FRISON-ROCHE, ROGER - NÁVRAT DO HÔR

FRISON-ROCHE, ROGER

NÁVRAT DO HÔR
(Retour a la montaigne)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1967
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (218)
preklad a doslov Jozef Brandobur
obálka Anastázia Miertušová
1. vydanie, 23.000 výtlačkov
13-72-099-67

beletria, román
268 s., slovenčina
hmotnosť: 340 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol3*

Slovenského čitateľa vari ani netreba bližšie oboznamovať s autorom románu NÁVRAT DO HÔR; atmosféru jeho diel zo života chamonixských horských vodcov a tamojšieho vrchárskeho obyvateľstva i jeho pomer k „pánkom“, totiž k horolezcom a turistom z bohatých vrstiev, ľudsky tak čisto podanú, ako je povetrie horských velikánov okolo Mont Blancu, poznajú u nás totiž nielen zasvätení čitatelia-milovníci horolezeckej literatúry, ale aj širšia verejnosť. Veď prvý román Rogera Frisona-Rocha PRVOLEZEC vyšiel roku 1950 ešte v Matici slovenskej, v edícii Na cestách, a jeho druhý román VEĽKÁ TRHLINA dosiahol vyše šesťtisícový náklad vo vydavateľstve Sport, kde vyšiel roku 1959.

NÁVRAT DO HÔR je voľným pokračovaním predošlého románu, je rozprávaním o osudoch Zianovej manželky Brigitte a jej synčeka Jean-Baptistu, polosiroty po otcovej tragickej smrti v ľadovcovej trhline. Brigitte musí znášať pohŕdanie domácich ľudí, najmä horských vodcov, ktorí jej nevedia odpustiť, že neuváženým odchodom do Paríža zavinila smrt svojho Ziana, jedného z najlepších horských vodcov.

Úspech tohto diela bol vo Francúzsku celkom mimoriadny; do roka po prvom vydaní (1957) dosiahol náklad tohto dobrodružného, jemným a hlbokým ľúbostným vzťahom i drámou mladých, fašizmom pomýlených nemeckých horolezcov v severnej stene chýrneho alpského štítu poznačeného a citlivo psychologicky napísaného príbehu vyše 6000 výtlačkov.

Čo vytvára pôsobivú silu románov Frisona-Rocha, šesťdesiatnika, pôvodom Parížana (narodil sa 10. februára 1906)? Stručne povedané azda to, čo o jeho NÁVRATE DO HÔR napísala francúzska kritika: „Autorov talent je v tom, že vo svojom vnútri vie objaviť krajinu, ktorú miluje, a v tom, že svoj román obohatil osobnými spomienkami, vášňou celého ľudského života.“

Frison-Roche, dnes predseda Medzinárodného sväzu horských vodcov, spisovateľ a cestovateľ, maquista za druhej svetovej vojny, ako sedemnásťročný odišiel z Paríža do Chamonix. Čoskoro sa tam vyznamenal ako horolezec i ako horský vodca, dôverne sa zoznámil najmä so životom alpských horalov. Neskôr prejavil záujem o literatúru, svoje zážitky z hôr uplatňoval ako publicista i ako významný spisovateľ, čerpajúci svoje námety z Álp. Pred druhou svetovou vojnou podnikol svoju prvú objavnú výpravu do hôr Strednej Sahary a po roku 1960 skúma nový terén — Laponsko. Z každého takéhoto vnútorného záujmu o nedotknutú prírodu a ľudí v nej vytvára pôsobivé umelecké diela.

Na druhý deň Marie z Faiblesse začala podnikať kroky v doline. Notára Gilberta Ravanata prekvapilo rozhodnutie predať vilu a zakúpiť dom v Praz. Vybuchol:

— Zian ma veľmi prosil, aby som sprostredkoval predaj gazdovstva, aby mohol kúpiť vilu. Snažil som ho uspokojiť tak, aby dom i polia ostali v rodine, a teraz chce jeho žena znovu kúpiť gazdovstvo!

—Vôbec ho nemali predať. Brigitte si to teraz uvedomuje.

— Nie je stvorená žiť na gazdovstve!

—Ktovie, Gilbert? Kedysi by som bola povedala to isté; teraz som si v tom menej istá. Čaká dieťa, a to ju celkom zmenilo.

— A ty, Marie, si tamhore žila ako veľká dáma, už sa veru neprispôsobíš ruchu v maštali.

— Nerob si zo mňa žarty, Gilbert.

— Človek si predsa môže doberať sesternicu, dávnu priateľku . . . Teda dohodnuté, pozriem sa na to, zájdem do Argentiéres spracovať rodinu. Pokiaľ ide o mňa, súhlasím, a ako notár i príbuzný si robím výčitky svedomia a trochu ma mrzí, že tí, čo dostanú vilu, urobia dobrý obchod.

— To je správna myšlienka.

Od tejto návštevy minulo viac než mesiac, potom jedného dňa notár pozval Marie do svojej kancelárie.

— Myslím, že budú súhlasiť. Dohodol som schôdzku, bude o dva dni v Argentieres. Je lepšie, keď sa takéto rokovanie robí v rodinnom dome; je to konečne záležitosť medzi Mappazovcami, v podstate ide o výmenu, ktorá zaujíma len ich.

— Súhlasili? Aj Julie?

— Camillova matka ani on nie sú najhorší! Camille uzná moje dôvody; iné je to s Ludivine a s Clavevrozom. Obávam sa, že ešte bude treba poriadne rokovať. Dám ti aj splnomocnenie, nech ho Brigitte podpíše: nateraz bude lepšie, ak sa na rokovaniach nezúčastní, jej prítomnosť by veci len skomplikovala.

— Áno, chápem, — povedala Marie mrzuto. — Vezmem si na starosť, aby ostala vo vile.

A o dva dni sa Marie vybrala na schôdzku do Argentieres. Prešla pešky osem kilometrov. Starena si nezvykla voziť sa vlakom, rada celé hodiny putovala po doline. Ak doma neplietla, chodievala von, trup naklonený dopredu, na chrbte ako vždy malý tyrolský plecniak, vlasy stiahnuté šatkou a v ruke mala, podľa počasia, buď veľký belasý dáždnik alebo okutú palicu. Ľudia ju už z diaľky poznávali, a nik sa nezačudoval, ak ju aj v neskorých hodinách a za zlého počasia videl ísť samu okolo, keď sa uberala z domu v Praz na gazdovstvo v Argentieres či opačne, alebo keď niekedy zašla veľmi ďaleko, až do Chavants i do Servozu, kde mala vzdialených príbuzných.

Vrchy síce poznala iba zo Zianovlio rozprávania a nikdy nevyšla vyššie než na Balmatské pasienky, zato vedela o všetkom, čo vytváralo život v údolí. Neuniklo jej nič zo sveta ľudí, ani zo života zvierat a rastlín. Raz zašla ta, druhýkrát inde, pričom si vždy všetko prezerala, zaznamenávala v pamäti najnepatrnejšie udalosti, zratúvala osiate polia, odhadovala úrodu, spočítavala kusy statku v čriedach, kedy-tedy zastala a uprene pozorovala nejaké zviera, až punktičkársky si všímala stav nejakého ovocného sadu alebo stavbu novej vily. Áno, nič jej neuniklo, a jej myseľ bola živý kataster, od ktorého si mohol ktokoľvek a kedykoľvek pýtať radu.

A tak teda v ten deň kráčala chudá silueta na tenkých, neúnavných nohách hore kopcom Poya des Tines dlhým krokom, načúvala, ako jej pod koženými podošvami vŕzga ubitý sneh, kedy-tedy ustúpila nabok, aby mohli prejsť sane naložené senom, ktoré ťahali mokré, pariace sa kone, a ich pohonič ju pozdravil, ani len neotočiac hlavu.

Zdalo sa, že dedina drieme. Na strechách ležali hrubé kopy snehu, z hlavnej ulice ostala iba úzka priekopa, ktorou občas prechádzal snehový pluh a vyhŕňal sneh tak vysoko, že zakrýval priečelia domov až po prvé poschodie.

Okrem hotela Nathale a železničnej stanice všetky podniky boli zatvorené. Všetko akoby spalo, no len čo človek prešiel cez veľký most, ktorý oddeľuje turistické stredisko od starého Argentieres, ukázali sa známky života: v uličkách sa chlapčiská sánkovali, chlapi v baretkách, nohavice pritiahnuté ovinkami, sťahovali na ťažkých saniach guľatinu alebo vrecia; starci si obzerali klátiky a triesky, ktoré deti ukladali do pravidelných radov okolo domov. Ženy vyvádzali z maštali statok k žľabom; kravy už nemali ťažké zvonce, natriasali iba drobnými spiežovcami, ktoré im nechali, aby si od zvoncov neodvykli; teliatka a jalovice, pobláznené svetlom, strečkovali v snehu a Marie sa s potešením dívala na tento známy obraz.

Okolie Argentieres akoby zaplavovalo svetlo ľadovca. 

SUE, EUGEN - TAJOMSTVÁ PARÍŽA 2

SUE, EUGEN

TAJOMSTVÁ PARÍŽA 2
(Les Mytéres de Paris)

Pravda, Bratislava, 1971
preklad Ružena Jamrichová
2. vydanie, 25.000 výtlačkov
prebal Karol Rosmány
75-010-71

beletria, román
540 s., slovenčina
hmotnosť: 590 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 € - DAROVANÉ THCK

*zukol3*

Svedkom príbehov celej škály postáv z najrôznejších prostredí, počínajúc tou najhoršou parížskou spodinou, statočnými, no biedou ubitými robotníkmi, až po najprepychovejšie žijúce aristokratické kruhy, je čitateľ v ďalších dvoch dieloch „Tajomstiev Paríža". Knieža Rudolf, spravodlivý, no krutý pomstiteľ zla, podporovateľ dobra, ochranca biednych a ponížených, nachádza si konečne dlho oplakávanú, milovanú dcéru Slzičku, vyrastajúcu v najväčšom bahne veľkomesta, ktorá si však priam zázračne zachovala nevinnú a čistú dušu. Čitateľ tu nájde Slzičku povýšenú na princeznú po boku svojho otca - kiežaťa Rudolfa, obklopenú láskou, obdivom a úctou tých najurodzenejších. Ale nájde Slzička šťastie a pokoj duše? Nájde toto nešťastné dievča, obklopené honosným prepychom a poctami, otcovskou a materinskou láskou, znova sama seba? Bude vedieť žiť novým životom bezstarostného, šťastného dieťaťa, zahrnovaná láskou, aj sama milujúca? Či upokoja jej dobročinné skutky výčitky svedomia, neprestajne ju sužujúce a pripomínajúce jej neblahú minulosť?

A popri tejto ústrednej postave nezabúda autor zaviesť nás do mnohých iných prostredí, rozpráva mnoho iných otrasných a dramatických príbehov, viac či menej spätých s osudom nešťastnej Píšťalky ; zavedie nás do väzníc, znovu sa bližšie pozrie na súdne praktiky tých čias, na zákony, prístupné len pre bohatých, nedostupné však chudobným vrstvám, hoci často najpotrebnejším, pre privysoké poplatky; znova sa zamýšľa nad človekom, či sa rodí zlý, alebo sa stáva zlým vplyvom prostredia, vplyvom obklopujúcich ho spoločenských podmienok, ktoré často nútia človeka konať tak, ako sám nechce. Na skok nazrie aj do vtedajšieho zdravotníctva a jeho praktík, ktoré v záujme vedy často zabúda na človeka, ktorému má slúžiť, lebo nerešpektuje jeho city. Zamýšľa sa nad tým, či trest smrti je oprávnený alebo neoprávnený, kritizuje svoju súčasnú spoločnosť, ktorá nezabúda kruto trestať previnilcov a zločincov, avšak zabúda odmeňovať statočných, pracovitých a čestných prostých ľudí.

Autor hľadá teda odpoveď na mnohé otázky, ktoré zaujímajú aj dnešného človeka, a nevdojak núti dnešného človeka zamýšľať sa nad tým, čo ľudstvo vykonalo za tých stopäťdesiat rokov od vzniku „Tajomstiev Paríža" pre lepší, čestnejší' a šťastnejší život človeka.

PRVÝ RAZ V ŽIVOTE STAROSTI

Rigolettina izba sa ligotala úzkostlivou čistotou tak ako prv, veľké strieborné hodiny v skrinke zo zimozel'ového dreva, postavené na rímse, ukazovali štyri hodiny; keďže už popustila najtuhšia zima, gazdovlivá krajčírka ešte nezakúrila do sporáka.

Z okna bolo iba kde-tu vidieť kúsoček belasého neba pomedzi nepravidelnú záľahu striech, podkrovných manzardiek a vysokých komínov, tvoriacich z druhej strany ulice líniu horizontu.

Znenazdajky slnečný lúč, akoby bol zablúdil, vkĺzol sa pomedzi dva vysoké domové štíty a na okamih do purpurova zafarbil nádherným odtieňom obločné tabule na dievčenskej izbietke.

Rigolette pracovala sediačky pri okne: jemná polotôňa jej rozkošného profilu sa odrážala na priesvitno žiarivom obločnom skle ako bledučkoružová kameja na rumennom šarlátovom pozadí.

Trblietavé odblesky jej tancovali na čiernych vlasoch, zviazaných vzadu do uzla, a sfarbovali teplým odtieňom slonovej kosti usilovné rúčky, narábajúce ihlou s neporovnateľnou šikovnosťou.

Splývavé záhyby kávových šiat, na ktorých sa výrazne belela čipôčka na zelenej fertuške, napoly zakrývali slamené pletené kresielko; dve pekné nôžky, vždy vzorne obuté, sa opierali o okraj stolčeka, čo mala pred sebou.

Ako si zavše nejaký veľmož dožičí rozmarnú zábavu, že steny biednej chatrče dá zakryť oslnivo veľkolepými závesmi, ožiarilo zapadajúce slnko izbietku množstvom láskajúcich zábleskov, pomaľovalo meňavými zlatistými odbleskmi sivé batistové záclony so zelenými štráfikmi, chového dreva, zalesknúť sa dlážke na zemi, akoby bola z červenej medi, a zahalilo zlatými mriežkami krajčírkinu klietku s vtáčikmi.

Lenže hľa, hoci slnečný lúč bol vyzývavo radostný, poletovali oba kanáriky, samička i samček, akosi znepokojene, a proti svojmu zvyku ani nespievali.

A to len zato, že ani Rigolette proti svojmu zvyku nespievala.

Vždy sa totižto rozštebotali iba všetci traja vospolok. Takmer vždy rezký raňajší spev dievčaťa pobádal do spevu a budil obe vtáčatá, ktoré boli lenivejšie a nikdy tak včasráno neopúšťali hniezdo.

A potom sa začali priam preteky a súťaže v jasných, zvučných, perliacich sa tónoch, čistých ako striebro, pričom vtáčatá vždy veru nevyhrávali.

Rigolette už nespievala... lebo prvý raz v živote doľahla na ňu starosť a trápenie.

Doteraz ju neraz rozcítil pohľad na Morelovie biedu; lenže tieto obrazy sú priblízke chudobným vrstvám, aby zanechávali v nich dlhotrvajúce dojmy.

A pretože dievča každý deň pomáhalo týmto nešťastníkom, ako sa len dalo, pretože si neraz úprimne s nimi i nad nimi poplakala, cítila, že azda urobila dosť... dojímalo ju ich nešťastie... no zároveň bola spokojná, že im ako-tak pomohla.

Toto ju teda natoľko nesužovalo.

Lebo vrodená veselosť Rigolettina čoskoro zvíťazila... A potom, ani nie tak zo sebectva, ale keď už len jednoducho porovnávala, cítila sa natoľko šťastná vo svojej neveľkej izbietke, keď prišla zo strašlivého Morelovie príbytku, že jej prelietavý zármutok sa hneď kamsi rozplynul.

Tento nestály dojem sa jej dotýkal tak neosobne, že krajčíročka, uvažujúc s dojímavým jemnocitom, pokladala si takmer za povinnosť urobiť niečo pre tých, čo sú nešťastnejší ako ona, aby sa mohla bez výčitiek svedomia radovať z existencie bezpochyby dosť neistej, vydobytej iba prácou vlastných rúk, ktorá sa jej však

MINÁČ, VLADIMÍR - NIKDY NIE SI SAMA

MINÁČ, VLADIMÍR

NIKDY NIE SI SAMA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Pôvodná próza
obálka Jozef Baláž
2. vydanie, 18.000 výtlačkov
72/VIII-5

beletria, román
252 s., slovenčina
hmotnosť: 352 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €

*zukol3* darované THCK

Popredný slovenský prozaik Vladimír Mináč už neraz predstúpil pred slovenských čitateľov s priekopníckym a objaviteľským literárnym činom. Bude stačiť, ak z jeho poslednej tvorby pripomenieme čitateľom trilógiu,,Dlhý čas čakania", „Živí a mŕtvi", „Zvony zvonia na deň“ a neobjemnú, ale objavnú knihu umeleckých črt „Tmavý kút"*. Tejto zdravej ambície sa Vladimir Mináč nemieni vzdať ani v budúcnosti, o čom svedčí jeho populárna prozaická práca „Nikdy nie si sama", ktorá vychádza v krátkom čase v druhom vydaní. Už niekoľko rokov pociťujeme v našom živote problém mládeže, problém jej morálno-citového života a zakotvenia v socialistických spoločenských vzťahoch. Slovenská prozaická tvorba chodila dosiaľ okolo tejto témy dosť nesmelo, ako to vlastne býva vždy, keď sa má literatúra umelecky zmocniť novej, literárne nedotknutej témy. Mináčova práca „Nikdy nie si sama" je predovšetkým prácou o našich mladých ľuďoch. Skladá sa z dvoch častí. V prvej časti „Marína" sa Mináč zamýšľa nad dramatickým osudom mladej dievčiny Maríny, ktorá sa zložitou cestou osobných kríz utvrdzuje v socialistických ideáloch. V druhej časti „Žoržík" Mináč venuje pozornosť Maríninmu partnerovi Žoržíkovi, ktorého cesta k životným kladom tiež nemá bezkonfliktový charakter. Mináčových mladých hrdinov však trpké životné skúsenosti vnútorne nelámu, ba práve naopak, dotyk so životom, aj keď je bolestný, vedie ich k humanistickej devíze, že človek v našej spoločnosti nie je nikdy sám.

Prozaická práca Vladimíra Mináča „Nikdy nie si sama" si nájde čitateľov predovšetkým medzi našimi mladými ľuďmi, no má čo povedať aj starším generáciám, ktoré niekedy prejavujú sklon hľadieť na našu mládež len jednostranne, len z hľadiska jej materiálneho zabezpečenia, a pritom nevidia jej borbu za socialistické ideály.

EDIGEY, JERZY - 4 DETEKTÍVKY

EDIGEY, JERZY

4 DETEKTÍVKY
Pohár čistej vody - Najhorší je pondelok - Balasý zafír - Samovrahov závet
(Szklanka czystej wody - Najgorszy jest poniedzalek - Blekitny szafir - Testament samobójcy)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
edícia Zelená knižnica
preklad Matej Andráš
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-100-78

beletria, román, detektívky, literatúra poľská
572 s., slovenčina
hmotnosť: 673 g

tvrdá väzba s prebalom

0,40 € stav: dobrý, bez prebalu *hroda**belx
0,80 € stav: dobrý *zukol3* in **S4P**

Jerzy Edigey patri medzi tých nemnohých poľských spisovateľov, ktorí sa vytrvalo usilujú písať dobrú súčasnú kriminálnu literatúru. Hlad po detektívkach aj v Poľsku sa prevažne ukája z cudzích zdrojov, zo západnej detektívnej spisby, najmä angloamerickej. Táto však vyrastá z iných, pre nás vzdialených spoločensko-civilizačných skutočností, preto sa pociťuje potreba vytvoriť v tomto žánri diela, ktoré by odzrkadľovali naše súčasné spoločenské podmienky, neodohrávali sa v exotických diaľkach, ale tu a teraz, v socialistickej spoločnsoti. Ťažko je však adaptovať vypracovaný model klasickej detektívky na naše pomery. Po revolučných premenách u nás zmizli veľké majetky, a tým aj jeden z najčastejších a najsilnejších motívov zločinu. Ďalej si len ťažko môžeme u nás predstaviť súkromného detektíva, ktorý by vyšetroval zločin súbežne a v konkurencii s políciou, čo je tiež jeden z nosných pilierov klasickej detektívky. Podobných rozdielov je viac, preto sa v Poľsku niektorí autori pokúšali -a dosť úspešne - vytvárať akési napodobeniny anglických detektívok, odohrávajúce sa v anglickom prostredí a zachovávajúce klasickú podobu detektívky — rébusu. To však nemohla byť cesta všeobecná a jediná, preto ďalší autori, medzi nimi aj Jerzy Edigey, prichádzajú s iným riešením; upúšťajú v mnohom ohľade od klasických kanónov detektívnej spisby, ale usilujú sa to vyvážiť tým, že svoje príbehy v maximálnej miere približujú súčasnej skutočnosti. Výsledkom je síce skôr policajný román (s podrobným opisom vyšetrovania zločinu bezpečnostnými orgánmi) ako „čistá" detektívka, ale autorovi to umožňuje preniknúť do tých sfér súčasného všedného života, ktorých si „veľká" literatúra nevšíma, alebo všíma len málo.

Jerzy Edigey je plodný autor. Napísal už do tridsať kníh, z ktorých niektoré vyšli aj v slovenčine, prekladajú sa do češtiny a vychádzajú aj v ďalších socialistických krajinách.

Výber, ktorý ponúkame teraz slovenskému čitateľovi, obsahuje štyri Edigeyove romány z tématického a literárneho hľadiska najzaujímavejšie. Román POHÁR ČISTEJ VODY sa odohráva v lekárskom prostredí a v prostredí pracovníkov zahraničného obchodu. V diele NAJHORŠÍ JE PONDELOK vystupuje do popredia motív únosu dieťaťa. Román BELASÝ ZAFÍR rieši prípad vraždy vedúcej predajne zahraničných tovarov a motívom zločinu v príbehu SAMOVRAHOV ZÁVET sú majetkové záujmy.

1. kapitola

HROZNÝ OBJAV

Obyvatelia Podlesnej Hory majú dokonalé spojenie s hlavným mestom. Autobusy premávajú každých niekoľko minút. Úzkokoľajná železnica, hoci už stará a ukonaná, funguje bezchybne. A cestou cez les sú to ani nie celé dva kilometre na železničnú stanicu Rensovo. Tí, čo pracujú trvalo vo Varšave, a takých je medzi obyvateľmi Podlesnej Hory obrovská väčšina, volia si dopravný prostriedok, ktorý ich dovezie najrýchlejšie na pracovisko; iní, ktorí nenavštevujú hlavné mesto každodenne, cestujú, ako im príde: raz železnicou, raz autobusom; a keď sa niekto vracia domov neskoro večer, napríklad z divadla alebo od priateľov z narodenín, najvýhodnejšie je to úzkokoľajkou do Rensova. Odtiaľ buď prechádzkou cez les, často však s malou dušičkou, lebo chuligánov je v Rensove i v Podlesnej Hore dosť, alebo niektorým z taxíkov, ktoré stále čakajú pri autobusovej stanici na také príležitosti.

V ten včasný januárový večer vysadla z varšavského vlaku v Rensove dosť veľká skupinka ľudí. Rýchlo sa rozišli rozličnými smermi. Každý chcel byť čím skôr doma. Mráz síce nebol, práve naopak, ohlášal sa odmäk, ale začalo snežiť. Padali veľké, mokré vločky, ktoré sa každú chvíľu zmenia najprv na sneh s dažďom a potom na nepríjemné studené mrholenie.

Smerom do Podlesnej Hory šlo niekoľko osôb. Dvaja muži, Peter Boduchovič a Stanislav Merlovský, predišli ostatných. Obyčajne tí, čo nešli taxíkom, ale pešo, nepustili sa hlavnou cestou, spájajúcou Rensovo s Podlesnou Horou, ale odbočili hneď vľavo do lesa, aby došli skratkou po pohodlnom chodníčku cez borovicový les až k prvým domom Podlesnej Hory.

Snežilo čoraz hustejšie. Chvíľami nebolo vidieť ani na päť metrov. Nemožno sa preto čudovať, že obidvaja ešte pridali do kroku. Zrazu počuli, ako ktosi volá:

— Páni, páni, počkajte!

Obrátili sa. Za nimi vo vzdialenosti najviac desať metrov šiel akýsi mladý človek. Keď Boduchovič a Merlovský zastali, volajúci pribehol k nim. Teraz videli, že je to vysoký, asi dvadsaťročný mládenec v hnedom trojštvrťovom kabáte a teplej čiapke, dávnejšie nazývanej „chruščovka“.

— Pani, — povedal, keď k nim prišiel, — idem celý čas za vami, ale tamto medzi stromami čosi leží.

— Čo? Kde?

— Tam, — ukázal vpravo dozadu. — Ako sú tie nízke kriaky, medzi tými dvoma vysokým sosnami.

Ani Boduchovč, ani Merlovský nič nezbadali, čo ako pozerali smerom, kam ukazovala ruka.

— Ale to sa vám iba marilo, — povedal starši z mužov. — Nič nevidieť, husto sneží.

— Stadeto nevidieť, lebo kým ste zastali a kým som vás dostihol, prešli ste zo dvadsať metrov, ale tam z toho miesta na chodníku som zreteľne videl čosi čierne, vyčnievalo to zo snehu.

— Asi nejaký peň.

— Ako by tu mohol ležať peň? Hneď by ho niekto vzal a spálil. Dokonca stromy stínajú, nie že by nechali drevo ležať, — nedal sa odbiť mládenec. — To bude asi človek...

— Iste šiel opitý, odbočil z cesty a vyvalil sa do snehu, — uvažoval Boduchovič. — Vytriezvie a dovlečie sa do chalupy.

— Tým skôr treba pomôcť, keď je opitý, — tvrdošijne trval na svojom chlapec. — Ak tam bude ležať niekoľko hodín...

— Nič mu nebude. Opilec má svojho anjela strážcu.

— Môžeme sa pozrieť, — podporil chlapca Merlovský. — Ukážte, kde je to miesto.

Mládenec odbočil z chodníka a brodil sa snehom k niekoľkým nízkym, ale košatým sosničkám, ktoré rástli na maličkej polianke, obklopenej vysokými sosnami.

— Hľa, tam, — znova ukázal rukou.

A naozaj, keď sa priblížili, zdalo sa im, že vidia kontúry ľudskej postavy, ležiacej na zemi a napoly zasypanej snehom. Ešte niekoľko krokov, a nebolo pochybností: bol to človek. Akási žena v kožuchu. Hlavu a nohy jej pokrývala vrstva snehu, ale spod snehového páperia prerážal miestami hnedý kožuch s dlhým vlasom. Nad snehom trčala po lakeť obnažená ruka. Smrteľný kŕč zovrel ženine prsty v päsť. Zdalo sa, že táto biela ruka, trčiaca z bielej prikrývky, komusi hrozí. Vari vrahovi?

— Žena! — zvolal Merlovský a bežal k ležiacej.

TU ŽIJEM...

TU ŽIJEM...
Pohľady na kultúru Popradského okresu

Okresný národný výbor, odbor obchodu a cestovného ruchu a odbor kultúry v Poprade, 1970

publikácie obrázkové, umenie, kultúra
152 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 448 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

3,00 €

*zukol3*

CHRISTIE, AGATHA - 3X SLEČNA MARPLOVÁ

CHRISTIE, AGATHA

3X SLEČNA MARPLOVÁ
(The Mirror Crack´d - At Bertram´s Hotel - The Body in the Library)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (427)
preklad Adriana Oravcová, Dušan Slobodník
prebal Igor Rumanský
1. vydanie, 70.000 výtlačkov

beletria, román, detektívky, literatúra anglická
536 s., slovenčina
hmotnosť: 610 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ stav: dobrý *marno*dete*
PREDANÉ stav: dobrý *zukol3*dete*

Výber z diela najplodnejšej anglickej autorky detektívneho žánru predstavuje obľúbenú postavu — navonok neškodnú, milú a sympatickú Jane Marplovú, ktorá pomocou prenikavého postrehu a skvelých kombinačných schopností rieši záhadné zločiny na základe znalosti ľudskej duše.

V prvom príbehu Puknuté zrkadlo nás Christie uvádza do malebnej anglickej dedinky St. Mary Meadu, rodiska slečny Marplovej. Pokojnú hladinu vidieckeho života rozvíri príchod slávnej herečky, za ktorým nasledujú napínavé udalosti, vrcholiace vraždami.

Druhý príbeh V hoteli Bertram sa odohráva v luxusnom londýnskom hoteli, poskytujúcom služby „v starom štýle". Jane Marplová ako jedna z návštevníčok sa stáva svedkom vraždy súvisiacej s veľkou vlakovou lúpežou.

Tretí príbeh Mŕtva v knižnici čerpá opäť z vidieckeho prostredia a zo života vyšších spoločenských vrstiev. Kto zavraždil mladú tanečnicu, ktorej telo nájdu v knižnici seriózneho starého plukovníka? Toto odhalenie spolu s vyriešením viacerých vrážd opäť ostáva na milej slečne, ktorej nikdy nechýba anglický zmysel pre humor.

Keď na druhý deň prišiel k slečne Marplovej inšpektor Craddock, vyzeral unavený a skľúčený.

— Sadnite si a urobte si pohodlie, — povedala mu. — Vidím na vás, že ste mali ťažký deň.

— Nemám rád porážky, — povedal Craddock. — Dve vraždy za dvadsaťštyri hodín. No dobre, uznávam, že som horší detektív, ako som si myslel. Dajte mi šálku dobrého čaju, teta Jane, kúsok chleba s maslom a potešte ma svojimi najstaršími spomienkami na St. Mary Mead.

Slečna Marplová súcitne tľoskla jazykom.

— Nemali by ste tak hovoriť, milý chlapče, a okrem toho pochybujem, že naozaj chcete čaj a chlieb s maslom. Rozčarovaní džentlmeni potrebujú niečo silnejšie ako čaj.

Ako zvyčajne slečna Marplová vyslovila slovo džentlmeni, akoby opisovala exotického vtáka alebo rastlinu.

— Odporúčala by som vám dobrú tuhú whisky so sódou,

— navrhla.

— Naozaj, teta Jane? Nuž potom neodmietnem.

— A sama vás obslúžim, — doložila slečna Marplová a vstala.

— Ach nie, neunúvajte sa. Prenechajte to na mňa alebo na tú slečnu, akože sa volá?

— Neželáme si, aby nás tu otravovala slečna Knightová, — povedala slečna Marplová. — Príde s čajom až o dvadsať minút a dovtedy máme trochu pokoja a ticha. Urobili ste dobre, že ste prišli najprv k oknu, a nie cez hlavný vchod. Takto sa môžeme nerušene pozhovárať.

Podišla k rohovému príborníku, otvorila ho a vytiahla fľašu, sódovku a pohár.

— Ste samé prekvapenie, — poznamenal Dermot Craddock.

— Ani som netušil, čo skrývate vo svojom príborníku. Nie ste náhodou tajná alkoholička, teta Jane?

— No, no, — pohrozila mu slečna Marplová. — Nikdy som nebola zástancom abstinencie. Nezaškodí, ak má človek doma fľaštičku ostrého pre prípad, že ho čosi vydesí, alebo sa mu stane nehoda. V takých chvíľach je neoceniteľná. A prirodzene aj vtedy, ak príde nečakaná pánska návšteva. Tu je! — povedala slečna Marplová a podávala mu svoj liek s nádychom tichého triumfu. — A už si zo mňa neuťahujte. Len pokojne seďte a odpočívajte.

— Za vašich mladých čias museli byť ženy úžasnými manželkami,

— povedal Dermot Craddock.

— Som presvedčená, milý chlapče, že dnes by vám pripadala žena spomínaného typu ako veľmi neprimeraná partnerka. Vtedy mladé ženy nik nepohádal, aby sa vzdelávali, a len máloktoré dosiahli univerzitné vzdelanie alebo akademickú hodnosť.

— Sú veci, ktorým by som dal prednosť pred akademickou hodnosťou, — namietol Craddock. — Jednou z nich je schopnosť posúdiť, kedy chce muž whisky so sódou, a dať mu ju.

Slečna Marplová sa naňho milo usmiala.

— No, a teraz mi môžete všetko porozprávať, — vyzvala ho,

— alebo aspoň to, čo smiete.

— Myslím, že viete asi toľko čo ja. A určite máte niečo za lubom. A čo tak vaša „otrokyňa“ milá slečna Knightová? Čo ak ten zločin spáchala ona?

— Čože, slečna Knightová? — prekvapene sa opýtala slečna Marplová.

— Ako páchateľ prichádza totiž najmenej do úvahy, — odvetil Craddock. — A často sa to ukáže správne.

— V tom s vami nesúhlasím, — odporovala slečna Marplová zápalisto. — Povedala som to už neraz, a nielen vám, drahý Dermot, ak vás môžem tak volať, že zločin vždy spácha tá pravdepodobná osoba. Manžel alebo manželka sú často podozriví, a nakoniec sa neraz ukáže, že právom.

— Myslíte Jasona Rudda? — potriasol hlavou. — Ten Marinu zbožňuje.

— Hovorila som všeobecne, — dôstojne odvetila slečna Marplová.

— Najprv zavraždili pani Badcockovú. Pýtali sme sa, kto to mohol

ROMEU, CARLOS - TRISTAN V EGYPTE

ROMEU, CARLOS

TRISTAN V EGYPTE
(Tristán en Egipto)

Arkus, Senica, 2001
preklad Eva Palkovičová
obálka Ružena Danayová
1. vydanie
ISBN 80-88822-43-2

knihy pre deti, dobrodružné
160 s., slovenčina
hmotnosť: 108 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,60 €

*zukol3*

Traja školáci prichádzajú na návštevu Egypta, kde chcú navštíviť čo najviac pamätihodností. Náhodne sa však pripletú do cesty vykrádačom pyramíd, takže ich výlet sa postupne mení na napínavé a nebezpečné dobrodružstvo.

Carlos Romeu Muller sa narodil 17. 5. 1948 v Barcelone, jeho matka je Francúzka, otec Katalánec. Venoval sa rozmanitým činnostiam, hol požiarnik, potápač, od roku 1971 píše pre časopisy, televíziu i rozhlas. Spolupracuje s redakciou denníka El Pais, je autorom rubrík „Veľmi zaujímavé“ a „Školská komunita“. Miluje more, psy, rád rybárči, varí a strieľa z veľkokalibrovej pištole.

- Skarabeus je už v bezpečí, pozrite, cestou som urobil zväčšenú fotokópiu kartuše; tak budem môcť po faraónovom mene pátrať ďalej... Všimnite si, je tu kačička.

Naozaj, prvý obrázok na kartuši znázorňoval kačičku. Okrem toho tam boli dva obrazce, ktoré mali predstavovať vtáčie perá alebo palmové listy, potom niečo podobné polievkovej mise, sklonená postava a nejaký znak, ktorý nám nepripomínal vôbec nič.

Tristan opäť vytiahol príručku.

- Ach, už s tým prestaň, Tristan; mne sa absolútne nepáči, že sa tá ženská motá po hoteli, - ozvala sa zrazu Violeta veľmi vážne.

- Violeta má pravdu, je to priveľká zhoda náhod, -podporil som ju.

- Ale môže to byť iba náhoda, nič viac. V Káhire nie je toľko luxusných hotelov; a pravdepodobnosť, že sa ubytuje práve tu, je asi dvadsaťpercentná; okrem toho, skarabeus je pod zámkou.

- Ty to chceš nechať len tak? - spýtala sa Violeta neveriaco.

- Nie. Zajtra sa na ňu spýtam v recepcii a ak je tu ubytovaná, zistím, ako sa volá, a dám jej meno Paquitovi, či by o nej nemohol získať nejaké informácie. Spokojná?

- Zamkni sa na kľúč, - poradil som jej.

- Spokojná. Samozrejme, že sa zamknem na kľúč. A pretože sa mi chce spať, máte minútu na to, aby ste zdvihli kotvy. Ja si zatiaľ vyčistím zuby.

Vrátili sme sa do svojej izby. Tristana s fotokópiou a knihou som nechal za písacím stolom, išiel som si umyť zuby, dal som si pyžamu a hodil som sa do postele.

- Ty si neľahneš, Tristan?

- O chvíľu. Tú prekliatu kartušu nemôžem nikde nájsť.

Posteľ bola rozprávková; v tom okamihu som zaspal.

Niekto ma mykal za ruku. So zatvorenými očami som sa zdvihol a zahnal sa päsťou.

- Prestaň, Guillermo, takmer som utŕžil.

Posadil som sa a otvoril oči. Asi päť milimetrov od nosa som mal príručku. Znechutene som ju odtisol.

- Vidíš to? - otravoval Tristan a opäť mi pchal knihu pred oči.

-Čo?

Natiahol som sa za hodinkami na nočnom stolíku. Bolo pár minút po pol štvrtej.

- Ty si padnutý na hlavu, Tristan. Čo tu strašíš tak neskoro v noci, a prečo, prepánajána, musíš budiť aj mňa?

-Nie je tu!

-Kto?

- Kartuša!

-No a...?

- Je to kartuša nejakého neznámeho faraóna!

- Super, teším sa. Môžem sa vrátiť do postele? - už ma prechádzala trpezlivosť.

- Ako môžeš myslieť na spánok, keď sme práve objavili neznámeho faraóna? - Tristan nechcel veriť vlastným ušiam.

- Absolútne bez problémov. Len sa pozri.

Obrátil som sa, niekoľko ráz som poťapkal po vankúši a opäť som zaliezol pod prikrývku.

- Si nemožný.

- Vyspi sa. A zajtra mi porozprávaš o objave, ktorý vyvolá revolučný prevrat v dejinách starého Egypta, -zatvoril som oči.

Počul som, ako si čosi šomre popod nos, a čochvíľa som znovu zaspal.

O siedmej nás zobudili úžasné raňajky, priniesli nám pomarančovú šťavu, smažené vajíčka so slaninou, čerstvé ovocie, pričom som niektoré druhy v živote nevidel,

STANĚK, VÁCLAV JAN - VEĽKÝ OBRAZOVÝ ATLAS ZVIERAT

STANĚK, VÁCLAV JAN

VEĽKÝ OBRAZOVÝ ATLAS ZVIERAT
(Velký obrazový atlas zvířat)

Mladé letá, Bratislava, 1983
preklad Juraj Blicha
prebal Svetozár Mydlo
5. vydanie, 25.000 výtlačkov
66-226-83

publikácie obrázkové, zoológia,
592 s., + register, slovenčina
hmotnosť: 1218 g

tvrdá väzba s prebalom

3,50 € stav: veľmi dobrý *zukol3* PREDANÉ

„Človek je veľmi úzko spätý s ostatnými živými tvormi. Niektoré sprevádzajú človeka životom ako priatelia a milí spoločníci, mnohé mu pomáhajú pri práci, sú jednou z najdôležitejších zložiek ľudskej potravy i významným zdrojom rozličných surovín. No sú aj také zvieratá, ktoré človeku škodia, ba sú preňho veľmi nebezpečné. To všetko núti ľudí, aby sa živočíchmi zaoberali, aby užitočné zvieratá chovali a ostatným zabránili škodiť. Ale človek rád pozoruje aj zvieratá, ktoré mu zdanlivo nie sú ani na osoh, ani na škodu, a v tom záujme badáme podvedomý pocit jeho príslušnosti k celej živočíšnej ríši, pocit príbuznosti so všetkým živým."

Takto sa prihovára čitateľom dr. V. J. Staněk, autor obľúbeného atlasu, ktorý vychádza už po piaty raz. A milióny výtlačkov majú v rukách čitatelia v mnohých krajinách celého sveta, lebo atlas bol preložený do 16 jazykov a vyšiel v Európe, v Amerike, v Ázii a v Afrike. Zaiste preto, že podáva stručné, všeobecné a jasné informácie o zaujímavom svete živočíchov a že ťažiskom knihy je obrázkový materiál — vyše 1000 čiernobielych fotografii a farebných príloh. A dobrou pomôckou je trojjazyčný register — latinský a slovensko-český.

HANDKE, PETER - KRÁTKY LIST NA DLHÚ ROZLÚČKU

HANDKE, PETER

KRÁTKY LIST NA DLHÚ ROZLÚČKU
(Der kurze Brief zum langen Abschied)

Tatran, Bratislava, 1975
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (47)
preklad Eva Mládeková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 18.000 výtlačkov
61-609-75

beletria, román
163 s., slovenčina
hmotnosť: 249 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,20 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol3*

Peter Handke patrí medii najvýznačnejšie zjavy povojnovej nemeckej literatúry. Kým vo svojich predošlých dielach sa zameriaval predovšetkým na jazykové experimenty, v románe „Krátky list na dlhú rozlúčku" sa pokúša svojským spôsobom vyrovnať s bezprostrednou skutočnosťou Hrdina a zároveň rozprávač príbehu sa vydáva na cestu po Spojených štátoch Pokúša sa nájsť svoju ženu Judith, s ktorou sa rozišiel, lebo ich vzťah poznačilo odcudzenie, ba až nenávisť Judith rozprávača potajomky sleduje a kladie mu rôzne nástrahy: dá ho zbiť chuligánskou bandou, pokúsi sa ho aj zavraždiť. Počas cesty, ktorá vedie od východného pobrežia Spojených štátov až ku brehom Tichého oceánu, hrdina spoznáva nielen povrchnosť a klamnosť americkej skutočnosti, ktorá vedie k odcudzeniu, k izolácii od spoločenských problémov a uzatváraniu sa do vlastného mikrosveta, ale naučí sa lepšie chápať aj sám seba a vnútorne dozrieva Uvedomí si, že pred vlastnou minulosťou nemožno utiecť, že ju treba prekonať. Keď sa napokon stretne so svojou ženou, pochopia sa a rozídu ako priatelia

„Zbadal som, že som predtým takmer veril, že tam nemajú bežný systém značiek. A predsa som videl, celkom vážne, také isté dopravné značky, rovnaké formy fliaš, rovnaké závity na skrutkách ako všade inde. Skutočnosť, že tam jestvujú hostince, obchodné domy a asfaltové ulice, ma prekvapila. Všetko stálo voľne k dispozícii. Možno preto som sa tak čudoval, lebo je to krajina môjho detstva a ako dieťa som nič z toho nevnímal a to, čo som videl, nebolo mne k dispozícii. Dokonca som postupne pozeral inými očami na prírodu, ktorá ma vždy znervózňovala a znepokojovala.“ Keďže som chcel povedať niečo iné, prestal som hovoriť.

Potom som odpratal zo stola, sám som si doniesol ešte jedno pivo z chladničky. Claire rozprávala, že teraz sú v škole prázdniny a ona by chcela navštíviť priateľov v St.Louis. „Sú to milenci," povedala. Okrem toho mala akási divadelná skupina z poverenia nemeckého ministerstva zahraničných vecí na pozvanie univerzity v St. Louis predviesť niektoré klasické hry, ktoré ešte nikdy nevidela na javisku, a preto bola na ne zvedavá.

Chcel som jej pomôcť umyť riad, ale medzičasom si kúpila automatický umývač riadu, do ktorého jednoducho naukladala taniere. Dal som si vysvetliť, ako stroj funguje. „Niektoré kusy treba predsa umývať v ruke," povedala. „Napríklad strieborný príbor, hrnce a panvice, ktoré sú na stroj priveľké. Strieborný príbor síce nemám, ale pretože si často uvarím na celé týždne vopred a potom dám jedlo do chladničky, zväčša používam veľké hrnce." Ukázala mi zmrznutú polievku v mrazníku. „Tú môžem jesť ešte aj v jeseni," povedala a mňa sa zrazu zmocnil pocit, že sa jednoducho nič nemôže stať, keď dá polievku rozmraziť až v jeseni.

Umývač riadu vypol a my sme uložili riad. Predtým by som nevedel povedať, čo kde patrí, ale keď som behal dookola, hneď mi to prišlo na um. Pivové fľaše som hodil do odpadovej šachty, potom som pustil gramofón a ani som nepozrel, aká platňa práve leží na kotúči. Claire trochu stíšila zvuk, pritom ukázala na dvere, za ktorými spalo dieťa. Platňa sa volala „She wore a yellow ribbon" a niekto hral na brnkačke melódie z filmov Johna Forda. „To isté som počul v Providence, v podaní vojenskej hudby!" zvolal som a ticho som to zopakoval, ako keby Claire nemohla pochopiť túto vetu hlasno vyslovenú.

Bosá chodila sem a ta, zhľadávala posledné maličkosti, špendlíky, heky, ktoré by dieťa mohlo potrebovať, teplomer, očkovací preukaz dievčatka, slamený klobúk proti slnku. Potom zavarila v sóde feniklový čaj na cestu. Bolo to príjemné tak tu sedieť; všetko priam zázračne nevinné!

Vošla do jednej izby, a keď potom vyšla z druhej, pozrel som na ňu a nespoznal som ju. Okrem toho, ale to s tým nesúviselo, mala iné šaty. Vyšli sme pred dom, ľahla si do hojdacej siete, ja som si sadol do hojdacej stoličky a rozprával som, čo som prežil za tie tri roky.

Potom sa z domu ozvalo dieťa. Claire šla dnu, obliekla ho a ja som sa zatiaľ ďalej pohojdával. 

PATERA, LUDVÍK - HODNOTY SÚČASNEJ SLOVENSKEJ LITERATÚRY

PATERA, LUDVÍK

HODNOTY SÚČASNEJ SLOVENSKEJ LITERATÚRY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
preklad Magda Hamadová, Rudolf Lesňák ml.
doslov Karol Rosenbaum
edícia Horizonty (68)
prebal Dušan Mísal
1. vydanie, 600 výtlačkov
072-015-88

literárna teória
416 s., slovenčina
hmotnosť: 494 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 €

*zukol2*

Český slovakista Ludvík Patera sa už viac ako tri desaťročia zaoberá výskumom súčasnej slovenskej literatúry, sleduje jej ideovo-umelecký vývin, čo zaznamenáva v štúdiách či recenziách diel slovenských autorov. Jeho literárnohistorický záujem je zameraný najmä na medzivojnové obdobie a v ňom mimoriadne intenzívne prebádal problematiku skupiny Dav.

Predkladný výber statí a článkov predstavuje prierez autorovou literárnovednou činnosťou a štyri časti knihy zároveň tvoria vývinový oblúk od 40. rokov po súčasnosť. Prvá s názvom Zdroje a pramene socialistického dneška zahŕňa práce o davistickej aktivite a o význame davistov v slovenskej novodobej kultúre, ďalej o generácii R-10, o kongrese slovenských spisovateľov roku 1936 a ďalšie. Nasledujúca časť podáva obraz kultúrnej a spoločenskej klímy 50. rokov a začiatku 60. rokov, pričom Patera kriticky hodnotí a porovnáva situáciu v Čechách a na Slovensku, ďalej analyzuje vývin slovenskej literatúry v 70. a prvej polovici 80. rokov, sústreďujúc sa na problematiku románovej prózy. Predmetom nasledujúceho cyklu štúdií s názvom Horizonty slovenského literárneho myslenia sú problémy literárnej kritiky a pohľad na našu literárnu vedu so zameraním na popredné osobnosti v tejto oblasti a na ich tvorbu. Knihu uzatvárajú portréty slovenských básnikov (Kostra, Lajčiak, Mihálik, Novomeský, Plávka, Rúfus, Smrek, Válek, Žáry) a prozaikov (A. Bednár, Mináč, Novomeský ako publicista, Plávka ako autor próz, Zguriška), pri ktorých si najočividnejšie uvedomujeme autorov zanietený záujem a osobné zaujatie pri posudzovaní plodov slovenskej literárnej scény a jej tvorcov.

Zdôraznením národnej špecifickosti slovenskej literatúry, ktorú sa autor usiluje vykladať podľa jej vlastných vývinov vývinových zákonitostí, predstavuje táto publikácia vítaný príspevok k upevňovaniu československého literárneho kontextu.

PhDr. Ludvík Patera, CSc. (nar. 1927) pôsobí ako pedagóg na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Je zostavovateľom viacerých antológií k problematike slovenského literárneho myslenia a výberov diel J. Kostru, V. Mihálika, V. Mináča, L. Novomeského a M. Válka. Knižne vydal súbor statí Tradice a výboje slovenské literatury (1983) a rozsiahlu monografiu Alexander Matuška (1985).

PROZAIK — BÁSNIK (A. Plávka)

Nebudeme asi ďaleko od pravdy, ak povieme, že meno národného umelca Andreja Plávku sa v predstavách českého čitateľa spájalo a azda ešte spája vcelku jednoznačne s poéziou. Táto predstava, na ktorej utváraní mala účasť aj literárna kritika, upevňovala sa vydaním pekného, aj keď skromného výberu, ktorý vyšiel roku 1967 pod názvom Tvář. Vymedzenie umelcovej tvorivej osobnosti pojmom básnik vychádza takto zo znalosti iba časti jeho diela. Napriek tomu má svoje odôvodnenie, a dokonca hlbšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Presahuje totiž rámec jeho veršovanej tvorby a postihuje charakteristickú črtu aj jeho prozaického úsilia.

Český výber Návrat, ktorý sa pripája k vlaňajšiemu prekladu autorových spomienok — „takmer románu jedného života“ Smädný milenec — vyrovnáva prevládajúcu predstavu (Plávka-básnik) konkrétnym obrazom autorovej novelistickej a poviedkovej tvorby. Treba povedať, že právom, lebo Plávkova próza nie je vedľajším produktom či náhodným vybočením jeho umeleckého úsilia.

Už preklad Smädného milenca upútal rozprávačskými kvalitami, ktoré vtlačili vysokú umeleckú hodnotu zdanlivo všedným udalostiam z autorovho života. Kniha presvedčila, že si tu spomína skúsený epik. Potvrdením tohto poznatku, ale predovšetkým značným prekvapením, a to aj pre čitateľa, ktorý sústavnejšie sledoval modernú slovenskú literatúru, bolo Plávkovo priznanie, ako intenzívne sa zaoberal románovou tvorbou. „V tridsiatych rokoch,“ napísal v druhej časti spomenutých pamätí, „venoval som sa predovšetkým próze. Osudy môjho brata Viktora a jeho smrť na mňa zaúčinkovali veľmi intenzívne, takže som sa nakoniec pustil do akéhosi životopisného románu o ňom a dal som mu názov Jeden z nás.“ Z tohto rukopisu bol uverejnený roku 1934 len úryvok. V slovenskom A-zete, ako uvádza Plávka na inom mieste knihy, uverejňoval potom na pokračovanie ďalší román (Krvavá svadba) a pražské nakladateľstvo Melantrich malo v úmysle vydať jeho tretie románové dielo (ako poznamenáva autor: „lepšie, aspoň podľa posúdenia E. B. Lukáča a iných“). Jeho jediný rukopis však zhorel pri požiari poštovného voza.

So znalosťou týchto faktov môžeme pre tvorivú osobnosť Andreja Plávku považovať priamo za symbolické, že s prvými básňami publikuje v časopisoch dvadsiatych rokov aj svoje prvé prozaické pokusy. Aj keď sa nevenuje románovej a poviedkovej tvorbe vždy s rovnakou intenzitou, predsa len možno povedať, že tvorí organickú súčasť jeho úsilia o umelecké stvárnenie skutočnosti, ktoré má v próze aj poézii jedno spoločné: zameriava sa na čitateľa.

Označenie prozaik sa neudeľuje ako honorár za množstvo strán románových či poviedkových príbehov a ani u Plávku nerozhodla kvantita, ale intenzita umeleckej výpovede. Pre ňu je za jeden román (Obrátenie Pavla, 1941), dve zbierky poviedok (Návrat Petra Hugáňa, 1949; Siedmi, 1952), dva cestopisy (V krajine šťastných ľudí, 1952; Rumunská jar, 1954) a zväzok spomenutých „memoárov“ Smädný milenec (1971) právom zaraďovaný medzi predstaviteľov slovenskej prózy.

Teda básnik a prozaik, prozaik-básnik.

V slovenskej literatúre ho kedysi považovali tak trochu za tradicionalistu. 

VAILLAND, ROGER - 325.000 FRANKOV

VAILLAND, ROGER

325.000 FRANKOV
(325.000 francs)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1964
edícia Malá svetová knižnica (89)
preklad Vilma Jamnická
obálka Milan Hegar
3.000 výtlačkov
61-299-64

beletria, román
160 s., slovenčina
hmotnosť: 144 g

tvrdá väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý

0,80 €

*zukol2*

Meno Rogera Vaillanda nie je slovenskému čitatelovi neznáme. Každý autorov román je vo Francúzsku literárnou udalosťou, vyvoláva diskusie a polemiky. O Vaillandovom spisovateľskom umení mohli sme sa presvedčiť pred niekoľkými rokmi pri vydaní románu „Zákon“. Vaillandova literárna minulosť je veľmi pestrá. Začína ako surrealista v skupine „Grand Jeu“. Cez vojnu pracuje v osobitnom oddiele rezistentov, špecializovaných na vykoľajovanie vlakov. Náhodou je odrezaný od svojej skupiny a začína písať v malej dedinke román „Čudná hra“, ktorý dostáva roku 1945 cenu Interallié. Pokračovaním tohto románu je trilógia, námetove čerpajúca z francúzskeho odbojového hnutia. Ďalšiu časť svojho diela venuje Roger Vailland životu francúzskych robotníkov v kraji Ain, kde trávi väčšinu času. Tieto romány sú dôkazom, aký bohatý je citový život francúzskeho robotníka. Vailland majstrovským spôsobom dokazuje, že z tohto prostredia možno napísať román, plný dramatického napätia a mimoriadne zložitých dejových zápletiek. K tomuto typu románov patrí aj dielo „325.000 frankov“, ktoré dnes dávame do rúk slovenského čitatela.

Hrdina romániku Busard, nádejný cyklista, zamestnaný v továrni na výrobu predmetov z umelej hmoty, chce sa osamostatniť, stať sa najprv nájomcom a neskôr majiteľom bufetu pri hlavnej hradskej a oženiť sa s Marie-Jeannou, ktorú ľúbi. Na získanie podniku chýba mu 325.000 frankov. Chce si ich zarobiť úmornou, vyčerpávajúcou prácou pri lise tak, že bude s kamarátom pracovať na štyri smeny, aby stroj bol plne využitý; nedbá, že tým jedného robotníka pripraví o chlieb. No tesne pred cieľom, v posledných hodinách, Busard už nevydrží fyzicky ani nervove. Rytmus mechanických pohybov sa spomalí, ruka zostáva v stroji. Celý život skaličeného Busarda sa zmení a nakoniec stroskotáva aj citove.

Roger Vailland napísal okrem spomínaných románov niekoľko drám, esejí a reportáží a patrí dnes medzi najznámejších francúzskych spisovateľov.

Ráno našla nevlastného otca pripútaného v úradnej miestnosti na stoličke a celý dom hore nohami. Nevlastného otca nenávidela a celú vec nebrala nijako tragicky. Ulicami sa ozýval rachot guľometov; bola statočná a netriasla sa. Povstalcom, ktorí vnikli do domu, velil N’Guyen. Išla mu v ústrety:

— Aleže robíte kravál!

Pozrel na ňu, bola oblečená na tenis, raketu pod pazuchou, vlasy rozstrapatené.

Ľahkomyseľne sa smiala.

— Vráť sa do svojej izby, — povedal hrubo.

— To sú spôsoby! ...

Celkom blízo tresol výstrel.

— Taký hurhaj ...

Napľul jej do tvári.

Dcéra kolonistu sa vrátila do Francúzska. Bola zamestnaná a dostávala plat. Veľa rozmýšľala. Neprestáva rozmýšľať o tom pľuvnutí, ktoré bolo začiatkom jej výučby o dialektike vo vzťahoch medzi pánom a otrokom. „Pochopila som,“ povedala, „že všetci belosi bez rozdielu sú v očiach Vietnamcov vinníkmi... “

— Všetci chlapi, — povedal som Cordélii, — sú vinníkmi v očiach žien.

— Nudíš ma, — povedala. — Ako zmierime Marie-Jeannu a Busarda?

— Vari sa ti to pred chvíľou nepodarilo?

— Po tom, čo mi rozprávala o starom Moreiovi, necítila som sa vo forme (akoby povedali tvoji priatelia pretekári) zhovárať sa s ňou o Busardovi.

— Si si istá, že Marie-Jeanne bola vždy taká prísna k starému Moreiovi?

— Celkom istá, — povedala živo Cordélia. — Nikdy si si nepozrel jej izbu? Spí v črvotočivej posteli, ktorú zdedila po starej matke. Nijaká ľadnička ani elektrický šijací stroj, ani práčka. Malé lacné rádio. Nemá jediný cenný predmet, ako vravievajú malomeštiaci. Sama si šije zo zvyškov látky, ktoré jej pristřihne suseda, čo sa naučila strihať.

•— Nemám už čo povedať.

Keď sa Cordélia a ja chceme presvedčiť o bezúhonnosti odborárov, obchodníkov, politikov a mladých dievčat, porovnávame, rovnako nemilosrdne ako daňový úradník, ich spôsob života a príjmy, ktoré priznali.

Busard nastúpil na štvrtú smenu v piatok ráno o ôsmej, Bressčan na obed.

Po obede sa Busard zdôveril so svojím nešťastím sestre a dal jej prečítať Marie-Jeannin list. O šiestej Héléne Busardová išla čakať Marie-Jeanninu matku, až pôjde z dielne, a pozhovárala sa s ňou. Zatiaľ Cordélia vyspovedala Chatelarda, ktorý bol aj naším priateľom, potom išla k pani Lemercierovej a napokon znovu za Marie-Jeannou.

V sobotu predpoludním viac ako desať ľudí, rátajúc aj matku, usilovalo sa oboch zmieriť.

Héléne Busardová bola predtým proti zasnúbeniu svojho brata s tou „zdutou“ Marie-Jeannou. Matka bola presvedčená, že „obchod je otročina... Ty, čo tak rada chodíš do kina a tancovať, už nebudeš mať voľnú ani sobotu, ani nedeľu.“ A čitateľ sa iste rozpamätá, ako ešte pred týždňom Cordélia vášnivo obhajovala právo svojej priateľky na slobodu. A teraz si všetky tri zaumienili, že ich zosobášia. Ešte aj Chatelard prišiel na pomoc, lebo si robil výčitky, že zapríčinil roztržku. „Možno som bol pritvrdý voči tomu chlapcovi. Musíme byť ľudskí.“