VOJAK
Smena, Bratislava, 1981
edícia Erb (15)
ilustrácie Ľudovít Hološka
1. vydanie, 9.700 výtlačkov
73-059-81
literatúra slovenská, beletria, román
174 s., slovenčina
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe a na prebale
PREDANÉ
*trsos**bels*
„Šikulova novela je rozprávaním vojaka z prvej svetovej vojny, ktorý sa ako invalid stane žobrákom a pútnikom. Jadrom novely je živel rozprávania drobných a väčších príhod, ktoré skutočne, no niekedy len zdanlivo odbočujú od deja, aby napokon vyústili do prekvapujúcej koncovky — tragickej smrti hrdinu. Navonok nenáročné rozprávanie príhod nadobúda tak v závere silný baladický ráz. Ideová problematika novely je teda veľmi závažná, lebo smeruje k rozpoznaniu protiľudskej podstaty fašizmu. Umelecká účinnosť Šikulovej novely je o to väčšia, že sa s touto vážnou témou zdanlivo (naozaj len zdanlivo) pohráva, aby efekt ,zvážnenia‘ novely bol silnejší. Odhliadnuc od tejto problematiky sú v knihe pasáže, ktoré majú až nekonečný pôvab detského pohľadu na svet a detského humoru (napr. pasáž, keď mladý hrdina pomáha hasičom), no tento pôvab má svoje basso continuo, ktoré sa ohláša ako budúca hrozba v prítomnosti ľahučkého zážitku. Novela má tak svoju štylistickú a obsahovú kontrapozíciu, je to sledovanie dvoch hlasov súčasne — detského hlasu naivnosti a akoby dospelého hlasu úzkosti a strachu. Autor tak dosahuje zaujímavý efekt, totiž do detských pocitov sa premieta kus vážnosti a starostí sveta a naopak, do dospelého života hrdinu vkladá autor kus detskej naivnosti. V tejto ľahkosti a akejsi nenáročnosti je tragický prvok o to účinnejší... “ / Ján Števček /
„Postava vojaka, o ktorej píšem v tejto knihe, mi vyskočila už pri písaní Majstrov. Mal to byť jeden zo súpútnikov Guldana a Karčimarčika, no nevedel som si s ním rady, lebo sa mi zdal šikovnejší ako oni. Keďže som knihu niekoľko ráz prepracovával, raz som mal vojaka Ďurisa v deji, inokedy v digresii a zakaždým som ho nechal inak hrať. A hoci mi bolo za ním ľúto, napokon som ho z Majstrov vylúčil, no nie preto, že by mi v nich prekážal, ale preto, že vyrástol na postavu, ktorá podľa mňa unesie vlastný príbeh. Medzitým som napísal niekoľko kníh a kedy-tedy som sa pohrával aj s Vojakom; niekedy to bol jarmočný spevák, ba možno len krikľúň, inokedy zasa mudrlant, ktorého som musel tíšiť alebo zahriakovať. Postupne som mu venoval viac a viac času, znova som ho prepracovával a zdalo sa mi, že keby som ho chcel dokončiť a vyčerpať všetko, čo sa mi s touto témou vždy spájalo, zabralo by mi to najmenej polovicu života. Spisovateľ sa však musí vedieť sám rozhodnúť, kedy treba knihu odovzdať. Ba zdalo sa mi, že sa treba i poponáhľať, poponáhľať aj preto, lebo patrím možno k poslednej generácii, ktorá sa na takýchto ľudí, na veteránov z prvej vojny ešte pamätá. A hoci je pre niekoho kadečo už vzdialené, predsa sa k podobným ľuďom viažu aj mnohé moje zážitky z detstva. Neraz som si vravel, možno som to aj iným povedal, že spisovateľ píše celý život jednu knihu. O iných to nemusí platiť tak ako o mne. Ale aj keď napíšem novelu či poviedku, celý život píšem iba jeden román. Aj teraz mám v taške plno ošúchaných strán, ktoré som s Vojakom neodovzdal, no vedľa nich aj balík čistého papiera, a čo na nich bude, istotne — aspoň pre mňa — bude súvisieť s Vojakom. “ / Vincent Šikula /
