GAŠPAR, TIDO J. - NÁMORNÍCI

GAŠPAR, TIDO J.

NÁMORNÍCI

Tatran, Bratislava, 1970 (v tiráži uvedný rok 1969, na frontispice 1970)
edícia Slovenská tvorba (41)
doslov Štefan Drug
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
prebal Vlastimil Herold

beletria, próza krátka, novela
248 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok výborný, prebal po krajoch mierne ohnutý

1,80 €

*mipet2*  in **O1**

Čarovné prímorské a morské prostredie, rozvášnené typy mužných hrdinov, milencov opojného mora a krásnych žien, otrokov zmyslov. Krv tečie a buráca obrazne i doslovne. Čitateľov záujem sa vybičúva zo strany na stranu. Prekvapujúca erotika, na voľakedajšie slovenské pomery a zvyklosti až prismelá... To všetko je len časť z charakteristiky námorníckych noviel Tida J. Gašpara, osobitého prozaika medzivojnového obdobia. Prózy s námorníckou problematikou (výber z knižiek Červený koráb a Námorníci) nesporne patria k tomu najlepšiemu, čo tento autor so zvláštnym osudom umeleckým aj ľudským (protirečivý vývin ideový: z výrazného predstaviteľa pokrokových a demokratických tendencií až po vysokého činiteľa Slovenského štátu; zamotaný a dosiaľ objektívne neosvetlený a nevysvetlený celkový zástoj v slovenskej literatúre, kultúrnej politike i politike; dlhoročná „neprítomnosť“ v literatúre a verejnom živote atď.) počas nedlhej svojej tvorivej činnosti napísal. Stretávali sa s kladným a priaznivým ohlasom v čase vzniku a vychádzania v časopisoch i knihách a mnohé prednosti nestratili ani do našich dní. Ich exotická tematika a senzualistické zameranie znamenali vítané oživenie a osvieženie v presile slovenskej prózy, kotviacej poväčšinou v dedine. Nepôsobí staro ani dnes. Gašparovo svojské rozprávačské umenie, opojenie z pekných slov a zo slov vôbec, bravúrna štylistika hraničiaca s expresionistickým výrazom i barokovou okrasnosťou — stratili už trocha z niekdajších vysoko oceňovaných hodnôt (Eduard Urx: „Ale keď sa Gašpar pozrie na realitu, vie o nej rozprávať obrovským svojím spôsobom... A to je plus, ktoré vniesol do spisby u nás. Plus, ktoré má trvajúce hodnoty...). Stále je to však ten temperamentný, zmyslovosťou i vysokými ideálmi hrdinstva, lásky k žene i k vlasti presiaknutý Gašpar, starodávny gavalier, trubadúr, lyrik v próze, trocha romantik, trocha sentimentalista, človek so srdcom v prešlom, nenávratnom, alebo aspoň pomíňajúcom sa svete, s hlavou však v modernom vlnobití — z čoho vzniká isté tvorivé napätie, výboje na všetky strany. Aby napokon podmanili aj súčasného, náročného čitateľa.

Srdcová pravota

Kedysi na belasej a rozkošnej Adrii žil daromné z božej milosti a na postrach morských chlapcov zvláštny veliteľ, žil i zvláštny morský chlapec. Bohatý, krásny svet síce nenameral rovnako svojej sympatie — jeden bol kapitán a druhý matróz, ale obaja sa tešili veľmi, že žili. A práve to bola azda nevinná vina všetkého. Bláznivé, rozpálené, slepé, žiarlivé a pomstivá vášne ich rujných sŕdc rozprali sa pre falošnokrásny ženský úsmev...

Obaja boli ľudia pomiešanej sorty. Komandant sa odrodil starej zemianskej kúrii zadunajskej. Ba už jeho otec kedysi opovrhoval ňou a prisahal i v mene svojho potomstva na cisársku zástavu. On zdedil už iba rýdzu, ľahkú, vojenskú krv. Cisárovi vernú, prísnu, nemilosrdnú, ale pritom i veľmi horúcu, ktorá rozžínala mu oči roztomilo, keď ich upieral na lahodné veci, a beštiálne vtedy, keď podriadených chytal pod drezúru. Najradšej mal zábavné manévre. Cisársko-kráľovský korvetný kapitán Rubidó Bozontoš bol šuhaj veselý. O zadunajskej kúrii už neslýchal, ale zato jej rujný, zaťatý, hrdý a hazardný virtus i pri všetkej vojenskej glazúre velil jeho gestám. Práve tak ako Holub Jánoš, odpadlík Tatier, tiež zabudol na svoju rodnú viesku, a predsa len bol snivý, pri veselom zadumaní v krásne veci veriaci, citlivý, panenský vojak... Matka a rodná zem obdarili ho svojsky rozľúteným srdcom. Darmo hovoril nematerinsky a s napodobňovaním kuruckej vášne, darmo nenávidel čiernožltý svet cisárskych labancov, jeho oči boli jednako len oči Jankove Holubove. Milé, holubie, krotké. Vždy na zázraky krásy vyčkávajúce, teplé, slovenské oči to boli... Zamilovane hľadievali na život.

Bozontos nevedel viac zo svojej pramaterinskej reči. ako zavinšovať niekomu ešte dobrý deň. Janko Holub vedel síce viac, ale po dlhých cudzích cestách už bol odvykol po svojsky hovoriť ... Pomiešanej sorty ľudia boli. Poloblázni. A zastareli sa druh druhovi do osudu natoľko, že iba tragickou srdcovou pravotou ukončilo sa medzi nimi všetko ...

Keď Janko Holub videl niekedy svojho veliteľa v spoločnosti hrkútajúcich dievčat, salónnych, voňavých, bielych, kvetných od móla na motorovom člnku odplávať belasým morom, ďaleko, akoby do plamennej záhrady západu, vtedy si vzdychol pekne. A to rozhodne po slovensky, lebo iní matrózi boli by zaiste kliatbou vystrelili za ním: Zlom krky, obluda!

Janko Holub nezávidel. Chodil po palube starej korvety vo výslužbe — korvety „Custozza“, priviazanej o mólo, a akási spomienka na sladkosť doma zabudnutých úst štrngla mu o osirelé srdce.

,Ó, bože, koľko žien si stvoril a vyzdobil darmi — a moja nie je ani jedna!’

Bola jar. I more dýchalo jej svätenou vôňou. Západ horel. Malé vlnky z plochy mora vystrekovali v diaľke ako krvavé plamienky, potom plápolali ružovo a nablízku zbelaseli ako lavína živého ohňa.

Janko Holub cítil, že sa blíži nejaká veľká radosť jari a ovíja celú zem.

,A mňa akoby ani nebolo. Ja sa mám trápiť sám. Roky. Teraz, keď moje srdce zvesťou jari bije a silou jari túži... ’

S veľkým vzrušením dumal si takto Janko Holub a súčasne i s rozhodným úmyslom, že nezriekne sa tak ľahko potešujúcej, i v žiali rozveseľujúcej a pravej

ZÚBEK, ĽUDO - SKRYTÝ PRAMEŇ

ZÚBEK, ĽUDO

SKRYTÝ PRAMEŇ

Tatran, Bratislava, 1967
edícia Hviezdoslavova knižnica (142)
doslov Miloš Tomčík
obálka Zlata Maderová
3. vydanie (tu prvé), 34.000 výtlačkov

beletria, román, životopisy,
188 s., 32 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 315 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: knižný blok výborný stav, prebal po krajoch poohýnaný

0,50 €

*mipet2*/*barpe*  in *bels*

Próza Skrytý prameň je umelecky najzrelším dielom Ľuda Zúbka. Ako v ostatných svojich prácach, aj tu sa autor zahľadel do minulosti, aby z nej vydoloval pútavý príbeh o vzniku oltára majstra Pavla z Levoče. Nejde o historickú rekonštrukciu skutočnej udalosti. Veď o živote majstra Pavla vieme veľmi málo, ba nie sú známe ani najzákladnejšie oporné body: kedy a kde sa narodil a kedy a kde umrel. Svedectvo o ňom vydáva len jeho dielo, skvost nášho neskorogotického rezbárstva. A práve toto dielo inšpirovalo autora napísať príbeh o zmysle umeleckej tvorby a oslavu veľkej, čistej a pritom beznádejnej lásky starého umelca k svojmu modelu, k mladuškej, krehkej Márii. Jadrom príbehu je však stretnutie dvoch hlavných stredovekých umeleckých smerov: gotiky a renesancie. Predstaviteľom tej neskorej gotiky je voči sebe aj iným prísny majster Pavol, žiak veľkého poľského umelca Wita Stwosza, rezbár, ktorý sa zubami-nechtami bráni proti vnikaniu „cudzích“ prvkov do svojho umenia, t. j. proti vplyvu renesancie, ktorej stopy sa však aj proti jeho vôli začínajú už dostávať do jeho tvorby. Hlásateľom druhého smeru, teda vyznávačom renesancie, je tovariš Krišof, ktorému autor dal prezývku Šťuka, aby aj tak naznačil, čo Krištofov príchod znamenal v tichom „rybníku“ levočského života. V dramatickom stretnutí s mešťanmi, predstaviteľmi verejného života v Levoči, Krištof podľahne — ale nástup nového umeleckého smeru už nič nemôže zastaviť. Najväčšie rezbárske dielo majstra Pavla ostáva v Levoči pre budúce pokolenia ako dôkaz o mohutnej sile ľudského génia, no majster sám v noci pred najväčším triumfom svojho života z mesta tajne odchádza, nezanechávajúc po sebe stopy, lebo svojim umeleckým ideálom sa nechce spreneveriť, ale príchod a víťazstvo nového nechce už zažiť.

Na rozdiel od ostatných historických próz sa autor v tomto prípade nemal vlastne o čo opierať. Iba o dielo majstra Pavla. Nedostatok historických prameňov prejavil sa však v konečných dôsledkoch ako činiteľ pozitívny, lebo kultúrnohistorické pozadie a reálie nedostali sa v diele do popredia a nezaťažili ho záľahou prvkov poznávacích Zo Skrytého prameňa sa nám prihovárajú ľudia z mäsa a krvi, postavy zložitých charakterov, ktoré — hoci ich delí od nás takmer pol tisícročia — majú nám aj dnes čo povedať. Ak k lomu pripočítame ešte zaujímavú kompozíciu — spätné odvíjanie deja — máme pred sebou prózu, ktorej hodnoty preveril už aj desaťročný časový odstup od jej prvého vydania.

Po prvý raz vychodí Skrytý prameň aj s reprodukciami hlavného diela majstra Pavla, aby si čitatelia mohli znásobiť dojem z prózy aj estetickým zážitkom z pohľadu na nesmrteľné dielo hrdinu Skrytého prameňa.

Dlho som potom ešte cítil vo svojej ľavej dlani majstrovu studenú ruku. Mal som pritom čudný pocit: jednostaj sa mi zdalo, že som mu stisol ruku svojou chýbajúcou pravicou. Človek s oboma rukami to ťažko pochopí, ale ja som pritom priam cítil dotyk majstrovej ruky vo svojej pravici. V ruke, ktorú už nemám.

Nebolo to po prvý raz, čo som podľahol klamu o svojej chýbajúcej ruke. Vnímal som celkom zreteľne pohyby prstov, ba cítil som i ranu, ktorú som si pred časom na prste spôsobil ostrým rezbárskym nožom, priam ma bolela. Neraz som sa veru pozabudol a chcel chytiť niečo pravou rukou, a svoj omyl som zbadal až pri pohľade na kýpeť...

Najcitlivejšie si však zachovala moja myseľ bolesť, ktorá ma prenikla, keď mi ruku odtínali. Stačí, aby som si spomenul na deň vykonania rozsudku, a cítim, akoby mi ktosi surovo rozjatroval nielen ranu na ruke, ale aj všetky rany duševné, ktoré sú ešte horšie než rany telesné.

Nerád si obnovujem tieto spomienky, najradšej by som ich navždy vytrhol z pamäti, ale to sa mi nepodarí, a preto sa musím utešovať nádejou, že časom sa ich ostrosť stupí aspoň natoľko, aby mi nespôsobovali ustavične sa obnovujúcu trýzeň.

Viem, že keď opíšem príbeh tých dvoch strašlivých hodín, ochoriem zo spomienok na ne, ale nemôžem ich obísť. Sľúbil som, že nebudem nič zamlčovať ani okrašľovat’, najmä nie to, čo hovorí v môj neprospech.

Ráno sa ma prišiel opýtať strážnik väzenia, či si chcem pred vykonaním rozsudku uľahčiť spoveďou. Odmietol som, lebo všetko, čo som mal na srdci, povedal som už predtým pátrovi Anzelmovi, keď ma prišiel do väzenia navštíviť. Načo sa ešte osobitne spovedať, veď nepôjdem na smrť! Hoci by som bol býval radšej, keby mi odťali hlavu než obe ruky.

CHUDÍK, JÚLIUS - HOREHRONSKÝ TALIZMAN

CHUDÍK, JÚLIUS
JARUNKOVÁ, KLÁRA

HOREHRONSKÝ TALIZMAN

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Hviezdoslavova knižnica (256)
doslov Ján Koška
prebal Emil Bačík, Igor Imro
1. vydanie, 7.500 výtlačkov

životopisy
182 s., 32 s. čb fotografií. slovenčina
hmotnosť: 328 g

tvrdá väzba s prebalom

4,50 € stav: dobrý *mipet2* PREDANÉ
4,50 € stav: dobrý *cesvo* DAROVANÉ

„Už dávno som tak nečítal na dúšok - a to nielen text slovenskej proveniencie — ako práve v prípade spomienok Júliusa Chudíka a všetkého, čo k tomu patrí.

Stále sa mi natískalo a aj teraz sa mi natíska porovnanie možno na prvý pohľad vzdialené a zaradenie akiste nevedecké: pikareskná literatúra. Majú určite jej niektoré znaky, neotrasiteľný epický pokoj (čo by sa čokoľvek robilo), temer filozofický nadhľad a čistotu, čírosť epického elementu: tak to bolo — a nič viac. A neviem, či je to dobre a či je to zle, že autor, aj pri svojich zrejme obsiahlych čitateľských skúsenostiach, nečítal Gila Blasa alebo hoc aj Cervantesove novely. Možno, že potom by sa nebol bál hodiť na papier aj to posledné, čo si žiarlivo ustrážil, oné „darobnice“, ktoré spomína v komentári dcéra a komentátorka Klára Jarunková; ale možno aj, že práve tento „zákaz vstupu“ darobníc, najmä však elementu ženského, spoluvytvára originalitu rozprávača a rozprávaného. Komentár Kláry Jarunkovej ... na prvý omak chytil tón a drží ho: je to láskyplné a len trošilinku ironické porozumenie ...

... Je to zatiaľ najnádejnejší rukopis, ktorý som čítal v súvislosti s novou koncepciou Hviezdoslavovej knižnice.“

Z posudku Vladimíra Mináča

Môj prastarý otec, v zápiskoch často spomínaný „starký”, mal už na začiatku dvadsiataho storočia skoro sto rokov. Ak máme veriť jeho pamäti a neskoršiemu otcovmu zápisu starkého pradávnych spomienok, ak teda máme veriť ústnemu podaniu, nuž potom pochádzajú Chudíkovci z Moravy. Mne osobne sa však nepodarilo nájsť o tom nijaké konkrétne dôkazy. Iba všeobecnú etnografickú informáciu, podľa ktorej časť horehronského obyvateľstva pochádza z dávneho valašského osídlenia.

Horehronie je vôbec po stránke etnografickej, nárečovej i konfesionálnej azda najzaujímavejším kútom Slovenska. Málokde možno na takom malom a aj riedko obývanom priestore nájsť toľko a takých výrazných rozdielov ako na vyšnom Horehroní, u nás doma nazývanom Vrchhron. O Vrchhrone doslova platí: čo dedina — to reč iná. A za tou inou rečou sa vo väčšine prípadov skrýva aj iný pôvod, iné vyznanie.

Horehronské nárečia poznám, môžem ich charakterizovať výstižnými vetami, ktoré mi utkveli v pamäti z môjho horehronského detstva. Používali sme ich vtedy medzi rovesníkmi na ciele nie veľmi ušľachtilé — prosto sme sa jeden druhému vysmievali. Možno sú dnes rozdiely medzi horehronskými nárečiami už nie také výrazné, ešte pred desaťročím či dvoma však boli. (Ale — sú i dnes, veď ta chodím a viem to). Nechcem sa vôbec miešať do remesla jazykovedcom alebo etnografom, chcem len ústnym podaním z vlastnej pamäti prispieť do prúdu ústneho podania, ktorý, nazdávam sa, i pri všetkej vede vždy bude tiecť od ľudí minulých k budúcim.

Nuž začnime od pramienku Hrona, na Telgarte. „Ťevgarec je Ťevgarec”, hlásku „l” veľmi nepotrebuje. Vyznaním býval gréckokatolík a pôvodom vraj Rusnak. Rusnacké a gréckokatolícke dediny boli pod Kráľovou hoľou dve. Telgart a Šumiac. Šumiacke nárečie sa však od telgartského líšilo. „Ha, hvari, a ďeže si s ťim cedilom buv?”

Pohorelá, rozložená tak ako aj dve predošlé dediny ďalej od Hrona, vyššie pod horami, bola katolícka. Pohorelci vraj pred storočiami prišli z Poľskej, aj veľkú drevenú panenku-máriu si so sebou priniesli. Ale svätí veru neboli, to teda nie. Ich svojrázne nárečie by hádam tomu poľskému pôvodu aj prisvedčovalo. „Pogorela vygorela”.

Potom už príde Závadka, „tota Heľpa” a Polomka bez mäkkých spoluhlások, či presnejšie len bez mäkčeňov. Ešte za našich detských čias, keď sme vlakom chodili do Brezna do školy, prežívala prastará maďarská rýmovačka, na ktorú sa Polomčania hnevali. „Buvala Janos, Polomka varos, disnokereskedis”. Správne po maďarsky (foneticky) Buvala Jánoš, Polomka vároš, disnókereškedéš. (Ján Buvala z mesta(!) Polomky, obchod so sviňami). Celkom zjavne text z vozovej tabule priekupníka, ktorý za uhorských čias tak dlho premával po horehronských dedinách, až sa im jeho tabuľa vryla do pamäti na celé polstoročie. No ešte i pred niekoľkými rokmi, keď som sa na Polomke spytovala na uličku s istým číslom domu, počula som: „Noze, zeňi, hybajťe sem, ci ňeznaťe ďe ta ulička, keru paňi hľada?”

Niže Bacúcha nejdem, to je od nás už ďaleko.

Vážený čitateľ, ak je nebodaj ešte aj krajanom, si isto povšimol, že vo výpočte vrchhronských dedín mi chýba celý rad osád, počínajúc mojou rodnou Červenou Skalou. Zlatno, Valkovňa, Švábovka, Nová Maša, Pohorelská Maša i Hámor. Akosi mi ustúpili do pozadia, keď som začala vyratúvať nárečové i ostatné odlišnosti horehronských dedín. Tieto osady sa nárečove ani inak od seba neodlišujú, zato sa však veľmi odlišujú od dedín, popod ktoré sa ťahajú. Dnom doliny, popri Hrone. Nárečie je vo všetkých rovnaké. „Ta slaňiňi, ta chleba, ta nam inšo ňetreba.” Rovnaká je aj ich mentalita a príbuzenské siete rodín sa prepletajú osadami, ťahajú od

CHUDOBA, ANDREJ - KDE PIJÚ DÚHY

CHUDOBA, ANDREJ

KDE PIJÚ DÚHY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Klenoty (68)
doslov Viliam Marčok
ilustrácie Agneša Bakardžieva-Hložníková
prebal Emil Bačík, Agneša Bakardžieva-Hložníková
2. vydanie, 2.500 výtlačkov

beletria, novela
252 s., slovenčina
hmotnosť: 230 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*mipet2* in **O1**

Zbierka poviedok, o ktorých možno povedať, že sú to širšie komponované básne v próze, tematicky zakotvené v krajine na rozhraní južného a stredného Slovenska...

Ustarostená tvár striehla na každé slovo.

— A čo?

— Ale ... také somárčiny.

Matka hľadela za žandármi.

— Ktovie, či naozaj ušiel s tým Tomášom.

Otec povedal tvrdo:

— Veď sa on vráti, keď nebude mať čo žrať.

Potom nastali jednotvárne dni, boli dlhé a hluché ako prasknuté zvony, z ktorých vypadlo srdce. Leto sa minulo, čo bolo na koreni, ležalo v stodolách. Na poliach sa ježili strniská, kvitol čistec, dedinskí chlapci pásli na poliach kravy. Rozkladali ohne. Brúsili po voľnom okolí, zhľadúvali vodnicu, zemiaky a kukuricu. Ležiavali vôkol ohňa, opekali kukuricu, škriepili sa a fajčili horké cigarety z hlohového lístia. Boli to všetko dvanásť-trinásťroční chlapci okrem Vinca-maznáka. Vinco mal už pomaly na šestnásty, ale pridŕžal sa mladších. Bol trochu ťažkopádny, ale sily mal ako junec, a tak jeho slovo bolo vždy navrchu. Zvyčajne hovorievali o vojne, lámali si jazyky na menách miest, ktoré vyčítali v novinách.

Ech, Toledo, ech, Guadalajara, ech, Guadalquivir . ..

V našich ušiach to znelo ako spev cudzokrajných vtákov. Večer som sa motal po poli, hľadel som na oblaky. Boli to trojsťažníky s vetrilami a ja som na nich plával do krajiny, kde je spravodlivosť, kde sú samí dobrí ľudia a na každej stráni strom s dozretými pomarančmi. Ach . . . milý čas snívania v tráve, rojčenia o vzdialených svetoch, čas nepokoja, odchádzania a lúčenia ...

Tomáš bol hrdina našich rozprávok, oňho sme bojovali, kvôli nemu sme sa škriepili.

— Ak chceš vedieť, je kanonier... vieš! Strieľa z takých kanónov, ako boli na obrázku v novinách.

— Čo ty vieš, čo sú kanóny. To sú pätnástky. Môj otec boli cez vojnu pri nich.

My sme s údivom pozreli na Vinca a úctivo sme šepkali:

— Pätnástky ...

Vincov protivník sa nedal:

— To neboli pätnástky. To boli väčšie.

Vinco ironicky odpľul do ohňa.

— Co ty vieš, ty maml’as. Vieš, aké tie majú rúry?

Všetky oči viseli na ňom.

— Ako chlap v páse.

Zhíkli sme:

— Hííí...

Pomysleli sme si, že väčších kanónov už ani nieto.

— Vieš, aké tie majú hilzne?

Roztiahol svoje medvedie ručiská, ako mu len stačili. Opäť sme zhíkli a Vincov protivník už ani nemukol.

— A vieš, ako ďaleko tie nesú?

Pozrel sa do slnečnej diaľavy a zakosil rukou.

— Ostrihomskú baziliku by odtiaľto trafili ako nič.

Jeho vystreté ručisko nás priam hypnotizovalo.

Premýšľali sme o tom, ako len môžu ľudia urobiť

KALINA, ONDREJ - SOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU II.

KALINA, ONDREJ

SOBRANÉ PRÁCE ONDREJA KALINU
Sväzok II.

Tatran, nakladateľský úč. spolok, Turčiansky sv. Martin, 1922

beletria, próza krátka, poviedky,
164 s., slovenčina
hmotnosť: 236 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, dobová preväzba, na frontispice malý podpis majiteľa

3,50 €

*mipet2*  in **O1**

ZAMILOVANÝ IDEALISTA.

I.

Dvaja mladí ľudia, skončiac štúdia na vysokých školách, vracali sa domov k rodičom. Na pozvanie priateľovo však šli najprv k nemu na návštevu. Ich úmyslom bolo zdržať sa tu deň alebo dva, a potom pospiechať ďalej, každý domov k svojim rodičom: aby užili ešte naposled trochu bezstarostných chvíľ pred vstúpením na chlebovú postať života.

Na železničnej stanici prišiel im v ústrety ich priateľ Orlík, vekom o niečo mladší od nich. On už pred mesiacom vrátil sa domov na školské prázdniny. Červené jeho líca už uspelo opáliť horúce letné since na častých vychádzkach v poliach a lesoch. Jeho priatelia do posledného dňa zotrvávali na učení. Pohrúžení celé dni, i tiché noci, do múdrosti hrubých kníh v komôrkach vysoko pod krovom, s trudom ukončievali beh študentského života. Oba prichádzali pobledlí, ale zaoceľovaní na duchu. Najmä Bazička, doktor filozofie, predtým ušľachtile vznetlivý mládenec, teraz mnohou učenosťou ochladol srdcom a otupel oproti rozmarilosti a radostiam života. Duch jeho hrdo povzniesol sa nad plytké záujmy všedného žitia.

Orlík srdečne potriasol ruky obom na uvítanie, keď vystúpili z vlaku, a potom ich viedol do mesta. Mladí učenci, prichádzajúc zo suchoparu veľkého mesta a spústy kamenných domov, mile boli dojatí sviežosťou a zeleňou okolných polí a lúk. Obdivovali i krásu vrchov, opodiaľ vypínajúcich sa k nebesám. V živom rozhovore kráčali cestou, trochu zvedaví, aká bude to milá, pohostinná domácnosť, o ktorej z vypravovania priateľa svojho už znali niektorú zaujímavú okolnosť. Keď sa blížili k mestu, Orlík ukazoval im stranou na blízky sad.

„Hľa! to býva cieľom našich večerných vychádzok. Medzi krovinami a pod košatými stromy sú lavičky: tam sadneme a poslúchame spev slávikov.“

Medzitým, čo ukazoval rukou, príchodzí uzreli ľahučkú postavu dievčaťa, pospiechajúceho oproti nim zo sadov. Orlík zastal na chvíľu: poznával v nej svoju sestru Marienku.

„Čo tu robíš?“ zvolal oproti nej. A keď sa priblížila, obráťac sa k priateľom, riekol: „Moja mladšia sestra Marienka.“

„Šla som na prechádzku,“ odvetilo dievča na otázku bratovu. „Ale spomenula som si náhle, že dnes musím isť k slečne do spevu.“

Rieknuc to, zapálila sa. Lebo nehovorila pravdu, že vyšla na prechádzku, ale musí isť do spevu. To bol číry výmysel. Keď zvedela, že majú prísť

LES MARTIN - AKTY X 1. - PRIMLADÍ NA SMRŤ

LES MARTIN

AKTY X 1.
PRIMLADÍ NA SMRŤ
(The X files - X Marks the Spot )

Mladé letá, Bratislava, 1997
preklad Davorín Gašpar
1. vydanie
ISBN 80-06-00788-8

beletria, novela, detektívky, knihy pre deti,
144 s., slovenečina
hmotnosť: 102 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,20 € PREDANÉ

*mipet2* in **O1**

Prvý príbeh osobitných agentov FBI Dany Scullyovej a Foxa Muldera, hlavných protagonistov televízneho seriálu Akty X scenáristu Chrisa Cartera. Prvý raz v ňom spoločne riešia jeden z mysterióznych kriminálnych činov - vraždy spolužiakov maturitného ročníka istej strednej školy...

PÄTNÁSTA KAPITOLA

Theresa ďalej nevládala.

Zakryla si rukami uši, čelom sa oprela o stôl a prudko sa rozvzlykala.

Scullyová sa načiahla s úmyslom dotknúť sa jej ruky. Ešte stále bola ľadovo studená.

Theresa zdvihla hlavu.

„O, Bože,“ povedala Scullyová.

Therese tiekla z nosa krv.

Scullyová vytrhla zo zásobníka za hrsť papierových vreckoviek. Podala ich Therese.

Vtom jej v mysli prebleskol obraz. Obraz tvora v truhle. Implantátu v jeho nozdrách.

Mala Theresa taký istý implantát?

Scullyová sa v myšlienkach ďalej nedostala.

Kútikom oka zbadala, že dvere jedálne sa rozleteli.

Dnu vtrhol Dr. Jay Nemman. Hneď za ním vošiel policajný vyšetrovateľ z lesnej čistinky. Vyzeral nebezpečnejšie než hocikedy predtým.

Čašníčka ukázala na stôl, pri ktorom s Theresou sedeli Scullyová a Mulder.

„Tam je vaše dievčatko, doktor,“ povedala čašníčka. „Pánbohvie, čo jej, chudiatku, urobili.“

Scullyová si uvedomila, že čašníčka telefonovala. Tunajší ľudia držali spolu - najmä proti cudzím.

Teda cudzím pozemšťanom.

Dr. Nemman ignoroval Scullyovú a Muldera. Všímal si len svoju dcéru.

Položil jej na plecia ruku. „Poďme domov, zlatko,“ povedal. „Preč odtiaľto. Preč od týchto všetečných sliedičov a ich dotieravých otázok.“

Ale Theresa sa odtiahla od neho. Oči mala rozšírené hrôzou.

„Nezdá sa mi, že by dievča chcelo odísť,“ povedal Mulder rozhodným tónom.

„Vy sa do toho nepleťte,“ odsekol doktor. „Je to choré dievča. Veľmi choré. Trpí rozličnými chorobnými predstavami. Je na pokraji nervového zrútenia. Musí sa vyhýbať rozrušeniu.“

Medzitým Theresa cúvla do kúta jedálenského boxu. Skrčila sa tam do polohy plodu v maternici.

Policajný vyšetrovateľ k nej natiahol ruku.

„Tvoj ocko ťa chce vziať domov, Theresa,“ pove-

LEWIS, SINCLAIR - BABBITT

LEWIS, SINCLAIR

BABBITT
(Babbitt)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1964
preklad Rudolf Koštial
doslov Július Pašteka
edícia Svetová tvorba (22)
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, román
378 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g

0,50 €

*mipet2* in **O1**

Boli to naozaj ľudomilné inzeráty. Jeden z nich mal takýto povzbudivý titul: „Peniaze! Peniaze!! Peniaze!!!“ Druhý oznamoval, že „Pán P. R., ktorý predtým u holiča zarábal týždenne osemnásť dolárov, teraz nám píše, že od skončenia nášho kurzu dostáva päťtisíc dolárov ako osteovitalický lekár“; a v treťom bolo, že „slečna J. L., donedávna balička v obchode, dostáva teraz desať tvrdých dolárov denne za vyučovanie nášho hinduistického spôsobu vibračného dýchania a duševnej kontroly“.

Ted nahromadil päťdesiat alebo šesťdesiat takých oznamov z rozličných ročeniek, časopisov nedeľných škôl, zošitových románov a ľudovýchovných vestníkov. Ktorýsi dobrodinec tam prosí: „Nikto vás nepojme do tanca? — Budete obľúbenejšia a zarobíte viac peňazí — do lepšej spoločnosti sa dostanete hrou na havajskú gitaru alebo spevom. Podľa tajných zásad nedávno objaveného systému vyučovania hudby môže ktokoľvek — muž, dáma alebo dieťa — bez únavného cvičenia, osobitného školenia alebo dlhočizného štúdia, bez straty času, peňazí alebo energie naučiť sa hrať podľa nôt na klavíri, bandži, rohu, klarinete, saxofóne, husliach alebo bubne, taktiež spievať z nôt!“

Iný inzerát pod naliehavou výzvou „Hľadajú sa detektívni znalci odtlačkov prstov — Veľké platy!“ dôverne oznamoval: „VY — muži a ženy, ktorým v žilách prúdi horúca krv — toto je POVOLANIE, na aké ste už dávno čakali. Sú v ňom PENIAZE, ba VEĽKÉ peniaze, a rýchla zmena prostredia, strhujúca, vrcholne zaujímavá, uhrančivo mocná sila, čo si vaša čulá myseľ a dobrodružný duch tak žiadostivo želá. Len si pomyslite, že sa môžete stať hlavnou osobou a rozhodujúcim činiteľom pri riešení čudných záhad a zamotaných zločinov. Toto skvelé povolanie vás privedie do styku s vplyvnými ľuďmi ako rovný s rovným a často vám príde cestovať hore-dolu — možno aj do vzdialených krajín — a nebude vás to stáť ani halier. NIJAKÉ OSOBITNÉ VZDELANIE SA NEVYŽADUJE.“

„Íha! To je vari zlatý klinec všetkého! Nebolo by to príma cestovať si po svete a pritom dolapiť nejakého chýrneho lotra?“ zajasal Ted.

„Priveľa by som si od toho nesľuboval. Tu sa človek najskorej popáli. Ale to uľahčenie hudobného štúdia by vari stálo za reč. Keby si znalci efektívnosti práce nad týmto tak lámali hlavu ako nad výrobou tovaru v továrňach, veru nevidím príčiny, prečo by nemohli vymyslieť taký spôsob, čo by sa človek nemusel piplať s ustavičným hraním a cvičením, ako je to v hudbe ešte aj teraz.“ Na Babbitta to urobilo dojem a mal hrejivý otcovský pocit, že si oni dvaja, mužskí členovia rodiny, rozumejú.

Počúval oznamy korešpondenčných kurzov, ktoré prostredníctvom poštovej schránky vyučovali písanie poviedok, zlepšovanie pamäti, filmové herectvo, rozvoj duševnej sily, bankovníctvo, španielčinu, liečenie nôh, fotografovanie, elektroinžinierstvo, výzdobu výkladov, chov hydiny a chémiu.

„Tak teda, tak teda . . .“ Babbitt hľadal výstižný výraz pre svoj obdiv. „Nech som huncút! Vedel som, že táto hra na školu, tieto korešpondenčné kurzy, je výnosný obchod — ale neuvedomil som si, že je to celkom slušný kľúčový priemysel! Vari hned za potravinárstvom a kinami. Vždy som si vravel, že raz príde otvorená hlava a povie, že vyučovanie nemožno prenechať knihomoľom a nepraktickým teoretikom, ale že z toho treba urobiť veľký obchod. Áno, chápem, že ťa zaujíma veľa týchto kurzov. Musím sa spýtať kamarátov v Atletickom klube, či si dakedy uvedomili. . . No naproti tomu, Ted, vieš, ako inzerenti, totiž ako niektorí inzerenti zveličujú! Veru neviem, či by ťa vedeli tak šikovne pretiahnuť cez tieto kurzy, ako to tu vravia, že vedia.“

„Ale určite, ocko, samozrejme." Ted rozprával tak nadšene a radostne, ako zvykne dospelý chlapec, keď ho starší úctivo počúvajú. Babbitt sa naňho sústredil s dojemnou láskou:

„Chápem, aký vplyv môžu mať tieto kurzy na celú výchovnú prácu. Prirodzene, verejne by som to nikdy nepripustil — je len slušné a vlastenecké, že chlapík, ktorý absolvoval Štátnu univerzitu ako ja, všade vytrubuje chválu a slávu na svoju Alma mater — ale veci sa majú tak, že ešte aj na univerzite sa stráca premnoho drahocenného času štúdiom poézie a francúzštiny a takých predmetov, ktoré nikdy nikomu ani halier nevyniesli. Neviem, ale je dosť možné, že tieto korešpondenčné kurzy sa nakoniec ukážu ako jeden z najdôležitejších amerických vynálezov.

„Ťažkosť s mnohými ľuďmi je v tom, že sú hmotári až hanba, nevidia duchovnú a mysliteľskú stránku americkej prevahy. Myslia si, že vynálezy ako telefón, lietadlo a rozhlas — nie, rozhlas je taliansky vynález, ale dosť na tom myslia si, že tieto

GALLEGOS, ROMULO - CANAIMA

GALLEGOS, ROMULO

CANAIMA
(Canaima)

Práce, Praha, 1961
edícia Knižnice Příliv (7)
preklad Zdeněk Velíšek
doslov Zdeněk Velíšek
obálka Eva Křížová
1. vydanie, 19.000 výtlačkov

beletria, román
296 s., čeština
hmotnosť: 258 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,40 € *cesvo*  DAROVANÉ EGJAK
0,40 € *mipet2*  in **O1**

Velká drama pralesa, jehož symbol - démonické božstvo Canaima - nemilosrdně stíhá všech jeho obyvatel.

XIV

Bouře

Po osmidenní nepřítomnosti se Marcos Vargas vrátil na stanici na břehu Guarampínu a neblahý vliv, kterým na něho působil prales, se ještě přiostřil únavou po dlouhé cestě.

Podivné příznaky pralesní nemoci se však neprojevovaly jenom u něho a také se všechny nedaly přičítat jeho duševnímu poblouznění. Měly příčinu v přírodních úkazech a všechno tvorstvo obývající prales jimi bylo nějakým způsobem postiženo.

Blížil se konec období dešťů a již několik dní trvala přestávka, kterou si deště dopřávají, dříve než naposledy zaplaví zemi obrovskými lijavci, jimiž skončí tropická zima. Dlouho trvaly rozčilující intervaly ticha, za kterých z nehnutého a němého větvoví padala úzkostná předzvěst, vzduch přesycený výpary rostlin se stával nedýchatelným a v korunách pralesa se jako na obrovském kondenzátoru hromadila elektřina, arzenál pro salvy výbojů, které brzo měly prales rozechvět až k nejhlubším kořenům.

Zvěř tušila, co přijde, a jevila známky neklidu. Potichu usedali ptáci do korun a nepokojně a nedůvěřivě v nich přeletovali z větve na větev. Bylo často vidět stěhovavá stáda pekari, jak plavou přes řeku sem a tam nebo jak se zastaví uprostřed pochodu, zavětří a pak se vyřítí napříč lesem přímo vpřed, mimo svou obvyklou cestu. Opice se večer bez hlesu vracely do míst, kde přenocovávaly, zato však v noci nepřestával pískot arafiamon.

Ba i sami Indiáni, jimž je instinkt citlivou anténou, se stali ještě nepřípustnějšími než obvykle a často mezi sebou vyměňovali pohledy svědčící o jakémsi pověrčivém očekávání něčeho neznámého. Jako by se jim příroda stala pojednou nesrozumitelnou a hrozivou.

U sběračů kaučuku se pralesní nemoc projevovala zvláštními příznaky. Tvrdá a vyčerpávající práce, neustálý střeh před smrtelným nebezpečím, které kolem nich všude číhalo, a odlidšťující vliv divoké samoty probouzely v nich ponurou náklonnost k jakési zběsilé krutosti, která je v pralese běžným zjevem a kterou u nich ještě zostřovaly atmosférické vlivy. Nebyla to krutost vyvolávaná zuřivostí a chvilkovým pominutím smyslů, jakou mohou v člověku vzbudit otevřené prostory, nýbrž naopak krutost hrůzně klidná a nelidská. Zločiny a ohavné události všeho druhu, vyprávěné a komentované se sadistickou rozkoší z podrobností, byly nyní téměř jediným tématem jejich rozhovorů. A když byl každý sám, krátil si dlouhou chvíli mlčenlivou úděsnou rozkoší z pomalého, surového mučení brouků nebo malých neškodných zvířátek, která za tím účelem pochytal. Trhali jim křidélka, vypichovali jim oči, chladnokrevně je čtvrtili a pozorně sledovali sebemenší projevy jejich utrpení, zatímco rysy v jejich tvářích tvrdly kamennou, děsnou necitelností. Mnozí přenesli i na sebe sama tyto chorobné pokusy a zranili se tak, že se stali neschopnými práce. Za záminku jim posloužilo třeba vyoperování ostnů zabodnutých do kůže, či vytahování klíšťat nebo „lesních červů“, které jim pod kůži nasazoval jistý druh much, jenž se líhne z larev nasazených do živého masa. Snad na ně také neblaze zapůsobila smrt Encarnacióna Damesana a to, jakým příšerným způsobem se marně zmrzačil. Ale nejmocnější příčinou byla bouře zvířecích živlů, kterou v mužích rozpoutal Canaima.

A když se Marcos Vargas vrátil na stanici, uslyšel tu také, že na protějším břehu Guarampínu se již opět začaly ozývat tajemné výkřiky, o kterých mluvívali sběrači kaučuku, kteří v této krajině pracovali již dříve. Výkřiky, jejichž původ byl do jisté míry potvrzován slovy, která Marcosu Vargasovi řekl sám hrabě Giaffiro.

V divokém tichu hluboké noci podobalo se to voláni spíše zvířecímu vytí, jekotu poděšeného živočicha. A sběračům kaučuku na druhém břehu dávalo podnět k tomu, aby úchylnou náklonnost ke všemu krutému a zrůdnému ukájeli šílenými dohady.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Již skládá moři své účty ...

SUSANNOVÁ, JACQUELINE - ÚDOLIE BÁBIK

SUSANN, JACQUELINE

ÚDOLIE BÁBIK
(Valley of the Dolls)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia SPKK (262)
preklad Zora Petkovová-Kresáková
prebal Jozef Gális
1. vydanie

beletria, román
458 s., slovenčina
hmotnosť: 474 g

tvrdá väzba
stav: zachoval, bez prebalu, fľaky na doskách

0,30 €

*mipet2* in **O1**

Modelka Anne, speváčka Neely, herečka Jennifer — tri krásne a úspešné ženy v magickom i zavrhovanom rozprávkovom svete Hollywoodu, tri hviezdy, ktoré sa stretávajú v rozličných obdobiach svojej kariéry, v najrozličnejších okamihoch lások i sklamaní... Hollywood šesťdesiatych rokov vidíme ako pestrú a lákavú mozaiku, pod lesklým povrchom sa však skrývajú zradné víry, ozajstný, drsný svet vášní, drog a alkoholu. Ako doň vstupujú, ako sa v ňom budú pohybovať mladé ženy nezvyknuté na bohatstvo a slávu, ako sa s ním vyrovnajú a akú úlohu v tomto nestálom prostredí zohrávajú ich partneri, to sú otázky všedného dňa, to sú problémy, ktoré sa odkrývajú na stránkach tohto príťažlivého, čitateľsky vďačného románu.

RANDON, NOËL - 3X RANDÔT

RANDON, NOËL

3X RANDÔT
Dve trubičky s krémom - Dwie rurki z kremem
Píšem ti, Louise - Donoszę Ci, Luizo
Zločin na konkurz  - Zbrodnia na konkurs

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (286)
preklad Mária Krkošková
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 22.000 výtlačkov

beletria, román, detektívky,
584 s., slovenčina
hmotnosť: 520 g

tvrdá väzba
stav: zachovalý, bez prebalu

0,50 € PREDANÉ

*mipet2*  (in *067*)

— Nomina sunt odiosa! — vyhlásil MacKinsley s detinským pátosom. — Prepáčte mi, pán inšpektor, to je jediný latinský citát, aký poznám. Veľmi rád ho používam pri každej vhodnej príležitosti. Ale už musím ísť. Môj priateľ John určite spomína moje meno s neveľmi lichotivými epitetami.

— A teda mladosť kontra staroba. — Randôt vystrel ruku k MacKinsleymu.

— Prijímam, inšpektor. A myslím, že môžem od vás pozdravovať Catherine Molayovú.

Randôt podržal režisérovi ruku o niečo dlhšie ako obyčajne.

— Máte neoceniteľného priateľa. Uchmatol mi spred nosa šťavnatý kúsok. Ale čo robiť. Onedlho, ako vidím, celá Amerika bude pomáhať našej polícii odhaľovať zločincov.

— Preháňate. Celá nie, iba tí, s ktorými máte do činenia. Budeme odhaľovať a budeme brániť, drahý pán inšpektor. Do videnia.

Randôt stál dlho pri obloku a hľadel za americkým režisérom, odchádzajúcim z policajného komisariátu. MacKinsley sa zastavil pri poštovej skrinke a hodil do nej list, potom — tak ako inšpektor predpokladal — zamieril v celkom inú stranu, ako vravel. Skupina filmárov pracovala v ten deň v parku, no režisér odbočil k námestiu. Inšpektor vyťukával prstami na okennom parapete nejakú melódiu. Potom si nasadil hlboko do čela panamový klobúk a vyšiel z miestnosti.

MacKinsley zatiaľ prišiel na námestie a kráčal k obchodu Michela Courbeta. Dvaja robotníci v modrých montérkach práve snímali firemný štít, čo visel nad obchodom. Bola to tabuľa azda ešte z prusko-francúzskej vojny. Lak, ktorým bolo namaľované meno Courbet, už popukal. Na druhej strane širokého výkladu, v ktorom sa ako reklama belela detská rakvička, stál nový štít. MacKinsley naklonil hlavu a čítal čerstvý nápis: Pohrebný ústav — Jeanne Courbetová.

Robotníci poznali režiséra. Jeden z nich priložil prst k baretke a ozval sa:

— Ešte máte čas myslieť na objednávku u slečny Courbetovej.

— Človek nikdy nevie, — usmial sa MacKinsley. — Aj majitelia pohrebných ústavov umierajú skôr, ako zamýšľali.

Druhý robotník hodil rukou a zahundral drsne:

— Čerta starého zomrel. Odpratali ho.

— Niečo som o tom čítal, — povedal režisér a ponúkol robotníkom cigarety. Obaja zliezli z rebríkov a obradne si zapálili. — A čo polícia?

— Polícia, — vyprskol prvý robotník, — polícia vie iba vyberať pokuty za nedovolenú rýchlosť.

— Je tu ten z Toulonu, ale vravia, že si s tým neporadí, — dodal druhý.

— Vraj niekomu záležalo, aby starý Courbet zhasol, — nadhodil prvý.

— Vešajú nám kadečo na nos. Mali Garina, a nič. Potom zobrali tú mladú od Kertza, a tiež nič z toho.

— Ech, tú mladú posadili za niečo iné!

— Vravím ti, že ju odviedli kvôli Courbetovi.

— Ukradla brošňu. Počul som.

— To bolo naoko.

Thornton MacKinsley prerušil ich spor nevinnou otázkou.

— Vy ste natierači?

Robotníci pozreli na seba.

— Nie. Už roky pracujeme u Courbetovcov. Práca pre psa, ale z niečoho treba žiť.

— Keď ľudia umierajú, my žijeme, — zažartoval ten druhý.

— Určite ste poznali Courbeta?

— Akožeby nie. Až do poslednej chvíle.

— Ja som sa s ním zhováral v ten deň, keď zomrel, — dodal druhý.

— A bol zdravý?

— Ako repa. Víno z neho razilo na kilometer.

— A viete, do vína mu nasypali prášok, — doložil prvý.

— Spomínam si, — prikývol režisér, — bolo to podvečer.

— Čerta podvečer, — vykríkol ten druhý, — na pravé poludnie. V sobotu. Akurát prišla zásielka rakiev. Pamätám sa ako dnes.

DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJ - BARÓN GOLDRING SA VRACIA

DOĽD-MYCHAJLYK, JURIJ

BARÓN GOLDRING SA VRACIA
(Černyje rycari)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1965
preklad Ružena Jamrichová
prebal a ilustrácie Emil Bačík
1. vydanie, 100.000 výtlačkov

beletria, román
336 s., slovenčina
hmotnosť: 393 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, s prebalom

0,50 €

*mipet2*b-ukr/*

Odkiaľ vzal Grigorij Gončarenko, alias Henrich von Goldring, známy hrdina z prvého zväzku Mychajlykovho špionážneho románu Sám vojak v poli ďalšie dve mená - Fred Schulz a Andrej Somov? Kam ho zahnali naoko mierové, ale v zákulisí búrlivé povojnové časy, keď sa ponáhľa na pomoc svojim bojovým druhom v Taliansku? Kde sa uchyľujú zvyšky nemeckej tajnej zpravodajskej služby, kde všade verbuje americká špionáž svojich budúcich agentov? Aké sily kvasia v zákulisí povojnovej Európy a celého sveta, chystajúc ďalší útok na mier? Na tieto naliehavé otázky nájdeme odpoveď v druhom zväzku špionážneho románu Jurija Doľda-Mychajlyka Barón Goldring sa vracia, keď sledujeme Grigorijove ďalšie osudy, ako sa podivnou zhodou okolnosti opäť stretáva s bývalým predstaveným oberstom Kronnem, ktorý ho „naverbuje" do tajnej zpravodajskej školy „Rytierov šľachetného ducha" - tak sa nazýva zdanlivá náboženská ustanovizeň v samom srdci Španielska, ktorá pod kepienkom ušľachtilého a spravodlivého boja za cirkev svätú pripravuje diverzantské kádre pre Sovietsky sväz. Tu v Španielsku sa Grigorij stretáva s Agnesou Menendosovou, ktorá v jeho živote zohrá veľmi podobnú úlohu ako Monika Tarvalová v prvom zväzku. Je to jediná úprimná duša, ovečka, ktorá sa nešťastne dostala do svorky vlkov v škole „Rytierov šľachetného ducha". Obrazy malebnej španielskej krajiny a činnosť „rytierov", ďalšie príhody sovietskeho zpravodajského dôstojníka Gončarenka, ktorý v najnebezpečnejších situáciách systematickou prácou pomáha svojej vlasti v boji za mier, to všetko vás čaká pri čítaní tohto dobrodružného románu.

MISTER DUMBRIGHT SI VYŽADUJE AKTIVITU

— Som proti prípitkom, mister Dumbright, najmä keď sa ľudia stretnú takto zoči-voči. Prípitky narúšajú intímne prostredie. Ale dnes by som chcel spraviť výnimku. Dvíham čašu na vaše zdravie! Som proste nadšený vašou energiou a pracovnou výkonnosťou, — povedal Nunke pri večeri, naklonil sa ponad stôl a štrngol si s bossom.

A naozaj, odkedy prišiel Dumbright do školy Rytierov šľachetného ducha, zúrivo pracoval. Vstával presne o siedmej, polhodinu cvičil, obliekol sa, vypil čiernu kávu bez cukru, zjedol ovsenú kašu, od večera namočenú v citrónovej šťave. Všetko robil veľmi rýchlo, presne podľa vymedzeného programu, a nedovolil si premrhať ani sekundu.

O pol ôsmej rýchle vyšiel z izby a vrátil sa až napoludnie, aby si niečo zajedol.

Do pol piatej boss stačil prezrieť niekoľko desiatok izieb, kde bývali príslušníci školy, aby osobne dozrel na budíček, obliekanie alebo raňajky, a všade si vyžadoval veľkú presnosť. Potom zašiel do triedy, kde pracovali žiaci v skupinách. Pretože každá skupina mala troch žiakov, trvalo mu to dosť dlho. Tým skôr, že Dumbright nielen pozoroval, ako si budúci diverzanti osvojujú zápasenie, útok, odzbrojenie, ale aj sám sa aktívne zapájal do vyučovacieho procesu, názorne ukazoval výhodné hmaty.

Z tried sa ponáhľal do takzvanej „zbrojnej sály“, kde sa „rytieri“ učili zneškodňovať a nastavovať míny, demonštrovali, ako ich vedia podkladať pod mosty, koľajnice, stroje, ktorých makety boli porozostavované v bývalej kláštornej jedálni. Misterovi Dumbrightovi sa nelenilo vliezť pod maketu, aby zistil, či je mína správne nastavená, škriepil sa s inštruktormi aj učiteľmi, kritizoval vyučovacie metódy, niekedy náročky navrhoval úplne neprijateľné metódy a zápalisto ich zastával, aby si preveril schopnosti toho-ktorého učiteľa.

Zo „zbrojnej sály“ sa pobral dlhou chodbou bez okien do bývalého kostola, kde bola strelnica.

Na figurínach veľkosti človeka sa tu „rytieri“ učili zabíjať. Figuríny sa pohybovali po špeciálnych koľajniciach pozdĺž chrámovej lode: pohybovali sa dopredu, dozadu, pomaly, chytro, s výskokom, niekedy sa len na mih vynorili, a zase zmizli. Vyučovanie bolo individuálne. Na každú figúru sa smelo strieľať iba raz. Po výstrele Dumbright a inštruktor kontrolovali zásah. Od „rytierov“ sa totiž vyžadovalo, aby trafili do hlavy alebo hrude hneď na prvý výstrel.

Dumbright, na svoj veľký žiaľ, nebol dobrým strelcom, nemohol teda demonštrovať majstrovstvo zabijaka, ale vynahradzoval si to vyberanými nadávkami. Ak niektorý z „rytierov“ netrafil, Dumbright s penou na perách vyhrešil vinníka tak, že už ani jemu samotnému nestačili výrazy z bohatej slovnej zásoby.

Vedľa strelnice, v bývalej chrámovej predsieni, oddelenej teraz pevnou kamennou stenou, bola „tajná“ učebňa“. Tu sa vyučovala najnovšia diverzantská technika. Poslednou novinkou boli elektrické rukavice a skryté rozprašovače. Dumbright názorne demonštroval, ako ich treba používať. Do rukavíc, spojených s nehlučným motorčekom vo vrecku nohavíc, púšťal sa prúd. Stačilo položiť ruku v rukavici niekomu na plece, a dotyčný strácal vedomie, niekedy aj na veľmi dlho. Rozprašovač sa dával do horného kabátového vrecka a belel sa odtiaľ ako rožtek zloženej vreckovky. Z vreckovky sa ťahala jemná