DU MAURIER, DAPHNEREBEKA
(Rebecca)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Retro (4)
preklad Zuzana Kubišová, Magda Žáryová
obálka Ján Krížik, Ladislav Borodáč
5. vydanie (v Slovenskom spisovateľovi 4.), 30.000 výtlačkov
13-72-003-80
beletria, román
360 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g
mäkká väzba
stav: dobrý
0,70 €
*S7Z*+*hroda2*in *belx*
Anglická spisovateľka Daphne du Maurier (nar. 1907 v Londýne) sa po skončení štúdií v Paríži vracia do vlasti. Bohaté skúsenosti ju priam uspôsobili, aby ich preliala do literatúry. Daphne du Maurier získala úspech románom Rebeka, ktorý pre pútavý príbeh prenikol v desiatkach prekladov do cudzích rečí (bol aj sfilmovaný) najmä medzi stredné, široké čitateľské vrstvy na celom svete. Krásna a mŕtva Rebeka dlho hádže svoj tieň na novú, mladú a neskúsenú paniu zámku v Manderley uprostred rozorvanej a tajomnej prírody na juhovýchodnom pobreží Cornwallu. V dramatickom deji, ktorý sa v poslednej časti priam detektívne valí k vyústeniu, sa odhalí ozajstná príčina smrti krásnej Rebeky, aj keď sa pravda nesmela dostať na verejnosť. Nová pani v Manderley sa zbaví posadnutia, nájde pokoj a napokon hádam aj šťastie.
Na druhý deň ráno Maxim telefonoval, že sa vráti z Londýna okolo siedmej. Odkaz prevzal Frith, Maxim ma nevolal k telefónu. Počula som zvoniť, keď som sedela pri raňajkách, a čakala som, že Frith vojde do jedálne a povie: „Pán de Winter je pri telefóne, milostivá pani.“ Už som odložila obrúsok a vstala. Frith skutočne prišiel do jedálne, odovzdal mi odkaz, a keď videl, že som odstrčila stoličku a ponáhľam sa k dverám, povedal:
„Pán de Winter už zložil, milostivá pani. Len toľko povedal, že asi o siedmej bude doma.“
Vrátila som sa k stolu, zobrala som si obrúsok a myslela som si, že Frith ma iste považuje za bláznivú a hlúpu, keď som sa tak rozbehla.
„Dobre, Frith, ďakujem vám,“ povedala som a dala som sa opäť do slaniny s vajíčkom. Jasper mi sedel pri nohách a starý pes v kúte v košíku. Čo budem robiť celý deň? V noci som zle spala, možno preto, že som bola sama v spálni, a každú chvíľku som sa prebúdzala; pri pohľade na hodinky som videla, že ručičky sa sotva pohli z miesta. Keď som konečne zaspala, mala som divé, nepokojné sny. Prechádzali sme sa s Maximom po lese, on šiel vždy niekoľko krokov predo mnou. Nestačila som mu a nevidela som mu do tváre. Jeho postava sa náhlila stále predo mnou. Iste som v spánku plakala, lebo keď som sa prebudila, hlavnica bola mokrá,
V zrkadle som videla, aké mám napuchnuté oči a ako zle vyzerám. Aby som mala ľudskejší výzor, rozotrela som si trochu rúžu na líca, ale to bolo ešte horšie. Vyzerala som ako pajác. Pravdaže, veď vôbec neviem, ako sa treba líčiť. Zbadala som, že Robert na mňa vyvaľoval začudované oči, keď som prechádzala cez halu na raňajky.
Okolo desiatej — práve som hádzala na terase omrvinky vtákom — zazvonil znovu telefón. Tentoraz to bolo pre mňa.
Frith mi oznámil, že by so mnou chcela hovoriť pani Lacyová.
„Dobré ráno, Beatrice!“
„Ako sa máš, moja drahá?“ povedala mi Beatrice ráznym, skoro mužským hlasom, nepripúšťajúcim hlúposti, a nečakajúc na moju odpoveď, pokračovala: „Zišlo mi na um, že by sme mohli dnes popoludní zájsť k starej mame. Obedujem u známych asi tridsať kilometrov od vás, a potom by som sa u vás zastavila a zobrala ťa so sebou, dobre? Myslím, že by bolo načase, aby si sa zoznámila so starou mamou.“
„Veľmi rada, Beatrice,“ povedala som.
„To je skvelé! Tak teda okolo pol štvrtej prídem po teba. Giles sa stretol s Maximom na bankete. Jedlo vraj bolo biedne, ale víno znamenité. Teda do videnia, moja drahá!“
V slúchadle cvaklo a Beatrice bola preč. Vrátila som sa do záhrady. Bola som rada, že mi Beatrice navrhla, aby sme išli navštíviť starú matku. Mala som nejaký program a deň nebude taký jednotvárny. Čas do siedmej hodiny sa mi videl pred chvíľou nekonečný. Sviatočná nálada ma prešla, nechcelo sa mi ísť s Jasperom do Blaženého údolia, zabehnúť k zálivu a hádzať žabky. Pocit voľnosti ma opustil a s ním aj detská chuť naháňať sa v sandáloch po lúke. Išla som si sadnúť ako stará matróna s knihou, s číslom Timesov a s pletením do ružovej záhrady a zívala som tam na slnku, uspávaná bzukotom včiel medzi kvetmi.
Pokúsila som sa najprv sústrediť na suché články v novinách a potom na duchaplnú zápletku románu, ktorý som si priniesla; nechcela som si spomínať na včerajšie popoludnie a na pani Danversovú. Zaháňala som myšlienku, že je doma, možno práve stojí pri obloku a díva sa na mňa. Kedykoľvek som zdvihla oči od knihy, alebo som sa poobzerala po záhrade, vždy som mala nepríjemný pocit, že nie som sama.
V Manderley bolo toľko oblokov, toľko tichých, neobývaných izieb, do ktorých sme ani Maxim, ani ja nikdy nechodili, kde sa bývalo za dávnych čias Maximovho otca a starého otca, keď tu bolo mnoho zábav a dom plný služobníctva. Pani Danversová mohla veľmi ľahko ticho otvoriť a zavrieť dvere, prekradnúť sa pomedzi poprikrývaný nábytok k obloku a pokojne ma pozorovať spoza zatiahnutých záclon.
Nevedela by som o tom. Nevidela by som ju, ani keby som sa obrátila na stoličke a pozerala do oblokov.
Spomenula som si na hru, ktorú sme sa hrávali ako deti. Ostatní zo susedstva ju volali „babkine kroky“, ale ja som si
