BÁTOROVÁ, MÁRIABIELE STENY
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 2003
obálka Ján Novák. Jozef Bátora
1. vydanie
ISBN 80-8061-139-4
beletria, poviedky, poézia, literatúra slovenská, podpis autora,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 290 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
NEPREDAJNÉ
Mária Bátorová sa narodila v Trenčíne, žije v Bratislave. Pracuje ako literárna vedkyňa v Ústave svetovej literatúry SAV a externe prednáša na Ped. F UK v Bratislave. V rokoch 1995 - 1998 bola hosťujúcou docentkou na Univerzite v Kolíne nad Rýnom (NSR). V odborných literárnovedných monografiách (Biele miesta v slovenskej literatúre, SPN 1991 -v spoluautorstve, Roky úzkosti a vzopätia, Causa editio 1992, J. C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre, Veda 2000) publikovala výsledky výskumu tém, ktoré boli do roku 1989 tabuizované. Venuje sa obdobiu slovenskej literárnej moderny, ktorú ako germanistka svojím komparatívnym výskumom systematicky včleňuje do európskej literárnej moderny.
Knižne mohla publikovať až po roku 1989. Jej novela Zvony v kameni je prvou politickou poviedkou v slovenskej literatúre s témou revolúcie (napísaná 1989 - 1990, publikovaná 1991, získala cenu v Kanade - Hronský '92). Stala sa titulnou novelou prvej rovnomennej zbierky Zvony v kameni (ÚSPO, Peter Smolík, 1993). Druhá zbierka Tíš (Vydavateľstvo SSS 1996) predstavuje už dnes pre autorku príznačnú kompozíciu básní a prozaických textov. Je to umelecká výpoveď o zložitosti intímnych vzťahov medzi mužom a ženou. Tretia zbierka Tell (Vydavateľstvo SSS 1999, Cena Literárneho fondu a Cena SSS) obsahuje básne a prózy s reportážnymi črtami - reflexiami z ciest.
Bátorovej texty sú filozofickým ponorom do reálnych životných situácií súčasníka s presným umelecky výstižným a vyváženým pomerom tvrdej životnej reality a sna.
Autorka je aj publicistkou a jej eseje reagujú na súčasné dianie v kultúre. Je spoluzakladateľkou nepolitického hnutia Tolerancia v kultúre a jeho predsedníčkou. Je členkou Klubu nezávislých spisovateľov, Spolku slovenských spisovateľov a Slovenského centra PEN. Jej tvorba je preložená do nemčiny, ruštiny, litovčiny, polštiny, angličtiny a japončiny.
OHŇOSTROJ NA KONCI LETA
Vždy máme pohľad zastretý. Z tej či onej strany, isté je, že nevidíme nikdy presne. A je dosť namáhavé zisťovať, totiž z viacerých bodov uvidieť. Komu by sa chcelo hľadať tie body. Ale niekedy nám prídu pred oči a pod nohy, stojíme a vo vlastnej réžii zrazu vidíme celú ľudskú drámu.
Tak nejako sa to udialo na sklonku leta, hneď po dobrej večeri, keď sa začal ohňostroj. Na uliciach sa tancovalo a všade v kaviarňach hrala hudba. Od mora teplo vialo, hoci domorodci už mali dlhé rukávy, my, severania, sme ešte pokojne sedeli vyletnení a rozohriati, akoby bol vrchol leta.
Na horizonte sa pomaly spojila tmavá obloha s tmavou plochou mora, tam kdesi sa stratila jeho absolútne sýtomodrá farba a všade sa rozprestreli tiene.
Cestou sem sme šli jeho autom. My dvaja vzadu, ona vedľa neho. Uvažovala som, či je vôbec správne prijať takto pozvanie, ak od jeho vlastnej ženy viem, ako je to medzi nimi už roky. A ona, ako vždy, dievčensky tichá, jednoducho, až príliš jednoducho (schválne tak jednoducho? ) oblečená... Medzi nimi minimálna konverzácia, ako býva medzi ľuďmi, ktorí si bez slov rozumejú. S údivom a dojatím sledujem, ako ten robustný a iste despotický šéf na jej gesto vyhodí blinker opačne a ešte dodá: ja pôjdem, kade mi ukážeš, kade len chceš... a v hlase ani štipka irónie. Možno by si v takýchto chvíľach mala zaželať, aby šiel priamo na niektorý z útesov... Len nie v tejto konštelácii. My dvaja vzadu sme len manželia a nemáme veľmi dôvod...
Tak mi napadlo, sledujúc jej ruku a počujúc jeho hlboký, oddaný hlas, koľkokrát asi povie niečo také a týmto hlasom svojej žene, ktorá je teraz doma, stará sa o veľkú domácnosť a deti a ktorá navyše nemôže nič namietať, lebo toto tu je, ako vždy, služobná cesta... Aj za ňu ma to uráža, ako manželku, potencionálne takto isto klamanú ženu. A teraz prvýkrát vidím, že všetko, čo mi o tom pred časom jeho žena rozprávala, je pravda. Tak rukolapne a nezakryte.
Rozhovor pri večeri nie je konverzačný. Ľahká konverzácia navrch by bola v tejto situácii priťažká. Nechávam hovoriť svojho muža. Tiež to všetko vidí, ale nie zo spoločného bodu manželiek. Môže teda neutrálne načať pracovné a iné témy. Spýtam sa neskôr, predsa len mi to nedá, nezistiť dĺžku utrpenia mojej neprítomnej priateľky, ako dlho hodlá ešte ostať v Poľsku, na mieste, ktoré sa zo štipendijného stalo trvalým. A ona spokojne odpovedá (naozaj sa zdá, akoby tento vzťah už bol medzičasom verejný): kým on bude šéfom. Tak budem šéfom večne, hovorí on, nakloniac sa k nej, znova dojímavo, pretože absolútne vážne. Pritom vie, že jeho dni sú spočítané, preto je možno všetko také pravé.
Sviečky, ktoré čašníci zažali na stoloch pri prvom záblesku noci, žiaria čoraz jasnejšie, vylupujú v priamom ohni pravú podobu tvárí dvojice oproti: rovnaké nosy, svetlé oči, rovnaký tvar úst a nadovšetko rovnaké skryté niečo, tichá, jedinečná aura - spoločné niečo len pre nich dvoch. Teraz prvý raz, a roky tých dvoch poznám, teraz hlava pri hlave, tá neuveriteľná podobnosť viditeľná len v prísvite noci, keď tma stiera vekový rozdiel...
Čo je to za deň, keď celé mesto tancuje, pýtam sa jej, lebo ona je tu, v Taliansku, doma. Je koniec leta, odpovedá tónom, akoby som to mala vedieť. Koniec leta(? ), pozerám na nich dvoch a nechce sa mi veriť.
