ORDÓDY, VILIAM - STOPERCENTNÉ ALIBI

ORDÓDY, VILIAM

STOPERCENTNÉ ALIBI

Videopress MON, Bratislava, 1989
ilustrácie Karol Zemanovič
obálka Igor Rehánek
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
ISBN 80-85180-02-2

beletria, próza krátka, detektívky,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 157 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Násilník

Bol máj, lásky čas, navyše nedeľa. Jarné slnko už privábilo na brehy okolitých jazier a štrkovísk množstvo bronzuchtivých obyvateľov. Silvester Anda naštartoval motocykel a urobil si výlet do okolia Bratislavy. Závistlivým pohľadom skúmal opaľujúce sa mladé dvojice. Mysľou mu prebehol okrídlený žartovný výrok: „Každý má niekoho, iba ja som ženatý“. Navyše sa zlostil, že má manželku vo vysokom stupni ťarchavosti, s ktorou je len oštara. Ešte že som použil vierohodnú zámienku, ako sa dostať z domu, - utešoval sa pri pohľade na skupinku dievčat.

Dlho sa však pri jazere nezdržal. Zapol si koženkovú bundu, nasadil tmavé okuliare a pridal plyn. Vedel, že blízko pláže, kde je veľký pohyb ľudí, nemá šance na uskutočnenie nekalého zámeru. Vydal sa hľadať vhodnejšie miesto. Obišiel ďalšie jazero v nádeji, že v niektorom vzdialenejšom kúte nájde ženu samotárku, ktorá mu bude po vôli. Nemal šťastie, ale nevzdával sa. Bol rozhodnutý dosiahnuť svoj cieľ za každú cenu. Vybral sa poľnou cestou smerom k najbližšej dedine. Pri mŕtvom ramene Dunaja na chvíľu zastal a blatom trochu zamazal štátnu poznávaciu značku dopravného prostriedku. (Vlastnú predvídavosť si neskôr pochvaľoval, a trik zopakoval viackrát).

Pri križovatke poľnej cesty na chvíľu zaváhal, ktorým smerom sa pustiť. Dilemu vyriešil zvuk blížiacej sa babety. Chcel už pokračovať v jazde na druhú stranu, keď zbadal, že na malom motocykli sedí žena. Rozhliadol sa a bleskovo zvážil situáciu. Zdalo sa mu, že okolie je opustené a okrem nich dvoch nie je nik nablízku. Dobehol neznámu, zastavil ju, potom prekvapenú ženu násilím zatiahol do porastu vedľa cesty. Zvalil ju na zem a jednoznačným spôsobom jej dal najavo svoj úmysel. Prepadnutá sa bránila a v nešťastí mala aj šťastie. Niekto prichádzal, a tak útočník radšej zdupkal.

Keď postihnutá na obvodnom oddelení VB hlásila pokus o znásilnenie, ešte bola v psychickom šoku. Nečudo, že jej výpoveď nebola celkom jasná.

Major Oto Havel, jeden z príslušníkov, ktorému prípad pridelili, si podrobne prečítal zápisnicu a lakonicky poznamenal: - Opis páchateľa síce máme, ale podľa neho by sme mohli zadržať hádam každého tretieho mladého muža. Len uvážte, vek asi dvadsaťpäť rokov, kožená bunda, texasky, slnečné okuliare.

- Je tam ešte aj motocykel a prilba, - dodala kapitánka JUDr. Anna Kostková, vyšetrovateľka Správy ZNB.

- Áno, ale poškodená si nielenže nezapamätala štátnu poznávaciu značku, no nemá ani tušenia, o aký motocykel išlo. A vieš, aké je dnes módne vlastniť tieto čertovské mašiny, - replikoval nazlostene major.

- Navyše, - dodal, - páchateľ nemusí byť ani z blízkeho okolia. Nemôžeme dokonca vylúčiť ani fakt, že to môže byť cudzinec. Hľadáme ihlu v kope sena.

O dva mesiace na obvodné oddelenie VB prišli dve ženy a pobúrenevyrozprávali, že cestou domov sa pri nich pristavil motocyklista, ktorý sa nehanebne a provokačne obnažoval.

- Nie, nenapadol nás, len sa chvíľu predvádzal, potom nasadol na mašinu a odfrčal. Aké bolo číslo a značka motocykla? - Žiaľ, nevšimli sme si, ale, - dodala po chvíľke rozmýšľania mladšia zo žien, viem, že mal červenú prilbu.

- V prvom prípade to bol pokus o znásilnenie, teraz iba prejav exhibicionizmu. Tí nezvyknú znásilňovať... Nemôžeme však vylúčiť, že ide o tú istú osobu, čo nasvedčuje nielen lokalita, ale aj motocykel, - rozmýšľala nahlas vyšetrovateľka a neodpustila si poznámku na slabú pozorovaciu schopnosť svedkýň, ktoré nevedeli o dopravnom prostriedku páchateľa povedať nič, čo by sa dalo využiť. Keby na ich mieste bol muž, - dodala,

- iste by si pamätal nielen značku či kubatúru, ale hádam aj to, či sa chróm leskol alebo nie.

- To síce určite, ale toho sa asi nedožijeme, že mužov budú obťažovať amazonky uháňajúce na motocykloch, — usiloval sa o vtipkovanie major Havel.

Vtedy ešte ani jeden z dvojice kriminalistov netušil, že čoskoro budú mať výpovede ďalších očitých svedkov, hneď štyroch dievčat. (Hoci ani ich svedectvo neobjasnilo trestný čin.)

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Príslušníci postupne zaistili aj ďalších páchateľov rozsiahleho gangu, ktorých súdili (Tomíčka v neprítomnosti, lebo medzitým sa mu podarilo emigrovať) za štrnásť rozličných trestných činov.

KRNO, MILOŠ - MODROOKÁ ZEM

KRNO, MILOŠ

MODROOKÁ ZEM

Pravda, Bratislava, 1980
prebal A. Bartošová-Pelikánová
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
75-077-80

beletria, román,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 309 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Zaslúžilý umelec MILOŠ KRNO, narodený roku 1922, vstúpil do literatúry ako básnik. Je autorom niekoľkých zbierok poézie a prekladov poézie. Neskôr sa však začal venovať iba próze, čiastočne aj filmovému scenáru. Bol aktívnym účastníkom Slovenského národného povstania, a preto často čerpá z vojnového obdobia a zobrazuje ľudí v napätých, dramatických situáciách. Tematika Slovenského národného povstania a mravné postoje ľudí v ňom sa zjavujú v knihách poviedok Viadukt, Živiteľka, Kým dohorela cigareta. Jastrabia poľana, Ťažká hodina, Výstrel sa vracia, Hra so smrťou i vo viacerých románoch.

Najznámejším dielom Miloša Krnu — prozaika je široké plátno Liptova zahrnujúce obdobie od konca prvej svetovej vojny po februárové víťazstvo — románová trilógia s názvami Dve cesty, Lavína a Míľový krok, ďalej kniha inšpirovaná bojom kapitána Jána Nálepku Vrátim sa živý, ktorá slúžila ako podklad k scenáru pre československo-sovietsky koprodukčný film Zajtra bude neskoro, román zo súčasného života vysokoškolákov a o láske A kto ma to čaká. Veľký úspech u literárnej kritiky aj medzi čitateľmi dosiahol posledný Krnov román Cnostný Metod, satirický pohľad na Bratislavu štyridsiatych rokov. Literárna kritika privítala toto dielo ako signál pre celú slovenskú prózu: „ ... povstalecká tematika si vyžaduje nový prístup pri spracovaní a ... Krno ju obohatil zrelým, čitateľsky príťažlivým dielom, socialisticky angažovaným. Román Cnostný Metod znamená nový vzmach v Krnovom vývine, medzi jeho knihami nie je iba jednou z radu" (Ivan Kusý). Slovenská filmová tvorba nakrútila podľa neho rovnomenný celovečerný film.

Krno napísal aj niekoľko kníh pre deti, z ktorých najznámejšie sú Lišiak Šibal, Zbojník Šíp a Meteor do daru.

Mnohé jeho knihy boli odmenené literárnymi cenami, vyšli vo viacerých vydaniach a preložili ich do cudzích jazykov.

Najnovšie Krnovo dielo Modrooká zem, ktoré predkladáme čitateľom, sa zrodilo z jeho lásky k prírode a z úzkosti, že ľudia vlastným nezodpovedným prístupom postupne zničia prírodu okolo seba a napokon aj život sám. Autor súčasne načrel do živej problematiky krízových rokov. Jeho hrdinovia intenzívne prežívajú dianie okolo seba, a ono ich núti vyjasňovať si zásadné osobné postoje nielen k spoločnosti, ale aj k svojim najbližším. Bytostne spätí s prírodou čerpajú z nej napokon silu prekonať vnútorný očistný zápas a nájsť opäť seba samých.

Peter si svedomito pripravil referát na moskovské sympózium o ochrane vôd. Keď vyšiel na rečnícku tribúnu, cítil, ako sa mu trasú ruky, a pri pohľade na veľké auditórium, z ktorého mnohých účastníkov poznal a ktorých práce si vážil, prišiel do pomykova.

Keď si všimol, že jeho referát pozorne počúvajú, striasol zo seba stiesnenosť. Možno bola aj do určitej miery oprávnená — Peter Zoštiak a jeho kolegovia nemali pre prácu také podmienky ako mnohí zahraniční účastníci sympózia.

— Československo je prvým štátom na svete, čo má priamo v ústave zakotvenú ochranu prírody, — hovoril Peter. V pätnástom článku sa hovorí, že každý občan, citujem: „Sa má starať o zvelebenie a všestrannú ochranu prírody a udržanie prírodných krás našej vlasti.“ — A to bolo, vážení kolegovia, pred piatimi rokmi, v čase, kedy naša príroda ešte nebola ohrozená.

Veľa účastníkov sympózia zatlieskalo. Peter si spomenul na brata, na papiereň, na zapáchajúci Váh s bielymi penami a vláknami, no nepodľahol tomuto dojmu, lebo vedel, že mnohé rieky a skoro všetky potoky u nás sú čisté ako krištáľ.

Na záver povedal:

— Chcel by som sa poďakovať za pozornosť našim drahým hostiteľom. Všetci, či už my, vedeckí pracovníci v najužších disciplínach biológie, alebo ostatní občania, mali by sme všetko podniknúť na záchranu životného prostredia ľudí, na záchranu veľkej rovnováhy v prírode. Rád by som práve tu, v Moskve, na záver zacitoval jedného z hrdinov Čechovových poviedok: „Hľadíte na mňa s iróniou, všetko, čo hovorím, vidí sa vám zastarané a málo vážne, ale keď som pri lese, čo som zachránil pred vyrúbaním alebo ešte viac, keď počujem šumieť mladý les, ktorý som svojimi vlastnými rukami vysádzal, cítim, že ešte aj klíma je trochu v mojej moci, a ak bude po tisícich rokoch človek šťastný, bude to trochu aj mojou zásluhou."

Keď sa Peter uklonil, v konferenčnej sieni hotela Rossija zatlieskali. Sadol si v rozpakoch na svoje miesto a sused, bulharský kolega, mu stisol ruku.

Peter sa uspokojil, vybral poznámkový zošit z aktovky, založil si na uši slúchadlá, aby zachytil v ruskom preklade referát francúzskeho biológa.

Francúz, asi šesťdesiatnik, žilnatý, vysoký chlap s hrubými okuliarmi na očiach, ktoré si neprestajne naprával, málo pozeral do papierov, vedel svoj referát skoro naspamäť.

— Pomaly prameň čistej vody nájdeme iba v rozprávkach, — hovoril. — O Rýne spieval Henrich Heine vo svojich veršoch ako o utešenej rieke. Pre nás Francúzov, milovníkov vína, je Rýn spojený s révou. Koncom minulého storočia vylovilo sa ročne z rieky tisíc ton lososov.

Zdvihol prst a zvýšil hlas:

— Tisíc ton lososov, páni! A dnes sa premenila táto utešená a užitočná rieka na smradľavý kanál. A čo mám povedať o našej slávnej Seine? V osemnástom storočí Parížania z nej pili vodu bez úpravy, a dnes? Seina už môže ruku podať Minnesote v Spojených štátoch amerických, rieke, ktorá sa nedá použiť ani na zavlažovanie.

Odpil si minerálky a pokračoval:

— Hovorím o vode, takisto by som však mohol hovoriť o pôde a povetrí. V krátkom čase nám hrozí skaza, ak sa ľudstvo nechytí rozumu. Najväčším znečistením prírody hrozí výrobný proces nukleárnych zbraní. Ľudstvo nesmie viesť pštrosiu politiku a nemyslieť na zajtrajšok, na našich potomkov! Na to nemá právo.

Utrel si čelo, vzdychol, napravil si okuliare a očervenel v tvári.

— Odpusťte, dal som sa strhnúť, — povedal. — Teraz budem vecný, — a už pokojnejšie čítal svoj referát.

Nakoniec sa však predsa len rozpálil. Zbalil papiere,

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

V nej sa raz upokoja naše túžby a bláznivé sny.

DOCTOROW, E. L. - RAGTIME

DOCTOROW, E. L.

RAGTIME
(Ragtime)

Pravda, Bratislava, 1981
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Otakar Kořínek
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
75-091-81

beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý *kocan3*belx-usa*
1,00 € stav: dobrý *zlaci* DAROVANÉ EGJAK

Píše sa rok 1902 a k brehom Spojených štátov pláva loď za loďou plná prisťahovalcov. Chudoba Európy zaplavuje New York. Medzi touto pestrofarebnou masou je aj rodina pouličného všeumelca, ktorý sa živí vystrihovaním papierových siluet.

Amerika vrie, kypí neuveriteľným bohatstvom a na uliciach jej miest zomierajú ľudia hladom. Je to doba, v ktorej sa ešte možno stať z kamelota milionárom, doba vrcholiacej módy ragtimu presláveného černošskými hudobníkmi.

Multimilionár Morgan sa plaví na osobitnom parníku Carmania do Egypta lákaný hrobkami farai a polárny bádateľ Peary sa chystá objaviť Severný pól. Členom jel výpravy je aj zámožný podnikatel majiteľ továrne na výrobu vlajok a potrieb pre ohňostroje. Jeho rodina zostáva doma, v mestečku New Rochelle, na východnom pobreží Spojených štátov.

Istého dňa podnikateľova manželka začuje v záhrade zvuk pripomínajúci detský plač a zo záhona vyhrabe novonarodené černošské dieťa. Ujme sa ho a zachráni aj matku, ktorá sa zo zúfalstva pokúsila o zločin. V tej chvíli sa začína prudko odvíjať dramatický príbeh černošských milencov, klaviristu Coalhousa Walkera, a Sarah, matky jeho dieťaťa. A tento príbeh napokon spletie osudy chudobného prisťahovalca i bohatého podnikateľa.

Román Ragtime bol dlhé mesiace na rebríčku amerických bestsellerov. Jeho autor E. L. Doctorow, je autorom viacerých pozoruhodných kníh (Ťažké časy, vitajte, Veľkolepý ako život, Danielova kniha — príbeh manželov Rosenbergovcov — a najnovšieho veľmi úspešného románu Jazero Loon). Vo svojej próze úspešne kombinuje literatúru faktu s fikciou. V Ragtime vystupujú viaceré skutočné osobnosti, ktorých životné osudy a konanie boli charakteristické pre búrlivé obdobie histórie Spojených štátov.

Toto pozoruhodné dielo modernej literatúry si iste nájde vďačných čitateľov i medzi slovenskou čitateľskou verejnosťou.

V Spojených štátoch sa zatiaľ odohrávala prevratná zmena. Mali nového prezidenta Williama Howarda Tafta. Keď nastúpil do úradu, vážil vyše stošesťdesiat kilogramov. Muži v celej krajine si začali všímať svoj zovňajšok. Boli zvyknutí piť kvantá piva. Napchávali sa pecňami chleba a hojne si dožičili klobás a tlačeniek, ktoré ležali na pultoch barov a reštaurácií. Vznešený Pierpont Morgan si dával sedem-osemchodové obedy. Na raňajky jedával rezne a kotlety, vajíčka, palacinky, pečené ryby, záviny a maslo, čerstvé ovocie a šľahačku. Spotreba jedla bola symbolom úspechu. Muža s brušiskom pokladali za človeka v rozkvete. Ženy chodili do nemocníc umierať na prasknuté mechúry, pľúcne kolapsy, zlyhanie srdca a zápaly miechy. Do kúpeľov a k sírnym prameňom sa hrnuli davy ľudí. Preháňadlo tam chápali ako prostriedok na povzbudenie chuti. Amerika bola veľkou uprdenou krajinou. To všetko sa začalo meniť, keď sa do Bieleho domu nasťahoval Taft. Jeho vstup do tohto jediného mýtom opradeného úradu v americkej fantázii všetkých stiesnil. Jeho obrovská postava sa razom stala symbolom človeka tohto štýlu. Hneď nato vykročila móda opačným smerom a iba chudobní boli tuční.

V tomto a ešte v mnohých iných ohľadoch Evelyn Nesbitová predbehla dobu. Jej voľakedajší hlavný milenec Stanford White bol módne zavalitý a jej muž Harry K. Thaw, hoci nižšej postavy, bol kyprý a široký. Zato jej terajší milenec, Matkin mladší brat, bol štíhly a pevný ako mladý strom. Milovali sa pomaly, ich telá sa pružne prelínali a navzájom si tak vyhovovali, že vo zvyšnom čase, ktorý spolu trávili, skoro nemali dôvod zhovárať sa. Evelyn sa vyznačovala tým, že nikdy neodolala človeku, ktorého mocne priťahovala. Vodila Mladšieho brata po Lower East Side, kde daromne pátrala po Tatkovi a dievčatku. Byt na Hesterinej ulici bol prázdny. Evelyn si ho prenajala a zaplatila domácemu za biedne zariadenie. Dlhé hodiny sedávala pri obloku svetlíka. Dotýkala sa prikrývky, taniera a iných vecí ako slepec, ktorý číta hmatom. Nato sa zakaždým zrútila a Mladší brat ju utešil na úzkej mosadznej posteli.

Keď sa začal súd s Harrym K. Thawom, Evelyn fotografovali, ako vchádza do súdnej budovy. V súdnej sieni, kde sa fotografovať nesmelo, ju zas portrétovali pre ilustrované časopisy. Počula škrípanie oceľových pier. Zaujala miesto na lavici svedkov a opísala, ako pätnásťročná vyhadzovala nohami v červenom zamate a ako sa istému bohatému architektovi pri pohľade na jej odhalené lýtka zatajil dych. Svedčila sebaisto a so vztýčenou hlavou. Bola oblečená s bezchybným vkusom. Jej svedecká výpoveď znamenala zrod prvej bohyne sexu v amerických dejinách. Uvedomili si to dve spoločenské vrstvy. Prvou boli podnikateľské kruhy, najmä skupina finančníkov a výrobcov odevov, ktorí sa začali obchodne zaujímať o film alebo kinematograf, ako sa mu vtedy hovorilo. Viacerí z nich postrehli, že Evelynina tvár na titulnej strane novín predala celý náklad. Pochopili, že ide o proces idealizácie, pri ktorom sa niektorí jednotlivci pod vplyvom udalostí, opisovaných v novinách, dostávajú do povedomia verejnosti v nadživotnej veľkosti. Títo jednotlivci sú zosobnením jednej príťažlivej ľudskej črty na úkor ostatných čŕt. Podnikatelia si položili otázku, či by takých jednotlivcov nemohli vytvoriť sami vlastnými prostriedkami nezávisle od náhodných udalostí, ktoré sa dostanú do novín. Keby mohli, do kinematografu by chodilo viacej ľudí, čo by znamenalo väčšie príjmy. Evelyn Nesbitová takto inšpirovala vznik systému filmových hviezd a stala sa predobrazom všetkých bohýň sexu, počínajúc Thedou Barovou a končiac Marilyn Monroe. Druhú skupinu, ktorá postrehla význam Evelyn Nesbitovej, tvorili odborárski predáci rozličných zväzov, anarchisti a socialisti; tí správne predpovedali, že potencionálne je vážnejšou hrozbou pre záujmy robotníkov ako majitelia baní a 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A Harry K. Thaw, ktorého prepustili z ústavu, sa každoročne zúčastňoval v Newporte ná slávnostnom sprievode pri príležitosti ukončenia I. svetovej vojny.

MÓRICZ, ZSIGMOND - ŠŤASTNÝ ČLOVEK

MÓRICZ, ZSIGMOND

ŠŤASTNÝ ČLOVEK
(A boldog ember)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (129)
preklad Hana Ponická
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 43.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra maďarská
376 s., slovenčina
hmotnosť: 434 g

tvrdá väzba
stav: dobrý
0,30 € stav: dobrý *belx
0,30 € stav: dobrý *zukol6**printer*
0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *cesvo*

0,10 € stav: dobrý, darované THCK *zlaci*

Jedného dňa roku 1932 navštívil v redakcii Pesti Napló spisovateľa starší sedliak. Boli si rodina, a vysvitlo, že zrobený gazda spoza Tisy, unavený životom, neprišiel na zvyčajnú návštevu. Prišiel mu vyrozprávať celý svoj život a požiadať ho, aby o ňom napísal „pekný román“. Tým človekom bol György Joó, hrdina Šťastného človeka. Ešte toho istého roku začali vychádzať na pokračovanie v novinách „rozprávania“ tohto drobného maďarského človeka, ktoré vyšli potom knižne o tri roky neskôr, roku 1935. Šťastný človek má osobitné postavenie v maďarskej literatúre i v tvorbe Móriczovej. Je najľudovejším z jeho románov. V románe ako v zrkadle je celá stará maďarská dedina spred prvej svetovej vojny. Dedina nie bez idyly a čara, ale pritom dedina ostro sociálne videná a vyhranená. Čarovné kapitoly z hrdinovho detstva, chlapčenstva a junošstva dýchajú na nás dačím, čo nám mocne pripomína prózy Kukučínove, Tajovského a Timravine. Niet tu tmavých naturalistických farieb, všetko plynie zdanlivo pokojne a nerušene, prepletené príhodami veselými i smutnými a preteplené hlasom rozprávačovým — vyrovnaným, nevzrušeným hlasom človeka, čo veľa vytrpel a pozná cenu života. Radosti a žiale dedinského chudobného chlapčaťa, jeho hrdé, nespútané mládenčenie podané je tu tak sýto, básnicky presvedčivo a pútavo, že podobných strhujúcich stránok nie je veľa v svetovej literatúre. V celom texte románu zvučí pritom základný podtón, clivý a nostalgický. Je to smútok starého, zrobeného človeka, ktorý si síce našiel šťastie osobné, no uvedomuje si, že v spoločenstve vtedajšieho maďarského sveta je jeho život, jeho práca čímsi nepotrebným, zbytočným, márnym. V závere románu vyčíta autor hrdinovi, že sa nestal „hrdinom“. Rozumejme: hrdinom sociálnym, človekom, čo by si bol šiel inak vydobyť svoje štastie, dôstojný ľudský život. Šťastný človek má pritom i svoju zvláštnosť literárnu: celý je napísaný v nárečí. Prekladateľka usilovala sa riešiť tento problém jemnou štylizáciou niektorých lexikálnych a tvaroslovných zvláštností nášho nárečia novohradského. Nakoľko sa jej to podarilo, posúdi čitateľ sám.

Na druhý deň ma zavolali k notárovi. Prišiel po mňa prísažný Gyuri Orbán, no ja som už nebol doma, ale ďaleko na Csiklási, na Krószových poliach. Preto mi nechal doma odkaz, aby som sa na druhý deň ráno určite dostavil do notárskej kancelárie.

Veľmi som bol ustatý, keď som večer prišiel domov. Umyl som sa, navečeral, a tu mi mamka hovoria, že mám ísť ráno na obecný úrad.

— Tak ešte zájdem ku Krószovcom, poviem im, aby zajtra poslali na pole niekoho iného miesto mňa.

Šiel som i hovorím im:

— Prosím, milostivá pani, pošlite miesto mňa dakoho iného zajtra na Csiklás, lebo aj tak je robotných rúk málo, ale ak predsa len pôjde dakto miesto mňa, budú môcť robotu dokončiť.

— A ty čo chceť, neprísť už pracovať?

— Čo by som neprišiel, vďačne ja prídem, ale na zajtra si ma predvolal pán notár, musím ísť na obecný dom.

— A čo chceť pán notár teba?

— Ja veru neviem, čo chce lebo nechce, ale na prvom mieste stojí zákon, to mi ešte aj apík hovorievali, reku to si uchovaj, synak, na slovo zákona sa hneď treba brať, lebo tí páni nepoznajú nijaké žarty.

Lenže tá chuderka mi nerozumela:

— Žartovať teba notár?

— Neviem, čo chce, ale, prosím, ráčte miesto mňa poslať niekoho iného na Csiklás, lebo ešte príde dážď a zem nebude okopaná.

— No topre, topre, ale keť ťa notár pustiť, hneď prísť.

Šiel som domov, ľahol som si, dobre si pospal, lebo

som bol poriadne ustatý. Ráno som za svitania okopal našu záhradku, zemiaky som okopal doma, aby som trochu pomohol mamke, a o ôsmej som už bol u notára.

Hneď som šiel do kancelárie, slušne som zaklopal a len potom vstúpil dnu. Bol tam už aj ten taraj i notár. Vtedy sme mali len notára, teraz už má notár u nás až dvoch pomocníkov, jedného podnotára a jedného daňového úradníka. Neviem, čo robia, keď prv všetko jeden zvládol.

Ako vojdem, notár ma okríkne:

— Čakaj vonku, kým ťa zavolám.

Vyšiel som na trnác.

Bol to veľký trnác. Niet sa čo čudovať, že notár Gedeon vyšiel navnivoč, lebo keď chudák ten notariát staval, iba na to myslel, aby bol čo najväčší i najkrajší, aby na ňom ani najmenšej chybičky nebolo. Ale keď potom bolo treba platiť dlhy, nuž to bolo zle, že aj dlhy boli pekné veľké. Musela to byť pekná suma, čo dlhoval na dom, keď ho aj do hrobu uložila. V dolnej časti domu bol obecný úrad a v hornej notársky byt. Pred obecným domom bola nekrytá podstena, kde postávali a vyčkávali ľudia, čo prišli platiť dane alebo vybavovať nejaké iné veci: postávali tam v zime — v lete na vetre, a pri notárskom byte bola veľká sklená veranda a pred verandou samé ruže. Vtedy už mali puky, aj sa otvárali. Dívam sa, dívam na tie krásne ruže aj iné kvety, lebo tam bolo v hriadkach vysadených veľa kvetov, ibaže zem mali celkom suchú, rozpukanú. Dívam sa i myslím si, ako je len dobre pánom, žijú si medzi samými kvetmi, a ani kvapku vody im nedajú. Chvíľu som tam postával, presúšal sa, no bolo mi dlho, lebo nik sa ku mne ani slovkom neozval, i myslím si, vojdem ja dnu k notárovi, opýtam sa, či smiem poliať ruže, aby som tu darmo čas netratil.

Otvorím dvere:

— Ich milosť pán notár...

Ale ten na mňa zvrieskne:

— Prac sa von.

— Ich milosť pán ...

A on sa znovu len na mňa oboril:

------------------------------------------------------------------------------

... Posledná veta ...

V tom sme si všetci spolurodáci v tejto ubitej vlasti rovní.

GÉCI, JOZEF - HORÚCE KRIŽOVATKY

GÉCI, JOZEF

HORÚCE KRIŽOVATKY

Tatran, Bratislava, 1988
ilustrácie Jozef Cesnak
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
061-107-88 HKR

beletria, román,
216 s., slovenčina
hmotnosť: 289 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zlaci*

Horúce križovatky voľne nadväzujú na predchádzajúce dva romány (Osudy rodu Ďureje, 1981 a Nepokojný mier, 1984), a sledujú svojich hrdinov až do sedemdesiatych rokov. Dej sa rozvíja v dvoch časových rovinách. V jednej sa načrtáva spoločenský vývin druhej polovice šesťdesiatych rokov, v druhej obdobie Slovenského národného povstania. Takto autor nenásilne vťahuje čitateľa do dvoch pásiem minulosti, rekonštruuje udalosti odboja v Hornonitrianskom kraji a zaujímavým spôsobom približuje závažné etapy národných dejín. Pozerá na ne z odstupu, s istým nadhľadom a politicky citlivo vystihuje atmosféru čias ...

Základom dramatickej zápletky je úsilie Ďurka Ďureje, syna hrdinu odboja, dopátrať sa pravdy o otcovi, o ktorom sa všetci domnievajú, že je od konca vojny mŕtvy. Okrem jeho druha v spravodajskej službe nik netuší, že vlastne žije ako plukovník Sovietskej armády a nesmie sa prezradiť, ani keď sa dôverne zbližuje s rodinou, kde vyrástol jeho syn ...

Životné osudy však tvoria len jeden okruh románu. Druhým je výstavba nových závodov, nové úlohy chemického priemyslu atď., kde vo vysokých funkciách pracujú bývalí bojoví druhovia. Do tohto okruhu zasahuje spoločenská a politická kríza, jej riešenie, aj konfliktné zrážky tých, čo za vojny stáli na rôznych stranách.

Tým vzniká potreba vysvetliť nejasné miesta a postoje za odboja ...

Šírka záberu a náročnosť riešenia motívov autora dozaista prerastajú. Jeho hlas však treba chápať ako úsilie o živý, autentický obraz ľudských vzťahov a o plastický pohľad na triedny zápas...

Ked sa Chochuľa vrátil do Bratislavy, zháňal najbližších. Ďurko bol v Prahe, plukovník Marčuk bol na neznámom mieste a podplukovník Dragula mimo republiky. Spomenul si ešte na Jana Hurtiša. Zavolal mu.

— Počujem... Po horách i po dolinách ... Kapišo italiáno?

— Jano, neblázni! Tu je Chochuľa!

— Aha! Jozef? A vari už aj na Vtáčniku je telefón? Aký je tam vzduch? Aj tam sú už?

— Ano. Rujné jelene už trúbia. Príď!

— Ba kieho! Ale ozaj... ! Odkiaľ voláš?

— Z Bratislavy. Môžem ťa navštíviť? O chvíľu som u teba ... Počkaj na mňa! Vezmem ťa do mesta.

Cestou do Šúroviec bolo možno čítať a vidieť priamo na ceste alebo okolo nej pokusy o pochybnú umeleckú tvorbu.

— Česť práci, súdružka!

— Česť! Súdruh riaditeľ! Pekne vás prosím, prikážte mu, nech vypije kávu. Hneď ju uvarím.

— A čo mi ty hučíš do sekretárky? Ha? — Chochuľovi za chrbtom sa ako duch zjavil Hurtiš.

— Pozveš ma ďalej, Janko?

— Prosím, súdruh veliteľ partizánskeho oddielu. Po horách i po dolinách všade vidieť belieť sa stan... Vypi si... Rizling ... Výborný!

— Stačilo už aj tebe.

— Nevedel by si mi vysvetliť, čo sa to deje?

— Čo máš pred sebou?

— Kde ...?

— Na stole ... Ten popísaný papier. Sú na ňom podpisy ...

— Rezolúcia! Práve sme odsúhlasili. Mám ju podpísať. Pozri sa na to.

— Veď si už podpísal! Tu je tvoje meno. Hneď na prvom mieste. „Okupácia! Verní strane a Dubčekovi."

— Ja že som to podpísal? — zháčil sa Hurtiš.

— Voláš sa predsa Ján Hurtiš! Aj tvoj podpis poznám.

— Ten obsah si pamätám. Aj v rozhlase to tak bolo. Tak píše aj dnešná Pravda. Prečítaj si! Ale ten podpis? Ukáž! Toto? Ja somár ožratý!

Riaditeľ Hurtiš, častujúc seba samého nie najslušnejšími nadávkami, roztrhal pred Chochuľom papier s rezolúciou a hodil ho do koša. Ani si nevšimol, že to bola iba jedna z kópií. Originál i s ďalšími kópiami už kolovali po jeho podniku.

„Keď podpísal riaditeľ, podpíšeme aj my," rozmýšľali mnohí.

Kým ich auto doviezlo do Bratislavy a kým sa dostali do stredu mesta, Jano trocha vytriezvel. Pred Pravdou stál zástup ľudí a niektorí pokrikmi povzbudzovali kohosi na náprotivnej budove Dopravného podniku.

— Postoj, Jozef! — zavelil Hurtiš. — Toto nie je možné! Hviezdu ... ! Ten odroň ju chce zraziť z priečelia ... !

— Aj mne sa tak zdá ...

— Ale, veď je súčasťou štátneho znaku ... A ľudia mu tuším drukujú! To nesmieme dovoliť!

— To je prejav demokracie podľa Dubčeka. Aj ty si podpísal.

— Netáraj! Toto je niečo iné. Toto je strašný omyl. Tí ľudia nevedia, čo robia. Postoj, vystúpim!

— Hej, ty tam... neblázni... Prestaň! Vravím ti, prestaň! To je predsa súčasť štátneho znaku.

— Ty prestaň! Lebo dostaneš na bendžo.

— Zapchaj mu hubu!

Hurtiš sa vyslobodil z klbka dobiedzajúcich ľudí a skočil k Chochuľovi do auta.

— Nemáš so sebou pušku, Jozef? Alebo pištoľ?

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Milí moji... urobím všetko, aby sme sa nevideli naposledy...

STRINDBERG, AUGUST - PRÍBEHY ZO ŽIVOTA MANŽELSKÉHO

STRINDBERG, AUGUST

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA MANŽELSKÉHO
(Giftas)

Tatran, Bratislava, 1979
edícia Svetová tvorba (138)
preklad Jana Rakšányiová
prebal Pavol Blažo, Miloš Urbásek
1. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, novela, poviedky,
349 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

0,10 €  DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

Na začiatku modernej švédskej literatúry je AUGUST STRINDBERG (1849—1912), naj spornejšia, najdiskutovanejšia a najkonfliktnejšia osobnosť, zmietajúca sa medzi genialitou a šialenstvom. Tvoril v duchu naj zrnitejšieho naturalizmu, no experimentoval aj s novými literárnymi prúdmi. Vo svete je tento prvý švédsky spisovateľ-profesionál, ale aj herec, maliar a novinár známy ako dramatik (napísal 36 hier, u nás boli preložené Tanec smrti, Slečna Júlia, Otec), ktorý významne ovplyvnil európske divadlo 20. storočia. Jeho rozsiahle dielo tvorí 80 zväzkov a je neobyčajne rôznorodé; siaha od románov (Červená izba), noviel zo švédskeho života, autobiografií (Slúžkin syn), populárno-vedeckých spisov až k polemikám a básňam Autor o sebe výstižne tvrdil, že sa narodil na to, aby okolo seba bil. A skutočne, nepoznal kompromisy, v každom diele si zachoval svoju originalitu a nenávisť ho hnala na najneschodnejšie cesty. Neustále spory s kritikou a publikom ho donútili odísť do zahraničia, no i mimo Švédska si zachoval vzácnu symbiózu svetovo-progresívnych a charakteristicko-národných prvkov. August Strindberg dodnes nezapadol prachom, je dokonale čitateľný a svieži, lebo sa doslova zadrapil do problémov, ktoré si nevyriešil ani dnešný človek.

Už názov noviel Príbehy zo života manželského nám prezrádza, akými problémami nás známy švédsky autor August Strindberg bude zabávať na stránkach tejto knihy. Jeho novely sú neobyčajne rôznorodé, úsmevné, vtipné až ironické, iné zasa smutné či nostalgické, no každá z nich zatína do živého, driape ako ostré levie pazúry. Autorova pestrofarebná paleta irónie a výsmechu vie byť dojímavá i nepríjemne kúsavá. Sám znechutený niekoľkými konfliktovými manželstvami a pobúrený vtedajším emancipačným hnutím za nový ideál ženy, pichľavo sa vysmieva jednostrannosti Amazoniek, zidealizovanej žene, nerozumu ale i naivnosti, predsudkom a falošnej cudnosti. Strindberg je zástanca skutočnej erotiky, za skutočnú lásku pokladá len tú lásku, v ktorej sa snúbi láska duševná s láskou zmyselnou. Vo svojich novelách výborne stvárňuje manželský konflikt, prázdne pohrávanie si s banálnymi slovami, hlúposť, tvrdohlavosť a vypočítavosť partnerov a v neposlednom rade i celé zástupy príbuzenstva, ktoré pchá nos, kde netreba. Z manželského nesúladu a odcudzenia viní autor i panujúce spoločenské pomery (Chlieb, Neprirodzený výber alebo vznik rasy), ktoré nedovoľujú presadiť sa skutočnej emancipácii a dokonca narúšajú zdravé a prirodzené vzťahy (Súboj, Len sa vydať, Náhrada atď.). Strindberg však hádže rukavicu všetkým pokrytcom ženského a mužského pohlavia, tí však jeho výzvu pochopili po svojom, z knihy urobili škandál a autor sa dostal za údajné urážky a znevažovanie pred súd. Strindberga síce oslobodili, ale navždy zostal nenávistným buričom a zarytým nepriateľom žien.

I dnešného čitateľa okúzli pôvab Strindbergových poviedok, jeho nenútené rozprávanie o najpálčivejšom probléme všetkých dôb — o manželstve. Veď jazyčnice, paroháči, klamané ženy sú odpradávna príťažlivé postavičky umeleckých diel. Jeho poviedky skrývajú i čosi viac — provokujú nás porovnávať emancipačné hnutie kedysi a dnes.

NÁHRADA

V akademických kruhoch ho pokladali za génia a nebolo pochýb, že to dotiahne daleko. Ako kandidát práva sa medzičasom zamestnal v Stockholme, no dizertačnú prácu si neobhájil. Bol neobyčajne ctižiadostivý, ale chýbal mu majetok. Preto sa rozhodol, že sa ožení s bohatou nevestou z panského domu.

V Uppsale a neskôr v Stockholme ho bolo vídať v tej najvznešenejšej spoločnosti, do akej len mohol preniknúť. V Uppsale, kde bol už varený-pečený, sa vždy zbratal s novými šľachticmi, ktorí prichádzali na štúdiá, a títo sa zasa cítili poctení záujmom staršieho kolegu. A potom udržiaval „ekonomické“ priateľské styky so zámožnými kolegami, ktorí ho vždy na leto pozývali na rodičovský zámok.

Jeho jediným záujmom bolo vysoké postavenie. Mal spoločenský talent, dobre hral a spieval, Vedel zabávať dámy, a preto ho radi vídali. Z jeho zovňajšku vyžarovala solídna elegancia, viac si nemohol dovoliť, nikdy si však nepožičiaval peniaze od šľachticov alebo priateľov. Dokonca kúpil dve bezvýznamné akcie od Kroppa a Wänga a zakaždým sa o tom zmieňoval, keď bol medzi priemyselníkmi.

Dve letá dvoril šľachtickej slečne, ktorá mala nejaké tie pozemky, a verejne sa povrávalo o jeho výhľadoch. Vtom naraz z vysokej spoločnosti zmizol a zasnúbil sa s chudobným dievčaťom, ktorého otec bol bezvýznamný kotlár a nemal nijaké pozemky.

Jeho priatelia jednoducho nechápali, ako sa mohol všetkého len tak vzdať. Ved už mal všetko zariadené, hotové ako na tanieri, stačilo len po tom siahnuť. Vlastne nechápal ani sám, ako mohla jeho mnohoročné plány skrížiť dievčenskú tvár, ktorú raz zazrel na loďke. Učarila mu, bol ňou posadnutý. Pýtal sa priateľov, či sa im nezdá krásna. Nie, nemysleli si to, ba ani si to nemohli myslieť, lebo boli úprimní.

Ale je inteligentná. Pozrite sa jej do očí, tie rozprávajú. Priatelia nič nevideli a ani nič nepočuli, lebo dievča nikdy nehovorilo.

A doma u kotlára, teda to je vám inteligentný chlap, namojdušu, trávil každý večer. Kľačal pred ňou na kolenách, tento postoj mu pripomínal letné pobyty na zámkoch, držal jej vlnu, spieval jej, hrával, rozprával o divadle a náboženstve a v jej hlbokých očiach vyčítal vždy oddaný súhlas. Písal pre ňu verše a k jej nohám zložil svoj vavrínový veniec, svoje ctibažné sny, dokonca i svoju dizertáciu. A potom sa oženil.

Kotlár sa na svadbe opil a predniesol neslušnú reč, ale okresný sudca v nej nachádzal toľko prirodzenosti, v chlapovom vystupovaní toľko láskavosti, že ho nielenže nemiernil, ale naopak, nabádal ho pokračovať. Cítil sa výborne medzi týmito jednoduchými ľudmi, kde mohol byť sám sebou.

— Pozrite sa, — hovorili jeho priatelia, — to dokáže len láska. Ale tá ich láska je jednako len zvláštna !

A tak boli svoji. Jeden mesiac, dva mesiace. Bol taký šťastný, tak nekonečne šťastný. Po večeroch sedávali sami a on jej spieval o ruži v Nordanskogu, bola to jeho obľúbená pesnička. Rozprával jej o divadle a náboženstve a ona pozorne sedela a počúvala ho. Ale ona vždy mlčala, zakaždým s ním súhlasila a nikdy mu neodporovala.

Tretí mesiac sa vrátil k svojmu starému zvyku po obede si pospať. Žena chcela sedieť vedľa neho, lebo

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A bol koniec.

RHODENOVÁ, EMMA - TRUCOVITÁ BETKA V ODDANÍ

VON RHODEN, EMMY

TRUCOVITÁ BETKA V ODDANÍ
Román pre mladé dievčatá

Academia, Bratislava, 1926
preklad J. K.

beletria, román
166 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, ošúchané dosky, chrbát knihy oddelený

9,90 €

*zlaci*

Nasledujúce ráno našla Betku v malej izbičke pohrúženú do písania listu.

— Rodičom píšem, povedala začervenajúc sa, ako by svojimi slovami chcela vyhnúť prípadnej Nellinej otázke. Potom vyskočila a schytila priateľkinu ruku:

— Skutočne môžem ešte za čas u vás ostať? Nie som ti na obtiaž, ani mužovi, aj teraz ma tak rada máš, ako predtým?

Mladá žena pritúlila ju k sebe.

— Ale, drahá moja, ako sa môžeš spytovať také niečo? Otázka je, či sa dobre cítiš u nás. jednoduchých ľudí, ale ktorí sa veľmi tešia tvojej prítomnosti. Prežijeme spolu veselé chvíle, — povedala mladá žena nadšene. Z tejto dobrej nálady nič sa nechytilo Betky. Hlboko zamyslená dívala sa pred seba. Chcela Leovi ukázať, že vie byť silnou. Toto rozhodnutie zakorenilo sa teraz v nej a tvári dodávalo výraz vzdorovitej serióznosti.

Jedného dňa prišiel pre Betku veľký balík s jej vecmi, v ktorom bol veľmi vážny list od otca. Neobsahoval ani slovíčko pohoršenia, alebo výčitky. Z každého riadku vyznievajúca starostlivosť hlboko ju zahanbila. Či toto zaslúži?

Na konci listu napísal otec:

— Len sa dobre zabav, dieťa moje drahé u tvojej Nelly, buď veselá a spokojná, ale nebuď preč príliš dlho a nezabudni na svojho starého otca.

O Ľvovi sa ani slovíčkom nezmienil. Nasledujúci deň prišiel list i od panej Anny. O všetkom jej obšírne písala, ale o Lvovi tvrdošijne mlčala.

Takto sa míňaly dni v zúfaní a v nádeji. Betka mnoho trpela. Nelly dokázala sa byť dobrou priateľkou. Ale už ani ona netýkala sa trápneho predmetu.

Minuly dva trápne, trpké týždne. Betka cítila sa u svojej priateľky ako doma a Nelly vedela, ako má občas mladé dievča rozveseliť. Ale dala jej času i na to, aby sa pohrúžila do dlhého mlčania a trucovite sovrené pery prezradzovaly vtedy, kde jej myšlienky blúdia.

— Musím niečo vymyslieť na jej rozptýlenie — povedala Nelly svojmu mužovi. Taká je bledá; okolo očú má modré kruhy. Nesmie stále myslieť na tú vec. Musí prejsť cez tvrdú školu, kým sa z nej stane také dobré žieňa, ako som ja, — doložila šelmovským žmurknutím.

— Veru áno, — smial sa Althoff, — keď má niekto tak dobrého muža, ako som ja, ktorý na všetko povie „áno” a „amen”, tomu je ľahko byť krotkým.

— Dnes musíme porobiť niekoľké návštevy — povedala jedného dňa Nelly Betke. — Už tak hľadia na teba, ako na nejakú zakliatu princeznu, lebo nikde sa neukazuješ. A Flórka, ako sa bude hnevať, keď sa dozvie, od kedy si už u mňa a ešte si ju nevyhľadala „vo vlastnej domácnosti”. Totiž toto je jej obľúbený výraz.

Betka nejavila mnoho chuti k tým návštevám; jednako konečne povolila.

Na širokej hlavnej ulici zastala Nelly pred pekným domom.

— Hľa, tu býva doktorova Gerberová, poetka; tu na prvom poschodí, — povedala Nelly otvárajúc bránu.

Keď vyšly na poschodie, pošepla Betke:

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Videli sa vo vlastnej domácnosti, kde na budúce Vianoce zapália si už vlastný stromček.

FORNALSKA, MARCJANNA - SPOMIENKY MATKY

FORNALSKA, MARCJANNA

SPOMIENKY MATKY
(Pamietnik matki)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1976
preklad Matej Andráš
prebal Vladislav Rostoka
2. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, román
568 s., slovenčina
hmotnosť: 612 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Spomienky matky sú výnimočnou knihou, napísala ju vyše osemdesiatročná starenka, žena prostá, nevzdelaná, ale s bohatými životnými skúsenosťami, obdarená bystrým umom, nevšednou pamäťou a rozprávačským talentom. Marcjanna Fornalska pôvodne začala písať svoje spomienky iba pre vnučku. Sama o tom hovorí Marii Rutkiewiczovej, priateľke svojej umučenej dcéry:

- Len si pomysli, čoho sa mi zachcelo. Veď som už stará. Osemdesiatka mi už odbila. Vieš, že som vlastne negramotná. Čítať som sa naučila sama. Ale písať neviem... A teraz som chcela porozprávať o celom svojom živote... Už slabo vidím, ale stroj má veľké písmená, a tak ich jednotlivo hľadám a klopkám. Robím to pre Oleńku. Je už dospelá, múdra, všetkému rozumie. Ona jediná nám ostala, jediné Malgosino dieťa ...

Marcjanna Fornalska sa narodila v mnohodetnej rodine sedliaka oslobodeného z poddanstva. Od útleho detstva musí ťažko pracovať. V osemnástich rokoch ju vydali. Pracuje ako želiarka, práčka, slúžka, aby mohla uživiť svoje deti a zabezpečiť im lepší život a vzdelanie. Cez prvú svetovú vojnu ju osud zavial z Poľska až do Caricynu, kde prežíva víťazstvo Veľkej októbrovej revolúcie. V päťdesiatich rokoch svojho života vraví, že sa znovu narodila, lebo našla najdrahší poklad, aký jestvuje na svete: revolúciu a socializmus. Stáva sa revolucionárkou. Po tejto ceste nejde však sama. Idú s ňou aj deti. V boji za víťazstvo robotníckej triedy a za oslobodenie Poľska spod fašistického jarma päť zo šiestich detí Marcjanny Fornalskej zahynulo. Matka-revolucionárka, matka-komunistka sa dožíva lepších čias. Osem rokov píše svoje spomienky, ktoré nás dojímajú a zároveň obohacujú naše vedomosti o ľudskom živote a o boji poľských komunistov.

Tkáčska bieda

Po niekoľkých týždňoch prišiel starší syn s dobrými správami. Izbu, v ktorej možno pracovať, prenajali, tam moji majstri aj bývajú. Velmi im je zle bez matky, lebo im nemá kto viesť domácnosť a často sú hladní, ale to všetko je nič v porovnaní s radosťou, ktorú mi syn oznámil. V Krasnystawe, kde máme bývať, stavajú gymnázium, takže moje deti sa budú môcť ďalej učiť.

Mestečko Krasnystaw som dobre poznala.

Ako som už spomínala, zdržiavalo sa tam veľa ruského vojska. Malé mestečko mohlo sprvoti poskytnúť prístrešie iba vyšším dôstojníkom a ich obsluhe, vojsko sa ubytovalo po okolitých dedinách, prideľujúc vojakov sedliakom do chalúp. Potom začali stavať kasáreň pre vojsko; okolití sedliaci zarábali furmankami, voziac drevo a všelijaký materiál. Chudoba, a to nielen dedinská, ale aj chudobná remeselnícka vrstva, ktorá nemala odbyt pre svoje výrobky a zomierala od hladu, chopila sa teraz práce pri stavbe. Čo šikovnejší obchodníci a mešťania si vypožičiavali kapitál a začali stavať domy v nádeji na zisky z lokálov. Ale najspokojnejší boli bohatší sedliaci. Mali teraz odbyt na všetko, počnúc ovsom a končiac zeleninou a mliečnymi výrobkami — lebo keď už postavili kasáreň a domy, vtedy z Ruska poslali veľa vojska. Okolití sedliaci bohatli na týchto dodávkach a začali odkupovať od chudobnejších pôdu, platiac draho, lebo im dávala dobrý dôchodok.

Ale všetko toto sa skončilo. Čoskoro z vojska ponechali len malú časť. Kasáreň spustla, o pekné izbičky v nových domoch už nebolo záujemcov. Co bohatší obchodníci sa držali, chudobnejší stále častejšie zatvárali svoje obchody. Mestečko stíchlo, ale držalo ešte fazónu ako zbohatlík, ktorý zbankrotoval, no drží sa ešte zubami-nechtami. Co sa týka sedliakov boháčov, aj keď nariekali na zlé časy, potešovali sa, že majú lacného robotníka, lebo stavba sa skončila a práce pre robotníkov nebolo. Rovnako ani remeselníci nemali prácu a bolo ich v mestečku veľmi veľa; bolo doknca príslovie, že mestečko „stojí na ševcoch“. Takí chudobní remeselníci neraz túžili na jednej úrovni s nádenníkmi niečo zarobiť u bohatého sedliaka — alebo kone, aby si priviezol drevo na kúrenie, alebo štvrtku žita na chlieb — ale keď prišla žatva, lakomosť sedliakov nepoznala hraníc.

Každý taký boháč si za prísľub buďto furmanky, buďto

štvrtky zbožia zjednával mocnejších robotníkov, ktorí mohli rýchlo žať kosákom. Ale takých robotníkov nebolo veľa, Na žatvu sa zväčša najímali ženy a dievčatá, a všetko to bolo vyhladnuté, slabé, bezbranné. Každý robotník dostával záhon, hospodár ich rozostavil. Na prvý záhon postavil svojho dohovoreného a takto rozostavených pätnásť či dvadsať ľudí muselo žať rovnomerne, nezaostávajúc jeden za druhým. Postupne, ako slnko vystupovalo po oblohe, ľudia ustávali čoraz viac; zaliati potom, niektorí boli takí mokrí, že si mohli košele žmýkať. Pot zalieval oči, takže len s námahou si videl svoje vlastné ruky, ale aby si vystrel chrbát, utrel znoj — ani pomyslieť, lebo boháčom špeciálne platený predák je už ďaleko a najmenšie poľavenie v tempe hrozí ďalším zaostávaním, a to sa môže skončiť tým, že ťa zajtra neprijmú do práce.

Napoludnie, o dvanástej alebo o jednej, privážali obed. Na strnisko prestreli plachtu, všetci si kľakli. Gazdiná nalievala z vedra kapustovú polievku alebo boršč do obrovskej misy, dávala po veľkom kuse chleba a všetci si naberali veľkými drevenými lyžicami z jednej misy. Boršč alebo kapustová polievka bývali chutné, s mäsom, ale ľudia boli takí ukonaní, že hoci boli hladní, nevládali prežierať potravu; ako druhý chod dávali kašu alebo pirohy, ale dokonca ani táto lahôdka nevedela primäť ukonaných ľudí k jedeniu. Len čo gazdiná pozbierala misky, lyžice a vedrá, už každý, kde sedel, obrátil k zemi tvár, oprúc si ju o ruky, aby sa chránil pred slnkom — a už bolo počuť tlmené chrápanie. Jedna krátka hodina a už počuť predákov hlas: „Vstávať!“ Každý vyskakoval na rovné nohy, lebo predák bol už na záhone a jeho kosák sa blýskal, ako by volal: „Ponáhľaj sa, lebo zaostaneš!“ Každý sa chytal kosáka, dokonca nemal čas ani si len oči pretrieť. Teraz do ôsmej, deviatej tá istá práca — len večer dobročinné slniečko sa zľutuje, prestane trápiť a vetrík pohladká uznojenú tvár.

Do tohto tak dobre známeho mestečka a do takých zárobkových pomerov sa vraciam znova s rodinou, aby sme voľačo podnikli, aby sme mohli žiť.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Za to ja, jej matka, tebe, poľský národ, ďakujem.