VOJNIČOVÁ, ETHEL LILIAN - STREČOK

VOYNICH, ETHEL LILIAN

STREČOK
(Gadfly)

Mladé letá, Bratislava, 1958
preklad Šarlota Barániková
ilustrácie M. Zezula
1. vydanie, 8.270 výtlačkov
56/VII-10

beletria, román
308 s., slovenčina
hmotnosť: 383 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch mierne ošúchaný

0,20 € darované THCK

*zlaci*

Anglická spisovateľka Etel Lilian Vojničová-Bullová, autorka tohto skvelého románu, zavedie čitateľa na Apeninský polostrov, kde mu dá nazrieť do života smelého bojovníka za ľudské práva, do života plného vzrušujúcich romantických a dobrodružných príbehov. Pestrý dej a jedinečné umelecké obrazy priam očarujú aj najnáročnejšieho milovníka krásnej literatúry.

V prvej polovici minulého storočia, keď v rozdrobenom Taliansku, podriadenom rakúskej monarchii, vládli králi a princovia, keď ponížený národ, stonajúci v porobe a strašnej biede, stavia sa na odpor proti svojim utlačovateľom, zjavuje sa na scéne vtedajšieho verejného života hrdina Vojničovej románu Arthur Burton, ktorý neskôr vystupuje pod krycím menom „Strečok”.

Sympatický študent Arthur Burton, nadšený zástanca ľudskej spravodlivosti, slobody a osobnej nepodkúpnosti, vždy miloval krásu divokej prírody a rád sa započúval do melódie dravých horských riek a búrlivých vodopádov. Neobyčajne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť i jeho nespokojný duch ho priam predurčil byť neohrozeným bojovníkom za krajšiu budúcnosť utláčaných. Podnecovaný mládeneckým zápalom, túžbami a plánmi oslobodiť taliansky národ spod cudzej nadvlády, stal sa členom tajnej organizácie so symbolickým názvom „Mladé Taliansko”.

Po mnohých trpkých sklamaniach, po odhalení a rozpadnutí organizácie a po prepustení z väzenia skrúšený Arthur opúšťa príbuzných i svoju veľkú lásku, pôbavnú Gemmu a zmizne za veľmi záhadných okolností.

Po trinástich rokoch ťažkého, ale pestrého dobrodružného života znova sa objavuje v Taliansku ako signor Felice Rivarez, ktorý satirickými šľahmi bičuje predstaviteľov vtedajšieho spoločenského poriadku a druhým životom žije ako tajomný „Strečok”.

„Strečkovo” vystupovanie v rôznych spoločenských kruhoch a na iných fórach verejného života vždy bolo zahalené rúškom romantických záhad, poď ktorým sa skrývala pravá revolučná činnosť neochvejného bojovníka za sociálnu spravodlivosť a slobodný život drobného ľudu.

Hoci životná púť tohto hrdinu bola neobyčajne tŕnistá — posiata mnohými sklamaniami a prenasledovaním takmer na každom kroku, nikdy, ani za najkrutejšieho mučenia, neklesal na duchu, nestrácal vedomie ľudskej dôstojnosti a vieru v konečné víťazstvo veľkého podujatia, ktorému zasvätil svoj život. Najväčšie šťastie videl v tom, že môže splniť svoju povinnosť voči vlasti a priateľom a byť obávaným protivníkom svojich nepriateľov.

Pre vieru vo víťazstvo spravodlivosti, pre nesmiernu statočnosť, vytrvalosť, vernosť a oddanosť bojovým tradíciám nezabudnuteľný „Strečok” získava sympatie a srdcia mnohých čitateľov. Román Strečok je jednou z najobľúbenejších kníh mladých i starších čitateľov v rôznych krajinách. Veď jej odvážny hrdina bol a je žiarivým príkladom šľachetnosti, statočnosti a húževnatosti mnohým význačným revolucionárom a bojovníkom za krajší zajtrajšok pracujúceho ľudu na celom svete.

„Strečok” hrdinsky zahynul, ale jeho spravodlivá vec, za ktorú tak udatne bojoval, víťazí.

Poľný súd zasadal v utorok ráno. Bola to len krátka a jednoduchá formalita: netrvala ani dvadsať minút. Naozaj nebolo prečo strácať čas: obhajobu nepovolili a jedinými svedkami boli zranený špiceľ, dôstojník a niekoľko vojakov. O rozsudku sa rozhodlo už vopred. Montanelli dal svoj neoficiálny súhlas, ktorý od neho žiadali, a sudcovia (plukovník Ferrari, miestny dragúnsky major a dvaja dôstojníci pápežskej gardy) nemali veľa roboty. Žalobu prečítali nahlas, svedkovia vypovedali a napokon podpísali rozsudok, ktorý potom prečítali obvinenému s patričnou obradnosťou. Počúval mlčky, a keď sa ho podľa zvyčajných formalít opýtali, či chce ešte niečo povedať, netrpezlivo hodil rukou. Na prsiach si schovával vreckovku, čo bola Montanellimu spadla. Bozkával ju a plakal nad ňou celú noc, akoby to bola živá bytosť. Teraz bol bledý a ubitý a na viečkach mal ešte vždy stopy sĺz, ale slová „zastrelením” naňho veľmi nezaúčinkovali. Keď ich vyslovili, zrenice sa mu rozšírili, ale to bolo všetko.

— Odveďte ho do cely, — povedal veliteľ po skončení formalít a seržant, ktorý sa div nerozplakal, dotkol sa pleca nehybnej postavy. Strečok sa trocha zarazil a poobzeral sa.

— Ach, áno, — povedal. — Skoro som zabudol.

Veliteľ sa zatváril temer ľútostivo. Nebol to vlastne

ukrutník a v kútiku srdca sa trocha aj hanbil za mrzkú úlohu, ktorú zahral za posledný mesiac. Teraz, keď mal vyhrané, bol ochotný preukázať väzňovi menšie ústupky.

— Putá mu už nenavliekajte, — povedal a prebehol pohľadom po doráňaných a napuchnutých hánkach odsúdeného. — A nech ostane v svojej cele. — Potom sa obrátil k svojmu synovcovi a doložil: — Cela pre odsúdených na smrť je strašne tmavá a pošmúrna, veď je to vlastne už len formalita.

Pokašlával, prestupoval z nohy na nohu: zjavne bol v pomykove, potom zavolal späť seržanta, ktorý odchádzal s väzňom.

— Počkajte, seržant: chcem sa s ním pozhovárať.

Strečok sa nepohol, akoby nebol počul plukovníkov hlas.

— Ak chcete čosi odkázať priateľom alebo rodine... veď azda máte rodinu?

Strečok neodpovedal.

— Premyslite si to a povedzte to mne alebo kňazovi. Dozriem na to, aby sa nič nezanedbalo. Najlepšie bude, ak zveríte svoj odkaz kňazovi: čochvíľa príde a bude celú noc pri vás. Máte azda ešte nejaké želanie...

Strečok pozrel na neho.

— Povedzte kňazovi, že chcem byť sám. Nemám priateľov a nemám čo odkazovať.

— Ale hádam sa budete chcieť vyspovedať?

— Som ateista. Nechcem nič, len aby ma nechali na pokoji.

Povedal to temným, pokojným hlasom, v ktorom nebolo ani vzdoru, ani hnevu, a pomaly sa odvrátil. No pri dverách zastal.

— Čosi som zabudol, pán plukovník: chcel by som vás poprosiť o jednu láskavosť. Zajtra ma, prosím vás, nesputnajte a ani mi nezaviažte oči. Budem stáť pokojne.

V stredu na úsvite ho vyviedli na dvor. Kríval nápadnejšie ako zvyčajne: kráčal ťažko a zjavne namáhavo, opierajúc sa celou váhou o seržantovu ruku, no z tvári sa mu stratila unavená pokora. Prízraky, čo ho gniavili v tichej prázdnote, vidiny a sny zo sveta tieňov zmizli s nocou, ktorá ich zrodila. Len čo zažiarilo since a on stál zoči-voči svojim nepriateľom, prebudila sa v ňom bojovnosť a už sa ničoho nebál.

Šesť karabinierov, ktorí mali vykonať rozsudok, stáli v rade pred múrom, porasteným brečtanom, pred tým istým ošarpaným a šústavým múrom, po ktorom sa pla-

STERN, RICHARD MARTIN - LESNÝ POŽIAR

STERN, RICHARD MARTIN

LESNÝ POŽIAR
(Wildfire)

Smena, Bratislava, 1993
edícia Libresso (9)
preklad Anton Eliáš
1. vydanie
ISBN 80-221-0206-7

beletria, román,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 462 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,30 €

*zlaci*

Nezvyčajný príbeh sa odohráva v Sanrijskom národnom lesoparku, vo vyprahnutom lese, na ktorý už vyše šesť týždňov nedopadla ani kvapka dažďa. Jediný úder suchého blesku zasiahne statnú píniu a úlomky tlejúcej kôry spolu s vetrom rozohrajú nebezpečnú a skazonosnú hru. Požiar sa čoraz väčšmi rozširuje, lesná stráž a požiarne čaty sa ho snažia udržať pod kontrolou. Na okraji lesa si postavili svoje honosné vily a obrovské ranče boháči z celej Ameriky. V kontraste s touto časťou je sídlisko Bellevue Acres, domov obyčajných ľudí s množstvom detí, psov a mačiek. Chrániť treba všetkých - chudobných i bohatých. No oheň je nenásytný. Vymyká sa spod kontroly a vyberá si prvé obete. V takýchto chvíľach sa prejavuje i charakter ľudí. Jeden sa snaží pomôcť, iný myslí iba na seba. Nešťastie niektorých zblížilo, iných rozdelilo. Autorovi sa podarilo vynikajúco vykresliť jednotlivé postavy, ich konanie a pohnútky. Aj tento román R. M. Sterna tak ako romány Vežiak a Most sa zaradil medzi svetové bestsellery.

8. kapitola

Jedna z juhozápadných požiarnych čiat spolu s chlapmi Bessie Wingateovej dosiala rozkaz obsadiť nízky horský hrebeň a zastaviť na ňom požiar. Obidve čaty sa roztiahli do riedkej rojnice a rýchlo sa pustili do čistenia prieseku. Odstraňovali všetko, čo mohlo horieť, pílili stromy tak, aby vrcholcami padali do požiariska, vytínali kroviská, klčovali mladý porast a spolu s vetvami všetko hádzali smerom k postupujúcemu ohňu. Zostával za nimi pás holej zeme a nízke, ani nie desaťcentimetrové pne.

Slnko už riadne pripekalo; žlté vesty a prilby, ktoré patrili k požiarnickému výstroju, 'veru neboli nijaké bikiny’, ako raz Bessie poznamenala.

Poskytovali však aspoň akú-takú ochranu pred lietajúcimi iskrami, a tak sa v nich všetci potili, hoci po pár minútach smrdeli, ani čo by sa celý život neumývali, preklínali oheň i terén, oháňali sa sekerami a lopatami, rúbali a škrabali, zadúšaní hustým štipľavým dymom, ktorý človeka nútil rýchlo, kŕčovito dychčať a ustavične mu pripomínal, že sa nachádza v dvetisícmetrovej nadmorskej výške, kde je vzduch redší a chudobnejší na kyslík.

Oheň s hukotom vyletel hore úzkym kaňonom vyschnutej bystriny, ocitol sa na pomerne rovnej náhornej plošine, začal sa vejárovito rozliezať a napredoval pomalšie. Pažravo požieral všadeprítomné mexické borovice a borievkové kríky, ale nepohrdol ani zelenými kaktusmi a opunciami, ktoré sa v sálavej horúčave najskôr šialene zvíjali a potom prudko, v okamihu vzbĺkli, syčiac ako klbko vyplašených hadov.

O kúsok vyššie nad hranicou požiaru, na okraji pralesa, odovzdane čakal na svoj osud hustý porast vysokých pínií. Vtáci už dávno odleteli zo svojich hniezd; teraz z miest ohrozených požiarom v panike utekala všetka drobná zver - myši, veveričky, zajace sa zo všetkých síl hnali hlbšie do lesa. Ani dravce nezostali bokom. Divé mačky, líšky, kuny a lasice si v smrteľnom strachu pred ohňom vôbec nevšímali, že bežia v jednom húfe so svojimi potenciálnymi obeťami.

Jeden z dobrovoľníkov z juhozápadnej čaty, počerný šľachovitý chlap latinskoamerického pôvodu s ostrými črtami tváre a srdnatými očami, kývol Bessie mačetou. "Ahoj, kočka," prehodil laškovne, široko sa uškrnul a vyceril oslňujúco biele zuby. Oslovenie v danej situácii vyznelo nanajvýš nemiestne.

"Nešaškuj," odbila ho Bessie bez hnevu.

"No dobre. Čo by si povedala, keby som ťa pozval na jedno vychladené pivečko?"

"Vybral si si pravú chvíľu," odsekla Bessie štipľavo. "Tá potvora lezie rovno na nás."

"Sú aj takí, čo riziko priam zbožňujú, dušička. Ale aj na môj vkus tu začína byť prihorúco. Radšej si natiahnem celtu."

Celtou volali kus ohňovzdornej látky, ktorá mala z vnútornej strany našité úchytky na ruky a nohy. Používala sa v prípade krajného ohrozenia, keď sa už nedalo zachrániť útekom. Vtedy bolo treba dokonale vyčistiť najbližšie okolie, ľahnúť si doluznačky na holú hlinu, prikryť sa celtou, pevne pritlačiť jej okraje na zem a dúfať, že oheň sa ponad vás preženie bez toho, aby vám ublížil.

"Pokiaľ ide o to, ani ja, ani moja čata sa nemienime nechať zaskočiť, aby sme museli použiť celty. Hej, Pete! Netrep sa tak dopredu, nie si v krčme U jeleňa, došľaka!”

Chlap z juhozápadnej dobrovoľníckej čaty mal chuť pokračovať v rozhovore. " Tamto sú Apači. Mescalerovia. Sú z našej čaty. Vieš, čo jeden z nich vyhlásil? Hasenie lesných požiarov je vraj jediná rozumná vec, na ktorú sa bieli zmohli. Čo na to povieš?"

"Že trafil klinec po hlavičke," odvrkla Bessie, srdnato sa rozháňajúc lopatou. Z celej sily ju vrážala do zeme, burinu, kríčie i malé stromčeky vyvracala aj s koreňmi a odhadzovala ich z čisteného prieseku smerom k požiarisku. Pritom úchytkom sledovala plamene pod úbočím. "Nepáči sa mi to," pokrútila hlavou. "Vonkoncom sa mi to nepáči. Tie vysoké stromy sú príliš blízko. Mám pocit, akoby mi rástli rovno za chrbtom." Zdvihla hlavu a zahľadela sa na oheň pod nimi. "Počúvajte, ako tá potvora huláka. Tuším by nedbala zaživa nás upiecť."

Elsie Edwardsová si obliekla nohavice a košeľu a roztrasenými prstami si pozapínala gombičky a zips. Prepadlo ju nepremožiteľné, nástojčivé nutkanie čím skôr zakryť svoju nahotu.

Spočiatku mala strach, že Don je mŕtvy, bol však iba v bezvedomí. Dýchal pomerne plynule a aj pulz mal pravidelný a dosť silný.

RUSSO, ENZO - PRÍPAD MONTE CHRISTO / DIABLOVE UTORKY

RUSSO, ENZO

PRÍPAD MONTE CHRISTO / DIABLOVE UTORKY
(Il caso Montecristo - I martedi del diavolo)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (486)
preklad Stanislav Vallo
doslov František Hruška
prebal Marián Minarovič
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
072-007-87 PMC

beletria, detektívky,
520 s., slovenčina
hmotnosť: 630 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: oddelená obálka od knižného bloku

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Enzo Russo patrí k mladšej generácii talianskych spisovateľov. Narodil sa roku 1947 na Sicílii, vyštudoval práva, v súčasnosti žije v Miláne a pracuje v redakcii denníka Il Giorno. V prvom období svojej tvorby napísal niekoľko detektívok pre mladších čitateľov. Roku 1975 vydal román na hranici sci-fi Spis o Amerike č. 2. Prelomovým rokom pre jeho tvorbu je však rok 1976, keď vychádza Prípad Monte Christo. Russo sa vďaka nemu dostáva nielen na čelo autorov „detektívky po taliansky“ (il giallo alľitaliana), a aj na čelo rebríčka najčítanejších kníh, ale zároveň sa stáva jedným z najsľubnejších autorov tzv. spoločenského románu. Tieto nádeje sa potvrdzujú o rok neskôr, keď vychádza jeho ďalší úspešný román Brloh hranostajov. V oboch románoch, ktoré sa dostávajú slovenskému čitateľovi do rúk po prvý raz, je majstrovsky skĺbená detektívna zápletka s odvážnou sondou do výbušných pomerov ovládajúcich politický život súčasného Talianska.

Giuliana a Roberta zmocnili určité obavy. Armando bol ako omráčený, zdalo sa, že ho to celkom zničilo. Mal aj mierny srdcový záchvat, a potom sa zrazu uzatvoril do seba. Nebol to mládenec, ktorý by sa vedel biť ako lev, kliať, búchať po stole. Celkom pohasol, tak, tak. Pohasol. A premýšľal.

- Ejha!

— Áno, obávali sme sa, že postupne príde k sebe, spamätá sa a potom začne uvažovať. I keď bolo naozaj ťažké prísť na to, ako a čo sa vlastne v byte odohralo, nemožné to v podstate nebolo. Zvolali sme poradu, na ktorej som bol aj ja prítomný.

V tom čase už ani jeden z nás nechodil za ním do Regina Coeli. Ja som s tým takisto postupne... pomaly prestal... bol som zhnusený... zhnusený zo seba, z tých ostatných, zo všetkého, zo všetkého, čo sa stalo...

Raciti rázne prikývol, aby včas zastavil ďalší výlev.

Marcello Giussani vtedy povedal, že musíme ešte niečo urobiť, ak sa chceme cítiť celkom v bezpečí. Farbisto nám opísal trampoty, aké by nás mohli prikvačiť, keby sa vyšetrovanie z takých či onakých príčin obnovilo. Spomenul Armandovo preloženie do inej väznice, hoci nebolo celkom jasné, ako by to mohlo vyriešiť náš problém.

— A ďalej?

Od toho okamihu neviem nič isté, komisár. O niekoľko týždňov som sa dozvedel, že ho už preložili. Niečo mi sem-tam utrúsil Giuliano. Potom sme celkom prestali o tom hovoriť.

V podstate mi to vyhovovalo. Viete, zo začiatku som si sľuboval, že sa v lete vyberiem za ním. aby som ho trochu povzbudil, aby som videl, či sa z toho pozviechal, alebo ešte väčšmi upadol... Ale bojím sa, že nenašiel v sebe dosť síl na to, aby tú situáciu zvládol. Jednoducho ju nemal, nebol zvyknutý znášať utrpenie, ja som to vedel najlepšie, poznal som ho, ako poznám seba samého. Nikto ho nepoznal lepšie ako ja.

— Ale potom ste nešli, však?

— Nešiel.

— Pred koľkými rokmi sa toto všetko stalo?

Viem, kam mierite, pán komisár, a trochu vás predídem.

Armanda prepustili, už veru nesedí vo väzení v Caltanissette.

Kedy ho prepustili?

Pred niekoľkými mesiacmi. Presný dátum neviem.

A vzápätí začali prichádzať listy.

Nebola to otázka, ale Muccini prikývol. Teraz, keď plamene blkotali opäť živšie a oči sa medzitým prispôsobili tomuto osvetleniu, Raciti jasne videl pohyb jeho hlavy. Vzdychol si, pocítil únavu a zároveň ľahké pichnutie v žalúdku. V ten deň prvé. S prekvapením zistil, že je takmer deväť. Možno by bolo ešte predčasné odísť. Pristúpil ku kozubu, ktorý bol menší, ako odhadoval pri príchode.

Pán Muccini, zrejme ste neboli jediný, kto z vás štyroch pochopil, čo znamenajú anonymné listy, ktoré ste dostali.

Nie, nebol. Ale nikto na to neprišiel hneď v prvej chvíli. Ja som napríklad nič nepochopil až dovtedy, kým som sa nedozvedel, že podobný list dostali aj ostatní traja. Zišli sme sa, aby sme sa o tom pozhovárali, a vtedy vysvitlo, že Armando už nie je vo väzení... má také zvláštne meno, nijako si ho nemôžem zapamätať.

A to ste nevedeli, že ho majú prepustiť?

Jednoducho sme na to zabudli. A okrem toho... de Montero mi povedal, že ho prepustili niekoľko týždňov pred vypršaním trestu.

Raciti sa zhlboka niekoľko ráz za sebou nadýchol teplého vzduchu a spomenul si na Roberta de Montera, ktorý už pri ich prvom stretnutí vedel, čo je vo veci. Samozrejme, ani slovom sa mu o tom nezmienil. Jeho skutočnou úlohou bolo totiž niečo celkom iné ako to, čo mu predhadzovali pred oči; nemal autora anonymných listov odhaliť, ale nájsť. Nadišla chvíľa ďalšej zbytočnej otázky.

Viete, kde sa teraz nachádza Armando De Sanctis?

Nie, odvetil rýchlo starožitník. — Giussani dal všetko preveriť a dozvedeli sme sa len to, že hneď po prepustení nasadol na vlak do Ríma. Potom zmizol bez stopy.

Odpoveď, akú predpokladal. A mohol položiť aj ďalšiu otázku, ešte zbytočnejšiu, ako bola predchádzajúca. Mohol sa

DUMAS, ALEXANDRE - DÁMA Z MONSOREAU

DUMAS, ALEXANDRE

DÁMA Z MONSOREAU
(La Dame de Monserau)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
preklad Viera Millerová
obálka Margita Polonyová
2. vydanie
13-72-010-74

beletria, román, literatúra francúzska,
496 s., slovenčina
hmotnosť: 611 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,90 € 

*zlaci* *barpe*petz1*in *b-fra*

V diele Dáma z Monsoreau nás autor vovádza do druhej polovice 16. storočia, na dvor francúzskeho kráľa Henricha III., slabocha zmietaného neresťami i strachom pred trestom božím. Jeho brat František z Anjou, ktorý mu je nepriateľom i súperom, v zápasoch s nim zvyčajne vyhráva, za čo vďačí svojmu vernému rytierovi de Bussy, statočnému a čestnému mužovi.

Aurilly a vojvoda z Anjou si navzájom dodržali slovo: vojvoda držal Bussyho cez deň u seba tak dlho, aby mu neušlo nič z toho, čo robí.

Bussymu sa veľmi hodilo, že sa môže cez deň venovať kniežaťu — aspoň bude mať voľný večer. O desiatej večer sa zahalil do plášťa, dal si pod pazuchu rebrík a vydal sa k bastile.

Vojvoda, ktorý nevedel, že Bussy má v predsieni rebrík, a ktorý si nevedel ani predstaviť, že niekto môže sám chodiť po parížskych uliciach, nazdával sa, že Bussy pôjde domov po koňa a po sluhu. Takto stratil prípravami desať minút. Za ten čas vrtký a zaľúbený Bussy prešiel už tri štvrtiny cesty.

Bussy bol šťastný, ako bývajú odvážni ľudia; nestretol cestou nikoho, a keď sa priblížil k domu, zazrel v oblokoch svetlo.

To bolo dohovorené znamenie medzi nim a Dianou.

Vyhodil rebrík na balkón. Rebrík mal šesť hákov, zahnutých proti sebe, a tak sa vždy o niečo zachytil. Pri tomto zvuku Diana zahasila lampu a otvorila oblok, aby mohla poriadne upevniť rebrík. To všetko sa stalo za malú chvíľu. Diana sa poobzerala po námestí, pátrala zrakom po všetkých kútoch.

Zdalo sa jej, že nikde niet živej duše. Vtedy naznačila Bussymu, že môže vystúpiť. Bussy na toto znamenie vyliezol hore, stúpajúc na každú druhú priečku.

Šťastne si zvolili túto chvíľu, pretože keď Bussy liezol do obloka, pán z Monsoreau, ktorý vyše desať minút trpezlivo čakal pri dverách svojej ženy, práve schádzal dolu schodmi, opierajúc sa o plece sluhu, ktorému najviac dôveroval. Táto dvojaká činnosť sa uskutočnila tak, že Monsoreau otváral dvere na ulicu práve vo chvíli, keď Bussy vtiahol rebrík dnu a Diana zatvorila oblok.

Monsoreau zastal na prázdnej ulici, nevidel nič.

— Hádam si dostal zlé správy? — spýtal sa Monsoreau sluhu.

— Nie, monseigneur, — odvetil sluha. — Práve som prišiel z paláca Anjou a hlavný koniar, ktorý je mojím priateľom, mi tvrdil celkom určite, že monseigneur kázal na dnes večer prichystať dva kone. Možno chcel ísť monseigneur niekam inam, nie sem.

— Kam by šiel? — riekol Monsoreau zachmúrene.

Ako všetci žiarlivci aj gróf sa nazdával, že všetci ľudia nemajú na starosti nič iného iba ho trápiť.

Poobzeral sa druhý raz po okolí.

— Možno by som bol urobil lepšie, keby som bol zostal v Dianinej izbe, — zamrmlal. — Ale možno si spolu dohovorili znamenie, možno ho upovedomila o mojej prítomnosti, a ja som to nezbadal. Lepšie bude, ak budem striehnuť vonku, ako sme sa dohodli. Zaved ma k tomu úkrytu, o ktorom tvrdíš, že stade možno vidieť všetko.

— Poďte, monseigneur, — riekol sluha.

Monsoreau vykročil, opierajúc sa napoly o rameno sluhu, napoly sa pridržiavajúc múru. Naozaj, takých dvadsať krokov od dverí smerom k bastile bola obrovská hŕba kamenia zo zrúcaných domov.

Uprostred tejto hŕby upravil sluha akýsi úkryt, do ktorého sa ľahko vmestili dvaja ľudia. Rozprestrel na kameňoch plášť a Monsoreau si naň sadol. Sluha si sadol k nohám svojho pána. Vedľa nich ležala pre všetky prípady nabitá mušketa.

Monsoreau striehol ledva desať minút, keď sa na začiatku ulice Saint-Antoine zjavili dva kone. Dvaja jazdci zostúpili na rohu paláca Tournelles a priviazali kone k železným kruhom, vbitým do múru na tento účel.

— Monseigneur, — povedal Aurilly, — myslím, že prichádzame príliš neskoro. Zrejme odišiel rovno z vášho paláca, mal desaťminútový náskok a už je dnu.

— V poriadku, — riekol knieža, — ale ak sme ho aj nevideli ísť dnu, uvidíme ho odchádzať.

— Áno, ale kedy? — povedal Aurilly.

— Keď budeme chcieť, — riekol knieža.

— Bola by to hádam priveľká zvedavosť spýtať sa vás, ako to chcete dosiahnuť, monseigneur?

WALLACE, EDGAR - ZELENÝ LUKOSTRELEC

WALLACE, EDGAR

ZELENÝ LUKOSTRELEC
(The Green Archer)

Bradlo, Bratislava, 1991
preklad Michal Breznický
obálka Gita Mihalovičová
2. vydanie, 30.000 výtlačkov
ISBN 80-7127-011-3

beletria, detektívky,
230 s., slovenčina
hmotnosť: 225 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 € darované THCK

*kamag*

■ V EL MORE ■

Fay Claytonová žila samotársky, no nie celkom osamelo. V jej prípade nejde o synonymné slová. V malom byte na Malda Vale žila utiahnuto, no mala veľa priateľov, a bolo by klamstvom tvrdiť, že jej Július chýbal. Manžela ľúbila láskou, akou ho nemiloval nikto. Ešte nemala príležitosť zapochybovať o jeho vernosti a jej finančná situácia sa v posledných mesiacoch značne zlepšila.

Keď sa ozvalo zaklopanie na dvere, práve hladila blúzku v kuchyni. Slúžka - zvukomalebné označenie neupravenej ženy, čo jej denne chodievala poriadiť byt - bola na nákupoch a dvere šla otvoriť Fay, nazdávajúc sa, že zaklopal poštár. Namiesto doručovateľa zočila vychudnutého muža s vpadnutými očami a vo veľkých, pokrkvaných šatách, ktoré by zasvätencom zaraz prezradili, aký človek ich má na sebe.

„No toto, Jerry!“ začudovala sa a otvorila dvere. „Poď ďalej.“

Zatvorila dvete a Jerry sa pobral za ňou do obývačky.

„Kedy ťa pustili?“

„Dnes dopoludnia. Máš dačo vypiť? Priam umieram, tak sa mi žiada.“

Priniesla z príborníka fľašu a sódovku a postavila pred neho. Nalial si poriadny dúšok.

„Znamenité,“ pochválil nápoj, mľasol a bledá tvár mu zružovela. „Kde je Július?“

„Nie je v Londýne, Jerry. Našiel si prácu na vidieku.“

Prikývol a spýtavo sa zahľadel na fľašu.

„Už máš dosť,“ namietla Fay, zaniesla whisky na miesto a energicky zamkla príborník. „Čo chceš robiť?“

„Neviem. Chlapcov zrejme rozprášili. Július si teda našiel prácu? Počestnú?“

„Pravdaže počestnú,“ odvrkla Fay zlostne. „Aj ty, Jerry, si musíš nájsť prácu. Partia sa rozpadla. A dobre tak.“

Bol to jej brat, no nikto by si nepomyslel, že pekné dievča je spríbuznené s väzenským vtáčikom s vpadnutými lícami.

„Zhováral som sa s Featherstonom, s tým policajtom.“

„Videl ťa ísť sem?“ spýtala sa Fay.

Zavrtel hlavou.

„Nie, stretli sme sa v západnej štvrti. Zastavil ma a spýtal sa, ako sa mám a čo budem robiť: Dobrý chlap.“

Spravila grimasu.

„Máš právo na akékoľvek ilúzie, Jerry. Čo chceš robiť?“ spýtala sa znova.

„Neviem.“ Odtisol stoličku od stola a zamyslel sa. „Na lodiach na Atlantiku pracuje istá partia, chcú, aby som chodil s nimi. No nikdy som nič také nerobil a treba aj menší kapitál - spiatočný lístok stojí stovku - a je tu vždy možnosť, že sa na lodi nezoznámim ani s jediným hlupáčikom. Peniaze mi akiste nemôžeš požičať.“

Zamyslene si zahryzla do pery.

„Môžem,“ odvetila pomaly.

„Určite ich vrátim,“ ubezpečoval ju, „je to bezpečná práca. Ešte som nepočul, že by boli pochytali partiu na lodi.“ Poobzeral sa po izbe. „Som rád, že som von. Už sa mi zunovalo sedieť. Ubytuješ ma?“

Zaváhala.

„Hej, v Júliusovej izbe.“

„Nechodieva domov?“ zamračil sa Jerry.

„Nemôže, no píše mi každý druhý deň, neponosujem sa. “

S odporom sa zadíval na pokrkvané šaty.

„Potrebujem nový oblek. Ako si na tom finančne?“

„Zariadim to,“ odpovedala Fay. „Takto sa nemôžeš ukazovať, Jerry. Nazdávala som sa, že máš ešte šesť mesiacov.“

Zasmial sa.

„Vytiahol ma väzenský doktor. Mám dačo na pľúcach, žiadal som si odborného lekára, tak mi znížili trest. Chorých vo väzniciach nechcú. Na stanici Charing Cross mám v úschovni šaty,“ zvrtol reč na inšie. „Ak mi ich donesieš, vyjde ma to lacnejšie.“

Vzala ústrižok a ešte v to popoludnie šla na stanicu po kufor. Aby si skrátila cestu, prikázala taxikárovi ísť cez Fritzroy Square. Námestie poznala, bola tam reštaurácia, ktorá jej v minulosti dobre slúžila. Boli v nej izbičky, kde sa dalo zísť s kýmkoľvek a bez obáv, že dakto pozoruje,

ATLAS SVETA

ATLAS SVETA

Slovenská kartografia, Bratislava, 1974
79-309-74

učebnice, mapy, atlasy,
40.000 výtlačkov, slovenčina
hmotnosť: 865 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: lepená väzba, chrbát uvoľnený

DAROVANÉ

*zlaci*geo*

SVET - ZOŠITOVÉ ATLASY PRE ZÁKLADNÉ A STREDNÉ ŠKOLY

SVET - ZOŠITOVÉ ATLASY PRE ZÁKLADNÉ A STREDNÉ ŠKOLY

Vojenský kartografický ústav, Harmanec, 1995
1. slovenské vydanie
ISBN 80-8042-002-5

atlasy, mapy, učebnice,
20 s., slovenčina
hmotnosť: 105 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: dobrý, bez vpisov a poškodení

1,50 €

*zlaci*

BALÁZS, BÉLA - KNIHA ZÁZRAČNOSTÍ

BALÁZS, BÉLA

KNIHA ZÁZRAČNOSTÍ

Práca, Bratislava, 1949
edícia Dobrá próza
preklad Ctibor Štítnický
ilustrácie Viera Horáčková
5.500 výtlačkov
3254/49-II/1

beletria, novela
96 s., slovenčina
hmotnosť: 217 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,60 €  *bruri**belx* predané
1,60 €  *zlaci* DAROVANÉ EGJAK

Bélu Balázsa netreba slovenskej čitateľskej verejnosti predstavovať. Veď je jedným z najznámejších maďarských spisovateľov na Slovensku. Pred nedávnom vyšly v slovenskom preklade jeho rozprávky „Modré s neba” a román pre mládež „Rojčivá mladosť”. Návštevníci kín poznajú jeho pozoruhodné povojnové filmové dielo maďarské: „Kdesi v Europe”, za ktoré dostal Kossuthovu cenu pre tento rok. Známa je tiež Balázsova spolupráca s československým štátnym filmom.

Horthyovský fašistický režim vyhnal Bélu Balázsa z Maďarska a prenasledoval ho po celej Europe. Žil a pracoval postupne v Budapešti, vo Viedni, v Berlíne, v Prahe a v Moskve, kde vyšla jeho svetoznáma kniha o filmovej estetike.

Z jeho rozsiahleho diela najhodnotnejšie a najznámejšie sú jeho rozprávky. Už v prvej svojej knihe, nazvanej „Sedem rozprávok”, predstavil sa ako suverénny majster tohto najstaršieho a najušľachtilejšieho umeleckého druhu. „Knihou zá-zračností”, ktorú predkladáme slovenskej čitateľskej ohci v adekvátnom preklade básnika Ctibora Štítnického, zaradil sa medzi najväčších svetových rozprávkárov, k Andersenovi, Wildemu a k autorom rozprávok z Tisíc a jednej noci. Sedemnásť rozprávok tejto knihy sú skutočnými drahokamami svetovej klenotnice rozprávok. Skvelé rozprávačské umenie, preteplené láskou k človeku slabému, trpiacemu a bojujúcemu proti zlu, štýl starodávnych čínskych rozprávkárov, plný prekvapujúcich obratov, duchaplnosti a vtipu — všetko toto získalo si srdcia čitateľov pôvodného vydania i prekladov. Sám Thomas Mann píše o Balázsových rozprávkach a špeciálne o jeho „Knihe zázračno-stí” vo svojej knihe štúdií „Bemuhungen” v superlatívoch a s nadšením. Úryvok z jednej z týchto štúdií, nadpísanej „Krásna kniha”, uverejňujeme v úvode tejto knihy. „Odporúčam čitateľovi”, píše Thomas Mann, „aby sa s touto krásnou knihou zaoberal v dobrej hodine.”

HLINENÉ DIEŤA

V blízkosti zálivu Kian-Čan žil raz v jednej dedine človek menom Liu-I. Mal už mnoho tisíc rokov, ale jeho brada bola ešte čierna a oči sa mu ligotaly. A to preto, lebo Liu-I zopakoval tridsať ráz prvý rok svojho života, v ktorom sa deti naučia umeniu žiť, takže vypestoval toto umenie v ohromnú dokonalosť. Lebo každý vek má svoj skrytý smysel, ktorý ľudia len preto nenájdu, lebo v každom veku môžu ostať iba krátky čas, potom zostarnú pre iný vek, v ktorom sú zasa neskúsení.

Keď sa Liu-I prvý raz narodil, v prsníkoch jeho matky bolo mlieka nadostač, lebo jeho mať bola silná, hrubá žena. Raz, keď pristúpila ku kolíske svojho syna, na vyrezávanom gombíku kolísky zazrela malé smaragdové háďa. Malo štvoruhlastú zlatú hlavu a rubínové oči. Žena si hneď všimla, že je to boh rieky a uctila ho hlbokou poklonou. Potom priniesla zlatú misu, plnú čistého piesku. Boh vôd vliezol do nej a povedal:

— Chcem piť mlieko.

Vtedy žena vzala háďa na svoj prsník a nadojčila ho. Keď sa boh vôd dosť nacical, zdvihol svoju štvoruhlastú zlatú hlavu a povedal:

— Ja som Tiu-Ka, boh vôd a za toto sa ti odvďačím. Bývam v kremennom chráme na Šarkantigerskom vrchu a na pamiatku toho, že si ma nadojčila, tvoj prs nech nesie obraz rieky Jang-tse-kiang. Keď boh vôd skončil, zmizol. Lebo bohovia nemyslia na radosti a bolesti ľudské, prichádzajú náhle, náhle odchodia, ako sa im páči. Na pravom prse ženy ukázala sa vtedy veľká modrá žila, znázorňujúca rieku Jang-tse-kiang so všetkými jej prítokmi.

O niekoľko mesiacov jej veľmi ochorelo dieťa Liu-I. Vo veľkom strachu spomenula si žena na boha vôd. Vyhnietila z hliny postavu malého chlapca a s touto hlinenou figúrkou vyškriabala sa na Šarkantigrí vrch. Tam stál chrám boha vôd. Medzi kremennými stĺpmi napuchala vo vetre modrota neba ako belasé plátno plachetníc. Stá a stá hlinených figúr malých detí stálo okolo chrámu. Priniesly ich sem matky a odriekaly tu obetné modlitby za svoje choré deti. Ale chodily ta aj neplodné, bezdetné ženy. Tie odlomily kúsok z niektorého hlineného dieťaťa, zjedly ho a tak sa oplodnily.

Aj matka Liu-I postavila svoju hlinenú sošku medzi

VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAY, MARGITA - TVORBA ĽUDMILY PODJAVORINSKEJ

VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAY, MARGITA

TVORBA ĽUDMILY PODJAVORINSKEJ

Nakladateľstvo Čas, Bratislava, 1937
edícia Slovenské dielo (6)
graficky upravil Aurel Kailich
3.000 výtlačkov

literárna teória, životopisy,
72 s., slovenčina
hmotnosť: 121 g

mäkká väzba
stav: dobrý, ušpinená obálka, fľak na obálke

3,30 €

*szave*litt

Tvorba Ľudmily Podjavorinskej je šiesty sväzok edície „Slovenské dielo”. Aj prítomná štúdia Dr. Václavikovej-Matulay písaná je so zreteľom popularizujúcim a nie s aspektami prísno vedeckými. Bolo už povedané, že úloha „Slovenského diela” je prehĺbiť záujem o slovenskú literárnu a umeleckú tvorbu v radoch umeniamilovného obecenstva. Tieto sväzky patria do rúk širšieho publika, ktoré majú uviesť do tvorby význačných slovenských spisovateľov, alebo majú čitateľov informatívne poučiť o niektorej aktuálnej otázke nášho duchovného života. Z tohoto zorného uhla treba i hodnotiť vychádzajúce sväzky. Doterajší záujem o „Slovenské dielo” svedčí o tom, že edícia splňuje dobre svoju úlohu a zaplňuje zjavné medzery v oblasti slovenského literárneho a umeleckého výskumu. — Poniektoré sväzky už sa tlačia v druhom vydaní a vydávajú sa i v nemeckej reči. Štúdia o tvorbe prvej slovenskej poetky Ľudmily Podjavorinskej je prvým sústavnejším zhodnotením práce tejto nedávno jubilujúcej autorky. Vychádza zo širšieho rámca, v ktorom si všíma ženskej otázky vo svete i u nás, a začleňuje činnosť slovenských žien do budovania národných hodnôt. Autorka v rozbore tvorby Podjavorinskej postupuje od jej prvých poetických začiatkov cez ďalšiu tvorbu básnickú a prozaickú, cez práce pre mládež, až k vyvrcholeniu jej umeleckej činnosti, k Baladám. Zaujíma k jej práci i kritické stanovisko a usiluje sa začleniť autorku do celkového rámca slovenských literárnych snažení.

Osud nedožičil Ľudmile Podjavorinskej, aby splnila najkrajšie poslanie ženy v kruhu vlastnej rodiny. Nevydatá nemohla sa tešiť z vnútorného vzrastu vlastných detí, nemohla im formovať duše, ani preniesť na ne priamo svoj idealizmus a mravné hodnoty, ktoré dávaly smysel jej vlastnému životu.

Poslanie matky a vychovávateľky úspešne splnila na inom poli, svoju prekypujúcu lásku k deťom a zápal pískať pre národ práve najmenších, vložila do pekných a hodnotných diel pre mládež. Fyzické materstvo zamenila materstvom duchovným tým, že veľkú časť svojej tvorby venovala mládeži. Práve fakt, že skoro polovica jej celoživotného snaženia patrí mládeži, svedčí o tom, akou mocnou vnútornou potrebou jej bolo, splniť takýmto spôsobom poslanie ženy. Ako teta Ľudmila, autorka detských veršovaných i prózou písaných skladieb, známa a obľúbená v každej slovenskej škole a temer v každej slovenskej rodine, kde majú deti, je bez nadsádzky jednou z prvých skutočných umelkýň v obore detskej literatúry.

Detská literatúra má svoje osobité miesto v umeleckej tvorbe vôbec. Je časťou literatúry, vyhradenej

výlučne deťom a ich záujmom, hlavne ešte nerozvitému detskému umu a klope na ich neskazené srdce, je preto dôležitou prípravou na budúceho človeka ušľachtilého a mravne vyspelého. Preto detská literatúra musí obsahovať etické jadro a musí zároveň už zavčasu prebúdzať cit dieťaťa pre umelecké chápanie.

Ako veľmi záležalo Podjavorinskej práve na tejto výchove mládeže, svedčí 7 vydaných kníh pre mládež a 2 knihy, pripravené pod tlač v rukopise, okrem mnohých roztrúsených a dnes už málo prístupných prác v rozmanitých detských časopisoch. Z toho je 5 kníh poézie: „Kytka veršov” 1921, „Veršíky pre maličkých” 1930, „Zajko a Bojko” 1930, „Medový hrniec” 1930, „Škovránok” 1939 a 2 knihy prózy: „Čarovné skielka” 1931 a román „Baránok boží” 1932.

Záujem o detskú literatúru bol u nás veľký už v rokoch predrevolučných. Priekopnícku prácu konal najmä Aug. Horislav Škultéty, ktorý r. 1846 vydal „Zorničku”, zábavník pre deti s rozprávkami a veršami, r. 1851 a 1855 „Rečňovanky pre slov. ľud. školy”, neskôr s Pavlom Dobšinským vydal slovenské ľudové povesti. V detskej literatúre sústavne pracovali Janko Francisci Rimavský, Adolf Peter Zathurecký, potom najmä Andrej Sokolík detským časopisom „Včelka” a napokon Karol Salva časopisom „Priateľ dietok”. Podjavorinskej poslúžil príkladom predovšetkým strýc Ľudovít Rizner, ktorý písal pre mládež pod pseudonym Strýčko Slavoš. Pravda, Ľudovít Rizner nebol natoľko talentom tvo-

THOMPSON SETON, ERNEST - INDIÁN

THOMPSON SETON, ERNEST

INDIÁN
(The Book of Woodcraft and Indian Lore)

B. Kočí, 1923
preklad Miloš Seifert

dobrodružné, cestopis,
118 s., čeština
hmotnosť 178 g

tvrdá dobová preväzba, malý formát
stav: ošúchaná, lepené listy, chýba titulný list, posledný list s obsahom oddelený

9,90 € PREDANÉ

*szave*

FRANKOVÁ, ANNA - DENNÍK ANNY FRANKOVEJ

FRANK, ANNE

DENNÍK ANNY FRANKOVEJ
12. júna 1942 - 1. augusta 1944
(Het Achterhuis) (Das Tagebuch der Anne Frank)

Mladé letá, Bratislava, 1960
preklad M. Valehrachová
prebásnila R. Jamrichová
prebal M. Čunderlík
1. vydanie. 10.260 výtlačkov
56/VII-5

beletria, životopisy,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 338 g

tvrdá väzba
stav: dosky ušpinené, fľak na oriezke a listoch, bez prebalu

5,50 € PREDANÉ

*szave*

Utorok 13. júla 1943

Milá Kitty!

S otcovým súhlasom opýtala som sa včera popoludní Dussela, či by mi láskavo dovolil (hovorila som s ním neobyčajne zdvorilo), dvakrát do týždňa použiť stôl v našej izbe od štvrtej do pol šiestej. Od pol tretej do štvrtej sedím pri ňom i tak každé popoludnie, kým pán Dussel spí, avšak neskôr je už pre mňa stôl zakázaným územím. Dole, v obývacej izbe, je popoludní veľmi rušno, tam nemôžem pokojne pracovať a okrem toho aj otec sedí zavše rád za svojím písacím stolom. Dôvod bol oprávnený a celá žiadosť bola vlastne iba formálna. A čo myslíš, čo odpovedal vysoko-vážený pán Dussel? „Nie!“ Z mosta doprosta: „Nie!“ Bola som rozhorčená, ale nedala som sa odbiť a opýtala som sa ho prečo. Hneď na mňa spustil studenú sprchu:

„Čože si myslíš? Aj ja musím pracovať. Keď popoludní nebudem mať pre seba izbu a stôl, potom kedy? Musím dokončiť svoju dennú úlohu. Nezabíjam tým podaromnici čas! Veď ty nerobíš nič rozumného. Tvoja mytológia, no dajsamisvete! Ani čítanie a pletenie nie je nijaká práca. O tom nemôže byť reči! Stôl nedostaneš!“

„Aj moja práca je veľmi dôležitá. Dole nemôžem naskrze pracovať. Rozmyslite si to ešte.“

S týmito slovami sa urazená Anna obrátila a tvárila sa, akoby v izbe nikoho nebolo. Pritom vo mne vrelo, prečo je Dussel taký neslušný (čo bolo aj pravda), veď ja som také slušné stvorenie. Keď som večer zreferovala Pimovi o nepriaznivom výsledku, dohovorili sme sa, čo ďalej. Ustúpiť som, pravdaže, nemienila, ale chcela som si to dať do poriadku sama. Otec mi približne vysvetlil, ako najlepšie ísť na vec, želal si však, aby som vyčkala deň, lebo som bola veľmi rozrušená. Túto radu som odmietla, a keď som umyla riad, počkala som si na Dussela. Otec sedel v susednej miestnosti a to mi dodalo odvahy.

„Pán Dussel,“ začala som, „nazdávate sa akiste, že o mojej prosbe nehodno ešte raz uvažovať. Ja vás však poznove o to prosím!“

Odpovedal mi s priateľským úsmevom: „Pokladám záležitosť za vybavenú, ale som ochotný vždy sa o veci pozhovárať s tebou.“ Vysvetlila som mu znovu od začiatku, o čo mi ide, pričom mi Dussel ustavične skákal do reči.

„Keď ste k nám prišli, pán doktor, dohovorili sme sa presne, ako si rozdelíme našu spoločnú izbu. Vtedy bola reč o tom, že vy budete pracovať predpoludním a mne zostanú popoludňajšie hodiny. Také požiadavky nemám, ale uznajte, prosím, že mám právo na dve odpoludnia za týždeň!“ Dussel vyskočil, akoby ho bola vretenica poštípala: „Nemáš čo vravieť o práve a požiadavkách! Kde mám teda byť? Opýtam sa pána van Daana, či by mi nepostavil na povale čosi ako psiu búdu. Potom by som mal aspoň nejaké miestečko. Kde mám robiť ja, keď nemám nikde pokoja. S tebou sú iba večné trampoty. Keby ma o to popýtala tvoja sestra Margot, ktorej by sa to skôr zišlo, tej by som ustúpil, ale ty ...“ Nasledovali rečičky o mytológii, o čítaní a pletení a Anna bola hlboko urazená. Nedala to však najavo a nechala Dussela ďalej nesúvisle bľabotať. „S tebou škoda hovoriť. Si strašná egoistka. Nezáleží ti ani mak, čo bude s inými, len keď sa ti stane po vôli. Jakživ som nevidel také decko! Napokon budem musieť ustúpiť. Inak by ste mi do smrti vyčítali: Anna Franková prepadla na skúške, lebo pán Dussel jej neprepustil pracovný stôl.“ Chrlil to zo seba bez prerušenia ako vodopád. Nedalo sa to už počúvať. Prvé, čo som si pomyslela, bolo: »Keby som mu lak mohla jednu vylepiť, že by ho na stenu pricapilo, luhárisko starý!“ Ale potom som sa premohla: »Buď len pokojná, nie je hoden, aby si sa natoľko rozčúlila.“ Napokon sa vyzúril a vyšiel z izby s výrazom zlosti, ale aj triumfu na tvári. Vačky mal ako vždy, plné jediva, čo mu Miep nakúpila. Zašla som za otcom, aby som mu zopakovala celý rozhovor, ak všetko dobre nepočul.