PETROVSKÝ, ĽUDOVÍT - CESTA DO STAREJ CITADELY

PETROVSKÝ, ĽUDOVÍT

CESTA DO STAREJ CITADELY

Západoslovenské vydavateľstvo Slavín, Bratislava, 1969
obálka a frontispice Imro Polakovič
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
81-031-69

beletria, román
144 s., slovenčina
hmotnosť: 311 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,20 €

*zukol3*

Na tomto mieste bývajú zväčša propagačné záložky, ktoré sú málokedy pravdivé a snažia sa niekoľkými slovami redaktora ospravedlniť to, čo knižke chýba a propagovať ju. Uvedomujem si riziko, že slovom autora sa predaj knihy nezvýši. Ale myslím si, že raz za čas by sa mal človek zamyslieť sám nad sebou. Lebo nie iba jeden Eugen Mayer, o ktorom pišem, žije na svete . . . Ako každý človek, i on, či chce, alebo nechce, sa často v myšlienkach vracia do minulosti. Stretáva sa znovu s osobami, miestami a situáciami, ktoré mu pripomenú niečo zo zašlých rokov. Staršie udalosti, ktoré zdanlivo zapadli prachom, neraz viac ovplyvnia jeho súčasný život ako prítomnosť. Časová hierarchia tu už neplatí, lebo vo vedomí sa zaktivizoval pocit morálnej zodpovednosti. Človek často pred nim uniká celý život, ale mu neunikne. Spravodlivosť na mnohé závažné činy, ktoré sa nezlučujú s etikou ani neformulovala paragrafy. Ťažko by sa napríklad dokazovalo podľa platného práva, že ktosi mohol a mal pomôcť trpiacim. Ako hlboko musí klesnúť človek, keď sa zo strachu o seba ani nepokúsi zachrániť život dievčaťa, s ktorým ho spájal najľudskejši prejav života — láska. Ešte väčšia tragédia väzí v tom, keď si svoj strmý a hlboký pád neuvedomuje. Pustil sa iba na pol cesty a myslel si, že je to správne, keď iba slúži a nemyslí. Nechcel mať s nikým nič, veľmi sa neexponoval, ale nikomu ani nepomohol. Zapadal tak hlbšie do bahna. Potom nesúdi už sudca, ale život a okolnosti, ktoré sú neraz prísnejšie ako najspravodlivejší sudca.

Minulosť sa konfrontuje s prítomnosťou a človek, keby bol hocijako dobre skrytý pred zrakom ostatných, prehráva, lebo je sám uprostred ľudstva, stratil oporu pre svoje konanie. Ocitnúť sa takto osamotený je hádam to najstrašnejšie na svete, čo sa môže človeku prihodiť. V Ceste do starej citadely sa Eugen Mayer vracia naspäť v svojom živote, lebo sa zákonite musí vrátiť, ešte nezaplatil. A v živote málokto ujde bez platenia. Je isté, že spytovanie svedomia neoplýva humorom. S ľuďmi z minulosti prichádzajú aj minulé deje, prichádzajú do mysle pravidelne a nástojčivo, nezávisle na jeho vôli. Napokon sa mu minulosť a prítomnosť tak vytrvale prekrývajú, že už ani nerozozná ich hranicu, ktorá je začiatkom konca. Ani pri premietaní filmu, ktorý vidí v lietadle, keď odchádza za svojim bratom do cudziny, nepochopí, že film symbolizuje jeho život. Nepochopí, že zostal sám ako starec na inej planéte a pustatina je jeho myšlienkový svet, ktorý mu zostáva ako dedičstvo po predchádzajúcich rokoch. V živote mal všetky šance, ale ich nevedel využiť pre svoje dobro a pre dobro iných. Život zavše poskytne impulz k návratu k pravej ľudskej podstate, ale človek ho musí aj pochopiť. V jeho živote však už nastala degenerácia ako v spálenom svete na cudzej planéte.

Máš rád ľudí a to je dobre, povedal mi raz František Hečko. A naozaj mám rád aj tých, ktorí mi občas nevinne nabrýzgajú, i tých, ktorí majú iný názor ako ja. A pretože vidím a cítim, bojím sa aj za nich. Preto som túto knižku napísal takto a nijako ináč. Uvedomujem si, že namiesto do tanca môže hrať hudba aj smútočný pochod a rakety raz svietia na slávu víťazom a inokedy dávajú vojnové signály. A viem i to, že mnoho mayerovcov chodí po svete s doráňanou dušou. Písal som v záujme ľudí, ktorých mám nadovšetko rád.

Ľudovít Petrovský

Koniec filmu

— Nestrácajte hlavu. Robím, čo sa dá. Mám nádej, že to opravím. No neviem, či do chvíle, keď máme podľa plánu odtiaľto odletieť...

— Pán profesor. Povedzte už predsa niečo. Sedíte, píšete a píšete dlhé hodiny bez slova, ja to už nevydržím. Čo je veľa, je veľa.

— Čo povedať? Boj s neznámym sa stupňuje ...

— Naozaj nechápem váš pokoj.

— Čo mám robiť? Plakať — na to ma sem neposlali. Zapisujem si poznatky.

— Nechcel by som tu ostať, nechcel by som tu zakapať.

— Nevyrušujte technika. Má dôležitú prácu. Ak vás môžem o to prosiť.

— Slovko, dve sa dá stratiť, to ma nezdrží. — Ani ja by som tu nechcel ostať. — Mám doma ženu a dve deti. Chlapca a dievča. Chceli, aby som im doniesol na pamiatku fotografie... Chcel by som im ich doniesť...

— Aj ja mám krásnu ženu ...

— ... ktorá sa pýši tým, že má muža na Venuši.

— Aký ste zlý, profesor.

— Zlý, lebo ste sa pomýlili. Každý máme doma niekoho. Ja ženu, ktorá mi vynadá, keď prídeme neskôr na Zem, ako som oznámil. Vždy tak rohí, keď chodím neskoro domov, prečo by teraz urobila výnimku.

— Chcel by som vidieť uverejnenú moju životnú reportáž. Ale čo, ak sa raketa nedá opraviť ...

— Napísať ju môžete ... Bude iste v novinách ... Ale keby sa raketa neopravila, tak azda už za vášho života nie... Mnohí sa nedočkajú publikovania svojho najcennejšieho diela ...

— Rád som žil na Zemi... V nedeľu popoludní k nám chodili známi... Alebo sme išli na futbal... Pekné, slnečné popoludnie, alebo večery na verande, keď sme boli v lete v Bulharsku ...

— Milý technik, z vás mal byť spisovateľ a nie technik... Minúty sú vzácne, dajme sa do roboty.

— Robota! Robota! Stále len robota! Už to nemôžem počúvať, mám toho dosť! Dosť!

— Priatelia!

— Stále chcete len robiť.

— Či sa vám to páči, alebo nie, to je jediné východisko z našej situácie. Spracovať, čo máme v pamäti, zatiaľ sa to opraví.

— Počujte, profesor. Mám veľké podozrenie.

— Aké?

— Vy ste pokazili riadenie, keď ste boli v kabíne. Áno vy! Aby ste mohli ešte dlhšie pracovať, ako nám určili.

— Strácate súdnosť, človeče. Veď som vás sám upozorňoval, že musíme odletieť načas.

— Ale prečo vás to nemrzí?

— Nie tak, priateľu. Profesora nechajte na pokoji.

— Dajte mi všetci pokoj!

— Prejdite sa okolo, uspokojte sa.

— Vy ste to urobili, lebo ste taký pokojný, ale ja tu nechcem skapať. Ja vás ...

— Čo to robíte? Na starého človeka sa vrhnúť ...

Zrazu sa ozval mohutný hromový krik. Bola to akási cudzia neznáma reč.

— Ticho! Počuli ste ten hlas ...?

— Kto ma to tak odhodil... Ako som letel...

— Možno ten prízrak. Mali ste česť sa s ním zoznámiť aj vy ...

— Profesor, ja ...

— Tak existuje, aj sa ozval... Ale aká reč to bola... Nerozumeli ste, profesor?

— Rozumel... Bola to stará gréčtina.

— A čo povedal, pán profesor?

— Asi toto: Svoje poriadky sem nezanášajte!

— Tak to znamená, že by ste sa mohli s ním dohovoriť? Viete tú reč, profesor?

— Viem. Vidíte, a moja žena ma tak hrešila, keď som ju študoval. A záhade prídeme na kĺb.

— Profesor. Prosím vás ...

QUEEN, ELLERY - ZÁHADA CHIRURGOVEJ TOPÁNKY

QUEEN, ELLERY

ZÁHADA CHIRURGOVEJ TOPÁNKY
(The Dutch Shoe Mystery)

Mladé letá, Bratislava, 1974
edícia Stopy
ilustrácie Gabriel Štrba
preklad Margita Vozáriková
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
66-045-74

beletria, román, detektívky,
288 s., slovenčina
hmotnosť: 402 g

tvrdá väzba

PREDANÉ stav: dobrý *inc04**belx-usa*dete*

PREDANÉ stav: dobrý *zukol3

Meno Ellery Queen iste netreba priateľom dobrej detektívky predstavovať. Čitatelia edície Stopy poznajú jeho román Sklená dedina, ktorý vlani vyšiel v druhom vydaní. Na rozdiel od Sklenej dediny v prípade Záhady chirurgovej topánky ide o takzvanú „čistú“ detektivku, kde kriminálna záhada je rébusom, logicko-deduktívnou úlohou na vyriešenie. Čitateľ sa môže stať aktívnym partnerom pri riešení tohto rébusu, pretože sa dozvedá všetky podstatné fakty, na základe ktorých Ellery Queen — autor i hlavný hrdina v jednej osobe — logickým uvažovaním a interpretáciou jemných stôp napokon odhalí vraha. Dej sa odohráva v nemocnici, kde majú operovať veľmi bohatú a vplyvnú Abigail Doornovú. Tesne pred operáciou ju však zavraždí neznámy páchateľ, ktorý sa preobliekol za primára. Podozriví sú mnohí pracovníci nemocnice a všetci príbuzní, ktorých mohla zlákať vyhliadka na obrovské dedičstvo. Pritom jedinou stopou, ktorú vrah zanechal, sú plátenné topánky s roztrhnutou šnúrkou zlepenou leukoplastom.

23. KA P I T O LA

Strojnásobenie???

Zármutok a sklamanie prenasledovali Elleryho Queena na ceste z prekliatych chodieb Holandskej nemocnice do otcovej kancelárie na policajnom riaditeľstve.

Znechutene prejavil túžbu vrátiť sa domov na 87. ulicu a pochovať starosti v Marcelovi Proustovi. No inšpektor, ktorý znalecky hodnotil situáciu, nechcel s takým návrhom súhlasiť. Všetci pôjdu k nemu do kancelárie, povedal, nerušene sa porozprávajú, a starosta im všetkým naraz vyčistí žalúdok a vôbec, zabavia sa ...

Tak sedeli, Richard a Ellery Queen a obvodný prokurátor Sampson, a dvaja z nich sa príjemne bavili o všetkom možnom, len nie o vražde Doornovej a Janneyho.

Newyorské noviny sa postarali o krutú zábavu. Dve vraždy za tri dni a obe obete osobnosti, o ktorých sa dá písať do aleluja! Park okolo radnice sa hemžil reportérmi; policajný prezident bol preč; starosta sa „na radu lekára“ utiahol do súkromia svojho bytu. Fotografi a spravodajcovia prenasledovali každú osobu, ktorej meno čo i len okrajove súviselo s prípadom. Zvesť o Thomasovi Swansonovi tiež prenikla na verejnosť a novinári hromadne cestovali do Porter Chesteru. Inšpektor Queen vynaložil celú váhu svojho úradného vplyvu, aby sa udržala v tajnosti skutočnú Swansonova totožnosť; doteraz sa mu to darilo, ale stále hrozilo, že sa tajomstvo prezradí. Swansonovi poskytli silnú ochranu.

Seržant Velie sa hnal za bludičkou. Jeho najnaliehavejšou úlohou bolo ísť po stopách mŕtveho chirurga; ale videl, že udržoval len úplne nevinné styky. Janneyho súkromnú korešpondenciu v jeho byte preskúmali do najmenších podrobností; okrem niekoľkých listov od Thomasa Janneyho, ktoré potvrdili, čo hovoril Swanson, aj toto pátranie bolo bezvýsledné.

Všade nepreniknuteľný múr ...

Elleryho dlhé prsty sa pohrávali s drobnou soškou veľkého pomocníka kriminalistov Bertillona, ktorú mal inšpektor na písacom stole. Starý pán práve dosť rozjarene rozprával historku zo svojich mladých čias; ale pod očami mal tmavé kruhy a do veselosti sa žalostne nútil.

„Neklamme sami seba.“ Prehovoril nečakane Ellery a inšpektor aj Sampson sa k nemu obrátili s obavou v očiach. „Sme ako poľakané decká, čo sa boja v tme. Otecko, Sampson — sme porazení.“

Ani jeden zo starších mužov neodpovedal. Sampson zvesil hlavu a inšpektor si zamyslene prezeral hranaté konce topánok.

„Nebyť mojej galskej hrdosti a skutočnosti, že otec musí v pátraní pokračovať bez ohľadu na to, čo urobím,“ pokračoval Ellery, „spácham harakiri, obrazne povedané, a budem hľadať pokoj v nebi bojovníkov..

„Čo je s tebou, Ellery?“ Inšpektor ani nezdvihol hlavu. „Ešte som ťa nikdy nepočul takto rozprávať. Veď len včera si vravel, že tušíš, kto je vrahom.“ „Áno,“ nedočkavo povedal Sampson, „nech je, ako chce, táto druhá vražda, ktorá nepochybne súvisí s prvou, by mala vrhnúť svetlo na prvú záhadu. Som si istý, že sa na niečo príde.“

„Kliatbou fatalizmu je povýšenecká nerozhodnosť, ktorú plodí. Viete, pán Sampson, ja si nie som taký istý...“ Zdvihol sa zo stoličky a rozladene na nich zvrchu pozrel. „Čo som včera povedal, to stále platí. Tuším, kto zaškrtil Abigail Doornovú. Vedel by som vymenovať poltucta ľudí, ktorí podľa povahy stôp Abby jednoducho nemohli zabiť. Ale ...“

„V prípade ich dokopy nie je zapletených omnoho viac ako poltucta,“ namietal inšpektor. „Tak čo ťa trápi?“

„Všetko.“

PANDURO, LEIF - OKNÁ

PANDURO, LEIF

OKNÁ
(Vinduerne)

Tatran, Bratislava, 1980
preklad Jana Rakšányová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (76)
1. vydanie

beletria, román, literatúra dánska
157 s., slovenčina
hmotnosť: 264 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 €

*zukol3*/*barpe* in *belx-den*

Hlavnou postavou a rozprávačom v románe Okná je slobodný gymnaziálny profesor v strednom veku, vášnivý pozorovateľ všedného života odohrávajúceho sa za oknami náprotivných bytov v tichej kodanskej ulici. Okolo neho pulzuje život, no on si chráni svoje súkromie a pokoj starostlivo vybudovanou bariérou. Nepodarí sa cez ňu preniknúť ani emancipovanej kolegyni Kerner, ani jeho psychicky labilnej žiačke Thorsenovej. Až jedného dňa sa v okne náprotivného domu zjaví krásna mladá žena. Geneza a vývin vzťahu k nej sú komplikované a citlivo psychologicky vykreslené. Najprv ju dlho pozoruje ďalekohľadom, potom sa s ňou zoznámi, zahorí k nej láskou a ona sa stane jeho milenkou. Možno ju ľúbil naozaj, možno ju chcel len ochrániť pred duševne vyšinutým manželom, pred ktorým sa ukryla v byte svojho strýka, no otrasený vývinom udalostí a jeho rozuzlením sa stane zasa len pozorovateľom života a utiahne sa do seba. Príťažlivou črtou románu je jeho aktuálnosť a reagovanie na dánske pomery, jeho postavy sú veľmi typické pre súčasnú spoločnosť na severe, kde ženy „vďaka" hyperemancipácii ostali osamotené, slobodné a muži často pasívni, neprejavujú o nič záujem, ba akoby im chýbala základná dávka životnej energie.

K0RNER A JA SME VYTRIEŠŤALI OČI NA DIEVča, ktoré kleslo do trávy.

Ležalo na bruchu, ruky malo bezvládne roztiahnuté a pôsobilo dojmom, akoby bolo dostalo úder do chrbta.

— Preboha, čo,je s ňou? — skríkla Korner. Pozrela na mňa. Na okrúhlej, hladkej tvári sa zračilo napätie. Oči akoby ma vyzývali: Preboha, Marcus, veď rob niečo!

Dievča nebolo mŕtve. Chrčavo dýchalo. Kvokli sme si k nej. Okolo nás sa zhrčilo zopár žiakov, čo hrali futbal. Naznačil som im, aby sa vzdialili. Odstúpili kúsok dozadu a prizerali sa ďalej.

Prevrátil som dievča na chrbát. S Korner sme voľakedy chodili na kurz prvej pomoci. Thorsenová pootvorila oči a pozrela na mňa. Zrazu sa zachichotala a sadla si. Trochu sa pokývala a chytila si hlavu. Vôkol nej sa vznášal sladkastý zápach.

— Asi som sa zložila, — zamrmlala. Pokúsila sa vstať, no znova sa zvalila na zem.

Korner na mňa pozrela. Potom sa obrátila k dievčaťu:

— Pila si?

Thorsenovej hlava sa nevdojak zahompáľala, lebo sa márne usilovala uprieť zrak na Korner. Z kútika úst jej vytekali sliny.

— Staraj sa o seba! — vyhrkla. — Čo radšej niekam neodpáliš !

Korner sa zdvihla. Na okrúhlej hladkej tvári sa jej medzi obrvami vyryla hlboká vráska. Nepotrvá dlho a možno sa aj trocha urazí. Teraz sa aspoň v pravú chvíľu stiahne.

— No . . . keď ty takto!

— Zostaň tu, Korner! — vyzval som ju.

— Nie, nech si ide! — zamrmlala Thorsenová. — Pakuj sa!

Korner závislá na mne pohľadom. Z očí som jej vyčítal otázku. V tom okamihu zazvonilo na veľkú prestávku. 

pískal som zápas. Chlapci stáli ako prikovaní a hľadeli na našu malebnú skupinku. Thorsenová sedela v tráve, ja som čupel pri nej a Korner sa týčila medzi nami.

— Prenechávam teda riešenie tohto prípadu na teba, Marcus, — vyhlásila Korner. V belasých očiach sa jej zračilo uspokojenie. Odišla smerom k telocvični. Žiaci sa ťahali za ňou. Zopár ráz sa obrátili a dívali sa na nás. Neviem, čo by som bol dal za to, keby som bol mohol ísť s nimi. Mladá Thorsenová mi pred očami narastala do rozmerov ťažko zdolateľnej hory.

Sedela, trhala prstami trávu a steblá hádzala za chrbát. Ustavične tie isté pohyby. Knísala sa sem a tam. Čo vykoná alkohol s rovnováhou človeka!

— No ták, — začal som ľadovo a odmerane, — čo vyvádzaš?

— Nemôžem spať, — zamrmlala.

— Spať? Je jedna hodina! Prečo by si mala teraz spať?

Pozrela na mňa. Zasa ten bezvýrazný úsmev, čojej tvár

mení na masku. Bledá, tupo sa vyškierajúca tvár bábiky.

— Hovorím, že nemôžem v noci spať.

Snažil som sa, aby môj hlas pôsobil celkom neutrálne. Znel však, akoby vychádzal odkiaľsi spoza mňa.

— A ako to súvisí so mnou ?—opýtal som sa prekvapene.

— Kadečo si vymýšľaš o mne, — vyčítala mi.

Zdvihol som sa. Tajne som dúfal, že aj ona spraví to

isté. Márne. Zostala sedieť a šklbala trávu, akoby jej prikázali obtrhať taký a taký kus ihriska.

— Poď radšej! Musíš ísť domov!

Chytil som ju pod pazuchy a dvíhal som ju hore zo zeme. Zaprela sa a ťahala sa naspäť. Mal som pocit, že držím čosi odporné. Potom som ju pustil. Odkväcla na zem, a naďalej sa tupo bavila s trávou.

Na ihrisku bolo teraz celkom ticho. Zo školského dvora k nám doliehal huriavk, zavše niektorý chlapec hlasnejšie vykríkol. Vzduch sa ani nepohol. Nadzvukové lietadlo zanechávalo vysoko na oblohe bielu stopu.

CLARK, DOUGLAS - MENU / KTO BOL PRVÝ? / LIBERTÍNI

CLARK, DOUGLAS

MENU / KTO BOL PRVÝ? / LIBERTÍNI
(Table D´Hote - Heberden´s Seat - The Libertines)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Zelená knižnica
preklad Viera Marušiaková
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-001-85

beletria, román, detektívky,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 545 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,80 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol3*

Nevšedný príbeh manželského trojuholníka, ktorý speje k nevyhnutnému dramatickému vyvrcholeniu; kto stojí za záhadným miznutím významných občanov v istom anglickom mestečku; ide o prirodzené úmrtie alebo o vraždy, a kto je potom vrahom spomedzi úzkej spoločnosti kriketových hráčov, keď jednu z obetí všetci nenávidia a mali by dôvod odpratať ju z cesty? To sú problémy, ktoré rieši superintendent Scotland Yardu -Masters s hlavným inšpektorom Greenom a so svojím pracovným tímom vtomto výbere z románov anglického detektívkára Douglasa Clarka. Tradičný anglický prístup k téme charakterizuje príbehy, v ktorých autor jednoznačne nadväzuje na literárne dedičstvo klasickej detektívky, u nás najväčšmi obľúbenej a známej z diel Agathy Christie. Vo všetkých odvádza autor čitateľa na typický anglický vidiek, scénami udalostí je buď idylické predmestie, či opustený kostol a cintorín alebo farma kypiaca životom.

Clarkovým koníčkom je zrejme toxikológia, jeho „vražedným nástrojom" sú totiž jedy a drogy, ktorých smrtiaci účinok sa dostavuje v kombinácii s inými činiteľmi. To je spoločná črta Clarkových dômyselne napínavých príbehov, v ktorých sa zdôrazňuje, aké môže byť ťažké definovať zločin.

Spiller akceptoval Mastersovu poznámku mlčky, ale so zjavnou neľúbosťou. Radostná úľava, ktorú pred chvíľou pociťoval, ho už zrejme opustila. Masters bol tomu rád. Človek, ktorý sa bojí o svoju odbornú povesť, je pri výsluchu do istej miery pokornejší. Preraziť pancier sebavedomého autokrata by mohlo byť v prípade potreby veľmi ťažké, kým svedok, ktorému vŕtajú v hlave obavy, nemôže sústrediť všetku duševnú silu na to, aby odrazil nepríjemné otázky.

„Pani Daphne Bymeresová teda umrela. Výdatne sa najedla a pri večeri vypila zo dva poháre vína. Ale myslím, že bola zvyknutá výdatne jesť a kedy-tedy si vypiť. Nebolo to teda nič mimoriadne. Okrem toho bola, predpokladám, v dobrej telesnej kondícii ako iné ženy v jej veku. Chcem tým povedať, že bola v podstate zdravá, len mávala občas ako my všetci menšie zdravotné ťažkosti, ktoré sotva možno z lekárskeho hľadiska kvalifikovať ako chorobné stavy. Hovorím zatiaľ správne, pán doktor?“

„Celkom správne.“

„Ďakujem vám. Lenže pani Bymeresová trpela chronickou neurózou. Mávala ťažké depresie. Nazdávam sa, že táto duševná choroba, ak odhliadneme od možných psychosomatických aspektov prípadu, nemala nijaký vplyv na jej telesnú kondíciu. Aj v tom mám pravdu, pán doktor?“

„Áno, viac-menej.“

„V čom sa mýlim?“

„V tom, že psychosomatické aspekty by sa nemuseli brať do úvahy. Ja si myslím, že ich do úvahy brať treba.“

„Počkajte chvíľu,“ povedal Green. „Tie psychosomatické oné. Môžete to chudákovi laikovi ako ja vysvetliť — zrozumiteľne?“

To bola Spillerova príležitosť.

„Psychosomatický je zložené slovo. Psycho sa týka duše, somatický tela. Psychosomatický stav — alebo choroba, ak chcete — má emocionálne pozadie a prejavuje sa jednak duševnými, jednak telesnými poruchami. Mnohí lekári — medzi nimi i ja — sú pevne presvedčení, že medzi duševnými procesmi a telesnými či somatickými funkciami je značná vzájomná závislosť. Preto sa nazdávam, že by bola chyba, keby superintendent nebral do úvahy to, čo mnohé lekárske autority jednoznačne pokladajú za neoddeliteľnú súčasť podobných prípadov.“

„Tak aj vy ste z tých, čo tvrdia, že hlavná je duša? Z tých, čo si myslia, že stačí veriť, že vyzdravieme, a naozaj vyzdravieme?“ „Tvrdím iba toľko, že psychika pomáha. Ale odbočujeme od veci. Podľa mňa by sme mali konštatovať, že keby pani Bymeresová nebola neurotička, buď by bola zniesla fyzickú záťaž piatkového večera, alebo by bola fyzicky i mentálne schopná privolať si pomoc, čo mohlo odvrátiť tragédiu. Ak v takýchto prípadoch vôľa zlyhá, telo prestáva normálne reagovať na hroziace nebezpečenstvo.“

Theddlethorpe povedal: „S tým súhlasím. Všetci poznáme starý citát, že duch je ochotný, ale telo nevládze. Žiaľ, naopak to neplatí. Ak duch nevládze, telo tým nezosilnie. Ba ešte oslabne. Telesné reakcie málo zavážia. Iste ste počuli, že opitý človek ľahšie zamrzne ako triezvy. Vyplýva to z istých zložitých telesných podmienok, ale prispieva k tomu jeden dôležitý faktor: mozog je taký omámený ako pri ťažkej neuróze, a teda obrana organizmu pred nebezpečenstvom je zoslabená.“

„Žiaľ, musím vám oponovať...“ začal Spiller.

„Neunúvajte sa, prosím,“ povedal Masters. „Doktor Theddlethorpe uviedol tú analógiu iba na ilustráciu a podporu práve vášho tvrdenia. Nemusíme sa šíriť o tom, ako sa cievy pôsobením alkoholu stávajú citlivejšími na chlad.“

„No dobre.“ Masters mal dojem, že keby sa Spiller necítil trocha obnažený, tak ochotne by nesúhlasil. Spiller pokračoval: „Teda sme sa zhodli na tom, že nemôžeme nebrať do úvahy psychosomatické aspekty prípadu?“

Masters prikývol. „Ak sa vy lekári na tom zhodnete, my musíme vaše odborné vedomosti rešpektovať, hoci zatiaľ nemám ani potuchy, ako to môže súvisieť s naším prípadom.“ Masters akosi cítil, že Spiller zámerne zdôrazňuje ten bod, aby zmenšil svoju vinu, keby tá otázka niekedy prišla na pretras. „Je nám teda jasné, v akom duševnom a telesnom stave bola pani Bymeresová, keď v piatok večer šla spať, ponosujúc sa na migrénu.“ Znova sa obrátil k Spillerovi. „Predpokladám správne, že sa pani Bymeresová často ponosovala na migrénu?“

„Ja o tom nič neviem.“

„Čo to presne znamená?“ spýtal sa Hill. „Chcete tým povedať, že ju hlava nikdy nebolela, alebo že ju bolievala, ale nikdy sa vám na to neponosovala?“

DES CARS, GUY - VÝROBCA MŔTVOL

DES CARS, GUY

VÝROBCA MŔTVOL
(Le faiseur de morts)

Smena, Bratislava, 1990
edícia Labyrint (150)
preklad Vladimír Dudáš
prebal Dušan Leščinský
1. vydanie, 52.000 výtlačkov
ISBN 80-221-0109-5

beletria, román
152 s., slovenčina
hmotnosť: 232 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,60 €

*zukol3* in *S2P*

Charles Davoud je štyridsaťpäťročný úspešný podnikateľ, ktorý vlastne v živote dosiahol všetko, čo muž v jeho veku môže mať: postavenie, bohatstvo, navyše má krásnu mladú ženu, do ktorej je vášnivo zaľúbený. Ich manželstvo je veľmi šťastné. A predsa sa celý jeho doterajší život má náhle zmeniť. Čo sa stane? Čo to odhalí Charles Davoud? Čo na tohto vyrovnaného muža zapôsobí tak, že podľahne svojim najhorším pudom a začne rozsievať smrť?

Ako sa človek môže stať zabijakom, výrobcom mŕtvol?

Guy des Cars je známym francúzskym spisovateľom, ale Výrobca mŕtvol je jeho prvým detektívnym románom. Autor sa ním však hneď zaradil medzi majstrov tohto žánru. Výrobca mŕtvol je napínavým príbehom - príbehom lásky a pomsty ktorého neočakávané zvraty nedajú čitateľovi vydýchnuť až po poslednú stranu. Guy des Cars sa tu ako vo všetkých svojich románoch predstavil ako vynikajúci znalec hlbokých ľudských vášní, skrytých, možno niekedy iba tušených, ktoré však o to prudšie vytrysknú v istom okamihu na povrch a potom už človek túto riavu ťažko ovládne.

Oklamaný

Uplynuli ďalšie tri mesiace a mládenec, ktorý už necítil nikoho v pätách, sa konečne upokojil. Inspektor Niel sa však riadil šéfovými pokynmi a ďalej ho sledoval. Pierre tvrdil, že lesk karosérie krásneho porsche sa zničí, keď bude stáť toľko dní a nocí v nečase na ulici, a preto sa rozhodol znovu parkovať v číslovanom boxe na piatom podlaží podzemných garáží pri Notre-Dame. Niel nebol veľmi nadšený jeho iniciatívou, lebo mu neuľahčila prácu, ale pretože majiteľ auta sa s ním o tom neporadil, ba ani netušil, že mu anjel strážny zabezpečuje ochranu, vynikajúcemu inšpektorovi neostávalo nič iné, iba mlčať a sledovať ho ďalej.

Návrat manekýna-hviezdy k zvyčajnému spôsobu života bol motivovaný správou priateľa Romualda. Keď raz ráno vošiel do obchodu s konfekčným tovarom, čo iba pred niekoľkými týždňami otvoril svoje brány na ulici du Four s názvom inšpirovaným Zolom Pre šťastie mužov, dostatočne lákavým na privábenie mužských zákazníkov, Romuald mu oznámil:

- Starec, od včerajška som si absolútne istý, že strýko skutočne a navždy odišiel. Vo včerajšej večernej pošte mama dostala pohľadnicu z Benátok s týmto textom: Vysnívaná krajina, odkiaľ sa nemám v úmysle vrátiť. Dúfam, že sa ti darí dobre. Bozkávam. Pohľadnica prišla bez podpisu, no veľmi dobre poznám strýkovo písmo... A máme pokoj! Som presvedčený, že matka je s ním v telefonickom styku, aj keď by šlo len o odovzdanie inštrukcií správcovi majetku... Máme šťastie, lebo ak je strýko silný v obchodných záležitostiach, matka pre to nemá nijaký zmysel.

- Ešte menší ako ty!

- Dobre vieš, že ja som umelec.

- Poznáš toho správcu majetku?

- Iba podľa mena: volá sa Charvet... Jeho kancelária má veľmi dobrú povesť, ale pretože som nemal špeciálny dôvod, nikdy som tam nevkročil.

- Možno nerobíš dobre. Mohol by si sa dozvedieť, akú cenu má majetok, ktorý strýko úradne odkázal tvojej matke.

- Nikdy by som sa to nebol dozvedel, určite by sa ma boli spýtali, čo do toho pchám nos, a boli by ma vyhodili. Keď strýko ešte žil, počul som, ako niekoľko ráz hovoril s matkou o tom chlapovi a spomínal, že Charvet nie je len mlčanlivou bariérou, ale aj skutočným medveďom.

- A čo notár?

- Champenon de Viry? Rovnako veľká kancelária... Len to najserióznejšie, ale pre takých ako ja, čo nepatria k jeho zákazníkom, skôr nepríjemné... V notárskych kanceláriách je to všade rovnaké! Tam uznávajú človeka iba dva razy v živote: keď dedí alebo keď ukladá závet... Aby si ma všimli, určite budem musieť počkať na matkinu smrť!

- Zabúdaš, že strýko sa môže ešte zjaviť, a ak bude chcieť, všetko zmeniť.

- Nebolo by to v jeho záujme: spôsobilo by mu to vážne ťažkosti... Pre všetkých bude lepšie, keď sa už nikdy nevráti a keď bude radšej užívať talianske farniente.

O dva týždne Romuald znovu povedal spoločníkovi:

- Včera večer matka dostala ďalšiu pohľadnicu... Obrázok zo Sienny a na druhej strane text bez podpisu, ale to isté písmo: Čoraz väčšmi oceňujem toto príjemné podnebie. Nikdy som sa necítil tak dobre. Srdečne. Povedal som ti, že strýko sa vo svojich rokoch nebude dlho cítiť odpísaným! Nezdá sa ti, že by bolo skôr smiešne, keby si nenašiel inú ženu? Ty by si mu to mal takmer želať:

TYLEROVÁ, ANNE - DYCHOVÉ CVIČENIA

TYLER, ANNE

DYCHOVÉ CVIČENIA
(Breathing Lessons)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1992
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (539)
preklad Jarmila Samcová
ilustrácie Veronika Rónaiová
prebal Jozef Pernecký
1. vydanie
ISBN 80-220-0345-X

beletria, román
216 s., slovenčina
hmotnosť: 294 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,20 €

*zukol3*

Americká prozaička Anne Tylerová v románe Dychové cvičenia, za ktorý bola odmenená Pulitzerovou cenou (1989), opisuje jeden deň v živote Maggie a Iru Moranovcov. Hoci predstavujú nanajvýš nesúrodý manželský pár — Ira je životom sklamaný, večne nespokojný a introvertný, kým Maggie prekypuje energiou, je spontánna, výbušná, posadnutá potrebou každému pomôcť — napokon zisťujú, že ich zväzok je napriek vzájomným výhradám nerozlučný. Autorke, pohybujúcej sa na pomedzí komickosti a tragickosti, sa podaril autentický portrét americkej rodiny stredných vrstiev, ktorých životné kolízie i drobné radosti sú však blízke ktorejkoľvek rodine. Tým, že do deja vsúva spomienky oboch protagonistov a mení perspektívu rozprávania, docieľuje šírku a mnohovrstevnosť románu.

A. Tylerová (1941) vyštudovala slavistiku na Columbijskej univerzite a svojimi jedenástimi románmi patrí k popredným autorkám súčasnej americkej literatúry — kritika ju prirovnáva k J. Updikeovi. Jej preferovanými témami sú partnerské či rodinné vzťahy, ktoré spracúva s obdivuhodným psychologickým vcítením a s láskavým humorom. Predchádzajúci román Cesty pána Learyho (1985) bol úspešne sfilmovaný.

Ira už niekoľko mesiacov pozoroval, že ľudstvo je márnotratné. Zdalo sa mu, že ľudia plytvajú svojimi životmi. Márnia energiu na malichernú žiarlivosť či márnomyseľné ambície, alebo staré nevraživosti. Táto myšlienka sa vynárala všade, kde sa ocitol, akoby sa ho ktosi usiloval o čomsi presvedčiť. Niežeby mu to bolo treba hovoriť. Vari sám nevedel dobre, čo všetko premárnil?

Má päťdesiat rokov a nikdy nevykonal nič významné. Kedysi mal v úmysle nájsť liek proti niektorej chorobe, a teraz namiesto toho rámuje výšivky.

Jeho syn, ktorý nevie zaspievať jediný čistý tón, odišiel zo strednej školy v nádeji, že sa stane rockovou hviezdou. Jeho dcéra patrí medzi ľudí, čo sa zbytočne zožierajú — obhrýza si nechty, pred skúškami dostáva migrény, a tak sa trápi kvôli známkam, až ju lekár vystríhal, že môže dostať vredy.

A jeho manželka. Miluje ju, ale nevie sa zmieriť s tým, že odmieta brať svoj vlastný život vážne. Akoby bola presvedčená, že je to akýsi život na skúšku, čosi, s čím sa môže pohrávať, akoby mala dostať druhú a tretiu možnosť na opravu. Ustavične sa splašene kamsi ženie bez určitého cieľa — robí odbočky, výlety naslepo.

Napríklad dnes tá záležitosť s Fionou. Fiona už nepatrí do ich rodiny, už nie je ani ich nevestou, podľa Irovho názoru dokonca ani ich známou. A teraz tu sedí vedľa neho Maggie, ruku vystrčenú z okna, uháňajú diaľnicou číslo jeden domov, a s čim tá zasa nevyrukovala (práve vtedy, keď dúfal, že už na to zabudla) — zasa začala vymýšľať, aby navštívili Fionu. Dosť, že kvôli pohrebu Maxa Gilla stratili celú sobotu — čo bola sama osebe akási odchýlka — a teraz sa chcela vydať úplne iným smerom. Chcela odbočiť do Cartwheelu v Pennsylvánii, lén aby sa mohla ponúknuť, že bude Fione počas medových týždňov opatrovať Leroy. Absolútne nezmyselný návrh, veď Fiona má matku — nie? — ktorá sa o Leroy celý čas stará a celkom iste sa dá spoľahnúť, že sa o ňu postará ešte nejakú chvíľu. Ira sa Maggie spýtal: „A čo tá... akože sa volá? Pani Stuckeyoyá?“

„Ach, pani Stuckeyová,“ vzdychla Maggie, akoby viac nebolo treba povedať. Vtiahla ruku do auta a vytiahla oblok. Tvár mala zaliatu slnkom, okrúhlu, peknú, s napätou pokožkou. Vetrík jej rozčuchral vlasy, takže jej kučery stáli okolo hlavy. Bol to horúci vetrík raziaci benzínom a Ira neľutoval, že ho nemusí vdychovať. No stále otváranie a zatváranie okna mu šlo na nervy. Správa sa impulzívne, pomyslel si. Voči ničomu nemá odstup. Sluchami mu prebehol kŕč podráždenia.

Toto je žena, ktorá raz dovolila, aby jej omyl v telefóne pokazil celý večer. „Haló?“ ohlásila sa na zazvonenie a akýsi chlap sa ozval: „Laverne, zostaň pekne doma v bezpečí. Práve som hovoril s Dennisom a on po teba skočí.“ A nato zavesil. Maggie vykríkla do hluchého slúchadla: „Počkajte!“ Typické. Nech to bol, kto chce, zaslúži si to. Ak sa Dennis s Laverne vôbec nestretli, to je ich problém, nie jej.

„V bezpečí,“ stonala. „V bezpečí doma, povedal mi. Iba Boh vie, čo tá chudera Laverne teraz prežíva.“ A celý večer vykrúcala všetky možné obmeny ich vlastného čísla, v nádeji, že tú Laverne nájde. Ale nepodarilo sa jej to, pravdaže.

Počul ju hovoriť, že Cartwheel v Pennsylvánii je tak blízko, že by sa ta dalo kameňom dohodiť. „Je to na tej odbočke hneď pri štátnej hranici. Zabudla som, ako sa to volá,“ vravela. „Na tej mape, čo si kúpil na pumpe, to však nemôžem nájsť.“

Nečudo, že mu nevedela pomôcť pri navigácii: namiesto toho hľadala Cartwheel.

Premávka bola na sobotu prekvapujúco riedka. Zväčša chodili malé zhrdzavené nákladniaky s drevom alebo použitými pneumatikami, nie tie elegantné monštrá ako na hlavnej trase. Teraz sa viezli poľnohospodárskym krajom, každý kamión, ktorý okolo nich prešiel, pridal ďalšiu vrstvu prachu na sivasté žltnúce polia lemujúce cestu.

„Urobíme toto,“ vykladala mu Maggie. „Zastavíme sa u Fiony iba na okamih. Na celkom kratučký okamih. Neprijmeme ani pohár chladeného čaju. Ponúkneme jej pomoc a pôjdeme.“

„To môžeš urobiť aj telefonicky,“ navrhol Ira.

„Nie, nemôžem!“

„Zatelefonuješ, keď sa vrátime do Baltimoru, ak si taká žeravá do opatery detí.“

„To dieťa má iba sedem rokov,“ oponovala mu Maggie, „a sotva sa na nás pamätá. Nemôžem šiju z ničoho nič len tak na týždeň vziať k sebe! Musíme jej dať príležitosť, aby sa s nami najprv znovu zoznámila.“ „Ako vieš, že to bude iba na týždeň?“ spýtal sa Ira.

Maggie sa prehrabovala v taške a zamrmlala: „Hmmm?“

„Ako vieš, že tie medové týždne budú trvať iba týždeň?“

„No, neviem. Možno budú trvať dva týždne. Možno dokonca mesiac, neviem.“

Zrazu zauvažoval, či tá celá svadba nie je výmysel: či si to z akéhosi vlastného dôvodu nevymyslela.

Nečudoval by sa tomu.

„A okrem toho vôbec nemôžeme zostať mimo domu tak dlho. Musíme chodiť do roboty.“

„Čoby sme chodili preč? Vezmeme ju do Baltimoru.“

„Ale potom bude chýbať v škole.“

„To nie je nijaký problém. Pošleme ju do tej školy blízko nás. Druhá trieda je druhá trieda, všade je rovnaká.“

Ira mal proti tomu toľko námietok, že nenachádzal reč.

EBERHARTOVÁ, MIGNON GOOD - DOM NA STRECHE

EBERHART, MIGNON GOOD

DOM NA STRECHE
(The House on the Roof)

Smena, Bratislava, 1971
edícia Labyrint (34)
preklad A. Kumány-Bruothová
ilustrácie Jozef Pernecký
1. vydanie (v Smene), 20.000 výtlačkov
73-082-71

beletria, román, detektívky,
282 s., slovenčina
hmotnosť: 259 g

tvrdá väzba, malý formát

0,50 € stav: dobrý *mynel*dete*

PREDANÉ € stav: dobrý *zukol3*dete*

Na plochej streche výškového domu sa skrýva ešte jeden dom - menší, ťažko prístupný, takmer neviditeľný, tajomný. Okolnosti dvoch vrážd vyzerajú akosi nepremyslené. Svedčia o nejakej explózii násilia. Nič nenasvedčuje na plánovanú vraždu. No bolo to tak?

(KAPITOLA 13)

Poručík Waggon pomaly zdvihol kvet k dlhému nosu a privoňal k nemu. Nikto sa nehýbal.

Vzhliadol. Poobzeral sa po celej izbe. Pomaly putujúci pohľad mu spočinul na skupine podozrivých, ku ktorej patrili Debora, Chloe, Anthony, Francis a Gibbs Riddle.

Povedal pokojne seržantovi:

- Môžu odísť. Ale nepusťte ich z domu. - Potom sa obrátil priamo k nim. - Nezabudnite, prosím, dámy a páni, že v dome bude silná policajná stráž, čo vás bude chrániť, - povedal láskavo. - A teraz, pani Brocksleyová, ak sa chcete utiahnuť, bude tu o pár minút staršia žena z polície. Myslím, že si lepšie oddýchnete, ak tá žena bude tu s vami.

Dolly sa nepohla, no vari pasívne súhlasila.

Poručík Waggon sa znovu zahľadel na Juanita. Po chvíli povedal:

- Pozhováram sa s ním sám. Vyprázdnite miestnosť, seržant.

Chloe pristúpila k Dolly, pohladkala ju po nehybných rukách a bola by chcela zostať pri nej, ale poručík Waggon sa pozrel na ňu, ona mykla plecom a vyšla z izby za Deborou, s rukou v bok.

V hale Francis povedal:

- Nešli by ste k nám? Urobím koktail. Ja aspoň cítim potrebu niečo vypiť.

Koktail však nemal veľký úspech, hoci ho Francis mixoval štedrou rukou a Gibbs ho dychtivo vypil; Anthony im ukázal najvybranejšie knihy na policiach, čo lemovali Francisovu obývaciu izbu.

- Moja predná izba, - povedal Anthony. - Ale nemám tam nič zaujímavé okrem starého hrdzavého kordu a vyblednutého ponurého portrétu ktoréhosi predka. - Pozrel sa na Deboru. - Chcete ho vidieť?

Debora šla s ním cez malú halu do prednej izby, ktorá bola v jej byte obývacou izbou.

- Napokon, chcete hádam niečo vedieť o svojich - hm - príbuzných. Je tam nad rímsou. Trochu vyblednutý, ako vravím. A kord je nad ním.

Debora sa pozrela a súčasne počula, ako sa Chloe vo vedľajšej izbe trochu trpko zasmiala, a Anthony ticho povedal:

- Debora, nechcem vás strašiť. Ale chcem vám niečo povedať. Bolo by lepšie, keby ste tam hore neboli taká sama. Lebo, viete, ten, čo zavraždil Mary Monroeovú, musí vedieť, že ste boli pri klavíri. Povedzme, že si vrah myslí, že ste ho videli. Povedzme .. . oh, nepozerajte sa tak, Debora! Nerád to hovorím, nechcel som to vôbec povedať, ale .. . Brocksleyho zabili, pretože niečo vedel.

- Chcete povedať, - odvetila Debora pochybovačne, - že ma vrah môže prepadnúť?

- Vrah si nemusí byť istý, či ste ho videli, keď zastrelil Mary Monroeovú.

Nastalo ticho a potom Debora zašepkala:

- Oh.

A Chloe práve hovorila:

- ... pravdaže sa bojím. Som- vydesená. Tieto tmavé staré haly ... máte pocit, že z tieňov voľačo po vás chňapne, a ... a . . . vezmem si ešte jeden koktail, Francis.

Francis povedal:

- Urobil som ho poriadne tuhý, - a v shakeri zazvonil ľad.

JURIĆ ZAGORKA, MARIJA - GRIČSKÁ ČARODEJNICA 1-10

JURIĆ ZAGORKA, MARIJA

GRIČSKÁ ČARODEJNICA 1-10

Smena, Bratislava, 1969
edícia Romány na pokračovanie RONAPO
73-016-69

beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 617 g

mäkká väzba
stav: dobrý, zviazané v dobovej preväzbe

2,40 € PREDANÉ

*zukol3*

Prvá chorvátska novinárka Marija Jurić, známa pod legendárnym menom Zagorka, popri svojej novinárskej a politickej činnosti napísala rad kníh a niekoľko divadelných hier. Boli to diela charakteristické pre novinárov-spisovateľov: kriminalistické romány a beletristicky spracované závažné spoločenské a politické udalosti. No najväčšiu slávu jej priniesli historické romány. Najznámejší je románový cyklus Gričská čarodejnica (1913—1914), v ktorom nám autorka približuje Chorvátsko v rokoch panovania Márie Terézie (1740—1780). Zagorka beletristickým dielom zaujala stanovisko k problémom, ktoré sú iba zdanlivo historické. Rozpráva o bezstarostnom, záhaľčivom živote šľachty, veľmožov a magnátov. Poukazuje na neduhy spoločnosti (korupcia, nezákonné obohacovanie, národná nesloboda, sociálna a právna neistota), ktoré pretrvali aj do jej čias. Popri výraznej kritike spoločenského poriadku, stretávame sa v románe i s jedincami (Jurica Meško), ktorí sa snažia nájsť cestu k prostému ľudu, majú záujem na jeho hospodárskom i sociálnom povznesení. Na svoje časy boli tieto myšlienky veľmi aktuálne a, samozrejme, vládnúcim vrstvám nepohodlné. Svedčia o tom neustále Zagorkine problémy s cenzúrou našej bývalej spoločnej „vlasti“, Rakúsko-Uhorskej monarchie. Je pochopiteľné, že morálnu podporu dostala od tých, ktorí s ňou stáli v protihabsburskej opozícii. Bol medzi nimi T. G. Masaryk, ktorý i potom, keď sa stal prezidentom, nezabudol na staré priateľstvo: keď raz Zagorku zatkli v Rakúsku ako osobu nežiadúcu a podozrivú, zaručil sa za ňu a vymohol jej prepustenie. Zo slovenských politikov treba spomenúť Milana Hodžu, ktorý si Zagorkinu prácu a politickú činnosť vážil. V roku 1906 jej namiesto interview prisľúbil článok, ktorý potom vyšiel v Obzore. Skoda, že nemôžeme obšírnejšie písať o zaujímavej mnohoročnej politickej a novinárskej činnosti Marije Jurič a o jej tvorbe (napísala 35 románov!). Pripomeňme iba to, že hoci v jej románoch do popredia vystupuje zápletka, napínavý dej, láska, nečakané zvraty — znaky typické pre literatúru dobrodružného žánru — autorka sa vždy pridržiavala historických realít. Pri čítaní tejto knihy si možno spomeniete na nášho Jozefa Nižňanského — obaja zohrali v dejinách svojich literatúr zaujímavú úlohu: prebudili v širokých vrstvách záujem o knihu a sprístupnili čitateľom kus národnej histórie v pútavej, zábavno-dobrodružnej podobe.

Zvodca tety Lýdie

Meško trochu zaostal za ostatnými pánmi. Sledoval baróna Makara, ktorý schádzal po schodoch s mestským sudcom Žigrovičom. Načúval ich rozhovoru.

— Cisárovná udelila šľachtický titul mnohým ľudom, ktorí si ho vôbec nezaslúžili. Uvážte, hocijaký sedliak je už šľachticom, a ja z bohatej a dobrej rodiny ho nemôžem získať.

— A prečo po tom tak veľmi túžite?

— Preto, že vznešených pánov a veľmožov si viac vážia.

— Iste, aj šľachtičné. Myslíte si, že som si nevšimol, ako môžete oči nechať na krásnej Kataríne?

— Čo sa dá robiť? Ešte sa cítim mladý. Urobte pre mňa niečo. Pri kráľovskom dvore vás poznajú. Počul som, že Mária Terézia vás niekoľkokrát poctila svojím pozvaním. Ste vplyvný človek.

— To je pravda, je mi naklonená.

— Prečo vás neustanovila za bána? Škoda, boli by ste bánom, akého potrebujeme. Prečo ste sa po Tom nepoohliadli?

— Spravil som, čo sa dalo, ale niekto ml to prekazil, — povedal Makar. — Kto to bol, nemohol som sa dozvedieť. Ale raz ho dolapím a poriadne mu to zrátam!

— Keby ste boli bánom, bolo by všetko ináč. Teda, čo súdite o mojom šľachtictve?

— Dám vám radu, ako k nemu prísť. A pomôžem vám.

— Naozaj?

— Naozaj. Viem, čo všetko ste pre mňa spravili.

— Áno, barón, dal som do stávky vlastné svedomie, aj ruky som si pošpinil.

— Ticho, toto nie je miesto na takéto rozhovory. Možno ísť k vám?

— Nech sa páči, barón, bude mi cťou.

Meško sa rýchlo odlepil od dverí a pobral sa napravo ulicou.

— Dobrú noc, gróf, — začul príjemný hlas z okna barónkinho domu.

Bol to mladý poručík Stanko.

— Pán poručík, vari nejdete spať?

— Čo rozumnejšie by som mohol o tomto čase robiť?

— Poďte s nami, ideme do kláštora ku gvardiánovi.

— K paulínom? Ani za nič. Nenávidím kláštory.

—- Tak poďte ku mne. Zavolám pánov, nech sa vrátia.

— Nebolo by odo mňa pekné nechať tetu samotnú.

— Ak sa ti chce, len choď, — zaznel mäkký barónkin hlas.

Poručík nakoniec súhlasil.

Barónka Stanke radila, ako sa má správať v spoločnosti.

— Dobre hľaď, ako sa páni zabávajú. Budeš s nimi bývať častejšie, ale nesmieš piť. Musíme si zvyknúť na naše roly. Preto ťa, aj keď budeme samy, budem volať synovcom a ty mňa tetou.

— Dobre, — súhlasilo dievča. — Odteraz už niet viac Stanky.

Poručík pobozkal barónke ruku a odišiel k Meškovi.

— Vari chcete dočkať ráno pri víne? — opýtal sa Stanko.

— To ešte uvidíme, milý môj.

— Upozorňujem vás, že nepijem. To je podmienka.

— Ak si to vážne želáte, vezmem vás pod ochranu.

— Budem vám veľmi vďačný. Som veselej nátury, rád si zaspievam, zatancujem, som za každý žart a zábavu, ale nemôžem piť. Ak ma budete nútiť ...

— Tu je moja ruka, — povedal Meško s úprimnou srdečnosťou.

Meškovi sa páčil ten skromný mládenec s mäkkým hlasom, bledou tvárou a teplými, rozumnými očami.

Zahvízdal. Patačič s priateľmi zastali a gróf im naznačil, aby sa vrátili.

Spoločnosť s radosťou prijala pozvanie a čo nevidieť sa ocitli barónkini hostia na hornom poschodí u Juricu Meška. Sluhovia doniesli víno, varenú šunku a studené kurčatá.

Stanka sedela pokojne, ale cítila sa nepríjemne, raz nevedela, o čom má hovoriť. A vôbec nechápala, prečo ju barónka poslala medzi pánov a čo tým sledovala. Rozprávalo sa o jedle a o zábave.

— Už by sme si mali trocha oddýchnuť od zábav, — povedal Meško, vyprázdniac malý strieborný pohár. — Inak do osláv pripojenia Rijeky ochabneme.

— Nás by mali unaviť zábavy? Ba tuším ťa zrazu viac zaujímajú sukne než oslava, preto ťa nebavia naše lumpačky, — pustil sa do Meška Patačič.

— Ale kdeže, Francek, — vyhováral sa Meško. — Jedno je však isté, mali by sme sa už raz dohovoriť na prípravách oslavy.

— Nech sa o to postará podbán. My sa vyparádime, pôjdeme do kostola, zúčastníme sa na ceremoniáli a potom budeme hodovať. Čo by si ešte chcel?

— Povedz, Francek, koho ti to vo Viedni minule núkali za bána? — opýtal sa Meško.

— Núkali? Nikoho. Kráľovná ma zavolala, aby som navrhol štyroch, spomedzi ktorých si ona sama bána vyberie.

FRISON-ROCHE, ROGER - NÁVRAT DO HÔR

FRISON-ROCHE, ROGER

NÁVRAT DO HÔR
(Retour a la montaigne)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1967
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (218)
preklad a doslov Jozef Brandobur
obálka Anastázia Miertušová
1. vydanie, 23.000 výtlačkov
13-72-099-67

beletria, román
268 s., slovenčina
hmotnosť: 340 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol3*

Slovenského čitateľa vari ani netreba bližšie oboznamovať s autorom románu NÁVRAT DO HÔR; atmosféru jeho diel zo života chamonixských horských vodcov a tamojšieho vrchárskeho obyvateľstva i jeho pomer k „pánkom“, totiž k horolezcom a turistom z bohatých vrstiev, ľudsky tak čisto podanú, ako je povetrie horských velikánov okolo Mont Blancu, poznajú u nás totiž nielen zasvätení čitatelia-milovníci horolezeckej literatúry, ale aj širšia verejnosť. Veď prvý román Rogera Frisona-Rocha PRVOLEZEC vyšiel roku 1950 ešte v Matici slovenskej, v edícii Na cestách, a jeho druhý román VEĽKÁ TRHLINA dosiahol vyše šesťtisícový náklad vo vydavateľstve Sport, kde vyšiel roku 1959.

NÁVRAT DO HÔR je voľným pokračovaním predošlého románu, je rozprávaním o osudoch Zianovej manželky Brigitte a jej synčeka Jean-Baptistu, polosiroty po otcovej tragickej smrti v ľadovcovej trhline. Brigitte musí znášať pohŕdanie domácich ľudí, najmä horských vodcov, ktorí jej nevedia odpustiť, že neuváženým odchodom do Paríža zavinila smrt svojho Ziana, jedného z najlepších horských vodcov.

Úspech tohto diela bol vo Francúzsku celkom mimoriadny; do roka po prvom vydaní (1957) dosiahol náklad tohto dobrodružného, jemným a hlbokým ľúbostným vzťahom i drámou mladých, fašizmom pomýlených nemeckých horolezcov v severnej stene chýrneho alpského štítu poznačeného a citlivo psychologicky napísaného príbehu vyše 6000 výtlačkov.

Čo vytvára pôsobivú silu románov Frisona-Rocha, šesťdesiatnika, pôvodom Parížana (narodil sa 10. februára 1906)? Stručne povedané azda to, čo o jeho NÁVRATE DO HÔR napísala francúzska kritika: „Autorov talent je v tom, že vo svojom vnútri vie objaviť krajinu, ktorú miluje, a v tom, že svoj román obohatil osobnými spomienkami, vášňou celého ľudského života.“

Frison-Roche, dnes predseda Medzinárodného sväzu horských vodcov, spisovateľ a cestovateľ, maquista za druhej svetovej vojny, ako sedemnásťročný odišiel z Paríža do Chamonix. Čoskoro sa tam vyznamenal ako horolezec i ako horský vodca, dôverne sa zoznámil najmä so životom alpských horalov. Neskôr prejavil záujem o literatúru, svoje zážitky z hôr uplatňoval ako publicista i ako významný spisovateľ, čerpajúci svoje námety z Álp. Pred druhou svetovou vojnou podnikol svoju prvú objavnú výpravu do hôr Strednej Sahary a po roku 1960 skúma nový terén — Laponsko. Z každého takéhoto vnútorného záujmu o nedotknutú prírodu a ľudí v nej vytvára pôsobivé umelecké diela.

Na druhý deň Marie z Faiblesse začala podnikať kroky v doline. Notára Gilberta Ravanata prekvapilo rozhodnutie predať vilu a zakúpiť dom v Praz. Vybuchol:

— Zian ma veľmi prosil, aby som sprostredkoval predaj gazdovstva, aby mohol kúpiť vilu. Snažil som ho uspokojiť tak, aby dom i polia ostali v rodine, a teraz chce jeho žena znovu kúpiť gazdovstvo!

—Vôbec ho nemali predať. Brigitte si to teraz uvedomuje.

— Nie je stvorená žiť na gazdovstve!

—Ktovie, Gilbert? Kedysi by som bola povedala to isté; teraz som si v tom menej istá. Čaká dieťa, a to ju celkom zmenilo.

— A ty, Marie, si tamhore žila ako veľká dáma, už sa veru neprispôsobíš ruchu v maštali.

— Nerob si zo mňa žarty, Gilbert.

— Človek si predsa môže doberať sesternicu, dávnu priateľku . . . Teda dohodnuté, pozriem sa na to, zájdem do Argentiéres spracovať rodinu. Pokiaľ ide o mňa, súhlasím, a ako notár i príbuzný si robím výčitky svedomia a trochu ma mrzí, že tí, čo dostanú vilu, urobia dobrý obchod.

— To je správna myšlienka.

Od tejto návštevy minulo viac než mesiac, potom jedného dňa notár pozval Marie do svojej kancelárie.

— Myslím, že budú súhlasiť. Dohodol som schôdzku, bude o dva dni v Argentieres. Je lepšie, keď sa takéto rokovanie robí v rodinnom dome; je to konečne záležitosť medzi Mappazovcami, v podstate ide o výmenu, ktorá zaujíma len ich.

— Súhlasili? Aj Julie?

— Camillova matka ani on nie sú najhorší! Camille uzná moje dôvody; iné je to s Ludivine a s Clavevrozom. Obávam sa, že ešte bude treba poriadne rokovať. Dám ti aj splnomocnenie, nech ho Brigitte podpíše: nateraz bude lepšie, ak sa na rokovaniach nezúčastní, jej prítomnosť by veci len skomplikovala.

— Áno, chápem, — povedala Marie mrzuto. — Vezmem si na starosť, aby ostala vo vile.

A o dva dni sa Marie vybrala na schôdzku do Argentieres. Prešla pešky osem kilometrov. Starena si nezvykla voziť sa vlakom, rada celé hodiny putovala po doline. Ak doma neplietla, chodievala von, trup naklonený dopredu, na chrbte ako vždy malý tyrolský plecniak, vlasy stiahnuté šatkou a v ruke mala, podľa počasia, buď veľký belasý dáždnik alebo okutú palicu. Ľudia ju už z diaľky poznávali, a nik sa nezačudoval, ak ju aj v neskorých hodinách a za zlého počasia videl ísť samu okolo, keď sa uberala z domu v Praz na gazdovstvo v Argentieres či opačne, alebo keď niekedy zašla veľmi ďaleko, až do Chavants i do Servozu, kde mala vzdialených príbuzných.

Vrchy síce poznala iba zo Zianovlio rozprávania a nikdy nevyšla vyššie než na Balmatské pasienky, zato vedela o všetkom, čo vytváralo život v údolí. Neuniklo jej nič zo sveta ľudí, ani zo života zvierat a rastlín. Raz zašla ta, druhýkrát inde, pričom si vždy všetko prezerala, zaznamenávala v pamäti najnepatrnejšie udalosti, zratúvala osiate polia, odhadovala úrodu, spočítavala kusy statku v čriedach, kedy-tedy zastala a uprene pozorovala nejaké zviera, až punktičkársky si všímala stav nejakého ovocného sadu alebo stavbu novej vily. Áno, nič jej neuniklo, a jej myseľ bola živý kataster, od ktorého si mohol ktokoľvek a kedykoľvek pýtať radu.

A tak teda v ten deň kráčala chudá silueta na tenkých, neúnavných nohách hore kopcom Poya des Tines dlhým krokom, načúvala, ako jej pod koženými podošvami vŕzga ubitý sneh, kedy-tedy ustúpila nabok, aby mohli prejsť sane naložené senom, ktoré ťahali mokré, pariace sa kone, a ich pohonič ju pozdravil, ani len neotočiac hlavu.

Zdalo sa, že dedina drieme. Na strechách ležali hrubé kopy snehu, z hlavnej ulice ostala iba úzka priekopa, ktorou občas prechádzal snehový pluh a vyhŕňal sneh tak vysoko, že zakrýval priečelia domov až po prvé poschodie.

Okrem hotela Nathale a železničnej stanice všetky podniky boli zatvorené. Všetko akoby spalo, no len čo človek prešiel cez veľký most, ktorý oddeľuje turistické stredisko od starého Argentieres, ukázali sa známky života: v uličkách sa chlapčiská sánkovali, chlapi v baretkách, nohavice pritiahnuté ovinkami, sťahovali na ťažkých saniach guľatinu alebo vrecia; starci si obzerali klátiky a triesky, ktoré deti ukladali do pravidelných radov okolo domov. Ženy vyvádzali z maštali statok k žľabom; kravy už nemali ťažké zvonce, natriasali iba drobnými spiežovcami, ktoré im nechali, aby si od zvoncov neodvykli; teliatka a jalovice, pobláznené svetlom, strečkovali v snehu a Marie sa s potešením dívala na tento známy obraz.

Okolie Argentieres akoby zaplavovalo svetlo ľadovca.