ZÁBORSKÝ, JONÁŠ - DVA DNI V CHUJAVE

ZÁBORSKÝ, JONÁŠ

DVA DNI V CHUJAVE

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
predslov Andrej Mráz
edícia Hviezdoslavova knižnica (82)
ilustrácie Vladimír Machaj
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
61-148-63

beletria, poviedky
191 s., slovenčina
hmotnosť: 225 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, ušpinené dosky

0,40 €

*konik*  in *060*

Druhý bol by sa pri takých skúsenostiach, pri takej ozornej nevďačnosti a všeobecnej zloprajnosti ľudu obmedzil na prísne úradné povinnosti, bol by zanechal všetky ušľachtilejšie snahy. Ale dobrosrdečný Žarnovič, akékoľvek trpké veci skúsil a ešte trpkejšie očakával, znajúc, že tak pobúrený ľud už nezastane, až príde ku krajnosti, predsa neobľavil v ničom, neprestal konať i ďalej všetko, čo len mohol, pre osvietenie, vzdelanie zvereného stáda. Jeho hnev bol namierený len na zlostných popudzovateľov, ľud ľutoval ako žiaľneho slepca, ktorý k nikomu nemá dôveru a nevie, koho nasledovať.

Keď teda jeho rozprávky boli vytlačené, daroval jeden silne zviazaný výtlačok jednému z najporiadnejších a najlepšie vycvičených mládencov s tým, aby to čítal mládeži na priadkach. „Najtiaž ich nalakomiť,“ myslel si, „potom budú zábavnopoučné knižočky hľadať sami.“

S novinami už predtým oproboval. Dával ich, keď Capinos čítať nevedel, Truľovi, ale zbadal, že to tam všetko na hromade leží nečítané. To isté zbadal i pri organistovi. Povolal gazdov na faru, že im sám v nedeľu čítať bude, ale len sa smiali z neho, neprišiel nikto. Len Kotrbac sa dostavil s otázkou, či dačo nevyšlo od cisára o lesoch. Oproboval teda pri mládeži so svojimi rozprávkami.

Nakoľko jeho očakávaniu odpovedala skutočnosť, uvidíme v kúdeľnej chyži na priadkach.

V kozube horia nakríž kladené triesky. To bolo drahšie svetlo, ako by boli bývali najlepšie sviece, ale Slovák neráta. Okolo stien a teplej pece sedia na laviciach a pradú najstaršie dievky. Parobci, ktorý sa tisne medzi priadky, ktorý sedí na nizunkom stolku a na kláte, ktorý si zapaľuje kratučkú dymku, ktorý stojí vprostriedku a vystrája fígle, vyciera zúbky na dievčatá. Tieto sa rehocú, škádlia, strhujú klobúky, pospevujú. Chachot, krik, divá lárma.

„Bavte sa ticho,“ hovorí gazdiná vdova. „Zahádam vám hádky.“

„Dobre, ale nech budú nové,“ vreštia parobci. „Z takých nič, čo už známe.“

„Novučičké nové,“ vetí gazdiná, „počúvajte.“

Nastalo mlčanie, gazdiná zahádala: „Šesť nôh má a na hlave chodí — čo to?“

„To nemožno,“ hovoria parobci. „Takého zvieraťa niet, čo by chodilo na hlave.“

„A voš kde chodí?“ spytuje sa gazdiná.

„Prisahám bohu, pravda,“ chachocú sa parobci.

„Počúvajte druhú,“ hovorí gazdiná. „Dvakrát sa rodí, raz umiera, chodí rukami. Čo to?“

„Dvakrát sa rodí vták,“ ozve sa jedna z priadok, „ale rukami nechodí."

„A čo iného sú krídla?“ opravila ju gazdiná. „Poviem vám ešte jednu. Žena je, rastie jej brada, čím dlhšia, tým lepšia; holia ju dva razy v roku. Čo to?“

„Tú by ani čert neuhádol,“ hovorili parobci.

„A predsa vy sami,“ vetila gazdiná, „máte britvy a holíte ju.“

„Aha! Viem už,“ riekol jeden, „to je lúka.“

Táto lúka ľúbila sa najviac parobkom. Smiali sa, chválili, prisvedčovali s prisahaním, žiadali o nové hádky.

Ale chlapec spoza pece sa ozval: „Rozprávajte radšej rozprávky, mamo.“

„Rozprávky, rozprávky!“ prisvedčovali mu dievky, potom i parobci.

Ale jeden z týchto vytiahol knižku: „Nie to, budem vám dačo čítať.“

MURDOCHOVÁ, IRIS - ČIERNY PRINC

MURDOCH, IRIS

ČIERNY PRINC
(The Black Prince)

Smena, Bratislava, 1977
edícia Eva (53)
preklad Jarmila Samcová
ilustrácie Miloš Urbásek
prebal Miloš Urbásek, Jozef Galis
1. vydanie, 36.000 výtlačkov
73-080-77

beletria, román,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 452 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €

*konik* in **O2**

Hneď roku 1973. ako vyšiel vo Veľkej Británii román Čierny princ, stal sa bestsellerom. Odvtedy ho preložili do mnohých svetových jazykov. Právom. Podľa kritikov týmto — pätnástym — románom vrcholí umelecká tvorba anglickej spisovateľky Iris Murdochovej.

Čierny princ je románom o láske; je to príbeh o osudoch ľúbostného citu a súčasne esej o úlohe lásky vo formovaní ľudského vedomia a zmyslu umenia vôbec. Iris Murdochová je skvelá rozprávačka a dej románu rozvíja strhujúcim tempom, plným prekvapujúcich zvratov. Jeho hrdinom je päťdesiatosemročný spisovateľ, ktorý celý svoj život podriadil jedinému cieľu — umeleckej tvorbe. Chystá sa odísť do ústrania a napísať svoje vrcholné dielo, no namiesto toho sa ocitne vo víre zložitých citových vzťahov. Prežije osudovú lásku k mladučkej Juliane, dcére svojho priateľa Arnolda Baffina, bojuje o ňu, a hoci prehráva, napokon nachádza uzmierenie i naplnenie životného cieľa.

Čierny princ je súčasne básnickým vyznaním lásky k najväčšiemu velikánovi anglickej literatúry — Shakespearovi.

Iris Murdochová sa narodila v Dubline v angloírskej rodine. Študovala klasické jazyky a filozofiu, po vojne pracovala v organizáciách OSN pre pomoc vojnovým poškodencom. Niekoľko rokov prednášala filozofiu na vysokej škole. Neoddeliteľnou súčasťou jej tvorby je prvok romantickej fantázie a duchovnej nezávislosti. Sama tvrdí, že jej dielo prezrádza sklon odkrývať mýtické a magické hĺbky za obrazom „reálneho“ života. Nikdy sa však neutápa vo fantastických víziách. Úprimne a naliehavo ju zamestnáva súcit s utrpením a starosťami živých ľudí. Literám; kritika ju zaraďuje medzi najvýznamnejších anglických spisovateľov tohto storočia.

Priscilla zostavila dlhý zoznam, ktorý obsahoval aj niekoľko pomerne veľkých dekoračných predmetov a množstvo šiat. To všetko som jej mal zachrániť. Zoznam som značne skrátil. Vôbec som si nebol istý legálnosťou činu. Predpokladal som, že utečená manželka má právo na osobné šatstvo. Povedal som Priscille, že šperky sú „jej“, ale ani tým som si nebol istý. Prirodzene, že som nemal v úmysle sťahovať väčšie predmety z ich domácnosti. Zaviazal som sa, že okrem šperkov a norkovej štóly vezmem množstvo iných vecí: kostým, večerné šaty, troje šiat z jemného vlneného jerseya, dve blúzky, dva páry topánok, kôpku bielizne, bielo-belaso pásikavú porcelánovú vázu, mramorovú sošku akejsi gréckej bohyne, dve strieborné čaše, malachitovú škatuľku, maľovanú florentínsku kazetu na šijacie potreby, emailový obrázok dámy oberajúcej jablká a čajovú kanvicu z wedgwoodskeho porcelánu.

Priscille sa veľmi uľavilo, keď som súhlasil, že pôjdem a prinesiem jej tie veci, ktorým, ako sa zdalo, pripisovala takmer magický význam. Dohodlo sa, že potom Rogera formálne požiada, aby jej zbalil a poslal aj ostatné šatstvo. Priscilla nepredpokladala, že by sa ich chcel nasilu zmocniť, keď už jej šperky budú v bezpečí. Neustále sa bála, že Roger tie „drahocennosti“ predá jej naprotiveň, a keď som nad tým premýšľal, usúdil som, že by to nebolo také nemožné. Dúfal som, že Priscillu poteší moja naozaj (keď sa všetko uváži) veľmi láskavá ochota podujať sa na záchrannú akciu. Len čo sa však vyriešil tento znepokojujúci problém, začala znova donekonečna tárať o výčitkách svedomia, o svojom trápení, o stratenom dieťati, o svojom veku, o svojom zovňajšku, o tom, aký grobiansky bol voči nej manžel, o jej zničenom, prázdnom živote. Neovládaná sebaľútosť, prejavovaná neuvážene a nekriticky, je neveľmi vábna.

Teraz som sa za sestru hanbil a najradšej by som ju bol niekde ukryl. Niekto s ňou však musel byť a Rachel, ktorá si v predchádzajúci deň vypočula záplavu týchto sťažností, súhlasila, so zmyslom pre povinnosť, ale bez nadšenia, že zostane s Priscillou, kým sa nevrátim z Bristolu za predpokladu, že sa vrátim čo najskôr ešte v ten istý deň.

Telefón cengal v prázdnom dome. Bolo včasné popoludnie, pracovný čas. Obzeral som si v zrkadle telefónnej búdky pekne vyholenú hornú peru a rozmýšľal o Christiane. Čoho sa tie myšlienky týkali, rozpoviem neskôr. Ešte vždy som v duchu počul ten jej démonský smiech. O niekoľko minút, nervózny a nesvoj, pripadajúc si celkom ako lupič, vložil som kľúč do zámky a jemne zatlačil dvere. Mal som so sebou dva veľké kufre, a tie som postavil na dlážku v hale. Keď som prekračoval prah, čosi ma zarazilo, ale hneď som nezistil, čo to je. Zrazu som si uvedomil, že je to čerstvý prenikavý pach politúry na nábytok.

Čo sa Priscilla navykladala, aký je dom zanedbaný! Celé týždne nik neustielal postele. Prestala umývať riady. Upratovačka, prirodzene, dala výpoveď. Roger cítil divé uspokojenie, keď robil ešte väčší neporiadok a ju z neho obviňoval. Roger náročky všetko roztĺkal. Priscilla po ňom neupratovala. Roger našiel tanier so splesnetým jedlom. Tresol ho na dlážku v hale Priscille k nohám. Tam doteraz ležia, porcelánové črepy spolu s tým svinstvom na koberci. Priscilla prešla popri tom nevšímavo. Ale keď som prekročil prah, ocitol som sa v celkom odlišnom prostredí. V prvom okamihu som sa nazdával, že nie som v správnom dome. Vládla tu priam nápadná čistota a poriadok. Biele drevené obloženie sa blýskalo, wiltonský koberec žiaril. Boli tu dokonca kvety, obrovské červené a biele pivónie vo veľkom mosadznom krčahu na dubovej truhlici. Truhlica i krčah boli vyleštené.

Hore panoval ten istý nezvyčajný poriadok a čistota. Postele boli postlané s nemocničnou pedantnosťou. Hodiny tíško tikali. Bolo to záhadné ako Marie, Celeste*. Vykukol som do záhrady na pokosený trávnik a kvitnúce kosatce. Slnko jasne svietilo, ale bolo trocha chladno. Roger asi skosil trávnik už potom, čo ho Priscilla opustila. Podišiel som k dlhému nízkemu bielizníku, kdesi Priscilla údajne ukladala šperkovnicu. Vytiahol som zásuvku, ale tam nebolo nič, iba šatstvo. Poprehadzoval som ich, potom som poprezeral ostatné zásuvky a kúpeľňu. Otvoril som skriňu. Po šperkovnici ani po norkovej štóle tu nebolo ani slychu. Ani na toaletnom stolíku som nevidel strieborné čiašky, ani malachitovú škatuľku, ktoré tam mali byť. Veľmi ma to znepokojilo a bežal som do ostatných izieb. Jedna miestnosť bola naprataná Priscillinými šatami, ležali na posteli, na stoličkách, na dlážke, pôsobili jasne, veselo a čudne. Na obchôdzke som zazrel bielo-belaso pásikavú porcelánovú vázu, ktorá mala povážlivo väčšie rozmery, než Priscilla naznačovala, a vzal som ju. Ako som stál v rozpakoch na odpočívadle schodišťa, zvierajúc vázu v náručí, začul som zdola akýsi zvuk a ktosi povedal: „Haló, to som ja.“

Pomaly som zišiel schodmi. V hale stál Roger. Keď ma uvidel, mimovoľne otvoril ústa a nadvihol obočie. 

SINCLAIR, UPTON - PETROLEJ

SINCLAIR, UPTON

PETROLEJ
(Oil!)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1959
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (124)
preklad Viera Szathmáry-Vlčková
doslov Ján Vilikovský
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
56/VIII-7

beletria, román
600 s., slovenčina
hmotnosť: 595 g

tvrdá väzba
stav: používaná, bez prebalu

0,40 €

*konik*  in **S6Z**

Deputácia odpovedala, že to robotníci nepochybne ocenia; sú vraj hlboko povďační pánu Rossovi za jeho postoj. Členovia deputácie boli rozpačití a veľmi zdvorilí; pre ponížených robotníkov je — viete — veľmi ťažké stáť zoči-voči svojmu zamestnávateľovi, „veľkému“ mužovi, vyzbrojenému magickou silou peňazí.

Štrajk ohlásili na stredu v poludnie a všetci robotníci odišli pri speve piesní. Ani nie vyše desať percent z nich vstúpilo do únie, ale prácu opustili všetci do jedného — tých niekoľko málo robotníkov, ktorí by boli radi ostali, tak či onak nestačilo na udržiavanie studní v chode. Zavreli prúd, všetko zanechali v dobrom poriadku a odpochodovali do Raja, kde usporiadali masové zhromaždenie. Na tomto petrolejovom poli bolo takmer tritisíc robotníkov a tí všetci prišli i s väčšinou mestského obyvateľstva a značným počtom rančerov. Sympatie celého občianstva boli zrejme na strane robotníkov.

Tom Axton predniesol reč, v ktorej vyložil ponosy robotníkov a podľa svojich skorších skúseností im povedal, ako treba štrajk viesť. Nadovšetko si musia udržať sympatie verejnosti tým, že budú poslušní zákonov a vyhnú každému náznaku nepokojov. To nebude ľahké, lebo Federácia zamestnávateľov to vie — práve tak ako to vedia vodcovia štrajku — a všemožne sa vynasnaží vyprovokovať robotníkov do násilenstva; preto prichádzajú „strážcovia"; ťažkosťou pre štrajkujúcich bude držať sa im z cesty. To sa práve stáva pri štrajkoch — ak možno veriť Axtonovi; povedal, že strážcovia sú ľudia nízkeho typu, ktorých veľké detektívne agencie najímajú z mestského podsvetia a ktorí sú ozbrojení revolverom v zadnom vrecku nohavíc. Či im fľašku whisky v druhom zadnom vrecku nohavíc tak isto dodávajú zamestnávatelia, alebo či si ju zadovažujú chlapi sami, to Tom Axton nevedel. Nuž, nech je tak či onak, priviezli sa sem na nákladnom aute a cestou sa zastavili v šerifovej úradovni v San Elido — preto vo dne v noci otvorenej — kde museli zložiť hromadnú prísahu ako „zástupcovia šerifa“ a dostali strieborné štítky, aby ich nosili na revéroch kabáta. A potom všetko, čokoľvek urobia, je podľa zákona. Niekoľkí tí zástupcovia šerifa postáváli a počúvali Axtonovu reč, ktorá sa im — netreba zdôrazňovať — nijako nepáčila.

Predseda únie, ktorý prišiel na petrolejové pole, aby viedol štrajk, hovoril tiež a hovoril aj tajomník únie a organizátor tesárskej únie — nemuselo byť priveľa tých reči, lebo robotníci boli plní oduševnenia a ich myseľ bola otvorená myšlienkam; vychovávali sa v zmysle solidarity. Prihlasovali sa v celých stovkách a platili príspevky zo svojich biednych úspor. Ustaľovali sa výbory, ktoré sa dali do práce v starej kôlni, najatej ako hlavný stan; bola to jediná miestnosť, rozmermi aspoň trochu zodpovedajúca, v tej petrolejárskej konjuktúre. Miestnosť prepĺňali chlapi, prichodiaci a zas odchodiaci, a bolo v nej nemálo ruchu: úradníci aj dobrovoľní pracovníci pracovali tak, ani čo by ľudský organizmus nepoznal niečo ako odpočinok a spánok. Bolo treba zaobstarať dočasné byty — lebo nie mnohí petrolejárski podnikatelia boli natoľko velkomyseľní, aby poskytli prístrešie štrajkujúcim! Únia objednala množstvo stanov a bude ich potrebovať ešte viac, až vypršia nájomné zmluvy na domce, prenajaté na pozemkoch spoločnosti. Našťastie nebolo veľa robotníkov, ktorí mali so sebou rodiny na tomto poli; petrolejársky robotník je sťahovavý vták — príde na nové pole a musí pracovať za dlhý čas, kým si zgazduje dosť peňazí, aby si mohol priviesť ženu a deti z predošlého poľa.

Bunny ta prišiel vozom v sobotu ráno: vtedy sa bol už minul prvý príval vzrušenia. Bol daždivý deň a robotníci nemali kde usporiadať zhromaždenie, nuž ich bolo vidno natisnutých pod bránami alebo pod plátennými roletami proti slnku, všade, kdekoľvek sa našlo voľne prístupné prístrešie. Vyzerali akosi smutne, akoby boli prišli na to, že štrajk je menej romantický, než očakávali. Pred petrolejárskými pozemkami, najmä pred tými, čo patrili veľkým spoločnostiam, videli ste hore-dolu prechádzajúcich mužov s gumenými kabátmi a klobúkmi, spod ktorých si vás podozrievavo obzerali. Niektorí z nich nosili na pleci pušku ako vojenské stráže. Bunny sa zaviezol na otcov trakt a tam sa mu naskytol ten istý pohľad; zranil ho až do srdca — bolo to pravé zosobnenie onej nenávisti,

ROBBINS, HAROLD - NEZNÁMYCH NEMILUJ 2

ROBBINS, HAROLD

NEZNÁMYCH NEMILUJ 2
(Never Love a Stranger)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
preklad Ivan Krčméry
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
edícia Zebra (7)
13-72-068-69

beletria, román,
234 s., slovenčina
hmotnosť: 200 g

mäkká vzba
stav: značne poškodená

ZDARMA

*konik* in **S9B**

»A ste tu spokojný?« opýtal som sa.

»Svojím spôsobom áno,« odvetil. »Nie je to však celkom také, ako som očakával.«

Nahlas som sa rozosmial. »A čo ste očakávali — krv na kobercoch? Ste predsa dospelý a toto je podnik ako každý iný.« Teraz bol rad na mne, aby som robil žarty. Bolo vidieť, že som mu stúpil na otlak. Nemal rád, keď sa mu niekto vysmieval. Zmenil som tému. »Ako dlho tu pracujete, Ed?«

»Asi osem mesiacov,« odvetil. Všimol som si, že ma nevolá Frank, ale ma prestal oslovovať »pán Kane«.

»Koľko zarobíte?«

»Stovku na týždeň,« odvetil.

»A čo by ste povedali, keby som to zvýšil na dve stovky? «

Vyzeral trochu prekvapený. »Istá vec, že by som sa vám poďakoval.«

Znova som sa zasmial. Bola to šikovná odpoveď. »A čo by ste urobili?«

Zase sa zamyslel. »Ako to myslíte, pán Kane?« Už bol v tom znova.

»Povedzme, že ministerstvo spravodlivosti by sa pokúsilo získať si niekoho z mojej bezprostrednej blízkosti, kto by ich informoval o mojej činnosti. Povedzme, že vy by ste boli tým chlapíkom — to si napokon môžem zistiť. Posielali by ste im správy, aké by som si ja želal?« Pokojne som naňho pozrel.

Vstal a vrátil mi pohľad ponad stôl. »Teda už to viete?« opýtal sa. Naklonil sa nad stôl, rukami sa chytil okraja, až mu od tlaku zbeleli hánky.

»Čo mám vedieť?« ticho som sa opýtal.

»Že ma sem vyslalo ministerstvo spravodlivosti,« povedal. Jeho hlas svedčil o tom, že si uvedomuje svoj neúspech.

Bolo mi ho trochu aj ľúto. Prečo som vždy ľutoval ľudí, ktorí sa dopustili chyby? Keby som ho nebol dochytil, mohol som preňho aj odvisnúť. »Veru tak!« povedal som nedbanlivo, ako keby to nebolo nič dôležitého. »Vedel som to, keď som vás prijímal.«

»A predsa ste ma prijali?« Hlas mal ešte stále stiesnený.

»Rozumie sa!« Usmial som sa, keď som videl, aký je prekvapený. »Potreboval som predsa sekretára.« Chcel čosi povedať, ale som ho nepustil k slovu. »Sadnite si,« ponúkol som ho, trocha namrzený. »Netreba vec dramatizovať. Nejdem vás za to odbachnúť — to nie je môj štýl. Veď som vám pred chvíľou povedal, že sme podnik.«

Bez slova klesol na stoličku.

Pokračoval som. »Pracujete tu osem mesiacov. Za ten čas ste nevysnorili nič, na čom by ministerstvo mohlo postaviť žalobu. Ja vediem podnik. Ako už viete, podnik má veľa rozmanitých záujmových oblastí a máme podiely v rozličných odvetviach priemyslu, ako sú hracie automaty, orchestriony, kluby, reštaurácie a malé výrobne. Rád si aj trochu zahazardujem. Veď kto by nerád? Všetky zisky plynúce z rozličných odvetví môjho podnikania sú riadne zdanené v podobe dane zo zisku. Nepácham nijaké zločiny. To je v kocke obraz mojej spoločnosti. Presne to isté hovorí aj tabuľka na dverách: Frank Kane, podnikateľ.«

Chvíľu bol ticho, potom mi pozrel priamo do očí. Tajomstvá — veci, pre ktoré som mu musel nedôverovať a ktoré sa dali skôr iba vycítiť, ako vyčítať z jeho tváre — odrazu zmizli. Nahradila ich akási zdržanlivá otvorenosť. Usmial sa. »Som rád, že to už mám za sebou,« povedal.

Zapálil som si cigaretu. Aj ja som bol rád. Keby bol vedel, že ma to minulo len o vlások! Ale to bolo niečo iného. Vlastne až včera som sa to o ňom dozvedel, a keby sa to teraz bolo zomlelo, mohol som rozpustiť celú spoločnosť. Bol som ticho.

»Myslím, že teraz môžem ísť.« Vstal.

»Len si spokojne sadnite.« Pozoroval som ho, ako pomaly kráčal k dverám, a dodal som: »Aj naďalej potrebujem dobrého sekretára.«

»Ako to myslíte?«

HAYCOX, ERNEST - HVIEZDNY JAZDEC

HAYCOX, ERNEST

HVIEZDNY JAZDEC
(Starlight Rider)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1971
preklad Irena Lifková
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
edícia Zebra (21)
13-72-046-71

beletria, román, western
210 s., slovenčina
hmotnosť: 195 g

mäkká vzba
stav: značne poškodená

ZDARMA

*konik* in *071*

Na súmraku sa vrátili, pomaly cválajúc cez rovinu, Stála v otvorených dverách a pozorovala ich, ako zahýbajú do dvora a zosadajú z koní. Šero ožilo drsným žartovaním. Zdalo sa, že majú veľmi dobrú vôľu. Vedela, že vyhrali. Napriek tomu však zrejme zaplatili za svoje víťazstvo, lebo jeden z cowboyov viedol k veľkej stodole sedem koní bez jazdcov. Skupina sa rozdelila a pobrala k barakom. Shadrow, predák a Maunders sa pobrali do domu a za nimi nasledovali ešte dvaja jazdci. Lynn cúvla dnu, utiahla sa do svojej izby, zavrela dvere a oprela sa o ne. Zase ju zaplavil strach z toho zlovestného ranča. Cítila sa neopísateľne osamotená a bezmocná. Chlapi s dupotom vošli do kancelárie. Cez stenu bolo počuť Shadrowovo syčivé šomranie a čosi spadlo na dlážku.

Ako tak stála opretá o dvere a celá zmeravená, zrazu jej prišlo na um, že to, čo urobili, bola iba časť z toho, čo si vzali do hlavy, a nevyhnutne sa jej vynorila v mysli obava o osud Hugha Tracyho. A možno dnes večer jej strýko odhalí, aké plány má s tým človekom, ktorého nenávidel a nikdy sa to ani neusiloval tajiť. Pri tejto myšlienke Lynn zaťala päsť a pohla sa smerom k vnútornej stene spálne. Už sa zhovárali, ale slová boli nejasné. Jediné, čo sa dalo počuť cez prepážku zreteľne, bol rýchly, drsný smiech. Chvíľu tam stála; potom — s dychom zatajeným od nebezpečenstva, ktorému sa vystavovala — pohla sa k dverám, otvorila ich a vyšla von. Tmavou predsieňou sa chodilo do obývacej izby a odtiaľ na verandu. Druhým smerom sa išlo ku kuchyni, stojacej osamote; tesne pred kuchyňou v pravom uhle odbočovala chodba vedúca k druhému vchodu do kancelárie. Spod zavretých kuchynských dverí vychádzal tenký pásik svetla a Lynn počula, ako kuchár búcha panvicami na sporáku; zabočila do menšej chodby, urobila tri rýchle kroky a prikrčila sa pri dverách kancelárie. Hneď za nimi stál Shadrowov písací stôl. Počula ho rozprávať.

„To je omyl, Sid Rozprášili sme ich a zahnali do pekla, ale oni sa zase dajú dokopy.“

V Maundersovom hlase zaznievala netrpezlivosť. „Tak prečo sme ich neprenasledovali a celkom nezničili? Alebo ste spokojný s tým, čo ste dosiahli, alebo sa musíte do toho pustiť druhý raz.“

„Keď dôjde na rozmýšľanie, si vždy hlupák,“ povedal pokojne Shadrow. „Napite sa, chlapci.“

V miestnosti nastal pohyb a poháre cengali o fľašu. Nasledovala dlhá prestávka, ktorú prerušil Shadrow. „Nikdy nie som spokojný s tým, čo som dosiahol. Nikdy nemám dosť a nikdy dosť mať nebudem. Mali by ste ma lepšie poznať!“

„Tak potom si to s nimi dáme ešte raz?“

„Musíš sa jedno naučiť, Sid. Protivníka treba nechať, nech spraví prvý ťah a urobí chybu. Pred Morganom Testervisom som sa vždy mal veľmi na pozore, lebo to bol čertovsky opatrný človek. Ale už je mŕtvy, jasné! A pravidlá, ktoré sme používali v boji s ním, už neplatia.“

Rozhostilo sa ticho. Lynn počúvala, ako jej strýko ťažko dýcha. Obrátil sa. Stolička zavŕzgala; vrátil sa k svojim úvahám. „Zídu sa na Testervisovom ranči. To je jasné. Ale nezabúdajte, že to už nikdy nebude ten istý ranč. Taká polovica tých papagájov zdupká odtiaľto. Môžete sa staviť, že majú poriadne narobené v gatiach. Takže teraz to bude slabý ranč. A nebude ho viesť Morgan. Ten jediný, ktorý za niečo stál. Vbite si to do hlavy! Môžeme hnať dobytok desať kilometrov na juh od hraničnej čiary, a nič sa nestane. Neopovážia sa dať do boja! To jedno máme za sebou.“

„A to je všetko?“ spýtal sa ďalší z cowbojov, ktorého Lynn nepoznala.

„Platím vám tridsať dolárov mesačne,“ povedal pohŕdavo Shadrow, „a viacej ani nie ste hodní. Ešte sme neskončili. Ide sa ďalej. Ale najprv vyčkáme, čo urobí Bat Testervis. Nevravel som vám, že treba vyčkať, čo urobí ten druhý? A nebudeme musieť čakať dlho. Bat je hlupák. Alebo stratí trpezlivosť a pustí sa do boja, kým si vopred nepreskúma svoje možnosti, alebo ujde. 

TURGENEV, IVAN SERGEJEVIČ - ŠĽACHTICKÉ HNIEZDO

TURGENEV, IVAN SERGEJEVIČ

ŠĽACHTICKÉ HNIEZDO
ASIA

Melantrich, Praha, 1934
edícia Melantrichova slovenská knižnica (21)
preklad Dobroslav Chrobák (?)

beletria, román
278 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g

tvrdá väzba
stav: poškodená väzba, ušpinená, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*konik* in *041*

XLII.

Deň pred tým napísala Líza Lavreckému, aby k ním večer prišiel; ale on zašiel najprv do svojho bytu. Nezastihol doma ani ženy, ani dcéry; od služebnictva sa dozvedel, že odišla do Kalitinov. Táto zvesť ho prekvapila i nazlostila: »Ako vidno, umienila si Varvara Pavlovna prenasledovať ma všade,« pomyslel si, majúc srdce plne hnevu. Začal chodiť sem a tam po izbe, neprestajne odstrkujúc nohami i rukami detské hračky, knižky, všelijaké ženské pletky, ktoré sa mu motaly do cesty. Zavolal Justinu a rozkázal jej, aby odpratala to smetisko. — »Qui, monsieur,« odpovedala s úškľabkom a začala riadiť izbu, elegantne sa zohýnajúc a dávajúc mu každým pohybom na javo, že ho považuje za neohrabaného medveďa. S nenávisťou sa díval na jej vyžitú, ale stále ešte pikantnú, posmešnú parížsku tvár, na jej biele rukávce, hodvábnu zásterku a ľahučký čepček. Napokon ju poslal preč a po dlhom váhaní (Varvara Pavlovna sa stále ešte nevracala) rozhodol sa odísť do Kalitinov — nie k Marii Dmitrijevne (ani za svet by nebol vkročil do jej salónu, kde bola jeho žena), ale k Marfe Timofejevne. Spomenul si, že zadné schody od vchodu pre čeľaď viedly rovno k nej. Náhoda mu pomohla, stretol na dvore Šuročku, ktorá ho doviedla k Marfe Timofejevne. Zastihol ju samotnú, čo nebývalo jej zvykom; sedela v kútiku, (prostovlasá, shrbená, s rukami složenými na prsiach. Keď uvidela Lavreckého, veľmi sa poľakala, bystro vstala a začala pobehovať po izbe, ako by hľadala svoj čepiec.

»Á, to si ty,« riekla, vyhýbajúc sa jeho pohľadu a stále niečo hľadajúc. »No, čo, vítaj... Ako vravíš? Kde si bol včera? Tak, ona prišla, no, čo sa dá robiť... musíš dáko ...«

Lavreckij sa posadil.

»Sadni si, sadni,« pokračovala starenka. »Šiel si sem rovno? Pravdaže... hej. To si sa prišiel na mňa podívať? Ďakujem ti.«

Starenka zatíchla. Lavreckij nevedel, čo jej má povedať ; ale rozumela mu.

»Líza... hej. Práve tu bola — Líza,« pokračovala Marfa Timofejevna, zaväzujúc a rozväzujúc šnúrky svojho vrecúška na ručné práce. »Nie je zdravá. Šuročka, kdeže si? Poď sem, moje dieťa; či nemôžeš ani chvíľku pobudnúť na mieste? Aj mňa bolí hlava. To asi od ich spevu a od hudby.«

»Od akého spevu, tetuška?«

»A nuž od akého! Začali už s tými, akože to voláte? duetami. A všetko po taliansky: či-či a ča-ča, hotové straky. Nôty naťahujú, div z človeka dušu nevytrasú. Ten Panšin a tá tvoja. A ako chytro sa dohodli, bez ceremonii, ako by boli z rodiny. Koniec koncov i pes — i ten hľadá búdu; človek sa tiež pchá, tým skôr, keď ho nevyháňajú.«

»Preca len, musím sa priznať, nečakal som to,« povedal Lavreckij, »bolo k tomu treba hodne smelosti.«

TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR - HORKÝ CHLIEB

TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR

HORKÝ CHLIEB

Mladé letá, Bratislava, 1990
ilustrácie Jozef Vrtiak
edícia Mimočítanková literatúra pre ZŠ
doslov Ján Poliak
vysvetlivky Elena Šmatláková
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-06-00284-3

beletria, poviedky
184 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba

2,00 € stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky
3,00 € stav: veľmi dobrý

ŤAŽKÝ BOJ

V smutnom kraji slovenskom, v zmaďarizovanom meste Prešove stolice Šarišskej, slovenská banka otvorila filiálku a postavila do nej svojho činného úradníka Andreja Kôrku.

Kôrka pochodí z dediny, s ľudom zhovárať sa, zaobchodiť vie, ako treba, aby získal dôveru pre banku i pre slovenčinu.

Mesto zmaďarčené. Kôrka najal si byt v postrannej ulici, kde bývajú z dedín prisťahovaní bohatí gazdovia. K týmto -ešte neskazeným mestom a jeho obyčajami a náhľadmi -skorej sa dostane, ako pristúpi k pánom, úradníkom, alebo odvislým remeselníkom.

U nás sú mestá už tak zmaďarčené, že len ľudia z dedín, zachovalých mravov, môžu ich osviežiť a udržať národu.

Kôrka, ženatý človek, najsamprv ponavštevoval, ako sa patrí, susedov-gazdov, ktorí tu v meste navidomoči bohatnú, lebo čo by ani len nepomyslel, v meste všetko môžu speňažiť a potrieb nemajú veľkých, nuž bohatnú.

Najviac sa mu zapáčil sused Drobný, ktorý má všetkého -ani sám nevie, koľko! Prišiel pred pätnástimi rokmi z dediny s dvadsaťjedentisíc zlatými a tu sa zakúpil.

Hneď ho povodili po celom dome, pivniciach, povalách, sýpkach, stajniach a komorách. Bolo to na jar, ale ešte mal zo tristo centov zemiakov, v sýpke hŕby zrna, tri izby plné postieľ a peria, plátna, vo vozoch šesť koní, v stajni z osem-desať kráv a pri svinských chlievikoch povstal taký kvik, že nebolo rozumieť, v ktorom koľko a akých je zavretých. Iba jednu starú opachu-ošípanú vypustili s dvanástimi mladými, že to bolo na čudo!

Kôrka hneď sa zjednal na dve prasce po desiatke, a bola známosť hotová.

Horkýže hotová! Trvalo to z mesiac návštev, kým ako-tak všetkých v dome poznal. Lebo sused Drobný má takúto čeľaď: prvý je on, asi päťdesiatročný, zdravý, červený, ešte svižký chlap; jeho žena, tiež v jeho veku, ale proti nemu starenka, sťaby jeho mať: malá, suchá, bezzubá. Štyria synovia: dvaja ženatí, tretí vojak tu v meste, ale už tiež ženatý, štvrtý mládenec; dve slobodné dcéry (jedna ešte len dievča dvanásťročné), tretia vydatá v susedstve, odkiaľ má prvý syn ženu. Detí v dome - ak mi z počtu niektoré nevypadlo - šestoro a siedme, ôsme narodí sa dnes-zajtra. Cudzích ľudí, sluhov v dome niet, iba azda dvaja starkí, čo dvor čistia, hnoj kydajú, drevo štiepajú a sviniam zelinu varia, ale keď sa poschodia svatovci, kmotrovci, švagrovci, sú ich plné dve izby, a ešte mladé ženy zostanú v kuchyni variť, chystať, chlapov obchodit', a čo mladšie sa i hanbia - medzi toľkých chlapov, kde ešte i „otec“ robia fígle s mladými ženami.

Bože, tento dom získať, národu prebudiť! Za dvadsať-tridsať rokov bude ich tam na jednu dedinu! Tí dobyjú mesto! Majú už - ako sami vravia - spolu celá família do tristo jutár poľa okolo mesta, v ulici jedenásť fundusov a z roka na rok kupujú zvyšky panských majetností a chyže, záhrady. Toť kúpili v susedstve starý domec a prerobili ho na stajňu. „To sa nám vyplatí. Naše kravy po dve-tri stovky ... a mlieko po štrnásť grajciarov.“

Kôrkovi sluchy trhá od nadšenia a nemešká, dáva sa do práce; uvedomiť ich ako Slovákov i ako roľníkov, že oni, lebo majú zem, sú samostatní a povolaní byť hradbou slovenčiny a národnej hrdosti.

Kto má vyše šesť rokov, každý zná čítať i písať; všetci chodili do školy, ba malé deti vodia i do „uvody“. Starí bývali na dedinách i richtármi, úradskými.

Kôrka obzerá kasne, police, komory, hrady, ale knižiek nenachodí. Len modlitebné a spevníky, i v slonovej kosti, i v šagríne, v pozlátených spinkách. „Nič viac?“ spytuje sa sám seba.

„Nič,“ hovoria mu všetky vymetené kúty, do ktorých len nazrel.

Neboj sa, o pol roka, o rok bude tu knižiek, novín - až ťažko Policiam. I ty znáš, i tvoja žena zná predávať knižky, novinky,

ŽÁRY, ŠTEFAN - PO MNE INÍ

ŽÁRY, ŠTEFAN

PO MNE INÍ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Klenoty (34)
doslov Vojtech Kondrót
ilustrácie Ján Berger
väzba Ladislav Vančo
2. vydanie, 3.000 výtlačkov
13-72-050-83

poézia
100 s., slovenčina
hmotnosť: 152 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: poškodená väzba

ZDARMA DAROVANÉ

*konik*  in **S4Z**

HUPKA, GUSTÁV - VLNOBITIE V KAMEŇOCH

HUPKA, GUSTÁV

VLNOBITIE V KAMEŇOCH

Tatran, Bratislava, 1974
edícia Darčeky (17)
ilustrácie Oľga Johanidesová
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
61-468-74

poézia, literatúra slovenská
212 s., slovenčina
hmotnosť: 65 g

tvrdá väzba v koži, minikniha

stav: dobrý, *konik*
stav: dobrý, *zlaci*

PREDANÉ

MÚDRA LÁSKA

Buď mojou múdrou láskou v živote

na cestách,

keď si svoj plášť oheň vyzlieka až ma mrazí, 

buď mojou múdrou láskou a zažeň žiaľ

i strach,

keď s hrdlom riek cítim kŕč smädu vlastnej

skazy;

buď mojou múdrou láskou vo všetkých

objatiach

...posledná veta...
Len v mysli človeka sú pevné brehy, len v ňom je maják istoty, ale aj búrka odveká.

WOIWODE, LARRY - UŽ VIEM, ČO UROBÍM...

WOIWODE, LARRY

UŽ VIEM, ČO UROBÍM...
(What I´m Going to do, I Think)

Tatran, Bratislava, 1975
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (46)
preklad Šarlota Barániková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
61-659-75

beletria, román. literatúra americká
239 s., slovenčina
hmotnosť: 325 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 € *konik*  PREDANÉ
0,40 € *zukol5* darované
0,40 € *svama*  darované THCK

Keď dvadsaťsedemročný L. Woiwode vydal svoj prvý román Už viem, čo urobím ... , bolo jeho meno väčšine amerických čitateľov rovnako neznáme, ako je dnes neznáme čitateľom slovenským. A predsa sa o ňom vzápätí začalo hovoriť ako o jednej z najväčších nádejí mladej americkej literatúry. Úspech debutujúceho spisovateľa je o to väčší, že neupútava pozornosť exotickým prostredím či témou nevzrušuje vonkajškovým napätím: jeho román je nabitý napätím, ale ide o napätie vnútorné, napätie živého, premenlivého ľudského vzťahu. Áno, reč bude, ako v literatúre už toľko ráz, o láske, o láske dvoch mladých ľudí, Chrisa a Elien, o tom, ako uzavreli manželstvo a čo to pre oboch znamenalo. Prekážkou na ceste k harmonickému spolužitiu nie je len odpor bigotných príbuzných či začiatočný nedostatok hmotných prostriedkov — tieto prekážky sú vonkajšie a môžu pôsobiť aj stmeľujúco. Hlavnou prekážkou je vnútorná zložitosť i rozpornosť ľudskej osobnosti, a zápas o vzájomné zblíženie a porozumenie sa vďaka Woiwodeho bystrému pozorovaciemu talentu a umeleckému majstrovstvu stáva strhujúcim dobrodružstvom V samote michiganských lesov, kam sa Chris a Elien trochu oneskorene vyberú stráviť medové týždne, majú obaja dosť času a príležitosti okúsiť trpkosť pochybností, ale aj pochopiť, že prvotné očarenie je dar, ale trvalé puto, trvalý ľudský vzťah je výsledkom cieľavedomého úsilia.

„To nie,“ povedala. „To by si predsa neurobil!“

„Nie, nie, pravdaže nie. Prepánajána, veď to bola len hra.“

Znepokojilo ho, ako sa jej rozšírili velikánske oči, plné strachu a odporu, akoby jeho imaginárne výstrely na svišťa boli útokom na ňu.

„Všetko by to tu zničilo,“ povedala. „Znesvätilo. Tu je všetko v prírodnom stave. Nikto tu nepoľuje.“

„Ani v jeseni? Alebo v zime?“

„Vtedy sem nechodievame.“

„Stavím sa, že vtedy tu poľujú.“

„Nemali by. Je to súkromné vlastníctvo. A celá oblasť je normálna divočina, všetko sa zachováva v rovnováhe prirodzeným spôsobom. Z Horného polostrova sem prilietajú havrany, ba videli tu už aj orly.“

„Skalné?“

„Áno.“

„Doparoma,“ zvolal, predstierajúc záujem, aby pokračoval v rozhovore a zmiernil jej obavy a nedôveru.

„Mnohí farmári na okolí ich presne určili. Jeden hniezdil hneď za zátokou.“

„Videla si ho?“

„Nikdy sme sa neprebudili tak zavčasu.“

„Možno tento rok nejakého uvidíme.“

„Možno.“

Slnko zapadalo a hladina jazera, sčerená vetrom, zružovela od obzoru až po breh. Pláž bola teraz jasnočervená, limby modré a na výmoľ padol levanduľový tieň. Z dier pod skalou vyletovali juričky a spúšťali sa strmo na hmyz. Čajky sa sťahovali na pevninu. Nad hlavou im preleteli celé kŕdle, škriekali ako posadnuté prenikavým, chrapľavým, až detinským hlasom, pôsobiacim tak nezmyselne a rušivo, ako keď žiak zaškrípe nechtom po tabuli.

Zdvihla hlavu a načúvala, potom im nežne, karhavo dovrávala: „Co tak škriekate!“

Keď znova nastalo ticho, pozrela ponad jazero. „Nemohli sme si vybrať lepšie miesto. Tu budeme začínať. Nezáleží na tom, že sme celý mesiac neboli spolu.“

„A čo ten rok?“

Oľutoval, že to povedal. Sklonila hlavu a zakrútila sa tesnejšie do plášťa. „To je už za nami,“ povedala. „Už je to za nami. Ani to tu už neplatí.“

No je to vo mne, už mal na jazyku. „Viem. Nechcel som. To nič, pravdu máš, je to už za nami. Zabudnime na to.“

„Prosím ťa o to.“

„Už to nikdy nespomeniem.“

Blížili sa ďalšie čajky, leteli tak nízko, že ich ostré výkriky padali okolo nich ako kovové tyče.

Vytiahol z vrecka papier, na ktorom boli napísané príkazy: Poistky sú na zadnej verande, tam je aj bojler na teplú vodu. Prv než ho zapneš, presvedč sa, či je plný. Mohol by vybuchnúť. Ak voda netečie, chod k čerpadlu na konci lúky a zapni motor. Jej starý otec. Nechcel by tú scénu prežívať ešte raz. Jej starý otec, ktorý niekoľko dní mlčal ako hrob, zrazu sa Elien prihovoril: „Pomysli na svoju matku. Nemáš už úctu ani k jej pamiatke? Jednoducho ujsť a vydať sa...“ Jediným pohľadom presvedčil Chrisa o svojom nevýslovnom pohŕdaní. Dočerta, mal Chris na jazyku, všetci máme svoje chybičky, no iba ticho sedel zastrašenejší a uzavretejší ako pred kňazom.

Mrdol plecom, aby sa toho zbavil (boli teraz s Elien sami, ďaleko od nich, a tak na tom nezáležalo), a ozval sa už veselším hlasom: „A teraz prejdime na banálnejšie veci: Musíme sa osprchovať, potrebujeme teplú vodu.“

„Vyčkaj,“ povedala. „Poď najprv sem. Pozri to slnko!“

Prešiel k nej a objal ju okolo pása. Slnko už napoly zapadlo, prevrhnutá miska, čo sfarbila vodnú šíravu. Začal duť vietor a ochladilo sa. Odkiaľsi zdola zachytil nejasný zvuk; voda, zvlnená vetrom, pohybom mesiaca a či čím, už nebola taká pokojná a v drobných vlnkách narážala na breh.

„Tu som vo svojom živle,“ povedala.

„Co?“ Práve si všimol, že zo stromu neďaleko potopenej lode vzlietli tri veľké čierne vtáky, nečujne obleteli zátoku a zmizli z dohľadu.

„Tu som vo svojom živle,“ povedala ešte raz.

„Ach,“ vzdychol a zahľadel sa na západ slnka. „Hej. Je to pekné.“

NAMORA, FERNANDO - V NEDEĽU PODVEČER

NAMORA, FERNANDO

V NEDEĽU PODVEČER
(Domingo a tarde)

Tatran, Bratislava, 1970
edícia Knižnica svetových bestsellerov (11)
preklad Štefan Martoňák
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-056-70

beletria, román
184 s., slovenčina
hmotnosť: 247 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

ZDARMA

*konik* in *065*

Autor - lisabonský lekár si touto knihou získal svetovú popularitu. Hlavným hrdinom je Jorge, tiež lekár, ktorý má na starosti ťažké prípady leukémie. Svoj súcit s utrpením maskuje navonok cynizmom, ktorý mu sťažuje osobný život. Až jedného dňa príde na kliniku mladá žena, ktorá zmení jeho povahu ...

Keď som sa po dvoch dňoch vrátil späť na oddelenie (neprítomnosť pokladali poniektorí za môj nový vrtoch a ja som sa cítil vinný ako malý chlapec) a prišiel som do izby, kde ležala Clarissa, uprene sa na mňa zadívala a využila prvú príležitosť, aby mi povedala :

— Mám tu niečo na krku, musím vám to ukázať.

Bola to len zámienka, kvôli ostatným. Keď som prišiel k jej posteli, mohla už hovoriť bez zábran, pretože medzi jej posteľou a ostatnými bolo niekoľko postelí voľných. Zámerne sme to tak urobili, ja som to nariadil. Necítila takto zvedavé pohľady ostatných pacientiek a mohla mi, ako napríklad teraz, povedať tie najosobnejšie veci.

— Myslíte, že som pekná?

Nafarbila sa. Predpokladám, že to urobila po prvý raz. Vlasy mala rozpustené, len na šiji ich mala trocha nešikovne zopnuté.

— Samozrejme, ste pekná.

— A páčim sa vám, keď už som pekná?

— Krása sa páči každému.

— Aj vám?

— Určite.

Mal som opäť pocit, že ma na krku niečo páli. Usmial som sa. Aj pre mňa to bolo neuveriteľné, že som zniesol takýto hlúpy rozhovor, i keď to bolo za neobyčajných okolností. Už dávno som upustil od hľadania určitej súvislosti v mojom myslení a konaní, nehovoriac už ani o mužnom konaní. Clarissa vyzerala pokojne. Zdvihla ruky a chcela si upraviť nepoddajné vlasy.

Lúcia ma sprevádzala pri vizite (alebo lepšie povedané: chodila za mnou). Trochu zmätená diskrétne ustúpila, keď začula začiatok môjho rozhovoru s Clarissou. Vo svojej nepochopiteľnej snahe pomôcť mi zašla až tak ďaleko, že chcela aj u ostatných pacientiek odvrátiť pozornosť od tohto rozhovoru. Nakoniec mi prišla otvorene, no pritom taktne na pomoc:

— Šéf vás prosí, aby ste prišli do jeho pracovne, — oznámila mi. Veľmi dobre som pochopil jej úmysel a dozaista aj ostatné pacientky. (A preto som sa začervenal.) Po tomto jej zásahu ešte väčšmi som cítil, že som zodpovedný za tento nenormálny rozhovor. Nebola to však nijaká náhoda, že sa to všetko takto odohralo. Ale akej chyby som sa tu dopustil?

— Šéf môže počkať, nezdá sa vám?

Podvečer stretol som Clarissu na chodbe. Znovu si robila posmech z domáceho poriadku, ktorý zakazoval, aby pacienti v tom čase chodili po chodbách. Bola veľmi sebavedomá a výbojná, a preto som ju musel trošku skrotiť.

— Ako vidieť, vzduch v nemocničnej izbe vám akosi neprospieva.

— Pripúšťam. Nielen v nemocničnej izbe, ale nikde v tejto budove. — Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala: — Ale nie preto tu teraz stojím.

— Smiem teda vedieť prečo?

— čakám na vás.

— Chcete sa ešte na niečo spýtať?

Nie, tentoraz sa ma už nechcela na nič spytovať, vedel som to, skôr ako mi to sama potvrdila. Clarissina tvár zvážnela. Máličko odvrátila tvár, aby som si nevšímal, že na mňa naďalej veľmi sústredene pozerá, a ľahostajným hlasom povedala:

— Už vás nebudem unúvať svojimi otázkami. Chcem vám len oznámiť, že odchádzam.

Nosom som vyfúkol dva veľké oblaky dymu a tým poľavila moja nervozita, no nie natoľko, ako by som to bol potreboval.

— Na to máte právo, ale... — vydýchol som zvyšok dymu a pritom som si hrýzol dolnú peru, — neradím vám to.

63 — Svoje rady si nechajte pre toho, kto vám na ne naletí.

WOOLFOVÁ, VIRGINIA - PANI DALLOWAYOVÁ

WOOLF, VIRGINIA

PANI DALLOWAYOVÁ
(Mrs. Dalloway)

Smena, Bratislava, 1976
edícia Eva (50)
preklad Michal Breznický
ilustrácie Jana Želibská
prebal Jana Želibská, Jozef Gális
1. vydanie, 19.000 výtlačkov
73-083-76

beletria, román
150 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,60 € PREDANÉ!

*konik* in *001*

Známy americký dramatik Edward Albee napísal hru Kto sa boji Virginie Woolfovej? Tento titul naznačil, aký osud kedysi stihol dielo tejto modernej anglickej prozaičky. Virginia Woolfová bola postrachom pre tých, ktorí boli odchovaní na tradičnej, príbehovej literatúre. Týkalo sa to predovšetkým tzv. radového čitateľa. Na druhej strane značná čašť anglickej kritiky vynášala spisovateľku doslova do nebies. Vzniklo množstvo štúdií, ktoré ozrejmovali jej spisovateľský naturel. Po rokoch sa búrlivá hladina okolo Virginie Woolfovej upokojila. Spisovateľka, ktorá roku 1941 dosť náhle zomrela, si našla nie bezvýznamné miesto v modernej anglickej literatúre, aj keď z odstupu času kritika ju hodnotí objektívnejšie.

Hodiny a Pani Dallowayová boli dva pracovné názvy pomerne krátkej prózy, na ktorej autorka pracovala v rokoch 1922 až 1924. Prvý z nich symbolicky vystihoval neodvolateľný pád hodiny, ono pálčivé vedomie plynúceho času, čo napĺňa celé dielo Virginie Woolfovej. Druhý a definitívny názov je konvenčnejší a menej symbolický, no pripomína významnú skutočnosť, že autorka sa pokúsila vytvoriť plnohodnotnú, živú postavu. V podtexte však autorke ide o niečo celkom iné, najskôr by sa to mohlo nazvať pocitovosťou. Woolfovej hrdinovia predovšetkým vnímajú všetkými zmyslami, priam bytostne. Upriamuje ich na tie momenty v živote, keď človek cíti najviac, prežíva, vníma. Preto spisovateľka akoby ani nepísala, ale maľovala, či komponovala. Ak sa impresionizmus doteraz spájal predovšetkým s maliarstvom a hudbou, Virginia Woolfová nás presviedča, že ho možno rozšíriť aj na oblasť literatúry.

Ktovieprečo, no Hugha priam nenávidela. Nemyslí na nič inšie iba na svoj zovňajšok, vravievala. Mal byť vojvodom. Isto-iste by sa bol oženil s niektorou z kráľovských princezien. A prirodzene, nepoznal človeka, ktorý by bol voči britskej aristokracii prechovával takú neobyčajne veľkú, neobyčajne prirodzenú a neobyčajne vznešenú úctu ako Hugh. Sama Clarissa to pripúšťala. Áno, ale bol taký milý, taký nesebecký, že prestal strieľať, aby urobil po vôli mamičke, a nikdy nezabudol, kedy majú tetičky narodeniny a tak ďalej.

Sally, čo je pravda, to je pravda, do toho všetkého videla. Všeličo si dobre pamätá, ale najmä debatu v Bourtone o právach žien (tá predpotopná téma), raz v nedeľu predpoludním Sally sa rozčúlila, vzbĺkla a nakričala Hughovi, že zosobňuje všetko, čo je v živote britskej strednej vrstvy to najodpornejšie. Že je zodpovedný za „tie chuderky dievčatá na Piccadilly“ — akurát Hugh, dokonalý gentleman, chudák Hugh! — v živote nevidel zhrozenejšieho človeka! Neskôr mu prezradila, že to spravila naschvál (chodievali do zeleninovej záhrady pozhovárať sa). „Nečíta nič, nerozmýšľa o ničom, necíti nič,“ priam počuje jej výrazný hlas, čo sa niesol oveľa ďalej, ako tušila. V koniarikoch je viac života ako v Hughovi, tak povedala. Je dokonalý produkt súkromnej internátnej školy, tak povedala. Mohlo ho splodiť iba Anglicko, nijaká iná krajina. Slovom, správala sa voči nemu naozaj zlomyseľne, mala ho v žalúdku, ktovieprečo. Hej, čosi jej urobil — zabudol čo —vo fajčiarskom salóne. Urazil ju — pobozkal ju? Neuveriteľné! Nikto, prirodzene, neveril ani slova. Kto aj mohol? Hugh a bozkávať Sally vo fajčiarskom salóniku! Keby urodzenú Edith alebo lady Violet, prosím, to je možné, ale chuderu Sally, bez penny, bez pôvodu, ktorej otec a matka vysedávajú v herniach v Monte Carlo, prosím vás! Hugh je totiž najväčší snob, akého kedy poznal — najúslužnejší — nie že by sa podlizoval, to nie! Nato je priveľký nafúkanec. Prvotriedny komorník, to je ono — prvotriedny komorník, čo za panstvom nosí kufre, na koho sa možno spoľahnúť, že odošle telegram — bez akého sa pani domu nezaobíde. A aj si našiel miesto — oženil sa s urodzenou Evelyn, zverili mu čosi na kráľovskom dvore, dohliada na kráľovské pivnice, leští Impériu sponky na topánkach, chodí v nohaviciach po kolená a v čipkových volánoch. Aký neľútostný je život! Miestečko na kráľovskom dvore!

Oženil sa s tou dámou, s urodzenou Evelyn, a bývali dakde tu, rozmýšľal ďalej (pozrel na pompézne domy, čnejúce nad Parkom), veď bol u nich raz na večeri a v tom dome ako vo všetkom, čo patrilo Hughovi, vždy mali, čo inde nemali — vtedy tuším dajaký bielizník. Museli ste sa ísť naň pozrieť — zakaždým ste sa museli ísť na dačo pozrieť: bielizník, vankúše, starý dubový nábytok, obrazy, a Hugh to všetko získal za babku. Ale jeho žena občas ukázala, kto sú, čo sú. Bola to jedna z tých nenápadných ženušiek-myšičiek, čo obdivujú mužov ako hora. Takmer ste ju nevideli. A vtom z čista jasna vytresla, čo nikto nečakal, čo vás ohúrilo. Možno v nej zostali zvyšky veľkopanských manierov. Kúriť uhlím, to bolo na ňu priveľa — nedalo sa dýchať. A tak si žili medzi bielizníkmi, starými majstrami a vankúšmi s ozajstnými zlatými strapcami a mali päť či desať tisíc libier ročného príjmu, kým on, o dva roky starší ako Hugh, si hľadá miesto.

Ako päťdesiattriročný ich bude musieť ísť prosiť, aby mu našli miesto u dajakého tajomníka, alebo miesto učitelíka, učiť malých chlapcov po latinsky, alebo miesto poskoka u dajakého potentáta, miesto, kde by dostal päťsto libier ročne, lebo ak si vezme Daisy, ak aj priráta penziu, s menším príjmom nevyjdú. Whitbread by mu mohol pomôcť, alebo Dalloway. Prosiť Dallowaya, to by nebolo trápne. Je dobrák od kosti; trošku obmedzený, ťažšie chápavý, to je pravda, ale dobrák od kosti. Do čoho sa chytí, všetko urobí, vecne, citlivo, bez štipky fantázie, bez iskričky dôvtipu, no nevysvetliteľne milo, ako to už takí ľudia vedia. Mal žiť na vidieku — škoda ho na politiku. Najlepšie sa cíti vonku medzi koňmi a psami — ako skvele sa napríklad zachoval, keď sa Clarissino chlpaté psisko chytilo do klepca, len-len že mu labu neodtrhlo, Clarissa zbledla, a všetko urobil Dalloway; psovi labu obviazal, dal mu ju do dláh, povedal Clarisse, aby mala rozum. Hádam preto ho mala rada — to potrebovala. „No tak, milá moja, maj rozum. Podrž to — dones ono,“ a pritom sa celý čas prihováral psovi, akoby sa zhováral s človekom.

Ale ako len mohla zhltnúť tie jeho reči o poézii ? Ako mu mohla dovoliť rečniť o Shakespearovi? Richard Dalloway

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Áno, Clarissa.

VERNE, JULES - MATEJ ŠÁNDOR - NOVÝ GRÓF MONTE CHRISTO

VERNE, JULES

MATEJ ŠÁNDOR - NOVÝ GRÓF MONTE CHRISTO
(Mathias Sandorf)

Smena, Bratislava, 1967
preklad Ružena Jamrichová
edícia Romány na pokračovanie
obálka Michal Studený
25.000 výtlačkov
R-13*81114

dobrodružné, časopis, beletria, román
5 x 50 strán, slovenčina
hmotnosť: 356 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, dobová preväzba mäkkej väzby, 5 zošitov

predané

*konik* in **O1**

Mladosť niekoľkých generácií poznamenávajú obľúbené „vernovky“, ktoré zavádzajú čitateľa do sveta technických výdobytkov a vzrušujúcich dobrodružstiev. Staršie generácie uchvátil Jules Verne rozletom a fantáziou, vybíjajúcou sa na vtedajšie časy až v neuveriteľne smelých vedeckých hypotézach, mladší čitatelia, ako šťastní či menej šťastní svedkovia prítomnosti, charakterizovanej búrlivým technickým rozvojom, pravda, aj so všetkými neželateľnými sprievodnými javmi, si už môžu konfrontovat, nakoľko sa splnili predpovede a sny zakladateľa vedecko-fantastického románu.

Najprekladanejšieho francúzskeho autora JULESA VERNA (1828—1905) netreba azda ani podrobnejšie predstavovať. Žil na rozhraní dvoch storočí, v čase začínajúceho prudkého rozvoja vedy a techniky. Autor sa zaujíma o najnovšie výdobytky a poznatky a dotvára a domýšľa vo svojej fantázii množstvo technických projektov. Pravda, ako to už býva, nedostal sa v literárnej tvorbe k svojmu žánru hneď. Syn advokáta z Nantes, mesta na rieke Loire, ústiacej do mora a vzbudzujúcej v chlapcovi od malička túžbu po námorníckom živote a dobrodružstvách, vstupuje do literatúry ako neveľmi úspešný autor drám a divadelných hier. Právnické štúdiá ho privádzajú do Paríža, kde spoznáva nielen množstvo vplyvných osobností z literárneho sveta, ale spriatelí sa aj s novinárom Tournachonom, aviatikom a propagátorom aeronautiky, známym aj pod menom Nadar. Verne spracúva Nadarove praktické poznatky vo svojom prvom románe PÄŤ TÝŽDŇOV V BALÓNE a ponúkne ho nakladateľstvu Hetzel, kde vydáva plodný autor až do smrti zmluvne dohodnuté dva romány ročne.

A hľa, ako sa čoskoro nato vyslovujú o svojom obľúbenom autorovi slávni cestovatelia, vedci a objavitelia. R. E. Byrd, americký polárny cestovateľ, premožiteľ južného pólu, vyhlásil: „Bol to Jules Verne, ktorý ma ta viedol.“, alebo člen Francúzskej akadémie vied, Charcot: „Hrdinské lekcie z Vernových románov pozdvihovali vo mne mravnú silu a dokazovali mi, že v každej situácii sa nájde východisko “

Aj dnešný čitateľ sa s chuťou začíta do príbehu o spravodlivom pomstiteľovi zla a neprávosti, grófovi Matejovi Sándorovi. So záujmom bude sledovať osudy tajomného doktora Antekirta, čo vlastní zázračne rýchle lode - elektriky a používa prostriedky modernej psychoterapie — sugesciu a hypnózu, ktorých korene súčasná veda krôčik za krôčikom odhaľuje a ich účinky úspešne využíva medicína.