sobota 18. januára 2020

ŤAŽKÝ, LADISLAV - KŔDEĽ DIVÝCH ADAMOV

ŤAŽKÝ, LADISLAV

KŔDEĽ DIVÝCH ADAMOV
DUNAJSKÉ HROBY
HRIEŠNICA ŽALUJE TMU

Tatran, Bratislava, 1971
edícia Hviezdoslavova knižnica (190)
prebal Emil Bačík, Milan Paštéka
doslov Vladimír Petrík
1. vydanie v tejto edícii, 8.000 výtlačkov
61-150-71

beletria, novela, literatúra slovenská,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 270 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,40 €

*zukol5* in *H-parap*R4

Prepáč, človek. Dovoľ prihovoriť sa.

Ráno devätnásteho septembra 1964 som sa ponáhľal s rukopisom Hriešnice, ktorá žaluje tmu, do vydavateľstva. Je to posledná, tretia novela z dunajských noviel-balád. Ponáhľal som sa preto, aby som ti ešte tridsaťdeväťročný, teda nie štyridsiatnik, odovzdal výpoveď o láske, ktorá vzklíčila v tme, pod skúpym lúčom slnka a ktorú tma udusila. Vlastne všetky tri novely zaradené do knižky Kŕdeľ divých Adamov sú príbehmi a myšlienkami o láske a tebe, človek, na niektorých miestach o láske zdeformovanej vojnou, na inom mieste o láske vojnou utuženej. Sila lásky je obrovská. Nemohla nežiť, nerásť, nehýbať ľudskými srdcami a osudmi ani v období strašnej nenávisti vo vojne. Čistota lásky vynikla najmä na čiernom pozadí vojny a smrti, dnes vyniká a dráždi „čisté“ duše jedovatý odvar doby a jej „lásky“, ktorý bol dieťaťom vojny.

Moje dievčatá Nataša, Giza, Natália, to sú sestry alebo aspoň sesternice tejto doby, nevedia o sebe, len ja ich poznám, nežijú v jednom prostredí, ba nie sú ani jednej národnosti, spája ich len mladosť a láska. Každá cíti a miluje inakšie, láska sa im kruto pomstí, najväčšmi Natálii. Jej láska je krásna a obrovská, Natália platí za ňu životom. A diví Adamovia? Len Janko Svitek je zdivený Adam, nič nechce vedieť o čase a slušnosti, každé dievča mu je Evou, ale ani jeho srdce nie je beznádejne prázdne. Jeho protipól desiatnik Zvala je až prikrotký, priveľmi miluje, až zo záhrobia vyvoláva a oživuje svoju Natáliu. Tretí Adam, desiatnik Mičinec, pokorne zomiera so svojou minútkovou láskou na brehu Dunaja.

Okrem toho, že všetci moji vojaci milujú dievčatá, živé bytosti, stojí na ľavom brehu Dunaja najväčšia ich láska, Slovensko, ktorá ich priťahuje ako svetlo mušky, nemôžu konať inakšie, ako konajú, vracajú sa do vlasti a hynú.

Nepísal som o hrdinoch, umele som ich nevytváral, len na priateľov som si spomenul, zamyslel som sa nad ich osudom, láskou a smrťou, myšlienky položené na papier, to nie je viac ako tichá modlitba na ich dunajských mohylách.

Ešte som nemal štyridsať, žiadalo sa mi povedať slovo o tebe, človek, o tvojej láske, zamiešal som sa literatúrou aj do politiky vojny, v strachu o živých pohýbal som mŕtvymi, chcel som poznať, prečo diveli Adamovia, prečo sa nemohli narodiť počaté deti, prečo vyhasínali životy chlapcov a dievčat, skôr ako sa mohli spojiť, prečo a kto zadúšal plamienky vzbĺknutej lásky života.

Medzitým a okolo toho, ba hádam do toho všetkého sa vlieva ako Dunaj do mora môj terajší nepokoj, na Dunaji v malej loďke pláva môj strach a zúfalo vykrikuje, burcuje živých milencov, aby si nedali zabiť lásku. Niekedy je smiešny, ale nik mu nemôže povedať, že nemá pravdu, že smrť nie je nepriateľom života, vojna mieru.

Dnes je dvadsiateho septembra, už mám štyridsať...

Máš pravdu, človek, načo ďalej... O láske...

Štyridsaťročný tak ako dvadsať alebo šesťdesiatročný môže písať o všetkom na svete, ale najmä o tebe.

Do videnia, človek. Stretneme sa pri práci, v láske, v politike, pri zábave, budeme sa hádať o teba, o tvoje dobro, stretneme sa v ďalekých i blízkych kútoch našej vlasti i za hranicami na pobreží slaného mora, za oceánmi. Stretnime sa, človek, ale prosím ta, uniformy nechajme doma. Nosil som ju štyri a pol roka, zhnusila sa mi. Je drsná, presiaknutá potom. krvou, strachom. Uniforma sa ľahko oblieka, ale ťažko zoblieka. Zomierajú v nej najkrajší chlapci a dievčatá.

Dobre? Gut? Well? Charašo?

Do videnia, človek! Veľmi sa na teba teším.

LADISLAV ŤAŽKÝ







Defilé pred maršalom

Pracovná rota nastupuje. Židia ešte kopú. Poručík je vojak, reve ako pavián, hreší ako pohan. Arbajtskompaní poslúcha. Kde sa v pracákoch berie toľká poslušnosť? Boja sa nemeckých lágrov, sú šťastní, že môžu kopať na slovenský povel? Kde sú teraz dobrí Slováci? Počujete, vy...? Chce sa mi povedať, vy banda jedna, vy zasrani, čo ste do Povstania neprišli, vy cicvori, čo ste nič nepochopili, vy...! Niet kedy, pracovná rota nastupuje, poručík velí: Rovnakým krokom v chod! Šurkava pochoduje v mojom plášti. Somár! Poručík sa zadíva na Šurkavu, zbadá cudzieho, musí ho zbadať, poručík si pozná mužstvo, ale nemôže sa zadívať na všetky trojice, lebo pochoduje vpredu, velitelia pochodujú tri metre vpredu, ľavá, pravá, ľavá... krok majú jednotný, pochodujem za nimi, Nemec môže celkom blízko kráčať za Slovákmi, ľavá, pravá... ľadík puká, nožíky sa zapichujú do srdca, dušu mi zastrelili maďarskí žandári, srdce bez duše je len tvrdý sval, tvrdý, vytrénovaný ako boxerova brada, každý doň bije, už neprijíma údery. Ľavá, pravá... pracovná rota prešla vedľa smetiska, obzri sa, Myšička, obzri sa, no, konečne! Šurkava sa obzrel doprava, tam je naša rakva, moja rakva, túto noc budem v nej spať sám, sám v rakve, budem mŕtvola, mŕtvoly bývajú v rakve samy, ani milencov nepochovávajú spolu. Mŕtvy kráča za arbajtskompaní, za živým kamarátom. Šurkava sa lúči s rakvou, s naším milým domčekom, s našou pevnosťou, nemôže od nej odtrhnúť oči, rota pochoduje: ľavá, pravá... aj poručík sa obzrel, odtrhni oči od rakvy, Surkava, poručík zbadá, že je to tvoja rakva, nedívaj sa...! Celá rota sa díva, arbajtskompaní defiluje pred rakvou, arbajtskompaní si dala bez povelu vpravo hľaď, poručík zastal, otvára ústa, kričí, vrieska: Cicvori! (Pravdaže to povedal inakšie, po vojensky. ) Kde to čumíte!? Nakopem vás do vajnor, vy cicvori, nikdy ste nevideli Žida?

Darmo kričíš, poručík, vojaci nikdy nevideli takého Žida, mlčia a pochodujú, držia hubu a krok, cicvor, všetci majú vpravo hľaď a všetci mlčia, len vy kričíte, pán poručík, ani ja som nikdy nevidel Žida na smetisku, opretého chrbtom o našu rakvu. Sedí, lazár, stráži na smetisku náš domček. To len vy, pán poručík, ste videli veľa Židov, vy ste možno videli aj Židov umierať, vy ste možno všeličo...

— Nerozumiete, cicvori!? Chcete si vziať toho Žida domov, do octu? O chvíľu je po ňom, vy cicvori, hovädá, pinky! — Aké slovo si vybral, pinky...

Poručík sa chytro opravil, povedal to, ako chcel.

Židia robia druhú líniu. Ktorá je tu prvá línia, pán poručík? Odkiaľ prídu Rusi, z Maďarska, či zo Slovenska? Je to hlúpe, pán poručík, tie strieľne ste obrátili opačne. Židia robia vpravo od brehu Dunaja, od pláže po vysoké topole, tam býva v lete chládok, Židovky sú pekné dievčatá, prečo poručík tak vyrevúva, nech si vystreľuje cicvorov a pinky, ale nech nie je sviňa, nevypláchnutá papuľa. Posledný rad prešiel vedľa rakvy, starý Žid sedí chrbtom opretý o rakvu ako dieťa, už sa nik nedíva na rakvu, len Šurkava a ja. Gadáňov plášť mi je dlhý, vlečie sa mi skoro po pätách, Myšičkin mi je malý, sťahuje mi plecia. Myšička je malá, má úzke plecia, Žid nemá plášť, Žid má len pruhované šaty, uniformu mŕtvych, a na prsiach veľkú žltú hviezdu. Šurkava sa obzrel, na chvíľku sa nám stretli pohľady, rota pochoduje, vzďaľuje sa. Už idem, musím ísť za rotou, už je po defilírke, maršal s veľkou hviezdou, arbajtskompaní ti vzdala poctu, vojsko ušlo, maršala zabudlo vziať so sebou. Žid niečo mumle, chce mi niečo povedať, ale ja nerozumiem, po nemecky, ja... Mal by som sa hanbiť. Žid možno len chce, aby som mu pozrel do očí, ale ja nerozumiem, ja... och! Poručík, zakrič, Zvala je cicvor, nemecký vojak nerozumie po nemecky, Gott mit uns, starý pán, to je napísané na Šurkavovom

.............................................................................

... posledná veta ...

Natália, je stále smädná, žiadostivá, chce piť, piť krv alebo vodu, radšej vodu po toľkej krvi, zemi sa žiada voda, to len ľudia jej dávajú piť krv namiesto vody.





streda 15. januára 2020

VIKA, KAREL - ZÁPISKY REDAKTOROVY

VIKA, KAREL

ZÁPISKY REDAKTOROVY

Karel Vika, Praha, 1930
3. vydanie

literatúra česká, próza krátka, podpis autora,
224 s., čeština
hmotnosť: 187 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý, na tvrdé, odnímateľné doky na pôvodnú väzbu, podpis autora na patitule

NEPREDAJNÉ

*arumcz* in *H-6-5*






NOVÉ OBZORY 25

NOVÉ OBZORY 25
spoločenskovedný zborník východného Slovenska 1983

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1983
zostavil Imrich Michnovič
obálka Ján Andel, Milan Kaľavský
800 výtlačkov
83-029-83

história, archeológia,
352 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 707 g

tvrdá väzba s prebalom, väčší formát
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,50 € PREDANÉ

*bib17*







JAHODA, JOSEF - DIVNÉ LÁSKY

JAHODA, JOSEF

DIVNÉ LÁSKY

Přítel knihy, Praha, 1928
edícia Nová knihovna české lietartury (I./8)
ilustrácie K. Zvelebil

beletria, próza krátka, poviedky, literatúra česká, podpis autora,
282 s., čeština
hmotnosť: 290 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*









TROUBADOUR.

Byla to veselá hospoda. Když se Mišta v ní usadil, v celé ulici se říkalo, že tu prodělá kalhoty a že za půl roku přes noc se ztratí jako jeho předchůdcové. Hurda to vydržel rok, vrazil do hospody všecky své peníze, ale hospoda byla jako uřknutá, jako by tam Hurda naléval utrejch, ne pivo. A pak Jelínek právě tak. Ten nemohl do hospody tolik peněz vrazit, za půl roku byl ouplně hotov a zmizel jak duch.

Však ona to byla také zatracená hospoda! Přešel jsi za hospodou ještě dvě stavení a byl jsi v polích! Od hospody bylo vidět bílé kameny na kraji silnice — kdo z města půjde sem na pivo? Forman se tu nezastaví, protože ulice před hospodou byla úzká — jiný vůz by se tu nemohl vyhnout.

A pak Mišta! Jak se na něj člověk podíval, ztratil chuť na pivo a na všechnu veselost. Prošedivělý dědek s jedním okem vyteklým, s rozežraným nosem a neustále nakrčeným čelem, jako by svět neustále proklínal. A slova neutrousil, jen se na lidi uštěkoval.

A pak ta hospoda! Nebílil ji Hurda, nebílil Jelínek, ani by se nedalo vypátrat, kdo ji naposled bílil. Večer rozsvítili špinavou petrolejku nad výčepním stolem, a ta byla pro hospodského i hosty.

Kredba kovář to krátce rozhodl: »Tenhle Mišta to tam ani půl roku nevydrží, ten uteče za měsíc!"

Mišta nebílil, nedal na stůl ubrusy, nedal umýt podlahu a nepověsil nad stoly lampu. Ponechal všechno, jako bylo za Hurdy a Jelínka. Také ovšem ani živá noha nepáchla do hospody.

Ale najednou v ulici roznesly se divné noviny. Mišta z uřknuté hospody se žení. A kovářka Kredbová, která měla zprávy ze všech konců města a na své spasení a zatracení všude vypravovala, že to je nad lidský rozum, že to je vyložené smilstvo, že se na to Pánbůh nebude moci dívat.

Lidé naslouchali a kroutili hlavami. Vypravovala kovářka: »Ať mně všechny vlasy s hlavy sejdou, ať zejtřejšího dne nespatřím — přece bych neřekla něco, o čem se do tří neděl každý přesvědčí. Věřte si mně nebo nevěřte — Mišta bude se ženit s nejkrásnější ženskou na světě, s Lojzinkou Vránovou z Máslové Lhoty. Znáte ji, ve čtvrtek naší ulicí chodí do trhu."

Ženské se křižovaly, mužští pozorně naslouchali. Mužští neřekli tak ani tak, — no, uvidí se!

A tak najednou v ulici měli veselou hospodu, ne už uřknutou, ze které hospodští utíkali za noci jako zloději, ale hospodu, kde od smrknutí hrála harmonika a kde všechny stoly byly hustě obsazeny a kde se pilo jako o závod.

Jak padl do klenutého lokálu první soumrak, začali se trousit hosté. Sousedé z ulice i z okolních ulic pěkně se sesedli u tří stolů blízko nálevního stolu, aby od čudivé petrolejky nad šenkýřovou hlavou aspoň viděli na svou sklenici a nezdvíhali ji po ohmatu.

Tři stoly u okna byly pro svobodníky, pro kupecké mládence, tovaryše a vůbec pro zelenou mládež. U těchto stolů bylo vidět málo, ale mladým hostům to nevadilo. Dívali se žádostivými zraky, až na židli


ŠKÁBA, JAROSLAV - BOXEŘI V ŠANHAJI

ŠKÁBA, JAROSLAV

BOXEŘI V ŠANHAJI

Alois Srdce, Praha, 1938
edícia Srdcovy knihy dobré nálady (17)
ilustrácie Vlastimil Rada

beletria, román, humor, literatúra česká, ex libris
198 s., čeština
hmotnosť: 291 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu

NEPREDAJNÉ

*arumcz*h-tv-4/3*

Autor vypráví rozmarné historky a osobní vzpomínky na zážitky českých námořníků na křižníku "Franz Josef I." plavícím se r. 1905 do Šanghaje a na pobyt námořníků v Šanghaji na sklonku tohoto roku. Kniha má od začátku do konce humorný ráz, líčí těžký život námořníka a končí Silvestrem, kdy vyšší šarže oslavují a prostí námořníci pijí jen na zapřenou.







DŮVĚRNÝ RAPORT PANÍ KONSULOVÉ.

Za malou chvíli po přečtení rozkazu je celá česká klapa opět v kuchyni a všichni kvartýrmajstři to jaksi přehlížejí. To dělá všechno protekce.

„Tak se mi zdá, že to máme dnes s Amerikány nahnutý! Co tomu říkáte? “ zahajuje rozpravu Lojza.

„Ba jo, mládenci, barometr nám padá na ,zero‘ (nulu), jak říká náš navigační důstojník Hahn, může z toho být pořádný tajfuníček! Jak se ceníš, Nanynko? “ doráží na mě Polda. „Heleď! “ usazuji ho. „Já se ještě docela nic necením, to se snad budeš zítra cenit ty, až ti budou krátit o pár coulů uši! “ a napřahuji na něj velkou vařečku, kterou mám celý den v ruce. Je to vlastně celá moje práce, ostatní dělají Číňani.

„Čujete mutrie bruty! Neblbněte tady! Já myslím, že dnes by za nás všechny dohromady nedal náš zloděj dišpenzér ani kvarat vína! Tady se jedná o to, když máme zas zostřenou službu, zda se nám podaří jít dnes večer na vostro. Přece nenecháme Vencu Pevnýho čekat s tatádama u pana Luidži Fremanteliho nadarmo, ne? “ okřikuje nás Skoba. „To půjde ztěžka, kluci! Ale já mám nápad! Pozveme si ty Amerikány sem k nám a tady v kuchyni je odděláme, nemají-li to taky zplichtěno s tím rozkazem! “ dává návrh Fiedler. Návrh stojí za uvažování, zjišťujeme však, že je neproveditelný. Dorozumět se s Amerikány a propašovat je k nám, to by šlo, máme však zostřenou službu, to znamená, že žádný nesmí spát, leda snad někde povesenej za jednu nohu na futře jako netopýr. Několikrát za noc bude „nastoupit“ a hlášení, že jsou všichni na svých místech, kvartýrmajstři a hlavně kadeti budou stále běhat, aby někoho nachytali. Co kdyby si vzpomněl sám Štechr, docela jistě by nás v kuchyni našli. On nadělal jeden Amerikán, Venca Pevný, dost velký rámus sám, natož kdyby jich přišlo hned šest.

„Co budeme tedy dělat? “

„Půjdem si k Štechrovi pro foršus a řekneme, že si chceme koupit svíčičky na stromeček! “ dí zasněně Skoba.

„Hele, Skoba se stává sentimentální! To bys mohl říci hned, že si chceš koupit reservní nos a sajtnklívry. Když můžeme mít reservní kartáče, proč ne taky skoby? Ale takovou vokurku červenou, jako máš ty, bys v celé Šanhaji ani nedostal

ledaže by sis koupil nějaký velký banán! “ ryje znovu Pepíček. „Tuhle Lojza by ti ho mohl hned zranžírovat na extra! “

„A pak ti ho bocman protáhne ,parankem‘ (kladkou) a máš ho vyžehlený, “ přicházím také s troškou do mlýna.

Skoba se vytrhuje ze snění, ohmatává si svou skobičku, jako by ho bocman za ni už držel a povzdechl:

„Imate istinu, pantigáni! (máte pravdu, krysy). Tak počkáme do večera, snad přijdou ještě jiné rozkazy a budeme zas svinovat plachty, možná, že si to boxeři zatím rozmyslí! “

„Máš pravdu, ale tohle mohl říci němej taky!

Entr aut! “ — (vzhůru do lanoví) zakončuje

....................................................................................

... posledná veta ...

A nyní zase na moře!






utorok 14. januára 2020

KIM, ANATOLIJ - VEVERIČKA

KIM, ANATOLIJ

VEVERIČKA
(Belka)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Nová sovietska próza
preklad Peter Birčák
ilustrácie Peter Kľúčik
doslov peter Birčák
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
072-092-87 VEV

beletria, román, literatúra ruská,
288 s., slovenčina
hmotnosť: 392 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,90 € PREDANÉ

*zukol5* in *H-parap*R4

Veverička je prvý román ruského spisovateľa kórejského pôvodu Anatolija Kima. Po doterajšej bohatej poviedkovej a novelistickej tvorbe znamená nový stupeň a novú kvalitu v umeleckom stvárnení skutočnosti. Kimovo videnie sveta a epické myslenie má hlboké korene v orientálnom folklóre a v starých filozofiách Ďalekého východu, spôsobom zobrazovania a prozaickými postupmi nadväzuje na tradície ruskej klasiky a modernej európskej literatúry, najmä na gogoľovsko-bulgakovovskú grotesku a satiru. Výsledkom je nezvyčajná syntéza dvoch vzdialených kultúr a do popredia vystupuje ich spoločný základ - aktívny humanizmus. Kim v zložitej kompozícii rozohráva najrozličnejšie realistické i fantazijné motívy, dramatické príbehy vyvažuje meditatívnymi pasážami a celý román je tematicky pevne zakotvený v našej súčasnosti. Svojím zvláštnym, prenikavým pohľadom na ňu vrhá ostré svetlo a núti nás uvedomiť si, že jeho rozprávkové príhody, situácie a postavičky nemajú ďaleko od reality. Od tej súčasnej reality, od ktorej pri racionálnom hodnotení býva ľuďom všelijako. Kim sa nevyhýba takejto analýze a hodnoteniu, naopak, ešte vyostruje protirečenia a zvýrazňuje kontrasty. No aj keď román Veverička je v ťažiskových momentoch tragický, vyžaruje z neho nádej a viera, že ľudstvo má budúcnosť, a túto vieru teraz veľmi potrebujeme.

ANATOLIJ KIM sovietsky prozaik kórejského pôvodu, píšuci po rusky, sa narodil roku 1939 v Sergijevke v Kazašskej SSR. Študoval na strednej výtvarnej škole v Moskve. Neskôr absolvoval Gorkého literárny inštitút. Žije v Moskve ako profesionálny spisovateľ.

Publikuje od roku 1973, najprv časopisecky. Prvá zbierka krátkych próz Belasý ostrov vyšla v roku 1976. Ďalšie diela: Štyri spovede (1978), Novely a poviedky (1980), Nefritový pás (1981), Bylinkári (1983), román Veverička (1984) a Chuť trnky na úsvite (1985). Do slovenčiny boli zatiaľ preložené kratšie prózy pod názvom Ozvena slávičieho spevu (Obzor 1983), Lotos (Pravda 1984) a román Veverička (Slovenský spisovateľ 1987).








III. časť

Sedel havran na dube a chcel si zahrať na trúbe, ale držal ju v pokrivených pazúroch, ani ostrý zobák nemal na to uspôsobený, a tak ten veľký čierny vták len roztrpčene krákal, krútil hlavou a prezeral si nanič nástroj jedným aj druhým okom. Z nebeského oblaku sa na hojdačke spustila dievčina v iskrivých dlhých šatách, kopla nôžkou k havranovi - heš! - a hodila doňho pomarančovú kôrku. Havran sťažka vzlietol, trúba zletela popri útese, na ktorom stál onen dub, do búrlivého mora, na strmom hrebeni bežiacej vlny sa prekoprcli dve delfínčatá, mosadz trúby sa na slnku ohnivo zablysla, pohrúžila sa do hlbín, delfínie deti sa vystrčili nad hladinu, švihli chvostami a ponorili sa za ňou. To ešte nie je príbeh, ten ešte len príde.

Delfínčatá sa najprv pobili na vlnách, potom sa pomerili v zelenej hĺbke, chytili trúbu, jedno po druhom na nej veselo vytrubovali, svet pod vodou napĺňali ohlušujúcimi bizarnými tónmi neprístojnej hudby a znova sa vrhali nahor k vlnám. Oceán bol pre ne voľným nebom, v ňom veselo šantili, plné najradostnejších čistých citov, a ich hry na vode, to ešte nebolo všetko ich šťastie, nad strieborným leskom tenulinkej oceánskej hladiny sa začínalo úpätie ešte jedného, vyššieho neba, vzdušného — belasého, sivého alebo bieleho - kam sa na okamih ako plavne zaokrúhlená večnosť vyhadzoval a zvŕtal a neochotne vracal späť skáčúci delfín.

Neboja sa nikoho, lebo sú najrýchlejšími a najsilnejšími tvormi v morskom živle - len ako sa môžu zmieriť s nevoľou a šantiť pre potešenie tých, ktorí ich s neslýchanou zákernosťou zajali a obrali o slobodu? V Austrálii žil cvičený delfín Torp, ktorý vstával z vody, držal sa na chvoste, plutvu strkal do ruky človeku a na celé delfinárium sa chichotal piskľavým srdcervúcim smiechom. Čomu sa tešil, sprosták, a za čo vymenil svoj slobodný let po vlnách? Vari mu sloboda nebola ničím a pár zatuchnutých rybiek, ktoré ľudia hádžu do jeho natešenej papule, znamená preňho viac ako modrá voľnosť a zúrivé prenasledovanie kŕdľov striebristých sleďov?

Porozprávam vám o jednom svojom známom delfínovi, čo ušiel z Kurskej stanice v Moskve, v noci vyskočil z cisterny, v ktorej ho prevážali, a najprv po koľajniciach, potom uličkami voľajako doskákal k rieke Moskve. Jeden či dva dni plával hore-dole od Koteľničeského nábrežia k Filiam a bol celkom spokojný s novou, nevšednou situáciou a s pestrosťou neznámeho veľkomesta. Na tretí deň mu začalo byť otupno, lebo bol spoločenský tvor a neznášal samotu. Pomaličky začal po nociach vyliezať na breh a učil sa chodiť. Po nejakom čase už stál na chvoste, chodil vertikálne a vedel aj predbehnúť dáku starenku so sieťkou, v ktorej také starenky obyčajne mávajú fľašku kefíru a žemľu, a bez mihnutia oka sa zraziť s nejakým bezočivým bradatým indivíduom v okuliaroch, ktoré si to hasí po chodníku a napriek svojmu bradatému zovňajšku si razí cestu lakťami. Onedlho sa odvážil vyjsť na zem už aj cez deň, dôstojne sa prechádzal sem a tam po Kadaševskom nábreží a pozoroval, ako sa davy turistov a cudzincov valia k Treťjakovskej galérii.

Isteže, ľudia ho videli, ale on tak šikovne využil starý vojenský opasok a klobúk, čo našiel v rieke, a tváril sa tak tajnostkársky, že ho asi mali za cudzinca a nijako zvlášť si ho nevšímali. Raz som sa s ním skoro zrazil na Jakimanke a od údivu som ticho hvízdol, ale delfín na mňa žmurkol a zdvihnutým končekom plutvy mi dal znamenie, aby som bol ticho a neprivolával zvedavcov. Potom sa pridal ku mne a držiac sa popod pazuchy, pomaly sme sa vydali smerom k Balčugu.

Kde ste sa tu vzali, delfín, spýtal som sa ho tým nečujným esperantom, ktoré používajú všetky zvieratá a vtáky. Pravdepodobne takisto, ako vy, sir veverička, odpovedal delfín, ktovie prečo si vybral práve anglické spôsoby. Ale ja som predsa obyvateľ lesov a pozemský vzduch mi neškodí, povedal som. Ved aj ja dýcham vzduch, odpovedá, a na zátylku mám nozdru a nie žiabre; ale v tom máte pravdu, že kožu nemôžem mať dlho na vzduchu, škodí jej to, sir, a tak som nútený držať sa v blízkosti rieky. 
................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

MY ťa teraz púšťame, dospievala si svoju pesničku, vráť sa do svojho lesa, veverička.


BARTOŠKOVÁ, ANDREA - SLOVANSKÉ DEPOTY ŽELEZNÝCH PŘEDMĚTŮ V ČESKOSLOVENSKU

BARTOŠKOVÁ, ANDREA

SLOVANSKÉ DEPOTY ŽELEZNÝCH PŘEDMĚTŮ V ČESKOSLOVENSKU

Academia, Praha, 1985
edícia Studie Archeologického ústavu ČSAV v Brně, ročník XIII., zväzok 2
obálka Jiří Ledr
1. vydanie, 800 výtlačkov
21-070-86

archeológia, história
128 s., 27 s. čb fot., čeština
hmotnosť: 227 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,50 € PREDANÉ

*bib17* in *H-parap*L2







pondelok 13. januára 2020

ZVĚŘINA, L. N. - ŠEST MALOSTRANSKÝCH

ZVĚŘINA, L. N.

ŠEST MALOSTRANSKÝCH

Jan Naňka, Praha, 1937
obálka Vincenc Hehl
ilustrácie Vincenc Hehl
1.000 výtlačkov (z toho 200 tlačených na Japane číslovaných a podpísaných autorom)

beletria, próza krátka, poviedky, literatúra česká, podpis autora,
128 s., čeština
hmotnosť: 226 g

tvrdá väzba (dobová preväzba), malý formát
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*







Obešel celou zahrádku, podjezdem vrátil se do dvora a odtud širokým schodištěm, pokrytým koberci, stoupal do rytířských komnat. A již na schodišti, jako vždy, postál poznovu aspoň chvíli před vzácnými rytinami, na nichž byl zobrazen boj loďstva maltézských rytířů s loďstvem Solimanovým. Jak byl pyšný na ty plachetnice s bílým křížem na červeném poli, on, potomek jejich, též rytíř řádu maltézského!

A když vešel do řádových komnat, to byla chvíle, kterou by nebyl dal za nic na světě. Čím vším mluvil k jeho srdci pach starých poctivých dob, pach, jenž tu provál vše a ustál staletími! Čím vším mluvily portréty všech těch velmistrů řádu i divokých a krutých tváří bojovných sultánů a velkovezírů! Kopí, meče, hledí i drahocenné šavle saracénské. Co vše viděly potrhané prapory, načpělé dýmem i krví! Ale především dva velké obrazy o osudu tří bratří-rytířů v předpokoji zasedací síně. Byl to dojemný příběh tří statečných bratří-rytířů, kteří se bili s Turky, padli do zajetí a byli vrženi do vězení. S pouty na nohou i na rukou seděli v tmavém vězení při džbáně vody a kousku chleba, bděli na modlitbách a tu se jim zjevil anděl a zvěstoval: byli jste silni a věrni a věřte tedy, že nezahynete! Za úsvitu přijde k vám sama dcera velkovezírova, řekněte jí, co jste zažili, ona vás vysvobodí, neboť i ona nakonec vyzná Krista a vyznání své zpečetí smrtí. A na druhém obraze skutečně, hle, statečné rytíře navštívila krásná dcera velkovezírova. Jas padá ještě teď z té její postavy, jakási vnitřní záře, milost boží.

Před tím obrazem postál vždy starý hrabě nejdéle. Jímala ho historie statečných rytířů, ale ještě více okouzlila něžná, nebesky krásná tvář mučednice. Každý rys její tváře již znal a přece vždy nacházel v ní rysy nové a nové. I tentokráte postál a hluboce se zamyslil.







CHRISTIE, AGATHA - TAJOMNÝ CYPRUS

CHRISTIE, AGATHA

TAJOMNÝ CYPRUS
(Sad Cypress)

Obzor, Bratislava, 1969
edícia Romány pre každého
preklad Štefan Kýška
obálka Karol Prúdil
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
65-042-69

beletria, román, literatúra anglická, detektívky,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 188 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,40 € DAROVANÉ

*zukol5* in *H-bar*FR





Poirot sa so záujmom díval na dlhú citlivá tvár Rodericka Welmana.

Roddy mal nervy v žalostnom stave. Ruky sa mu chveli, oči mal podliate krvou, hlas chripľavý a podráždený. Hľadiac na navštívenku, povedal: „Pravdaže, poznám vaše meno, monsieur Poirot. Ale nechápem, prečo si doktor Lord myslí, že môžete v tej veci niečo urobiť! A čo vôbec jeho do toho? Ošetroval moju tetu, ale ináč je to pre nás celkom cudzí človek. Elinor a ja sme ho pred našou júnovou návštevou v Hunterbury ani nepoznali. Zaoberať sa týmto všetkým, to je predsa Seddonova vec, nie? “

„Teoreticky je to tak, “ prisvedčil Hercule Poirot.

Roddy pokračoval nešťastne:

„Nie že by som Seddonovi bohvieako dôveroval. Je to taký mrzút. “

„Advokáti bývajú už takí. “

„Ale, “ povedal Roddy trochu bodrejšie, „vzali sme si Bulmera. Vraj patrí medzi najlepších vo svojom odbore. “ „Všeobecne sa hovorí, že sa podujíma na beznádejné prípady. “

Roddy sa očividne mykol, a Poirot povedal:

„Dúfam, že vám nie je nepríjemné, že sa snažím slečne Elinor pomôcť? “

„Nie, nie, isteže nie. Ale..."

"Ale čo môžem urobiť — to ste sa chceli opýtať? “

Roddymu sa na ustarostenej tvári mihol letmý úsmev — taký očarujúci úsmev, že Hercule Poirot pochopil nevtieravú príťažlivosť toho človeka.

„Znie to trocha nezdvorilo, keď sa to takto povie, “ povedal Roddy ospravedlňujúco. „No to je vlastne podstatou veci. Nebudem dlho okolkovať: čo môžete urobiť, monsieur Poirot? “

„Môžem pátrať po pravde. “

„Áno. “ Roddyho hlas znel trocha pochybovačne.

„Mohol by som nájsť fakty, ktoré obžalovanej pomôžu. “

Roddy si vzdychol.

„Bodaj by sa vám to podarilo. “

Hercule Poirot pokračoval:

„Úprimne si želám pomôcť. Chcete ma podporiť a povedať mi, čo si o celej veci myslíte? “

Roddy vstal a dal sa chodiť nepokojne sem a ta.

„Čo môžem povedať? To všetko je také nezmyselné, také fantastické! Už len to pomyslenie, že by Elinor — Elinor, ktorú poznám od detstva — mohla vykonať také niečo melodramatické, dakoho otráviť! je to prirodzene celkom smiešne! No ako to prepánajána vysvetliť porote? “

Poirot sa opýtal flegmaticky:

„Pokladáte za celkom nemožné, že by slečna Elinor spáchala taký čin? “

„To je holá nemožnosť! O tom ani chvíľu nepochybujem!