JULIETTE - PREČO JA?

JULIETTE

PREČO JA?
Spoveď dnešnej mladej ženy

Litera, 1991
preklad Andrea Gryzlová
obálka Ján Krížik
1. vydanie
ISBN 80-900456-1-8

beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 203 g

mäkká väzba
stav: dobrý, asi na 10 miestach podčiarknutý text

OVER

*zimpa* in **S7P**

„Mne sa to nestane," odpovedala mladá známa novinárka ešte ako malé dievča zakaždým, keď ju niekto pred niečím varoval. Túto odpoveď mala poruke celý život, až do chvíle, keď jej priateľ -lekár oznámil, že má AIDS. Je to varujúca spoveď ženy, ktorú profesia a sláva doviedli do sveta politiky, s tragickým koncom. Je to výpoveď ženy na nemocničnom lôžku, ktorá po troch úmrtiach z blízkeho okolia, čaká na to najhoršie. Je to posolstvo pre čitateľov, aby sa aspoň oni vystríhali prízraku modernej, zatiaľ nevyliečiteľnej choroby. Toto sugestívne svedectvo osobnej tragédie mohla napísať iba osoba, ktorá ho skutočne prežila. Aby čitateľ nepoznal skutočných aktérov, autorka použila neskutočné mená, sama napísala knihu pod pseudonymom a vydavateľovi ju odovzdala prostredníctvom svojho advokáta.

A už teraz každý v našom minisvete začínal s veľkým talentom napodobňovať slávne vzory veľkých novinárov alebo politikov.

A ja som lovila chlapov ako prostitútka. Mala som za milenca Maxa F. Za lásku som si dala zaplatiť. Vôbec som sa im nepodobala. Len som sa vedela tváriť ako oni. Nič viac.

Ale Georges D. bol človek iného druhu. Nikdy sa neprechádal po vestibule. Nevídala som ho ani v knižnici. A po prednáške nediskutoval s Reném V.

Odrazu som si ja, nemožná žena, všimla, že mi začína chýbať, že ho túžim vidieť. Že v tie dni, keď nie je v škole, mám akosi zablokovanú hlavu. Nudila som sa bez neho. Hoci iné pocity som nemala, ale tieto boli zreteľné a podobná závislosť ma rozčuľovala.

Navyše si ma vôbec nevšímal.

Nikdy sa na mňa ani nepozrel, hoci som ho zámerne provokovala. Hnevala som sa naňho. Vyčítala som si, že sa správam ako hlupaňa. Ale nič mi to nepomáhalo.

Začala som sa naňho vyzvedať u Reného V. Prenikavá, ale nepoužiteľná inteligencia. Systematickosť. Sektárstvo. Je to dogmatik, uzavrel René.

Diagnóza intelektuálnych schopností Georgea D. mi bola nanič.

Chcela som vedieť, čo je zač!

René V., diskrétny ako zvyčajne, moju zvedavosť nijako nekomentoval. Prezradil mi, že Georges D. je povolaním učiteľ a že by chcel diplom z politických vied, aby sa stal riadnym profesorom, ale že, podľa neho, v nijakom kurze nikdy neprejde. Otázka profilu, ako hovorieval René. Otázka ohybnosti vlastného úsudku. Doktrinár porotu rozhodne nikdy neuspokojí. Potom tu boli, pochopiteľne, aj podmienky prípravy na konkurz. Ale hlavný problém podľa Reného nebol v tom. 

“Juliette, moja zlatá, ako chcete mať úspech u nejakej poroty, keď jej dáte jasne najavo, že vy osobne ju vôbec za nič nemáte, keď ste apriori zaujatá proti disciplíne, ktorú by ste raz mali vštepovať ostatným? Bez akého-takého názorového kompromisu je také niečo úplne nemysliteľné. Váš Georges D. je okrajový typ a ním aj ostane.“

Bolo mi to jasné, ale Georges D. ma o to väčšmi priťahoval. A tak to zostalo až do konca môjho druhého ročníka na škole.

Chodila som za ním, prihovárala sa mu, chválila ho. Raz som mu povedala: “Ten váš referát bol zaujímavý. Mohla by som sa vás ešte na niečo spýtať? Nezájdeme si na kávu?“

Usadili sme sa v malom bistre na ulici de Varenne. Georges ma počúval s pokojnou odmeranosťou, s trochou pohŕdania a s evidentným nezáujmom.

Pretože stále mlčal, zadrapila som sa do záveru jeho referátu, a keď nereagoval, aj som si hneď na otázky sama odpovedala. Odrazu na mňa pokojne pozrel a povedal: “Prosím vás, čo odo mňa vlastne chcete? Diskutovať o teoretických otázkach... Nemám dojem, že by vás to skutočne zaujímalo. Alebo sa mýlim?“

Teraz už bol ironický. Ako som mu však mala povedať, že po prvý raz v živote túžim sedieť pri niekom len tak pre nič za nič, len preto, že mi je s ním dobre?

Dá sa vôbec k niečomu takému priznať?

Oveľa jednoduchšie sa mi zdalo, a to som aj urobila, pokojne a provokatívne vyhlásiť, že sa mi páči, že by som sa s ním rada milovala. A bolo.

Odvážne som naňho pozrela, ale v duchu ma chytalo zúfalstvo. 

TÓTH, IVAN - VZŤAH NIEKTORÝCH PREDSTAVITEĽOV EVANJELICKEJ CIRKVI A.V. NA SLOVENSKU VO VZŤAHU K ŠTÁTNEJ MOCI V ROKOCH FAŠIZMU A KOMUNIZMU 1933 - 1989

TÓTH, IVAN

VZŤAH NIEKTORÝCH PREDSTAVITEĽOV EVANJELICKEJ CIRKVI A.V. NA SLOVENSKU VO VZŤAHU K ŠTÁTNEJ MOCI V ROKOCH FAŠIZMU A KOMUNIZMU 1933 - 1989

vlastným nákladom, Modra, 2002
1. vydanie, 100 ks
ISBN 80-968760-7-4

náboženská literatúra, história,
150 s., slovenčina
hmotnosť: 218 g

mäkká väzba

1,00 €  - PREDANÉ! *zimpa* stav: dobrý, škrtnutý názov, autorské venovanie
+ 1 kus v H-6-2

Objektívne treba priznať na základe skúseností generácií, že totiž cirkev na jej ceste stretajú rozličné prúdy, ideológie, ktorým je veľké pokušenie podľahnúť alebo preveriť silu svojej viery, stálosť vo vernosti pravde, ktorá vyplýva z biblického posolstva.

Už v dobe pred Ježišovým príchodom izraelský ľud prekonával vplyv Egypta, Kanaánu, baalizmu, helenizmu, ateizmu atď. V Starej zmluve je často napísaný priam výstražný apel nespolčovať sa, ale bojovať proti všetkému, čo sa protiví viere v Hospodina, jediného Boha. Nová zmluva zaznamenala dokonalé vyjavenie Boha v Ježišovi Kristovi, ktorý sa pre kresťanov stal i vo vzťahu k inej ideológii normou, vzorom: On nikdy priamo nevystupoval proti ideológii Ríma a nikoho nevolal do boja proti inej mienke, než je Jeho evanjelium! Jemu išlo o veriacich v Boha, aby títo boli svetlom sveta a soľou zeme.

V Ježišovi viera vrcholí v istote, že víťazstvo Božej veci bude sa dokazovať aj u Jeho nasledovníkov a preto títo budú môcť v pokoji prežívať každý duchovný prúd, nech by tento bol namierený aj proti samému Pánu Bohu!

Vždy sa vyskytovali duchovné prúdy, s ktorými mala cirkev do činenia. V cirkvi napríklad racionalizmus, v národe a v štáte maďarizácia, vlastenectvo, panslavizmus a pod. Veľkým nebezpečenstvom sa ohlasoval socializmus a národný socializmus, fašizmus a za dlhé roky boľševizmus propagačnými heslami a sľubmi. V každom prúde sa inak ohlasovalo a javilo nebezpečenstvo pre cirkev, avšak v tých najnovších prúdoch, ideológiách bolo nebezpečenstvo a pokušenie znásobené. „V cudzine pútajú pozornosť viaceré štáty, ale z nich najmä dva sú zvláštnej pozornosti hodné. Je to východné Rusko a s nami hraničiace Nemecko. V obidvoch štátoch panuje silné vrenie. Rusko je predmetom našej pozornosti ako také, v ktorom systém hrôzovlády boľševikov - bezbožníkov nehanbí sa pred celým kresťanským a mravne zmýšľajúcim svetom páchať do očí bijúce

krivdy. V blízkom a nám luteránom drahom Nemecku odohráva sa ohromný vnútorný zápas, ktorý teraz sa odzrkadľuje v živote cirkvi.“ Možno to naznačiť aj takto: v marxizme-leninizme sa hrdo ohlasovala suverenita, nezávislosť na cirkvi a ešte jasnejšie nepriateľstvo voči cirkvi a vôbec proti viere v Boha. A tento nevídaný vzťah mnohých natoľko zmrazil, že v strachu a aj inak motivovaní odchádzali z lona cirkvi. Iných zasa táto skutočnosť evokovala k odporu proti boľševizmu a neraz k ilegálnej emigrácii.

Nemecko bolo považované za „kolísku reformácie“, no rok Hitlerovho nástupu k moci „nekrvavou revolúciou“ bol prelomom: i tu sa vzbudzoval u jedných odpor, u druhých sympatie. Títo druhí prevrat v Nemecku nehodnotili ako zrod nacizmu a fašizmu, ale považovali to za udalosť, ktorá ukončila dlhé obdobie sociálnej demokracie, marxistov. Túto predchádzajúcu vládu autor v CL hodnotí ako takú, ktorá priviedla Nemecko na pokraj hospodárskej skazy, najmä však cirkev spúšťala postupne z krvi, vytláčala z verejného života, kňazov posielala robiť do továrni, šírila ateizmus a bezbožnosť. Keď tento autor takto pozoroval udalosti v Nemecku, potom Hitlerov prevrat vítal a zdôvodňoval to takto: cirkev sa nemohla postaviť proti prúdu národného socializmu tak „ako by si to boli želali marxisti“, naopak, cirkvi vraj prišlo vhod, že sa boj proti marxizmu a tým aj proti bezbožníckemu pohybu započal zo strany socialistickej, no „cirkev dosiahla víťazstvo, na aké nemohla ani pomyslieť; k tomu jej dopomohol až marcový obrat vecí“. - O 50 rokov neskôr sa v EP mladý autor na tie udalosti v Nemecku a fašizmus, vo svojej dobe tiesnený boľševizmom, pozeral celkom inak, no ostával akoby pod dáždnikom chránený svojím kritickým 

ZBORNÍK PRÁC A ŠTÚDIÍ ŠTUDENTOV EVANJELICKEJ BOHOSLOVECKEJ FAKULTY UK 1.

ZBORNÍK PRÁC A ŠTÚDIÍ ŠTUDENTOV EVANJELICKEJ BOHOSLOVECKEJ FAKULTY UK
zväzok 1

Žilinská univerzita, Žilina, 1999
obálka Milan Gromnica
1. vydanie, 200 výtlačkov
ISBN 80-7100-637-8

náboženská literatúra
100 s., slovenčina
hmotnosť: 155 g

mäkká väzba
stav: dobrý, v texte korektúry a poznámky perom

3,00 €

*zimpa* in *065*

MÖLLER, MANFRED - ASTMA A CHRONICKÁ BRONCHITÍDA

MÖLLER, MANFRED
EBERT, JOHANNES

ASTMA A CHRONICKÁ BRONCHITÍDA
Diagnostika - Liečba - Potrebné opatrenia - Praktické rady
(Asthma und chronische Bronchitis)

Media Klub, Bratislava, 1999
edícia Zdravie v otázkach a odpovediach
preklad Mária Janíková
ISBN 80-88963-02-8

zdravie
120 s., slovenčina
hmotnosť: 236 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nečítaná

1,60 € 

*zimpa* in **O1**

Táto knižka nie je učebnicou o astme a prieduškových ochoreniach dýchacích ciest, ale je príručkou pre tých, ktorí týmto ochorením trpia a každodenne s ním zápasia. Treba vopred povedať, že nateraz je to nevyliečiteľná choroba, preto sa musí stať súčasťou života postihnutých.

Nezabúdajte však, že nie ste jediný, kto je touto chorobou postihnutý. Na svete sú milióny astmatikov. Kvalita ich každodenného života závisí od ich postoja k ochoreniu. Každý astmatik by mal byť presne informovaný o procesoch vo svojom tele. Ťažisko knihy spočíva v poučení o liečbe astmy a chronickej bronchitídy, ako aj v poznaní obmedzení, ktoré tieto ochorenia do každodenného života vnášajú. Pristupujte k tejto knihe nezaujato. Nemusíte ju prečítať od začiatku do konca. Ak chcete, môžete sa zamerať iba na tú kapitolu, ktorá vás zvlášť zaujíma. Jednotlivé kapitoly sú samostatné celky, koncipované tak, aby sa umožnila rýchla a vyčerpávajúca informácia.

DIMOV, DIMITAR - TABAK

DIMOV, DIMITAR

TABAK
(Ťuťun)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1954
preklad Mária Topoľská
ilustrácia František Kudláč
edícia Tvorba národov (49)
1. vydanie, 4.400 výtlačkov

beletria, román
684 s., slovenčina
hmotnosť: 540 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,90 €

*zimpa* in **O1**

Dimovov román „Tabak" je pozoruhodným zjavom nielen súčasnej literatúry bratského Bulharska, ale má zrejme dosah aj pre rozvoj socialistického realizmu vo všetkých ľudovodemokratických krajinách — dosah predovšetkým vo svojej základnej ideovej línii: v zobrazení rozkladu starého buržoázneho sveta a zrodu nového, socialistického sveta. Tento hlavný zámer zobrazuje autor s náležitou epickou šírkou, rozprávačskou pútavosťou, jemnou psychologickou povahokresbou i dramatickou vypointovanosťou. I keď celkove venuje Dimov na prvý pohľad azda viac pozornosti buržoáznemu svetu, čo sa prejavuje najmä v ucelenom vykreslení hlavnej postavy románu Iriny Čakarovovej, ktorá sa stáva vedomou a dobrovoľnou obeťou prehnitého sveta tabakových magnátov, kým postavy revolučného proletariátu sa podávajú poväčšine iba v hlavných črtách, niet ani na chvíľu pochýb o autorovom triednom a revolučnom aspekte na tento buržoázny svet, o nevyhnutnom zániku ktorého sú napokon presvedčení i jeho vlastní predstavitelia. A v tomto autorovom ideovom stanovisku zračí sa nielen jeho revolučná stranníckosť a ľudovosť, nielen jeho správne marxistické hodnotenie sociálneho procesu v prelomových rokoch za druhej svetovej vojny, príznačného napokon aj pre ostatnú Europu, porobenú hitlerovským imperializmom, lež — a to je podstatné pre umelecké zobrazenie — toto poznávacie stanovisko napĺňa v súhlase s postulátmi socialistického realizmu širším, všeobecnejším obsahom celý rad jednotlivých osobných príhod a tragédií, dejových kolízií a dramatických konfliktov v románe.

Nespornou zásluhou Dimovovho slovesného majstrovstva je práve toto umelecké zobrazenie človeka ako súhrnu spoločenských vzťahov. Také sú jeho postavy z veľkoburžoázneho sveta, či už je to tabakový magnát Spiridonov, zvaný „tatko Pierre“, či hlavný expert jeho firmy „Nikotiany" Kostov, či predstaviteľ nemeckých hospodárskych kolonizátorov von Geier a najmä Boris Morev, stelesnenie a skutočné zosobnenie „všetko prevracajúcej moci peňazí“. Platí to však na druhej strane aj o predstaviteľoch revolučného proletariátu, vedeného komunistickou stranou, najmä o Borisových bratoch Štefanovi a Pavlovi a celom rade neohrozených štrajkových a partizánskych bojovníkov, ako je Dinko, Buco, Mičkin a iní. Medzi týmito dvoma svetmi osciluje celý rad „neutrálnych“ postáv, ktoré sa pridávajú buď k jednej, buď k druhej strane. A práve na osude hlavnej postavy románu Iriny Čakarovovej, dcéry drobného provinčného úradníka, ktorá sa úplne oddá a poddá prehnitému svetu veľkoburžoázie, vykresľuje Dimov nielen osobnú drámu tejto ženy, ale tvorí aj skutočný literárny typ, síce negatívny a úpadkový, no nanajvýš presvedčivý, pravdivý a poučný. V ideovej línii, v jeho umeleckom zobrazení, v širokom epickom zábere a prenikavom, podstatu vystihujúcom postrehu spočívajú hlavné prednosti tohto pútavého bulharského románu, ktorý priblíži aj nášmu čitateľstvu život bulharského ľudu, v mnohom pripomínajúci aj osudy nášho národa.

— Je to schopný človek a húževnatý.

— Všetci vravia, že má špekulatívne sklony a že privedie firmu do katastrofy... Tatko Pierre urobil s týmto človekom veľkú chybu.

— Sotva, — povedala Irina. — No tebe, ako vidím, je akosi nepríjemný?

— Nenávidím ho, — úprimne priznal Bimbi. — Prekazil mi jeden obchod, na ktorom by som bol veľa zarobil. „Nikotiana“ získava všetkých cudzincov a zadúša drobné firmy a komisionárov. Je kartelom zbojníkov, ktorý monopolizuje zisky a nedá ľuďom dýchať...

Irina sa usmiala. Bimbi, hospodársky ukrivdený, dospel k pravde, ktorú opakovali komunisti. Rovnakým spôsobom hovoril o veľkopodnikoch aj Cingis.

— Prečo sa smeješ? — spýtal sa najedovano.

— Kartelu zbojníkov, — odpovedala.

Bimbi tomu celkom neveril, marilo sa mu, že ho povýšenec, ktorý sedel v úzadí baru, v Irininých očiach ponížil. Prairy-austern, miesto aby prerušil účinok vína, opil ho ešte viac a urobil ho urážlivo-citlivým k malicherným veciam. Na Irinu naproti tomu pôsobil koktail príjemne vzrušujúco.

— Ale veď si ma on zapamätá, ja mu ukážem! — vyhlásil vyhrážavo Bimbi.

— Kto?

— Ten naničhodník!

— Neviem si ozaj predstaviť ako.

Bimbiho oči bezmocne zaklipkaly, potom ho obchvátilo želanie ukázať svoju dôležitosť v obchodnom svete. Prairy-austern mu rozviazal jazyk.

— Ako? — povedal opojený vedomím vlastnej sily. — „Nikotiana“ by si chcela získať najväčšiu časť dodávok pre Nemecký cigaretový koncern. Ale to sa jej nepodarí. Istý Rakúšan, menom Krziwanek založil spoločnosť, ktorá vezme všetko do rúk. Do tejto spoločnosti vstupujem aj ja.

Bimbi sa chvíľu kochal pôžitkom z efektu, ktorý vyvolaly jeho slová na Irininej tvári, a pokračoval:

— Tento Krziwanek je dobre známy so slečnou Dietrichovou a je zaťom Bromberga, ministra novej ríšskej vlády ... Rozumieš teda? Nemôže byť pochýb, že Nemecký cigaretový koncern sverí dodávku Krziwankovej spoločnosti. Zostáva nám iba zlomiť odpor troch chumajov zo zastupiteľstva koncernu v Sofii, ktorí chcú spolupracovať

116

s mladým Barutčievom alebo ,,Nikotianou‘‘. Ale jedného z tých chumajov sme už získali. - Kto ho získal?

— Dievča od susedného stola, s ktorým som hovoril.

— Výborne, výborne...! Irina sa už veľmi dobre zabávala.

— A ostatní dvaja?

— Na jedného chystáme taký klepec, že sa ani nepohne, a druhý, keď dostane rozkaz z Berlína, postaví sa proste do pozoru. Rozumieš, však? A toho povýšenca z „Nikotiany“ postavíme pred hotovú vec.

— Ten, čo ste ho získali, sedí hádam teraz s nimi pri susednom stole? — spýtala sa znezrady Irina.

— Hej, ten istý, čo na teba pozeral monoklom. Volá sa barón Lichtenfeld.

-— Obávam sa, že ma chce požiadať o tanec.

Nedohovorila. Dlhý elegantný mužský s trochu plešivou hlavou vstal z kresla, prišiel k ich stolu a úctivo sa uklonil.

V ten čas sa snobi z „Nikotiany“ rozhodli ísť domov, lež Kostov im dal rukou znamenie, aby ešte chvíľočku posedeli. Sedel tvárou oproti stolu Zary a Bimbiho a videl, ako sa barón uklonil pred Irinou.

— Začína to byť zábavné! — povedal. — Barón pozýva do tanca vašu rodáčku a ona odmieta. Pozrite len, Lichtenfeld stojí ako stĺp a ľudia na ňu gánia. Srdcelomná scéna! ... Aha, gavalier napokon predstavuje Lichtenfelda svojej dáme, pozýva ho, aby si sadol k nim, a naša Zara simuluje ľahostajnosť .. . Situácia je zachránená.

— Nuž, ale dievča je rozhodne prekrásne! ... — povedala Mária, vyťahujúc cigaretu z tabatierky.

Kostov jej ponúkol oheň.

— Veru, nezvyčajne krásne...! — potvrdil. — Ale jej spoločník

je podvodník, akému niet páru. Ustavične ho stretávam s Krziwan-

kom a neviem si ani predstaviť dvojicu, ktorá by k sebe lepšie pristala ako tí dvaja.

— Či to nie je ten, čo ponúkal akúsi dodávku Talianom,—spýtal sa zrazu Boris.

— Hej, ten istý, — odpovedal Kostov. — Zara potom túto dodávku previedla do francúzskej režie napriek Torosjanovmu odporu.

— To by znamenalo, že sú v spojení.

— Rozhodne pracujú spolu. A teraz sa Lichtenfeld na nich lepí. Radím vám, aby ste sa na Zaru už nespoliehali.

— Využijeme ju na protiútok.

— Ako?

SALAJ, JÁN - O ZVIERATÁCH VESELO I VÁŽNE

SALAJ, JÁN

O ZVIERATÁCH VESELO I VÁŽNE

Bratia Sabovci, Zvolen, 2002
1. vydanie, 100 výtlačkov
ISBN 80-89029-30-2

próza krátka, príroda, zoológia, podpis autora,
108 s., slovenčina
hmotnosť: 236 g

tvrdá väzba
stav: výborný, na patitule autorské venovanie

NEPREDAJNÉ

*zimpa**H-6-2*

 Zvieratá sú vďačnou témou na písanie o nich a z ich života. Píšu sa scenáre pre rozprávky, rozhlasové hry alebo filmy. Od pradávna sú súčasťou existencie človeka. Sprevádzajú ho od jeho počiatkov až po súčasnosť v rôznych podobách a vzťahoch. Minulé storočie, najmä jeho druhá polovica zaznamenala v prírode veľké zmeny. Zmenili sa podmienky života v dôsledku pozitívnej, alebo negatívnej pôsobnosti človeka. Živočíšstvo na ne reagovalo v ich životných prejavoch. Bez rastlín a živočíchov by ľudská civilizácia nemohla existovať. Už aj preto sa o prírodu zaujíma. Svedčia o tom nákresy v jaskyniach pôvodného človeka, povesti, mýty i horoskopy. Vzťah k živočíšstvu trvá u človeka v meradle ľudského života od ranného veku až do staroby. Nároky na poznanie, ale aj na vedomosti o živočíchoch rastú zo dňa na deň. Ľudia sa najviac zaujímajú o vtáky a cicavce. To je tiež dôvod, že publikácia má najviac statí práve o nich.

Slovensko má pestré prírodné prostredie. Žijú v ňom rozmanité rastliny a živočíchy. Viaceré sú vzácne a niektoré aj relikty - zbytky dávnych geologických dôb. Je snahou a cieľom spoločnosti chrániť genofond rastlín a živočíchov. Nemyslíme tým len ochranu jednotlivých druhov, ale predovšetkým ich životné prostredie, ktoré je civilizačnými vplyvmi narušené. K tomuto cieľu by mala prispieť aj táto publikácia. K napísaniu viedli autora tieto skutočnosti. Na náš knižný trh dostáva sa mnoho zahraničnej literatúry o živočíchoch či už originálnej, alebo prekladovej. Netreba ju postrádat’. Predsa však o našej prírode by sme sa mali oboznamovať neustále a viac. Je o čom písať. Ponúkame čitateľom výber zaujímavostí s príbehmi o zvieratách žijúcich na našom území.

Už od mladosti, spočiatku živelne, neskôr profesionálne zbieram a do svojej pamäti ukladám príbehy i zážitky o zvieratách. Pri čítaní žiaci a študenti sa obohatia o nové poznatky v štúdiu prírodovedy, biológie, ekológie a etologie. A staršia generácia pri oddychovom čítaní sa môže potešiť i obveseliť. Príbehy, ktoré sú písané žartovne, veselo, neobchádzajú ich prírodovednú hodnotu. Poučné sú myšlienky z ekológie i etologie zvierat s ktorými človek prichádza do styku. Považujeme to za prvoradé. Navádzajú čitateľa k vecnému poznaniu živočíchov i stupeň ich ochrany. Veď chceme, aby naša príroda bola naďalej bohatá na rastlinné a živočíšne druhy a spoločenstvá, aby v nej žili tie druhy, ktorým hrozí vyhubenie nedôslednosťou človeka. Zveľaďujme dedičstvo našich predkov a nedovoľme, aby sa príroda neuvážene ničila. K ochrane prírody vediem aj svojich vnukov Mareka a Patrika, ktorým túto publikáciu venujem.

Autor

Mladý medveď nechce horké bylinky

O medveďoch sa popísalo a hovorilo v rôznych súvislostiach celé desaťročia. Odjakživa boli v záujme pozornosti nášho ľudu. V čom pramení záujem o medveďa? Odkedy žije v našich lesoch?

Prečo zabíja jalovice, ovce, rozbíja úle a ďalšie prečo, prečo.

Z historického pohľadu na tohto živočícha, ktorý je pýchou našich lesov, je pôvodným obyvateľom Slovenska. Tu je aj jeho rodisko.

Človek s medveďom sa stretával od počiatku osídlenia našej krajiny. Podľa neho pomenoval dediny, ulice, kopce, chotáre. V oblasti Vysokých Tatier sú pozoruhodné vzťahy človeka a medveďa. Napríklad zvyky na svadbách. Kult medveďa sa spájal aj vo zvykoch a obyčajoch zimného slnovratu. Poznáme veľa piesní i veršíkov, kde sa medveď spomína. Meno dostal od obľúbenej potravy. Tá sa mení, lebo včiel v lesoch ubúda, preto si aj medveď ako aj iné zvieratá v dôsledku zmien v prírode menili jedálne lístky. Medveď sa prispôsobuje potrave a niektoré jedince vyhľadávajú salaše, pasúce sa stáda dobytka. Požierajú mäso. Prichádzajú k odpadovým nádobám rekreačných zariadení a požierajú zbytky potravy. Nie raz ich ľudia aj lákali a natierali nádoby medom, len aby ich mohli fotograforať. Niektoré jedince sú už závislé na potrave od človeka. Bolo by o čom písať v námete potrava a medveď.

Zamyslime sa nad zimným spánkom medveďa. O tom, že si robí brlohy, že v zimnom období roka oddychuje, spí, alebo drieme, nemôžeme namietať. Medveď spí však nepravým spánkom. Nie raz sa s ním môžeme aj v zimných mesiacoch stretnúť. Pravý zimný spánok u medveďa nie je jeho dedičnou nutnosťou. Čo urobí medveď pred tým, ako sa uloží na spánok? Odpoveďna túto otázku je čiastočne aj v nadpise tohto príbehu. Pred zaľahnutím si vyprádzňuje črevá. Robia to inštinktívne. Ale čo medvede, ktoré idú spať po prvý raz?

Matka ich učí, aj núti, aby požierali horké bylinky, ktoré urýchľujú vyprázdňovanie čriev. Pre ich horkú chuť, mladé, ročné medvede nechcú žrať tieto bylinky. Matka ich vyučuje k poslušnosti pre ľudí menej známymi metódami. O nich bude reč.

Príbeh, ktorý opisujeme je z Kysliniek v masíve Poľana. Terénne práce sme ukončili v novembri okolo obeda. Z vrcholového pásma kráčame k horárni, kde sme mali ubytovanie. Nie raz sme hovorili o medveďoch, žijúcich na Poľane. Vedeli sme aj to, že sa s nimi môžeme stretnúť. Schádzali sme svahom k horskému potôčiku a k lesnej ceste smerujúcej do horárne. Pri potoku zbadali sme medvede. Ihneď sme zastali i s obavou, čo bude ďalej. Medvedica mala dve mladé. Nemali sme inú možnosť ako pokračovať popri potôčiku, aby sme do horárne prišli za vidna. Medvede boli prekážkou. Uvažovali sme o tom, aby sme medvede obišli, ale to by bola náročná obchádzka a do horárne by sme prišli neskoro za úplnej tmy. Deň bol aj tak krátky. Stojíme a pozeráme medvedicu. Bol to pôžitok, ale spojený so strachom. Medvedica s mláďatámi je nevyspytateľná. Môže urobiť všeličo. Ukryli sme sa pod visiace konáre smreka. Viseli ako veľké zástavy až po zem. Úkryt bol dobrý. Neuvažovali sme o tom, aby sme vyliezli na spodné konáre stromu. Potôčik si spieval svoju pieseň. Voda sa penila od nárazov na balvany. Vietor dul od medveďov k nám. To bol vyhovujúci moment pri ich sledovaní. Čo sme videli? Jedno mláďa sa hralo, vyskakovalo a šantilo pri kmeni zvaleného stromu. Kde je to druhé? Nevidíš čo robí s ním matka? Zmáča ho do vody. Trochu ho v nej aj pridŕža. Len čo mláďa z vody vybehlo, zasa ho tam hodila. Mráz šiel po nás. Ľadová voda a kúpanie v nej. Prečo to robí? Aká je to matka? Prečo? Ak mláďa nechce požierať horké bylinky, matka ho núti i výpraskom a ak je na blízku voda, hodí ho do nej. My sme videli ten druhý prípad. Keby sme to niekomu povedali, neveril by. Presvedčili sme sa o tom na vlastné oči. Dodal som, že aj ja to vidím po prvý raz. Druhé mláďa sa hralo a nezaujímalo sa o svojho súrodenca. Možno takúto lekciu má už za sebou. Medvedica stála na brehu, ako skúsená učiteľka a sledovala mláďa. Vykúpané sa otriaslo z vody, ktorá fŕkala vôkol neho. Pridalo sa k súrodencovi a začalo sa hrať. Medvedica trhala z brehu, z výmoľov korienky, možno práve tej horkej rastliny. Naše pozorovania sprostredkovali ďalekohľady. Ani v náznaku sme botanicky nemohli určiť o akú bylinku ide. Medvedica chcela ísť medzi mladé, ale jedno z nich a to bolo to vykúpané v mrazivej vode prišlo k matke. Otrelo sa o ňu. Dalo najavo, že bude poslušné.

BERNÁTH, ZSIGMOND - AKO ŽIJETE, PÁN JENSEN?

BERNÁTH, ZSIGMOND

AKO ŽIJETE, PÁN JENSEN?
(Hogy él, Jensen úr?)

Obzor, Bratislava, 1989
edícia Svetom
preklad Irena Pitoňáková
obálka Hana Kohútová
fotografie Břetislav Aleš, Alojz Čechovič
1. vydanie, 6.000 výtlačkov

cestopis
224 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 560 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, na patitule neautorské venovanie

1,20 € 

*zimpa* in **O2**

Jensen je najčastejšie dánske priezvisko, asi ako v Čechách Novák, názov knihy je teda veľmi výstižný: čitateľ má naozaj možnosť vstúpiť do sveta „pánov Jensenov“, do všedných dní priemerných Dánov. Cestopis maďarského spisovateľa Zsigmonda Bernátha rámcovaný ako turistická prechádzka zvedavého a inteligentného návštevníka po súčasnom Dánsku sa dotkne takmer všetkých významnejších oblastí spoločenského, politického, hospodárskeho a kultúrneho života tejto malej krajiny. Popri pozoruhodných historických a kultúrnych pamiatkach v hlavnom meste a iných známejších centrách, ako je napríklad Helsingor so známym „hamletovským“ kaštieľom Kronborg, svetoznáme pamiatky na ostrove Bornholm na juhu krajiny, alebo prístavné mesto Arhus na polostrove Jylland, či severnejšie ležiace mesto niekdajších Vikingov Alborg s moderne riešenou budovou umeleckého múzea, poskytuje autor stručný a jasný prehľad o postavení Dánska v EHS, o jeho zápase s krajinami NATO, o bojoch o zahraničné trhy, o úrovni hospodárstva a pod. Informuje aj o systéme politických strán, o rôznych buržoáznych teóriách a prognostikách do budúcnosti, o postavení ľavice, sociálnej demokracie a Komunistickej strany Dánska. Čitateľ má možnosť názorne sa oboznámiť s vysokou mechanizáciou poľnohospodárskej výroby, má možnosť nazrieť do moderného závodu na výrobu televízorov a rozhlasových prijímačov, poznať štruktúru školstva na všetkých stupňoch a problémy dánskej mládeže. Predstava o Eskimákoch ako o lovcoch tuleňov sa pomaly stáva už len romantickou minulosťou. Bernátha však zaujímajú predovšetkým ľudia, ich každodenný život, ich názory a životné postoje. Aj keď vzájomné porovnávanie Dánov a Maďarov už vzhľadom na búrlivý vývoj v posledných rokoch celkom nezodpovedá súčasnej situácii, ostáva Bernáthov cestopis zaujímavým a zasväteným príspevkom k poznaniu zaujímavej a sympatickej severskej krajiny.

„Veľká dánska zem", Jylland (Jutský polostrov), je spojená s európskou pevninou. Ostrov Sjaelland, na ktorého východnom pobreží leží hlavné mesto Dánska Kodaň, tvorí len štvrtinu povrchu krajiny.

Boli časy, keď Dánov z polostrova zamestnávala myšlienka: Prečo by mala byť krajina spravovaná z malého ostrova, treba preniesť hlavné mesto na „veľkú zem", na Jylland. Propagátori tejto myšlienky sa netajili s úmyslom povýšiť na úroveň hlavného mesta Árhus, najľudnatejšie mesto Jutského polostrova.

Táto myšlienka má dodnes svojich zástancov, hoci dnes sa na túto tému hovorí skôr žartovne, a jej zástancovia sa grupujú zväčša z radov lokálpatriotov. Medzi Arhusanmi sa napríklad človek môže často stretnúť s názorom, že univerzita hlavného mesta sa môže schovať za arhuskou ...

Spolu s Gyulom sa vyberáme na prehliadku Jutského polostrova, ani táto časť krajiny nesmie chýbať na našich potulkách po Dánsku. Cestujeme autobusom po Kalundborg, aby sme sa odtiaľ kompou previezli z ostrova na polostrov. V Kalundborgu máme iba toľko času, aby sme venovali niekoľko okamihov dómu, ktorý je svojím štýlom jedinečný v Dánsku. Postavili ho kedysi v 14. storočí, zväčša ešte v románskom štýle. Jeho pôdorys má podobu kríža, aj okná a dvere svedčia o románskom vplyve. Stavbu zdobí päť veží, štyri užšie po okraji, jedna širšia uprostred, vlastne celá stavba je samá veža. Na bizantských alebo slovanských ikonách možno vidieť jeho zmenšenú kópiu, ktorú drží v ruke daktorý svätý, patrón kostola alebo jeho zakladateľ.

Z kompy môžeme ešte raz obdivovať chrám na návrší, ktorý je dominantou prístavného mesta. Potom sa už celkom oddávame pôžitku z plavby. Času máme dosť, cesta trvá tri a pol hodiny. Pre nás oboch je to časový rekord v plavbe po mori.

Ako skúsení cestovatelia necháme Dánov, aby si odstáli rad pri bufete, a my sa pohodlne usadíme za stolom pri okne a obzeráme si priestornú kaviareň.

Pri stole oproti mladá štíhla dievčina, pravdepodobne vysokoškoláčka, ktorá pendluje medzi Kodaňou a Arhusom, si zaborila hlavu do kníh a zošitov. Kúsok ďalej nejaká staršia pani čosi usilovne háčkuje, ďalej vedľa nej sa zas starší manželský pár práve púšťa do hry v karty. V jednom z kútov kaviarne zariadila plavebná spoločnosť ohradený detský kútik s hračkami. Mamky si sem uložia svoje svetlovlasé ratolesti, a kým sa deti spolu hrajú, môžu si aj ony pokojne poklebetiť.

Rad pri bufete sa zmenšuje, aj my s Gyulom sa postavíme k pultu. Položím si na jeden podnos kávu pre oboch, zákusky, podľa tunajších zvykov si pridám do kávy šľahačku a cukor a na konci pultu čakáme, aby sme mohli zaplatiť. Kasa zazvoní — aká to lahodná hudba pre majiteľa bufetu — a slečna veselo ťuká do gombíkov. Jediným pohľadom ohodnotí obsah nášho podnosu, jej zručné prsty prebehnú po čísliciach a už máme účet.

— Ni og tyve, tyve... (Vyslov: ny o cüve, cüve, čiže dvadsaťdeväť dvadsať)

— Počítať, to vieš, anjelik ... — dudre Gyula, ktorý kibicuje vedľa mňa. —  Ak si pomyslím, že tieto dve kávy s dvoma zákuskami stoja stodvadsať forintov , človeku rozum zastane ...

Slečna v pokladni sa milo usmieva na môjho priateľa. Praje si ešte niečo? Len nech povie, hneď dostane úhľadný účet. Gyula je pohľadný hnedovlasý mládenec a svetlovlasá kráska v pokladni si na ňom trocha popasie oči. Gyula len urobí rukou akýsi pohyb, chce naznačiť, že nechce nič kupovať a stručne, ale výstižne oznámi:

— Nix... — Potom je už všetko jasné.

Káva má chuť ako zvyčajne. Zákusok bez plnky je tenký, ale pekný na vzhľad, má šablónovitú dánsku mandľovú chuť. V tejto krajine panuje svojrázny zvyk, ak sa má niečo považovať za zákusok, nech je to krémovník, torta, pečivo z lineckého cesta alebo hocičo iné, vždy má mandľovú chuť. Mandľový prášok nevynechajú z ničoho. Okrem toho, keď je reč o zákusku, platí ešte požiadavka, že nesmie obsahovať veľa múky a cukru (priveľa kalórií škodí organizmu, ba je priam nebezpečné) a aj s maslom alebo tukmi treba zaobchádzať s mierou. No a taký je aj tento zákusok. Labužníkom táto krajina neposkytuje priveľký pôžitok.

Zunovalo sa nám sedieť v kaviarni, ponevierame sa preto na palube. Lavíc je tu dosť, studený vietor však odrádza cestujúcich od dlhšieho vysedávania na čerstvom vzduchu. More je pokojné. Sivozelenú hladinu čerí síce trocha vietor, ale väčšie vlny nevidieť. Aj obloha je sivá, obzor splýva s vodnou hladinou. Zmenu prináša iba niekoľko lodí, ale neprichádzajú od Arhusu, ale sa plavia severo-južným smerom, od Severného mora k Baltskému alebo naopak, takže ich dobre nevidíme, náš smer je totiž východo-západný.

Konečne sa zjavujú aj veže Arhusu, akoby vyrastali z vody. Kompa zakotvila pri móle tak hladko, že sme to takmer ani nepocítili, hoci takáto operácia je vždy trocha bravúrou, veď riadenie lode, brzdenie, manévrovanie, to všetko je omnoho náročnejšie úkony ako riadenie dopravného prostriedku na súši. Pri takejto príležitosti vždy obdivujeme dánskych lodníkov. Je pravda, že sa zdokonaľujú v tejto činnosti už niekoľko tisícročí.

Autá musia čakať ešte niekoľko minút, kým sa môžu spustiť po mostíku, no my, čo ideme pešo, vystupujeme hneď a ocitáme sa priamo v centre Arhusu. Pár metrov pred nami stojí obrovský moderný „škatuľovitý" hotel celý zo skla a hliníka, na každú stranu smerujú ulice, všade naokolo sa šíri prístavný ruch a veľká premávka.

Niels aj tu drží nad nami ochrannú ruku, pre neho je to koniec koncov maličkosť, veď ako to aj sám tvrdí, skoro každý na niečo súci Dán je jeho priateľom. Nečudo preto, že pár minút po tom, čo sme vystúpili z lode, si

ŽIŠKA, STANISLAV - HYBE

ŽIŠKA, STANISLAV

HYBE
Kultúrne dianie v rokoch 1918 - 1939

Marmota Press, Poprad, 2004
1. vydanie, 1.000 ks
ISBN 80-968878-3-1

história, monografie,
108 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 155 g

mäkká väzba
stav: výborný

6,00 € PREDANÉ

*zimpa* in **S6P**

MEDŇANSKÝ, ALOJZ - MALEBNÁ CESTA DOLU VÁHOM

MEDŇANSKÝ, ALOJZ

MALEBNÁ CESTA DOLU VÁHOM
(Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungarn)

Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava, 2007
preklad Viktória Hornáková
predslov Ján Tibenský
obálka Anna Chovanová
vysvetlivky Jozef Martinka
medirytiny Jozef Fischer
4. vydanie
ISBN 978-80-8061-280-1

cestopis
184 s., slovenčina
hmotnosť: 477 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

6,00 €  PREDANÉ

*zimpa* in **O2**

Takmer dve storočia uplynuli od prvého vydania Medňanského Malebnej cesty dolu Váltom. Kniha podáva farbistý obraz Považia, ba vlastne celého severo- i juhozápadného Slovenska začiatkom 19. storočia. Hoci hlavnými zastávkami počas plavby boli predovšetkým hrady, kaštiele a zámky, prírodné krásy a zvláštnosti kraja, autor pomerne bohato vykreslil aj život na rieke Váh, ktorá už vtedy bola významnou tepnou Slovenska. Život a hospodársky ruch na nej i jej brehoch od prameňov až po ústie, jej ničivá sila v čase povodní a hospodársky význam pre ľudí obkolesených horami, ktorým sprostredkovala styk s ostatným svetom a zároveň im bola dodávateľkou poživne, sú stredobodom autorovho záujmu. S uznaním a chválou konštatuje, čo všetko dorába a s čím obchoduje podnikavý a nadaný slovenský ľud od Liptovského Hrádku až po Komárno. Zaujímavý a z etnografického hľadiska veľmi cenný obraz podáva o práci pltníkov na Váhu. Pozornosť venuje hospodárskemu životu a jeho problémom, podrobne rozoberá prácu píl a hút v Liptovskom Hrádku, lesné hospodárstvo v Ľubochni a pri návšteve Tepličky nad Váhom v opustených múroch zaniknutej manifaktúry uvažuje o príčinách neúspechov tohto počiatočného spriemyselňovania krajiny. V považských mestečkách od Žiliny po Sereď a Neded, kam až plávali v tých časoch lode z Dunaja, zapodieva sa remeslami a obchodom. Hoci poddaný ľud zaujímal na tejto ceste autora iba príležitostne a jeho pohľad je pohľadom vzdelaného aristokrata a hoci hlavnými opornými bodmi malebnej cesty ostávajú už spomínané rumoviská stredovekých hradov, zámkov a kaštieľov so vzácnymi výtvarnými klenotmi, knižnicami, parkmi a nádhernou prírodou, veľa miesta venuje pestrému činorodému ruchu na tejto rieke. Je to malebná syntéza minulosti a prítomnosti kraja po oboch brehoch Váhu, ale aj vrchol literárnej činnosti Alojza Medňanského, ktorý sa tu predstavuje ako autor kultivovaný a hĺbavý, s romantickým citom pre krásu prírody i ako vynikajúci znalec dejín Považia, jeho kultúrnohistorických pamiatok i vtedajších hospodárskych pomerov. Túto stále sviežu a zaujímavú knihu dobre dopĺňajú Fischerove dobové medirytiny.

Alojz Medňanský (1784 - 1844) sa zapodieval históriou, štatistikou, archeológiou, publicistikou a národopisom. Gymnázium vyštudoval v Trenčíne, filozofiu vo Viedni a právo v Bratislave. Ako barón zastával vysoké štátne funkcie. Po manželkinej smrti (1910) sa utiahol do rodinného kaštieľa vo Veselom pri Piešťanoch, kde sa venoval hospodárstvu a literárnej činnosti. Roku 1830 sa vrátil do štátnej služby, od roku 1837 bol županom Nitrianskej stolice. Zaujímal sa o materiálnu a duchovnú kultúru slovenského ľudu.

Kraľovany

jediná pri Váhu ležiaca obec v Oravskej stolici, a to na jej i oravského panstva najjužnejšom výbežku. Napokon, o tomto mieste sa dá ozaj máločo zvláštne povedať okrem toho, že sa tu chytajú znamenité hlavátky často 30 až 35 funtov ťažké a že sa tu zhromažďujú všetky plte prichádzajúce po rieke Orave; keďže sa odtiaľto využíva hlbší prúd Váhu, dve polplte sa spájajú do jednej a polovica oravských pltníkov vracia sa domov, podobne ako z Ružomberka liptovskí.

Z Kraľovian vedie majstrovsky vybudovaná hradská dovnútra Oravskej stolice, ktorá si nepochybne zaslúži prvenstvo v celej krajine, pokiaľ ide o pravidelnosť i stále a starostlivé udržiavanie ciest, ba sotva ju v tom predstihnú ešte aj nemecké provincie Rakúska. Aby sa toto tvrdenie nepozdávalo zveličené alebo nekritické, musí človek na vlastné oči vidieť nespočetné miesta rozstrieľaných brál na niekoľko sto krokov zdĺže, 3-4 siahy vysoké a na spôsob hradieb murované kamenné hrádze, až po samé vrcholy hôr rýchlou jazdou schodné cesty, mohutné mosty a hate, napokon neslobodno zabudnúť na starostlivosť, s akou sa okamžite opravujú všetky poškodenia, nech už vznikli akoukoľvek náhodou. Vôbec tento z mnohých stránok zaujímavý kraj si zaslúži, aby si cestujúci nachystal v Kraľovanoch koč, rozlúčil sa na niekoľko dní s plťou a proti prúdu rieky Oravy, ktorá ho bude ustavične sprevádzať, vybral sa smerom k hroznej priepasti, aby sa podíval medzi obyvateľov najsevernejšieho Uhorska.

Uviesť obšírnejšie všetky pamätihodnosti Oravy vyžadovalo by mnoho miesta. Už len sám most pri Mokradi a zámok, podľa ktorého je stolica pomenovaná, dostatočne odmenia námahu cestujúceho, spojenú s týmto výletom. Napokon nie je to ani taká veľká námaha, keďže sa cestuje po spomínanej znamenitej hradskej, ktorá iba jediný raz odbočí z údolia. Chceli by sme sa teda aspoň stručne zmieniť o oboch pamätihodnostiach.

Keď sa blížime k dedine Mokraď, už hodne zďaleka vynikne starý kaštieľ Abafiovcov s nárožnými vežami, ale ešte väčšmi upúta pozornosť v tomto kraji nečakane dômyselne vedené poľnohospodárstvo tohto vzdelaného statkára. Oboznámený so všetkým, k čomu dospelo vedecké poľnohospodárstvo v novších časoch, osvojil si vlastnými pokusmi to, čo bolo vhodné pre tamojšie drsné podnebie i pôdu. Keďže sa neľaká nijakých prekážok, pevným krokom sa uberá cestou, na ktorú sa dal, k čomu aj my a s nami akiste každý vlastenec mu želá mnoho šťastia. Obďaleč musíme sa však ešte vpravo vyhnúť strmo vyčnievajúcemu vrchu, až potom zbadáme, že cez prudkú Oravu vedie hradská pod zakrytou chodbou s architektonicky ozdobeným murovaným portálom. Je to spomínaný chýrny most, ktorého jediný, pol štvrta siahy široký, oblúk (jeho tetiva meria 42 siah) sa klenie ponad celú rieku. Nezvyčajný tvar tohto mosta vzbudzuje úžas prostých, smelosť konštrukcie zasa obdiv vzdelaných cestujúcich. Obdiv tohto diela z roku 1801, ako i jeho budovateľa pána Jána Grossa, c. k. riaditeľa cestných stavieb v Haliči, však ešte vzrastie, keď uvážime, že bez najmenšieho poškodenia môžu po ňom premávať aj najťažšie náklady, dokonca delá najväčšieho kalibru, ba čo viac, roku 1813 prestál aj hroznú skúšku (keď hladina Oravy, ako aj všetkých karpatských riek, zmohutnela do neslýchanej výšky a dravosti). Na oblúk narážali domy, mlyny, s koreňmi povytŕhané stromy a náradie, čo rozbesnený živel vliekol so sebou, ohromné skaliská valili sa nesmiernou silou na majstrovsky zbudovaný nosník (druhý tvorí vrch), no ani oblúk mosta, ani umelý breh sa nezakolísal, ba nebolo veru treba ani nijakej podpery.

Z Mokrade sa za dobrú hodinu dostaneme na Oravský zámok. Je to jeden z mála celkom zachovaných a ešte obývateľných hradov v krajine, ktoré nás živo prenesú do uplynulých storočí a do vtedajšieho spôsobu života našich otcov. Tu sme vlastne hosťami Turzovcov, lebo všetko pripomína tento rod, ktorý tu po tri generácie mocne vládol a čerstvými stopami svojej pevnej vladárskej prítomnosti zahladil spomienky na staršie časy. Človeku sa skutočne zdá, že sa ocitol v období o dvesto rokov staršom, lebo sa všetko zachovalo v takom stave, akoby bol posledný pán len kamsi odbehol. Modlím sa v tejže kaplnke, pred tým istým oltárom, kde bradatí bojovníci a až po oči cudne zahalené panie prosili nebesá, aby vyslobodili otčinu spod tureckého jarma. Upieram zrak na ten istý náhrobok s mramorovou sochou vznešeného palatína Juraja Turzu, ku ktorej tak často dvíhala svoje zaslzené oči jeho verná vdova. Pocit vážnosti vzbudzuje vo mne erb predčasne zosnulého Imricha, okolo ktorého zlomené materinské srdce nikdy neprešlo bez povzdychu. Nado mnou sa ešte jagá pestrofarebná povala s pozláteným ornamentom, pod ktorou do čnostnej krásy vyrastali palatínove dcéry. Kameň, pri ktorom chodím na hornej terase, je ešte ten istý, čo sa po ňom vo večernom chládku, skrytá pred nevítanými zrakmi, prechádzala zámocká pani so svojimi panenskými ratolesťami. S úctou sa dotýkam kytičky fialiek, ktoré včasne na jar s námahou natrhala milujúca Alžbeta a poslala manželovi do ďalekého Prešporka, v tom čase tam zasadajúcemu na krajinskom sneme. Nemôžem sa ubrániť dojatiu po letmom prečítaní najnežnejších listov, ktorými si manželka mierni bôľ z rozčúlenia. Zo všetkých strán prihovárajú sa mi svedkovia starej minulosti a hlásajú činy predkov, ktorí tu chodili, nuž nečudo, že sa mi srdce rozbuchotalo radostným vzrušením.

Ale už je čas vrátiť sa na opustenú plť a odísť z miesta, kde každý návštevník rád pobudne, a ak si ešte vezme na pomoc dejiny, nájde tu omnoho viac, než sme mu letmo naštrkli. Čo je totiž v skutočnosti veľmi zaujímavé, môže

REMARQUE, ERICH MARIA - ČERNÝ OBELISK

REMARQUE, ERICH MARIA

ČERNÝ OBELISK
Historie opožděného mládí
(Der schwarze Obelisk)

Naše vojsko, Praha, 1968
edícia Živé knihy (77)
preklad Jan Scheinost
obálka Ivan Urbánek
2. vydanie, v NV 1., 40.000 výtlačkov

beletria, román, vojna,
340 s., čeština
hmotnosť: 402 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, v knihe podčiarkované pasáže perom

1,00 € 

*zimpa* in **O1**

Černý obelisk je v pořadí osmým románem autora, který se hned svou první knihou Na západní frontě klid stal spisovatelem světového jména a popularity. Jistě to není náhodou. Jeho romány strhují už téměř po čtyřicet let masy čtenářů bohatě rozvrstveným dějem, v němž nenajdeme hluchých míst, silou myšlenek, jimiž se autor ústy svých hrdinů vyslovuje k nejrůznějším filosofickým otázkám, a v neposlední řadě i nekompromisním postojem autorovým k válce, jeho vášnivým odporem k fašismu a vřelým humanismem.

V Černém obelisku nás zavádí do Německa r. 1923, kdy mladou výmarskou republiku zaplavila bouřlivá vlna inflace, která jedněm vynesla obrovské, takřka nevyčíslitelné zisky, pro druhé znamenala naprosté zbídačení a zemi zavedla do hluboké krize mravní. Do této neklidné doby po nedávno prohrané válce, kdy se však už znovu, a stále silněji, ozývají hlasy volající po nové, vítězné, postavil autor svého lyrického hrdinu, jehož mladá léta byla — stejně jako Remarquova — tak záhy poznamenána válkou. Ludvík Bomer, básník, varhaník, bývalý učitel a nyní zaměstnnec firmy prodávající náhrobky, který nese bezesporu mnoho autobiografických prvků, je mluvčím generace a zároveň komentátorem a kritikem doby. S dokonalým mistrovstvím je v tomto románě ovšem vykreslena nejen tato ústřední postava, ale i celá řada ostatních figur, ať už mají k hlavnímu hrdinovi užší vztah — jako jeho kamarád z války a zároveň zaměstnavatel, rozvážnější a praktičtější Jiří, či Isabela, ztělesnění čisté, romantické lásky — nebo jsou jen „lidmi kolem něho". Ti všichni tvoří dohromady pestrou galerii postav nejrůznějších charakterů od dobráckých, přes šmelináře, plující vesele po vlnách inflace, až k typům tupých a nebezpečných přívrženců nastupujícího nacismu. Nastavením zrcadla těmto důležitějším i méně významným obyvatelům malého německého města nastavuje Remarque zrcadlo celému tehdejšímu Německu, v němž se jiskry nacismu, dosud jen doutnajícího, rozhořely zanedlouho ve zhoubný a už neuhasitelný požár.

Mezi ostatními romány Remarquovými zaujímá Černý obelisk významné místo. Už tím, že tu autor poprvé ve větší míře osvědčil smysl pro humor, který se rozlévá po stránkách románu v nejširší škále od bodrého a mírně ironického až po sžíravý sarkasmus.

U Eduarda má slezinu Klub básníků. Výlet do bordelu je už hotová věc. Otto Bambuss horoucně doufá, že tím prokrví svou lyriku. Hans Hungermann chce získat inspiraci pro svého „Casanovu“ a pro sbírku básní ve volném verši „Žena démon“. Dokonce i Matyáš Grund, autor „Knihy o smrti“, doufá, že tam sežene několik výrazných detailů pro poslední delirium paranoika. „Proč nejdeš s námi?“ ptám se Eduarda.

„Nemám to zapotřebí,“ prohlašuje rozpačitě. „Mám všechno, co potrebuju.“

„Ták? Ty máš všecko?“ Vím, co mi chce nabulíkovat, ale taky vím, že lže.

„Spí s každou svou pokojskou,“ prohlašuje Hans Hungermann. „Když mu některá nechce dát, ukáže jí dveře. Je to opravdový přítel lidu.“

„S pokojskou! To bys udělal tyf Volné verše, volná láska! Já ne! Nikdy nic ve vlastním domě! To je stará zásada.“

„Ani s hosty ne?“

„Copak hosti.“ Eduard obrátí oči v sloup. „Tomu se člověk někdy nevyhne. Například vévodkyně z Bell-Arnimu ...“

„Co například?“ ptám se, když se odmlčí.

Eduard se upejpá. „Kavalír je diskrétní.“

Hungermann dostane záchvat kašle. „To je pěkná diskrétnost! Kolik jí bylo? Osmdesát?“

Eduard se pohrdavě usmívá, ale úsměv mu náhle spadne jako maska s rozvázanou tkaničkou. Vstoupil Valentin Busch. O literaturu se sice nezajímá, ale přesto se rozhodl, že s námi půjde. Chce být při Bambussově ztrátě panictví. „Jak se vede, Eduarde?“ ptá se. „Je to prima, že ještě žiješ, co? Jinak by sis byl s tou vévodkyní nic neužil.“

„Odkud to víš?“ ptám se překvapeně.

„Zaslechl jsem to venku na chodbě. Vždyť skoro řvete. Už jste si asi lízli kdečeho. Ať je to jak chce, já Eduardovi tu vévodkyni přeju ze srdce. Těší mě, že jsem to byl já, kdo ho pro ni mohl zachránit.“

„To bylo dávno před válkou,“ prohlašuje rychle Eduard. Větří nový útok na svůj vinný sklep.

„Dobře, dobře,“ odpovídá Valentin shovívavě. „Po válce už jsi taky asi prokázal své mužství a zažil ledacos krásného.“

„V téhle době?“

„Právě v téhle době! V zoufalství je člověk spíš přístupný dobrodružství. A právě vévodkyně, princezny a hraběnky jsou dneska hrozně nešťastné. Inflace, republika a žádná císařská armáda, to už dokáže zlomit lecjaké aristokratické srdce! Co bys řekl dobré láhvi, Eduarde?“

„Teď nemám čas,“ odpovídá Eduard duchaprítomně. „Je mi líto, Valentine, ale dneska to nejde. Chystáme se na klubovní výlet.“

„Ty jdeš s námi?“ ptám se.

„Ovšem! Jako pokladník přece musím! Předtím jsem si to neuvědomil. Povinnost je povinnost.“

Dám se do smíchu. Valentin na mne mrkne, ale neřekne, že jde taky. Eduard se usmívá, protože věří, že ušetřil láhev. A tak je všechno v nejlepším pořádku.

Vyrazíme. Je nádherný večer. Jdeme do Bahnstrasse číslo 12. Ve městě jsou dva bordely, ale ten v Bahnstrasse je o něco elegantnější. Je v malém domě za městem, obklopený topoly. Znám to tam dobře. Prožil jsem v něm část svého mládí, aniž bych věděl, co se tam vlastně děje. Když jsme měli odpoledne prázdno, chytávali jsme v potocích a rybnících za městem mloky a ryby a na lukách motýly a brouky. Jednou jsme hledali za hrozného vedra hospodu, kde bychom si vypili limonádu, a tak jsme se octli v Bahnstrasse 12. Velký lokál v přízemí se ničím nelišil od jiných lokálů. Byl tam chládek, a když jsme chtěli sodovku, postavili nám ji na stůl. Za chvíli přišlo několik žen v župáncích a květovaných šatech. Ptaly se nás, co děláme a v které jsme třídě. Zaplatili jsme sodovku a příští parný den jsme přišli zase, tentokrát s knihami, které jsme si vzali, abychom se venku u potoka učili. A opět přišly vlídné ženy a mateřsky se o nás zajímaly. Byl tam chládek a pohodlí, a protože odpoledne už nikdo jiný nepřišel, zůstali jsme sedět a pustili se do úkolů. Ženy se nám dívaly přes rameno a pomáhaly nám, jako by to byly naše učitelky.

KUBÁTOVÁ, MARIE - JAK PŘEKROČIT RUBIKON

KUBÁTOVÁ, MARIE

JAK PŘEKROČIT RUBIKON

Československý spisovatel, Praha, 1986
edícia Žatva - malá řada
ilustrácia Viktoria Ban
obálka Viktoria Ban
1. vydanie, 19.000 výtlačkov

beletria, novela, próza krátka,
264 s., čeština
hmotnosť: 279 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,10 €

*zimpa* in *060*

Náměty ke knížkám Marie Kubátové jsou vždycky spojeny se zcela konkrétními projevy lidského života a mezilidských vztahů. Tak je tomu i v autorčině nové próze, příběhu o tom, jak je pro člověka těžké překročit hranici mezi tzv. produktivním a důchodovým věkem. Jeho protagonisty jsou manželé Roubíčkovi, kteří odcházejí do důchodu po letech činorodé práce v krkonošské zotavovně a novou náplň života hledají v novém prostředí, na chalupě v malé vesnici u Neumětel. Ukáže se však, že to není tak jednoduché. V řadě vážných i humorných příhod autorka s velkým pochopením a citovým zaujetím odkrývá hluboce lidské problémy, které před jejími hrdiny vyvstávají. Adaptace Roubíčkových na velkou životní změnu se totiž neuskutečňuje ve společenském vakuu, na pořad dne přichází zejména složitá otázka vztahu stárnoucích rodičů a dospělých dětí, svou roli rovněž sehrává Roubíčkova alkoholická minulost. Kromě členů rodiny Roubíčkových vystupuje v novele Jak překročit Rubikon několik dalších výborně charakterizovaných postav, které obohacují motivickou škálu příběhu plného prosté člověčiny, moudře vyjadřujícího nejen pasíva, ale i aktiva života za hranicí důchodu.

Z dřímoty ji probudil náraz. Rachot. Patrčka shodil Budovateli střechu! Ale nebyl to Patrčka a nelamentuje jedna Kudrouka. Plný autobus Kudrovek lomí rukama a sbírá se zpod sedadel, jak to koho kam odhodilo. Nad zmatkem hřímá učitelský hlas: „Přátelé! Soudruzi! Sousedé! Lidi! Jsme živi a nic se nestalo! Hlaste se jeden každý po zasedacím pořádku!“

Roubíčková hledala Roubíčka. Táto! Jseš celej? Až na brýle. Kampak spadly?

Roubíčková se zvedala a narovnávala, aby se povytáhla nad lidi a nad zmatek a uviděla za sebe i za Roubíčka, co se vlastně stalo. Autobus stojí a lidi se sbírají. Chválabohu, žádná krev. Jen po zemi rozházená jablka a rozsypané tašky. Ale proč?

Nad zmatkem zvoní učitelský hlas: „Všichni celí. Nehoda nestála životy!"

„Jen autobus je v háji zeleným," doplnil řidič. „Všichni ven!"

Teprve venku uviděli, co se stalo: autobus trčí nosem ve vleku traktoru a okolo je plno železa. Na silnici zátaras ze změti trubek a tyčí. V příkopu nad tím člověk a pláče nahlas. Ani řidič nemá odvahu dát si s ním šoférský nadávací souboj.

„No tak se seberte, dědo," říká mu málem vlídně. „Každej mužem bejt někdy vůl." A pan učitel Stehlíček se snaží přeložit útěchu pro viníka nehody do spisovné řeči.

Klub důchodců a přátelé žehu přidávají z hromadného povedomí vhodná mudrosloví. Hlavne když není škoda na životech. Všechno, co se tak hrozivě sesypalo, zvedá se světlejší stránkou nahoru: nikdo nebyl zkrácen v počtu svých dní a život, o to krásnější, oč menší kousek nám ho zbývá, zazářil jasnými plaménky nad nedopalky svíček.

„Mají tu švestek požehnaně a slaďounký jako med. Jen pozor na vosy,“ sděluje tetka tetce a členstvo obou klubů se usazuje prozatím na travnaté mezi pod švestkami. Švestková alej se táhne odnikud nikam, ze zeleně do zeleně. Po obou stranách aleje šírava nedohledných polí. Vesnice bude nejspíš za kopečkem.

„Sakramentský objíždky,“ mručí řidič autobusu, snad chudáku traktoristovi pro úlevu, aby si vina za střetnutí našla hromosvod.

„Vždycky tu bejvalo ticho, klid,“ vzlyká stařík-viník. „Kdepak bych bejval čekal za zádama autobus. Museli tu objížďku vyhlásit dneska ráno. Jak jsem vás uslyšel troubit, tak jsem se lek. Nezměřil, kdy a kam uhnout.“

„Zapomněl vyhodit směrovku,“ doplnil autobusák.

„Já zapomněl v tu chvíli, že mám vlek. Tyčema naloženej. Krista nebeskýho.“

„No tak - nejvejš vám seberou řidičák.“

„Nemůžou. Nemám žádnej.“ A zase vzlyk. „Já chtěl jen píchnout zítovi, aby to lešení půjčený nestrašilo u baráku. Rezaví tam tak dlouho, že tamti možná už nevědí, že někdy nějaký měli.