CLAVELL, JAMES - POTKAN KRÁĽ

CLAVELL, JAMES

POTKAN KRÁĽ
(King Rat)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (401)
preklad Ján Vilikovský
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 30.000 výtlačkov

beletria, román,
384 s., slovenčina
hmotnosť: 457 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,40 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol3*

Desaťtisíc mužov na ploche necelého kilometra — to bol zajatecký tábor Changi pri Singapure v posledných rokoch druhej svetovej vojny. Hlad, špina, choroby a smrť. Ľudia žijúci na najnižšej úrovni existencie spomínali na život pred vojnou — na ženy, deti, milenky, na normálny svet normálnych hodnôt. Do budúcnosti hľadeli s obavami. Veď čo iné im môže priniesť ako smrť? Boli ako potkany: natlačení na kopu, bezohľadní, nenásytní a neľútostní.

Len jediný sa vedel prispôsobiť: Kráľ, vždy najedený, silný, vyobliekaný a čistý. Americký desiatnik, ktorý sa vyšvihol na nekorunovaného vládcu tohto malého sveta, ktorý mal všetko. A keď mu dobre zaplatili, bol ochotný z toho každému niečo predať. Slúžili mu takmer všetci bez rozdielu hodnosti a spoločenského pôvodu. A nenávideli ho. Iba anglický dôstojník Peter Marlowe mal na Kráľa iný názor. Pokladal ho za priateľa a uvedomoval si, že sa môže od neho všeličo naučiť.

Aj v tomto zdanlivo malom uzavretom svete pracovali obyčajné ľudské vášne. Tvrdo a neúprosne. Lakomstvo, túžba po moci, nenávisť. Až do nečakaného rozuzlenia.

Kráľ odovzdal hodinky v semišovom puzdre a prerátal peniaze, ktoré dostal z obrovského zväzku novovytlačených bankoviek. Dvadsaťdva stoviek ležalo na úhľadnej kôpke. Potom Torusumi podal tú stovku navyše. S úsmevom. Obtiahol Kráľa, ktorý sa medzi všetkými strážnymi tešil povesti skvelého obchodníka. Omegy bez všetkého predá za päťtisíc dolárov. No, prinajmenej za tritisíc päťsto. Nie zlý zisk za jednu strážnu službu.

Torusumi im nechal otvorenú škatuľku s kooami a ešte jednu neotvorenú ako odškodnenie za zlý obchod. Koniec koncov, pomyslel si, vojna potrvá ešte dlho a obchody idú dobre. A ak by vojna netrvala dlho — no čo, Kráľ bude v každom prípade užitočný spojenec.

„Bol si skvelý, Peter.“

„Už som si myslel, že ho rozdrapí.“

„Ja tiež. Cíť sa tu ako doma, hneď sa vrátim.“

Kráľ našiel Proutyho, ktorý sa stále skrýval v tieňoch. Dal mu deväťsto dolárov — sumu, na ktorú rozhorčený a nešťastný major neochotne pristal — a inkasoval deväťdesiat dolárov provízie.

„časy sú zo dňa na deň horšie,“ povedal Kráľ.

To teda sú, ty pankhart, pomyslel si Prouty. Ale aj tak, osemsto-desať dolárov za falošné omegy nie je najhoršie. V duchu sa zasmial, že ošmekol Kráľa.

„Som veľmi sklamaný, desiatnik. Posledná vec, ktorú som mal.“ No čo, pomyslel si naradovane, potrvá nám pár týždňov a zmajstrujeme druhé. Ďalší kšeft dáme sprostredkovať Timsenovi, tomu Austrálčanovi.

Odrazu Prouty zbadal, že sa blíži Grey. Rýchlo sa stratil v bludisku barakov, splynul s tieňmi, v bezpečí. Kráľ preletel oblokom do amerického baraku, pridal sa k rozohratej partii pokera a zasyčal na Petra Marlowa: „Chyť sa karát, boha ti.“ Dvaja chlapi, ktorých miesta zaujali, pokojne kibicovali a pozerali, ako Kráľ rozdáva zo štósu bankoviek, až mal každý pred sebou malú kôpku. Vo dverách zastal Grey.

Nik si ho nevšímal, kým Kráľ prívetivo nezdvihol zrak. „Dobrý večer. Pán poručík.“

„Dobrý večer.“ Greyovi tiekol po tvári cícerkom pot. „To je ale kopa peňazí.“ Panenka skákavá, v živote som toľko peňazí nevidel. Aspoň nie pokope. A ako by sa mi zišla z nich hoci len troška! „Radi hráme o vysoké stávky, pán poručík.“

Grey sa vrátil do noci. Čert aby vzal Samsona do najhlbších pekiel!“

Chlapi si párkrát zahrali, kým nedostali signál, že je čistý vzduch. Potom Kráľ skasíroval peniaze, každému dal po desiatke, a oni mu zborom poďakovali. Dinovi dal desiatku pre obe stráže vonku, kývol Petrovi hlavou a obaja sa pobrali na jeho koniec baraku.

„Zaslúžime si turka.“ Kráľ cítil únavu. Vyčerpalo ho napätie, keď musel myslieť na všetko. Vystrel sa na posteľ a Peter Marlowe uvaril kávu.

„Tak mám pocit, že som ti veľa šťastia nepriniesol,“ povedal Peter Marlowe ticho.

„Čože?“

„Ten obchod. Veľmi slávne sa neskončil, čo?“

Kráľ sa rozrehotal. „Tak, ako som si to nalinkoval. Tu máš.“ Vybral stodesať dolárov a dal ich Petrovi Marlowovi. „Dlhuješ mi dve geršle.“

„Dve geršle?“ Pozeral na peniaze. „Čo to je?“

„Tvoja provízia.“

„Za čo?“

„Kristepane, myslíš si, že by som ťa nechal pracovať zadarmo? Za čo ma máš?“

„Povedal som, že to rád urobím. To, že som ti tlmočil, ma ešte k ničomu neoprávňuje.“

„Ty si strelený. Stoosem geršlí — desať percent. To nie je almužna. Patrí ti to. Zarobil si si ich.“

„Strelený si ty. Ako som dočerta mohol zarobiť stoosem dolárov na obchode za dvetisícdvesto, keď to bola plná cena a ty si nemal nijaký zisk? Nebudem ťa oberať o tie peniaze, čo ti dal navyše.“ „Nezídu sa ti? Pre teba, pre Maca alebo pre Larkina?“ „Pravdaže sa zídu. Ale nie je to spravodlivé. A nechápem, kde si nabral akurát stoosem dolárov.“

„Peter, ja fakt neviem, kde si dodnes žil. Pozri, vysvetlím ti to zjednodušene. Zarobil som na tom kšefte tisícosemdesiat geršlí.

FORŠOVÁ, OĽGA - CÁROVA SMRŤ

FORŠ, OĽGA DMITRIJEVNA

CÁROVA SMRŤ
(Michajlovskij zamok)

Tatran, Bratislava, 1982
edícia Meteor (99)
preklad Ivan Podolinský
prebal Fedor Kiš
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
61-356-82

beletria, história, román,
204 s., slovenčina
hmotnosť: 309 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,30 € - DAROVANÉ THCK

*zukol3*

CÁROVA SMRŤ patrí k vrcholným dielam sovietskej historickej prózy. Zachycuje krátke obdobie vlády pološialeného cára Pavla I. syna Kataríny Veľkej, panujúceho na sklonku osemnásteho storočia. Autorka Oľga Foršová veľmi plasticky vykreslila významné dejinné obdobie a pôsobivo vystihla skutočnú atmosféru vtedajšej spoločenskej situácie. Hlavnou osou napínavého deja je príprava sprisahania, ktoré vyvrcholí zavraždením cára v jeho novej rezidencii, kde napriek dômyselným bezpečnostným opatreniam neunikol osudu. Príjemným osviežením románu sú zábery z vtedajšieho umeleckého života, v ktorých osobitne vynikne tvorivý duch popredných petrohradských umelcov a architektov (Baženov, Rossi, Brenna). Nemenej zaujímavý je aj profil legendárneho ruského vojvodcu A. V. Suvorova z čias, keď prešiel cez Alpy a v severnom Taliansku porazil Francúzov. Suvorov bol nepriateľom cárskej reakčnej politiky a neraz upadol do cárovej nemilosti. Pred jeho vojenským umením sa však sklonil aj ctibažný cár a rešpektoval jeho svojrázne názory a postupy.

Autorka šťastnou kombináciou faktov a fikcie dodala tomuto historickému románu ráz autentickosti. To je, pravda, hlavný poznávací znak jej umeleckej metódy, takže práve týmto postupom, ako aj všeobecným literárnym zacielením a kvalitami získala si nevšednú obľubu u širokých vrstiev čitateľov.

— Prirodzene, že viem. Všetko, čo sa týka smutného osudu nevoľníkov, je mi teraz zvlášť blízke, veď viete, prečo . . . Bolo to takto: Nasťa, svetoznáma vyšívačka zlatom Stroganovovcov sa z lásky k Andrejovi Nikiforovičovi rozhodla zabiť mladú grófku. To nášho znamenitého staviteľa priviedlo naveky do nešťastia ...

— Čo je pravdy na tom, že si chce vziať za ženu akúsi Angličanku? — spýtal sa Rossi opatrne.

— Počul som o tom. Robí to, myslím, z hrdosti, aby ľuďom i sebe dokázal, že pre nijakú srdcovú záležitosť nemôže na dlhší čas klesnúť na duchu. Je to veľmi hrdý človek.

— Poznám jeho novú nevestu, — poznamenal Rossi, — je to kreslička Mary Longová. Vyzná sa slušne v architektúre, bude to manželstvo z rozumu, to je jasné.

— Vtedy, za mlada, — skočil mu Miťa do reči, — sa zamiloval, ako sa dá zamilovať iba raz v živote! Osobne som to nezažil, ale Stroganovovi ľudia mi o tom podrobne rozprávali. Pred desiatimi rokmi mal vraj Voronichin čosi s vyšívačkou Nasťou. Nielenže vyšívala zlatom, ale kopírovala aj najkrajšie francúzske gobelíny tak, že sa nedali rozoznať od originálu. Voronichin sa s mladým grófom Stroganovom chystal do Paríža — už začínal byť známy. Bol vzdialeným príbuzným Natálie, veď grófov bratanec, barón Stroganov, ako všetci vedia, je jeho otcom. Andrej Nikiforovič vyrástal na dedine a nie náhodou ho prezývali „barónik“. Povedal mi to vynálezca samohybu Artamonov. Tak veru. bol taký talentovaný, že mu prorokovali veľkú slávu. Donedávna bol nevoľníkom, od počiatku patril Stroganovovcom. A Natália sa do neho nešťastne zaľúbila. Navyše tu bola aj Nastasia, vyšívačka. Spočiatku chcela skoncovať so životom, skočila do vody, no vytiahli ju, priviedli k vedomiu. Zotavovala sa. . . Ale srdcu nerozkážeš — tentoraz otrávila Natáliu. Nevoľníci vedeli o všetkom, no páni sa dopočuli o veci iba hmlisto a veľmi pravdu ani nezisťovali, obávali sa hanby. Náš slávny staviteľ odcestoval nadlho do Paríža a vrátil sa zmenený: škrobený, vážny, len k prostým ľuďom je stále mimoriadne milý.

— A čo sa stalo s Nastasiou? — zaujímal sa Rossi.

— S ňou to dopadlo ako v rozprávke. Vyšila taký nádherný gobelín, že sa gróf rozhodol poslať ho do daru rakúskemu cisárovi. Dali jej slobodu, navyše ju poslali do zahraničia na učenie.

— Prestaň hovoriť. Miťa, ide k nám Voronichin. — povedal Rossi. — a nie sám. ide s ním nejaký čudák.

— Veď je to náš nový známy, — usmial sa Miťa.

— Artamonov, vynálezca samohybu, obliekol si novú súkennú vestu a založil si striebornú retiazku.

Voronichin sa s nimi prívetivo zvítal.

— Rozprávam svojmu krajanovi o starovekom umení. .. Už dávno tu blúdi sám. tak som ho vzal do učenia.

— Tu si treba dávať pozor, aby človek nezablúdil, — ozval sa Artamonov. — Samé kaliky, všetkým chýbajú nohy alebo ruky, niektorým dokonca hlavy, normálnych sôch je málo.

— Všimnite si, že zvyčajne práve tie nie sú najhoršie.

— usmial sa Rossi a ukázal na vatikánske torzo, mäkko osvetlené rozptýleným svetlom. — Toto je napríklad neprekonateľne krásna socha, a pritom nemá ani hlavu, ani ruky, ani nohy.

Artamonov sa zamračil, rýchlo sa na hovoriaceho pozrel, asi chcel zistiť, či sa mu nevysmieva. Voronichin sa dovtípil, že má pochybnosti, a vyhlásil vážnym hlasom:

— Karl Ivanovič hovorí pravdu. V hlavnom meste Talianska, v Ríme, stojí táto socha v najkrajšom paláci vo zvláštnej sále. Svetlo na ňu padá zhora a ľudia vstupujú do sály ako do chrámu a stoja v úžase pred dielom neznámeho génia. Pochopiť ho okamžite je prirodzene ťažké.

— Čo je na tom ťažké, ak ho iní vedia pochopiť,

— Artamonov sa chápavo uškrnul, — človek musí mať dobré oko, a nie učenosť. . . Tak je to aj s piesňou, aj negramotný sa ju naučí, ak má sluch, ale ak ho nemá, učenosťou šiju do hlavy nevtlčie. Mám synovca, je pastierom, vytiahne uhlík z ohňa a nakreslí na kameň ovečku ako živú. A ktože ho učil, bosého sopliaka?

— Povedz nám úprimne, Artamonov, — Voronichin ukázal na vatikánske torzo, — čo vidíš na tejto soche bez hlavy?

Artamonov pribehol po všetkých rozumným prenikavým pohľadom a bez rozpakov vyhlásil:

SALINGER, JEROME DAVID - DEVÄŤ POVIEDOK

SALINGER, JEROME DAVID

DEVÄŤ POVIEDOK
(Nine Stories)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1965
edícia Zenit
preklad Jozef Kot
obálka Zdeněk Seyd
16.500 výtlačkov
61-523-65

beletria, poviedky, próza krátka,
174 s., slovenčina
hmotnosť: 174 g

mäkká väzba
stav: dobrý

4,00 € PREDANÉ

*zukol3*

BELASÉ OBDOBIE DE DAUMIERA-SMITHA

Keby toto rozprávanie dávalo nejaký zmysel — a ešte som s ním ani nezačal - azda by som ho venoval bez ohľadu na jeho cenu, ale s prihliadnutím na to, že aspoň sčasti je trocha oplzlé, pamiatke môjho nebohého oplzlého otčima; Robert Agadganian a či Bobby mladší - ako ho každý, vrátane mňa, volal - zomrel roku 1947 na trombózu a nepochybne zanechal po sebe málo pozostalých a ešte menej trúchliacich. Bol to človek dobrodružný, nesmierne príťažlivý a šľachetný. (Keď už som mu toľko rokov pri každej príležitosti tieto pikareskné prívlastky zazlieval, aspoň teraz pokladám za životne dôležité, aby som ich tu uviedol.)

Matka a otec sa rozviedli v zime v 1928, keď som mal osem rokov, a matka sa hneď z jari vydala za Bobbyho Agadganiana. Keď o rok na Wallstreete poklesli akcie, Bobby stratil všetko, svoj i matkin kapitál a - podľa všetkého - ostal mu iba čarovný prútik. Takrečeno za jednu noc sa zo skrachovaného akcionára a znemožneného bon vivanta Bobby premenil na podnikavého, i keď trocha nekvalifikovaného odhadcu akejsi spoločnosti nezávislých amerických galérií a výtvarných múzeí. O niekoľko týždňov, začiatkom roku 1930, sa celý náš trojlístok presťahoval z New Yorku do Paríža, kde sa Bobby mohol výnosnejšie venovať svojmu novému remeslu. Mal som vtedy desať rokov a ako chladnokrvný, ba až neprirodzene ľahostajný chlapec, som veľké sťahovanie prežil, pokiaľ si na to spomínam, bez traumatického šoku. Až opätovné sťahovanie do New Yorku o deväť rokov, tri mesiace po matkinej smrti, mnou otriaslo a otriaslo strašne.

Spomínam si na pozoruhodnú príhodu, ktorá sa stala deň-dva po tom, čo sme sa s Bobbym vrátili do New Yorku. Tiesnil som sa v preplnenom autobuse na Lexingtonskej avenue a držal som sa emailovanej tyče pri vodičovom sedadle, obrátený chrbtom k chlapíkovi za mnou. Zakaždým keď sa autobus zastavil na križovatke, vodič opakoval, nám, čo sme sa tisli pri predných dverách, stručný rozkaz: „Postúpte ďalej do voza." Niektorí sme mu chceli vyhovieť. Niektorí nie. Konečne znervóznený chlapík využil červené svetlo, pohniezdil sa na sedadle a vrhol na mňa pohľad. V devätnástich rokoch som ešte nenosil klobúk a do zlovestne vyčnievajúceho čela mi padali hladké čierne, nie najčistejšie vlasy pričesané do európskeho pompadourského účesu. Obrátil sa na mňa takmer poníženým, opatrným hlasom: „Počuj, ty sopliak," povedal, „máš hrubé sklo." Azda všetko spôsobil ten „sopliak". Ani som si nedal tú námahu, aby som sa k nemu naklonil — a hovoril s ním teda aspoň tak diskrétne, aspoň tak de bon gout, ako on so mnou - a šprihol som mu po francúzsky, že je hrubý, hlúpy, neznesiteľný imbecil a že niet takých slov, ktorými by som vedel vyjadriť, ako ním opovrhujem. Nato som v povznesenej nálade postúpil do voza.

Bolo to čoraz horšie. Keď som raz popoludní, tuším týždeň po tejto príhode, vyšiel z hotela Ritz, kde sme sa s Bobbym na neurčito ubytovali, pozdalo sa mi, že ktosi odskrutkoval zo všetkých newyorských autobusov sedadlá a postavil ich na ulicu, kde sa v plnom prúde odohráva príšerná hra na stoličky. Hádam by som sa bol ku hre aj pripojil, keby mi bola manhattanská cirkev udelila zvláštny dišpenz, ktorý by mi zaručoval, že kým sa neusadím, ostatní hráči úctivo postoja. No keď som zistil, že v nič podobného nemôžem dúfať, rozhodol som sa konať bez okľúk. Modlil som sa, aby sa mesto vyčistilo od ľudí, aby mi bolo dožičené byť sám - s á m: to je jediná newyorská modlitba, ktorá sotvakedy minie adresáta alebo uviazne v kanáloch, a predsa sa nič, čoho som sa dotkol, nezmenilo na skutočnú osamelosť. 

SOPOUCH, JAROMÍR - VIEDEŇ A OKOLIE

SOPOUCH, JAROMÍR

VIEDEŇ A OKOLIE
informátor a sprievodca

Šport, Bratislava, 1990
preklad Oľga Rázgová
obálka Jozef Michaláč, František Brabec
2. nezmenené vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-7096-072-8

sprievodca, turistika,
96 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 93 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 € - DAROVANÉ THCK

*zukol3*

JONÁŠ, JOSEF - KRÍŽOVKA ŽIVOTA

JONÁŠ, JOSEF

KRÍŽOVKA ŽIVOTA
(Křížovka života)
Múdrosť orientálnej medicíny a dnešok

Spektrum, Bratislava, 1990
ilustrácie Jaroslav Pospíšil, Roman Karpaš
preklad Marta Javůrková, Eva Stahlová
obálka Roman Karpaš
1. vydanie, 70.000 výtlačkov
ISBN 80-218-0039-9

zdravie, ezoterika, alternatívna medicína
288 s., slovenčina
hmotnosť: 270 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,70 € *dadag*zdr* 
0,70 € *kocev2*zdr*
1,60 € DAROVANÉ EGJAK *nadi*

Autor Krížovky života, lekár-psychiater Josef Jonáš (nar. 29. 7. 1945 v Náchode), hľadá v knihe zmysel starovekých orientálnych predstáv o ľudskom organizme. Veľa rokov sa zaoberá prírodným liečiteľstvom ázijských a európskych národov. Poznatky zbiera tak pri svojej práci, ako aj pri svojej záľube, cestovaní. V tradičných zvykoch  obyvateľov rozličných krajín odhaľuje zmysluplné konanie, ktoré je prínosom aj pre človeka modernej doby. Jeho konečným zámerom je vytvoriť model života, v ktorom sa neodriekame vymožeností civilizácie, ale dokonale splývame so svojím prostredím. 

Orientálni lekári hľadali vysvetlenie života vo všadeprítomnej energii, prúdiacej organizmom podľa pevných pravidiel. V knihe sa s týmito pravidlami podrobne oboznamujeme. Energetické dráhy, aktívne body a zóny tvoria svojbytný systém, ktorý umožňuje organizmu pružný styk s okolitým svetom plným energie. Zdanlivo primitívne názory orientálnych lekárov ožívajú v svetle poznatkov súčasnej vedy a predstihujú ju v zrozumiteľnosti aj pre laikov. Predstava jednoty telesnej a duševnej činnosti človeka je dominantnou myšlienkou knihy.

Čitateľ sa naučí premýšľať nad svojím organizmom i nad svojím vzťahom k životu. Výsledkom je pochopenie cesty k psychickej a fyzickej úspešnosti, ktorá nespočíva v rukách druhých, ale je záležitosťou predovšetkým jeho samého.

V súčasnosti autor pripravuje ďalšiu publikáciu, ktorú venuje čitateľom so záujmom o makrobiotickú stravu.

HAMMETT, DASHIELL - DETEKTÍV Z KONTINENTÁLNEJ

HAMMETT, DASHIELL

DETEKTÍV Z KONTINENTÁLNEJ
(The Continental Op)

Pravda, Bratislava, 1986
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Dušan Janák
predslov Steven Marcus
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
prebal Karol Rosmány
75-035-86

beletria, román, detektívky,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,70 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol3*

Výber z noviel klasika detektívneho žánru Dashiella Hammetta obsahuje sedem poviedok — Desiatu stopu, Zlatú podkovu, Dom v Tureckej ulici, Dievča so striebornými očami, Chalana, Mainovu ulicu a Farewellskú vraždu. Prózy spája postava nemenovaného detektíva sanfranciskej pobočky Kontinentálnej agentúry, ku ktorej autora inšpirovali vlastné skúsenosti agenta preslávenej Pinkertonovej spoločnosti. Všetky poviedky sa odohrávajú koncom dvadsiatych rokov, kedy v Spojených štátoch vládla prohibícia. Zákaz vyrábať a predávať alkohol vyvolal vlnu zločinnosti, z ktorej bohatli podvodníci, pašeráci alkoholu a zločinecké gangy.

Dôverná znalosť podsvetia a výrazný literárny talent umožnili Hammettovi vytvoriť detektívne príbehy, ktoré svojím významom prerástli dovtedajší rámec oddychovej literatúry a zaradili sa do zlatého fondu svetovej literatúry.

Zbierku poviedok Detektív z Kontinentálnej vydalo roku 1974 newyorské nakladateľstvo Random House so zasväteným predslovom Stevena Marcusa. Tento predslov sme prebrali aj do slovenského vydania, a tak sa náš čitateľ bude môcť bližšie oboznámiť so životom Dashiella Hammetta, nemenej pestrým a dramatickým ako život jeho literárnych postáv, a jeho tvorbou, ktorej vďačíme za také mytologické postavy americkej kultúry, ako sú detektív z Kontinentálnej, Sam Spade a Chudý muž.

Dohodol som sa s nimi, že ma upovedomia, keby niekto prišiel vrátiť nepoužitý cestovný lístok San Francisco - Baltimore.

Potom som zašiel do redakcie Chroniclu a prezrel si tam správy o počasí za uplynulý mesiac. Poznačil som si štyri dni, keď nepretržite vo dne v noci pršalo. So svojimi poznámkami som navštívil kancelárie troch najväčších taxikárskych spoločností.

Tento trik mi v minulosti už neraz vyšiel. Dievča bývalo dosť ďaleko od zastávky električky a ja som vychádzal z predpokladu, že v niektorý z týchto daždivých dní niekam išla, alebo jej prišla návšteva. Tak či onak bolo veľmi pravdepodobné, že ona, alebo jej návštevník, si radšej vzali taxík, ako by šli v daždi na električku. V denných záznamoch taxikárskych spoločností by mali byť zaznamenané telefonické objednávky z jej bytu a aj cieľ cesty.

Prirodzene, ideálne by bolo, prezrieť záznamy všetkých spoločností za celé obdobie, čo dievča bývalo v tom byte; lenže nijaká taxikárska spoločnosť nepristúpi na takú úmornú robotu, iba ak by naozaj išlo o otázku života alebo smrti. Aj tak som mal čo robiť, kým som ich presvedčil, aby úradníci prezreli aspoň záznamy zo štyroch dní, ktoré som si vybral.

Keď som odišiel z kancelárie poslednej taxikárskej spoločnosti, zavolal som opäť Pangburnovi, no nebol doma. Zavolal som do Axfordovej rezidencie, lebo som tipoval, že tam možno básnik prenocoval. Povedali mi, že sa tam ani neukázal.

Neskôr popoludní som dostal kópie Jeanninej fotografie, ako aj jej rukopisu a z každého som priložil do pošty pre Baltimore. Potom som znova obišiel kancelárie taxikárskych spoločností. Dve z nich nemali pre mňa nič. V tretej mali zaznamenané dve objednávky z Jeanninho bytu.

Raz v daždivé popoludnie ktosi objednal taxík a pasažier sa dal odviesť ku Glentonovmu činžiaku. Bol ním zrejme Pangburn, alebo to dievča. Raz v noci o pol jednej si z bytu objednali znova taxík, tentoraz do hotela Marquis.

Vodič, ktorý prišiel na ten druhý telefonát, si na celú vec pamätal len hmlisto, ale nazdával sa, že viezol muža. Zatiaľ som to pustil z hlavy; Marquis nepatrí v San Franciscu medzi najväčšie hotely, ale bol priveľký na to, aby som v ňom medzi toľkými hosťami len tak ľahko našiel toho, koho hľadám.

Celý večer som sa bezúspešne usiloval telefonicky zastihnúť Pangburna. O jedenástej som zavolal Axfordovi a spýtal sa ho, či náhodou nevie, kde by som našiel jeho švagra.

„Už som ho zopár dní nevidel,“ povedal milionár. „Včera večer mal prísť k nám na večeru, ale neprišiel. Manželka mu dnes zopár ráz volala, no nebol doma.“

Na druhý deň ráno som Pangburnovi telefonoval rovno z postele, ale nikto sa neohlásil.

Potom som zavolal Axfordovi a dohodol si s ním schôdzku na desiatu hodinu v jeho kancelárii.

„Neviem, čo má zasa za lubom,“ povedal Axford dobrosrdečne, keď som mu oznámil, že Pangburn podľa všetkého nebol od nedele vo svojom byte, „a myslím, že by som to ani neuhádol. Náš Burke je trochu extravagantný. Ako pokračuje hľadanie dámy, čo má ťažkosti?“

„Dosť dobre, aby som vedel, že to nebude až také hrozné. Deň pred svojím zmiznutím dostala od vášho švagra dvadsaťtisíc dolárov.“

„Dvadsaťtisíc dolárov od Burka? To musí byť úžasné dievča! Ale odkiaľ mal, preboha, toľko peňazí?“

„Od vás.“

Axfordovo svalnaté telo sa vzpriamilo v kresle. „Odo mňa?“

„Áno, dali ste mu šek.“

„Nedal.“

V hlase mu nezaznel škriepny tón, jednoducho konštatoval skutočnosť.

„Vy ste mu nevystavili prvého tohto mesiaca šek na dvadsaťtisíc dolárov?“

„Nie.“

„Azda by sme radšej mohli,“ navrhol som, „skočiť do Golden Gate Trust Company.“

O desať minút sme boli v Clementovej kancelárii.

„Rád by som si pozrel svoje preplatené šeky,“ povedal Axford hlavnému pokladníkovi.

PETROVSKÝ, ĽUDOVÍT - CESTA DO STAREJ CITADELY

PETROVSKÝ, ĽUDOVÍT

CESTA DO STAREJ CITADELY

Západoslovenské vydavateľstvo Slavín, Bratislava, 1969
obálka a frontispice Imro Polakovič
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
81-031-69

beletria, román
144 s., slovenčina
hmotnosť: 311 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,20 €

*zukol3*

Na tomto mieste bývajú zväčša propagačné záložky, ktoré sú málokedy pravdivé a snažia sa niekoľkými slovami redaktora ospravedlniť to, čo knižke chýba a propagovať ju. Uvedomujem si riziko, že slovom autora sa predaj knihy nezvýši. Ale myslím si, že raz za čas by sa mal človek zamyslieť sám nad sebou. Lebo nie iba jeden Eugen Mayer, o ktorom pišem, žije na svete . . . Ako každý človek, i on, či chce, alebo nechce, sa často v myšlienkach vracia do minulosti. Stretáva sa znovu s osobami, miestami a situáciami, ktoré mu pripomenú niečo zo zašlých rokov. Staršie udalosti, ktoré zdanlivo zapadli prachom, neraz viac ovplyvnia jeho súčasný život ako prítomnosť. Časová hierarchia tu už neplatí, lebo vo vedomí sa zaktivizoval pocit morálnej zodpovednosti. Človek často pred nim uniká celý život, ale mu neunikne. Spravodlivosť na mnohé závažné činy, ktoré sa nezlučujú s etikou ani neformulovala paragrafy. Ťažko by sa napríklad dokazovalo podľa platného práva, že ktosi mohol a mal pomôcť trpiacim. Ako hlboko musí klesnúť človek, keď sa zo strachu o seba ani nepokúsi zachrániť život dievčaťa, s ktorým ho spájal najľudskejši prejav života — láska. Ešte väčšia tragédia väzí v tom, keď si svoj strmý a hlboký pád neuvedomuje. Pustil sa iba na pol cesty a myslel si, že je to správne, keď iba slúži a nemyslí. Nechcel mať s nikým nič, veľmi sa neexponoval, ale nikomu ani nepomohol. Zapadal tak hlbšie do bahna. Potom nesúdi už sudca, ale život a okolnosti, ktoré sú neraz prísnejšie ako najspravodlivejší sudca.

Minulosť sa konfrontuje s prítomnosťou a človek, keby bol hocijako dobre skrytý pred zrakom ostatných, prehráva, lebo je sám uprostred ľudstva, stratil oporu pre svoje konanie. Ocitnúť sa takto osamotený je hádam to najstrašnejšie na svete, čo sa môže človeku prihodiť. V Ceste do starej citadely sa Eugen Mayer vracia naspäť v svojom živote, lebo sa zákonite musí vrátiť, ešte nezaplatil. A v živote málokto ujde bez platenia. Je isté, že spytovanie svedomia neoplýva humorom. S ľuďmi z minulosti prichádzajú aj minulé deje, prichádzajú do mysle pravidelne a nástojčivo, nezávisle na jeho vôli. Napokon sa mu minulosť a prítomnosť tak vytrvale prekrývajú, že už ani nerozozná ich hranicu, ktorá je začiatkom konca. Ani pri premietaní filmu, ktorý vidí v lietadle, keď odchádza za svojim bratom do cudziny, nepochopí, že film symbolizuje jeho život. Nepochopí, že zostal sám ako starec na inej planéte a pustatina je jeho myšlienkový svet, ktorý mu zostáva ako dedičstvo po predchádzajúcich rokoch. V živote mal všetky šance, ale ich nevedel využiť pre svoje dobro a pre dobro iných. Život zavše poskytne impulz k návratu k pravej ľudskej podstate, ale človek ho musí aj pochopiť. V jeho živote však už nastala degenerácia ako v spálenom svete na cudzej planéte.

Máš rád ľudí a to je dobre, povedal mi raz František Hečko. A naozaj mám rád aj tých, ktorí mi občas nevinne nabrýzgajú, i tých, ktorí majú iný názor ako ja. A pretože vidím a cítim, bojím sa aj za nich. Preto som túto knižku napísal takto a nijako ináč. Uvedomujem si, že namiesto do tanca môže hrať hudba aj smútočný pochod a rakety raz svietia na slávu víťazom a inokedy dávajú vojnové signály. A viem i to, že mnoho mayerovcov chodí po svete s doráňanou dušou. Písal som v záujme ľudí, ktorých mám nadovšetko rád.

Ľudovít Petrovský

Koniec filmu

— Nestrácajte hlavu. Robím, čo sa dá. Mám nádej, že to opravím. No neviem, či do chvíle, keď máme podľa plánu odtiaľto odletieť...

— Pán profesor. Povedzte už predsa niečo. Sedíte, píšete a píšete dlhé hodiny bez slova, ja to už nevydržím. Čo je veľa, je veľa.

— Čo povedať? Boj s neznámym sa stupňuje ...

— Naozaj nechápem váš pokoj.

— Čo mám robiť? Plakať — na to ma sem neposlali. Zapisujem si poznatky.

— Nechcel by som tu ostať, nechcel by som tu zakapať.

— Nevyrušujte technika. Má dôležitú prácu. Ak vás môžem o to prosiť.

— Slovko, dve sa dá stratiť, to ma nezdrží. — Ani ja by som tu nechcel ostať. — Mám doma ženu a dve deti. Chlapca a dievča. Chceli, aby som im doniesol na pamiatku fotografie... Chcel by som im ich doniesť...

— Aj ja mám krásnu ženu ...

— ... ktorá sa pýši tým, že má muža na Venuši.

— Aký ste zlý, profesor.

— Zlý, lebo ste sa pomýlili. Každý máme doma niekoho. Ja ženu, ktorá mi vynadá, keď prídeme neskôr na Zem, ako som oznámil. Vždy tak rohí, keď chodím neskoro domov, prečo by teraz urobila výnimku.

— Chcel by som vidieť uverejnenú moju životnú reportáž. Ale čo, ak sa raketa nedá opraviť ...

— Napísať ju môžete ... Bude iste v novinách ... Ale keby sa raketa neopravila, tak azda už za vášho života nie... Mnohí sa nedočkajú publikovania svojho najcennejšieho diela ...

— Rád som žil na Zemi... V nedeľu popoludní k nám chodili známi... Alebo sme išli na futbal... Pekné, slnečné popoludnie, alebo večery na verande, keď sme boli v lete v Bulharsku ...

— Milý technik, z vás mal byť spisovateľ a nie technik... Minúty sú vzácne, dajme sa do roboty.

— Robota! Robota! Stále len robota! Už to nemôžem počúvať, mám toho dosť! Dosť!

— Priatelia!

— Stále chcete len robiť.

— Či sa vám to páči, alebo nie, to je jediné východisko z našej situácie. Spracovať, čo máme v pamäti, zatiaľ sa to opraví.

— Počujte, profesor. Mám veľké podozrenie.

— Aké?

— Vy ste pokazili riadenie, keď ste boli v kabíne. Áno vy! Aby ste mohli ešte dlhšie pracovať, ako nám určili.

— Strácate súdnosť, človeče. Veď som vás sám upozorňoval, že musíme odletieť načas.

— Ale prečo vás to nemrzí?

— Nie tak, priateľu. Profesora nechajte na pokoji.

— Dajte mi všetci pokoj!

— Prejdite sa okolo, uspokojte sa.

— Vy ste to urobili, lebo ste taký pokojný, ale ja tu nechcem skapať. Ja vás ...

— Čo to robíte? Na starého človeka sa vrhnúť ...

Zrazu sa ozval mohutný hromový krik. Bola to akási cudzia neznáma reč.

— Ticho! Počuli ste ten hlas ...?

— Kto ma to tak odhodil... Ako som letel...

— Možno ten prízrak. Mali ste česť sa s ním zoznámiť aj vy ...

— Profesor, ja ...

— Tak existuje, aj sa ozval... Ale aká reč to bola... Nerozumeli ste, profesor?

— Rozumel... Bola to stará gréčtina.

— A čo povedal, pán profesor?

— Asi toto: Svoje poriadky sem nezanášajte!

— Tak to znamená, že by ste sa mohli s ním dohovoriť? Viete tú reč, profesor?

— Viem. Vidíte, a moja žena ma tak hrešila, keď som ju študoval. A záhade prídeme na kĺb.

— Profesor. Prosím vás ...

QUEEN, ELLERY - ZÁHADA CHIRURGOVEJ TOPÁNKY

QUEEN, ELLERY

ZÁHADA CHIRURGOVEJ TOPÁNKY
(The Dutch Shoe Mystery)

Mladé letá, Bratislava, 1974
edícia Stopy
ilustrácie Gabriel Štrba
preklad Margita Vozáriková
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
66-045-74

beletria, román, detektívky,
288 s., slovenčina
hmotnosť: 402 g

tvrdá väzba

PREDANÉ stav: dobrý *inc04**belx-usa*dete*

PREDANÉ stav: dobrý *zukol3

Meno Ellery Queen iste netreba priateľom dobrej detektívky predstavovať. Čitatelia edície Stopy poznajú jeho román Sklená dedina, ktorý vlani vyšiel v druhom vydaní. Na rozdiel od Sklenej dediny v prípade Záhady chirurgovej topánky ide o takzvanú „čistú“ detektivku, kde kriminálna záhada je rébusom, logicko-deduktívnou úlohou na vyriešenie. Čitateľ sa môže stať aktívnym partnerom pri riešení tohto rébusu, pretože sa dozvedá všetky podstatné fakty, na základe ktorých Ellery Queen — autor i hlavný hrdina v jednej osobe — logickým uvažovaním a interpretáciou jemných stôp napokon odhalí vraha. Dej sa odohráva v nemocnici, kde majú operovať veľmi bohatú a vplyvnú Abigail Doornovú. Tesne pred operáciou ju však zavraždí neznámy páchateľ, ktorý sa preobliekol za primára. Podozriví sú mnohí pracovníci nemocnice a všetci príbuzní, ktorých mohla zlákať vyhliadka na obrovské dedičstvo. Pritom jedinou stopou, ktorú vrah zanechal, sú plátenné topánky s roztrhnutou šnúrkou zlepenou leukoplastom.

23. KA P I T O LA

Strojnásobenie???

Zármutok a sklamanie prenasledovali Elleryho Queena na ceste z prekliatych chodieb Holandskej nemocnice do otcovej kancelárie na policajnom riaditeľstve.

Znechutene prejavil túžbu vrátiť sa domov na 87. ulicu a pochovať starosti v Marcelovi Proustovi. No inšpektor, ktorý znalecky hodnotil situáciu, nechcel s takým návrhom súhlasiť. Všetci pôjdu k nemu do kancelárie, povedal, nerušene sa porozprávajú, a starosta im všetkým naraz vyčistí žalúdok a vôbec, zabavia sa ...

Tak sedeli, Richard a Ellery Queen a obvodný prokurátor Sampson, a dvaja z nich sa príjemne bavili o všetkom možnom, len nie o vražde Doornovej a Janneyho.

Newyorské noviny sa postarali o krutú zábavu. Dve vraždy za tri dni a obe obete osobnosti, o ktorých sa dá písať do aleluja! Park okolo radnice sa hemžil reportérmi; policajný prezident bol preč; starosta sa „na radu lekára“ utiahol do súkromia svojho bytu. Fotografi a spravodajcovia prenasledovali každú osobu, ktorej meno čo i len okrajove súviselo s prípadom. Zvesť o Thomasovi Swansonovi tiež prenikla na verejnosť a novinári hromadne cestovali do Porter Chesteru. Inšpektor Queen vynaložil celú váhu svojho úradného vplyvu, aby sa udržala v tajnosti skutočnú Swansonova totožnosť; doteraz sa mu to darilo, ale stále hrozilo, že sa tajomstvo prezradí. Swansonovi poskytli silnú ochranu.

Seržant Velie sa hnal za bludičkou. Jeho najnaliehavejšou úlohou bolo ísť po stopách mŕtveho chirurga; ale videl, že udržoval len úplne nevinné styky. Janneyho súkromnú korešpondenciu v jeho byte preskúmali do najmenších podrobností; okrem niekoľkých listov od Thomasa Janneyho, ktoré potvrdili, čo hovoril Swanson, aj toto pátranie bolo bezvýsledné.

Všade nepreniknuteľný múr ...

Elleryho dlhé prsty sa pohrávali s drobnou soškou veľkého pomocníka kriminalistov Bertillona, ktorú mal inšpektor na písacom stole. Starý pán práve dosť rozjarene rozprával historku zo svojich mladých čias; ale pod očami mal tmavé kruhy a do veselosti sa žalostne nútil.

„Neklamme sami seba.“ Prehovoril nečakane Ellery a inšpektor aj Sampson sa k nemu obrátili s obavou v očiach. „Sme ako poľakané decká, čo sa boja v tme. Otecko, Sampson — sme porazení.“

Ani jeden zo starších mužov neodpovedal. Sampson zvesil hlavu a inšpektor si zamyslene prezeral hranaté konce topánok.

„Nebyť mojej galskej hrdosti a skutočnosti, že otec musí v pátraní pokračovať bez ohľadu na to, čo urobím,“ pokračoval Ellery, „spácham harakiri, obrazne povedané, a budem hľadať pokoj v nebi bojovníkov..

„Čo je s tebou, Ellery?“ Inšpektor ani nezdvihol hlavu. „Ešte som ťa nikdy nepočul takto rozprávať. Veď len včera si vravel, že tušíš, kto je vrahom.“ „Áno,“ nedočkavo povedal Sampson, „nech je, ako chce, táto druhá vražda, ktorá nepochybne súvisí s prvou, by mala vrhnúť svetlo na prvú záhadu. Som si istý, že sa na niečo príde.“

„Kliatbou fatalizmu je povýšenecká nerozhodnosť, ktorú plodí. Viete, pán Sampson, ja si nie som taký istý...“ Zdvihol sa zo stoličky a rozladene na nich zvrchu pozrel. „Čo som včera povedal, to stále platí. Tuším, kto zaškrtil Abigail Doornovú. Vedel by som vymenovať poltucta ľudí, ktorí podľa povahy stôp Abby jednoducho nemohli zabiť. Ale ...“

„V prípade ich dokopy nie je zapletených omnoho viac ako poltucta,“ namietal inšpektor. „Tak čo ťa trápi?“

„Všetko.“

PANDURO, LEIF - OKNÁ

PANDURO, LEIF

OKNÁ
(Vinduerne)

Tatran, Bratislava, 1980
preklad Jana Rakšányová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (76)
1. vydanie

beletria, román, literatúra dánska
157 s., slovenčina
hmotnosť: 264 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 €

*zukol3*/*barpe* in *belx-den*

Hlavnou postavou a rozprávačom v románe Okná je slobodný gymnaziálny profesor v strednom veku, vášnivý pozorovateľ všedného života odohrávajúceho sa za oknami náprotivných bytov v tichej kodanskej ulici. Okolo neho pulzuje život, no on si chráni svoje súkromie a pokoj starostlivo vybudovanou bariérou. Nepodarí sa cez ňu preniknúť ani emancipovanej kolegyni Kerner, ani jeho psychicky labilnej žiačke Thorsenovej. Až jedného dňa sa v okne náprotivného domu zjaví krásna mladá žena. Geneza a vývin vzťahu k nej sú komplikované a citlivo psychologicky vykreslené. Najprv ju dlho pozoruje ďalekohľadom, potom sa s ňou zoznámi, zahorí k nej láskou a ona sa stane jeho milenkou. Možno ju ľúbil naozaj, možno ju chcel len ochrániť pred duševne vyšinutým manželom, pred ktorým sa ukryla v byte svojho strýka, no otrasený vývinom udalostí a jeho rozuzlením sa stane zasa len pozorovateľom života a utiahne sa do seba. Príťažlivou črtou románu je jeho aktuálnosť a reagovanie na dánske pomery, jeho postavy sú veľmi typické pre súčasnú spoločnosť na severe, kde ženy „vďaka" hyperemancipácii ostali osamotené, slobodné a muži často pasívni, neprejavujú o nič záujem, ba akoby im chýbala základná dávka životnej energie.

K0RNER A JA SME VYTRIEŠŤALI OČI NA DIEVča, ktoré kleslo do trávy.

Ležalo na bruchu, ruky malo bezvládne roztiahnuté a pôsobilo dojmom, akoby bolo dostalo úder do chrbta.

— Preboha, čo,je s ňou? — skríkla Korner. Pozrela na mňa. Na okrúhlej, hladkej tvári sa zračilo napätie. Oči akoby ma vyzývali: Preboha, Marcus, veď rob niečo!

Dievča nebolo mŕtve. Chrčavo dýchalo. Kvokli sme si k nej. Okolo nás sa zhrčilo zopár žiakov, čo hrali futbal. Naznačil som im, aby sa vzdialili. Odstúpili kúsok dozadu a prizerali sa ďalej.

Prevrátil som dievča na chrbát. S Korner sme voľakedy chodili na kurz prvej pomoci. Thorsenová pootvorila oči a pozrela na mňa. Zrazu sa zachichotala a sadla si. Trochu sa pokývala a chytila si hlavu. Vôkol nej sa vznášal sladkastý zápach.

— Asi som sa zložila, — zamrmlala. Pokúsila sa vstať, no znova sa zvalila na zem.

Korner na mňa pozrela. Potom sa obrátila k dievčaťu:

— Pila si?

Thorsenovej hlava sa nevdojak zahompáľala, lebo sa márne usilovala uprieť zrak na Korner. Z kútika úst jej vytekali sliny.

— Staraj sa o seba! — vyhrkla. — Čo radšej niekam neodpáliš !

Korner sa zdvihla. Na okrúhlej hladkej tvári sa jej medzi obrvami vyryla hlboká vráska. Nepotrvá dlho a možno sa aj trocha urazí. Teraz sa aspoň v pravú chvíľu stiahne.

— No . . . keď ty takto!

— Zostaň tu, Korner! — vyzval som ju.

— Nie, nech si ide! — zamrmlala Thorsenová. — Pakuj sa!

Korner závislá na mne pohľadom. Z očí som jej vyčítal otázku. V tom okamihu zazvonilo na veľkú prestávku. 

pískal som zápas. Chlapci stáli ako prikovaní a hľadeli na našu malebnú skupinku. Thorsenová sedela v tráve, ja som čupel pri nej a Korner sa týčila medzi nami.

— Prenechávam teda riešenie tohto prípadu na teba, Marcus, — vyhlásila Korner. V belasých očiach sa jej zračilo uspokojenie. Odišla smerom k telocvični. Žiaci sa ťahali za ňou. Zopár ráz sa obrátili a dívali sa na nás. Neviem, čo by som bol dal za to, keby som bol mohol ísť s nimi. Mladá Thorsenová mi pred očami narastala do rozmerov ťažko zdolateľnej hory.

Sedela, trhala prstami trávu a steblá hádzala za chrbát. Ustavične tie isté pohyby. Knísala sa sem a tam. Čo vykoná alkohol s rovnováhou človeka!

— No ták, — začal som ľadovo a odmerane, — čo vyvádzaš?

— Nemôžem spať, — zamrmlala.

— Spať? Je jedna hodina! Prečo by si mala teraz spať?

Pozrela na mňa. Zasa ten bezvýrazný úsmev, čojej tvár

mení na masku. Bledá, tupo sa vyškierajúca tvár bábiky.

— Hovorím, že nemôžem v noci spať.

Snažil som sa, aby môj hlas pôsobil celkom neutrálne. Znel však, akoby vychádzal odkiaľsi spoza mňa.

— A ako to súvisí so mnou ?—opýtal som sa prekvapene.

— Kadečo si vymýšľaš o mne, — vyčítala mi.

Zdvihol som sa. Tajne som dúfal, že aj ona spraví to

isté. Márne. Zostala sedieť a šklbala trávu, akoby jej prikázali obtrhať taký a taký kus ihriska.

— Poď radšej! Musíš ísť domov!

Chytil som ju pod pazuchy a dvíhal som ju hore zo zeme. Zaprela sa a ťahala sa naspäť. Mal som pocit, že držím čosi odporné. Potom som ju pustil. Odkväcla na zem, a naďalej sa tupo bavila s trávou.

Na ihrisku bolo teraz celkom ticho. Zo školského dvora k nám doliehal huriavk, zavše niektorý chlapec hlasnejšie vykríkol. Vzduch sa ani nepohol. Nadzvukové lietadlo zanechávalo vysoko na oblohe bielu stopu.

CLARK, DOUGLAS - MENU / KTO BOL PRVÝ? / LIBERTÍNI

CLARK, DOUGLAS

MENU / KTO BOL PRVÝ? / LIBERTÍNI
(Table D´Hote - Heberden´s Seat - The Libertines)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Zelená knižnica
preklad Viera Marušiaková
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-001-85

beletria, román, detektívky,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 545 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,80 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol3*

Nevšedný príbeh manželského trojuholníka, ktorý speje k nevyhnutnému dramatickému vyvrcholeniu; kto stojí za záhadným miznutím významných občanov v istom anglickom mestečku; ide o prirodzené úmrtie alebo o vraždy, a kto je potom vrahom spomedzi úzkej spoločnosti kriketových hráčov, keď jednu z obetí všetci nenávidia a mali by dôvod odpratať ju z cesty? To sú problémy, ktoré rieši superintendent Scotland Yardu -Masters s hlavným inšpektorom Greenom a so svojím pracovným tímom vtomto výbere z románov anglického detektívkára Douglasa Clarka. Tradičný anglický prístup k téme charakterizuje príbehy, v ktorých autor jednoznačne nadväzuje na literárne dedičstvo klasickej detektívky, u nás najväčšmi obľúbenej a známej z diel Agathy Christie. Vo všetkých odvádza autor čitateľa na typický anglický vidiek, scénami udalostí je buď idylické predmestie, či opustený kostol a cintorín alebo farma kypiaca životom.

Clarkovým koníčkom je zrejme toxikológia, jeho „vražedným nástrojom" sú totiž jedy a drogy, ktorých smrtiaci účinok sa dostavuje v kombinácii s inými činiteľmi. To je spoločná črta Clarkových dômyselne napínavých príbehov, v ktorých sa zdôrazňuje, aké môže byť ťažké definovať zločin.

Spiller akceptoval Mastersovu poznámku mlčky, ale so zjavnou neľúbosťou. Radostná úľava, ktorú pred chvíľou pociťoval, ho už zrejme opustila. Masters bol tomu rád. Človek, ktorý sa bojí o svoju odbornú povesť, je pri výsluchu do istej miery pokornejší. Preraziť pancier sebavedomého autokrata by mohlo byť v prípade potreby veľmi ťažké, kým svedok, ktorému vŕtajú v hlave obavy, nemôže sústrediť všetku duševnú silu na to, aby odrazil nepríjemné otázky.

„Pani Daphne Bymeresová teda umrela. Výdatne sa najedla a pri večeri vypila zo dva poháre vína. Ale myslím, že bola zvyknutá výdatne jesť a kedy-tedy si vypiť. Nebolo to teda nič mimoriadne. Okrem toho bola, predpokladám, v dobrej telesnej kondícii ako iné ženy v jej veku. Chcem tým povedať, že bola v podstate zdravá, len mávala občas ako my všetci menšie zdravotné ťažkosti, ktoré sotva možno z lekárskeho hľadiska kvalifikovať ako chorobné stavy. Hovorím zatiaľ správne, pán doktor?“

„Celkom správne.“

„Ďakujem vám. Lenže pani Bymeresová trpela chronickou neurózou. Mávala ťažké depresie. Nazdávam sa, že táto duševná choroba, ak odhliadneme od možných psychosomatických aspektov prípadu, nemala nijaký vplyv na jej telesnú kondíciu. Aj v tom mám pravdu, pán doktor?“

„Áno, viac-menej.“

„V čom sa mýlim?“

„V tom, že psychosomatické aspekty by sa nemuseli brať do úvahy. Ja si myslím, že ich do úvahy brať treba.“

„Počkajte chvíľu,“ povedal Green. „Tie psychosomatické oné. Môžete to chudákovi laikovi ako ja vysvetliť — zrozumiteľne?“

To bola Spillerova príležitosť.

„Psychosomatický je zložené slovo. Psycho sa týka duše, somatický tela. Psychosomatický stav — alebo choroba, ak chcete — má emocionálne pozadie a prejavuje sa jednak duševnými, jednak telesnými poruchami. Mnohí lekári — medzi nimi i ja — sú pevne presvedčení, že medzi duševnými procesmi a telesnými či somatickými funkciami je značná vzájomná závislosť. Preto sa nazdávam, že by bola chyba, keby superintendent nebral do úvahy to, čo mnohé lekárske autority jednoznačne pokladajú za neoddeliteľnú súčasť podobných prípadov.“

„Tak aj vy ste z tých, čo tvrdia, že hlavná je duša? Z tých, čo si myslia, že stačí veriť, že vyzdravieme, a naozaj vyzdravieme?“ „Tvrdím iba toľko, že psychika pomáha. Ale odbočujeme od veci. Podľa mňa by sme mali konštatovať, že keby pani Bymeresová nebola neurotička, buď by bola zniesla fyzickú záťaž piatkového večera, alebo by bola fyzicky i mentálne schopná privolať si pomoc, čo mohlo odvrátiť tragédiu. Ak v takýchto prípadoch vôľa zlyhá, telo prestáva normálne reagovať na hroziace nebezpečenstvo.“

Theddlethorpe povedal: „S tým súhlasím. Všetci poznáme starý citát, že duch je ochotný, ale telo nevládze. Žiaľ, naopak to neplatí. Ak duch nevládze, telo tým nezosilnie. Ba ešte oslabne. Telesné reakcie málo zavážia. Iste ste počuli, že opitý človek ľahšie zamrzne ako triezvy. Vyplýva to z istých zložitých telesných podmienok, ale prispieva k tomu jeden dôležitý faktor: mozog je taký omámený ako pri ťažkej neuróze, a teda obrana organizmu pred nebezpečenstvom je zoslabená.“

„Žiaľ, musím vám oponovať...“ začal Spiller.

„Neunúvajte sa, prosím,“ povedal Masters. „Doktor Theddlethorpe uviedol tú analógiu iba na ilustráciu a podporu práve vášho tvrdenia. Nemusíme sa šíriť o tom, ako sa cievy pôsobením alkoholu stávajú citlivejšími na chlad.“

„No dobre.“ Masters mal dojem, že keby sa Spiller necítil trocha obnažený, tak ochotne by nesúhlasil. Spiller pokračoval: „Teda sme sa zhodli na tom, že nemôžeme nebrať do úvahy psychosomatické aspekty prípadu?“

Masters prikývol. „Ak sa vy lekári na tom zhodnete, my musíme vaše odborné vedomosti rešpektovať, hoci zatiaľ nemám ani potuchy, ako to môže súvisieť s naším prípadom.“ Masters akosi cítil, že Spiller zámerne zdôrazňuje ten bod, aby zmenšil svoju vinu, keby tá otázka niekedy prišla na pretras. „Je nám teda jasné, v akom duševnom a telesnom stave bola pani Bymeresová, keď v piatok večer šla spať, ponosujúc sa na migrénu.“ Znova sa obrátil k Spillerovi. „Predpokladám správne, že sa pani Bymeresová často ponosovala na migrénu?“

„Ja o tom nič neviem.“

„Čo to presne znamená?“ spýtal sa Hill. „Chcete tým povedať, že ju hlava nikdy nebolela, alebo že ju bolievala, ale nikdy sa vám na to neponosovala?“

DES CARS, GUY - VÝROBCA MŔTVOL

DES CARS, GUY

VÝROBCA MŔTVOL
(Le faiseur de morts)

Smena, Bratislava, 1990
edícia Labyrint (150)
preklad Vladimír Dudáš
prebal Dušan Leščinský
1. vydanie, 52.000 výtlačkov
ISBN 80-221-0109-5

beletria, román
152 s., slovenčina
hmotnosť: 232 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,60 €

*zukol3* in *S2P*

Charles Davoud je štyridsaťpäťročný úspešný podnikateľ, ktorý vlastne v živote dosiahol všetko, čo muž v jeho veku môže mať: postavenie, bohatstvo, navyše má krásnu mladú ženu, do ktorej je vášnivo zaľúbený. Ich manželstvo je veľmi šťastné. A predsa sa celý jeho doterajší život má náhle zmeniť. Čo sa stane? Čo to odhalí Charles Davoud? Čo na tohto vyrovnaného muža zapôsobí tak, že podľahne svojim najhorším pudom a začne rozsievať smrť?

Ako sa človek môže stať zabijakom, výrobcom mŕtvol?

Guy des Cars je známym francúzskym spisovateľom, ale Výrobca mŕtvol je jeho prvým detektívnym románom. Autor sa ním však hneď zaradil medzi majstrov tohto žánru. Výrobca mŕtvol je napínavým príbehom - príbehom lásky a pomsty ktorého neočakávané zvraty nedajú čitateľovi vydýchnuť až po poslednú stranu. Guy des Cars sa tu ako vo všetkých svojich románoch predstavil ako vynikajúci znalec hlbokých ľudských vášní, skrytých, možno niekedy iba tušených, ktoré však o to prudšie vytrysknú v istom okamihu na povrch a potom už človek túto riavu ťažko ovládne.

Oklamaný

Uplynuli ďalšie tri mesiace a mládenec, ktorý už necítil nikoho v pätách, sa konečne upokojil. Inspektor Niel sa však riadil šéfovými pokynmi a ďalej ho sledoval. Pierre tvrdil, že lesk karosérie krásneho porsche sa zničí, keď bude stáť toľko dní a nocí v nečase na ulici, a preto sa rozhodol znovu parkovať v číslovanom boxe na piatom podlaží podzemných garáží pri Notre-Dame. Niel nebol veľmi nadšený jeho iniciatívou, lebo mu neuľahčila prácu, ale pretože majiteľ auta sa s ním o tom neporadil, ba ani netušil, že mu anjel strážny zabezpečuje ochranu, vynikajúcemu inšpektorovi neostávalo nič iné, iba mlčať a sledovať ho ďalej.

Návrat manekýna-hviezdy k zvyčajnému spôsobu života bol motivovaný správou priateľa Romualda. Keď raz ráno vošiel do obchodu s konfekčným tovarom, čo iba pred niekoľkými týždňami otvoril svoje brány na ulici du Four s názvom inšpirovaným Zolom Pre šťastie mužov, dostatočne lákavým na privábenie mužských zákazníkov, Romuald mu oznámil:

- Starec, od včerajška som si absolútne istý, že strýko skutočne a navždy odišiel. Vo včerajšej večernej pošte mama dostala pohľadnicu z Benátok s týmto textom: Vysnívaná krajina, odkiaľ sa nemám v úmysle vrátiť. Dúfam, že sa ti darí dobre. Bozkávam. Pohľadnica prišla bez podpisu, no veľmi dobre poznám strýkovo písmo... A máme pokoj! Som presvedčený, že matka je s ním v telefonickom styku, aj keď by šlo len o odovzdanie inštrukcií správcovi majetku... Máme šťastie, lebo ak je strýko silný v obchodných záležitostiach, matka pre to nemá nijaký zmysel.

- Ešte menší ako ty!

- Dobre vieš, že ja som umelec.

- Poznáš toho správcu majetku?

- Iba podľa mena: volá sa Charvet... Jeho kancelária má veľmi dobrú povesť, ale pretože som nemal špeciálny dôvod, nikdy som tam nevkročil.

- Možno nerobíš dobre. Mohol by si sa dozvedieť, akú cenu má majetok, ktorý strýko úradne odkázal tvojej matke.

- Nikdy by som sa to nebol dozvedel, určite by sa ma boli spýtali, čo do toho pchám nos, a boli by ma vyhodili. Keď strýko ešte žil, počul som, ako niekoľko ráz hovoril s matkou o tom chlapovi a spomínal, že Charvet nie je len mlčanlivou bariérou, ale aj skutočným medveďom.

- A čo notár?

- Champenon de Viry? Rovnako veľká kancelária... Len to najserióznejšie, ale pre takých ako ja, čo nepatria k jeho zákazníkom, skôr nepríjemné... V notárskych kanceláriách je to všade rovnaké! Tam uznávajú človeka iba dva razy v živote: keď dedí alebo keď ukladá závet... Aby si ma všimli, určite budem musieť počkať na matkinu smrť!

- Zabúdaš, že strýko sa môže ešte zjaviť, a ak bude chcieť, všetko zmeniť.

- Nebolo by to v jeho záujme: spôsobilo by mu to vážne ťažkosti... Pre všetkých bude lepšie, keď sa už nikdy nevráti a keď bude radšej užívať talianske farniente.

O dva týždne Romuald znovu povedal spoločníkovi:

- Včera večer matka dostala ďalšiu pohľadnicu... Obrázok zo Sienny a na druhej strane text bez podpisu, ale to isté písmo: Čoraz väčšmi oceňujem toto príjemné podnebie. Nikdy som sa necítil tak dobre. Srdečne. Povedal som ti, že strýko sa vo svojich rokoch nebude dlho cítiť odpísaným! Nezdá sa ti, že by bolo skôr smiešne, keby si nenašiel inú ženu? Ty by si mu to mal takmer želať: