VOLDÁN, JÁN - MUŽ Z ODDĚLENÍ "Y"

VOLDÁN, JÁN

MUŽ Z ODDĚLENÍ "Y"

Magnet, Praha, 1977
obálka Kristýna Pokorná

politika, história, publicistika,
144 s., čb fot., čeština
hmotnosť: 140 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,10 € DAROVANÉ

*mikpa*

V oddělení "Y"

Secret Intelligence Service (SIS) patří k nejstarším zpravodajským službám na světě. Její základy snad sahají až do dob Cromwellovy Anglie.

Oliver Cromwell využil výjimečných vlastností svého zvěda Johna Turloa k získávání životně důležitých informací u francouzského královského dvora. Každý další anglický panovník využíval pro své cíle služeb lidí typu Turloa.

Potřeba dobře organizované zpravodajské služby se zvyšovala s růstem hospodářské moci Británie a rozšiřováním zámořských držav. Impérium mohutnělo na násilí, intrikách, útlaku.

Moderní podobu dostává SIS na přelomu 19. a 20. století. Do dnešní doby sice prošla řadou změn a reorganizací, základní cíle a posláni se však téměř nezměnily.

Zcela záměrně byl kolem ní vytvořen mýtus výjimečné dokonalosti a všemocnosti. Některé události po druhé světové válce však byly příčinou, že tento mýtus utrpěl značné trhliny.

Nejzasvěcenější svědectví o skutečných cílech SIS podal dnes již legendární sovětský zpravodajec — Kim Philby, který po dlouhou dobu patřil k čelným představitelům této organizace. Tím, že otevřeně poukázal na její skutečné cíle, pomohl otevřít mnoha nezasvěceným lidem oči. Značně utrpěla prestiž, kterou SIS požívala po řadu let, došlo k narušení vzájemné důvěry mezi americkou CIA a britskou SIS a i k otřesení důvěry v SIS u atlantické aliance. Přes všechny problémy však zůstává SIS jedním z nejúčinnějších nástrojů agresivních imperialistických kruhů Velké Británie.

Pro prostého Angličana je SIS zahalena rouškou neproniknutelného tajemství.

Určitě je to však organizace zkušená, nebezpečná právě tím, že pracuje jemně a perspektivně.

Taková je zpravodajská organizace, kam nastupuje George Blake znovu službu. Před svým odjezdem do Koreje byl neznámým a ne příliš významným úředníkem britského Foreign Office. Po návratu je však jeho situace jiná. V Anglii se mu dostává přijetí jako osobě, která se zasloužila zcela mimořádně o britskou zahraniční službu v krajně složitých a těžkých válečných podmínkách. Dokonce ani pobyt v zajetí na něj nevrhl žádné podezření. Uvažovalo se i o uděleni jednoho z vysokých britských vyznamenání. Nedostal ho jen proto, že nebyl kádrovým příslušníkem ministerstva zahraničních věcí a tak jeho zásluhy byly oceněny poutu nastupuje delší zdravotní dovolenou, kterou tráví u své matky v městečku Reigate. Při příjezdu k matčinu domku Je velmi mile překvapen srdečným přijetím sousedy a přáteli, kteří se k jeho uvítání dostavili.

Čekají ho dny odpočinku. Čas, který má k dispozici, také řádně využívá. Své volné chvíle tráví čtením francouzských a německých knih a společenskou zábavou.

Setkává se se svými bývalými přáteli, navazuje nové známosti. Především se stýká s pracovníky ministerstva zahraničních věcí a se svými kolegy z výzvědné služby. V uvedených kruzích se stává vyhledávaným společníkem. Jeho přátelé z Koreje kapitán Holt, konsul Owen a kněz Cooper nešetří o něm chválou. George je zván do nejlepších rodin a nejedna hostitelka jej při představování uvádí slovy: „Toto je pan Blake, který se tak proslavil v korejské válce. “

Pro příjemný a sympatický vzhled, dobré osobní vlastnosti je mezí kolegy a ve společnosti svých přátel velmi oblíben, je obdivován zejména mladými sekretářkami z úřadu, které v něm spatřují ideál muže.

George se obklopuje malou skupinkou mladých lidí se stejnými zájmy. S touto společností navštěvuje koncerty, divadla a stává se členem klubu přátel divadla a umění. Je to exkluzivní klub ve West Endu sdružující mimo skutečná přátele umění ještě řadu zámožných a výstředních osob.

PSZICHOLÓGIAI ALAPFOGALMAK

PSZICHOLÓGIAI ALAPFOGALMAK
Kis enciklopédiája

Tankönyvkiadó, Budapest, 1987
7. vydanie, 9.900 výtlačkov
ISBN 963-17-9913-1

psychológia
208 s., maďarčina
hmotnosť: 140 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,10 €

*bruri*

CÍSAŘ. FERDINAND - NOVÁ POSTILLA: SLOVA VÍRY

CÍSAŘ. FERDINAND
KOZÁK, FRANTIŠEK

NOVÁ POSTILLA: SLOVA VÍRY
Sbírka duchovních řečí obecných a příležitostních, kteréž byly promluveny při službách Božích ve chrámích evanjelických v Čáslavi a v Kloboukách okolo roku 1900

Časopis "Hus", Semtěš, 1904

náboženská literatúra
844 s., čeština
hmotnosť: 1390 g

tvrdá väzba
stav: dosky oddelené od knižného bloku, polokožená väzba so zlatou oriezkou, knižný blok v dobrom stave

9,90 € PREDANÉ

*kvaja* *kat-nab*

MINÁČOVÁ, LIBUŠA - SÚCIT

MINÁČOVÁ, LIBUŠA

SÚCIT

Odkaz, Bratislava, 1998
ilustrácie Miroslav Cipár
obálka Miroslav Cipár
1. vydanie
ISBN 80-8519385-X

literatúra slovenská, próza krátka, poviedky, podpis autora,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 130 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*cnbtn* *H-6-2*

Náhradný život

ANI VO SNE BY SI NEBOL POMYSLEL, ŽE TAK DOŽIJE SVOJ ŽIVOT. On, čo sa vždy pohyboval medzi ľuďmi, odrazu nemal s kým prehovoriť. Niežeby nebol mal rád samotu, ale iba vtedy, ak sa mu to hodilo. Keď sa v nej cítil dobre. Keď vedel, že mu to prinesie osoh.

Mal svoje knihy. No nemohol stále čítať. Aj oči ho začali pobolievať. A tak si raz pomyslel, že si ich bude musieť šetriť. Ved mnohým z jeho rovesníkov zrak vypovedúval a zostával im (ani to nie všetkým) už len sluch. Aj k tomu dôjde, ale prečo na to myslieť. Čo sa má stať, to ho neminie.

V poslednom čase sa čoraz viac stával fatalistom, hoci to nezodpovedalo jeho vnútornému presvedčeniu. Vždy veril predovšetkým v zdravý rozum a vedomosti. Duševné poryvy, ako to nazývala jeho žena, mu boli cudzie. Nemal ich rád. Možno aj preto, lebo ona im tak často podliehala. No vedel ju pochopiť. Jej náladovosť sa mu niekedy dokonca páčila. Bola to súčasť jej povahy. A možno práve to ho k nej priťahovalo. Keď bola mladá, chcela byť žurnalistkou. A mala azda aj talent. Pekne tiež kreslila. Zostalo mu po nej niekoľko obrázkov, ktoré si rozvešala po byte. Bez nich si izby nevedel predstaviť. Viseli tam odnepamäti a zostanú tam, kým nezomrie. Tak si povedal a tak to aj cítil. Deti niekedy nadhodili, že si mamine obrazy vezmú, ale nikdy im na to neprikývol. A tak všetko zostalo pri starom. Vlastne všetko v dome zostalo tak, ako to bolo za jej života. Ich spoločná spálňa, hosťovská i salón. Aj veranda, z ktorej bol výhľad na záhradku s niekoľkými stromami, ozdobnými kríkmi, trávnikom, na ktorý sa zmestilo plátené ležadlo, prútené kreslo a malý drevený stolík. Pri ňom si zvykol popoludní vypiť čiernu kávu. Teraz už, pravdaže, sám. Keď bolo pekne, povaľovalo sa na ňom po celý deň plno novín. V zime mal zasa obľúbené kreslá v izbách. Zvykol ich striedať, aby mal okolo seba vždy inú scenériu. Aspoň tak mal pocit, že nie je stále prikovaný na to isté miesto. On, ktorý sa kedysi, len čo zasvietili prvé lúče jarného slnka, poberal na koči, bričke či motorke do širokého okolia. Do najodľahlejších dedín. Do domcov na lazoch, kde ho gazdiné vítali čerstvým chlebom, slaninkou, klobáskou a štamperlíkom tuhého. Taký cigánsky bol jeho život inžiniera geometra od jari do neskorej jesene. Iba čo v zime úradoval vo vykúrenej kancelárii župného domu naproti parčíku. V ňom sa týčila socha básnika, ktorej nikdy nestihol venovať pozornosť. Hoci výhľad z jeho obloka na stred malého vidieckeho mestečka, na budovu múzea, súd s väznicou v pozadí bol naozaj impozantný.

Ako tak kráčal do záhrady pred domom, kde chcel nastrihať pár ruží do váz v izbách, zaškrípala bránka a všimol si, že dnu vkročila ženská postava.

- Dobrý deň, pán inžinier, - pozdravila sa bodrým hlasom.

- Ruky bozkávam, - povedal, keď zbadal, že je to najlepšia priateľka nebohej ženy.

- Hned zrána v záhrade?

- Chystám sa potešiť aspoň kvetmi.

- Ale ba, nie ste na tom tak zle, aby ste sa utešovali iba kvetmi, - namietla.

- Je to najistejšie, - povedal s úsmevom, v ktorom sa zračil náznak irónie.

- Možno, — mykla plecom a zamierila k domu. - Prišla som vás pozrieť. Reku, keď ste tak sám na svete, bude nám spolu aspoň na chvíľu veselšie.

- Ráčte ďalej, - vyzval ju. - O chvíľu som tam.

- Postavím na kávu. Ved som tu ako doma.

- Pravdaže, - súhlasil s rozpačitou veľkodušnosťou.

Sedeli v pohodlných kreslách, čo neraz poslúžili na

javisku, keď prišli do mestečka hosťovať herci. Popíjali kávu. Rozhovor však viazol. Aj keď návštevníčka pospomínala všetky dostupné klebety, inžinierovi akosi nebolo do reči. Sám sa čudoval, lebo taký nebýval. Nikdy mu nerobilo ťažkosti nadviazať kontakt. Preto ho ľudia mali

ČEPIČKA, ALEXEJ - ZA NEROZBORNOU OBRANU VLASTI

ČEPIČKA, ALEXEJ

ZA NEROZBORNOU OBRANU VLASTI
Sborník statí, projevů a rozkazů

Naše vojsko, Praha, 1954
edícia Marxismus-leninismus o válce a vojenství (10)
obálka Otakar Karlas
1. vydanie, 30.400 výtlačkov

politika
446 s., čeština
hmotnosť: 595g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu, pečiatky v knihe

2,50 €

*bib20* *kat-his*

ROZKAZ KE DNI ČESKOSLOVENSKÉ ARMÁDY 1952

Soudruzi vojíni, svobodníci a poddůstojníci!

Soudruzi důstojníci a generálové!

Dnes slaví náš pracující lid a naše armáda Den československé armády. Na počest tohoto svátku mobilisuje lid obou našich národů pod vedením rodné Komunistické strany Československa všechny své síly na poli socialistické výstavby vlasti. Za úspěchy, dosažené při budování socialismu v naší zemi, vděčíme bratrské pomoci Sovětského svazu, jehož slavná armáda vstoupila před osmi lety na území našeho státu jako osvoboditelka.

Američtí imperialisté, zaslepeni nenávistí k svobodným národům Sovětského svazu a lidově demokratických zemí, stále intensivněji připravují rozpoutání nové světové války.

Sovětský lid a pracující lidově demokratických zemí vedou za podpory stamilionového tábora obránců míru houževnatý boj proti válečným přípravám amerických imperialistů, za zachování světového míru.

Naše lidově demokratická armáda dosáhla v uplynulém roce dalších úspěchů ve zvyšování bojové a politické připravenosti vojsk.

Soudruzi vojíni, svobodníci a poddůstojníci!

Soudruzi důstojníci a generálové!

Zdravím vás a blahopřeji vám ke Dni československé armády a k dosaženým výsledkům v bojové a politické přípravě! Přeji vám další úspěchy v upevňování síly a bojeschopnosti naší lidově demokratické armády a zvyšování obranyschopnosti země!

Na počest naší lidově demokratické armády nařizuji vypálit dne 5. října 1952 v 19, 00 hodin dvacet dělových salv v Praze, Plzni, Brně, Ostravě, Bratislavě a Košicích!

Ať žije československá lidově demokratická armáda, záštita svobody a nezávislosti naší vlasti!

Sláva Komunistické straně Československa a jejímu předsedovi, vrchnímu veliteli československé branné moci, presidentu republiky soudruhu Klementu Gottwaldovi!

Sláva osvoboditelce našich národů, vítězné Sovětské armádě a jejímu geniálnímu vojevůdci, moudrému učiteli všeho pokrokového lidstva, generalissimu Josefu Vissarionoviči Stalinovi!

V Praze dne 5. října 1952

Ministr národní obrany armádní generál Alexej Čepička

„Obrana lidu" z 5. října 1952

TACHTSIS, KOSTAS - TRETÍ VENČEK

TACHTSIS, KOSTAS

TRETÍ VENČEK
(To trito stefani)

Tatran, Bratislava, 1984
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (102)
preklad Ivan Gavora
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
61-590-84

beletria, román, literatúra grécka,
224 s., slovenčina
hmotnosť 310 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,40 € DAROVANÉ

*bruri*

Do rúk našich čitateľov sa po prvý raz dostáva román od súčasného gréckeho spisovateľa Kostasa Tachtsisa, ktorý vo vlasti ocenili až po úspechoch vo Francúzsku a v Anglicku. Jeho dielo vyšlo v Grécku v deviatich vydaniach. Dej sa odohráva v rozpätí rokov pred druhou svetovou vojnou a tesne po nej. Prelínajú sa v ňom osudy dvoch hlavných postáv, pani Ekávi a pani Niny, ktorá je aj rozprávačkou. Od nej sa dozvedáme o jej dvoch manželstvách, ktoré sa skončili smrťou partnera, a o veštbe, že ju čaká ešte „tretí venček".

Viac nám však vyrozpráva o svojej priateľke pani Ekávi, starostlivej matke, žijúcej životom svojich dvoch synov a dvoch dcér, o jej radostiach a útrapách, najmä keď sa jeden syn dostane do väzenia pre pokrokové zmýšľanie a druhého odvelia na front. Autorovi však ide o čosi viac, ako len o strhujúce a pútavé osudy všetkých postáv, na nich nám totiž zároveň podáva obraz iného, nami nepoznaného spôsobu života, inej mentality ľudí a vykresľuje vnútropolitickú situáciu za teroristickej vlády Metaxasa a nekompromisný postoj Grékov za vojny proti nemeckým okupantom. Autor hlboko prenikol do psychológie postáv, nechal ich život plynúť nerušene a priblížil nám Grécko, krajinu, ktorú väčšina z nás má vo vedomí len ako antickú, zo zorného uhla súčasnosti.

Kostas Techtsis sa narodil roku 1927 v Solúne. Právo študoval v Aténach, vystriedal viacero zamestnaní, kým sa začal venovať vlastnej literárnej tvorbe aj prekladaniu antických gréckych autorov. Je spolupracovníkom literárneho časopisu Páli. Roku 1970 podpísal spolu s inými literátmi, medziiným s J. Ritsosom a J. Seferisom, „Vyhlásenie osemnástich" proti diktatúre gréckej generálnej junty. Žije v Aténach.

Jednou z príčin, pre ktorú sa pani Ekávi po dlhom váhaní rozhodla pre návrat do Atén, bola nádej, že aj Dimitris skôr či neskôr uzná za vhodné prísť ta za nimi. Dúfala, že zmena prostredia mu prospeje. V Solúne sa cítil odvrhnutý spoločnosťou. Všetci tajní ho poznali ako falošný peniaz. A ak si niekoho vezmú na mušku, nenechajú mu chvíľku pokoja, stále mu hádžu polená pod nohy. V Aténach by im zmizol z očí a zachránil by sa i pred kamarátmi, pred tou bandou narkomanov, ktorí ho postupne pripravovali o rozum. Spálil by za sebou mosty, mal by príležitosť zabudnúť na minulosť a začal by aj on nový život.

„... A skutočne, Nina moja, keď skončil vojenskú prezenčnú službu, prišiel za nami do Atén. Todoros mu hneď našiel prácu v zinkografickej dielni. Každú sobotu popoludní som za ním poslala Akisa. Vždy mu dal sto drachiem ako príspevok na domácnosť. Keď mi priniesol tú bankovku, zakaždým som ju bozkala od šťastia a zaslzila od radosti, že si konečne statočne zarába. Ale zatiaľ čo som sa ja nešťastnica nazdávala, že je všetko v najlepšom poriadku a ďakovala som nebesám, že vyslyšali moje prosby, zlo ho začalo hlodať znútra: výpary z kyselín, čo vdychoval v dielni, mu postupne rozleptávali pľúca. Iba raz príde na obed domov, celý bledý, až sinavý ako mŕtvola a zvalí sa na posteľ. Chcem mu zmerať teplotu, ale ešte stihol zavolať: — Mama, chytro prineste lavór! — Postavím mu lavór k posteli a začal doň vracať kusy sadnutej krvi a zelenkastú tekutinu ako žlč. Chudákovi Todorosovi sa horko-ťažko podarilo zariadiť, aby ho prijali do nemocnice U Spasiteľa. Hoci choroba bola iba v začiatkoch a do roka ho tam postavili na nohy, nebolo ani pomyslenia, že by mohol ďalej pracovať v dielni. Začal sa ponevierať po kaviarňach a tavernách okolo námestia Omónia a nadviazal kamarátstva so všelijakými živlami. Naučili ho rozličným kúskom, ktoré ešte neovládal, takže čoskoro bol z neho desať ráz horší lotor, ako keď bol v Solúne. Darmo. Atény mu poskytovali oveľa širšie pole pôsobnosti. On totiž, ako i predtým, bol natoľko úprimný, a či surový, že po každom záťahu mi prišiel všetko pekne vyrozprávať, lebo sa cítil hrdinom. Napríklad, ako raz predal akémusi dedinčanovi medenú obrúčku namiesto zlatej, alebo ako sa raz dal vlákať akýmsi teplým do bytu, zamkol ho v kúpeľni, uchmatol mu stovku a zdúchol, alebo ako raz ukradol akejsi prostitútke spod vankúša kôpku peňazí a tak ďalej.

— Ty hnusník akýsi, vravím mu, nemáš v sebe ani trochu hanby? Už ozaj v nič neveríš? Takto som ťa vychovala? To je tá slušnosť, ktorú som do teba vtĺkala? A keď ťa raz, naničhodníka, dolapia, riadne zrúbu a znova začneš chrliť krv, vieš, že to neprežiješ? — Neboj sa, mama, oni ma totiž nedolapia! — Ako keby som počúvala jeho otca. — Neboj sa, ja som nepolapiteľný ako Fantomas! — Ale to je tak, ukradneš raz, ukradneš dva i tri razy, ale raz spadne pasca! — V textilnom obchode na Hermesovej ulici začali naraz pravidelne miznúť celé baly súkna, zavše i dva-tri naraz. Zámky na dverách boli nedotknuté, všetci zamestnanci statoční. Vymenili všetky zámky, ale baly súkna i naďalej dostávali cez noc krídla. Polícia si lámala hlavu nad touto záhadou. Napokon sa rozhodli, že zatvoria jedného tajného na celú noc do obchodu a ten prichytil váženého pána Fantomasa pri čine. Akýsi podomový obchodníček z Eolovej ulice, ktorý bol v dobrých vzťahoch s majiteľom obchodu, ho raz poprosil, či by si mohol nechávať uňho v obchode svoju káru, aby mu ju neukradli. Kára bola dosť veľká, nuž a kto iný sa v jej útrobách každú noc neskrýval, ako kedysi v útrobách trójskeho koňa, ako môj pán syn. V noci tichučko vyliezol, na prstoch šiel po baly a schúlil sa nazad do vozíka. Ráno si jeho kumpán zobral svoju káru, vyšiel hlavným vchodom popri majiteľovi obchodu a nik sa za ním ani neobzrel. Dostal za to rok. Po deviatich mesiacoch vzhľadom na dobré správanie ho prepustili. Ale okrem všetkých týchto nerestí sa naňho vo väznici prilepilo ďalšie zlo: zaplietol sa s anarchistami! Potom mi tu rečnil o spoločenských krivdách, o utláčaných, o rovnosti, vyhrážal sa napravo—naľavo, a dolu vraj s vládou, a že on si bude sám obhajcom a tak ďalej, ani sama neviem. Bol do toho taký zažratý, že neušetril ani malého Akisa a otravoval mu detskú dušičku rozprávaním, ako raz všetko vyhodia do vzduchu. Aj proti pánubohu sa rúhal, netvor! Adam a Eva, to vraj sú iba starohebrejské legendy, a takisto aj tá bájka o stvorení sveta. Vraví mu: — Vezmi kus blata, chlapče, nechaj ho pár dní pod kameňom a uvidíš, že z neho začnú vyliezať červíky; takto začali vznikať aj prvé živočíchy, a postupne ľudia. — Zošalel si, syn môj, — vravím mu, celá zdesená. — Ak áno, aspoň si nechaj tie táraniny pre seba. — O nie! Tento chlapec vyzerá bystrý, nech uvažuje! — a kázal mu ďalej. Vraj Kristus bol iba fakír. — No, kde bol, odkedy ako dvanásťročný tak ohromil kňazov v chráme, až do dospelosti, keď ho Ján Krstiteľ 

.......................................................................

... posledná veta ...

"Ak pre nič iné, už len preto, aby ťa porazilo!"

-

HERNÁDI, SÁNDOR - AZ OLVASÁS BŰVÉSZETE

HERNÁDI, SÁNDOR

AZ OLVASÁS BŰVÉSZETE

Madách, Bratislava, 1989
1.350 výtlačkov

literatúra maďarská, poézia,
192 s., maďarčina
hmotnosť: 255 g

tvrdá väzba
stav: výborný

0,50 €

*bruri* *kat-cudz*

MÜTZELBURG, ADOLF - ZÁVĚŤ HRABĚTE DE MONTE CHRISTO

MÜTZELBURG, ADOLF

ZÁVĚŤ HRABĚTE DE MONTE CHRISTO

Cesty, Praha, 1991
edícia Světové bestsellery
adaptácia Karel Princ
ilustrácie Miroslav Huptych
ISBN 80-85363-21-6

beletria, román, literatúra nemecká,
256 s., čeština
hmotnosť: 320 g

mäkká väzba
stav: zachovalá

0,50 € DAROVANÉ

*mikpa* *kat-belx*

JÓKAI, MÓR - CIGÁNSKY BARÓN

JÓKAI, MÓR

CIGÁNSKY BARÓN
(A cigánybáró)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
edícia SPKK (196)
preklad Štefan Gál
doslov Jaroslava Pašiaková
obálka Anastázia Miertušová
1. vydanie, 63.000 výtlačkov
72-024-66

beletria, román, literatúra maďarská,
308 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

DAROVANÉ

*mikpa* *kat-belx*

Turecký svet v Uhorsku — rozhárané spoločenské pomery, okupačná rozkolísanosť verejného života, nestálosť ľudských vzťahov i množstvo drobných ľudských tragédií nedávali pokoja peru Móra Jókaiho. Pri zbieraní materiálu pre svoje historické diela z čias tureckého panstva naďabil na nemálo zaujímavých, i keď menej podstatných údajov — niektoré z nich už ako povesti vo všakových podobách kolovali medzi ľudom — chytil sa ich a stvárnil do pútavých príbehov. Hlavný dôraz nekladie na presný, verný záznam historických dejov, ide mu skôr o zachytenie celkovej atmosféry vtedajšej doby, jej vzťahov, myslenia, ľudských charakterov, ktoré splodila: pevných, zlovôľou doby neotrasených — i labilných, ktoré rozhárané pomery zviedli na cestu ziskuchtivosti, podvodov, vierolomnosti i zrady...

Najvýraznejšie sa táto autorova tendencia prejavuje v poviedke Emerich Fortunatus. Na jednej strane úžerníci Fugger a Žid Izák, na druhej ušľachtilá dvojica mladých ľudí — prví zbíjajú jeden druhého aj iných a neštítia sa ani vlasť okrádať v časoch jej ťažkej krízy pred tureckým vpádom, druhí obetujú všetko imanie, čo majú, a aj vlastný život v boji. Neobyčajne citlivo a presvedčivo stvárnil Jókai v tejto poviedke najmä negatívne postavy, nevtieravo, a predsa sugestívne — viac dejom ako vlastným komentárom ich aj odsúdil.

Dodnes vari žije v sikulských horách pamiatka na povesť o mužovi s dvoma rohmi, povesť, čo prisudzovala netvorovi v opustenom údolí diabolskú moc. Voľne — clivo i strašidelne — necháva autor plynúť príbeh skoro tak, ako ho traduje ústne podanie generácií, a nenásilne, bez prudkých zvratov prechádza z rozprávky do skutočnosti, ktorá diabolské čary a zlovôľu netvora snoriaceho po deťoch odhaľuje ako hlbokú ľudskú tragédiu nešťastného otca v tureckom zajatí. Okolo osudového nešťastia jedného človeka rozpriada Jókai pletivo ľudí rozmanitých charakterov, snáh a Osudov a tak pútavo vovádza čitateľa do doby, ktorá veľmi poburovala autorovo národné i ľudské cítenie. Rovnako ako v poviedke Muž s dvoma rohmi ani v Diablovej neveste nejde vôbec o diabla a jeho temné moci, ale o diabolské sklony človeka a zneužívanie panskej moci.

Cigánsky barón je už aj u nás známy, ak nie inak, aspoň ako libreto operety. I tu fabula rozpráva o spletitých osudoch dvoch ľudí, čo sa ťažko pretĺkali životom, kým vďaka vernosti jeden druhému — i sebe samým — našli nielen spoločné šťastie, ale aj bohatstvo a uznanie sveta. A tu zasa predstavuje autor (ako to už inakšie u Jókaiho ani nemôže byť) celú perepúť vážených a pritom smiešnych i vysmievaných a pritom vážnych postáv, spoločenské klbko, v ktorého činoch i rečiach sa sám autor vysmieva, karhá, šľahá i trpko vyčíta dobe všetko, čo sa mu na nej a jej mravoch nepáči... a nielen dobe, o ktorej píše historické poviedky, ale aj tej, čo sám prežíva. Toto „vybavovanie účtov“ autora so spoločnosťou je zaujímavým aj cenným prvkom v jeho malých dielach, ktoré umožňujú čitateľovi spoznať nielen pútavé deje, ale aj autora samého a jeho dobu. Znamenitý rozprávačský talent, obdivuhodná fantázia pritom ani na chvíľu nedovoľujú autorovi upadnúť do mentorovania či ťažkopádnosti; dej, konanie i reči postáv tvoria s autorským komentárom jednoliaty pútavý a svieži celok — od prvého riadka po posledný sa žiada prečítať knihu na dúšok...

INTRA DOMINIUM A EXTRA DOMINIUM

V Samošskej doline, na krásnej pôvabnej rovine ležal majetok Adama Boóra z Illeyfalvy, dobre obrobené polia pretínali širokými stuhami kraj, čerstvá siatba bola svetlozelená, úhor bledožltý a oziminy tmavohnedé. Bola to požehnaná, úrodná pôda.

Kaštieľ — s nádherným výhľadom na Samoš — stál na úbočí vŕška. Stráne dvoch kopcov sa na severnej strane skrývali v hustých lesoch, na východnej sa pýšili veselým viničom a množstvom ovocných stromov.

Za stavaním sa zelenie veľmi starostlivo vysadený lesík červených smrekov, v jeho prítmí sa tak romanticky vyníma biela kúria s červenou strechou a dvoma radmi oblokov.

Nemali veru zlý vkus tí dobrí páni! Takýto majetoček bol aj medzi bratmi hoden jednu poľovačku.

Len čo traja páni zacítili donáciu v hrsti, každý sa náhlil uplatniť si ju. O šťastí druhého, pravda, ani jeden nemal potuchy.

Najväčšmi sa ponáhľal dobrý Ferencz Pozsgai; veď už dávno bol vyhnal siroty, čudne vyložiac otcovo splnomocnenie. Spočiatku sa zmocnil majetku ako opatrovník, potom ako splnomocnenec a napokon vďaka darovacej listine ako nový majiteľ — cítil sa už ozaj ako doma: čo bolo Adamovo Boórovo, bolo mu všetko dobré, bývanie akoby priam preňho stvorené, mentieky akoby ich boli naňho šili, ba ani len namiesto obrazov, čo viseli v spálni, nemusel iné navešať — veď otec Adama Boóra bol aj jemu ako vlastný: správal sa k nemu láskavo ako k vlastnému dieťaťu.

Ešte bol celkom uveličený nadobudnutým nádherným majetkom, keď o niekoľko dní prijachalo na dvor takmer súčasne niekoľko kočov. Vyzrel z okna a videl vystúpiť slovutných pánov Kapornakiho a Kozára, každého so svojimi notármi, filistrami, hajdúchmi i žiakmi.

— Boh vás priviedol! Boh vás priviedol! — vítali sa jeden druhého, stískali si navzájom ruky — obaja sa nazdali, že ten druhý prišiel na návštevu k nemu ako pánovi domu. O Pozsgaia sa ani len neobzreli, mali ho len za dočasného šafára — ľahko sa toho zbavia.

A pekne sa núkali do dverí na chodbe, pochodili celú budovu: — Veru je to pekný dom, — pochvaľovali si jeden ako druhý, — tu si človek môže hej požiť, kuchyňa, pivnica, komora je celkom dobrá, výhľad nádherný, všetko pekne poruke, ani k studni netreba ďaleko ísť.

Potom sa zišli v komnate, kde už bolo zhromaždené legale testimonium, čo si obaja boli priviezli. S jedným bol žiak Kelemen, s druhým žiak Salamon, a kým si žiak Kelemen strúhal brko, žiak Salamon sa mordoval s kalamárom (tak doň vrazil zátku, že sa mu ani zubami nedala vytiahnuť).

— No, drahí príbuzní, — ujal sa slova pán Kozár, mädliac si ruky, — dajme sa teda do úradnej práce.

— Veru, to bude dobre, dajme sa do nej, — pritakal pán Kapornaki. — Žiak Kelemen, vezmite tú listinu a prečítajte ju.

— Prosím ponížene, — skočil mu do reči Kozár, — to písmo je u žiaka Salamona.

— Ale donačná listina je u žiaka Kelemena.

— Prosím o prepáčenie, ale ja sám som mu ho dal do ruky.

— Čo ste mu dali do ruky?

— Moju donačnú listinu.

— Moju donačnú listinu?

— Čožeby! Moju donačnú listinu!

— Cóó? Akože? Od koho? Na čo?

— Na toto panstvo.

FINDRA, JÁN - SLOVNÍK LITERÁRNOVEDNÝCH TERMÍNOV

FINDRA, JÁN
GOMBALA, EDUARD
FLINTOVIČ, IVAN

SLOVNÍK LITERÁRNOVEDNÝCH TERMÍNOV

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1987
prebal Peter Galvánek
2. doplnené vydanie, 4.850 výtlačkov
067-422-87 SLT

jazykoveda
412 s., slovenčina
hmotnosť: 420 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, nečítaná

2,50 €

*bruri* *kat-litt*

FOCH, VÁCLAV - BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG - LITERÁRNÍ TVORBA Z ROKU 1936 VYJMA DÍLA PERIODICKÁ

FOCH, VÁCLAV

BIBLIOGRAFICKÝ KATALOG - LITERÁRNÍ TVORBA Z ROKU 1936 VYJMA DÍLA PERIODICKÁ

Národní a uiversitní knihovna, Praha, 1937

bibliografia
1116 s., čeština
hmotnosť: 1960 g

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-2-9*

DAUDET, ALPHONSE - SKRČOK

DAUDET, ALPHONSE

SKRČOK

Matica slovenská, Martin, 1949
edícia Románska knižnica (13)
preklad Jana Ornsteinová
1. vydanie

beletria, román, literatúra francúzska,
260 s., slovenčina
hmotnosť: 310 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 €

*kat-belx*

BUDEŠ PREDÁVAŤ PORCELÁN

Pri poslednom verši mojej básne Jakub nadšene vstal a chcel mi privolať na slávu, ale zarazil sa, vidiac vyľakané tváre všetkých tých dobrých ľudí.

Naozaj, myslím, že keby malým žltým salónom náhle prebehol ohnivý kôň z Apokalypsy, nebol by vyvolal viac zdesenia ako môj belasý motýľ. Všetkým Passajonovcom a Fougerouovcom vstávaly vlasy dubkom od toho, čo počuli, a hľadeli na mňa veľkými okrúhlymi očami. Obaja Ferrouillatovci sa dorozumievali znakmi. Nik nepovedal ani slova. Predstavte si, ako príjemne som sa cítil...

Zrazu v tom tichu a všeobecnom zhrození zaznel hlas — a aký hlas! — bezfarebný, matný, chladný, nezvučný, sťa hlas fantomu. Vychádzal zpoza klavíra a spôsobil, že som sa zachvel. Prvý raz po desiatich rokoch bolo počuť rozprávať chlapa s vtáčou hlavou, ctihodného Lalouetta.

„Som veľmi rád, že motýľa zabili, “ povedal zvláštny starec, chrumkajúc s divým výrazom svoj cukor, „veru, nemám rád motýle. “

Všetci sa dali do smiechu a začala sa diskusia o mojej básni. Členovi spolku Caveau sa zdala báseň príliš dlhou a radil mi ju skrátiť na jeden alebo dva krátke spevy. Žiak Alfortov, naturalistický vedec, ma poučil, že pánbožkove kravičky majú krídla a to vylučuje všetku pravdepodobnosť mojej bájky. Ferrouillat starší tvrdil, že to všetko už niekde čítal.

„Nevšímaj si toho, “ povedal mi Jakub ticho, “ je to majstrovské dielo. “

Pierrotte nehovoril nič, zdal sa byť príliš zaujatý! Možno, že tento dobrý človek, sediaci za celý čas čítania po boku svojej dcéry, cítil vo svojej ruke chvieť sa drobnú rúčku veľmi výrazne alebo objavil príliš žiariaci pohľad čiernych očí. Pravdou však je, že v ten deň — bude dobre to povedať — mal Pierrotte celkom zvláštny výraz, že bol celý večer pri svojej dcére, takže som nemohol povedať ani slova čiernym očiam, a že som zavčasu odišiel, nechcejúc si vypočuť báseň člena spolku Caveau, čo mi ten nikdy nevedel odpustiť:

O dva dni po tomto pamätnom čítaní dostal som od slečny Pierrottovej krátky, ale výrazný list:

„Príďte rýchle, otec vie všetko. “

A nižšie pripísaly čierne oči:

„Milujem vás. “

Priznávam sa, bol som trochu zmätený touto novinkou. Už dva dni som behal so svojím rukopisom k nakladateľom a zaoberal som sa oveľa viac svojou básňou než čiernymi očami. A potom, vôbec som nebol nadšený myšlienkou, že sa musím rozprávať s Pierrottom... A tak, hoci ma čierne oči naliehavo volaly, nešiel som dlhší čas k nim a vravel som si v duchu, aby som sa utvrdil vo svojom úmysle:

„Pôjdem, keď predám svoju báseň. “

Žiaľ, nepredal som ju.

V tom čase — neviem, či je to tak aj dnes — páni nakladatelia boli veľmi milí, zdvorilí, šľachetní páni, ale mali jednu veľkú chybu: nikdy neboli doma. A ako sa niektoré hviezdy zjavujú len pod veľkými ďalekohľadmi observatória, tak aj títo páni boli neviditeľní pre obyčajných smrteľníkov. Mohli ste prísť v ktorúkoľvek hodinu, vždy vám povedali, že nie je doma...

Bože, čo sem sa nachodil po tých obchodoch! Koľkokrát som prešiel tými sklenými dverami! Ako som sa zastavoval pred kníhkupcami a s prudko tlčúcim srdcom som si vravel:

„Vojsť? Nevojsť? “

GAŠPAR KREMEŇ, JARO - POSLEDNÝ RYTIER Z BYSTRICKÉHO HRADU

GAŠPAR KREMEŇ, JARO

POSLEDNÝ RYTIER Z BYSTRICKÉHO HRADU

POBYS, Považská Bystrica, 2005
obálka Ján Rojko
ilustrácie Ján Martinka
1. vydanie
ISBN 80-969371-9-7

beletria, román, literatúra slovenská, podpis autora
216 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*cnbtn* *H-6-2*

História patrí medzi najčastejšie a najvďačnejšie inšpiračné zdroje literárnych tvorcov. Skutočnosť, že Jaro Gašpar Kremeň si vybral námet predovšetkým z uhorských dejín, mala by mať pre slovenského čitateľa osobitnú príťažlivosť. Tým skôr, že určitá časť jeho diela sa sústredila na udalosti, ktoré mali vplyv aj na dejiny stredného Považia.

Sám pochádza zo starobylého sedliackeho rodu, ktorý stáročia obýval túto časť krajiny o ktorých teraz píše.

Ako najmladší z piatich súrodencov zostal na rodnej hrude, kde čakal dlhé roky perzekvovaný a neuznávaný pre svoj pôvod a nedostatočné vzdelanie až sa pominie nadvláda komunistov. Desiatky poviedok, ktoré napísal za ich panovania, zostalo buď v koši, alebo zabudnuté v šuplíkoch.

Je autorom už dvoch publikácií, ktoré mu vyšli a v ktorých sa prejavila jeho láska k domovu. Časť postáv, ktoré vytvoril v tejto knižke, sú len odrazom života plného zvratov a utrpenia, ktoré podstúpil.

Je potešiteľné, že konečne na Slovensku vychádza aj niečo iné, ako niektoré, nič nehovoriace publikácie.

Na hradnom nádvorí sedela zamyslená Sára Podmanická a vyhrievala sa pri teplých jesenných lúčoch slnka. Hlavu mala sklonenú a okolo nej nezbedne pobehoval malý Štefan Kremeník. Na boku sa mu hompáľala a plieskala pomedzi nohy malá drevená šabľa, čo mu dal onehdy Rafael. Oči má ako trnky a tmavé kučery sa pekne lesknú. Zrazu sa potkol a oškrel si ruku. Pozbieral sa zo zeme a s plačom na krajíčku pribehol k Sáre. Otŕčal k nej boľavú rúčku. Usmiala sa na neho, pohladnkala po hlávke a pofúkala mu boľačku.

- Raz z neho vyrastie driečny mládenec. - pomyslela si. Obľúbila si Štefana, akoby jej bol bratom. Stal sa jej chránencom. Hoci jeho srdiečko ešte nedokázalo rozoznať dobro od zla, predsa sa vyhýbal tým, čo mu ublížili. Život medzi múrmi hradu, zatiaľ nepoznačil čistú dušu dieťaťa. Možno aj preto tak úzkostlivo pred ním skrývala tajomstvo, ktoré kvárilo jej myseľ. Boli to jej bratia, ktorí ho pripravili o rodičov a nesú vinu na tom, že je úbohou sirotou bez domova.

Vedela, že do neba volajúca krivda spáchaná na chlapcovi, nemôže zostať bez odplaty. Často ho pristihla, ako smutne hľadí k vzdialeným horám, alebo ticho vzlyká. V drobných rukách žmolil vyšívanú šatôčku, jedinú pamiatku na matku. Všade ju nosil so sebou. Raz sa ho spýtala: - Štefanko, a od koho máš tú šatku?

- To mi vyšila moja mamka, keď ešte žila. Pozri, sú na nej veľké vtáčiky. Mamka vravievali, že prinášajú šťastie. Mne ešte nič nepriniesli. A už ju mám tak dlho.

Ver mi, ak ti tak mamka povedali, akiste to bude pravda a raz ti naozaj šťastie prinesú. - utešovala ho. Zo zamyslenia ju vytrhlo silné búchanie na hradnú bránu. Zbystrila pozornosť a malý Štefan sa ustrašene k nej pritúlil. Zo strážnej veže sa vyklonil jeden zo strážcov a spýtal sa:

- Kto tam? Prichádza posol jeho kráľovskej výsosti Ferdinanda! -oznámil hlas spoza brány.

Prekvapení a zaskočení strážcovia nevedeli ako sa zachovať. Napokon jeden zbehol zo strážnej veže a ponáhľal sa oznámiť poslov príchod do Bystrického hradu. Bratia sa neveriacky po sebe pozreli.

- Čo rozkážu vaše veličenstvá? Čo máme robiť? - spytoval sa žoldnier.

- No či ty, tupá hlava, nevieš, čo sa patrí!? Otvor bránu a vpustite ich dnu!

Panstvo treba uviesť do salónu a postarať sa o kone! - zrúkol na neho Ján, ktorý sa ako prvý spamätal z prekvapenia.

-Aaáno, vy-vy-vykonám čo-čo ste ro-rozkázali, pa-pa-pane. - koktal strážca a vycúval von z dverí. Sára vkĺzla popri ňom do salónu. Sadla si v blízkosti kozuba a čakala, čo sa bude diať. Netrvalo dlho a strážca uviedol hosťa. Dnu vstúpil pohľadný, ako jedľa vysoký muž. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že ide o vysoko postaveného hodnostára kráľovského dvora. Nečakajúc na privítanie pristúpil ku kozubu a vystrel ruky k sálajúcemu ohňu. Bratia Podmanickí pozerali na neho a mlčali, akoby nevedeli nájsť vhodné slová na uvítanie. Napokon mlčanie prerušil hosť. Poobzeral sa okolo seba a začal hovoriť:

- Páni rytieri, prepáčte mi moju trúfalosť, že som takto neohlásený k vám vtrhol. Moje meno je Uborša a som kancelárom jeho veličenstva, kráľa Ferdinanda. Na jeho príkaz som prišiel k vám, aby som v záujem krajiny prejednal s vami zopár neodkladných záležitostí a sporné otázky vzťahov medzi vami a jeho jasnosťou. Ale ešte skôr, ako si zasadneme a začneme vyjednávať, musím povedať niečo, čo sa vás možno nemilo dotkne.

Ján a Rafael len mlčky stáli. Nevedno v čom to bolo, či v oblečení, alebo v reči príchodzieho, že ho nechali hovoriť.

Uborša si dlaňou pošúchal čelo a pokračoval:

- Chudobní ľudia sú všade rovnakí. Trpia biedou a pociťujú krivdu. Aj medzi nimi sa nájdu takí, ktorí vynikajú nad ostatnými svojou ctibažnosťou. Derú sa bezohľadne vpred za vidinou bohatstva a moci. Stúpajú čoraz vyššie a vyššie, až napokon zabudnú na svoje korene. Pýcha a krutosť ovládne ich duše a už si nedokážu prikázať “Dosť, už stačí, v najlepšom treba prestať! ”

Ján očervenel ako rak a len málo chýbalo, aby nevybuchol. Rafael sa iba čudne usmieval, akoby sa ho tie slová, čo ťal do živého, nedotýkali. Uborša kul železo za horúca:

- Chamtivosť a túžba po moci v radoch zemianstva narastá nebývalou mierou a jeho výsosť, kráľ Ferdinand sa nehodlá ďalej tomu nečinne prizerať, akoby sa nič nedialo.

Rafael mu skočil ostro do reči:

- Čo tým, doparoma, chcete naznačiť, kancelár!?

- Nuž len to, že od kráľa vám prinášam dobré posolstvo.

- Čo je to za posolstvo? Nože nám ho prezraďte. - vyzval ho Ján a posunkom mu naznačil, aby sa usadil.

- Kráľ sa rozhodol ponechať vám právo na majetky, ktoré vám prináležia a boli vám odobraté.