MEREŽKOVSKIJ, DMITRIJ SERGEJEVIČ(МЕРЕЖКОВСКИЙ ДМИТРИЙ СЕРГЕЕВИЧ)
JULIÁN APOSTATA
(СМЕРТЬ БОГОВ - ЮЛИАН ОТСТУПНИК)
Tatran, Bratislava, 1969
edícia Svetová tvorba (67)
preklad Viera Mikulášová Škridlová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
história, beletria, román
344 s., slovenčina
hmotnosť: 414 g
tvrdá väzba, papierový prebal
stav: prebal po krajoch ohnutý, kniha vo veľmi dobrom stave
1,90 € PREDANÉ!
*102*
Kto bol JULIANUS?
Čo je to APOSTÁZA?
Kto bol DMITRIJ MEREŽKOVSKIJ?
Postava rímskeho cisára Flavia Claudia Juliána, zvaného Apostata, známeho romantika na tróne cézarov, jediného oduševneného neoplatonika v purpurovom plášti, priťahovala nejedného autora svetovej literatúry. Spomeňme len známu historickú drámu Henrika Ibsena „Cézar a Galilejský“, ak už nechceme vymenúvať rozsiahlu vedeckú literatúru, venovanú tomuto jedinečnému historickému zjavu.
V ruskej literatúre zasvätil cisárovi Juliánovi svoje dielo otec ruského symbolizmu D. S. Merežkovskij (nar. 2. augusta 1865 v Petrohrade), ktorého trilógia „Kristus a Antikrist“ urobila autora svetoznámym. Prvou časťou tohto historického veľdiela je román „Smrť bohov — Julián Apostata.“
Nesmierne množstvo času a energie venoval Merežkovskij štúdiu histórie, časov, mravov, kultúry, náboženstva a filozofie antického sveta, kým pristúpil k napísaniu svojho „Juliána“. Jeho vzdelanosť je nesmierna. No pritom nás autor neunavuje historickým pedantizmom, práve naopak —- dávnu históriu starého helénstva a rodiaceho sa kresťanstva oživuje svojou nevysychajúcou fantáziou a dokonalým beletristickým umením. Tým, že autor odhaľuje pred nami život a kultúru minulých storočí, že túto kultúru podrobuje ostrej filozofickej kritike, stáva sa tento historický román zázračne súčasným. Po odstupe viac ako šestnásť storočí, ktoré uplynuli od krátkej vlády cisára Juliána, zisťujeme priam prekvapujúcu zhodu s niektorými historickými momentmi helénskej doby, prichádzame na to, že obdobné problémy, myšlienky a city zmietajú aj dnešným človekom. Akoby ani nebolo uplynulo vyše pol druha tisícročia odvtedy, čo sa pálili chrámy — raz pohanské, raz kresťanské, čo sa rúcali modly a nasilu vtískali iné obrazy, čo ľudia zmätene a ustrašene vyzvedali od zasvätených, na ktorú vieru sa obrátiť, aby mohli v pokoji dožiť svoj život. Akoby ani nebolo uplynulo vyše pol druha tisícročia od rozličných cirkevných snemov, kde všetci hovorili tou istou rečou, a nikto nikoho nevedel pochopiť. Z tohto aspektu sa potom tento historický román stal nielen časovým, ale aj prorockým.
Keď mladý cisár po všetkých útrapách života, po tvrdých bojoch a márnych zápasoch opúšťal tento neradostný svet, povedal svojim najbližším: „... uchoval som si dušu čistú, usilujúc sa dosiahnuť vysoké ciele. Ak som nesplnil všetko, čo som chcel, nezabúdajte, ľudia, že pozemské veci spravujú sily osudu.“
Akoby odkaz až do dnešných čias, kedy nás môžu spasiť len vysoké mravné ideály.
