Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

pondelok 20. marca 2017

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - JERUZALEM

LAGERLÖF, SELMA

JERUZALEM
(Jerusalem)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (248)
preklad Peter Hrivnák
doslov Peter Hrivnák
obálka Milan Spál
1. vydanie, 55.000 výtlačkov

beletria, román
456 s., slovenčina
hmotnosť: 552 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný a pokrčený

0,80 €

*mipet2*  in **S1Z**

Z veľkého radu prozaických diel jednej z najslávnejších autoriek svetovej literatúry, nositeľky Nobelovej ceny Selmy Lagerlöfovej patrí rozsiahly dvojzväzkový román Jeruzalem u nás medzi menej známe. Popri čarovných, poetických príbehoch Göstu Berlinga či Liliecrona, popri známej löwensköldovskej trilógii sa akosi zabúdalo na azda najepickejšie dielo S. Lagerlöfovej, na tento „epos severskej dediny“, ktorému dala podklad skutočná udalosť.

Koncom minulého storočia podľahla veľká časť istej dalarnskej dediny vplyvu sektárskych kazateľov a presťahovala sa do Jeruzalema, aby tu „príkladom dobrých skutkov“ hlásala Kristovo učenie. Tento neobyčajný, až nevysvetliteľný čin, ak si uvedomujeme silné tradičné putá švédskeho vidieka, musel zaujať „najšvédskejšiu zo všetkých švédskych spisovateľov“ - Selmu Lagerlöfovú.

Na. rozhraní fantázie a skutočnosti, tam, kde sa obe tieto oblasti prelínajú v našej ľudskej existencii, nachádza vysvetlenie týchto udalostí. Nie obrovské prevratné udalosti sú predmetom tohto pútavého diela, počujeme v ňom tiché praskanie starej stavby našej spoločnosti, príznaky, ktoré poukazujú na minulú slávu a neďaleký pád, a súčasne zobrazujú svet, ktorý je nám v severskej literatúre taký blízky - svet, ktorý je ešte celý zdravý, schopný vlastnými silami prekonať to, čo ho ohrozuje. Táto črta možno posúva Lagerlöfovej romány do oblastí rozprávkovej krásy, lebo naše ohlušené uši nie sú schopné načúvať tichému toku času, v tom je však i príťažlivosť tohto sveta, ku ktorému sa neustále vraciame, chtiac i nechtiac, lebo nie je v ňom hanbou ani pre toho najväčšieho hrdinu, ak zaplače.






Ingmar sa ponáhľal preč. Boli teda aj iní, ktorí obžalúvali Hellguma, a boli práve takí bezmocní ako on.

Ingmar zišiel dolu k píle. Silný Ingmar ju už opustil. Uprostred zavýjania píly a dunenia vodopádu sa mu zdalo, že počuje krik. Ale nestaral sa o to. Po mysli mu nechodilo nič iného ako tá obrovská nenávisť k Hellgumovi. Vymenoval všetko, o čo ho Hellgum okradol, o Gertrud a Karin, o pílu o domov.

A tu sa mu znova zdalo, že počuje krik. Prišlo mu na um, že sa medzi Hellgumom a cudzincami možno strhla zvada. „Nebolo by nijaké nešťastie, keby ho aj zabili,“ pomyslel si.

Vtom počul silný výkrik o pomoc a rozbehol sa hore kopcom.

Čím viac sa k domcu približoval, tým jasnejšie počul Hellgumovo volanie o pomoc, a keď bol celkom blízko domca, zdalo sa mu, akoby zem dunela od bitky.

Ingmar vždy otváral dvere veľmi ticho a opatrne, a tentoraz to urobil ešte tichšie a opatrnejšie. Ustrašene sa všuchol dnu. Vnútri stál Hellgum opretý o stenu a bránil sa krátkou sekerou. Traja cudzinci, všetko silní a statní chlapi, ho napadli drevenými drúkmi, ktorými sa oháňali ako kyjmi. Pušky so sebou nemali a z toho sa dalo usúdiť, že sem prišli len s úmyslom Hellguma poriadne zbiť, ale keď sa začal brániť, prišla na nich vraždychtivosť a teraz išlo Hellgumovi o život.

Na Ingmara sa ledva pozreli; veď to bol len dlhý, neohrabaný chlapec, čo vošiel do miestnosti.

Ingmar chvíľu ticho stál a pozoroval boj. Zdalo sa mu, akoby to bolo všetko sen, pred očami sa človeku objavuje to, čo si najviac želá, a predsa nechápe, kde sa to vzalo. Podchvíľou volal Hellgum o pomoc. „Hádam si len nemyslíš, že budem taký hlúpy a pomôžem ti,“ pomyslel si Ingmar.

Jednému z chlapov sa napokon podarilo zasiahnuť Hellguma do hlavy tak silne, že ten pustil sekeru a zvalil sa na zem. Tí druhí dvaja hneď odhodili drúky, vytiahli nože a vrhli sa na Hellguma. Ale vtom prebleskla Ingmarovi hlavou myšlienka. V ich rode koloval starý výrok, podľa ktorého každý z Ingmarssonovcov raz v živote vykoná podlý alebo nesprávny čin. Prišiel teraz rad naňho?

Zrazu cítil jeden z útočníkov, ako ho zozadu uchopili silné ruky, zdvihli ho a vyhodili ho von z chatrče. Druhý ani nestihol vstať a obišiel tým istým spôsobom, a tretí, ktorému sa podarilo vstať, dostal taký úder, že vyletel na ostatných.

Keď ich takto vyhodil, postavil sa Ingmar do dverí.

-       Nechcete si to ešte raz zopakovať? - spýtal sa a zasmial sa. Nebol by mal nič proti tomu, keby ho boli napadli. Bolo príjemné vyskúšať si takto sily.

A tí traja by boli mali azda aj chuť pokračovať v boji. Vtom však jeden z nich skríkol, že treba ujsť. Videl, ako sa po chodníku za jelšami blíži človek.

Zúril však nad tým, že im Hellgum takto ušiel, a keď sa už obracali na útek, priskočil jeden z nich k Ingmarovi a vrazil mu nôž do šije.

-       To máš za to, že sa miešaš do našich vecí! - zvolal.

Ingmar sa zrútil a sedliaci sa s chechotom rozbehli preč.

O niekoľko minút dorazila k chatrči Karin. Našla Ing-

mara sedieť na prahu s ranou v šiji. Vnútri videla Hellguma. Už zase stál a opieral sa o stenu. V rukách držal sekeru a tvár mal zaliatu krvou.

Karin nevidela tých, čo ušli. Myslela si, že to Ingmar napadol a zranil Hellguma.

Karin sa tak naľakala, až sa jej nohy podlomili. „Nie, to nie je možné,“ pomyslela si, „to je nemožné, aby sa ktosi z nášho rodu stal vrahom.“ V tej chvíli jej prišla na um história jej matky.

- Odtiaľ to všetko pochádza, - zamrmlala.

Karin prebehla popri Ingmarovi k Hellgumovi.

- Nie, nie, najprv Ingmar! - volal Hellgum.

- Najprv treba hádam ošetriť obeť, a nie vraha, - povedala Karin.

- Najprv Ingmar, najprv Ingmar! - kričal Hellgum. Bol taký rozčúlený, že sa na ňu zahnal sekerou. -       On zahnal vrahov a zachránil mi život.




MEDEK, RUDOLF - ČESKÝ RÁJ

MEDEK, RUDOLF

ČESKÝ RÁJ
Básně

Štěpán Jež, Praha, 1937
bibliofilská edícia Vigilie (16)
450 výtlačkov na "dobrém velínu"
50 výtlačkov na "Pannekoekově papíře ručním"
kresba na frontispice a obálke Em. Prüll

poézia, bibliofília
88 s., čeština
hmotnosť: 131 g

mäkká väzba
stav: výborný, nerozrezané strany

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*




TIŠE..

Nikdy mi srdce mé nevelelo 
tak tiše.. tak tiše..
Oddávalo se, oddávalo 
i pýše.

Ale dnes mi to srdce velí, 
abych na tebe nezapomínal, 
nezapomínal, cite můj vřelý, 
ty mého srdce radost i žal.

Člověk má srdce jenom jedno 
a může s ním živ být jenom jednou. 
Padne-li hoři a smutku v bezdno, 
najdou se ruce, jež je zvednou?

ŽNĚ

Nemohu, nemohu, ne, 
zapomenouti na tě, obnažené s
rdce ty mé, ach ty mé srdce! 
Takový rušný den je kolem, 
hluk divý letí lesem, polem 
a mně se stýská po pomlce.

Je doba žní a doba práce, 
kdo po tvém hoři může ptát se? 
A nikdo v dnešku času nemá. 
Ať svoje hoře skrýváš, tajíš -
jen kusu chleba se dnes najíš, 
jinak jsou lidská srdce němá.

A přec to lidské srdce chtělo 
pomlčet chvíli - kdy se zřelo 
zrcadlit šťastně na obloze.
Teď v shonu dne a v ryku světa 
to lidské srdce k nebi vzlétá - 
a dolů padá přeuboze.


NODL, LADISLAV - GEMÜSEKÜCHE VON A-Z

NODL, LADISLAV
MARUŠKA, PAVEL

GEMÜSEKÜCHE VON A-Z

Vehling Verlag, 1983
Artia, Praha, 1983
fotografie O. Davidová, S. Němec
preklad do nemčiny L. Gregor
obálka A. Chmel

kuchárky, recepty
228 s., far. fot,, nemčina
hmotnosť: 790 g

tvrdá väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*mipet2* (in *053*)




BAIER, JIŘÍ - PILZE SAMMELN UND ESSEN

BAIER, JIŘÍ

PILZE SAMMELN UND ESSEN
204 Seiten
über 160 Farbbilder
fast 170 Rezepte

Artia, Praha, 1987
foto J. Poláček, I. Lutterer, Jiří Baier
kresby B. Vančura
preklad do nemčiny W. B. Oerter
obálka J. Dvořák
register húb, register receptov

publikácie obrázkové, huby, kuchárky, recepty
204 s., nemčina
hmotnosť: 730 g

tvrdá väzba
stav: výborný

1,50 € PREDANÉ

*mipet2*

Wie man Pilze richtig sammelt. Essbare Pilze und ihre giftigen Doppelgänger. Züchten von Pilzen. Pilze — eine natürliche biologische Ergänzung unserer Ernährung

Pilzgerichte in vielen Varianten, Tips für Pilzsuppen, Bunte Pilzsalate, Pilze mit Gemüse, Pilze im Teig. Pikante Sossen. Fleisch-Pilz-Schlemmereien. Schmackhafte Pilzomeletten. Leckere Pilzfüllungen. Pilzsülze. Konservierung von Pilzen












KRÁĽ, FRAŇO - CESTA ZARÚBANÁ

KRÁĽ, FRAŇO

CESTA ZARÚBANÁ

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1953
edícia SPKK (85)
prebal J. Krejča
4. vydanie, 30.000 výtlačkov

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, na frontispice malý podpis predchádzajúceho majiteľa

0,80 €

*mipet2*  in **S2P**

Obdobie hospodárskej krízy, triedny boj, kontrast proletárskeho a meštianskeho života. Román sa delí na tri diely: časť prvá – Skúpy život, časť druhá – Rozbúrené srdcia, časť tretia – Nalomené jarmo.






Mora smútku zaľahla na dedinu a sovrela krídlami reči ľudu. Hovorilo sa iba o tvŕdzi a biede. Roznášaly sa chýry o samovraždách a o pochodoch hladu. V Ochtinej sa obesil sedemdesiatročný starec, v Košiciach sa zastrelil jedenásťročný chlapec, kdesi sa hodila dievka do Dunaja ...
Svadobné pochody nahradzovaly pohrebné sprievody.
V Radzímke ako aj inde.
Chuť k životu opúšťala mladých a starí vítali v smrti jediné východisko. Východisko z biedy a hladu. Útek od tých rôznych odvarov zelín a sena, ktorými si začínali naplňovať žalúdky.
Lebo v pol dedine vynášali už zo zápravok posledné filpásky zemiakov. Pol dediny stálo na pokraji zúfalstva. Pol dediny malo nájsť v smrti vykúpenie.
Musí sa niečo stať!
Musí!
Ľudia odriekali vieru v príchod čohosi neodvratného, ale mnohí z nich nevedeli, čo to má byť. Boli i takí, čo v zúfalstve začínali veriť v akýsi zázrak, ktorý spadne z čista jasna hoci s neba zachrániť hynúcich, ale väčšina bedače zostala nezmätená vo svojom presvedčení, že to jediné možné „čosi“, čo ich môže zachrániť od hrôzy smrti hladom, musia si pripraviť a vydobyť sami.
Musí sa niečo stať! ...
Musí! ...
A medzitým sa robilo toto:
Važťanov šesťročný synček Maroš, keď sa raz ráno vyplakal už od hladu až do zachrípnutia a zazrel oblokom hore dedinou ísť žandárov, vybehol v zaplátanej košieľke a bosý do snehu na ulicu pred nich, složil ručičky a prosil:
Zastlelte ma tou flintou ... zastlelte . . . lebo už nevydlžím od hladu!
Žandári zmeraveli, zhrozili sa, jeden vytiahol z kapsy kus chleba, druhý z vrecka korunu, vtisli to chlapčekovi do dlaní, pohladili ho, usmiali sa naňho — a vykročili ďalej svojou cestou za predpísanou im povinnosťou.
A neminul ani týždeň od tej udalosti a po senzáciách lačným čitateľom mohly noviny doniesť z tej obce novú, srdcom otriasajúcu zprávu o výkriku zúfalého dievčatka, ktoré vybehlo z Vidovej chalupy s nožom v ruke a volalo:
Dajte mi jesť, lebo sa týmto nožom zarežem!
Ale nebolo treba ani žandárskych pušiek a kuchynských nožov.
Na deti prišla iná pohroma.
Zelinové odvarky nemaľovaly totiž len tváričky do žlta, ale súčasne pripravovaly i cestu do detských žalúdkov vrahovi, čo sa nazýva týfovým bacilom.
V Radzímke vypukol brušný týfus.
Bolo to koncom januára, keď sa votrel do jednej chalupy na vyšnom konci dediny a sotva sa stretol týždeň s týždňom, už hýril v celej dedine. Chodníky mu upravovala i rieka, tečúca prostred dediny, z ktorej sa zásobovali občania pitnou vodou.
Hanička nám ochorela!
Aj náš Maroško ...
A u nás troje ...
Radzímka sa menila na beznádejnú nemocnicu. Nebolo skoro domu, kde by sa nebol niekto na posteli v horúčke svíjal. Boly to najmä deti a mladšia mládež, čo ľahko podľahly zákernej chorobe. Veď týfus našiel tu výbornú pôdu pre svoju siatbu.
Ľudí sa zmocňovala hrôza. Poplach a panika. Matky sa chytaly v zúfalstve za hlavy a otcovia behali do mesta k lekárom. Prišiel okresný, dal polepiť po domoch červené


štvrtok 16. marca 2017

CÍGER-HRONSKÝ, JOZEF - U NÁS

CÍGER-HRONSKÝ, JOZEF

U NÁS

Matica Slovenská, Turčiansky svätý Martin, 1928
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (2)
2. vydanie

beletria, próza krátka,
158 s., slovenčina
hmotnosť: 207 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, zrejme dobová tvrdá preväzba

9,00 €

*mipet2* uložené v *kovake1*





POD JAVOROM

Všetci traja boli takí vyrastení ako otec. Gregor bol najnižší, ale ani tomu veľa nechybelo do siahy, hľadel i on ponad hlavy iným, no a v Nedbaniciach nie je zakrpatený svet. — Starý Bosák ťahá od Ďura už na osemdesiaty, ale zato sa neshrbil. Hja, také to plemä. Nechytí sa toho hrdza, ani na lámku sa nežaluje, ani na žalúdok, len ak by nohy popúšťaly starý poriadok a počaly upomínať, keď uháňa vŕškami domov.

Zato potrvajú do smrti, dosť ma nanosily, — usúdi starý Bosák a nemá im za zle, že tratia silu, ostarievajú. — Ešte zajdem domov, — popýšil sa niekedy, — ani sa neomeškám.

Zajde ver! Ani hocikto nechytil by sa s ním. Býva pod samým Javorom a to len dobrý chodák ak prebehne za dve hodiny, — nuž jemu tiež netrvá ďalej. Pravda, kedysi preskočil i za poldruhej, ale to bolo kedysi, keď nemal na hlave šediny, a terajší mladší ženáči ešte húsence naháňali po pažiti. — A niekedy i chytrejšie premeral cestu.

Dlhé nohy máte, — povrávali chlapi, keď išli siahovinu chystať pod Javor a Bosák začal po svojsky vykračovať.

A žena mi bude doháňať, že neskoro chodím.
Či vám bude?

Bosák len plecom pohodil.

Možno...

Áno, to len z obyčaje povedal, že mu žena doháňa. Nepovedala už roky slova pri návrate, či prišiel neskoro, alebo včas. On ju naučil tak. Raz prišiel namrzený, a čosi mu povedala, nuž vtedy naučil ju na poriadok. Pekne vopchal ju do pece, akoby len chlieb, — a hodná žena bola, ani hocijakého chlapa nebola by sa naľakala. Ale čože Bosákovi! Ani sa veľmi nepretiahol, pozohýňal ju ako vŕbový prút, ako nejaké decko a vteperil do pece. Priprel dvierka a išiel po suchú borovinu, aby priložil ohňa.

Šťastie, že tento hrozný úmysel prekazil jeden zajac. Keď vyšiel Bosák na dvor, pozdola, z ďateliniska práve vtedy vyskočil ušiak a zabočiac ponad krumpliská sadol pod sadom. Bosák to nemohol prepásť. Skočil pre flintu, ale zajac ho previedol: zbehal celé úbočie, neprišiel mu na rúru. — Za ten čas ušla mu žena z pece a odbehla až do tretích súsedov; ono dobre, lebo, aký bol nahnevaný, sväto-sväte by ju bol upiekol.

Ono aspoň naučila sa poriadku.

Od tých čias, keď došiel, neopovážila sa vyčitovať, hoci často chodil svetom. Tu do mesta, tu do dediny, a pole na božiu milosť. Ak by i žena tak, nebol by mal k Vianociam chleba, a na posmech sveta kupoval by zrno.

Taký gazda bol Bosák za dávna.

Teraz už len tri razy odchádza týždenne, i to len do dediny, k notárovi, a v krčme už nezabaví sa nikdy. Keď prišiel prvý raz do kancelárie, mal poviazanú hlavu. Sadol na lavicu a čakal, pokým vytratia sa neúradné kožuchy,

streda 15. marca 2017

JESENSKÝ, JANKO - Z LYRIKY A. S. PUŠKINA

JESENSKÝ, JANKO

Z LYRIKY A. S. PUŠKINA

Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1947
edícia Sobrané spisy Janka Jesenského (16)
1. vydanie, 4.200 výtlačkov

poézia
164 s., slovenčina
hmotnosť: 269 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý

1,30 € PREDANÉ

*mipet2* uložené v *kovake1*
*H-1-2*

Na storočnicu smrti Puškinovej preložil Janko Jesenský niekoľko epických a celú stovku lyrických básní Puškinových z rokov 1814—1836. Vydal ich bol v Matici pod názvom „Z poézie A. S. Puškina“ (1937). V našom vydaní uverejňujeme Jesenského lyriku osobitne ako skvelú daň, splatenú básnikovi veľnároda ruského, géniovi, ktorého pozná už naše publikum vyše sto rokov z originálu i prekladov. Ani jeden svetový básnik sa nedožil toľkej obľuby, ako práve Puškin s Mickiewiczom a Goethem v našej literatúre. Preklady z Puškina od Kuzmányho po Hviezdoslava a Sládkovičova, Krčméryho a Poničana, Votrubu a Brtáňa, sú svedectvom nepretržitého záujmu o poéziu ruskú celých sto rokov.

Jesenského výber sa týka najpovestnejších básní Puškinových, ako sú Klebetníkom Ruska, Poslanie na Sibír, Prorok, Dedina, Rozhovor medzi kníhkupcom a básnikom, balád ako Utopený, básní venovacích, príležitostných, epigramov i lyrických skvostov a spovedí poetových. Slovenčina Jesenského a jeho básnický jazyk sbližujú s jemným vkusom poéziu ruského génia s naším čitateľstvom. To je aj testament básnika a ukázanie pravej cesty, ako sa má uberať prekladateľská činnosť slovenských básnikov a prekladateľov pri výbere vrcholkov svetovej a najmä slovanskej poézie.







EXEGI MONUMENTUM

Ja pomník zdvihol som si nie rúk prácou tvrdou, 
chodníkom ku nemu nerastie trávy chlp, 
on vyššie týči sa so svojou hlavou hrdou 
jak Alexandrijský je stĺp.

Nie, celý neumriem. Tá duša neumrie mi, 
čo v svoju lýru som ja vedel položiť 
a slávnym budem ja, kým na tejto tu zemi 
hoc jeden básnik bude žiť.

Zvuk o mne poletí cez šíre ruské nivy, 
reč každá žijúca ma menom bude zvať: 
vnuk hrdý Slavianov i Fín a teraz divý 
Tunguz i Kalmyk - stepi brat.

A dlho budem ja tým milý v ľudskom rode, 
že svojou lýrou som cit dobrý prebúdzal, 
že v čas môj divoký som spieval o slobode 
a milosť ku padnutým zval.

Božiemu rozkazu buď poslušná, ó Múza. 
Urážky neboj sa a vavrín nežiadaj, 
prijímaj chladne, keď ťa chváli, haní luza, 
a s hlupákmi sa nehádaj.

Kam. Ostrov, 21. VIII. 1836





MIHÁL, IVOR - SLOVENSKO - ZVIERATÁ TATIER

MIHÁL, IVOR

SLOVENSKO - ZVIERATÁ TATIER

Knižné centrum, Žilina, 1997 (?)
fotografie Ivor Mihál
ISBN 80-88723-48-5

príroda, publikácie obrázkové
64 s. far. fot., slovenčina
hmotnosť: 233 g

tvrdá väzba
stav: výborný, s textovou vložkou v anglickom a nemeckom jazyku

1,00 €

*mipet2*uložené v *kovake1*






Malé medvedíky prichádzajú na svet väčšinou v zime, už v polovici februára. Aj napriek tomu, že sa rodia v klimaticky najnevýhodnejšom ročnom období, nie je to pre ne nevýhoda, naopak, v zimnom brlohu matky sú chránené pred nepohodou. Na jar, keď nastanú priaznivé životné podmienky, sú už dostatočne vyspelé, aby hneď mohli nasledovať matku na jej potulkách.

Medvedica mláďatá neustále stráži a za akýchkoľvek okolnosti ich bráni. Keď sú mláďatá ešte malé, prenáša ich po vyrušení na bezpečnejšie miesto. Často ich zaženie na strom a sama uteká, aby odlákala pozornosť, čo je asi najúčinnejší prostriedok proti vlkom. Na približujúceho sa človeka však väčšinou bezprostredne zaútočí. Mláďatá prestáva brániť v období, keď sa začínajú samostatne živiť, čo býva vo veku 8 až 10 mesiacov. Ani potom matku neopúšťajú a prečkajú s ňou v spoločnom brlohu zimu. Rodina sa rozpadá najčastejšie v druhom roku; niekedy medvedica od seba odháňa mláďatá len v období ruje a potom sa k nej opäť vracajú. 

Súžitie medveďa s človekom v Západných Karpatoch sa stáva vážnym problémom. Súvisí to s potravinovou synantropizáciou medveďov, ktoré sa koncentrujú v blízkosti horských chát, ale aj tatranských osád - centier turistického ruchu, priživujú sa na odpadkoch jedál, a pritom často obťažujú a napádajú ľudí. K vzniku týchto problémových medveďov prispel najmä návyk medveďov získavať si takto dostupnú potravu buď priamo od ľudí, alebo z ich bezprostrednej blízkosti. Vyskytli sa aj prípady úmyselného prikrmovania medveďov rôznymi pochúťkami s cieľom poskytnúť atraktívny pohľad na ich „hodovanie“. Takéto situácie znamenajú pre človeka veľké nebezpečenstvo.

utorok 14. marca 2017

ZAHRADNÍK-BRODSKÝ, BOHUMIL - POSLEDNÍ AKKORD

ZAHRADNÍK-BRODSKÝ, BOHUMIL

POSLEDNÍ AKORD
román

Českomoravské podniky tiskařské a vydavatelské, Praha, 1929
edícia Nové sebrané spisy Bohumila Zahradníka-Brodského (65)
souborného vydání svazek LXXXVI.

román, podpis autora,
284 s., čeština
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba
stav: výborný, dobová preväzba s voviazanou obálkou s názvom "Poslední akord"

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*






„Jeď tedy k moři,” souhlasil ochotně. „Nebude se ti samotné stýskati?”

„Jsem malé dítě? U moře je vždy živo a přímo cítím, že mne voda a slunce vzpruží. Kam by bylo nejlépe jeti? Nechci nikam daleko.”

„Hm, to lehce upravím. Na sever bys nyní jeti nemohla, tam je ještě velmi chladno, tak v červenci a srpnu bys měla tam požitek. Na jihu je hned v květnu krásně. Na příklad na Gradu.”

„Tuhle jsem viděla vyobrazení Grada a líbilo se mi to,” přisvědčila oživeně.

„Dobrá, pojedeš tedy do Grada. Já ovšem s tebou jeti nemohu, máme mnoho důležitých věcí, které koncipientům svěřiti nemohu, ale najdeš tam dost krajanů, jsou tam naše restaurace a seznámíš se s nějakou naší příjemnou společností.”

„To by se mi líbilo, a dovolíš-li, zeptám se na všechno v některé cestovní kanceláři, po případě tam napíšeme.”

Věc byla v proudu, v cestovní kanceláři dostala hrst letáků a brožur, vypočítali jí, kudy a jak jeti, a ujistili, že bude míti cestu velmi příjemnou. Juháš opatřil z turistického klubu adresy doporučení hodných hotelů a napsal tam. Byl povděčen, že Svatavu opustila její melancholie, a přál jí ze srdce, aby užila svého výletu. O Míťu nebylo starostí, sestra, kterou v zimě zjednali, byla pečlivá, dítě na ni zvyklo, že rodiče vlastně nijak nebyli jím vázáni.

Doplňujíc svou garderobu, čekala Svatava na odpovědi, a když došly, už se jí zmocnila horečka. Juháš radil, aby vyjela hned, namítajíc však, že musí ještě různé věci opatřiti, posunula odjezd o deset dní. Potom však se zimničným chvatem dokončila balení svých věcí a vyjela. Doprovodil ji až na nádraží a tázal se, bylo-li by jí milé, aby pro ni přijel.

„Ne, ne, nikam nejezdi, nevím, jak dlouho se tam zdržím, nebo nezajedu-li odtamtud třeba někam jinam,

Chci býti na několik týdnů v naprostém klidu, cítím přímo, že mi to přinese úlevu a že se vrátím zdráva. Potom, až přijedu, můžeme jeti zase na letní pobyt do P., abys mohl rybařiti.”

„To bych rád,” přiznával se a obličej se mu rozjasnil. „Domníval jsem se, že tě to tam netěší.”

„Těší, také tam ráda pojedu, jen co překonám tuhle skleslost. Sama nevím, co mi je, že tak náhle na mne sklíčenost padla.”

„Každý má chvíle duševní stísněnosti, to přejde. Mořský vzduch a voda tě uzdraví, vrátíš se opálená a budeš se smáti své migréně.”

„Děkuji ti, jsi hodný, že mi nebráníš. Utratím sice peníze, ale co by mi byly peníze platny, kdyby mne život netěšil.”

„Ovšem, to je zcela moudré, nemusíme, bohudíky, tolik počítati, jako jsme počítávali,” dodal s jakousi pýchou.

Byl dojat, když se vlak hnul, a rozteskněn vracel se domů. Najednou pochopil, jak si na ženu zvykl a jak ji má rád. Taková dobrá duše to je, jiná na jejím místě by vyváděla hůře, rozhazovala by, měnila by své rozmary, pyšnila se, ale ona vyjma svou hudbu a svůj zpěv nemá naprosto nic. Pošle za ni ještě peníze, aby v ničem netrpěla nouze a mohla skutečně v dostatku ztráviti svou dovolenou.

Ještě večer napsal do P. paní oficiálové dopis, aby mu loňský byt zajistila, že v červnu zase přijede se ženou a dítětem. A připojil, že žena právě odjela do mořských lázní, aby se zotavila. Ráno hodil dopis do schránky a usednuv v kanceláři přijímal od starého ředitele kanceláře došlou poštu. Zdědil ředitele po bývalém šéfovi a vážil si ho. Byl to starý praktik, který o všem věděl a byl vlastně mladým koncipientům učitelem. Byl neženat, žil samotářsky a docházel pouze do své hospůdky mezi několik

HÁLEK, IVAN - ZÁPISKY LEKÁRA



HÁLEK, IVAN

ZÁPISKY LEKÁRA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1960
edícia Pôvodná próza
obálka Vincent Hložník
preklad Ľuba Neumanová
2. doplnené vydanie, 6.000 výtlačkov

beletria,literatúra slovenská,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch poškodený

1,90 €

*rekry*bels*

 MUDr. Ivan Hálek, syn českého básnika Vítězslava Hálka, pôsobil na Slovensku celých tridsaťosem rokov, vykonávajúc lekársku prax na Kysuciach, ktoré boli za kapitalizmu jedným z najzaostalejších krajov Slovenska. Hálek, lekár a hlboko sociálne cítiaci ľudomil, stretal sa tu s najrozličnejšími prejavmi ľudskej biedy, ktorá zanechávala citeľné stopy na zmýšľaní ľudí, na ich spôsobe života i na ich zdravotnom stave. Rozličné príhody a pozorovania spracoval beletristickou formou vo svojich zápiskoch. S veľmi dobrou znalosťou prostredia, charakterov a obyčají ľudí i so znalosťou toho, čo tieto charaktery a obyčaje utváralo a do danej podoby formovalo, podáva tu autor celý rad drobných obrázkov príhod a epizódok. Jeho postavy sú živé a presvedčivé, bez príkras a idealizovania, skutoční ľudia so všetkými svojimi chybami, ktoré má na svedomí nespravodlivé spoločenské zriadenie, nútiace ich žiť v ustavičnom drsnom boji s biedou a na nízkej vzdelanostnej úrovni, ale majú i dobré vlastnosti neskazeného ľudského srdca. V tomto druhom vydaní sú zápisky doplnené o prácu „Kysuce", prednášku zaoberajúcu sa sociológiou hornatých krajov Slovenska. V nej podáva Hálek svoje vyznanie a osvetľuje svoju cestu od Tolstého k Marxovi.










A zase nie príroda, ale hospodársko-spoločenský poriadok a politický systém nechávali tento ľud živoriť a skoro hniť a plesnivieť v brlohoch, v dyme, v handrách, v blate udupanej podlahy a len-len že nie v hnoji zvierat, chovaných spolu s obyvateľmi v tých istých miestnostiach. Tieto ľudské zriadenia nevšímavo prihliadali na to, že útle deti boli po celé zimy otravované skazeným vzduchom a jednostrannou potravou studených zemiakov a div nie zámerne vydávali deti i dospelých napospas otravným a degeneračným vplyvom alkoholu.

A práve tak to nebola len nehostinná príroda, ale opäť a vo väčšej miere ľudské zriadenie, výrobný spôsob, vtedy už kapitalistický, ktorý vyháňal tento chudobný a zaostalý ľud za oceán do neistého života s jeho hospodárskymi krízami, ak mal uniknúť dlhom úžerníka a pomalému zomieraniu hladom, alebo od detských rokov sa potĺkať s pascami na myši po cudzom svete: alebo sa za trošku zrna alebo krmiva tiesniť v cudzine po čeľadincoch veľkostatkárskych majerov a strácať tam poslednú trochu fyzickej i mravnej ľudskej vlastnosti a vracať sa domov s trachómom a pohlavnými chorobami.

Ale na tom všetkom ľudské zriadenie predsa len malo podiel, aspoň čiastočne, s nepriaznivými prírodnými vlastnosťami skalnatého kraja.

Že však krajne chudobný hornotrenčiansky ľud zostával ponorený v hlbokej duševnej tme, že sa nesmel stať účastníkom ničoho z toho, k čomu po storočia dospela ľudská myšlienka, že mu zostávalo iba napájať sa poverami, najklamnejším prameňom ľudského ducha, ujarmeného dávno prežitými názormi na svet a život, to už vonkoncom nebolo dielom nehostinnej prírody, ale zostalo vyhradené len a len ľudskému zriadeniu a na prvom mieste politickému systému.

Vládnúci politický systém odopieral tomuto pologramotnému ľudu školy. A ak mu nejaké dal, teda také, ktorých vlastnou úlohou nebolo vyvádzať ho z tmy, ale udržovať ho v nej, ktorých elementárnou snahou nebolo učiť myslieť, rozvíjať a brúsiť v nej jazyk, nástroj pre vyjadrovanie myšlienok, ale snažiť sa o to, aby tento jazyk čo najskôr v nej ochrnul a celkom onemel. Na tieto svoje úlohy si vládnuci politický systém urobil poplatnými a služobnými i katedry, kazateľnice, spovedelnice, krčmy a volebné urny.

Pravda, takto si počínal vtedy politický systém vo všetkých krajoch Slovenska. Avšak najjasnejšie a najťažšie doľahol jeho vplyv práve na ľud hospodársky najslabší, a preto najmenej odolný a najbezbrannejší, ako bol ľud horného Trenčianska.

Zdalo sa mi, akoby tento zaostalý hornotrenčiansky ľud bol príslušníkom nejakej rezervácie, v ktorej sa nachádzal a bol udržovaný na nízkej hospodárskej a kultúrnej úrovni, akýsi Yellowstonský park pre ľudí, ktorí nejakým omylom zablúdili do nášho XX. storočia. Boli to veľké deti v dobrom i zlom, v celej svojej hriešnej nevinnosti alebo nevinnej hriešnosti.

Keď lekár z USA, ktorý sa zaujímal o spôsob života a bývania európskych prisťahovalcov v ich starej domovine, zazrel ich ľudské príbytky v jednej hornotrenčianskej doline, vyhlásil, že americkí Indiáni bývajú kultúrnejšie. A slovenský lekár z Liptova, ktorý bol u mňa hosťom a navštevoval so mnou mojich pacientov, ma uisťoval, že medzi hospodárskou a kultúrnou úrovňou Liptova a horného Trenčianska je rozdiel aspoň jedného storočia . . .

V týchto svojich zápiskoch, v ktorých som zaostril svoj pohľad výlučne na drobný ľud malých roľníkov, povozníkov, poľnohospodárskych robotníkov, výžinkárov, drevorubačov, pltníkov, pastierov a drotárov, na ľud, ktorý hromadne opúšťal svoj domov a zase sa vracal, nechávam ho kaleidoskopicky defilovať pred čitateľovými očami. Snažil som sa v nich zachytiť oboje: i tú šeď i zase tie svetlejšie záblesky v tmách onej oblasti a onoho časového úseku, ako som ho práve vymedzil.


PETROV, IVAJLO - POĽOVAČKA NA VLKY

PETROV, IVAJLO

POĽOVAČKA NA VLKY
(Хайка за вълци)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (509)
preklad a doslov Ján Koška
prebal Karol Ondreička
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0086-8

beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 580 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu

0,50 €

*mipet2* - uložené v *053*






Nikolin zostal celkom sám. Nik za ním nechodil a ani on nemal ku komu ísť. Vo dne, keď pracoval na poli alebo na dvore, videl a stretal ľudí, necítil sa taký opustený, ale noci boli neznesiteľné. Vznášal sa nad ním prízrak mŕtveho, každú noc sa mu o ňom snívalo a aj vo dne mával niekedy pocit, že jeho pán čaká v knižnici, kedy sa zjaví na pavlači. Do snov sa mu vkrádala aj generálová. Sedela pri stole oproti nemu, naťahovala ruku ponad taniere a s mnohoznačným, úlisným úsmevom ho šteklila prstom po dlani. Stôl sa rozpoľoval, približovala sa k nemu a pritískala si ho na prsia. Inokedy ju prenášal na rukách ako Maďar pani Kláru, alebo si ona nahá líhala k nemu do postele a pálila mu ucho dychom: „No tak ma chyť, veď si chlap!“ Devetakov sedel pri kozube, dvíhal pohľad od knihy a so smutným úsmevom krútil hlavou: „Nikolin, Nikolin, taký si ty!“ Po takých príjemných a mučivých snoch myslel na neho ako na živého a trpel výčitkami svedomia, že znesvätil jeho pamiatku. Chodil k jeho hrobu a z celej duše ho prosil o odpustenie: „Ešte nevyklíčila tráva na tvojom hrobe, strýko Michail, a ja sa ti takto odplácam, nevďačník, za to, že si ma zobral k sebe a stal si sa mojím otcom aj materou. Nespal si onej noci s pani Feni, viem od Mišony, že máš čistú dušu, viem to aj sám od seba, pretože si sa nikdy pred mojimi očami nezahodil so ženou, a ja poškvrňujem tvoju pamiatku, keď sa mi sníva o tebe a o ženách. Rozumom a dušou si tieto sny neprajem, ale prichádzajú, keď hlboko zaspím, číhajú a prepadávajú ma ako zbojníci. Nebudem odteraz spávať v noci, iba vo dne, aby sa mi nič nesnívalo!“

Po tomto sľube niekoľko nocí nespal. Mrvil semená slnečníc, pílil drevo, zamestnával sa rozličnými prácami, ktoré sa dali robiť za mesačných nocí, a ráno odchádzal na pole. Štvrtú noc, keď už nemohol vydržať bez spánku, ľahol si na holé dosky do voza, aby hlboko nezaspal. O koleso priviazal psa, aby ho zobúdzal brechaním. Ale generálová sa znova zjavila. Pes ju zacítil a zúrivo sa rozštekal, ona sa však nezľakla, usmievala sa a pristupovala k vozu. Pes sa na ňu vrhol, chytil ju za sukňu a trhal. Usmievala sa, kým z nej všetko nestrhal a nezostala iba v bielizni. Vystúpila do voza a ľahla si k nemu. Rozzúrený pes sa ju pokúšal uhryznúť. Nikolin ho kopol do pysku s vycerenými zubami a vtedy videl, že to nie je pes, ale Devetakov, ktorý si držal boľavú tvár a nahlas plakal. Nech akokoľvek bdel a trýznil sa celé noci, len čo ho premohla únava a zavrel oči, prichádzala k nemu generálová a brala ho do svojho slastného náručia. A trvalo to, kým sa jedného rána nezjavila naozaj. Až včera sa vraj dozvedela o Devetakovovej smrti a poponáhľala sa, aby videla, čo robí Nikolin, ako si sám vedie vo veľkom dome.

- Bože, ako si schudol, akoby si mesiac nemal nič v ústach! - povedala. - Mŕtvi sú mŕtvi, živí musia žiť. Ty máš život pred sebou, nemysli na mŕtvych.

Hovorila a pozerala naňho tak, akoby sa jej statkárova smrť nijako zvlášť nedotkla a akoby prišla iba zo starostlivosti oňho, ochotná pomôcť mu, ak potrebuje ženskú ruku, a potešiť ho v samote. Nebola v čiernom a z výrazu tváre, z očí, z mäkkého zafarbenia hlasu bolo cítiť čosi bodré, v čom Nikolin vycítil súcit a snahu pomôcť mu, ako si ľudia pomáhajú v ťažkých dňoch. A divá, hanebná vášeň, čo ho tak slepo hnala do náručia tejto ženy, sa v ňom rozhorela plnou silou. Zabudol na duševné útrapy, ktoré mu spôsobovala. Vždy si jasne uvedomoval, že jeho túžba po nej je nielen neslušná, ale i nezmyselná, pretože taká pani generálová sa nikdy nezblíži s človekom ako on, no teraz sa ho pevne zmocnila predtucha celkom opačná. Zo skúsenosti vedel, že sa dá najprv do varenia, a navrhol jej, aby šli spolu vybrať potraviny. Vošli do sýpky, odtiahol príklop s kovovou rúčkou, pod ktorým sa ukázal drevený rebrík. Zapálil lampáš, zostúpil po rebríku a zdola zavolal:

- Poďte!

- Podaj mi ruku, veď vôbec nič nevidím! - povedala.

Podal jej voľnú ruku, zostúpila na dlážku, zatackala sa, chytila sa ho a prsami ho potisla dozadu. Toto objatie trvalo iba okamih, ona strojene zapišťala a odtrhla sa od neho, -