LHOTOVÁ, DAGMAR - JAK JEŽEK HLEDAL DÉŠŤ

LHOTOVÁ, DAGMAR

JAK JEŽEK HLEDAL DÉŠŤ

Albatros, Praha, 1981
ilustrácie Věra Faltová
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
13-733-81

knihy pre deti, literatúra česká,
52 s., čeština
hmotnosť: 124 g

mäkká väzba
stav: dobrý

3,00 €

*bib17* in *H-parap*L

Kdo ještě nepřemýšlel o slunci, vodě a jejím koloběhu v přírodě, bude se po dlouhé procházce s ježkem Františkem kolem sebe rozhlížet pozorněji.

Hledat déšť není snadné, proto se musíte na cestu dobře připravit. Než začnete knížku číst, rozložte si na stůl pastelky, čtvrtky, balicí papír, klubko provázku, několik špejlí a nůžky. To všechno budete potřebovat. Při zajímavém putování si sami podle návodů uděláte spoustu hezkých věcí, například letní čepici, slunečník, kalíšek na vodu nebo větrný mlýnek. V knížce vás čeká také mnoho skrývaček, hádanek, otázek a kreslených příběhů. Budete si tedy nejen číst a prohlížet obrázky, ale navíc uvažovat, luštit, hádat, vystřihovat si a hrát, domýšlet a tvořit.

Červené paraplíčko se vznášelo, poletovalo, zakroužilo s Františkem kolem věže a nakonec padalo dolů. Přibližovalo se k vyhřáté zemi, zatímco vítr hnal před sebou oblaka nahoru, kde bylo pořád chladněji.

Chládek a zimu si lidé nejraději představují v parném dnu. Teplo zahánějí kapesníky a šátky a dělají vějířky ze všeho, co je po ruce. A neustále myslí na déšť. I Jozefínka na něj myslela. Už nechtěla, aby sluníčko zůstalo bez mráčku každý den a celé prázdniny, protože měla od vstávání do setmění moc velikou žízeň.

Z pískoviště se s tetou Emilkou vydaly na malý výlet za řeku a šly si koupit limonádu do letní zahrady U modrého slunečníku.

František se zatím houpal na svém padáku z deštníku Právě nad zelenou zahradou. Připomínala shora louku plnou modrých oveček, které někdo vyhnal na pastvu. Když se k nim ježek přiblížil, viděl, že to jsou velké slunečníky. Pod jedním seděla teta Emilka a Jozefínka. František jí spadl rovnou do klína a bylo to setkání do třetice.

...............................................................................................

... posledná veta ...

Ale on cestuje rád a vždycky bude dělat něco užitečného.

ĎURÍČKOVÁ, MÁRIA - ZLATÝ HRACH

ĎURÍČKOVÁ, MÁRIA

ZLATÝ HRACH

Mladé letá, Bratislava, 1988
ilustrácie Miroslav Cipár
1. vydanie, 28.000 výtlačkov
066-060-88

poézia, literatúra slovenská, knihy pre deti,
96 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

9,00 €

*bib17* in *H-parap*L

MORIC, RUDO - O BLAŽEJOVI, ČO SA NEBÁL

MORIC, RUDO

O BLAŽEJOVI, ČO SA NEBÁL

Mladé letá, Bratislava, 1975
ilustrácie Vladimír Machaj
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
66-195-75

beletria, knihy pre deti, rozprávky, povesti, literatúra slovenská,
80 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný, 1 knižničná pečiatka

1,00 €

*bib17* in *H-parap*

Aby celkom nezapadli, aby aj naďalej pomáhali poznať dávny život kraja i pre porovnanie s novým, vznikla táto knižka, ktorá vám, mladým, chce nahradiť rozprávanie starých mám. Prijmite teda týchto niekoľko povestí ako poklonu starému i novému Turcu, utešenej zelenej záhrade, ovenčenej prsteňom vysokých hôr.

Darmo jej kastelán i služobníctvo vymýšľali obveselenie, darmo sa jej po kamennú dlážku klaňali, ba darmo aj po prstoch chodili. Bola samučičká sama a zdalo sa jej, ako keby Strečniansky hrad bol prázdny, akoby v ňom nebolo okrem nej človiečika-neboráčika, ba ani vtáčika-letáčika. Darmo chodila komnatami, darmo chodievala nádvoriami, darmo hľadievala z pavlače do hlbokej doliny, kde sa hadil zelenkastý Váh ako utešená stužka. Nič ju nevedelo potešiť, nič ju nevedelo zaujať. Bola ešte primladá, aby sa zmierila s osudom vdovy-samotárky.

Raz predpoludním pani Mária prudko vstala od zrkadla, pred ktorým si bohaté zlato vlasov prečesávala, a podišla k oknu. Pod arkádami prvého nádvoria zbadala kohosi, nad kým sa jej dych zastavil.

Na nádvorí stál mladý muž. Práve bol na hrad prihnal zopár oviec a správca Baltazár ich od neho preberal. Veľkomožná pani Mária sa skryla za stĺp, kým sa ovčiar správcovi nepoklonil a nezmizol za ťažkou bránou. A aj keď ho už nevidela, ešte stále mala pred zrakom jeho vysokú, súmernú postavu a jasnú tvár, ovenčenú dlhými vlasmi.

„Kto ti priviedol ovce? “ spýtala sa pani Mária správcu.

„Poddaný z Varína. Tuším, že sa Vavro Kapusta Horný volá, “ uklonil sa pán Baltazár. Vôbec netušil, čo sa robí v srdci hradnej panej.

Pani Mária na Vavra nezabudla. Ba čím ďalej, tým častejšie ho mala pred očami. Až raz sa rozhodla. Zavolala svoju starú služobnú Veronu, zhrbenú rokmi i tajomstvami, ktoré jej už dovtedy hradná pani zverila. Zavolala ju do komnaty, do ktorej okrem hradnej panej nik nesmel vstúpiť, a tu jej šeptom povedala: „Pôjdeš do Varína a nájdeš človeka menom Vavro Kapusta Horný. Povedz mu, že tvoja pani sa s ním chce zhovárať. “

Prikývla stará Verona a ako duch sa vytratila z komnaty.

Na druhý deň sa driečny Vavro pobral na Strečniansky hrad. Aby nešiel s prázdnymi rukami, hnal pred sebou dve ovečky a na rukách niesol jahňa. Ovce odovzdal kastelánovi jahňa však držal na rukách dovtedy, kým nestál pred veľkomožnou pani Máriou. Jej ho dal ako dar.

Mária sa na jahňa ani nepozrela, o to viac visela očami na junákovi.

......................................................................................................................

... posledná veta ...

"Treba si navzájom pomáhať!"

PLICKA, KAROL - LEVOČA

PLICKA, KAROL

LEVOČA
Klenotnica umeleckých pamiatok

Osveta, Martin, 1985
fotografie Karol Plicka, Eugen E. Vasiljak, Štefan Péchy
text Karol Plicka, Ivan Chalupecký
prebal Robert Brož
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
70-002-85

publikácie obrázkové, história, monografie, pamiatky,
176 s., + 48 s. far. príloha
hmotnosť: 1460 g

tvrdá väzba s prebalom

5,00 € stav: dobrý *greel*geo*

PREDANÉ stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky *trsos*geo*

Národný umelec Karol Plicka je známy tým, že vášnivo miluje všetko, čo je krásne, harmonické a prosté. Preto tak priľnul k hudbe, ktorej ostal verný po celý život. No už v mladosti stretol aj ďalšiu zo svojich veľkých lások — fotografiu. Práve tieto dve „lásky“ predurčili Plickov blízky vzťah k Slovensku. S fotografickou a filmovou kamerou na pleciach ho prešiel krížom-krážom a zachytával jeho prekrásnu prírodu, jeho prostý, ale statočný ľud s očarujúcim a vzácnym umením, všímal si jeho kroje a podrobne si zapisoval jeho piesne, rozprávky, zvyky a obyčaje.

A ešte jedna vec ho na Slovensku očarila — bohatstvo kultúrnych a umeleckých pamiatok. Našiel ich všade, ale predovšetkým v kraji pod Vysokými Tatrami — na Spiši. Svoj hold Spišu vzdal samostatnou knihou, ktorej dve vydania sa rýchlo rozobrali. Ostala ešte historická metropola Spiša Levoča. Mesto s množstvom hodnotných historických a kultúrnych pamiatok. Mesto, do ktorého sa vždy rád vracal. Mesto, v ktorom našiel dielo nášho najväčšieho stredovekého rezbára Majstra Pavla z Levoče.

Majster Plicka Levoču nielen obdivoval, ale využívajúc hru svetla a tieňa, citlivo zvečnil jej krásy a hodnoty, aby sa o svoje zážitky mohol podeliť aj s inými. Táto kniha je teda intímnym vyznaním lásky a obdivu Karola Plicku k našej kultúrnej minulosti, ktorú tu symbolizuje Levoča.

Levoča, aj keď je mestskou pamiatkovou rezerváciou, je mesto živé. Neprestajne sa mení, obnovuje svoje pamiatky. Reštaurátori objavujú pod omietkami historických domov mnoho dokladov umeleckého majstrovstva stredovekého človeka. Lenže aj potreby súčasného života menia Levoču. Vyrástli nové sídliská, postavili sa nové školy a továrne, vznikli nové umelecké diela. Zlepšuje sa životné prostredie pre občanov i návštevníkov. Majster Plicka videl aj tento vývoj a obdivoval ho. Pravda, tému fotograficky spracovával počas niekoľkých desaťročí. Levoču zachytával takú, akú ju videl a prežíval. Fotografoval v nej to, čo považoval za unikátne a neopakovateľné. Preto v tejto knihe nehľadajme ani celú, ani len dnešnú Levoču. Takú ju možno vidieť v prácach iných autorov. Táto kniha nám ukazuje takú Levoču, aká je Plickovmu umeleckému cíteniu najbližšie. A v tom je - i kniha Levoča -  jedinečná a nenapodobiteľná.

JAN, VASILIJ - ČINGISCHÁN

JAN, VASILIJ

ČINGISCHÁN
(Čingischan)

Vydavateľstvo, politickej literatúry, Bratislava, 1967
edícia Členská knižnica
preklad M. Neman
prebal  Ján Mráz
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-020-67

beletria, román, história, životopisy, literatúra ruská
362 s., slovenčina
hmotnosť: 444 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

PREDANÉ

*zukol5* in *H-parap*L

Historický román Čingischán je najznámejším dielom sovietskeho spisovateľa V. Jana. Autor neobyčajne dôverne pozná prostredie, z ktorého čerpá látku. Po skončení štúdia na historicko-filologickej fakulte v Petrohrade blúdil dva roky pešo, s batohom na chrbte, po severnom a strednom Rusku. Rok nato prešiel na koni stredoázijskú púšť Karakum, navštívil mnohé historické mestá a dorazil až k indickým hraniciam. Za prvej svetovej vojny bol osobitným zpravodajcom Sanktpeterburskej zpravodajskej agentúry pri štábe hlavného veliteľa v Mandžusku.

Postava Čingischána, ktorého mongolské hordy sa ako povíchrica prehnali po vtedajšom kultúrnom svete a zničili obrovské materiálne a kultúrne hodnoty, odjakživa lákala románopiscov. Peru V. Jana sa podarilo zachytiť veľkého ázijského vojvodcu v jeho nemilosrdnej krutosti a barbarskej genialite, v dobyvačnej nenásytnosti i v ľudskej slabosti a bezmocnosti.

Čingischán nie je historickým románom v prísnom zmysle slova. Je v ňom mnoho orientálnej fantázie a dobrodružných scén. Rozprávanie o nezadržateľnom vojenskom ťažení Čingischána sa preplieta s obrazmi života na dvore zbabelého a krutého chórezmského šacha, čitateľ nazrie aj do háremov oboch mocipánov, sleduje politické intrigy i ľúbostné tragédie obeti neľudských vládcov.

BUCHARA SA VZDALA BEZ BOJA

Kto nebráni s odvahou svoj vodojem, bude mu rozborený. Kto neútočí na iných, utrpí poníženie.

(Arabské príslovie)

Keď päťtisíc vojakov Inančchána namiesto obrany „vznešenej Buchary“ vymenilo vojenskú statočnosť za hanebný útek, v hlavnej mešite mesta sa zišli najurodzenejší obyvatelia z begov, ímámov, učených ulemov a najbohatších kupcov. Dlho sa radili až sa rozhodli:

- Sklonená hlava sa skôr udrží nažive než nepokorná. Preto pôjdeme slúžiť k Čingischánovi.

- Ľudia sú všade ľudia! Tatársky chán - vraveli - vypočuje naše prosby, bude pozorný k sivobradým mužom a iste preukáže milosť poslušným obyvateľom starobylého mesta, ktoré sa široko-ďaleko preslávilo ako „jasná hviezda na nebi vzdelania“.

Begovia, ímámovia, ulemovia a kupci, ktorí sa obliekli do hodvábnych a brokátových chalátov a niesli na striebornom podnose zlaté kľúče od jedenástich brán mesta, v zástupe vyšli z brán a zamierili k žltému stanu. Okamžite vyšiel proti nim na koni chákánov hlavný tlmočník. Niektorí starci ho spoznali. Kedysi to bol bohatý gurgandžský kupec Mahmúd, nazývaný Jalvač, ktorý sa preslávil ako tlmočník, pretože sa za svojich dlhých ciest s karavánami naučil veľa cudzích rečí.

Najvznešenejší zo starcov povedal:

- Starobylé múry nášho mesta sú také pevné a vysoké, že dobyť ich možno len po mnohoročnom obliehaní a veľkom vypätí síl. Preto aby sme zbavili obyvateľstvo krviprelievania a nespôsobili zbytočné strádanie a straty chrabrému vojsku veľkého pádišáha Čingischána, navrhujeme vydať naše mesto bez boja, ak mongolský vládca dá slovo, že ušetri tých, čo sa pokoria.

- Počkajte! - prerušil ich tlmočník. Nenáhlivo odišiel k žltému stanu a takisto pomaly sa vrátil k starcom, ktorí sa triasli od strachu.

- Počujte, sivobradí, čo povedal veľký chákán: „Pevnosť a neprístupnosť hradieb je taká ako statočnosť a sila ich obrancov. Ak sa vzdávate bez boja, prikazujem, aby ste otvorili brány a čakali. “

Pyšní a vznešení starci sa chytili za brady, pokrútili hlavami a pozreli na seba. So skormúteným srdcom sa vrátili do mesta, lebo nevedeli, aké skúšky očakávajú jeho obyvateľov.

Starobylé bucharské hradby boli také vysoké a pevné, že mohli celé mesiace ochraňovať jeho pokojné obyvateľstvo. No v ten deň bolo počuť len hlasy maloverných; tých, čo chceli bojovať, nazvali bláznami.

Veliteľ obrany a vojaci, ktorí s ním ostali, prekliali ímámov a urodzených starcov, ktorí odovzdali neveriacim kľúče od brán mesta a rozhodli sa, že budú bojovať do posledného dychu. Zavreli sa v neveľkej pevnosti, týčiacej sa uprostred Sahristánu.

Všetkých jedenásť brán mesta sa otvorilo súčasne a tisíce Tatárov rýchlo napĺňali úzke ulice. Šli v úplnom poriadku a jednotlivé oddiely obsadzovali všetky štvrte.

Obyvatelia, ktorí vyšli na ploché strechy, so strachom sa dívali na bezbradých vojakov, sediacich na nízkych koňoch s dlhými hrivami. V meste zavládlo úplné ticho. Len žlté psy s úzkymi pyskami, s naježenou srsťou a červenými očami zúrivo skákali zo strechy na strechu a zlostne brechali, vetriac ostrý pach neznámych prišelcov.

Keď mongolskí vojaci prenikli do všetkých hlavných ulíc. objavil sa na bielych koňoch oddiel telesných strážcov, ktorí boli podobne ako ich kone chránení až po kolená železným brnením.

Uprostred vyberanej tisícky sa ukázal aj on, vládca východu, ktorý vyletel z kyzylkumskej púšte ako ohnivý stĺp. Vpredu šiel na koni Mongol bohatierskej postavy a držal v ruke bielu zástavu s deviatimi vlajúcimi chvostmi. Za ním dvaja jazdci viedli neosedlaného bieleho koňa s čiernymi

..................................................................................

... posledná veta ...

"Zachránime ho!"

KILJAŃSKA, IZABELLA - KVETINY A KRY V ZÁHRADKE

KILJAŃSKA, IZABELLA

KVETINY A KRY V ZÁHRADKE
(Krzewy ozdobne v ogródku / Kviaty v ogródku)

Príroda, Bratislava, 1984
edícia Rastlinná výroba - Knižnica záhradkára
preklad Mikuláš Krippel
prebal Štefan Pavelka
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
64-073-84

hobby, záhradkárstvo, botanika,
464 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 591 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,00 €

*zukol5* in *H-2-9*

LENČO, JÁN - ČAROVNÝ KAMEŇ

LENČO, JÁN

ČAROVNÝ KAMEŇ
Rozprávky z Tibetu

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1981
edícia Otvor sa, rozprávka
ilustrácie Ján Hanák
obálka Ján Hanák
2. vydanie, 25.000 výtlačkov
83-002-81

beletria, literatúra slovenská, rozprávky,
64 s., slovenčina
hmotnosť: 415 g

tvrdá väzba, veľký formát

0,70 € stav: dobrý, knižničné pečiatky

*bib17*roz*

Zlá macocha

Vo veľkej ríši žil raz kráľovský syn, pre ktorého ešte nenašli vhodnú nevestu. Preto poslali poslov do všetkých možných krajín, aby našli dievčinu urodzenú, krásnu a ochotnú stať sa princovou manželkou.

V istej susednej ríši žil kráľ, ktorý mal dve dcéry. Staršia sa volala Nymai Kati a mladšia Zlabai Kati. Staršia kráľova dcéra vďačne pristala na princovu ponuku a čoskoro bola veľkolepá svadba.

Keď prvé jarné vetry zaviali nad krajinou, narodil sa im synček, ktorého pomenovali Nymai Odzger. Maličký princ však nedovŕšil ani rok, keď mladá kráľovná Nymai Kati ťažko ochorela. So slzami v očiach povedala svojmu kráľovskému manželovi:

„Cítim, že umieram. Ďakujem ti za všetko pekné a prosím ťa, opatruj dobre nášho synčeka. Buď k nemu láskavý a nedaj mu macochu! “

Sotva to nešťastná kráľovná dopovedala, zomrela.

Smútil kráľ rok, smútil dva, a na tretí si povedal: nemôžem byť bez ženy. Lenže nebohej som prisľúbil, že nášmu synkovi neprivediem macochu. Čo teraz? Hádam by bolo najlepšie, keby som sa oženil s jej mladšou sestrou Zlabai Kati. Iste bude dozerať na chlapca, akoby bol jej vlastným dieťaťom.

A tak si po troch rokoch vdovstva priviedol aj druhú nevestu zo susednej ríše.

Zo začiatku bola Zlabai Kati k chlapčekovi ako vlastná matka: láskavá a milá. Lenže neskôr porodila princa Zlabai Odzgera a vtedy sa v nej zahniezdili zlé myšlienky: syn mojej staršej sestry je prvorodený a raz bude kráľom. A čo bude s druhorodeným, s mojím vlastným synčekom? Má byť sluhom prvého? Nie, moje materské srdce by skamenelo od žiaľu. Nie, nie! Nymai Odzger musí opustiť tento svet, aby urobil svojmu bratovi miesto na tróne!

A hneď jej aj zišlo na um, ako môže prvorodeného princa zničiť. Ľahla si na posteľ a začala predstierať ťažkú chorobu s prudkými bolesťami.

„Ach, ach, ach! “ stonala nahlas, aby ju všetci počuli.

.....................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Za ním stálo jeho drahé, zmiznuté dievča a srdečne sa na naeho usmievalo.

D´AULNOY, MARIE-CATHERINE LE JUMEL DE BARNEVILLE - PÁVÍ KRÁĽ

D´AULNOY, MARIE-CATHERINE LE JUMEL DE BARNEVILLE

PÁVÍ KRÁĽ
Francúzske rozprávky
("e Rameau d´or et autres contes)

Mladé letá, Bratislava, 1980
preklad Viera Štetinová
ilustrácie Albín Brunovský
prebal Albín Brunovský
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
66-122-80

beletria, rozprávky, literatúra francúzska,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 850 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý

6,50 € DAROVANÉ

*bib17*

MILÉ DETI, keď otvoríte túto knihu, to akoby ste otvorili bránu do čarokrásnej, rozprávkovo neskutočnej záhrady. Do záhrady, v ktorej aj stromy počujú a zvieratá hovoria ľudským hlasom; do záhrady, kde žijú králi a princovia, krásne princezné, kde vládnu dobré víly i zlí čarodeji. Princ Milko bojuje s krpatým Zlostníkom o princeznú Plavovlásku za výdatnej pomoci víly Dobrušky a dievčiny Marhuľky, je tu aj princezná Ruženka, ale nie Šípová, ktorá spala sto rokov. Táto Ruženka si zaumieni vydať sa iba za pávieho kráľa a jej bratia len o vlások uniknú smrti, keď chcú splniť jej želanie. V rozprávkovej záhrade žije aj ďalšia bytosť, ktorú budete poznať. Je to Popoluška — Popoluška Jemnouška a jej príbeh vás prekvapí, lebo je iný, ako čakáte. Takto by sme mohli pokračovať ďalej a zoznamovať vás s novými, nepoznanými rozprávkovými bytosťami z čarovnej rozprávkovej záhrady. No myslíme si, milí čitatelia, že omnoho zaujímavejšie a vzrušujúcejšie bude, keď sa s touto knižkou utiahnete do svojho obľúbeného kútika a začítate sa do pekných, hoci pre nás trochu zvláštnych francúzskych rozprávok.

Veru, po rozprávkach mnohých blízkych i vzdialených národov dostávate teraz do rúk aj francúzske rozprávky. Podobne ako naše, slovenské rozprávky, aj ony žili dlhé storočia iba v ústnom podaní, čiže ľudia si ich rozprávali z pokolenia na pokolenie. A tak ako náš Pavol Dobšinský s veľkým úsilím zozbieral a pre dnešok tým zachoval bohatstvo slovenských rozprávok, podujala sa v minulom storočí vo Francúzsku pani d’Aulnoy zozbierať a spracovať rozprávky, ktoré si rozprávali ľudia na francúzskom vidieku. Keďže však pani d’Aulnoy bola šľachtičná, kňažná, odrazilo sa to i na rozprávkach, ktoré hýria nádherou a odohrávajú sa na kráľovských dvoroch.

O dobrej myške

Žili raz kráľ s kráľovnou, ktorí sa verne ľúbili a boli vedno blažení. Tešili sa každému dňu, čo spolu strávili. Poľovali na zajace a jelene, chodievali na rybačku, na plesy a slávnostné hostiny, kde jedli vyberané lahôdky, obľubovali divadlo a hudbu. Boli takí šťastní, že im páru nebolo. Ich poddaní nasledovali príklad kráľovskej dvojice: radovali sa zo života a boli stále spokojní. Ľudia nazývali ich kráľovstvo Šťastnou krajinou.

Ale v susedstve ríše šťastného kráľa bol vládca, ktorý viedol celkom iný život. Bol vychýreným nepriateľom radovánok a usiloval sa zasiať medzi ľudí semeno nenávistí a sváru. Tvár mal zachmúrenú, dlhú hustú bradu, vpadnuté oči, bol chudý, len kosť a koža, vždy nosil čierny odev a vlasy mal rozstrapatené, mastné a špinavé. Rád mal zlosynov, čo zabíjali a kántrili bezbranných ľudí na cestách. Vlastnoručne vešal zločincov a tešil sa, keď im mohol kruto ubližovať. Len čo sa dozvedel, že niektorá matka lipne na svojej dcérke alebo synčekovi, dal ich priviesť do zámku a tam deti mučil. Preto jeho kráľovstvo ľudia volali Slzavou krajinou.

Zlý kráľ veľa počul o bezstarostnom živote šťastného kráľa a začala v ňom hlodať závisť. Rozhodol sa, že zvolá silu vojska a bude sa biť dovtedy, kým neuspokojí svoju krvilačnosť a nezabije šťastného kráľa. Vyslal poslov na všetky svetové strany, aby naverbovali vojsko a zhromaždili zbrane; dal robiť kanóny. Ľudia sa triasli od hrôzy a povrávali si, že na koho sa zlý kráľ vrhne, s tým bude amen.

...........................................................................................................................

... posledná veta ...

Oba stromy sa nežne objímali spletenými konármi, zachovávajúc si vzájomne vernú lásku aj po smrti.

KADNÁR, EMIL - ĽUDOVÍT KUKORELLI

KADNÁR, EMIL

ĽUDOVÍT KUKORELLI

Pravda, Bratislava, 1981
edícia Členská knižnica Pravda
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

II. svetová vojna, história,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g

tvrdá väzba s prebalom

1,90 € stav: dobrý, pečiatky v knihe a na prebale *trsos* *kat-his*  PREDANÉ
1,50 € stav: dobrý PREDANÉ *zukol5*

Na pozadí historických faktov z nedávnej minulosti autor vykresľuje portrét majora in memoriam a hrdinu SNP Ľudovíta Kukorelliho, približuje nám známe i menej známe skutočnosti z jeho života a protifašistickej činnosti.

Ľudovít Kukorelli ako podporučík pechoty úspešne absolvoval aj leteckú školu. V čase ohrozenia republiky bol v 3. leteckom pluku v Hradci Králové, kde prežíva tragické dni československej armády, jej postupné odzbrojovanie. V apríli 1939 odchádza na Slovensko k piešťanskému leteckému pluku, kde dozrieva jeho pevné odhodlanie venovať všetky sily boju proti fašizmu. Nadväzuje prvé kontakty s antifašistami, pracujúcimi v ilegalite. Po neúspešnom pokuse zorganizovať úlet piešťanských letcov do Juhoslávie ho ÚŠB zatklo a uväznilo, po prepustení však v odboji pokračuje. V roku 1943 ho zatýkajú, dvakrát sa mu podarí ujsť. Nadväzuje spojenie s komunistami na východnom Slovensku. Jeho odbojová činnosť vyvrcholila zorganizovaním legendárneho partizánskeho zväzku Čapajev, bojujúceho na východnom Slovensku, pozostávajúceho zo slovenských partizánov a bývalých sovietskych zajatcov, ktorí ušli z nacistických zajateckých táborov. Pod vedením náčelníka štábu Kukorelliho čapajevovci podnikli veľa úspešných bojových a deštrukčných akcií. V novembri 1944 Kukorelli preberá velenie nad všetkými partizánskymi jednotkami v oblasti a vyvádza dva a pol tisíca partizánov spolu s niekoľkými stovkami civilných obyvateľov z obkľúčenia.

Kniha obsahuje aj spomienky a zápisky súčasníkov a spolubojovníkov Kukorelliho, je napísaná zaujímavo, pútavým štýlom.

Plukovník Talský sa vracia

Len čo vyšli z lesa na holinu, do tvárí im udrel studený jesenný vietor a svetlo jasnej mesačnej oblohy. Samopalníci si vyhrnuli goliere svojich plášťov. Plukovník, akoby necítil chlad vetra, sa pozorne díval okolo seba, na spiace zemľanky. Priviedli ho na základňu priamo z poľného letiska.

Samopalníci pred vchodom do štábnej zemľanky zastali.

— Počkajte, pán plukovník, musím vás ohlásiť! — povedal veliteľ hliadky.

  Čakali. Nie dlho. Veliteľ hliadky plukovníkovi naznačil, že môže vojsť.

Zastali oproti sebe. Velitelia partizánskej jednotky, nepočítajúcej viac ako sedemsto bojovníkov, ktorá rástla po jednom po dvoch a iba neskôr po desiatkach dobrovoľníkov. Každá získaná pištoľa, puška, každý ručný granát znamenali pozoruhodný prínos do ich zbrojného arzenálu.

Pred nimi stál vysoký dôstojník slovenskej armády, zástupca veliteľa dvoch rozprášených vojenských divízií. Oni s hrdosťou, sebavedomím v očiach, on so zlomeným pohľadom. Ten, ktorý bol vyhliadnutý pre úlohu povstaleckého veliteľa armády na východnom Slovensku, ktorý pre túto úlohu dostal do vena dve najlepšie slovenské divízie, dvadsaťtisíc najmladších záložných vojakov.

Stojí tu sám. Polovica jeho vojakov je teraz v zajateckých táboroch v Nemecku. Máloktorý z nich vedel, akú úlohu mu zveril Golian a Slovenská národná rada. Možno aj to bolo jednou z príčin ich tragédie, že o tom nevedeli. Nemal im kto zaveliť, aby konali.

Sadol do lietadla a s celým leteckým plukom odletel na sovietsku stranu frontu za svitania v noci z 30. na 31. augusta. Dve divízie ostali napospas svojmu osudu. Na druhý deň, 1. septembra, ho prijal veliteľ 1. ukrajinského frontu maršal Konev, ktorého plukovník Talský „informoval o situácii, akú poznal pred svojím odletom. Konev v noci z 1. na 2. septembra napísal Stalinovi list a navrhol sovietsku operáciu na Slovensko cez Karpaty. Stalin dal 3. septembra súhlas. 8. septembra sa začala »duklianska operácia«, útok 38. sovietskej armády (ktorej súčasťou bol aj 1. československý armádny zbor) z 1. ukrajinského frontu.."

Plukovník Talský teraz stojí pred čapajevovcami.

Stojí a salutuje.

— Som plukovník Talský... Môj príchod vám malo oznámiť veliteľstvo 1. ukrajinského frontu.

— Áno, oznámilo, — prisvedčil Kukorelli. — Dovoľte mi, aby som sa predstavil. Som nadporučík Kukorelli, náčelník štábu partizánskeho zväzku Čapajev.

Podanie rúk a dlhé vzájomné skúmavé pohľady do očí. Toľko toho za posledné mesiace jeden o druhom počuli a vedeli, no zoznámili sa až v tento deň, za celkom iných okolností ako čakali.

— To je veliteľ nášho zväzku Jagupov, komisár Lunev, vojenský poradca major Červenej armády Kokin, — predstavil ich plukovníkovi.

Zemľanka nebola ešte dokončená, zem v nej sviežo voňala. Sadli si za napochytro pozbíjaný stôl.

Plukovník vybral z vrecka dokumenty a podal ich Kukorellimu. Ten so záujmom a vzrušene čítal ich obsah. Potom si ich prezrel aj Jagupov a Kokin.

— Váš návrat nie je celkom jasný, pán plukovník, — nadhodil Kukorelli otázku, na ktorú odpoveď z dokladov nevyrozumel.

— Z rozkazu maršala Koneva mám zoskupiť a prevziať velenie nad rozprchnutými jednotkami dvoch východoslovenských divízií, — vysvetľoval plukovník Talský.

— Máte informácie o počte týchto jednotiek? A o ich sile, pán plukovník?

— Musím sa priznať, že nie. Ide skôr o odhad.

— Za dva a pol týždňa, čo ste boli na druhej strane,