SAYERSOVÁ, DOROTHY - VRAŽDA POTREBUJE REKLAMU

SAYERS, DOROTHY

VRAŽDA POTREBUJE REKLAMU
(The murder must advertise)

Tatran, Bratislava, 1994
preklad Ján Trachta
obálka Anton Sládek
2. vydanie
ISBN 80-222-0455-2

beletria, román, detektívky,
336 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g

tvrdá väzba
stav: poškodená vodou

0,00 € darované THCK

*zlaci*

Detektívka Vražda potrebuje reklamu Dorothy Sayersovej je jednou z najtypickejších v tomto žánri: má správne napätie, rad výrazných, majstrovsky podaných postáv, záhadnú smrť na samom začiatku príbehu, zložitú zápletku, vydieranie i úporné hľadanie páchateľa zákernej vraždy a odhalenie jej motívu. Je tým pravým, osviežujúcim čítaním pre človeka otupeného každodenným virvarom, lebo v ňom prebúdza zdravú zvedavosť a prináša mu úľavu po spravodlivom potrestaní vinníka, ktorej sa mu v skutočnom živote dostáva len zriedka.

 

Každý týždeň v pondelok pán Tallboy, vedúci skupiny pre Nutrax, zohol chrbát a sadol si k robote, aby dostal dvojstĺpec do piatkového vydania Morning Staru. Vyhľadal text pre patričný týždeň a poslal ho na ilustrovanie do ateliéru. Keď bola žiadaná kresba naozaj hotová (čo sa stalo zriedka), poslal ju do štočkárne vedno s textom a starostlivo nakresleným zrkadlom. V štočkami, ktorá vždy hundrala, že nemá nikdy čas na to, aby mohla štočok poriadne vyrobiť, vyhotovili štočok. Potom ho poslali do tlačiarne, kde urobili titulky, sadzbu, zalomili do formy, urobili obťah a vrátili pánu Tallboyovi, pričom mrzuto poznamenali, že je to o niekoľko riadkov dlhšie. Pán Tallboy opravil tlačiarenské chyby, nadávajúc, že štočky sú zlé, že použili nevhodné titulkové písmo, rozstrihal obťah na kusy, znovu ho nalepil na správny formát a vrátil. To trvalo v utorok približne do jedenástej a pán Toule a Jollop, alebo obaja, boli zatiaľ zavretí v konferenčnej sieni s Pymom a Armstrongom, ustavične a hlasno sa domáhajúc svojho dvojstĺpca. Len čo prišiel nový obťah z tlačiarne, pán Tallboy ho poslal po vybehávačovi dolu do konferenčnej siene a vytratil sa, ak mohol, na desiatu. Pán Toule a Jollop vyčítali potom pánu Pymovi a Armstrongovi množstvo nedostatkov v kresbe a v texte. Pán Pym a Armstrong zaliečavo súhlasili so všetkým, čo povedal zákazník, priznali sa, že sú v koncoch, a poprosili o návrhy pána Toula (alebo Jollopa). Ten posledný — ako väčšina zákazníkov — vedel väčšmi kritizovať deštruktívne ako konštruktívne, lámal si hlavu dovtedy, kým sa všetci nedostali do stavu krajnej otupenosti, keď sa mohla s hypnotickým účinkom uplatniť výrečnosť pána Pyma a Armstronga. Po polhodinovom zručnom spracovaní pán Jollop (alebo pán Toule) sa s úľavou a osviežením vrátili k zamietnutému návrhu. Napokon prišli na to, že to bolo takmer presne to, čo si žiadali. Treba v tom zmeniť iba jednu vetu a úvod ku kupónom. Armstrong potom poslal návrh opäť k Tallboyovi so žiadosťou, aby urobil potrebné zmeny. Tallboy, uvedomiac si s potešením, že nejde o nič drastickejšie než o to, že treba pripraviť nový návrh a odznova napísať celý text, vyhľadal textára, ktorého iniciálky boli na okraji pôvodného návrhu, povedal mu, aby vyčiarkol tri riadky a vmontoval klientove zlepšenia, zatiaľ čo on sám začal pripravovať celý inzerát ešte raz.

Keď to všetko bolo hotové, vrátili text do tlačiarne, aby ho znova vysádzali, kresby poslali do štočkárne, celý inzerát znova zalomili a čerstvý obťah vrátili nazad. Ak sa šťastnou náhodou ukázalo, že je v sadzbe málo chýb, dali sa do práce v stereotypii, urobili dostatočný počet matríc aj pre iné noviny, ktoré uverejňovali Nutraxové inzeráty, a ku každej matrici pridali jeden obťah. Dispečerské oddelenie vo štvrtok popoludní rozoslalo matrice londýnskym novinám, doručiteľom a na vidiek poštou alebo vlakom a ak tieto opatrenia nezlyhali, inzeráty sa zjavili v piatkovom vydaní Morning Staru a v iných novinách v príslušných termínoch. Taká dlhá a namáhavá história sa skrýva za povzbudeniami „Živte nervy Nutraxom“, ktoré padnú čitateľovi do oka, keď roztvorí Morning Star vo vlaku medzi parkom Gidea a Liverpoolskou ulicou.

V len vzrušujúci utorok rozhorčenie sa ešte zvýšilo. Po-najprv už počasie bolo nezvyčajne dusné, blížila sa búrka a na najvyššom poschodí Pymovej reklamnej firmy bolo pod širokou plechovou strechou a veľkým skleneným svetlíkom ako v peci. Po druhé očakávali návštevu dvoch riaditeľov spoločnosti Brotherhood s r. o., nezvyčajne staromódnej a nábožensky založenej firmy, ktorá vyrábala penové cukríky a nealkoholické nápoje. Všetkých upozornili, že ženskí členovia osadenstva nesmú fajčiť a že treba starostlivo ukryť všetky obťahy inzercie piva alebo whisky. Prvý zákaz tvrdo postihol najmä slečnu Meteyardovú a pisárky textárskeho oddelenia, ktorým riaditeľstvo cigarety aspoň trpelo, ak ich nepovzbudzovalo. Slečnu Partonovú rozčúlil mierny náznak pána Hankina, že ukazuje plecia a hrdlo väčšmi, ako to riaditelia firmy Brotherhood, spoločnosti s r. o., pokladajú za slušné. 

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

Robte reklamu, alebo zhyňte.

STENDHAL - ČERVENÝ A ČIERNY

STENDHAL

ČERVENÝ A ČIERNY
(Le Rouge et le Noir)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1959
edícia Hviezdoslavova knižnica (43)
preklad Vladimír Reisel
doslov Anton Vantuch
poznámky Miroslava Bártová
obálka František Kudláč
2. vydanie, 9.240 výtlačkov

beletria, román
576 s., slovenčina
hmotnosť: 623 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,90 €

*zlaci* in *021*

STENDHAL, vl. menom Henri Beyle, narodil sa r. 1783 v Grenobli. V lone reakčne zameranej rodiny nadchýna sa za revolúciu a stáva sa neúprosným protiklerikárom. R. 1799 odchádza do Paríža, kde prijíma miesto na ministerstve vojny. V tejto funkcii žije v Taliansku, ktoré sa mu stáva druhou vlasťou. Ako auditor Štátnej rady zúčastňuje sa na Napoleonových výpravách v Nemecku, Rakúsku a v Rusku. V rokoch 1814—1821 žije v Miláne, kde píše „Život Haydnov, Mozartov a Metastasiov“, „Dejiny maliarstva v Taliansku“, „Rím, Neapol a Florencia“, „Prechádzky v Ríme“ a „Pamäti turistu“. V eseji „O láske“ študuje psychológiu lásky v duchu XVIII. storočia. Túto esej vydáva po návrate do Paríža, keď ho rakúska polícia z Milána vypovedala. Spisom „Racine a Shakespeare“ zasahuje Stendhal do Loja o romantizmus. Hoci pôvodne prišiel do Paríža s úmyslom písať komédie ako Moliére, svoju teóriu literatúry nerealizuje v divadle, ale r. 1830 v románe „Červený a Čierny“. Po revolúcii r. 1830 Stendhal žije ako konzul v Civita Vecchia, kde píše aj svoj druhý majstrovský román „Kartúza parmská“ (1839). Romány „Lucien Leuwen“ a „Lamiela“ ostali nedokončené. Stendhal umrel v Paríži r. 1842.

Stendhal je jedným z prvých spisovateľov XIX. storočia, ktorí mali odvahu odsúdiť svojím dielom vtedajšiu spoločnosť, videl jasne jej pokrytectvo, lživosť, nespravodlivosť a nenávidel jej konvenčnosť a plytkosť.

Konečne uvidel na vzdialenom návrší čierne hradby besanconskej citadely. ,Ako ináč by som sa cítil,´ povzdychol si, ,keby som prichádzal do tohto pyšného pevnostného mesta, aby som sa stal poručíkom pluku, ktorý ho má brániť!'

Besancon nie je iba jedno z najkrajších francúzskych miest, je tu i veľa smelých a vzdelaných ľudí. Ale Julien bol iba sedliacky mladík a nemal nijakú možnosť dostať sa do spoločnosti vznešených ľudí.

Po zdvíhacích mostoch prechádzal v mestskom obleku vypožičanom od Fouquého. Hlavu mal plnú histórie obliehania v roku 1674 a chcel si preto, prv než sa dá zatvoriť do seminára, prezrieť hradby a pevnosť. Dva či tri razy ho stráže skoro zatvorili, lebo sa zatáral i na také miesta, ktoré vojenský dôvtip zakazuje navštevovať obecenstvu, aby každý rok mohol predať za dvanásť-pätnásť frankov sena.

Celé hodiny si prezeral vysoké múry, hlboké priekopy a hrozivé kanóny, potom popri veľkej kaviarni prešiel na hlavnú ulicu. Tu zastal a od údivu vypliešťal oči, keď čítal slovo „Kaviareň“, napísané hrubým písmom nad velikánskymi dvojitými dverami. Prekonal bojazlivosť a odhodlal sa vojsť do miestnosti tridsať-štyridsať krokov dlhej a najmenej dvadsať stôp vysokej. Toho dňa mu všetko pripadalo ako v rozprávke.

Hrali sa dve partie biliardu. Čašníci vykrikovali body, hráči behali okolo biliardových stolov, ku ktorým sa tisli diváci. Kúdoly tabakového dymu, vychádzajúce z úst okolostojacich, ich zahaľovali belasým oblakom. Statné postavy ľudí, ich zaokrúhlené plecia, ťažká chôdza, velikánske bokombrady a dlhé kabáty priťahovali Julienovu pozornosť. Urodzení synovia starodávneho Bisontia kričali ako strašní bojovníci. Julien stál a obdivoval ich; myslel na ohromnú rozlohu a nádheru veľkého mesta, ako je Besancon. Nemal odvahu pýtať si šálku kávy od daktorého z tých pyšných pánov, vyvolávajúcich body pri biliarde.

Ale slečna pri pokladnici si povšimla peknú tvár mladého malomešťana, ktorý s balíčkom pod pazuchou stál na tri kroky od kachieľ a pozeral na bustu kráľa z krásneho bieleho gypsu. Slečna, vysoká Franche-Gomťanka, veľmi pekne urastená a oblečená, ako sa patrí v poriadnej kaviarni, už dva razy ticho zavolala, takže to mohol počuť iba Julien: Pane! Pane! Julienov pohľad sa stretol s veľkými belasými milučkými očami a videl, že to patrí jemu.

Rezko podišiel k pokladnici a k peknému dievčaťu, akoby šiel naproti nepriateľovi. Pritom mu spadol balík.

Akú útrpnosť by bol náš vidiečan vyvolal v mladých parížskych lyceistoch, ktorí už ako pätnásťroční vstupujú tak dôstojne do kaviarne? Ale tie deti, v pätnástich rokoch tak dobre vycvičené, stávajú sa v osemnástich rokoch grobianmi. Kŕčovitá bojazlivosť, akú stretávame na vidieku, sa vše prekoná a potom učí ľudí rozhodnosti. Keď Julien premohol bojazlivosť a osmelil sa, priblížil sa k peknej dievčine, ktorá ho poctila oslovením, a povedal si: ,Musím jej povedať pravdu.´

— Milostivá pani, som po prvý raz v živote v Besancone; chcel by som chlieb a šálku kávy, zaplatím.

Slečna sa pousmiala a potom sa začervenala; bála sa, aby pekný mládenec nevzbudil posmešnú pozornosť hráčov biliardu a aby sa mu nevysmiali. Naľakal by sa a už by sem neprišiel.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

(SPOILER)

...posledná veta...
Nijakým spôsobom si nesiahla na život, ale o tri dni po Julienovej smrti skonala v náručí svojich detí.

ZOLA, ÉMILE - GERMINAL

ZOLA, ÉMILE

GERMINAL
(Germinal)

Pravda, Bratislava, 1950
edícia Krásna próza
preklad Imrich Vašečka
obálka J. Šturdík
1. vydanie, 7.500 výtlačkov

beletria, román
484 s., slovenčina
hmotnosť: 640 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,60 €

*zlaci* in *021*

Román Emila Zolu Germinal má čo povedať i dnešku, hoci vznikol koncom minulého storočia a hoci opisuje osudy francúzskeho proletariátu začiatkom druhej polovice XIX. storočia. Má čo povedať starším: pripomenúť im pomery v kapitalizme, ktoré sami prežili. Má čo povedať mladším, ktorí ich síce tiež skúsili, ale ich ešte natoľko nevnímali a neuvedomovali si dosah a následky každého zásahu mocnej, hoci početne malej triedy kapitalistov.

Do obrazu biedy, sociálnych bojov, osobných radostí a žalostí hrdinov vkladá Zola kamienky mozaiky socialistickej teórie a revolučnej praxe. Obraz sa skladá z typických postáv proletariátu i z typických postáv kapitalizmu; a mozaiku tvoria rôzne socialistické teórie, od utopických až po Marxa: utopické teórie, ktoré porazil vývoj, a život a sila rastúceho a uvedomujúceho sa proletariátu, ktorý Marx označil za vedúcu triedu v budúcnosti. A tento proletariát, hovorí Zola, už klíči, už klíči tá armáda, ktorá zrúca starú budovu prehnitej spoločnosti a na jej troskách postaví lepší svet.

Dielo je teda obrazom biedy a sociálnych zápasov proletariátu. Ale nielen obrazom, ono ukazuje aj cestu, ako pomery zlepšiť. V časoch Zolovho pôsobenia bolo to dielo vrcholne pokrokové, preto sa nesmieme diviť, že buržoázia sa snažila umlčať Zolu každým spôsobom, medziiným aj tým, že ho vyhlásili za nemorálneho. Pokrokovosť dýcha z tohto románu ešte aj dnes. Pre uvedomelého čitateľa je rekapituláciou časti vývoja ľudskej spoločnosti — pomerov za kapitalizmu, menej uvedomelému ukazuje pravú tvár kapitalizmu. A tak nikto nemôže nevidieť jeho chyby a nemôže neuznať, že vývin ľudskej spoločnosti má svoje opodstatnenie. Osoží preto aj najširším vrstvám čitateľstva.

É. Zola sa narodil v Paríži roku 1840 a zomrel roku 1902. Bol zakladateľom a vodcom naturalistickej školy. Snažil sa vytvoriť vedecký román, ktorý mal dokázať, že človeka a jeho prejavy podmieňujú okolie a dedičnosť. Svoje učenie o naturalistickom umení rozvinul v niekoľkých pojednaniach a aplikoval ho v rozsiahlom 20-sväzko-vom románovom diele »Les Rougoun-Macquart«. Opisuje v ňom históriu, najmä sociálnu, rodiny v čase Druhého cisárstva. Členovia tejto upadajúcej rodiny majú byť príkladom, akú dôležitú úlohu vykonávajú zákony dedičnosti. Román Germinal, ktorý predkladáme svojim čitateľom, patrí do radu najznámejších románov tohto diela.

Chlapci kráčali popredku. Janko sa Bébertovi sveroval so složitým plánom, ako sa dostať k štvorsouovému úveru na tabak, o kus ďalej išla úctivo Lýdia, za ňou Kata, Zachariáš a Štefan. Nik nepreriekol slova, pred hostincom »u Výhody« ich dohonili Maheu a Levaque.

— Sme na mieste, — povedal Maheu Štefanovi. — Chcete ísť dnu?

Odtrhli sa od ostatných. Kata na chvíľu postála a posledný raz pozrela na Štefana svojimi veľkými, ako zelenkastá pramenistá voda čistými očami, ktorých kryštálový lesk začiernená tvár ešte zdôrazňovala. Potom sa usmiala a zmizla s ostatnými na stúpajúcej ceste, vedúcej do dediny.

Hostinec stál na križovatke medzi kolóniou a baňou. Bol to dvojposchodový tehlový dom, vybielený odhora až dolu vápnom, s veselou, blankytne modrou lemovkou okolo okien. Na štvorhrannej vývesnej tabuli, pribitej nad dverami, bolo žltými písmenami napísané: »Výčap u Výhody, majiteľ Rasseneur.« Vzadu bola kolkáreň, ohradená živým plotom. Spoločnosť urobila všetko možné, aby túto odrobinku, obkolesenú jej rozľahlými pozemkami, odkúpila, lebo tento hostinec, rozložený uprostred polí a otvorený pri samom východe z Voreux, ju veľmi tlačil v žalúdku.

— Vojdite. — opakoval Maheu Štefanovi.

Miestnosť bola malá, holá, svetlá, s bielymi stenami,

troma stolami, tuctom stoličiek a ako kuchynský kredenc veľkým jedľovým pultom. Bolo tam najviac ak desať pivových pohárov, tri fľaše likéru, fľaša na vodu a malá cinková skrinka na pivo s cínovým kohútikom. Nič viac, ani obraz, ani tabuľka, ani karty. Vo vyleštených liatinových kachliach ticho horela troška uhlia. Jemná vrstva bieleho piesku na dlaždiciach vpíjala vlhkosť tohto kraja, neustále máčaného vodou.

— Jedno pivo, — rozkázal Maheu veľkému plavému dievčaťu, dcére niektorej susedky, ktoré tu niekedy dozeralo. Je tu Rasseneur?

Dievča otočilo kohútikom odpovedajúc, že pán sa hneď vráti. Baník pomaly, jedným dúškom vyprázdnil polovicu pohára, aby splákol prach, ktorý mu zapchával hrdlo. Kamaráta neponúkol. Jediný hosť, akýsi mokrý, začiernený haviar sedel pri stole a ticho, hlboko zamyslený, pil svoje pivo. Vošiel aj tretí, posunkom si rozkázal, bol obslúžený, zaplatil a bez slova odišiel.

Potom sa zjavil veľký, tridsaťosemročný muž s dobráckym úsmevom na okrúhlej, vyholenej tvári. Bol to Rasseneur, bývalý haviar, ktorého spoločnosť pred troma rokmi pre štrajk prepustila. Bol veľmi dobrý robotník a vedel pekne hovoriť. Zaujal sa verejne za všetky požiadavky a nakoniec sa stal vodcom nespokojencov. Jeho žena, tak ako veľa baníckych žien, mala už predtým výčap, a keď ho vyhodili na dlažbu, ostal aj on hostinským. Zohnal peniaze a ako by spoločnosti navzdory postavil svoju krčmu priamo naproti Voreux. Teraz jeho obchod rozkvital, stával sa strediskom, obohacoval sa z hnevu, ktorý pomaly vštepoval do sŕdc svojich bývalých kamarátov.

— To je chlapec, ktorého som najal dnes ráno, — hneď vysvetľoval Maheu. — Máš niektorú zo svojich dvoch izieb voľnú a chceš mu dať na štrnásť dní úver?

Široká Rasseneurova tvár sa hneď veľmi nedôverčivo zatiahla. Skúmavo hodil po Štefanovi okom, ani sa nenamáhal, aby prejavil ľútosť, a odpovedal:

— Nemožno, obe izby sú obsadené.

Mladík toto odmietnutie očakával, a predsa ho zabolelo; aj sa zadivil, ako sa ho naraz zmocnil žiaľ, keď si pomyslel, že má odísť. No všetko jedno, keby mal svojich tridsať sous, odišiel by. Baník, ktorý pil pri stole, odišiel. Druh za druhom prichádzali iní prepláknuť si hrdlo a potom zasa tým istým klátivým krokom odchádzali. Bolo to zvyčajné opláknutie, bez radosti a vášne, nemé ukojenie potreby.

— No, nič nového? — dôverným tónom sa pýtal Rasseneur Maheua, ktorý po troškách dopíjal pivo.

On sa poobzeral, a keď videl, že je tam iba Štefan, riekol:

— To, že sme sa zasa pohádali ... Áno, pre výdrevu,

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...

A klíky tohto semena čoskoro vzídu a rozrastú sa po celej zemi!

MAY, KARL - ZA POKLADMI INKOV

MAY, KARL

ZA POKLADMI INKOV
(Am Rio de la Plata)

Nezávislosť, Bratislava, 1991
preklad Teofil Ušák
ilustrácie Anna Ušáková
obálka Zdenka Nižňanská
ISBN 80-85217-18-X

beletria, dobrodružné,
408 s., slovenčina
hmotnosť: 460 g

tvrdá väzba

2,90 € stav: veľmi dobrý *tomzom*b-ger*

PREDANÉ stav: veľmi dobrý *zlaci*b-ger*

Za pokladmi Inkov je majstrovské dielo veľkého rozprávačského umenia Karla Maya. Čitatelia budú v duchu prežívať nanajvýš pútavé a vzrušujúce dobrodružstvá. V horách divokého pohoria Gran Chaca ležia ukryté obrovské poklady dávnych Inkov. Zo severoamerických prérií pricestuje sem Old Shatterhand — tu ho volajú seňor Charley — a so skupinou smelých druhov sa vydá cez laplatské provincie za bájnymi pokladmi. Musí prekonávať množstvo nebezpečenstiev, zradných úkladov a najrôznejších prekážok. Krajina sa rozhára plameňmi revolúcie. Lúpežné bandy buriča a lotra majora Caderu zapaľujú haciendy, kradnú dobytok a týrajú obyvateľstvo. Do ich moci sa dostane aj seňor Charley so svojimi druhmi. Odsúdia ho na smrť a — stop! Ďalej už nič neprezradíme z napínavého deja.

Ba občas sme prešli aj malým lesíkom, čo bola v týchto končinách naozaj zvláštnosť. Dokonca sa mi pošťastilo uvidieť aj pštrosiu rodinku. Keď sme sa predrali cez jednu húštinu, ocitli sme sa pred šírou pampou. Neďaleko nás obrovské pštrosy hľadali potravu. No sotva nás zbadali, náramne sa vyľakali a pustili sa do behu, čo im nohy stačili. Už som sa neovládol a rozosmial som sa, až mi slzy vbehli do očí. Yerbaterovia boli zvyknutí na pštrosy, ale moja veselosť ich nakazila a aj oni sa pustili do náramného smiechu.

Kto nie je od prírody mrzutom, veru sa nezdrží smiechu, keď uvidí kŕdeľ pštrosov ozlomkrky utekať. Nie je to beh v pravom zmysle slova, ako som si predstavoval. Pštrosy sa čudne kníšu, kývajú zboka nabok a zdalo by sa, že nohami hádžu dozadu. Pritom veľmi smiešne pohybujú celým telom, najmä krkom.

Amerického pštrosa nandu nazývajú v laplatských krajoch avestruz. Málokedy možno uzrieť tohto obrovského vtáka samotného. Samec má vo svojej družine vždy päť alebo viac samíc. Neraz možno vidieť v kŕdli aj dvadsať kusov. Lovci len zriedkakedy strieľajú pštrosy, obyčajne ich chytajú zo sedla lasom. Domorodí obyvatelia tvrdia, že mäso nandu je veľmi chutné. Pravda, mäso z mladého amerického pštrosa nie je zlé, ale sotva by sa komu podarilo na mäkko uvariť mäso zo starého pštrosa.

Perie nandu používajú ako ozdobu, alebo z neho robia metličky na oprašovanie, no nie je také vzácne ako perie z afrického pštrosa.

Veľmi obľúbené sú veľké vajcia, ktoré kladie samica nandu. Samice patriace k jednému kŕdľu znášajú vajcia do spoločného hniezda. Kedysi si ľudia mysleli, že vajcia zohrieva iba slnko, ale nie je to tak. Vtáci na nich sedia, kým sa nevyliahnu mláťatá. Hniezda sú celkom jednoduché: sú to vyhrabané jamy v zemi.

Domorodí obyvatelia usilovne hľadajú pštrosie vajcia, lebo sú veľmi výživné a chutné. Tortilla (omeleta) zo pštrosích vajec je skutočnou pochúťkou a ani najväčší labužník ňou nepohrdne. Tvrdí sa však, že čajčie a bažantie vajcia sú ešte chutnejšie.

Slnko sa už skláňalo za obzor, keď sme sa priblížili k čriede pasúceho sa dobytka. Monteso ma upozornil na vypálené znamenia v koži dobytka a poznamenal:

— To je značka môjho príbuzného. Už sme na jeho pôde.

Ten muž bol zrejme veľkým boháčom, lebo sme prešli popri mnohých čriedach hovädzieho dobytka, koní a oviec a všetok ten dobytok — tisíce a tisíce kusov — mal vypálenú v koži tú istú značku. Jednotlivé čriedy a pastviny boli oddelené živými plotmi agávy. Pastvinami krížom-krážom cválali gaučovia na rýchlych koňoch — zavracali dobytok do čried a rozháňali zápasiace býky.

O nejaký čas sme uzreli na severe stromy. A pod nimi sa beleli múry, akoby nás pozývali a volali. Pred nami v tôni topoľov, dubov a smútočných vŕb ležala ukrytá estancia. Najmä smútočné vŕby tu rástli veľké a nádherné a boli oveľa väčšie než európske. Maliar krajiniek by nad nimi zaplesal radosťou.

Estancia sa skladala z viacero budov. Celok vyzeral ako obrovský zámok. Najprv sme vošli do veľkého nádvoria obklopeného z troch strán vysokým múrom. V prednom múre bola brána. Štvrtú stranu tvorila dlhá dvojposchodová budova. To bol príbytok majiteľa.

Na dvore som zbadal úzkostlivú čistotu, čo je v tejto krajine ozaj zriedkavosť. Stálo tam niekoľko ťažkých vozov pre volský záprah. Po dvore sa preháňali žriebätá. Išli sme cez dvor ku dverám domu.

Sluhovia, čo pracovali na dvore, chvíľu na nás nemo hľadeli, potom však pribehli a úctivo nás pozdravovali. Správali sa tak zdvorilo, že som sa tomu až čudoval. Najmä Montesovi sa veľmi úctivo ukláňali, hoci tu stál pred nimi bosý a v otrhaných šatách.

— Je seňor doma? — spýtal sa napokon Monteso.

— Nie, — odvetil jeden zo sluhov. — Odcestoval do Fray Bantos vybrať peniaze za poslednú čriedu, čo sme ta dopravili.

— A seňora?

— Je doma aj so seňoritou.

— Ohlás im môj príchod.

Paholok vošiel do domu. Monteso nariadil ostatným sluhom:

— Naše kone nepriväzujte. Zvlášť dobre sa musíte postarať o tohto Gaštana. Nech mu nič nechýba!

Rozprával tak sebavedome, akoby tu smel rozkazovať. Jeho druhovia sa rozišli na rôzne strany. Mňa pojal so sebou a zaviedol do hlavnej budovy schodišťom, ktoré bolo pokryté širokými kobercami. Sluha, ktorého Monteso poslal do domu pred nami, otvoril nám hore jedny dvere. Vstúpili sme a ocitli sme sa zoči-voči dvom dámam, zrejme to boli matka a dcéra. Monteso obidve srdečne pozdravil. Dáme pobozkal ruku a mladšiu bozkal na líce, ako je to zvykom len u príbuzných. Na svoj veľký údiv som počul, že dievča ho nazýva strýkom. Teda majiteľ estancie, ktorá je zrejme jednou z najbohatších v tomto kraji, je jeho brat.

Monteso ma predstavil. Obe dámy ma veľmi priateľsky a srdečne privítali. Potom mi ukázal, kde budem bývať. Bol som nemálo prekvapený, keď som sa ocitol v byte skladajúcom sa z predsiene, salónu, spálne a kúpeľne. Nábytok a celé zariadenie bolo také vkusné, že ani gróf by tu nepocítil nijaký nedostatok. Monteso sa radostne usmieval, keď videl moje prekvapenie.

— Páči sa vám tu, seňor?

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...
Pomaly sme sa blížili k mestu Palmaru, v ústrety novým dobrodružstvám.

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - GÖSTA BERLING

LAGERLÖFOVÁ, SELMA

GÖSTA BERLING
(Gösta Berling saga)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (17)
preklad Peter Hrivnák
prebal Pavel Hrach
3. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-880-78

beletria, román, poviedky,
360 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00  €

*zlaci*/*rekry*in*belx-swe*

Život a dielo Selmy Lagerlöfovej (1858-1940), nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, akosi sa bránia veľkým a zvučným slovám, možno práve preto, lebo všetko, čo napísala, vyviera tak bezprostredne z vlastných zážitkov, je také späté s jej najužším domovom. Lagerlöfová je najšvédskejšia zo švédskych autorov a svetová v najpravejšom zmysle slova tým, že prenikla do duše vlastného národa i krajiny. Napísala ságu o svojom Värmlande detských rokov, plnom preludov a tajomných predstáv, o jeho bájnych hrdinoch, o ekebyských gavalieroch, ktorí užívali život plnými dúškami, ktorí boli takí veľkí a takí neodolateľní tým, čo žiadali, i tým, ako sa rozdávali. Gösta Berling je jedným z nich, najkrajší z celej družiny. Vedel strhnúť ľudí k hrdinstvu, je opradený vencom povestí z brehov Vännernského jazera, neubráni sa ani ozajstnej, oslobodzujúcej moci lásky, ani radosti, ani žiaľu. No nebol to iba romantický rojko, ale aj plnokrvný človek, túžiaci po ozajstnej, užitočnej práci.

VEĽKÝ MEDVEĎ Z GURLITSKEJ SKALY

V lesnom šere bývajú strašidelné zvieratá, ktorých čeľuste sú vyzbrojené hrozivo sa lesknúcimi zubami alebo ostrými zobákmi, ktorých nohy majú pazúry, pripravené zatnúť sa do hrdla plného krvi, a ktorých oči sa blýskali vraždychtivosťou.

Bývajú tu vlky, ktoré sa vynárajú z noci a prenasledujú sane sedliakov tak dlho, kým im žena nepohodí dieťa, ktoré jej sedí na lone, aby zachránila svoj a mužov život.

Býva tam rys, ktorého ľudia volajú gopa, lebo v lese je rozhodne nebezpečné vysloviť jeho pravé meno. Ten, ktorý vo dne vysloví jeho meno, musí si večer hľadieť dverí a otvorov svojho ovčinca, lebo rys isto príde. Vylezie rovno po stenách ovčinca, lebo jeho pazúry sú silné ako oceľové klince, pretiahne sa najmenším otvorom a vrhne sa na ovce. A gopa sa im vešia na hrdlo a pije im krv z krčných tepien, hryzie a trhá, kým aj posledná ovca nie je mŕtva. Neprestane so svojím divým tancom smrti medzi vydesenými zvieratami, kým len niektoré z nich prejaví čo i len známku života.

A ráno nájde sedliak všetky ovce mŕtve na zemi s rozdriapanými hrdlami, lebo tam, kde šarapatil rys, neostáva nič nažive.

Býva tu výr, ktorý húka za súmraku, a keď ho niekto napodobní, priletí k nemu na svojich veľkých krídlach a vyďobe mu oči, lebo to nie je ozajstný vták, ale strašidlo.

A býva tu aj najhroznejší zo všetkých, medveď, silný ako dvanásť chlapov, a keď raz ochutnal ľudskú krv, možno ho zastreliť iba striebornou guľkou. Môže niečo dodať zvieraťu väčší nimbus hrôzy ako to, že ho možno zraziť iba striebornou guľkou? Čo sú to za skryté hrozné sily, ktoré v ňom prebývajú a ktoré mu dodávajú odolnosti voči obyčajnému olovu? Či sa nebude aj dieťa za bezsenných hodín desiť tohto zlého zvieraťa, chráneného zlými mocnosťami?

A keby ho niekto stretol v lese, veľkého a vysokého ako putujúci balvan, tu nesmie utekať, ani sa brániť, ale sa musí hodiť na zem a predstierať, že je mŕtvy. Mnoho malých detí už v duchu ležalo na zemi a malo medveďa nad sebou. Labou ich prevracal hore-dolu a ony cítili v tvári jeho horúci, fučiaci dych, ale ležali ticho, až kým neodišiel vyhrabať jamu, do ktorej by si ich schoval. Tu opatrne vstali a odkradli sa, najprv pomaly, a potom behom.

Ale predstavte si, len si predstavte, keby tak medveď neveril, že sú naozaj mŕtve, a zaťal by do nich zubiská, alebo keby bol taký hladný, že by ich chcel zjesť hneď, alebo keby zistil, že sa hýbu, a skočil by po nich! Preboha!

Strach je ako čarodejnica. Sedí v lesnom šere, skladá čarodejnícke piesne pre ľudské uši a napĺňa ľudské srdcia strašidelnými predstavami. Z toho potom pochádza ten ochromujúci strach, ktorý ťaží život a zatieňuje usmievavú krásu kraja. Príroda je plná zloby, zákerná ako spiaci had, nemožno jej dôverovať. Leží tu Lövenské jazero v úchvatnej kráse, ale nedôverujte mu! Čaká na obeť: každý rok si vyberá svoju daň v utopencoch. Tu stojí les, vábivo pokojný, ale nedôverujte mu! Les je plný strašných zvierat, posadnutých dušami zlých čarodejníc a vraždychtivých zlosynov.

Nedôverujte potôčikom s pokojnou vodou! Ak sa budete brodiť po nich po západe slnka, prinesú vám prudké choroby a smrť. Nedôverujte kukučke, ktorá na jar tak veselo kukala.

Na jeseň sa z nej stane jastrab so zlostnými očami a hroznými pazúrmi. Nedôverujte machu, ani šedivníku, ani lesnému zrázu! Zlá je príroda, posadnutá neviditeľnými mocnosťami, ktoré nenávidia človeka! Niet miestečka, na ktoré by si mohol s dôverou položiť nohu. Je to divné, že tvoje slabé pokolenie vie čeliť toľkým nástrahám.

Strach je ako čarodejnica. Ešte vždy tam sedí v temnote värmlandských lesov a spieva čarodejnícke piesne? Ešte zatieňuje krásu usmievavého kraja, ochromuje dosiaľ radosť zo života? Veľká bola jeho moc, ja to viem, ja, ktorá som mala v kolíske oceľ a vo vode na kúpanie žeravé uhlie, ja to viem, ja, ktorá som spoznala jeho železnú ruku, nemilosrdne zvierajúcu srdce.

Ale nemyslite si, že vám chcem teraz rozprávať o čomsi strašidelnom a desivom. Je to len starý príbeh o veľkom medveďovi z Gurlitskej skaly, ktorý vám chcem vyrozprávať, a len od vás záleží, či mi budete veriť, alebo nie - ako to už býva so všetkými poľovníckymi historkami.

.................................................................................................................................................................

...posledná veta...

Okolo nás sa celý rok rojili obrovské včely fantázie, ale ako sa teraz dostanú do úľa skutočnosti, o to nech sa postarajú samy.

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - CISÁR Z PORTUGÁLIE A INÉ

LAGERLÖFOVÁ, SELMA

CISÁR Z PORTUGÁLIE A INÉ
(Keisaren av Portugallien)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (20)
preklad Gustáv Viktory, Helena Dobiášová, Jana Rakšányiová
doslov Jana Rakšányiová
prebal Pavel Hrach
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-880-78

beletria, román, poviedky, literatúra švédska
572 s., slovenčina
hmotnosť: 565 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý, bez prebalu
1,00 € stav: dobrý


*zlaci* in *021*

Štvrtý zväzok výberu z diela Selmy Lagerlöfovej obsahuje kratšie romány, novely a poviedky. V kratších a krátkych prozaických dielach tejto autorky, nazvanej aj „ochrankyňou ľudskej dobroty“, poetický svet sa neustále prelína s realitou konkrétnej doby, čiže s rozhraním 19. a 20, storočia, a prastarých severských povestí, bájí a povier, ako je to príznačné iba pre autorov, ktorí úplne zrástli so svojím bezprostredným domovom.

Najrozsiahlejšia próza tohto zväzku Cisár z Portugálie nemá nič spoločné so skutočným Portugalskom. Kraj, v ktorom sa dej odohráva, je Lagerlöfovej milovaný rodný Värmland. Želiar Jan Andersson zo Skrolycky, chalupy v askedalských dolinách, človek bez veľkých nárokov na ľudské šťastie, stane sa otcom.

Z otcovského šťastia vyplynie jeho bezhraničná láska k dcére. Keď dcéra odrastie a odíde do Stockholmu slúžiť, aby rodičom pomohla splatiť dlhy, a keď ju mesto pokazí a nevracia sa domov, bezhraničná láska pomätie úbohému otcovi rozum. Zo želiara sa stane „cisár z Portugálie“, zjavom šašo, rozumom blázon, ale srdcom človek — stelesnená dobrota. Typický človek Selmy Lagerlöfovej, pre ktorého v choromyseľnosti nejestvuje hranica medzi „prirodzeným“ a „nadprirodzeným“, medzi možným a nemožným. Človek, pre ktorého jestvuje jediná skutočnosť - dobro. Táto skutočnosť napokon stiera v postave cisára z Portugálie aj hranicu medzi svetom normálnych a pomätených. Nejde o stupeň rozumnosti, ale o silu dobra. Dobro je mocnosť, ktorá nevyhnutne víťazí. Ide od človeka k človeku a pri každom koná svoje dielo. Nepriateľ dobra nevyhnutne padne, jeho priateľ síce hynie, ale spolu s dobrom víťazí.

Román Cisár z Portugálie spolu s ďalšou prózou Povesť o panskom sídle sa vyznačujú priam hodnoverne odborným podaním psychopatologických stavov a javov. Okrem toho v týchto prózach aj na najmenších epizódach, menej dôležitých reflexiách a obrazoch vidieť tvorivú radosť, hýrivé bohatstvo i skúsenosti a za tým všetkým srdečnú ľudskosť človeka, ktorý vidí a chápe skryté hlbiny a prúdy ľudskej duše. Voľba nezvyčajnej témy o pomätencoch a s tým súvisiace zabiehanie do fantastického sveta vidín nie je u Lagerlöfovej túžbou po senzačnosti a bizarnosti, ale je pomôckou a prostriedkom, aby mohla tým lepšie znázorniť hĺbku a realitu lásky, veľkosť a vážnosť boja medzi svetlom a tmou a hodnotu víťazstva lásky a svetla.

Novela Poklad pána Arneho zobrazuje odveký a tragický konflikt medzi láskou a povinnosťou, boj o to ťažší a neľútostnejší, že ho musí zviesť útla dievčina, ktorá stoji na prahu života, neskúsená, ale jednako intuitívne múdra. Napokon čitateľ usúdi, že tragické rozuzlenie tohto príbehu lásky bolo azda najmilosrdnejšie. Námetom novely Dievča z Veľkej slatiny je takisto láska, ale tentoraz prebíjajúca sa od trpkého začiatku k radostnému a viťaznému koncu.

V cykle poviedok Neviditeľné putá sa Selme Lagerlöfovej najlepšie podarilo zachytiť jedinečnú atmosféru dožívajúcich „zákonov“ staroseverských ság v konfrontácii s morálnym kódexom meštiackej spoločnosti. Rovnocennosť partnerstva prírodných síl, psychického založenia postáv a ich sociálnej podmienenosti umožnili autorke vo voľnej hre fantázie umelecky adekvátne stvárniť aj morálne problémy doby, ktoré zostali aktuálne dodnes.

CISÁROV POHREB

Bolo pred Kattrininým pohrebom, nedeľa pred Vianocami, a vtedy nebýva pred kostolom veľa ľudí, lebo väčšina si chce návštevu kostola nechať na veľké sviatky.

Ale keď ľudia, ktorí sa priviezli s truhlou z askedalských dolín, vyšli hore na jedľovú úbočinu medzi kostolom a cirkevným domom, až sa zarazili. Lebo taký veľký zástup, aký sa tu zhromaždil v ten deň, nevidel tu človek hádam ani vtedy, keď do Svartsjo raz do roka prišiel kázať starý prepošt z Bro alebo keď volili farára.

Človek si mohol sám domyslieť, že toľkí ľudia sa tu nezišli preto, aby vyprevadili na poslednej ceste starú Kattrinu, ale že ich sem muselo priviesť čosi iné. Hádam sa v kostole očakáva nejaký veľký človek, alebo bude kázať nejaký iný farár? Ľudia z askedalských dolín bývajú ďaleko od cesty a vo farnosti sa môže všeličo prihodiť, o čom sa oni ani nedozvedia.

Ako zvyčajne zatiahli povozy s ľuďmi na priestranstvo za cirkevným domom a tam pozosadali z povozov. Aj tu bolo plno ľudí, takisto ako na jedľovej úbočine, ale inak tu nevideli nič neobyčajné. Čudovali sa čoraz väčšmi, ale okúňali sa spýtať, čo sa to robí. Tí, ktorí sa vezú s pohrebným sprievodom, po správnosti sa majú držať zvlášť a nedávať sa do reči s tými, ktorí nemajú na zármutku podiel.

Truhlu zložili z voza bez bočníc, na ktorom sa viezla ku kostolu, a položili ju na dva čierne podstavce, už vopred prichystané pred cirkevným domom. Tu mali teraz všetci smútiaci stáť a čakať, kým sa začne vyzváňať a kým farár a zvonár vykročia s ostatnými na cintorín.

Počasie bolo psie. Dážď šľahal, len sa tak šústal, a bubnoval na vrchnák truhly. Jedno teda bolo isté: čokoľvek sem vylákalo toľký národ, nikto nevyšiel z domu kvôli peknému počasiu.

Lež toho dňa akoby dážď a vietor nikomu neprekážal. Ľudia stáli pod holým nebom mĺkvi a trpezliví a nehľadeli sa schovať ani v kostole, ani v cirkevnom dome.

Šiesti nosiči a ostatní, ktorí sa zhromaždili vôkol Kattriny, všimli si, že okrem podstavcov, na ktorých bola položená ich truhla, sú nachystané ďalšie dva. Bude sa teda pochovávať ešte jedna mŕtvola. O tom doteraz nič nepočuli. Ani nebolo vidieť na ceste nejaký iný pohrebný sprievod. Aj čas natoľko pokročil, že už by mali byť pri kostole.

Keď do desiatej chýbalo už len desať minút, takže každú chvíľu bol čas pohnúť sa na cintorín, zbadali ľudia z askedalských dolín, že celý sprievod sa poberá na gazdovstvo Där-Nol v Prästerude, ktoré je od kostola len dve minúty cesty.

Až teraz si všimli, že cesta je vysypaná čečinou od cirkevného domu až po gazdovský dom a že pri vchode z oboch strán stoja smrečky. Teda tu majú toho druhého mŕtveho. Ale ľudia z askedalských dolín ešte vždy nechápali, ako je možné, že sa nič nedozvedeli o smrti na takom gazdovstve. A ani na oblokoch neboli plachty, ako majú byť v dome smútku.

Vtom sa dokorán otvorili dvere na pitvore a z nich sa pohol pohrebný sprievod. Prvý ide August Där-Nol, v ruke drží pohrebné žezlo s flórovou stuhou, za ním nosiči s truhlou.

Potom sa celý zástup, čo čakal pred kostolom, pripojil k tomuto pohrebnému sprievodu. Teda prišli sem kvôli tomuto mŕtvemu.

Truhlu doniesli k cirkevnému domu a položili ju napravo od tej, ktorá tam už bola. August napravil podstavce tak, aby truhly boli pekne jedna pri druhej.

Táto druhá truhla nebola taká nová a lesklá ako Kattrinina. Akoby ju bolo už pred týmto dňom obmylo veľa lejakov. Bola oškúlená a poškriabaná, zrejme sa s ňou nezaobchádzalo dajako pozorne.

Všetci ľudia z askedalských dolín si zhlboka vzdychli, lebo im zrazu svitlo. V tejto truhle neleží nijaký príbuzný Augusta Där-Nola. Teda nie kvôli nejakému neznámemu velikášovi prišlo ku kostolu toľko ľudí.

Pohľady všetkých preleteli teraz na Klara-Gullu, aby videli, či aj jej už svitlo. A bolo na nej badať, že áno.

Celý čas stála bledá a uplakaná celkom pri matkinej truhle, a keď teraz spoznala tú druhú truhlu, ktorú priviezli z gazdovstva Där-Nol, zdalo sa, že ostane celkom bez seba od radosti, ako keď človek dostane to, po čom dlho túžil. Lež ona sa hneď Upokojila. Iba sa smutno usmiala a potichu niekoľkokrát pohladila vrchnák. „Tak pekne sa ti to splnilo, že si si krajšie ani želať nemohla," akoby hovorila mŕtvej matke.

...................................................................................................................................................................

...posledná veta...
Bola taká krásna, ak nie krajšia, ako tej nedele, keď išla do kostola v červených šatách.

DOMÁCI LEKÁR

DOMÁCI LEKÁR
Poradca pre zdravie
S návodmi prvej pomoci

zdravie
400 s., slovenčina
hmotnosť: 624 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zlaci* darované THCK

ROSIVAL, LADISLAV - ZDRAVOVEDA

ROSIVAL, LADISLAV
BENIAK, MILAN
JANOTKA, MIROSLAV
VALENT, MICHAL

ZDRAVOVEDA

Osveta, Martin, 1980
prebal Róbert Brož
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
70-096-80

encyklopédie, zdravie, zdravotnícka literatúra,
816 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 2136 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý

1,50 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

SHAW, IRWIN - TULÁK, ZLODEJ

SHAW, IRWIN

+
(Beggarman, Thief)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Eva (68)
preklad Michal Breznický
doslov Juraj Vojtek
ilustrácie Dušan Polakovič
prebal Svetozár Mydlo
73-034-80

beletria, román
438 s., slovenčina
hmotnosť: 502 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € 

*inc*zlaci*

Zrejme nielen čitatelia, ale aj samotný autor si obľúbil hrdinov románu Boháč, chudák. Po ôsmich rokoch vydal totiž pokračovanie obsiahlej ságy rodu Jordachovcov. Pokračovanie zaujímavé, pretože sa v spomienkach hrdinov vracia k udalostiam Boháča, chudáka. Dej druhého dielu širokej kroniky jedného amerického rodu sa končí vlastne v súčasnosti. A začína sa na konci šesťdesiatych rokov presne tam, kde sa skončil prvý diel — pohrebom zavraždeného Thomasa Jordacha. V prvom diele hlavnými protihráčmi boli bratia Rudolph a Thomas, v druhom zväzku ich úlohy prebrali predstavitelia ďalšej generácie Jordachovcov — Billy Abbott a Wesley Jordache. No v oboch prípadoch ide o vzťah hrdinov k tomu, čo sa volá americkým snom, a čo by sa zjednodušene mohlo pomenovať americkým spôsobom života. Thomas z prvého zväzku sa s ním nevie zmieriť, takže napokon z Ameriky natrvalo odchádza: Rudolph ho však nielen akceptuje, ale získava v americkej spoločnosti postavenie a bohatstvo. V druhom zväzku úlohu Rudolpha do istej miery preberá Billy. Pravda, iba do istej miery, lebo mu chýba Rudolphova cieľavedomosť a pracovitosť. Billy je človek pohodlný, zmieruje sa so stavom vecí a stáva sa cynikom a egoistom. Inak postupuje Wesley. Usiluje sa dozvedieť pravdu o otcovi Thomasovi, pretože si hľadá miesto v spoločnosti. Napriek mnohým a lákavým ponukám chce zostať sám sebou.

Dva príbehy sa pochopiteľne v istom bode stretávajú a prelínajú, čo prinútilo spisovateľa použiť aj dve roviny rozprávania. Veľmi hutný jazyk, v ktorom myslenie je často antipólom rozprávania, a filmová technika akoby literárnych strihov sú strojcami čítavosti knihy. No Irwin Shaw si predovšetkým vie vyberať typy, má zmysel pre pálčivé otázky doby a na dvoch rozdielnych hrdinoch dokonale ukazuje postoje a zmýšľanie dnešnej americkej mládeže.

Billy Abbott, v civilnom obleku, po znamenitej večeri v reštaurácii s výhľadom na La Grande Place v meste Brusel a zmierený s celým svetom, vyšiel s rukou na Monikinom lakti na chladný večerný vzduch. Večera bola drahá, reštauráciu vychvaľovali v každom turistickom sprievodcovi, no neľutoval. A na dôvažok, popoludní vyhral v štvorhre na tenisovom kurte ako plukovníkov partner šesťdesiat dolárov. Plukovník bol vyslovený tenisový antitalent, no veľmi si dal záležať, aby si denne zahral aspoň hodinku. A ako sa patrí na pravého absolventa West Pointu, rád vyhrával.

Billyho videl hrať ešte ako desiatnika. Zapáčil sa mu Billyho štýl, chladný a chytrácky, porážal protihráčov, čo mali dvojnásobne také tvrdé údery ako desiatnik Abbott. A Billy bol aj rýchly, v štvorhre vedel kryť trištvrte kurtu. Plukovník, štyridsaťsedemročný chlap, potreboval spoluhráča, čo vedel kryť trištvrte kurtu. Takže sa Billy stal seržantom a veliteľom záložného automobilového parku, za čo dostával značný príplatok k seržantskému platu a príležitostné vďačné prepitné od dôstojníkov, čo potrebovali vojenské vozidlá na nevojenské účely, a tiež nepríležitostné peniaze za armádny benzín, čo predával načierno za nižšiu cenu, ako bola v meste. Plukovník ho pozýval aj na večere. Rád by vedel, čo si myslia vojaci, tak vravieval, a plukovníkova manželka pokladala Billyho za šarmantného mládenca, správal sa ako dôstojník, najmä v civilnom obleku. Plukovníkova manželka tiež rada hrala tenis a žila v nádeji, že plukovník odcestuje na mesiac-dva so služobným poslaním, pravda, bez Billyho.

To už nie je tá stará armáda, vravieval plukovník, no čo sa dá robiť, treba sa prispôsobiť dobe. Pokým je tu veliteľom plukovník, rozmýšľal Billy, nehrozí mi nebezpečenstvo, že ma pošlú do Vietnamu.

Billy vedel, že pred nepríjemnými zvukmi nepriateľskej streľby ho uchránil ujov vplyv vo Washingtone. Raz mu ukáže, že vie byť vďačný. No v ten večer ho vo vrecku hrial list od uja so šekom na tisíc dolárov. Matka ako prameň príjmov už vyschla, a tak ho Monika — porozprával jej o bohatom ujovi — nakriatla, aby uja požiadal o peniaze. Nepovedala, načo sú jej peniaze, no Billy sa už dávno zmieril so skutočnosťou, že Monika je záhadné dievča. O príbuzných v Mníchove mu nepovedala ani slova, ani prečo si ako osemnásťročná vzala do hlavy dať sa promovať na Trinity College v Dubline. Ustavične chodí na kadejaké tajomné schôdzky, no inak sa s ňou žije mimoriadne príjemne. Do neveľkého útulného bytu neďaleko Place sa nasťahovala len s podmienkou: nevypytovať sa, keď mu oznámi, že večer, ba aj týždeň nepríde. Na tajné schôdze sa občas schádzajú aj zástupcovia NATO, o takých veciach sa nesmie hovoriť. Jeho netrápi zvedavosť, keď ide o veci, ktoré sa ho osobne netýkajú.

Napokon. Monika nebola krásavica. Čierne, neupravené vlasy, topánky na nízkych opätkoch, pohodlné pančuchy, no veľké belasé oči jej pri úsmeve zakaždým rozžiarili tvár. A mala utešenú postavičku. Postavičku, nie postavu. Billy bol nižšej postavy a pri vyšších ženách pociťoval komplexy.

Nech sa ho toho večera spýtajú, čím by chcel byť, pravdepodobne by odvetil, že opäť vojakom. Občas ho Monika s hnevom vyhrešila, že mu chýba ctižiadosť. Zakaždým prikývol s pôvabným, mladistvo športovým úsmevom, hej, chýba mu ctižiadosť. Melancholický tmavý odtieň očí lemovaných čiernymi obrvami dodával úsmevu zvláštny pôvab, akoby obveseliť dakoho tým úsmevom si vyžadovalo osobitné smutné úsilie. Billy sa poznal veľmi dobre a úsmev nenasadzoval pričasto.

Aj v ten večer sa Monika zberala na záhadnú schôdzu. „Nevyčkávaj ma,“ podotkla a zadívala sa na pozlátenú nádheru stien a výkladov na Place v svetlách reflektorov. „Prídem neskoro. Možno až nad ránom.“

„Zhubne vplývaš na môj sexuálny život,“ namietol.

„Iste,“ odvetila americkou výslovnosťou. Na Trinity College si osvojila britskú angličtinu, a medzi vojakmi v NATO americkú.

................................................................................................................................................................

...posledná veta...
Vtom zočil taxík, zdvihol ruku, nasadol a uháňal na večierok.