PROCHOTSKÝ, STANISLAV - ĽUDOVÝ ODEV NA SPIŠI

PROCHOTSKÝ, STANISLAV

ĽUDOVÝ ODEV NA SPIŠI

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1990
text: Vlasta Fabiánová, Mária Felberová, Ján Olejník
fotografie: Ladislav Jiroušek, Miro Štubňa, Ľudovít Tamáš, Vladimír Vydra
mapy: Ján Ujházi
obálka: Ladislav Jiroušek, Tibor Hrabovský
12.000 výtlačkov
ISBN 80-85174-39-1

folklór, publikácie obrázkové, monografie
168 s. slovenčina
hmotnosť: 1185 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát

PREDANÉ stav: veľmi dobrý *greel*ume*

Bohaté zbierkové fondy múzeí na Spiši, cenný výskumný materiál, ako aj dodnes uchované súčasti tradičného ľudového odevu viedli zostavovateľa a odborných pracovníkov spišských múzeí k tomu, aby zozbieraný faktografický materiál publikačne vydali. Pritom mali na zreteli tú skutočnosť, že svoje poznatky nebudú uvádzať formou vedeckej analýzy. Hlavným cieľom publikácie Ľudový odev na Spiši je podať čo možno najväčšie množstvo faktov a ich súvislostí v historickom slede. Všetky poznatky a informácie o ľudovom odeve majú slúžiť predovšetkým folklórnym súborom a skupinám, ďalej osvetovým a iným kultúrnym ustanovizniam ako základný informačný fond pri prezentovaní kultúrnych tradícií Spiša. Autori pristupovali k sledovanej téme osobitým spôsobom v snahe podať čo najvernejší obraz o odevnej kultúre roľníckeho, pastierskeho a baníckeho obyvateľstva tohto regiónu.

Zostavovateľ a autori vyslovujú úprimné poďakovanie informátorom a pracovníkom mnohých inštitúcií a organizácií, ktorí im v tomto smere ochotne poskytli cenné informácie.

PANKOVČIN, VÁCLAV - LINÁRES

PANKOVČIN, VÁCLAV

LINÁRES

Zviazané listy denníka Pravda, kde v lete roku 2010
vychádzal tento román na pokračovanie.
Voľné listy denníka Pravda veľmi vkusne zviazané
do jednej publikácie.

beletria, román
41 listov, slovenčina
hmotnosť: 418 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

5,50 € PREDANÉ

*bib11* in *H-2-2*

LUKAČIN, ALFONZ - ETRUSKOVA ZNÁMI NEZNÁMI

LUKAČIN, ALFONZ
SZATTLER, EDUARD

ETRUSKOVA ZNÁMI NEZNÁMI

PressPrint, Košice, 2001
dotlač v roku 2003
obálka Eduard Szattler
fotografie Eduard Szattler
ISBN 80-968272-9-4

monografie, publikácie obrázkové, história,
102 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1365 g

tvrdá väzba, veľký formát

1.) stav: dobrý, knižničné pečiatky, - *bib11* - 9,90 €

2.) stav: výborný, venovanie autora - *bib11* in *H-7-1* NEPREDAJNÉ

MARTINDALE, ANDREW - RENESANCIA

MARTINDALE, ANDREW

RENESANCIA
(Man and the Renaissance)

Pallas, Bratislava, 1972
preklad Marián Fridrichovský
edícia Umenie sveta
obálka Pavol Blažo
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
310-123-71

umenie, výtvarné umenie,
180 s., 204 reprodukcií (z toho 100 farebných), slovenčina
hotnosť: 1005 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát

5,00 € stav: dobrý, pečiatky v knihe *trsos**ume* PREDANÉ

5,00 € PREDANÉ stav: dobrý *bib11*

Slovo renesancia je známe a často sa používa. Lež koľkí by vedeli vysvetliť, čo znamenala pre umelcov, učencov a ochrancov Európy v 15. storočí? Roku 1400, ktorým sa začína táto kniha, Európania nevedeli, čo sa skrýva za pojmom Európa. Existovalo len kresťanstvo. A v ich stredovekom svete bol len jeden umelecký štýl: medzinárodné, katolícke, gotické umenie. Jednako okolo roku 1500 Michelangelo vytesal Pietu v chráme sv. Petra v Ríme, Leonardo namaľoval Madonu v skalách a Poslednú večeru, Dürer sa vrátil z Benátok do Norimbergu, aby rozširoval na sever od Álp nový umelecký štýl.

Bohatá a silná Florencia darovala Taliansku prvých umelcov, ktorí experimentovali s perspektívou, napodobovali klasické postavy, študovali rímsku architektúru: Brunelleschi, Donatello, Masaccio. Onedlho vedci a ochrancovia umenia ohlasovali ich nový štýl ako veľké „znovuzrodenie“ slávy klasickej antiky. To pre nich znamenalo slovo renesancia. Nový pojem našiel čoskoro prívržencov v ďalších mestách: Mantegnu v Padove, Piera della Francesca vo Ferrare a Urbine, Bramanteho v Miláne.

Nadšenie pre oživenie štýlu starého Ríma spojené s bohatým géniom talianskych umelcov vyvolali čoraz prudší príliv tvorivého vrenia, známy ako vrcholná renesancia. Rím sa stal strediskom výtvarného umenia najvyšších kvalít storočia, ktoré symbolizujú Michelangelove a Raffaelove diela.

Keď pozeráme za Alpy, do severnej Európy a do Španielska a Portugalska, vidíme, že vplyv flámskych majstrov — Rogera van der Weyden, Jana van Eycka, Huga van der Goes — sa po roku 1475 začal strácať. Povolali talianskych umelcov — Torrigiana do Londýna, Primaticcia do Fontainebleau. El Greco si zvolil za svoju vlasť Španielsko. Maliarov zo severu, ako boli Holbein a Breughel, neveľmi ovplyvnil klasicizmus z juhu. Benátky so svojím bohatstvom a stálou vládou sa tešili ustavičnému prílivu umelcov, ako boli Giovanni Bellini, Giorgione, Tizian, Palma Vecchio, Tintoretto a Veronese.

V tejto bohato ilustrovanej knihe Andrew Martindale objasňuje význam renesancie v kontexte spoločnosti, kde sa zrodila. Zaoberá sa 175 rokmi viditeľných a neraz prudkých zmien v období, ktoré je v dejinách ojedinelé.

O autorovi

Andrew Martindale získal vzdelanie vo Westminster School v Londýne, na New College v Oxforde a na londýnskom Courtauld Institute of Art. Od roku 1959 do roku 1965 prednášal na tejto škole. Teraz je docentom v School of Fine Arts na University of East Anglia. Svojimi článkami prispieval do Burlington Magazine, Apollo a The Journal of the British Archaeological Association. Medzi jeho diela patrí kniha Gothic Cathedrals, tvoriaca čast súboru La Splendeur de ľ Art Chrétien (1963), ktorý vyšiel v Lausanne vo viacerých jazykoch.

VLADÁR, JOZEF - POHREBISKÁ ZO STARŠEJ DOBY BRONZOVEJ V BRANČI

VLADÁR, JOZEF

POHREBISKÁ ZO STARŠEJ DOBY BRONZOVEJ V BRANČI

Slovenská akadémia vied, Bratislava, 1973
edícia Archeologica Slovaca - Fontes (12)
1. vydanie, 600 výtlačkov
71-010-74

dejiny, archeológia,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 1107 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, knižničné pečiatky, prílohy

22,00 € PREDANÉ

*bib11*

V práci autor publikuje výsledky archeologického výskumu dvoch významných pohrebísk zo staršej doby bronzovej v Branči pri Nitre, kde sa v rokoch 1961—1962 uskutočnila dosiaľ najväčšia plošná odkrývka na území Slovenska,

Na ploche viac ako 15 000 m2 preskúmalo sa 237 hrobov nitrianskej skupiny a 46 hrobov úněticko-maďarovskej kultúry. Obe pohrebiská, najmä však pohrebisko nitrianskej skupiny, poskytli neobyčajne reprezentatívne nálezové fondy, ktoré okrem riešenia špecificky archeologických otázok objasňujú aj sociálno-ekonomickú problematiku obdobia, keď sa tvorili základy civilizácie doby bronzovej (1800—1600 pred n. L).

Prvá časť práce obsahuje opis hrobov a archeologických pamiatok pohrebiska nitrianskej skupiny a úněticko-maďarovského pohrebiska. Obrazová dokumentácia (fotografie a kresby) podáva úplný prehľad o jednotlivých hroboch a ich nálezových komplexoch.

V ďalšej časti práce autor analyzuje jednotlivé zložky hmotnej a duchovnej kultúry oboch pohrebísk a napokon podáva prehľad súčasného stavu bádania v problematike začiatkov doby bronzovej na Slovensku. Ide o prvé veľké kompletne publikované pohrebisko nitrianskej skupiny na Slovensku, ktorého nálezový inventár umožňuje i paralelizáciu kultúrneho vývoja s územiami mimo rámca severných oblastí Karpatskej kotliny. Zvlášť významný je vedecký prínos tohto pohrebiska pre objasnenie problematiky vzťahov nášho územia k východoeurópskej a kaukazskej oblasti. S východoeurópskou oblasťou treba dávať do súvislosti i začiatky metalurgie na území Slovenska. Vďaka intenzívnym kontaktom s východoeurópskou oblasťou a Kaukazom nastal na začiatku doby bronzovej prudký rozmach metalurgie na území Slovenska, kde boli vhodné surovinové zdroje (malokarpatská oblasť, Staré Hory, Slovenské rudohorie).

Uněticko-maďarovské pohrebisko objasňuje význam predchádzajúceho kultúrneho podložia a tradícií nitrianskej skupiny pre ďalší civilizačný vývoj, na ktorom sa už výrazne zúčastňovala únětická kultúra, ktorá na juhozápadné Slovensko expandovala z územia Moravy.

Veľká plošná odkrývka s reprezentatívnym počtom hrobov a nálezov umožnila i riešenie niektorých dôležitých sociálno-ekonomických problémov patriarchálnej spoločnosti v období formujúcej sa civilizácie doby bronzovej. Nerovnaké sociálne postavenie pochovaných odzrkadľuje nielen rozmanitá štruktúra milodarov v hroboch, ale i skupiny bohatších hrobov príslušníkov privilegovanej vrstvy súvekej spoločnosti v skupinách na pohrebisku.

Práca o pohrebiskách zo staršej doby bronzovej v Branči poukazuje na významné postavenie územia Slovenska v rámci súvekého európskeho kultúrneho vývinu. Vďaka vplyvom východoeurópskej oblasti a bohatým surovinovým zdrojom došlo k veľkému rozmachu metalurgie a Slovensko sa na začiatku doby bronzovej stalo najväčším európskym producentom medenej industrie. Prínos územia Slovenska do klenotnice európskej kultúry, ako ukázali nové veľké archeologické výskumy, najmä však výskum v Branči, sa dnes už v domácich i zahraničných odborných kruhoch všeobecne uznáva.

ŠALDA, F. X. - ZE VZPOMÍNEK NA DĚTSTVÍ

ŠALDA, F. X.

ZE VZPOMÍNEK NA DĚTSTVÍ

Spolek českých bibliofilů, 1947
poznámky Bohumír Lifka
litografia a kresby Karel Svolinský
600 výtlačkov

beletria
34 s., čeština
hmotnosť: 259 g

tvrdá dobová preväzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

NEPREDAJNÉ

*bib10* in *H-7-1*

COOPER, JAMES FENIMORE - POSLEDNÍ MOHYKÁN

COOPER, JAMES FENIMORE

POSLEDNÍ MOHYKÁN
(The Last of the Mohicans)

Mladá fronta, Praha
preklad Křišťan Bém
ilustrácie Jiří Šalamoun
3. vydanie, 40.000 výtlačkov
23-001-72

dobrodružné, western,
32 čb il, 43 far. tab., čeština
hmotnosť: 870 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, prebal ošúchaný

3,30 € PREDANÉ

*svama*

VLK, VÁCLAV - KRBY

VLK, VÁCLAV

KRBY

Grada Publishing, Praha, 2001
Profi - Hobby (79)
obálka Jiří Trnavský
ilustrácie Josef Šťastný
2. prepracované vydanie
ISBN 80-247-0174-x

príručky, hobby, domácnosť, stavebníctvo,
144 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 184 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

4,90 €

*svama*

RŮŽIČKA, MARTIN - STAVÍME DŮM ZE DŘEVA

RŮŽIČKA, MARTIN

STAVÍME DŮM ZE DŘEVA

Grada Publishing, Praha, 2006
Profi - Hobby (118)
1. vydanie
ISBN 80-247-1461-2

príručky, hobby, domácnosť, stavebníctvo,
120 s., čb a far. fot., čeština
hmotnosť: 162 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

4,90 € PREDANÉ

*svama*

HANDZOVÁ, VIERA - MADLENKA

HANDZOVÁ, VIERA - MADLENKA
JANČOVÁ, MÁRIA - BOCHNÍK
MARKOVIČOVÁ-ZÁTURECKÁ - GUĽOMETNÝ PÁS

Vyšlo k 30. výročiu Slovenského národného povstania

Mladé letá, Bratislava, 1974
ilustrácie Igor Rumanský
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
66-090-74

beletria, poviedky, próza krátka,
96 s., slovenčina
hmotnosť: 277 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

0,50 €

*svama*

Tri poviedky zo Slovenského národného povstania

Z bohatej literárnej tvorby, podnietenej témou Slovenského národného povstania, stretli sa v tomto útlom výbere tri poviedky. Okrem spoločnej témy ich spája aj to, že všetky napísali ženy, a tento ženský pohľad, pohľad matiek — darkýň života, vytvára v knižke svojský, výrazný a naliehavý podtex. Madlenka Viery Handzovej, autorky generačne najmladšej, je prosté dedinské dievča, ktoré sa v ťažkých vojnových časoch rozhoduje len podľa hlasu svojho čistého srdca. Študent Peter v spomienkovej próze Márie Jančovej nenávidí fašistov z mocného pocitu krivdy, poníženia a nespravodlivosti, že v jeho domovine vládnu, rozkazujú a pustošia cudzí votrelci. Martin v poviedke Viery Markovičovej-Zátureckej ako partizánska spojka vedome znovu a znovu riskuje život, také mocné je jeho presvedčenie. Všetci títo traja mladí ľudia stelesňujú mravnú silu a čistotu ideálu slobody v tých pohnutých časoch na sklonku druhej svetovej vojny, keď aj náš národ povstal proti útlaku, platiac za víťazstvo ťažkú, preťažkú daň. Bola ňou i smrť umučenej partizánky Madlenky, bol ňou i udatný Martin, ktorého Nemci obesili.

Odkaz všetkých, ktorí sa mieru nedožili, a najmä tých, ktorí padli v prvom rozlete mladosti, je zapálenou pochodňou prostého, veľkého hrdinstva, ktoré núti postáť a zamyslieť sa. S týmto posolstvom k vám, milí mladí priatelia, prichádzajú aj tieto tri poviedky.

„Koľko je asi hodín?“ ... trápila sa Madlenka. „Čo ak som tu ležala celý deň? . . . Ak prídem so správou neskoro ...?“

Posadila sa a poobzerala sa okolo seba.

Nad hlavou jej čnel vrchol Veporskej skaly, pod nohami, až nadol k hrbskej čistine s chatou, týčili sa sivasté nehybné homolky: zasnežená riedka mladina. Z miesta, na ktorom Madlenka sedela, poschodová chata pripomínala iba drobnú pohodenú zápalkovú škatuľku. Nevedno, či toto prirovnanie zišlo Madlenke na um už pri prvom pohľade na chatu, či až potom, keď si v náhlom úžase uvedomila, že chata je prázdna — pohodené zápalkové škatuľky bývajú väčšinou tiež celkom prázdne ...

Z komína sa nedymilo — a Voloďa predsa so smutným i zlostným úsmeškom vravel, že iba v dreve nemajú nedostatku! Na okrajoch čistiny nebolo vidno nikoho, čo by chatu strážil, na lúčke ani pri kôlni tiež nikoho, čo by naberal zo žľabu vodu, hotovil drevo, alebo len jednoducho sedel, stál, chodil... Všade pusto a ticho ...

Madlenka sedela, hľadela, načúvala . . .

Už naisto vedela, že v noci za ňou nik nešiel, dovtípila sa, že do chaty prišiel už ktosi so zvesťou, s akou ide ona, ďalší, usúdila, že sa možno všetci zamaskovali v lese a čakajú na útok, pomyslela si, že by niektorí mohli byť aj celkom nablízku — a rozhodla sa.

Vstala, ale nohy ju neudržali. Keď sa i po druhý raz pod ňou podlomili a Madlenka padla na sneh, posadila sa, priložila dlane k ústam a zakričala:

— Chlapci-i-íí-í! Poďte se-é-éém!

— ... é-é-é ... — vrátila jej ozvena s ďalekým zadunením diel.

— He-é-éj! Sem ho, sem, veď ho chce-é-é-ém! — rozveselilo Madlenku dunenie a zaujúkala ani pri hrabačke.

No teraz jej nedoniesla ozvena odpoveď. Roztrhli ju výstrely, čo sa v tej chvíli ozvali kdesi dolu, akoby pod skalou.

Madlenka rýchlo strčila ruku pod kožúšok. Revolver tam nebol ...

Preľaknuto sa poobzerala. Na snehu, pár metrov nad miestom, kde ležala, čosi sa černelo. Začala sa po bruchu plaziť nahor.

Ťažký plecniak, ktorý mala jedným popruhom ešte stále upevnený na pleci, ťahal ju nazad. Zhodila z pleca popruh — plecniak sa začal pomaly kotúľať dolu svahom; prešuchol sa pomedzi smriečky a potom ho už Madlenka ani nevidela, ani nepočula šuchot — zrejme sa niekde zachytil. Stiahlo jej žalúdok. Možno od hladu, možno od ľaku, že tak hlúpo prišla o jedlo i granáty. . .

Rýchlo sa preplazila ešte pár metrov nahor — a vydýchla si. Bol to jej revolver — s piatimi nábojmi. . .

Streľba sa približovala.

Pomedzi zasnežené vrcholce bolo vidno rúbanisko, od ktorého viedla do lesa okolo chaty cesta — i chodník k Zuzankinej studničke. Rúbanisko bolo živé, hýbalo sa. Hore, neďaleko cesty k chate, videla Madlenka malú skupinku, ustupujúcu k lesu pred veľkou presilou sivých vojakov. Siví vojaci boli takmer v polovici svahu, niektorí si odopínali lyže a prískokmi — pomaly, ale iste — skracovali vzdialenosť od prenasledovaných.

ŠVIHRAN, LADISLAV - KULTURIZMUS DUCHA

ŠVIHRAN, LADISLAV

KULTURIZMUS DUCHA

Smena, Bratislava, 1970
edícia Križovatky
prebal Pavol Blažo
2.500 výtlačkov
73-076-70

publicistika, psychológia,
182 s., slovenčina
hmotnosť: 141 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

predané

*svama* in *H-2-3*

PO STOPÁCH SCHLIEMANNOVÝCH

Rím. Štyridsiate roky minulého storočia. Audiencia u pápeža. Posvätné ticho. Iba dvaja mládenci si dosť nahlas vymieňajú názory vo svojom materinskom jazyku - po estónsky. Kto by predsa tu, v Ríme, ovládal jazyk takého malého a takého vzdialeného národa? Začína sa slávnostný obrad, pri ktorom hostia majú kolenačky prejsť cez sálu, aby pápežovi pobozkali topánku. A vtedy jeden z mládencov nahlas zavolá tomu druhému:

— Napľuj mu na nohu!

Ako sa však náramne prekvapili a zahanbili, keď po skončení obradu pristúpil k nim kardinál z pápežovho sprievodu a čistou estónčinou ich vystríhal:

- Chlapci, druhýkrát buďte opatrnejší!

Jedným z tých mládencov bol Kiugeľgen, neskôr známy pribaltský maliar, a do Ríma sa prišiel učiť svojmu remeslu. A kardinálom z pápežovho sprievodu bol kardinál Mezzofanti, jeden z najgeniálnejších jazykových fenoménov. Ovládal stoštrnásť jazykov a sedemdesiat nárečí.

Najmenej päťdesiatimi štyrmi hovoril tak ako svojou materčinou. Mezzofanti nebol prvý, ale ani posledný, kto vehementne študoval a aj naštudoval cudzie reči. Naučiť sa reči nie je veru výmysel najnovších čias. Od nepamäti im pripisovali nezvyčajný význam. A dejiny ľudskej civilizácie poskytujú dostatok dôkazov, že úsilie mnohých korunoval úspech.

Tak vraj slávny antický vojvodca Mitridates, hoci mal vo svojom vojsku príslušníkov dvadsiatich dvoch národností, so všetkými sa dohovoril v ich rodnom jazyku.

Vynikajúci ruský vedec Iľja Iľjič Mečnikov nemal veru ťažkosti s cudzojazyčnou literatúrou. Čítal totiž plynule vo všetkých európskych rečiach.

Poľský inžinier Antoni Grabowski, pravá ruka doktora Zamenhofa, zakladateľa esperanta, ako tridsaťročný ovládal tridsať jazykov. Ján M. Schleycher z Badenu, nemecký katolícky kňaz, tvorca ďalšieho umelého jazyka volapük, ovládal štyridsaťjeden jazykov.

No na najvyššej priečke rebríka polyglotov stojí bezpochyby Carlo Togliavini, taliansky profesor, doktor, filológ, člen päťdesiatich vedeckých akadémií. Ovláda stodvadsať rečí! Keď ako dvadsaťdvaročný končil univerzitu, ovládal ich dvanásť. Na univerzite v Ríme prednáša v dvadsiatich piatich jazykoch. Ročne si obohacuje fondy o tri- štyri reči. Togliavini je hrdý najmä na to, že zvládol albánčinu, reč bez presnej gramatiky a s obrovským množstvom nárečí. Ale aj tak vraví, že najviacej práce mu dali takzvané staré jazyky, japončina, turečtina, aramejčina, ale najmä staroegyptčina.

Profesor Togliavini si veľmi rád zažartuje. Dlhší preslov začína napríklad po francúzsky, potom pokračuje po maďarsky, prejde do nejakého eskimáckeho nárečia, to vystrieda ruštinou, španielčinou, švédčinou a prejav zakončí v materinskom jazyku - po taliansky.

Aby si trochu oddýchol, robí si antológiu svetového humoru. Zamýšľa ju preložiť do dvadsiatich rečí.

Nie veru, Mezzofanti nie je prvý a ani posledný, kto študoval jazyky. Najnovšie časy pripisujú znalosti rečí čoraz väčší význam, a preto sa ich štúdiu venujeme aj my. Lenže rozdiel medzi Mezzofantim, Mitridatom, Mečnikovom, Togliavinim a nami je v tom, že im to išlo, ale nám nie. Alebo nie veľmi.

OSUSKÝ, SAMUEL ŠTEFAN - FILOZOFIA ŠTÚROVCOV II.

OSUSKÝ, SAM. ŠT.

FILOZOFIA ŠTÚROVCOV II.
Hurbanova filozofia

Daniel Pažický, Myjava, 1928

história
400 s., slovenčina
hmotnosť: 624 g

tvrdá dobová preväzba
stav: dobrý

12,00 € PREDANÉ

*svama*

20. Filozofia liter. dejín do slovenčiny.

Podľa Hurbanovej filozofie dejín prijde rad na Slovanstvo a v úlohe jeho primeraný zástoj má hrať i Slovensko. Pod týmto zorným uhlom skúmal literárne dejiny slovenské, vyvinul veľkú literárnu činnost a vykonal literárnu reformu spojenú s bojom, aby podobne zasiahol aj na inom poli.

Prečo si predovšetkým volil literárnu činnosť k dosiahnutiu cieľa, na to nám odpovedá táto poznámka : „Literárna činnosť bola jediná u nás, ktorou sme ešte jako tak dokazovali, že chceme sa vteliť do organizmu stávajúceho, to ale nie je dosť, to je ešte len „a“ v abecede života národného.“

Literárno rečové dejiny skúma najmä v úvahe „Slovensko a jeho lit. život,“ ktorá je viac než historia literatúry, je to liter. filozofia, v ktorej pradie „duchovnú niť vedomia národného, ako sa v spisovateľoch nadpriada.“ Aj preto skúma toto pole, lebo tuná sa najprv vyrozumieva duch národa, tu sú složené jeho túžby, city, myseľ. „Literatúra je jazyk jazykov, reč reči, slovo slova. Slovo, reč, jazyk, myšlienka bez literatúry by bez stopy odznely. Reč ľudu je hlas duše, je ztelesnená ducha podstata, v ktorej literou skovávajú národy svoje dýchanie. Literatúrna litera je balzam, v ktorom žijú na veky duše osôb a národov.“ V literárnych dejinách hľadá tedy šteble, po ktorých kráčal genius národa slovenského, postup, pohybovanie, vývin ducha, myšlienky, národného povedomia. Literatúra nie je lén sama pre seba. „Mysleť si literatúru len tak samú pre seba, je nízke povedomie filozofické. Nám sú všetci spisovatelia, všetkých vekov vedomci a básnici iba jedny ústa genia národného.“ A títo všetci mu svedčia, že „kmen slovenský jednak má túžbu slovanskú, jednak ako taký, chce byť platným vo spoločnej rodine svojej, štep dôstojný na kmene velebnom.“ Z toho vyplýva ešte aj ďalšia úloha literatúry. „Úlohou poezie je, aby ňou vychytený bol národ na úslnie vyššieho života, ktorým počatá je bytnosť jeho historická a ktorý k povedomosti jeho prichodiť má vždy viac a viac.“ Keď hovorí o spisovateľoch, nehovorí tedy jako o osobách ale jako o nosičoch ducha a vedomia národného. Literatúra teda je opatrovkyňou ducha národa a tak jeho veľkým pokladom. „Národy, čo žiť majú, ktoré rozumia úlohe svojej, čo pomkýňaju ďalej človečenstvo, aby nesplesnivelo v nehybkom stŕpnutí ducha, v hnilobe materializmu, národy takto rozumné chovajú tú opatrovkyňu svojho ducha, literatúru stred seba jako najdrahší poklad večnosti.“ „Literatúra pôsobí na život národa a život národa na literatúru. Z hláv mužov vznešenejších vyletujú myšlienky na svet a pretvorujú ho . . . tu vtelené pôsobia na nich nazad a vytvorujú ich samých v osoby mravné, v ktorých sa reprezentujú národy.“ Obšírnejšie zmienil som sa o tom už vo filozofii ducha.

Aký je prejav toho ducha, povedomia v lit. dejinách? „Vieme, ako v prírodnom, tak ani v duchovnom processe nieto skoku a tak aj kroky slov. povedomia dľa tohoto uvažovania ospravedlnené sú pred tými, ktorí v pravde veci chápať vedia. Slováci kráčali ťažko, pomaly, zdĺhavo, ale keď máme len trochu filozofickej trpelivosti k šľakovaniu šľakov ducha národného, presvedčiť sa veľmi snadno môžeme, že oni predsa celkom dôsledne ako jedon mravný celok, ako jedna národná osoba žili a pokračovali.“

LAVIČKA, JOSEF - STRUČNÝ NÁSTIN FILOSOFIE ČESKOSLOVENSKÉ VE STOL. XIX.

LAVIČKA, JOSEF

STRUČNÝ NÁSTIN FILOSOFIE ČESKOSLOVENSKÉ VE STOL. XIX.
(1820 - 1885)

F. Svoboda, Nusle, 1925
edícia Lidová osvětová knihovna (43)

filozofia
92 s., čeština
hmotnosť: 100 g

tvrdá dobová preväzba, malý formát
stav: dobrý

PREDANÉ

*svama*fil*

Karel Boleslav Štorch.

Boj o národní filosofii.

Okolo roku 1848 literatura československá dostoupila značné výše jak množstvím plodů tak jejich! hodnotou. Národ se již cítil dosti silen, aby se pokusil též o dobývání svobody politické. Ve filosofii toto probuzen! národa se ozvalo voláním po jejími znárodnění. Po stránce vnější to znamenalo postupné vytlačování němčiny z filosofické literatury, po stránce vnitřní pak hledání takových směrů, které by co nejlépe vyjádřily národní myšlenku československou. Filosofičtí pracovníci si ovšem byli vědomi toho, že v tomto případe národní myšlenka československá musí býti na výši světové, totiž tak, aby dovedla světu podati něco všelidsky platného. Prakticky šlo o to:

a) vymaniti filosofii z područí myšlenek německých,

b) uvésti ji v těsnější souvislost s českým myšlením předbělohorským.

Diskuse o těchto věcech vedou se okolo r. 1848. Zúčastnili se jich jak spisovatelé filosofičtí (Aug. Smetana a jeho žák P. J. Wotka), tak spisovatelé, kteří se touto vědou velmi málo nebo vůbec nezabývali (Vil. Gábler, K. Havlíček, J. J. Kolár). Nejvíce však k řešení zásadních otázek přispěli K. B. Štorch a F. L. Čupr, kteří diskusi vedli nejdéle. Její zahájení lze spatřovati v článku dra. Vil. Gáblera v ,,Časopise českého Musea“ r. 1846 (,,Něco o filosofii“), její zakončení v článku Čuprově ,,O národovědě“ (,,Časopis Českého Musea“ r. 1848. II. díl sv. 2., str. 113). Spor byl veden česky i německy. Jakýsi souhrn prvé části diskuse jest v německy psaném spise Čuprově: ,,Bytí či nebytí německé filosofie v Čechách“ (1847).

Kdežto Čupr volá po „národní" filosofii, Štorch se snaží dokázati, že filosofie nemůže býti národní. A přece i Štorch ve skutečnosti o vytvoření národní filosofie usiloval. Dvojím způsobem směřovaly k tomuto cíli jeho snahy. Především je to jeho pokus o podání Komenského filosofie, tedy navázání na směr, který z naší půdy před věky vyrostl. Za druhé je to úsilí o to. aby se u nás pro filosofii zdělávala půda. Toho podle Štorcha docilujeme pěstěním věd vůbec. Literaturu nutno obohacovati o všecko to, co může býti předmětem filosofie. Štorch dobře věděl, že filosofie je ústrojný plod, který potřebuje podmínek Vývoje a vzrůstu. Z toho plyne pobídka a povinnost pro každého filosofujícího, „aby na jednom předchůdci, byť sebe slavnějším mistru, nepřestával, nýbrž více jich vyslechnu, co svědčí vybral a ve své to obráliv, znova porodil." Bylo by málo poznávati jen jednotlivé systémy, neboť jest nutno stopovati i „nit jimi se vinoucí " a s životem člověčenstva je spojující," t. j. musíme sledovati „i chod filosofické činnosti Vůbec." Historie filosofie jest tedy „nejen do budoucnosti novým prameněním, ale i do minulosti novým pojímáním, v neustálé plynosti jest a jak doplňování, tak i obnovování neustálého žádá." Filosofie je Štorchovi „plod namáhání, dlouhé práce, mnohých těžko nabytých, ještě snad tíže v jednotu spojených vědomostí. 

SNOPEK, FRANTIŠEK - KONSTANTIN-CYRILL A METHODĚJ, SLOVANŠTÍ APOŠTOLÉ

SNOPEK, FRANTIŠEK

KONSTANTIN-CYRILL A METHODĚJ, SLOVANŠTÍ APOŠTOLÉ
Slovo na obranu historické pravdy jejím přátelům

Hölzel, Olomouc, 1908

náboženská literatúra,
156 s., čeština
hmotnosť: 301 g

tvrdá dobová preväzba
stav: veľmi dobrý

cena : 9,90 €

*svama*nab*

Již ve studii uveřejněné roku 1897 o listě Hadrianově v pannonské legendě, trvám, jsem dokázal, že jmenovaný papež Methodějovi roku 869 povolil slovanskou bohoslužbu, jak zcela zřejmě předpokládá bulla Jana VIII. z r. 880 Industriae tuae, kterou touž liturgii potvrzuje. Obsah příslušné části oné stati jsem uvedl v VII. oddílu této práce; zároveň jsem tam promluvil o některých příčinách, ze kterých dotčená výsada udělena byla. Roku 880 ji slavně, jak řečeno bylo, potvrdil Jan VIII., ba i rozšířil, nařídiv i pro jiné země slovanského jazyka. Příčiny byly asi tytéž, jaké uvedl jsem svrchu; proto jich nebudu opakovati, nýbrž pouze dodám jiné, kterých se lze domysliti.

Dr. Bruckner píše: Papeže lákala především naděje, že se k apoštolské stolici připojí veliká země a že jí později snad přibude ještě větší. Neúspěch s Pannonií, která přese všechny římské nároky zůstala německou, poučil ji s dostatek, jak nejista jsou práva stolce papežského a jak málo jich dbají panovníci. K tomu poukázal Methoděj, ač velice přeháněje, jak tvrdošijni jsou Slované a jak jim povoliti třeba, nemá-li vzrůst nové setby býti poškozen, všeliké rozpaky ustupují z ohledu na sousedy, které potom tím snáze získati možno křesťanství a stolici apoštolské. I pohádka o vypuzení latinských kněží tu mohla býti vsunuta. 

Takových důvodův, které asi Methoděj přednesl, uvedl bych ještě celou řadu: tak jsem úplně pominul zřetel na slovanské Bulhary, které takovou měrou bylo lze pojistiti Římu, nebo že Methoděj sám slovanskou liturgii prohlásil za dočasné nezbytné zlo, za dobu přechodnou. — Tak berlínský professor.

Promluvme především o poslední větě, že snad Methoděj považoval nebo prohlásil slovanskou bohoslužbu za nezbytné zlo, které třeba strpěti. Nelze myslit i, že by tak byl smýšlel, pak by zajisté byl proti sobě, nebo byl by se vynasnažoval a pracoval pro slovanskou bohoslužbu docela nadarmo. Nemohl a nesměl mluviti tak papeži ani v tom případě, kdyby (posito, non concesso) jenom za tou podmínkou byl mohl dosíci žádoucí výsady. Neboť znalcům církevního práva není neznámo, že v ý s a d a jaká koliv, dosažena-li obrepci (lživými důvody), nebo subrepcí (zamlčením pravdy), nemá platnosti nižádné. Methodějova žádost byla by obreptivní i tehda, kdyby byl upřílišoval nebo přeháněl.

Nezbývalo tedy Methodějovi, než uvésti příčiny skutečné, pravdivé. Ale jaké byly ? Již častěji jsem na ně poukazoval. Nelišily se mnoho od oněch, které Hadriana II. přiměly roku 869, aby povolil a schválil bohosloužení slovanské.

Příčiny, pro které Jan VIII. potvrdil výsadu slovanské bohoslužby udělenou jeho předchůdcem Hadrianem II., a rozšířiv ji na všecky země téhož jazyka nařídil ji výslovně, uvedeny jsou z veliké části v jeho památné bulle Industriae tuae z roku 880.

Odpůrcové slovanské liturgie tvrdili nejenom na východě, nýbrž i v samém Římě, že pouze trojím jazykem slaviti lze Boha. Že takové námitky činěny v Bulharech v prvé polovici desátého věku, usoudil již A. D. Voronov.