HIGGINS, MARY - DNES VEČER BUDEM NAD TEBOU BDIEŤ

HIGGINS, MARY
HIGGINS, CAROL

DNES VEČER BUDEM NAD TEBOU BDIEŤ
(He Sees You When You´re Sleeping)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 2004
edícia Zelená knižnica
preklad Tamara Chovanová
obálka Dušan Grečner
ISBN 80-220-1247-5

beletria, román, detektívky,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 211 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,90 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol4* in *021*

Dojemný príbeh muža, čo dostal nezvyčajnú príležitosť odčiniť svoj hriešny život, je zaujímavou kombináciou napätia a hľadania ľudského šťastia v sugestívnej vianočnej atmosfére amerického veľkomesta.

Keď sa štyridsaťšesťročný Sterling Brooks zázračnou zhodou okolností ocitne na Manhattane a natrafí na klzisku

na malú smutnú Marissu, je postavený pred dvojitú úlohu. Nestačí zachrániť životy jej najbližších, odhodlaných napriek hrozbe smrti svedčiť proti úkladnému zločinu. Aj pri svojich nezvyčajných schopnostiach musí pozbierať všetok um, aby ukázal osamelým ľudským srdciam svetielko nádeje, sľubujúce odpustenie a lásku.

O štvrť na osem bratia Badgettovci žiarili. Večierok mal úspech. Oni mali úspech.

V tej chvíli Junior vzal do ruky mikrofón a odkašlal si. „Chcem vás všetkých privítať. Môj brat a ja dúfame, že sa dobre zabávate. Je pre nás cťou, že ste našimi hosťami, a sme veľmi, veľmi šťastní, že sme vám mohli dať tie peniaze, totiž venovať vám ich na nové krídlo strediska opatrovateľskej služby pre starších občanov, ktoré bude známe ako oddelenie mamy Heddy-Anny na počesť osemdesiatych piatych narodenín našej drahej matky. A teraz sa nám cez satelit, ten zázrak techniky, z historickej osady Kizkek, kde sme s bratom vyrástli, zjaví naša mama. Mama zostala hore, hoci inokedy o takomto čase zvyčajne už spi, no dnes večer chce byť aj ona s nami, lebo je to pre ňu veľká pocta. Teraz si vás všetkých dovoľujem požiadať, aby ste jej zaspievali Veľa šťastia, zdravia. Skvelý Billy Campbell a jeho matka, úžasná Nor Kellyová, nás budú sprevádzať.“

Zaznel slabý potlesk. Do miestnosti priviezli narodeninovú tortu, na ktorej horelo osemdesiatpäť sviečok. Zo stropu sa spustilo trojmetrové plátno a na ňom sa zjavila tvár mamy Heddy-Anny.

Sedela v hojdacom kresle a popíjala grappu.

Eddiemu sa zaliali oči slzami a Junior posielal k plátnu bozky, zatiaľ čo hostia po wallonsky spievali Veľa šťastia, zdravia podľa foneticky prepísaného textu na notových papieroch, ktoré im rozdali.

Mame sa naduli líca ako dva veľké červené balóny a sfúkla sviečky na torte, ktorú jej synovia poslali lietadlom do Wallonie. Vtedy začalo byť jasné, že mama pri čakaní na satelitné vysielanie vypila tej grappy viac ako dosť. Lámanou angličtinou začala nadávať a nahlas sa sťažovať, že jej synovia ju nikdy neprišli navštíviť a že vôbec nie je až taká nadšená.

Junior rýchlo stlmil zvuk, ale ešte predtým stihla zakričať: „Keď robíte toľko zlých vecí, nemôžete raz prísť navštíviť svoju mamu, prv ako umrie? Za celé tie roky ste neprišli ani raz.“

Billy a Nor okamžite znova spustili Veľa šťastia, zdravia, Heddy--Anna. Tentoraz sa k nim však nik nepripojil a telemost sa skončil nezabudnuteľným pohľadom na mamu, ako si prstom vŕta v nose a nahlas štikúta.

Do toho zaznel Jewelin prenikavý smiech. „No nemá skvelý zmysel pre humor? Zbožňujem ju."

Junior odtiahol Jewel nabok a vyviedol ju z miestnosti. Eddie ich nasledoval.

Nor rýchlo pošepla Billymu: „To je pohroma! Čo urobíme? Hovoril, že kým budú hostia jesť tortu, máme zaspievať Je taká veselá a dobrá. A potom zmes pesničiek o matkách, začínajúc tou Vždy som miloval svoju matku...“

A čo takto zaspievať Stará pani, je čas na šálku čaju, pomyslel si Sterling. To bol v mojich časoch hit.

„Radšej sa spýtajme, čo chcú teraz. Nemám chuť riskovať," povedala Nor a obzerala sa po miestnosti plnej ohromených hosti.

Keď Sterling cupkal za Nor a Billym, okamžite vycítil pohromu. Junior a Eddie odchádzali do miestnosti na konci chodby.

Billy a Nor sa poponáhľali, aby ich dobehli, a Billy zaklopal na dvere, ktoré sa medzitým zatvorili. Keď sa zvnútra nikto neozval, pozreli sa na seba. „Risknime to," zašepkala Nor.

Radšej choďte domov, pomyslel si Sterling, ale vedel, že sa s tou myšlienkou o rok omeškal.

Billy stisol kľučku a opatrne otvoril dvere. Spolu s Nor vstúpili do miestnosti, ktorá vyzerala ako prijímací salón. Bola prázdna.

„Sú tamto,“ zašepkala Nor a ukázala na zadnú miestnosť, ktorú bolo vidieť cez pootvorené dvere. „Možno by sme radšej...“

„Počkaj chvíľu. Prehrávajú si odkazovač.“

Elektronický hlas oznámil. „Máte jeden nový odkaz.“

Nor a Billy váhali, neboli si isti, či majú počkať, alebo odisť, ale pri odkaze, ktorý počuli, ich doslova primrazilo.

DUBINSKÝ, JURAJ - KOZMICKÉ ŽIARENIE

DUBINSKÝ, JURAJ
KUDELA, KAREL

KOZMICKÉ ŽIARENIE

Veda, Bratislava, 1984
prebal Ľubomír Mika
1. vydanie, 600 výtlačkov
71-072-84

veda, kozmonautika, fyzika
163 s., slovenčina
hmotnosť: 311 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

3,00 € PREDANÉ

*zukol4* in **S5P**

Monografia „Kozmické žiarenie“ vznikla na podklade viacerých článkov a monografii z oblasti fyziky energetických kozmických častíc, ktoré boli publikované v zahraničnej literatúre a niekoľkých ďalších prác autorov a ich učebných textov.

Podnetom ku vzniku knihy bol fakt, že v ČSSR od vydania knihy prof. Petržilky „Kosmické záření“ (1953) nevyšla publikácia s touto tematikou, aj keď sa na viacerých československých vedeckých pracoviskách problematikou kozmických energetických častíc aktívne zaoberajú.

Problematika kozmického žiarenia a energetických kozmických častíc je nezvyčajne rozsiahla. Historicky vyústil jej rozvoj do viacerých smerov, v ktorých sa intenzívne pracuje, a preto len veľmi ťažko možno urobiť súhrn výsledkov z celej šírky skúmanej problematiky.

Autori vybrali niekoľko problémov, v rámci ktorých uvádzajú čitateľa do skúmanej problematiky a poukazujú na perspektívne úlohy, ktoré sa v nasledujúcich obdobiach budú riešiť.

Pohyb energetických nabitých častíc v kozme ovplyvňujú magnetické polia. Kniha sa preto, po historickom úvode, zaoberá pohybom v magnetickom poli podobnom dipólovému — v zemskom magnetickom poli. K tejto problematike sa viaže aj dynamika častíc v zemskej magnetosfére. 

Vo väčších vzdialenostiach od Zeme ovplyvňujú „osud“ kozmických častíc medziplanetárne magnetické pole a plazma slnečného vetra. Týmto otázkam, ako aj príspevku slnečného KŽ k populácii častíc v heliosfére, zaoberá sa ďalšia kapitola.

Pri prechode do oblasti vyšších energii, kde KŽ už nie je ovplyvňované stavom heliosféry, sú významnými otázky pôvodu a transformácie KŽ pri prechode od zdrojov po Zem a jeho urýchľovanie do vysokých energii, ktorými sa zaoberá štvrtá kapitola.

Jadrové interakcie, ktoré prebiehajú pri prechode KŽ kozmickým priestorom, menia charakteristiky KŽ pri jeho interakcii so zemskou atmosférou. Úvodu do tejto problematiky je venovaná piata kapitola.

Nezávislým zdrojom informácií o erupčných procesoch v kozme je kozmické gama-žiarenie. Hoci sa zvyčajne nezaraďuje do KŽ, pre štúdium procesov jeho generácie a urýchľovania je veľmi významné, a preto autori venovali úvodu do problémov gama-astrofyziky šiestu kapitolu monografie.

Kniha je určená širokému okruhu záujemcov o problémy energetických kozmických častíc, pedagógom VŠ a takisto vysokoškolským študentom.

CRONIN, A. J. - CITADELA

CRONIN, A. J.

CITADELA
(The Citadel)

Smena, Bratislava, 1965
edícia Štafeta (15)
preklad Zora Petkovová-Kresáková
prebal a frontispice Vincent Hložník
1. vydanie v Smene, 47.000 výtlačkov
73-275-65

beletria, román, literatúra škótska
464 s., slovenčina
hmotnosť: 517 g

tvrdá väzba s prebalom

2,90 € stav: dobrý

PREDANÉ stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný *barpe*
PREDANÉ stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný *zukol4* 

Začiatkom apríla Andrew zistil, že sa mu vzadu kazí zub a nasledujúci týždeň sa raz popoludní vybral k ústavnému zubnému lekárovi. Bolanda ešte nepoznal a nevedel, kedy ordinuje. Keď prišiel na námestie, kde mal Boland malú ordináciu, našiel dvere zavreté a na nich pripichnuté červeným atramentom napísané oznámenie: Odišiel som trhať zub. V súrnych prípadoch sa hláste na byte.

Andrew chvíľku rozmýšľal, potom sa rozhodol, že keď už je tu, zájde k Bolandovi na byt, aby sa s ním aspoň dohodol na termíne. Chlapcov postávajúcich pred miestnou zmrzlinárňou sa opýtal na cestu a pobral sa do zubárovho bytu.

Boland býval v malej dvojvile na hornom konci východnej štvrte mesta. Keď Andrew vyšiel neupraveným chodníkom k bráne, počul hlasný buchot kladiva; dokorán otvorenými vrátami nazrel do rozpadávajúcej sa drevenej kôlne pri dome a uvidel vysokého ryšavého chlapa v košeli, ako zúrivo mláti kladivom do rozobranej karosérie. Vtedy ho aj on zbadal.

— ´brý deň! — zvolal.

— Dobrý deň! — odpovedal Andrew trocha nazlostene.

— Čo si želáte?

— Chcem sa dohodnúť so zubným lekárom na termíne. Som doktor Manson.

— Poďte ďalej, — vyzval ho muž, pohostinne pokyvujúc kladivom. Bol to Boland.

Andrew vošiel do drevenej kôlne plnej porozhadzovaných súčiastok neuveriteľne starého auta. Uprostred stál podvozok podložený debničkami od vajec, zjavne rozrezaný na dve polovice. Andrew odtrhol zrak od tohto nezvyčajného technického výkonu a pozrel na Bolanda.

— Takto trháte zub?

— Áno, — prisvedčil Con. — Keď sa cítim v ordinácii ustatý, idem do garáže a trocha si pomajstrujem na aute.

V jeho reči bol jasne badateľný írsky prízvuk. Slová garáž, čím myslel polorozpadnutú kôlňu, a auto, čo sa vzťahovalo na rozmlátenú káru, vyslovoval veľmi hrdo.

— Neuveríte tomu, čo robím, — pokračoval, — pravda, ledaže ste technický typ ako ja. Toto autíčko už mám päť rokov a predstavte si, keď som ho dostal, malo tri roky. Možno mi neuveríte, keď ho vidíte rozmontované, ale letí ako šíp. Lenže je malé, Manson, teraz je už malé pre moju početnú famíliu. A tak ho chcem zväčšiť. Ako vidíte, rozrezal som ho presne naprostriedku, ta pripojím dobré dve stopy dlhú vložku. Počkajte, Manson, až ho dokončím! — Načiahol sa za kabátom. — Bude také dlhé, že sa doň zmestí celý regiment. Poďte do ordinácie, zaplombujem vám ten zub.

V ordinácii, kde bol skoro taký istý neporiadok ako v garáži, a treba priznať, aj rovnaká špina, Con rečnil po celý čas, kým plomboval zub. Toľko toho navravel a tak energicky, že husté ryšavé fúzy mal jednostaj vlhké od kvapôčok slín. Keď sa naklonil, aby vložil amalgánovú plombu, ktorú vyňal spod zaolejovaného nechta, jeho dávno nestrihaná gaštanová štica liezla Andrewovi do očí. Neunúval sa s umývaním rúk — to bola pre Cona maličkosť! Bol to nedbalý, prchký, dobromyseľný,

BRATNY, ROMAN - KOLUMBOVIA ROČNÍK 20

BRATNY, ROMAN

KOLUMBOVIA ROČNÍK 20
(Kolumbowie rocznik 20)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1967
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (217)
preklad Rudolf Turňa
obálka Anastázia Miertušová
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
13-72-070-67

beletria, román
608 s., slovenčina
hmotnosť: 675 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

0,50 €

*zukol4* in **O2**

Roman Bratny je významný predstaviteľ strednej generácie poľských spisovateľov (narodil sa 5. VIII. 1921). Dosiaľ vydal viacero básnických zbierok, divadelné hry a novely. No jeho najvýznamnejším dielom je román Kolumbovia ročník 20, ktorý sa nestal trvalým čítaním len poľských čitateľov, ale je aj jedným z najprekladanejších diel súčasnej poľskej literatúry vo svete.

Sám autor hovorí o tomto svojom románe:

Námetom. „Kolumbov" je tragédia vojnového pokolenia varšavskej mládeže, ktorá bojovala v ilegalite. Aby sme pochopili povahu tejto tragédie a zvlášť jej rozsah, musíme si uvedomiť, že väčšina týchto mladých odbojárov bola — nezávisle od svojich často veľmi radikálnych ľavicových názorov — pod vplyvom veľmi početnej vojenskej organizácie Armie Krajowej, vedenej poľskou emigračnou vládou z Londýna. Táto mládež vstupovala do konšpiračného podzemia s veľmi slabým prehľadom o politických silách, ktoré mali rozhodnut o tvárnosti sveta po druhej svetovej vojne. Bojová, tŕnistá cesta poľského národa, ktorá sa začala výbuchom druhej svetovej vojny dňa 1. septembra 1939, mobilizovala predovšetkým vlastenecké city jeho príslušníkov. Nenávisť k hitlerizmu bola všeobecná. Poľskí komunisti manifestovali jednotu protifašistického frontu absolútne jednoznačným postojom. Nebola tu však komunistická strana, zrušená v roku 1938 na Stalinov zásah, ktorá by ozrejmila hranice a povahu tejto jednoty, a okrem toho pakt Ribbentrop-Molotov zviazal komunistom na dlhý čas ruky a prekážal v širšom pôsobení na spoločnosť, formujúcu sa pre boj v ilegalite.

Mládež, o ktorej píšem v „Kolumboch”, budúci radoví vojaci AK, vstupovala do okupačného života v čase, keď mohutná päsť teroru značne otupila ostrie spoločenských konfliktov.

Dráma tohto historického úseku vrcholí nepochybne varšavským povstaním, v ktorom sa sústreďujú ako pod zväčšujúcim sklom všetky politické machinácie i vojenské omyly.

Tretí diel „Kolumbov” ukazuje, ako ťažko bolo vzdorovat proti „dejinným rozsudkom”. Boj o to, aby ľudia z tejto generačnej formácie našli svoje miesto v krajine prežívajúcej revolúciu, prebiehal v čase, keď Varšava, ktorá v počiatkoch svojej nezávislosti skutočne ležala nad Vislou, začala sa dvíhať z trosiek. Tento proces nebol jednoduchý, ako sa všetci pamätáme, pretože sa krásne a dobré veci začali preplietať s vecami zlými a otrávenými.

Dejová nit „Kolumbov” sa v tretom diele dramaticky trhá. Titul tretieho dielu „Živoť’ znie troška ironicky. Dejiny však napísali optimistické pokračovanie osudov generácie, ktorá aj pri tragickom údele nie je generáciou „stratenou”.

Šli pozdĺž koľajníc. Vysoký, štíhly, elegantný žandár viedol dvoch otrhancov, vyzerajúcich na staničných zlodejov, a to špecialistov na uhlie, usudzujúc podľa špinavého, úbohého oblečenia. Nemec bol brutálny, stále ich postrkoval pažbou bergmanna. Keď sa jeden z nich obrátil na nich s prosebným slovom, utŕžil kopanec.

Celú tú scénku bolo vidieť spoza drôteného plotu, ktorý oddeľoval slepú stenu staničnej strážnice od nástupišť. Stáli tam traja cestujúci, zatúlaní na stanicu, ktorá bývala o tomto čase obyčajne prázdna.

— Čo to s nimi vystrája, do čerta? — zasyčal jeden z nich, keď uvidel Nemcovo vyčíňanie. Nervózne si raz zapínal, raz odopínal gombík na plášti.

— Dávaj pozor, už sú tu ... — zamrmlal druhý. Bol to Čierny Olo, celý zmenený, na hlave mal nový, tvrdý klobúk. Urobil krok vpred, chytil kovovú tyč, pripevnenú k ostnatému drôtu, lemujúcemu plot, a začal ju ťahať k sebe. Sieť sa odsunula nabok, akoby ju otvoril nejakým bleskurýchlym zámkom.

— Za mnou.

Eskortujúci žandár sa blížil k strážnici, pomaly, lenivo prekračujúc podvaly. Prízemný drevený domček iba mrežami v obloku z východnej strany ohlasoval svoje nezvyčajné poslanie. Tu mal oddiel bahnschutzov, ako sa to patrilo na železničnú stráž tých čias, príručné väzenie. Veliteľ strážnice, krásavec Bebe, sa už postaral o to, že sa niektorí ľudia tejto mizernej búdy báli stokrát väčšmi ako kazemát na Pawiaku.

Povesti kolujúce medzi šmelinárskym národom uvádzali už tridsať smrteľných obetí Bebeho, ktorého pravé meno — Maltz — sa vyslovovalo podobne zriedkavo ako, povedzme, meno filmovej hviezdy, ktorá od začiatku kariéry vystupuje pod pseudonymom. Treba priznať, že sa prezývka neznámeho autora, iste jednej z početných obetí Bebeho, ujala hneď a definitívne.

Žandár vedie obidvoch zadržaných, aby ich odovzdal „podľa predpisu“ do rúk bahnschutzov. Boli už asi päťdesiat metrov od strážnice, keď im ukázal, aby z koľajníc vystúpili na zvýšenú plochu nástupišťa. Mladíkovi z ľavej strany, ktorý sa hrabal hore, akoby bol postihnutý stareckým záchvatom lámky, pomohol úderom pažby. Mladík sa obzrel.

Z Kolumbových úst, skrivených hnevom, vyletela škaredá nadávka.

— ... Za to dostaneš po pysku... — zasyčal hrozivo. V Žigmundovej tvári, lemovanej strieškou žandárskej prilby, sa zablysli na chvíľku zuby, odkryté v úsmeve či nervóznej grimase. Kolumbus si pridržal rukou sten, ktorý mu trčal spod kazajky, a vyliezol hore. Boli na nástupišti, od dvier strážnice ich delilo pár metrov. Niekoľkými dlhými krokmi dohonil uháňajúceho Juraja. Obidvaja boli v zafúľaných kazajkách, Kolumbus s holou hlavou, Juraj mal na hlave niečo, čo mohlo byť voľakedy čiapkou. Žigmund preoblečený za žandára si napravil ruku na pažbe: bergmanna niesol pod pazuchou ako poľovník pripravený strieľať. Eskortovaní stáli pri dverách. Odstrčil ich a ľavou rukou otvoril dvere.

— Bahnschutz Maltz! — skríkol na prahu do nízko klenutej chodby. V dverách na ľavej strane sa ukázal muž v uniforme. Dnu v miestnosti bolo vidieť niekoľko „čiernych“, ako raňajkujú. Jeden ležal na posteli, opretý o lakeť, s mlčiacou mandolínou pod pazuchou.

Juraj zápasil s gombíkmi na kabátiku. Kolumbus vytiahol spod obleku sten a cúvol o krok, rovno pod hlaveň Žigmundovej pištole. „Aaa!“ zavyl v ňom akýsi čudný hlas. Znamenalo to: za otca, za otca, za ...

Bebe sa bleskurýchle zvrtol na päte — skok k stojanu so zbraňami, zohol sa akosi čudne a potom padol na dlážku ako v letku strelený vták... Kolumbus zachytával len útržky dojmov. Zdesenie. Dvaja sa vrhli k stojanom, tých si vzal na mušku Juraj: jeden padá na dlážku, druhý si sadá k stojanu, potom sa k nemu pomaly obracia s rukami na dlážke ako mohamedán pri modlitbe, napokon si ľahne bokom na zem ako zaspávajúce dieťa. Po stole sa krúti guľkou trafený plechový hrnček, káva steká zo stola („ako krv“). Smiešna ľútosť nad roztrieskanou mandolínou na posteli. A znova ho napĺňa nepočuteľný triumfálny výkrik: „Aaa!“

REISEL, VLADIMÍR - SMUTNÉ ROZKOŠE

REISEL, VLADIMÍR

SMUTNÉ ROZKOŠE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
edícia Nová komorná knižnica (52)
obálka Marián Čunderlík
1. vydanie, 1.200 výtlačkov
72-032-66

poézia
76 s., slovenčina
hmotnosť: 144 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal zošúchaný

2,90 € predané

*zukol4*

BEZTRESTNE

Lastúra v piesku, 

slza večnosti.

Piesok taký hladký ako stehno ženy 

z vnútornej strany, 

a navôkol ihla víchra 

prenikajúca do kostí.

Široká stopa

ukladá svoje mlynské kamene 

na stehno ženy.

Kráča dočasnosť

a morský breh je majestátom zamorený.

Praskanie slzy večnosti

v piesku na pláži.

Bríza a vlny zmĺkli.

Nijaký plač a žiadne rany.

Prečo sa nepomstíte, kormorány?

FAJZI, RACHMAT - RODNÁ STRECHA

FAJZI, RACHMAT

RODNÁ STRECHA
(Jego veličestvo čelovek)

Smena, Bratislava, 1975
edícia Štafeta
preklad Ružena Dúbravová
ilustrácie Oto Lupták
prebal Oto lupták, Ľubomír Krátky
1. vydanie v Smene, 4.000 výtlačkov
73-102-75

beletria, román,
472 s., slovenčina
hmotnosť: 562 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,30 €

*zukol4* in **O2**

Život sovietskej robotníckej triedy, preniknutý poéziou práce, mravnou veľkosťou, je stále v stredobode živého tvorivého záujmu sovietskych spisovateľov. Ku knihám s touto tematikou patrí aj román známeho uzbeckého spisovateľa Rachmata Fajziho Rodná strecha, ktorému predsedníctvo Všezväzovej ústrednej rady odborov a sekretariát Zväzu spisovateľov ZSSR udelili roku 1972 druhú cenu v súťaži o najlepšiu knihu o robotníckej triede.

Fajziho román prináša čitateľovi autentický príbeh rodiny kováča Machkama Achmedova, ktorý za Veľkej vlasteneckej vojny prichýlil do svojho domu pätnásť vojnových sirôt.

Tento príbeh svojím významom prerastá rámec individuálnych osudov a objasňuje podstatné stránky spoločenského života tých čias.

Na individuálnom osude kováča Machkamaku a osudoch ďalších postáv románu ukazuje autor uzbeckú robotnícku triedu, ktorá svojou obetavou a nadľudskou prácou kovala zbrane víťazstva v dielňach a evakuovaných závodoch. Svojich hrdinov vykresľuje v pohybe ich charakterov, v ich duchovnom raste. V tomto ohľade je pozoruhodná postava kováčovej ženy Mechrinisy.

Jej ľútosť a láska k osiroteným deťom poznačeným hrôzami vojny prerástli v lásku, a láska sa naplnila pocitom zavŕšeného šľachetného diela.

Čím viacej sa rozvíja dej románu, tým výraznejšie zaznievajú v ňom tóny utvrdzujúce krásu a šľachetnosť ľudských sŕdc. Rodičovské city obidvoch hrdinov sú také prirodzené, že ku koncu príbehu si ich už nevieme predstaviť mimo osudov adoptovaných detí.

Uplynú roky a desaťročia, no vo vďačnej pamäti ľudí bude večne žiť spomienka na hrdinstvo tých, čo v nedávnej strašnej vojne zachránili a vychovali osirotené deti.

Sociálnu a morálnu podstatu tohto činu vyjadril kováč Machkam v záverečnej časti románu:

„Ak ma sily neopustia a budem môcť byť podkovou pre svoje deti, ak sa na ceste životom nebudú potkýnať, nebudú padať, ak budem počuť ich pevný, istý krok — znamená to, že som dosiahol svoj hlavný cieľ."

Keď Saltanat začala pracovať, kadekto sa jej posmieval: „Dívajte sa! Saltanat študovala, študovala a vyštudovala na poštárku!“ Najviac dobiedzala do Saltanat bývalá spolužiačka Azada. Plesla rukou po Saltanatinej nabitej taške, pokrčila nosom a zasipela: „Profesorka!“ Večer Saltanat rozrušená a skoro s plačom rozprávala o tom Batyrovi. Batyr ju vypočul a veselo sa rozosmial.

— Ach, aj ty sa mi smeješ! — Saltanat sa urazene odvrátila.

— Nebuď smiešna! Mala si jej vysvetliť, že si šla na poštu preto, aby si Batyr-akovi nemusela posielať lístky po susedových chlapcoch. — A Batyr sa srdečne zasmial.

— Odteraz ti nebudem písať, a nebudem mať čo nosiť! Keď nestojíš o moje listy ... — povedala Saltanat a zazerala na Batyra.

— Keď si pri mne, nepotrebujem tvoje listy!

— Teda by si ich ani nečítal, roztrhal by si ich? — Saltanat sa zachvel hlas.

Batyr už videl, že jeho žarty môžu mať zlý koniec.

— Saltanat, nesmieš si všetko tak pripúšťať k srdcu, — povedal vážnym tónom. — Nie je nijaká hanba pracovať na pošte. Máloktorá rodina teraz nečaká správy z frontu. Čo môže byť šľachetnejšie, ako doručovať listy ľudom, v ktorých každé zaklopanie na vrátka vzbudí nádej: a čo, ak doniesli lístok od najdrahších! Okrem toho je vojna, a nie je vhodná chvíľa špekulovať, či veľká, či malá práca, dobrá, či zlá. Veď keby sme takto uvažovali, aj ja môžem povedať: „Som študent, čo ma po vojne, nepôjdem za vojaka ...“

Batyr jemne odhrnul Saltanat z tváre pramienok vlasov, odtrhol klinček z náhrdelníka, ktorý si sama urobila a položil si ho do úst.

Saltanat sa zachvela, odtiahla sa a začudovane sa dívala na Batyra. Batyr cmúľal klinček ako maškrtné decko.

— Takto mi môj náhrdelník dlho nepotrvá. Pozri, ako málo kvietkov mi zvýšilo. — Saltanat sa koketne usmiala, preberajúc kvietky, a po urážke nebolo ani stopy.

— Keď ma tak opája tá vôňa. No, poďme.

Koľko dní uplynulo od tohto stretnutia s Batyrom! Ale Saltanat si pamätala všetko, každú najmenšiu podrobnosť. Kráčali vtedy po tej istej ulici, popod koruny tých istých platanov. Dievča si mimovoľne siahlo na krk, akoby sa chcelo dotknúť toho istého náhrdelníka z klinčekov ... Teraz Saltanat nenosila náhrdelník. Zložila ho v tú noc, keď vyprevadila Batyra, a viacej si ho nezaložila. Kvôli komu ho bude nosiť? Batyr mal tak rád jej vlastnoručne vyrobené náhrdelníky, že ani len v liste nezabudol spomenúť tú prírodnú ozdobu.

Saltanat, celá bez seba od radosti, znova a znova čítala list, predstavovala si, že Batyr stojí pri nej a že sa s ním môže zhovárať, koľko chce. Aký vrúcny list jej napísal... Saltanat spomalila kroky, zastala pod platanom, vytiahla list a prečítala si ho ešte raz, hoci každý riadok poznala skoro naspamäť. Potom ho starostlivo poskladala a schovala.

Vybrala z kapsy druhý list a dlho skúmala obálku, napísanú Batyrovou známou rukou. Bola adresovaná rodine Machkam-aku. „Tí sa potešia! Batyr-aka mal pravdu, keď vtedy vravel, že je príjemné nosiť ľuďom dobré správy. Veď ako som sa ja potešila!“ Saltanat rýchlo vykročila po ulici.

Neďaleko domu Machkam-aku zastala. Čo ďalej: vojsť priamo do dvora, či zaklopať na vrátka a odovzdať list cez

BALÁŽ, GERHARD - GRAMATIKA RUŠTINY

BALÁŽ, GERHARD
ČABALA, MICHAL
SVETLÍK, JÁN

GRAMATIKA RUŠTINY PRE STREDNÉ ŠKOLY

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1991
1. vydanie
ISBN 80-08-00690-0

jazyky, učebnice,
208 s., slovenčina, ruština
hmotnosť: 325 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,00 € PREDANÉ

*zukol4*

Gramatika ruštiny pre stredné školy je stručnou školskou normatívnou príručkou ruskej gramatiky a je určená žiakom všetkých typov stredných škôl na Slovensku, na ktorých sa vyučuje ruský jazyk. Príručka má pomôcť žiakom zvládnuť systémové morfologické a syntaktické javy súčasnej ruštiny a ich najdôležitejšie funkcie, aby si na ich základe mohli vypestovať potrebné gramatické a rečové návyky.

Svojím spracovaním sa gramatika opiera o existujúce učebnice ruského jazyka pre jednotlivé ročníky všetkých typov stredných škôl. Pri jej spracúvaní autori vychádzali nielen z vlastnej pedagogickej skúsenosti, ale aj z mnohých podnetov z pedagogickej praxe na stredných školách. Metodologickým základom spracovania ruského materiálu je jeho konfrontácia s príslušnými javmi v slovenčine, najmä zdôraznenie rusko-slovenských odlišností v oblasti tvaroslovia a skladby, čo umožňuje žiakom vyvarovať sa chýb vyplývajúcich zo slovensko-ruskej interferencie a zároveň uplatňovať jazykovedné poznatky zo slovenského jazyka pri osvojovaní si ruštiny.

Pri výklade materiálu sa autori usilovali čo najviac podporiť prehľadnosť a inštruktívnosť príručky, preto mnohé gramatické poučky a rusko-slovenské porovnania sú spracované v tabuľkách, čo umožňuje rýchlu a presnú informáciu. Celý výklad je ilustrovaný dostatočným množstvom príkladov, v ktorých sa uprednostňujú najpoužívanejšie slová, slovné spojenia a vetné modely.

Gramatika ruštiny rešpektuje princíp komunikatívnosti a požiadavky vzdelávacieho a výchovného cieľa vo vyučovaní ruského jazyka. Svojím spracovaním zodpovedá súčasnej úrovni teórie vyučovania ruského jazyka v podmienkach našich škôl, ako aj poznávacím možnostiam žiakov strednej školy.

MC BAIN, ED - PRVÁ ZASTÁVKA / AKO LÁSKA / MÚR

MC BAIN, ED

PRVÁ ZASTÁVKA / AKO LÁSKA / MÚR
(The Mugger / Like Love / Fuzz)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
preklad Augustín Jurák, Elena Dzurillová, Jozef Šimo
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-087-78

beletria, detektívky,
512 s., slovenčina
hmotnosť: 529 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,80 € *zukol4* in *X02*

Dielo tohto obľúbeného amerického autora, ktorý patrí medzi predstaviteľov tzv. „procedurálnej školy” detektívnych príbehov, sa stretáva s veľkým čitateľským ohlasom na celom svete. Typickou črtou McBainovej metódy je realizmus faktografického razenia spojený s podrobnou znalosťou policajnej rutiny, každodenného života amerického policajta ako i ľudskej psychológie. Dej všetkých príbehov je zasadený do rámca imaginárneho mesta Isoly so známym 87. policajným obvodom a jeho typickými charaktermi — poručíkom Byrnesom, Stevom Carellom, Bertom Klingom, Meyerom Meyerom, Cottonom Hawesom a inými.

V príbehu Prvá zastávka McBain zoznamuje čitateľa so špecificky americkou formou zločinu, ktorá spolu so záhadnou vraždou dievčaťa vykresľuje sugestívnymi farbami pochmúrnu atmosféru americkej metropoly.

V druhom príbehu Ako láska ide o zdanlivú samovraždu dvoch milencov — vydatej ženy a slobodného muža — ktorá vzbudí v detektívoch 87. obvodu podozrenie. Pri hľadaní motívu u množstva osôb vychádza najavo celý rad indiskrétnych faktov osobného života, ktoré sa po úpornom úsilí podarí napokon dať do súladu.

V treťom príbehu Múr vyšetruje detektívne oddelenie viac prípadov; v centre pozornosti však stojí odhalenie nedoslýchavého vydierača, ktorý vraždí najvyššie postavene úradné osoby v meste. Vďaka zaujímavej zhode okolností s obetavým nasadením vlastného života vyriešia detektívi všetky tri kľúčové prípady, pričom sa predíde i ďalšej vražde.

Len čo mal Kling vo štvrtok popoludní príležitosť, zatelefonoval Claire Townsendovej.

Táto príležitosť sa mu naskytla pri obede. Objednal si obložený chlebíček a šálku kávy, podišiel k telefónnemu zoznamu a vyhľadal meno Ralph Townsend, bytom na Peterson Avenue 728 v Riverheade. Vošiel do búdky a vykrútil číslo. Keď telefón zazvonil dvanásť ráz a nik to nedvíhal, zavesil.

V to popoludnie mal Kling na pochôdzke veľa roboty. Jedna žena iba pre takú maličkosť, že ju muž oslovil „miláčik“, vyrútila sa naňho s britvou a urobila mu na tvári hlboký rez veľký ako banán. Kling ju zatkol. Kým sa však zjavil na scéne, britva zmizla — ako miznú všetky diskrétne útočné zbrane — v najbližšom kanáli.

Len čo znovu vykročil na ulicu, banda výrastkov napadla chlapca, čo sa vracal zo školy. Chlapec spáchal neodpustiteľný hriech, utrúsil nejakú poznámku dievčaťu, ktoré patrilo k rivalskej pouličnej bande. Kling prišiel práve vo chvíli, keď členovia bandy chceli päsťami vtĺcť chlapca do chodníka. Jedného z nich schmatol za golier a povedal mu, že si zapamätal tváre všetkých, čo chlapca mlátili, a ak sa mu niečo stane, keď teraz odíde, bude vedieť, kde ich hľadať. Uličník vážne prikývol a potom odbehol za kamarátmi. Chlapec, ktorého napadli, vyšiel z celej bitky len s niekoľkými hrčami na hlave. V tom čase boli bitky na dennom poriadku.

Kling potom prekazil hru v kocky na chodbe jednej budovy, vypočul si nekonečné sťažnosti majiteľa obchodu, ktorý tvrdil, že osemročný chlapec mu potiahol bal modrého šantungu, varoval jedného majiteľa baru, že mu dá vziať licenciu, keď nabudúce uvidí, že sa mu po bare premávajú prostitútky, v susedstve si vypil kávu s istým známym policajtom, potom sa vrátil do policajnej budovy a prezliekol sa do civilu.

Len čo vyšiel na ulicu, zatelefonoval Claire. Po štvrtom zazvonení zdvihla slúchadlo.

„Kto je to?“ spýtala sa. „A dúfam, dočerta, že sa mi ospravedlníte, lebo ste ma vytiahli spod sprchy. Voda zo mňa len tak kvapká.“

„Prepáčte,“ odvetil Kling.

„Pán Kling?“ spoznala jeho hlas.

„Áno.“

„Chcela som vám zatelefonovať, ale nevedela som kam. Spomenula som si na niečo, možno vám to pomôže.“

„Na čo?“

„Vtedy večer, keď som išla s Jeannie na stanicu, niečo povedala.“

„Čo?“

„Spomenula, že má pred sebou polhodinu cesty. Je to na niečo dobré ?“

„Možno. Ďakujem." Na chvíľu zmĺkol. „Rozmýšľal som...“

„Áno?“

„O... o tej spoločnej večeri. Myslel som si, že možno...“ „Pán Kling,“ prerušila ho, „hádam ma len nechcete naozaj pozvať na večeru.“

„Pravdaže chcem,“ nástojil.

„Som najotravnejšia ženská na svete, vážne. Unudila by som vás na smrť.“

„Rád by som to skúsil.“

„Chcete si len strpčovať život. Neunúvajte sa. Radšej za tie peniaze, čo by ste so mnou minuli, kúpte mame darček.“

„Ten som jej kúpil minulý týždeň.“

„Kúpte jej ešte jeden.“

„Okrem toho by som si šiel s vami aj trochu vyhodiť z kopýtka.“

Claire sa zachichotala. „No vidíte, teraz to už znie trošku vábnejšie.“

„Vážne, Claire...“

„Vážne, pán Kling, radšej nie. Som smutná, otravná, nemali by ste zo mňa nijakú radosť.“

SEGHERSOVÁ, ANNA - LOĎ ARGONAUTOV

SEGHERS, ANNA

LOĎ ARGONAUTOV

Pravda, Bratislava, 1983
edícia Maják
preklad Mária Horváthová
prebal Adela Jakabová
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
75-075-83

beletria, próza krátka, poviedky,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,60 €

*zukol4* in **O2**

Výber z poviedkovej tvorby svetoznámej nemeckej prozaičky Anny Seghersovej, autorky deviatich románov, z ktorých najmä Siedmy kríž a Tranzit znamenajú významný prínos do pokladnice svetovej literatúry, obsahuje jej dve posledné publikované novely (Doba kamenná, Stretnutie) a poviedky zo zbierky Zbojník Woynok.

Prostredníctvom Seghersovej sa čitateľ vydáva na cestu do sveta ság a legiend, do staroveku. Stretáva na nej Iasona, kapitána lode Argo, ktorý prežil vďaka zlatému rúnu svoj čas a svojich druhov. S poľovníkmi pri vatre načúva povesti o Arteminde, ktorá v ich podaní vyjadruje ľudskú túžbu po kráse a plnosti života. Putuje s Tuomasom lesmi a poľami, aby našiel pohostinné prijatie u vydedencov a získal od nich osivo na oziminy, a tak si u svojich spoluobčanov zabezpečil večnú nesmrteľnosť. Pri vodopádoch Prutky alebo v doline Paritzky môže za tichých jasných jesenných nocí či v snehovej fujavici naďabiť na mladého samotárskeho zbojníka Woynoka. Má vzrušujúcu možnosť letieť z neznámej hviezdy na Zem a očami budúcnosti hľadieť na náboženské boje v stredovekom nemeckom mestečku. Prejsť s bývalým americkým vojakom vo Vietname strastiplnú cestu končiacu sa smrťou pod zasneženými kolumbijskými končiarmi, či byť svedkom veľkej lásky Celie a Alfonsa, ktorá v oboch udržiava nádej na stretnutie.

Anna Seghersová vo všetkých poviedkach majstrovsky zobrazila veľké vášne, ľúbostné drámy i pokojný, láskyplný vzťah dvoch ľudí, osudy upísané exotike a dobrodružstvu, všetko, s čím sa na svojej dlhej životnej púti doma i v exile stretla, čo sa jej bytostne dotklo a čo ju zaujalo.

Na žŕdke krížom nad ohňom viselo vedro na zohrievanie vody. Neprestajne sa pohojdávalo na dlhej reťazi. Prudký vietor hnal v krátkych intervaloch dážď na východnú stenu, a nielen konáre, ale aj vetvičky narážali na ňu a lámali sa, akoby les odtískal dom ďalej.

Psy sa tisli ňufákmi ku kolenám a nohám mužov, okrem jedného, ktorý ležal trochu bokom od ohňa s natiahnutými labami. Všetky boli ticho, boli zvyknuté na vietor. Pes najmladšieho poľovníka visel zlatožltými, vlhkými očami na pánovej tvári, akoby len kvôli nemu odložil svoju vlčiu náturu.

Oheň horel nepokojne, veľmi dymil. Steny boli takmer čierne. Iba trochu medi sa ligotalo na zámke dverí. Dvere vyzerali, akoby ich boli zvesili z celkom iného domu. Umelecky vyrezávané lišty boli z dreva, aké v tomto lese nerástlo. Pretože dym začiernil iba povrch a neprenikol do medzier rezby, vznikla na lištách svetlá, nadýchnutá vzorka, celkom iná a jemnejšia, než ju rezbár vôbec zamýšľal urobiť. Bol to sám krčmár? Dovliekol krčmár pred nespočetnými rokmi tieto dvere na pleciach do lesa, keď mu dom, ku ktorému voľakedy patrili, zničil požiar, alebo nejaký menej ničivý, ale nie menej dôkladný osud? Teraz boli síce krčmár a krčmárka suroví a mrzutí v styku s ľuďmi, nedôverčiví, ale spoľahliví, ako narodení, predurčení pre lesnú krčmu vyhľadávanú poľovníkmi a raz-dva razy do roka cudzincami, ktorých poľovníci za odmenu prevádzali na druhú stranu lesa. Ďalšie, úzke, takmer neviditeľné dvere v zadnej stene viedli iba k studni. Tá bola zároveň napájadlom pre lesnú zver.

Nízka komora - krčmárom slúžila na spanie - susedila bez zvláštnych dverí s hlavnou miestnosťou, nad ktorou sa dvíhal komín. Teraz tam vzadu sedela krčmárka a dozerala na novú slúžku. Žiaľ, museli si v najbližšej dedine najať slúžku, lebo krčmárke opuchli zápästia a členky od dny; krčmár sa vybral včera novej slúžke pol dňa cesty naproti.

Radorečná veru nebola. Aj krčmárku bolo počuť iba vzdychať. Dievčina očividne nedávala príčinu ani na nadávky ani na chvály. Prácu mohla vykonávať aj potme, ak sa ju jej ruky naučili robiť ešte za súmraku. Rozťahovala konské vlásie, aby ním napchala chorej krčmárke slamník.

Odrazu starý poľovník povedal: „Áno, videl som ju. Tí, čo to vravia, neklamú." Akoby sa k niečomu priznával. Odvtedy, čo sa ho na to mládenec spýtal, bojoval starec sám so sebou. Čo všetko však preňho znamenalo, keď musel prezradiť svoje tajomstvo! Poslednú hrdosť! Človek sa ku všetkému prizná a od tej chvíle je jeho život ľahký a ochudobnený. Starcova tvár bola pod strniskom chlpov asi veľmi bledá. Mlčal, očakával búrku, jeho druhovia však mlčali s ním. Veď jeho tajomstvo už dávno poznali. Hovorilo sa mu predsa „starý poľovník, čo ju videl“.

Prievan privial z komory za hrsť konského vlásia, zopár vlasov spadlo do ohňa, zasyčalo a zuhoľnatelo. Psy znepokojneli. Mládenec vzal chumáč vlásia medzi prsty a skrúcal ho. Na chvíľu sa obrátil. Slúžku nebolo vidieť, sedela v tme. Mladý poľovník sa hneď nato obrátil tvárou k ohňu, dýchal rýchlejšie. Zo všetkých dievčat, ktoré si kedy vysníval, možno práve tá najlepšia sedí tamto v kúte, konečne na dosah ruky.

Starý poľovník si položil päste na kolená a spustil: „Tak vám to teda rozpoviem. Bolo to tak...“ Štyria druhovia pozreli naňho. Mládenec zabudol na dievčinu za chrbtom. Jednooký poľovník prižmúril zdravé oko. Dokonca aj driečny bezočivec vľavo, ktorý vždy vyzeral, akoby sa práve prezeral v zrkadle -a naozaj, na každom mieste nachádzal najneuveriteľnejšie zrkadlá, hoci len ligotavú pokrývku na hrnci, pekne vybíjaný obojok svojho psa, čepeľ noža - akoby sa tiež odtrhol od svojho obrazu. Keď sa starec opäť zarazil, malý prefíkaný poľovník, čo sedel vpravo od neho, ho štuchol lakťom.

„Bol večer ako dnes. Keď sme odchádzali z dediny, bol pekný deň neskorého leta. Jeseň prišla náhle, z hodiny na hodinu. Pamätám sa ešte, ako obloha odrazu osivela. Najprv to vyzeralo ako zvyčajný, azda trochu včasný súmrak. Keď sme sa obrátili, videli sme doliny, ktoré sa stretávali v ostrom uhle, so všetkými gazdovstvami, dedinami a úľmi nezvyčajne jasne pod sebou. Akoby nám ich chcel niekto ešte raz dôkladne ukázať prv, ako ich zacloní lejak. Ba mohli sme porátať aj dobytok pasúci sa na lúkach. Všetko bolo tak blízko, akoby sme neboli stúpali do kopca pol dňa, ale pol hodiny.“

„Veru,“ ozval sa malý poľovník vedľa, „bolo to tak. Potom som nikdy na to nemyslel. Teraz mi to však znova prišlo na um.