Publikácia Medzinárodný maratón mieru 1924—1980 nám opäť umožní prežívať dramatické chvíle športového zápolenia i stretnúť sa s mnohými známymi bežcami, ktorí sa zúčastnili na tomto podujatí. Niet azda disciplíny v športe, ktorá núti pretekárov tak hlboko načrieť do rezervoára síl ako maratón. Aj keď je to pomerne mladá disciplína novovekých olympiád, jej zrod vzišiel z histórie. Azda preto má takú úctu; ale hlavne preto, že maratónsky beh je oslava života spätá s prirodzenou túžbou ľudí po mieri. A košický maratón túto túžbu výrazne podčiarkuje — nie je to len športový sviatok, ktorého sme svedkami vždy v prvú októbrovú nedeľu už viac ako šesťdesiat rokov, ale aj významná spoločenská udalosť. Má neopakovateľnú atmosféru priateľstva a spolupatričnosti všetkých, ktorí ho pripravujú, ktorí sa na ňom zúčastňujú i ktorí ho sledujú — tí všetci aj takto vyjadrujú svoju podporu mierovému úsiliu celého ľudstva.
Zlata Dônčová, autorka niekoľkých historických románov, zaplnila prázdne miesto o slovenskej minulosti, ktorého sa literárne nikto nedotkol. V románe Ondrejova kráľovná opisuje zápas Prievidze s majiteľom Bojnického zámku grófom Pálffym. Fabula deja načrtáva výnimočné udalosti. Hlavnými hrdinkami sú prievidzské ženy, ktoré zastupujú v tomto boji svojich mužov, aby oklamali pána a odviedli ho na nepravú stopu. Muži konajú veľmi obozretne a zväčša tajne, aby zámok nemal príležitosť trestať ich. Ženy vedené múdrou Ančou Kardošovou maria všetko, čo zámok podniká, aby Prievidzu pripravil o mestské privilégiá. Svoju smelosť podopierajú faktom, že na tróne sedí žena, populárna Mária Terézia. Dúfajú v jej spravodlivosť.
V tomto zápase sa odkrýva celá nahota krivdy a nespravodlivosti, s akou bojovala šľachta tých čias. Kardošová, kapitánka prievidzských žien, statočne sa so svojimi družkami púšťa do zápasu so zámkom. Neľaká sa vyhrážok ani nástrah, ba ani moci pána grófa. Veď čo jej ešte môžu vziať? Obrali ju o životné šťastie a pripravili o najmilšieho človeka.
Román odkrýva dosiaľ neznámy úsek dejín slovenského národa a sprístupňuje ho širokým vrstvám obyvateľstva. Zápas prievidzských žien s Bojnickým zámkom odkrýva skutočnosť, že pracujúci človek aj v minulosti vedel brániť svoju pravdu proti krivde a povstať proti mocným i za cenu prísnych konzekvencií.
Eddie Anderson, úspešný zaměstnanec losangeleské reklamní agentury; muž ve středních letech, si teprve v kritickém momentu své životní dráhy uvědomuje, že jeho život je přes veškerou hmotnou zabezpečenost řetězem nedůstojných kompromisů a tichých dohod, jaké s pokryteckým sebeuspokojením uzavírá nejen se svou „moudrou“ ženou Florence v jejich vyprahlém manželství, s milenkou Gwen, s rodinou a se svým -zaměstnavatelem, ale i sám se sebou. Eddie prochází jakýmsi očistným procesem, úporně se pokouší vyprostit z této sítě přetvářek a falešností a je ochoten obětovat svou minulost zasvěcenou skvělé kariéře, aby získal něco nezměrně cennějšího: prostý život bez předstírání a bez onoho mlčenlivého souhlasu. Kazanův román, známý u nás též ve filmovém zpracování, je krutou, nemilosrdnou vivisekcí Ameriky a na osudu Eddieho, nepostrádajícím autobiografické rysy odhaluje její dnešní sociální poměry. Zároveň se v něm autorovi podařilo s neobvyklou až šokující otevřeností obnažit kořeny citových a morálních krizí soudobého amerického intelektuála.
Gabriel Chevallier, autor Zvonodrozdova, u nás známeho z českého prekladu pod názvom Zvonokosy (v pôvodine Clochemerle), narodil sa v juhofrancúzskom meste Lyone, na jednom z nábreží Saôny. Stredoškolské vzdelanie si získal na rozličných gymnáziách (kolégiách) v rodnom kraji. Tu hodno pripomenúť, že päť rokov štúdií strávil ako chovanec internátu rehoľného ústavu, ktorého prostredie a ovzdušie ho neskôr inšpirovalo na napísanie satirického románu Sainte-Colline (Svätý pahorok, v českom preklade známeho pod názvom Kolej na Svatém kopečku), ostro bičujúceho tmárstvo rehoľníckych učilišť.
Ako šestnásťročný zapísal sa na Vysokú školu krásnych umení v Lyone, na oddelenie maliarstva. Za mobilizácie roku 1914 musel narukovať, v októbri 1915 ako dvadsaťročný utrpel zranenie, no už r. 1916 sa opäť musel vrátiť na front, kde bojoval až do konca vojny v radoch pešiakov.
O vzniku svojho románu „Zhasnuté svetlá“ autor napísal Sväzu slovenských spisovateľov:
„Už v rokoch 1942-—43, keď som sa chystal opustiť redakciu „Gardistu“ a venovať sa. literárnej práci, uvažoval som o tom, ako zachytiť rušné časy, ktoré viedli k druhej svetovej vojne. Chcel som tak pokračovať vo svojom románovom cykle, avšak moje vtedajšie zámery stroskotali: z redakcie sa mi nepodarilo odísť a literárne plány, ktoré som mal, v príboji nedovŕšených udalostí nemohol som ani ideove, ani umelecky zvládnuť.
Vynorili sa ony nanovo v konkrétnejšej forme až po skončení druhej svetovej vojny, ked vonkajší tlak povolil a mne naskytla sa možnosť vidieť ich v pravej podobe. Ako človek, ktorý sa poctivo usiloval stáť na strane pravdy, spravodlivosti, ľudskosti a pokroku, využil som ju. V snahe vyrovnať sa s obludnou skutočnosťou i so svojimi omylmi k vlastným zážitkom a skúsenostiam začal som zháňať materiál, ktorý mi pomohol pochopiť to, čo mi dovtedy unikalo. Neskoro síce, ale tým jasnejšie som si uvedomil, aké nebezpečenstvá skrýval v sebe fašizmus, kam, do akých mravných a spoločenských krútňav nás viedla spolupráca s nacizmom, sledujúcim iba svoje egoistické ciele. Zhrozený nad strašnými dôsledkami rasistických náuk, nad utrpením miliónov ľudských bytostí, nad zverstvami, popáchanými v okupovaných krajinách, o ktorých som do r. 1944 alebo nevedel, alebo som ich pokladal za výmysly vojnovej propagandy, výsledky svojho snorenia po pravde rozhodol som, sa použiť v obšírnejšej románovej skladbe. Zaumienil som si zachytiť celé toto chmúrne obdobie, najmä, ako sa ono odrazilo v našich slovenských súvislostiach, čím a ako poznačilo náš život, naše skutky.
Uprostred rozličných starostí a prekážok trvalo bezmála šesť rokov, kým sa mi z horúcej ešte minulosti podarilo vybrať to, čo som pokladal za príznačné pre tie časy, a zložiť z toho obraz sterorizovaného Slovenska. Rozdelil som si ho na tri časti — zväzky. Prvý zväzok venoval som udalostiam, od septembrovej mobilizácie r. 1938 až do rozbitia ČSR v marci 1939, zatiaľ čo v druhom mienim spracovať vojnové roky s prípravami na odboj a v treťom Slovenské národné povstanie až po prvé dní oslobodenia.
Prvý zväzok je hotový, či vystihuje skutočnosť, nech posúdia povolaní ľudia, čo sa mňa týka, chcem iba pripomenúť, že pri uskutočňovaní tohto literárneho plánu neviedli a nevedú ma umelecké pohnútky, čo som napísal, napísal som preto, lebo som to nemohol nenapísať. Ak je v tom aj nejaké umenie, je ono len dôvažkom pravdy, ktorú som sa snažil podať v celej šírke i hĺbke, tak ako sa mi zjavila po svedomitom zvážení všetkého, čo som videl a prežil, ba dodatočne ešte si aj overil. Nešlo mi o osoby. Hľadel som na udalosti, na ich zmysel. Pokúšal som sa nájsť kľúč k nim nie preto, aby som niekoho bil ním po hlave, ale aby som poskytol ľudom ťažko vykúpené poučenie — aby sa tí, čo prídu po nás, mohli vyvarovať omylov a aby takto spoľahlivejšie, lepšie mohli slúžiť svojej vlasti, svojmu, národu, ľudstvu a svetovému mieru. "'
V románe o gymnazistovi Félixovi Hanuschovi vychádza autor zo svojich vlastných zážitkov. Félix je syn robotníka v kameňolome a je Lužický Srb. Jeho triedny pôvod, ako aj národnosť mu na každom kroku sťažujú možnosť splynúť s ostatnými spolužiakmi. Postupujúca moc národného socializmu — román sa odohráva v Nemecku tridsiatych rokov — len umocňuje Félixov pocit bezmocnosti, ktorý prerastá do vzdoru a pomaly aj v triednu uvedomelosť. Hoci hrdina románu prežíva prvé sklamania v láske a v živote, nedá sa zlomiť a nepodľahne lživej fašistickej propagande.
Jurij Brězan sa narodil r. 1916 v Räckelwitzi, je laureátom štátnej ceny NDR a jeho dielo vychádzajú zároveň po nemecky i po lužickosrbsky.
Našim mladým čitateľom sa dostáva do rúk knižočka poviedok sovietských spisovateľov pre deti. Budú v nej sledovať hravé príbehy a huncútstva svojich vrstovníkov. Zasmejú sa nad výmyslami Vasku, čo chcel preplávať na koryte Tichý oceán, nad Mišovým kuchárskym umením. S osobitným pôžitkom si prečítajú krehké Paustovského poviedky či dojemné Alexejevovo rozprávanie starého otca s vnukom o tom, ako na jar čakali škorce. Dozvedia sa aj o tom, ako sovietske deti boli vždy, aj za vojny, deťmi s optimistickým pohľadom na svet. Zoznámia sa aj s Leninovým detstvom, keď aj on bol ešte nezbedným Voloďom. Hravé, nenásilne výchovné poviedky o deťoch a pre deti priblížia malým čitateľom ich veku a chápaniu primeranou formou sedemdesiatročnú históriu Sovietskeho zväzu.
Každý človek je román — jen ho umět napsat!
Tato úsmevná knižka vám objasní, proč o každém človeku není napsán román. Jako autor více než třiceti knih a absolvent devatera řemesel, z nichž nikoliv nejlehčí bylo redaktorství, zavede vás Adolf Branald k špehýrce vedoucí do oné velké dílny, kde vzniká literatura. Propašuje vás do černých kuchyní autorů světových i tuzemských. Podělí se s vámi o jejich moudra a prozradí některá profesionální tajemství proměňování nápadu v knihu. Pro lepší názornost doplní výklad zajímavými příklady přímo ze života.
Na společné cestě za poznáním budou vás provázet i jeho přátelé spisovatelé, a to způsobem až dosud ojedinělým: svými bezděčnými kresbami a rukopisnými ukázkami, z kterých se naučíte hádat jako z dlaně. Dostane se i na autory, kteří se nikdy knihy nedočkali. Andělské schody nejsou návodem, jak psáti snadno a rychle, spíš naopak: jak psáti těžce a pomalu. Především ale jde o příjemnou besedu se čtenáři, kteří už o knize něco vědí a chtějí vědět ještě víc. Mají-li Andělské schody přece jen nějaký vyšší cíl — a to by mít měly, když vedou do nebe — pak: odradit neschopné a povzbudit talentované.
Po posledných chladných dňoch a mrazivých nociach sa prebúdzal vo vrchoch nádherný deň. Hore Jamnickou a Račkovou dolinou sa lenivo dvíhali belavé hmly, ale slnečné lúče, čo už dobrú chvíľu hladkali zasnežené úbočia, ich trhali na franforce a durili kamsi do neznáma. Smreková hora voňala živicou, ovieval ju teplý vánok a ranné slnko ju príjemne hrialo. Vôkol bol velebný pokoj a tíš.
Zrazu tam pod zápoľou čosi zadunelo a vo chvíli dolinu naplnil strašný hukot. Povyše Strmého žľabu sa na súvislom plášti snehu rozškerila hrozivá čierna trhlina. Ako mohutný tmavý prúd sa rozliala po zasneženom svahu a šialenou rýchlosťou sa rútila nadol. Sprevádzala ju oslepujúca metelica a otriasajúce dunenie. Bolo počuť chrapšťanie a praskot padajúcich stromov, rachot valiacich sa skál a kamennej sutiny. Všetko sa zmiešalo dohromady...
Bola to lavína, veľká tatranská lavína, ktorá ničí všetko, čo jej príde do cesty. Padla jej za obeť aj stará medvedica, po ktorej zostalo v brlohu opustené mláďa.
Skutočná udalosť — akých sa odohráva v Tatrách veľa, podnietila autora aj na napísanie knižočky, ktorá sa dostáva čitateľom do rúk v treťom — dopracovanom vydaní. Bola to úspešná kniha, čo potvrdila aj skutočnosť, že jej druhé vydanie sa rýchlo rozpredalo a ozývali sa hlasy po jej ďalšom vydaní a dopracovaní príbehu. Opätovne sa potvrdil záujem čitateľskej verejnosti o umeleckú, realistickú beletriu z našej prírody. A ukázalo sa, že kritika i recenzie už pred rokmi právom označili vydanie Tatranskej medvedice za úspešný a priekopnícky krok práve z oblasti čoraz nástojčivejšej ochrany prírody. Ako dlhoročný pracovník v poľovníctve a na úseku ochrany prírody autor v nej totiž približuje osud zachráneného medvedieho mláďatá, biológiu medveďa hnedého a našej vysokohorskej fauny čitateľovi tak pútavo a verne, ako to môže urobiť len človek, ktorý ju bezprostredne a dôverne pozná.
Podstata príbehu nie je vymyslená. Návštevníkom Tatier i Podbanského z rokov 1947 — 1949 bude azda nejedna z kapitoliek knižky povedomá, lebo medvedica Luca — karpatský hnedý medveď — skutočne žila. U jej starostlivých pestúnov na lesnej správe v Tatranskej Lomnici a u lesníkov na
Émile Gaboriau je klasikom francúzskeho detektívneho románu z minulého storočia, predchodcom takmer o štvrťstoročie mladšieho anglického spisovateľa Conana Doyla, ktorému bol, ako to Doyle sám priznáva, po mnohých stránkach vzorom. Jeho spoločenské, dobrodružné a detektívne romány vychádzajú v posledných rokoch vo Francúzsku vo veľkých nákladoch a prekladajú sa do mnohých jazykov.
Prípad č. 113 je naširoko koncipovaný dobrodružno-detektívny román. Ako je to obvyklé v detektívnych románoch, hneď na začiatku sa spácha zločin, zatknú právom podozrievanú osobu, ale na zákrok detektíva Lecoqa ju čoskoro prepustia na slobodu. Tam sa po prvý raz objavuje v plnom lesku slávny detektív pán Lecoq, francúzsky Sherlock Holmes. Je to typ moderného detektíva, inteligentný, vedecky vyzbrojený, prezieravý, vynachádzavý muž zákona, ktorý vždy, aj z nepatrných náznakov nájde jasné východisko. Postupuje smelou induktívnou metódou. Pri stopovaní, zisťovaní minulosti osôb sa vžíva, ako sám hovorí, prevteľuje do ich osobnosti ako herec na scéne. Vytušil skrytú drámu, tragédiu vznešenej ženy, ktorá trpí za svoju dievčenskú lásku. Zisťuje zhubné následky spoločenskej konvencie, ktorá dovoľuje zločincom vydierať za takzvaný poklesok z lásky.
Meno Williama Faulknera je nášmu čitateľovi dobre známe, ale doposiaľ nemal možnosť zoznámiť sa s jeho dielom v slovenskom preklade. Výber z Faulknerových poviedok predkladá čitateľovi poviedky z rozličných tematických oblastí. Stretávame sa tu s černošskou otázkou, (Suchý september), s poviedkami z farmárskeho prostredia (Mul na dvore), historickými (Stará matka Gaillardová) a napokon s poviedkami vojenskými (Všetci piloti sú mŕtvi, Noha). Nech ide o akýkoľvek námet, všade sa markantne prejavuje autorov humanizmus a geniálnosť. Faulknerov štýl a kompozícia je tým najdokonalejším a najvirtuóznejším prejavom hĺbky a šírky jeho ducha. Lenže William Faulkner nebol iba dokonalý umelec. Bol to aj veľký človek, človek s prenikavým pohľadom na „večné“ otázky ľudstva i jednotlivca, ktorý sa nijako neusiloval skrývať tvrdú a smutnú skutočnosť života svojich Južanov a ostatných ľudí, s ktorými sa postretával v Európe i v Amerike. Autorovou veľkou témou bola vojna a všetko, čo s ňou súviselo. Faulkner bez pátosu odkrýva dušu prostého vojaka i šarže, vniká do hĺbky a odkrýva zlato nepatetického, samozrejmého hrdinstva, ale aj nános kalu a prachu, ktoré sa nalepili na ľudstvo cez dve svetové vojny. Faulkner nie je morózny kritik, vie sa niekedy úsmevne pozastaviť nad tragikomédiou ľudského života, ale aj hlboko cíti s ubitými a prenasledovanými, ktorí sa nedostali na výslnie hmotného šťastia.
Toto druhé vydáni oblíbené příručky vychází jako nezbytná pomůcka pro všechny, kdo se pěstování jahod již věnuji, nebo si právě zahrádky zakládají. Kniha se zabývá všemi nejdůležitějšími problémy, s nimiž se naši zahrádkáři setkávají, a od základních popisů původu jahodníku, jeho botanických znaků a biologických vlastností přechází k vlastním pěstitelským úkonům od přípravy sadby a výsadby až po sklizeň. Autoři obohatili toto vydání o všechny naše i zahraniční novinky v množitelské i pěstitelské praxi a úplně nově zpracovali zvláště stati o odrůdách. Mimořádnou péči věnovali právě výběru a popisu výkonných odrůd, a to jak odrůd rajónovaných, tak i odrůd perspektivních, které pomohou jahodářské praxi vybrat odrůdy v daném prostředí najvýkonnejší.
