WITWICKA, KATARZYNA - TMA PLNÁ SMÚTKU

WITWICKA, KATARZYNA

TMA PLNÁ SMÚTKU
(Kolory bez barw)

Mladé letá, Bratislava, 1976
edícia Čajka
preklad Viera Havránková
ilustrácie A. Pelikánová-Bartošová
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
66-093-76

beletria, román
332 s., slovenčina
hmotnosť: 297 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu

0,60 €

*zukol*   in **S4Z**

Tesne pred Vianocami sa mama spýtala:

— Chceš ísť s otcom na Vianoce k starkej ?

Veľmi som chcela. Až bláznivo som chcela!

Mamu moje nadšenie a radost urazili.

— Ach tak, — povedala, — teda nechceš byt so mnou... Nuž čo, možno ťa to raz bude mrzieť...

— Veď nemusím ísť, — povedala som zarazená, ohúrená. Ale ohúrená dvojakým pocitom: aj výčitkou, aj tým, že možno nepôjdem...

— Ale nie, — povedala mama. — Nech sa páči, len choď. Nežiadam, aby si sa obetovala.

Šla som teda s otcom. Azda po prvý raz som bola s ním sama. Hneď som zistila, že nevie, ako sa má o mňa starať. Možno by si ani s „normálnym“, teda vidiacim deckom nedal rady. So mnou bol úplne bezradný. Stále ma kdesi nechával, z diaľky ma volal k sebe, a keď som nevedela trafiť, vracal sa po mňa zadychčaný, nervózny a nazlostený. Napokon som sa ho kŕčovito chytila za vrecko na kabáte, pretože v rukách mal plno balíčkov, a či mu to bolo vhod alebo nie, vrecka som sa nepustila. A tak sme sa po mnohých strašných prestupovaniach — z autobusu na električku a na úzkokoľajku, dotrepali k starkej.

Zvítanie so starkou... v každom prípade nebolo také, aké sme si azda obe predstavovali a po akom sme túžili. Bolo akési zdušené.

— Konečne si si na mňa spomenula, — povedala starká. Hlas mala trocha iný ako voľakedy. Neviem teraz opísať, v čom spočíval ten rozdiel, ale tá zmena ma prekvapila a zarazila.

— Vieš, — pochválila som sa, — že dokážem sama pustiť gramofón?

—    Výborne, — poznamenala starká. — V živote sa s takouto odbornosťou ďaleko dostaneš !...

Na chvíľu, možno na zlomok sekundy, ma po prvý raz zalial údes pred budúcnosťou. Je možné zarábať si spúšťaním gramofónu? Ako si ja raz budem môcť zarábať?

Ale zrejme to neboli také presne formulované myšlienky, lebo údes trval veľmi krátko. Dotkol sa ma ako ľadový závan, prenikol až do kosti a zmizol. Aspoň vtedy.

Vtedy som však naozaj vedela spúšťať gramofón a bola som na to veľmi pyšná.

Stará mama mala gramofón a veľa platní, často si ich púšťala, no ja som si to všimla iba krátko predtým. Asi je to tak v živote, že raz príde chvíľa, keď si uvedomíme, že určitý predmet jestvuje. A tak som raz povedala:

— Stará maminka, mohla by si ešte raz pustiť tú platňu? Tú, čo práve dohrala...

Stará mama sa tomu zjavne potešila.

— Dieťatko drahé, ty si ju počúvala? A mala si z toho radosť? Zabávalo ťa to?

V poslednom čase sa mi zdalo, že si ma stará mama začala všímať. Keď ma vítala, bozkávala ma a vravela:

HEMINGWAY, ERNEST - MAŤ A NEMAŤ

HEMINGWAY, ERNEST

MAŤ A NEMAŤ
(To Have and Have Not)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1996
preklad Miloš Ruppeldt
obálka Ľubomír Krátky
ISBN 80-220-0714-5

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 274 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

3,60 € PEDANÉ

*zukol*   in **S2P**

Román Mať a nemať (1937) je obrazom pomerov v Spojených štátoch v čase krízy začiatkom tridsiatych rokov. Jeho tri časti vznikali postupne z poviedok, ktoré Hemingway spočiatku uverejňoval samostatne (prvá vyšla r. 1934, druhá r. 1936 a treťou r. 1937 zjednotil celú knihu). Dej románu sa odohráva medzi Floridou a Kubou, na miestach, ktoré autor dôverne poznal a boli úzko späté s jeho životom. Hlavný hrdina Harry Morgan, zápasiaci o holú existenciu a snažiaci sa uživiť rodinu, si v spoločensky rozdelenom svete len ťažko môže udržať ľudskú dôstojnosť. Začiatkom tridsiatych rokov, ked' na Kube zúria boje medzi skupinami cukrových a ovocinárskych monopolov, často dochádza k pučom v záujme tej či onej skupiny, lúpežiam a vraždám. Okolnosti strhnú Harryho do svojho víru, donútia ho nielen pašovať alkohol a ilegálne prevážať ľudí, ale i chladnokrvne vraždiť.

Boli sme tam u Freddyho všetci, keď prišiel ten vysoký tenký advokát a povedal: „Kde je Juan?“

„Ešte sa nevrátil,“ odvrkol mu ktosi.

„Viem, že je už tu, a musím sa s ním rozprávať.“

„Akoby nie, sám ste ho udali, dostali ho pred súd, a teraz ho budete obhajovať,“ povedal Harry. „Nás sa nepýtajte, kde je. Asi bude vo vašom vrecku.“

„Dajte sa vypchať,“ povedal advokát „Mám preňho robotu.“

„Tak ho hľadajte voľakde inde,“ vraví Harry. „Tu ho niet“

„Veď vám hovorím, že mám preňho robotu,“ nástojil advokát

„Vy nijakú robotu pre nikoho nemáte. Vy ste len strašná otrava.“

Práve vtedy si prišiel po štvrtku rumu ten starec s dlhými sivými vlasmi, čo mu vždy trčia vzadu nad golierom, ktorý predáva špeciálny gumený tovar; Freddy mu nalial do fľaše, on si ju zazátkoval a odbehol s ňou nazad, na druhú stranu ulice.

„Čo sa vám stalo s rukou?“ spýtal sa advokát Harryho. Harry mal rukáv prišpendlený na pleci.

„Nepáčila sa mi, a tak som si ju odrezal,“ odpovedal mu Harry.

„A kto vám pri tom pomáhal?“

„Odrezal som ju spolu s nejakým doktorom,“ povedal Harry. Veľa si vypil a mal už trocha v hlave. „Ja som ju pevne držal a on rezal. Keby ľuďom ruky odřezávali za to, že ich majú v cudzích vreckách, vy by ste už nemali ani ruky, ani nohy.“

„A čo sa s ňou stalo, že ju museli odrezať?“ spytoval sa ho advokát

„Do toho vás nič,“ povedal mu Harry.

„Nie, ja to chcem vedieť. Čo sa vám s ňou stalo a kde ste boli?“

„Choďte si otravovať voľakoho iného,“ povedal mu Harry. „Vy dobre viete, kde som bol a čo sa stalo. Držte jazyk za zubami a dajte mi pokoj.“

„Chcem sa s vami rozprávať,“ povedal mu advokát „Tak sa teda rozprávajte.“

„Nie tu, vzadu.“

„Ja sa nechcem s vami rozprávať. Z vás nikdy nič dobrého nevzíde. Ste skaza pre človeka.“

„Mám čosi pre vás. Niečo dobrého.“

„V poriadku. Raz vás vypočujem,“ riekol Harry. „Tak čo je to? Juan?“

„Nie. S Juanom to nemá nič spoločné.“

Odišli za výčapný pult do miestnosti, ktorá je rozdelená na boxy, a pobudli tam dosť dlho. Kým boli preč, do krčmy prišla dcéra Tučnej Lucie s tým dievčaťom z ich podniku, s ktorým sa vždy vláči, sadli si k pultu a dali si coca-colu.

„Počul som, že zakážu dievčatám vychádzať večer po šiestej hodine na ulicu a do barov ich vôbec nevpustia,“ povedal Freddy dcére Tučnej Lucie.

„Áno, vraví sa to.“

„Bude to otravné mesto,“ hovorí Freddy.

„Veru otravné. Vyjdeš si von, len si kúpiť sendvič a coca-colu, a hneď ťa zbalia a nasolia pätnásť dolárov pokuty.“ „Teraz len na nás idú,“ vraví dcéra Tučnej Lucie. „Na všetkých veselších ľudí. Zoberú hocikoho, čo vyzerá troška k svetu.“

„Ak sa v najbližšom čase voľačo v tomto meste nestane, zle sa to skončí.“

Práve vtedy sa vrátil Harry s advokátom, a ten mu hovorí: „Tak teda prídete ta?“

„Prečo ich neprivediete sem?“

„Nie. Oni by sem neprišli Len ta von.“

„Dobre,“ riekol Harry a prikročil k pultu; advokát odišiel „Čo si vypiješ, Al?“ spýtal sa ma.

HURBAN, JOZEF MILOSLAV - OD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV

HURBAN, JOZEF MILOSLAV

OD SILVESTRA DO TROCH KRÁĽOV

Tatran, Bratislava, 1975
edícia Slovenská tvorba (65)
poznámky Viera Bosáková-Surová
prebal Ján Krížik
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
61-648-75

beletria, román
222 s., slovenčina
hmotnosť: 304 g

tvrdá väzba s prebalom

1,10 € stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný *zukol*
0,70 € stav: dobrý, prebal poškodený *gopal4**bels*

V druhom zväzku výberu z tvorby J. M. Hurbana vychádzajú dve najčítanejšie autorove diela: román Olejkár a novela Od Silvestra do Troch kráľov. Hoci si čitateľskú priazeň získali odchodnou tematikou a rozdielnymi tvárnymi prostriedkami, vyrovnajú sa navzájom bohatstvom deja, útočnosťou myšlienky a napokon takmer rozprávkovým víťazstvom ľudských cností.

Za postavou Matúša Čáka siahol autor do histórie. Citlivým, pobúreným okom a perom vytvoril okolo neho charakteristickú dobovú atmosféru, načrtol niekoľko základných momentov zo života trenčianskeho meštianstva, ale ťažisko problému sústredil okolo osudu Matúšovho lekára — olejkára Hrabovca. Do podstaty románu autor umožňuje hlbšie preniknúť prostredníctvom posplietaných a skomplikovaných ľudských vzťahov, po dramatických zlomoch, po zintenzívnenom dejovom napätí.

Znevažujúci vtip, jedovaté poznámky, posmešná irónia a bezohľadná satira, krutý výsmech sú krivým zrkadlom, ktoré nadstavil Hurban v novele Od Silvestra do Troch kráľov malomestskému svetu s jeho obmedzenosťou a mamo-nárstvom. Vo väčšej časti Bruchoslavíc vládne túžba po peniazoch, túžba po výhre, ktorou môže byť aj bohatý ženích, starý mládenec Šúplata. Kritické pripomienky v rozmarnom tóne sú základným prvkom autorovej humoristickej tvorby s aktuálnou spoločenskou tematikou.

Zo súboru týchto prác sú najmenej známe Korytnické poháriky, obrazy zo slovenskej prítomnosti. Štrnásť obrázkov svojimi vtipnými reflexiami má znepokojovať čitateľstvo, jedných väčšmi než druhých, pre ľudské slabosti tela i ducha. A to práve preto, že autor má v láske „svoj predmet najbližší” — národ.

J. M. Hurbanovi sa po celý život slovenská prítomnosť ukladala do obrazov a vracala sa pred čitateľskú obec, aby usmerňovala nielen kultúrny, ale aj národný a spoločenský život.

Hurbanove práce prinášali skonkrétnenie každodennej tematiky: oddanosti národu a Slovanstvu, sebectva, chlebárstva a odrodilstva, ale prinášali do slovenskej literatúry aj špecifické myšlienkové prúdy a charaktery postáv.

V predchádzajúcej kapitole sme videli, akú láska moc má. A tomu sa právom čudovať môžeme, že láska k dievčaťu bruchoslavického žgrláňa obmäkčila a aspoň na chvíľu od peňazobažnosti odtiahla. Lebo čo priam Hurdálková aj Šúplatu Hovorkovej dlhmi nastrašila, on napriek celej svojej povahe a Hurdálkovej klebetnej výrečnosti smel ešte tušiť, že by jednako zajtra jeho ohlášky mali byť.

Sú, ach sú isté tušenia v našom srdci, ktoré sú nad istotu dňa istejšie, bár im, keď sa v nás budia, zriedka veríme.

To bol celkom iný svet, ktorý sa vtedy v Šúplatovej duši ozýval, keď mu láska rezignáciu diktovala, ako bol všetok ten jeho život, ktorý ho obracal po celý ten čas, čo bol na svete.

Príduc teda Šúplata šťastne do Hovorkov — šťastne, hovorím, lebo nielen že si nohu nezlomil, ale ani nikoho nestretol takého, čo by mu bol jeho nazbierané koncepty, akými sa strojil reči zavádzať, pomútil, takže sa mu úplne jeho žiadosť vyplnila a on sám trafil do samej chyže samej pani Hovorkovej.

Rozumie sa, že ho ona, ako len najprívetivejšie znala, privítala, a tiež sa rozumie samo, aj on svoju celú dôvernosť za odmenu na stôl vyložil. Hneď ako sa jeden druhého trochu popochvaľovali, počal zďaleka Šúplata rozprávku vzťahujúcu sa na dlhy.

— Ach — ach, však sú len ľudia zlí, — hovoril, — keď ani ich ešte nenechajú s pokojom! Ale kto by to aj veril, že vraj dlhy, ale čo ...

Hovorková ani toľko nepotrebovala, že ale tak mnoho očula, o toľko smelšie sa dala do milého Šúplatu:

— Ale teraz nechže povedia, kto sú to tí ľudia? Ja musím vedieť, ktorý človek sa opováži môj kredit, a tak môj život podhrabávať?

Šúplata stŕpol tak, ako čo by priam na soľný stĺp sa bol mal premeniť. Z jeho úst málo klebiet vyšlo, a že teraz donútený bol trochu klebetiť, chcel opatrne aspoň meno zatajiť, aby si ani u Hurdálkov dvere nezatvoril. Lež tu len prísny rozkaz Hovorkovej, tej svojej budúcej pani testinej, tu tá velká vľúdnosť, akou ho prijala a privítala, premohli ho, takže veru odrazu vyzradil všetko, čo pani Hurdálková uňho pohovorila. V prúde horlivej reči primiešal Šúplata aj také reči a správy, o akých Hurdálková ani neškrtla. Išlo mu to tak z jazyka ako to načim.

My ich necháme klebetiť spolu, lebo keby sme chceli vypísať to, čo zas Hovorková na Hurdálkovú pohovorila, teda by sme museli do budúcich ročníkov Nitry pokračovanie odložiť, a to by sa nepáčilo nikomu. Bruchoslavičanov by to síce neomrzelo, lebo tí majú klebetenie radšej ako každodenný chlieb. Tomu sa však nedivme, bývajú neďaleko Kocúrkova, ktorá okolnosť už dakoľko ráz do rozpakov priviedla tak Bruchoslavičanov, ako tých spisovateľov, čo o Kocúrkove pár článkov boli napísali. Lebo tamtí chceli týchto nabiť, že vraj všetko to len o nich vlastne písali. Co teda Hovorková so Šúplatom klebetili, o tom nebudeme písať, náš čitateľ si to i tak domyslí a Bruchoslavičania to majú doma.

V ten istý deň pred Troma kráľmi bol Brožek u Milenského. Rozprávali sa dlho o novšej slovenskej literatúre, najmä o novinách, ktoré sú doteraz ešte novinou na Slovensku, a to novinou takou, ktorá kriesi tú najväčšiu účasť na nich. Mienky boli zas rozdelené, lež my nestihneme už túto rozprávku opisovať.

Brožek sa veľmi zaujímal o Milenského lásku, zato vedel on hneď po literárnych rozprávkach začať rozprávku o Ľudmilke. Bol by zo srdca dožičil svojmu priateľovi to dievča, o ktorom vedel, že je jediné v celých Bruchoslaviciach oddané svojmu národu. Znal všetky, a jeho oko nevidelo ani jednu jej roveň. Keby si bol Milenský hocktorú inú z bruchoslavických panien vyvolil za ženu, Brožek by bol prvý býval, ktorý by ho bol od ženby odvádzal; ale že si priam na Ľudmilu zamieril, pracoval všetkým svojím šelmovstvom na tom, aby toho nebezpečného

URBANÍKOVÁ, EVA - VŠETKO ALEBO NIČ: PRÍBEH POKRAČUJE

URBANÍKOVÁ, EVA

VŠETKO ALEBO NIČ: PRÍBEH POKRAČUJE

Evita Press, Bratislava, 2009
obálka Roman Piffl
ISBN 978-80-969800-6-2

beletria, román, pre ženy,
144 s., slovenčina
hmotnosť: 125 g

mäkká väzba
stav: dobrý, používaná

4,50 € PREDANÉ

*zukol*

Nevedela som sa spamätať.

„Je normálne, že chlapovi do mozgu tak prerazí testosterón, že vezme svoju milenku medzi ľudí?”

Edo načrel do pukancov:

„Je normálne, že ideme na film, kde hrá hlavnú úlohu jeden z mojich bývalých milencov? A všetky fanúšičky si ho predstavujú na sebe, keď sú so svojím frajerom v posteli?”

„On sa stále hrá na heterosexuála?" spýtala sa Vanda otrávene. „Veď je to smiešne, všetci vieme, že je váš."

„Kto?”

Povedali mi jeho meno.

Nepoznala som ho.

To nič.

„Prečo ľudia fantazírujú v posteli o tom druhom?” opýtala sa Vanda pobavene. „Ja si vždy predstavujem, že JA som niekto iný.”

„Takže keď si Amy Whitehouse, tak sa sfetovane rehoceš?” zasmial sa Edo.

„Nie, vtedy kolabujem,” Vanda vypila víno na dúšok. „Úplne presvedčivo."

„Kto zas?”

Vysvetlili mi, o koho ide.

Nepoznala som ju.

To nič.

„Ale nie sú milenky len na sex?” zúrivo som si hádzala do drinku ľad. „Čo nečušia pod paplónom."

„Mici, možno sa ich vzťah posunul do ďalšieho levelu,” mykla plecom Vanda. 

„Akože za pol roka s ňou príde aj na obed k našim a predstaví ju celej rodine?"

„Akože nejde iba o kefovačku,” vysvetlil mi Edo. „Majú spoločné záujmy a tak, chápeš..."

„Môj brat nemá záujmy."

„Do kina chodí asi celkom rád."

„Neviem, čo si mám myslieť. Spávala som celkom pokojne, lebo som ten jeho pomer mala v hlave uložený ako sex. Mimomanželský bezpečný sex."

Edo zakrútil hlavou.

„Bezpečný sex? Sex nie je bezpečný Nikdy a v ničom."

Zasmiala som sa.

„Ak to chápem metaforicky, tak máš pravdu."

„Ja sex milujem," vzdychla Vanda. „Vtedy je úplne jedno, ako som oblečená."

„Ale to je tvoj prípad, obyčajne sa ľudia pri sexe vyzliekajú," povedala som, a keď sa chcela brániť, naklonila som sa k nej dôvernejšie:

„Ver mi, Mici, viem to z vlastnej skúsenosti."

Dopila som tequilu, cinkli ľadové kocky aj náramok.

„Čo to máš?" pokrčil Edo nos a chytil ma za zápästie.

„Nič," usmiala som sa.

Vanda vstala, prehodila si kabelku cez plece a utrúsila:

„Niekto dostáva za sex brilianty, niekto železo."

„Je to chirurgická oceľ. Nehrdzavie," opravila som ju ľahko, „a je z lásky."

„A je lacná," zívol Edo, vymenili si s Vandou pobavené pohľady a medzi poslednými sme vkĺzli do sály.

DOYLE, ARTHUR CONAN - ŠTÚDIA V ČERVENOM / PES BASKERVILLSKÝ

DOYLE, ARTHUR CONAN

ŠTÚDIA V ČERVENOM / PES BASKERVILLSKÝ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
preklad Alfonz Bednár
edícia Retro (24)
obálka Ján Krížik
2. a 3. vydanie
13-72-103-81

beletria, román
272 s., slovenčina
hmotnosť: 248 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*zukol2*greel
*zukol*  in **S2P**

Dve detektívne novely Štúdia v červenom a Pes baskervillský sú vrcholnou ukážkou Doylovho rozprávačského umenia, zachovávajúcou všetky prvky a zásady klasického kriminálneho príbehu.

V Štúdii v červenom Holmes s Watsonom hľadajú páchateľa záhadných vrážd. Novela má dve dejové línie.

Prvý príbeh sa odohráva v Londýne vo fiktívnom Holmesovom byte na Baker Street. Holmesovi sa s Watsonovou pomocou podarí rozriešiť jeden z najkomplikovanejších detektívnych prípadov tých čias. Druhý príbeh sa odohráva v severoamerickom štáte Utah, jeho korene siahajú hlboko do minulosti a súvisia so vznikom mormónskeho mesta Salt Lake City.

Dej novely Pes baskervillský je zasadený do pôsobivej, typickej atmosféry starého anglického zámku uprostred slatín. Doylov detektív Sherlock Holmes spolu s priateľom Watsonom s nasadením vlastného života riešia tajomné udalosti vrcholiace

Obe diela patria medzi najlepšie ukážky holmesovskej ságy. Sú to klasické príbehy lásky a pomsty; niekedy naivne, ale vždy s úspechom bojujú proti zlu pomocou rozumu a logiky, vlastností a výdobytkov moderného človeka.

„Tak nás môžete očakávať. Mám objednať drožku?“

„Radšej pôjdem peši, lebo táto vec ma dosť rozrušila.“

„S radosťou pôjdem aj ja peši,“ povedal jeho priateľ.

„Teda, stretneme sa o druhej. Do videnia a majte sa dobre!“

Počuli sme, ako po schodoch zostupovali kroky našich návštevníkov a ako buchli hlavné dvere. Vzápätí sa Holmes zmenil z apatického rojka na muža činu.

„Rýchlo sa oblečte, Watson, rýchlo! Nesmiete stratiť ani chvíľku!“ Vbehol do svojej izby v župane a ihned sa vrátil v redingote. Zbehli sme po schodoch a vybehli srne na ulicu. Doktora Mortimera a Baskervilla bolo ešte vidno asi na dvesto krokov pred nami smerom na Oxford Street.

„Mám ich dobehnúť?“

„Ani za svet, milý Watson. Ja sa uspokojím s vašou spoločnosťou, ak vám vyhovuje moja. Naši priatelia si počínali múdro, lebo dnes je na prechádzku naozaj pekný deň.“

Zrýchlil krok, až sme skrátili asi o polovicu vzdialenosť, ktorá nás delila. Potom sme sa ešte stále držali na sto krokov od nich, sledovali sme ich na Oxford Street a potom na Regent Street. Len čo sa naši priatelia zastavili a pozerali do výkladu, Holmes urobil to isté. O chvíľu uspokojene vykríkol, a keď som sledoval smer jeho pátravých očí, videl som, že hansom, ktorý zastal na druhej strane ulice a v ktorom sedel jediný cestujúci, sa už zase pohol.

„To je náš človek, Watson! Poďme! Aspoň si ho dobre pozrieme, ak sa nič iné nepodarí.“

V tej chvíli som si všimol hustú čiernu bradu a prenikavé oči, ktoré sa na nás obrátili z bočného oblôčika drožky. Hneď vyleteli dohora padacie dvierka, čosi skríkol na pohoniča a drožka sa cvalom pohla po Regent Street. Holmes sa nedočkavo začal obzerať po druhej drožke, ale voľnej nebolo nablízku. Pustil sa do behu uprostred prúdu vozov, začal drožku zúrivo prenasledovať, ale tá vyrazila veľmi rýchle a bola už ďaleko.

„Nuž tak!“ povedal Holmes trpko, keď prišiel zadychčaný a bledý od vysilenia spomedzi zátarasu vozidiel. „Videli ste už také nešťastie a navyše takú zlú organizáciu? Watson, Watson, ak ste úprimný, zaznamenajte aj toto a uvediete to ako môj neúspech!“

,.Kto to bol?“

„Nemám tušenia.“

„Spehúň?“

„Podľa toho, čo sme počuli, je jasné, že Baskervilla niekto zblízka sleduje od tej chvíle, čo je v Londýne. Ako ináč by sa tak rýchle vedelo, že sa ubytoval v hoteli Northumberland? Ak ho sledovali v prvý deň, usúdil som, že ho budú aj na druhý deň. Možno ste si všimli, že som dvakrát prešiel k obloku, kým doktor Mortimer čítal tú svoju legendu.“

„Áno, pamätám sa.“

„Pozeral som, či sa na ulici niekto neponeviera, ale nevidel som nikoho. Máme do činenia s bystrým človekom, Watson. Táto záležitosť je veľmi záhadná, a hoci mi ešte nie je celkom jasné, či sme sa dostali do styku s nástrojom dobra alebo zla, je tu očividná moc a zámer. Keď naši priatelia odišli, hneď som ich sledoval v nádeji, že pristihnem ich neviditeľného nohsleda. Taký bol prefíkaný, že sa nespoľahol na vlastné nohy, ale zaobstaral si drožku, aby mi mohol byť v pätách alebo ich predbehnúť, a nikto by ho nezbadal. Jeho metóda mala okrem toho ešte aj tú výhodu, že keby si oni boli vzali drožku, aj tak by ich bol mohol sledovať. Má to však jednu nevýhodu.“

„Je odkázaný na drožkára.“

„Správne.“

„Skoda, že sme si nepoznačili číslo!“

„Milý Watson, hoci som bol pomalý, azda si nemyslíte, že som si zabudol poznačiť číslo? Náš človek má číslo 2704. Ale to nám teraz nepomôže.“

„Nechápem, čo ste ešte mohli urobiť.“

„Keď som zbadal drožku, hneď som sa mal obrátiť a kráčať opačným smerom. Potom som si mal vziať druhú drožku a tú prvú sledovať v úctivej vzdialenosti, alebo ešte lepšie, ísť do hotela Northumberland a tam počkať. Keby náš neznámy bol sledoval Baskervilla domov, boli by sme mali príležitosť robiť to isté s ním a zistiť, kde pôjde. Nápadnou nedočkavosťou, ktorú náš protivník využil neobyčajne rýchlo a energicky, sme sa prezradili a stratili sme ho z očí.“

DRUON, MAURICE - PREKLIATI KRÁLI / KEĎ KRÁĽ PREHRÁ FRANCÚZSKO

DRUON, MAURICE

PREKLIATI KRÁLI / KEĎ KRÁĽ PREHRÁ FRANCÚZSKO
(Les Rois Maudits - Quand un roi perd la France)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
preklad Terézia Černá
edícia Retro (55)
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
80-220-0094-9

beletria, román
246 s., slovenčina
hmotnosť: 231 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zukol*  in **S7S**

K šiestim zväzkom úspešného historického cyklu Prekliati králi pripojil Maurice Druon po vyše desaťročnej prestávke ďalší román Keď kráľ prehrá Francúzsko. Zachytáva v ňom obdobie vlády Jána II., ktoré je zároveň výsekom z dejín storočnej vojny. Panovanie Jána II. sa nesie v znamení sporov o francúzske územie a o francúzsky trón. Potomstvo zahrdúsenej Margaréty Burgundskej, ktoré vylúčili z dedičstva francúzskej koruny, vytvára spojenectvo s Anglickom. Anglický kráľ Eduard III. si robí nároky na francúzsky trón, no rivalita a nepriateľstvo vládne nielen medzi panovníckymi dvormi, ale aj v samom príbuzenstve. Kráľovská justícia sa stáva nástrojom osobnej pomsty. Vojna, politické roztržky a hospodárske problémy vo vnútri krajiny, nespokojnosť meštianstva a ľudové vzbury, neschopnosť Jána II., mylne zvaného Dobrý, a na dôvažok i veľký mor prispievajú k všeobecnému úpadku Francúzska a vyúsťujú roku 1356 v drvivej porážke, keď pri Poitiers Ján II. v bitke s Angličanmi doslova prehrá Francúzsko. Druonovo dielo nemá tradičnú románovú podobu.

O mocenskom boji, o politickom zákulisí tohto obdobia rozpráva cestou na mierové rokovania do Met svojmu synovcovi périgordský kardinál a pápežský nuncius, skúsený politik zastávajúci francúzske záujmy. Autorovi sa cez jeho prizmu podarilo vytvoriť nielen plastický obraz vtedajších pomerov vo Francúzsku, ale aj v celej západnej Európe.

IV Slávnostná hostina

Nepoznáte Rouen, Archambaud, teda ani hrad Bouvreuil. Tento mohutný hrad má vari sedem veží kruhovito rozostavených a veľké hradné nádvorie. Postavil ho pred stopäťdesiatimi rokmi kráľ Filip August, aby strážil mesto i prístav a ovládal tok Seiny čo najďalej. Rouen má významnú polohu, je to jedno zo vstupných miest do Francúzska z anglickej strany, a teda aj zábrana. More vystupuje až po jeho kamenný most, ktorý spája obidve časti Normandie.

Hlavná veža, donjon, nie je uprostred hradu. Ostatné veže prevyšuje výškou a hrúbkou. Podobné hrady máme v Périgorde, ale zväčša vyzerajú malebnejšie.

Zišiel sa tam výkvet normandského rytierstva v tom najbohatšom zaodení. Šesťdesiat sirov a každý najmenej s jedným panošom. Trubači práve zatrúbili na roh, zvolávajúc k stolu, keď dobehol panoš messira Godefroy d’Harcourt, celý spotený od dlhého cvalu, a oznámil grófovi Jeanovi, že strýko ho vyzýva a prosí, aby ihneď z Rouenu odišiel. Bol to priam rozkaz, ako keby bol messire Godefroy niečo zavetril. Jean d’Harcourt si pokladal za povinnosť uposlúchnuť, a vytratil sa zo spoločnosti. Už bol na úpätí schodov, takmer zatarasoval vstup do veže svojou objemnou postavou, veď bol ako sud, keď narazil na Roberta de Lorris, ktorý mu zahatal cestu a veľmi milo mu povedal: „Messire gróf, messire gróf, hádam len neodchádzate? Monseigneur dauphin čaká s obedom už iba na vás! Vaše miesto je po jeho ľavici.“ Tučný d’Harcourt sa neodvážil dauphina uraziť a uspokojil sa s tým, že odíde neskoršie. Po hostine. Znovu vystúpil hore schodmi a neľutoval. Dauphinova tabuľa mala predsa slávnu povesť. Predkladajú sa tam jedinečné veci, to je známe; a Jean d’Harcourt predsa neobrástol toľkým sadlom od toho, že by bol žul iba steblá trávy.

Opravdivý hodokvas! Nenadarmo ho pre dauphina pomáhal pripraviť Nicolas Braque. Tí, čo tam boli a odtiaľ vyviazli, nikdy naň nezabudnú. Šesť stolov rozostavených vo veľkej okrúhlej sále. Po stenách gobelíny s prírodnými motívmi takých živých farieb, že ste sa nazdali, že obedujete dakde v lese. Pri oknách húšťavy sviečok na zosilnenie svetla, ktoré dopadalo šikmými obločnými prienikmi ako slnko pomedzi stromy. Za každým stolom stál stolník, vysoká šľachta mala svojich vlastných stolníkov, ostatným boli k službám stolníci z dauphinovho paláca. Krájali nožmi s pozlátenou ebenovou rúčkou a erbovým znakom francúzskeho kráľa, ktoré sa používali iba v pôstnom čase. Nože s rukoväťou zo slonovej kosti sa vyťahovali na dvore až 0d Veľkej noci.

Pretože pôst sa dodržiaval. Rybacie paštéty a ragú, kapry, šťuky, lipne, lososy, okúne, vaječné jedlá, hydina a všetka operená zver; vyprázdnili rybníky a kuríny, vychytali ryby v riekach. Jedlonosiči tvorili na schodoch súvislú reťaz a nosili na strieborných a pozlátených misách jedlá, ktoré grilovači, kuchári a zarábači omáčok pripravili na kozuboch vo veži, kde boli kuchyne, kopcom naložili misy, upravili a pozalievali šťavou. Šesť čašníkov nalievalo víno z Beaune, z Meursaultu, z Arbois a z Touraine... Ach, aj vám sa zbiehajú sliny, Archambaud! Dúfam, že nám o chvíľu v Saint Sauveur pripravia dobrú hostinu...

Uprostred za čestným stolom sedel dauphin, po pravici mal Karola Navarského a po ľavici Jeana d'Harcourt. Šaty mal z belasého súkna, mramorovaného bruselskými čipkami, a na hlave klobúk z tej istej látky, vyšívaný perlami do tvaru listov. Ešte nikdy som vám neopísal, ako vyzerá monseigneur dauphin... Vysoký, štíhly, má široké chudé plecia, podlhovastú tvár, veľký nos s malým hrbom uprostred a pohľad, z ktorého sa nedá usúdiť, či je sústredený alebo zasnívaný, hornú peru tenkú, dolnú mäsitejšiu a ustupujúcu bradu.

Vravia, že sa podobá, pokiaľ sa to nejakým spôsobom dá zistiť, na svojho predka Ľudovíta Svätého, ktorý bol tak ako on veľmi vysoký a trochu zohnutý. Popri zdravo vyzerajúcich a vzpriamených mužoch sa objaví z času na čas vo francúzskom kráľovskom rode takýto typ.

Pážatá nosili z kuchyne strojeným krokom misy jednu za druhou a dauphin určoval, na ktorý stôl ich majú doniesť. vzdávajúc tak poctu každému zo svojich hostí, grófovi d’Étampes, sirovi de la Ferté, starostovi Rouenu, pričom s tým najzdvorilejším úsmevom pokynul vždy ľavou rukou. Tuším som vám už spomenul, že pravú ruku má napuchnutú, fialovú a boľavú; používa ju čo najmenej. Sotva hrá pol hodiny paume, už mu ruka navrie. 

DRUON, MAURICE - PREKLIATI KRÁLI / FRANCÚZSKA VLČICA

DRUON, MAURICE

PREKLIATI KRÁLI / FRANCÚZSKA VLČICA
(Les Rois Maudits - La Louve de France)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
preklad Mária Kosová
edícia Retro (43)
obálka Ján Krížik
3. vydanie, 50.000 výtlačkov
72-019-87

beletria, román
280 s., slovenčina
hmotnosť: 251 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zukol*  in **S7Z**

V piatom zväzku Prekliatych kráľov rozširuje sa javisko historickej drámy z francúzskeho kontinentu za Lamanšský kanál. Kým vo Francúzsku pripadla koruna po smrti Filipa Dlhého podľa „zákona mužov" jeho mladšiemu bratovi, tretiemu synovi Železného kráľa, najmenej obdarenému vladárskymi schopnosťami, na anglickom dvore žila dcéra Železného kráľa Izabela život pokornej ženy, pohanenej kráľovnej. V obave o svoj život kula sprisahanie na svoju záchranu a snívala o pomste.

Časový úsek od jej úniku z kráľovského paláca do Francúzska po návrat na čele sprisahania barónov a potupný koniec kráľovho panovania i kráľovho života je sýtofarebným obrazom jednej historickej epochy, obrazom udalostí a činov, ktoré boli ohniskami ďalších rozporov a tragédií.

Maršali, hodnostári, najvyšší úradníci, ktorí sprevádzali Marignyho na popravisko, tí všetci alebo ich nástupcovia v týchto hodnostiach boli teraz pri ňom, zapĺňali izbu, ba niektorí boli za dverami vo vedľajšej izbe, odprevádzali tými istými pohľadmi jedného zo svojich pri poslednom tlkote jeho srdca, na konci stáli cudzinci a vyčkávali spolu s ostatnými na budúcnosť, z ktorej bude odsúdenec vyradený

Ach! Rád by daroval všetky byzantské kráľovské koruny, všetky nemecké tróny, všetky žezlá, všetko zlato ako výkupné za jeden jediný pohľad, v ktorom by necítil, že je vyradený! Smútok, súcit, hrôza a obavy z budúcnosti: všetko toto mohol vyčítať z očí tých, čo obklopovali postel zomierajúceho vladára. Ale každý z týchto pohľadov bol len dôkazom toho, že je vyradený.

Valois pozoroval svojho najstaršieho syna Filipa, mládenca s veľkým nosom, ktorý stál vedľa neho pod baldachýnom a ktorý bude, ktorý by chcel byť zajtra alebo v najbližších dňoch alebo hádam v tejto minúte jediným skutočným živým grófom de Valois; veľký Filip bol smutný lebo bolo treba, aby bol smutný, a stískal ruku svojej žene Jeanne Chromej Burgundskej, ale dbal aj na svoje vystupovanie a tváril sa, akoby chcel prítomným povedať: ..Pozrite sa, môj otec zomiera!” Aj v týchto očiach bol Valois vyradený.

A ostatní synovia... Charles d’Alencon sa vyhýbal jeho pohľadu, pomaly sa otáčal, keď sa mal stretnúť s pohľadom zomierajúceho; malý Louis, ktorý sa bál ukázať, že sa bojí, lebo bol prvýkrát pri zomierajúcom človeku... Dcéry... bola tu väčšina z nich: grófka de Hainaut, ktorá občas upozornila sluhu, aby utrel ústa chorému, mladšia dcéra grófka de Blois a obďaleč grófka de Beaumont vedľa svojho obrovitého manžela Roberta ď Artois, títo dvaja tvorili skupinu s kráľovnou Izabelou Anglickou a s malým vojvodom akvitánskym; tento mládenec s dlhými mihalnicami, slušný ako v kostole, zachová si len túto jedinú spomienku na svojho veľkého strýka Charlesa.

Valoisovi sa zdalo, že z tejto strany sa chystajú úklady, že sa tu súčasne pripravuje budúcnosť, z ktorej bude vyradený.

Keď obrátil hlavu na druhú stranu, stretol sa s pohľadom svojej pravej, právoplatnej tretej manželky, ale už vdovy Mahaut de Chatillon-Saint-Pol. Gaucher de Chatillon, starý hlavný veliteľ s hlavou ako korytnačka, vo svojich sedemdesiatich siedmich rokoch, ešte schopný vydobyť si víťazstvo, pozeral, ako muž mladší od neho o dvadsať rokov odchádza pred ním z tohto sveta.

Étienne de Mornay a Jean de Cherchemont, obaja bývalí kancelári Charlesa de Valois, ktorí sa jeden po druhom stali kancelármi Francúzska, Miles de Noyers, právnik a správca Účtovnej komory, Robert Bertrand, rytier Zeleného leva, nový maršal, brat Thomas de Bourges, spovedník, Jean de Torpo, lekár, všetci tu boli, aby mu pomáhali, každý z titulu svojej funkcie. Kto však pomôže mužovi, ktorý zomiera? Hugues de Bouville si utieral slzy. Nad čím plakal tučný Bouville, ak nie nad mladosťou, ktorá sa pominula, nad blížiacou sa starobou a nad prežitým vlastným životom?

Isteže, vladár, čo zomiera, je úbohejším človekom ako najbiednejší sluha v jeho kráľovstve. Lebo biedny sluha nemusí zomrieť na verejnosti; jeho žena a deti môžu mu pripomínať nevyhnutnosť jeho odchodu; neobklopujú ho takou pompou, ktorá znamená zánik; nevyžadujú od neho, aby vyhotovil úradný spis o svojom vlastnom zániku. A práve toto požadovali od neho všetky zhromaždené osobnosti. Čo iného je testament ako opatrenie, ktoré robíme sami od seba o svojej smrti? Listina určená budúcnosti iných... Jeho osobný pisár čakal, kalamár pripravený na kraji písacej dosky, pergamen a brko pripravené. Tak! Treba začať... alebo skôr dokončiť. Najžalostnejšie nebolo úsilie ducha, ale úsilie vzdávania sa... Testament sa začínal ako nejaká modlitba:

- V mene Otca i Syna i Ducha svätého... - ozval sa Charles de Valois. Všetci mysleli, že sa modlí.

- Píšte, milý priateľu, - povedal tajomníkovi. - Dobre počúvajte, čo vám diktujem!... Ja, Charles...

Zastavil sa, lebo to bol veľmi bolestný a hrozný pocit, keď počul svoj vlastný hlas, ako vyslovil naposledy svoje vlastné meno.... Či nie je meno symbolom jestvovania osoby a jej jednotky? Valois skutočne túžil, aby tu so sebou skončil, lebo teraz ho už nič nezaujímalo. Ale boli tu všetky tie pohľady. Naposledy treba konať pre ostatných, i keď cítil, že medzi ním a nimi je taká priepasť.

PIAF, EDITH - MÔJ ŽIVOT

PIAF, EDITH

MÔJ ŽIVOT
(Ma vie)
Žila, milovala, spievala, až kým ju nezastihla smrť

Obzor, Bratislava, 1966
preklad Hana Lerchová
obálka Tibor Hrabovský
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
65-027-66

životopisy, autobiografia,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 186 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,90 € PREDANÉ

*zukol*  in **S4Z**

NECH BY ČLOVEK KLESOL akokoľvek nízko, nikdy nesmie strácať nádej. Ja som sa po Cerdanovej smrti, presne šesť mesiacov po nej, vzdala, a šlo to so mnou z kopca. Padla som na samé dno priepasti. Darmo som si vravela, že ma neopustil, že ma ochraňuje aj z toho sveta, kde je teraz...
Darmo som si opakovala, že som mu prisľúbila byť vždy statočnou...
Tento úder som nevydržala: uchýlila som sa k narkotikám.
Tie ma, pochopiteľne, poznačili na celý ďalší život.
A to navyše všetkého toho strašného a špinavého, čo som musela prežiť, pretože môj život sa v každom smere začal veľmi zle.
Možno aj preto mám zdravie podkopané a zrejme zomriem predčasne, aj keď som zvíťazila nad narkomániou.
Ale drogy urobili za štyri roky z môjho života hotové peklo.
Áno, štyri roky som žila takmer ako zviera, ako blázon, pre ktorého neexistuje nič okrem chvíle, keď si vpichne morfium a cíti zmierňujúci účinok drogy.
Moji priatelia ma vídali s penou na perách, zakvačenú o peľasť postele, ako modlikám o morfium.
Videli ma, ako si za kulisami narýchlo cez sukňu a pančuchy vpichujem injekciu, bez ktorej som už nemohla vyjsť na scénu, nemohla som spievať.
A predsa nič na svete mi nezabránilo spievať, ani najväčšie zúfalstvo!
Ešte aj tesne pred smrťou budem myslieť na niektorú pleseň. A keby som si mohla vybrať, chcela by som zomrieť na scéne spievajúc, spadnúť a viac nevstať.
Keď sa vraciam v spomienkach do čias, keď som bola už iba ľudskou troskou, robím to preto, lebo chcem vystríhať tých, čo tak ako ja, po neznesiteľnom žiali, ktorý ich postihol, hľadajú zabudnutie v drogách alebo v alkohole.
Mňa sa nikto ani len nepokúsil vystríhať. Skôr ma strkali na šikmú plochu.
A Marcela už nebolo.
Keď som dostala prvú injekciu, netušila som, čo ma čaká.
Nezačala som teda užívať drogy dobrovoľne.

MARKOVIČOVÁ-ZÁTURECKÁ, VIERA - DÚHOVÉ ROZPRÁVKY

MARKOVIČOVÁ-ZÁTURECKÁ, VIERA

DÚHOVÉ ROZPRÁVKY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Krídla (14)
ilustrácie Mária Želibská
2. vydanie, v SS 1., 10.000 výtlačkov
72/VII-18

beletria, rozprávky,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

6,00 €

*zukol*  in **S5Z**

CÍGER-GRONSKÝ, JOZEF - SMELÝ ZAJKO V AFRIKE

CÍGER-GRONSKÝ, JOZEF

SMELÝ ZAJKO V AFRIKE

Mladé letá, Bratislava, 1970
ilustrácie Jaroslav Vodrážka
1. vydanie v tomto vydavateľstve, 50.000 výtlačkov
66-128-70

rozprávky, beletria,
132 s., slovenčina
hmotnosť: 368 g

tvrdá väzba

2,00 € stav: zachovalá

PREDANÉ stav: dobrý
PREDANÉ stav: opotrebovaná

*zukol*inc*dets*

MINÁČ, VLADIMÍR - ŽIVÍ A MRTVÍ

MINÁČ, VLADIMÍR

ŽIVÍ A MRTVÍ
(Živí a mŕtvi)
Generace II

Československý spisovatel, Praha, 1964
edícia Knihovna lidové četby
preklad Gustav Hajčík
obálka Zdenek Seydl
3. vydanie, tu 1. vydanie, 41.100 výtlačkov

beletria, román
308 s., čeština
hmotnosť: 258 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00 €

*zukol*  in **S8Z**

Byly křeče. Bylo tápání Bylo zklamání. Bylo zoufalství. Bylo dusno a byla kocovina, byla bolestná probuzení, byla nedůvěra, byly zrady — chaos doby nemohl nevyvolávat chaos v hlavách a činech lidí — všechno bylo složité, všechno bolelo, sotva se někdo uměl vyhnout omylům, zlu, špíně a zasvinění. Slovo národ tenkrát bolelo. U Mináče bolelo a bolí v jednotlivci. Železný kartáč, kterým seškrabuje špínu dějin, jde bolestivě na kůži, prodere se něžnou tkání lidského obalu a bolí v mase. Nikdo se nezachoval v každé chvíli, protože se zachovat nemohl. Není sto dvacíti nebo ještě víceprocentních hrdinů. Jsou zmítající se lidé v nacisty zřízené přírodní rezervaci, která se jmenovala „Usměvavé Slovensko“. U Mináče je tento úsměv šklebem, láska křečí, namísto povznesení přináší člověku bolení hlavy, ošklivost.

„Borovička,“ řekl. „Gut.“ A pak se ještě jednou optal: „Nix partysan ?“

„Ne,“ řekl Augustin Šerner. „Nein. Hier kein Partisan. Ich bin ein Dichter.“

„Toprá,“ řekl Němec. „Ein Dichter, das ist gut." A znovu se napil. Potom vysvětloval Augustinu Šernerovi, že oni, Němci, mají básníky v úctě, protože mají největší básníky na světě. Augustin s tímto hodnocením s radostí souhlasil a řekl: Goethe, Schiller. Ja, ja, řekl Němec, to jsou největší básníci světa. Žádný neumí tak psát verše jako Němci. A Rilke, řekl Augustin Šerner, dodávaje si pomalu odvahy. Rilke byl také veliký básník. Ja, ja, odpověděl Němec, my Němci jsme nejnadanější národ na světě. Němec stále popíjel, svaly na tváři se mu škubaly rychleji a živěji, rozpovídal se. Ukázalo se, že pochází ze sedmihradských Němců, jeho rodiče se po osmatřicátém roce vrátili do Říše z lásky k Velikému Německu. Byla to vášnivá a slepá láska: duch šovinismu žil v národnostních ostrovech ještě silněji než v říšských Němcích. Hitler je pokládal za předsunuté hlídky Německa: a oni se jimi cítili, byli hrdinové, první dobyvatelé, kteří připravovali cestu na východ. Jonathan Debner, unteroffizier pluku horských myslivců, někdy snad, ve chvíli slabosti, i zapochyboval o fuhrerovi; ale ještě nikdy nezapochyboval o nadřazenosti Němectva, o německém údělu, o skvělé, nádherné, blahobytné a vůdcovské budoucnosti Němců. Byla to naivní, skoro dětská víra, tím však zhoubnější, protože se nezakládala na poznání: Jonathan Debner přijal jednou provždy mýtus o krvi a rase. Rumuny, mezi nimiž strávil léta dětství a dospívání, nazýval špinavými sviněmi a nebylo pochybnosti, že si to o nich doopravdy myslí. Když mu Augustin Šerner řekl, že píše verše slovensky, nechtěl uvěřit; byl přesvědčen, že verše je možno psát především německy a snad ještě francouzsky (byl ve Francii a moc se mu líbily tamější ženy). Protože Augustin Šerner nechtěl v této věci ustoupit a tvrdil i nadále, že verše píše slovensky, ba dokonce, že slovenština je jazyk básnický, „eine dichterische Sprache“, Jonathan Debner se urazil a stal se opět podezíravým. Quatsch, řekl Jonathan Debner, eine dreckige Sprache isťs. Byl už trochu opilý, Augustinu Šernerovi řekl nezdvořile: Ty nejsi žádný básník, jsi jen hovno a svině jako všichni ostatní. Augustin Šerner se lekl a zmlkl. Unteroffizier Jonathan Debner si chtěl nalít, ale láhev už byla prázdná, chytil ji za hrdlo a odhodil ji do kouta. Vstal, vypjal se, byl nízký a měl křivé nohy, ale svaly na tváři mu hrozivě poskakovaly. Jsi svině a partyzánský pes, křikl na Augustina Šernera, a já tě zastřelím! Augustin Šerner se smrtelně polekal, byl by padl před Němcem na kolena, ale byl jen v tlustých, teplých podvlékačkách a zdálo se mu směšné a nedůstojné klečet na kolenou v podvlékačkách. Jonathan Debner se náhle rozřehtal a plácal se rukama do stehen: Básník, křičel mezi výbuchy smíchu. Koukni se na sebe, jak vypadáš, básníku! Dej pozor, strach ti už leze ze zadku, básníku jeden!

Augustin Šerner byl dotčen, neboť byl velmi citlivý na všechno, co souviselo s jeho básnickým posláním, ba možná, že byl citlivý jen na to, co souviselo s jeho postavením básníka. Ale současně měl i strach: Němec se mu zdál velmi nezodpovědný, automat ležel na židli a Němec mohl po něm kdykoli sáhnout a zmáčknout spoušť. To je ta jejich kultura, nadával Augustin Šerner v duchu, to je celá jejich kultura! Vzpomněl si, jak ho před rokem spolu s jinými pozvali do německé společnosti pro výměnu kulturních hodnot, jedli tam sendviče, připíjeli na bratrství Slováků a Němců a na nerozlučný svazek slovenské a německé kultury a potom pili pravou zrnkovou kávu. Fuj, nadával Augustin Šerner zhnuseně, tohle je to jejich bratrství, tohle je ta jejich kultura!

Ale potom si oddechl, pro Jonathans Debnera přišli vojáci, kteří zřejmě prohlíželi ostatní místnosti v domě, a odvolali ho. Jonathanu Debnerovi se výhrůžně napjaly svaly ve tváři; ještě jednou zdůraznil, že Augustin Šerner není žádný básník, ale smrad, pes a svině, a pohrozil mu, že se ještě vrátí. Augustin Šerner zůstal sedět na posteli a ještě dlouho tak seděl, nemohl usnout, bál se.

Ráno se probudil celý rozlámaný, měl rýmu, pořád kýchal. Nevěděl, co má dělat; nakonec se rozhodl, sbalil si všechno, co se mu vešlo do batohu, a opatrně vyšel na ulici.

ŠTRASSER, JÁN - STANO „ALF“ DANČIAK / ROZHOVORY S JÁNOM ŠTRASSEROM

ŠTRASSER, JÁN

STANO „ALF“ DANČIAK
ROZHOVORY S JÁNOM ŠTRASSEROM

Marenčin PT, Bratislava, 2011
obálka Mikina Dimunová
1. vydanie
ISBN 978-80-8114-095-2

životopisy, publicistika,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,60 €

*zukol*   in **S7Z**

Stana Dančiaka som režíroval prvý raz v roku 1963 v školskom predstavení Mrožekovej jednoaktovky Striptíz. Potom ešte zopár ráz, ale nie tak často, ako by som si bol želal. Pretože Stano je výnimočný herec. Dokáže zabávať nielen divákov, ale aj režiséra a spoluhráčov počas skúšok. Pretože má radosť z tvorby a má v sebe nevyčerpateľné žriedlo nápadov. Nielen v práci, aj v súkromí. Preto som sa vždy radoval z jeho spoločnosti a stretnúť sa s ním kdekoľvek a kedykoľvek bolo pre mňa vždy nielen potešením, ale aj umeleckým zážitkom. V živote som nestretol veľa ľudí tak šťastne obdarených humorom, a to humorom nie hocijakým, ale akousi symbiózou dadaizmu, surrealizmu, recesie, skrátka, tým moderným humorom, ktorý pramenil v jeho typicky mestskom spôsobe videnia sveta. Bol to humor celkom iný ako ten "ľudový", ktorý je ešte stále v móde. Stano vždy víťazil nad realitou, vyjadroval sa v metafore. A bol jedným z tých, ktorí hrajú vždy naplno, nielen na predstaveniach, ale aj na skúškach. Nikdy nešiel na polovičný plyn. Nedalo mu to. Dnes limitovaný svojou chorobou ostáva trochu bokom, ale svoj boj vedie so zdvihnutou hlavou a, pravdaže, s humorom. - Milan Lasica

Stano Dančiak - skvelý komik, zabávač, nevyčerpateľná studnica humorných nápadov... Herec legendárneho Divadla na korze, neskôr Novej scény a SND, nezabudnuteľný James z humoristických scénok Lord Norton a jeho sluha James, muž tisícich tvári v sérii grotesiek Bud Bindi a herec, ktorý prepožičal svoj hlas inšpektorovi Derrickovi a chlpatej príšerke Alfovi. Stano Dančiak pred niekoľkými rokmi stratil zrak, no nestratil chuť byť naďalej aktívny v divadelnom i osobnom živote. O jeho detstve, mladosti, športových aktivitách, hereckej práci, názoroch na svet okolo nás sa s ním zhovára Ján Štrasser, autor kníh rozhovorov s Milanom Lasicom, Tomášom Janovicom, Ladislavom Chudíkom a ďalšími osobnosťami nášho umeleckého života.

Stano Dančiak (1942, Bratislava) vyštudoval VŠMU, herectvo. Od roku 1968 hrá v SND. V roku 1969 bol spoluzakladateľom Divadla na Korze, v roku 1971 ho pridelili na Novú scénu, kde pôsobil dvadsať rokov. V súčasnosti je členom Činohry slovenského národného divadla. Je držiteľom viacerých ocenení.

Ján Štrasser (1946, Košice) publicista, básnik, prekladateľ, textár, dramaturg, autor kníh populárnych rozhovorov s osobnosťami kultúrneho života.

Ako si žil mimo školy?

Ako každý bratislavský chalan v tom čase. Chodieval som na korzo, tam sme sa podvečer vždy všetci postretali. Prechádzalo sa tam v takom konvoji 一 od Michalskej brány po mliečny bar a späť. Na korze si v tom čase vybavil všetko. A chodil som aj do tanečnej školy, tancovať ma učila pani Lehotská, mama muzikantov Juraja a Janka Lehotského.

A čo neresti?

Neresti? Aké máš na mysli?

Prvá cigareta, prvý pohárik...

Aha. Keď raz otec doma nepritlačil poriadne ohorok v popolníku, tak sme si aj s bratom potiahli. Potiahli sme si nenápadne, no reakcia už bola nápadnejšia - skončili sme na záchode v mise opačnou časťou tela, ako býva zvykom. Fajčiť som začal až na VŠMU. Tam som si aj prvý raz tak naozaj vypil. Na strednej škole som nepil, vedel som, že rodičom by sa to nepáčilo, mali dosť trápenia s bratom Leom. Ten začal piť už na priemyslovke, a keď nastúpil do Dunajplavby, tam sa rozpil už totálne, nemal tam najlepšiu spoločnosť...

V jeseni 7967 si začal študovať na Vysokej škole múzických umení. Čo povedali tvoji rodičia, keď si im oznámil, že sa tam hlásiš?

Museli sa zmieriť s tým, že ja im tretie zuby nespravím. Ale na tom mohli len získať.

Čo ťa priviedlo k štúdiu herectva?

Najskôr asi to, že na herectvo sa prihlásili aj moji kamaráti Paľko Mikulík, Edo Ambroz, Kajo Viceník, s ktorými som bol v detskej rozhlasovej družine, účinkovali sme v televízii...

Vysoká škola múzických umení bola exkluzívna škola. Vzali ťa bez protekcie?

Nijakú protekciu som nemal. Vzali ma na prvý raz hneď v máji. Mnohí z nášho ročníka museli v septembri robiť dodatočné prijímacie pohovory.

Kto ťa učil hrať?

Vrhlo sa tam na nás dosť všelijakých pedagógov. Môj ročníkový profesor bol Mikuláš Huba. Učil ma hereckú tvorbu.

Aký bol?

Povedal by som, že tak trochu zahľadený do seba, videl sa vo svojom herectve, trochu romantickom, trochu patetickom. Ale voči nám, svojim žiakom, bol tolerantný. Neusiloval sa z nás vykresať mladých mikulášov hubov, nechal nás vyvíjať sa podľa seba. Huba bol v tom čase politicky a spoločensky dosť exponovaný človek, mal veľa funkcií, ale našiel si na nás čas, rád nás učil, aj nás niečo naučil.