svaz knihkupců a nakladatelů, Praha, 1939

bibliografia
658 s., čeština
hmotnosť: 1143 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-2-9*

SEZNAM KNIH, MAP, OBRAZŮ, ČASOPISŮ A HUDEBNIN VYDANÝCH NÁKLADEM ČLENŮ SVAZU KNIHKUPCŮV A NAKLADATELŮ Č.S.R. 1926

SEZNAM KNIH, MAP, OBRAZŮ, ČASOPISŮ A HUDEBNIN VYDANÝCH NÁKLADEM ČLENŮ SVAZU KNIHKUPCŮV A NAKLADATELŮ Č.S.R. 1926

Svaz knihkupcův a nakladatelů Č. S. R. 1926

bibliografia
204 s., čeština
hmotnosť: 279 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-2-9*

PROKŮPEK, VÁCLAV - ZAKRYTO SLZAMI

PROKŮPEK, VÁCLAV

ZAKRYTO SLZAMI
Román psaný v letech 1933 - 36

Novina, Praha, 1937
edícia Hlasy země (10)
obálka František Podešva

beletria, román, dedikácia autora, podpis autora
192 s., čeština
hmotnosť: 302 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, dedikácia a podpis autora s vročením

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*

Nový román Václava Prokůpka nemění příliš dosavadní profil tohoto epika drobných lidí, typických osudů venkovského člověka, jeho prírody i zvířat, ale přece přináší některé nové stránky motivické a výrazové. Tento nový román je románem dvojí lásky: lásky k zemi a lásky k ženě. Bolestný svár oněch lásek naplňuje celé dílo, láska k ženě vítězí až do nadlidské obětovnosti. Mladý rolník Zeman obětuje všecky úspory pro zdraví své mladé ženy Marie, obětuje i kusy polí, jež těžce získal jeho otec, žijící ještě s ním na výměnku, obětuje vše se zatvrzelou urputností, chtěje tak zvítězit svou vůlí, vyrvat ženu, jež je mu kusem, ne-li smyslem života, blížící se smrti. Usiluje o to i tehdy, když všecko kolem je přesvědčeno o naprosté marnosti těchto obětí. A do tohoto jemného románového přediva milostné písně o hrdinské obětovnosti je vsazen kus poesie přírody, lásky k práci, lásky ke koním, té typické Prokůpkovy lásky. Vystupuje tu celá venkovská příroda a skutečnost, hlavně bolestná skutečnost sociální posledních let: zadlužení chalup a statků vydaných v šanc handlířské spekulaci, všecky typické bolesti selského života. Svěže je zachycen formanský život na vsi. Děj jde melancholicky vpřed, pln tesknoty a k tomu je úměrný i výraz: plný teskného ladění a podbarvený lyrickým dojetím.

Čas senoseče minul bez dešťů. S navečerem se nad západními lesy kupila mračna, stavěla se do temných hradů, ale přinesla jen spěch, nikoliv dešť. Sena byla už pod střechami a ani teď, když se už mladičkým otavám chtělo nové vláhy, proroci počasí nevěštili nic dobrého. Všechna země prudce vysychala, obilí ztrácelo zdravou zeleň, rychle začalo blednout a žloutnout. Špatná naděje pro rolníky, dvojnásob špatná v kraji, jehož vyschlá pole se vzpínají ve své žízni k nebesům. Starost o úrodu i píci rostla stejně prudce, jako začaly houstnout procesí žen ke studánkám, kam chodí pro vodu.

V Hlaholci je jen jedna taková studánka, v Hartmanově stráni. V její blízkosti tenkrát za války zakopali hlaholský zvon. U ní se teď, když voda v domácích studních klesala až ke dnům, scházely hlaholské ženy zrána, před polednem a krátce před stmíváním. Nebyly by to hospodyně, kdyby aspoň chvilinku nepostály a neřekly si, co je nového. Kdo se bude vdávat, koho si má brát Andula Brusáková a za kým chodí Koudelův Janek; a letos se tu hodně povídalo o mladé hlaholské selce. Žádná z hospodyň nedovedla porozumět, že slečna z městské kanceláře se dovedla vdát na zastrčenou ves, do dřiny a plahočení. Spíše to bývalo obráceně. Každá vesnická dívka nepřestávala pošilhávat po ženichu z města, ať byl jaký byl. Mladá selka už dlouho přímo seděla v myšlenkách všech chalupnic. Věru, její zjev k tomu vábil a víc ještě všechno její počínání. Zahrádka pod oknem mluvila zcela jasně o její lásce ke květinám. Snad ani jednou nepřišla z města, aby nepřinesla nové sazeničky a semena i cibule květin. Dříve to býval kouteček, plný kopřiv, už i křen tady bujel i pampelišky i babí hněv, jehož hlavičky se zrovna lepily na každého, kdo tudy prošel. A teď? Podívejte se! Květy svítí i rudnou po záhoncích, nejvíce na tom uprostřed, ten má podobu kruhu, a to je podoba prstenu, který ji sem přivedl.

A podívejte se Zemanovům do oken, kdykoliv jdete okolo! Jsou plničká pelargonií a begonií, roubení oken lemují laskavce. I selská jizba za nimi se změnila, ze všeho, co bylo u Zemanů, zbyl jen kříž uprostřed čelní stěny a po jeho stranách obraz Ježíše Krista a Panny Marie.

Podívejte se však za Marií i dál, do dvora i po celém stavení. Už ne jen před velkým svátkem, na Bílou sobotu, před poutí nebo před posvícením, Zemanův dvůr má zůstat navždy čistý. 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A stařičkých výměnkářů.

BILIŃSKI, WACŁAW - NEHODA

BILIŃSKI, WACŁAW

NEHODA
(Wypadek)

Pravda, Bratislava, 1988
edícia Maják
preklad Dana Holáková
prebal Adela Jakabová
1. vydanie, 8.000 výtlačkov

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované

*zlaci*

Autonehoda — pre päť ľudí otázka života a smrti. Na tomto pozadí sa ako v spätnom zrkadle vynárajú osudy účastníkov nehody so smrteľnými následkami z celkom iného zorného uhla. Pri nemocničnom lôžku jedného z účastníkov — ťažko raneného vysokého ministerského pracovníka — sa zíde bývalá aj terajšia manželka, dávny priateľ a spolubojovník, kolegovia. Pohľadmi do minulosti hodnotia svoje postoje a konanie: vychádza najavo nadšenie i ľahostajnosť, čestnosť i bezcharakternosť jednotlivcov, predstavujúcich starú aj mladú generáciu. Takouto konfrontáciou autor odhaľuje zložitosť života súčasného človeka, ktorý by mal za každých okolností ostať verný mravným princípom.

Bilińského román zo súčasnosti čerpá z atraktívneho prostredia zahraničného obchodu, ponúka čitateľovi zaujímavý dynamický dej a napokon mu necháva priestor aj na vlastné úvahy.

WACLAW BILIŃSKI (1921), súčasný poľský prozaik, dramatik a scenárista, sa v svojej tvorbe orientuje na závažné spoločenské témy. Ako jeden z generácie autorov, ktorých vedomie a umelecký postoj formovala vojna, debutoval vojnovým románom Šiesta batéria (Szósta bateria, 1951) a vojnovej tematike ostal verný aj v ďalších románoch: Boj (Bój, 1954), Leto po vojne (Lato po wojnie, 1960), Ceny a vyznamenania (Nagrody i odznaczenia, 1969) a Osud a štipka šťastia (Los i lut szsześcia, 1971), za ktoré bol vyznamenaný viacerými cenami. Neskôr sa venuje problematike budovania krajiny a zmenám v myslení ľudí poznamenaných vojnou. Najvýznamnejším románom z tohto obdobia je Nehoda (Wypadek, 1976) odmenený v literárnej súťaži vypísanej k 30. výročiu PĽR. Vzťahom rodičov a detí sa Biliński venuje v románe Ikony (Ikony, 1979).

Zarychta sa prebral, vrátil sa do nemocničnej skutočnosti. Rozhliadol sa okolo seba. V pološere pod sivými stenami na starých, na žlto natretých lavičkách sedeli muži i ženy, vo vzduchu čpel zápach prepoteného šatstva, schnúceho po daždi. Aká to úbohosť, striaslo ho. A neporiadok. Okolo neho prešla mladá sestrička, chcel ju zastaviť, spýtať sa na riaditeľa, ale nevšimla si ho, možno naschvál. Na dverách zazrel nápis Prijímacia kancelária. Vošiel bez zaklopania a ostal stáť pred mladou lekárkou, ktorá vyšetrovala polonahého uplakaného chlapca.

- Kde nájdem riaditeľa? — spýtal sa.

Lekárka na neho nahnevane zazrela.

- Von, prosím! - vybuchla. - Neviete čítať?

To bol svet zvláštnych zákonov, vládli tu ľudia v bielych plášťoch. Zarychta poznal ich zvyky zo svojho pobytu v nemocnici, luxusnej v porovnaní s touto úbohou dierou.

Vyšiel von, až za dverami si všimol druhý nápis Nepovolaným vstup zakázaný. Áno, tu platia iné pravidlá, iné ako tie, na aké je zvyknutý svet zdravých.

Po strmých a úzkych schodoch vyliezol na prvé poschodie, prešiel niekoľkými tmavými chodbami vyloženými linoleom a s úľavou konečne objavil dvere do sekretariátu. Vošiel dnu a bez vyzvania si sadol na stoličku pred písacím stolom. Tu bolo krajšie. Na okne stáli kvety. Na stene visel veľký farebný kalendár, ktorý vydal v angličtine na reklamné účely Agrostroj.

Sekretárka, staršia sivá pani, bola zvyknutá, že ľudia sem prídu z posledných síl a podobne ako on padnú na stoličku. Bez náznaku prekvapenia na neho pozrela.

- Som Zarychta, ak vám to niečo hovorí, - povedal. - Leží u vás môj... - zaváhal, - môj kolega Barycki...

- Tá nehoda?

- Áno. Kvôli tomu som sem pricestoval. Chcem hovoriť s riaditeľom nemocnice.

- Je v operačnej sále.

- Chcem vidieť Baryckého, - povedal.

- Práve ho operujú.

Pozrel von oknom. Bolo odtiaľ vidieť pseudogotický kostol a za ním pole, na ktorom stáli stovky červených kultivátorov. Ešte nepostavili sklad? prekvapil sa v duchu. Tu v tomto mestečku plynie čas pomalšie ako vo Varšave. Koniec koncov aj vo Varšave je to kadejaké, vzdychol si, budujú magistrály, ale ústredné kúrenie v našom dome poriadne nefunguje už takmer päť rokov.

Pomyslel si to a hneď sa prichytil pri tom novom zvrate: budujú. Oni. Vždy myslel: budujeme. My. A presnejšie: ja. A teraz odrazu: oni. Kto sú to tí oni? Aká anonymná sila, čo vždy robí chyby? Dážď zosilnel, narážal do okien, ponuré a skľučujúce počasie. Zarychta si prešiel rukou po krátko ostrihaných vlasoch, boli vlhké. Staršia pani si všimla ten pohyb.

- Zoblečte si kabát, máte ho mokrý, - povedala. - Ak chcete počkať na výsledok operácie, odprevadím vás do čakárne. Už je tam niekoľko ľudí z Varšavy.

Zarychta sa na chvíľu prestal kontrolovať, čo vraví, a vzdychol.

- Úbohá je táto vaša nemocnica. - Okamžite pocítil spoluzodpovednosť. Oni či my. Oni či ja. Koľko chybných rozhodnutí urobil v priebehu tých rokov? Veď predsa vždy chcel povzniesť svoju krajinu. Len to chcel. Nenávidel baraky, provizórium, biedu. Jeho nenávisť bola opodstatnená, dobre si pamätal kyslastý zápach zatuchnutých pivníc, v ktorých vyrastal. Medzi tými pivnicami a obyčajným dvojizbovým bytom je hádam väčší rozdiel ako medzi touto malou nemocnicou a luxusnou, ministerskou nemocnicou. Dala sa tá vzdialenosť preskočiť skokom jedného pokolenia? Vždy sa mu zdalo, že poľskú biedu možno odstrániť len vtedy, keď sa zabudne na každodenné potreby. Že je nevyhnutné zúfalé úsilie. Asketické odriekanie. Nikto nám nedá nič zadarmo. Sme odkázaní na vlastné sily. Musíme si utiahnuť opasok. O tom bol do hĺbky duše presvedčený.

Keďže ho v poslednom čase často trápila neistota, spýtal sa jediného skutočne blízkeho a oddaného človeka -Vandy.

- Čo si myslíš, ale úprimne, veď si múdra a poznáš moje názory, z čoho vyplynulo, že som tak zle odhadol situáciu,

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Bolo mu tak, akoby opäť pozeral na svoj život.