GONCOURT, EDMOND DE - RENÉE MAUPERINOVÁ

GONCOURT, EDMOND DE
GONCOURT, JULES DE

RENÉE MAUPERINOVÁ
(Renée Mauperin)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (372)
preklad Terézia Černá
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 27.000 výtlačkov
13-72-024-79

beletria, román
196 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,10 €

*cesvo*prikoc* - printer

Edmond (1822-1896) a Jules (1830--1870) de Goncourt sú „impresionistami“ v literatúre skôr, ako tento pojem zaviedla francúzska maliarska avantgarda. Vyšli z najlepších tradícií balzacovského kritického realizmu a tvorili svoje diela spoločne.

V románe Charles Demailly (i860) vyslovili názor, že žena je pre umelca ničivým prvkom. Sonda do ženskej psychy ich však priviedla k hlbším prienikom a k širším súvislostiam v postavení francúzskej ženy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Polemikou na Murgerove romantizujúce Výjavy zo života bohémy bol román Manetta Salomonová (1867) a román Pani Gervaisaisová (1869) je už otvoreným vyhlásením boja proti náboženským predsudkom a ich recidívam. Román Renée Mauperinová (1864) patrí popri Sestre Filoméne (1861) a Germinii Lacerteuxovej (1864) k vrcholkom ich umeleckých snáh. Renée je typ ušľachtilého dievčaťa, ktoré si v dusivej atmosfére hmotného blahobytu zachová ľudsky neskazený charakter.

Bratia Goncourtovci vyslovili v svojich dielach ostrú kritiku negatívnych vlastností buržoázie šesťdesiatych rokov za vlády Napoleona III., keď sa meštianstvo vzdalo pokrokových myšlienok a hľadalo spojenca v pretoriánstve bonapartizmu a v jezuitskej cirkvi.

V ich najlepších dielach, typických pre postbalzacovskú epochu, vyniká dráma mladých ľudí, ktorí v túžbe zachovať si čisté srdce často tragicky padajú.

— Pozri na mňa, nech vidím, či ma más aspoň trocha rád.

Už ho chcela znovu pobozkať, zrazu sa odtiahla, ale hlavu

mu nevypustila z rúk. Nežne sa na seba dívali, ponorení do očí.

Balkónové okno jedálne bolo otvorené a do miestnosti vnikal zvonku jas, zo záhrady vôňa a zvuky. Na stole poskakoval slnečný lúč, kĺzal sa po porceláne a jagal v pohároch. Roziskreným dňom povieval ľahký vetrík. Na parketách sa jemne zachvieval tieň listov. Zo stromov doliehal matný šum krídel, z kvetov v diaľke radostný vtáčí spev.

— Tak sme tu iba my dvaja, nie je to krásne? — povedala Renée a rozvínala obruštek. —Jaj, aký je ten stôl veľký, som od teba strašne ďaleko.

Vzala si príbor a šla si sadnúť k otcovi.

— Keďže mám dnes otecka iba sama pre seba, chcem sa s ním potešiť. — A pritiahla si stoličku.

— Ale chod, pripomínaš mi časy, keď si mala osem rokov a chcela si kŕmiť bábiky len v mojom vrecku.

Renée sa smiala.

— Včera som poriadne dostal, — povedal pán Mauperin po chvíľke ticha a položil na tanier vidličku a nôž.

— Och, — iba prosto zvolala Renée a vyvrátila oči dohora ako neviniatko. Potom tými svojimi mačacími očami pozrela na otca: — Chudáčik, a prečo? čo si vyviedol?

— Ešte sa spytuj! Veď to vieš lepšie ako ja, ty darebák!

— Och, otec, keď budeš hromžiť, tak vstanem a pobozkám ťa! — a už sa aj dvíhala.

— Prosím, sadnite si, Renée, — pán Mauperin sa usiloval byť prísny. — Uznáte, dieťa moje, že včera . . .

— Ale ocko, nebudeš mi predsa vykať, ked je dnes tak krásne!

— Tak by si mi aspoň mohla vysvetliť, — pán Mauperin sa pokúšal zachovať dôstojnosť pred šibalskou tvárou svojej dcéry, plnou nežného vzdoru, — mohla by si mi vysvetliť . . . lebo zjavne si to urobila náročky.

Renée šelmovsky zažmurkala a súhlasne pokývala hlavou.

—Ja som si myslel, že sa budem s tebou zhovárať vážne, Renée.

— Však som veľmi vážna, naozaj. Ved som ti vravela, že som bola taká náročky.

— A nepovedala by si mi prečo?

— Prečo? Pravdaže ti poviem, ale pod podmienkou, že nebudeš veľmi namyslený. Bola som taká preto, lebo . ..

— Lebo?

— Lebo ťa mám oveľa radšej ako toho pána včera, oveľa radšej, ver mi!

— Ale potom nech sem nikto nechodí. Ak sa ti ten mládenec nepáčil. . . Nenútili sme ťa. Sama si dovolila, že to potiaľ došlo. My s mamou sme si zasa mysleli, že tá partia . . .

— Prepáč, ocko, keby som bola odmietla pána Reverchona

hneď pri prvom stretnutí, pokladali by ste ma za ľahkomyseľnú, bláznivú, nerozumnú. Akoby som počula mamičku . . . Kým teraz kto mi čo môže vyčítať? Videla som pána Reverchona raz, druhý raz, mala som kedy ho zhodnotiť, a iba som sa presvedčila, že mi je nesympatický, možno je to hlúpe, ale je to....

— Ale prečo si nám to nepovedala? Boli by sme našli tisíc spôsobov, ako to prekaziť.

— Si nevďačník, ocko. Ušetrila som vás tej nepríjemnosti. Mládenec sa stiahne a vy za nič nemôžete. Sama som všetko vybavila. A to je od vás vďačnosť za moju oddanosť! Druhý raz . ..

— Počúvaj ma, dieťa moje. Ide o tvoj vydaj, preto sa s tebou takto zhováram. Áno, o tvoj vydaj! Dlho som si nemohol zvyknúť na myšlienku, že sa musím od teba odlúčiť. Vieš, otcovia sú egoisti; najradšej by boli, keby ste nikdy nevyleteli z domu. Tak ťažko si vedia predstaviť šťastie bez vášho úsmevu, dom bez Šuchotu vašich šiat! Ale musia sa s tým zmieriť. Teraz by som hádam zaťa mal rád . . . Pretože som už starý, moja drahá Renée, — pán Mauperin chytil Renée za ruky. — Dieťa drahé, tvoj otec má šesťdesiatosem rokov. Najvyšší čas, aby som ťa videl šťastnú. Keby si vedela, ako mi leží na srdci tvoja

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Blúdia, mocú sa v zemskom vyhnanstve, vyhýbajú sa hrobom a nosia v sebe mŕtvych, pokúšajú sa ukonať svoju bolesť úmorným cestovaním, vlečú svoj život po všetkých končinách sveta, aby ho vyčerpali.

GALSWORTHY, JOHN - FORSYTOVSKÁ SÁGA

GALSWORTHY, JOHN

FORSYTOVSKÁ SÁGA
(The Forsyte Saga)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Ján Trachta
doslov Ján Boor
obálka Jozef Gális
3. vydanie

beletria, román
984 s., slovenčina
hmotnosť: 1125 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,00 €

*cesvo* in *H-2-9*

John Galsworthy, „posledný viktoriánsky spisovateľ“, ako ho niekedy nazývajú, vytvoril románmi svojho forsytovského cyklu mohutnú stavbu, ktorá je skôr mauzóleom ako pomníkom odchádzajúcej epoche a ľuďom, čo ju vytvorili. Forsytovci, oná „prevažná väčšina“ anglického národa, poriadkumilovná, konzervatívna, majetná, stali sa osobitným pojmom — veď sú stelesnením typu, ktorý kedysi tvoril chrbticu jednej zo svetových veľmocí. A jednako ani tento rod, to živé stelesnenie stredostavovskej solidnosti, neunikol pred rušivou, všetko rúcajúcou silou Krásy, ktorú stretávame v pôvabnej Irene a jej tragickom ľúbostnom príbehu. „Forsytovská sága" je dosiaľ živým svedectvom rozprávačského majstrovstva a imaginatívnej sily tohto autora.

Zdalo sa, že Bosinney je rozhodnutý ukázať mu všetko, a keby James nemal príliš »všímavú« povahu, bol by ho istotne povodil po dome odznove. Očividne túžil po tom, aby mu dávali otázky, nuž James cítil, že musí byť na stráži. Začal trpieť únavu, lebo aj keď bol na chlapa svojej výšky dosť mocný, predsa len mal sedemdesiatpäť rokov.

Začal strácať odvahu; videlo sa mu, že si nič neobjasnil, že na tejto inšpekcii nezískal nijaké vedomosti, v ktoré hmlisto dúfal. Zväčšila sa iba jeho neľúbosť a nedôvera voči tomu mládencovi, ktorý ho unavil svojou zdvorilosťou a v správaní ktorého odhalil nepochybný výsmech.

Chlap je podkutejší, ako si bol myslel, a vyzerá lepšie, ako dúfal. Pôsobí dojmom človeka, ktorému je všetko jedno, a to sa Jamesovi, pre ktorého bolo riziko čímsi najneznesiteľnejším na svete, vôbec nepáčilo; má aj zvláštny úsmev, prichádzajúci, keď to človek najmenej očakáva; a náramne čudné oči. Ako James neskôr povedal, pripomínal mu hladného kocúra. To bola najpresnejšia charakteristika, na akú sa zmohol, keď v rozhovore s Emily opisoval spojenie zvláštnej podráždenosti, zamatovej uhladenosti a výsmechu, z ktorých sa skladalo Bosinneyho správanie.

Napokon, keď videl všetko, čo sa dalo, vyšiel tými istými dverami, ktorými vstúpil; a teraz, cítiac, že mrhá časom, silou a peniazmi podaromnici, pozbieral v sebe forsytovskú odvahu, ostro pozrel na Bosinneyho a povedal:

»Iste sa teraz často stretávate s mojou nevestou; čo si ona myslí o dome? A či ho azda vôbec nevidela?«

Povedal to, aj keď vedel všetko o Ireninej návšteve — prirodzene, nie že by na onej návšteve bolo niečo iného okrem tej nezvyčajnej poznámky, že »jej je jedno, či sa vráti domov« — a okrem správy, ako tú novinu prijala June.

Tým, že takto staval otázku, chcel, ako si sám vravel, dať Bosinneymu príležitosť. Bosinney sa s odpoveďou neponáhľal a díval sa na Jamesa nepríjemne uprene.

»Dom videla, no nemôžem vám povedať, čo si o ňom myslí.«

James bol nervózny a zmätený, lenže povaha mu bránila vzdať sa ďalšieho rozhovoru.

»Ó!« povedal. »Videla ho? Iste prišla so Soamesom.«

Bosinney s úsmevom odpovedal: »Ó, nie!«

»Akože, prišla sama?«

»Ach, nie!«

»Naozaj neviem, či vám povedať, kto ju priviezol.«

Jamesovi, ktorý vedel, že to bol Swithin, zdala sa tá odpoveď nepochopiteľná.

»Nuž,« koktal, »viete, že —« zarazil sa, lebo si náhle uvedomil nebezpečenstvo.

»Pre mňa za mňa,« povedal, »ak mi to nechcete povedať, nuž nechcete. Nikto mi nič nepovie.«

Na jeho prekvapenie sa ho Bosinney spýtal:

»Mimochodom,« povedal, »mohli by ste mi povedať, či sem ešte príde dakto z vás? Rád by som bol tu.«

»Ešte dakto?« povedal James začudovane. »Kto by sem ešte mal prísť? Neviem o nikom. Zbohom.«

S pohľadom upretým do zeme natiahol ruku, dotkol sa Bosinneyho dlane, potom chytil dáždnik tesne nad hodvábom a odišiel pozdĺž terasy.

Kým zahol za roh, obzrel sa a zbadal, ako ho Bosinney pomaly nasleduje; videlo sa mu, že sa »zakráda popri múre ako veľký kocúr*. Nevenoval nijakú pozornosť tomu, že mládenec zdvihol klobúk.

Keď došiel na koniec cesty, vedúcej k domu, a zmizol z dohľadu, spomalil krok ešte väčšmi. Pomaly, pomaličky, zhrbenejší, ako keď prichádzal, chudý, hladný a zarmútený, pustil sa späť na stanicu.

Keď pirát videl, ako smutne odchádza, azda aj oľutoval svoje správanie k tomu starcovi.

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Čo ako by si to želal, nikdy nedosiahne - krásu a lásku tohoto sveta!

STENDHAL - ABATIŠA Z CASTRA

STENDHAL

ABATIŠA Z CASTRA
a iné novely

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
edícia Svetoví klasici (121)
preklad Vladimír Reisel
doslov Anton Vantuch
obálka Ivan Urbánek
1. vydanie, 11.000 výtlačkov
61-122-62

beletria, novela, literatúra francúzska,
298 s., slovenčina
hmotnosť: 333 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 €

*cesvo* in *belx-fra*

Zároveň na starých hradbách postavili húfnice, mažiare a ťažké delá naproti domu, v ktorom knieža býval; práve toľko ich postavili na nových hradbách, odkiaľ bolo vidieť zadnú časť rečeného domu. Na tejto strane rozostavili jazdu tak, aby sa mohla, keby bolo potrebné, voľne pohybovať. Na brehoch rieky prihotovili vozy, lavice, skrine a iný nábytok, aby sa z nich dali postaviť zátarasy. Týmto spôsobom mienili prekážať pohybu obliehaných, keby sa rozhodli ísť proti ľudu v zovretom útvare. Zátarasy mali aj chrániť delostrelcov a vojakov proti arkebúzam obliehaných.

Napokon spustili na rieku naproti a bokom od kniežaťovho paláca člny, naložené ľuďmi s mušketami a inými zbraňami, ktorými by mohli znepokojovať nepriateľa, keby sa pokúsil vyraziť von; súčasne vo všetkých uliciach postavili barikády.

Počas príprav prišiel list, veľmi slušne napísaný, v ktorom si knieža sťažoval, že ho pokladajú za vinníka a že s ním zaobchádzajú ako s nepriateľom, ba ako so vzbúrencom, skôr ako sa vec vyšetrila. List zoštylizoval Liveroto.

Dňa 27. decembra magistrátni páni poslali troch najpoprednejších šľachticov k urodzenému pánu Lodovicovi, ktorý mal u seba v dome štyridsať ľudí, všetko starých vojakov, privyknutých narábať so zbraňami. Práve sa zamestnávali opevňovaním, stavali zátarasy z dosiek a namočených matracov a chystali si arkebúzy.

Traja šľachtici vyhlásili kniežaťu, že magistrátni páni sú rozhodnutí zmocniť sa jeho osoby; vyzvali ho, aby sa vzdal skôr, ako dôjde k násilnému zákroku a dodali, že iba tak môže dúfať v nejaké milosrdenstvo. Na to urodzený pán Lodovico odvetil, že by predovšetkým museli odvolať hliadky rozostavené okolo domu a potom by sa odobral k magistrátnym pánom y sprievode dvoch alebo troch svojich ľudí, aby o veci rokoval, s výslovnou podmienkou, že sa bude môcť kedykoľvek slobodne vrátiť domov.

Vyslanci prevzali jeho vlastnou rukou napísané návrhy a vrátili sa k magistrátnym pánom, ale tí podmienky zamietli, najmä na radu osvieteného pána Pia Eneu a iných prítomných šľachticov. Vyslanci sa vrátili ku kniežaťu a oznámili mu, ak sa proste a jednoducho nevzdá, že mu delostrelectvo zrovná dom so zemou; načo on odvetil, že volí radšej smrť, než aby sa takto podrobil.

Magistrátni páni dali povel do boja, a hoci mohli jedinou salvou temer úplne zničiť dom, niektorí navrhovali počínať si sprvoti s istými ohľadmi pre prípad, že by si to obliehaní predsa len rozmysleli a vzdali sa.

Návrh prešiel a svätému Markovi ušetril veľa peňazí, ktoré by bol musel vydať na obnovu zničených častí obliehaného paláca; jednako ho všetci neschvaľovali. Keby ľudia signora Lodovica neboli toľko váhali a boli by vyrazili z domu, úspech by bol veľmi neistý. Boli to starí vojaci, mali dosť streliva, zbraní a odvahy, a najmä zvrchovaný záujem zvíťaziť; či nebolo pre nich lepšie v najhoršom prípade padnúť strelou z arkebúzy, ako rukou kata? Konečne, s kým mali do činenia? S úbohými obliehateľmi, málo skúsenými v zbraniach, a urodzení páni by v tomto prípade boli oľutovali svoju dobrotivosť a vrodenú láskavosť.

Začali teda páliť do kolonády na priečelí domu; potom strieľali čoraz vyššie a zničili priečelnú stenu za ňou. Medzitým ľudia zdnuka pálili naplno z arkebúz, ale iba poranili na pleci jedného človeka z ľudu.

Urodzený pán Lodovico kričal zápalisto: „Bite, bite! Do boja, do boja!“ Mal plné ruky práce, lebo lial guľky z cínových mís a olovených okenných rámov. Vyhrážal sa výpadom, ale obliehajúci spravili nové opatrenia a prisunuli delá najväčšieho kalibru.

Po prvom výstrele zrútil sa veľký kus domu a istý Pandolfo Leupratti z Camerina spadol do sutín. Bol to veľmi smelý človek a veľmi známy zbojník. Vyhostili ho z krajín svätej cirkvi a na jeho hlavu vypísal vysokoosvietený pán Vitelli odmenu štyristo piastrov za smrť Vincenta Vitelliho, ktorého napadli v koči a zabili výstrelmi z arkebúzy a dýkou; bolo to dielo kniežaťa Lodovica Orsiniho, uskutočnené rukou spomínaného Pandolfa a jeho spoločníkov. Pandolfa pád omráčil a nemohol sa ani hnúť; služobník urodzených

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

To, čo som sa neskôr dozvedel o násilnostiach sprevádzajúcich znovunastolenie pápežskej moci a o pomstách organizovaných z popudu kardinála Paccu, utvrdilo ma, pravdaže, ešte väčšmi v tomto rozhodnutí; a na pohostinnej pôde krajiny, čo ma prinútila, som neraz dobrorečil tejto spásonosnej myšlienke.

BROSZKIEWICZ, JERZY - DLHO A ŠŤASTNE

BROSZKIEWICZ, JERZY

DLHO A ŠŤASTNE
(Dlugo i szcześliwie)

Pravda, Bratislava, 1974
edícia Členská knižnica
preklad Hana Lerchová
prebal Karol Rosmány
1. vydanie
75-078-74

beletria, román
348 s., slovenčina
hmotnosť: 411 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €

*cesvo*

Román Dlho a šťastne je návratom Jerzyho Broszkiewicza k próze po desaťročnej prestávke, v ktorej sa venoval takmer výlučne divadelnej tvorbe.

Vo svojom románe zobrazuje osud človeka, ktorého životopis je spätý s veľkými historickými udalost'ami nášho storočia. Obe veľké vojny, občianska vojna v španielsku na obranu republiky, sociálno-politické premeny v Poľsku po roku 1944 — to sú v kocke udalosti určujúce tento životopis. Poľský národ obzvlášť dramaticky prežíval spomínané historické udalosti. Hrdina románu je človek neobyčajne aktívny — vždy ochotný zúčastnit' sa hocako ostrého sociálneho či vojnového konfliktu, je všade tam, kde sa bojuje za slobodu a morálne hodnoty, a tak sa stáva stelesnením človeka, ktorý odchádza do sveta hľadať pravdu. Najprv jeho účast v Pilsudského vojsku — čo pre hrdinu značilo účast v boji za nezávislost poľského štátu — potom, po ideologickom rozčarovaní, jeho účast v politickom boji ľavicových strán. Neskoršie sa životné cesty hrdinu zamotávajú, no všade, kam ho osud zavial, hľadá ten istý ideál. Práca ošetrovateľa v africkom leprozóriu, boj na španielskych barikádach, účast v boji proti Hitlerovi v roku 1939, služba v anglických konvojoch v rokoch druhej svetovej vojny — také sú hlavné etapy jeho života, často až neuveriteľné, no ukazujúce dramatičnost a veľkost doby.

Zmyslom románu je ukázať problémy človeka prenasledovaného životom, v zážitkoch ktorého je všetko, čo človeku život môže priniest: neúspechy, utrpenie i víťazstvá, dobrodružstvá so šťastným koncom, súhra okolností, ktoré vytrhajú hrdinu zo dna biedy na široký priestor pokojného života, aby od neho vzápätí opát žiadali odriekanie a obete. No autorovi ide o niečo iné: Ján Lach, hrdina románu, je do istej miery „každým z nás“ je človekom, takým „ako my všetci“, ktorý musí nielen všetko prežiť a pretrpieť, ale aj premýšľať o všetkom tom, čím nás dejiny nášho storočia tak hojne zasýpali. Až keď hrdina prešiel ohňom a vodou, stáva sa konečnou jeho ideovo-morálna voľba, miesto v krajine budujúcej socializmus, v radoch komunistov. Všetky dobrodružstvá a dramatické situácie sú svojho druhu dokumentárnym materiálom a zážitky Jána Lacha majú v spisovateľovej interpretácii vyšší zmysel. Navzdory všetkým útrapám, príkoriam, chybám a omylom hrdina na sklonku života dospieva k presvedčeniu, že žil dlho a slastne, pretože dal svojmu životu zmysel.

Majstrovsky napísaná kniha J. Broszkiewicza vyvolala v Poľsku veľký rozruch, stala sa literárnou udalosťou, predmetom mnohých — väčšinou kladných kritík a uznania a právom priniesla autorovi vysoké ocenenie aj v zahraničí. Vyšla v ruskom preklade a pripravujú sa preklady do češtiny a iných jazykov.

Broszkiewiczov návrat k próze je návratom angažovaným v najčistejšom zmysle tohto slova.
Doteraz v slovenčine vyšli tieto diela J. Broszkiewicza:

Podoba lásky, 1962
Veľká, väčšia, najväčšia, 1962
Jonáš a šašo, 1971

Bolo viac ako zrejmé, že Ezechielova manželka nikdy nečítala nijaké učebnice lásky, neprezerala si pohľadnice z Tangem ani napríklad rytiny Giulia Romana podľa Aretinovho cyklu známeho pod názvom Gli posizioni. Ale čo z toho? Ezechielov kvakerský boh v dohovore so satanom biológie vyparatili im obom, ale hlavne Ezechielovi, neslýchaný žartík. V Judith sa totiž prebudil génius vrodenej vynachádzavosti - vynachádzavosti, pred ktorou sa Ezechiel nedokázal ubrániť. Judith objavovala spôsoby, polohy a metódy, za ktoré by sa nehanbili sochári z Adžanty ani autori Kámasútry. A Ezechiel vedel byť úprimný. Počúvali sme teda, ako svedomito a so všetkými podrobnosťami, čoraz zmučenejším hlasom rozpráva o objavoch a vynachádzavosti svojej Judith, svojej Jezabel.

Napokon došlo k najhoršiemu: Ezechiel sa rozplakal.

- Musel som ujsť! - zvolal vzlykajúc. - Musel som ujsť pred nenásytnou hriešnosťou našej lásky. Pretože ja svoju ženu milujem, chlapci. Darmo som vzýval boha, darmo sme sa modlili, aby nám požehnal syna. Musel som odísť, a ona to pochopila.

Nikto z nás v tých rokoch netrpel mimoriadnou citlivosťou, najmä keď šlo o baby a o zábavu s nimi. Ale tentoraz sa nikto neodvážil čo len usmiať. Ezechiel skončil a my sme od neho utekali ako pred morom, každý pod dajakou zámienkou. Kto mohol, vyprosil si alebo vynútil od službukonajúceho dôstojníka priepustku na pevninu — a komu sa nepodarilo vymodlikať si foršus, zašiel za hlavným úžerníkom na lodi, tretím mechanikom. Nepopieram: sám som bol v pokušení. Keby som len bol mal dosť peňazí na lístok do Pittsburghu...

Na druhý deň, len čo loď vyplávala z prístavu a Ezechiel mal po prvý raz službu - na vlastnú žiadosť mu pridelili najhnusnejšiu robotu, akú si len na tankovej lodi možno predstaviť (šiel totiž do kotolne prehadzovať uhlie) - ktosi mu ukradol všetky Judithine fotografie.

V našej kajute nebolo zlodejov. Niekedy, aj to zried-90kavo, sme si „požičiavali“ cudzie, dômyselne ukrývané fľaše a ešte zriedkavejšie cigarety. Zlodej sa spravidla sám priznal, dostal rozhrešenie, niekedy po papuli, ale najčastejšie slúžil za poškodeného. Trest zmazal vinu.

Tentoraz to bola ozajstná krádež. Viac ako krádež. Ale nikto z nás nesnoril za páchateľom, hoci napríklad mne bolo úplne jasné, že to urobil babrák Maeki, ktorý si ešte pred vojnou odsedel tri roky za pokus o vraždu vlastnej ženy.

Mlčky sme čakali, ako sa to vyvinie. Tým skôr, že Ezechiel sa nesťažoval, ba prijal krádež priam s úľavou. Potom vysvitlo, že aj zlodeja okradli. Jednu snímku skonfiškoval kuchárovi sám kapitán a Ezechielov príbeh sa za dvadsaťštyri hodín stal majetkom celej posádky. Šíril sa od úst k ústam, od kompána ku kompánovi, najčastejšie medzi štyrmi očami, a pravda je aj to, že ho opakovali bez hrubých či ironických úsmeškov, nebúchali sa po stehnách a nepoužívali také slová ako „handra“, „fľandra“, „cundra“. Rešpektovalo sa meno ženy: Judith.

A tak sa dostala Judith, mladá Ezechielova žena, na palubu Aberdeenu a zostala na nej dlho - mlčiaca, nežná a poslušná. Jej ženský tieň, tieň s jemnou tvárou, čistými očami a hanblivým úsmevom, noc čo noc zrádzal cnostného Ezechiela na mnohých lôžkach a spôsobmi, ktoré nám bol sám opísal. On sa striasol ťarchy — pracoval usilovne, ešte usilovnejšie sa modlil, spával bez snov, konečne s čistým svedomím. Väčšina ho mala rada. Iba niekoľkí hovorili o ňom s nenávisťou.

- Zdochliak opičí! - nadával po kútoch Maeki, Leo, dvaja Taliani, dvaja Škóti a jeden Cigán. - Kto sa ho prosil, aby sa spovedal, jeho paviánsku mater!

Čo to bolo? Žiarlivosť? Áno. Niekoľkí sa celkom vážne zaľúbili do pekného tieňa Ezechielovej manželky. A i keď sa to možno zdá smiešne alebo trápne — nedovolím nikomu, aby si uťahoval z tohto ich poľutovaniahodného nešťastia na ďalekom oceáne.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Vtedy - proti našim zvykom - som ho objal okolo pliec a stisol.

ZACHERT, CHRISTEL - STRETNEME SA V MOJOM RAJI

ZACHERT, CHRISTEL
ZACHERT, ISABELL

STRETNEME SA V MOJOM RAJI
Príbeh zo života
(Wir treffen uns wieder in meinem Paradies)

Ikar, Bratislava, 1994
preklad Katarína Hatalová
obálka Siegfried Fournes, Viera Fabianová
ISBN 80-7118-118-9

beletria, román
144 s., slovenčina
hmotnosť: 265 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*cesvo*belx-ger

Isabell mala pätnásť rokov, keď sa zistilo, že je chorá na rakovinu. Nepoddala sa však osudu a nepodľahla depresii ani vtedy, keď už vedela, že ju nemožno vyliečiť. Posledný rok života bola statočná, vyžarovala z nej nádej a optimizmus a pripravovala rodinu na svoj odchod. "Mnohým ľuďom dodávam odvahu a svojou radostnou náladou ich možno zbavujem strachu pred smrťou." Toto je jedna z posledných viet, ktoré Isabell napísala - a zároveň jej posledná vôľa, odkaz podobne trpiacim ľuďom.

Depresívne nálady ťa od terapie k terapii postihovali čoraz intenzívnejšie. Počas tejto terapie sme u teba nespávali, lebo si to nechcela. Chcela si nás šetriť a my sme ti za to boli vďační. Ale v noci na mňa doliehala tieseň — balkón bol tak vysoko a tvoja nálada často tak hlboko!

Už dva dni po skončení terapie ťa pustili domov. Každý druhý deň sme však museli chodiť na krvný obraz. V prostredí, kde si dôverne poznala každý kút a mala svojich blízkych, si túto terapiu prežívala omnoho radostnejšie a vyrovnanejšie. A v prípade nebezpečenstva bola nemocnica čo by kameňom dohodil. Na cestu do Kolína sme potrebovali spravidla jednu hodinu, kým do bonnskej nemocnice iba desať minút. Pomer medzi trýznivými dňami terapie a plnokrvne prežitými dňami sa zlepšoval.

Nebolo by treba hľadať nové formy liečenia aspoň pre deti s nádorovými ochoreniami? Viac pružnosti, viac možností liečenia doma?

Som si istá, že keby mi niekto ukázal, ako sa vymieňa infúzna fľaša, pochopila by som to. Nemôžu nemocnice spolupracovať s rodinnými lekármi, pacientmi a ich rodinami? Nemáme psychológov, ktorí by rodinám pomohli vydržať? Iste, za posledné roky sa z lekárskeho hľadiska v boji proti nádorovým ochoreniam dosiahli veľké úspechy. Ale nedali by sa ešte zvýšiť, keby sme sa väčšmi zamerali na psychický stav chorých a ich rodín?

Teraz mala nasledovať deväťtýždňová prestávka. Tých deväť týždňov bolo opojných — ale ako mám opísať toto opojenie? Často som sa bála, že množstvo zážitkov je na teba priveľa. Ty si však chcela žiť. Bolo leto a všetci chceli pre teba urobiť niečo dobré. Von si nemohla ísť, tak sme ťa rozveseľovali doma. Caroline prišla na niekoľko dní z Antverp. Veľa radosti ste si užili pri nahrávaní hudobných kaziet. A čo bolo najdôležitejšie, mohli ste sa rozprávať aj o Axelovi.

V máji si sa zúčastnila na Matthiasovej konfirmácii. Do kostola si síce nesmela ísť pre nízky stav bielych krviniek

a zvýšené riziko infekcie, ale na rodinnej slávnosti si bola. Na tvoju veľkú radosť prišla aj celá rodina Moltkeovcov.

O desať dní si sa na slávnostnej večeri Pánovej zoznámila s Matthiasovým konfirmačným duchovným. Bola to veľká farnosť. Na večeru Pánovu chodili rodiny k oltáru v skupinách, vždy približne po štyridsať veriacich. Farár podával kalich od úst k ústam. Otec a ja sme boli v rozpakoch, či máš aj ty prijať večeru Pánovu. Na kalichu sme videli iba bacily veriacich a báli sme sa, že niečo chytíš. Už sme boli na rade. V bielych šatách a bielom klobúčiku si stála vo veľkom kruhu medzi nami. Zrazu farár zobral nový, čistý kalich, naplnil ho vínom a tebe ho podal ako prvej. — Dobrý Pán Boh predsa stojí pri nás!

Leto ti prinieslo mnoho ďalších rozptýlení a radostných zážitkov. Raz prišla Marie z Belgicka s dvoma kuframi plnými divadelných kostýmov. To bola zábava! Poobliekala si sa do nich a vhupla do rozličných úloh. My sme sa ti starali o hudobný sprievod a Marie fotografovala. Predviedla si nám temperamentnú Španielku, zvodného vampa, cowboygirl, romantickú kvetinárku, rockovú speváčku, parťáčku motorkárov a úplne normálnu Belli — takú, aká je teraz, s baretkou, parochňou a šatkou.

Marie mala dvadsať a ty šestnásť, ani jedna ste už neboli vo veku, aby ste sa uprostred leta hrali na prezliekanie, napriek tomu ste mali z toho bláznenia neskutočnú radosť. A ty si v zrýchlenom tempe prežila niekoľko možných i nemožných životných úloh.

Marie bola skutočný poklad. Stávali ste sa čoraz viac sestrami. Keď znovu prišla z Belgicka, priniesla ti malý album s vyvolanými obrázkami.

Koncom mája si sa zasa raz vyhrabala z leukopénie a mohla si chodiť von, potulovali ste sa po meste a po nákupoch. Často sa k vám pridala aj Dorothea von Moltke. Ja som vám najčastejšie bola nablízku ako „ochranný sprievod“, vždy sa niečo mohlo stať.

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

S vrúcnou láskou Vaša Isabell.

MIRBEAU, OCTAVE - DENNÍK KOMORNEJ

MIRBEAU, OCTAVE

DENNÍK KOMORNEJ
(Le journal d´une femme de chambre)

Smena, Bratislava, 1970
edícia Eva (9)
preklad Ružena Jamrichová
obal  a ilustrácie Cyril Koreň
73-057-70

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 392 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 €

*cesvo*

Nič ma tak nepoteší, ako keď nájdem v novinách meno niekoho, komu som slúžila. A tejto radosti som sa dožila dnes ráno, ešte väčšej ako inokedy, keď som sa z Le Petit journal dozvedela, že Victorovi Charrigaudovi vyšla nová, velmi úspešná kniha a každý sa o nej zmieňuje len s obdivom ... Kniha má názov Od piatich k siedmim a bola senzáciou v dobrom slova zmysle. Podľa článku má to byť zbierka skvelých, na seba nadväzujúcich čŕt zo spoločnosti skrývajúcich pod ľahkým rúchom hlbokú filozofiu ... Veruže si to viem predstaviť!... V novinách chvália autorov talent, jeho salón... No tak, pozrime sa bližšie na ten salón... Celých osem mesiacov som bola komornou u Charrigaudovcov, a tak sa mi vidí, že som ešte jakživ nestretla podobných hlupákov... Sám milý boh to vie!

Každý poznal meno Victor Charrigaud. Vyšlo mu niekoľko kníh. Ich členky, Ako spia, Sentimentálne natáčky, Kolibríky a papagáje patria medzi tie najslávnejšie. Bol to nekonečne vtipný muž, veľmi talentovaný spisovateľ, ktorého nešťastím však bolo, že mu veľmi rýchly úspech priniesol aj peniaze. Každého oslnili jeho pozorovacie schopnosti, satirické vlohy, jeho neúprosná a spravodlivá irónia, ktorá tak hlboko vnikala do ľudskej smiešnosti. Bystrý a voľný duch, pre ktorého spoločenská konvencia bola iba lžou a podlízavosťou, šľachetná, predvídavá duša, ktorá sa neskláňala pred ponižujúcimi predsudkami, ale smelo sa usilovala o sociálne vyššie a čisté ideály. Aspoň tak mi rozprával o Victorovi Charrigaudovi jeho priateľ maliar, ktorý bol do mňa pobláznený a ktorého som niekoľko ráz navštívila.

Medzi smiešnosťami, ktoré Charrigaud tak tvrdo šľahal, zobral si na mušku snobizmus. Viac v temperamentných debatách ako v knihách vykreslil s drobnou malebnosťou mravnú zbabelosť a intelektuálne vyschýnanie. Jeho ostré výroky pochytili raz jedni a rozširovali druhí. Takto sa dostávali do všetkých končín Paríža a stávali sa svojho druhu klasickými... Z dojmov, z čŕt, zo zozbieraných profilov, zo siluet, zaujímavo vykreslených, velmi živých, ktoré neúnavne, znovu a znovu chrlila jeho svojskosť, dala by sa utvoriť celá obdivuhodná psychológia snobizmu ... Teda ak by niekto mal uniknúť akémusi druhu morálnej chrípky, ktorá vtedy tak bujnela v salónoch, mal to byť práve Victor Charrigaud. Lepšie ako každého iného ho mal chrániť pred nákazou obdivuhodný antiseptický prostriedok — irónia ... Lenže človek je zmes prekvapenia, rozporov, rozháranosti a pochabosti...

Len čo pocítil prvé poláskania úspechu, snob, ktorý sa v ňom tajil — a azda preto ho vedel tak výrazne vykresliť — sa zjavil, vybuchol, dalo by sa povedať, ako dajaký stroj, ktorý napojili na elektrický prúd ... Opúšťal svojich priateľov, ktorí sa mu stali záťažou alebo ho kompromitovali, ponechal si iba tých, ktorí sa vyznačovali výnimočným talentom alebo mu svojím postavením v tlači mohli dajako pomáhať a neprestajne udržiavať živú reklamu jeho nedávno získanej povesti. A zároveň sa zúrivo venoval odievaniu a móde. Chodieval v redingotoch ušitých veľmi odvážne, v golieroch a viazankách plných výstrelkov z roku 1830, v zamatových vestách s neodolateľným strihom, s nápadnými ihlicami a z kovového puzdra ozdobeného až pridrahými kameňmi vyťahoval cigarety veľkolepo ušúľané do zlatých papierikov... Ale keďže bol ťažkopádny a ťarbavý, keďže sa vyznačoval ordinárnymi výrokmi a rečou, nech robil, čo robil, navždy ostával územčistým sedliakom z Auvergne ako jeho rodáci. Prinový v tej náhlej elegancii, v ktorej sa necítil dobre, nadarmo študoval sám seba a najdokonalejšie modely parížskeho šiku; nikdy sa mu nepodarilo nadobudnúť nenútenosť, pružné a jemné vystupovanie, ktoré závidel — a ešte ako zúrivo — mladým elegánom z klubov, z dostihov, z divadiel a z reštaurácií. Zarážalo ho to, lebo napokon mal prvotriednych dodávateľov, najchýrnejších krajčírov, uznávaných dodávateľov bielizne a povestných obuvníkov ... Ach bože, akých obuvníkov!... Ale keď sa prezeral v zrkadle, zúfalo nadával:

— Nadarmo vyhadzujem peniaze na tie zamaty, hodváby a moaré, stále vyzerám ako hoviadko. Voľačo tu nie je v poriadku.

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Cítim, že by som urobila všetko, čo by odo mňa chcel, že by som všade šla by ma poslal ... že sa dám na všetko, čo mi rozkáže ... až po zločin!...

STENDHAL - ARMANCE / LAMIELA

STENDHAL

ARMANCE / LAMIELA

Státní nakladatelství krásné literatury a umění, Praha, 1961
edícia Knihovna klasiků (6)
preklad Věra Smetanová
doslov Pavel Levit
1. vydanie v SNKLU, 17.000 výtlačkov
63/VIII-2

beletria, román
352 s., čeština
hmotnosť: 461 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,40 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*

Kniha umožňuje čtenáři zajímavý pohled na tvůrčí vývoj a růst uměleckého mistrovství vynikajícího spisovatele, neboť obsahuje jeho první román (Armance) a zlomek nedokončeného románu posledního (Lamiela). Mistrný zpodobitel lidských vášní a jejich konfliktů činí i tady osou děje složité a nevšední citové vztahy ženy a muže a hlavními hrdinkami ženy vášnivé a hrdé

Protože rámusení sloužících, kteří bydleli v podkroví, by mohlo Oktávia obtěžovat, přestěhovala je paní de Bonnivet nedaleko, do domu jednoho venkovana. V takových jaksi hmotných pozornostech vrcholil génius markýzy; vnášela do nich jedinečný půvab a dovedla neobyčejně obratně využít svého jmění ke zvýšení vážnosti svého ducha.

Jádro její společnosti tvořili lidé, kteří po čtyřicet let nedělali nic jiného, než co přísně odpovídalo konvenci, lidé, kteří udávají módu a pak se nad tím pozastavují. Prohlašovali, že paní de Bonnivet jen z obětavosti nejela na své panství a tráví podzim v Andilly, aby dělala společnost své důvěrné přítelkyni paní de Malivert, bylo proto samozřejmou povinností všech soucitných srdcí sdílet její samotu.

Byla to taková samota, že markýza musela najmout pokoje ve vesničce na svahu, aby měla kde ubytovat své přátele, kteří houfně přijížděli. Do pokojíků dávala tapety a postele. Brzy byla polovina vesnice zkrášlena podle jejích příkazů a obydlena hosty. O pokojíky byla velká nouze, psali jí ze všech zámků z okolí Paříže a prosili o pokoj. Teď patřilo k dobrému tónu dělat společnost té báječné markýze, která ošetřovala ubohou paní de Malivert, a Andilly se v září skvělo jako nějaké lázně. Dokonce i u dvora byla řeč o té nové módě. Kdybychom měli dvacet tak duchaplných žen jako paní de Bonnivet, prohlásil kdosi, bylo by možné odvážit se bydlet ve Versailles. A řád svatého Ducha pro pana de Bonnivet se zdál zajištěn.

Nikdy nebyl Oktávius tak šťastný. Vévodkyni d’Ancre se zdálo to štěstí zcela samozřejmé. „Oktávius,“ tvrdila, „se může pokládat vlastně za střed všeho toho dění v Andilly: ráno se každý pošle zeptat na jeho zdraví; co lichotivějšího v jeho letech! Ten mladík je neobyčejně šťastný,“ dodávala, „bude ho znát celá Paříž a jeho drzost bude aspoň o polovinu větší.“ To nebyla zrovna příčina Oktáviova štěstí.

Viděl, že je dokonale šťastna milovaná matka, které způsobil tolik starostí. Radovala se, jakým skvělým způsobem se její syn uvedl do společnosti. Od jeho prvních úspěchů přestala si už tajit, že druh jeho schopností je příliš zvláštní, příliš nepodobný ostatním, aby nemusel být podepřen všemohoucností módního vlivu. Zbaven té opory, prošel by bez povšimnutí.

Jednou z nej šťastnějších chvil paní de Malivert v té době byl rozhovor s proslulým knížetem de R., který přijel na čtyřiadvacet hodin do zámku v Andilly.

Ten přejemnělý dvořan, jehož postřehy byly pro společnost zákonem, si Oktávia zřejmě povšiml. „Pozorovala jste jako já, madame,“ řekl paní de Malivert, „že váš pan syn nepřenese ani slovo tím naučeným způsobem, který je směšnou stránkou naší doby? Je pod jeho úroveň vstoupit do salónu se svou pamětí a jeho duch závisí na citech, které v něm vyvoláte. Proto je hlupákům někdy tak nepříjemný a odepřou mu svůj souhlas. Zaujme-li někdo vikomta de Malivert, jeho duch vytryskne najednou z jeho srdce nebo z jeho charakteru, a myslím, že je to charakter jeden z největších. Nezdá se vám, madame, že charakter je opotřebovaný orgán u mužů našeho století? Váš pan syn, řekl bych, je povolán hrát zvláštní úlohu. Bude mít právě tu nejvzácnější zásluhu mezi svými současníky: je to muž nejpevnější, a to i zjevně nejpevnější, jakého znám. Přál bych si, aby se brzy stal pairem nebo abyste z něho udělali zpravodaje při státní radě.“-„Avšak,“ odpověděla paní de Malivert, sotva dechu popadajíc z radosti nad míněním tak dobrého soudce, „Oktáviův úspěch není ani v nejmenším všeobecný.“ - „To je další přednost,“ pokračoval s úsměvem pan de R., „zdejším hlupákům potrvá aspoň tři čtyři roky, než Oktáviovi porozumějí, a budete moci, dokud ještě nevznikne závist, dostat ho na dosah onoho místa; žádám vás jen o jedno: zabraňte svému panu synovi, aby publikoval, na to je příliš urozený.“

Vikomt de Malivert měl toho ještě hodně vykonat, než by se stal hoden skvělého horoskopu, který zde byl naznačen; musel překonat mnohé předsudky.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Sansfin mu položil ruku na ústa a rychle jej odtáhl postranním schodištěm, pak chodbičkou do dřevníku a za tři minuty byli ze zámku venku. 

BODENEK, JÁN - Z VLČÍCH DNÍ

BODENEK, JÁN

Z VLČÍCH DNÍ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Pôvodná próza
obálka Milan Veselý
2. vydanie, 4.000 výtlačkov
72/VIII-5

beletria, próza krátka,
124 s., slovenčina
hmotnosť: 185 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,60 €

*cesvo*

Medzi prvými slovenskými prózami reagujúcimi na Slovenské národné povstanie a boje pri prechode frontu zjavila sa roku 1947 pozoruhodná zbierka próz výstižného názvu: Z  vlčích dní. Jej autor Ján Bodenek, známy už vtedy románmi Zapá1ené srdce a Ivkova biela mať, účastník a priamy svedok pohnutých udalostí, vyrozprával svoje zjatrené, bolestné dojmy, ba vykúpil sa z nich svojimi prózami. A tak v povstaleckých príbehoch spodobil zároveň svoje vlastné pochopenie udalostí, svoju vlastnú životnú filozofiu, vytváranú v zvíchrenom ovzduší vojny. Očakávanie smrti, neľútostný boj, nenávisť a zloba, sebaobetavosť, odhodlanie, statočnosť boli mocnými regulátormi ľudského konania a odhaľovali človekovo vnútro. Ján Bodenek to nielen všetko spoluprežíval, ale predovšetkým umelecky pretavoval, zvažoval, vyberal. Preto od reportážneho záznamu o partizánskom prepade nemeckých žandárov na Vrútkach na samom začiatku Povstania prechádza k prekresľovaniu vnútorných, intímnejších zážitkov. Odprevádza na smrť zajatých bojovníkov. Iba jednému podarí sa utiecť, lebo nerezignoval, neoslabol vo svojej nenávisti proti Nemcom. Celá táto poviedka i nasledujúca, v ktorej sa hovorí o priznaní Nemcov k masovej vražde, pôsobia ako vyvrelina, neuhladené ani literárne ani významovo, ale tým dnes pre rás cennejšia. K osobitosti Jána Bodenka patrí tiež istá štylizácia i keď v základe reálnych, všeobecnou skúsenosťou preverených zážitkov, aby tak ostrejšie vynikla ich skrytá charakteristika. Morbidné scény v jaskyni, v ktorej sa schovávajú nemeckí dôstojníci už po prechode frontu, sú umeleckými prostriedkami zvýraznenou pravdou o šialenstve a protiživotnej abnormalite dôsledného fašizmu. V tomto smere treba chápať aj zavŕšenie Bodenkovej zbierky próz Z  vlčích dní. Končí ju stretnutím živého človeka s vojnovými mŕtvymi kdesi v pomyselnom nadzemskom svete. Krajinami sa prehnala vojna, zanechala po sebe smrť, nenávisť, zbesilosť — a predsa živý človek nechce ostať v pokojnom a vyrovnanom svete mŕtvych a chce sa vrátiť na svoje Slovensko. Taký je totiž zákon života. Taký je aj ľudský a osobnostný odkaz Jána Bodenka: zvlčilosť minulosti, zloba spoločnosti musí podľahnúť novému životu. A preto sa živý človek vracia na zem, aby sa nového života zúčastnil, aby nový život uskutočnil. Bodenkove novely dostávajú odstupom času teda hlbší význam, ktorý nebolo možno pochopiť pri povrchnom, schematickom skúmaní jeho próz. Dnes prinášajú nám neskreslené osobnostné stanovisko k udalostiam, ktoré naša ostatná próza zobrazuje neustále hlbšie a širšie.

Bol som ja človek — no, ako to povedať? Ako náš kapitán: okrem blata za nechtami všetko na mne bolo spresované zo zlosti. Mal som to už v povahe a vystupňovalo sa to potom v úsekoch, keď nám Nemci liezli pod kožu ako čertov svrab a my pod ustavičnou paľbou ťažkých zbraní, ktorú sme nemali čím vracať, v jede a v roztrpčení museli sme z kroka na krok ustupovať a ustupovať.

Keď potom náš prápor koncom októbra Nemci rozprášili do lesov, práve neďaleko mojej rodnej dediny, rozprchlo sa to všetko na štyri strany sveta pri slnku a pri mesiaci a s kapitánom prišlo nás iba niekoľko pod vrchol Holého chrbta, kde sme si spravili provizórny tábor. O dva-tri dni dostal som potom od kapitána rozkaz zísť z horského tábora dolu do našej dediny, kde som mal obstarávať zprávy a proviant pre skupinu.

Sedával som tam cez deň obyčajne v zemiakovej hrobli, zakrútený v dekách, s automatom na kolenách, prichystaný v každej chvíli na každý prípad. Keď bolo trošku čistejšie povetrie, prišla ma zavolať žena a potom som si šiel posedieť na hodinku, na dve do zohriatej izby.

Raz takto podvečer prišla k nám dohovoreným chodníčkom a zaklopala na dvere dohovoreným znakom kapitánova spojka s odkazom, aby som sa ujal členov revolučného výboru z mesta B., ktorí trčia v lesoch nad našou dedinou bez proviantu a bez zpráv a podľa osobnej známosti dostali sa s kapitánom do spojenia.

Bol som ja vtedy človek zlostný ako pes pri koštiali, keď bolo treba spraviť niečo Nemcom naprotiveň, a nerozmýšľal som dlho o kapitánovej žiadosti. Prečítal som si lístoček, v ktorom stálo, kde revolučný výbor trčí, prichystal som čosi proviantu a v noci som sa vybral za nimi. Situácia bola vtedy už taká, že sa dalo pre nich niečo spraviť. Našu dedinu, ktorá bola pod horami, Nemci boli už vtedy dva razy prezreli z dom na dom a stálu posádku tam nenechali. Tú mali o dve dediny ďalej. K nám zabehla teraz občas iba patrola, ktorá mala za úlohu kontrolovať terén v okolí troch-štyroch dedín okolo nás, a domy už neprezerala.

Po polnoci v mizernom daždi vybral som sa teda za nimi na označené miesto a pri prvom úsvite som ich naozaj aj našiel. Trčali tam poskrúcaní pod veľkou ovisnutou skalou, ktorá ich aspoň z jednej strany chránila pred bičujúcim novembrovým dažďom — celý revolučný výbor. Nad hlavami im to šušťalo v ihličí a v listoch ako tisíc rojov hmyzu — dážď, dážď, dážď... Cedilo sa to teraz ustavične, akoby sa tamhore boli poprevŕhali všetky dieže, v ktorých tam zhromažďovali vodu.

Členovia revolučného výboru, ako vraj ráno o tretej vyšli zo senníkov na podhorskej lúčke a vopchali sa pod túto skalu, tak trčali tam do večera, schúlení do seba, s plecniakmi na lonách, chrbtami poopieraní o mrazivý kameň a z konárov im padala chladná voda na vytrčené kolená, ktoré už nemali kde skrútiť. Občas sa to zošustlo rovno na ich hlavy kadesi cez diery medzi konármi — uhýnali sa, no liezlo to za nimi všade — potom to jeden vstal, to druhý a ostali rovno na daždi, lebo bolo to už jedno a takto stojačky povystierali si aspoň kolená.

Slov bolo tam. pravdaže, málo, lebo už všetky vyvraveli. Iba keď sa v doline alebo za vrchmi rozhundrala ťažká streľba, obrátili hlavy tým smerom, porovnávali výbuchy so včerajšími a pohodili niekoľko slov o tom, či sa to od včera priblížilo sem a či nie.

Takto prežili vyše týždňa — noci v sene, v senníkoch na podhorskej lúčke, a dni na daždi hore pod hrebeňom vrchu. Dážď a chlad ich udrgali, až to mykalo nimi ako na poriadne rozheganom drabinovci na závozovej ceste, a teraz tu neboli veru za veľa hodni títo revolucionári. . . 

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

No, chvalabohu, dosiaľ je všetko v poriadku - len musím poklepať na drevo, aby som si šťastie neuriekol...

MAY, KAROL - ZA POKLADMI INKOV

MAY, KARL

ZA POKLADMI INKOV
(Am Rio de la Plata)

Smena, Bratislava, 1968
preklad Teofil Ušák
obálka Vlado Popovič
53.000 výtlačkov
73-037-68

beletria, dobrodružné, román, western,
440 s., slovenčina
hmotnosť: 468 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, ušpinená obálka, na patitule neautorské venovanie

1,40 €  DAROVANÉ EGJAK

*cesvo*

ODSÚDIA MA NA SMRŤ

Na druhý deň ráno som sa prebudil dosť včasne a keď prišiel yerbatero, bol som už dávno vychystaný na cestu. Príprava ml nedala veľkú námahu ani prácu. Cestoval som naozaj po americky. Všetok majetok som nosil v malom kufríku a teraz som mal tento majetok na sebe. Kufrík som daroval čašníkovi a obnosený oblek, v ktorom som chodil doteraz, som dal hotelovému sluhovi. Niekoľko košieľ, vreckoviek a iných potrebných vecí ležalo v koženom obale na stole. Bol som teda celkom pripravený na cestu.

Účet v hoteli som už vyrovnal a čašník dostal okrem kufríka ešte hojné prepitné. Bol to Švajčiar a zdalo sa mi, že nie je práve najzhovorčivejší. No dar mu rozviazal ústa. Keď sa dozvedel, že mienim vykonať dlhšiu cestu na koni, a to v spoločnosti niekoľkých jazdcov, blahoželal mi, že som bol taký prezieravý a zvolil si tento spôsob cestovania. A zároveň mi opísal cestovanie v poštovom voze v najčiernejších farbách a — ako som sa presvedčil neskôr — mal celkom pravdu.

Štátny poštový voz — ako ho tu volajú — je obrovské pevné vozidlo. Sú v ňom tri oddelenia, do ktorých sa zmestí iba dvanásť osôb. Tieto tri oddelenia sú: coupé, cabriolet a rotunde. Voz ťahá sedem koní, lepšie povedané sedem vyhladovaných mrcín. Štyri kone sú zapriahnuté v jednom rade, dva sú pred nimi a jeden je vpredu. Na tom prvom sedí hlavný sprievodca. Druhý sedí na jednom zo zadných koní. Tretí sprievodca klusá povedľa na ôsmom koni a jednostaj šľahá kone — či už má dôvod alebo nie — dlhým bičom.

Hlavný sprievodca určuje smer vozidla. Kočiš, ktorého tu nazývajú „mayoral“, tróni vpredu a tvári sa tak, že človek na prvý pohľad vyčíta z jeho tváre, ako mu je ľahostajné, či voz šťastne dorazí na miesto, či niekoľko koní podľahne útrapám cesty alebo bitke a či sa cestujúci vysypú alebo nevysypú pri karambole na pampu, či si dolámu kosti alebo ostanú celí a zdraví.

Kone nesmú ísť krokom, musia stále klusať alebo cválať. A práve na najhorších cestách ich nútia do najväčšej rýchlosti.

Preto poštový voz prejde denne aj šesťdesiat kilometrov, a to aj po zlých cestách. To je výkon, ktorému by sa nejeden náš furman začudoval.

Ak hovorím o ceste, myslím tým len určitý smer, pretože ciest v pravom zmysle slova tu niet. Poštový voz ide cez hrbolce i jamy a Európan veru otvára údivom oči, keď vidí, kadiaľ všelikade môže voz prejsť.

A poštový voz uháňa stále vpred cez vyschnuté potoky, kopce, úžľabiny, takže cestujúci stále vrážajú do seba, že sa im až pred očami hviezdičky iskria.

— Seňor, prepáčte, to bola vaša hlava?

— Nie. To bola vaša, všakže, seňorita?

— Pane, veď ma zašliapnete!

— Nie, seňor, ja vám neublížim, ale pozrite, ako ste mi svojou čižmou kopli sem do lýtka. Budem tam mať hrču!

— Dali ste sa poistiť, pán sused?

— Nie. Keby som si tu zlámal väzy, čo sa pravdepodobne aj stane, poistku by dostali veselí dedičia a ja by som z toho nemal nič. Ostatne, nemám rodinu,

— Šťastný človek! Ja mám ženu i deti! No odvtedy, čo som si sadol do tejto káry, už vidím v duchu svoju manželku ako vdovu a deti ako siroty.

Takéto a podobné, vážne i žartovné výroky a rozhovory počuť stále.

Kočiš kričí, hlavný sprievodca nadáva, zadný jazdec hromží, bočný kľaje a stále mláti úbohé kone hlava-nehlava. A zvieratá sa už od hladu a únavy ledva hýbu. Neraz v divom cvale vbehnú kone aj s vozom do rozvodnenej rieky, lebo sa už nemohli zastaviť. Voz, ktorý voda unáša a kone vlečú, sa napokon ocitne pri druhom brehu a za revu, nadávania a práskania biča ho úbohé kone vytiahnu z rieky na suchú zem. Na brehu sa však voz zastaví. Jeden z koní padol. Prerežú remene, ktorými bol priviazaný k oju, snímu z neho sedlo a ide sa ďalej!

Úbohému koňovi, ktorý tu leží na zemi, visí jazyk z otvoreného pysku. Boky sa mu kŕčovite chvejú. Zviera sa vyľakane obzerá okolo seba.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Potom sme zajatcov zo všetkých strán obkľúčili a vydali sa na cestu smerom k Palmaru, v ústrety novým dobrodružstvám.