GUSEJNOV, ABDUSALAMZLATÉ PRAVIDLO MRAVNOSTI
(Zolotoje pravilo nravstvennosti)
Smena, Bratislava, 1983
edícia Križovatky
preklad Zlatica Sehnalová
obálka Ján Krížik
1. vydanie, 2.200 výtlačkov
73-032-83
filozofia,
174 s., slovenčina
hmotnosť 230 g
mäkká väzba
stav: výborný, nepoužívaná
1,00 €
*bruri* *kat-fil*
Kniha Abdusalama Gusejnova Zlaté pravidlo mravnosti je svojráznou vedecko-populárnou rozpravou o mravnosti. Autor použil formu dialógu etika s biológom, ktorí problematiku mravnosti skúmajú v širokom historickom a spoločenskom kontexte.
Motto práce „čo sa ti nepáči na inom, sám nerob” je východiskovým bodom pre autorove úvahy a závery. Gusejnov podrobne analyzuje históriu zlatého pravidla mravnosti, vyslovuje originálne myšlienky o vzťahu dobra a zla, o prvých historických formách manželstva, starobe, ohľaduplnosti medzi ľuďmi, príčinách morálnych defektov, biologických a spoločenských faktoroch pôsobiacich na vývin osobnosti. V tejto súvislosti autor prízvukuje, že každý ľudský jedinec je hoden toho, aby bol morálny. Má právo na šťastie a vzájomné priznanie si tohto práva je podmienkou morálnosti v styku. Zlaté pravidlo, ktoré vyžaduje od jedinca, aby si vedel vždy predstaviť seba v koži iného a podľa toho sa aj správať, ďalej vyžaduje posudzovať seba podľa tých istých zákonov, ako posudzujeme iných. V ďalšom sa autor dotýka problémov životného prostredia a vzťahu k prírode v období rozmachu civilizácie. Tu pripisuje rozhodujúci význam miere zodpovednosti, s akou človek pristupuje k okolitému prostrediu.
Záver knihy vyúsťuje do kapitoly o aktívnom životnom postoji, ktorý predpokladá jednotu slova a činu, potrebu cieľavedomejšieho využitia sily príkladu ako mravne mobilizujúceho princípu.
Svet, v ktorom žijeme, charakterizuje nepretržité tempo technických vynálezov a spoločenských premien. Technická civilizácia akoby zabúdala na svojho tvorcu. Preto sa človek nástojčivo vracia k svojim ľudským problémom, ako sú zmysel a cieľ života, otázky jeho vlastnej hodnoty a k ďalším, ktoré ho od nepamäti znepokojovali.
2. Od tália k zlatému pravidlu
Začneme dávnou históriou. Aby sme pochopili spôsoby utvárania morálky, principiálny význam má nasledujúci fakt: v podmienkach prvotnopospolného zriadenia vládli dva diametrálne rozdielne systémy hodnôt. Vnútroobčinové zväzky charakterizovala neobyčajná svornosť jedincov, jednoliatosť ich pocitov a myšlienok, kolektívne konanie. Naopak, vzťahy medzi občinami sa vyznačovali vzájomnou odcudzenosťou a nenávisťou. Ako to zaznamenal známy etnograf L. J. Sternberg, neutrálne územie, ktoré oddeľovalo jeden kmeň od druhého, bolo miestom, kde sa riešili podvody, krádeže a iné zlé činy, neprípustné v rámci vnútrokmeňových vzťahov. V mnohých primitívnych jazykoch (u Čukčov, Papuáncov a iných) slovo „človek” zároveň slúžilo na označenie daného národa. Tieto a mnohé iné fakty môžu do istej miery poslúžiť na ilustráciu toho, že v počiatočných historických etapách sa mravný horizont obmedzoval na stádo, rod, klan, zakiaľ iné občiny sa vyhlasovali za nepriateľov, ktorých sotva považovali za ľudí. Existujú „svoji” a „cudzí”. A zhodne podľa tohto existujú rôzne miery hodnôt a správania.
Ako sa vytvárali a v akom smere sa rozvíjali normy a hodnoty regulujúce vzájomné vzťahy rôznych občín? Táto otázka je výsostne dôležitá nielen pre chápanie zlatého pravidla mravnosti, ale aj celej histórie mravov.
Je logické predpokladať, že počiatočné zoskupenie ľudí (prastará horda) predstavovalo vnútorne uzavretý celok, ktorý nemal pevné, sociálne usporiadané zväzky s inými podobnými spoločenstvami. Vzájomné vzťahy medzi nimi charakterizovalo nepriateľstvo nepoznajúce nijaké obmedzenia a nemajúce nijakú mieru. Ako možno súdiť podľa faktov, práve také boli vzťahy v období prvotnopospolného stáda.
Postavenie sa podstatne mení pri prechode k rodovému zriadeniu. Rod je exogamný spolok, v rámci ktorého sú manželstvá zakázané. Nech by sa akokoľvek vysvetľoval vznik exogamie, jedno je isté: predpokladá sa tu existencia aspoň dvoch spoločenstiev, ktoré sú na jednej strane samostatné, nezávislé, na druhej strane sú spojené pevnými, z hľadiska životných podmienok krajne nevyhnutnými vzťahmi. Jeden rod vo vzťahu k druhému zostáva cudzí, zároveň však čímsi blízky. Je úplne jasné, že vzťahy medzi rodmi spojenými manželskými zväzkami do jedného plemena už nie sú viac vzťahmi neusmerneného nepriateľstva. Vznikajú pravidlá známe ako obyčaj krvnej pomsty či tálio, ktoré krotia ľudí. Jeho formula je: život za život, oko za oko.
Tálio je univerzálna obyčaj charakteristická pre všetky národy na rodovom stupni ich vývinu. Povinnosť krvnej pomsty je podľa charakteristiky L. Morgana a F. Engelsa základným znakom irokézskeho, gréckeho a rímskeho rodu. Je zakotvené v mnohých najstarších písomných prameňoch (ak vezmeme napríklad históriu európskej kutlúry, nájdeme ho u Homéra, Hesioda, Herodota, Thukydida a v iných svedectvách). Práve tálio, ako to ukázal P. Lafargue, bolo jedným z rozhodujúcich základov idey spravodlivosti. A aj predstavy raných filozofov o spravodlivosti sú späté s táliom. O opodstatnenosti myšlienky rovnakej odplaty svedčí aj ten fakt, že sa skúma v priebehu celej histórie a ako ustálený prežitok pretrváva do našich dní.
Keby bolo tálio akokoľvek rozšírené a akékoľvek hlboké stopy by zanechalo v histórii aj v ľudskej psychike, napriek tomu mohlo vzniknúť a existovať ako efektívny sociálny regulátor iba v podmienkach rodovej spoločnosti, keď rôzne kolektívy boli na rovnako primitívnej úrovni vývoja, ktorá im nedovoľovala vytvárať vzťahy nadriadenosti a podriadenosti. Sociálne bytie bolo poznačené stagnáciou, alebo, presnejšie povedané, sociálna dynamika sa prejavovala v takých historických obdobiach, ktoré boli neporovnateľne širšie ako hranice života jednotlivých pokolení. Skupina potláčala v sebe ľudské individuality, zbavovala ich sociálnej svojráznosti. A len vo vzájomnom porovnaní s týmito neopakovateľnými historickými podmienkami možno správne pochopiť vlastnú podstatu rovnakej odplaty, očistiac ju od neskorších početných nánosov.
Podstatu tália možno preformulovať takto: „Postupuj vo vzťahu k iným tak, ako oni postupujú vo vzťahu k tvojim príbuzným”, alebo ináč: „Vo vzťahu k cudzím sa dožaduj odplaty v rozsahu škody, ktorú spôsobili. ”
