RICHTER, ALEXANDER
PAMÄTI OD NEPAMÄTI
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
prebal Ladislav Vančo
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
13-72-054-86
životopisy, umenie, výtvarné umenie
192 s., 16 s čb fot., slovenčina
hmotnosť: 380 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
PREDANÉ
*mikpa* *kat-bio*
Alexander Richter ako výtvarník-karikaturista, maliar-satirik, návrhár plagátov a iných druhov aplikovanej grafiky pracuje v tejto oblasti vyše polstoročie. Umelecká orientácia na karikatúru umožnila mu dostať sa do styku s veľkým množstvom ľudí na rozličných miestach a za rozličných okolností. Stretol sa s mnohými prominentnými osobnosťami, s politikmi, športovcami, jednoduchými občianskymi aktivistami i s poprednými umelcami, najmä so spisovateľmi. Ich karikatúrne podobizne sa stali preňho hravou korisťou. Rodený žurnalista a publicista sa našťastie minul právnickému povolaniu a ostal v strede mnohotvárneho života ako umelec. Výsledkom jeho snáh a nadania sú aj prítomné Pamäti od nepamäti, v ktorých sa prejavuje bystrosť, pohotovosť, ostré dialektické pochopenie a uchopenie vecí a najmä spôsobilosť odrážať ich z pokrokového a zároveň zvláštneho osobnostného uhla. Pre svoje memoárové rozprávanie zvolil si vynachádzavo formu, ktorá je priliehavá jeho virulentnej osobnosti a ktorá mu umožňuje uplatniť esprit karikaturistu, majúceho miestami sklony k rozpustilosti a samopašnosti.
Preto je aj jeho štýl živý a pritom plný zmyslu pre veľký detail i pre anekdotické pointovanie jednotlivých rozprávačských úsekov. Pamäti od nepamäti sú navyše bohato ilustrované autorovými kresbami, a sú aj vážnym a príznačným dokumentom doby. Humor a vtip sú však ich základnou nosnou plochou pri hodnotení minulosti. Richterova veta je vždy nadľahčená určitou pozitívnou atmosférou, a to aj vtedy, keď ide o spomienky na najtragickejšie chvíle vlastného osudu alebo osudu širokých spoločenských vrstiev.
RANA PO KOPANCOCH
sa mi už zahojila. Som schopný bez vady, mám sa hlásiť na Povereníctve informácií a osvety, skrátka na PIO, kde ma privítal povereník Mišo Chorváth, jeho zástupca Julo Horváth, vedel o mne prezidiálny šéf Rudo Mrlian a pravdepodobne aj Ľudo Ilečko, lebo po krátkej porade ma pridelili k nemu, aby sme sa spoločnými silami starali o agitáciu a propagáciu. Popri tom som mal dozerať na ideovú náplň satirického časopisu Šibeničky, ktorého vydávanie prevzalo Povereníctvo informácií a osvety.
Bol som zástupcom šéfredaktora, a čo bolo najhlavnejšie: zasa som mal novinársku legitimáciu.
Pre propagačný materiál sme chodili spolu s Ľudom Hečkom na Zväz slovenských žien, kde Anna Hrušovská, Oľga Svoreňová a Lilla Hojčová nás zasypali článkami a fotografiami. Občas sme zašli aj na niektoré povereníctvo, ale najsrdečnejšie nás vítali a najviac času nám venovali dvaja sympatickí a vzdelaní osvetoví dôstojníci propagačného štábu komandatúry Červenej armády.
Neboli sme, lepšie povedané, necítili sme sa viazaní pracovným časom, takže popri úradných povinnostiach maľovali sme aj plagáty pre Osídľovací úrad a iné inštitúcie, na májovú veselicu, na Deň detí, na Slovanský deň a rôzne oslavy, politické akcie.
To neboli časy zdĺhavých objednávok, komisií, súťaží a hodnotení. Ani časy zdĺhavých tlačí.
V tlačiarni Atlas na Cintorínskej ulici schádzali sa maliari a plagátisti Štefan Bednár, Ľudo Hečko, Dezider Milly, Vilo Chmel a iní.
Priniesli sme hotové návrhy a vedúci grafik tlačiarne pán Kubas nám umožnil, aby sme si sami namiešali farby. Ľudo Hečko kreslil napríklad rovno na litografický kameň a plagát bol o niekoľko dní vytlačený. Pre tých, ktorí boli na to odkázaní, vymyslel námet a texty Ladislav Saučin.
Ja som okrem plagátov kreslil portrétne karikatúry a politickú satiru do rôznych novín, predovšetkým do Šibeničiek.
Na Povereníctve informácií sme mali aj kanceláriu. Inštitúcia vtedy sídlila na námestí 4. apríla. Ale márne by nás tam niekto bol hľadal. Keby v dome bol býval vrátnik, ani ten by nebol vedel povedať, či sme tam vôbec zamestnaní.
Ani predtým, ani potom ma nezaujímala štruktúra úradu alebo podniku, čo sa dnes volá pavúk. Ale keď som nevidel a nepoznal nikoho, kto by nám niečo prikázal, alebo nás aspoň kontroloval, opýtal som sa raz Ľuda Ilečku, komu podliehame, kto je vlastne náš šéf, či nie azda sám povereník?
— Nie, — hovorí Ľudo, — naším šéfom je Šaňo Matuška.
Vysvetlil mi, že za šéfa odboru informácií vymenovali Alexandra Matušku. Keďže nemal kde bývať v Bratislave, vyhlásil, že dovtedy nenastúpi, kým mu nepridelia byt.
