HLAVA, BOHUMÍR - RASTLINY V KOZMETIKE

HLAVA, BOHUMÍR
STARÝ, FRANTIŠEK
POSPÍŠIL, FRANTIŠEK

RASTLINY V KOZMETIKE
(Rostliny v kosmetice)

Príroda, Bratislava, 1988
ilustrácie:  Zdenka Krejčová
preklad: Ján Braun, Katarína Noskovičová
2. vydanie, 30.000 výtlačkov
064-121-88 RVK

domácnosť, pre ženy, domácnosť, hobby,
237 s., slovenčina
hmotnosť: 293 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,10 € PREDANÉ

*gopal2* in *H-bar*

VIKOVÁ KUNĚTICKÁ, BOŽENA - COP

VIKOVÁ KUNĚTICKÁ, BOŽENA

COP
Veselohra o třech dějstvích

Česka grafická unie, Praha, 1926
4. vydanie

podpis autora, divadelná hra, literatúra česká,
88 s., čeština
hmotnosť: 217 g

tvrdá väzba (dobová preväzba)
stav: výborný

NEPREDAJNÉ

*kvaja* in *H-6-5*

CARROLL, LEWIS - ALICA V KRAJINE ZÁZRAKOV

CARROLL, LEWIS

ALICA V KRAJINE ZÁZRAKOV
(The Annotated Alice, Alice´s Adventures in Wonderland and Through the Looking Glass)

Mladé letá, Bratislava, 1984
preklad Juraj Vojtek, Viera Vojtková
ilustrácie Dušan Kállay
2. úplné vydanie, 35.000 výtlačkov
66-184-84

literatúra anglická, knihy pre deti, rozprávky, beletria,
230 s., slovenčina
hmotnosť: 911 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, neautorské venovanie

PREDANÉ

*dets*

KAPITOLA PRVÁ

Dom za zrkadlom

JEDNO je isté: biele mačiatko za nič nemohlo — všetkému bolo na vine len a len čierne mačiatko. Bielemu mačiatku stará mačka už dobrú štvrťhodinu umývala tvár (a treba povedať, že to znášalo celkom dobre), takže je jasné, že v tom huncútstve nemohlo mať prsty.

Tina umývala deťom tvár takto: najprv si jednou labkou pridržala drobčeka za ucho a druhou mu potom od ňufáčika vyšúchala tvár proti srsti; a práve teraz, ako som už povedal, mala v robote biele mačiatko; ležalo tichučko a pokúšalo sa priasť — nepochybne si myslelo, že všetko, čo sa s ním deje, deje sa v jeho prospech.

Čierne mačiatko si odbavilo umývanie už zavčas popoludní, a tak kým Alica sedela schúlená v kútiku kresla, trocha si čosi šemotila a trocha podriemkavala, mačiatko šantilo s klbkom vlny, čo Alica namotala, a dotiaľ ju gúľalo sem a tam, kým ju úplne nerozmotalo: domotaná a zauzlená vlna bola rozťahaná na rohožke pri kozube a uprostred toho všetkého si mačiatko naháňalo vlastný chvostík.

„Ach, ty nezbedný drobček! “ zvolala Alica, schytila mačiatko, aby bolo jasné, že je v nemilosti, a bozkala ho.

„Tina by ťa mala naučiť lepším móresom! Však, Tina, a ty to dobre vieš! “ dodala tak nazlostene, ako len vedela, a vyčítavo pozrela na starú mačku. Potom sa znova vydriapala do kresla s mačiatkom i s vlnou a znova namotávala klbko. Ale nešlo jej to veľmi rýchlo, lebo po celý čas sa rozprávala alebo s mačiatkom, alebo so sebou. Micka jej vážne sedela na kolenách a naoko sledovala, ako Alica namotáva. Tu i tam natiahla labku a jemne sa dotkla klbka, akoby chcela naznačiť, že by jej rada pomohla.

...................................................................

... posledná veta ...

Život -  si iba sen - čo iné?

MOLIÉRE - TARTUFFE / LAKOMEC

MOLIÉRE - TARTUFFE / LAKOMEC
Klasicistická dráma

Interpopulart Slovakia, Rohovce, 1996
edícia Populart - Študentská knižnica (32)
preklad Ján Poničan
ISBN 80-88834-31-7

dráma, literatúra francúzska, adaptácia,
126 s., slovenčina
hmotnosť: 95 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,90 € DAROVANÉ

*trsos* in *H-bar*

MORAVIA, ALBERTO - NOVÉ RÍMSKE POVIEDKY

MORAVIA, ALBERTO

NOVÉ RÍMSKE POVIEDKY
(Nuovi recconti romani)

Tatra, Bratislava, 1966
edícia Prameň (121)
preklad Blahoslav Hečko
doslov Blahoslav Hečko
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-661-66

literatúra talianska, próza krátka, beletria, poviedky,
236 s., slovenčina
hmotnosť: 357 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

0,40 € DAROVANÁ

*zukol5*

ALBERTA MORAVIU netreba predstavovať slovenskému čitateľovi. Po slovensky vyšlo už pätoro diel z jeho bohatej románovej a poviedkovej tvorby. Je to predovšetkým jeho prvé, základné a kľúčové dielo Ľahostajní, v ktorom vykreslil rozklad talianskej buržoáznej spoločnosti v čase nastupujúceho fašizmu a vytvoril základné typy svojej románovej osnovy, ktorá je týmto dielom daná aj v ostatných jeho dielach. Opovrhnutie pokračuje v základnej Moraviovej téme rozkladu. V románe R i manka vykreslil Moravia po prvý raz verný obraz dievčaťa z ľudu, ktoré si želá iba to, aby prežilo statočne svoj život. Je len prirodzené, že vzťahy, do ktorých sa ako zrelá žena dostáva, narúša spôsob života kapitalistického veľkomesta. Zo skúsenosti poslednej vojny, keď postupovali spojenecké armády na Rím, vzniká jeho najrealistickejší román Vrchárka. Z poviedkovej prózy sú to Rímske poviedky a Nové rímske poviedky, ktoré sú zo stránky umeleckej zovretosti a serióznosti prístupu tým najlepším, čo Moravia vôbec napísal. Pre nás sú však veľmi príťažlivé aj preto, že ide napospol o drobných ľudí, ktorí sa pechoria a držia sa nad vodou iba zásluhou svojej šikovnosti až prefíkanosti. Ide väčšinou o mladých ľudí, ktorí si hľadajú miesto v živote. Moravia z tejto rozsiahlej rímskej fresky nevynecháva ani ľudí deklasovaných. Žije v nich nielen Rím horných desaťtisíc, ale predovšetkým Rím obrovských sídlisk, priam ľudských mravenísk. Žije v nich najmä najchudobnejšia rímska štvrť Zátiberie-Trastevere. V týchto poviedkach zaznieva aj sociálna struna, dvíhajú sa ojedinelé protesty sociálne. Nové rímske poviedky vyznievajú už radostným optimizmom, ktorý je v Moraviovej románovej tvorbe veľmi vzácny. Niektoré z týchto poviedok sú priam protipólom ľahostajnosti, konformizmu, opovrhnutia, manželskej nelásky a nudy, ktoré Moravia vykreslil v príslušných dielach.

Moravia nerobí zo svojho umenia nimbus. Literárna tvorba je tiež remeslo. Ide len o to, aby bolo dobrým remeslom. Moravia neverí v inšpiráciu. Tá spisovateľovi nepomôže. Pomôže iba systematická robota. Moravia sa priznáva, že na jeho literárny vývin vplývali najmä dve skutočnosti: dlhá choroba v mladosti a dlhotrvajúci fašizmus v zrelom veku. A odtiaľ je už veľmi blízko k jeho životnému poznaniu: „Čo vytvára náš charakter, sú veci, ktoré robíme z prinútenia, vonkoncom nie veci, ktoré robíme z vlastnej vôle. ”

silvano a romildo

Nie som čertova podšívka, som dobrák od kosti. Vzbudzujem takú dôveru, že ma s chuťou využíva aj taký, s ktorým sa neťahám za prsty. A Romildo ma využíval na každom kroku! On, ktorému prefíkanosť žiarila priam z lišiackej pehavej tváre, z červenkastých vlasov, z nebeských potmehúdskych očí, iskriacich ako oči blázna! Len čo sa mu naskytla príležitosť, vždy mi nastavil nejakú pascu, a ja, dobráčisko, som mu vždy do nej vletel. Chcete príklad? Keď som prednedávnom vyrazil z novinovej služby s balíkom večerných novín, opýtal som sa ho: „Romildo, čím zasa dnes ohúrime ľudí?... Nemáme nijakú senzáciu... “ On však pohotovo odpovedal: „Chumaj drevený, vo Večerníku je samovražda, o ktorú sa pokúsila akási princezná. “ Namietal som: „Pokúsila sa, phe!... Mala zgegnúť!... Vypláchli jej žalúdok a teraz je už zasa doma zdravá ako rybička. “ On mi nato: „Hej, ale je to princezná. “ Slovom, dal som sa nakriatnuť. Keď sme vyšli pred Galériu, začal som vyvolávať: „Posledná senzácia!... Princezná sa zasamovraždila!... Čítajte podrobnosti... “ Videli ste, čo urobil Romildo? Odbehol na druhú stranu Galérie a odtiaľ začal vyrevúvať: „Vládna kríza... Ministerský predseda podal demisiu... “ Prirodzene, moja princezná nemohla konkurovať jeho ministerskému predsedovi... A tak Romildo predal všetky noviny a mne zostal celý balík. Keď som potom prelistoval noviny od prvej do poslednej strany, na konci posledného stĺpčeka, celkom dolu, som čítal, ako ktosi napísal: Ak by boli isté skutočnosti pravdivé, ak by sa isté osoby dopustili istých prechmatov, vtedy a iba vtedy by mohla nastať vládna kríza... Toto je však iba jeden z tisícich podobných príkladov. Spytujete sa ma prečo? Tu ťažko nájsť nejaké prečo. Príčina je v jeho charaktere, v jeho záľube vyvŕšiť sa na niekom. A Romildo si svoju vášeň ukájal na mne.

Jednako som však k nemu necítil nenávisť, skôr naopak, neviem prečo, ustavične som sa snažil byť mu priateľom, mať ho rád, a aby aj on mal rád mňa. Musím sa priznať, že Romildo mi počaril. Čím mrzkejšie so mnou zaobchádzal, čím väčšmi na mňa ziapal, tým väčšmi som k nemu lipol. Prišlo to so mnou tak ďaleko, že jedného dňa mi povedal: „Silvano, ja ti nerozumiem... Oflinkujem ťa, kde môžem... Mal by si na mňa zanevrieť a ty si mi priateľom... Čo máš v žilách? Cmar?!... Nemáš ani trochu sebavedomia a hrdosti? Ja ti naozaj nerozumiem. “ Úprimne som mu odpovedal: „Sám neviem, čo je to... Ale nemôžem ťa nenávidieť... práve naopak, čím horšie so mnou zaobchádzaš, tým väčšmi si ma pripútavaš. “ On mi nato: „To je krásne!... Aj keby som ti povedal, že som ti vyfúkol Gesuinu? “ Očervenel som ako rak a jachtal som: „Aj! “ Vtedy on zakončil: „Tak teda ber na vedomie, že som ti ju prebral a už o tom ani slovo! “

Spočiatku som tomu neveril. Myslel som, že je to jeho nové lapajstvo. Ale potom som zistil, že je to trpká pravda. Gesuina bola jedným z tých dievčat, čo chodia po reštauráciách a kaviarňach a predávajú kytičky, a ja som ju pokladal tak trochu za svoju snúbenicu. Gesuina nebola pekná: maličká, s guľatou bledou a zafúľanou tvárou, útla v tele, nohy silné, azda preto, že celý deň chodila, vždy rozstrapatená, vždy v tom istom poplátanom svetríku, v rozgajdanej sukni. Nebola pekná, jednako však priťahovala, hádam preto, že dievčaťom už nebola a ženou ešte nebola. Medzi predavačkami kvetín bola Gesuina tak trochu tým, čím bol Romildo medzi kamelotmi: podšitá čertovou podšívkou, vyzbrojená ostrým jazýčkom, neodbytná ako komár, schopná dotiaľ dobiedzať na zaľúbený párik po celej ulici Veneto, kým od nej mládenec, ak nechcel vyzerať pred dievčaťom ako lakomec, nekúpil kytičku. 

...........................................................................................................

... posledná veta ...

Vtedy otvorila ústa a povedala: "Čakám dieťa."

KRNO, MILOŠ - ŽIVITEĽKA

KRNO, MILOŠ

ŽIVITEĽKA

Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1960
obálka Jozef Vrtiak
ilustrácie Jozef Vrtiak
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

literatúra slovenská, próza krátka, poviedky,
124 s., slovenčina
hmotnosť: 177 g

tvrdá väzba
stav: ušpinené dosky, bez prebalu

0,20 € DAROVANÉ

*gopal2*

Ako ďalej

Sľúbila som ti napísať všetko, veď my dve sme si nikdy nič netajili. Vieš dobre, mala som ho rada. Aj potom ešte, keď mi čas rozbil ružové okuliare, ktoré Petra prvý rok nášho manželstva idealizovali. Vieš sama dobre, že v manželstve príde deň, keď si navzájom vidíme aj chyby. A umenie je pritom brať život taký, aký je, ľúbiť svojho druha i s chybami...

Druha, píšem ti náročky a ver mi, ťažko mi ide spod pera toto slovo. Druh, druh života, čo je to vlastne? Zdá sa mi teraz, že tragickým bolo u nás práve to, že mi Peter nebol druhom. Bol mi akosi všetkým. Milencom, manželom, otcom i synom, no nikdy nie druhom. Iste ma odsúdiš a povieš si v duchu, že si sama sebe protirečím. Brať život, aký je, ľúbiť i s chybami... Áno, ľúbiť i s chybami, ale druha. Bojím sa, že ma nepochopíš. Ved ani ja som sa nechápala. Až teraz, po časovom odstupe. Predtým to bolo ťažko. Duševné boje, kus spoločnej histórie s Petrom, spomienky, syn... Ťažko som to prežívala, veľmi ťažko. Ale maj trpezlivosť, porozprávam ti všetko od začiatku a ty si potom sama urob úsudok.

Vieš, ako zrazu som sa zaľúbila do Petra. Počula som ho prednášať. Hovoril bez vzletných fráz, ale presvedčivo. Narábal s faktmi ako murár s tehlami. Ukladal ich pekne jednu na druhú a mala som pocit: to je múr, ktorý sa celkom iste nezrúti. Robila som s ním interview pre náš časopis. Pozrel na mňa prívetivo a rozhodil rukami akoby v rozpakoch. Musí to vraj byť?

Poslali ma z redakcie, zacigánila som a ničím som mu nedala najavo, že som za ním prišla na vlastnú päsť. Pýtala som sa ho na partizánske boje počas Povstania, o čom on zbieral materiál. Hned sa dostal do svojho živlu. Hovoril so znalosťou veci, s istotou v hlase.

„A správne to zachytíte? “ spýtal sa ma s úsmevom.

Neurazila som sa, ba práve naopak. Rada som bola, že ho presvedčím o zručnosti svojho pera. Ale dnes sa mi zdá, že už v týchto slovách sa odzrkadlilo čosi, čo neskoršie prekážalo, aby mi bol druhom. Vtedy ma očarila jeho mužnosť, nízky, príjemný hlas, strohá gestikulácia, vyrovnaný, smelý pohľad... A predsa v jeho otázke sa skrývalo to, čo oplietlo potom celé naše manželstvo. Podceňoval ma ako človeka.

No vravím ti, vtedy som to nevybadala. Keď som zavrela notes, spýtal sa ma, odkedy pracujem v novinách a prečo som sa nerozhodla pre divadlo. Zapýrila som sa a on, aby sa vyhol zmienke o tom, že som pekná, povedal, že mám bohatý hlasový fond a presvedčujúcu mimiku. Ja som zase práve to isté uňho obdivovala. Zabudla som na celé interview a hrozne som zatúžila, aby mi jeho hlas povedal čosi teplé, čosi len a len pre mňa.

„Nemáte chuť ísť dnes večer do kina? “ spýtal sa ma a ja div som od radosti nevykríkla. Ani mi len na um neprišlo, že mám sväzácku schôdzku, a súhlasila som.

Dohovorili sme sa na šiestu, ale ako to už býva u pedantov ako som ja, pocit povinnosti zvíťazil nad láskou. Prišla som s tým, že mám o siedmej schôdzu, aby sa nehneval.

„Na vás sa nemôžem hnevať, “ povedal mi mäkko, ale hned na to dodal zase takým tónom, ktorý ma potom neskoršie urážal: „Ak by vaša neprítomnosť mala rozbiť schôdzku, prosím. Ale tešil som sa na vás. “

Odprevadil ma. Málo hovoril. Zato som mu musela veľa rozprávať o sebe. Ľutoval ma, keď som spomínala, ako som sa štrnásťročná túlala s mamou po horárňach, lebo gardisti vedeli o otcovi. A keď som sa zmienila, ako ma trápil na skúške profesor Hruška, nežne ma chytil za lakeť a súcitne stisol.

Keď sme sa lúčili, oznámil mi, že na tri dni odchádza z Bratislavy a že by sme sa mohli stretnúť v nedeľu poobede. Súhlasila som. Na schôdzi som len o ňom premýšľala. A tie tri dni boli pre mňa priamo utrpením. Pristihla som sa, ako snívam o nás oboch. Každý krok som s ním spájala. 

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Autobus sa pohol a starcovi sa vynorila pred očami jeho staromládenecká izba, studená a neútulná, so zadymenou povalou a s vyšívaným vankúšom na diváni.

FLORIAN, MIROSLAV - BUDÍČEK

FLORIAN, MIROSLAV
ŠPERKOVÁ, BALNKA

BUDÍČEK
(Budíček)

Mladé letá, Bratislava, 1989
edícia Leporelá
preklad Marián Heveši
ilustrácie Blanka Šperková
1. vydanie, 26.000 výtlačkov
ISBN 80-06-00021-2

knihy pre deti, leporelá, rozprávky, literatúra česká,
12 s., slovenčina
hmotnosť: 166 g

tvrdá väzba, leporelo
stav: knižničné pečiatky, lepená väzba

1,00 € PREDANÉ

*bib16* in *H-bar*

STEFFEN, ALBERT - KRISE V ŽIVOTĚ UMĚLCOVĚ

STEFFEN, ALBERT

KRISE V ŽIVOTĚ UMĚLCOVĚ
(Die Krisis im Leben des Künstlers)

F. Topič, Praha, 1928
preklad Milada Topičová
ilustrácia na predsádke Cyril Bouda
1.100 výtlačkov, z nich 200 číslovaných, 1-50 na ručnom papieri Zandersovom, 51-200 na Simi Japane

filozofia, eseje,
78 s., čeština
hmotnosť: 95 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

predané

*kvaja*fil*

Snažil jsem se vylíčiti, kterak zrození sebevědomí vyvolalo v lidské přirozenosti roztržku mezi myšlením a žádostí, rozumem a smyslovostí, mezi pudem tvořivým a pudem hmotným. Poukazoval jsem k tomu, že bylo období ve vývoji lidstva, kdy duševní schopnosti myšlení, cítění a chtění nebyly posud od sebe odděleny, kdy tvořily ještě jednotu, celek, řízený zevně, z kosmu, Bohy. Vnitřní i vnější svět byly ještě nerozděleny, v onom stadiu, které mythos nazývá „Zlatým věkem“. Když Řek rané doby, orfik, který prožíval ještě odlesk této doby, pohlédl na moře, pocítil ve svém nitru sílu, jakási bytost vynořila se obrazně, nazýval ji Poseidonem. Náležela duši lidské i moři, oběma. V takovém poměru žil člověk také ke světlu, vzduchu a vrstvám země. Cítil, že splývá se živly. Byl v nadsmyslném světě postav. Kosmické skutečnosti nevstupovaly do nitra jeho jako myšlenky, nýbrž jako obrazy. Planety viděl (abychom jmenovali zvlášť osvětlující příklad jeho zážitku) jako imaginaci, jako bytosti, Bohy. Nevěděl ničeho o zákonech Koperníkových, ani o čarách Frauenhoferových, viděl však vědění toto v barvách a tvarech, v pohybu a součinnosti postav, jež spatřoval. Slyšel je ve zvucích, pociťoval v chutech. Barva, tón, chuť, které se mu vynořily, pravily mu: Toto jest působení určité planety. Viděl červeň a cítil: Venuše, Země a Merkur stojí k sobě v určitém poměru. Pocítil olovnatou příchuť a cítil: Taková je síla, která vychází ze Saturnu.

Z této jednotnosti duševního života vytvářel člověk své umění. Nemohl jináče, než býti umělcem. Umění bylo mu dáno kosmem. Bylo jeho zrcadlením, jež získávalo duši vlastní život a vybavovalo podivuhodné obrazy.

Mám dva příklady, které vyjímám z Příručky staroorientálské duchovní kultury Alfreda Jeremiase.

Za prvé: Zdi Ekbatan měly, podle Herodota, barvy planet. Zlatou (barva slunce), stříbrnou (měsíce), modrou (Merkuru), bílou (Venuše), červenou (Mars), barvu santalového dřeva (Jupiter), černou (Saturn).

Za druhé: Nejstarší památka kultu, v Bismaji nalezená, je pěti- a sedmistrunový nástroj.

Taková fakta (ve jmenované knize najdeme ještě mnoho takových) dokazují, že je dějepisně oprávněno říci: pravzor člověka jest umělec. Člověk však byl umělcem, jako jím je bobr vytvářející svoji stavbu. Má schopnost, ale nikoli vědomí. Právě tak, jako málo včely vědí, jaká kosmická tajemství jsou ve struktuře buněk, které stavějí, tak málo věděl on, podle jakých zákonu tvořil. Člověk měl všechny zvířecí schopnosti jakožto esencielní vědomost. Spojoval v sobě bytost orla, býka a lva (abychom jmenovali hlavní typy) v jednotné součinnosti. Byli Částmi jeho organismu. Byl zvířecí říší.

MACEK, VÁCLAV - DEJINY SLOVENSKEJ KINEMATOGRAFIE

MACEK, VÁCLAV
PAŠTÉKOVÁ, JELENA

DEJINY SLOVENSKEJ KINEMATOGRAFIE

Osveta, Martin, 1997
obálka Ján Krížik
ISBN 80-217-0400-4

encyklopédie, história, umenie, film,
636 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 2160 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: výborný

19,90 € PREDANÉ

*H-5-2*

HAAGER, JIŘÍ - IZBOVÉ RASTLINY

HAAGER, JIŘÍ

IZBOVÉ RASTLINY
s 225 farebnými obrázkami
(Pokojové rostliny)

Príroda, Bratislava, 1985
preklad O. Sedláková, K. Vačenková, D. Sopčáková
ilustrácie Zdeněk Berger, František Severa, Ladislav Urban, Jiřina Kaplická
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
64-085-85

biológia, botanika, hobby, domácnosť,
276 s., slovenčina
hmotnosť: 1330 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý

PREDANÉ

*unkn*bot*

Kniha poskytuje cenné rady pre tých, ktorí sa zaoberajú pestovaním rastlín v bytoch. Obsahuje 225 krásnych farebných ilustrácií a početné náčrty, ktoré ešte viac priblížia čitateľom vzácne poznatky autora, ktorý mal príležitosť navštíviť niekoľko krajín, na ktoré sa pozeráme ako na vlasť našich izbových rastlín.

Kniha je rozdelená na dve časti. Vo všeobecnej časti sa autor zaoberá krátkou históriou a významom pestovania rastlín v bytoch. V ďalších kapitolách uvádza bytové podmienky pre pestovanie rastlín a krátky vývoj pestovania od kvetináča po izbový skleníček. Nezabúda ani na kvetiny pred oblokom a ako sa pri pestovaní dopracovať k úspechu. Ďalej sa zaoberá rozmnožovaním rastlín, najdôležitejšími chorobami a škodcami. Opisuje naše izbové rastliny v ich pôvodnej vlasti a čo je potrebné urobiť, ak chceme získať „zelené suveníry“. Podstatnú časť knihy tvorí špeciálna časť — obrázková príloha jednotlivých známych i menej známych izbových rastlín s ich krátkymi opismi a radami pri pestovaní.

Kniha je doplnená slovenským a latinským registrom a slovensko-českým slovníkom.

HARMÓNIA A RADOSŤ ZO ŽIVOTA

HARMÓNIA A RADOSŤ ZO ŽIVOTA
Renesančná próza - Renesančné novely

Interpopulart Slovakia, Rohovce, 1996
edícia Populart - Študentská knižnica (22)
preklad Dominik Jarábek, Mikuláš Pažitka
ISBN 80-88834-21-X

literatúra talianska, próza krátka, beletria, novela,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 85 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,90 € DAROVANÉ

*trsos* in *H-bar*

Giovan Francesco Straparola
koniec 15. storočia - 1557

AKO FLAMMINIO HĽADAL SMRŤ

Flamminio Veraldo odíde z Ostie a hľadá smrť. Nenájde ju, ale stretá sa so životom. Ten mu dá pocítiť strach a pozná smrť.



V starobylom meste Ostii neďaleko Ríma žil mládenec skôr prostoduchý a túlavý ako vyrovnaný a rozumný, a volal sa Flamminio Veraldo. Často, veľmi často počul, ako ľudia vravia, že na svete nie je nič hroznejšie a desivejšie ako temná a neúprosná smrť, ktorá nemá s nikým zľutovanie, či je chudobný a či bohatý, a nikoho neušetrí. Veľmi sa tomu čudoval a uvzato si zaumienil, že pôjde do sveta hľadať to, čomu smrteľníci hovoria smrť.

Dobre sa obliekol na cestu, vzal do ruky okovanú bakuľu a vykročil z Oslie. Keď už prešiel mnoho míľ, zazrel pri ceste dielňu a v nej obuvníka, ktorý šil topánky a čižmy. A hoci ich už mal veľké množstvo, ustavične šil nové a nové. Flamminio pristúpil k nemu a povedal:

- Pozdrav pánboh, majster.

- Vitaj, synku, - odpovedal obuvník.

- Čože to robíte? - opýtal sa Flamminio.

- Pracujem, - odpovedal obuvník. - Robím, aby som neživoril, a keďže živorím, šijem topánky.

- A prečo? Veď ich už máte dosť. Čo s nimi budete robiť?

- Pôjdem a predám ich, - odpovedal obuvník, - aby som zarobil peniaze na živobytie pre seba a rodinu a aby som mal na staré kolená dajaké úspory.

- A čo potom? - opýtal sa Flamminio.

- Potom umriem, - odpovedal obuvník.

- Umriete? - čudoval sa Flamminio.

- Pravdaže, - odpovedal obuvník.

- A mohli by ste mi povedať, pán majster, - pokračoval Flamminio, -čo je to tá smrť?

- To namojveru nemôžem, — odpovedal obuvník.

- Už ste ju niekedy videli? — pýtal sa Flamminio.

- Nevidel som ju a ani by som ju nechcel vidieť a poznať, lebo všetci vravia ako jeden, že je to čudná a strašná mrcha.

- Ale mohli by ste mi aspoň povedať, - naliehal Flamminio, - kde sa zdržuje? Hľadám ju vo dne v noci, po horách, po dolinách a rybníkoch, a ešte som o nej nič nepočul.

- Neviem, kde je, kde sa zdržuje a ako vyzerá, - odpovedal obuvník.

Ale choď len ďalej, možno ju nájdeš.

Flamminio sa s ním rozlúčil, pokračoval v ceste a prišiel k hustému, tmavému lesu. V lese zbadal vidiečana, ktorý už nasekal hŕbu dreva a zo všetkých síl len sekal a sekal. Pozdravili sa a Flamminio sa opýtal:

- Čo si počneš s toľkým drevom, bratku?

- Chystám ho na zimu, - odpovedal vidiečan, - keď bude sneh, ľad a nezdravá hmla. Zakúrim v piecke a zohrejeme sa pri nej ja i deti. Zvyšok dreva predám a kúpim chlieb, šatstvo a iné veci potrebné na každodenný život. A tak budem žiť až do smrti.

- A mohol by si mi povedať, - povedal Flamminio, - kde nájdem tú smrť?

- To veru nie, - odpovedal vidiečan, - pretože som ju nikdy nevidel a neviem, kde sa zdržuje. Som celý deň v lese a starám sa o svoju prácu. Chodí tadiaľto len málo ľudí a ani tých všetkých nepoznám.

- A kde ju mám teda hľadať? - opýtal sa Flamminio.

- V tom ti naozaj nemôžem poradiť, - odpovedal vidiečan. - Ale choď len ďalej, možno ju cestou niekde stretneš.

Flamminio sa s vidiečanom rozlúčil a putoval ďalej, až prišiel do istého mestečka, kde zbadal krajčíra, ktorý mal na žŕdkach zavesené množstvo šatstva a v komore plno rozličných prekrásnych oblekov. Flamminio ho pozdravil:

- Pánboh s vami, pán majster.

- Nech je aj s tebou, - odpovedal krajčír.

- Čo robíte s toľkými peknými, bohatými šatami a pánskymi oblekmi? Všetky sú vaše?

- Niektoré patria mne, iné obchodníkom, ďalšie pánom a všakovým iným ľuďom, - odpovedal krajčír.

- A čo robia s toľkými šatami? - čudoval sa mladík.

- Nosia ich pri rozličných príležitostiach, - odpovedal krajčír a ukazujúc mu niektoré obleky, pokračoval: - Tieto nosia v lete, tieto v zime, tieto v inom ročnom období. Raz sa obliekajú do tých, raz do iných.

- A čo robia potom? - opýtal sa Flamminio.

.................................................................................................

... posledná veta ...

Od tejto chvíle každá mala dvoch mužov a každý dve ženy a nikdy sa preto nepovadili ani nepohašterili.