Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

utorok 13. augusta 2019

KATAJEV, VALENTIN - BELIE SA PLACHTA OSAMELÁ

KATAJEV, VALENTIN

BELIE SA PLACHTA OSAMELÁ
(Bielejet parus odinokij)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1946
edícia SPKK (60)
preklad Marián Prídavok
prebal Štefan Bednár

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 406 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,30 €

*cesvo*

Príhody dvoch chlapcov, Gavrika a Peťu, jedného úbohého rybárskeho uličníka a druhého gymnazistu, stoja v popredí románu. No v úzadí celého deja ustavične sa šinie tieň revolučného krížnika "Potemkina" so vzbúrenou posádkou, lebo prežívame osudný rok 1905, keď sa ruský ľud raz pokúsil zúčtovať s cárizmom..





Pravdu vraviac, Peťa na svoj vek sa už mnoho ráz zaľúbil. Najprv ľúbil tú maličkú černuškú dievčinku — zdá sa, Vieročku, — s ktorou sa soznámil lanského roku na Vianoce u jedného oteckovho kolegu. Bol do nej zaľúbený celý večer, sedel pri nej za stolom, potom štverigal sa s ňou potme popod zhasnutým stromčekom po dlážke, klzkej od napadaného ihličia.

Zaľúbil sa do nej na prvý pohľad a bol celý zúfalý, keď ju o pol deviatej odvádzali domov. Dokonca začal fňukať a nariekať, keď videl, ako sa jej vrkôčiky a mašličky skrývajú pod čepcom a kožuštekom.

Tu sa v myšlienkach zaprisahal, že ju bude ľúbiť až do hrobu a na rozlúčku podaroval jej papierovú mandolínu a štyri orechy: tri zlaté a jeden strieborný, ktoré dostal so stromčeka.

Lež jednako, prešly dva dni a z tejto lásky neostalo nič, okrem horkého žiaľu za mandolínou, o ktorú prišiel tak nerozvážne.

Neskôr zasa na letovisku ľúbil tú Zoe v ružových pančuškách víly, s ktorou sa dokonca bozkával pri kadi s vodou, čo bola pod marhuľou. Lež táto láska sa ukázala omylom, lebo na druhý deň Zoe tak bezočivo klamala v hre v kroket, že ju musel poriadne trepnúť kroketovou liskaňou po nohách, po čom, pravda, o nejakom romániku už nemohlo byť ani reči.

Potom zahorel na chvíľu vášňou k onej krásnej dievčine na lodi, čo išla v prvej triede a celou cestou sa harkala s otcom, lordom Glenervanom.

Lež toto všetko, pravdaže, nič nebolo. Ktože nezažil také nerozumné lásky!

Čo sa týka Moti, to bolo niečo celkom iné. Veď popritom, že bola dievčaťom, popritom, že sa jej na ušiach hompáľaly belaskavé náušnice, popritom, že tak strašne zbledla a zarumenila sa a tak milo mykala lopatkami, bola okrem toho všetkého ešte i priateľovou sestrou. Vlastne nie sestrou, ale bratanicou. Ale podľa vzrastu Gavrika — celkom ako sestrička. Priateľova sestra! Či vari môže byť na dievčati niečo vábivejšieho a nežnejšieho než to, že je sestrou priateľa? Či azda už iba v tom nie je zárodok neodolateľnej lásky?

Peťa bol razom ako očarený. Kým došli k pivnici, bol už zaľúbený až po uši.

Lež jednako, aby sa Mota nedovtípila, tváril sa neznesiteľne povýšenecky a ľahostajne.

No len čo mu Moťa začala zdvorile ukazovať svoje bábiky, starostlivo uložené na postieľkach, a malý sporáčik s ozajstnými, lenže maličkými kastrólikmi, ktoré jej urobil otec z odrezkov cinkového plechu, čo sa, aby sme povedali pravdu, Peťovi náramne páčilo, už aj pohrdlivo crkol pomedzi zuby a urážlivo sa chichotajúc, spýtal sa:

„Moťa, prečo si taká ostrihaná?”

„Mala som týfus,” vetila mu Moťa tenulinkým urazeným hláskom, pričom vzdychla si tak zhlboka, že až v hrdle jej zapisklo sťa vtáčaťu. „Chcete si pozrieť obrázky?”

Peťa zhovievavo pristal.

Sedeli vedľa seba na zemi a prezerali pestré jarmočné litografované obrázky vlasteneckého obsahu, zväčša námorné bitky.

Úzke lúče reflektorov preskakovaly všetkými smermi tmavú lipkavú oblohu. Padaly polámané stožiare s japonskými vlajkami. Z rozbúreného mora Vyletovaly biele fontány výbuchov. V povetrí sťa hviezdy sa rozprskovaly japonské šimózy.

So zdvihnutým čelom potápal sa japonský krížnik, zachvátený žltočerveným plameňom požiaru. Do rozvírenej vody sypali sa malinkí žltolíci ľudkovia.

„Japončík” šepkala uveličená Moťa a liezla kolenačky okolo obrázka.






HVIEZDOSLAV, PAVOL ORSZÁG - ODKAZY

HVIEZDOSLAV, PAVOL ORSZÁG

ODKAZY

Matica slovenská, T. Sv. Martin, 1950
edícia Hviezdoslavova knižnica (1)
ilustrácie Emil Makovický
2. vydanie, 20.000 výtlačkov

poézia
230 s., slovenčina
hmotnosť: 266 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,40 €

*cesvo*








ANDRUŠKA, PETER - ZASPIEVAJ, CHVÍĽA

ANDRUŠKA, PETER

ZASPIEVAJ, CHVÍĽA

Smena, Bratislava, 1974
edícia Mladá tvorba (106)
prebal Dušan Leščinský
3.000 výtlačkov
73-062-74

beletria, novela
148 s., slovenčina
hmotnosť: 150 g

mäkká väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý

0,90 €

*cesvo*





Triedu naplnilo ťaživé ticho. Igor vystrúhal unudenú tvár, mučeníckym pohľadom sa obrátil k Dušanovi. Zdalo sa, že si rozumejú. Jožko sa zachichotal. Jana káravo zdvihla hlavu. Nonin pohľad neprezrádzal nič.

Léner na okamih zaváhal. Má pokračovať? Veď títo žiaci ho nepočúvajú. Jeho žiaci. Nezaujíma ich, čo hovorí. Sklamal sa v nich? Alebo ... oni sa sklamali v ňom? Ošemetná situácia. Učiteľ to nikdy nemá ľahké. Nechce moralizovať, usiluje sa im pomôcť, a jednako jeho konanie má nádych neosobnej nadradenosti.

— O pár dní jeden z vás pôjde na lyžiarsky zájazd, — pokračoval Léner. — Patrí medzi previnilcov, ale bude odmenený. Je to paradox. Vždy som si myslel, že šport pestuje dobré charakterové vlastnosti. Chcem veriť, že Igorov čin, jeho prípad s výkresmi, bol náhodným poblúdením. Tešil by som sa, keby ten týždeň prežil bez problémov. Lebo jeho problémy budú nutne aj mojimi a teda vlastne aj vašimi problémami. Sme jeden kolektív. Viažu, pútajú nás k sebe štyri dlhé roky, množstvo vyučovacích hodín. Prejde niekoľko týždňov a bude po všetkom. Iste so mnou súhlasíte, že rozísť by sme sa mali v dobrom.

Takmer sentimentálne zakončenie prípadu malo blahodarný účinok na žiakov, aspoň Léner si to myslel. Iste si uvedomili, že nemá význam kaziť si posledné dni v škole. Túžil po tom, aby to bolo naozaj tak. Jeho prví žiaci, dobrý kolektív. Napriek všetkému chcel dosiahnuť to, o čo sa márne usilovali mnohí jeho oveľa skúsenejší kolegovia.

Len čo učiteľ vyšiel z triedy, medzi žiakmi sa rozprúdila hlučná debata. Explózia slov prehlušila aj zlostný krik učiteľa, ktorý mal dozor a rozvravených výrastkov vyháňal na chodbu. Zrazu mal každý čo povedať.

Veľa vám toho narozprával? — spýtal sa Dušan, keď sa s Igorom prechádzali na chodbe.

Pravdaže, — odvetil Igor. — Riaditeľ si nikdy neodpustí malé rečnenie.

Učiteľská choroba, — usmial sa Dušan, no vzápätí zvážnel. — Dobre, že to nedopadlo ešte horšie.

Len sa nerozplač, — zlostil sa Igor. — Kvôli mizerným výkresom sa škola nezosype.

Nezosype, ale mohli ste mať viac rozumu, — povedala Nona, ktorá prechádzala vedľa chlapcov.

Igor prekvapene zastal.

Čože? Hádam si naozaj myslíš, že sme urobili hlúposť?

Myslím, — prikývlo rozhodne dievča.

Igor kývol rukou.

Dušička, keby si ty bola taká ľavá do kreslenia ako ja, nehrabala by si sa na umeleckú priemyslovku. Môžem ja za to, že neviem kresliť?

Aspoň ste nám mohli povedať, že si tie výkresy požičiate, — trvala na svojom Nona a dievčatá, ktoré sa okolo nich zbehli, jej horlivo prikyvovali. — Takto to naozaj vyzerá, že ste obyčajní podvodníci.

Ďakujem za poklonu. Druhý raz sa ťa určite opýtam, čo máme urobiť.

Čo máme urobiť... a ako, — doplnil spolužiaka Tibor, ktorý tiež patril medzi postihnutých a trocha ho mrzelo, že všetku pozornosť strhol na seba Igor.

Nech je akokoľvek, — povedala Nona, — mali ste myslieť na triedu. Neviem, či vám tak veľmi záleží na tom, aby sme získali povesť najhorších.

Veď ty už niečo vymyslíš, aby sme aj naďalej mohli patriť medzi najlepších.

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A práve v tom okamihu, v tom nepatrnom zlomku chvíle mal pocit, ba bol si celkom istý, že si rozumeli, rozumejú si a vždy si budú rozumieť, nech by sa stretli kedykoľvek.



BENZONIOVÁ, JULIETTE - KRÁSNA CATHERINE 2

BENZONI, JULIETTE

KRÁSNA CATHERINE 2
Jediná láska
(Catherine: Il suffit d´un amour)

Tatran, Bratislava, 1992
edícia Meteor (143)
preklad Felix Kostolanský
3. vydanie
ISBN 80-222-0399-8

beletria, román
368 s., slovenčina
hmotnosť: 394 g

tvrdá väzba s prebalom

PREDANÉ   stav: dobrý, bez prebalu!!! *mynel*belx-fra*

PREDANÉ  stav: veľmi dobrý *cesvo*belx-fra*

Catherine, hrdinka šesťzväzkového cyklu románov Juliette Benzoniovej, sa v 2. zväzku ocitne vo zvláštnom položení. Vydala sa za svoju veľkú lásku, no manžel sa k nej správa odmerane, okolnosti ju priam vháňajú do náručia vojvodu Filipa a stáva sa jeho milenkou. Manžel ju podozrieva zo spoluúčasti na smrti brata a odcudzenie vrcholí rozchodom. Pred svojou popravou sa jej zverí a hrdinka znenávidí Filipa, vydáva sa na dlhú cestu za svojou veľkou lásku, dostáva sa do obliehaného Orleánu, stretáva sa s Johankou z Arcu. Vojna proti Anglicku je kulisou pre dramatický dej s ľúbostným podfarbením, no zároveň v próze rezonuje i vlastenecký pátos a boj za slobodu prostých Francúzov. Kalvária sympatickej Catherine sa však nekončí.







Jean de Blaisy, opát v Saint-Seine, bol presne taký, ako ho opísal Gervais, nesmierne milosrdný. Dve ženy požiadali o azyl a on im bez slova poskytol útočište v kláštore. Ale keď sa dozvedel, že jedna zo žobráčok prijatých do útulku, vybudovaného v kláštore na posilnenie pútnikov a na opateru chorých, ho poprosila o rozhovor, prejavil istý údiv. Hoci nosil tonzúru a čiernu kutňu, zostával človekom vznešeného rodu a nikdy sa mu nepodarilo dokonale sa zbaviť odstupu od ľudí nízkeho pôvodu, od bedárov, hoci na Zelený štvrtok im sám umýval nohy, pokorne kľačiac v prachu. A predsa, keď sa cudzinka odvolávala na jeho sesternicu Ermengarde zo Chateauvillainu, dal príkaz, aby ju priviedli do kostola, kde sa s ňou stretne zajtra ráno po odslúžení omše.

Kým odbavoval bohoslužby, Catherine sa prikrčila k jednému z náhrobníkov postavených k múru a trpezlivo čakala. Keď videla, že sa k nej približuje veľký opát, taký vznešený v drsnom čiernom habite, s úzkou hlavou, ovrúbenou tenkým vencom šedivých vlasov, pripomínajúcou z profilu dravého vtáka, padla na kolená, ale nesklonila hlavu. Opát stál pred ňou s rukami v rukávoch habitu a uprene pozoroval útlu tvár medzi ťažkými svetlými vrkočmi.

- Požiadali ste ma o rozhovor, - povedal. - Som tu, hovorte!

- Ctihodný otče, — povedala Catherine, stále v postoji prosebníčky, - vďačím vám za život. Včera ste dovolili, aby sa brány tohto azylu otvorili pred dvoma stíhanými, prenasledovanými ženami. Len o to vás chcem poprosiť v mene vašej sesternice, aby ste nám aj naďalej poskytovali ochranu.

Jeanovi de Blaisy sa roztiahli tenké pery v pochybovačnom úsmeve. Nemohol sa ubrániť pocitu, že táto sedliačka v handrách sa správa priveľmi bezočivo, keď sa odvoláva na jednu z najvznešenejších dám provincie, hoci to predniesla vyberanými slovami a mala nepopierateľne dvorné spôsoby.

- Poznáte pani de Chateauvillain? To ma prekvapuje.

-Je to moja priateľka... moja najlepšia priateľka. Ctihodný otče, vy ste sa ma nespýtali, kto som, ani odkiaľ prichádzam.

Cítim sa vám zaviazaná týmto dvojnásobným prejavom dôvery. Volám sa Catherine de Brazey, bola som dvornou dámou nebohej vojvodkyne Margueritte. Tam som sa zoznámila s Ermengarde. A ak ma teraz vidíte ako utečenku v handrách, nuž len preto, lebo som ušla zo strašného väzenia, kam ma uvrhol môj manžel... z veže vášho malainskeho hradu.

Opát nadvihol obočie. Sklonil sa, zdvihol Catherine, a keď si všimol, že niekoľko žien, čo prišli z dediny na omšu, po nich zvedavo poškuľuje, odviedol ju do sakristie.

- Poďte sem. Tu sa môžeme nerušene pozhovárať.

V malej miestnosti, voňajúcej kadidlom, sväteným olejom a škrobenou bielizňou, jej ponúkol stolček, sadol si na stolicu s vysokým operadlom a poslal von novicov, ktorí usilovne ukladali ornáty.

- Porozprávajte mi svoj príbeh. A predovšetkým, prečo vás uväznili v Malaine?

Catherine mu pomaly, rozvážiac si dobre každé slovo, aby ju nepokladal za pomätenú, rozpovedala svoje dobrodružstvá. Opát si podoprel dlaňou bradu a počúval ju pozorne až do konca. Príbeh bol fantastický, ale žene, čo ho rozprávala, žiaril vo fialkových očiach plameň úprimnosti, a ten neklamal.

- Už si neviem rady, - povedala napokon Catherine, keď skončila svoje rozprávanie. - Mala by som nasledovať svojho manžela a poslúchať ho. Ale vrátiť sa k nemu znamená ísť na smrť. Znovu ma zavrie do ťažšieho, ešte strašnejšieho žalára, z ktorého už nevyjdem. Jedine vojvoda...

Opát prudko položil chudú ruku na Catherininu a prerušil ju:

- Ďalej nehovorte, dcéra moja. Musíte jasne pochopiť, že vaše cudzoložné vzťahy k vojvodovi by nenašli u mňa podporu. Vidím, že váš prípad je pre kňaza tvrdým orieškom. Váš manžel má nad vami neobmedzenú moc, a ak sa vás dožaduje, nemám právo ho odmietnuť. Ale na druhej strane ste v nebezpečenstve života a požiadali ste o azyl...

Vstal a pomalými krokmi premeriaval biele dlaždice sakristie. Catherine ho s úzkosťou sledovala.

- Otče, prosím vás úpenlivo, nevydajte ma! Ak máte trocha súcitu s nešťastnou ženou, nedovoľte, aby sa ma znovu zmocnil Garin! Pomyslite si, že nosím dieťa, že on chce to dieťa zabiť.

.................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Všetko bude dobré!



BENZONIOVÁ, JULIETTE - KRÁSNA CATHERINE 1

BENZONI, JULIETTE

KRÁSNA CATHERINE 1
Jediná láska
(Catherine: Il suffit d´un amour)

Tatran, Bratislava, 1992
edícia Meteor (142)
preklad Mária Kocúriková
prebásnil Július Lenko
3. vydanie
ISBN 80-222-0398-X

beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť: 332 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*

V prvom dieli rozsiahleho šesťzväzkového cyklu známej francúzskej autorky historických románov Juliette Benzoniovej sa zoznamujeme s ústrednou postavou, krásnou Catherine Legoixovou, ktorej osudy na pozadí historických skutočností z dejín Francúzska upútali už milióny čitateľov v mnohých krajinách sveta.

Catherine už ako trinásťročná stala sa svedkom vyčíňania vzbúrencov a smrti mladého Michela de Montsalvy. Vo víre občianskej vojny sa stretáva neskôr s rytierom Arnaudom de Montsalvy a zaľúbi sa doňho hlbokou, osudovou láskou. Nezabudnuteľné sú opisy vzbúreného Paríža na začiatku 15. storočia a rovnako i zápas hrdinky o naplnenie jej nesmiernej vášne. Krajina krváca, hlavná hrdinka spozná biedu i utrpenie, ale i nádheru a veľkosť citov. Navyše sa okolo hlavnej hrdinky roja záhadné postavy. Získa dievčina od Seiny lásku najmocnejšieho človeka, kráľa?







Z Filipových úst zmizol úsmev a ukázala sa okolo nich tvrdá vráska. Jednu nohu si položil na roh skrinky, napoly si sadol a začal obštipkávať kvety, čo stáli vedia neho.

- Teda Armagnacova prívrženkyňa? Pravda, teraz už viem, prečo sa rušia procesie. Milá moja, ľudia vašej fajty by mali vedieť, že sem chodia iba na vlastné riziko a záhubu. Namojpravdu, to je trúfalosť patriť k tým, čo mi zabili milovaného otecka.

-Ja nepatrím k armagnacovcom, - bránila sa Catherine, červená od hnevu. Vojvodovo bezočivé a vyhrážavé správanie ju nanajvýš dráždilo. Už k nemu necítila nijakú náklonnosť... Hlasom zachrípnutým od zlosti pokračovala:

- Nepatrím ani k jednej strane, ale vaši priatelia mi obesili otca, lebo im chcel vytrhnúť istého služobníka vašej sestry, mladíka, za ktorého darmo orodovala u vás aj u vášho milovaného otecka. Nespomínate si? Stalo sa to v Akvitánskom paláci. Pani Marguerite na kolenách a v slzách prosila za život Michela de Montsalvy.

- Mlčte!... Nevyvolávajte tú spomienku! Vari najstrašnejšiu z mojej mladosti. Nebolo možné zachrániť Michela a pritom nepoškodiť sebe.

- Bolo to nebezpečné, - zasmiala sa uštipačne. - Preto som sa chcela o to pokúsiť ja, hoci som bola len malé dievča. Preto mi obesili otca, preto vyhnali mňa i moju mamičku. Museli sme ujsť, dostať sa do Dijonu, kde má môj strýko Mathieu Gautherin obchod s látkami. Tam som bývala od toho nešťastia...

Medzi oboma protivníkmi zavládlo ticho. Catherine sa v strašných spomienkach vrátila do tých ukrutných dní a cítila, že srdce jej bije ako zvon. Filipova zachmúrená tvár neveštila nič dobré. Čochvíľa ju dá hodiť do najhlbšieho žalára, a koľko starostí narobí dobrému Mathieuovi a všetkým doma. No čo by sa priam červená postava kata bola vynorila uprostred prepychovej izby, zopakovala by každé slovo, ktoré vmietla do tváre mocnému burgundskému vladárovi. Pocítila akési vnútorné uspokojenie, že to urobila. Bola to z jej strany svojím spôsobom odplata za minulosť...

Nabrala zhlboka dych, prehodila si dozadu prameň vlasov a spýtala sa:

- Čo so mnou urobíte, Monseigneur? Strýko sa určite o mňa velmi strachuje. Dozaista by bol rád, keby vedel... hoci to najhoršie!

Filip zúrivo stisol plecia a vyhodil oblokom ružu, ktorú rozmliaždil medzi prstami, alebo aspoň to, čo z nej ostalo. Zodvihol sa z nedbanlivej pózy a podišiel niekoľko krokov ku Catherine.

- Čo s vami urobím? Narušenie procesie si zasluhuje trest, to je isté, ale vy si už na mňa ťažkáte pre toľko vecí, že sa vám nechcem ešte väčšmi znepáčiť. A potom... bol by som rád, keby sme v budúcnosti boli priatelia. Napokon, mladá žena má právo brániť sa, keď ju niekto napadne, a ten chlap si trúfal...

- Vari to znamená, Monseigneur, že ten nešťastník bude pykať za mňa? V tom prípade mu odpustite, tak ako mu ja odpúšťam. Jeho prečin si nezaslúži taký rozruch.

Aby sa zbavila tiesnivého pocitu, ktorý sa jej zmocňoval pod sústredeným pohľadom upretým na jej tvár, obrátila sa k zrkadlu a obzerala sa v ňom, aj keď sa nevidela. V zlatom ráme sa vedľa jej tváre zjavil obraz vojvodu, ktorý ju prevyšoval o hlavu, a zrazu sa zachvela: dve teplé ruky sa jej ovinuli okolo pliec...

V zrkadle sa odrážali ich tváre, obidve rovnako bledé. V očiach mladého vojvodu horel akýsi čudný plameň a ruky sa mu trošinku chveli na jej hodvábnej pokožke. Sklonil sa natoľko, že cítila na krku jeho horúci dych, kým v zrkadle striehol na fialkastý pohľad, ktorý bol v jeho zajatí.

- Ten chruňo si stonásobne zaslúži smrť, veď si trúfal to, čo si ja netrúfam... čo akú chuť mám na to. Ste veľmi krásna a bojím sa, že by som ďaleko od vás nenašiel pokoj... Kedy máte odísť z tohto mesta?

- Len čo sa skončí procesia. Batožinu sme mali zabalenú, mulice boli pripravené.

- Teda choďte, ako ste chceli, choďte ešte dnes večer, aby vás zajtra delilo od Brugg toľko míľ, koľko len stihnete ujsť. Sprievodný list vám otvorí brány mesta a zabezpečí vám voľnú cestu. Stretneme sa v Dijone, mal by som ta ísť.

Catherine bola v rozpakoch, zmocňoval sa jej akýsi zmätok, lebo ruky ju ešte vždy stískali, až mala pocit, že sa jej hruď vzdúva čudným vzrušením. Filipov hlas bol drsný a teplý, panovačný a nežný zároveň. Chcela bojovať proti tomu očareniu, ktorým si ju podmanil.

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ona zostala ...


PERVENCEV, ARKADIJ - ČESTNÁ MLADOSŤ

PERVENCEV, ARKADIJ

ČESTNÁ MLADOSŤ

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava 1951
edícia SPKK (78)
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

beletria, román
432 s., slovenčina
hmotnosť: 438 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 €

*cesvo*








V rokline stály kasárne, obohnané ostnatým drótom, kryté pred pozorovaním s mora. Dvor bol zavalený nákladnými autami, sudmi z benzínu a oleja, debničkami z nábojov a streliva, balíkmi lisovaného sena. Horúce slnko stálo v zenite. Niekoľko zvädnutých stromov nedávalo chládok. Vojaci na stráži boli zmorení horúčosťou.

Aj sídlo chrabrého kapitána postrádalo romantický nádych.

Stráž nás prepustila do dvora. Mladý námorníček vliekol sväzok poľných čutor. Spýtali sme sa ho, a on ukázal hlavou tým smerom, kde bol Balaban.

Prešli sme popri hromadách vojenskej výzbroje. Na nálepkách bolo napísané veľkými písmenami: „Za fajčenie — vojenský súd.”

Pri jednej budove, na slnečnej strane, stálo niekoľko námorníkov. Boli to dobrovoľníci, ktorí sa dopočuli o nábore a prišli na Cherson k chrabrému kapitánovi.

„Mňa neprijmú,” povedal Duľnik, prepletajúc sa pomedzi mladých vysokých chlapcov, ktorí sa shlukli ako dubové kmene. „Nemám na to telesnú konštrukciu. Nijaké známosti s „Musulmankami” asi nepomôžu."

Postavili sme sa do radu s tými, čo čakali na Balabana. Duľnik šiel preskúmať situáciu. O pol hodiny sa vrátil, odviedol ma nabok. Na uose sa mu blyšťaly malé kvapky potu, chrbát pod flanelovou blúzou mal mokrý, chlpaté opálené ruky mu zvlhly.

„Berú len tých, čo majú soskoky s padákom,” zašepkal s veselým úsmevom. „Máme šťastie, braček.”

„Prečo sa tešíš?”

Tvár mu žiarila. Smialy sa jeho čierne oči, ovrúbené vráskami, ktoré mal hádam od troch rokov, smialy sa ústa. Veselosť len tak iskrila na jeho opálenej úzkej tvári.

„Nechápeš?”

„Nič nechápem... Nemáme ani jedného soskoku s padákom ...”

„Treba mať hlavu, Lagunov. A človek, čo má hlavu, musí vedieť, že soskok s padákom nie je bohviečo. To je toho, soskok s padákom! Mechanizmus ťa vyvlečie na päťtisíc metrov do neba, múdry človek otvorí dvierka a ty už len musíš skočiť dolu a zasa sa podriadiť mechanizmu, ktorý výborne funguje bez teba. Hovorím o padáku.”

„Akýže je padák mechanizmus?”

„Nechcem diskutovať o abstraktných veciach,” vyhlásil Duľnik, zalejúc ma svojím horúcim dychom, „keď chcem, môžem nazvať mechanizmom aj muchu! Treba teda mať hlavu na pravom mieste a vynasnažiť sa presvedčiť majora Balabana, že máme soskoky s padákom. No, nie príliš veľa, aby nám uveril. Ty môžeš povedať napríklad číslo... jedenásť, aby to nebola okrúhla cifra, a ja — no, povedzme, sedem. Týchto čísel sa musíme držať.

„Bude žiadať doklady.”

„Aké doklady teraz môže žiadať?” namietal Duľnik. „Chrabrý kapitán nám pozrie do očí, uvidí odvahu a zapíše nás. A ďalšie — to je už nie naša vec. On sám sa spojí s plukom, s veliteľstvom. Poďme, poďme, Lagunov. A títo mládenci nám skoro vôbec nie sú súpermi. Máloktorý z nich má soskoky s padákom.”

Major volal po jednom. Napokon prišiel rad aj na nás. Náš pokus prešuchnúť sa naraz hneď a mlčanlivo zmaril urastený námorník-samopalník, ktorý stál na stráži pri vchode do Balabanovho kabinetu.

Prvý vošiel Duľnik. Cez dvere som počul jeho hlasný, zreteľný pozdrav, počul som, ako mu dlaň plesla o šev a ako srazil na dlážke podpätky. Potom prešiel ďalej do izby a viacej som nepočul.

O desať minút vyšiel Duľnik rozžiarený a triumfujúci.

„V poriadku,” zašepkal mi, „nože choď už, choď!”

Duľnik si pošúchal dlane, potrepal s dvoch strán čiapku bez štítku a s výrazom víťaza namieril do dvora.

Vstúpil som do Balabanovej pracovne, srazil som päty, podľa predpisu som sa hlásil.

Balaban stál pri obloku trocha nahrbený a zdalo sa, že hľadí na dvor, kde sa skupina námorníkov z dlhej chvíle hrala „na bubáka”, no súčasne si bokom spýtavo a akosi posmešne prezeral aj mňa.

V izbe boli okrem Balabana ešte dvaja námornícki velitelia, no hneď som vedel, že práve major, ktorý stojí pri obloku, je Balaban. Presne tak som si predstavoval chrabrého kapitána. Predstavte si ozrutného človeka, vysokého vyše stodeväťdesiat centimetrov a najmenej stodvadsaťkilového. Námornícka uniforma, šitá na mieru u dobrého krajčira, — lebo hotová

...........................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Vystupujem po širokých žulových schodoch Frunzeho akadémie a vchádzam do jej širokých dverí.

GONCOURT, EDMOND DE - RENÉE MAUPERINOVÁ

GONCOURT, EDMOND DE
GONCOURT, JULES DE

RENÉE MAUPERINOVÁ
(Renée Mauperin)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (372)
preklad Terézia Černá
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 27.000 výtlačkov
13-72-024-79

beletria, román
196 s., slovenčina
hmotnosť: 308 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,10 €

*cesvo*prikoc* - printer

Edmond (1822-1896) a Jules (1830--1870) de Goncourt sú „impresionistami“ v literatúre skôr, ako tento pojem zaviedla francúzska maliarska avantgarda. Vyšli z najlepších tradícií balzacovského kritického realizmu a tvorili svoje diela spoločne.

V románe Charles Demailly (i860) vyslovili názor, že žena je pre umelca ničivým prvkom. Sonda do ženskej psychy ich však priviedla k hlbším prienikom a k širším súvislostiam v postavení francúzskej ženy v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Polemikou na Murgerove romantizujúce Výjavy zo života bohémy bol román Manetta Salomonová (1867) a román Pani Gervaisaisová (1869) je už otvoreným vyhlásením boja proti náboženským predsudkom a ich recidívam. Román Renée Mauperinová (1864) patrí popri Sestre Filoméne (1861) a Germinii Lacerteuxovej (1864) k vrcholkom ich umeleckých snáh. Renée je typ ušľachtilého dievčaťa, ktoré si v dusivej atmosfére hmotného blahobytu zachová ľudsky neskazený charakter.

Bratia Goncourtovci vyslovili v svojich dielach ostrú kritiku negatívnych vlastností buržoázie šesťdesiatych rokov za vlády Napoleona III., keď sa meštianstvo vzdalo pokrokových myšlienok a hľadalo spojenca v pretoriánstve bonapartizmu a v jezuitskej cirkvi.

V ich najlepších dielach, typických pre postbalzacovskú epochu, vyniká dráma mladých ľudí, ktorí v túžbe zachovať si čisté srdce často tragicky padajú.







Pozri na mňa, nech vidím, či ma más aspoň trocha rád.

Už ho chcela znovu pobozkať, zrazu sa odtiahla, ale hlavu

mu nevypustila z rúk. Nežne sa na seba dívali, ponorení do očí.

Balkónové okno jedálne bolo otvorené a do miestnosti vnikal zvonku jas, zo záhrady vôňa a zvuky. Na stole poskakoval slnečný lúč, kĺzal sa po porceláne a jagal v pohároch. Roziskreným dňom povieval ľahký vetrík. Na parketách sa jemne zachvieval tieň listov. Zo stromov doliehal matný šum krídel, z kvetov v diaľke radostný vtáčí spev.

Tak sme tu iba my dvaja, nie je to krásne? — povedala Renée a rozvínala obruštek. —Jaj, aký je ten stôl veľký, som od teba strašne ďaleko.

Vzala si príbor a šla si sadnúť k otcovi.

Keďže mám dnes otecka iba sama pre seba, chcem sa s ním potešiť. — A pritiahla si stoličku.

Ale chod, pripomínaš mi časy, keď si mala osem rokov a chcela si kŕmiť bábiky len v mojom vrecku.

Renée sa smiala.

Včera som poriadne dostal, — povedal pán Mauperin po chvíľke ticha a položil na tanier vidličku a nôž.

Och, — iba prosto zvolala Renée a vyvrátila oči dohora ako neviniatko. Potom tými svojimi mačacími očami pozrela na otca: — Chudáčik, a prečo? čo si vyviedol?

Ešte sa spytuj! Veď to vieš lepšie ako ja, ty darebák!

Och, otec, keď budeš hromžiť, tak vstanem a pobozkám ťa! — a už sa aj dvíhala.

Prosím, sadnite si, Renée, — pán Mauperin sa usiloval byť prísny. — Uznáte, dieťa moje, že včera . . .

Ale ocko, nebudeš mi predsa vykať, ked je dnes tak krásne!

Tak by si mi aspoň mohla vysvetliť, — pán Mauperin sa pokúšal zachovať dôstojnosť pred šibalskou tvárou svojej dcéry, plnou nežného vzdoru, — mohla by si mi vysvetliť . . . lebo zjavne si to urobila náročky.

Renée šelmovsky zažmurkala a súhlasne pokývala hlavou.

—Ja som si myslel, že sa budem s tebou zhovárať vážne, Renée.

Však som veľmi vážna, naozaj. Ved som ti vravela, že som bola taká náročky.

A nepovedala by si mi prečo?

Prečo? Pravdaže ti poviem, ale pod podmienkou, že nebudeš veľmi namyslený. Bola som taká preto, lebo . ..

Lebo?

Lebo ťa mám oveľa radšej ako toho pána včera, oveľa radšej, ver mi!

Ale potom nech sem nikto nechodí. Ak sa ti ten mládenec nepáčil. . . Nenútili sme ťa. Sama si dovolila, že to potiaľ došlo. My s mamou sme si zasa mysleli, že tá partia . . .

Prepáč, ocko, keby som bola odmietla pána Reverchona

hneď pri prvom stretnutí, pokladali by ste ma za ľahkomyseľnú, bláznivú, nerozumnú. Akoby som počula mamičku . . . Kým teraz kto mi čo môže vyčítať? Videla som pána Reverchona raz, druhý raz, mala som kedy ho zhodnotiť, a iba som sa presvedčila, že mi je nesympatický, možno je to hlúpe, ale je to....

Ale prečo si nám to nepovedala? Boli by sme našli tisíc spôsobov, ako to prekaziť.

Si nevďačník, ocko. Ušetrila som vás tej nepríjemnosti. Mládenec sa stiahne a vy za nič nemôžete. Sama som všetko vybavila. A to je od vás vďačnosť za moju oddanosť! Druhý raz . ..

Počúvaj ma, dieťa moje. Ide o tvoj vydaj, preto sa s tebou takto zhováram. Áno, o tvoj vydaj! Dlho som si nemohol zvyknúť na myšlienku, že sa musím od teba odlúčiť. Vieš, otcovia sú egoisti; najradšej by boli, keby ste nikdy nevyleteli z domu. Tak ťažko si vedia predstaviť šťastie bez vášho úsmevu, dom bez Šuchotu vašich šiat! Ale musia sa s tým zmieriť. Teraz by som hádam zaťa mal rád . . . Pretože som už starý, moja drahá Renée, — pán Mauperin chytil Renée za ruky. — Dieťa drahé, tvoj otec má šesťdesiatosem rokov. Najvyšší čas, aby som ťa videl šťastnú. Keby si vedela, ako mi leží na srdci tvoja

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Blúdia, mocú sa v zemskom vyhnanstve, vyhýbajú sa hrobom a nosia v sebe mŕtvych, pokúšajú sa ukonať svoju bolesť úmorným cestovaním, vlečú svoj život po všetkých končinách sveta, aby ho vyčerpali.


pondelok 12. augusta 2019

GALSWORTHY, JOHN - FORSYTOVSKÁ SÁGA

GALSWORTHY, JOHN

FORSYTOVSKÁ SÁGA
(The Forsyte Saga)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Ján Trachta
doslov Ján Boor
obálka Jozef Gális
3. vydanie

beletria, román
984 s., slovenčina
hmotnosť: 1125 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

predané

*cesvo* in *H-2-9*

John Galsworthy, „posledný viktoriánsky spisovateľ“, ako ho niekedy nazývajú, vytvoril románmi svojho forsytovského cyklu mohutnú stavbu, ktorá je skôr mauzóleom ako pomníkom odchádzajúcej epoche a ľuďom, čo ju vytvorili. Forsytovci, oná „prevažná väčšina“ anglického národa, poriadkumilovná, konzervatívna, majetná, stali sa osobitným pojmom — veď sú stelesnením typu, ktorý kedysi tvoril chrbticu jednej zo svetových veľmocí. A jednako ani tento rod, to živé stelesnenie stredostavovskej solidnosti, neunikol pred rušivou, všetko rúcajúcou silou Krásy, ktorú stretávame v pôvabnej Irene a jej tragickom ľúbostnom príbehu. „Forsytovská sága" je dosiaľ živým svedectvom rozprávačského majstrovstva a imaginatívnej sily tohto autora.








Zdalo sa, že Bosinney je rozhodnutý ukázať mu všetko, a keby James nemal príliš »všímavú« povahu, bol by ho istotne povodil po dome odznove. Očividne túžil po tom, aby mu dávali otázky, nuž James cítil, že musí byť na stráži. Začal trpieť únavu, lebo aj keď bol na chlapa svojej výšky dosť mocný, predsa len mal sedemdesiatpäť rokov.

Začal strácať odvahu; videlo sa mu, že si nič neobjasnil, že na tejto inšpekcii nezískal nijaké vedomosti, v ktoré hmlisto dúfal. Zväčšila sa iba jeho neľúbosť a nedôvera voči tomu mládencovi, ktorý ho unavil svojou zdvorilosťou a v správaní ktorého odhalil nepochybný výsmech.

Chlap je podkutejší, ako si bol myslel, a vyzerá lepšie, ako dúfal. Pôsobí dojmom človeka, ktorému je všetko jedno, a to sa Jamesovi, pre ktorého bolo riziko čímsi najneznesiteľnejším na svete, vôbec nepáčilo; má aj zvláštny úsmev, prichádzajúci, keď to človek najmenej očakáva; a náramne čudné oči. Ako James neskôr povedal, pripomínal mu hladného kocúra. To bola najpresnejšia charakteristika, na akú sa zmohol, keď v rozhovore s Emily opisoval spojenie zvláštnej podráždenosti, zamatovej uhladenosti a výsmechu, z ktorých sa skladalo Bosinneyho správanie.

Napokon, keď videl všetko, čo sa dalo, vyšiel tými istými dverami, ktorými vstúpil; a teraz, cítiac, že mrhá časom, silou a peniazmi podaromnici, pozbieral v sebe forsytovskú odvahu, ostro pozrel na Bosinneyho a povedal:

»Iste sa teraz často stretávate s mojou nevestou; čo si ona myslí o dome? A či ho azda vôbec nevidela?«

Povedal to, aj keď vedel všetko o Ireninej návšteve — prirodzene, nie že by na onej návšteve bolo niečo iného okrem tej nezvyčajnej poznámky, že »jej je jedno, či sa vráti domov« — a okrem správy, ako tú novinu prijala June.

Tým, že takto staval otázku, chcel, ako si sám vravel, dať Bosinneymu príležitosť. Bosinney sa s odpoveďou neponáhľal a díval sa na Jamesa nepríjemne uprene.

»Dom videla, no nemôžem vám povedať, čo si o ňom myslí.«

James bol nervózny a zmätený, lenže povaha mu bránila vzdať sa ďalšieho rozhovoru.

»Ó!« povedal. »Videla ho? Iste prišla so Soamesom.«

Bosinney s úsmevom odpovedal: »Ó, nie!«

»Akože, prišla sama?«

»Ach, nie!«

»Naozaj neviem, či vám povedať, kto ju priviezol.«

Jamesovi, ktorý vedel, že to bol Swithin, zdala sa tá odpoveď nepochopiteľná.

»Nuž,« koktal, »viete, že —« zarazil sa, lebo si náhle uvedomil nebezpečenstvo.

»Pre mňa za mňa,« povedal, »ak mi to nechcete povedať, nuž nechcete. Nikto mi nič nepovie.«

Na jeho prekvapenie sa ho Bosinney spýtal:

»Mimochodom,« povedal, »mohli by ste mi povedať, či sem ešte príde dakto z vás? Rád by som bol tu.«

»Ešte dakto?« povedal James začudovane. »Kto by sem ešte mal prísť? Neviem o nikom. Zbohom.«

S pohľadom upretým do zeme natiahol ruku, dotkol sa Bosinneyho dlane, potom chytil dáždnik tesne nad hodvábom a odišiel pozdĺž terasy.

Kým zahol za roh, obzrel sa a zbadal, ako ho Bosinney pomaly nasleduje; videlo sa mu, že sa »zakráda popri múre ako veľký kocúr*. Nevenoval nijakú pozornosť tomu, že mládenec zdvihol klobúk.

Keď došiel na koniec cesty, vedúcej k domu, a zmizol z dohľadu, spomalil krok ešte väčšmi. Pomaly, pomaličky, zhrbenejší, ako keď prichádzal, chudý, hladný a zarmútený, pustil sa späť na stanicu.

Keď pirát videl, ako smutne odchádza, azda aj oľutoval svoje správanie k tomu starcovi.

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Čo ako by si to želal, nikdy nedosiahne - krásu a lásku tohoto sveta!




STENDHAL - ABATIŠA Z CASTRA

STENDHAL

ABATIŠA Z CASTRA
a iné novely

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
edícia Svetoví klasici (121)
preklad Vladimír Reisel
doslov Anton Vantuch
obálka Ivan Urbánek
1. vydanie, 11.000 výtlačkov
61-122-62

beletria, novela, literatúra francúzska,
298 s., slovenčina
hmotnosť: 333 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,50 €

*cesvo* in *belx-fra*






Zároveň na starých hradbách postavili húfnice, mažiare a ťažké delá naproti domu, v ktorom knieža býval; práve toľko ich postavili na nových hradbách, odkiaľ bolo vidieť zadnú časť rečeného domu. Na tejto strane rozostavili jazdu tak, aby sa mohla, keby bolo potrebné, voľne pohybovať. Na brehoch rieky prihotovili vozy, lavice, skrine a iný nábytok, aby sa z nich dali postaviť zátarasy. Týmto spôsobom mienili prekážať pohybu obliehaných, keby sa rozhodli ísť proti ľudu v zovretom útvare. Zátarasy mali aj chrániť delostrelcov a vojakov proti arkebúzam obliehaných.

Napokon spustili na rieku naproti a bokom od kniežaťovho paláca člny, naložené ľuďmi s mušketami a inými zbraňami, ktorými by mohli znepokojovať nepriateľa, keby sa pokúsil vyraziť von; súčasne vo všetkých uliciach postavili barikády.

Počas príprav prišiel list, veľmi slušne napísaný, v ktorom si knieža sťažoval, že ho pokladajú za vinníka a že s ním zaobchádzajú ako s nepriateľom, ba ako so vzbúrencom, skôr ako sa vec vyšetrila. List zoštylizoval Liveroto.

Dňa 27. decembra magistrátni páni poslali troch najpoprednejších šľachticov k urodzenému pánu Lodovicovi, ktorý mal u seba v dome štyridsať ľudí, všetko starých vojakov, privyknutých narábať so zbraňami. Práve sa zamestnávali opevňovaním, stavali zátarasy z dosiek a namočených matracov a chystali si arkebúzy.

Traja šľachtici vyhlásili kniežaťu, že magistrátni páni sú rozhodnutí zmocniť sa jeho osoby; vyzvali ho, aby sa vzdal skôr, ako dôjde k násilnému zákroku a dodali, že iba tak môže dúfať v nejaké milosrdenstvo. Na to urodzený pán Lodovico odvetil, že by predovšetkým museli odvolať hliadky rozostavené okolo domu a potom by sa odobral k magistrátnym pánom y sprievode dvoch alebo troch svojich ľudí, aby o veci rokoval, s výslovnou podmienkou, že sa bude môcť kedykoľvek slobodne vrátiť domov.

Vyslanci prevzali jeho vlastnou rukou napísané návrhy a vrátili sa k magistrátnym pánom, ale tí podmienky zamietli, najmä na radu osvieteného pána Pia Eneu a iných prítomných šľachticov. Vyslanci sa vrátili ku kniežaťu a oznámili mu, ak sa proste a jednoducho nevzdá, že mu delostrelectvo zrovná dom so zemou; načo on odvetil, že volí radšej smrť, než aby sa takto podrobil.

Magistrátni páni dali povel do boja, a hoci mohli jedinou salvou temer úplne zničiť dom, niektorí navrhovali počínať si sprvoti s istými ohľadmi pre prípad, že by si to obliehaní predsa len rozmysleli a vzdali sa.

Návrh prešiel a svätému Markovi ušetril veľa peňazí, ktoré by bol musel vydať na obnovu zničených častí obliehaného paláca; jednako ho všetci neschvaľovali. Keby ľudia signora Lodovica neboli toľko váhali a boli by vyrazili z domu, úspech by bol veľmi neistý. Boli to starí vojaci, mali dosť streliva, zbraní a odvahy, a najmä zvrchovaný záujem zvíťaziť; či nebolo pre nich lepšie v najhoršom prípade padnúť strelou z arkebúzy, ako rukou kata? Konečne, s kým mali do činenia? S úbohými obliehateľmi, málo skúsenými v zbraniach, a urodzení páni by v tomto prípade boli oľutovali svoju dobrotivosť a vrodenú láskavosť.

Začali teda páliť do kolonády na priečelí domu; potom strieľali čoraz vyššie a zničili priečelnú stenu za ňou. Medzitým ľudia zdnuka pálili naplno z arkebúz, ale iba poranili na pleci jedného človeka z ľudu.

Urodzený pán Lodovico kričal zápalisto: „Bite, bite! Do boja, do boja!“ Mal plné ruky práce, lebo lial guľky z cínových mís a olovených okenných rámov. Vyhrážal sa výpadom, ale obliehajúci spravili nové opatrenia a prisunuli delá najväčšieho kalibru.

Po prvom výstrele zrútil sa veľký kus domu a istý Pandolfo Leupratti z Camerina spadol do sutín. Bol to veľmi smelý človek a veľmi známy zbojník. Vyhostili ho z krajín svätej cirkvi a na jeho hlavu vypísal vysokoosvietený pán Vitelli odmenu štyristo piastrov za smrť Vincenta Vitelliho, ktorého napadli v koči a zabili výstrelmi z arkebúzy a dýkou; bolo to dielo kniežaťa Lodovica Orsiniho, uskutočnené rukou spomínaného Pandolfa a jeho spoločníkov. Pandolfa pád omráčil a nemohol sa ani hnúť; služobník urodzených

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

To, čo som sa neskôr dozvedel o násilnostiach sprevádzajúcich znovunastolenie pápežskej moci a o pomstách organizovaných z popudu kardinála Paccu, utvrdilo ma, pravdaže, ešte väčšmi v tomto rozhodnutí; a na pohostinnej pôde krajiny, čo ma prinútila, som neraz dobrorečil tejto spásonosnej myšlienke.


BROSZKIEWICZ, JERZY - DLHO A ŠŤASTNE

BROSZKIEWICZ, JERZY

DLHO A ŠŤASTNE
(Dlugo i szcześliwie)

Pravda, Bratislava, 1974
edícia Členská knižnica
preklad Hana Lerchová
prebal Karol Rosmány
1. vydanie
75-078-74

beletria, román
348 s., slovenčina
hmotnosť: 411 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €

*cesvo*

Román Dlho a šťastne je návratom Jerzyho Broszkiewicza k próze po desaťročnej prestávke, v ktorej sa venoval takmer výlučne divadelnej tvorbe.

Vo svojom románe zobrazuje osud človeka, ktorého životopis je spätý s veľkými historickými udalost'ami nášho storočia. Obe veľké vojny, občianska vojna v španielsku na obranu republiky, sociálno-politické premeny v Poľsku po roku 1944 — to sú v kocke udalosti určujúce tento životopis. Poľský národ obzvlášť dramaticky prežíval spomínané historické udalosti. Hrdina románu je človek neobyčajne aktívny — vždy ochotný zúčastnit' sa hocako ostrého sociálneho či vojnového konfliktu, je všade tam, kde sa bojuje za slobodu a morálne hodnoty, a tak sa stáva stelesnením človeka, ktorý odchádza do sveta hľadať pravdu. Najprv jeho účast v Pilsudského vojsku — čo pre hrdinu značilo účast v boji za nezávislost poľského štátu — potom, po ideologickom rozčarovaní, jeho účast v politickom boji ľavicových strán. Neskoršie sa životné cesty hrdinu zamotávajú, no všade, kam ho osud zavial, hľadá ten istý ideál. Práca ošetrovateľa v africkom leprozóriu, boj na španielskych barikádach, účast v boji proti Hitlerovi v roku 1939, služba v anglických konvojoch v rokoch druhej svetovej vojny — také sú hlavné etapy jeho života, často až neuveriteľné, no ukazujúce dramatičnost a veľkost doby.

Zmyslom románu je ukázať problémy človeka prenasledovaného životom, v zážitkoch ktorého je všetko, čo človeku život môže priniest: neúspechy, utrpenie i víťazstvá, dobrodružstvá so šťastným koncom, súhra okolností, ktoré vytrhajú hrdinu zo dna biedy na široký priestor pokojného života, aby od neho vzápätí opát žiadali odriekanie a obete. No autorovi ide o niečo iné: Ján Lach, hrdina románu, je do istej miery „každým z nás“ je človekom, takým „ako my všetci“, ktorý musí nielen všetko prežiť a pretrpieť, ale aj premýšľať o všetkom tom, čím nás dejiny nášho storočia tak hojne zasýpali. Až keď hrdina prešiel ohňom a vodou, stáva sa konečnou jeho ideovo-morálna voľba, miesto v krajine budujúcej socializmus, v radoch komunistov. Všetky dobrodružstvá a dramatické situácie sú svojho druhu dokumentárnym materiálom a zážitky Jána Lacha majú v spisovateľovej interpretácii vyšší zmysel. Navzdory všetkým útrapám, príkoriam, chybám a omylom hrdina na sklonku života dospieva k presvedčeniu, že žil dlho a slastne, pretože dal svojmu životu zmysel.

Majstrovsky napísaná kniha J. Broszkiewicza vyvolala v Poľsku veľký rozruch, stala sa literárnou udalosťou, predmetom mnohých — väčšinou kladných kritík a uznania a právom priniesla autorovi vysoké ocenenie aj v zahraničí. Vyšla v ruskom preklade a pripravujú sa preklady do češtiny a iných jazykov.

Broszkiewiczov návrat k próze je návratom angažovaným v najčistejšom zmysle tohto slova.
Doteraz v slovenčine vyšli tieto diela J. Broszkiewicza:

Podoba lásky, 1962
Veľká, väčšia, najväčšia, 1962
Jonáš a šašo, 1971






Bolo viac ako zrejmé, že Ezechielova manželka nikdy nečítala nijaké učebnice lásky, neprezerala si pohľadnice z Tangem ani napríklad rytiny Giulia Romana podľa Aretinovho cyklu známeho pod názvom Gli posizioni. Ale čo z toho? Ezechielov kvakerský boh v dohovore so satanom biológie vyparatili im obom, ale hlavne Ezechielovi, neslýchaný žartík. V Judith sa totiž prebudil génius vrodenej vynachádzavosti - vynachádzavosti, pred ktorou sa Ezechiel nedokázal ubrániť. Judith objavovala spôsoby, polohy a metódy, za ktoré by sa nehanbili sochári z Adžanty ani autori Kámasútry. A Ezechiel vedel byť úprimný. Počúvali sme teda, ako svedomito a so všetkými podrobnosťami, čoraz zmučenejším hlasom rozpráva o objavoch a vynachádzavosti svojej Judith, svojej Jezabel.

Napokon došlo k najhoršiemu: Ezechiel sa rozplakal.

- Musel som ujsť! - zvolal vzlykajúc. - Musel som ujsť pred nenásytnou hriešnosťou našej lásky. Pretože ja svoju ženu milujem, chlapci. Darmo som vzýval boha, darmo sme sa modlili, aby nám požehnal syna. Musel som odísť, a ona to pochopila.

Nikto z nás v tých rokoch netrpel mimoriadnou citlivosťou, najmä keď šlo o baby a o zábavu s nimi. Ale tentoraz sa nikto neodvážil čo len usmiať. Ezechiel skončil a my sme od neho utekali ako pred morom, každý pod dajakou zámienkou. Kto mohol, vyprosil si alebo vynútil od službukonajúceho dôstojníka priepustku na pevninu — a komu sa nepodarilo vymodlikať si foršus, zašiel za hlavným úžerníkom na lodi, tretím mechanikom. Nepopieram: sám som bol v pokušení. Keby som len bol mal dosť peňazí na lístok do Pittsburghu...

Na druhý deň, len čo loď vyplávala z prístavu a Ezechiel mal po prvý raz službu - na vlastnú žiadosť mu pridelili najhnusnejšiu robotu, akú si len na tankovej lodi možno predstaviť (šiel totiž do kotolne prehadzovať uhlie) - ktosi mu ukradol všetky Judithine fotografie.

V našej kajute nebolo zlodejov. Niekedy, aj to zried-90kavo, sme si „požičiavali“ cudzie, dômyselne ukrývané fľaše a ešte zriedkavejšie cigarety. Zlodej sa spravidla sám priznal, dostal rozhrešenie, niekedy po papuli, ale najčastejšie slúžil za poškodeného. Trest zmazal vinu.

Tentoraz to bola ozajstná krádež. Viac ako krádež. Ale nikto z nás nesnoril za páchateľom, hoci napríklad mne bolo úplne jasné, že to urobil babrák Maeki, ktorý si ešte pred vojnou odsedel tri roky za pokus o vraždu vlastnej ženy.

Mlčky sme čakali, ako sa to vyvinie. Tým skôr, že Ezechiel sa nesťažoval, ba prijal krádež priam s úľavou. Potom vysvitlo, že aj zlodeja okradli. Jednu snímku skonfiškoval kuchárovi sám kapitán a Ezechielov príbeh sa za dvadsaťštyri hodín stal majetkom celej posádky. Šíril sa od úst k ústam, od kompána ku kompánovi, najčastejšie medzi štyrmi očami, a pravda je aj to, že ho opakovali bez hrubých či ironických úsmeškov, nebúchali sa po stehnách a nepoužívali také slová ako „handra“, „fľandra“, „cundra“. Rešpektovalo sa meno ženy: Judith.

A tak sa dostala Judith, mladá Ezechielova žena, na palubu Aberdeenu a zostala na nej dlho - mlčiaca, nežná a poslušná. Jej ženský tieň, tieň s jemnou tvárou, čistými očami a hanblivým úsmevom, noc čo noc zrádzal cnostného Ezechiela na mnohých lôžkach a spôsobmi, ktoré nám bol sám opísal. On sa striasol ťarchy — pracoval usilovne, ešte usilovnejšie sa modlil, spával bez snov, konečne s čistým svedomím. Väčšina ho mala rada. Iba niekoľkí hovorili o ňom s nenávisťou.

- Zdochliak opičí! - nadával po kútoch Maeki, Leo, dvaja Taliani, dvaja Škóti a jeden Cigán. - Kto sa ho prosil, aby sa spovedal, jeho paviánsku mater!

Čo to bolo? Žiarlivosť? Áno. Niekoľkí sa celkom vážne zaľúbili do pekného tieňa Ezechielovej manželky. A i keď sa to možno zdá smiešne alebo trápne — nedovolím nikomu, aby si uťahoval z tohto ich poľutovaniahodného nešťastia na ďalekom oceáne.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Vtedy - proti našim zvykom - som ho objal okolo pliec a stisol.